Ústavný súd SR o tom, že súd rozhodujúci o väzbe v prípravnom konaní nemá právomoc dozor vykonávajúceho prokurátora

Publikované: 12. 10. 2021, čítané: 1200 krát
 

 

Z od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. I. ÚS/278/2021 zo dňa 29.06.2021 – súd roz­ho­du­jú­ci o väz­be v príp­rav­nom ko­na­ní ne­má prá­vo­moc do­zor vy­ko­ná­va­jú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra a pre­to ani nie je zmoc­ne­ný na to, aby nap­rá­val po­chy­be­nia vy­šet­ro­va­te­ľa

Po­kiaľ sťa­žo­va­teľ naj­vyš­šie­mu sú­du vy­tý­kal, že sa v na­pad­nu­tom roz­hod­nu­tí ne­zao­be­ral nes­práv­nym (ne­zá­kon­ným) pos­tu­pom vy­šet­ro­va­te­ľa v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia, ale aj ko­na­nia pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia tý­ka­jú­ce­ho sa pre­dov­šet­kým spí­sa­nia úrad­né­ho zá­zna­mu o sku­toč­nos­tiach nas­ved­ču­jú­cich spá­chanie tres­tné­ho či­nu, kto­rý bol pod­kla­dom na za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia „na­mies­to“ tres­tné­ho ozná­me­nia; ones­ko­re­nos­ti vzne­se­nia ob­vi­ne­nia sťa­žo­va­te­ľo­vi; roz­diel­ne­ho prís­tu­pu k pá­cha­te­ľom stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu a pod., pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du tie­to sťa­žo­va­te­ľom uvá­dza­né ná­miet­ky bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí pre­sa­ho­va­li rá­mec pries­kum­nej po­vin­nos­ti naj­vyš­šie­ho sú­du v ko­na­ní, kto­ré­ho pred­me­tom bo­lo roz­ho­do­va­nie o osob­nej slo­bo­de sťa­žo­va­te­ľa.

Z us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku (§ 230 ods. 1) jed­noz­nač­ne vy­plý­va, kto­rý or­gán ve­rej­nej mo­ci vy­ko­ná­va do­zor nad dodr­žia­va­ním zá­kon­nos­ti pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia a v príp­rav­nom ko­na­ní a prá­ve ten­to or­gán, te­da pro­ku­rá­tor mal byť v pr­vom sle­de ad­re­sá­tom sťa­žo­va­te­ľom pre­dos­tre­tých ná­mie­tok. Prá­ve pro­ku­rá­tor je v sú­la­de s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku op­ráv­ne­ný nes­práv­ne - ne­zá­kon­né pos­tu­py vy­šet­ro­va­te­ľa ko­ri­go­vať.

Ústav­ný súd za­stá­va ná­zor, že nie je ak­cep­to­va­teľ­né vy­ža­do­vať od sú­du roz­ho­du­jú­ce­ho v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia o väz­be ob­vi­ne­né­ho, aby v príp­rav­nom ko­na­ní pre­be­ral prá­vo­moc do­zor vy­ko­ná­va­jú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra a de­tail­ne skú­mal zá­kon­nosť pos­tu­pu vy­šet­ro­va­te­ľa v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia a ko­na­nia pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, pre­to­že nie je zá­ko­nom zmoc­ne­ný, aby v tom­to štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia „nap­rá­val“ prí­pad­né po­chy­be­nia vy­šet­ro­va­te­ľa.

 

SLO­VENSKÁ RE­PUB­LI­KA

UZ­NE­SE­NIE

Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky

I.    ÚS 278/2021-49

Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu Ras­tis­la­va Kaš­šá­ka a sud­cov Ja­ny Ba­ri­co­vej (sud­ky­ňa spra­vo­daj­ky­ňa) a Mi­lo­ša Ma­ďa­ra v ko­na­ní pod­ľa čl. 127 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky o ús­tav­nej sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa.........za­stú­pe­né­ho ad­vo­kát­skou kan­ce­lá­riou ....., v me­ne kto­rej ko­ná ko­na­teľ a ad­vo­kát ....., pro­ti uz­ne­se­niu Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. k. 2Tost/15/2021 z 29. mar­ca 2021 tak­to

roz­ho­dol:

Ústav­nú sťaž­nosť od­mie­ta.

Od­ôvod­ne­nie :

I.

Ústav­ná sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa a skut­ko­vý stav ve­ci

1.     Sťa­žo­va­teľ sa ús­tav­nou sťaž­nos­ťou do­ru­če­nou Ústav­né­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­tav­ný súd“) do­má­ha vy­slo­ve­nia po­ru­še­nia zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“) a pod­ľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd (ďa­lej len „lis­ti­na“) a prá­va slo­bo­du a bez­peč­nosť pod­ľa čl. 5 ods. 3 a 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „do­ho­vor“) a pod­ľa čl. 9 ods. 1, 3 a 4 Me­dzi­ná­rod­né­ho pak­tu o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „naj­vyš­ší súd“) č. k. 2Tost/15/2021 z 29. mar­ca 2021. Na­pad­nu­té uz­ne­se­nie navr­hu­je zru­šiť a vec vrá­tiť naj­vyš­šie­mu sú­du na ďal­šie ko­na­nie. Zá­ro­veň sťa­žo­va­teľ navr­hol priz­nať mu pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie a náh­ra­du trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia.

2.     Z ús­tav­nej sťaž­nos­ti a jej príl­oh vy­plý­va, že sťa­žo­va­te­ľo­vi bo­lo uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa Ná­rod­nej kri­mi­nál­nej agen­tú­ry Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru (ďa­lej len „vy­šet­ro­va­teľ“) pod ČVS: PPZ-23/NKA-BA2-2021 z 11. mar­ca 2021 vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre zlo­čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1 a 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, za zlo­čin zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 326 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 140 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na a za pre­čin oh­ro­ze­nia dô­ver­nej sku­toč­nos­ti a vy­hra­de­nej sku­toč­nos­ti pod­ľa § 353 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rých sa mal do­pus­tiť ako ria­di­teľ Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­by.

3.    Na návrh pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „pro­ku­rá­tor“) č. k. VII/1 Gv 5/21/1000-8 z 12. mar­ca 2021 bol sťa­žo­va­teľ uz­ne­se­ním Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku (ďa­lej len „špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd“) č. k. 1Tp/13/2021 zo 14. mar­ca 2021 vza­tý do väz­by z dô­vo­dov pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Tres­tné­ho po­riad­ku. Zá­ro­veň špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd žia­dosť sťa­žo­va­te­ľa o nah­ra­de­nie väz­by doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka pod­ľa § 80 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku za­mie­tol.

4.    O sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa pro­ti pr­vos­tup­ňo­vé­mu roz­hod­nu­tiu z 12. mar­ca 2021 roz­ho­dol naj­vyš­ší súd na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním z 29. mar­ca 2021 tak, že pod­ľa § 194 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku uz­ne­se­nie špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du zru­šil a sám vzal sťa­žo­va­te­ľa do väz­by z dô­vo­du pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku. Naj­vyš­ší súd zá­ro­veň za­mie­tol žia­dos­ti sťa­žo­va­te­ľa o nah­ra­de­nie väz­by či už prev­za­tím zá­ru­ky dô­ve­ry­hod­nou oso­bou pod­ľa § 80 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku, ale­bo pí­som­ným sľu­bom pod­ľa § 80 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku, prí­pad­ne doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka pod­ľa § 80 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku. Na­po­kon naj­vyš­ší za­mie­tol aj žia­dosť sťa­žo­va­te­ľa o nah­ra­de­nie väz­by po­núk­nu­tou pe­ňaž­nou zá­ru­kou pod­ľa § 81 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku.

II.

Ar­gu­men­tá­cia sťa­žo­va­te­ľa

5.     Sťa­žo­va­teľ na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie naj­vyš­šie­ho sú­du po­va­žu­je za ne­zá­kon­né a ús­tav­ne ne­kon­for­mné, pre­to­že je v roz­po­re splat­nou práv­nou úp­ra­vou, s roz­ho­do­va­cou súd­nou praxou naj­vyš­ších súd­nych in­štan­cií a všeo­bec­ne uz­ná­va­nou roz­ho­do­va­cou teóriou, ako aj sju­di­ka­tú­rou Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len „ESĽP“), čo sťa­žo­va­teľ vní­ma ako extrém­ne a enor­mne ci­teľ­ný zá­sah do je­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du a na prís­tup k súd­nej mo­ci a ma­te­riál­ne­mu vy­jad­re­niu spra­vod­li­vos­ti.

6.    Zá­ro­veň sťa­žo­va­teľ tvr­dí, že tým­to uz­ne­se­ním doš­lo aj k po­ru­še­niu je­ho prá­va na riad­ne, zro­zu­mi­teľ­né a práv­ne pres­ved­či­vé od­ôvod­ne­nie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia.

7.    Naj­vyš­ší súd pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa vô­bec nes­kú­mal po ma­te­riál­nej strán­ke z ús­tav­nop­ráv­ne­ho hľa­dis­ka správ­nosť a tým ani zá­kon­nosť, a pre­to ani ús­tav­nú kon­for­mnosť vý­ro­kov uz­ne­se­nia špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du. Pries­kum pr­vos­tup­ňo­vé­ho roz­hod­nu­tia naj­vyš­ším sú­dom sťa­žo­va­teľ po­va­žu­je za for­mál­ny a povrch­ný, pri kto­rom sa re­le­van­tne ne­vys­po­ria­dal so sťaž­nos­tný­mi ná­miet­ka­mi. Naj­vyš­ší súd pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa dos­pel k vec­ne a práv­ne nes­práv­ne­mu zá­ve­ru o napl­ne­ní ma­te­riál­nej pod­mien­ky väz­by spo­čí­va­jú­cej v exis­ten­cii dô­vod­né­ho po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu sťa­žo­va­te­ľom, kto­ré by ma­lo opo­ru v za­bez­pe­če­ných dô­ka­zoch, pre­to­že v ča­se roz­ho­do­va­nia o osob­nej slo­bo­de sťa­žo­va­te­ľa neexis­to­va­li žiad­ne to­mu nas­ved­ču­jú­ce pro­ces­ne pou­ži­teľ­né dô­ka­zy a ta­ké­to po­doz­re­nie ne­vyp­lý­va­lo ani zo zis­te­né­ho skut­ko­vé­ho sta­vu vy­plý­va­jú­ce­ho z pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­ných dô­ka­zov. Zá­sad­né skut­ko­vé roz­po­ry zos­ta­li pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa naj­vyš­ším sú­dom ne­pov­šim­nu­té na­priek to­mu, že roz­pty­ľu­jú po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu kla­de­né­ho mu za vi­nu.

8.    Tvr­de­nie naj­vyš­šie­ho sú­du o exis­ten­cii ma­te­riál­nej pod­mien­ky väz­by, kto­rou je dô­vod­né po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tnej čin­nos­ti sťa­žo­va­te­ľom, je pod­ľa ná­zo­ru sťa­žo­va­te­ľa ab­so­lút­ne svoj­voľ­né, ar­bit­rár­ne a pre neexis­ten­ciu re­le­van­tné­ho od­ôvod­ne­nia a ne­dos­ta­tok od­po­ve­dí na zá­sad­né otáz­ky úpl­ne nep­res­kú­ma­teľ­né.

9.      Za ús­tav­ne neak­cep­to­va­teľ­ný sťa­žo­va­teľ po­va­žu­je ná­zor naj­vyš­šie­ho sú­du, že ne­bo­lo je­ho po­vin­nos­ťou skú­mať a vy­hod­no­co­vať pro­ces­nú pou­ži­teľ­nosť vy­ko­na­ných dô­ka­zov, kto­ré bo­li pod­kla­dom uz­ne­se­nia o väz­be. Je pres­ved­če­ný, že sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, ako aj sťaž­nost­ný súd aj keď ne­hod­no­tia dô­ka­zy s ko­neč­nou plat­nos­ťou, na­priek to­mu sa mu­sia dôs­led­ne za­obe­rať kva­li­tou (pro­ces­nou pou­ži­teľ­nos­ťou) dô­ka­zov pro­du­ko­va­ných v príp­rav­nom ko­na­ní, kto­ré sú jed­nak pod­kla­dom uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ako aj pod­kla­dom na roz­hod­nu­tie o väz­be ob­vi­ne­né­ho.

10.    Naj­vyš­ší súd pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa pri roz­ho­do­va­ní o je­ho väz­be ne­mo­hol ig­no­ro­vať po­ru­še­nie §119 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku v spo­je­ní s § 2 ods. 12 Tres­tné­ho po­riad­ku, pre­to­že ak sú dô­ka­zy pro­du­ko­va­né v príp­rav­nom ko­na­ní ne­zá­kon­né (evi­den­tne pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­né), tak roz­hod­nu­tie o väz­be ma­jú­ce pod­klad vý­luč­ne v ta­kých­to dô­ka­zoch ne­mô­že byť zá­kon­né a tým ani ús­tav­ne sú­lad­né.

11.     Pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa vý­slu­chy sved­kov, na zá­kla­de kto­rých mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie a nás­led­ne ko­na­jú­ci­mi všeo­bec­ný­mi súd­mi roz­hod­nu­té o je­ho vza­tí do väz­by, bo­li vy­ko­na­né v hru­bom roz­po­re so zá­ka­zom vý­slu­chu sved­ka pod­ľa § 129 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, pre­to­že ani je­den zo sved­kov (tzv. ka­júc­ni­kov) ne­bol zá­ko­nom pred­pí­sa­ným spô­so­bom os­lo­bo­de­ný od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti pod­ľa zá­ko­na č. 215/2004 Z. z. o ochra­ne uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tí a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o ochra­ne uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tí“) a ani pod­ľa zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 46/1993 Z. z. o Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­be v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­be“) a tie­to, ako tvr­dí sťa­žo­va­teľ, ne­zá­kon­né dô­ka­zy ani po skut­ko­vej strán­ke ne­zak­la­da­jú dô­vo­de­né po­doz­re­nie, že sku­tok spá­chal on, pre­to­že z nich vy­plý­va­jú ta­ké zá­sad­né skut­ko­vé roz­po­ry, kto­ré vy­lu­ču­jú, aby sa ta­ký sku­tok vô­bec stal.

