Sloboda prejavu a sloboda po prejave

Publikované: 18. 08. 2020, čítané: 2075 krát
 

 

JUDr. Da­vid Lin­dtner

ad­vo­kát

                                  Slo­bo­da pre­ja­vu a slo­bo­da po pre­ja­ve

 Pod vply­vom extrém­nej prog­re­sív­no-li­be­rál­nej ideo­ló­gie, kto­rá v sú­čas­nos­ti čo­raz viac mi­mo­riad­ne in­va­zív­ne vstu­pu­je do ve­rej­né­ho dis­kur­zu, do­chá­dza k na­ru­še­niu prin­cí­pu práv­nej is­to­ty a pred­ví­da­teľ­nos­ti prá­va a pa­ra­met­re tres­tnos­ti kon­tro­ver­zných ver­bál­nych pre­ja­vov sa po­sú­va­jú čo­raz viac z po­zi­tív­no-práv­nej ro­vi­ny do neur­či­tej a vág­nej (a pre­to zneu­ži­teľ­nej) ro­vi­ny sub­jek­tív­ne hod­no­to­vej. Kva­li­fi­ká­cia kon­krét­ne­ho skut­ku te­da pl­ne závi­sí nie od ob­jek­tívne­ho výkla­du da­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, ale od hod­no­to­vého (sub­jek­tívne­ho) nas­ta­ve­nia po­li­caj­ta, pro­ku­ráto­ra ale­bo sud­cu, kto­rí vo ve­ci roz­ho­du­jú. V prí­pa­doch kon­tro­ver­zných, ale le­gi­tím­nych pre­ja­vov je nep­ri­ja­teľ­né pri­pus­tiť svoj­vô­ľu štát­nych or­gá­nov kri­mi­na­li­zo­vať my­šlien­ky a roz­ho­do­vať o správ­nych a nes­práv­nych ná­zo­roch (na­vy­še keď sú čas­to sú­čas­ťou po­li­tic­ké­ho pre­ja­vu), pre­to­že tým do­chá­dza ku ri­zi­ku utl­me­nia až od­strá­ne­nia ve­rej­nej dis­ku­sie. Ob­me­dzenie slo­bo­dy pre­ja­vu je mož­né iba za pres­ne sta­no­ve­ných zá­kon­ných pod­mie­nok a v me­dziach ús­tav­ných man­ti­ne­lov, pre­to je zneu­ží­va­nie pros­tried­kov tres­tné­ho prá­va na kri­mi­na­li­zá­ciu ná­zo­ro­vých opo­nen­tov ak­tuál­ne­ho „hlav­né­ho prú­du“, v roz­po­re so zá­klad­ný­mi ús­tav­ný­mi prin­cíp­mi de­mok­ra­tic­ké­ho práv­ne­ho štá­tu a me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi, kto­rý­mi je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná.

Je­den z má­la ús­tav­ných práv­ni­kov, kto­rí ne­pa­tria do sku­pi­ny práv­nych opor­tu­nis­tov pris­pô­so­bu­jú­cich svo­je práv­ne ná­zo­ry a pos­to­je ten­den­čným pred­sta­vám me­diál­nej ob­ce a po­žia­dav­kám ak­tuál­nej po­li­tic­kej rep­re­zen­tá­cie, bý­va­lý sud­ca Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky doc. JUDr. Ján Dr­go­nec, Dr.Sc. (ďa­lej len autor), vy­dal v ro­ku 2013 vo vy­da­va­teľ­stve Heu­ré­ka pub­li­ká­ciu, pre kto­rej ná­zov na­šiel in­špi­rá­ciu vo vti­pe z nie tak dáv­ne­ho his­to­ric­ké­ho ob­do­bia čes­kos­lo­ven­skej štát­nos­ti, kto­rý ko­lo­val me­dzi tý­mi sku­pi­na­mi oby­va­teľ­stva a vša­de tam, kde po­va­žo­va­li slo­bo­du pre­ja­vu za vý­znam­nú spo­lo­čen­skú hod­no­tu. Pod­ľa ne­ho „nie je dô­le­ži­tá slo­bo­da pre­ja­vu, ale slo­bo­da po pre­ja­ve“. Pub­li­ká­cia te­da ne­sie rov­no­men­ný ná­zov: Slo­bo­da pre­ja­vu a slo­bo­da po pre­ja­ve. Na­priek to­mu, že pub­li­ká­cia nie je no­vá, ne­po­chyb­ne os­lo­ví všet­kých tých, kto­rí ma­jú zá­ujem na za­cho­va­ní exis­ten­cie slo­bod­nej spo­loč­nos­ti v sú­čas­ných pod­mien­kach jej pos­tup­nej eró­zie a od­mie­ta­jú náv­rat do nes­láv­ne­ho ob­do­bia tzv. nes­lo­bo­dy. V os­tat­nom ča­se mi­mo­riad­ne frek­ven­to­va­né, av­šak v pod­mien­kach práv­ne­ho štá­tu ab­so­lút­ne nep­ri­ja­teľ­né zneu­ží­va­nie pros­tried­kov tres­tnej rep­re­sie na pot­lá­ča­nie slo­bod­né­ho mys­le­nia osôb, aký­mi sú napr. teo­lóg a pub­lic­ista Hav­ran, pos­la­nec Fi­co, vy­so­koš­kol­ský pe­da­góg Du­dáš, pos­la­nec Ma­zu­rek, pos­la­nec a vy­so­koš­kol­ský pe­da­góg Bla­ha, či ak­tiv­ista Mar­tin Da­ňo a ne­po­chyb­ne mno­ho ďal­ších ve­rej­ne me­nej zná­mych jed­not­liv­cov, kto­ré­ho sme v sú­čas­nej „os­vie­te­nej“ do­be tzv. „kon­ca de­jín nas­to­le­ním li­be­rál­nej de­mok­ra­cie“, prek­va­pe­ný­mi sved­ka­mi, vzbu­dzu­je oba­vu, že ten­to vtip sa pre­pí­na­ním tres­tnej rep­re­sie v dôs­led­ku kri­mi­na­li­zá­cie ver­bál­nych pre­ja­vov­jed­not­liv­covs auto­nóm­nym kri­tic­kým mys­le­ním, stá­va opäť smut­nou reali­tou.

Pub­li­ká­cia je ok­rem úvo­du a zá­ve­ru roz­de­le­ná na 7 ka­pi­tol (I. slo­bo­da pre­ja­vu, II. pô­so­be­nie štá­tu vo sfé­re slo­bo­dy pre­ja­vu, III. prá­vo na prís­tup do mas­mé­dií, IV. le­gi­tím­ne ob­me­dzo­va­nie slo­bo­dy pre­ja­vu, V. pro­ces­né zá­ru­ky slo­bo­dy pre­ja­vu, VI. ob­čian­skop­ráv­na zod­po­ved­nosť za zneu­ži­tie slo­bo­dy pre­ja­vu, VII. tres­tnop­ráv­na zod­po­ved­nosť za zneu­ži­tie slo­bo­dy pre­ja­vu). Čo je na di­ele auto­ra mi­mo­riad­ne prí­nos­ným je, že sa ne­jed­ná o jed­nu z „ďal­ších na tú­to té­mu“ sa opa­ku­jú­cich, vzá­jom­ne sa ob­sa­ho­vo vy­krá­da­jú­cich štan­dar­dných pub­li­ká­cií, ale pri­ná­ša aj množ­stvo kri­tic­kých poh­ľa­dov nie­len na roz­ho­do­va­ciu čin­nosť sú­dov v ob­las­ti slo­bo­dy pre­ja­vu, ale nap­rík­lad aj kri­ti­ku tzv. „in­ves­ti­ga­tív­nej žur­na­lis­ti­ky“, či všeo­bec­ne me­diál­nej ob­ce. Pub­li­ká­cia je zdra­vo a tak, ako je to jej auto­ro­vi vlas­tné prak­tic­ky pri  všet­kých je­ho di­elach (z kto­rých me­dzi naj­výz­nam­nej­šie mož­no ne­po­chyb­ne za­ra­diť pre­dov­šet­kým Veľ­ký ko­men­tár k Ústa­ve Slo­ven­skej re­pub­li­ky), vec­ne kri­tic­ká, bez zby­toč­ných práv­nych flos­kúl a bez­ob­saž­ných teo­re­tic­kých práv­nych úvah, kto­rý­mi sú čas­to za­ťa­že­né mno­hé po­dob­né pub­li­ká­cie, ve­nu­jú­ce sa prob­le­ma­ti­ke slo­bo­dy pre­ja­vu a ochra­ne osob­nos­tných práv, z pro­duk­cie aka­de­mi­kov bez prak­tic­kých skú­se­nos­tí z reali­ty práv­ne­ho ži­vo­ta, opa­ku­jú­cich my­šlien­ky iných bez to­ho, aby do práv­ne­ho dis­kur­zu pris­pe­li as­poň čas­ťou vlas­tných práv­nych ná­zo­rov.

Niž­šie si do­vo­ľu­jem pou­ká­zať na niek­to­ré my­šlien­ky auto­ra pub­li­ká­cie, kto­ré po­va­žu­jem, ok­rem iné­ho aj v kon­texte pre­bie­ha­jú­ce­ho mi­mo­riad­ne in­va­zív­ne­ho me­diál­ne­ho hye­niz­mu, pre­ja­vu­jú­ce­ho sa pre­dov­šet­kým se­lek­tív­nym me­diál­nym lyn­čom všet­kých tých „ne­po­hodl­ných“, vy­so­kých pred­sta­vi­te­ľov pro­ku­ra­tú­ry a sú­dov ne­vy­ní­ma­júc (ak­tuál­ne napr. bý­va­lý pred­se­da ŠTS JUDr. Tru­ban, či pr­vá ná­mes­tníč­ka ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra JUDr. Ko­vá­či­ko­vá), kto­rí si do­vo­li­li pre­zen­to­vať práv­ne ná­zo­ry, kto­rý­mi ne­napl­ni­li oča­ká­va­nia me­diál­nou pro­pa­gan­dou in­dok­tri­no­va­nej ve­rej­nos­ti, a tiež v kon­texte kri­mi­na­li­zá­cie my­šlie­nok do­kon­ca už aj vo­le­ných zá­stup­cov ľu­du, za in­špi­ra­tív­ne.

V úvo­de autor ci­tu­je z roz­hod­nu­tia Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va  (ESĽP) vo ve­ci Cas­tells pro­ti Špa­nielsku, v kto­rom Súd uvie­dol, žekon­cep­cia troj­de­le­nia mo­ci v štá­te sa pre­ží­va. Vy­rov­ná­va­nie sa s ne­dos­tat­ka­mi a pre­žit­ka­mi troj­de­le­nia mo­ci je ľah­šie, keď sa tro­ju­hol­ník mo­ci dopl­ní o moc ve­rej­nej mien­ky. Mé­diá sa sta­li pred­sta­vi­te­ľom mo­ci ve­rej­nej mien­ky. Pred­sta­vi­te­ľom po­mer­ne ne­zá­vis­lým, le­bo vzťah ve­rej­nos­ti a mé­dií vy­uží­va sil­nú spät­nú väz­bu – mé­diá vy­slo­vu­jú ná­zor ve­rej­nos­ti, ale sú­čas­ne vý­raz­ne pô­so­bia na for­mo­va­nie a for­mu­lo­va­nie ná­zo­rov ve­rej­nos­ti tým, že svo­je ná­zo­ry, nie­ke­dy opod­stat­ne­né, ove­re­né a od­ôvod­ne­né, ino­ke­dy laic­ké a zbrk­lé, či do­kon­ca nez­my­sel­né a vy­mys­le­né pod­sú­va­jú ve­rej­nos­ti na vy­svet­le­nie uda­los­tí pú­ta­jú­cich jej zá­ujem. V de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti mu­sí čin­nosť vlá­dy po­dlie­hať dôk­lad­nej kon­tro­le zo stra­ny zá­ko­no­dar­nej a súd­nej mo­ci, ale aj zo stra­ny tla­če a ve­rej­nej mien­ky. 

Autor k to­mu dopĺňa, že „Vý­znam exis­ten­cie mo­ci ve­rej­nej mien­ky spo­čí­va v dot­vá­ra­ní deľ­by mo­ci, v pre­ko­ná­va­ní ne­dos­tat­kov troj­de­le­nia mo­ci me­dzi štát­ne or­gá­ny, ale nie v pre­su­ne mo­ci z or­gá­nov štá­tu na in­šti­tú­cie mo­ci ve­rej­nej mien­ky (mé­diá) a ich re­dak­to­rov. Pod­mien­kou, kto­rú mas­mé­diá mu­sia dodr­žať z hľa­dis­ka spô­so­bi­los­ti pl­niť ich pos­la­nie v spo­loč­nos­ti, je nes­tran­nosť. Se­lek­cia otá­zok, o kto­rých sa má a bu­de dis­ku­to­vať, ne­ná­le­ží mas­mé­diám. Ak tak ro­bia, ma­ni­pu­lu­jú ve­rej­nou mien­kou, zneu­ží­va­jú svoj po­diel na ve­rej­nej mo­ci rov­na­ko nep­rí­pus­tne, ako to za iných pod­mie­nok ro­bia po­li­ti­ci, keď ich ko­rup­cia zve­die k reali­zá­cii zá­uj­mu nát­la­ko­vej sku­pi­ny, ale­bo or­gá­ny štá­tu, keď ko­na­jú mi­mo rám­ca svo­jej prá­vo­mo­ci“.

 

V kri­ti­ke ne­po­cho­pe­nia úlo­hy mé­dií autor pok­ra­ču­je, keď uvá­dza, že „Od úlo­hy in­for­mo­va­nia o uda­los­tiach a od­ha­ľo­va­nia proti­práv­ne­ho sprá­va­nia osôb v or­gá­noch ve­rej­nej mo­ci mas­mé­diá čo­raz čas­tej­šie a in­ten­zív­nej­šie pre­chá­dza­jú ku tvor­be vlas­tných uda­los­tí. Tie vy­mýš­ľa­jú, ale­bo as­poň pri­far­bu­jú a do­chu­cu­jú tak, aby ve­rej­nos­ti pred­lo­že­ná sprá­va us­po­ko­jo­va­la pot­re­by spon­zo­rov mas­mé­dií v ra­doch pod­ni­ka­te­ľov a im blíz­kych po­li­tic­kých zos­ku­pe­ní. Pod­ľa pra­cov­ných me­tód, aké mé­diá pou­ží­va­jú, mož­no ho­vo­riť o me­dio­kra­cii, me­diál­nej ty­ra­nii či o me­diál­nom vý­pal­níc­tve.  Slo­bo­da pre­ja­vu je ľud­ské prá­vo. Pat­rí kaž­dé­mu člo­ve­ku. Mas­mé­diá si ju za­ča­li pris­vo­jo­vať. Úlo­hou mo­der­né­ho štá­tu sa stá­va vy­me­dziť prí­pa­dy a pod­mien­ky vstu­pu súk­rom­ných osôb do mas­mé­dií pro­ti vô­li vy­sie­la­te­ľov, vy­da­va­te­ľov aj no­vi­ná­rov“.

 

Autor v tom­to sme­re ci­tu­je aj J. Bla­ho­ža, kto­rý uvá­dza, že „Mas­mé­dia sú sčas­ti ov­lá­da­né úz­ky­mi sku­pi­na­mi pod­ni­ka­te­ľov, kto­rých nie ne­výz­nam­ným cie­ľom je ma­ni­pu­lá­cia s ve­rej­nou mien­kou v sú­la­de s pred­sta­va­mi a pot­re­ba­mi vplyv­ných zá­uj­mo­vých sku­pín“.

 

Autor v úvo­de ďa­lej uvá­dza, že „De­for­má­cie v čin­nos­ti mas­mé­dií, ich zly­há­va­nie pri pl­ne­ní kon­trol­nej fun­kcie v spo­loč­nos­ti, neob­chá­dza­jú ani Slo­ven­sko. Mas­mé­diá na Slo­ven­sku zväč­ša pred­stie­ra­jú ob­jek­tív­nosť a nes­tran­nosť. Ta­ké nak­la­da­nie s in­for­má­cia­mi si vy­ža­du­je vzde­la­nie, ve­do­mos­ti a ta­lent, s akým sa ne­na­ro­dí kaž­dý no­vi­nár. Pre­to je ľah­šie ísť s prú­dom. Ko­rup­cia v mas­mé­diách je hma­ta­teľ­ná, ale ne­po­me­no­va­ná“.

 

V I. Ka­pi­to­le s náz­vom „Slo­bo­da pre­ja­vu“ autor kri­ti­zu­je pos­tup­né miz­nu­tie slo­bo­dy pre­ja­vu nap­rík­lad aj v dôs­led­ku to­ho, že „Pre­jav ná­zo­ru má za nás­le­dok stra­tu za­mes­tna­nia, niž­ší prí­jem, za­mr­znu­tie slu­žob­né­ho pos­tu­pu. Pre­jav ná­zo­ru sa ne­no­sí, ne­pod­po­ru­je, pos­ti­hu­je aj me­dzi pod­ni­ka­teľ­mi. Pre­ja­ve­ný ná­zor má za nás­le­dok stra­tu klien­tov, zá­kaz­ní­kov, od­be­ra­te­ľov i do­dá­va­te­ľov. Kaž­dé­mu člo­ve­ku priz­na­né prá­vo na slo­bo­du pre­ja­vu sa zo sku­toč­né­ho ži­vo­ta vy­trá­ca ako pa­ra nad hr­ncom“.

 

Autor sa aj v tej­to ka­pi­to­le ve­nu­je kri­ti­ke úlo­hy mé­dií vo ve­rej­nom pries­to­re a ne­vy­hý­ba sa ani kri­ti­ke ESĽP pri uží­va­ní poj­mu „pri­vi­lé­gium no­vi­ná­rov“, keď uvá­dza, že „Pri­vi­lé­gium no­vi­ná­rov je po­jem, kto­rý tre­ba vní­mať ako ob­raz­né vy­jad­re­nie, zve­li­če­nie, slo­gan, az­da aj pre­jav lac­nej túž­by ESĽP za­vďa­čiť sa no­vi­ná­rom a mas­mé­diám. Pro­fe­sij­né pri­vi­lé­giá ne­ma­jú slú­žiť na po­zi­tív­nu dis­kri­mi­ná­ciu, ani nep­riz­ná­va­jú imu­ni­tu po­dob­nú pos­la­nec­kej imu­ni­te. No­vi­ná­ri a mas­mé­diá sa de­sať­ro­čie dô­raz­ne an­ga­žo­va­li pro­ti exis­ten­cii pos­la­nec­kej imu­ni­ty, te­raz za­čí­na hro­ziť, že pod­ľah­nú omy­lu a rov­na­ko dô­raz­ne sa za­čnú an­ga­žo­vať za pre­sa­de­nie vlas­tnej imu­ni­ty. No­vi­ná­ri a mas­mé­diá, ho­ci sa od nich oča­ká­va účasť na od­stra­ňo­va­ní ne­dos­tat­kov troj­de­le­nia štát­nej mo­ci, k štát­nej mo­ci ne­pa­tria. No­vi­ná­ri a mas­mé­diá sa te­šia pri­vi­le­go­va­né­mu pos­ta­ve­niu iba v roz­sa­hu ko­rek­tné­ho up­lat­ne­nia slo­bo­dy pre­ja­vu. Ak no­vi­nár či mas­mé­dium zneu­ži­je slo­bo­du pre­ja­vu, vý­sa­da po­vo­la­nia sa zme­ní na pri­ťa­žu­jú­cu okol­nosť. Úmy­sel­ný nep­rav­di­vý pre­jav je lož. Lož ne­pat­rí k ús­ta­vou chrá­ne­ným pre­ja­vom z dô­vo­du, že od­po­ru­je mrav­nos­ti“.

 

V II. Ka­pi­to­le čas­ti s náz­vom „Ochra­na pred ov­lád­nu­tím tr­hu s mas­mé­dia­mi jed­nou oso­bou ale­bo ma­lou sku­pi­nou ľu­dí“ autor uvá­dza, že „ne­pos­trá­da­teľ­nosť a ne­zas­tu­pi­teľ­nosť ochra­ny slo­bo­dy pre­ja­vu pros­tred­níc­tvom po­zi­tív­ne­ho zá­väz­ku štá­tu sa naj­vý­raz­nej­šie pre­ja­vu­je vo sfé­re vlas­tníc­tva mas­mé­dií. Plu­ra­li­ta ná­zo­rov je cie­ľom de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti a k to­mu­to cie­ľu tre­ba viesť or­ga­ni­zá­ciu mas­mé­dií. Vý­znam­nou úlo­hou štá­tu vo vzťa­hu k čin­nos­ti mas­mé­dií je za­me­dziť ov­lád­nu­tiu mas­mé­dií jed­nou oso­bou ale­bo ma­lou sku­pi­nou osôb“.

 

V slo­ven­skej po­li­tic­kej reali­te je v dneš­nej do­be mi­mo­riad­ne dô­le­ži­té tiež le­gis­la­tív­ne vy­me­dzenie vzťa­hu spra­vo­daj­ských slu­žieb a mé­dií. Autor k to­mu v II. ka­pi­to­le čas­ti s náz­vom „Zá­kaz per­so­nál­nych pre­po­je­ní mas­mé­dií a spra­vo­daj­ských slu­žieb“ pou­ka­zu­je na prí­tom­nosť úsi­lia spra­vo­daj­ských slu­žieb aj v de­mok­ra­tic­kých štá­toch „nap­rog­ra­mo­vať mas­mé­diá, us­mer­niť ich tak, aby pre­zen­to­va­li uda­los­ti pod­ľa pred­stáv a zá­uj­mov spra­vo­daj­ských slu­žieb. A tak vý­znam­ným opat­re­ním, aké de­mok­ra­tic­ký štát mu­sí prí­jí­mať na ochra­nu slo­bo­dy pre­ja­vu, je zá­kaz per­so­nál­nych pre­po­je­ní mas­mé­dií so spra­vo­daj­ský­mi služ­ba­mi“.

 

K otáz­ke pos­ta­ve­nia tzv. pub­lic fi­gu­res (oso­by ve­rej­né­ho zá­uj­mu) a s tým sú­vi­sia­cej po­vin­nos­ti tých­to osôb zná­šať vy­ššiu mie­ru kri­ti­ky a zá­uj­mu zo stra­ny mé­dií, autor v IV. Ka­pi­to­le uvá­dza, že „Práv­ny sta­tus ve­rej­ne čin­ných osôb nie je več­ný. Do­siah­nu­tie pos­ta­ve­nia „pub­lic­fi­gu­re“ nez­na­me­ná pos­ta­ve­nie raz oso­bou ve­rej­né­ho zá­uj­mu, nav­ždy oso­bou ve­rej­né­ho zá­uj­mu. Väč­šia to­le­ran­cia sa pre­ja­vom o ve­rej­ne čin­ných oso­bách priz­ná­va, do­kiaľ tie­to oso­by pô­so­bia vo ve­rej­nom ži­vo­te. Po od­cho­de z ve­rej­né­ho ži­vo­ta za­ni­ká  dô­vod ve­rej­né­ho zá­uj­mu na za­sa­ho­va­ní do ich súk­rom­né­ho ži­vo­ta“.

 

Veľ­mi in­špi­ra­tív­nou, naj­mä z hľa­dis­ka ma­sív­ne­ho a bez­pre­ce­den­tné­ho zneu­ží­va­nia pos­ta­ve­nia tzv. in­ves­ti­ga­tív­nych no­vi­ná­rov ako „stráž­nych psov de­mok­ra­cie“, kto­rí sa v os­tat­nom ob­do­bí na Slo­ven­sku opa­ko­va­ne a bez akej­koľ­vek zdr­žan­li­vos­ti do­púš­ťa­jú tres­tných či­nov ochra­ny súk­ro­mia v obyd­lí pod­ľa § 194a Tr. zák. sle­do­va­ním oby­dlia jed­not­liv­cov a zís­ka­va­ním poz­nat­kov o ich ži­vo­te, či poš­ko­dzo­va­nia cu­dzích práv pod­ľa § 376 Tr. zák. po­ru­šo­va­ním te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho zá­ko­na ale­bo lis­to­vé­ho ta­jom­stva zve­rej­ňo­va­ním súk­rom­nej ko­mu­ni­ká­cie tre­tích osôb (or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sa pri­me­ra­né­mu pos­ti­ho­va­niu tých­to kri­mi­nál­nych ak­ti­vít no­vi­ná­rov, ne­po­chyb­ne v stra­chu a oba­ve pred ich vlas­tným me­diál­nym lyn­čom a po­ten­ciál­nou dis­kre­di­tá­ciou, vy­hý­ba­jú na­priek to­mu, že tie­to proti­práv­ne ko­na­nia niek­to­rých pred­sta­vi­te­ľov mé­dií zá­važ­ným spô­so­bom za­sa­hu­jú do ús­tav­ných práv jed­not­liv­cov a sú pre­ja­vom ich hru­bej neúc­ty k nim), sú čas­ti pub­li­ká­cie s náz­vom „Ochra­na súk­ro­mia“v IV. Ka­pi­to­le a „Po­ku­še­nie in­ves­ti­ga­tív­ne­ho no­vi­ná­ra“ v Ka­pi­to­le V. Autor tu napr. uvá­dza, že „V ére so­cia­liz­mu všet­ké­mu do­mi­no­val „štát­ny zá­ujem“. Ako proti­klad­ný zá­ujem k štát­ne­mu zá­uj­mu stál zá­ujem jed­not­liv­ca, kto­rý mal v po­ní­ma­ní so­cia­lis­tic­kej ideo­ló­gie niž­ší, a eš­te čas­tej­šie ne­patr­ný, až za­ned­ba­teľ­ný vý­znam. Po zá­ni­ku so­cia­liz­mu sa pre štát­ny zá­ujem naš­lo no­vé po­me­no­va­nie - ve­rej­ný zá­ujem. Tam, kde sa pod­mien­ka ve­rej­né­ho zá­uj­mu vý­slov­ne neur­ču­je, nie je ve­rej­ný zá­ujem na­toľ­ko vý­znam­ný, ako sa mô­že zdať na pr­vý poh­ľad pod si­lou zloz­vy­ku. Nao­pak, roz­ho­du­jú­ci je in­di­vi­duál­ny zá­ujem. Vý­raz­ným prík­la­dom sú vzťa­hy chrá­ne­né zá­klad­ným prá­vom na súk­ro­mie, kto­ré sa vy­tvo­ri­lo kvô­li to­mu, aby jed­not­li­vec mal - prá­vo byť sám“.


Autor v texte ďa­lej pri­po­mí­na, že „In­ves­ti­ga­tív­na žur­na­lis­ti­ka nie je nad­ra­de­ná ochra­ne priz­na­nej prá­vom na súk­ro­mie. Mas­mé­dia čas­to cel­kom ig­no­ru­jú prá­vo na súk­ro­mie, ba bul­vár­ne mas­mé­diá za­kla­da­jú svo­ju sle­do­va­nosť či čí­ta­nosť na vy­vo­lá­va­ní sen­zá­cií oh­ľad­ne súk­ro­mia osôb ve­rej­né­ho zá­uj­mu cel­kom bez sú­vis­los­ti s le­gi­tím­ny­mi zá­le­ži­tos­ťa­mi ve­rej­né­ho zá­uj­mu. No­vi­ná­ri ma­jú práv­ne pos­ta­ve­nie, kto­ré ne­mož­no po­rov­ná­vať s práv­nym pos­ta­ve­ním prís­luš­ní­kov Po­li­caj­né­ho zbo­ru ale­bo spra­vo­daj­ských slu­žieb. Po­li­caj­ti a taj­ní agen­ti rep­re­zen­tu­jú štát­nu moc. Na­priek to­mu ich „de­tek­tív­nou čin­nos­ťou“ zís­ka­né dô­ka­zy mô­žu byť bez práv­ne­ho vý­znam, ak ich zís­ka­jú spô­so­bom od­po­ru­jú­cim zá­ko­nu. Tým me­nej mô­žu mať dô­kaz­nú re­le­van­ciu vý­sled­ky „de­tek­tív­nej prá­ce“ no­vi­ná­rov“.


Ako v tej­to sú­vis­los­ti dopĺňa V. Šimí­ček, „sa­mo od­ha­ľo­va­nie proti­práv­nej čin­nos­ti in­ves­ti­ga­tív­nym no­vi­ná­rom mô­že byť proti­práv­ne, a pre­to mô­že za­lo­žiť zod­po­ved­nosť no­vi­ná­ra za po­ru­še­nie ochra­ny, kto­rú sle­do­va­nej oso­be pos­ky­tu­je § 12 ods. 3 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka“.

 

Autor ďa­lej dopĺňa, že Ve­de­nie vlas­tné­ho vy­šet­ro­va­nia, za­do­va­žo­va­nie vlas­tných dô­ka­zov ľah­ko mô­že zvá­dzať k vy­tvá­ra­niu vlas­tné­ho ar­chí­vu „pre prí­pad pot­re­by“ na „bu­dú­ce vy­uži­tie. Ústa­va SR (člá­nok 19 ods. 3) za­ru­ču­je ochra­nu pred neop­ráv­ne­ným zhro­maž­ďo­va­ním úda­jov o oso­be. Neop­ráv­ne­ným zhro­maž­ďo­va­ním úda­jov o oso­be je kaž­dá čin­nosť za­me­ra­ná na vy­tvá­ra­nie sú­bo­ru úda­jov o oso­be, kto­rú ne­po­vo­ľu­je zá­kon. Pri up­lat­ne­ní štan­dar­du zdra­vé­ho ro­zu­mu sa ne­dá dos­pieť k zá­ve­ru, že vy­tvá­ra­nie ar­chí­vov s fo­tog­ra­fia­mi a in­for­má­cia­mi o kom­koľ­vek, ak sa ne­zak­la­dá na vop­red ude­le­nom súh­la­se dot­knu­tej oso­by, je v sú­la­de so zá­ko­nom. Pou­ka­zu­je na čud­ný reš­pekt čas­ti no­vi­ná­rov a mas­mé­dií k práv­ne­mu štá­tu, aj čud­ný pos­toj or­gá­nov štá­tu k ochra­ne zá­klad­né­ho prá­va na súk­rom­ný a ro­din­ný ži­vot“.

Po náj­de­nie pa­ra­le­ly uve­de­ných ko­na­ní so „slo­ven­skou“ in­ves­ti­ga­tív­nou žur­na­lis­ti­kou net­re­ba ísť ďa­le­ko. Prí­pad OCCPR, či ak­ti­vi­ty „in­ves­ti­ga­tív­nych žur­na­lis­tov“ por­tá­lu ak­tua­li­ty.sk a den­ní­ka N, s po­doz­re­ním ich na­po­je­nia na spra­vo­daj­ské služ­by,to­ho ak­tuál­nym dô­ka­zom (le­gi­tím­na po­žia­dav­ka zá­ka­zu per­so­nál­nych pre­po­je­ní mas­mé­dií so spra­vo­daj­ský­mi služ­ba­mi v práv­nom štá­te bo­la spo­mí­na­ná vy­ššie).

Ak­tuál­ne mi­mo­riad­ne pod­net­nou čas­ťou pub­li­ká­cie auto­ra je časť s náz­vom „Ochra­na prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces“ v IV. Ka­pi­to­le, ve­nu­jú­ca sa jed­né­mu z je­ho kľú­čo­vých (v sú­čas­nom slo­ven­skom „práv­nom“ pros­tre­dí s nes­krý­va­ný­mi pr­vka­mi po­li­caj­né­ho štá­tu, po­li­tik­mi a mé­dia­mi aro­gan­tne ig­no­ro­va­ných) prin­cí­pov, kto­rým je pre­zum­pcia ne­vi­ny.

Autor uvá­dza, že „Mas­me­diál­ne spra­vo­daj­stvo sú­čas­nos­ti sa vy­pro­fi­lo­va­lo do spra­vo­daj­stva, v kto­rom lac­né sen­zá­cie, škan­dá­ly a mor­bíd­ne his­tor­ky ma­jú vý­znam­nú úlo­hu. Nos­ným pr­vkom ľud­ské­ho prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces v tres­tnej ob­las­ti je prá­vo na pre­zum­pciu ne­vi­ny. In­for­mo­va­nie ve­rej­nos­ti o kri­mi­nál­nej uda­los­ti, prie­be­hu jej vy­šet­ro­va­nia aj o pro­ce­se s pá­cha­te­ľom, sa zá­ko­ni­te dos­tá­va do kon­flik­tu s pre­zum­pciou ne­vi­ny a ďal­ší­mi pr­vka­mi prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces. Slo­bo­da pre­ja­vu pred ni­mi mu­sí us­tú­piť v pros­pech spra­vod­li­vej rov­no­vá­hy nas­to­ľo­va­nej so zá­me­rom ne­dos­tať ob­ža­lo­va­né­ho do pos­ta­ve­nia, v kto­rom ho ve­rej­nosť od­sú­di skôr, ako súd vy­hlá­si roz­su­dok.

Autor v tej­to sú­vis­los­ti od­ka­zu­je na roz­hod­nu­tie ESĽP vo ve­ci Tou­ran­cheau a Ju­ly pro­ti Fran­cúz­sku, v kto­rom súd ju­di­ko­valže „Prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces za­ru­če­né čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru v tres­tnej ob­las­ti za­hŕňa prá­vo na nes­tran­ný súd. No­vi­ná­ri, kto­rí prip­ra­vu­jú člán­ky o tres­tných ko­na­niach na sú­doch, mu­sia na to pa­mä­tať, pre­to ob­me­dzenia prí­pus­tné­ho ko­men­to­va­nia ne­mô­žu ob­sa­ho­vať vy­hlá­se­nia, kto­ré by úmy­sel­ne ale­bo neú­my­sel­ne moh­li spô­so­biť zní­že­nie šan­cí oso­by na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie ale­bo naštr­biť dô­ve­ru ve­rej­nos­ti v úlo­hu sú­dov pri vý­ko­ne tres­tné­ho súd­nic­tva“.

Autor v tom­to sme­re ci­tu­je aj Ústav­ný súd SR, kto­rý dl­ho­do­bo ju­di­ku­je, že „pre­zum­pcia ne­vi­ny sa neob­me­dzu­je len na tres­tné ko­na­nie, v kto­rom sa má roz­hod­núť o vi­ne to­ho, pro­ti ko­mu sa ko­na­nie ve­die, ale má aj šir­ší do­sah (PL. ÚS 12/98). Reš­pek­to­va­nie toh­to prin­cí­pu má za­bez­pe­čiť nie­len súd v súd­nom ko­na­ní, kde sa roz­ho­du­je o vi­ne, ale aj OČTK, kto­ré pô­so­bia v pred­súd­nom ko­na­ní, te­da pro­ku­rá­tor, vy­šet­ro­va­teľ a po­li­caj­ný or­gán. Aj nev­hod­né vý­ro­ky OČTK, kto­ré by sa v pod­sta­te rov­na­li vy­slo­ve­niu vi­ny tres­tne stí­ha­nej oso­by, by moh­li po­ru­šiť pre­zum­pciu ne­vi­ny, a to naj­mä vte­dy, po­kiaľ by napr. pod­nie­ti­li ve­rej­nosť uve­riť, že tres­tne stí­ha­ná oso­by je vin­ná, a pre­ju­di­ko­va­li by hod­no­te­nie fak­tov kom­pe­ten­tným sú­dom (III. ÚS 116/01)“.

Jed­no­du­chou práv­nou ana­lý­zou pro­ces­ných pos­tu­pov v ak­tuál­ne pre­bie­ha­jú­cich „mon­sterpro­ce­soch“ a ich ko­men­to­va­nia vo ve­rej­nom pries­to­re, je schop­ný kaž­dý ob­jek­tív­ny po­zo­ro­va­teľ so štan­dar­dnou kog­ni­tív­nou vý­ba­vou a kri­tic­kým mys­le­ním, sám náj­sť od­po­veď na otáz­ku, do akej mie­ry jed­not­li­vé po­vin­né sub­jek­ty (po­li­ti­ci, mé­dia, pro­ku­rá­to­ri, sud­co­via), vy­ššie uve­de­ný prin­cíp v sú­čas­nos­ti reš­pek­tu­jú, či nao­pak úpl­ne flag­ran­tne ig­no­ru­jú.

V čas­ti s náz­vom „Ochra­na ná­bo­žen­ské­ho vy­zna­nia“ v IV. Ka­pi­to­le sta­via autor do kon­tras­tu dva­pos­to­je. Na jed­nej stra­ne sto­jí „po­žia­dav­ka za­ve­de­nia kon­tro­ly nad slo­bo­dou pre­ja­vu v prí­pa­de  jej kon­flik­tu s ná­bo­žen­ským uče­ním. Inak po­ve­da­né, zru­še­nie mož­nos­ti dis­ku­to­vať o ná­bo­žen­stve, kri­ti­zo­vať ho, ro­biť si z ne­ho ža­rty, le­bo to všet­ko je uráž­kou ná­bo­žen­stva, a pre­to je nep­ri­ja­teľ­né“. Na stra­ne dru­hej sto­jí pre­mi­sa, že „ tí, kto­rí sa roz­hod­nú up­lat­niť slo­bo­du pre­ja­viť svo­ju vie­ru, bez oh­ľa­du na to, či tak uro­bia ako prís­luš­ní­ci ná­bo­žen­skej väč­ši­ny, ale­bo men­ši­ny, ne­mô­žu ro­zum­ne oča­ká­vať, že sa vy­hnú kaž­dej kri­ti­ke. Mu­sia to­le­ro­vať a pri­jať od­miet­nu­tie svo­jej vie­ry iný­mi, a do­kon­ca aj cu­dziu pro­pa­gá­ciu dok­trín ne­pria­teľ­ských vo­či svo­jej vie­re“.

Autor v čas­ti s náz­vom „Ne­ná­vis­tné pre­ja­vy“ v IV. Ka­pi­to­le uvá­dza, že „Príl­iš ma­lé ob­me­dzenie slo­bo­dy pre­ja­vu mô­že byť rov­na­ko ne­bez­peč­né, ako príl­iš veľ­ké“.

Autor ďa­lej z hľa­dis­ka otáz­ky efek­tív­nos­ti ob­me­dzo­va­nia extré­mis­tic­kých pre­ja­vov po­mo­cou dos­tup­ných pros­tried­kov v sú­vis­los­ti s pos­ti­ho­va­ním anti­se­mit­ských vý­ro­kov v pred­voj­no­vom Ne­mec­ku pou­ka­zu­je na člá­nok D. Lip­ši­ca (K tres­tné­mu pos­ti­hu extré­mis­tic­kých pre­ja­vov), v kto­rom me­no­va­ný uvie­dol, že „Pred­voj­no­vé Ne­mec­ko ma­lo v ob­las­ti pos­ti­hu anti­se­mit­ských vý­ro­kov veľ­mi pod­rob­nú tres­tnop­ráv­nu le­gis­la­tí­vu. Pred nás­tu­pom na­ciz­mu bo­lo po­čas pät­nás­tich ro­kov za anti­se­mit­ské vý­ro­ky stí­ha­ných viac ako dves­to osôb. Ako nám nes­kôr veľ­mi bo­les­tne uká­za­li de­ji­ny, ten­to typ le­gis­la­tí­vy bol úpl­ne nee­fek­tív­ny prá­ve v tom jed­nom prí­pa­de, keď sa ja­vil ako opod­stat­ne­ný. Exis­tu­jú do­kon­ca in­dí­cie, že na­cis­ti zneu­ží­va­li svo­je tres­tné pro­ce­sy na zvý­še­nie svo­jej po­pu­la­ri­ty“.

Autor dopĺňa svoj text ci­tá­ciou M. Pet­rí­ka, kto­rý uvá­dza, že „Ove­ľa dô­le­ži­tej­ším ar­gu­men­tom pro­ti ob­me­dzo­va­niu slo­bo­dy pre­ja­vu extré­mis­tic­kých ná­zo­rov v zá­uj­me ob­ra­ny slo­bo­dy či de­mok­ra­cie je ten, že to­to ob­me­dzo­va­nie prá­ve v ta­kých­to prí­pa­doch sme­ru­je pro­ti sa­mot­nej pod­sta­te a zmys­lu ús­tav­nop­ráv­nej ochra­ny slo­bo­dy pre­ja­vu. Us­ta­no­ve­nia ga­ran­tu­jú­ce prá­vo na slo­bo­du pre­ja­vu to­tiž slú­žia pre­dov­šet­kým na ochra­nu mi­no­rit­ných, ne­kon­for­mných, excen­tric­kých a extré­mis­tic­kých ná­zo­rov, resp. ich pre­ja­vov.Väč­ši­no­vé ná­zo­ry, ná­zo­ry pop­lat­né pred­sta­vám vlád­nej mo­ci (čo i de­mok­ra­tic­ky us­ta­no­ve­nej), kon­for­mné a ne­kon­fron­tač­né pre­ja­vy to­tiž žiad­nu vy­ššiu ús­tav­nop­ráv­nu ochra­nu ne­pot­re­bu­jú, pre­to­že ich štát­na moc neob­me­dzu­je“.

Autor vo vzťa­hu k prob­le­ma­ti­ke nes­tran­nos­ti súd­nej mo­ci v čas­ti „Auto­ri­ta a nes­tran­nosť súd­nej mo­ci“ v IV. Ka­pi­to­le ci­tu­je bý­va­lú pred­sed­níč­ku Ústav­né­ho sú­du SR I. Ma­cej­ko­vú, kto­rá uvá­dza, že „Ne­mož­no po­va­žo­vať za po­zi­tív­ny stav, keď do­chá­dza k ve­rej­né­mu kri­ti­zo­va­niu vy­hlá­se­ných, no pí­som­ne eš­te ne­vy­ho­to­ve­ných súd­nych roz­hod­nu­tí, te­da keď sa kri­ti­zu­je bez to­ho, aby sa kri­ti­zu­jú­ci sub­jekt vô­bec oboz­ná­mil s pí­som­ným od­ôvod­ne­ním kri­ti­zo­va­né­ho roz­hod­nu­tia sú­du. V zá­uj­me za­cho­va­nia dô­ve­ry ob­ča­nov v súd­nic­tvo by ma­lo pla­tiť, že na­priek to­mu, že kri­tik ne­súh­la­sí s kon­krét­nym práv­nym ná­zo­rom sú­du, vy­jad­re­ným v súd­nom roz­hod­nu­tí, mal by svoj iný práv­ny ná­zor od­ôvod­ňo­vať kul­ti­vo­va­ným a po od­bor­nej strán­ke eru­do­va­ným spô­so­bom“.

Autor nad­vä­zu­júc na uve­de­né ďa­lej uvá­dza, že „Par­tne­rom sud­cu spra­vo­daj­cu či všet­kých sud­cov, kto­rí sa na roz­hod­nu­tí po­die­ľa­li, v di­aló­gu so zá­stup­ca­mi tla­če, ne­mô­že byť po­pu­lár­na mo­de­rá­tor­ka, roz­to­mi­lá blon­dín­ka, ani uras­te­ný mo­de­rá­tor, kto­rý z čí­tač­ky pred ka­me­rou pre­čí­ta otáz­ky, kto­ré mu prip­ra­vil kto­si tre­tí. Nep­red­stie­ra­né vy­svet­ľo­va­nie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia ve­rej­nos­ti pot­re­bu­je, aby di­alóg so sud­com či sud­ca­mi vie­dol práv­nik so špe­cia­li­zá­ciou na prís­luš­né od­vet­vie prá­va“.

Autor tu­to časť uzat­vá­ra kon­šta­to­va­ním, že „Pub­li­ci­ta sa­ma o se­be nez­ni­žu­je auto­ri­tu súd­nej mo­ci za pred­pok­la­du, že súd­na moc riad­ne pl­ní svo­ju úlo­hu v spo­loč­nos­ti, roz­ho­du­je spo­ry o prá­vo spra­vod­li­vo, múd­ro a v sú­la­de so zá­ko­nom. Pri­naj­men­šom mož­no po­ci­ťo­vať oba­vy z to­ho, či pri ochra­ne auto­ri­ty súd­nej mo­ci za­uží­va­ným spô­so­bom for­mál­ne­ho nás­to­je­nia na za­cho­vá­va­ní zda­nia, pred­stie­ra­nia o dodr­žo­va­ní ne­po­ci­ťo­va­nej auto­ri­ty sú­du, nej­de (prí­pad­ne aj do­mi­nan­tne) o ha­te­nie do­zo­ro­va­nia vý­ko­nu súd­nej mo­ci kon­trol­nou mo­cou ve­rej­nej mien­ky“.

In­špi­ra­tív­ny­mi sú aj úva­hy auto­ra v čas­ti s náz­vom „Ur­čo­va­nie pri­me­ra­nos­ti san­kcie vo fá­ze tvor­by prá­va“ v VI. Ka­pi­to­ly. Autor uvá­dza, že „V prí­pa­de san­kcií pos­ti­hu­jú­cich ma­je­tok má vý­znam iba otáz­ka pri­me­ra­nos­ti vý­šky san­kcie. Mas­mé­diá a ich ti­chý spo­loč­ní­ci z ra­dov spon­zo­rov, po­li­tic­kých a iných chrá­nen­cov, ako aj ad­vo­ká­ti za­stu­pu­jú­ci mas­mé­diá v súd­nych spo­roch pred tie­to otáz­ky pred­ra­ďu­jú ná­miet­ku o exis­ten­čnej hroz­be vy­so­kých náh­rad za ne­ma­jet­ko­vú uj­mu spô­so­be­nú uve­rej­ne­ním prís­pev­ku a o od­ra­ďu­jú­com účin­ku (chillin­gef­fect) ta­kej san­kcie od dis­ku­sie o otáz­kach ve­rej­né­ho zá­uj­mu. Čin­nosť mas­mé­dií nie je kriš­tá­ľo­vo čí­ra ako kult o nej bu­do­va­ný sa­mý­mi mas­mé­dia­mi. V mas­mé­diách sa ob­ja­vu­jú prís­pev­ky na ob­jed­náv­ku, kto­rých zá­me­rom je ve­do­me poš­ko­diť, zne­mož­niť, od­sta­viť kon­ku­ren­ta v sú­ťa­ži, či už po­li­tic­kej ale­bo akej­koľ­vek inej, in­for­mo­va­ním o uda­los­ti, kto­rá sa nik­dy nes­ta­la ale­bo kto­rá sa sta­la inak, ako o nej in­for­mu­jú mas­mé­diá do­kon­ca aj vte­dy, keď in­for­má­ciu dok­la­da­jú fo­tog­ra­fia­mi či fil­mo­vým ob­ra­zom. Niek­to­ré mas­mé­diá si oči­vid­ne z tak­to mo­ti­vo­va­nej pub­li­cis­ti­ky vy­tvo­ri­li zdroj príj­mov, aké mož­no po­me­no­vať roz­ma­ni­to, len nie slo­vom le­gi­tím­ne. Nej­de o štan­dar­dné sprá­va­nie, ale o vy­bo­če­nie zo štan­dar­du, ob­chá­dzanie úče­lu slo­bo­dy pre­ja­vu.

Autor tu pou­ka­zu­je na ná­lez Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky zo dňa 06.03.2012, sp. zn. I. ÚS 1586/09, v kto­rom ús­tav­ný súd ju­di­ko­val, že „Zo zá­sa­dy, pod­ľa kto­rej vý­ška náh­ra­dy v pe­nia­zoch nes­mie byť zrej­mým bez­dô­vod­ným obo­ha­te­ním pre poš­ko­de­né­ho a zá­ro­veň by ne­ma­la byť pre pô­vod­cu proti­práv­ne­ho zá­sa­hu lik­vi­dač­ná, mož­no pri­pus­tiť dô­vod­né vý­nim­ky. Ochra­ny pod­ľa tej­to zá­sa­dy sa ne­mô­že do­vo­lá­vať oso­ba, kto­rej pod­ni­ka­nie je pos­ta­ve­né, resp. čas­to spre­vá­dza­né, preu­ká­za­teľ­ný­mi a zá­važ­ný­mi zá­sah­mi do zá­klad­ných práv jed­not­liv­cov, či do­kon­ca zní­že­ním ich ľud­skej dôs­toj­nos­ti...keď úče­lom toh­to sprá­va­nia sub­jek­tu prá­va je len sle­do­va­nie svoj­ho ma­jet­ko­vé­ho pros­pe­chu a zvý­še­nie pub­li­ci­ty da­né­ho mas­mé­dia“.

Autor uzat­vá­ra, žechilling ef­fect nie je všet­ko le­gi­ti­mi­zu­jú­cou zá­chra­nou pred vy­so­kou náh­ra­dou za po­ru­še­nie práv poš­ko­de­né­ho up­lat­ne­ním slo­bo­dy pre­ja­vu. Ni­ja­ký práv­ny in­šti­tút ne­má ab­so­lút­ny vý­znam, ne­za­ru­ču­je pre­va­hu nad iný­mi práv­ny­mi zá­sa­da­mi za kaž­dých okol­nos­tí. To sa tý­ka aj od­ra­ďu­jú­ce­ho účin­ku práv­nej san­kcie (chilling ef­fect). Úče­lom ochra­ny pred od­ra­ďu­jú­cim účin­kom práv­nej san­kcie nie je sti­mu­lá­cia zneu­ží­va­nia slo­bo­dy pre­ja­vu. Ak mas­mé­diá zneu­ži­tím slo­bo­dy pre­ja­vu sku­toč­ne spô­so­bia poš­ko­de­nej oso­be veľ­kú uj­mu, nie je od­ôvod­ne­ná oh­ľa­dupl­nosť vo­či nim iba kvô­li to­mu, aby sa ne­dos­ta­li do exis­ten­čných prob­lé­mov. Kaž­dý je tvor­com svoj­ho šťas­tia. Od kaž­dé­ho aj pri up­lat­ne­nís­lo­bo­dy pre­ja­vu mož­no vy­ža­do­vať roz­va­hu a dodr­ža­nie pra­vi­diel“.

Nos­ná my­šlien­ka čas­ti s náz­vom „Tres­tnop­ráv­na zod­po­ved­nosť za up­lat­ne­nie slo­bo­dy pre­ja­vu v práv­nom po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky“ v VII. Ka­pi­to­le, je vy­jad­re­ná slo­va­mi auto­ra: „Trest­ný zá­kon nie je „na­dzá­kon“, aj keď sa mu dos­tá­va ta­kej fa­loš­nej glo­rio­ly od znač­nej čas­ti ve­rej­nos­ti i or­gá­nov štá­tu, kto­ré ho up­lat­ňu­jú. Z člán­ku 152 ods. 4 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky vy­plý­va po­vin­nosť štát­nych or­gá­nov SR pri up­lat­ňo­va­ní tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za zneu­ži­tie slo­bo­dy pre­ja­vu neap­li­ko­vať Trest­ný zá­kon izo­lo­va­ne, ale vý­luč­ne v spo­je­ní s Ústa­vou SR, a pre­to v spo­je­ní s člán­kom 26 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a s člán­kom 10 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd hľa­dať a nas­to­lo­vať spra­vod­li­vú rov­no­vá­hu me­dzi chrá­ne­ným zá­uj­mom štá­tu a pod­mien­ka­mi up­lat­ne­nia slo­bo­dy pre­ja­vu“.

V „Zá­ve­re“ pub­li­ká­cie autor pod­ro­bu­je kri­ti­ke ne­fun­gu­jú­cu ve­rej­nú mien­ku a mas­mé­diá. Uvá­dza, že „znač­ná časť ve­rej­nos­ti vy­uží­va slo­bo­du pre­ja­vu v roz­sa­hu, v akom za­ru­ču­je prá­vo ml­čať, ne­vy­jad­riť sa, le­bo nep­re­cit­la zo zlé­ho sna o oh­ro­ze­ní se­ba sa­mé­ho up­lat­ne­ním slo­bo­dy pre­ja­vu, kto­rý pat­rí k dl­ho­do­bé­mu de­dič­stvu z čias so­cia­liz­mu, ale aj z pred­chá­dza­jú­cich ér fa­šis­tic­ké­ho štá­tu a eš­te skor­šie­ho Ra­kús­ko-Uhor­ska. Ako v mi­nu­los­ti, ani v sú­čas­nos­ti jed­not­li­vec nes­mie ne­zá­vis­le my­slieť. Kaž­dý smie my­slieť ako koa­lí­cia, ale­bo ako opo­zí­cia. Správ­ny ná­zor je ten, kto­rý sa zho­du­je s ná­zor­mi „na­šich“. Mno­hé mas­mé­diá, ak nie všet­ky, svo­ju ne­zá­vis­losť iba pred­stie­ra­jú. Po­zor­ný či­ta­teľ, pos­lu­cháč i di­vák me­dzi riad­ka­mi, slo­va­mi a ob­raz­mi mô­že ľah­ko iden­ti­fi­ko­vať, kto za ko­ho ko­pe. Ak mas­mé­diá ko­la­bo­ru­jú s kto­rou­koľ­vek stra­nou po­li­tic­ké­ho sú­pe­re­nia, vý­raz­ne­sa re­du­ku­je úlo­ha, akú má v spo­loč­nos­ti pl­niť „pub­lic watch dog“, le­bo na­mies­to ob­jek­tív­ne­ho a nes­tran­né­ho spra­vo­daj­stva o sku­toč­ne vý­znam­ných uda­los­tiach sa reali­ta úče­lo­vo up­ra­vu­je na ob­jed­náv­ku a v roz­sa­hu po­li­tic­kej ob­jed­náv­ky. Mé­diá sa po­die­ľa­jú na uta­jo­va­ní ve­cí ve­rej­né­ho zá­uj­mu pred ve­rej­nos­ťou, ak sa to ho­dí po­li­tic­ké­mu zos­ku­pe­niu, ku kto­ré­ho fan klu­bu pa­tria. Kri­ti­ke za svo­je zly­ha­nia mas­mé­dia uni­ka­jú iba pre­to, le­bo sú to mas­mé­diá, kto­ré roz­ho­du­jú, čo uve­rej­nia na svo­jich strán­kach a vo svo­jich vy­sie­la­niach a tre­ba priz­nať, že na kri­ti­ku svo­jej čin­nos­ti si „potr­pia“ rov­na­ko ako tí, kto­rých kri­ti­zu­jú.

Zá­ve­rom mož­no do­dať, že pub­li­ká­cia Já­na Dr­gon­ca­sa ja­ví mi­mo­riad­ne ak­tuál­nou prá­ve v dneš­nom „re­vo­luč­nom“ ob­do­bí, ke­dy sa kri­mi­na­li­zá­cia a me­diál­ny lynč osôb za ich slo­bod­né vy­jad­re­nie od­liš­né­ho ná­zo­ru, opä­tov­ne stá­va viac pra­vid­lom, ako ne­že­la­nou vý­nim­kou. Ani re­vo­luč­ná spo­lo­čen­ská at­mos­fé­ra a vzá­jom­ne od­liš­né pred­sta­vy jed­not­li­vých po­li­tic­kých sub­jek­tov a pred­sta­vi­te­ľov me­diál­nej ob­ce o po­do­be štá­tu a fun­go­va­nia spo­loč­nos­ti, fa­loš­ne sa skrý­va­jú­ce pod rúš­kom ob­jek­tív­ne exis­tu­jú­ce­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu, však ne­mô­žu le­gi­ti­mi­zo­vať ne­reš­pek­to­va­nie osob­nos­tných práv jed­not­liv­ca mé­dia­mi, ani svoj­vô­ľu OČTK a sú­dov pri roz­ho­do­va­ní o zá­sa­hoch do ús­tav­ne ga­ran­to­va­ných práv jed­not­liv­cov na slo­bo­du pre­ja­vu. Až keď sa dôs­led­ky ta­kej­to svoj­vô­le nás­led­kom pos­tup­nej re­zig­ná­cie sú­dov na svo­ju po­vin­nosť dôs­led­ne tr­vať na ochra­ne ús­tav­ných práv osôb na za­cho­va­nie ľud­skej dôs­toj­nos­ti a osob­nej cti, ako aj na ap­li­ká­cii in­šti­tú­tov tres­tné­ho prá­va pri ver­bál­nych pre­ja­voch vý­ni­moč­ne iba ako pros­tried­kov „ul­ti­ma ra­tio“, napl­no pre­ja­via aj u tých osôb, kto­ré nie sú pred­me­tom ve­rej­né­ho zá­uj­mu, a pre­nik­nú aj do so­ciál­ne­ho pros­tre­dia bež­né­ho ob­ča­na, ve­rej­nosť si uve­do­mí pa­ra­le­ly s ne­dáv­nou to­ta­lit­nou his­tó­riou a smut­ný fakt, v akej hl­bo­kej krí­ze sa for­mál­ne dek­la­ro­va­ná a ume­lo pred­stie­ra­ná zá­kon­nosť a spra­vod­li­vosť po 30 ro­koch bu­do­va­nia slo­bod­nej de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti v sú­čas­nos­ti na­chá­dza. Ne­re­zig­nuj­me pre­to na ochra­nu hod­nôt, kto­ré vy­bo­jo­va­la ge­ne­rá­cia na­šich ot­cov. Nes­mie­me strá­cať ná­dej. Prav­da si na­ko­niec vždy náj­de svo­ju ces­tu. Aj na­ši de­do­via po­ra­zi­li faš­izmus a na­ši ro­di­čia na­ko­niec to­ta­li­tu. Keď nie z iných dô­vo­dov, tak as­poň mi­ni­mál­ne z úc­ty k nim a pre slo­bod­nú bu­dúc­nosť na­šich de­tí ne­do­voľ­me, aby nás ra­ko­vi­na nas­tu­pu­jú­cej pseu­do li­be­rál­nej de­ma­gó­gie prip­ra­vi­la o to naj­cen­nej­šie, čo ľud­stvo má – slo­bo­du mys­le­nia.

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia