K nemožnosti založiť kolúzny dôvod väzby iba na abstraktných okolnostiach - nález ústavného súdu

Publikované: 15. 01. 2022, čítané: 1635 krát
 

 

K ne­mož­nos­ti za­lo­žiť ko­lúz­ny dô­vod väz­by iba na všeo­bec­ných (abstrak­tných) okol­nos­tiach – ak­tuál­ny ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR vo ve­ci bý­va­lé­ho štát­ne­ho ta­jom­ní­ka Mi­nis­ter­stva fi­nan­cií SR Rad­ka Ku­ru­ca

Práv­ne ve­ty:

Pred­pok­la­dom umož­ňu­jú­cim vy­dať roz­hod­nu­tie o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by je exis­ten­cia kva­li­fi­ko­va­nej oba­vy, kto­rá mu­sí byť od­ôvod­ne­ná. Dô­vod­nosť oba­vy mu­sí spo­čí­vať buď v ko­na­ní ob­vi­ne­né­ho ale­bo v ďal­ších kon­krét­nych sku­toč­nos­tiach. Dô­vod­nosť oba­vy zá­ro­veň mu­sí byť spä­tá s niek­to­rou z čin­nos­tí uve­de­ných v § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku. Z po­va­hy Tres­tným po­riad­kom po­ža­do­va­nej kva­li­ty dô­vod­nos­ti oba­vy vy­plý­va, že tá­to ne­mô­že byť všeo­bec­ná ale­bo abstrak­tná (te­da ne­zá­vis­lá od skut­ko­vých okol­nos­tí da­nej ve­ci), ale mu­sí mať svoj pô­vod, mu­sí vy­plý­vať, ale­bo byť vy­vo­la­ná buď ko­na­ním ob­vi­ne­né­ho, ale­bo ďal­ší­mi kon­krét­ny­mi sku­toč­nos­ťa­mi ma­jú­ci­mi vzťah k ob­vi­ne­né­mu ale­bo sú­vi­sia­ci­mi s kon­krét­nym tres­tným stí­ha­ním. Sa­mot­ná exis­ten­cia, dô­vod­nosť a ob­sah oba­vy mu­sia byť pri­tom v od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tia o vza­tí do väz­by vy­jad­re­né vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu dos­ta­toč­ne ur­či­to zro­zu­mi­teľ­ne.

Po­kiaľ ide o vec­né mož­nos­ti po­ten­ciál­ne­ho „ko­lúz­ne­ho“ pô­so­be­nia sťa­žo­va­te­ľa, naj­vyš­ší súd na jed­nej stra­ne vzhlia­dol exis­ten­ciu dô­vod­nej oba­vy z ta­ké­ho­to pos­tu­pu s pou­ka­zom na cha­rak­ter sťa­žo­va­te­ľov­ho vzťa­hu k dom­ne­lým ad­re­sá­tom ne­do­vo­le­né­ho pô­so­be­nia. Ten­to po­mer vy­ply­nul pod­ľa ná­zo­ru naj­vyš­šie­ho sú­du z via­croč­né­ho pô­so­be­nia sťa­žo­va­te­ľa na mi­nis­ter­stve fi­nan­cií. Naj­vyš­ší súd však cha­rak­ter tých­to vzťa­hov ni­ja­ko neš­pe­ci­fi­ku­je, po­do­tý­ka, že ho ne­poz­ná, do­kon­ca uvá­dza, že ten­to „... mô­že byť aj in­di­fe­rent­ný či ne­ga­tív­ny, čo by reál­ne eli­mi­no­va­lo mož­nosť pô­so­be­nia na ta­kú oso­bu ob­vi­ne­ným...“. S oh­ľa­dom na uve­de­né vy­znie­va od­ôvod­ne­nie na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia tak, že na jed­nej stra­ne je sí­ce u sťa­žo­va­te­ľa prí­tom­ná oba­va z ne­do­vo­le­né­ho sprá­va­nia, na dru­hej stra­ne však naj­vyš­ší súd zjav­ne ne­do­ká­že iden­ti­fi­ko­vať ani len ok­ruh osôb pô­so­bia­cich na mi­nis­ter­stve fi­nan­cií, kto­rých vy­po­ču­tie by pri­chá­dza­lo do úva­hy, to­bôž nie ok­ruh osôb ná­chyl­ných byť ad­re­sát­mi „ko­lúz­ne­ho“ vply­vu sťa­žo­va­te­ľa.