12.    Sťa­žo­va­teľ je pres­ved­če­ný, že súd (v tom­to prí­pa­de naj­vyš­ší súd) nes­mie pri roz­ho­do­va­ní o väz­be vy­chá­dzať iba for­mál­ne z uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ale mu­sí skú­mať a hod­no­tiť dô­ka­zy, kto­ré vied­li k vzne­se­niu ob­vi­ne­nia aj z pro­ces­nop­ráv­nej strán­ky, a všet­ky dô­ka­zy, kto­ré bo­li vy­ko­na­né v roz­po­re s Tres­tným po­riad­kom, mu­sia byť vy­lú­če­né z pod­kla­du to­ho-kto­ré­ho roz­hod­nu­tia, pre­to súd roz­ho­du­jú­ci o väz­be na tie­to ne­mô­že pri­hlia­dať. Roz­hod­nu­tie o väz­be ne­mô­že byť za­lo­že­né na ne­zá­kon­ných a pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­ných dô­ka­zoch. Pod­ľa ná­zo­ru sťa­žo­va­te­ľa ak ob­sa­hom vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia sú len dô­ka­zy vy­ko­na­né v roz­po­re s Tres­tným po­riad­kom, po­tom z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia reál­ne ne­vyp­lý­va nič, a pre­to ne­mô­že byť napl­ne­ná exis­ten­cia kva­li­fi­ko­va­né­ho a dô­vod­né­ho po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu.

13.    Naj­vyš­šie­mu sú­du sťa­žo­va­teľ vy­tý­ka, že nes­kú­mal, či bo­li sved­ko­via pred ich vý­po­ve­ďou zba­ve­ní po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti, a te­da ne­ve­no­val po­zor­nosť zá­kon­nos­ti a pro­ces­nej pou­ži­teľ­nos­ti toh­to dô­kaz­né­ho ma­te­riá­lu. Z toh­to dô­vo­du na­pad­nu­té uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du sťa­žo­va­teľ po­va­žu­je za svoj­voľ­né, ar­bit­rár­ne a nep­res­kú­ma­teľ­né, atak ako ce­lok ne­zá­kon­né a ús­tav­ne ne­kon­for­mné.

14.    Za ne­zá­kon­né ozna­čil sťa­žo­va­teľ už aj uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia v je­ho tres­tnej ve­ci a o vzne­se­ní mu ob­vi­ne­nia, keď­že aj tie­to bo­li vy­da­né na zá­kla­de in­for­má­cií zís­ka­ných ne­zá­kon­ne od osôb ma­jú­cich po­vin­nosť za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť, kto­rej ne­bo­li spô­so­bom up­ra­ve­ným v zá­ko­ne zba­ve­ní.

15.    Sťa­žo­va­teľ tvr­dí, že je ab­so­lút­ne nes­práv­ny práv­ny ná­zor vy­šet­ro­va­te­ľa, pro­ku­rá­to­ra a ko­na­jú­cich sú­dov, že na tú­to vec je ap­li­ko­va­teľ­né us­ta­no­ve­nie § 4 ods. 1 písm. b) zá­ko­na o ochra­ne uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tí, pod­ľa kto­ré­ho uta­jo­va­nou sku­toč­nos­ťou ne­mô­že byť in­for­má­cia o tres­tnej čin­nos­ti ve­rej­ných či­ni­te­ľov, pre­to­že sved­ko­via bo­li via­za­ní po­vin­nos­ťou ml­čan­li­vos­ti v zmys­le § 23 ods. 1 zá­ko­na o Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­be, pod­ľa kto­ré­ho prís­luš­ní­ci a kaž­dý, kto pl­ní úlo­hy na zá­kla­de toh­to zá­ko­na, sú po­vin­ní za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť o sku­toč­nos­tiach, o kto­rých sa doz­ve­de­li v sú­vis­los­ti s čin­nos­ťou in­for­mač­nej služ­by a kto­ré v zá­uj­me fy­zic­kých ale­bo práv­nic­kých osôb ma­jú zos­tať uta­je­né. Tej­to po­vin­nos­ti ich pod­ľa § 23 ods. 2 zá­ko­na o Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­be na žia­dosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní mô­že zba­viť iba ria­di­teľ, čo sa v tom­to prí­pa­de nes­ta­lo a je nep­rí­pus­tné, aby po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti bo­la or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní ob­chá­dza­ná pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa úče­lo­vým vý­kla­dom § 4 ods. 1 písm. b) zá­ko­na o ochra­ne uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tí. Na­vy­še, pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa sku­toč­nos­ti, kto­ré bo­li pred­me­tom vý­slu­chu sved­kov, bo­li šir­šie než len údaj­ná tres­tná čin­nosť ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa. Za­stá­va ná­zor, že nie je mož­né od­de­ľo­vať in­for­má­cie tý­ka­jú­ce sa údaj­nej tres­tnej čin­nos­ti od in­for­má­cií, kto­ré sú „kry­té“ po­vin­nos­ťou ml­čan­li­vos­ti pod­ľa zá­ko­na o Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­be, pre­to­že tie­to in­for­má­cie sú in­teg­rál­ne spä­té a tak ani sved­ko­via a ani ob­vi­ne­ní ne­moh­li vy­po­ve­dať ku skut­ku, kto­rý je pred­me­tom ob­vi­ne­nia bez to­ho, aby vy­ne­cha­li in­for­má­cie, kto­ré zís­ka­li ako prís­luš­ní­ci Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­by a o kto­rých sú po­vin­ní za­cho­vá­vať bez­vý­ni­moč­nú ml­čan­li­vosť. Pri­tom pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti pod­ľa § 23 zá­ko­na o Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­be a po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti pod­ľa zá­ko­na o ochra­ne uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tí sú sa­mos­tat­né a ne­zá­vis­lé od se­ba, kto­ré mu­sia byť reš­pek­to­va­né or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní.

16.    Sťa­žo­va­teľ pou­ká­zal aj na sku­toč­nosť, že aj on sám mal byť zba­ve­ný po­vin­nos­ti za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť tak pod­ľa zá­ko­na o Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­be, ako aj pod­ľa zá­ko­na o ochra­ne uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tí, a to z dô­vo­du, že pre účin­né up­lat­ne­nie svoj­ho prá­va na ob­ha­jo­bu mu­sí v šir­šom kon­texte opí­sať roz­ho­du­jú­ce sku­toč­nos­ti, kto­ré sú slu­žob­ným ta­jom­stvom a uta­jo­va­ný­mi sku­toč­nos­ťa­mi.

17.    Po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu, na spra­vod­li­vý súd­ny pro­ces a na súd­nu ochra­nu sťa­žo­va­teľ vi­dí vtom, že vy­šet­ro­va­teľ pri vý­slu­chu sved­ka svoj­voľ­ne bez aké­ho­koľ­vek ob­jek­tív­ne­ho dô­vo­du ne­za­bez­pe­čil zba­ve­nie po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti sved­ka a nás­led­ne ob­me­dzil pred­met vý­slu­chu sved­ka vý­luč­ne na okol­nos­ti, kto­ré sved­čia iba v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho.

18.    V ďal­šom sťa­žo­va­teľ pre­zen­to­val ná­zor, že na oso­by, kto­ré bo­li ako sved­ko­via v je­ho tres­tnej ve­ci vy­po­ču­tí, sa ne­mô­že vzťa­ho­vať vý­nim­ka zo zá­ka­zu vý­slu­chu sved­ka pod­ľa § 129 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, pre­to­že aj oni bo­li pá­cha­teľ­mi vy­šet­ro­va­nej ko­rup­čnej tres­tnej čin­nos­ti a de iure sú ob­vi­ne­ný­mi, kto­rí ma­jú do­čas­ne od­lo­že­né vzne­se­nie ob­vi­ne­nia a te­da nie sved­ka­mi.

19.    Sťa­žo­va­teľ zdô­raz­nil, že v je­ho ve­ci niet iných dô­ka­zov než vý­po­ve­de dvoch sved­kov - tzv. ka­júc­ni­kov - a te­da niet žiad­ne­ho dô­ka­zu, kto­rým by tie­to vý­po­ve­de moh­li byť ve­ri­fi­ko­va­né.

20.    Sťa­žo­va­teľ v ús­tav­nej sťaž­nos­ti pou­ká­zal na via­ce­ré skut­ko­vé okol­nos­ti prí­pa­du vy­plý­va­jú­ce aj z uta­jo­va­nej príl­ohy vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, kto­ré vy­lu­čo­va­li spá­chanie skut­ku, pre kto­rý je stí­ha­ný, a poz­na­me­nal, že naj­vyš­ší súd sa ne­zao­be­ral ob­sa­hom tej­to príl­ohy, kto­rá na roz­diel od sve­dec­kých vý­po­ve­dí „ka­júc­ni­kov“ ob­sa­ho­va­la ob­jek­tív­ne, nes­por­né a ne­po­chyb­né fak­ty preu­ka­zu­jú­ce nep­rav­di­vosť vý­po­ve­dí sved­kov, kto­ré sťa­žo­va­teľ po­va­žo­val za vzá­jom­ne vnú­tor­ne roz­por­né.

21.    Naj­vyš­ší súd pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa vy­chá­dzal vý­luč­ne z uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a pri­jal skut­ko­vé zá­ve­ry, kto­ré ne­ma­li žia­den pod­klad vo vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní.

22.    Ako ne­dos­ta­toč­né sťa­žo­va­teľ vní­ma aj od­ôvod­ne­nie na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia naj­vyš­šie­ho sú­du vo vzťa­hu k exis­ten­cii dô­vo­dov väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku, pre­to­že pod­ľa je­ho ná­zo­ru niet žiad­nych kon­krét­nych sku­toč­nos­tí, kto­ré by od­ôvod­ňo­va­li oba­vu z je­ho ko­lúz­ne­ho ko­na­nia. Od­ôvod­ne­nie tej­to oba­vy zo stra­ny naj­vyš­šie­ho sú­du je neur­či­té, všeo­bec­né, for­mál­ne a abstrak­tné, keď naj­vyš­ší súd netvr­dí nič iné ok­rem to­ho, že by sa sťa­žo­va­teľ mo­hol sna­žiť ov­plyv­ňo­vať prie­beh tres­tné­ho ko­na­nia, aby vo svo­jej ve­ci do­sia­hol čo naj­priaz­ni­vej­ší vý­sle­dok, a to aj ov­plyv­ňo­va­ním sved­kov, kto­rých je pot­reb­né vy­po­čuť. Sťa­žo­va­teľ tvr­dí, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ma­li eli­mi­no­vať prí­pad­ný ko­lúz­ny dô­vod je­ho väz­by včas­ným (t. j. hneď pov­zne­se­ní ob­vi­ne­nia sťa­žo­va­te­ľa) vy­po­ču­tím osôb, kto­ré sa moh­li k pred­met­né­mu skut­ku re­le­van­tne vy­jad­riť (vrá­ta­ne sťa­žo­va­te­ľa sú to šty­ri oso­by) a neexis­to­val by tak žia­den dô­vod väz­by, kto­rá je v je­ho prí­pa­de, ako to tvr­dí, úče­lo­vo „vy­konštruo­va­ná“ zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní.

23.    Sťa­žo­va­teľ zhr­nul, že naj­vyš­ší súd vo svo­jom roz­hod­nu­tí na pod­stat­né ná­miet­ky ne­dal žiad­nu lo­gic­kú, pres­ved­či­vú a práv­ne zdô­vod­ni­teľ­nú od­po­veď. Ne­vys­po­ria­dal sa s neexis­ten­ciou dô­vod­né­ho a kva­li­fi­ko­va­né­ho po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, s neexis­ten­ciou dô­vo­dov ko­lúz­nej väz­by ani s neexis­ten­ciou zá­kon­ných a pro­ces­ne pou­ži­teľ­ných dô­ka­zov preu­ka­zu­jú­cich ma­te­riál­ny pred­pok­lad vne­se­nia ob­vi­ne­nia sťa­žo­va­te­ľo­vi a je­ho vza­tia do väz­by.

24.    Pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa naj­vyš­ší súd neod­po­ve­dal ani na naj­pod­stat­nej­šie okol­nos­ti vo vzťa­hu k pred­me­tu ko­na­nia a úpl­ne ig­no­ro­val sku­toč­nos­ti sved­čia­ce v pros­pech sťa­žo­va­te­ľa, kto­ré vy­ply­nu­li z je­ho vý­po­ve­de. Za nes­práv­ny po­va­žu­je pos­tup pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du, kto­rý pred za­ča­tím vý­slu­chu „ubez­pe­čo­val“ sťa­žo­va­te­ľa, že pred­me­tom vý­slu­chu ne­bu­de rie­še­nie uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tí a na dru­hej stra­ne sud­ca špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du uvie­dol, že časť vý­po­ve­de, „kto­rá by moh­la byť chá­pa­ná ako vý­po­veď k uta­jo­va­ným sku­toč­nos­tiam“, ne­bu­de vô­bec hod­no­tiť. K to­mu sa naj­vyš­ší súd v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa ni­ja­kým ús­tav­ne kon­for­mným spô­so­bom ne­vy­jad­ril, čím ko­nal svoj­voľ­ne a ús­tav­ne ne­kon­for­mne.

