Aktuálny nález Ústavného súdu SR týkajúci sa kolúznej väzby

 

Úvod­ná poz­nám­ka:

V niž­šie uve­de­nom ná­le­ze Ústav­ný súd v pod­sta­te uvie­dol, že zá­ver sú­du o exis­ten­cii ko­lúz­ne­ho dô­vo­du väz­by pri vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by ne­mô­že mať zov­šeo­bec­ňu­jú­cu po­va­hu, ar­gu­men­tá­cia sú­du mu­sí byť dos­ta­toč­ne kon­krét­na a pô­so­biť pres­ved­či­vo tak, aby dô­vo­dy väz­by bo­li zrej­mé zo sa­mot­né­ho roz­hod­nu­tia sú­du, bez nut­nos­ti oboz­na­mo­va­nia sa s vy­šet­ro­va­cím spi­som. Ďalej ús­tav­ný súd uvie­dol, že v roz­hod­nu­tí o vza­tí do ko­lúz­nej väz­by je pot­reb­né pre­ci­zo­vať oso­by, u kto­rých hro­zí ri­zi­ko, že bu­dú ov­plyv­ňo­va­né ko­lúz­nym ko­na­ním ob­vi­ne­né­ho.

Ústav­ný súd tak­tiež skon­šta­to­val, že po­kiaľ súd roz­ho­du­je o návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by za si­tuácie, že ten bol v inej tres­tnej ve­ci pre­pus­te­ný z väz­by, na­koľ­ko dô­vo­dy väz­by bo­li nah­ra­de­né doh­ľa­dom pro­bač­né­ho úrad­ní­ka za sú­čas­nej po­vin­nos­ti pod­ro­biť sa tr­va­lej kon­tro­le po­lo­hy tech­nic­ký­mi pros­tried­ka­mi (elek­tro­nic­ký ná­ra­mok), mu­sí súd za­ujať pod­rob­né sta­no­vis­ko aj ku tej­to sku­toč­nos­ti, na­koľ­ko per­ma­nent­ný mo­ni­to­ring po­lo­hy ob­vi­ne­né­ho svo­jou po­va­hou na­po­má­ha li­mi­to­vať ri­zi­ko ko­lú­zie nie­len v tres­tnej ve­ci, v kto­rej bo­la po­vin­nosť pod­ro­biť sa mu ulo­že­ná. Nes­ta­čí pre­to len uviesť, že sa tá­to náh­ra­da väz­by tý­ka inej tres­tnej ve­ci.

Ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR

III. ÚS 347/2021-46

Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu Ro­ber­ta Šor­la a sud­cov Pet­ra Stra­ku a Mar­ti­na Ver­nar­ské­ho (sud­ca spra­vo­daj­ca) v ko­na­ní pod­ľa čl. 127 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky o ús­tav­nej sťaž­nos­ti sťa­žo­va­teľ­ky JUDr. M J, na­ro­de­nej ……, za­stú­pe­nej JUDr. Pe­ter Ku­bík, ad­vo­kát, …., pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve č. k. 5Tpo/300/2021-137 z 15. mar­ca 2021 tak­to

roz­ho­dol:

1.       Uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve č. k. 5Tpo/300/2021-137 z 15. mar­ca 2021 b o l o po­ru­še­né zá­klad­né prá­vo sťa­žo­va­teľ­ky na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a prá­vo na slo­bo­du pod­ľa čl. 5 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd.

2.       Uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve č. k. 5Tpo/300/2021-137 z 15. mar­ca 2021 z r u š u j e .

3.       Kraj­ský súd v Tr­na­ve j e p o v i n n ý nah­ra­diť sťa­žo­va­teľ­ke tro­vy ko­na­nia 460,90 eur a za­pla­tiť ich práv­ne­mu zá­stup­co­vi sťa­žo­va­teľ­ky do dvoch me­sia­cov od prá­vop­lat­nos­ti toh­to roz­hod­nu­tia.

Od­ôvod­ne­nie:

I.

Ústav­ná sťaž­nosť sťa­žo­va­teľ­ky a skut­ko­vý stav ve­ci

1.       Sťa­žo­va­teľ­ka sa ús­tav­nou sťaž­nos­ťou do­ru­če­nou ús­tav­né­mu sú­du 16. ap­rí­la 2021 do­má­ha vy­slo­ve­nia po­ru­še­nia svoj­ho zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“) a svoj­ho prá­va na slo­bo­du pod­ľa čl. 5 ods. 1 a 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „do­ho­vor“) uz­ne­se­ním všeo­bec­né­ho sú­du ozna­če­ným v zá­hla­ví toh­to ná­le­zu. Sťa­žo­va­teľ­ka navr­hu­je na­pad­nu­té uz­ne­se­nie zru­šiť a vec vrá­tiť sú­du na ďal­šie ko­na­nie. Zá­ro­veň po­ža­du­je priz­na­nie náh­ra­dy trov ko­na­nia.

2.     Ústav­ný súd uz­ne­se­ním č. k. III. ÚS 347/2021 z 3. jú­na 2021 ús­tav­nú sťaž­nosť v čas­ti na­mie­ta­jú­cej po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ús­ta­vy a prá­va na slo­bo­du pod­ľa čl. 5 ods. 1 do­ho­vo­ru uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve (ďa­lej len „kraj­ský súd“) č. k. 5Tpo/300/2021-137 z 15. mar­ca 2021 pri­jal na ďal­šie ko­na­nie. Vo zvyš­nej čas­ti, te­da v roz­sa­hu na­mie­ta­né­ho po­ru­še­nia čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du, ús­tav­ný súd ús­tav­nú sťaž­nosť od­mie­tol ako zjav­ne neo­pod­stat­ne­nú.

3.     Z ús­tav­nej sťaž­nos­ti, na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, ďal­ších príl­oh ús­tav­nej sťaž­nos­ti, pri­po­je­né­ho vä­zob­né­ho spi­su Ok­res­né­ho sú­du Tren­čín (ďa­lej len „ok­res­ný súd“) sp. zn. 2Tp/10/2021 a spi­su kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 5Tpo/300/2021 vy­plý­va nas­le­dov­ný stav ve­ci:

4.     Uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa Ná­rod­nej kri­mi­nál­nej agen­tú­ry Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru, od­bo­ru Zá­pad (ďa­lej len „vy­šet­ro­va­teľ“) ČVS: PPZ-392/NKA-ZA2-2019 z 9. sep­tem­bra 2020 bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie a zá­ro­veň vzne­se­né ob­vi­ne­nie sťa­žo­va­teľ­ke za účas­tníc­tvo vo for­me or­ga­ni­zá­to­ra na zlo­či­ne ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 21 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na k § 344 ods. 1 písm. d) a ods. 2 písm. b) a c) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 140 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na.

5.     Vy­šet­ro­va­teľ uz­ne­se­ním z 1. mar­ca 2021 pod­ľa § 206 ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku zme­nil práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku sťa­žo­va­teľ­ke tak, že ten­to sa bu­de po­su­dzo­vať ako zlo­čin vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a), b) a c) s pou­ka­zom na § 138 písm. i), § 139 ods. 1 písm. i) a § 140 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na.

6.     Pro­ku­rá­tor Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „pro­ku­rá­tor“) do­ru­čil 6. mar­ca 2021 ok­res­né­mu sú­du návrh č. VII/2 Gv 160/20/1000 z 5. mar­ca 2021 na vza­tie sťa­žo­va­teľ­ky do väz­by z dô­vo­dov pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Tres­tné­ho po­riad­ku.

7.     Ok­res­ný súd sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie uz­ne­se­ním č. k. 2Tp/10/2021 zo 7. mar­ca 2021 (ďa­lej len „uz­ne­se­nie sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie“) roz­ho­dol o nev­za­tí sťa­žo­va­teľ­ky do ko­lúz­nej väz­by a pre­ven­tív­nej väz­by s tým, že ko­lúz­nu väz­bu nah­ra­dil doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka a ulo­žil jej zá­kaz sty­ku i kon­tak­tu s ob­vi­ne­ný­mi, sved­ka­mi a znal­ca­mi v pred­met­nej tres­tnej ve­ci.

8.     Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie z do­siaľ za­do­vá­že­ných dô­ka­zov vy­vo­dil exis­ten­ciu dô­vod­né­ho po­doz­re­nia, že stí­ha­ný sku­tok sa stal a z je­ho spá­chania je dô­vod­ne po­doz­ri­vá sťa­žo­va­teľ­ka. Sku­tok zá­ro­veň vy­ka­zu­je všet­ky zá­kon­né for­mál­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu, pri­čom po zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie z 1. mar­ca 2021 ide o zna­ky zlo­či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a), b) a c) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 138 písm. i) Tres­tné­ho zá­ko­na, § 139 ods. 1 písm. i) Tres­tné­ho zá­ko­na a § 140 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na.

9.     U sťa­žo­va­teľ­ky nevzhlia­dol dô­vo­dy tzv. pre­ven­tív­nej väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku. Dos­pel však k zá­ve­ru, že u sťa­žo­va­teľ­ky sú da­né vä­zob­né dô­vo­dy tzv. ko­lúz­nej väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku, te­da oba­va, že sťa­žo­va­teľ­ka by moh­la ov­plyv­ňo­vať sved­kov, prí­pad­ne spolu­ob­vi­ne­ných ale­bo inak ma­riť ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie. Zá­ro­veň je väz­bu sťa­žo­va­teľ­ky pot­reb­né nah­ra­diť doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka. K to­mu­to ar­gu­men­to­val: «Cha­rak­ter stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti, kto­rá sa vy­zna­ču­je prá­ve ov­plyv­ňo­va­ním, resp. až nát­la­kom (vy­die­ra­nie) na spolu­ob­vi­ne­né­ho V, aby vy­po­ve­dal v prospech ob­vi­ne­nej JUDr. J, ako aj so­fis­ti­ko­va­ným spô­so­bom jej vy­ko­na­nia, keď nik­dy ne­ma­la to­to pá­chať ob­vi­ne­ná pria­mo, ale cez akých­si jej „nak­lo­ne­ných“ spros­tred­ko­va­te­ľov vy­ko­ná­va­jú­cich jej po­ky­ny a vô­ľu, v kom­bi­ná­cii s oso­bou ob­vi­ne­nej, kto­rá ne­po­chyb­ne má pot­reb­nú in­te­li­gen­čnú vý­ba­vu a prak­tic­ké skú­se­nos­ti v ob­las­ti tres­tné­ho prá­va, pri­čom zá­ro­veň v mi­nu­los­ti vy­ko­ná­va­la fun­kciu sud­cu na Ok­res­nom sú­de Tren­čín a nes­kôr na Kraj­skom sú­de v Tren­čí­ne, nás­led­ne vy­ko­ná­va­la fun­kciu štát­nej ta­jom­níč­ky Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti SR do 1.4.2019 a te­da nie­len v tren­čian­skom re­gió­ne, ale mož­no po­ve­dať, že aj na ce­lom Slo­ven­sku, po­ží­va­la vy­so­kú auto­ri­tu z ti­tu­lu jej fun­kcií, a to aj u prís­luš­ní­kov po­lí­cie a zá­ro­veň bo­la po­li­tic­kou no­mi­nan­tkou na Mi­nis­ter­stve spra­vod­li­vos­ti SR v po­zí­cii štát­nej ta­jom­níč­ky a te­da auto­ri­tu po­ží­va­la aj v ta­kých­to kru­hoch, pod­ľa ná­zo­ru sud­cu pred­sta­vu­je exis­ten­ciu dô­vo­dov tzv. ko­lúz­nej väz­by u ob­vi­ne­nej.»

10.     Po­kiaľ ide o pro­ku­rá­to­rom v návr­hu na vza­tie do väz­by po­pi­so­va­né ko­na­nie syna sťa­žo­va­teľ­ky J J (J J mal vy­ko­ná­vať úko­ny sme­ru­jú­ce k zis­ťo­va­niu dô­ka­zov vo­či sťa­žo­va­teľ­ke, a to tým, že mal vy­ví­jať tlak na JUDr. Ž, aby iš­la za V na náv­šte­vu pod zá­mien­kou ob­ha­job­ných ak­ti­vít, a tiež mal vy­hľa­dá­vať R K), pod­ľa sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie ide o čis­to hypo­te­tic­kú ro­vi­nu, oso­bou, kto­rá na­vá­dza­la J J na po­pi­so­va­né ko­lúz­ne ko­na­nie, mo­hol byť spolu­ob­vi­ne­ný V, prí­pad­ne ta­ké­to ko­na­nie mo­hol uči­niť z vlas­tné­ho pod­ne­tu sám J J v sna­he po­môcť svo­jej vä­zob­ne stí­ha­nej mat­ke. Vo vzťa­hu k ar­gu­men­tá­cii pro­ku­rá­to­ra, pod­ľa kto­rej pred­se­da se­ná­tu ok­res­né­ho sú­du 8T JUDr. M mal ko­nať v sú­la­de s inštruk­cia­mi sťa­žo­va­teľ­ky, keď mal O J ako poš­ko­de­né­ho vy­ká­zať z mies­tnos­ti po­čas vý­slu­chu sved­ka M V, sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie uvie­dol, že to­to má sí­ce „fak­tog­ra­fic­ký zá­klad (vy­chá­dza z prís­luš­nej zá­pis­ni­ce), zá­ro­veň je ale ne­pod­lo­že­né, hypo­te­tic­ké a na­vy­še sa pod­ľa ná­zo­ru sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie jed­ná pri vy­lú­če­ní oso­by, z kto­rej má vy­po­čú­va­ná oso­ba dô­vod­nú oba­vu, o pos­tup le­ge ar­tis“.

11.     Ďalej dô­vo­dil, že sťa­žo­va­teľ­ka „bo­la prá­ve v tres­tnej ve­ci ve­de­nej na NA­KA pod ČVS: PPZ- 325/NKA-ZA2-2019 vä­zob­né stí­ha­ná prak­tic­ky 12 me­sia­cov, pri­čom bo­la uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky 5Tost 6/2021 zo dňa 04.03.2021 pre­pus­te­ná z väz­by na slo­bo­du s tým, že jej väz­ba bo­la nah­ra­de­ná doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka za sú­čas­né­ho ulo­že­nia via­ce­rých ob­me­dze­ní a po­vin­nos­tí, ok­rem iné­ho i kon­tro­ly tech­nic­ký­mi pros­tried­ka­mi... Ja­ví sa pre­to vo vzťa­hu k tres­tným ve­ciam ob­vi­ne­nej JUDr. J, prá­ve za úče­lom za­brá­ne­niu ne­žia­du­cich nás­led­kov spo­čí­va­jú­cich v po­ru­še­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd, naj­mä prá­va na osob­nú slo­bo­du, ako vhod­nej­ší, zá­kon­ný a správ­ny pos­tup, kto­rým by to­to tres­tné ko­na­nie bo­lo spo­je­né na spo­loč­né ko­na­nie a pre­jed­na­nie s tres­tným ko­na­ním, v kto­rom bo­la ob­vi­ne­ná JUDr. J pô­vod­ne vä­zob­né stí­ha­ná s tým, že by doš­lo k roz­ší­re­niu dô­vo­dov väz­by aj na v tom­to ko­na­ní pre­jed­ná­va­né skut­ky.“.

12.     Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie sa tak­tiež „sto­tož­nil s ob­ha­job­nou ná­miet­kou, že po­da­ný návrh čo do vy­me­dzenia dô­vo­dov väz­by ob­vi­ne­nej je príl­iš všeo­bec­ný a neur­či­tý. Ne­naz­na­čil pro­ku­rá­tor ani jed­nu kon­krét­nu oso­bu, kto­rá by eš­te moh­la byť ov­plyv­ne­ná. Dom­nie­va sa sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, že by sa ma­lo jed­nať o spolu­ob­vi­ne­ných, resp. sved­kov v tej­to tres­tnej ve­ci. Tu si však jed­nak tre­ba uve­do­miť, že mno­ho zo spolu­ob­vi­ne­ných a sved­kov v tom­to ko­na­ní už vy­po­ču­tých bo­lo. Na­vy­še, ako už súd načr­tol, ob­vi­ne­ný V je vo vý­ko­ne tres­tu v inej ve­ci, ob­vi­ne­ný V je v tej­to ve­ci vo väz­be, pri­čom ob­vi­ne­ní K, G a H sú vo väz­be v inej ve­ci. Pre­to ak mal na mys­li pro­ku­rá­tor ov­plyv­ňo­va­nie, resp. ko­lúz­ne ko­na­nie vo vzťa­hu k tým­to oso­bám, to­to je ak­tuál­ne vy­lú­če­né. Tiež tre­ba ak­cen­to­vať po­vin­nos­ti a ob­me­dzenia ulo­že­né uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky 5Tost 6/2021 zo dňa 04.03.2021, kto­ré kon­šta­to­va­nú dô­vod­nú oba­vu z prí­pad­né­ho ko­lúz­ne­ho ko­na­nia ob­vi­ne­nej mi­ni­ma­li­zu­jú.“.

13.     Pro­ti uz­ne­se­niu sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie po­dal sťaž­nosť pro­ku­rá­tor. Zotr­val v nej na ná­zo­re o exis­ten­cii dô­vo­du väz­by nie­len pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku, ale aj pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku. Po­kiaľ sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie po­va­žo­val za kľú­čo­vý ar­gu­ment, ve­dú­ci u sťa­žo­va­teľ­ky k nah­ra­de­niu ko­lúz­nej väz­by as­pekt re­ťa­ze­nia vä­zieb, ten­to práv­ny ná­zor je pod­ľa pro­ku­rá­to­ra práv­ne neudr­ža­teľ­ný. Vy­jad­ril tiež ne­súh­las s ar­gu­men­tá­ciou sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, pod­ľa kto­rej ne­mož­no ne­súh­la­siť s ná­miet­kou ob­ha­jo­by o tom, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní 1. mar­ca 2021 zme­ni­li práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku úče­lo­vo. V zá­ve­re uvie­dol, že „... je dô­vod­né po­doz­re­nie, že ob­vi­ne­ná by v prí­pa­de nev­za­tia do väz­by moh­la pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti, pri­čom mož­no tiež pred­pok­la­dať za­sa­ho­va­nie do ne­zá­vis­los­ti sú­du v prí­pa­de eš­te ne­roz­hod­nu­tých ve­cí ve­de­ných sud­ca­mi v Tren­čian­skom kra­ji (k čo­mu ma­lo aj v zmys­le do­ka­zo­va­nia dôjsť), s kto­rý­mi sa z mi­nu­los­ti poz­ná a mô­že mať na tie­to oso­by úz­ke pria­teľ­ské väz­by ako aj ma­re­nie spra­vod­li­vos­ti pri za­bez­pe­čo­va­ní no­vých dô­ka­zov, a to naj­mä ov­plyv­ňo­va­nie sved­kov, kto­rí už vo ve­ci vy­po­ve­da­li, ale aj no­vých sved­kov, vy­ko­ná­va­ním ta­kých opat­re­ní, kto­ré bu­dú mať za nás­le­dok zma­re­nie dô­ka­zu, ako nap­rík­lad va­ro­va­nia niek­to­rých po­doz­ri­vých osôb pred za­is­ťo­va­cí­mi úkon­mi, kto­ré by vy­ply­nu­li zo sa­mot­né­ho vy­šet­ro­va­nia a zá­ro­veň je po­doz­re­nie, že ob­vi­ne­ná J mô­že na do­siah­nu­tie tých­to tres­tných či­nov vy­užiť aj iné oso­by z pros­tre­dia or­ga­ni­zo­va­né­ho zlo­či­nu.“. V dopl­ne­ní sťaž­nos­ti pro­ku­rá­tor kon­šta­to­val, že pre­va­žu­jú­ca časť súd­nej praxe ak­cep­tu­je mož­nosť nah­ra­diť ko­lúz­nu väz­bu al­ter­na­tív­ny­mi pros­tried­ka­mi, a to na­priek to­mu, že plat­ný Trest­ný po­ria­dok vy­lu­ču­je pri tom­to ty­pe väz­by jej nah­ra­de­nie zá­ru­kou, sľu­bom, pro­bač­ným doh­ľa­dom (§ 80 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku) ale­bo pe­ňaž­nou zá­ru­kou (§ 81 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku). S tým­to zá­ve­rom pre­zen­to­va­ným súd­nou praxou pro­ku­rá­tor po­le­mi­zu­je, ana­ly­zu­júc roz­ho­do­va­ciu čin­nosť Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va.

14.     O sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra pro­ti uz­ne­se­niu sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie roz­ho­dol kraj­ský súd uz­ne­se­ním č. k. 5Tpo/300/2021-137 z 15. mar­ca 2021 (ďa­lej len „uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du“) tak, že uz­ne­se­nie sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie zru­šil, sťa­žo­va­teľ­ku vzal do ko­lúz­nej väz­by, kto­rú ne­nah­ra­dil doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka. Zá­ro­veň kraj­ský súd dos­pel k zá­ve­ru, že dô­vo­dy na vza­tie sťa­žo­va­teľ­ky do väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku neexis­tu­jú.

15.     Kraj­ský súd v od­ôvod­ne­ní svoj­ho uz­ne­se­nia ok­rem iné­ho kon­šta­to­val:

«45. Roz­hod­nu­tie sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie o tom, že exis­tu­jú dô­vo­dy tzv. ko­lúz­nej väz­by ob­vi­ne­nej, po­va­žu­je sťaž­nost­ný súd za vec­ne správ­ne. Me­nej sa však už mož­no sto­tož­niť s od­ôvod­ne­ním je­ho roz­hod­nu­tia. Nao­pak, za nes­práv­ne po­va­žu­je sťaž­nost­ný súd roz­hod­nu­tie o nah­ra­de­ní väz­by ob­vi­ne­nej doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka pod­ľa § 80 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku.

46.     Sku­toč­nos­ti, kto­ré uvá­dza sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie a kto­ré sú ci­to­va­né v od­se­ku 39 toh­to uz­ne­se­nia, od­ôvod­ňu­jú aj pod­ľa ná­zo­ru sťaž­nos­tné­ho sú­du, oba­vu z ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia sa ob­vi­ne­nej v prí­pa­de, že by ne­bo­la vza­tá do väz­by. Mož­no te­da zo­pa­ko­vať, že pre­mys­le­né, plá­no­va­né a s via­ce­rý­mi oso­ba­mi koor­di­no­va­né ko­na­nie, kto­ré­ho jed­ným z hlav­ným mo­tí­vom ma­la byť „ochra­na“ oso­by ob­vi­ne­nej pred ne­ga­tív­nou pub­li­ci­tou ale­bo dis­kre­di­tá­ciou, vy­vo­lá­va aj v sú­čas­nej do­be oba­vu, že by sa sna­ži­la pô­so­biť na sved­kov a spolu­ob­vi­ne­ných v jej tres­tnom ko­na­ní, aby tak zma­ri­la ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre jej tres­tné ko­na­nie. Tá­to oba­va vy­plý­va aj z in­ten­zi­ty jej ko­na­nia, keď do toh­to „za­po­ji­la“ veľ­kú sku­pi­nu osôb (vrá­te­ne vy­so­ko­pos­ta­ve­né­ho po­li­caj­né­ho fun­kcio­ná­ra - obv. Mgr. R K), kto­rí pra­co­va­li pre ob­vi­ne­nú ale­bo v jej pros­pech. Ak sa ta­ké­ho­to sprá­va­nia (v sú­čas­nos­ti práv­ne kva­li­fi­ko­va­né­ho ako vy­die­ra­nie) do­púš­ťa­la vo vzťa­hu k iným oso­bám, vy­stu­pu­jú­cim v inom tres­tnom stí­ha­ní, je dô­vod­ne sa obá­vať, že tak uro­bí aj vo vzťa­hu k tres­tné­mu stí­ha­niu, v kto­rom je sa­ma ob­vi­ne­ná. Ta­ké­ho­to ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia sa by sa moh­la do­pus­tiť vo vzťa­hu k ob­vi­ne­ným, kto­rí sú stí­ha­ný na slo­bo­de, resp. sved­kom, kto­rí sa na­chá­dza­jú na slo­bo­de.

47.     Vo vzťa­hu k väz­bám ob­vi­ne­nej na sud­cov v Tren­čian­skom re­gió­ne, resp. v re­gió­ne ce­lé­ho Slo­ven­ska, je pot­reb­né uviesť, že ta­ká­to úva­ha je príl­iš všeo­bec­ná a má­lo kon­krét­na na de­fi­no­va­nie dô­vo­dov tzv. ko­lúz­nej väz­by. Mu­se­la by byť preu­ká­za­ná ur­či­tá kva­li­ta vä­zieb na kon­krét­ne oso­by a rov­na­ko aj preu­ká­za­né, ako tie­to väz­by mô­žu sú­vi­sieť s ko­lúz­nym sprá­va­ním. Rov­na­ké úva­hy pla­tia aj o ar­gu­men­toch pro­ku­rá­to­ra oh­ľad­ne do­siaľ nes­to­tož­ne­ných, po­doz­ri­vých osôb, neu­ve­de­ných no­vých dô­ka­zov a osôb z pros­tre­dia or­ga­ni­zo­va­né­ho zlo­či­nu...

48.     Sťaž­nost­ný súd sa sto­tož­ňu­je s hod­no­te­ním sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie oh­ľad­ne sku­toč­nos­tí, vy­plý­va­jú­cich so sprá­va­nia sa syna ob­vi­ne­nej, J J, vo vzťa­hu k dô­vo­dom tzv. ko­lúz­nej väz­by ob­vi­ne­nej... Rov­na­ko mož­no súh­la­siť aj s je­ho úva­hou vo vzťa­hu k ov­plyv­ňo­va­niu pred­se­du se­ná­tu Ok­res­né­ho sú­du Tren­čín...»

16.     Kraj­ský súd sa sto­tož­nil s ná­miet­ka­mi pro­ku­rá­to­ra, že zá­kaz tzv. re­ťa­ze­nia vä­zieb ne­mož­no up­lat­niť na pre­jed­ná­va­nú tres­tnú vec. Zá­ro­veň ne­vy­hod­no­til pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré nes­po­ji­li tres­tné stí­ha­nia sťa­žo­va­teľ­ky (pred­met­né tres­tné stí­ha­nie a tres­tné stí­ha­nie reali­zo­va­né pod ČVS: PPZ-325/NKA-ZA2-2019) na spo­loč­né ko­na­nie, za nes­práv­ny ale­bo ne­zá­kon­ný. Nes­to­tož­nil sa s ná­zo­rom sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, že sa ja­ví, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vzná­ša­li ob­vi­ne­nie a me­ni­li práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku 1. mar­ca 2021 úče­lo­vo, aby nás­led­ne moh­la byť sťa­žo­va­teľ­ka opä­tov­ne vza­tá do väz­by. Pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du roz­sia­hlosť do­ka­zo­va­nia reali­zo­va­ná na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia od­ôvod­ňu­je vy­da­nie uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia i zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku 1. mar­ca 2021.

17.     Ďalej kraj­ský súd dô­vo­dil:

«56. Ak by pla­ti­lo to, čo tvr­dí sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, že: a) re­ťa­ze­nie vä­zieb ob­ža­lo­va­nej je nep­rí­pus­tné, b) or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní zvo­li­li nev­hod­ný, ne­zá­kon­ný a nes­práv­ny pos­tup, keď nes­po­ji­li jej tres­tné ve­ci na spo­loč­né ko­na­nie a c) ob­vi­ne­nia zo dňa 1.3.2021 sú vzne­se­né úče­lo­vo, po­tom ne­mô­že kon­šta­to­vať, že u ob­ža­lo­va­nej sú da­né dô­vo­dy tzv. ko­lúz­nej väz­by, a to bez oh­ľa­du na to, že roz­ho­dol o jej po­ne­cha­ní na slo­bo­de (pri us­ta­no­ve­ní doh­ľa­du pro­bač­ným a me­diač­ným úrad­ní­kom). Jej väz­ba by bo­la - na zá­kla­de ne­zá­kon­né­ho pos­tu­pu a sle­do­va­nia ne­zá­kon­né­ho úče­lu - ne­zá­kon­ná.

57. ... sťaž­nost­ný súd chy­by v pos­tu­pe or­gá­nov príp­rav­né­ho ko­na­nia, kto­ré vied­li sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie k roz­hod­nu­tiu o nev­za­tí ob­vi­ne­nej do väz­by (re­ťa­ze­nie vä­zieb, nes­po­je­nie oboch tres­tných ve­cí na spo­loč­né ko­na­nie, úče­lo­vá zme­na práv­nej kva­li­fi­ká­cie 1. mar­ca 2021, pozn.), ne­zis­til. Z to­ho po­tom vy­plý­va i zá­ver, že roz­hod­nu­tie sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie o nah­ra­de­ní väz­by ob­vi­ne­nej prá­ve z tých­to dô­vo­dov, je nes­práv­ne.

58. Kon­šta­to­va­nie sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie o tom, že návrh pro­ku­rá­to­ra na vza­tie do väz­by je má­lo kon­krét­ny a ur­či­tý vo vzťa­hu k oso­bám, kto­ré by moh­li byť ov­plyv­ne­né, resp. že je vy­lú­če­né ov­plyv­ňo­va­nie osôb, kto­ré sú vo väz­be ale­bo vo vý­ko­ne tres­tu v inej ve­ci (od­sek 43), je nez­ro­zu­mi­teľ­ný v kon­texte je­ho me­ri­tór­ne­ho roz­hod­nu­tia. Na jed­nej stra­ne (zrej­me) vy­tý­ka, že tu nie sú oso­by, vo­či kto­rým by moh­lo dôjsť ku ko­lúz­ne­mu sprá­va­niu, na dru­hej stra­ne však kon­šta­tu­je u ob­vi­ne­nej dô­vo­dy tzv. ko­lúz­nej väz­by. Roz­hod­nu­tie sa tým stá­va má­lo zro­zu­mi­teľ­né a pre­to aj neak­cep­to­va­teľ­né. Kaž­dé poz­ba­ve­nie ale­bo ob­me­dzenie zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy mu­sí byť pres­ved­či­vo od­ôvod­ne­né, aby oso­ba za­siah­nu­tá tým­to roz­hod­nu­tím ro­zu­me­la dô­vo­dom, kto­ré k je­ho vy­da­niu vied­li. Zro­zu­mi­teľ­nosť a vnú­tor­ná kon­zis­ten­cia roz­hod­nu­tia tiež umož­ní stra­ne tres­tné­ho ko­na­nia vzniesť v op­rav­nom ko­na­ní pro­ti roz­hod­nu­tiu kon­krét­ne ná­miet­ky, ak ho ne­po­va­žu­je za správ­ne.

61.     Oba­va z ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia sa ob­vi­ne­nej je v tom­to štá­diu tres­tné­ho stí­ha­nia na­toľ­ko in­ten­zív­na, že pou­ži­tie navr­ho­va­nej al­ter­na­tí­vy väz­by, hoc aj pod­po­re­né ulo­že­ním pri­me­ra­ných po­vin­nos­tí a ob­me­dze­ní pod­ľa § 82 Tres­tné­ho po­riad­ku, nie je spô­so­bi­lé od­strá­niť oba­vu zo sprá­va­nia sa ob­vi­ne­nej, kto­ré vied­li k us­tá­le­niu dô­vo­dov jej väz­by. Spô­sob, kto­rým sa ma­la do­pus­tiť spá­chania tres­tnej čin­nos­ti, cha­rak­te­ri­zo­va­ný sys­te­ma­tic­kos­ťou v pos­tu­pe, plá­no­va­ním a za­po­je­ním via­ce­rých osôb do nej, neu­mož­ňu­je reál­ne uva­žo­vať o nah­ra­de­ní väz­by doh­ľa­dom a ďal­ší­mi, k to­mu sa via­žu­ci­mi opat­re­nia­mi.

62.     Po­kiaľ ide o roz­hod­nu­tie sú­du, kto­rým nah­ra­dil väz­bu ob­vi­ne­nej v ko­na­ní ve­de­nom pod ČVS: PPZ-325/NKA-ZA2-2019 (uz­ne­se­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du 5Tp 2/2020 zo dňa 16.02.2021 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním, Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky 5Tost 6/2021 zo dňa 04.03.2021), to­to ne­má pria­my vplyv na mož­nosť nah­ra­diť väz­bu ob­vi­ne­nej rov­na­kým, ale­bo po­dob­ným spô­so­bom v tej­to pre­jed­ná­va­nej ve­ci. Dodr­žia­va­nie po­vin­nos­tí a ob­me­dze­ní, kto­ré jej bo­li ulo­že­né pri pre­pus­te­ní z väz­by na slo­bo­du a skú­ma­nie, či doh­ľad pl­ní svoj účel, sa po­su­dzu­jú vo vzťa­hu k tej tres­tnej ve­ci, kto­rej sa to­to roz­hod­nu­tie tý­ka.

63.     Zdra­vot­ný stav ob­vi­ne­nej tak, ako bol zis­te­ný v ča­se roz­ho­do­va­nia sťaž­nos­tné­ho sú­du, ne­mal vplyv na jej vza­tie do väz­by.

64.     Po­kiaľ by jej zhor­še­ný zdra­vot­ný stav, za­lo­že­ný na dô­vo­doch rov­na­kej ale­bo po­dob­nej po­va­hy, pre kto­ré bo­la hos­pi­ta­li­zo­va­ná na psy­chia­tric­kej kli­ni­ke, pretr­vá­val, resp. by sa zhor­šo­val, moh­lo by to mať do bu­dúc­na vplyv na po­sú­de­nie otáz­ky pretr­vá­va­nia reál­nej oba­vy z ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia sa ob­vi­ne­nej, prí­pad­ne os­la­be­nia ta­kej­to oba­vy. Na­te­raz však jej zdra­vot­ný stav ne­bol dô­vo­dom na jej nev­za­tie do väz­by. Súd roz­ho­du­jú­ci o väz­be ne­mô­že v tej­to otáz­ke vy­chá­dzať z in­for­má­cii, kto­ré spros­tred­kú­va­jú mé­dia, ale­bo iba od vy­jad­re­nia jej ob­haj­cu. Otáz­ka zdra­vot­né­ho sta­vu ob­vi­ne­nej, je otáz­kou od­bor­nou a z toh­to hľa­dis­ka k nej tre­ba pris­tu­po­vať.»

18.     Pro­ti uz­ne­se­niu kraj­ské­ho sú­du po­da­la sťa­žo­va­teľ­ka 15. ap­rí­la 2021 do­vo­la­nie z dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Tres­tné­ho po­riad­ku a navrh­la uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du zru­šiť.

19.     Sťa­žo­va­teľ­ka zá­ro­veň po­da­la pod­net mi­nis­tro­vi spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky na po­da­nie do­vo­la­nia pro­ti uz­ne­se­niu kraj­ské­ho sú­du pod­ľa § 371 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku.

20.     Po po­da­ní ús­tav­nej sťaž­nos­ti doš­lo k nas­le­dov­né­mu vý­vo­ju vo ve­ci sťa­žo­va­teľ­ky:

21.     Sťa­žo­va­teľ­ka bo­la 26. má­ja 2021 pre­pus­te­ná z väz­by na slo­bo­du prí­ka­zom pro­ku­rá­to­ra sp. zn. VII/2 Gv 160/20/1000-131.

22.     Pod­net sťa­žo­va­teľ­ky na po­da­nie do­vo­la­nia bol mi­nis­trom spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky vy­hod­no­te­ný ako ne­dô­vod­ný (sp. zn. 22820/2021/61).

23.     Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „naj­vyš­ší súd“) uz­ne­se­ním č. k. 3T­do/64/2021 z 2. sep­tem­bra 2021 do­vo­la­nie sťa­žo­va­teľ­ky od­mie­tol pod­ľa § 382 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku, keď dos­pel k zá­ve­ru, že sťa­žo­va­teľ­ka nie je op­ráv­ne­nou oso­bou na po­da­nie do­vo­la­nia pro­ti uz­ne­se­niu kraj­ské­ho sú­du, pre­to­že ide o roz­hod­nu­tie o väz­be, pri­čom op­ráv­ne­nou, ak­tív­ne le­gi­ti­mo­va­nou oso­bou na po­da­nie do­vo­la­nia je len mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

II.

Ar­gu­men­tá­cia sťa­žo­va­teľ­ky

24.     Pro­ti na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu kraj­ské­ho sú­du, na zá­kla­de kto­ré­ho bo­la sťa­žo­va­teľ­ka vza­tá do väz­by, po­da­la sťa­žo­va­teľ­ka tú­to ús­tav­nú sťaž­nosť, v kto­rej ar­gu­men­tu­je:

a)     od­ôvod­ne­nie na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du v otáz­ke da­nos­ti dô­vo­dov ko­lúz­nej väz­by je nez­ro­zu­mi­teľ­né, zmä­toč­né, vnú­tor­ne ne­kon­zis­ten­tné, nie je z ne­ho zrej­má žiad­na reál­na, dô­vod­ná hroz­ba, že sťa­žo­va­teľ­ka bu­de ov­plyv­ňo­vať sved­kov či ob­vi­ne­ných,

b)     kraj­ský súd od­ôvod­ňu­je ne­vyh­nut­nosť ko­lúz­nej väz­by od­ka­zom na tie okol­nos­ti, kto­ré sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie ne­po­va­žo­val za dô­vo­dy ko­lúz­nej väz­by a kto­ré sa­mot­ný kraj­ský súd v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia vy­hod­no­cu­je ako ne­dos­ta­toč­né na úče­ly ko­lúz­nej väz­by,

c)     dô­vo­dy ko­lúz­nej väz­by ab­sen­tu­jú nie­len z hľa­dis­ka pres­ved­či­vej a zro­zu­mi­teľ­nej iden­ti­fi­ká­cie v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní, ale ani ob­jek­tív­ne nie sú da­né; po­doz­re­nie z kon­krét­ne­ho spô­so­bu spá­chania tres­tnej čin­nos­ti ne­mô­že nah­ra­diť exis­ten­ciu reál­nej a kon­krét­nej hroz­by ko­lúz­ne­ho ko­na­nia, re­le­van­tnej v ča­se roz­ho­do­va­nia o väz­be,

d)    sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie ani kraj­ské­mu sú­du sa ne­po­da­ri­lo iden­ti­fi­ko­vať ok­ruh osôb, kto­ré by sťa­žo­va­teľ­ka moh­la ov­plyv­ňo­vať,

e)     sťa­žo­va­teľ­ka v ča­se roz­ho­do­va­nia o väz­be bo­la a aj v ča­se po­da­nia ús­tav­nej sťaž­nos­ti je hos­pi­ta­li­zo­va­ná na psy­chia­tric­kej kli­ni­ke, čo sa­mo ose­be pred­sta­vu­je fak­tor so zá­sad­ným vý­zna­mom pre po­sú­de­nie spô­so­bi­los­ti sťa­žo­va­teľ­ky ov­plyv­ňo­vať sved­kov, ob­vi­ne­ných,

f)     dô­vo­dy, o kto­ré kraj­ský súd op­rel svoj zá­ver o ne­vyh­nut­nos­ti ko­lúz­nej väz­by, sú všeo­bec­né, frá­zo­vi­té, te­da ne­dos­ta­toč­né. Ko­lúz­na hroz­ba má byť da­ná kom­bi­ná­ciou in­te­li­gen­cie, od­bor­nej skú­se­nos­ti sťa­žo­va­teľ­ky, nák­lon­nos­ti „akých­si jej spros­tred­ko­va­te­ľov“ a jej auto­ri­tou vy­plý­va­jú­cou z ve­rej­no­mo­cen­ských fun­kcií. Sťa­žo­va­teľ­ka je však ak­tuál­ne v si­tuá­cii, keď má za se­bou rok strá­ve­ný vo väz­be, je bez akej­koľ­vek fun­kcie, je pred­me­tom všeo­bec­né­ho opovr­hnu­tia ve­rej­nos­ťou, no­sí mo­ni­to­ro­va­cí elek­tro­nic­ký ná­ra­mok, je hos­pi­ta­li­zo­va­ná na psy­chia­tric­kej kli­ni­ke, pri­čom súd ani ne­vie ozna­čiť oso­by, kto­ré by moh­la ov­plyv­ňo­vať,

g)     sťa­žo­va­teľ­ka tiež pou­ka­zu­je na nut­nosť up­lat­ne­nia tes­tu pro­por­cio­na­li­ty, pri­čom uvá­dza, že v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní sa ne­na­chá­dza žiad­ne vy­va­žo­va­nie me­dzi údaj­ným ri­zi­kom nah­ra­de­nia väz­by doh­ľa­dom a elek­tro­nic­kým mo­ni­to­rin­gom na stra­ne jed­nej a úpl­ným poz­ba­ve­ním slo­bo­dy na stra­ne dru­hej. Ko­na­nie, vo vzťa­hu ku kto­ré­mu sa za­tiaľ sťa­žo­va­teľ­ka po­va­žu­je za ne­vin­nú, ne­mô­že byť ozna­če­né ako dô­vod, pre kto­rý je ne­vyh­nut­né stí­hať ju vä­zob­ne, a už vô­bec nie v si­tuá­cii, keď po­dlie­ha nep­retr­ži­té­mu mo­ni­to­rin­gu jej po­hy­bu a pro­bač­né­mu doh­ľa­du, je hos­pi­ta­li­zo­va­ná na psy­chia­tric­kej kli­ni­ke a má sú­dom ulo­že­ný zá­kaz sty­ku a kon­tak­tu so sved­ka­mi, ob­vi­ne­ný­mi a znal­ca­mi,

h)     na­pad­nu­té uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du ne­nap­rá­va va­du uz­ne­se­nia sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, a to „ab­sen­ciu pres­ved­či­vej a zro­zu­mi­teľ­nej iden­ti­fi­ká­cie kon­krét­nych sku­toč­nos­tí, kto­ré by v ča­se roz­ho­do­va­nia o väz­be tú­to či­ni­li ne­vyh­nut­nou v mie­re, v akej je ri­zi­ko jej nah­ra­de­nia doh­ľa­dom a elek­tro­nic­kým mo­ni­to­rin­gom vzhľa­dom na všet­ky okol­nos­ti ve­ci príl­iš vy­so­ké“,

i)      sťa­žo­va­teľ­ka na pod­po­ru svo­jich ar­gu­men­tov pou­ka­zu­je aj na roz­hod­nu­tie naj­vyš­šie­ho sú­du č. k. 5Tost/6/2021 zo 4. mar­ca 2021, kto­rým bo­la v inej tres­tnej ve­ci pre­pus­te­ná z väz­by a tá­to bo­la nah­ra­de­ná pro­bač­ným doh­ľa­dom, pri­ja­tím pe­ňaž­nej zá­ru­ky a ďal­ší­mi opat­re­nia­mi, vo vzťa­hu

k čo­mu sťa­žo­va­teľ­ka uvá­dza, že pred­met­né roz­hod­nu­tie naj­vyš­šie­ho sú­du sa tý­ka zá­važ­nej­šej

po­va­hy tres­tnej čin­nos­ti. Pou­ka­zu­je tiež na do­ku­ment - Zá­ve­ry Ra­dy Európ­skej únie o al­ter­na­tív­nych opat­re­niach k poz­ba­ve­niu osob­nej slo­bo­dy: vy­uží­va­nie tres­tov a opat­re­ní ne­zahŕňa­jú­cich poz­ba­ve­nie osob­nej slo­bo­dy v ob­las­ti tres­tnej spra­vod­li­vos­ti (2019/C 422/6).

III.

Vy­jad­re­nie kraj­ské­ho sú­du a rep­li­ka sťa­žo­va­teľ­ky

III.1.     Vy­jad­re­nie kraj­ské­ho sú­du:

25.    Kraj­ský súd k ús­tav­nej sťaž­nos­ti uvie­dol:

«Sťa­žo­va­teľ­ka vo svo­jom po­da­ní ci­tu­je od­sek 46 uz­ne­se­nia tu­naj­šie­ho sú­du, kto­rý na­pad­la ús­tav­nou sťaž­nos­ťou (ďa­lej len „uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du“) iba čias­toč­ne. V dru­hej, tre­tej a štvr­tej ve­te toh­to od­se­ku kraj­ský súd jas­ne vy­me­no­vá­va kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, v kto­rých vi­dí dô­vod na väz­bu. V pos­led­nej ve­te to­ho od­se­ku jas­ne vy­me­dzu­je i ok­ruh osôb, vo­či kto­rým hro­zi­lo ko­lúz­ne sprá­va­nie sťa­žo­va­teľ­ky. Rov­na­ko je ok­ruh osôb dot­knu­tých mož­ným ko­lúz­nym sprá­va­ním sťa­žo­va­teľ­ky ne­ga­tív­ne vy­me­dze­ný v od­se­ku uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du, te­da kraj­ský súd jas­ne ozna­čil ok­ruh osôb, vo­či kto­rým (na roz­diel od ok­res­né­ho sú­du) hroz­bu ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia nei­den­ti­fi­ko­val. Od­ôvod­ne­nie uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du, na­priek nep­res­né­mu od­ka­zu na od­sek 39, te­da pos­ky­tu­je sťa­žo­va­teľ­ke kon­krét­ne a zro­zu­mi­teľ­né úva­hy, kto­rý­mi sa kraj­ský súd ria­dil pri svo­jom roz­hod­nu­tí.

Ne­mô­že­me pre­to súh­la­siť, že ani kraj­ské­mu sú­du sa ne­po­da­ri­lo iden­ti­fi­ko­vať ok­ruh osôb, kto­ré by sťa­žo­va­teľ­ka v ča­se roz­ho­do­va­nia o väz­be moh­la ov­plyv­ňo­vať. Sťa­žo­va­teľ­ka vy­trh­la ur­či­tú časť od­ôvod­ne­nia uve­de­né­ho v od­se­ku 58 z kon­textu. Kraj­ský súd v tom­to od­se­ku pou­ka­zu­je na vnú­tor­né roz­po­ry od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia ok­res­né­ho sú­du, nie na to, že neexis­tu­je ok­ruh osôb, kto­ré by moh­li byť dot­knu­té ko­lúz­nym sprá­va­ním sťa­žo­va­teľ­ky.

Inou otáz­kou je, či sku­toč­nos­ti, kto­ré zis­til kraj­ský súd a zá­ve­ry, ku kto­rým do­šiel, sú správ­ne a či sú da­né dô­vo­dy na väz­bu sťa­žo­va­teľ­ky. V tom­to sa ria­dil kraj­ský súd sa­mos­tat­nou úva­hou, pri­čom sa sna­žil lo­gic­kým spô­so­bom vy­hod­no­tiť zis­te­né sku­toč­nos­ti. Iný ná­zor sťa­žo­va­teľ­ky, ale aj prí­pad­ná nes­práv­nosť práv­nych zá­ve­rov kraj­ské­ho sú­du tak vo vzťa­hu k exis­ten­cii dô­vo­dov väz­by, ako aj k exis­ten­cii dô­vo­dov na nah­ra­de­nie väz­by doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka pod­ľa § 80 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku, by pod­ľa náš­ho ná­zo­ru ne­ma­la spô­so­biť po­ru­še­nie ľud­ských práv a slo­bôd sťa­žo­va­teľ­ky.»

26.    Z tých­to dô­vo­dov kraj­ský súd navr­hol ús­tav­nej sťaž­nos­ti sťa­žo­va­teľ­ky ne­vy­ho­vieť.

III.2.     Rep­li­ka sťa­žo­va­teľ­ky:

27.     Pod­ľa sťa­žo­va­teľ­ky „nie je prav­da, že by po­ru­šo­va­teľ v dru­hej, tre­tej a štvr­tej ve­te od­se­ku č. 46 na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia uvá­dzal kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, v kto­rých vi­dí dô­vod na väz­bu. Tam po­pí­sa­né tvr­de­nia sa tý­ka­jú vý­luč­ne cha­rak­te­ru tres­tnej čin­nos­ti, z kto­rej je sťa­žo­va­teľ­ka ob­vi­ne­ná a to vý­luč­ne v ča­se, ke­dy k skut­ku ma­lo dôjsť. Žiad­ne okol­nos­ti ale­bo sku­toč­nos­ti, kto­ré by exis­to­va­li v ča­se roz­ho­do­va­nia o väz­be, v ci­to­va­ných od­se­koch uve­de­né nie sú.“. Sťa­žo­va­teľ­ka je to­ho ná­zo­ru, že «ok­ruh osôb dot­knu­tých mož­ným ko­lúz­nym sprá­va­ním ne­mô­že byť vy­me­dze­ný „ne­ga­tív­ne“. V od­se­ku č. 46, na kto­rý po­ru­šo­va­teľ od­ka­zu­je, je uve­de­ný iba vág­ny ok­ruh „ob­vi­ne­ných, kto­rí sú na slo­bo­de, resp. sved­kov, kto­rí sú na slo­bo­de“ pri­čom žiad­ne kon­krét­ne okol­nos­ti, kto­ré by vo vzťa­hu k tak­to vág­ne vy­me­dze­né­mu ok­ru­hu osôb exis­to­va­li v ča­se roz­ho­do­va­nia o väz­be, uve­de­né nie sú. Sa­mot­ný fakt, že v ur­či­tom tres­tnom ko­na­ní vy­stu­pu­jú spolu­ob­vi­ne­ní, kto­rí sú na slo­bo­de ale­bo sved­ko­via, kto­rí sú na slo­bo­de, nie je okol­nos­ťou od­ôvod­ňu­jú­cou oba­vy z ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia.». Na­po­kon ne­súh­la­sí ani «s tvr­de­ním po­ru­šo­va­te­ľa, že „prí­pad­ná nes­práv­nosť práv­nych zá­ve­rov kraj­ské­ho sú­du tak vo vzťa­hu k exis­ten­cii dô­vo­dov väz­by, ako aj k exis­ten­cii dô­vo­dov na nah­ra­de­nie väz­by... by... ne­ma­la spô­so­biť po­ru­še­nie ľud­ských práv a slo­bôd sťa­žo­va­teľ­ky“. Veď pred­sa správ­nosť práv­nych zá­ve­rov čo do exis­ten­cie dô­vo­dov väz­by je prá­ve tou sku­toč­nos­ťou, kto­rá od­li­šu­je zá­kon­né roz­hod­nu­tie o väz­be od ne­zá­kon­né­ho.».

IV.

Po­sú­de­nie dô­vod­nos­ti ús­tav­nej sťaž­nos­ti

28.     Pod­sta­ta ná­mie­tok sťa­žo­va­teľ­ky v sú­vis­los­ti s na­mie­ta­ným po­ru­še­ním jej zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du a prá­va na slo­bo­du je za­lo­že­ná na tvr­de­ní o nep­res­ved­či­vos­ti uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du vo vzťa­hu k zá­ve­ru o exis­ten­cii dô­vo­dov ko­lúz­nej väz­by a ne­mož­nos­ti jej nah­ra­de­nia. Sťa­žo­va­teľ­ka po­va­žu­je od­ôvod­ne­nie uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du za vnú­tor­ne ne­kon­zis­ten­tné, všeo­bec­né.

29.     Ústav­ný súd už vo via­ce­rých svo­jich roz­hod­nu­tiach zdô­raz­nil, že je­ho prá­vo­moc na roz­ho­do­va­nie vo vä­zob­ných ve­ciach pred­pok­la­dá vý­luč­ne skú­ma­nie to­ho, či sa v ko­na­ní pred vä­zob­ný­mi súd­mi dodr­ža­li ús­tav­no-pro­ces­né prin­cí­py ta­ké­ho ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy, akým je väz­ba ob­vi­ne­né­ho (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03). Ústav­né­mu sú­du nep­ris­lú­cha, aby v rám­ci ko­na­nia o ús­tav­nej sťaž­nos­ti po­su­dzo­val, či do­kon­ca skú­mal exis­ten­ciu dô­vo­dov väz­by ob­vi­ne­né­ho. To pris­lú­cha zá­sad­ne všeo­bec­ným sú­dom.

30.     Úlo­ha ús­tav­né­ho sú­du spo­čí­va v zis­te­ní, či skut­ko­vé a práv­ne zá­ve­ry všeo­bec­ných sú­dov ob­sto­ja z hľa­dis­ka dodr­ža­nia zá­ruk pod­ľa čl. 17 ús­ta­vy a čl. 5 do­ho­vo­ru. Pri­tom je pod­stat­né, aby tie­to zá­ve­ry bo­li dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né, te­da aby bo­li preu­ká­za­né zis­te­ný­mi skut­ko­vý­mi okol­nos­ťa­mi, aby ich dô­vod­nosť vy­chá­dza­la z re­le­van­tnej práv­nej nor­my a aby ako ce­lok pô­so­bi­li pres­ved­či­vo. Len vte­dy, ak ús­tav­ný súd zis­tí spl­ne­nie tvr­de­ných pred­pok­la­dov v roz­hod­nu­tiach všeo­bec­ných sú­dov, vy­lú­či svoj­vô­ľu a ne­zá­kon­nosť ich pos­tu­pov (napr. IV. ÚS 301/2011, IV. ÚS 425/2012, II. ÚS 149/2014, III. ÚS 285/2010, I. ÚS 546/2013).

31.     Prá­vo na osob­nú slo­bo­du ga­ran­to­va­né tak ús­ta­vou, ako aj do­ho­vo­rom za­ují­ma v hie­rar­chii zá­klad­ných práv a slo­bôd (ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd) pop­red­né mies­to. Pod osob­nou slo­bo­dou sa ro­zu­mie voľ­ný, ni­čím neob­me­dze­ný po­hyb člo­ve­ka, kto­rý sa mô­že pod­ľa vlas­tné­ho roz­hod­nu­tia zdr­žia­vať na ur­či­tom mies­te ale­bo slo­bod­ne z toh­to mies­ta od­ísť (III. ÚS 204/02).

Kaž­dé poz­ba­ve­nie osob­nej slo­bo­dy mu­sí byť „zá­kon­né“, t. j. mu­sí byť vy­ko­na­né „v sú­la­de s ko­na­ním us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom“, a ok­rem to­ho kaž­dé opat­re­nie, kto­rým je jed­not­li­vec poz­ba­ve­ný osob­nej slo­bo­dy, mu­sí byť zlu­či­teľ­né s úče­lom čl. 17 ús­ta­vy, kto­rým je ochra­na jed­not­liv­ca pro­ti svoj­vô­li (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uve­de­nej zá­sa­dy vy­plý­va, že po­ru­še­nie zá­ko­na v prí­pa­de roz­ho­do­va­nia o väz­be za­kla­dá zá­ro­veň aj po­ru­še­nie čl. 17 ods. 2 ús­ta­vy, ako aj čl. 5 do­ho­vo­ru.

32.     Ústav­ný súd kon­šta­tu­je, že z čl. 17 ús­ta­vy vy­plý­va neod­mys­li­teľ­ná sú­vis­losť me­dzi vä­zob­ným dô­vo­dom uve­de­ným v zá­ko­ne a roz­hod­nu­tím sud­cu ale­bo sú­du, a to nie­len pri roz­hod­nu­tiach o vza­tí do väz­by, ale aj po­čas ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by. Zá­kon­nosť väz­by je zá­ro­veň de­ter­mi­no­va­ná aj skut­ko­vý­mi okol­nos­ťa­mi, kto­ré by svo­jou pod­sta­tou ma­li pos­kyt­núť nos­né dô­vo­dy na up­lat­ne­nie vhod­né­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia. S tou­to kon­šta­tá­ciou úz­ko sú­vi­sí aj ob­sah zá­klad­ných práv vy­plý­va­jú­cich z čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ús­ta­vy, kto­ré­ho sú­čas­ťou je aj op­ráv­ne­nie kon­krét­nej oso­by na pres­kú­ma­nie okol­nos­tí sved­čia­cich pre a pro­ti väz­be, ale zá­ro­veň aj po­vin­nosť sú­du roz­hod­núť na zá­kla­de kon­krét­nych sku­toč­nos­tí, a nie na zá­kla­de abstrak­tnej úva­hy (m. m. III. ÚS 271/07, III. ÚS 177/08, III. ÚS 285/2010, IV. ÚS 301/2011).

33.     Ob­sa­hom zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 17 ods. 5 ús­ta­vy je aj op­ráv­ne­nie tres­tne stí­ha­nej oso­by, aby súd roz­ho­du­jú­ci o jej väz­be skú­mal aj mož­nos­ti nah­ra­diť ju zá­ru­kou, sľu­bom ale­bo pe­ňaž­nou zá­ru­kou, pri­čom ak sa roz­hod­ne tres­tne stí­ha­nú oso­bu do väz­by vziať ale­bo ju v nej ďa­lej dr­žať, aby bo­li ta­ké­to roz­hod­nu­tia za­lo­že­né na kon­krét­nych sku­toč­nos­tiach, a nie na abstrak­tnej úva­he (III. ÚS 38/01).

34.     Pred­pok­la­dom umož­ňu­jú­cim vy­dať roz­hod­nu­tie o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by je exis­ten­cia kva­li­fi­ko­va­nej oba­vy, kto­rá mu­sí byť od­ôvod­ne­ná. Dô­vod­nosť oba­vy mu­sí spo­čí­vať buď v ko­na­ní ob­vi­ne­né­ho ale­bo v ďal­ších kon­krét­nych sku­toč­nos­tiach. Dô­vod­nosť oba­vy zá­ro­veň mu­sí byť spä­tá s niek­to­rou z čin­nos­tí uve­de­ných v § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku. Z po­va­hy Tres­tným po­riad­kom po­ža­do­va­nej kva­li­ty dô­vod­nos­ti oba­vy vy­plý­va, že tá­to ne­mô­že byť všeo­bec­ná ale­bo abstrak­tná (te­da ne­zá­vis­lá od skut­ko­vých okol­nos­tí da­nej ve­ci), ale mu­sí mať svoj pô­vod, mu­sí vy­plý­vať ale­bo byť vy­vo­la­ná buď ko­na­ním ob­vi­ne­né­ho, ale­bo ďal­ší­mi kon­krét­ny­mi sku­toč­nos­ťa­mi ma­jú­ci­mi vzťah k ob­vi­ne­né­mu ale­bo sú­vi­sia­ci­mi s kon­krét­nym tres­tným stí­ha­ním. Sa­mot­ná exis­ten­cia, dô­vod­nosť a ob­sah oba­vy mu­sia byť pri­tom v od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tia o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by vy­jad­re­né vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu dos­ta­toč­ne ur­či­to a zro­zu­mi­teľ­ne (m. m. I. ÚS 452/2020).

35.     Ústav­ný súd sa oboz­ná­mil s ob­sa­hom od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du v spo­je­ní s od­ôvod­ne­ním uz­ne­se­nia sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie (práv­ny ná­zor za­kot­ve­ný v us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­re ús­tav­né­ho sú­du to­tiž za­hŕňa po­žia­dav­ku kom­plexné­ho po­su­dzo­va­nia roz­hod­nu­tí všeo­bec­ných sú­dov, kto­ré bo­li vy­da­né v prie­be­hu prís­luš­né­ho súd­ne­ho ko­na­nia, poz­ri napr. IV. ÚS 350/09, II. ÚS 112/2020).

36.     Ústav­ný súd kon­šta­tu­je, že je pot­reb­né pris­ved­čiť tvr­de­niu kraj­ské­ho sú­du (bod 58 od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du), v zmys­le kto­ré­ho od­ôvod­ne­nie uz­ne­se­nia sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie vo vzťa­hu k exis­ten­cii dô­vo­du väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku a neur­či­tos­ti návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie sťa­žo­va­teľ­ky do väz­by v roz­sa­hu vy­me­dzenia osôb, kto­ré by moh­li byť ov­plyv­ne­né jej ko­lúz­nym ko­na­ním, vy­znie­va nez­ro­zu­mi­teľ­ne v kon­texte je­ho me­ri­tór­ne­ho roz­hod­nu­tia. Na jed­nej stra­ne to­tiž sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie kon­šta­tu­je, že «Cha­rak­ter stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti, kto­rá sa vy­zna­ču­je prá­ve ov­plyv­ňo­va­ním, resp. až nát­la­kom (vy­die­ra­nie) na spolu­ob­vi­ne­né­ho V, aby vy­po­ve­dal v prospech ob­vi­ne­nej JUDr. J, ako aj so­fis­ti­ko­va­ným spô­so­bom jej vy­ko­na­nia, keď nik­dy ne­ma­la to­to pá­chať ob­vi­ne­ná pria­mo, ale cez akých­si jej „nak­lo­ne­ných“ spros­tred­ko­va­te­ľov vy­ko­ná­va­jú­cich jej po­ky­ny a vô­ľu, v kom­bi­ná­cii s oso­bou ob­vi­ne­nej, kto­rá ne­po­chyb­ne má pot­reb­nú in­te­li­gen­čnú vý­ba­vu a prak­tic­ké skú­se­nos­ti v ob­las­ti tres­tné­ho prá­va, pri­čom zá­ro­veň v mi­nu­los­ti vy­ko­ná­va­la fun­kciu sud­cu na Ok­res­nom sú­de Tren­čín a nes­kôr na Kraj­skom sú­de v Tren­čí­ne, nás­led­ne vy­ko­ná­va­la fun­kciu štát­nej ta­jom­níč­ky Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti SR do 1.4.2019 a te­da nie­len v tren­čian­skom re­gió­ne, ale mož­no po­ve­dať, že aj na ce­lom Slo­ven­sku, po­ží­va­la vy­so­kú auto­ri­tu z ti­tu­lu jej fun­kcií, a to aj u prís­luš­ní­kov po­lí­cie a zá­ro­veň bo­la po­li­tic­kou no­mi­nan­tkou na Mi­nis­ter­stve spra­vod­li­vos­ti SR v po­zí­cii štát­nej ta­jom­níč­ky a te­da auto­ri­tu po­ží­va­la aj v ta­kých­to kru­hoch, pod­ľa ná­zo­ru sud­cu pred­sta­vu­je exis­ten­ciu dô­vo­dov tzv. ko­lúz­nej väz­by u ob­vi­ne­nej», pri­čom na dru­hej stra­ne sa sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie nes­to­tož­nil s ar­gu­men­tá­ciou pro­ku­rá­to­ra tý­ka­jú­cou sa ko­lúz­ne­ho ko­na­nia sťa­žo­va­teľ­ky v sú­vis­los­ti s J J a sud­com JUDr. M a zá­ro­veň uvá­dza, že „Tiež sa sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie sto­tož­nil s ob­ha­job­nou ná­miet­kou, že po­da­ný návrh čo do vy­me­dzenia dô­vo­dov väz­by ob­vi­ne­nej je príl­iš všeo­bec­ný a neur­či­tý. Ne­naz­na­čil pro­ku­rá­tor ani jed­nu kon­krét­nu oso­bu, kto­rá by eš­te moh­la byť ov­plyv­ne­ná. Dom­nie­va sa sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, že by sa ma­lo jed­nať o spolu­ob­vi­ne­ných, resp. sved­kov v tej­to tres­tnej ve­ci. Tu si však jed­nak tre­ba uve­do­miť, že mno­ho zo spolu­ob­vi­ne­ných a sved­kov v tom­to ko­na­ní už vy­po­ču­tých bo­lo. Na­vy­še, ako už súd načr­tol, ob­vi­ne­ný V je vo vý­ko­ne tres­tu v inej ve­ci, ob­vi­ne­ný V je v tej­to ve­ci vo väz­be, pri­čom ob­vi­ne­ní K, G a H sú vo väz­be v inej ve­ci. Pre­to ak mal na mys­li pro­ku­rá­tor ov­plyv­ňo­va­nie, resp. ko­lúz­ne ko­na­nie vo vzťa­hu k tým­to oso­bám, to­to je ak­tuál­ne vy­lú­če­né. Tiež tre­ba ak­cen­to­vať po­vin­nos­ti a ob­me­dzenia ulo­že­né uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky 5Tost 6/2021 zo dňa 04.03.2021, kto­ré kon­šta­to­va­nú dô­vod­nú oba­vu z prí­pad­né­ho ko­lúz­ne­ho ko­na­nia ob­vi­ne­nej mi­ni­ma­li­zu­jú.“.

37.     S oh­ľa­dom na uve­de­né od­ôvod­ne­nie uz­ne­se­nia sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie vy­znie­va tak, že sí­ce na stra­ne sťa­žo­va­teľ­ky je da­ná oba­va z ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia, ale na dru­hej stra­ne niet osôb, kto­ré by moh­li byť ko­lúz­nym sprá­va­ním sťa­žo­va­teľ­ky ov­plyv­ňo­va­né.

38.     Kraj­ský súd sa nes­to­tož­nil (rov­na­ko ako sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie) s ar­gu­men­tá­ciou pro­ku­rá­to­ra tý­ka­jú­cou sa exis­ten­cie dô­vo­dov ko­lúz­nej väz­by v sú­vis­los­ti s ko­na­ním syna sťa­žo­va­teľ­ky J J, ako aj pred­se­du se­ná­tu ok­res­né­ho sú­du JUDr. M (bod 48 od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du). Kraj­ský súd tiež od­mie­tol ar­gu­men­tá­ciu pro­ku­rá­to­ra vo vzťa­hu k sud­com v tren­čian­skom re­gió­ne, resp. v re­gió­ne ce­lé­ho Slo­ven­ska, k nes­to­tož­ne­ným, po­doz­ri­vým oso­bám, neu­ve­de­ným no­vým dô­ka­zom, oso­bám z pros­tre­dia or­ga­ni­zo­va­né­ho zlo­či­nu (bod 47 od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du).

39.     Kraj­ský súd vo svo­jom uz­ne­se­ní (bod 46 pos­led­ná ve­ta od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du) po­ten­ciál­nych ad­re­sá­tov ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia sťa­žo­va­teľ­ky vy­me­dzil tak, že má ísť o ob­vi­ne­ných, kto­rí sú stí­ha­ní na slo­bo­de, resp. sved­kov, kto­rí sa na­chá­dza­jú na slo­bo­de. Nei­den­ti­fi­ko­val však (ani ako prík­lad) kon­krét­ne me­ná, ho­ci v ča­se je­ho roz­ho­do­va­nia bo­la sťa­žo­va­teľ­ka ob­vi­ne­ná už šesť me­sia­cov.

40.     Ústav­ný súd kon­šta­tu­je, že za toh­to sta­vu, po­kiaľ bol kraj­ský súd to­ho ná­zo­ru, že v prí­pa­de sťa­žo­va­teľ­ky nie­len­že 1) je da­ný dô­vod ko­lúz­nej väz­by, ale zá­ro­veň (na roz­diel od ok­res­né­ho sú­du) 2) ko­lúz­nu väz­bu nie je vzhľa­dom na okol­nos­ti ve­ci mož­né nah­ra­diť doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka, bo­lo úlo­hou kraj­ské­ho sú­du už spo­me­nu­tý ne­dos­ta­tok ob­siah­nu­tý v od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tia sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie (bod 36 od­ôvod­ne­nia toh­to ná­le­zu) od­strá­niť ná­le­ži­tým spô­so­bom tak, aby zá­ver o exis­ten­cii dô­vo­dov ko­lúz­nej väz­by vy­znie­val pres­ved­či­vo, bol pos­ta­ve­ný na kon­krét­nych, zro­zu­mi­teľ­ných a vnú­tor­ne kon­zis­ten­tných ar­gu­men­toch. Bo­lo pre­to pot­reb­né pre­ci­zo­vať, u kto­rých osôb hro­zí ri­zi­ko, že bú­du ov­plyv­ňo­va­né ko­lúz­nym sprá­va­ním sťa­žo­va­teľ­ky. Kraj­ský súd však na to­to re­zig­no­val, keď iba vo všeo­bec­nos­ti uvie­dol, že „... ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia sa by sa moh­la do­pus­tiť vo vzťa­hu k ob­vi­ne­ným, kto­rí sú stí­ha­ní na slo­bo­de, resp. sved­kom, kto­rí sa na­chá­dza­jú na slo­bo­de“. Kraj­ský súd sa ni­ja­kým re­le­van­tným spô­so­bom ne­vy­rov­nal s tvr­de­ním, resp. nes­po­chyb­nil tvr­de­nie sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, pod­ľa kto­ré­ho pro­ku­rá­tor ne­naz­na­čil ani jed­nu oso­bu, kto­rá by eš­te moh­la byť ov­plyv­ne­ná, mno­ho zo spolu­ob­vi­ne­ných a sved­kov v tom­to ko­na­ní už vy­po­ču­tých bo­lo, pri­čom ob­vi­ne­ný V je vo vý­ko­ne tres­tu v inej ve­ci, ob­vi­ne­ný V je v tej­to ve­ci vo väz­be, ob­vi­ne­ní K, G a H sú vo väz­be v inej ve­ci.

41.     Na tom­to mies­te len pre úpl­nosť ús­tav­ný súd uvá­dza, že z ob­sa­hu pri­po­je­né­ho vä­zob­né­ho spi­su ok­res­né­ho sú­du vy­plý­va, že v pred­met­nom tres­tnom ko­na­ní v ča­se roz­ho­do­va­nia sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie a kraj­ské­ho sú­du o väz­be sťa­žo­va­teľ­ky už bol vyko­na­ný vý­sluch ob­vi­ne­né­ho Ž aj Ž, pri­čom ob­vi­ne­ný V bol vo vý­ko­ne tres­tu slo­bo­dy v inej ve­ci, os­tat­ní ob­vi­ne­ní V, K, G a H bo­li vo väz­be (buď v tej­to ale­bo v inej ve­ci). Bol tiež vy­ko­na­ný vý­sluch sved­ka poš­ko­de­né­ho J, sved­kov M, S, S, K, S, P, S, Š, P.

42.     Vy­chá­dza­júc z uve­de­né­ho, ús­tav­ný súd kon­šta­tu­je, že vy­me­dzenie po­ten­ciál­nych ad­re­sá­tov ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia sťa­žo­va­teľ­ky kraj­ským sú­dom, a te­da sa­mot­ný zá­ver o exis­ten­cii dô­vo­dov väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku, vy­znie­va nep­res­ved­či­vo, vág­ne, čo je pri zoh­ľad­ne­ní in­ten­zi­ty zá­sa­hu do prá­va sťa­žo­va­teľ­ky na osob­nú slo­bo­du vy­vo­la­né­ho roz­hod­nu­tím kraj­ské­ho sú­du (vza­tie do väz­by) neak­cep­to­va­teľ­né. Tvr­de­nie kraj­ské­ho sú­du, na kto­rom je za­lo­že­ný zá­ver o exis­ten­cii osôb, kto­ré by sťa­žo­va­teľ­ka moh­la ov­plyv­ňo­vať v zmys­le § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku, má len zov­šeo­bec­ňu­jú­cu po­va­hu. Ochra­na sťa­žo­va­teľ­ky pred ne­ga­tív­nou me­dia­li­zá­ciou a pub­li­ci­tou ako kraj­ským sú­dom de­fi­no­va­ný mo­tív jej niek­daj­šie­ho pre­mys­le­né­ho ko­na­nia, kto­ré má za­kla­dať bu­dú­ce ri­zi­ko ko­lú­zie (bod 46 od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du), sa v ak­tuál­nych reáliách spo­lo­čen­ské­ho vní­ma­nia sťa­žo­va­teľ­ky ja­ví di­amet­rál­ne od­liš­ne v po­rov­na­ní so sta­vom v ob­do­bí, keď sa ma­la ko­lúz­ne sprá­vať. Ar­gu­men­tá­cia vä­zob­né­ho sú­du ob­siah­nu­tá v roz­hod­nu­tí, kto­rým sa ob­vi­ne­ný be­rie do väz­by, mu­sí byť dos­ta­toč­ne kon­krét­na a pô­so­biť pres­ved­či­vo tak, aby dô­vo­dy väz­by bo­li zrej­mé zo sa­mot­né­ho roz­hod­nu­tia sú­du, bez nut­nos­ti oboz­na­mo­va­nia sa s vä­zob­ným či vy­šet­ro­va­cím spi­som, či iný­mi okol­nos­ťa­mi ve­ci, kto­ré nie sú ob­sa­hom roz­hod­nu­tia, je­ho od­ôvod­ne­nia.

43.     Ústav­né­mu sú­du nep­ri­ná­le­ží nah­rá­dzať čin­nosť všeo­bec­né­ho sú­du a pre­ci­zo­vať dô­vo­dy, resp. vec­ne po­su­dzo­vať exis­ten­ciu dô­vo­dov väz­by a jej even­tuál­ne­ho nah­ra­de­nia. Ka­te­go­ric­ký zá­ver, či dô­vo­dy ko­lúz­nej väz­by sťa­žo­va­teľ­ky v ča­se roz­ho­do­va­nia všeo­bec­ných sú­dov ob­jek­tív­ne exis­to­va­li, by v okol­nos­tiach tej­to ve­ci mu­sel byť za­lo­že­ný na de­tail­nom skut­ko­vom a práv­nom vy­hod­no­co­va­ní re­le­van­tných dô­ka­zov ob­siah­nu­tých vo vy­šet­ro­va­com spi­se. Tak­to by ús­tav­ný súd nah­rá­dzal roz­ho­do­va­ciu čin­nosť vä­zob­ných sú­dov. V roz­sa­hu skú­ma­nia, či v pred­met­nom prí­pa­de bo­li pri roz­ho­do­va­ní o väz­be sťa­žo­va­teľ­ky dodr­ža­né ús­tav­no-pro­ces­né prin­cí­py ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy, však ús­tav­ný súd dos­pel k zá­ve­ru, že to­mu tak ne­bo­lo, pre­to­že pres­ved­či­vé od­ôvod­ne­nie zá­ve­ru o exis­ten­cii dô­vo­dov ko­lúz­nej väz­by sťa­žo­va­teľ­ky v uz­ne­se­ní kraj­ské­ho sú­du ab­sen­tu­je. Prá­ve kon­šta­to­va­ná ab­sen­cia brá­ni ús­tav­né­mu sú­du v de­fi­ni­tív­nom vy­hod­no­te­ní, či zá­ver kraj­ské­ho sú­du o da­nos­ti dô­vo­dov ko­lúz­nej väz­by je ús­tav­ne udr­ža­teľ­ný.

44.     Ústav­ný súd ďa­lej pou­ka­zu­je na sťa­žo­va­teľ­kou v ús­tav­nej sťaž­nos­ti ak­cen­to­va­nú okol­nosť, že vo väz­be (v inej jej tres­tnej ve­ci) strá­vi­la je­den rok, tr­pí všeo­bec­ným spo­lo­čen­ským opovr­hnu­tím (na ak­tuál­nu spo­lo­čen­skú si­tuáciu sťa­žo­va­teľ­ky, stra­tu jej vply­vu a jej „toxici­tu“ pre oko­lie i na vý­kon väz­by po do­bu jed­né­ho ro­ku pou­ka­zo­val ob­haj­ca sťa­žo­va­teľ­ky vo vy­jad­re­ní k návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie sťa­žo­va­teľ­ky do väz­by).

45.     Kraj­ský súd od­ôvod­ňu­je oba­vu z ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia sťa­žo­va­teľ­ky spô­so­bom, akým ma­lo dôjsť k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu, pre kto­rý je stí­ha­ná, na jej vplyv a za­po­je­nie osôb v jej oko­lí, ne­vy­ní­ma­júc vy­so­ko­pos­ta­ve­ných fun­kcio­ná­rov (bod 46 od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du). V tej­to ar­gu­men­tač­nej ro­vi­ne, be­rúc do úva­hy sťa­žo­va­teľ­kou tvr­de­né okol­nos­ti, ús­tav­ný súd ba­dá ne­dos­ta­toč­né od­ôvod­ne­nie na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du. Kraj­ský súd ri­zi­ká sprá­va­nia sťa­žo­va­teľ­ky po­pí­sa­né v bo­de 46 je­ho uz­ne­se­nia ne­kon­fron­to­val s fak­tom bez­pros­tred­ne pred­chá­dza­jú­cej 12-me­sač­nej väz­by sťa­žo­va­teľ­ky i s fak­tom jej me­diál­ne pod­po­re­né­ho, pre­važ­ne ne­ga­tív­ne­ho spo­lo­čen­ské­ho vní­ma­nia, lo­gic­ky spo­je­né­ho s vní­ma­ním toxici­ty kon­tak­tov s ňou udr­žia­va­ných, čo mô­že pria­mo li­mi­to­vať jej mož­nos­ti ko­lúz­ne ko­nať. Uve­de­ná ar­gu­men­tá­cia sťa­žo­va­teľ­ky te­da na­do­bud­la po­va­hu okol­nos­ti pod­stat­nej pre súd­nu ochra­nu pos­ky­to­va­nú jej pri roz­ho­do­va­ní o jej väz­be. Kraj­ský súd však na ňu ná­le­ži­te ne­rea­go­val, ho­ci ju sťa­žo­va­teľ­ka pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu vo svo­jom vy­jad­re­ní k návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie do väz­by pred­nies­la. Ar­gu­men­ty kraj­ské­ho sú­du tak opä­tov­ne vy­znie­va­jú zov­šeo­bec­ňu­jú­co a spô­so­bu­jú nep­res­kú­ma­teľ­nosť je­ho zá­ve­ru o ne­mož­nos­ti nah­ra­de­nia ko­lúz­nej väz­by pod­ľa § 80 a § 82 Tres­tné­ho po­riad­ku.

46.     Zo stra­ny kraj­ské­ho sú­du bo­lo tak­tiež pot­reb­né pod­rob­nej­šie za­ujať sta­no­vis­ko ku sku­toč­nos­ti, že v inej tres­tnej ve­ci bo­la sťa­žo­va­teľ­ka pre­pus­te­ná z vý­ko­nu väz­by nie­len s ulo­že­ním po­vin­nos­ti pod­ro­biť sa doh­ľa­du pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka, ale aj po­vin­nos­ti pod­ro­biť sa tr­va­lej kon­tro­le po­lo­hy tech­nic­ký­mi pros­tried­ka­mi (elek­tro­nic­ký ná­ra­mok). V tom­to sme­re je práv­ny ná­zor kraj­ské­ho sú­du, pod­ľa kto­ré­ho „dodr­žia­va­nie po­vin­nos­tí a ob­me­dze­ní, kto­ré jej bo­li ulo­že­né pri pre­pus­te­ní z väz­by na slo­bo­du a skú­ma­nie, či doh­ľad pl­ní svoj účel, sa po­su­dzu­jú vo vzťa­hu k tres­tnej ve­ci, kto­rej sa to­to roz­hod­nu­tie tý­ka“ (bod 62 od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du), for­mál­nou re­duk­ciou sku­toč­nej pod­sta­ty ob­ra­ny sťa­žo­va­teľ­ky pred­ne­se­nej vo vy­jad­re­ní jej ob­haj­cu k sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra po­da­nej pro­ti uz­ne­se­niu sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie [upria­me­nie po­zor­nos­ti na po­vin­nos­ti a ob­me­dzenia, kto­ré sťa­žo­va­teľ­ke bo­li ulo­že­né uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du č. k. 5Tost/6/2021 zo 4. mar­ca 2021 (bod 5.2 a nasl. od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du)]. Per­ma­nent­ný mo­ni­to­ring po­lo­hy sťa­žo­va­teľ­ky svo­jou po­va­hou na­po­má­ha li­mi­to­vať ri­zi­ko ko­lú­zie nie­len v tres­tnej ve­ci, v kto­rej bo­la po­vin­nosť pod­ro­biť sa mu ulo­že­ná. I tá­to ná­miet­ka sťa­žo­va­teľ­ky si vy­ža­do­va­la zo stra­ny kraj­ské­ho sú­du väč­šiu po­zor­nosť a pod­rob­nej­šiu, pres­ved­či­vej­šiu od­po­veď.

47.     Vzhľa­dom na ne­dos­ta­toč­né od­ôvod­ne­nie a vy­rov­na­nie sa s vy­tý­ka­ný­mi as­pek­tmi (ad­re­sá­ti ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia sťa­žo­va­teľ­ky, vý­kon väz­by sťa­žo­va­teľ­kou po do­bu 12 me­sia­cov, všeo­bec­né spo­lo­čen­ské vní­ma­nie sťa­žo­va­teľ­ky, ulo­že­nie po­vin­nos­tí/ob­me­dze­ní a mo­ni­to­ro­va­nie sťa­žo­va­teľ­ky v inej tres­tnej ve­ci) väz­ba sťa­žo­va­teľ­ky nie je v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní kraj­ské­ho sú­du od­ôvod­ne­ná kon­krét­ny­mi okol­nos­ťa­mi, kto­ré nas­ved­ču­jú exis­ten­cii vä­zob­né­ho dô­vo­du pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku a ne­mož­nos­ti nah­ra­de­nia väz­by, čo má za nás­le­dok nut­nosť kon­šta­to­va­nia po­ru­še­nia zá­klad­né­ho prá­va sťa­žo­va­teľ­ky na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ús­ta­vy a prá­va na slo­bo­du pod­ľa čl. 5 ods. 1 do­ho­vo­ru na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du (bod 1 vý­ro­ku ná­le­zu).

48.     V dôs­led­ku vy­slo­ve­nia po­ru­še­nia ozna­če­ných práv sťa­žo­va­teľ­ky uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du ús­tav­ný súd na­pad­nu­té uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du zru­šil (bod 2 vý­ro­ku ná­le­zu) pod­ľa § 133 ods. 2 zá­ko­na č. 314/2018 Z. z. o Ústav­nom sú­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len ,,zá­kon o ús­tav­nom sú­de“).

49.     Na­priek to­mu, že ús­tav­ný súd vy­slo­vil po­ru­še­nie ozna­če­ných práv sťa­žo­va­teľ­ky uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du a na­pad­nu­té uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du zru­šil, ne­pos­tu­po­val ďa­lej pod­ľa § 133 ods. 3 písm. b) zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de a nep­ris­tú­pil k vrá­te­niu ve­ci na ďal­šie ko­na­nie. Za roz­ho­du­jú­cu okol­nosť v tom­to sme­re ús­tav­ný súd po­va­žo­val tú sku­toč­nosť, že sťa­žo­va­teľ­ka bo­la me­dzi­ča­som (26. má­ja 2021) pre­pus­te­ná z väz­by prí­ka­zom pro­ku­rá­to­ra sp. zn. VII/2 Gv 160/20/1000-131, pri­čom o väz­be mož­no roz­ho­do­vať vždy iba s účin­ka­mi pro fu­tu­ro (I. ÚS 88/04, I. ÚS 115/07, II. ÚS 108/08, II. ÚS 111/2018).

V.

Tro­vy ko­na­nia

50.     Ústav­ný súd priz­nal sťa­žo­va­teľ­ke (§ 73 ods. 3 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de) ná­rok na náh­ra­du trov ko­na­nia v cel­ko­vej su­me 460,90 eur (bod 3 vý­ro­ku ná­le­zu).

51.     Pri vý­poč­te trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia sťa­žo­va­teľ­ky ús­tav­ný súd vy­chá­dzal z vy­hláš­ky Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 655/2004 Z. z. o od­me­nách a náh­ra­dách ad­vo­ká­tov za pos­ky­to­va­nie práv­nych slu­žieb v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov [(ďa­lej len „vy­hláš­ka“); § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a, § 16 ods. 3 vy­hláš­ky]. Zá­klad­ná sadz­ba od­me­ny za úkon práv­nej služ­by us­ku­toč­ne­ný v ro­ku 2021 je 181,17 eur a hod­no­ta re­žij­né­ho pau­šá­lu je 10,87 eur. Sťa­žo­va­teľ­ke vzni­kol ná­rok na náh­ra­du trov ko­na­nia za dva úko­ny práv­nej služ­by us­ku­toč­ne­né v ro­ku 2021 (prev­za­tie a príp­ra­va za­stú­pe­nia, po­da­nie ús­tav­nej sťaž­nos­ti ús­tav­né­mu sú­du), t. j. cel­kom v su­me 384,08 eur. Priz­na­nú od­me­nu ús­tav­ný súd zvý­šil o 20 % daň z pri­da­nej hod­no­ty

(ďa­lej len „DPH“), t. j. o su­mu 76,82 eur, pre­to­že práv­ny zá­stup­ca sťa­žo­va­teľ­ky je pla­ti­te­ľom DPH

(§ 18 ods. 3 vy­hláš­ky). Náh­ra­du za tre­tí úkon práv­nej služ­by - sta­no­vis­ko k vy­jad­re­niu kraj­ské­ho sú­du do­ru­če­né ús­tav­né­mu sú­du 20. jú­la 2021, ús­tav­ný súd sťa­žo­va­teľ­ke nep­riz­nal, pre­to­že ob­sah do­ru­če­né­ho sta­no­vis­ka ne­po­va­žo­val za ta­ký, kto­rý by pris­pel k bliž­šie­mu ob­jas­ne­niu po­su­dzo­va­nej

ve­ci.

52.       Priz­na­nú náh­ra­du trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia je kraj­ský súd po­vin­ný uh­ra­diť na účet práv­ne­ho zá­stup­cu sťa­žo­va­teľ­ky (§ 62 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de v spo­je­ní s § 263 Ci­vil­né­ho spo­ro­vé­ho po­riad­ku) ozna­če­né­ho v zá­hla­ví toh­to ná­le­zu v le­ho­te dvoch me­sia­cov od prá­vop­lat­nos­ti toh­to ná­le­zu.

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu ús­tav­né­ho sú­du ne­mož­no po­dať op­rav­ný pros­trie­dok.

V Ko­ši­ciach 14. ok­tób­ra 2021

Ro­bert Šorl
pred­se­da se­ná­tu

 

Diskusia