Rozsudok ESĽP vo veci Mucha v. Slovenská republika zo dňa 25.11.2021

 Mi­chal Man­dzák a Ma­rek Pa­ra, ad­vo­ká­ti

Roz­su­dok ESĽP vo ve­ci MU­CHA v. Slo­ven­ská re­pub­li­ka zo dňa 25.11.2021, sťaž­nosť čís­lo 63703/19

Ak­tuál­nym textom nad­vä­zu­je­me na náš pred­chá­dza­jú­ci prís­pe­vok zo dňa 06.06.2020 s náz­vom 'Pre­zum­pcia ne­vi­ny v naj­ak­tuál­nej­šej ju­di­ka­tú­re Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skej únie, vo ve­ciach C-709/18 zo dňa 28.05.2020; C-377/18 zo dňa 05.09.2019', kto­rý sa ve­no­val prob­le­ma­ti­ke spra­vod­li­vos­ti ko­na­nia z poh­ľa­du za­cho­va­niu pre­zum­pcie ne­vi­ny a prá­va na zá­kon­né­ho sud­cu.

Spô­sob roz­ho­do­va­nia v tzv. „sku­pi­no­vých“ tres­tných ve­ciach o jed­nom ale­bo o čas­ti ob­vi­ne­ných bez to­ho, aby tým bo­lo za­siah­nu­té do pre­zum­pcie ne­vi­ny os­tat­ných ob­vi­ne­ných, o kto­rých vi­ne do­po­siaľ ne­bo­lo prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­té, pred­sta­vu­je v práv­nej teó­rii a praxi spor poč­núc up­lat­ne­ním ná­miet­ky za­uja­tos­ti v tres­tnej ve­ci Ró­bert L. a spol. pre zlo­čin Za­lo­že­nie, zos­no­va­nia a pod­po­ro­va­nie zlo­či­nec­kej sku­pi­ny pod­ľa § 296 Tr­zák. (zák. č. 300/2005 Z.z.) ve­de­nej se­ná­tom 3T Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca pod sp.zn. BB-3T/32/2014, v dôs­led­ku kto­rej bo­lo pri­ja­té Sta­no­vis­ko tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 05.04.2017, sp.zn. Tpj 11/2017 zve­rej­ne­né v Zbier­ke Sta­no­vísk Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky https://www.nsud.sk/da­ta/fi­les/1714_zbier­ka-2-2017.pdf. 

Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len „ESĽP“) vo ve­ci MU­CHA v. Slo­ven­ská re­pub­li­ka, sťaž­nosť čís­lo 63703/19 roz­sud­kom zo dňa 25.11.2021 roz­ho­dol, že v dôs­led­ku skut­ko­vé­ho vy­me­dzenia tres­tných či­nov pri­pi­so­va­ných ob­vi­ne­né­mu, kto­rý neu­zav­rel do­ho­du o vi­ne a tres­te (či neu­ro­bil vy­hlá­se­nie o vi­ne) bo­lo úpl­ne to­tož­né s vy­me­dze­ním skut­kov (tres­tných či­nov) je­ho spolu­pá­cha­te­ľov, kto­rí do­ho­du o vi­ne a tres­te uzav­re­li, bo­lo po­ru­še­né je­ho prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces ga­ran­to­va­né člán­kom 6 ods. 1 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „Do­ho­vor“).

Pri kon­šta­to­va­ní po­ru­še­nia prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces (čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru) ozna­čil ESĽP dve veľ­mi re­le­van­tné (viď bod 64.) sku­toč­nos­ti:

(i)        súd I. stup­ňa mal zjav­ný pod­net na to, aby za­cho­val sú­lad s pred­chá­dza­jú­ci­mi roz­sud­ka­mi (pozn. tý­ka­jú­ci­mi sa spolu­pra­cu­jú­cich ob­vi­ne­ných), pre­to­že aké­koľ­vek proti­chod­né zis­te­nia v ko­na­ní pro­ti to­mu ob­vi­ne­né­mu, kto­rý neu­zav­rel do­ho­du o vi­ne a tres­te, te­da svo­ju vi­nu po­pie­ral, by moh­li pod­ko­pať dô­ve­ry­hod­nosť roz­sud­kov pro­ti je­ho spolu­pá­cha­te­ľom (tj. „ka­júc­ni­kom“);

(ii)      od­sú­de­nie sa­mot­né­ho sťa­žo­va­te­ľa bo­lo do znač­nej mie­ry za­lo­že­né na dô­ka­zoch pos­kyt­nu­tých (spolu­pra­cu­jú­ci­mi) spolu­pá­cha­teľ­mi, kto­rí ho už ob­vi­ni­li vo svo­jich priz­na­niach, kto­ré pos­kyt­li v pro­ce­se vy­jed­ná­va­nia o vi­ne a tres­te, v dôs­led­ku čo­ho ma­li aj tí­to tzv. „ka­júc­ni­ci“, tiež zjav­ný pod­net, aby neod­po­ro­va­li svo­jim skor­ším vy­jad­re­niam;

Dos­lov­ná ci­tá­cia bo­du 64. roz­sud­ku vo ve­ci MU­CHA v. Slo­ven­ská re­pub­li­ka:

Roz­su­dok ESĽP vo ve­ci MU­CHA v. Slo­ven­ská re­pub­li­ka sa (bod 62.) sa za­obe­rá aj ar­gu­men­tá­ciou čas­ti praxe, pod­ľa kto­rej ano­ny­mi­zá­cia (me­na a priez­vis­ka) ob­vi­ne­né­ho, kto­rý nie je účas­tní­kom do­ho­do­va­cie­ho ko­na­nia a roz­sud­ku iné­ho spolu­pá­cha­te­ľa/-ľov, v dos­ta­toč­nej mie­re ga­ran­tu­je prá­vo na za­cho­va­nie pre­zum­pcie ne­vi­ny, pri­čom ten­to ar­gu­ment ab­so­lút­ne od­mie­ta.

Zá­ro­veň ESĽP rea­gu­je na Sta­no­vis­ko tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 05.04.2017, sp.zn. Tpj 11/2017 zve­rej­ne­né v Zbier­ke Sta­no­vísk Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky https://www.nsud.sk/da­ta/fi­les/1714_zbier­ka-2-2017.pdf, kto­ré vzhľa­dom na zne­nie pred­met­né­ho roz­sud­ku ESĽP ne­mô­že zos­tať v ak­tuál­nom zne­ní za­cho­va­né a mu­sí byť nah­ra­de­né no­vým sta­no­vis­kom prís­luš­né­ho ko­lé­gia, k čo­mu bol z na­šej stra­ny od­os­la­ný pod­net.

V ne­pos­led­nom ra­de, pri zoh­ľad­ne­ní sku­toč­nos­ti, že ESĽP vy­chá­dzal a rea­go­val na roz­sud­ky Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skej únie sp.zn. C-377/18 a sp.zn. C-709/18, je nut­né uza­vrieť, že zme­na Tres­tné­ho po­riad­ku, tj. zák. č. 301/2005 Z.z. (kon­krét­ne §§ 31; 32; 238) v zne­ní čl. III. zák. č. 321/2018 Z.z. zo dňa 24.10.2018, s účin­nos­ťou odo dňa 01.01.2019 je v pria­mom roz­po­re s prá­vom Únie.

Pre­zum­pciu ne­vi­ny na úrov­ni prá­va Únie chrá­ni (čl. 48 ods. 1) Char­ta zá­klad­ných práv Európ­skej únie v spo­je­ní so Smer­ni­cou Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy (EÚ) 2016/343 zo dňa 09.03.2016 o po­sil­ne­ní ur­či­tých as­pek­tov pre­zum­pcie ne­vi­ny a prá­va byť prí­tom­ný na ko­na­ní pred sú­dom v tres­tnom ko­na­ní, kto­rú Slo­ven­ská re­pub­li­ka bez vý­hrad prev­za­la, pri­čom sa za­via­la do dňa 01.04.2018 uviesť do účin­nos­ti zá­ko­ny a iné práv­ne pred­pi­sy na do­siah­nu­tie sú­la­du vnút­roš­tát­nej práv­nej úp­ra­vy s tou­to Smer­ni­cou.

V roz­po­re s uve­de­ným zá­väz­kom Slo­ven­skej re­pub­li­ky bol pri­ja­tý zá­kon čís­lo 321/2018 Z.z., kto­ré­ho do­pa­dy na prax, v po­do­be ne­vyh­nut­nos­ti zru­še­nia via­ce­rých (a to aj prá­vop­lat­ných) roz­sud­kov bu­de s oh­ľa­dom na bež­nú prax pre­dov­šet­kým Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky roz­siah­ly.

V sú­čas­nos­ti na zá­kla­de zá­sa­dy lo­ja­li­ty, ako aj zá­sad pred­nos­ti a účin­nos­ti prá­va Únie nie sú us­ta­no­ve­nia vnút­roš­tát­nej práv­nej nor­my, aký­mi sú us­ta­no­ve­nia §§ 31 ods. 3; 32 ods. 6; 238 ods. 3 Tr.por. pre ich roz­por s prá­vom Únie ap­li­ko­va­teľ­né v tres­tných ko­na­niach a je ne­vyh­nut­né ich no­ve­li­zo­vať tak, aby bol za­bez­pe­če­ný ich sú­lad s prá­vom EU (pozn. zá­ko­nom čís­lo 321/2018 Z.z. up­ra­ve­né zne­nie § 232 ods. 8 TP nep­red­sta­vu­je roz­por k prá­vu Únie).

Zá­ve­rom je mož­né uviesť, že zá­ro­veň bu­de ne­vyh­nut­né in­for­mo­vať Európ­sku ko­mi­siu o nespl­ne­ní tran­spo­zič­nej po­vin­nos­ti prís­luš­ný­mi or­gán­mi Slo­ven­skej re­pub­li­ky a vy­vo­de­nie zod­po­ved­nos­ti z ak­tuál­ne­ho sta­vu.

Úpl­né zne­nie roz­sud­ku ESĽP vo ve­ci MU­CHA v. Slo­ven­ská re­pub­li­ka v slo­ven­skom zne­ní pri­pá­ja­me k náš­mu člán­ku.

ROZ­SU­DOK ESLP MU­CHA pro­ti SLO­VEN­SKU

Vo ve­ci Mu­cha pro­ti Slo­ven­sku,

Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va (pr­vá sek­cia), za­sa­da­jú­ci ako se­nát v zlo­že­ní:

Kse­ni­ja Tur­ko­vić, pred­sed­níč­ka,

Pé­ter Pac­zo­lay,

Kr­zys­ztof Woj­tyc­zek,

Ale­na Po­láč­ko­vá,

Gil­ber­to Fe­li­ci,

Erik Wen­nerström,

Raf­fae­le Sa­ba­to, sud­co­via,

a Re­na­ta De­ge­ner, za­pi­so­va­teľ­ka sek­cie,

so zre­te­ľom na:

sťaž­nosť (č. 63703/19) pro­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ke, po­da­nej na Súd­ny dvor pod­ľa člán­ku 34 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „Do­ho­vor“) slo­ven­ským štát­nym prís­luš­ní­kom, pá­nom Pav­lom Mu­chom (ďa­lej len „sťa­žo­va­teľ“), dňa 2. de­cem­bra 2019;

roz­hod­nu­tie o ozná­me­ní sťaž­nos­ti vlá­de SR (ďa­lej len „vlá­da“);

vy­jad­re­nia strán;

po ne­ve­rej­nom po­jed­ná­va­ní 5. ok­tób­ra a 2. no­vem­bra 2021 vy­ná­ša ten­to roz­su­dok, kto­rý bol pri­ja­tý k dru­hé­mu

z uve­de­ných dá­tu­mov:

ÚVOD

1.                  Vec sa tý­ka nes­tran­nos­ti sú­du a pre­zum­pcie ne­vi­ny v kon­texte pred­chá­dza­jú­cich roz­hod­nu­tí toh­to sú­du v rov­na­kej ve­ci.

SKUT­KOVÁ POD­STA­TA

2.    Sťa­žo­va­te­ľa, na­ro­de­né­ho v ro­ku 1979, vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy vo vä­ze­ní v Leo­pol­do­ve, za­stu­po­val pán M. Man­dzák, ad­vo­kát pô­so­bia­ci v Bra­tis­la­ve.

3. Vlá­du za­stu­po­va­la spolu­spl­no­moc­nen­ky­ňa, pa­ni M. Bá­lin­to­vá.

4.    Skut­ko­vé okol­nos­ti ve­ci, ako ich uvied­li stra­ny, mož­no zhr­núť tak­to.

I.         GENÉZA

5.    Ako zis­ti­li vnút­roš­tát­ne sú­dy, sťa­žo­va­teľ bol čle­nom zlo­či­nec­kej sku­pi­ny na stred­nej úrov­ni jej hie­rar­chie, pô­so­bia­cej viac ako de­sať ro­kov v Bra­tis­la­ve a nie­koľ­kých ďal­ších re­gió­noch Slo­ven­ska.

6.    V dňoch 1. feb­ruára a 23. má­ja 2012 bol spo­lu s ďal­ší­mi de­via­ti­mi oso­ba­mi pa­tria­ci­mi do rov­na­kej sku­pi­ny ob­vi­ne­ný zo za­lo­že­nia, zos­no­va­nia a pod­po­ro­va­nia zlo­či­nec­kej­sku­pi­ny a z via­ce­rých kon­krét­nych ná­sil­ných tres­tných či­nov.

7.    Pô­vod­ne bo­lo roz­hod­nu­té, že tres­tné stí­ha­nie všet­kých tých­to osôb bu­de ve­de­né spo­loč­ne; to­to roz­hod­nu­tie však bo­lo po­tom čias­toč­ne nah­ra­de­né nás­led­ný­mi roz­hod­nu­tia­mi o od­de­le­nom stí­ha­ní ôs­mich z nich, keď­že všet­kých osem bo­lo prip­ra­ve­ných uza­vrieť do­ho­du o vi­ne a tres­te (do­ho­da o vi­ne a tres­te). Ta­ké­to do­ho­dy mô­žu byť uzat­vo­re­né me­dzi pro­ku­ra­tú­rou a ob­vi­ne­ným (§ 232 ods. 9 Tres­tné­ho po­riad­ku (zá­kon č. 301/2005 Z. z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov) – TP. Do­ho­dy pred­pok­la­da­jú priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho, pri­čom ob­sah spi­su mu­sí dos­ved­čo­vať prav­di­vosť ta­ké­ho­to priz­na­nia. (§ 232 ods.  1). Tie­to do­ho­dy mu­sia ok­rem iné­ho ob­sa­ho­vať opis pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu ale­bo opo­me­nu­tia spô­so­bom, kto­rý umož­ňu­je je­ho jed­noz­nač­nú iden­ti­fi­ká­ciu, práv­nu kva­li­fi­ká­ciu a de­fi­ní­ciu tres­tu (§ 232 ods.  8). Ako je uve­de­né niž­šie, ta­ké­to do­ho­dy mu­sí schvá­liť súd.

II.      SA­MOS­TATNÉ KO­NA­NIA SPOLU­PÁCHO­VA­TEĽOV

8.    V sa­mos­tat­ných ko­na­niach pro­ti ôs­mim spolu­pá­cha­te­ľom sťa­žo­va­te­ľa bo­li uzav­re­té do­ho­dy o vi­ne a tres­te, kto­ré bo­li pred­lo­že­né na schvá­le­nie Špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du (ŠTS). Tie pred­bež­ne pres­kú­mal pred­se­da prís­luš­né­ho se­ná­tu, pri kto­rom mal pred­se­da po­vin­nosť pri­hlia­dať na ob­sah spi­su (§ 331 ods. 1 TP). Keď­že ne­bo­lo kon­šta­to­va­né zjav­né po­ru­še­nie pos­tu­pu ale­bo zjav­ná nep­ri­me­ra­nosť do­hôd, se­nát ich ďa­lej pres­kú­mal na ve­rej­nom za­sad­nu­tí (§332ods. 1 a § 333 ods.  1 TP). Pri roz­ho­do­va­ní bol­se­nát po­vin­ný nap­rík­lad skú­mať, či sa sku­tok, ale­bo opo­me­nu­tie, pre kto­ré bo­li pá­cha­te­lia stí­ha­ní, stal, či iš­lo o trest­ný čin a ak áno, kto­rý, či ho ob­vi­ne­ní spá­cha­li, či sa má ulo­žiť trest a ak áno, aký (§ 169 ods. 1 TP). Ok­rem to­ho mal se­nát po­su­dzo­vať od­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho na otáz­ky, kto­ré mu ma­jú byť po­lo­že­né v sú­la­de so zá­ko­nom s cie­ľom za­bez­pe­čiť je­ho prá­va (§ 169 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku).

9.    Ko­na­nia tý­ka­jú­ce sa ôs­mych spolu­pá­cha­te­ľov sťa­žo­va­te­ľa bo­li ukon­če­né roz­sud­kom vy­ne­se­ným ŠTS dňa 19. de­cem­bra 2012 a dvo­ma sa­mos­tat­ný­mi roz­sud­ka­mi vy­ne­se­ný­mi tým­to sú­dom dňa 7. mar­ca 2013.

10.    Všet­ky tie­to ko­na­nia sa vied­li pred rov­na­kým troj­člen­ným se­ná­tom ŠTS, kto­rý vy­dal všet­ky tri vy­ššie uve­de­né roz­sud­ky. Všet­ci čle­no­via se­ná­tu bo­li sud­co­via z po­vo­la­nia.

11.    Po­va­ha roz­sud­kov bo­la ta­ká, že po potvr­de­ní do­hôd o vi­ne a tres­te, kto­ré už bo­li uzav­re­té me­dzi vy­ššie uve­de­ný­mi spolu­pá­cha­teľ­mi a pro­ku­ra­tú­rou, ich ŠTS uz­nal vin­ný­mi v roz­sa­hu skut­ko­vej ve­ty do­ho­dy a od­sú­dil ich na rôz­ne tres­ty od­ňa­tia slo­bo­dy. Vý­ro­ko­vá časť tých­to roz­sud­kov je sfor­mu­lo­va­ná rov­na­kým štý­lom ako bež­né od­su­dzu­jú­ce roz­sud­ky, pri­čom súd uz­ná­va ob­vi­ne­né­ho vin­ným z tres­tné­ho či­nu spá­cha­né­ho pres­ne skut­ko­vo vy­me­dze­ným ko­na­ním (ale­bo opo­me­nu­tím) a uk­la­dá tej­to oso­be trest. Pres­né skut­ko­vé vy­me­dzenie toh­to tres­tné­ho či­nu ale­bo opo­me­nu­tia (skut­ko­vá ve­ta) sa uvá­dza vo vý­ro­ko­vej čas­ti roz­sud­ku.

12.    V tej­to ve­ci pres­ná skut­ko­vá ve­ta niek­to­rých tres­tných či­nov pri­pi­so­va­ných spolu­pá­cha­te­ľom sťa­žo­va­te­ľa od­ka­zo­va­la na sťa­žo­va­te­ľa, kto­ré­ho to­tož­nosť bo­la uvá­dza­ná ini­ciál­ka­mi je­ho me­na a v niek­to­rých prí­pa­doch aj pre­zýv­kou. Po­kiaľ ide o je­den z roz­sud­kov zo 7. mar­ca 2013, vlá­da pred­lo­ži­la aj zne­nie reál­nych do­hôd o vi­ne a tres­te, z kto­rých ten­to roz­su­dok vy­chá­dza, kde je sťa­žo­va­teľ iden­ti­fi­ko­va­ný ce­lým me­nom. S vý­nim­kou spô­so­bu, akým je v nich ozna­če­ný, sú však zmien­ky o sťa­žo­va­te­ľo­vi v tých­to do­ho­dách to­tož­né s tý­mi, kto­ré sú uve­de­né v roz­sud­ku o ich schvá­le­ní.

13.    Zmien­kyo sťa­žo­va­te­ľo­vi v sa­mot­ných do­ho­dách a v troch roz­sud­koch mož­no zhr­núť tak­to:

- z hľa­dis­ka hie­rar­chie pred­met­nej zlo­či­nec­kej sku­pi­ny v nej sťa­žo­va­teľ za­ují­mal po­zí­ciu v stre­de a z nej dá­val po­ky­ny na pá­chanie rôz­nych tres­tných čin­nos­tí – vrá­ta­ne tých, z kto­rých bo­li ob­vi­ne­né oso­by uz­na­né vin­ný­mi;

- jed­na z ob­vi­ne­ných osôb, kto­rá bo­la uz­na­ná vin­nou, sa zú­čas­tni­la na skut­ku vy­die­ra­nia; per­cen­to su­my, kto­rá ma­la byť tým­to spô­so­bom ná­sil­ne vy­mo­že­ná, ma­la byť pod­ľa pra­vi­diel sku­pi­ny od­ov­zda­ná sťa­žo­va­te­ľo­vi (ako na­dria­de­né­mu ob­vi­ne­né­ho);

- sťa­žo­va­teľ na zá­kla­de svoj­ho pos­ta­ve­nia v hie­rar­chii ulo­žil čle­no­vi sku­pi­ny fi­nan­čnú po­ku­tu za po­ru­še­nie pra­vi­diel sku­pi­ny a dal po­kyn os­tat­ným čle­nom – vrá­ta­ne jed­nej z ob­vi­ne­ných osôb (kto­rá bo­la uz­na­ná vin­nou) – aby po­ku­tu vy­moh­li a za­bez­pe­či­li úh­ra­du ur­či­té­ho per­cen­ta z nej sťa­žo­va­te­ľo­vi;

- sťa­žo­va­teľ na zá­kla­de svoj­ho pos­ta­ve­nia v hie­rar­chii (i) na­ria­dil čle­nom sku­pi­ny – vrá­ta­ne jed­nej z ob­vi­ne­ných osôb (kto­rá bo­la uz­na­ná vin­nou) – ná­sil­ne vy­brať od iné­ho čle­na ur­či­tú su­mu pe­ňa­zí ako spla­te­nie dl­hu a ako po­ku­tu za ne­dodr­ža­nie pra­vi­diel sku­pi­ny, (ii) ur­čil mies­to spá­chania skut­ku a (iii) pri­jal vý­no­sy z nej a roz­de­lil ich me­dzi účas­tní­kov.

14.    Roz­sud­ky neob­sa­ho­va­li iné od­ôvod­ne­nie ako (i) re­ka­pi­tu­lá­ciu pro­ces­nej his­tó­rie prí­pa­du, (ii) od­kaz na plat­né práv­ne pred­pi­sy tý­ka­jú­ce sa do­ho­dy o vi­ne a tres­te (vrá­ta­ne pra­vid­la, pod­ľa kto­ré­ho je pot­reb­né reš­pek­to­vať prá­vo ob­vi­ne­ných osôb na ob­ha­jo­bu a že tie oso­by

sa k spá­chaniu tres­tných či­nov, na kto­ré sa vzťa­hu­je do­ho­da, mu­sia priz­nať a pri­jať pro­ku­ra­tú­rou navr­hnu­tý trest, a (iii) zis­te­nia prís­luš­né­ho sú­du, že tie­to pra­vid­lá bo­li dodr­ža­né, že do­ho­dy o vi­ne a tres­te ne­bo­li nes­pra­vod­li­vé, že navr­hnu­té tres­ty bo­li pri­me­ra­né a že z tých­to dô­vo­dov bo­li do­ho­dy o vi­ne a tres­te schvá­le­né.

15.    Zo zá­ko­na na­do­bud­li tri roz­sud­ky prá­vop­lat­nosť pri ich vy­hlá­se­ní.

III.   KO­NA­NIE SŤAŽO­VA­TEĽA

16.    ŠTS pre­jed­ná­val prí­pad sťa­žo­va­te­ľa v sa­mos­tat­nom ko­na­ní, pri­čom za­sa­dal ako se­nát v tom is­tom zlo­že­ní ako se­nát, kto­rý pre­jed­ná­val prí­pa­dy os­tat­ných spolu­pá­cha­te­ľov. Roz­sud­kom zo 7. augus­ta 2013 uz­nal sťa­žo­va­te­ľa za vin­né­ho v zmys­le ob­ža­lo­by a od­sú­dil ho na trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 23 ro­kov.

Tres­tné či­ny, z kto­rých bol uz­na­ný vin­ným, po­zos­tá­va­li zo šty­roch ok­ru­hov tres­tnej čin­nos­ti, kto­rých pres­né skut­ko­vé vy­me­dzenia bo­li to­tož­né s de­fi­ní­cia­mi zhr­nu­tý­mi v bo­de 13 vy­ššie, ok­rem ne­vyh­nut­ných re­dak­čných úp­rav.

17.    Roz­su­dok bol za­lo­že­ný na zlo­ži­tých lis­tin­ných, zna­lec­kých a iných dô­ka­zoch, vrá­ta­ne sve­dec­tiev a vý­po­ve­dí uve­de­ných spolu­pá­cha­te­ľov. Dva­ja z nich od­miet­li vy­po­ve­dať, pri­čom mies­to to­ho bo­la pre­čí­ta­ná us­ved­ču­jú­ca vý­po­veď jed­né­ho zo spolu­ob­vi­ne­ných z príp­rav­né­ho ko­na­nia. Zvyš­ní šies­ti pos­kyt­li vý­po­ve­de, kto­ré sťa­žo­va­te­ľa v rôz­nej mie­re us­ved­čo­va­li v sú­vis­los­ti s jed­ným ale­bo via­ce­rý­mi pred­met­ný­mi tres­tný­mi čin­mi.

18.    Pr­vos­tup­ňo­vý súd vo svo­jom od­ôvod­ne­ní tiež oso­bit­ne poz­na­me­nal, že od­sú­de­nia uve­de­ných spolu­pá­cha­te­ľov bo­li „vec­nou a ce­lis­tvou sú­čas­ťou pre­jed­ná­va­nej ve­ci“a že „tie­to roz­hod­nu­tia bo­lioboz­ná­me­né a [bo­li] sú­čas­ťou spi­su“. Po­kiaľ ide o trest­ný čin za­lo­že­nia, zos­no­va­nia a pod­po­ro­va­nia zlo­či­nec­kej sku­pi­ny, súd ďa­lej poz­na­me­nal, že sve­dec­ké vý­po­ve­de us­ved­ču­jú­ce sťa­žo­va­te­ľa po­chá­dza­li naj­mä od spolu­pá­cha­te­ľov, kto­rí súh­la­si­li spolu­pra­co­vať s po­lí­ciou, inak zná­mi aj ako „ka­júc­ni­ci“). O tých­to dô­ka­zoch však v zá­sa­de ne­mož­no po­chy­bo­vať len na zá­kla­de tej­to sku­toč­nos­ti. V da­nej ve­ci bo­li tie­to us­ved­ču­jú­ce dô­ka­zy pod­po­re­né iný­mi (aj keď ne­pria­my­mi) dô­kaz­mi a pre­va­žo­va­li nad aký­mi­koľ­vek sve­dec­ký­mi vý­po­ve­ďa­mi v pros­pech sťa­žo­va­te­ľa.

IV.  OP­RAVNÉ PROS­TRIED­KY

19.    Sťa­žo­va­teľ na­pa­dol svo­je od­sú­de­nie od­vo­la­ním, do­vo­la­ním a v ko­neč­nom dôs­led­ku ús­tav­nou sťaž­nos­ťou. Ok­rem na­pad­nu­tia hod­no­te­nia dô­ka­zov sú­dom,

naj­mä pred do­vo­la­cím sú­dom a ús­tav­ným sú­dom, tiež tvr­dil, že mu bo­lo od­op­re­té prá­vo na (i) pre­jed­na­nie ve­ci nes­tran­ným sú­dom a (ii) byť po­va­žo­va­ným za ne­vin­né­ho vzhľa­dom na to, že roz­sud­ky od­su­dzu­jú­ce je­ho údaj­ných spolu­pá­cha­te­ľov spô­so­bi­li za­uja­tosť po­sú­de­nia je­ho vlas­tnej­ve­ci a vy­nie­sol ich se­nát v rov­na­kom zlo­že­ní, aké mal se­nát po­jed­ná­va­jú­ci o je­ho vlas­tnej ve­ci.

20.     Op­rav­né pros­tried­ky sťa­žo­va­te­ľa bo­li za­miet­nu­té, pri­čom ko­neč­né roz­hod­nu­tie (t. j. bez mož­nos­ti ďal­ších op­rav­ných pros­tried­kov) vy­nie­sol Ústav­ný súd 25. jú­na 2019,čo do re­le­van­tnos­ti, z tých­to dô­vo­dov.

21.    Pri hod­no­te­ní dô­ka­zov a up­lat­ne­ní prá­va pr­vos­tup­ňo­vým sú­dom ne­bo­la zis­te­ná žiad­na chy­ba ale­bo nez­rov­na­losť. Čo sa tý­ka uz­na­nia sťa­žo­va­te­ľa za vin­né­ho z lú­pe­že a vy­die­ra­nia, je­ho od­sú­de­nie bo­lo za­lo­že­né naj­mä na dô­ka­zoch spolu­pá­cha­te­ľov, kto­rí sa do­hod­li na spolu­prá­ci s po­lí­ciou.

22.    Ná­miet­ky sťa­žo­va­te­ľa tý­ka­jú­ce sa údaj­né­ho ne­dos­tat­ku nes­tran­nos­ti a po­ru­še­nia zá­sa­dy pre­zum­pcie ne­vi­ny bo­li za­miet­nu­té s pou­ka­zom na niž­šie uve­de­né zjed­no­cu­jú­ce sta­no­vis­ko vy­da­né Tres­tnop­ráv­nym ko­lé­giom Naj­vyš­šie­ho sú­du (poz­ri niž­šie od­se­ky 28 a nasl.). Ok­rem iné­ho sa kon­šta­to­va­lo, že súd, kto­rý súh­la­sil s do­ho­dou o vi­ne a tres­te, ne­vy­ko­nal a ne­hod­no­til žiad­ne dô­ka­zy a roz­ho­dol len o skut­ku, kto­rý bol pred­me­tom stí­ha­nia, je­ho práv­nej kva­li­fi­ká­cii a pri­me­ra­nos­ti ulo­že­né­ho tres­tu. Je­ho roz­su­dok bol zá­väz­ný len pre od­sú­de­né­ho (a ni­ko­ho iné­ho) a ten­to súd ne­mal pries­tor na to, aby si vy­tvo­ril ná­zor vo vzťa­hu k inej oso­be bez vy­ko­na­nia prís­luš­ných dô­ka­zov.

23.    Pod­ľa prin­cí­pu sub­si­dia­ri­ty ne­mal Ústav­ný súd prá­vo­moc za­obe­rať sa žiad­nou sťaž­nos­ťou tý­ka­jú­cou sa sú­du pr­vé­ho stup­ňa a od­vo­la­cie­ho sú­du. Po­kiaľ ide o do­vo­la­cí súd, v je­ho roz­hod­nu­tí ne­bo­la zis­te­ná žiad­na ús­tav­ne re­le­van­tná ne­zá­kon­nosť, svoj­vô­ľa ale­bo nes­práv­nosť. Ok­rem už uve­de­ných dô­vo­dov bo­lo poz­na­me­na­né, že na roz­diel od prí­pa­dov ako Ferran­tel­lia San­tan­ge­lo pro­ti Ta­lian­sku (7. august 1996, Sprá­vy zroz­sud­kov a roz­hod­nu­tí 1996-III), v tom­to prí­pa­de sťa­žo­va­te­ľa­ni netvr­dil, že súd pr­vej in­štan­cie „ci­to­val mno­hé úryv­ky... zo [svo­jich skor­ších] roz­sud­kov [us­ved­ču­jú­cich je­ho spolu­pá­cha­te­ľov]“.

PRÍSLUŠNÝ PRÁV­NY RÁMEC A PRAX

I.         TRESTNÝ PO­RIA­DOK

24.    § 2, kto­rý us­ta­no­vu­je zá­klad­né zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia, vo svo­jom štvr­tom od­se­ku uvá­dza, že kaž­dý, pro­ti ko­mu sa ve­die tres­tné stí­ha­nie, sa po­va­žu­je za ne­vin­né­ho, kým ho súd v od­su­dzu­jú­com roz­sud­ku neuz­ná vin­ným.

25.    Dô­vo­dy, pre kto­ré sú sud­ca a iní fun­kcio­ná­ri vy­lú­če­ní z účas­ti na tres­tnom ko­na­ní, sú uve­de­né v § 31. Pod­ľa od­se­ku 3 toh­to  us­ta­no­ve­nia, kto­rý bol do zá­ko­na vlo­že­ný no­ve­lou, kto­rá na­do­bud­la účin­nosť 1. ja­nuá­ra 2019 (pod­ľa zá­ko­na č. 321/2018 Z. z.), pred­chá­dza­jú­ce roz­hod­nu­tie sud­cu ale­bo se­ná­tu vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu, spolu­ob­vi­ne­né­mu ale­bo iné­mu ob­vi­ne­né­mu, kto­rých tres­tné či­ny spo­lu sú­vi­sia, nie je dô­vo­dom na vy­lú­če­nie toh­to sud­cu ale­bo se­ná­tu z účas­ti na pred­met­nom tres­tnom ko­na­ní. Ten­to poz­me­ňu­jú­ci a dopl­ňu­jú­ci návrh za­vie­dol aj ďal­šie nas­le­du­jú­ce us­ta­no­ve­nia, kto­ré ma­jú vplyv na do­ho­dy o vi­ne a tres­te, a to . Pro­ku­ra­tú­ra má do­hliad­nuť na to, aby pres­né skut­ko­vé vy­me­dzenie tres­tné­ho či­nu ale­bo opo­me­nu­tia účas­tní­ka do­ho­dy o vi­ne a tres­te bo­lo sfor­mu­lo­va­né tak, aby ne­za­sa­ho­va­lo do pre­zum­pcie ne­vi­ny vo vzťa­hu k oso­bám, kto­ré na do­ho­du nep­ris­tú­pi­li. (§ 232 ods. 8 písm. b)). Ak to okol­nos­ti do­vo­ľu­jú, mož­no časť ve­ci tý­ka­jú­cu sa niek­to­rých spolu­ob­vi­ne­ných ukon­čiť vo vzťa­hu k nim sa­mos­tat­ne, pri­čom prá­va os­tat­ných spolu­ob­vi­ne­ných tým nie sú dot­knu­té. Súd má pri­tom dbať na to, aby ne­doš­lo k zá­sa­hu do pre­zum­pcie ne­vi­ny os­tat­ných spolu­ob­vi­ne­ných ale­bo iných účas­tní­kov stí­ha­ných za da­ný čin ale­bo opo­me­nu­tie (§ 238 ods.  3).

26.    Pod­ľa § 32 ods.  6, ná­miet­ka za­uja­tos­ti za­lo­že­ná na ur­či­tom pro­ces­nom pos­tu­pe sú­du nep­ri­chá­dza do úva­hy.

27.    Prá­vo­moc sú­du schva­ľu­jú­ce­ho do­ho­du o vi­ne a tres­te, roz­hod­núť o či­ne ale­bo opo­me­nu­tí, kto­rý je pred­me­tom ko­na­nia, o je­ho práv­nej kva­li­fi­ká­cii a pri­me­ra­nos­ti tres­tu sa ob­me­dzu­je na ob­vi­ne­né­ho, kto­rý do­ho­du uzav­rel (§ 334 ods.  1). Schvá­le­nie do­ho­dy sa us­ku­toč­ňu­je vo for­me ve­rej­ne vy­hlá­se­né­ho roz­sud­ku, pro­ti kto­ré­mu sa ne­mož­no od­vo­lať, s vý­nim­kou do­vo­la­nia v prí­pa­de pod­stat­né­ho po­ru­še­nia prá­va na ob­ha­jo­bu (§ 334 ods. 1).

II.      ZJED­NO­CUJÚCE STA­NO­VIS­KO VY­DANÉ TRES­TNOPRÁVNYM KOLÉGIOM NAJ­VYŠŠIEHO SÚDU

28.    Tres­tnop­ráv­ne ko­lé­gium Naj­vyš­šie­ho sú­du vy­dal 5. ap­rí­la 2017 zjed­no­cu­jú­ce sta­no­vis­ko, kto­ré­ho cie­ľom bo­lo upev­niť roz­diel­ny vý­klad a up­lat­ňo­va­nie niek­to­rých us­ta­no­ve­ní TP tý­ka­jú­cich sa pre­zum­pcie ne­vi­ny a nes­tran­nos­ti sú­du. Vy­šlo v Zbier­ke sta­no­vísk Naj­vyš­šie­ho sú­du pod č. 15/2017. V roz­hod­nu­tí sa ok­rem iné­ho uvá­dza, že

„1) Pre­zum­pcia ne­vi­ny... sa tý­ka ob­vi­ne­né­ho v pre­jed­ná­va­nom tres­tnom ko­na­ní a nie je po­ru­še­ná, ak účasť ob­vi­ne­né­ho na tres­tnej čin­nos­ti v pred­met­nom ko­na­ní bo­la uve­de­ná vo vý­ro­ko­vej čas­ti ale­bo v od­ôvod­ne­ní skor­šie­ho súd­ne­ho roz­hod­nu­tia o od­sú­de­ní inej oso­by; rov­na­ko sa pre­káž­ka roz­hod­nu­tej ve­ci  (re­siu­di­ca­ta) sta­no­vu­je len vo vzťa­hu k od­sú­de­né­mu...; v nás­led­nom tres­tnom ko­na­ní mô­že byť za ten is­tý trest­ný čin stí­ha­ná iná ... oso­ba.

2)    Súd schvá­li do­ho­du o vi­ne a tres­te bez to­ho, aby pres­kú­mal dô­ka­zy..., pri­čom to­to roz­hod­nu­tie... má práv­ne účin­ky len vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu[dot­knu­té­mu]...

Ak súd nás­led­ne roz­hod­ne o [skut­ko­vej pod­sta­te ve­ci pre­jed­ná­va­nej a vy­me­dze­nej] uz­ne­se­ním o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pro­ti iné­mu ob­vi­ne­né­mu (aj keď za trest­ný čin, na kto­rý sa vzťa­hu­je už skôr schvá­le­ná do­ho­da)..., po­tom v tom­to sme­re mu­sí vy­ko­nať vlas­tné po­sú­de­nie dô­ka­zov bez to­ho, aby bol akým­koľ­vek spô­so­bom via­za­ný pred­chá­dza­jú­cim schvá­le­ním do­ho­dy ... a ne­mô­že sa spo­lie­hať na schvá­le­nú do­ho­du [ne­mô­že pri roz­ho­do­va­ní vy­chá­dzať zo schvá­le­nej do­ho­dy] ...

3)    Ob­jek­tív­na skúš­ka nes­tran­nos­ti (ale­bo jej zda­nia na­vo­nok)... zna­me­ná hod­no­te­nie [vy­ko­na­né] nes­tran­ným po­zo­ro­va­te­ľom, kto­rý však [mu­sí byť] in­for­mo­va­ný as­poň o zá­klad­ných zá­ru­kách (kau­te­lách) [kto­ré tre­ba v pou­ži­tých pos­tu­poch dodr­žia­vať]. Po­kiaľ ide o otáz­ku pre­zum­pcie ne­vi­ny, tá­to za­hŕňa ... okol­nos­ti uve­de­né v bo­doch 1) a 2) [vy­ššie].

4)    Sud­ca, kto­rý roz­ho­du­je o do­ho­de o vi­ne a tres­te, ne­po­ru­šu­je pre­zum­pciu ne­vi­ny... vo vzťa­hu k inej oso­be, kto­rá, pod­ľa pres­né­ho skut­ko­vé­ho vy­me­dzenia tres­tné­ho či­nu (ale­bo opo­me­nu­tia) pred­sta­vu­jú­ce­ho trest­ný čin, na kto­rý sa vzťa­hu­je [do­ho­da o vi­ne a tres­te] a roz­su­dok [kto­rý ju schva­ľu­je] – sa zú­čas­tni­la na tres­tnom ko­na­ní ale­bo opo­me­nu­tí pri­pi­so­va­nom ob­vi­ne­né­mu [účas­tní­ko­vi do­ho­dy]; ta­ký­to sud­ca nie je vy­lú­če­ný... z [roz­ho­do­va­nia v] nás­led­nom ko­na­ní tý­ka­jú­com sa návr­hu na ob­ža­lo­bu pro­ti „inej“ dot­knu­tej oso­be (čo mô­že za­hŕňať spolu­ob­vi­ne­nú oso­bu [kto­rá je účas­tní­kom rov­na­kých skut­kov).“

29.    V od­ôvod­ne­ní vy­ššie uve­de­nej vý­ro­ko­vej čas­ti zjed­no­cu­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia bo­lo tiež poz­na­me­na­né, že po­kiaľ nie je pre iden­ti­fi­ká­ciu tres­tné­ho či­nu pod­ľa do­ho­dy o vi­ne a tres­te pod­stat­ná in­di­vi­duál­na iden­ti­fi­ká­cia aké­ho­koľ­vek tre­tie­ho spolu­pá­cha­te­ľa, bo­lo vhod­né akú­koľ­vek ta­kú­to tre­tiu stra­nu iden­ti­fi­ko­vať iba ini­ciál­ka­mi. Na­priek to­mu, vzhľa­dom na ob­sah pod­kla­do­vé­ho súd­ne­ho spi­su, súd skú­ma­jú­ci do­ho­du o vi­ne a tres­te poz­nal úpl­nú to­tož­nosť ta­kých­to tre­tích osôb.

III. PRÁVO EURÓPSKEJ ÚNIE

A. Char­ta zá­klad­ných práv Európ­skej únie

30.    Prís­luš­ná časť dru­hé­ho od­se­ku člán­ku 47 sta­no­vu­je, že:

„Kaž­dý má prá­vo na ... pre­jed­na­nie ... ... pred ... nes­tran­ným sú­dom, kto­rý bol pred­tým us­ta­no­ve­ný zá­ko­nom. ...”

31. Pod­ľa pr­vé­ho od­se­ku člán­ku 48:

Kaž­dý, kto je ob­vi­ne­ný, sa po­va­žu­je za ne­vin­né­ho, po­kiaľ sa neuz­ná vin­ným zá­kon­ným spô­so­bom."

B. Smer­ni­ca Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy (EÚ) 2016/343 z 9. mar­ca 2016 o po­sil­ne­ní niek­to­rých as­pek­tov pre­zum­pcie ne­vi­ny a prá­va účas­ti na po­jed­ná­va­ní v tres­tnom ko­na­ní

32.    Pod­ľa od­ôvod­ne­ní 1, 9 a 16 v pream­bu­le smer­ni­ce (ďa­lej len „smer­ni­ca 2016/343“):

„(1) Pre­zum­pcia ne­vi­ny a prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces sú za­kot­ve­né v člán­koch 47 a 48 [Char­ty], člán­ku 6 [Do­ho­vo­ru], člán­ku 14 Me­dzi­ná­rod­né­ho pak­tu o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach (ICCPR) a člán­ku 11 Všeo­bec­nej dek­la­rá­cie ľud­ských práv.

...

(9)    Úče­lom tej­to smer­ni­ce je po­sil­niť prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces v tres­tnom ko­na­ní sta­no­ve­ním spo­loč­ných mi­ni­mál­nych pra­vi­diel tý­ka­jú­cich sa ur­či­tých as­pek­tov pre­zum­pcie ne­vi­ny a prá­va účas­ti na po­jed­ná­va­ní.

...

(16)    Pre­zum­pcia ne­vi­ny by bo­la po­ru­še­ná, ak by ve­rej­né vy­hlá­se­nia ve­rej­ných or­gá­nov ale­bo iné súd­ne roz­hod­nu­tia ako tie o vi­ne ozna­čo­va­li po­doz­ri­vú ale­bo ob­vi­ne­nú oso­bu za vin­nú, po­kiaľ sa vi­na tej­to oso­by zá­kon­ne nep­reu­ká­za­la. Ta­ké­to vy­hlá­se­nia a súd­ne roz­hod­nu­tia by ne­ma­li od­rá­žať ná­zor, že da­ná oso­ba je vin­ná. Tým by ne­ma­li byť dot­knu­té úko­ny tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­rých cie­ľom je do­ká­zať vi­nu po­doz­ri­vej ale­bo ob­vi­ne­nej oso­by, ako napr.ob­ža­lo­ba a bez to­ho, aby bo­li dot­knu­té súd­ne roz­hod­nu­tia, v dôs­led­ku kto­rých na­do­bud­ne účin­nosť pod­mie­neč­ný trest, za pred­pok­la­du, že bu­dú reš­pek­to­va­né prá­va na ob­ha­jo­bu. Ne­ma­li by tým byť dot­knu­té ani pred­bež­né roz­hod­nu­tia pro­ces­nej po­va­hy, kto­ré pri­jí­ma­jú súd­ne ale­bo iné prís­luš­né or­gá­ny a kto­ré sú za­lo­že­né na po­doz­re­ní ale­bo na pr­vkoch us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov, ako sú roz­hod­nu­tia o vy­šet­ro­va­cej väz­be, za pred­pok­la­du, že ta­ké­to roz­hod­nu­tia neoz­na­ču­jú po­doz­ri­vú ale­bo ob­vi­ne­nú oso­bu ako vin­nú. Pred pri­ja­tím pred­bež­né­ho roz­hod­nu­tia pro­ces­nej po­va­hy mô­že prís­luš­ný or­gán naj­skôr ove­riť, či exis­tu­jú dos­ta­toč­né us­ved­ču­jú­ce dô­ka­zy pro­ti po­doz­ri­vej ale­bo ob­vi­ne­nej oso­be na od­ôvod­ne­nie dot­knu­té­ho roz­hod­nu­tia, a roz­hod­nu­tie by moh­lo na tie­to dô­ka­zy od­ka­zo­vať.“

33. Smer­ni­ca 2016/343 ok­rem iné­ho sta­no­vu­je:

"Člá­nok 1

Pred­met

Tá­to smer­ni­ca sta­no­vu­je spo­loč­né mi­ni­mál­ne pra­vid­lá tý­ka­jú­ce sa:

(a)    niek­to­rých as­pek­tov pre­zum­pcie ne­vi­ny v tres­tnom ko­na­ní;

...

Člá­nok 2

Roz­sah pô­sob­nos­ti

Tá­to smer­ni­ca sa vzťa­hu­je na fy­zic­ké oso­by, kto­ré sú po­doz­ri­vý­mi ale­bo ob­vi­ne­ný­mi oso­ba­mi v tres­tnom ko­na­ní. Pla­tí vo všet­kých štá­diách tres­tné­ho ko­na­nia, od oka­mi­hu, keď je oso­ba ozna­če­ná za po­doz­ri­vú ale­bo ob­vi­ne­ná zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ale­bo údaj­né­ho tres­tné­ho či­nu, až po roz­hod­nu­tie o prá­vop­lat­nom ur­če­ní,

či sa tá­to oso­ba do­pus­ti­la prís­luš­né­ho tres­tné­ho či­nu, po na­do­bud­nu­tí prá­vop­lat­nos­ti roz­hod­nu­tia.

Člá­nok 3

Pre­zum­pcia ne­vi­ny

Člen­ské štá­ty za­bez­pe­čia, aby sa po­doz­ri­vé a ob­vi­ne­né oso­by po­va­žo­va­li za ne­vin­né, kým sa ich vi­na nep­reu­ká­že zá­kon­ným spô­so­bom.

Člá­nok 4

Ve­rej­né zmien­ky o vi­ne

1.    Člen­ské štá­ty prij­mú pot­reb­né opat­re­nia na za­bez­pe­če­nie to­ho, že kým sa vi­na po­doz­ri­vej ale­bo ob­vi­ne­nej oso­by nep­reu­ká­že v sú­la­de so zá­ko­nom, ve­rej­né vy­hlá­se­nia ve­rej­ných or­gá­nov a iné súd­ne roz­hod­nu­tia ako tie o vi­ne ne­bu­dú ob­sa­ho­vať zmien­ky o da­nej oso­be ako o vin­nej. Tým nie sú dot­knu­té úko­ny pro­ku­ra­tú­ry, kto­rých cie­ľom je preu­ká­zať vi­nu po­doz­ri­vej ale­bo ob­vi­ne­nej oso­by, a pred­bež­né roz­hod­nu­tia pro­ces­nej po­va­hy, kto­ré pri­jí­ma­jú súd­ne ale­bo iné prís­luš­né or­gá­ny a kto­ré sú za­lo­že­né na po­doz­re­ní ale­bo us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zoch.“

C.   Ju­di­ka­tú­ra Súd­ne­ho dvo­ra EÚ

34.    V roz­sud­ku z 5. sep­tem­bra 2019 vo ve­ci AH a iní (Pre­zum­pcia ne­vi­ny) (C-377/18, EU:C:2019:670) v reak­cii na „zmien­ku“ op­red­bež­nom roz­hod­nu­tí  bul­har­ské­ho Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du Súd­ny dvor dos­pel k zá­ve­ru:

„Člá­nok 4 ods. 1 [smer­ni­ce 2016/343] sa mu­sí vy­kla­dať v tom zmys­le, že ne­vy­lu­ču­je, aby do­ho­da, v kto­rej ob­vi­ne­ná oso­ba uz­ná­va svo­ju vi­nu vý­me­nou za zní­že­ný trest, kto­rú mu­sí schvá­liť vnút­roš­tát­ny súd, vý­slov­ne uvá­dza­la ako spolu­pá­cha­te­ľov pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu nie­len tú­to oso­bu, ale aj ďal­ších ob­vi­ne­ných, kto­rí svo­ju vi­nu neuz­na­li a sú stí­ha­ní v sa­mos­tat­nom tres­tnom ko­na­ní, pod pod­mien­kou, že ta­ká­to zmien­ka je pot­reb­ná na kva­li­fi­ká­ciu práv­nej zod­po­ved­nos­ti oso­by, kto­rá do­ho­du uzav­re­la, a po dru­hé, že z tej is­tej do­ho­dy je zrej­mé, že tie­to ďal­šie oso­by sú stí­ha­né v sa­mos­tat­nom tres­tnom ko­na­ní a že ich vi­na ne­bo­la prá­vop­lat­ne preu­ká­za­ná.“

35.    Ok­rem to­ho SDEÚ roz­ho­dol, že na pres­kú­ma­nie dodr­žia­va­nia pre­zum­pcie ne­vi­ny je vždy pot­reb­né ana­ly­zo­vať súd­ne roz­hod­nu­tie a je­ho od­ôvod­ne­nie ako ce­lok s ná­le­ži­tým pri­hliad­nu­tím na okol­nos­ti, za kto­rých bo­lo pri­ja­té. Aká­koľ­vek vý­slov­ná zmien­ka v ur­či­tých čas­tiach súd­ne­ho roz­hod­nu­tia o ab­sen­cii vi­ny spolu­pá­cha­te­ľov by stra­ti­la zmy­sel, ak by sa iné čas­ti toh­to roz­hod­nu­tia moh­li chá­pať ako pred­čas­né vy­jad­re­nie o ich vi­ne (tam­že, § 46). Keď­že sa zda­lo, že z do­ho­dy o vi­ne a tres­te, o kto­rú ide vo ve­ci sa­mej, ne­bo­lo jas­né, že ob­vi­ne­né oso­by bo­li ob­vi­ne­né od­de­le­ne a že ich vi­na ne­bo­la prá­vop­lat­ne preu­ká­za­ná (o čom s ko­neč­nou plat­nos­ťou mu­sí roz­hod­núť vnút­roš­tát­ny súd), tá­to do­ho­da prav­de­po­dob­ne vy­kres­ľu­je tie­to oso­by ako vin­né, za­tiaľ čo ich

vi­na eš­te ne­bo­la prá­vop­lat­ne preu­ká­za­ná, v roz­po­re s člán­kom 4 § 1 smer­ni­ce 2016/343 (tam­že, § 48).

36.    Uz­ne­se­ním z 28. má­ja 2020 vo ve­ci UL a VM (C-709/18, EU:C:2020:411) v reak­cii na návrh na po­lo­že­nie pre­ju­di­ciál­ne otáz­ky slo­ven­ské­ho ŠTS, roz­ho­dol SD EÚ v po­dob­nom kon­texte tak­to:

„Člá­nok 3 a člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 v spo­je­ní s člán­kom 47 dru­hý od­sek a člán­kom 48 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie sa ma­jú vy­kla­dať v tom zmys­le, že neb­rá­nia to­mu, aby v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia za­ča­té­ho pro­ti dvom oso­bám vnút­roš­tát­ny súd naj­prv uz­ne­se­ním pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne pr­vej oso­by pre tres­tné či­ny uve­de­né v ob­ža­lo­be údaj­ne spá­cha­né v spolu­pá­cha­teľ­stve s dru­hou oso­bou, kto­rá neu­ro­bi­la vy­hlá­se­nie o vi­ne, a nás­led­ne roz­ho­dol po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia vzťa­hu­jú­ce­ho sa na skut­ky vy­tý­ka­né tej­to dru­hej oso­be o jej vi­ne, pod pod­mien­kou na jed­nej stra­ne, že uve­de­nie dru­hej oso­by ako spolu­pá­cha­te­ľa údaj­ne spá­cha­ných tres­tných či­nov je ne­vyh­nut­né na kva­li­fi­ká­ciu práv­nej zod­po­ved­nos­ti oso­by, kto­rá uro­bi­la vy­hlá­se­nie o vi­ne, a na dru­hej stra­ne, že v tom is­tom uz­ne­se­ní a/ale­bo ob­ža­lo­be, na kto­rú sa to­to uve­de­né uz­ne­se­nie od­vo­lá­va, sa jas­ne uve­die, že vi­na tej­to dru­hej oso­by ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná a bu­de pred­me­tom sa­mos­tat­né­ho vy­ko­na­nia do­ka­zo­va­nia a roz­hod­nu­tia.“

ZÁKON

I.          ÚDAJNÉ PO­RUŠENIE ČLÁNKU 6 DO­HO­VO­RU

37.    Sťa­žo­va­teľ sa sťa­žo­val, že mu bo­lo od­op­re­té (i) ko­na­nie pred nes­tran­ným sú­dom  a (ii) ochra­na je­ho prá­va byť po­va­žo­va­ným za ne­vin­né­ho, ako je us­ta­no­ve­né v člán­ku 6 §§ 1 a 2 Do­ho­vo­ru, kto­ré­ho prís­luš­né zne­nie je nas­le­dov­né:

"1. Pri roz­ho­do­va­ní ... o akom­koľ­vek tres­tnom ob­vi­ne­ní pro­ti ne­mu má kaž­dý prá­vo na ... pre­jed­na­nie ...  ... nes­tran­ným sú­dom ...

2.    Kaž­dý, kto je ob­vi­ne­ný z tres­tné­ho či­nu, sa po­va­žu­je za ne­vin­né­ho, kým sa je­ho vi­na nep­reu­ká­že zá­kon­ným spô­so­bom."

A.   Prí­pus­tnosť

38.    Súd poz­na­me­ná­va, že sťaž­nosť nie je zjav­ne ne­pod­lo­že­ná ani nep­rí­pus­tná z iných dô­vo­dov uve­de­ných v člán­ku 35 Do­ho­vo­ru. Mu­sí sa pre­to vy­hlá­siť za prí­pus­tnú.

B.    Skut­ko­vá pod­sta­ta

1.      Zdô­vod­ne­nia strán

(a)    Sťa­žo­va­teľ

39.    Sťa­žo­va­teľ zdô­raz­nil sku­toč­nosť, že tak on, ako aj je­ho údaj­ní spolu­pá­cha­te­lia bo­li od­sú­de­ní sú­dom v rov­na­kom zlo­že­ní (t. j. tým is­tým se­ná­tom to­ho is­té­ho sú­du,

zlo­že­nom z rov­na­kých sud­cov). Bez oh­ľa­du na to, či ho ozna­čo­va­li ini­ciál­ka­mi ale­bo ce­lým me­nom, prís­luš­ný súd si bol ve­do­mý je­ho to­tož­nos­ti a zne­nie roz­sud­kov od­su­dzu­jú­cich je­ho údaj­ných spolu­pá­cha­te­ľov ob­sa­ho­va­lo kon­krét­ne zá­ve­ry vo vzťa­hu k ne­mu – čo sa tý­ka ako je­ho údaj­né­ho pos­ta­ve­nia v rám­ci zlo­či­nec­kej sku­pi­ny tak je­ho údaj­nej účas­ti na pred­met­ných tres­tných či­noch. Pri us­ved­čo­va­ní údaj­ných spolu­pá­cha­te­ľov sa tak súd za­obe­ral je­ho údaj­ným pos­ta­ve­ním a ko­na­ním z hľa­dis­ka skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov, za kto­ré bol stí­ha­ný a na­ko­niec od­sú­de­ný.

40.    Sťa­žo­va­teľ pou­ká­zal na to, že roz­sud­ky od­su­dzu­jú­ce je­ho údaj­ných spolu­pá­cha­te­ľov ne­bo­li vy­ňa­té z je­ho vlas­tné­ho spi­su, ale pred­sta­vo­va­li ako ce­lok je­ho sú­časť a že je­ho vlas­tné od­sú­de­nie bo­lo do znač­nej mie­ry za­lo­že­né na dô­ka­zoch pos­kyt­nu­tých spolu­pra­cu­jú­ci­mi spolu­pá­cha­teľ­mi.

41.    Sťa­žo­va­teľ uz­nal, že je­ho sťaž­nosť sa v pod­sta­te tý­ka­la ob­jek­tív­nej skúš­ky nes­tran­nos­ti, ale tvr­dil, že sa neob­me­dzu­je iba na sku­toč­nosť, že bol od­sú­de­ný tým is­tým sú­dom, kto­rý pred­tým od­sú­dil je­ho údaj­ných spolu­pá­cha­te­ľov. Pod­ľa ne­ho sa sta­no­vis­ká vlá­dy vô­bec ne­zao­be­ra­li jed­not­li­vý­mi as­pek­tmi ve­ci. Vnút­roš­tát­ne or­gá­ny ta­kis­to ne­po­sú­di­li žiad­ne in­di­vi­duál­ne okol­nos­ti a us­po­ko­ji­li sa s abstrak­tným spo­lie­ha­ním sa na zjed­no­cu­jú­ce sta­no­vis­ko z 5. ap­rí­la 2017 (poz­ri vy­ššie od­sek 28). Má za to, že pod­ľa vnút­roš­tát­ne­ho prá­va neexis­to­va­la žiad­na pro­ces­ná ces­ta, kto­rá by ko­mu­koľ­vek umož­ni­la účin­ne na­pad­núť súd na zá­kla­de ob­jek­tív­nej skúš­ky nes­tran­nos­ti v si­tuá­cii ob­dob­nej je­ho. V ča­se je­ho od­sú­de­nia sa na vec vzťa­ho­va­lo všeo­bec­né us­ta­no­ve­nie § 32 ods. 6 TP, kto­ré ta­ké­mu­to na­pad­nu­tiu brá­ni­lo (má sa za to, že sa tý­ka iba pro­ces­né­ho pos­tu­pu sú­du – poz­ri od­sek 26 vy­ššie). Po no­ve­le, kto­rá na­do­bud­la účin­nosť 1. ja­nuá­ra 2019 (te­da po je­ho od­sú­de­ní), sa ta­ká­to ná­miet­ka zne­mož­ni­la (poz­ri vy­ššie od­sek 25). Prob­lém bol te­da sys­té­mo­vé­ho cha­rak­te­ru a ne­bo­lo pri­me­ra­né mu vy­tý­kať, že svo­je sťaž­nos­ti na do­má­cej úrov­ni ne­pod­lo­žil od­vo­la­ním sa na svo­je in­di­vi­duál­ne po­me­ry.

42.    Je prav­dou, že prí­pad sťa­žo­va­te­ľa pres­kú­ma­li aj sú­dy vy­ššie­ho stup­ňa, ale žiad­ny z tých­to sú­dov mu ne­pos­ky­tol žiad­nu náp­ra­vu. Otáz­ka pre­zum­pcie ne­vi­ny bo­la spo­je­ná s otáz­kou nes­tran­nos­ti. Vzhľa­dom na to, že z roz­sud­kov tý­ka­jú­cich sa je­ho údaj­ných spolu­pá­cha­te­ľov ne­bo­lo jas­né, že je stí­ha­ný od­de­le­ne a že je­ho vi­na ne­bo­la prá­vop­lat­ne preu­ká­za­ná, mal ob­jek­tív­ne opod­stat­ne­né po­chyb­nos­ti o nes­tran­nos­ti sú­du, kto­rý ho nás­led­ne od­sú­dil.

(b)    Vlá­da

43.    Vlá­da nao­pak tvr­di­la, že úlo­hou sú­du nie je skú­mať plat­né prá­vo a prax in abstrac­to. Vec sa to­či­la oko­lo ob­jek­tív­nej skúš­ky nes­tran­nos­ti, v sú­vis­los­ti s kto­rou okol­nosť, že pr­vos­tup­ňo­vý súd sťa­žo­va­te­ľa už pred­tým od­sú­dil je­ho spolu­pá­cha­te­ľov na zá­kla­de ich do­hôd o vi­ne a tres­te (kto­ré sa tý­ka­li je­ho účas­ti na pred­met­ných tres­tných či­noch) ako ta­ká nep­red­sta­vo­va­la žiad­nu z otá­zok Do­ho­vo­ru.

44.    Súd pri pre­jed­ná­va­ní do­ho­dy o vi­ne a tres­te skú­mal vý­luč­ne zá­kon­nosť a spra­vod­li­vosť tej­to do­ho­dy, ne­zoh­ľad­ňo­val však prí­pad­nú tres­tnú zod­po­ved­nosť tre­tích osôb. To­to bo­lo jas­ne de­fi­no­va­né v zjed­no­cu­jú­com sta­no­vis­ku z 5. ap­rí­la 2017 (poz­ri od­sek 28 vy­ššie) a pre­miet­nu­té do no­ve­ly TP, kto­rá na­do­bud­la účin­nosť 1. ja­nuá­ra 2019 (poz­ri od­sek 25 vy­ššie).

45.    Sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa bo­li abstrak­tné a neob­sa­ho­va­li žiad­ne tvr­de­nie, že by sa súd pr­vé­ho stup­ňa do­pus­til chy­by. V kaž­dom prí­pa­de bol je­ho roz­su­dok nás­led­ne pres­kú­ma­ný od­vo­la­cím sú­dom, do­vo­la­cím sú­dom a v ko­neč­nom dôs­led­ku aj ús­tav­ným sú­dom, o kto­ré­ho ne­zau­ja­tos­ti ne­bo­la žiad­na po­chyb­nosť. Cel­ko­vo bol sťa­žo­va­te­ľo­vi pos­kyt­nu­tý pl­no­hod­not­ný a sa­mos­tat­ný súd­ny pro­ces so všet­ký­mi sprie­vod­ný­mi zá­ru­ka­mi spra­vod­li­vos­ti, kto­ré ani on sám ne­na­mie­tal.

46.    Po­kiaľ ide o otáz­ku pre­zum­pcie ne­vi­ny, vlá­da tvr­di­la, že od­sú­de­nie sťa­žo­va­te­ľa ne­bo­lo za­lo­že­né na od­sú­de­niach je­ho spolu­ob­vi­ne­ných, ale na súhr­ne dô­ka­zov, kto­ré bo­li pres­kú­ma­né a po­sú­de­né spô­so­bom, kto­rý sa nez­dal svoj­voľ­ný. Pod­ľa Do­ho­vo­ru (a v šir­šom me­rad­le v rám­ci európ­ske­ho práv­ne­ho pries­to­ru) bo­lo mož­né v sku­pi­no­vých tres­tných ko­na­niach pou­ká­zať na tre­tie oso­by účas­tné na tres­tnom či­ne, kto­ré ma­li byť sú­de­né od­de­le­ne. Ta­ké­to zmien­ky mu­se­li zos­tať v rám­ci is­tých me­dzí – ako sa uvá­dza nap­rík­lad v prí­pa­doch Bau­ras pro­ti Lit­ve (č. 56795/13, 31. ok­tób­ra 2017) a Meng pro­ti Ne­mec­ku (č. 1128/17, 16. feb­ruára 2021) – a tak to bo­lo aj v tom­to prí­pa­de.

47.    Sťa­žo­va­teľ a je­ho spolu­pá­cha­te­lia bo­li kon­krét­ne sú­de­ní za tres­tné či­ny so zlo­ži­tým po­za­dím or­ga­ni­zo­va­né­ho zlo­či­nu, kto­ré spá­cha­li spo­loč­ne. Bo­lo pre­to lo­gic­ké iden­ti­fi­ko­vať je­ho úlo­hu v ta­kých­to tres­tných či­noch, ho­ci tie­to tres­tné či­ny bo­li pri­pi­so­va­né vý­luč­ne je­ho spolu­pá­cha­te­ľom. Skut­ko­vé vy­me­dzenie tres­tných či­nov spá­cha­ných je­ho spolu­pá­cha­teľ­mi uve­de­né v ich od­su­dzu­jú­cich roz­sud­koch neob­sa­ho­va­lo nič nad­by­toč­né, čo by sa tý­ka­lo je­ho. Z reš­pek­to­va­nia zá­sa­dy pre­zum­pcie ne­vi­ny sa v tých­to roz­sud­koch ce­lým me­nom uvá­dza­li len tí, kto­rých sa tý­ka­li, ale­bo už od­sú­de­ní. Sťa­žo­va­teľ bol te­da ozna­čo­va­ný iba svo­ji­mi ini­ciál­ka­mi a pre­zýv­kou. Aj keď bol v reál­nych do­ho­dách o vi­ne a tres­te pred­lo­že­ných Súd­ne­mu dvo­ru iden­ti­fi­ko­va­ný ce­lým me­nom, bo­lo jas­né, že aké­koľ­vek sku­toč­né

po­sú­de­nie v nich sa tý­ka­lo len účas­tní­kov tých­to do­hôd. Pred­chá­dza­jú­ce zmien­ky o sťa­žo­va­te­ľo­vi pre­to ni­ja­ko neov­plyv­ni­li roz­hod­nu­tie, kto­ré sa ho tý­ka­lo.

2.        Po­sú­de­nie sú­dom

(a)    Roz­sah ve­ci

48.    Súd poz­na­me­ná­va, že vo ve­ci sú vzne­se­né dve vzá­jom­ne pre­po­je­né sťaž­nos­ti – sťaž­nosť pro­ti údaj­nej neexis­ten­cii súd­ne­ho ko­na­nia pred nes­tran­ným sú­dom a sťaž­nosť pro­ti údaj­né­mu po­ru­še­niu prá­va sťa­žo­va­te­ľa na pre­zum­pciu ne­vi­ny. Sťa­žo­va­teľ sa na­priek za­stú­pe­niu ad­vo­ká­tom neu­si­lo­val spo­chyb­niť spra­vod­li­vosť po­jed­ná­va­nia ako ta­ké­ho (na roz­diel od Adam­čo pro­ti Slo­ven­sku , č. 45084/14, § 12.11.2019, a Na­vaľ­nyj a Ofi­ce­rov pro­ti Rus­ku, č. 46632/13 a 28671/14, § 102, 23.2.2016).Je­ho kon­krét­ne ná­miet­ky vy­chá­dza­jú zo sku­toč­nos­ti, že bol sú­de­ný a od­sú­de­ný tým is­tým pr­vos­tup­ňo­vým sú­dom, kto­rý v mi­nu­los­ti od­sú­dil je­ho spolu­pá­cha­te­ľov za tres­tné či­ny, kto­ré spá­cha­li spo­loč­ne so sťa­žo­va­te­ľom a že súd tie­to skut­ky de­fi­no­val spô­so­bom, z kto­ré­ho bo­lo zrej­mé, že sa na nich spolu­po­die­ľal. V roz­sa­hu, v akom sa te­da sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa tý­ka­jú­ca sa účin­ku roz­sud­kov pro­ti spolu­pá­cha­te­ľom na za­uja­tosť v je­ho vlas­tnom pro­ce­se po­da­la na zá­kla­de člán­ku 6 § 2 Do­ho­vo­ru, sa v pod­sta­te od­ka­zu­je na rov­na­kú pod­sta­tu ná­miet­ky. Vzhľa­dom na kon­krét­ne skut­ko­vé okol­nos­ti ve­ci bu­de tá­to ná­miet­ka pres­kú­ma­ná ako zá­le­ži­tosť tý­ka­jú­ca sa nes­tran­nos­ti sú­du v zmys­le člán­ku 6 § 1 Do­ho­vo­ru. Pri tom­to pres­kú­ma­ní sa pod­ľa pot­re­by či vhod­nos­ti zoh­ľad­nia as­pek­ty prá­va sťa­žo­va­te­ľa na pre­zum­pciu ne­vi­ny.

(b)    Up­lat­ni­teľ­né zá­sa­dy

49.    Všeo­bec­né zá­sa­dy nes­tran­nos­ti, ako aj zá­sa­dy tý­ka­jú­ce sa nes­tran­nos­ti v kon­texte účas­ti sud­cu na pred­chá­dza­jú­cich roz­hod­nu­tiach v tej is­tej ve­ci, bo­li ne­dáv­no zhr­nu­té v roz­sud­ku Súd­ne­ho dvo­ra vo ve­ci Meng (ci­to­va­né vy­ššie, §§ 42-52). Zo zá­sad tý­ka­jú­cich sa nes­tran­nos­ti v rám­ci ob­jek­tív­nej skúš­ky súd po­va­žu­je z hľa­dis­ka po­čia­toč­né­ho pre­dos­tre­tia ve­ci za obzvlášť dô­le­ži­té (tam­že, §§ 46 – 48, s ďal­ší­mi od­kaz­mi):

- Pri ich up­lat­ne­ní na se­nát ob­jek­tív­na skúš­ka zna­me­ná ur­če­nie, či ok­rem osob­né­ho sprá­va­nia niek­to­ré­ho z čle­nov se­ná­tu exis­tu­jú zis­ti­teľ­né sku­toč­nos­ti, kto­ré mô­žu vy­vo­lať po­chyb­nos­ti o je­ho nes­tran­nos­ti. V tom­to oh­ľa­de mô­že byť do is­tej mie­ry dô­le­ži­té aj to, čo sa ja­ví. Pri roz­ho­do­va­ní o tom, či v da­nej ve­ci exis­tu­je op­ráv­ne­ný dô­vod obá­vať sa nes­tran­nos­ti kon­krét­ne­ho se­ná­tu, je sta­no­vis­ko tých, kto­rí tvr­dia, že nes­tran­ný nie je, dô­le­ži­té, ale nie roz­ho­du­jú­ce. Roz­ho­du­jú­ce je, či ta­ký­to strach mož­no po­va­žo­vať za ob­jek­tív­ne opod­stat­ne­ný.

-  Sa­mot­ná sku­toč­nosť, že sud­ca pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du už v mi­nu­los­ti roz­ho­dol o tom is­tom tres­tnom či­ne, ne­mô­že byť sa­ma ose­be dô­vo­dom na oba­vy o je­ho nes­tran­nos­ti. Rov­na­ko sa­mot­ná sku­toč­nosť, že sud­ca už roz­ho­dol o po­dob­ných, ale ne­sú­vi­sia­cich tres­tných ob­vi­ne­niach, ale­bo že už sú­dil v sa­mos­tat­nom tres­tnom ko­na­ní spolu­ob­vi­ne­né­ho, sa­ma ose­be ne­pos­ta­ču­je na spo­chyb­ne­nie ne­zau­ja­tos­ti toh­to sud­cu v nad­väz­nej ve­ci.

-  Otáz­ka nes­tran­nos­ti sud­cu však nas­tá­va vte­dy, keď skor­ší roz­su­dok už ob­sa­hu­je pod­rob­né po­sú­de­nie úlo­hy oso­by, nad­väz­ne sú­de­nej za trest­ný čin spá­cha­ný via­ce­rý­mi oso­ba­mi, naj­mä ak skor­ší roz­su­dok ob­sa­hu­je kon­krét­nu ka­te­go­ri­zá­ciu účas­ti sťa­žo­va­te­ľa ale­bo je z ne­ho zrej­mé, že sú­de­ná oso­ba nás­led­ne spl­ni­la všet­ky pod­mien­ky na spá­chanie tres­tné­ho či­nu. Vzhľa­dom na okol­nos­ti kon­krét­nej ve­ci mož­no ta­ké­to pr­vky po­va­žo­vať za za­uja­tosť v otáz­ke vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho v nás­led­nom ko­na­ní, a te­da mô­žu viesť k ob­jek­tív­ne od­ôvod­ne­ným po­chyb­nos­tiam, že vnút­roš­tát­ny súd má za­uja­tý ná­zor na skut­ko­vé okol­nos­ti tý­ka­jú­ce sa nad­väz­ne sú­de­nej oso­by už na za­čiat­ku súd­ne­ho ko­na­nia pro­ti tej­to oso­be.

(c)    Up­lat­ne­nie tých­to zá­sad na vec

50.    Nes­po­chyb­ňu­je sa, že sťa­žo­va­teľ bol sú­de­ný a od­sú­de­ný tým is­tým pr­vos­tup­ňo­vým sú­dom, kto­rý v mi­nu­los­ti od­sú­dil je­ho spolu­pá­cha­te­ľov za tres­tné či­ny spá­cha­né spo­loč­ne s ním a že pri vy­me­dze­ní tých­to či­nov pr­vos­tup­ňo­vý súd pou­ká­zal aj na spolu­účasť sťa­žo­va­te­ľa na tých­to či­noch.

51.    V tom­to oh­ľa­de Súd­ny dvor na úvod poz­na­me­ná­va, že pred­met­ný se­nát po­zos­tá­val vý­luč­ne zo sud­cov z po­vo­la­nia, u kto­rých sa pred­pok­la­dá väč­šia mie­ra vy­ško­le­nia, praxe a prip­ra­ve­nos­ti od­pú­tať sa od svo­jich skú­se­nos­tí z pred­chá­dza­jú­ce­ho ko­na­nia a zis­te­ní v tom­to ko­na­ní pro­ti spolu­pá­cha­te­ľom sťa­žo­va­te­ľa ako by to bo­lo v prí­pa­de roz­ho­do­va­nia laic­ké­ho sud­cu, (poz­ri Meng, už ci­to­va­ný, §§ 51 a 55). Poz­na­me­ná­va tiež, že v ko­na­ní pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi pr­vos­tup­ňo­vý súd sám vy­po­čul sved­ka, znal­ca a po­sú­dil iné dô­ka­zy a že vo svo­jom roz­sud­ku, kto­rým sťa­žo­va­te­ľa od­sú­dil, dos­pel k vlas­tným skut­ko­vým a práv­nym zis­te­niam (tam­že, §§ 50 a 56, s ďal­ší­mi od­kaz­mi), pri­čom ne­bol po práv­nej strán­ke via­za­ný roz­sud­ka­mi tý­ka­jú­ci­mi sa spolu­pá­cha­te­ľov (v tom­to sme­re poz­ri zjed­no­cu­jú­ce sta­no­vis­ko z 5.4.2017 uve­de­né v bo­de 28 vy­ššie a napr. Mi­mi­nos­hvi­li pro­ti Rus­ku, č. 20197/ 03, § 117, 28. jú­na 2011).

52.    Aj keď ide o dô­le­ži­té pr­vky pri skú­ma­ní otáz­ky, či v prí­pa­de sťa­žo­va­te­ľa pr­vos­tup­ňo­vý súd spl­nil po­žia­dav­ku nes­tran­nos­ti pod­ľa člán­ku 6 § 1, neu­de­ľu­jú sú­du vý­nim­ku z po­vin­nos­ti pres­kú­mať, či je­ho roz­sud­ky od­su­dzu­jú­ce spolu­pá­cha­te­ľov neob­sa­ho­va­li zis­te­nia, kto­ré v sku­toč­nos­ti spô­so­bi­li za­uja­tosť v otáz­ke je­ho vi­ny (poz­ri Meng, už ci­to­va­ný, § 57, s ďal­ší­mi od­kaz­mi).

53. Súd­ny dvor poz­na­me­ná­va, že v tom­to bo­de, v kto­rom sa vec roz­chá­dza s prí­pad­mi ako Meng, ne­bo­li roz­sud­ky pro­ti spolu­pá­cha­te­ľom sťa­žo­va­te­ľa za­lo­že­né na po­sú­de­ní dô­ka­zov pro­ti nim či ko­mu­koľ­vek iné­mu. V sku­toč­nos­ti bo­li za­lo­že­né na do­ho­dách o vi­ne a tres­te, na zá­kla­de kto­rých spolu­pá­cha­te­lia uz­na­li svo­ju vi­nu za tres­tné či­ny, kto­ré sú v nich kon­krét­ne vy­me­dze­né. Vzhľa­dom na skut­ko­vú pod­sta­tu ve­ci však Súd­ny dvor ne­po­va­žu­je to­to roz­lí­še­nie za roz­ho­du­jú­ce, a to z nas­le­du­jú­cich dvoch dô­vo­dov.

54.    Po pr­vé, za­tiaľ čo v rám­ci Do­ho­vo­ru exis­tu­jú rôz­ne mo­de­ly pos­tu­pov a do­jed­na­ní o vi­ne a tres­te, na Slo­ven­sku exis­tu­je sys­tém, v kto­rom pro­ce­sy do­ho­dy o vi­ne a tres­te ve­dú k od­sú­de­niu za trest­ný čin (poz­ri Nac­vliš­vi­li a To­go­ni­dze pro­ti Gru­zín­sku, č. 9043/05, §§ 62-75, ECHR 2014(vý­ňat­ky)). Ako vy­plý­va zo skut­ko­vé­ho sta­vu, ako aj z plat­nej práv­nej úp­ra­vy, do­ho­dy o vi­ne a tres­te schva­ľu­je súd vo for­me ve­rej­ne vy­hlá­se­né­ho roz­sud­ku (poz­ri ods. 27 vy­ššie) a ich vý­ro­ko­vá časť je sfor­mu­lo­va­ná rov­na­ko ako v riad­nych od­su­dzu­jú­cich roz­sud­koch – naj­mä po­kiaľ ide o zis­te­nie, že skut­ko­vo vy­me­dze­ným ko­na­ním (resp. ne­ko­na­ním) sa ob­vi­ne­ný do­pus­til pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu. Po­kiaľ ide o sku­toč­ný roz­sah súd­ne­ho skú­ma­nia vo vzťa­hu k do­ho­de o vi­ne a tres­te, súd kon­šta­tu­je ur­či­tý ne­sú­lad me­dzi pos­to­jom, kto­rý za­uja­li sú­dy v prí­pa­de sťa­žo­va­te­ľa a vlá­dy na jed­nej stra­ne, a plat­ný­mi práv­ny­mi pred­pis­mi na stra­ne dru­hej. Sú­dy a vlá­da naz­na­či­li naj­mä to, že pri schva­ľo­va­ní do­hôd o vi­ne a tres­te  spolu­pá­cha­te­ľov sťa­žo­va­te­ľa sú­dom sa ne­po­su­dzo­va­lo nič iné ako zá­kon­nosť a spra­vod­li­vosť tých­to do­hôd (poz­ri od­se­ky 22 a 44 vy­ššie). Zdá sa však, že pra­vid­lá vzťa­hu­jú­ce sa na roz­sah pres­kú­ma­nia žia­dos­ti o schvá­le­nie ta­kých­to do­hôd naz­na­ču­jú, že súd, kto­rý ich skú­ma, sa mu­sí ria­diť  šir­ším skut­ko­vým a pro­ces­ným kon­textom (poz­ri od­sek 8 vy­ššie).

55.    Po dru­hé, súd poz­na­me­ná­va, že roz­sud­ky schva­ľu­jú­ce

do­ho­dy o vi­ne a tres­te spolu­pá­cha­te­ľov sťa­žo­va­te­ľa ob­sa­ho­va­li pod­rob­ný skut­ko­vý po­pis ni­mi spá­cha­ných tres­tných či­nov, vrá­ta­ne ro­ly sťa­žo­va­te­ľa v nich ako spolu­pá­cha­te­ľa, pri­čom pres­ný skut­ko­vý po­pis niek­to­rých ni­mi spá­cha­ných tres­tných či­nov bol zhod­ný s pres­ným skut­ko­vým po­pi­som tres­tných či­nov pri­pí­sa­ných sťa­žo­va­te­ľo­vi. Ho­ci tie­to roz­sud­ky neob­sa­hu­jú žiad­ny sa­mos­tat­ný ná­lez vi­ny vo vzťa­hu k sťa­žo­va­te­ľo­vi ako ta­ké­mu (poz­ri tiež bo­dy 27 a 28 vy­ššie), tre­ba ich vní­mať vo svet­le skut­ko­vých pod­stát pred­met­ných tres­tných či­nov – naj­mä za­lo­že­nie, zos­no­va­nie a pod­po­ro­va­nie zlo­či­nec­kej sku­pi­ny, u kto­rej sa na stra­ne spolu­pá­cha­te­ľov pred­pok­la­dá koor­di­no­va­ná tres­tná čin­nosť. Od­sú­de­nie spolu­pá­cha­te­ľov sťa­žo­va­te­ľa za tie­to tres­tné či­ny na zá­kla­de ich uve­de­né­ho po­pi­su, kto­rý ob­sa­ho­val pres­né skut­ko­vé vy­me­dzenie kon­krét­nej úlo­hy sťa­žo­va­te­ľa v nich, tak v zá­sa­de moh­lo vy­vo­lať po­chyb­nos­ti o tom, či

ne­doš­lo k za­uja­té­mu po­sú­de­niu, či on sám spĺňal všet­ky zna­ky pot­reb­né na to, aby bo­lo mož­né po­va­žo­vať ho za pá­cha­te­ľa pred­met­ných tres­tných či­nov (viď. už ci­to­va­ný Meng, § 48, s ďal­ší­mi od­kaz­mi).

56.    Po­su­dzo­va­nie sťa­žo­va­te­ľa a je­ho ko­na­nia v ta­kej­to sú­vis­los­ti mô­že v zá­sa­de viesť k ochra­ne je­ho prá­va byť po­va­žo­va­ným za ne­vin­né­ho. Súd si je ve­do­mý to­ho, že k prí­pad­né­mu zá­sa­hu do toh­to prá­va by doš­lo pre­dov­šet­kým v ko­na­ní tý­ka­jú­com sa spolu­pá­cha­te­ľov sťa­žo­va­te­ľa a nič ne­nas­ved­ču­je to­mu, že by ten­to zá­sah na­pa­dol akým­koľ­vek pria­mym úko­nom. Na­priek to­mu je mož­ný zá­sah spo­je­ný so súd­nym pro­ce­som sťa­žo­va­te­ľa pros­tred­níc­tvom rov­na­ké­ho se­ná­tu a sku­toč­nos­ti, že, tak ako uz­nal sa­mot­ný se­nát, roz­sud­ky od­su­dzu­jú­ce je­ho spolu­pá­cha­te­ľov bo­li sú­čas­ťou ko­na­nia pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi a ako na ta­ké sa na ne pri­hlia­dlo (poz­ri od­sek 18 vy­ššie).

57.    Súd opa­ku­je, že zá­sa­da pre­zum­pcie ne­vi­ny bu­de po­ru­še­ná, ak súd­ne roz­hod­nu­tie ale­bo vy­hlá­se­nie ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa tý­ka­jú­ce sa oso­by ob­vi­ne­nej z tres­tné­ho či­nu od­zr­kad­ľu­je ná­zor, že tá­to oso­ba je vin­ná skôr, ako sa vi­na tej­to oso­by sku­toč­ne pod­ľa zá­ko­na preu­ká­za­la. Je pot­reb­né zá­sad­ne roz­li­šo­vať me­dzi vy­hlá­se­ním, že niek­to je len po­doz­ri­vý zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, a jas­ným vy­hlá­se­ním, ak neexis­tu­je prá­vop­lat­né od­sú­de­nie, že oso­ba da­ný trest­ný čin spá­cha­la. V tej­to sú­vis­los­ti Súd­ny dvor zdô­raz­nil dô­le­ži­tosť vý­be­ru slov ve­rej­ných či­ni­te­ľov vo vy­hlá­se­niach, kto­ré uro­bi­li pred­tým, ako bo­la oso­ba sú­de­ná a uz­na­ná vin­nou z kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu. Aj keď je pou­ži­tie ja­zy­ka v tom­to oh­ľa­de mi­mo­riad­ne dô­le­ži­té, Súd­ny dvor ok­rem to­ho pou­ká­zal na to, že to, či vy­hlá­se­nie ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa po­ru­šu­je zá­sa­du pre­zum­pcie ne­vi­ny, sa mu­sí ur­čiť v kon­texte kon­krét­nych okol­nos­tí za kto­rých na­pad­nu­tý vý­rok za­znel. Do­kon­ca ne­mu­sí byť roz­ho­du­jú­ce ani neš­ťas­tne zvo­le­né vy­jad­re­nie, ak sa vez­me do úva­hy cha­rak­ter a kon­text kon­krét­ne­ho ko­na­nia (poz­ri Ka­ra­man proti­Ne­mec­ku, č. 17103/10, § 63, 27.2.2014, s ďal­ší­mi od­kaz­mi).

58.    Súd­ny dvor má za to – a v šir­šom me­rad­le to pla­tí na európ­skej úrov­ni –, že v sku­pi­no­vých tres­tných ko­na­niach, do kto­rých je za­po­je­ných via­ce­ro osôb, kto­ré ne­mož­no sú­diť spo­loč­ne, mô­žu byť od­ka­zy pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du na účasť tre­tích strán, kto­ré mô­žu byť nes­kôr sú­de­né od­de­le­ne, ne­vyh­nut­né na po­sú­de­nie vi­ny ob­ža­lo­va­ných a že tres­tné sú­dy sú po­vin­né čo naj­pres­nej­šie zis­tiť skut­ko­vý stav ve­ci dô­le­ži­tý pre po­sú­de­nie práv­nej zod­po­ved­nos­ti ob­vi­ne­né­ho a ne­mô­žu zis­te­ný skut­ko­vý stav uvá­dzať ako oby­čaj­né ob­vi­ne­nia ale­bo po­doz­re­nia. Tý­ka sa to aj sku­toč­nos­tí sú­vi­sia­cich s účas­ťou tre­tích strán, ho­ci ak je pot­reb­né ta­ké­to sku­toč­nos­ti uviesť, súd by sa mal vy­va­ro­vať pos­ky­to­va­niu väč­šie­ho množ­stva in­for­má­cií, ako je pot­reb­né na po­sú­de­nie práv­nej zod­po­ved­nos­ti osôb ob­vi­ne­ných v ko­na­ní pred ním (viď Ka­ra­man, ci­to­va­ný vy­ššie, § 64, viď aj roz­su­dok SDEÚ vo ve­ci AH a i. (Pre­zum­pcia

ne­vi­ny), § 44, ci­to­va­ný vy­ššie v od­se­ku 34). Ok­rem to­ho Súdny dvor tiež konšta­to­val, že aj keď zákon výslov­ne uvádza, že z trestného ko­na­nia, ktorého oso­ba ne­bo­la účastníkom, ne­možno vy­vo­dzo­vať záve­ry o vi­ne tej­to oso­by, súdne roz­hod­nu­tia mu­sia byť for­mu­lo­vané tak, aby sa pre­dišlo akej­koľvek po­ten­ciálnej za­uja­tos­ti o vi­ne tre­tej stra­ny, aby ne­bo­lo oh­ro­ze­né spra­vod­li­vé pres­kú­ma­nie ob­vi­ne­ní v sa­mos­tat­nom ko­na­ní (poz­ri Ka­ra­man, ci­to­va­ný vy­ššie, § 65; a roz­su­dok Súd­ne­ho dvo­ra EÚ z 18.3.2021 vo ve­ci Po­me­ton pro­ti Ko­mi­sii, C-440/19 , EU:C:2021:214, § 63).

59.    Vrá­tiac sa k skut­ko­vým okol­nos­tiam pre­jed­ná­va­nej ve­ci, vzhľa­dom na po­va­hu or­ga­ni­zo­va­nej tres­tnej čin­nos­ti, z kto­rej bo­li ob­vi­ne­ní spolu­pá­cha­te­lia sťa­žo­va­te­ľa, a vzhľa­dom na to, že trest­ný čin za­lo­že­nia, zos­no­va­nia a pod­po­ro­va­nia zlo­či­nec­kej sku­pi­ny je z po­va­hy ve­ci mož­né spá­chať iba spo­loč­ne s iný­mi, zdá sa ne­po­chyb­né, že pre po­sú­de­nie ich ve­ci bo­lo ne­vyh­nut­né od­ká­zať v skut­ko­vom vy­me­dze­ní ich tres­tné­ho ko­na­nia na tre­tie oso­by.

60.                       Po­kiaľ ide o úro­veň pod­rob­nos­tí od­ka­zov v roz­sud­koch spolu­pá­cha­te­ľov nai­né­ho spolu­pá­cha­te­ľa s oso­bit­ným pos­ta­ve­ním v sku­pi­ne a úlo­hou v kon­krét­nych ko­na­niach ale­bo opo­me­nu­tiach, kto­ré sú pred­me­tom stí­ha­nia, súd po­va­žu­je za otáz­ne, či bo­lo pot­reb­né iden­ti­fi­ko­vať sťa­žo­va­te­ľa in­di­vi­duál­ne. Dô­vo­dom je, že roz­ho­du­jú­cim bo­dom v práv­nej kva­li­fi­ká­cii stí­ha­ných či­nov ale­bo opo­me­nu­tí sa mô­že ja­viť skôr všeo­bec­ná prí­tom­nosť spolu­pá­cha­te­ľa so špe­ci­fic­kým pos­ta­ve­ním ale­bo úlo­hou, než in­di­vi­duál­na prí­tom­nosť kon­krét­nej oso­by (viď. mu­ta­tis mu­tan­dis, už ci­to­va­ný Ka­ra­man, § 64). Súd­ny dvor sa však­dom­nie­va, že nie je vy­zva­ný na tú­to otáz­ku jed­noz­nač­ne od­po­ve­dať, pre­to­že aj za pred­pok­la­du, že by to bo­lo sku­toč­ne pot­reb­né, z dô­vo­dov vy­svet­le­ných niž­šie ne­mož­no zmien­ky o sťa­žo­va­te­ľo­vi a je­ho ko­na­ní v roz­sud­koch tý­ka­jú­cich sa je­ho spolu­pá­cha­te­ľov po­va­žo­vať za sfor­mu­lo­va­né tak, aby sa za­brá­ni­lo prí­pad­né­mu (aj keď len im­pli­cit­né­mu) pred­bež­né­mu úsud­ku o je­ho vi­ne (tam­že, § 67).

61.    Pred­met­né zmien­ky ne­bo­li v žiad­nom prí­pa­de sfor­mu­lo­va­né tak, aby naz­na­čo­va­li, že v da­nom ča­se bol sťa­žo­va­teľ iba ob­vi­ne­ný a bol stí­ha­ný v sa­mos­tat­nom tres­tnom ko­na­ní. Zá­ro­veň sa v od­ôvod­ne­ní roz­sud­kov od­su­dzu­jú­cich spolu­pá­cha­te­ľov ani nik­de in­de neob­ja­vu­je for­mu­lá­cia ani iné vy­svet­le­nie v tom zmys­le, že by je­ho vi­na ne­bo­la prá­vop­lat­ne preu­ká­za­ná (viď roz­su­dok SDEÚ vo ve­ci AH a i. (Pre­zum­pcia ne­vi­ny), už ci­to­va­ný vy­ššie v bo­de 34).

62.    Je prav­da, že roz­sud­ky od­su­dzu­jú­ce spolu­pá­cha­te­ľov od­ka­zo­va­li na sťa­žo­va­te­ľa len je­ho ini­ciál­ka­mi a pre­zýv­kou. Ako sa však uvá­dza aj v zjed­no­cu­jú­com sta­no­vis­ku (poz­ri od­se­ky 29 niž­šie), je zrej­mé, že súd pr­vé­ho stup­ňa dôk­lad­ne poz­nal je­ho to­tož­nosť. Na­vy­še, a čo je dô­le­ži­tej­šie (keď­že pres­né skut­ko­vé vy­me­dzenie vlas­tných tres­tných či­nov sťa­žo­va­te­ľa je to­tož­né s vy­me­dze­ním je­ho spolu­pá­cha­te­ľov), ne­mož­no po­chy­bo­vať o tom, že

účasť na ich tres­tných či­noch bo­la kon­krét­ne a in­di­vi­duál­ne de­fi­no­va­ná v roz­sud­koch, v kto­rých bo­li tí­to spolu­pá­cha­te­lia uz­na­ní vin­ný­mi.

63.    V reak­cii na sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa ci­to­va­li do­má­ce sú­dy aj vlá­da zjed­no­cu­jú­ce sta­no­vis­ko z 5.4.2017. Ako vy­plý­va z je­ho ob­sa­hu, to­to sta­no­vis­ko sa za­obe­rá kon­so­li­dá­ciou roz­diel­ne­ho vý­kla­du a up­lat­ňo­va­nia niek­to­rých us­ta­no­ve­ní TP tý­ka­jú­cich sa pre­zum­pcie ne­vi­ny a nes­tran­nos­ti se­ná­tu v kon­texte do­ho­dy o vi­ne a tres­te na abstrak­tnej úrov­ni. Iný­mi slo­va­mi, pos­ky­tu­je vý­kla­do­vé us­mer­ne­nie vo vzťa­hu k plat­ným práv­nym us­ta­no­ve­niam, a pre­to sa za­obe­rá vý­luč­ne otáz­ka­mi zá­kon­nos­ti. Naj­mä po­kiaľ ide o nes­tran­nosť se­ná­tu, kto­rý pos­tup­ne od­su­dzu­je spolu­pá­cha­te­ľov, zjed­no­cu­jú­ce sta­no­vis­ko navr­hu­je, aby sa po­su­dzo­va­la z poh­ľa­du neut­rál­ne­ho po­zo­ro­va­te­ľa, kto­rý je však in­for­mo­va­ný as­poň o zá­klad­ných zá­ru­kách, kto­ré pla­tia pre pou­ži­té pro­ces­né pos­tu­py. Z hľa­dis­ka spô­so­bu nas­ta­ve­nia tých­to pos­tu­pov nev­znik­la žiad­na otáz­ka spo­chyb­ňu­jú­ca nes­tran­nosť. Bez oh­ľa­du na schop­nosť nes­tran­né­ho po­zo­ro­va­te­ľa mať po­ža­do­va­né zna­los­ti o pro­ces­ných pos­tu­poch vo ve­ci sa­mej, (pri­čom súd­ny vý­klad plat­ných pra­vi­diel sa roz­chá­dzal tak, že si vy­ža­do­val zjed­no­te­nie pros­tred­níc­tvom vy­ššie uve­de­né­ho zjed­no­cu­jú­ce­ho sta­no­vis­ka), súd poz­na­me­ná­va, že to­to roz­hod­nu­tie sa ni­ja­ko ne­zao­be­ra­lo ja­zy­ko­vým ani iným in­di­vi­duál­nym as­pek­tom pred­met­ných roz­sud­kov.

64.    Keď­že pr­vos­tup­ňo­vý súd po­va­žo­val us­ved­če­nie spolu­pá­cha­te­ľov sťa­žo­va­te­ľa za sú­časť ko­na­nia ve­de­né­ho pro­ti ne­mu, pri­naj­men­šom na pr­vý poh­ľad mal zjav­ný pod­net na to, aby za­cho­val sú­lad s pred­chá­dza­jú­ci­mi roz­sud­ka­mi, pre­to­že aké­koľ­vek proti­chod­né zis­te­nia v ko­na­ní pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi by moh­li pod­ko­pať dô­ve­ry­hod­nosť roz­sud­kov pro­ti je­ho spolu­pá­cha­te­ľom (poz­ri Na­vaľ­nyj a Ofi­ce­rov, ci­to­va­ný vy­ššie, § 108). Po­dob­ne – vzhľa­dom na to, že od­sú­de­nie sa­mot­né­ho sťa­žo­va­te­ľa bo­lo do znač­nej mie­ry za­lo­že­né na dô­ka­zoch pos­kyt­nu­tých spolu­pá­cha­teľ­mi, kto­rí ho už ob­vi­ni­li vo svo­jich priz­na­niach, kto­ré pos­kyt­li vpro­ce­se vy­jed­ná­va­nia o vi­ne a tres­te – ma­li tiež zjav­ný pod­net, aby neod­po­ro­va­li svo­jim skor­ším vy­jad­re­niam (tam­že, § 109).

65.    V roz­sa­hu, v akom vlá­da tvr­di­la, že ná­miet­ky sťa­žo­va­te­ľa bo­li vy­jad­re­né len abstrak­tne, čo je v sú­la­de s kon­šta­to­va­ním Ústav­né­ho sú­du, že sťa­žo­va­teľ neuvie­dol žiad­ny ar­gu­ment v tom zmys­le, že by pr­vos­tup­ňo­vý súd ci­to­val po­čet­né vý­ňat­ky z roz­sud­kov od­su­dzu­jú­cich je­ho spolu­pá­cha­te­ľov (poz­ri od­sek 23 vy­ššie), Súd­ny dvor po­va­žu­je za za­rá­ža­jú­ce, že to­to kon­šta­to­va­nie Ústav­né­ho sú­du zrej­me ig­no­ru­je sku­toč­nosť, že ce­lé skut­ko­vé­vy­me­dzenie tres­tných či­nov pri­pi­so­va­ných sťa­žo­va­te­ľo­vi bo­lo úpl­ne to­tož­né s tres­tný­mi čin­mi je­ho spolu­pá­cha­te­ľov. Ok­rem to­ho Súd­ny dvor be­rie na ve­do­mie od­po­veď sťa­žo­va­te­ľa vlá­de – kon­krét­ne, že vnút­roš­tát­ny sys­tém v sku­toč­nos­ti nes­ta­no­vil pro­ces­ný pos­tup, kto­rým by bo­lo mož­né sa od­vo­lať na in­di­vi­duál­ne okol­nos­ti pre­jed­ná­va­nej ve­ci. Vlá­da na ten­to ar­gu­ment ne­rea­go­va­la, sús­tre­di­la sa naj­mä na všeo­bec­né cha­rak­te­ris­ti­ky fun­go­va­nia

sys­té­mu do­ho­dy o vi­ne a tres­te vo svet­le zjed­no­cu­jú­ce­ho sta­no­vis­ka a vy­ššie uve­de­nej no­ve­ly TP, kto­rá na­do­bud­la účin­nosť v ro­ku 2019.

66.    Súd­ny dvor pre­to kon­šta­tu­je, že aj keď bo­li všeo­bec­né pro­ces­né zá­ru­ky uve­de­né v zjed­no­cu­jú­com sta­no­vis­ku z 5.4.2017 ne­po­chyb­ne re­le­van­tné, vzhľa­dom na kon­krét­ne skut­ko­vé okol­nos­ti tej­to ve­ci ne­bo­li dos­ta­toč­né. Vo svet­le zne­nia roz­sud­kov pro­ti spolu­pá­cha­te­ľom sťa­žo­va­te­ľa tie­to poš­ko­di­li prá­vo sťa­žo­va­te­ľa byť po­va­žo­va­ným až do preu­ká­za­nia je­ho vi­ny za ne­vin­né­ho. Vzhľa­dom na úlo­hu, kto­rú zoh­ra­li v súd­nom ko­na­ní pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi sa­mot­né­mu, ko­na­jú­com sa pred tým is­tým sú­dom, bo­li po­chyb­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa o je­ho nes­tran­nos­ti ob­jek­tív­ne opod­stat­ne­né.

67.    Na­po­kon Súdny dvor pri­pomína, že vyšší ale­bo naj­vyšší súd môže za určitých okol­ností nap­ra­viť va­dy, ktoré vznik­li v pr­vos­tup­ňo­vom ko­na­ní. Ho­ci vy­ššie sú­dy v prí­pa­de sťa­žo­va­te­ľa ma­li prá­vo­moc zru­šiť roz­su­dok pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du z dô­vo­du, že ne­bol nes­tran­ný a že doš­lo k iným zá­sad­ným pro­ces­ným nes­práv­nos­tiam, neu­ro­bi­li tak, a pre­to va­dy ne­nap­ra­vi­li. (poz­ri už ci­to­va­ný Meng, § 64, s ďal­ší­mi od­kaz­mi).

68.    Doš­lo te­da k po­ru­še­niu člán­ku 6 § 1 Do­ho­vo­ru.

II. UP­LAT­NE­NIE ČLÁNKU 41 DO­HO­VO­RU

69.    Člá­nok 41 Do­ho­vo­ru sta­no­vu­je:

„Ak Súd­ny dvor zis­tí, že doš­lo k po­ru­še­niu Do­ho­vo­ru ale­bo je­ho pro­to­ko­lov, a ak vnút­roš­tát­ne prá­vo dot­knu­tej vy­so­kej zmluv­nej stra­ny umož­ňu­je vy­ko­nať len čias­toč­nú náp­ra­vu, Súd­ny dvor v prí­pa­de pot­re­by pos­kyt­ne spra­vod­li­vé za­dos­ťu­či­ne­nie poš­ko­de­nej stra­ne“.

A.    Ško­da

70.    Sťa­žo­va­teľ po­ža­do­val 50 000 eur (EUR) ako náh­ra­du ne­ma­jet­ko­vej uj­my.

71.    Vlá­da po­va­žo­va­la vý­šku poh­ľa­dáv­ky za nad­hod­no­te­nú.

72.    Súd priz­ná­va sťa­žo­va­te­ľo­vi 7 800 EUR z ti­tu­lu ne­ma­jet­ko­vej uj­my plus akú­koľ­vek up­lat­ni­teľ­nú daň.

B.     Tro­vy a vý­dav­ky

73.    Sťa­žo­va­teľ tiež po­ža­do­val 630 EUR za tro­vy ko­na­nia a vý­dav­ky vy­na­lo­že­né pred Sú­dom.

74.    Vlá­da žia­da­la, aby sa o ná­ro­ku roz­hod­lo v sú­la­de s ju­di­ka­tú­rou Súd­ne­ho dvo­ra.

75.    Pod­ľa ju­di­ka­tú­ry Súd­ne­ho dvo­ra má sťa­žo­va­teľ prá­vo na náh­ra­du trov ko­na­nia len v roz­sa­hu, v akom bo­lo preu­ká­za­né

že tie­to sku­toč­ne a ne­vyh­nut­ne vznik­li a sú pri­me­ra­né z hľa­dis­ka množ­stva. V tom­to prí­pa­de sa Súd­ny dvor so zre­te­ľom na pod­kla­dy, kto­ré má k dis­po­zí­cii, a na vy­ššie uve­de­né kri­té­riá dom­nie­va, že ná­rok by sa mal priz­nať v pl­nom roz­sa­hu. V sú­la­de s tým priz­ná­va sťa­žo­va­te­ľo­vi za ko­na­nie pred Súd­nym dvo­rom 630 EUR plus akú­koľ­vek up­lat­ni­teľ­nú daň.

C.    Úrok z omeš­ka­nia

76.    Súd­ny dvor po­va­žu­je za vhod­né, aby úro­ko­vá sadz­ba z omeš­ka­nia vy­chá­dza­la z mar­gi­nál­nej úro­ko­vej sadz­by Európ­skej cen­trál­nej ban­ky, ku kto­rej by sa ma­li pri­po­čí­tať tri per­cen­tuál­ne bo­dy.

Z TÝCHTO DÔVO­DOV SÚD, JED­NO­MY­SEĽNE,

1.      vy­hla­su­je sťaž­nosť za prí­pus­tnú;

2.      roz­ho­dol, že doš­lo k po­ru­še­niu člán­ku 6 § 1 Do­ho­vo­ru;

3.      Uk­la­dá

(a)   ža­lo­va­né­mu štá­tu po­vin­nosť za­pla­tiť sťa­žo­va­te­ľo­vi do troch me­sia­cov odo dňa na­do­bud­nu­tia prá­vop­lat­nos­ti roz­sud­ku v sú­la­de s člán­kom 44 § 2 Do­ho­vo­ru tie­to su­my:

(i)   7 800 eur (se­dem­ti­sí­co­sem­sto eur) plus akú­koľ­vek splat­nú daň v sú­vis­los­ti s ne­ma­jet­ko­vou uj­mou;

(ii)   630 eur (šes­ťstot­rid­sať eur), plus akú­koľ­vek splat­nú daň v sú­vis­los­ti s tro­va­mi;

(b)   že od up­ly­nu­tia vy­ššie uve­de­ných troch me­sia­cov až do pl­ne­nia bu­de z vy­ššie uve­de­ných súm splat­ný jed­no­du­chý úrok so sadz­bou rov­na­jú­cou sa mi­ni­mál­nej úro­ko­vej sadz­be Európ­skej cen­trál­nej ban­ky po­čas ob­do­bia omeš­ka­nia plus tri per­cen­tuál­ne bo­dy;

4.      Za­mie­ta zvy­šok sťa­žo­va­te­ľov­ho ná­ro­ku na spra­vod­li­vé za­dos­ťu­či­ne­nie.

Vy­ho­to­ve­né v an­glič­ti­ne a pí­som­ne ozná­me­né 25. no­vem­bra 2021 v sú­la­de s pra­vid­lom 77 §§ 2 a 3 súd­ne­ho po­riad­ku.