25.    V ďal­šej čas­ti ús­tav­nej sťaž­nos­ti sťa­žo­va­teľ na­mie­ta nep­ri­me­ra­nú dĺžku tr­va­nia ko­na­nia o je­ho väz­be, keď k ob­me­dzeniu je­ho osob­nej slo­bo­dy doš­lo 11. mar­ca 2021, návrh na vza­tie do väz­by bol pro­ku­rá­to­rom po­da­ný 12. mar­ca 2021 a ko­neč­né roz­hod­nu­tie - na­pad­nu­té uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du - mu bo­lo do­ru­če­né 22. ap­rí­la 2021. Cel­ko­vo tak do­ba ko­na­nia pred­sta­vu­je 43 dní.

26.    Ne­dos­ta­toč­ne je pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa od­ôvod­ne­né uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du aj v čas­ti po­ža­do­va­né­ho (navr­ho­va­né­ho) nah­ra­de­nia väz­by mier­nej­ší­mi in­šti­tút­mi up­ra­ve­ný­mi Tres­tným po­riad­kom a naj­vyš­ším sú­dom uvá­dza­né dô­vo­dy ne­mož­nos­ti nah­ra­de­nia väz­by po­va­žu­je sťa­žo­va­teľ za nep­ri­ja­teľ­né a ús­tav­ne ne­sú­lad­né. Sťa­žo­va­teľ je to­ho ná­zo­ru, že väz­ba v je­ho prí­pa­de po zoh­ľad­ne­ní in­di­vi­duál­nych okol­nos­tí pre­jed­ná­ve­nej tres­tnej ve­ci a naj­mä osob­ných po­me­rov ne­bo­la a stá­le nie je ne­vyh­nut­ná a účel tres­tné­ho ko­na­nia, ako aj účel väz­by je ne­po­chyb­ne mož­né do­siah­nuť inak, a to kon­krét­ne po­núk­nu­tý­mi al­ter­na­tív­ny­mi zá­ru­ka­mi za nah­ra­de­nie väz­by.

27.    Po­chy­be­nie všeo­bec­ných sú­dov v ko­na­ní o väz­be sťa­žo­va­teľ ba­dal aj v ab­sen­cii vý­ro­kov tý­ka­jú­cich sa je­ho návr­hu nah­ra­de­nia väz­by mo­ni­to­ro­va­ním pros­tred­níc­tvom elek­tro­nic­ké­ho za­ria­de­nia, ako aj návr­hu nah­ra­de­nia väz­by pe­ňaž­nou zá­ru­kou vo vý­ške pod­ľa úva­hy sú­du pre­vy­šu­jú­cej su­mu 60 000 eur, čím de iure o tých­to návr­hoch ne­bo­lo vô­bec roz­hod­nu­té. Špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du sťa­žo­va­teľ ta­kis­to vy­tkol nep­red­vo­la­nie a ne­vy­po­ču­tie dô­ve­ry­hod­ných osôb po­nú­ka­jú­cich zá­ru­ku za ďal­šie sprá­va­nie sťa­žo­va­te­ľa.

28.    Na­po­kon sťa­žo­va­teľ v ús­tav­nej sťaž­nos­ti spo­chyb­ňu­je správ­nosť pos­tu­pu vy­šet­ro­va­te­ľa, kto­rý pred­chá­dzal za­ča­tiu tres­tné­ho stí­ha­nia, keď na­mies­to tres­tné­ho ozná­me­nia vy­šet­ro­va­teľ spí­sal úrad­ný zá­znam o sku­toč­nos­tiach uvá­dza­ných kon­krét­nou oso­bou (nes­kôr sved­kom v da­nej tres­tnej ve­ci) o po­doz­re­ní z tres­tnej čin­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa. Na­vy­še, ten­to úrad­ný zá­znam bol na­pí­sa­ný pod spi­so­vou znač­kou vy­šet­ro­va­nia, kto­ré v da­nom ča­se (spí­sa­nia úrad­né­ho zá­zna­mu) eš­te nep­re­bie­ha­lo. Za chyb­ný pos­tup vy­šet­ro­va­te­ľa sťa­žo­va­teľ po­va­žo­val aj neo­pod­stat­ne­ne ones­ko­re­né vzne­se­nie mu ob­vi­ne­nia (11. mar­ca 2021), čo spô­so­bi­lo, že od za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia (22. ja­nuá­ra 2021) do je­ho ob­vi­ne­nia bol úpl­ne vy­lú­če­ný z pro­ce­su do­ka­zo­va­nia a ne­mal žiad­nu pro­ces­nú mož­nosť up­lat­niť svo­je zá­kon­né a ús­tav­ne ga­ran­to­va­né prá­vo na ob­ha­jo­bu, a to na­priek to­mu, že od po­čiat­ku bo­lo zrej­mé, že do­ka­zo­va­nie po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia bo­lo vy­ko­ná­va­né prá­ve pro­ti ne­mu.

29.     Za hru­bé po­ru­še­nie prá­va na spra­vod­li­vý súd­ny pro­ces, prá­va na ob­ha­jo­bu a zá­klad­né­ho prá­va na inú práv­nu ochra­nu sťa­žo­va­teľ po­va­žo­val aj „di­fe­ren­co­va­ný“ pos­tup vy­šet­ro­va­te­ľa, keď pri všet­kých šty­roch oso­bách - údaj­ných pá­cha­te­ľoch - rov­na­ko po­doz­ri­vých zo spá­chania tres­tné­ho či­nu na pod­kla­de tých is­tých sku­toč­nos­tí tvr­de­ných jed­nou z nich do úrad­né­ho zá­zna­mu, si vy­šet­ro­va­teľ dvoch údaj­ných pá­cha­te­ľov svoj­voľ­ne prio­rit­ne vy­bral za sved­kov a dvoch údaj­ných pá­cha­te­ľov si vop­red a „se­lek­tív­ne“ vy­bral za ob­vi­ne­ných. Pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa oso­by po­doz­ri­vé zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ne­mô­žu byť nik­dy vy­po­čú­va­né ako sved­ko­via, keď­že ich hmot­nop­ráv­ne pos­ta­ve­nie je od hmot­nop­ráv­ne­ho pos­ta­ve­nia sved­ka zá­sad­né od­liš­né. Vý­po­veď oso­by už vop­red po­doz­ri­vej zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, vy­ko­na­ná v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, je od po­čiat­ku jej vy­ko­na­nia ab­so­lút­ne pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­ná. Sťa­žo­va­teľ tvr­dí, že v ča­se vý­slu­chov osôb us­ved­ču­jú­cich sťa­žo­va­te­ľa z tres­tnej čin­nos­ti tie­to ne­ma­li hmot­nop­ráv­ny ani pro­ces­nop­ráv­ny sta­tus sved­ka, ale ma­li sta­tus dô­vod­ne po­doz­ri­vej oso­by z tres­tné­ho či­nu, pre­to z ma­te­riál­ne­ho hľa­dis­ka ma­li byť ob­vi­ne­ný­mi. Sťa­žo­va­teľ kon­šta­to­val, že v ko­neč­nom dôs­led­ku mô­že dôjsť k si­tuá­cii, že „ka­júc­ni­ci“ bu­dú pou­ži­tí na od­sú­de­nie sťa­žo­va­te­ľa, av­šak sa­mi nik­dy ne­bu­dú od­sú­de­ní, pre­to­že ich od­sú­de­nie úpl­ne zá­vi­sí od ich vlas­tnej vô­le, keď­že niet žiad­nych iných dô­ka­zov, kto­ré by do­ka­zo­va­li ich vi­nu, ok­rem ich vý­po­ve­dí, kto­ré uro­bi­li ako sved­ko­via a kto­ré te­da ne­bu­dú pro­ti nim po tom, ako po­mi­nú dô­vo­dy do­čas­né­ho od­lo­že­nia vzne­se­nia ob­vi­ne­nia, a po tom, ako bu­de „ka­júc­ni­kom“ pos­tu­pom pod­ľa § 205 ods. 3 v spo­je­ní s § 206 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku vzne­se­né ob­vi­ne­nie vzhľa­dom na zme­nu ich pro­ces­né­ho pos­ta­ve­nia, nik­dy pou­ži­teľ­né, pre­to­že sa zme­ní pro­ces­né pos­ta­ve­nie „ka­júc­ni­kov“ zo sved­kov na ob­vi­ne­ných.

30.    Naj­vyš­šie­mu sú­du sťa­žo­va­teľ vy­tý­ka, že sa tým­to po­chy­be­nia­mi vy­šet­ro­va­te­ľa pri roz­ho­do­va­ní o je­ho väz­be vô­bec ne­zao­be­ral.

31.     Sťa­žo­va­teľ vy­slo­vil po­doz­re­nie, že do­chá­dza k ma­ni­pu­lá­cii vo vy­šet­ro­va­ní me­diál­ne expo­no­va­ných káuz, kde vy­stu­pu­jú ním me­no­va­ní „ka­júc­ni­ci“ a ce­lý ten­to pro­ces vy­šet­ro­va­nia je koor­di­no­va­ný vy­šet­ro­va­teľ­mi Ná­rod­nej kri­mi­nál­nej agen­tú­ry Po­li­caj­né­ho zbo­ru a ap­ro­bo­va­ný pro­ku­rá­tor­mi Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky, keď za­ča­tiu tres­tných stí­na­ní pred­chá­dza žia­dosť „ka­júc­ni­kov“ o spolu­prá­cu, na čo nad­vä­zu­je ne­for­mál­ny po­ho­vor za­chy­te­ný do úrad­né­ho zá­zna­mu spí­sa­né­ho s tým-kto­rým „ka­júc­ni­kom“ a nás­led­ne sa za­čí­na tres­tné stí­ha­nie, kde pá­cha­te­lia tres­tnej čin­nos­ti („ka­júc­ni­ci“) sú v roz­po­re so zá­klad­ný­mi prin­cíp­mi a v roz­po­re so zá­klad­ný­mi zá­sa­da­mi tres­tné­ho ko­na­nia vy­po­čú­va­ní ako sved­ko­via a kde je vop­red do­hod­nu­té, kto­ré oso­by bu­dú ob­vi­ne­né a stí­ha­né vä­zob­ne, pri­čom ka­júc­ni­ci sú si v zmys­le do­ho­dy s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tom ko­na­ní vop­red ve­do­mí to­ho, že za svo­ju tres­tnú čin­nosť ne­bu­dú vô­bec stí­ha­ní ale­bo im po „sta­ros­tli­vom vy­hod­no­te­ní do­ka­zo­va­nia“ bu­dú ulo­že­né pod­mie­neč­né tres­ty, tak ako je to v tom­to prí­pa­de.

32.     Ta­ký­to spô­sob ve­de­nia tres­tné­ho stí­ha­nia a pos­tup vy­ús­ťu­jú­ci do ko­lúz­nej väz­by sťa­žo­va­te­ľa je ab­so­lút­ne nep­rí­pust­ný, ne­zá­kon­ný a ús­tav­ne ne­sú­lad­ný. V ma­te­riál­nom práv­nom štá­te je ne­mož­né, aby bo­la kto­rá­koľ­vek oso­ba väz­ne­ná v ko­lúz­nej väz­by iba na zá­kla­de roz­po­rupl­ných ap­ro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­ných vý­po­ve­dí dvoch „ka­júc­ni­kov“, kto­ré nie sú žiad­nym spô­so­bom ve­ri­fi­ko­va­né.

III.

Pred­bež­né pre­ro­ko­va­nie ús­tav­nej sťaž­nos­ti

33.    Pod­sta­tou ús­tav­nej sťaž­nos­ti je na­mie­ta­né po­ru­še­nie prá­va na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ús­ta­vy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 lis­ti­ny a prá­va na slo­bo­du a bez­peč­nosť pod­ľa čl. 5 ods. 3 a 4 do­ho­vo­ru a čl. 9 ods. 1, 3 a 4 pak­tu uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du č. k. 2Tost/15/2021 z 29. mar­ca 2021, kto­rým bol sťa­žo­va­teľ vza­tý do väz­by a kto­ré po­va­žu­je za ar­bit­rár­ne, neo­dô­vod­ne­né a nep­res­kú­ma­teľ­né, pri­ja­té na zá­kla­de ne­zá­kon­ných - pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­ných - dô­kaz­ných pros­tried­kov, ne­zoh­ľad­ňu­jú­ce po­chy­be­nia v pos­tu­pe or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia, kto­ré je zá­ro­veň vý­sled­kom ko­na­nia ne­reš­pek­tu­jú­ce­ho po­žia­dav­ku urý­chle­né­ho roz­ho­do­va­nia o osob­nej slo­bo­de.

III.1.      K na­mie­ta­né­mu po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du ne­dos­ta­toč­ným od­ôvod­ne­ním a ar­bit­rár­nos­ťou na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia naj­vyš­šie­ho sú­du

34.    Ústav­ný súd v pr­vom ra­de v sú­la­de so svo­jou kon­štan­tnou ju­di­ka­tú­rou pri­po­mí­na, že v zá­sa­de nie je op­ráv­ne­ný pres­kú­ma­vať a po­su­dzo­vať práv­ne ná­zo­ry prís­luš­né­ho or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci, kto­ré ho pri vý­kla­de a up­lat­ňo­va­ní zá­ko­nov vied­li k roz­hod­nu­tiu vo ve­ci sa­mej, ani pres­kú­ma­vať, či v ko­na­ní pred or­gán­mi ve­rej­nej mo­ci bol ná­le­ži­te zis­te­ný skut­ko­vý stav a aké skut­ko­vé a práv­ne zá­ve­ry zo skut­ko­vé­ho sta­vu prís­luš­ný or­gán ve­rej­nej mo­ci vy­vo­dil. Úlo­ha ús­tav­né­ho sú­du sa ob­me­dzu­je na kon­tro­lu zlu­či­teľ­nos­ti účin­kov ta­kej­to inter­pre­tá­cie a ap­li­ká­cie s ús­ta­vou, prí­pad­ne me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách (po­rov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Ústav­ný súd te­da nie je pries­kum­ným sú­dom a úlo­hou ús­tav­né­ho sú­du nie je sup­lo­vať or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci, kto­rým pris­lú­cha inter­pre­tá­cia zá­ko­nov v rám­ci ich práv­nym po­riad­kom up­ra­ve­nej pô­sob­nos­ti a prá­vo­mo­ci. Z ús­tav­né­ho pos­ta­ve­nia ús­tav­né­ho sú­du vy­plý­va, že mô­že pres­kú­ma­vať len ta­ké roz­hod­nu­tia or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci, pros­tred­níc­tvom kto­rých doš­lo k po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy, resp. ta­ké, kde k po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy doš­lo v ko­na­ní, kto­ré vy­da­niu sa­mot­né­ho roz­hod­nu­tia pred­chá­dza­lo. Skut­ko­vé a práv­ne zá­ve­ry prís­luš­né­ho or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci mô­žu byť te­da pred­me­tom kon­tro­ly vte­dy, ak by vy­vo­de­né zá­ve­ry bo­li zjav­ne neo­dô­vod­ne­né ale­bo ar­bit­rár­ne, a tak z ús­tav­né­ho hľa­dis­ka neos­pra­vedl­ni­teľ­né a neudr­ža­teľ­né, a zá­ro­veň by ma­li za nás­le­dok po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy (po­rov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03,

IV.   ÚS 238/07).

35.    Po­kiaľ ide o sťa­žo­va­te­ľom na­mie­ta­nú ar­bit­rár­nosť a ne­dos­ta­toč­nú od­ôvod­ne­nosť roz­hod­nu­tia naj­vyš­šie­ho sú­du, kto­rý sa pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa riad­ne ne­vys­po­ria­dal so všet­ký­mi je­ho ar­gu­men­tmi, ús­tav­ný súd pri skú­ma­ní tej­to otáz­ky vy­chá­dzal zo svoj­ho ús­tav­né­ho pos­ta­ve­nia, a ako ne­zá­vis­lý or­gán ochra­ny ús­tav­nos­ti pres­kú­mal na­pad­nu­té uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du z hľa­dis­ka je­ho ús­tav­nej ak­cep­to­va­teľ­nos­ti a zlu­či­teľ­nos­ti je­ho účin­kov s ob­sa­hom sťa­žo­va­te­ľom ozna­če­ných práv pod­ľa ús­ta­vy, lis­ti­ny, do­ho­vo­ru a pak­tu.

36.    Naj­vyš­ší súd v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia kon­šta­to­val spl­ne­nie zá­klad­nej for­mál­nej pod­mien­ky roz­ho­do­va­nia o väz­be sťa­žo­va­te­ľa, kto­rou bo­lo vzne­se­nie mu ob­vi­ne­nia uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa na skut­ko­vom zá­kla­de, kto­rý naj­vyš­ší súd v od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tia zo­pa­ko­val.

37.    Nás­led­ne naj­vyš­ší súd skú­mal dodr­ža­nie všet­kých for­mál­no-pro­ces­ných pod­mie­nok za­dr­ža­nia sťa­žo­va­te­ľa, kto­ré po­va­žo­val za spl­ne­né. Sťa­žo­va­teľ bol po je­ho za­dr­ža­ní pod­ľa § 86 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku do 48 ho­dín od­ov­zda­ný pr­vos­tup­ňo­vé­mu sú­du, kto­rý o vza­tí sťa­žo­va­te­ľa do väz­by roz­ho­dol do 48 ho­dín od je­ho prev­za­tia a do­ru­če­nia návr­hu pro­ku­rá­to­ra na ta­ký­to pos­tup.

38.    Pred skú­ma­ním da­nos­ti ma­te­riál­nej pod­mien­ky pre ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy sťa­žo­va­te­ľa väz­bou naj­vyš­ší súd pre­dov­šet­kým uvie­dol, že pri roz­ho­do­va­ní o väz­be sú­dy ne­roz­ho­du­jú o vi­ne, resp. ne­vi­ne ob­vi­ne­né­ho, ale po­su­dzu­jú „len“, či v da­nom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia zis­te­né sku­toč­nos­ti dos­ta­toč­ne od­ôvod­ňu­jú po­doz­re­nie, že kon­krét­na oso­ba je pá­cha­te­ľom skut­ku, kto­rý vy­ka­zu­je zna­ky tres­tné­ho či­nu. Exis­ten­cia dô­vod­né­ho po­doz­re­nia pred­pok­la­dá da­nosť sku­toč­nos­ti a in­for­má­cií, kto­rý­mi mož­no ne­zá­vis­lé­ho a ob­jek­tív­ne­ho po­zo­ro­va­te­ľa pres­ved­čiť o tom, že do­tyč­ná oso­ba sa moh­la do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu. Sku­toč­nos­ti za­kla­da­jú­ce po­doz­re­nie však ne­mu­sia byť na úrov­ni dô­ka­zov pot­reb­ných k od­ôvod­ne­niu od­sú­de­nia ale­bo k po­da­niu ob­ža­lo­by. Ten­to ná­zor naj­vyš­ší súd op­rel o roz­hod­nu­tia ESĽP vo ve­ci Krej­čír pro­ti Čes­kej re­pub­li­ke z 26. mar­ca 2009, č. 39298/04 a 8723/05; La­bi­ta pro­ti Ta­lian­sku zo 6. ap­rí­la 2000, č. 26772/95; Er­da­goz pro­ti Tu­rec­ku z 22. ok­tób­ra 1997. Naj­vyš­ší súd zvý­raz­nil, že v rám­ci roz­ho­do­va­nia o väz­be nie je úlo­hou sú­dov s ko­neč­nou plat­nos­ťou hod­no­tiť vy­ko­na­né dô­ka­zy a uzat­vá­rať práv­nu kva­li­fi­ká­ciu stí­ha­ných skut­kov, pre­to­že ta­ké­to hod­no­te­nie je vy­hra­de­né až roz­ho­do­va­niu vo ve­ci sa­mej, kto­ré nas­le­du­je po vy­ko­na­ní ce­lé­ho do­ka­zo­va­nia v sú­la­de so zá­sa­dou bez­pros­tred­nos­ti a ús­tnos­ti po po­da­ní ob­ža­lo­by, a zá­ro­veň pri­po­me­nul, že roz­ho­do­va­nie o väz­be sa od­oh­rá­va iba v ro­vi­ne prav­de­po­dob­nos­ti, a nie is­to­ty, čo sa tý­ka dôs­led­kov, kto­ré mô­žu nas­tať, ak ob­vi­ne­ný ne­bu­de dr­ža­ný vo väz­be. V tej­to sú­vis­los­ti naj­vyš­ší súd pou­ká­zal na ju­di­ka­tú­ru ús­tav­né­ho sú­du (III. ÚS 211/2018, II. ÚS 67/2013, I. ÚS 162/2016), kto­rej ním uve­de­né úsud­ky zod­po­ve­da­jú.

39.    Na zá­kla­de dov­te­dy za­bez­pe­če­ných dô­ka­zov tak pod­ľa ná­zo­ru naj­vyš­šie­ho sú­du bo­lo mož­né dos­pieť k zá­ve­ru o tom, že z nich ply­nú­ce sku­toč­nos­ti nas­ved­čo­va­li, že sku­tok, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie, bol spá­cha­ný, ten­to má ne­po­chyb­ne zna­ky tres­tných či­nov a bo­li dô­vo­dy na po­doz­re­nie, že sa ho do­pus­til aj sťa­žo­va­teľ. Naj­vyš­ší súd poz­na­me­nal, že v tom­to úpl­ne po­čia­toč­nom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia, keď do­ka­zo­va­nie je eš­te len na za­čiat­ku, po­doz­re­niu o proti­práv­nom sprá­va­ní ob­vi­ne­né­ho - sťa­žo­va­te­ľa - nas­ved­čo­va­li dov­te­dy zhro­maž­de­né dô­ka­zy a zis­te­nia.

40.    V tom­to sme­re sa naj­vyš­ší súd sto­tož­nil s od­ôvod­ne­ním pr­vos­tup­ňo­vé­ho roz­hod­nu­tia a v pod­rob­nos­tiach naň od­ká­zal.

41.    Naj­vyš­ší súd kon­šta­to­val, že skut­ko­vé zis­te­nia uve­de­né v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ma­li v ak­tuál­nom štá­diu ko­na­nia dos­ta­toč­nú opo­ru v za­bez­pe­če­ných dô­ka­zoch - naj­mä vo vý­po­ve­diach sved­kov a tiež lis­tin­ných dô­ka­zoch. Naj­vyš­ší súd zre­ka­pi­tu­lo­val zo spi­su vy­plý­va­jú­ce skut­ko­vé okol­nos­ti prí­pa­du tak, ako ich v tom­to tres­tnom ko­na­ní pre­zen­to­va­li pre­dov­šet­kým sťa­žo­va­teľ a sved­ko­via (ozna­čo­va­ní aj ako tzv. „ka­júc­ni­ci“), a za pod­stat­né po­va­žo­val, že z ich vý­po­ve­dí vy­plý­va­lo dô­vod­né po­doz­re­nie, že                      bol os­lo­ve­ný

ten nás­led­ne os­lo­vil ako                                      tak aj

aby ne­bo­li vo­či                   vy­ko­ná­va­né spra­vo­daj­ské úko­ny zo stra­ny SIS. Z tvr­de­ní oboch sved­kov

pri­tom vy­plý­va, že ma­lo dôjsť k od­ov­zda­niu fi­nan­čných pros­tried­kov od

nás­led­ne                                       a ob­vi­ne­né­mu“. Naj­vyš­ší súd uve­de­né

vy­vo­dil z dov­te­dy za­bez­pe­če­ných dô­ka­zov, pri­tom pri­po­me­nul pot­re­bu uve­do­miť si, že pre vzne­se­nie ob­vi­ne­nia pos­ta­ču­je z vy­ko­na­ných dô­ka­zov vy­plý­va­jú­ci vy­šší stu­peň prav­de­po­dob­nos­ti, kto­rý však mu­sí byť kon­krét­ne zis­te­ný­mi sku­toč­nos­ťa­mi dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ný a do­dal, že nie je pot­reb­né, aby trest­ný čin v tom­to štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia bol spo­ľah­li­vo preu­ká­za­ný.

42.    Vzhľa­dom na okol­nosť, že tvr­de­nia sved­kov (kto­rí sa v pod­stat­ných ry­soch na ni­mi uvá­dza­ných sku­toč­nos­tiach zho­do­va­li a vy­po­ve­da­li rov­na­ko) sťa­žo­va­teľ jed­noz­nač­ne od­mie­tol a pou­ká­zal na sna­hu dis­kre­di­to­vať je­ho oso­bu, naj­vyš­ší súd dô­raz­ne pri­po­me­nul ab­so­lút­nu nut­nosť vy­ko­ná­vať do­ka­zo­va­nie tak, aby bo­lo mož­né jed­noz­nač­ne a bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí tie­to sku­toč­nos­ti buď vy­vrá­tiť ale­bo spo­ľah­li­vo preu­ká­zať. Vzhľa­dom na štá­dium tres­tné­ho stí­ha­nia však naj­vyš­ší súd k dô­vod­nos­ti ob­vi­ne­nia sťa­žo­va­te­ľa uzav­rel, že z dô­ka­zov, kto­ré bo­li v tom ča­se k dis­po­zí­cii, z de­tai­lov, kto­ré vy­plý­va­jú z vý­po­ve­dí sved­kov, či už tý­ka­jú­cich sa spo­loč­né­ho stret­nu­tia, pries­to­ru, kde k stret­nu­tiu doš­lo, k od­ov­zda­niu pe­ňa­zí v obál­ke, po­pi­su uda­los­ti zo stra­ny oboch sved­kov, dô­vo­dov, ku kto­rým sa mal úp­la­tok via­zať, ako aj ma­ni­pu­lá­cie s ho­to­vos­ťou - po­va­žo­val za nut­né kon­šta­to­vať dô­vod­nosť vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia a ne­zis­til le­gál­ny dô­vod, kto­rý by spo­chyb­nil v tom­to štá­diu vzne­se­né ob­vi­ne­nie.