K pou­ka­zu naj­vyš­šie­ho sú­du na ne­vyh­nut­nosť vy­po­ču­tia bý­va­lej štát­nej ta­jom­níč­ky mi­nis­ter­stva fi­nan­cií Ing. D M ús­tav­ný súd po­do­tý­ka, že pot­re­ba vy­po­ču­tia sved­ka je ob­vyk­lou pro­ces­nou si­tuáciou, kto­rá sa­ma ose­be ne­zak­la­dá dô­vod väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku. Na­vy­še, naj­vyš­ší súd ni­ja­ko nei­den­ti­fi­ku­je dô­vod (pô­vod) mož­nos­tí ne­do­vo­le­né­ho pô­so­be­nia sťa­žo­va­te­ľa prá­ve na Ing. D M.

Iba pou­kaz na pos­ta­ve­nie sťa­žo­va­te­ľa vo fun­kčnej hie­rar­chii úra­du mi­nis­ter­stva fi­nan­cií je príl­iš všeo­bec­ný a hypo­te­tic­ký na to, aby v ús­tav­nop­ráv­nej ro­vi­ne zá­sah do sťa­žo­va­te­ľo­vej osob­nej slo­bo­dy os­pra­vedl­nil.

Ústav­ný súd je (tak­tiež) to­ho ná­zo­ru, že všeo­bec­ný a bliž­šie ne­kon­kre­ti­zo­va­ný pou­kaz na druh a po­va­hu vy­šet­ro­va­nej tres­tnej čin­nos­ti, sťa­žo­va­te­ľom za­stá­va­nú fun­kciu a tvr­de­nú vý­šku úp­lat­ku nep­red­sta­vu­je ús­tav­ne kon­for­mné vy­spo­ria­da­nie sa s otáz­kou mož­nos­tí nah­ra­de­nia väz­by al­ter­na­tív­ny­mi pros­tried­ka­mi Z pre­zen­to­va­ných dô­vo­dov je na­pad­nu­té uz­ne­se­nie aj v čas­ti tý­ka­jú­cej sa ne­nah­ra­de­nia väz­by sťa­žo­va­te­ľa ús­tav­ne neak­cep­to­va­teľ­né. Ústav­ný súd po­do­tý­ka, že aj v tom­to sme­re ním doš­lo k po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va sťa­žo­va­te­ľa ga­ran­to­va­né­ho v čl. 17 ús­ta­vy.

 

NÁLEZ

Ústavn ého s údu S lo­ven­skej re­pub­li­ky
V men e Slo ven skej re­publ iky

III. ÚS 581/2021-54

Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu Ro­ber­ta Šor­la a sud­cov Pet­ra Stra­ku a Mar­ti­na Ver­nar­ské­ho (sud­ca spra­vo­daj­ca) v ko­na­ní pod­ľa čl. 127 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky o ús­tav­nej sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa Ing. Rad­ka Ku­ru­ca, PhD., na­ro­de­né­ho ……., za­stú­pe­né­ho ad­vo­ká­tom JUDr. Jo­ze­fom Poj­dá­kom,...., pro­ti uz­ne­se­niu Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. k. 5 Tost 45/2021 zo 16. augus­ta 2021 tak­to

roz­ho­dol:

1.       Uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. k. 5 Tost 45/2021 zo 16. augus­ta 2021 bo­lo po­ru­še­né zá­klad­né prá­vo sťa­žo­va­te­ľa ne­byť stí­ha­ný a poz­ba­ve­ný osob­nej slo­bo­dy inak, ako z dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon, pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a čl. 5 ods. 1 písm. c) Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd.

2.       Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. k. 5 Tost 45/2021 zo 16. augus­ta 2021

s a zr u šu j e .

3.       Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky j e p o v i n n ý nah­ra­diť sťa­žo­va­te­ľo­vi tro­vy ko­na­nia 460,90 eur na účet je­ho práv­ne­ho zá­stup­cu do dvoch me­sia­cov od prá­vop­lat­nos­ti toh­to ná­le­zu.

4.       Ústav­nej sťaž­nos­ti vo zvyš­nej čas­ti n e v y h o v u j e .

Od­ôvod­ne­nie:

I.

Skut­ko­vé vý­cho­dis­ká

1.       Sťa­žo­va­teľ sa v ús­tav­nej sťaž­nos­ti do­ru­če­nej Ústav­né­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­tav­ný súd“) 14. sep­tem­bra 2021 do­má­ha vy­slo­ve­nia po­ru­še­nia svo­jich práv za­ru­če­ných v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“) a čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „do­ho­vor“) uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „naj­vyš­ší súd“ ale­bo „sťaž­nost­ný súd“) č. k. 5 Tost 45/2021 zo 16. augus­ta 2021 (ďa­lej len „na­pad­nu­té uz­ne­se­nie“). Sťa­žo­va­teľ žia­da, aby ús­tav­ný súd vy­slo­vil po­ru­še­nie up­lat­ne­ných zá­klad­ných práv, zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a aby ho pre­pus­til na slo­bo­du. Sú­čas­ne sťa­žo­va­teľ navr­hu­je, aby ús­tav­ný súd od­lo­žil vy­ko­na­teľ­nosť na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia a priz­nal mu náh­ra­du trov ko­na­nia, kto­rú je naj­vyš­ší súd po­vin­ný vy­pla­tiť do 15 dní od prá­vop­lat­nos­ti ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du na účet je­ho práv­ne­ho zá­stup­cu.

2.     Z ús­tav­nej sťaž­nos­ti, na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia a ďal­ších príl­oh vy­plý­va nas­le­dov­ný stav ve­ci:

3.     Uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa Ná­rod­nej kri­mi­nál­nej agen­tú­ry, od­bo­ru Zá­pad (ďa­lej len „vy­šet­ro­va­teľ“) pod ČVS: PPZ-7/NKA-BA4-2021 zo 4. augus­ta 2021 bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie a zá­ro­veň sťa­žo­va­te­ľo­vi vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre zlo­čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na. Sťa­žo­va­teľ mal v ro­ku 2017 po nie­koľ­kých stret­nu­tiach s pre­zi­den­tom fi­nan­čnej sprá­vy F I k le­gis­la­tív­ne­mu pro­ce­su v sú­vis­los­ti so za­ve­de­ním pro­jek­tu e-Ka­sa od fir­my A, s. r. o., pre fi­nan­čnú sprá­vu po­žia­dať pros­tred­níc­tvom ob­vi­ne­né­ho I od ob­vi­ne­né­ho S „za in­ten­zív­ne za­in­te­re­so­va­nie sa do ús­pe­chu za­ve­de­nia le­gis­la­tív­nej zme­ny“ úp­la­tok v cel­ko­vej su­me 120 000 eur, kto­rý mu bol ob­vi­ne­ným S v ro­ku 2017 aj od­ov­zda­ný.

4.     Pro­ku­rá­tor Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „pro­ku­rá­tor“) po­dal 5. augus­ta 2021 návrh na vza­tie sťa­žo­va­te­ľa do väz­by z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku. Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd roz­ho­dol uz­ne­se­ním č. k. 12 Tp 14/2021 zo 7. augus­ta 2021 (ďa­lej len „uz­ne­se­nie špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du“) pod­ľa pr­vej ve­ty § 72 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku o nev­za­tí sťa­žo­va­te­ľa do väz­by.

5.     Pro­ti uz­ne­se­niu špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du po­dal pro­ku­rá­tor pod­ľa § 83 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku sťaž­nosť. Naj­vyš­ší súd na pod­kla­de sťaž­nos­ti pod­ľa § 194 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku uz­ne­se­nie špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du zru­šil a pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku vzal sťa­žo­va­te­ľa do väz­by. Väz­bu sťa­žo­va­te­ľa naj­vyš­ší súd pod­ľa § 80 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku ne­nah­ra­dil doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka.

6.     Dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia po­va­žo­val naj­vyš­ší súd rov­na­ko ako špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd za da­nú.

7.     Dô­vod­nosť väz­by naj­vyš­ší súd za­lo­žil na zá­važ­nos­ti ko­rup­čnej tres­tnej čin­nos­ti, kto­rú mal sťa­žo­va­teľ pá­chať ako štát­ny ta­jom­ník Mi­nis­ter­stva fi­nan­cií Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „mi­nis­ter­stvo fi­nan­cií“) vy­so­kou su­mou úp­lat­ku pri­ja­té­ho za pod­po­ru a pre­sa­dzo­va­nie le­gis­la­tív­nej zme­ny. Dô­vod­nú oba­vu z ne­do­vo­le­né­ho pô­so­be­nia na ne­me­no­va­ných sved­kov vi­del naj­vyš­ší súd v cha­rak­te­re „vzťa­hu ob­vi­ne­né­ho k tým­to oso­bám, kto­rý vy­plý­va z je­ho pre­doš­lé­ho nie­koľ­ko­roč­né­ho pô­so­be­nia na Mi­nis­ter­stve fi­nan­cií SR..., z kto­ré­ho tre­ba ob­jek­tív­ne od­vo­diť ur­či­tý vzťah k tým­to oso­bám vy­plý­va­jú­ci z da­né­ho pô­so­be­nia ob­vi­ne­né­ho na vy­so­kej fun­kcii na mi­nis­ter­stve, pri­čom súd ne­mô­že poz­nať bliž­šie cha­rak­ter vzťa­hov ob­vi­ne­né­ho k tým­to oso­bám, kto­rý mô­že byť aj in­di­fe­rent­ný či ne­ga­tív­ny, čo by reál­ne eli­mi­no­va­lo mož­nosť pô­so­be­nia na ta­kú oso­bu ob­vi­ne­ným, av­šak vzhľa­dom k to­mu, že pred­me­tom tres­tné­ho stí­ha­nia je tres­tná čin­nosť, kto­rú mal ob­vi­ne­ný spá­chať vo fun­kcii štát­ne­ho ta­jom­ní­ka mi­nis­ter­stva for­mou pri­ja­tia úp­lat­ku vo vy­so­kej su­me..., je ne­vyh­nut­né, aby sa mi­ni­ma­li­zo­va­la aká­koľ­vek mož­nosť za­sa­ho­va­nia ob­vi­ne­né­ho do pro­ce­su do­ka­zo­va­nia ne­do­vo­le­ným pô­so­be­ním na da­né oso­by“. Pod­ľa ná­zo­ru naj­vyš­šie­ho sú­du vzhľa­dom na po­čia­toč­né štá­dium vä­zob­né­ho stí­ha­nia pos­ta­čo­va­lo „rám­co­vé vy­me­dzenie ok­ru­hu da­ných osôb“, na kto­ré by mo­hol sťa­žo­va­teľ ne­do­vo­le­ne pô­so­biť. Zá­ro­veň naj­vyš­ší súd zdô­raz­nil pot­re­bu vy­po­ču­tia Ing. D M, kto­rá pô­so­bi­la ako dru­há štát­na ta­jom­níč­ka na mi­nis­ter­stve fi­nan­cií v rov­na­kom ča­se ako sťa­žo­va­teľ, ako aj ďal­ších osôb, kto­ré sa po­die­ľa­li na príp­ra­ve sú­vi­sia­cej le­gis­la­tív­nej zme­ny.

8.      S pou­ka­zom na pot­re­bu do­po­ču­tia ob­vi­ne­ných I a S po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia naj­vyš­ší súd uvie­dol, že „je mož­né dô­vod­ne pred­pok­la­dať aj mož­nosť prí­pad­né­ho pô­so­be­nia ob­vi­ne­né­ho Ing. Ku­ru­ca na tých­to spolu­ob­vi­ne­ných, aby svo­je pre­doš­lé vý­po­ve­de mo­di­fi­ko­va­li v je­ho pros­pech. Na dru­hej stra­ne však tre­ba uviesť, že sťaž­nost­ný súd uve­de­né uvá­dza skôr z poh­ľa­du ob­jek­tív­nos­ti a úpl­nos­ti a nep­red­pok­la­dá, že ob­vi­ne­ný Ing. Ku­ruc aj vzhľa­dom na ši­ro­kú pub­li­ci­tu a sle­do­va­nosť da­nej tres­tnej ve­ci by pris­tú­pil k ta­ké­mu ko­na­niu vo vzťa­hu k tým­to spolu­ob­vi­ne­ným od­hliad­nuc od to­ho, že tú sku­toč­nosť, že tí­to dva­ja spolu­ob­vi­ne­ní ne­bo­li vy­po­ču­tí po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pred po­da­ním návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, resp. do­te­raz, nie je mož­né v zá­sa­de dá­vať za vi­nu ob­vi­ne­né­mu Ing. Ku­ru­co­vi“.

9.      Naj­vyš­ší súd nep­ris­tú­pil k nah­ra­de­niu väz­by pod­ľa § 80 a § 81 Tres­tné­ho po­riad­ku, a to s pou­ka­zom na druh, cha­rak­ter a zá­važ­nosť vy­šet­ro­va­nej tres­tnej čin­nos­ti, ako aj na zis­te­ný dô­vod ko­lúz­nej väz­by.

II.

Ar­gu­men­tá­cia sťa­žo­va­te­ľa

10.      Sťa­žo­va­teľ iden­ti­fi­ku­je po­ru­še­nie svo­jich zá­klad­ných práv v pr­vom ra­de v ne­dos­tat­ku dô­vod­nos­ti vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia. Ob­vi­ne­nie mu bo­lo vzne­se­né ne­zá­kon­ne, na zá­kla­de ni­čím nep­re­ve­re­nej vý­po­ve­de dvoch spolu­pra­cu­jú­cich ob­vi­ne­ných („ka­júc­ni­kov“). Naj­vyš­ší súd pod­ľa ná­zo­ru sťa­žo­va­te­ľa «za­lo­žil v práv­nom štá­te ab­so­lút­ne nep­rí­pust­ný pre­ce­dens, ke­dy na ob­vi­ne­nie oso­by a jej nás­led­né vza­tie do väz­by pos­ta­ču­je úpl­ne izo­lo­va­ná, žiad­ny­mi ďal­ší­mi dô­kaz­mi ne­potvr­de­ná a ni­čím ne­ve­ri­fi­ko­va­ná vý­po­veď ka­júc­ni­kov, u kto­rých ne­mož­no bez dôs­led­né­ho pre­ve­re­nia ich vý­po­ve­dí vy­lú­čiť, že svo­ju vý­po­veď „ob­cho­du­jú“ za svo­ju bez­tres­tnosť, ne­vä­zob­né stí­ha­nie, resp. zní­že­nie tres­tu a OČTK až nás­led­ne, v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 2 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku v ča­se, keď je oso­ba vo väz­be, dô­ve­ry­hod­nosť a prav­di­vosť po­chyb­ných vý­po­ve­dí do­ka­zo­va­ním ove­ru­jú. Ta­ký­to pos­tup sťaž­nos­tné­ho sú­du le­gi­ti­mi­zu­je pou­ží­va­nie pros­tried­kov po­li­caj­né­ho štá­tu a zneu­ží­va­nie väz­by ako vy­šet­ro­va­cej me­tó­dy a san­kcie v roz­po­re s jej úče­lom. Us­tá­le­ná ju­di­ka­tú­ra Ústav­né­ho sú­du SR a ESĽP ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy jed­not­liv­ca je­ho vä­zob­ným stí­ha­ním za tých okol­nos­tí a pod­mie­nok, ako k to­mu doš­lo v prí­pa­de sťa­žo­va­te­ľa, ne­poz­ná, a to ne­po­chyb­ne pre­dov­šet­kým z dô­vo­du, že ta­kým­to spô­so­bom (ob­vi­ne­nie bez akých­koľ­vek dô­ka­zov iba na pod­kla­de ni­čím neo­ve­re­ných a žiad­ny­mi ma­te­riál­ny­mi dô­kaz­mi ne­potvr­de­ných vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov) mož­no in­šti­tú­tom väz­by ob­me­dziť osob­nú slo­bo­du prak­tic­ky ko­ho­koľ­vek a tým efek­tív­ne lik­vi­do­vať no­mi­nan­tov po­li­tic­kej opo­zí­cie tak, ako k to­mu doš­lo prá­ve v prí­pa­de sťa­žo­va­te­ľa.».

11.      Sťa­žo­va­teľ je to­ho ná­zo­ru, že poz­ba­ve­nie osob­nej slo­bo­dy nie je dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né. Sťaž­nost­ný súd sa ne­vys­po­ria­dal s re­le­van­tný­mi ná­miet­ka­mi, kto­ré sťa­žo­va­teľ ob­jek­ti­vi­zo­val vo vy­jad­re­ní k sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra pro­ti uz­ne­se­niu špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du. Na­pad­nu­té uz­ne­se­nie je pod­ľa ná­zo­ru sťa­žo­va­te­ľa pl­né „jus­tič­nej va­ty“ a práv­nych flos­kúl.

12.     Pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa „ab­so­lút­ne ar­bit­rár­ne sú zá­ve­ry o exis­ten­cii dô­vo­dov ko­lúz­nej väz­by, kto­ré sťaž­nost­ný súd opie­ra o dl­ho­roč­né pô­so­be­nie sťa­žo­va­te­ľa na po­zí­cii štát­ne­ho ta­jom­ní­ka, pre­to­že sťaž­nost­ný súd uve­de­né kon­šta­tu­je bez to­ho, aby uvie­dol kon­krét­ne sku­toč­nos­ti sprá­va­nia sa sťa­žo­va­te­ľa jed­nak v mi­nu­los­ti, jed­nak po tom, ako sa sťa­žo­va­teľ už me­siac pred svo­jím ob­vi­ne­ním o sku­toč­nos­tiach, kto­ré sú mu kla­de­né za vi­nu, doz­ve­del me­dia­li­zo­va­ním vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov S a I, a v ne­pos­led­nom ra­de v prie­be­hu de­sia­tich dní po je­ho pre­pus­te­ní sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie na slo­bo­du, kto­ré by nas­ved­čo­va­li čo i len v hypo­te­tic­kej ro­vi­ne či v ro­vi­ne in­dí­cií je­ho ko­lúz­ne­mu jed­na­niu. Flag­ran­tným po­ru­šo­va­ním zá­sa­dy ne­ve­rej­nos­ti príp­rav­né­ho ko­na­nia or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní úni­kom vý­po­ve­dí spolu­pra­cu­jú­cich ob­vi­ne­ných, kto­ré bo­li pod­kla­dom pre vzne­se­nie ob­vi­ne­nia sťa­žo­va­te­ľo­vi, vznik­la si­tuácia, ke­dy o tvr­de­niach ka­júc­ni­kov pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi mal ve­do­mosť nie len sťa­žo­va­teľ, ale prak­tic­ky ce­lá ve­rej­nosť, pre­to­že bo­li roz­sia­hlo me­dia­li­zo­va­né. Už prib­liž­ne je­den me­siac pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia sťa­žo­va­te­ľo­vi sa te­da dos­ta­li na ve­rej­nosť in­for­má­cie (den­ník ..... a iné mé­diá) o vy­po­čú­va­ní ob­vi­ne­né­ho S a I, pri­čom vo zve­rej­ne­ných in­for­má­ciách z vý­slu­chov bo­lo spo­me­nu­té aj me­no sťa­žo­va­te­ľa, pri­čom sťa­žo­va­teľ do­kon­ca mé­diám pos­ky­tol svo­ju reak­ciu na me­dia­li­zo­va­né tvr­de­nia. Na­priek tým­to sku­toč­nos­tiam sťa­žo­va­teľ preu­ká­za­teľ­ne ne­pod­ni­kol žiad­ne ta­ké kro­ky, kto­ré by vy­tvá­ra­li oba­vu z ov­plyv­ňo­va­nia sved­kov, znal­cov, spolu­ob­vi­ne­ných ale­bo iných po­ten­ciál­nych ko­lúz­nych ak­ti­vít... sťa­žo­va­teľ mal odo dňa me­dia­li­zá­cie sku­toč­nos­tí z príp­rav­né­ho ko­na­nia dos­ta­tok ča­su na to, aby ko­nal ko­lúz­ne, preu­ká­za­teľ­ne tak však ne­ko­nal. Rov­na­ko to pla­tí aj od mo­men­tu je­ho pre­pus­te­nia zo za­dr­ža­nia su­dom pre príp­rav­né ko­na­nie dňa 07.08.2021 do dňa je­ho vza­tia do väz­by, pre­to­že sťa­žo­va­teľ sa úpl­ne izo­lo­val od spo­loč­nos­ti s vý­nim­kou dvoch stret­nu­tí s ob­haj­com, náv­šte­ve le­ká­ra a no­tá­ra, sa v da­nom me­dziob­do­bí preu­ká­za­teľ­ne ve­no­val vý­luč­ne svo­jej ro­di­ne s dvo­ma ma­lo­le­tý­mi deť­mi.“. Sťa­žo­va­teľ ďa­lej pou­ka­zu­je na ne­dos­ta­tok kon­krét­nos­ti a ar­bit­rár­nosť na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, po­kiaľ ide o pou­kaz na cha­rak­ter, po­va­hu a zá­važ­nosť tres­tnej čin­nos­ti.

13.     Nas­le­du­jú­ce ar­gu­men­tač­né lí­nie sa upí­na­jú na ne­dos­ta­tok od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, po­kiaľ ide o nah­ra­de­nie väz­by. Sťa­žo­va­teľ v tej­to sú­vis­los­ti pou­ka­zu­je na de­fi­cit dô­vo­dov ne­nah­ra­de­nia väz­by a for­ma­lis­tic­ký prís­tup naj­vyš­šie­ho sú­du. Pod­ľa mien­ky sťa­žo­va­te­ľa sťaž­nost­ný súd v pred­met­nej ve­ci opo­me­nul reali­zo­vať test pro­por­cio­na­li­ty vä­zob­né­ho stí­ha­nia, čím za­sia­hol do je­ho zá­klad­ných práv a slo­bôd.

14.     V ďal­šom ob­sa­hu ús­tav­nej sťaž­nos­ti sťa­žo­va­teľ, for­mu­lu­júc ná­zor, pod­ľa kto­ré­ho le­gi­ti­mi­tu väz­by „mož­no vy­vo­diť vý­luč­ne na zá­kla­de od­ôvod­ne­nej oba­vy z ma­re­nia tres­tné­ho ko­na­nia“, na­mie­ta, že „všet­ky sku­toč­nos­ti, na kto­ré vo svo­jej ar­gu­men­tá­cii pou­ka­zu­je sťa­žo­va­teľ, oba­vu z ko­lúz­ne­ho jed­na­nia ale­bo pok­ra­čo­va­nia v tres­tnej čin­nos­ti sťa­žo­va­te­ľom úpl­ne vy­lu­ču­jú“.

III.

Vy­jad­re­nie naj­vyš­šie­ho sú­du, rep­li­ka sťa­žo­va­te­ľa

III.             1. Vy­jad­re­nie naj­vyš­šie­ho sú­du:

15.     Ústav­ný súd po pri­ja­tí ús­tav­nej sťaž­nos­ti na ďal­šie ko­na­nie po­žia­dal naj­vyš­ší súd o vy­jad­re­nie. Naj­vyš­ší súd sa vy­jad­ril k ús­tav­nej sťaž­nos­ti lis­tom č. k. KP 3/2021-488 z 8. no­vem­bra 2021 pros­tred­níc­tvom pod­pred­sed­níč­ky sú­du a pred­se­du se­ná­tu.

16.     Pred­se­da se­ná­tu naj­vyš­šie­ho sú­du v úvo­de svoj­ho vy­jad­re­nia vy­jad­ril pres­ved­če­nie o dos­ta­toč­nos­ti od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, pre­to­že «na­pad­nu­té uz­ne­se­nie je pod­rob­ne od­ôvod­ne­né z poh­ľa­du for­mál­nych a ma­te­riál­nych pod­mie­nok väz­by a oh­ľa­dom po­su­dzo­va­nia mož­nos­ti nah­ra­de­nia väz­by. Po­kiaľ sťa­žo­va­teľ pou­ží­va ta­ké vý­ra­zy ako na­pad­nu­té uz­ne­se­nie je „pl­né nič ne­ho­vo­ria­cej jus­tič­nej va­ty“, nič ne­ho­vo­ria­ce frá­zy a práv­ne flos­ku­ly“ s tým, že pod­sú­va ná­zor, že sťaž­nost­ný súd si mal sta­no­viť cieľ vziať sťa­žo­va­te­ľa do väz­by a to­mu­to cie­ľu ig­no­rá­ciou fak­tov a ľa­hos­taj­nos­ťou ku skut­ko­vé­mu sta­vu pris­pô­so­bu­je svo­je špe­ku­lá­cie a hypo­té­zy, tak ta­ké tvr­de­nie jed­noz­nač­ne od­mie­tam...».

17.     Po­kiaľ ide o vzne­se­nie ob­vi­ne­nia sťa­žo­va­te­ľo­vi, z vy­jad­re­nia pred­se­du se­ná­tu naj­vyš­šie­ho sú­du vy­plý­va: «Vzne­se­nie ob­vi­ne­nia na zá­kla­de vý­po­ve­dí spolu­pra­cu­jú­cich osôb - na stra­nách 9, 11 a 12 na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia Naj­vyš­ší súd SR uvie­dol sku­toč­nos­ti, pre kto­ré po­va­žo­val vý­po­ve­de spolu­ob­vi­ne­ných F I a M S za re­le­van­tné. Pou­ka­zu­jem na sku­toč­nosť, že ide o tres­tné stí­ha­nie ko­rup­čnej tres­tnej čin­nos­ti, pre kto­rú je špe­ci­fic­kým, že v ab­so­lút­nej väč­ši­ne prí­pa­dov ok­rem osôb za­in­te­re­so­va­ných na ko­rup­cii, nie je prí­tom­ný iný sve­dok či zis­ti­teľ­ný bez­od­klad­ne iný dô­kaz, kto­rým by bo­lo mož­né po­doz­re­nie z ko­rup­cie pre­ve­riť s nás­led­kom potvr­de­nia či vy­vrá­te­nia ta­ké­ho po­doz­re­nia. Po­kiaľ sťa­žo­va­teľ uvá­dza vý­ra­zy ako „efek­tív­ne lik­vi­do­va­nie no­mi­nan­tov po­li­tic­kej opo­zí­cie“, tak spolu­ob­vi­ne­ní F I a M S pod­ľa ni­mi uvá­dza­ných sku­toč­nos­tí bo­li vo fun­kciách, resp. ma­li pod­ni­kať s oso­ba­mi s rov­na­kým po­li­tic­kým zá­ze­mím ako sťa­žo­va­teľ, tak­že po­kiaľ uvá­dza­jú sku­toč­nos­ti vy­plý­va­jú­ce z poz­nat­kov zís­ka­ných z ich vlas­tnej čin­nos­tí, tak uve­de­né tvr­de­nie sťa­žo­va­te­ľa je ne­lo­gic­ké a proti­re­či­vé.»

18.     Pod­ľa naj­vyš­šie­ho sú­du, ak sťa­žo­va­teľ «uvá­dza, že sa Naj­vyš­ší súd SR ne­vys­po­ria­dal s re­le­van­tný­mi ná­miet­ka­mi sťa­žo­va­te­ľa oh­ľa­dom je­ho vy­jad­re­nia k sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra, tak k tým­to sa prie­bež­ne vy­jad­ril v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní svo­ji­mi zá­ver­mi, ku kto­rým do­šiel (napr. oh­ľa­dom na­mie­ta­nia vzne­se­nia ob­vi­ne­nia na zá­kla­de vý­po­ve­dí spolu­pra­cu­jú­cich osôb), ako aj vý­slov­ne k niek­to­rým z nich (napr. na stra­ne 10 k tvr­de­niu, že v ča­se pri­ja­tia úp­lat­ku bol le­gis­la­tív­ny pro­ces už ukon­če­ný, na stra­ne 14 oh­ľa­dom osôb, kto­ré ma­jú byť v ko­na­ní vy­po­ču­té) a ďal­šie sú uve­de­né v zá­ve­re na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia a te­da uve­de­né tvr­de­nie je nep­rav­di­vé... po­kiaľ sťa­žo­va­teľ spo­chyb­ňu­je zis­te­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní oh­ľa­dom to­ho, kto­rým zá­ko­nom mal byť za­ve­de­ný sys­tém eKa­sa do zá­ko­na č. 298/2008 Z. z. a pri­tom opäť pou­ží­va ta­ké expre­sív­ne vý­ra­zy ako „dis­kva­li­fi­ku­je na­pad­nu­té uz­ne­se­nie“, „sved­čí o povr­chnos­ti skú­ma­nia“, „či už laxnos­ťou ale­bo zo zlé­ho zá­me­ru“ (ob­dob­ne sa vy­jad­ro­val v ko­na­ní tý­ka­jú­com sa na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, vte­dy vo vzťa­hu k pro­ku­rá­to­ro­vi), tak uve­de­né zis­te­nie v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní má zá­klad v lis­ti­nách za­lo­že­ných v spi­se a oboz­ná­me­ných na ve­rej­nom za­sad­nu­tí Naj­vyš­šie­ho sú­du SR a tým­to sa spo­chyb­ni­la zá­klad­ná ob­ra­na sťa­žo­va­te­ľa, že v ča­se, ke­dy mal pri­jať úp­la­tok, bol už le­gis­la­tív­ny pro­ces oh­ľa­dom da­nej zme­ny zá­ko­na ukon­če­ný. Po­kiaľ sťa­žo­va­teľ uvá­dza, že je nep­rí­pus­tné, aby zá­ve­ry o exis­ten­cii dô­vod­né­ho po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu opie­ral sťaž­nost­ný súd o tvr­de­nia o na­do­bud­nu­tí dvoch by­tov ro­dič­mi sťa­žo­va­te­ľa v ro­ku 2019 a spá­jal ich s pri­ja­tím úp­lat­ku bez to­ho, aby na to nad­vä­zo­va­la vy­svet­ľu­jú­ca ar­gu­men­tá­cia, tak uvá­dzam, že v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní bo­lo iba kon­šta­to­va­né zis­te­nie vy­plý­va­jú­ce z vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vzhľa­dom na po­doz­re­nie z pri­ja­tia úp­lat­ku v po­mer­ne vy­so­kej su­me 120 tis. eur, za­ča­li pre­ve­ro­vať fi­nan­čné zá­ze­mie sťa­žo­va­te­ľa a je­mu blíz­kych osôb a z pr­vot­ných zis­te­ní vy­ply­nu­lo, že je­ho ro­di­čia si kú­pi­li v ro­ku 2019 dva by­ty v Bra­tis­la­ve, na kto­ré sa ne­via­žu žiad­ne ťar­chy. