Predstavenie mimoriadne aktuálnej publikácie "Právo na spravodlivý proces v interpretačných súvislostiach"

 

JUDr. Da­vid Lin­dtner, ad­vo­kát 

Pred­sta­ve­nie mi­mo­riad­ne ak­tuál­nej pub­li­ká­cie „Prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces v inter­pre­tač­ných sú­vis­los­tiach“ 

Pre kaž­dú vlád­nu­cu po­li­tic­kú rep­re­zen­tá­ciu bez oh­ľa­du na to, ku kto­ré­mu po­li­tic­ké­mu spek­tru sa via­že jej ideo­ló­gia, je príz­nač­né a z hľa­dis­ka pot­re­by ucho­pe­nia štá­tu ako cel­ku aj po­cho­pi­teľ­né, že de­for­mu­je práv­ny štát na svoj ob­raz, resp. má vlas­tné pred­sta­vy o je­ho fun­go­va­ní, kto­ré pre­sa­dzu­je vy­uží­va­ním mo­cen­ských nás­tro­jov. Rôz­ne po­do­by tých­to de­for­má­cií sú sú­čas­ťou slo­ven­ské­ho práv­ne­ho pros­tre­dia prak­tic­ky od vzni­ku no­vo­do­bej slo­ven­skej štát­nos­ti. Na­ru­še­nie zá­klad­ných prin­cí­pov práv­ne­ho štá­tu a zneu­ží­va­nie niek­to­rých je­ho práv­nych in­šti­tú­tov v po­do­be, kto­rej sme sved­ka­mi v dneš­nom re­vo­luč­nom ob­do­bí, je však fe­no­mé­nom, kto­rý nas­ved­ču­je krí­ze práv­ne­ho mys­le­nia a pos­tup­né­mu roz­kla­du práv­ne­ho štá­tu, pre­to­že na­chá­dza svoj ek­vi­va­lent v his­tó­rii na­cis­tic­ké­ho Ne­mec­ka a je­ho zvrá­te­nej pred­sta­ve o fun­kcii prá­va, resp. v tem­nom ob­do­bí čes­ko-slo­ven­ských po­li­tic­kých pro­ce­sov 50-tich ro­kov 20. sto­ro­čia. Po­kiaľ by sa či­ta­te­ľom toh­to prís­pev­ku zda­li tie­to kon­šta­to­va­nia príl­iš preh­na­né, od­po­rú­čam oboz­ná­miť sa s pub­li­ká­ciou Vik­to­ra Knap­pa: Prob­lém na­cis­tic­kej práv­nej fi­lo­zo­fie, resp. pre tých viac his­to­ric­ky orien­to­va­ných, s kni­hou, kto­rej autor­stvo je pri­pi­so­va­né dvom do­mi­ni­kán­skym mní­chom z 15. sto­ro­čia,Malleus ma­le­fi­ca­rum – Kla­di­vo na ča­ro­dej­ni­ce, kto­rá pred­sta­vo­va­la ur­či­tý ma­nuál in­kvi­zič­né­ho pro­ce­su vrá­ta­nie vy­nu­co­va­nia priz­na­nia fy­zic­kým mu­če­ním (v sú­čas­nos­ti mi­mo­riad­ne frek­ven­to­va­né vy­uží­va­nie, či skôr zneu­ží­va­nie in­šti­tú­tu väz­by na priz­na­nie ob­vi­ne­ných, je iba eufe­miz­mom mu­če­nia v je­ho psy­cho­lo­gic­kej po­do­be).

Pre prík­la­dy na­ru­še­nia prin­cí­pov práv­ne­ho štá­tu po­zor­ný sve­dok uda­los­tí os­tat­ných me­sia­cov, a to aj s mi­ni­mál­nym kog­ni­tív­nym štan­dar­dom, ne­mu­sí ísť ďa­le­ko. Jed­ná sa pre­dov­šet­kým o vy­tvá­ra­nie tla­ku na si­lo­vé zlož­ky (OČTK, pro­ku­ra­tú­ru a sú­dy) pros­tred­níc­tvom ne­kom­pe­ten­tných vy­jad­re­ní po­li­tic­kých pred­sta­vi­te­ľov a de­zin­for­mač­ných ko­men­tá­rov niek­to­rých žur­na­lis­tov, po­die­ľa­jú­cich sa na ma­ni­pu­lá­cii práv­ne­ho ve­do­mia nie­len laic­kej ve­rej­nos­ti, kto­rých cie­ľom je do­siah­nu­tie roz­hod­nu­tí tých­to zlo­žiek v sú­la­de s pred­sta­va­mi ak­tuál­ne pa­nu­jú­cej po­li­tic­kej rep­re­zen­tá­cie, zá­stup­cov mé­dií, resp. pred­sta­vi­te­ľov tre­tie­ho sek­to­ra, a to bez oh­ľa­du na ich zá­kon­nosť, čím do­chá­dza k hru­bé­mu za­sa­ho­va­niu do kom­pe­ten­cií tých­to or­gá­nov a naj­mä k bez­pre­ce­den­tné­mu za­sa­ho­va­niu do ne­zá­vis­los­ti roz­ho­do­va­nia sú­dov. Oba­vy a strach po­li­caj­tov, pro­ku­rá­to­rov a sud­cov z me­diál­ne­ho lyn­ču a spo­lo­čen­skej dis­kre­di­tá­cie v prí­pa­doch, keď ich roz­hod­nu­tie ne­zod­po­ve­dá dop­re­du vy­slo­ve­né­mu ná­zo­ru po­li­ti­kov a sa­moz­va­ných vy­kla­da­čov prá­va z pros­tre­dia me­diál­nej ob­ce a rôz­nych mi­mov­lád­nych or­ga­ni­zá­cií, kto­rí bez akej­koľ­vek zod­po­ved­nos­ti za nás­led­ky svo­jich vy­jad­re­ní ta­ké­to ná­zo­ry (čas­to ab­so­lút­ne ne­ko­reš­pon­du­jú­ce so skut­ko­vým a práv­nym sta­vom da­nej ve­ci) su­ge­ru­jú in­dok­tri­no­va­nej laic­kej ve­rej­nos­ti, ve­dú k ich nes­chop­nos­ti pri­jať v spo­lo­čen­sky cit­li­vých ale­bo me­diál­ne sle­do­va­ných kau­zách roz­hod­nu­tie v sú­la­de so zá­ko­nom, prin­cíp­mi práv­nej is­to­ty a pred­ví­da­teľ­nos­ti prá­va. Od­va­ha tých­to zlo­žiek (kto­ré sú vo vy­spe­lých de­mok­ra­ciách per­so­ni­fi­ko­va­ný­mi pi­lier­mi práv­ne­ho štá­tu) roz­hod­núť ne­zá­vis­le na po­li­tic­kom a me­diál­nom tla­ku prak­tic­ky za­nik­la a dnes pred­sta­vu­je skôr svet­lú vý­nim­ku hod­nú nas­le­do­va­nia ako pra­vid­lo. Roz­ho­do­va­nie kom­pe­ten­tných or­gá­nov tak po­tom pri­po­mí­na skôr „pre­te­ky ku dnu“, te­da pred­bie­ha­nie sa vo vy­dá­va­ní roz­hod­nu­tí, kto­rých cie­ľom nie je na­chá­dzanie zá­kon­nos­ti a spra­vod­li­vos­ti, ale sna­ha čo naj­viac sa za­pá­čiť ve­rej­nos­ti a napl­niť jej ume­lo vy­tvo­re­né pred­sta­vy o správ­nom roz­hod­nu­tí v tej kto­rej ve­ci, a kto­ré úpl­ne de­for­mu­jú práv­ne ve­do­mie v spo­loč­nos­ti.

Stie­ra sa roz­diel me­dzi pro­ces­ným pos­ta­ve­ním ob­vi­ne­né­ho a od­sú­de­né­ho a sú­čas­ne do­chá­dza ku za­hmlie­va­niu roz­die­lu me­dzi väz­bou a vý­ko­nom tres­tu. Ve­rej­nos­ti je pred­kla­da­ná pred­sta­va, že oso­ba, kto­rá bo­la ob­vi­ne­ná, resp. nás­led­ne vza­tá do väz­by, je oso­bou prá­vop­lat­ne od­sú­de­nou pre spá­chanie tres­tné­ho či­nu, kto­rá už vy­ko­ná­va trest od­ňa­tia slo­bo­dy. Mé­dia v tom­to sme­re na­mies­to to­ho, aby v sú­la­de so svo­jou po­vin­nos­ťou ko­rek­tne a prav­di­vo in­for­mo­vať ve­rej­nosť uve­de­ný om­yl ko­ri­go­va­li, tú­to fa­loš­nú pred­sta­vu ve­rej­nos­ti (hru­bo tým po­ru­šu­júc ús­tav­ný prin­cíp pre­zum­pcie ne­vi­ny),  ak­tív­ne pro­pa­gu­jú.

Pred tým, ako pou­ká­žem na dô­vod, kto­rý ma vie­dol ku pred­sta­ve­niu pred­met­nej pub­li­ká­cie uvá­dzam, že nie som fa­nú­ši­kom kri­ti­ky roz­hod­nu­tí sú­dov, ale skôr zá­stan­com pot­re­by ich reš­pek­to­va­nia, pre­to­že ich, z dô­vo­du čas­tej ab­sen­cie od­bor­nos­ti úpl­ne ne­le­gi­tím­na kri­ti­ka, naj­mä zo stra­ny niek­to­rých po­li­ti­kov s nu­lo­vým práv­nym ve­do­mím a tzv. no­vi­ná­rov, na­rú­ša dô­ve­ru ve­rej­nos­ti v auto­ri­tu sú­dov a spra­vod­li­vosť. Pre prí­pad, že by som sa ako ad­vo­kát stal z dô­vo­du ne­súh­la­su s niek­to­rý­mi roz­hod­nu­tia­miOČTK a sú­dov ter­čom úto­kov zo stra­ny dot­knu­tých or­gá­nov, je pot­reb­né dopl­niť, že op­ráv­ne­nosť vec­nej kri­ti­ky roz­hod­nu­tí sú­dov je v práv­nych štá­toch in­teg­rál­nou sú­čas­ťouich kon­tro­ly zo stra­ny ve­rej­nos­ti za úče­lom za­brá­ne­nia ich svoj­vô­li vy­dá­va­ním ar­bit­rár­nych roz­hod­nu­tí (prí­pus­tnosť kri­ti­ky vý­ko­nu súd­nic­tva ju­di­ku­je ESĽP napr. v roz­hod­nu­tí Leš­ník pro­ti Slo­ven­sku, vo ve­ci Mus­ta­fa Er­do­gan a spol. pro­ti Tu­rec­ku,Schöpfer pro­ti Švaj­čiarsku, Ústav­ný súd  SR v roz­hod­nu­tí sp. zn. II. ÚS 340/09, Ústav­ný súd ČR v roz­hod­nu­tí sp. zn. IV. ÚS 23/05).

Im­pul­zom pre pred­sta­ve­nie pub­li­ká­cie „Prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces v inter­pre­tač­ných sú­vis­los­tiach“, bo­li v os­tat­nom ča­se me­diál­ne a po­li­tic­ky ko­men­to­va­né roz­hod­nu­tia vy­šet­ro­va­te­ľov a pro­ku­rá­to­rov o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a roz­hod­nu­tia sú­dov o vza­tí do väz­by, z kto­rých niek­to­ré­je nut­né po­va­žo­vať za hru­bé prek­ro­če­nie hra­níc ús­tav­ných li­mi­tov, kto­ré de­fi­nu­jú pa­ra­met­re zá­kon­né­ho roz­hod­nu­tia.Vzhľa­dom k to­mu, že poč­núc feb­ruáro­vou re­vo­lú­ciou 2018, dovŕše­nou v mar­ci 2020, doš­lo na Slo­ven­sku, ok­rem iné­ho aj k úpl­né­mu opus­te­niu zá­sa­dy ne­ve­rej­nos­ti príp­rav­né­ho ko­na­nia, v tak­to de­for­mo­va­ných pod­mien­kach slo­ven­skej práv­nej reali­ty nep­red­sta­vu­je  oboz­ná­me­nie sa s akou­koľ­vek tres­tnou ve­cou ve­de­nou v príp­rav­nom ko­na­ní kým­koľ­vek, žia­den prak­tic­ký prob­lém, čo­ho dô­ka­zom je ko­men­to­va­nie roz­hod­nu­tí (do­kon­ca už aj in­for­má­cie o spô­so­be hla­so­va­nia se­ná­tu, čo je fe­no­mén po­sú­va­jú­ci práv­ny štát ďa­le­ko za je­ho hra­ni­ce) v mé­diách čas­to eš­te pred tým, ako tie­to bo­li ozná­me­né, resp. do­ru­če­né účas­tní­kom ko­na­nia. Cie­ľom toh­to prís­pev­ku však nie je kri­ti­ka tých­to roz­hod­nu­tí (pre­to ich ne­kon­kre­ti­zu­jem), ale pred­sta­ve­nie pub­li­ká­cie, kto­rej pre­čí­ta­nie kaž­dým kri­tic­ky uva­žu­jú­cim či­ta­te­ľom bu­de ne­po­chyb­ne viesť k za­mys­le­niu sa nad tým, či ta­ké­to roz­hod­nu­tia vy­dá­va­jú or­gá­ny, kto­rým sú prin­cí­py uve­de­né v tej­to pub­li­ká­cii pri ap­li­ká­cii prá­va v pri­ro­dze­ne vlas­tné, ale­bo či ig­no­rá­cia tých­to prin­cí­pov prá­ve or­gán­mi, kto­ré ma­jú dôs­led­ne dbať na ich up­lat­ňo­va­nie, pra­me­ní z ne­ve­do­mos­ti, zá­me­ru, ale­bo iba nes­chop­nos­ti od­olať se­lek­tív­ne­mu tla­ku hru­bo po­li­tic­ky a me­diál­ne zma­ni­pu­lo­va­nej ve­rej­nos­ti. Ana­lý­zou niek­to­rých v os­tat­nom ča­se vy­dá­va­ných uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a uz­ne­se­ní sú­dov o vza­tí do väz­by­mož­no s pl­nou váž­nos­ťou kon­šta­to­vať, že niek­to­ré uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia sú pri­ja­té v hru­bom roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 2 od­sek 1, od­sek 10, od­sek 12, § 176 ods. 2 a § 206 od­sek 1 Tres­tné­ho po­riad­ku a niek­to­rý­mi z roz­hod­nu­tí o vza­tí do väz­by sú­dy­po­ru­ši­li prá­voob­vi­ne­né­ho na osob­nú slo­bo­du, prá­vo ne­byť stí­ha­ný a poz­ba­ve­ný  slo­bo­dy inak, ako z dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví  zá­kon pod­ľa čl. 17 ods.  1, ods. 2 a li­nea  pr­vá a ods. 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, prá­vo na slo­bo­du pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd a prá­vo na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie pod­ľa čl. 6 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd. V práv­nom štá­te ne­mož­no ak­cep­to­vať, aby bo­li sú­čas­ťou od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­ní o vza­tí ob­vi­ne­ných do väz­by hru­bo špe­ku­la­tív­ne úva­hy a hypo­té­zy, z kto­rých sú­dy vy­vo­dzu­jú práv­ne zá­ve­ry, kto­ré zo skut­ko­vých okol­nos­tí vô­bec ne­vyp­lý­va­jú a o kto­ré opie­ra­jú exis­ten­ciu dô­vod­né­ho po­doz­re­nia ako ma­te­riál­ne­ho pred­pok­la­du väz­by. Po­kiaľ sa súd zní­ži k ak­cep­to­va­niu špe­ku­lá­cií pri us­tá­le­ní prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja (ar­gu­men­tu­júc napr. tým, že ak ob­vi­ne­ný reali­zu­je zlo­ži­té úč­tov­né ope­rá­cie, ne­mô­že sa jed­nať iba o ná­hod­ný pro­ces, ale nas­ved­ču­je to za­krý­va­niu ko­rup­cie), nep­rí­pus­tne sa tým sta­via do ro­le po­moc­ní­ka pro­ku­rá­to­ra, sa­nu­júc tým je­ho dô­kaz­nú nú­dzu, a pre­dov­šet­kým tým úpl­ne ig­no­ru­je jed­nu zo zá­klad­ných zá­sad spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su – in du­bio pro reo. Vr­cho­lom úče­lo­vej kog­ni­tív­nej ek­vi­lib­ris­ti­ky sú tiež napr. zá­ve­ry sú­du, kto­rý­mi sku­toč­nosť, že sved­ko­via neus­ved­ču­jú ob­vi­ne­né­ho, prí­pad­ne ani ne­ve­dia pris­pieť svo­jou vý­po­ve­ďou ku skut­ko­vým konštruk­tom vy­tvo­re­ný­mi or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, ne­vy­hod­no­tí ako okol­nosť, kto­rá zos­la­bu­je dô­vod­nosť ob­vi­ne­nia, ale prá­ve nao­pak, ako jas­ný dô­kaz to­ho, že ob­vi­ne­ný sku­tok spá­chal ta­kým so­fis­ti­ko­va­ným spô­so­bom, že je­ho tres­tnú čin­nosť žia­den sve­dok ne­do­ká­že potvr­diť. Práv­na ar­gu­men­tá­cia toh­to ty­pu ne­pat­rí ani len do uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, nie­to do roz­hod­nu­tia sú­du, kto­rým do­chá­dza k naj­zá­važ­nej­šie­mu zá­sa­hu do naj­výz­nam­nej­ších ús­tav­ných práv je­din­ca, kto­rým je ne­po­chyb­ne prá­vo na osob­nú slo­bo­du, a vra­cia nás späť do ob­do­bia in­kvi­zič­nej práv­nej lo­gi­ky. Do­vo­ľu­jem si pred­po­ve­dať, že niek­to­ré z roz­hod­nu­tí o vza­tí do väz­by, kto­ré tr­pia tý­mi­to va­da­mi, bu­dú mať v tom naj­lep­šom prí­pa­de „doh­ru“ iba na Ústav­nom sú­de SR (kto­rý si ako je­den z má­la or­gá­nov v sú­čas­nos­ti pri svo­jom roz­ho­do­va­ní za­cho­vá­va vy­so­kú mie­ru ne­zá­vis­los­ti a nes­tran­nos­ti, a s dos­tat­kom imu­ni­ty od­olá­va oh­ro­ze­niu tých­to zá­klad­ných pred­pok­la­dov svoj­ho fun­go­va­nia vply­vom po­li­tic­ké­ho a me­diál­ne­ho tla­ku), v tom hor­šom bu­de mu­sieť Slo­ven­ská re­pub­li­ka opä­tov­ne če­liť zdr­vu­jú­cej kri­ti­ke zo stra­ny ESĽP, kto­rý sa bu­de prek­va­pe­ne kon­fron­to­vať s (vo vy­spe­lej európ­skej práv­nej kul­tú­re) no­vým, všet­ký­mi európ­sky­mi de­mok­ra­cia­mi už dáv­no opus­te­ným „re­vo­luč­ným“ po­ňa­tím prá­va pri ap­li­ká­cii in­šti­tú­tov vzne­se­nia ob­vi­ne­nia a vä­zob­né­ho stí­ha­nia, cha­rak­te­ris­tic­kým pre me­tó­dy vlas­tné po­li­caj­né­mu štá­tu, v kto­ré­ho pod­mien­kach sú vy­bra­né sub­jek­ty nep­rí­pus­tne svoj­voľ­ne úče­lo­vo kri­mi­na­li­zo­va­né a je ob­me­dzo­va­ná ich osob­ná slo­bo­da v zmys­le prin­cí­pu „naj­prv tres­taj, po­tom do­ka­zuj“. Z tých­to mi­mo­riad­ne kon­tro­ver­zných roz­hod­nu­tí OČTK a sú­dov os­tat­né­ho ob­do­bia je zrej­mé, že niek­to­rí pred­sta­vi­te­lia jus­tí­cie (v jej šir­šom po­ňa­tí) nie sú spô­so­bi­lí napl­niť oča­ká­va­nia práv­ne uve­do­me­lej ve­rej­nos­ti, spo­je­né s pl­ne­ním ich úloh, na in­te­lek­tuál­nej, od­bor­nej ani osob­nos­tnej úrov­ni a ne­ko­na­jú tak, aby bol ideál ve­rej­né­ho zá­uj­mu (v zmys­le reál­ne­ho pros­pe­chu ve­rej­nos­ti) sku­toč­ne napl­ne­ný. V tak dô­le­ži­tých ve­rej­ných fun­kciách svo­ji­mi roz­hod­nu­tia­mi čas­to nes­le­du­jú le­gi­tím­ny cieľ, kto­rým je ochra­na spo­loč­nos­ti pred proti­spo­lo­čen­ským ko­na­ním pá­cha­te­ľov tres­tnej čin­nos­ti, ale iba povr­chné napl­ne­nie ich ka­riér­nych am­bí­cií, prí­pad­ne sna­ha vy­tvo­riť o se­be po­zi­tív­ny me­diál­ny ob­raz­sle­pou servil­it­ou vo­či pred­sta­vám po­li­ti­kov a mé­dii o tzv. spra­vod­li­vos­ti v kon­krét­nej ve­ci. In­šti­tút väz­by ako pros­trie­dok tres­tnej rep­re­sie „ul­ti­ma ra­tio“ (pre­to­že je­ho ap­li­ká­cia pria­mo na­rá­ža na ús­tav­ný prin­cíp pre­zum­pcie ne­vi­ny), sa v sú­čas­nej, po­li­tic­ký­mi eli­ta­mi a me­diál­nou ob­cou de­for­mo­va­nej práv­nej reali­te, pa­ra­doxne bez akej­koľ­vek kri­ti­ky ľud­sko-práv­nych or­ga­ni­zá­cii, pod rúš­kom tzv. „ve­rej­né­ho zá­uj­mu“ (de­fi­no­va­né­ho vždy iba ad hoc úz­kou sku­pi­nou sa­moz­va­ných vy­kla­da­čov prav­dy), stá­va bež­nou sú­čas­ťou bo­ja pro­ti ne­po­hodl­ným sub­jek­tom („tried­nym ne­pria­te­ľom ľu­du“), kto­rý pred­sta­vu­je skôr pra­vid­lo ako vý­nim­ku (kto­rá je vo vy­spe­lých de­mok­ra­ciách nao­pak pra­vid­lom). Na­priek to­mu, že u niek­to­rých po­li­tic­ky a me­diál­ne cit­li­vých káuz z hľa­dis­ka vä­zob­né­ho stí­ha­nia ich ak­té­rov vô­bec nie sú spl­ne­né ma­te­riál­ne pod­mien­ky väz­by, sú­dy, čas­to v roz­po­re s us­tá­le­nou ju­di­ka­tú­rou NS SR, ÚS SR ako aj ESĽP, po­dlie­ha­jú po­li­tic­ký­mi pred­sta­vi­teľ­mi a mé­dia­mi vy­vo­la­né­mu tla­ku ve­rej­nos­ti a roz­ho­du­jú v sú­la­de s jej pred­sta­va­mi. V sú­čas­nos­ti sa prak­tic­ky už žiad­na me­diál­ne zná­ma kau­za ne­zao­bí­de bez návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vä­zob­né stí­ha­nie ob­vi­ne­ných osôb a exis­tu­je len má­lo sud­cov, kto­rí od­ola­jú hroz­be ich spo­lo­čen­skej a pro­fe­sij­nej dis­kre­di­tá­cie a roz­hod­nú le­ge ar­tis a v roz­po­re s návr­hom pro­ku­rá­to­ra.

Vy­da­va­teľ­stvo Wol­ters Kluwer v koe­dí­cii s vy­da­va­teľ­stvom Met­ro­po­li­tan Uni­ver­si­ty Pra­gue Press vy­da­lo v ro­ku 2018 út­lu, ale ob­sa­ho­vo vý­živ­nú pub­li­ká­ciu s náz­vom „ Prá­vo na spra­ved­li­vý pro­ces v inter­pre­tač­ních sou­vis­los­tech“ ako zbier­ku člán­kov rôz­nych auto­rov ve­nu­jú­cich sa prob­le­ma­ti­ke prá­va na spra­vod­li­vý súd­ny pro­ces, je­ho ukot­ve­nia v ús­ta­ve aDo­ho­vo­re o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd(ďa­lej len Do­ho­vor) a je­ho vý­zna­mu ako pros­tried­ku za­is­ťu­jú­ce­ho prá­va a slo­bo­dy.

Pub­li­ká­cia je roz­de­le­ná do sied­mich čas­tí.

Pr­vá časť je ve­no­va­ná všeo­bec­nej cha­rak­te­ris­ti­ke prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces, vy­me­dzeniu poj­mu spra­vod­li­vosť a poj­mu prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces, a jed­not­li­vým me­dzi­ná­rod­ným a vnút­roš­tát­nym pra­me­ňom prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces. Auto­ri tu uvá­dza­jú, že „prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces je op­ráv­ne­ne po­va­žo­va­né za zá­klad­ný pi­lier všet­kých de­mok­ra­tic­kých štá­tov. Prá­ve ochra­na zá­klad­ných ľud­ských práv a reš­pekt k nim zo stra­ny ve­rej­nej mo­ci je me­rít­kom úrov­ne a vy­spe­los­ti de­mok­ra­cie v štá­te a iba ta­ký štát, kto­rý uz­ná­va zá­klad­né ľud­ské prá­va a do­ká­že za­bez­pe­čiť ich reali­zá­ciu pros­tred­níc­tvom súd­nej mo­ci, sa mô­že na­zý­vať štá­tom práv­nym. Ju­di­ka­tú­ra ús­tav­né­ho sú­du aj Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len ESĽP) ne­vyk­la­dá po­jem spra­vod­li­vý pro­ces iba s oh­ľa­dom na pria­me zne­nie ús­tav­ných textov – te­da že by ob­sa­hom toh­to poj­mu bo­li iba tie prá­va, kto­ré sú vý­slov­ne uve­de­né v pia­tej hla­ve Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd či v čl. 6 Do­ho­vo­ru, ale nao­pak exten­zív­ne inter­pre­tač­ne dot­vá­ra ob­sah spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su tým, že pod ten­to po­jem za­hr­ňu­je aj ďal­šie prá­va pre účas­tní­kov ko­na­nia a zá­ro­veň po­vin­nos­ti pre roz­ho­du­jú­ce or­gá­ny – napr. prá­vo na ná­le­ži­té od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tí či po­vin­nosť vy­spo­ria­dať sa so všet­ký­mi navr­hnu­tý­mi dô­kaz­mi“.

Dru­há časť s náz­vom „Exten­zia prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces v ju­di­ka­tú­re Ústav­né­ho sú­du“, pred­sta­vu­je z poh­ľa­du auto­ra toh­to prís­pev­ku naj­pod­net­nej­šiu časť, kto­rá by ma­la byť spo­loč­ne s ďal­ší­mi pub­li­ká­cia­mi toh­to dru­hu (od­po­ru­čiť mož­no pre­dov­šet­kým pub­li­ká­cie Jiřího Je­lín­ka a kol. s náz­vom „Do­ka­zo­vá­ní v tres­tním říze­ní v kon­textu prá­va na spra­ved­li­vý pro­ces“ a „ Ochra­na zá­klad­ních práv a svo­bod v tres­tním říze­ní), akou­si ma­lou „Bi­bliou“ všet­kých or­gá­nov štá­tu ako aj tých in­šti­tú­cii, or­gá­nov sa­mos­práv či sta­vov­ských or­ga­ni­zá­cií, kto­ré svo­ji­mi roz­hod­nu­tia­mi zá­sad­ným spô­so­bom za­sa­hu­jú do prá­va op­ráv­ne­ných zá­uj­mov jed­not­liv­cov. Čas­to sa však zdá, že práv­ne prin­cí­py uve­de­né v tej­to čas­ti nie­len, že nie sú sú­čas­ťou kniž­ni­ce pred­sta­vi­te­ľov tých­to or­gá­nov, ale čo je zne­po­ko­ji­vé, net­vo­ria ani sú­časť ich ve­do­mos­tnej vý­ba­vy. Prin­cí­py prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces je to­tiž nut­né ap­li­ko­vať rov­na­ko aj na roz­hod­nu­tia tých sta­vov­ských or­ga­ni­zá­cií, kto­ré tak, ako sú­dy, v niek­to­rých prí­pa­doch roz­ho­du­jú o prá­vach a po­vin­nos­tiachsvo­jich čle­nov, pre­to­že tý­mi­to roz­hod­nu­tia­mi pria­mo za­sa­hu­jú do ús­tav­ných práv jed­not­liv­cov. Z uve­de­né­ho dô­vo­du je pre­to zá­sad­ne pot­reb­né tr­vať na tom, aby aj roz­hod­nu­tia sta­vov­ských or­ga­ni­zá­cií rov­na­ko, ako roz­hod­nu­tia sú­dov, spĺňa­li prís­ne kri­té­ria z hľa­dis­ka nie­len for­mál­nych, ale naj­mä ob­sa­ho­vých ná­le­ži­tos­tí, te­da mu­sia byť ná­le­ži­te od­ôvod­ne­né (pre­dov­šet­kým z hľa­dis­ka kva­li­ty), pred­ví­da­teľ­né (reš­pek­to­vať vlas­tnú us­tá­le­nú roz­ho­do­va­ciu čin­nosť v skut­ko­vo a práv­ne po­dob­ných prí­pa­doch), nes­mú byť svoj­voľ­né, ar­bit­rár­ne a sle­do­vať iný, ako le­gi­tím­ny cieľ, mu­sia byť vý­sled­kom ne­zá­vis­lé­ho a nes­tran­né­ho roz­ho­do­va­nia bez aké­ho­koľ­vek me­diál­ne­ho, po­li­tic­ké­ho tla­ku, ale­bo tla­ku ve­rej­nos­ti, a v ne­pos­led­nom ra­de mu­sia reš­pek­to­vať prin­cíp pre­zum­pcie ne­vi­ny.

Autor v tej­to čas­ti uvá­dza, že „Ústav­ný súd chá­pe po­ňa­tie prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces ako sys­tém práv­nych hod­nôt. Jed­ná sa o hod­no­ty hmot­né­ho, pro­ces­né­ho prá­va, ale aj o prin­cí­py sud­cov­skej mo­rál­ky, pos­tu­py súd­nej sús­ta­vy atď. Cel­ko­vo vy­tvá­ra­jú kva­li­tu pro­ce­su a za­is­ťu­jú „fair trial“.

Autor sa tu ve­nu­je vý­poč­tu práv, kto­ré sú pri exten­zív­nom vý­kla­de prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces je­ho neod­de­li­teľ­nou sú­čas­ťou. Jed­ná sa pre­dov­šet­kým o prá­vo na pred­ví­da­teľ­né roz­hod­nu­tie v rám­ci po­žia­dav­ky na vy­lú­če­nie tzv. prek­va­pi­vých roz­hod­nu­tí. Autor tu uvá­dza, že „Ústav­ný súd ako po­chy­be­nie hod­no­til si­tuáciu, ke­dy od­vo­la­cí or­gán vy­chá­dzal z rov­na­kých skut­ko­vých zis­te­ní pr­vos­tup­ňo­vej in­štan­cie, rov­na­ko ich hod­no­til, ale dos­pel ku iné­mu zá­ve­ru. Od­vo­la­cí súd mô­že vec pre­hod­no­tiť a ne­mu­sí ju vra­cať pr­vos­tup­ňo­vé­mu sú­du, pri­čom súd mô­že pre­hod­no­tiť dô­ka­zy a vec inak po­sú­diť. Nes­mie však na zá­kla­de rov­na­ké­ho hod­no­te­nia dos­pieť ku úpl­ne od­liš­né­mu ale­bo opač­né­mu práv­ne­mu zá­ve­ru. Si­tuácia, ke­dy sa oba sú­dy zhod­nú na skut­ko­vých zis­te­niach, ale kaž­dý z nich dos­pe­je k iným zá­ve­rom, je prek­va­pi­vým roz­hod­nu­tím. Od­vo­la­cí súd nie je via­za­ný zis­te­nia­mi sú­du pr­vé­ho stup­ňa. Po­kiaľ však chce dô­kaz hod­no­tiť od­liš­ne, mu­sí ta­ký dô­kaz sám vy­ko­nať a sám zhod­no­tiť. Prek­va­pi­vé roz­hod­nu­tie sa tý­ka aj si­tuácie, ke­dy roz­su­dok ne­reš­pek­tu­je us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru. Súd ve­do­me a bez jed­noz­nač­ných a le­gi­tím­nych dô­vo­dov ig­no­ru­je exis­tu­jú­cu ju­di­ka­tú­ru a roz­ho­du­je v úpl­ne to­tož­ných ve­ciach roz­diel­ne. Po­kiaľ vzhliad­ne od­liš­né dô­ka­zy, kto­ré od­ôvod­ňu­jú zme­nu v roz­ho­do­va­ní, mô­že roz­hod­núť od­liš­ne. Ne­mô­že však pri rov­na­kých dô­ka­zoch a ich hod­no­te­ní roz­ho­do­vať od­liš­ne, než je us­tá­le­ná súd­na ju­di­ka­tú­ra. To by vy­tvá­ra­lo práv­nu neis­to­tu nez­lu­či­teľ­nú s práv­nym štá­tom“.

V ďal­šom bo­de tej­to čas­ti sa autor za­obe­rá prob­le­ma­ti­kou nep­rí­pus­tné­ho dô­ka­zu a opo­me­nu­té­ho dô­ka­zu. Uvá­dza, že „po­kiaľ štát má udr­žať práv­ny po­ria­dok a za­is­tiť ochra­nu ve­rej­né­ho zá­uj­mu, kto­rý je ga­ran­to­va­ný zá­ko­nom, je je­ho úlo­hou do­ká­zať vi­nu. To­to mu­sí byť reali­zo­va­né bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí a bez úče­lo­vé­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov. Iba nes­tran­né preu­ká­za­nie vi­ny je pre­ja­vom práv­ne­ho štá­tu. Účel pot­la­če­nia spo­lo­čen­sky ne­žia­du­ce­ho nes­mie prek­ro­čiť hra­ni­ce spra­vod­li­vos­ti (účel nes­vä­tí pros­tried­ky). Le­gi­tím­ne úsi­lie štá­tu po­tie­rať zá­važ­nú spo­lo­čen­sky ne­bez­peč­nú a ne­žia­du­cu kri­mi­na­li­tu ne­mô­že byť reali­zo­va­né tak, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní uro­bia k do­siah­nu­tiu toh­to úče­lu čo­koľ­vek, čo po­va­žu­jú v da­nej chví­li z hľa­dis­ka chce­né­ho a pred­sav­za­té­ho cie­ľa za vhod­né (ná­lez ÚS ČR, III. ÚS 501/04).

Náv­rat k to­mu­to sta­vu, ke­dy slo­ven­ská ve­rej­nosť za­čí­na pod vply­vom me­diál­nej ma­ni­pu­lá­cieu OČTK a sú­dov pos­tup­ne ak­cep­to­vať a to­le­ro­vať aj vy­uží­va­nie pros­tried­kov nez­lu­či­teľ­ných s prin­cíp­mi práv­ne­ho štá­tu, za úče­lom do­siah­nu­tia vop­red mé­dia­mi pre­ju­di­ko­va­né­ho a ve­rej­nos­ťou oča­ká­va­né­ho roz­hod­nu­tia „za kaž­dú ce­nu“, sa v os­tat­nom ča­se stá­va­reali­tou, kto­rú nie je mož­né ak­cep­to­vať.

Ďalej autor vo vzťa­hu k otáz­ke vy­ko­ná­va­nia dô­ka­zov sú­dom uvá­dza, že „je roz­diel me­dzi roz­hod­nu­tím o vie­ro­hod­nos­ti (v prí­pa­de roz­diel­nych vý­po­ve­dí), od­miet­nu­tím dô­ka­zov (v prí­pa­de, že­ne­ma­jú vý­po­ved­nú hod­no­tu pre da­ný prí­pad) a pri­čí­ta­ním dô­kaz­nej nú­dze na ťar­chu ob­ža­lo­va­né­ho. Kým pr­vé dve si­tuácie ne­po­ru­šu­jú prá­va ob­ža­lo­va­né­ho a sme­ru­jú k nes­tran­né­mu súd­ne­mu roz­hod­nu­tiu, pri­čí­ta­nie dô­kaz­nej nú­dze na ťar­chu ob­ža­lo­va­né­ho už po­ru­šu­je prá­va ob­vi­ne­né­ho, pre­to­že sa ne­jed­ná o nes­tran­né súd­ne roz­hod­nu­tie. Ne­doš­lo ku preu­ká­za­niu spá­chania tres­tné­ho či­nu, ale jed­ná sa o úče­lo­vé ko­na­nie sú­du s cie­ľom us­ved­čiť pá­cha­te­ľa. Súd s cie­ľom ochra­ny ve­rej­né­ho zá­uj­mu chrá­ne­né­ho zá­ko­nom prek­ro­čí hra­ni­ce ne­zá­vis­los­ti a nes­tran­nos­ti a pos­tu­pu­je jed­nos­tran­ne s cie­ľom od­sú­diť ob­vi­ne­né­ho, a to i bez jas­né­ho a ne­vyv­rá­ti­teľ­né­ho preu­ká­za­nia vi­ny. Tým upie­ra ob­vi­ne­né­mu prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces.Ďalej nie je prí­pus­tné, aby sud­co­via ini­cia­tív­ne vy­ko­ná­va­li dô­ka­zy, kto­ré ne­ma­jú byť vy­ko­na­né ale­bo nie sú účas­tník­mi ani navr­hnu­té. To je po­ru­še­nie nes­tran­nos­ti sud­cu a pre­ja­vom je­ho ľu­bo­vô­le.

Ku otáz­ke voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov a s tým spo­je­nom prob­lé­me tzv. opo­me­nu­té­ho dô­ka­zu autor uvá­dza, že „všeo­bec­né sú­dy sa mu­sia s navr­hnu­tým dô­kaz­mi pres­ved­či­vým spô­so­bom vy­spo­ria­dať. Po­kiaľ ne­vy­ho­ve­jú návr­hom účas­tní­kom na vy­ko­na­nie dô­ka­zu, mu­sia vo svo­jom roz­hod­nu­tí od­ôvod­niť, pre­čo tak­to pos­tu­po­va­li, z aké­ho dô­vo­du dô­kaz ne­vy­ko­na­li. Súd si ne­mô­že bez riad­ne­ho od­ôvod­ne­nia vy­be­rať dô­ka­zy a pod­ľa to­ho cie­le­ne sme­ro­vať súd­ne ko­na­nie.

V sú­vis­los­ti s ná­le­ži­tým od­ôvod­ne­ním roz­hod­nu­tia ako neod­de­li­teľ­nej sú­čas­ti prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie autor uvá­dza, že „prá­vo na od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia a zá­kaz svoj­vô­le sú vo všeo­bec­nej ro­vi­ne od­vo­di­teľ­né z kau­tel práv­ne­ho štá­tu, v kto­rom je nep­rí­pus­tné, aby sa štát do­púš­ťal zá­sa­hov do práv jed­not­liv­ca bez to­ho, aby ten­to zá­sah od­ôvod­nil, resp. bez to­ho, aby jed­not­liv­ca oboz­ná­mil s je­ho lo­gic­kým a spra­vod­li­vos­ti zod­po­ve­da­jú­cim zá­kla­dom. Je prá­vom kaž­dé­ho byť oboz­ná­me­ný o tom, kto­ré dô­vo­dy vied­li ku pri­ja­tiu roz­hod­nu­tí ve­rej­nej mo­ci. Pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru je ná­le­ži­té od­ôvod­ne­nie roz­ho­do­va­nia zá­klad­ným prin­cí­pom spra­vod­li­vos­ti. Sú­dy mu­sia od­ôvod­niť svo­je roz­hod­nu­tie, vy­svet­liť svo­je pos­tu­py, o aké dô­ka­zy op­re­li svo­je roz­sud­ky, o aké práv­ne nor­my a lo­gic­ky vy­svet­liť svo­je zá­ve­ry. Ústav­ný súd hod­no­tí správ­ne od­ôvod­ne­nie ako ta­ké, kto­ré má vzťah me­dzi skut­ko­vý­mi zis­te­nia­mi, úva­ha­mi pri hod­no­te­ní dô­ka­zov a práv­ny­mi zá­ver­mi sú­du. Po­kiaľ ta­ké­to od­ôvod­ne­nie chý­ba, jed­ná sa o ús­tav­ne za­ká­za­nú svoj­vô­ľu, kto­rá je v roz­po­re s čl. 36 ods. 1 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd. Roz­hod­nu­tie, kto­ré ob­sa­hu­jeo­dô­vod­ne­nie za­ned­ba­teľ­né­ho roz­sa­hu a kva­li­ty, po­ru­šu­je zá­klad­né prá­va účas­tní­ka. Zvý­še­né ná­ro­ky sú kla­de­né na od­ôvod­ne­nie v prí­pa­de vy­ko­na­nia dô­ka­zov, kto­ré si od­po­ru­jú“.

K uve­de­né­mu po­va­žu­jem za pot­reb­né dopl­niť, že pre spl­ne­nie exis­ten­cie od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia nie je pri­tom dô­le­ži­té iba je­ho for­mál­ne ozna­če­nie ako „od­ôvod­ne­nie“, ani napl­ne­nie tej­to for­my práv­ny­mi flos­ku­la­mi a práz­dnym textom bez vý­po­ved­nej hod­no­ty, ale ta­ké­to od­ôvod­ne­nie mu­sí z hľa­dis­ka je­ho ob­sa­hu napĺňať aj ur­či­té mi­ni­mál­ne štan­dar­dy ma­te­riál­nej kva­li­ty. Ako vtip­ne uvá­dza Bo­bek (Bo­bek Mi­chal, O od­ůvod­ne­ní soud­ních roz­hod­nu­tí, Práv­ní roz­hle­dy, č. 6/2010), sú­dy od­ôvod­ne­nia nie­ke­dy pl­nia uni­fi­ko­va­ný­mi bez­ob­saž­ný­mi frá­za­mi o tom, čím všet­kým sa súd za­obe­ral, bez to­ho, aby uvied­li kon­krét­ny vzťah k da­nej ve­ci, te­da tzv. pro­ces­ným raž­dím, va­tou, sud­cov­ským textua­liz­mom. Pod­ľa us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry ESĽP sa pri­tom ne­vy­ža­du­je pod­rob­ná od­po­veď na všet­ky otáz­ky, napl­ne­nie po­žia­dav­ky riad­ne­ho od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tia však pred­pok­la­dá ta­ký roz­sah ar­gu­men­tá­cie OČTK a sú­du, kto­rý sa vzťa­hu­je na zá­sad­né sku­toč­nos­ti, kto­ré bo­li pod­kla­dom pre roz­hod­nu­tie. OČTK a sú­dy sú po­vin­né v od­ôvod­ne­ní svo­jich roz­hod­nu­tí lo­gic­ky vy­svet­liť svo­je pos­tu­py a zá­ve­ry, ku kto­rým dos­pe­li a po­kiaľ ide o ar­gu­ment, kto­rý je pre ver­dikt roz­ho­du­jú­ci, vy­ža­du­je sa špe­ci­fic­ká od­po­veď prá­ve na ten­to ar­gu­ment (pri­me­ra­ne ESĽP vo ve­ci Ruiz To­ri­ja pro­ti Špa­nielsku, Geor­gia­dis pro­ti Gréc­ku, II. ÚS 595/2012, III. ÚS 209/04, III. ÚS 25/06). V tej­to sú­vis­los­ti je však pot­reb­né zdô­raz­niť, že za ne­zau­ja­tie žiad­ne­ho sta­no­vis­ka k zá­sad­ným ar­gu­men­tom je nut­né po­va­žo­vať aj za­uja­tie ta­ké­ho sta­no­vis­ka, kto­ré je ne­lo­gic­ké, ira­cio­nál­ne, v roz­po­re so zis­te­ným skut­ko­vým sta­vom a te­da ar­bit­rár­ne. Ta­ký pos­tup  OČTK a sú­du, keď je roz­hod­nu­tie od­ôvod­ne­né hru­bo for­mál­ne, ten­den­čne, ne­lo­gic­ky a ira­cio­nál­ne, iba za úče­lom, aby bo­la napl­ne­ná je­ho for­mál­na pod­mien­ka (te­da od­ôvod­ne­nie je iba pred­stie­ra­né), je nut­né ozna­čiť za nez­lu­či­teľ­ný s čl. 6 Do­ho­vo­ru.

Autor v ďal­šom bo­de dru­hej čas­ti pub­li­ká­cie ne­sú­com ná­zov „Extrém­ny ne­sú­lad me­dzi skut­ko­vý­mi zis­te­nia­mi a práv­ny­mi zá­ver­mi z nich vy­vo­de­ný­mi“ uvá­dza, že „si­tuáciu, ke­dy súd uro­bí skut­ko­vý zá­ver, kto­rý z dô­ka­zov ne­vyp­lý­va, mož­no ozna­čiť ako extrém­ny ne­sú­lad me­dzi skut­ko­vý­mi zis­te­nia­mi a práv­ny­mi zá­ver­mi z nich vy­vo­de­ný­mi. Súd mô­že ne­lo­gic­ky spo­jiť jed­not­li­vé dô­ka­zy ale­bo pou­ži­je ne­lo­gic­ký dô­kaz pre svo­je zá­ve­ry. Po­tom nie je zrej­mé, ako k zá­ve­rom do­šiel. Cel­ko­vo je po­tom ta­ké roz­hod­nu­tie nep­res­kú­ma­teľ­né, a pre­to aj chyb­né. Po­kiaľ sú práv­ne zá­ve­ry všeo­bec­né­ho sú­du v extrém­nom roz­po­re s vy­ko­na­ným skut­ko­vým zis­te­ním, do­chá­dza k po­ru­še­niu spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su. In­for­má­cia sa te­da nes­mie de­for­mo­vať v prie­be­hu ko­na­nia, má byť v ce­lom pro­ce­se za­cho­va­ná a jej hod­no­te­ním sú­dom má dôjsť ku ko­neč­né­mu úsud­ku. Pred­pok­la­dom ná­le­ži­té­ho a tiež ús­tav­ne sú­lad­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zu je, že in­for­má­cia z hod­no­te­né­ho dô­ka­zu os­ta­ne bez akej­koľ­vek de­for­má­cie v pro­ce­se je­ho hod­no­te­nia za­cho­va­ná a vý­luč­ne iba ako ta­ká sa pre­miet­ne do vlas­tné­ho vy­hod­no­te­nia ako ko­neč­né­ho úsud­ku sú­du. Opač­ný pos­tup by vo svo­jich dôs­led­koch zna­me­nal nie­len váž­ny zá­sah do zá­kon­ných kau­tel súd­ne­ho ko­na­nia, ale oh­ro­zil by pri vý­ko­ne spra­vod­li­vos­ti sa­mot­ný účel súd­ne­ho ko­na­nia. Po­kiaľ súd správ­ne od­ôvod­ní dô­ka­zy, kto­ré vy­užil, po­pí­še svo­je úva­hy, ale vý­sled­né roz­hod­nu­tie ne­bu­de všet­ké­mu pred­chá­dza­jú­ce­mu zod­po­ve­dať, tak iba zdan­li­vo od­ôvod­ňu­je nes­pra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie. Inak po­ve­da­né, se­be­fé­ro­vej­šie, dôk­lad­ne zdô­vod­ne­né roz­hod­nu­tie o tom, kto­ré dô­ka­zy v rám­ci súd­ne­ho do­ka­zo­va­nia pri­pus­tiť, mô­že byť iba klam­li­vým zá­vo­jom nes­pra­vod­li­vos­ti, po­kiaľ súd na­ko­niec fak­tic­ky roz­ho­du­je na zá­kla­de dô­ka­zov od­liš­ných. Súd mu­sí hod­no­tiť dô­ka­zy ob­jek­tív­ne. Ne­mô­že cie­le­ne vy­vo­dzo­vať zá­ve­ry, kto­rý­mi by opod­stat­nil svoj zá­mer. Prí­pad­ne ne­mô­že ne­lo­gic­ky vy­vo­dzo­vať zá­ve­ry bez opo­ry v dô­ka­zoch. Súd nes­mie dô­ka­zy de­for­mo­vať ani žiad­ny opo­me­núť. Po­kiaľ dô­kaz ne­vyu­ži­je k zá­ve­rom ve­dú­cim k roz­hod­nu­tiu vo ve­ci, mu­sí to riad­ne od­ôvod­niť. Súd sa ne­mô­že usi­lo­vať o preu­ká­za­nie vi­ny aj za si­tuácie, že to­mu dô­ka­zy ne­zod­po­ve­da­jú. Ta­ké­to ko­na­nie by bo­lo hod­no­te­né ako úče­lo­vé a nez­ho­du­jú­ce sa s prin­cí­pom ne­zá­vis­los­ti a nes­tran­nos­ti sú­du a sud­cu a tým aj prá­vom na spra­vod­li­vý pro­ces.

V sú­vis­los­ti s prob­le­ma­ti­kou svoj­vô­le ale­bo ľu­bo­vô­le autor uvá­dza jed­no zo zá­sad­ných a pre okol­nos­ti roz­ho­do­va­nia kom­pe­ten­tných or­gá­nov v sú­čas­nej slo­ven­skej práv­nej reali­te mi­mo­riad­ne dô­le­ži­tých kon­šta­to­va­ní, že „ako­koľ­vek sil­ný ve­rej­ný zá­ujem neo­pod­stat­ňu­je roz­hod­nu­tie, kto­ré nie je za­lo­že­né na dô­ka­zoch a neopie­ra sa o práv­ny po­ria­dok. Ústav­ný súd vo svo­jej ju­di­ka­tú­re za svoj­vô­ľu ozna­čil si­tuácie, ke­dy dôj­de ku extrém­ne­mu ne­sú­la­du (roz­po­ru) me­dzi práv­ny­mi zá­ver­mi s vy­ko­na­ný­mi skut­ko­vý­mi zis­te­nia­mi, ďa­lej vte­dy, keď roz­ho­du­jú­ci or­gán ne­reš­pek­tu­je ko­gen­tnú nor­mu ale­bo po­kiaľ roz­hod­nu­tie za­lo­ží na práv­nej inter­pre­tá­cii, kto­rá je v extrém­nom roz­po­re s prin­cíp­mi spra­vod­li­vos­ti (pre­pä­tý for­mal­izmus), ale­bo na inter­pre­tá­cii a ap­li­ká­cii poj­mov v inom ako zá­ko­nom sta­no­ve­nom a práv­ne­mu mys­le­niu kon­sen­zuál­ne ak­cep­to­va­nom vý­zna­me, a na­ko­niec, keď ide o roz­hod­nu­tie exis­tu­jú­ce bez bliž­ších zá­sad od­vo­de­ných z práv­nej nor­my. Správ­ny or­gán ale­bo súd ne­mô­že svo­jim roz­hod­nu­tím sme­ro­vať k ním vy­tý­če­né­mu cie­ľu, kto­rý ne­do­ká­že od­ôvod­ne­ním ob­há­jiť, ani si ne­mô­že vy­lo­žiť zá­kon tak, aby zod­po­ve­dal je­ho zá­me­ru. Súd po­ru­šu­je prá­va účas­tní­kov ko­na­nia, po­kiaľ hod­no­tí dô­ka­zy bez aké­ho­koľ­vek ak­cep­to­va­teľ­né­ho ra­cio­nál­ne­ho lo­gic­ké­ho zá­kla­du a tiež po­kiaľ sú hod­no­te­né dô­ka­zy bez lo­gic­kej ná­väz­nos­ti, ale­bo ak je dô­kaz vy­svet­le­ný chyb­ne ale­bo do­kon­ca úče­lo­vo.Svoj­vô­ľou mož­no ozna­čiť úče­lo­vé ko­na­nie sú­du ale­bo iné­ho or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci, kto­ré sme­ru­je k ni­mi sta­no­ve­né­mu cie­ľu. Aj keď mô­že byť cieľ úče­lo­vé­ho ko­na­nia ve­rej­ným zá­uj­mom, po­kiaľ spô­sob je­ho do­siah­nu­tia ne­má opo­ru v práv­nom po­riad­ku, jed­ná sa o proti­ús­tav­nú čin­nosť. Me­dzi zna­ky práv­ne­ho štá­tu pat­rí aj práv­na is­to­ta. Jej sú­čas­ťou je pred­ví­da­teľ­nosť prá­va a le­gi­tím­na pred­ví­da­teľ­nosť pos­tu­pu or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci“.

Tre­tiu časť pub­li­ká­cie s náz­vom „Ne­zá­vis­losť súd­ne­ho roz­ho­do­va­nia ako zá­klad­ný pred­pok­lad spra­vod­li­vé­ho ko­na­nia“ jej autor uvá­dza ci­tá­tom pred­se­du Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky Pav­la Rych­et­ské­ho: „Po hrô­zach ho­lo­kaus­tu európ­ska spo­loč­nosť po­cho­pi­la, že je pot­reb­né ús­tav­ne chrá­niť nie­len de­mok­ra­ciu, ale i tak­zva­ný práv­ny štát. Te­da vlá­du prá­va, a to i nad parla­men­tom, vlá­dou, nad po­li­tic­ký­mi a vo­le­ný­mi in­šti­tú­cia­mi“. Tá­to časť sa ve­nu­je otáz­kam ne­zá­vis­los­ti a nes­tran­nos­ti sú­dov a ich at­ri­bú­tom, ga­ran­ciám od­bor­nos­ti sud­cov, fi­nan­čným za­bez­pe­če­ním sud­cov, ich neod­vo­la­teľ­nos­ťou a spô­so­bom ich me­no­va­nia.Autor tu uvá­dza, že „mo­der­né po­ňa­tie práv­ne­ho štá­tu si ne­vys­ta­čí  iba s dodr­žo­va­ním po­zi­tív­ne­ho prá­va, ale že skú­ma i je­ho sku­toč­ný ob­sah. Po­va­ha práv­ne­ho štá­tu vy­ža­du­je, aby bo­la štát­na moc li­mi­to­va­ná ús­ta­vou a zá­kon­mi, a že or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci svo­je tak­to zís­ka­né kom­pe­ten­cie nes­mú prek­ra­čo­vať.

Štvr­tá časť pub­li­ká­cie je ve­no­va­ná prá­vu na spra­vod­li­vý pro­ces v ci­vil­nom ko­na­ní a pia­ta časť vy­bra­ným as­pek­tom prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces up­lat­ňu­jú­ce­ho sa v tres­tnom ko­na­ní s dô­ra­zom na prin­cíp pre­zum­pcie ne­vi­ny, zá­sa­du „nullum cri­men et nul­la poe­na si­ne le­ge“, zá­sa­du ne bis in idem a prá­vo na od­vo­la­nie. V šies­tej čas­ti sa autor za­obe­rá prá­vom na ob­ha­jo­bu ako neod­de­li­teľ­nou sú­čas­ťou prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces v tres­tnom ko­na­ní. Jed­ným z kľú­čo­vých práv ob­vi­ne­né­ho v kon­texte spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su je aj prá­vo ob­vi­ne­né­ho byť oboz­ná­me­ný s po­va­hou a dô­vod­mi ob­vi­ne­nia. Uve­de­né prá­vo je na­priek svo­jim dôs­led­kom čas­to opo­mí­na­né a je reali­zo­va­né iba povr­chne for­mál­ne. Autor k to­mu pou­ka­zu­je na ju­di­ka­tú­ru ESĽP (Mi­raux pro­ti Fran­cúz­sku, T. Pro­ti Ta­lian­sku) a uvá­dza, že „us­ta­no­ve­nie čl. 6 ods. 3 písm. a) Do­ho­vo­ru nes­ta­no­vu­je kon­krét­nu for­mu oh­ľa­dom spô­so­bu, akým má byť ob­vi­ne­ný in­for­mo­va­ný o po­va­he a dô­vo­doch ob­vi­ne­nia vzne­se­ných pro­ti ne­mu, av­šak s oh­ľa­dom na vzťah me­dzi tým­to us­ta­no­ve­ním a us­ta­no­ve­ním čl. 6 ods. 3 písm. b) Do­ho­vo­ru je pot­reb­né for­mu oboz­ná­me­nia s ob­vi­ne­ním po­me­ro­vať s prá­vom ob­vi­ne­né­ho na efek­tív­nu príp­ra­vu ob­ha­jo­by. Oboz­ná­me­nie s ob­vi­ne­ním je práv­ny akt ta­kej dô­le­ži­tos­ti, že mu­sí spĺňať ma­te­riál­ne aj for­mál­ne po­žia­dav­ky ne­vyh­nut­né k za­bez­pe­če­niu efek­tív­ne­ho vý­ko­nu práv ob­vi­ne­né­ho. Iba oby­čaj­ná vág­na a neo­fi­ciál­na zna­losť ob­vi­ne­nia ob­vi­ne­ným nie je pos­ta­ču­jú­ca.

Autor ďa­lej pou­ka­zu­júc na roz­ho­do­va­ciu čin­nosť ESĽP (napr. Ben­de­noun pro­ti Fran­cúz­sku, Öca­lan pro­ti Tu­rec­ku, Ma­ty­jek pro­ti Poľ­sku) uvá­dza, že „neod­de­li­teľ­ným pred­pok­la­dom k ná­le­ži­té­mu up­lat­ne­niu prá­va na príp­ra­vu ob­ha­jo­by je mož­nosť na­hlia­dať do spi­su. V si­tuá­cii, keď ob­vi­ne­ný ne­má prís­tup ku spi­su až do veľ­mi nes­ko­rej fá­zy tres­tné­ho ko­na­nia, mô­že byť ozna­če­né ako po­ru­še­nie prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces, po­kiaľ je tým zne­mož­ne­né je­ho prá­vo mať pri­me­ra­ný čas a mož­nosť na príp­ra­vu ob­ha­jo­by, o to viac v kon­texte po­ru­še­nia iných práv ob­vi­ne­né­ho v tres­tnom ko­na­ní pod­ľa čl. 6 ods. 3 Do­ho­vo­ru“.

V sied­mej čas­ti sa autor za­obe­rá prá­vom na spra­vod­li­vý pro­ces v správ­nom ko­na­ní.

Zá­ve­rom mož­no do­dať, že uve­de­nú pub­li­ká­ciu mož­no od­po­ru­čiť nie­len pro­ku­rá­to­rom vy­ko­ná­va­jú­cim do­zor v príp­rav­nom ko­na­ní a sud­com, pre kto­rých by ma­la spo­lu s ďal­ší­mi na tr­hu dos­tup­ný­mi pub­li­ká­cia­mi ve­nu­jú­ci­mi sa tej­to prob­le­ma­ti­ke,pred­sta­vo­vať „po­vin­né čí­ta­nie“, ale aj laic­kej ve­rej­nos­ti, kto­rá má zá­ujem vzde­lá­vať sa za úče­lom roz­vo­ja vlas­tné­ho práv­ne­ho ve­do­mia, a po­cho­pe­ním vy­ššie uve­de­ných prin­cí­pov ap­li­ká­ciou kri­tic­ké­ho mys­le­nia si vy­tvá­rať vlas­tné ná­zo­ry na di­anie v ob­las­ti jus­tí­cie a tým od­olá­vať čas­tým úče­lo­vým de­zin­pre­tá­ciám zo stra­ny tých po­li­tic­kých pred­sta­vi­te­ľov ač­le­nov me­diál­nej ob­ce, kto­rých cie­ľom nie je hľa­da­nie prav­dy, ale zís­ka­va­nie lac­ných po­li­tic­kých bo­dov a cie­le­ný me­diál­ny lynč ná­zo­ro­vo a po­li­tic­ky ne­po­hodl­ných osôb, te­da zá­uj­my nez­lu­či­teľ­né s pos­la­ním no­vi­ná­ra a no­vi­nár­skou eti­kou.

 

Diskusia