43.     Naj­vyš­ší súd sa v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia po­zas­ta­vil pri otáz­ke, že oba­ja sved­ko­via (us­ved­ču­jú­ci sťa­žo­va­te­ľa) pa­tria do ka­te­gó­rie tzv. ka­júc­ni­kov, kto­rí v da­nom ča­se vy­stu­po­va­li a us­ved­čo­va­li - ok­rem sťa­žo­va­te­ľa - aj mno­hých ďal­ších po­doz­ri­vých z ko­rup­čnej a inej zá­važ­nej tres­tnej čin­nos­ti. Pou­ká­zal pri­tom na roz­ho­do­va­ciu čin­nosť ESĽP, kto­rá - slo­va­mi naj­vyš­šie­ho sú­du - zdô­raz­ňu­je v pod­sta­te ne­vyh­nut­nosť dôs­led­né­ho - kri­tic­ké­ho zhod­no­te­nia vý­po­ve­dí „ka­júc­ni­kov“, z hľa­dis­ka ich prav­di­vos­ti (hod­no­ver­nos­ti) s tým, že ich sve­dec­ké vý­po­ve­de ne­mô­žu byť je­di­ným či roz­ho­du­jú­cim dô­ka­zom, na kto­rých by bo­la za­lo­že­ná dô­vod­nosť vzne­se­nia ob­vi­ne­nia pro­ti po­doz­ri­vé­mu pod­ľa § 206 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, a te­da za­lo­že­ná jed­na z ma­te­riál­nych vä­zob­ných pod­mie­nok. Naj­vyš­ší súd však k to­mu po­va­žo­val za pot­reb­né uviesť, že v pre­ro­kú­va­nom prí­pa­de sú ka­júc­nik­mi sved­ko­via, kto­rí sa sa­mi po­die­ľa­li na tres­tnej čin­nos­ti, av­šak vo vzťa­hu k ich oso­bám bo­li pou­ži­té oso­bit­né tres­tnop­ro­ces­né in­šti­tú­ty (napr. do­čas­né od­lo­že­nie vzne­se­nia ob­vi­ne­nia, pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia, do­ho­da o vi­ne a tres­te), tzv. od­klo­ny, kto­ré umož­ňu­jú ne­pos­tih­núť ale­bo na zá­kla­de sú­čas­nej oso­bit­nej úp­ra­vy tres­tné­ho zá­ko­na mier­nej­šie pos­tih­núť dot­knu­té­ho pá­cha­te­ľa, a to aj v sú­vis­los­ti s je­ho vý­po­ve­ďou pro­ti iným pá­cha­te­ľom. V tej­to sú­vis­los­ti, ako uvá­dza naj­vyš­ší súd, ESĽP vo svo­jej ju­di­ka­tú­re opa­ku­je, že pou­ži­tie vý­po­ve­dí sved­kov vý­me­nou za imu­ni­tu ale­bo iné vý­ho­dy mô­že spo­chyb­niť spra­vod­li­vosť ko­na­nia pro­ti ob­vi­ne­né­mu a mô­že spô­so­biť zlo­ži­té prob­lé­my v ta­kom roz­sa­hu, že vzhľa­dom na po­va­hu ta­kých­to vy­hlá­se­ní sú ot­vo­re­né ma­ni­pu­lá­cii a mô­žu byť uro­be­né čis­to na účel zís­ka­nia vý­hod po­nú­ka­ných za vý­me­nu ale­bo osob­nej poms­ty. Ri­zi­ko, že mô­že byť oso­ba ob­vi­ne­ná a sú­de­ná na zá­kla­de neo­ve­re­ných ob­vi­ne­ní, kto­ré ne­mu­sia byť ne­vyh­nut­ne nes­tran­né, pre­to ne­mož­no pod­ce­ňo­vať. Ok­rem to­ho je pod­ľa ESĽP veľ­mi dô­le­ži­té, aby ob­vi­ne­ným v žiad­nom štá­diu ko­na­nia ne­bo­lo za­brá­ne­né spo­chyb­niť spo­ľah­li­vosť sved­kov ale­bo ob­sah a dô­ve­ry­hod­nosť ich vý­po­ve­dí. Všet­ky ná­miet­ky ob­vi­ne­ných ma­jú byť sta­ros­tli­vo pres­kú­ma­né súd­mi, kto­ré sú schop­né po­sú­diť hroz­by, kto­ré pred­sta­vu­jú ta­ké­to vý­po­ve­de sved­kov o spra­vod­li­vos­ti pro­ce­su (pri­me­ra­ne poz­ri roz­su­dok ESĽP vo ve­ci Hab­ran a Da­lem pro­ti Bel­gic­ku zo 17. 1. 2017, č. 43000/11 a 49380/11, bo­dy 100, 113, 115, s ďal­ší­mi od­kaz­mi).

44.    Pod­ľa naj­vyš­šie­ho sú­du dô­vod­nosť po­doz­re­nia ne­bo­la za­lo­že­ná na jed­nej či je­di­nej vý­po­ve­di sved­ka „ka­júc­ni­ka“, ale iš­lo o vý­po­veď dvoch sved­kov osob­ne za­in­te­re­so­va­ných na tres­tnej čin­nos­ti. Zdô­raz­nil však, že tým­to vý­po­ve­diam bu­de pot­reb­né ve­no­vať oso­bi­tú oboz­ret­nosť a po­zor­nosť s dô­ra­zom na kri­tic­kú pre­vier­ku fak­tov a sku­toč­nos­tí pos­kyt­nu­tých vy­po­ve­da­jú­ci­mi oso­ba­mi a rov­na­ko bu­de pod­ľa ná­zo­ru naj­vyš­šie­ho sú­du pot­reb­né ve­no­vať ná­le­ži­tú po­zor­nosť dôs­led­né­mu pre­ve­re­niu všet­kých ob­ha­job­ných ná­mie­tok sťa­žo­va­te­ľa. Naj­vyš­ší súd upo­zor­nil, že v ďal­šom ko­na­ní bu­de pot­reb­né, aby or­gá­ny príp­rav­né­ho ko­na­nia ná­le­ži­te a zod­po­ved­ne za­bez­pe­či­li dos­ta­toč­né množ­stvo zá­kon­ných dô­ka­zov a v prí­pa­de, že tie­to ne­bu­dú dos­ta­ču­jú­ce, aby pos­tu­po­va­li v sú­la­de s dô­kaz­nou si­tuáciou a us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku.

45.    V ďal­šej čas­ti od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia naj­vyš­ší súd rea­go­val na ná­miet­ky sťa­žo­va­te­ľa tý­ka­jú­ce sa po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti vy­po­ve­da­jú­cich sved­kov. Zdô­raz­nil, že sved­ko­via vy­po­ve­da­jú o tres­tnej čin­nos­ti a mož­nom ko­rup­čnom sprá­va­ní, a to aj o svo­jej účas­ti. V tej­to sú­vis­los­ti uvie­dol, že uta­jo­va­nou sku­toč­nos­ťou ne­mô­že byť in­for­má­cia o tres­tnej čin­nos­ti ve­rej­ných či­ni­te­ľov. Zno­vu pri­tom ale pri­po­me­nul, že roz­ho­do­va­nie o väz­be nie je roz­ho­do­va­nie o vi­ne a tres­te a úlo­hou sú­dov pri roz­ho­do­va­ní o väz­be nie je s ko­neč­nou plat­nos­ťou uzat­vá­rať hod­no­te­nie dô­ka­zov či ich pou­ži­teľ­nosť. Sku­toč­nos­ti za­kla­da­jú­ce po­doz­re­nie, že ob­vi­ne­ný (sťa­žo­va­teľ) sa mal do­pus­tiť stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti, ma­jú „len“ ob­jek­tív­ne­ho, ne­zau­ja­té­ho po­zo­ro­va­te­ľa pres­ved­čiť o tom, že ob­vi­ne­ný mo­hol trest­ný čin spá­chať.

46.    K to­mu naj­vyš­ší súd do­dal, že z ob­sa­hu spi­su ne­vyp­lý­val žia­den dô­kaz zá­sad­né­ho vý­zna­mu sved­čia­ci o tom, že by sved­ko­via bo­li či už po­zi­tív­ne ale­bo ne­ga­tív­ne mo­ti­vo­va­ní ko­nať a vy­po­ve­dať v nep­ros­pech sťa­žo­va­te­ľa.

47.    V úvo­de od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia tý­ka­jú­ce­ho sa exis­ten­cie dô­vo­du väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku naj­vyš­ší súd uvie­dol, že tzv. ko­lúz­na väz­ba má za­bez­pe­čiť, aby bol riad­ne zis­te­ný skut­ko­vý stav, a to bez aké­ho­koľ­vek ne­ga­tív­ne­ho vply­vu na sved­kov či spolu­ob­vi­ne­ných. Vziať ob­vi­ne­né­ho do ko­lúz­nej väz­by mož­no pri exis­ten­cii kon­krét­nych sku­toč­nos­tí od­ôvod­ňu­jú­cich oba­vu zma­re­nia ob­jas­ňo­va­nia sku­toč­nos­tí dô­le­ži­tých pre tres­tné stí­ha­nie. Spô­so­by, aký­mi je mož­né ma­riť ob­jas­ňo­va­nie tých­to sku­toč­nos­tí, sú uve­de­né len de­monštra­tív­ne. Tie­to kon­krét­ne sku­toč­nos­ti mu­sia byť dos­ta­toč­ným a ro­zum­ným pod­kla­dom na opod­stat­ne­nie uve­de­nej oba­vy. Na dru­hej stra­ne ich však ne­mož­no inter­pre­to­vať tak, že ak ne­bu­de ob­vi­ne­ný vza­tý do väz­by, bu­de cel­kom ur­či­te ko­lúz­ne pô­so­biť. Pri roz­ho­do­va­ní o väz­be nie je reál­ne sa dom­nie­vať, že mô­že byť napl­ne­ná po­žia­dav­ka is­to­ty „kon­krét­nych sku­toč­nos­tí“ opod­stat­ňu­jú­cich vä­zob­né dô­vo­dy. V tých­to prí­pa­doch ne­mož­no vy­čká­vať až do oka­mi­hu, keď už je is­té, že ob­vi­ne­ný bu­de ko­lúz­ne ko­nať, pre­to­že by sa už spra­vid­la ne­po­da­ri­lo ta­ké­mu ko­na­niu za­brá­niť a pre­dísť. Zá­kon te­da ne­vy­ža­du­je ab­so­lút­nu is­to­tu o napl­ne­ní dô­vo­dov väz­by. Uve­de­né té­zy naj­vyš­ší súd pod­po­ril pou­ka­zom na ju­di­ka­tú­ru ús­tav­né­ho sú­du (II. ÚS 348/2016).

48.    Ako sku­toč­nos­ti od­ôvod­ňu­jú­ce dô­vod­né po­doz­re­nie z prí­pad­né­ho mož­né­ho ko­lúz­ne­ho pos­tu­pu

sťa­žo­va­te­ľa naj­vyš­ší súd uvie­dol kon­krét­ne sprá­va­nie sa (vy­jad­re­nia a ko­na­nia) sťa­žo­va­te­ľa. Sve­dok    mal opa­ko­va­ne potvr­diť, že sťa­žo­va­teľ sa po za­dr­ža­ní

vy­jad­ril,,....... ty to nik­dy ne­potvr­díš (prev­za­tie pe­ňa­zí) a ja to po­priem tiež, tak­že k ni­čo­mu

ne­doš­lo“. Pod­ľa naj­vyš­šie­ho sú­du ako hroz­bu ko­lúz­nej ak­ti­vi­ty bo­lo mož­né vní­mať aj vy­jad­re­nie zo stra­ny sťa­žo­va­te­ľa na mar­go                                                 s tým, že sve­dok                                 vy­po­ve­dal,

že,,naj­väč­šiabl­bosť, čo by mo­hol spra­viť, je priz­nať sa“. Ako oba­vu z ko­lúz­ne­ho ko­na­nia umoc­ňu­je pod­ľa naj­vyš­šie­ho sú­du aj sku­toč­nosť, že sťa­žo­va­teľ dis­po­no­val in­for­má­ciou, že sa ním za­obe­ra­jú or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, a ini­cia­tív­ne zis­ťo­val in­for­má­cie ku sku­toč­nos­tiam, kto­ré mô­žu viesť k je­ho tres­tné­mu stí­ha­niu. Naj­vyš­ší súd pou­ká­zal aj na úrad­ný zá­znam Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 23. feb­ruára 2021, z kto­ré­ho vy­plý­va, že sťa­žo­va­teľ kon­tak­to­val       s tým, že sa vy­jad­ril, že z rôz­nych zdro­jov sa mu

dos­ta­lo do uší, že na je­ho oso­be pra­cu­jú po­li­caj­ti z bra­tis­lav­skej NA­KA “. Pod­ľa naj­vyš­šie­ho sú­du v da­nom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia ne­bo­lo mož­né s is­to­tou vy­lú­čiť, že by sťa­žo­va­teľ mo­hol vplý­vať na sved­kov a na­bá­dať ich k to­mu, aby v je­ho zá­uj­me pod­stat­né sku­toč­nos­ti tý­ka­jú­ce sa je­ho ob­vi­ne­nia zme­ni­li. Pre­to vy­hod­no­til, že vzhľa­dom na po­va­hu a zá­važ­nosť tres­tnej čin­nos­ti, ako aj jej cha­rak­ter bo­la da­nosť dô­vo­du ko­lúz­nej väz­by jed­noz­nač­ná.

47.1 Na­po­kon sa naj­vyš­ší súd sto­tož­nil s roz­hod­nu­tím špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du aj vo vzťa­hu k otáz­ke mož­nos­ti nah­ra­de­nia väz­by sťa­žo­va­te­ľa mier­nej­ší­mi pros­tried­ka­mi. Rov­na­ko dos­pel k ná­zo­ru, že účel väz­by v da­nom štá­diu ne­bo­lo mož­né do­siah­nuť al­ter­na­tív­ny­mi náh­ra­da­mi väz­by, a to pre­dov­šet­kým s pou­ka­zom na všet­ky naj­vyš­ším sú­dom opí­sa­né sku­toč­nos­ti. Ne­bo­lo pod­ľa naj­vyš­šie­ho sú­du mož­né opo­me­núť, že sťa­žo­va­teľ bol ria­di­te­ľom Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­by a už z toh­to fak­tu je pred­pok­lad zna­los­ti všet­kých zá­sad kon­špi­rá­cie a dos­tup­ných tech­nic­kých mož­nos­tí, ako to kon­šta­to­val sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie. Fakt, že je po­doz­re­nie, že sťa­žo­va­teľ sa mal do­pus­tiť tres­tnej čin­nos­ti ako ria­di­teľ Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­by, len zvý­raz­ňu­je nut­nosť obzvlášť cit­li­vé­ho skú­ma­nia spo­lo­čen­skej škod­li­vos­ti proti­práv­ne­ho ko­na­nia a tým aj po­su­dzo­va­nia dô­vo­dov.

49.    Skut­ko­vé okol­nos­ti a sa­mot­ný cha­rak­ter ko­rup­čnej tres­tnej čin­nos­ti vied­li naj­vyš­ší súd k zá­ve­ru, že ani prí­pad­né nah­ra­de­nie väz­by prev­za­tím zá­ru­ky jed­not­liv­ca­mi sa ne­ja­ví ako pri­me­ra­né.

50.     Pod­ľa ná­zo­ru naj­vyš­šie­ho sú­du žiad­ny z in­šti­tú­tov, kto­rý by mal nah­ra­diť väz­bu sťa­žo­va­te­ľa, by v da­nom štá­diu tres­tné­ho stí­ha­nia ne­bol dos­ta­toč­ne účin­ným pros­tried­kom na to, aby mu za­brá­nil v mož­nom ov­plyv­ňo­va­ní sved­kov. Spo­mí­na­né in­šti­tú­ty v ak­tuál­nom štá­diu ko­na­nia pod­ľa naj­vyš­šie­ho sú­du ne­bo­li schop­né dos­ta­toč­ným spô­so­bom ak­ti­vi­ty sťa­žo­va­te­ľa mi­mo uzav­re­té­ho vä­zob­né­ho re­ži­mu kon­tro­lo­vať, keď­že nie je spô­so­bi­lý za­brá­niť v prí­pad­nom kon­tak­te s je­mu zná­my­mi oso­ba­mi na účel ich prí­pad­né­ho ov­plyv­ne­nia.

51.    Po oboz­ná­me­ní sa s ob­sa­hom od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia ús­tav­ný súd kon­šta­tu­je, že naj­vyš­ší súd sa všet­ký­mi pre roz­hod­nu­tie o osob­nej slo­bo­de sťa­žo­va­te­ľa re­le­van­tný­mi tak práv­ny­mi, ako aj skut­ko­vý­mi otáz­ka­mi za­obe­ral a dos­ta­toč­ne pres­ved­či­vým spô­so­bom na tie­to od­po­ve­dal.

52.    Pre­dov­šet­kým zis­ťo­val spl­ne­nie zá­ko­nom po­ža­do­va­ných tak for­mál­nych, ako aj ma­te­riál­nych pod­mie­nok pre uva­le­nie väz­by na sťa­žo­va­te­ľa a zis­til, že tie­to sú spl­ne­né. Opie­ra­júc sa o kon­krét­ne dô­ka­zy vy­plý­va­jú­ce z dô­kaz­ných pros­tried­kov za­bez­pe­če­ných v tres­tnom ko­na­ní skon­šta­to­val exis­ten­ciu dô­vod­né­ho po­doz­re­nia, že sku­tok, pre kto­rý bo­lo sťa­žo­va­te­ľo­vi vzne­se­né ob­vi­ne­nie, sa stal, má zna­ky tres­tné­ho či­nu (tres­tných či­nov) a že sa ho mal do­pus­tiť sťa­žo­va­teľ. Za adek­vát­ne ús­tav­ný súd po­va­žu­je aj od­ôvod­ne­nie naj­vyš­šie­ho sú­du tý­ka­jú­ce sa exis­ten­cie vä­zob­né­ho dô­vo­du pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku, keď oba­vu z mož­né­ho ko­lúz­ne­ho ko­na­nia od­ôvod­nil uve­de­ním kon­krét­nych sku­toč­nos­tí vy­plý­va­jú­cich zo spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu. Na­po­kon naj­vyš­ší súd zis­ťo­val aj mož­nos­ti nah­ra­de­nia väz­by sťa­žo­va­te­ľa mier­nej­ší­mi pros­tried­ka­mi, ale dos­pel k zá­ve­ru, že účel väz­by v tom­to prí­pa­de ne­bo­lo mož­né do­siah­nuť jej al­ter­na­tí­va­mi.

53.    Pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du roz­hod­nu­tie naj­vyš­šie­ho sú­du ne­mož­no po­va­žo­vať za ar­bit­rár­ne ale­bo neo­dô­vod­ne­né. Prá­ve nao­pak, vý­ro­ky roz­hod­nu­tia naj­vyš­šie­ho sú­du ma­jú jed­noz­nač­nú opo­ru v je­ho od­ôvod­ne­ní, kto­ré je za­lo­že­né na ra­cio­nál­nej úva­he. V ňom pri­ja­té zá­ve­ry sú lo­gic­ké, bez roz­po­rov a pred­chá­dza­lo im dôs­led­né vy­hod­no­te­nie skut­ko­vých zis­te­ní vy­plý­va­jú­cich z vy­ko­na­ných dô­ka­zov a nás­led­ná ap­li­ká­cia prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní pro­ces­nop­ráv­ne­ho pred­pi­su, kto­rým sa ko­na­nie ria­di­lo, a to bez to­ho, aby inter­pre­tá­cia a pou­ži­tie dot­knu­tých tres­tnop­ráv­nych no­riem od­po­ro­va­li ich zne­niu, zmys­lu a úče­lu.

54.    V sú­vis­los­ti s kľú­čo­vou ná­miet­kou sťa­žo­va­te­ľa, že naj­vyš­ší súd pri roz­ho­do­va­ní o je­ho osob­nej slo­bo­de ak­cep­to­val pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­né vý­slu­chy sved­kov, kto­rí ho zo spá­chania stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti us­ved­čo­va­li (bez exis­ten­cie ďal­ších dô­ka­zov), a to z dô­vo­du, že tí­to ne­bo­li v pred­met­nom tres­tnom ko­na­ní zá­kon­ným spô­so­bom zba­ve­ní po­vin­nos­ti za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť o sku­toč­nos­tiach, o kto­rých sa doz­ve­de­li v sú­vis­los­ti s čin­nos­ťou Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­by a kto­ré v zá­uj­me fy­zic­kých ale­bo práv­nic­kých osôb ma­jú zos­tať uta­je­né (§ 23 zá­ko­na o Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­be), ús­tav­ný súd poz­na­me­ná­va, že aj tá­to otáz­ka bo­la pred­me­tom skú­ma­nia naj­vyš­šie­ho sú­du, av­šak s vý­sled­kom, kto­rý ne­zod­po­ve­dal pred­sta­ve sťa­žo­va­te­ľa, čo ale sa­mo ose­be nez­na­me­ná nep­rí­pust­ný zá­sah do je­ho zá­klad­ných práv. Z od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia vy­plý­va jed­noz­nač­ný ná­zor naj­vyš­šie­ho sú­du, že uta­jo­va­nou sku­toč­nos­ťou (po­dlie­ha­jú­cou po­vin­nos­ti za­cho­vať o nej ml­čan­li­vosť, pozn.) ne­mô­že by in­for­má­cia o tres­tnej čin­nos­ti ve­rej­ných či­ni­te­ľov a prá­ve sved­ko­via - „ka­júc­ni­ci“ o ta­kej­to tres­tnej čin­nos­ti a mož­nom ko­rup­čnom sprá­va­ní a ich účas­ti na nej vy­po­ve­da­li. Ústav­ný súd sí­ce struč­né, ale jas­né a zro­zu­mi­teľ­né od­ôvod­ne­nie naj­vyš­šie­ho sú­du v tej­to čas­ti po­va­žu­je za ús­tav­ne udr­ža­teľ­né, a to prá­ve s pri­hliad­nu­tím na li­mi­ty, kto­ré roz­ho­do­va­nie o väz­be vzhľa­dom na je­ho pod­sta­tu v otáz­ke roz­sa­hu do úva­hy pri­chá­dza­jú­ce­ho pres­kú­ma­va­nia zá­kon­nos­ti dô­ka­zov ur­ču­je a na kto­ré rov­na­ko naj­vyš­ší súd pou­ká­zal, po­kiaľ zdô­raz­ňo­val svo­je ob­me­dzenia v sú­vis­los­ti s hod­no­te­ním či zis­ťo­va­ním pou­ži­teľ­nos­ti dô­ka­zov v da­nom ty­pe ko­na­nia.

55.     Pre úpl­nosť je vo vzťa­hu k tej­to čas­ti ús­tav­nej sťaž­nos­ti pot­reb­né do­dať, že pod­ľa čl. 124 ús­ta­vy je ús­tav­ný súd ne­zá­vis­lým súd­nym or­gá­nom ochra­ny ús­tav­nos­ti (nie zá­kon­nos­ti) a v rám­ci ko­na­nia o ús­tav­nej sťaž­nos­ti ne­po­dá­va vý­klad zá­ko­nov, ale sa za­me­ria­va na po­sú­de­nie zlu­či­teľ­nos­ti účin­kov ich inter­pre­tá­cie a ap­li­ká­cie všeo­bec­ný­mi súd­mi s ob­sa­hom zá­klad­ných práv a slo­bôd (poz­ri napr. II. ÚS 142/2015, III. ÚS 717/2016). Pri vý­kla­de a pou­ži­tí us­ta­no­ve­ní zá­ko­na je však ne­vyh­nut­né reš­pek­to­vať sku­toč­nosť (a prá­ve dodr­ža­nie toh­to je pred­me­tom skú­ma­nia ús­tav­ným sú­dom), že inter­pre­tá­cia zá­ko­na ne­mô­že po­pie­rať účel a zmy­sel práv­nej úp­ra­vy a vo svo­jich dôs­led­koch reš­trik­tív­ne za­sa­ho­vať do zá­klad­ných práv a slo­bôd, kto­rých reš­pek­to­va­nie je sú­čas­ťou zá­klad­ných prin­cí­pov práv­ne­ho štá­tu. Svo­je zá­ve­ry mu­sí všeo­bec­ný súd zá­ro­veň pres­ved­či­vo od­ôvod­niť, čo naj­vyš­ší súd v da­nej ve­ci s oh­ľa­dom na dô­vo­dy sťaž­nos­ti aj uro­bil. Ústav­ný súd pre­to po­va­žu­je od­ôvod­ne­nie naj­vyš­šie­ho sú­du za ús­tav­ne ak­cep­to­va­teľ­né.

56.    Naj­vyš­ší súd sa vy­spo­ria­dal ús­tav­ne kon­for­mným spô­so­bom aj s ná­miet­kou sťa­žo­va­te­ľa o nep­rí­pus­tnos­ti vzne­se­nia mu ob­vi­ne­nia na zá­kla­de vý­po­ve­de ka­júc­ni­kov a tým aj nás­led­nej ne­mož­nos­ti roz­hod­nu­tia o je­ho vza­tí do väz­by. Ako z od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia vy­plý­va, naj­vyš­šie­mu sú­du je zná­ma ju­di­ka­tú­ra ESĽP v tom­to sme­re, av­šak svoj zdan­li­vý „od­klon“ od nej riad­ne od­ôvod­nil, čo bo­lo z hľa­dis­ka za­cho­va­nia ochra­ny zá­klad­ných práv sťa­žo­va­te­ľa roz­ho­du­jú­cim.

57.    Po­kiaľ ide o tvr­de­nie sťa­žo­va­te­ľa v sú­vis­los­ti s ne/opod­stat­ne­ním vza­tia je­ho oso­by do väz­by, a to že v pod­sta­te je­di­ný­mi oso­ba­mi, kto­ré bo­li za­in­te­re­so­va­né v da­nej ve­ci, bo­li on, ďal­ší ob­vi­ne­ný a dva­ja sved­ko­via („ka­júc­ni­ci“) apo ich vy­po­ču­tí by doš­lo k eli­mi­ná­cii dô­vo­dov tzv. ko­lúz­nej väz­by, je pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du príl­iš zjed­no­du­še­nou sché­mou. Za sved­ka v tres­tnom ko­na­ní ne­mož­no po­va­žo­vať iba oso­bu, kto­rá bo­la pria­mo účas­tná pri tej-kto­rej uda­los­ti, te­da pria­mo vní­ma­la jej prie­beh, ako to naz­na­ču­je sťa­žo­va­teľ. V praxi or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­dov nie je zried­ka­vé (skôr ide o pra­vid­lo), že ok­rem „oči­tých“ sved­kov zis­ťu­jú a nás­led­ne vy­po­čú­va­jú oso­by, kto­ré mô­žu mať ale­bo ma­jú zna­losť o stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti zís­ka­nú inak ako pria­mym vní­ma­ním skut­ko­vé­ho de­ja ale­bo uvá­dza­jú sku­toč­nos­ti, kto­ré dot­vá­ra­jú cel­ko­vý ob­raz uda­los­ti, a tým na­po­má­ha­jú zis­te­niu skut­ko­vé­ho sta­vu v pot­reb­nom roz­sa­hu. Ide o tzv. ne­pria­mych sved­kov. Uve­de­né po­tom os­pra­vedl­ňu­je aj prí­pad­né ne­kon­kre­ti­zo­va­nie sved­kov uve­de­ním ich mien v roz­hod­nu­tí o väz­be z dô­vo­du mož­né­ho ko­lúz­ne­ho ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho vo vzťa­hu k ich oso­bám, keď­že sú­dom (resp. or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní) zvlášť v po­čia­toč­nom štá­diu tres­tné­ho stí­ha­nia ne­mu­sia byť (a spra­vid­la ani nie sú) zná­mi. Aj na­priek to­mu, že v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia ta­ká­to úva­ha zo stra­ny naj­vyš­šie­ho sú­du nie je vý­slov­ne roz­ve­de­ná, ne­zak­la­dá to dô­vod pre vy­slo­ve­nie po­ru­še­nia zá­klad­ných práv sťa­žo­va­te­ľa ozna­če­ným roz­hod­nu­tím naj­vyš­šie­ho sú­du. To, že ani v prí­pa­de sťa­žo­va­te­ľa nej­de len o ním uvá­dza­né šty­ri oso­by, kto­rých vy­po­ču­tie by vy­lú­či­lo dô­vod väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku, ale že exis­tu­jú aj ďal­šie oso­by, kto­rých vý­po­veď ako sved­kov v da­nej ve­ci je viac ako prav­de­po­dob­ná, vy­plý­va aj pria­mo z od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia naj­vyš­šie­ho sú­du, keď je­den zo sved­kov uvie­dol okol­nosť, že sťa­žo­va­teľ mal niek­to­ré zá­le­ži­tos­ti tý­ka­jú­ce sa stí­ha­né­ho skut­ku ko­mu­ni­ko­vať „s ad­mi­nis­trá­to­rom od­po­čú­va­cie­ho sys­té­mu“ Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­by, ako aj s po­dria­de­ný­mi sťa­žo­va­te­ľa, z kto­rých jed­né­ho aj kon­krét­ne me­no­val. Rov­na­ko z od­ôvod­ne­nia pr­vos­tup­ňo­vé­ho roz­hod­nu­tia vy­plý­va, že sám sťa­žo­va­teľ uvie­dol me­ná sved­kov, kto­ré by moh­li potvr­diť je­ho tvr­de­nia. V po­čia­toč­nom štá­diu tres­tné­ho stí­ha­nia, keď sa bliž­šie skut­ko­vé okol­nos­ti stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti eš­te len zis­ťu­jú (od­krý­va­jú), je pre­to ak­cep­to­va­teľ­ná is­tá mie­ra neur­či­tos­ti ozna­če­nia pred­pok­la­da­ných, v bu­dúc­nos­ti za­bez­pe­čo­va­ných, dô­kaz­ných pros­tried­kov a vy­ko­ná­va­ných dô­ka­zov pri roz­ho­do­va­ní o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by a je na­mies­te to­le­ro­vať ab­sen­ciu ri­go­róz­ne­ho ozna­če­nia sved­kov, kto­rých iden­ti­ta eš­te len má byť zis­te­ná. V ko­neč­nom dôs­led­ku § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku rá­ta aj s prí­pad­ným pô­so­be­ním ob­vi­ne­né­ho na znal­cov, prí­pad­ne iným ma­re­ním ob­jas­ňo­va­nia sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie.

58.    Pre roz­hod­nu­tie ús­tav­né­ho sú­du je však roz­ho­du­jú­cim, že naj­vyš­ší súd (ako už bo­lo pre­zen­to­va­né) v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní uvie­dol kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, kto­rý­mi pri­ja­teľ­ne od­ôvod­nil exis­ten­ciu dô­vod­nej oba­vy, že by sťa­žo­va­teľ sa mo­hol do­pus­tiť ko­na­nia pred­pok­la­da­né­ho v § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku.

59.    K ná­miet­ke ab­sen­cie vý­ro­ku v na­pad­nu­tom roz­hod­nu­tí naj­vyš­šie­ho sú­du, čo sa tý­ka návr­hu sťa­žo­va­te­ľa na je­ho „mo­ni­to­ro­va­nie elek­tro­nic­kým ná­ram­kom ako jed­ným zo zá­kon­ných dô­vo­dov nah­ra­de­nia väz­by“, ús­tav­ný súd poz­na­me­ná­va, že prí­pad­né roz­hod­nu­tie všeo­bec­né­ho sú­du o po­vin­nos­ti oso­by pod­ro­biť sa kon­tro­le tech­nic­ký­mi pros­tried­ka­mi nie je zá­kon­ným pros­tried­kom nah­rá­dza­jú­cim väz­bu. Tý­mi­to sú pod­ľa us­ta­no­ve­ní § 80 a § 81 Tres­tné­ho po­riad­ku prev­za­tie zá­ru­ky za ďal­šie sprá­va­nie ob­vi­ne­né­ho zá­uj­mo­vým zdru­že­ním ob­ča­nov ale­bo dô­ve­ry­hod­nou oso­bou; pí­som­ný sľub ob­vi­ne­né­ho, že po­ve­die riad­ny ži­vot; doh­ľad pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka na oso­bu ob­vi­ne­né­ho a pe­ňaž­ná zá­ru­ka. Až roz­hod­nu­tím sú­du o nah­ra­de­ní väz­by niek­to­rým z tých­to in­šti­tú­tov (pod­ľa § 80 ale­bo 81 Tres­tné­ho po­riad­ku) na po­sil­ne­nie úče­lu, kto­rý by sa inak do­sia­hol väz­bou, mô­že súd roz­ho­du­jú­ci o väz­be zá­ro­veň ulo­žiť ob­vi­ne­né­mu jed­no ale­bo viac pri­me­ra­ných ob­me­dze­ní ale­bo po­vin­nos­tí (§ 82 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku). A až pri ulo­že­ní tých­to ob­me­dze­ní ale­bo po­vin­nos­tí mô­že súd na­ria­diť kon­tro­lu ich dodr­žia­va­nia tech­nic­ký­mi pros­tried­ka­mi (§ 82 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku). Je evi­den­tné, že roz­hod­nu­tie o pou­ži­tí tech­nic­kých pros­tried­kov ako kon­tro­ly dodr­žia­va­nia ulo­že­ných pri­me­ra­ných ob­me­dze­ní ale­bo po­vin­nos­tí je pod­mie­ne­né, a te­da pri­chá­dza do úva­hy, iba ak súd roz­ho­dol o nah­ra­de­ní väz­by niek­to­rým z in­šti­tú­tov uve­de­ných v § 80 a § 81 Tres­tné­ho po­riad­ku. Po­kiaľ väz­ba nah­ra­de­ná ne­bo­la, vý­rok o ne­na­ria­de­ní kon­tro­ly dodr­žia­va­nia pri­me­ra­ných ob­me­dze­ní a po­vin­nos­tí (kto­ré lo­gic­ky ne­bo­li ani ulo­že­né) tech­nic­ký­mi pros­tried­ka­mi strá­ca aké­koľ­vek opod­stat­ne­nie.

60.    Rov­na­ko po­kiaľ ide o tvr­de­nie sťa­žo­va­te­ľa, že naj­vyš­ší súd v na­pad­nu­tom roz­hod­nu­tí

ne­roz­ho­dol vý­ro­kom o návr­hu sťa­žo­va­te­ľa „ o pe­ňaž­nej zá­ru­ke vo vý­ške pod­ľa úva­hy sú­du pre­vy­šu­jú­cej su­mu 60 000 eur“, za­stá­va ús­tav­ný súd ná­zor, že vý­rok v zne­ní „Pod­ľa § 81 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku žia­dosť ob­vi­ne­né­ho o nah­ra­de­nie väz­by

pe­ňaž­nou zá­ru­kou za­mie­ta. “ pod­po­re­ný od­ôvod­ne­ním, že žiad­ny z in­šti­tú­tov, kto­rý by mal nah­ra­diť väz­bu sťa­žo­va­te­ľa, by v da­nom štá­diu tres­tné­ho stí­ha­nia ne­bol dos­ta­toč­ne účin­ným pros­tried­kom na to, aby mu za­brá­nil v mož­nom ov­plyv­ňo­va­ní sved­kov, pre­to­že spo­mí­na­né in­šti­tú­ty (me­dzi ni­mi aj pe­ňaž­ná zá­ru­ka) nie sú schop­né (opäť s pri­hliad­nu­tím na štá­dium tres­tné­ho stí­na­nia) dos­ta­toč­ným spô­so­bom ak­ti­vi­ty sťa­žo­va­te­ľa mi­mo uzav­re­té­ho vä­zob­né­ho re­ži­mu kon­tro­lo­vať, keď­že nie je spô­so­bi­lý za­brá­niť v prí­pad­nom kon­tak­te s je­mu zná­my­mi oso­ba­mi na účel ich prí­pad­né­ho ov­plyv­ne­nia, je vý­ro­kom, kto­rý v ce­lom roz­sa­hu ob­sia­hol návrh sťa­žo­va­te­ľa na nah­ra­de­nie väz­by zlo­že­ním pe­ňaž­nej zá­ru­ky, a to aj vo vý­ške po­ne­cha­nej na úva­he sú­du.

61.    Neo­pod­stat­ne­nou je aj ná­miet­ka, že špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd a ani naj­vyš­ší súd v ko­na­ní o väz­be nep­red­vo­la­li a ne­vy­po­ču­li „ro­din­ných blíz­kych ako osôb ochot­ných po­núk­nuť zá­ru­ky dô­ve­ry­hod­ných osôb“ za sťa­žo­va­te­ľa. Po­vin­nosť sú­du oboz­ná­miť ta­ké­to oso­by s pod­sta­tou ob­vi­ne­nia a so sku­toč­nos­ťa­mi, kto­ré od­ôvod­ňu­jú väz­bu (§ 80 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku), pri­chá­dza do úva­hy, iba ak je reál­ny pred­pok­lad pri­ja­tia ta­kej­to zá­ru­ky prís­luš­ným or­gá­nom - sú­dom. V prí­pa­de sťa­žo­va­te­ľa však ko­na­jú­ce sú­dy dos­pe­li k ni­mi riad­ne od­ôvod­ne­né­mu zá­ve­ru, že pri­jať zá­ru­ku dô­ve­ry­hod­ných osôb za sťa­žo­va­te­ľa nep­ri­chá­dza­lo do úva­hy.

62.    Po­kiaľ sťa­žo­va­teľ naj­vyš­šie­mu sú­du vy­tý­kal, že sa v na­pad­nu­tom roz­hod­nu­tí ne­zao­be­ral nes­práv­nym (ne­zá­kon­ným) pos­tu­pom vy­šet­ro­va­te­ľa v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia, ale aj ko­na­nia pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia tý­ka­jú­ce­ho sa pre­dov­šet­kým spí­sa­nia úrad­né­ho zá­zna­mu o sku­toč­nos­tiach nas­ved­ču­jú­cich spá­chanie tres­tné­ho či­nu, kto­rý bol pod­kla­dom na za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia „na­mies­to“ tres­tné­ho ozná­me­nia; ones­ko­re­nos­ti vzne­se­nia ob­vi­ne­nia sťa­žo­va­te­ľo­vi; roz­diel­ne­ho prís­tu­pu k pá­cha­te­ľom stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu a pod., pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du tie­to sťa­žo­va­te­ľom uvá­dza­né ná­miet­ky bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí pre­sa­ho­va­li rá­mec pries­kum­nej po­vin­nos­ti naj­vyš­šie­ho sú­du v ko­na­ní, kto­ré­ho pred­me­tom bo­lo roz­ho­do­va­nie o osob­nej slo­bo­de sťa­žo­va­te­ľa. Z us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku (§ 230 ods. 1) jed­noz­nač­ne vy­plý­va, kto­rý or­gán ve­rej­nej mo­ci vy­ko­ná­va do­zor nad dodr­žia­va­ním zá­kon­nos­ti pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia a v príp­rav­nom ko­na­ní a prá­ve ten­to or­gán, te­da pro­ku­rá­tor mal byť v pr­vom sle­de ad­re­sá­tom sťa­žo­va­te­ľom pre­dos­tre­tých ná­mie­tok. Prá­ve pro­ku­rá­tor je v sú­la­de s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku op­ráv­ne­ný nes­práv­ne - ne­zá­kon­né pos­tu­py vy­šet­ro­va­te­ľa ko­ri­go­vať. Ústav­ný súd za­stá­va ná­zor, že nie je ak­cep­to­va­teľ­né vy­ža­do­vať od sú­du roz­ho­du­jú­ce­ho v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia o väz­be ob­vi­ne­né­ho, aby v príp­rav­nom ko­na­ní pre­be­ral prá­vo­moc do­zor vy­ko­ná­va­jú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra a de­tail­ne skú­mal zá­kon­nosť pos­tu­pu vy­šet­ro­va­te­ľa v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia a ko­na­nia pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, pre­to­že nie je zá­ko­nom zmoc­ne­ný, aby v tom­to štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia „nap­rá­val“ prí­pad­né po­chy­be­nia vy­šet­ro­va­te­ľa.

63.    S pri­hliad­nu­tím na všet­ky uve­de­né sku­toč­nos­ti a okol­nos­ti tres­tnej ve­ci sťa­žo­va­te­ľa ús­tav­ný súd ne­po­va­žu­je na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie naj­vyš­šie­ho sú­du za ar­bit­rár­ne, ne­dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né a nep­res­kú­ma­teľ­né, ale nao­pak, to­to hod­no­tí ako ús­tav­ne kon­for­mné.

64.    V sú­la­de s kon­štan­tnou ju­di­ka­tú­rou ús­tav­né­ho sú­du o zjav­ne neo­pod­stat­ne­nú ús­tav­nú sťaž­nosť ide vte­dy, keď na­mie­ta­ným pos­tu­pom ale­bo na­mie­ta­ným roz­hod­nu­tím prís­luš­né­ho or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci ne­moh­lo dôjsť k po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy, kto­ré ozna­čil sťa­žo­va­teľ, a to buď pre ne­dos­ta­tok prí­čin­nej sú­vis­los­ti me­dzi ozna­če­ným pos­tu­pom ale­bo roz­hod­nu­tím prís­luš­né­ho or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci a zá­klad­ným prá­vom ale­bo slo­bo­dou, po­ru­še­nie kto­rých sa na­mie­ta­lo, prí­pad­ne z iných dô­vo­dov. K iným dô­vo­dom, kto­ré mô­žu za­kla­dať zá­ver o zjav­nej neo­pod­stat­ne­nos­ti ús­tav­nej sťaž­nos­ti, pat­rí aj ús­tav­nop­ráv­ny roz­mer, resp. ús­tav­nop­ráv­na in­ten­zi­ta na­mie­ta­ných po­chy­be­ní, resp. ne­dos­tat­kov v čin­nos­ti ale­bo roz­ho­do­va­ní prís­luš­né­ho or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci, po­su­dzo­va­ná v kon­texte s kon­krét­ny­mi okol­nos­ťa­mi prí­pa­du (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Vy­chá­dza­júc z uve­de­né­ho, ús­tav­ný súd kon­šta­tu­je, že v tej­to čas­ti je ús­tav­ná sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa zjav­ne neo­pod­stat­ne­nou a z toh­to dô­vo­du ju pod­ľa § 56 ods. 2 písm. g) zá­ko­na č. 314/2018 Z. z. o Ústav­nom sú­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o ús­tav­nom sú­de“) od­mie­tol.

III.2.     K na­mie­ta­né­mu po­ru­še­niu prá­va na urý­chle­né roz­hod­nu­tie o väz­be

65.    V sú­vis­los­ti so zá­klad­ným prá­vom na osob­nú slo­bo­du sťa­žo­va­teľ na­mie­ta aj ne­reš­pek­to­va­nie po­žia­dav­ky urý­chle­né­ho roz­ho­do­va­nia o je­ho väz­be ko­na­jú­ci­mi všeo­bec­ný­mi súd­mi, keď to­to ko­na­nie pod­ľa je­ho slov tr­va­lo cel­ko­vo 43 dní, čo po­va­žu­je za nep­ri­me­ra­né.

66.    Z ju­di­ka­tú­ry ESĽP vy­plý­va, že čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru tým, že oso­bám poz­ba­ve­ným slo­bo­dy za­ru­ču­je prá­vo ini­cio­vať ko­na­nie, v kto­rom mô­žu spo­chyb­niť zá­kon­nosť poz­ba­ve­nia slo­bo­dy, dá­va tým­to oso­bám prá­vo aj na to, aby po za­ča­tí ta­ké­ho­to ko­na­nia bo­lo sú­dom urý­chle­ne roz­hod­nu­té o zá­kon­nos­ti poz­ba­ve­nia slo­bo­dy a na­ria­de­né je­ho ukon­če­nie, ak sa uká­že ako ne­zá­kon­né (Reh­bock c. Slo­vin­sko, roz­hod­nu­tie z 28. 11. 2000, Vo­de­ni­ča­rov c. Slo­ven­ská re­pub­li­ka, roz­su­dok z 21. 12. 2000, bod 33-bod 36, m. m. I. ÚS 18/03).

67.    Po­dob­ne ús­tav­ný súd vo svo­jej ju­di­ka­tú­re kon­šta­to­val, že v čl. 17 ods. 2 a 5 ús­ta­vy je ob­dob­ne ako v čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru ob­siah­nu­té aj prá­vo na neod­klad­né a urý­chle­né roz­hod­nu­tie o zá­kon­nos­ti väz­by (III. ÚS 126/05, ob­dob­ne ná­lez sp. zn. III. ÚS 7/00). Ústav­ný súd tiež vy­slo­vil, že aj keď sa jed­not­li­vé le­ho­ty z hľa­dis­ka po­žia­dav­ky urý­chle­nos­ti roz­ho­do­va­nia o osob­nej slo­bo­de po­su­dzu­jú pod­ľa všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du, spra­vid­la le­ho­ty po­čí­ta­né na me­sia­ce sú príl­iš dl­hé a ne­vy­ho­vu­jú po­žia­dav­ke rých­los­ti ko­na­nia (ob­dob­ne napr. I. ÚS 156/2012). Po­žia­dav­ke neod­klad­nos­ti, resp. urý­chle­nos­ti spra­vid­la ne­mô­že zod­po­ve­dať tr­va­nie ko­na­nia pre­sa­hu­jú­ce naj­ed­nom stup­ni do­bu jed­né­ho me­sia­ca a ani ne­čin­nosť tr­va­jú­ca týž­dne (III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07, III. ÚS 147/2011).

68.    Z ob­sa­hu ús­tav­nej sťaž­nos­ti, jej príl­oh a zo zis­te­ní ús­tav­né­ho sú­du vy­plý­va, že osob­ná slo­bo­da sťa­žo­va­te­ľa bo­la v da­nej ve­ci ob­me­dze­ná 11. mar­ca 2021. Návrh pro­ku­rá­to­ra na vza­tie sťa­žo­va­te­ľa do väz­by bol špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du do­ru­če­ný 12. mar­ca 2021. O tom­to návr­hu špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd roz­ho­dol 14. mar­ca 2021 aje­ho roz­hod­nu­tie bo­lo sťa­žo­va­te­ľo­vi a ob­haj­ky­ni do­ru­če­né 19. mar­ca 2021 (ob­haj­ky­ni bo­lo uz­ne­se­nie do­ru­čo­va­né aj elek­tro­nic­ky a do­ru­če­né už 18. mar­ca 2021). Pí­som­né od­ôvod­ne­nia sťaž­nos­ti pro­ti roz­hod­nu­tiu sú­du pr­vé­ho stup­ňa o väz­be sťa­žo­va­te­ľa bo­li špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du do­ru­če­né 19. mar­ca 2021 ces­tou ob­haj­ky­ne a 23. a 24. mar­ca 2021 pros­tred­níc­tvom ďal­šie­ho me­dzi­tým zvo­le­né­ho ob­haj­cu. Spi­so­vý ma­te­riál bol 22. mar­ca 2021 špe­cia­li­zo­va­ným tres­tným sú­dom pred­lo­že­ný naj­vyš­šie­mu sú­du, kto­rý o riad­nom op­rav­nom pros­tried­ku sťa­žo­va­te­ľa roz­ho­dol 29. mar­ca 2021 a 20. ap­rí­la 2021 pred­met­ný spis vrá­til špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du, kto­rý to­ho is­té­ho dňa do­ru­čo­val dru­hos­tup­ňo­vé roz­hod­nu­tie dot­knu­tým stra­nám tres­tné­ho ko­na­nia. Sťa­žo­va­te­ľo­vi aje­ho ob­haj­com bo­lo uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du do­ru­če­né 22. ap­rí­la 2021.

69.    Pred tým, než ús­tav­ný súd pris­tú­pil k po­sú­de­niu pri­me­ra­nos­ti dĺžky roz­ho­do­va­nia o väz­be sťa­žo­va­te­ľa, mu­sel sta­no­viť re­le­van­tné ob­do­bie, kto­ré bu­de pred­me­tom je­ho pries­ku­mu.

70.    V sú­la­de sju­di­ka­tú­rou ESĽP ús­tav­ný súd v tom­to prí­pa­de za za­čia­tok ko­na­nia spa­da­jú­ce­ho pod ochra­nu čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru a ta­kis­to čl. 17 ods. 2 a 5 ús­ta­vy v sú­vis­los­ti s po­žia­dav­kou urý­chle­nos­ti roz­hod­nu­tia o zá­kon­nos­ti poz­ba­ve­nia osob­nej slo­bo­dy po­va­žo­val mo­ment po­da­nia sťaž­nos­ti ako riad­ne­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku pro­ti uz­ne­se­niu špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du o vza­tí sťa­žo­va­te­ľa do väz­by, ku kto­ré­mu doš­lo ih­neď po vy­hlá­se­ní pr­vos­tup­ňo­vé­ho roz­hod­nu­tia ús­tnou for­mou do zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho 14. mar­ca 2021. Za ko­niec skú­ma­né­ho ko­na­nia (opäť v sú­la­de sju­di­ka­tú­rou ESĽP) ús­tav­ný súd us­tá­lil dá­tum, keď bo­lo sťa­žo­va­te­ľo­vi do­ru­če­né roz­hod­nu­tie naj­vyš­šie­ho sú­du o je­ho sťaž­nos­ti, t. j. 22. ap­ríl 2021. Cel­ko­vá do­ba toh­to ko­na­nia pred­sta­vu­je 39 dní, pri­tom pod­ľa ju­di­ka­tú­ry ESĽP v ta­kom prí­pa­de ide o jed­nos­tup­ňo­vé ko­na­nie, keď­že vo ve­ci pries­ku­mu zba­ve­nia slo­bo­dy roz­ho­du­je len jed­na súd­na in­štan­cia - sťaž­nost­ný súd.

71.    Na pr­vý poh­ľad sa do­ba 39 dní ja­ví (po zoh­ľad­ne­ní už spo­mí­na­nej ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du) ako nep­ri­me­ra­ne dl­há. Pri po­sú­de­ní otáz­ky, či bo­lo vo ve­ci roz­hod­nu­té v pri­me­ra­nom ča­se, je však pot­reb­né brať do úva­hy kon­krét­ne okol­nos­ti kaž­dé­ho prí­pa­du a ús­tav­ný súd mu­sí pop­ri po­žia­dav­kách ESĽP zoh­ľad­niť tiež špe­ci­fi­ká ná­rod­nej úp­ra­vy, a to pre­dov­šet­kým via­za­nosť pe­ti­tom ús­tav­nej sťaž­nos­ti a us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru ús­tav­né­ho sú­du, v zmys­le kto­rej je tiež pot­reb­né iden­ti­fi­ko­vať kon­krét­ny or­gán, kto­rý po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy spô­so­bil (napr. aj pre úče­ly prí­pad­né­ho priz­na­nia pri­me­ra­né­ho fi­nan­čné­ho za­dos­ťu­či­ne­nia, s čím je spo­je­ná po­vin­nosť po­ru­šo­va­te­ľa to­to za­dos­ťu­či­ne­nie vy­pla­tiť). Iný­mi slo­va­mi, aj keď je pre úče­ly po­sú­de­nia pri­me­ra­nos­ti dĺžky ko­na­nia (resp. otáz­ky, aká do­ba ko­na­nia je eš­te to­le­ro­va­teľ­ná) uve­de­né ko­na­nie po­va­žo­va­né ESĽP za jed­nos­tup­ňo­vé, ús­tav­ný súd mu­sí us­tá­liť, kto­ré­mu or­gá­nu (sú­du) je pri­čí­ta­teľ­ný prí­pad­ný pos­tup v roz­po­re s po­žia­dav­kou urý­chle­nos­ti ko­na­nia.

72.    Z už uve­de­né­ho chro­no­lo­gic­ké­ho preh­ľa­du vy­plý­va, že do­ba, po kto­rú mo­hol z hľa­dis­ka urý­chle­nos­ti ov­plyv­niť dĺžku tr­va­nia ko­na­nia (v rám­ci je­ho re­le­van­tnej fá­zy) špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd, pred­sta­vo­va­la osem dní od po­da­nia sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľom pro­ti roz­hod­nu­tiu o je­ho väz­be (14. mar­ca 2021) do pred­lo­že­nia spi­su na­dria­de­né­mu sú­du 22. mar­ca 2021. V mož­nos­tiach sú­du pr­vé­ho stup­ňa bo­lo tiež čo naj­skôr do­ru­čiť dot­knu­tým oso­bám dru­hos­tup­ňo­vé roz­hod­nu­tie, a uro­bil tak ih­neď v ten deň, keď to­to roz­hod­nu­tie obdŕžal.

73.    Naj­vyš­ší súd v roz­hod­nom ob­do­bí ve­cou dis­po­no­val v zmys­le mož­nos­ti ov­plyv­ne­nia rých­los­ti ko­na­nia o osob­nej slo­bo­de sťa­žo­va­te­ľa cel­ko­vo 29 dní, keď po pred­lo­že­ní mu ve­ci 22. mar­ca 2021 roz­ho­dol o sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa pro­ti uz­ne­se­niu špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v le­ho­te se­dem dní, resp. v sú­la­de s po­žia­dav­kou § 192 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku do pia­tich pra­cov­ných dní a nás­led­ne po up­ly­nu­tí ďal­ších 22 dní vrá­til (20. ap­rí­la 2021) spis špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du.

74.    Je zrej­mé, že tak špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd (kto­ré­ho pos­tup sťa­žo­va­teľ re­le­van­tným ús­tav­nop­ráv­ne vý­znam­ným spô­so­bom ús­tav­nou sťaž­nos­ťou ne­na­pa­dol, keď­že vy­slo­viť po­ru­še­nie ozna­če­né­ho zá­klad­né­ho prá­va tým­to sú­dom v navr­ho­va­nom pe­ti­te roz­hod­nu­tia ne­žia­dal), ako aj naj­vyš­ší súd v sú­vis­los­ti s roz­ho­do­va­ním o osob­nej slo­bo­de sťa­žo­va­te­ľa pos­tu­po­va­li tak, že us­tá­le­nou ju­di­ka­tú­rou ús­tav­né­ho sú­du ak­cep­to­va­nú le­ho­tu jed­né­ho me­sia­ca na jed­nom stup­ni nep­rek­ro­či­li. S pri­hliad­nu­tím na uve­de­né ús­tav­ný súd vy­hod­no­til ús­tav­nú sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa aj v tej­to čas­ti ako zjav­ne neo­pod­stat­ne­nú, pre­to ju z toh­to dô­vo­du pod­ľa § 56 ods. 2 písm. g) zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de od­mie­tol.

75.    Pre­to­že ús­tav­ná sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa bo­la ako ce­lok od­miet­nu­tá, bo­lo bez práv­ne­ho vý­zna­mu za­obe­rať sa je­ho ďal­ší­mi po­žia­dav­ka­mi uve­de­ný­mi v návr­hu na roz­hod­nu­tie, roz­ho­do­va­nie o kto­rých je pod­mie­ne­né vy­slo­ve­ním po­ru­še­nia zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy, k čo­mu v tom­to prí­pa­de ne­doš­lo.

Pou­če­nie: Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu ús­tav­né­ho sú­du ne­mož­no po­dať op­rav­ný pros­trie­dok.

V Ko­ši­ciach 29. jú­na 2021 Ras­tis­lav Kaš­šák pred­se­da se­ná­tu


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia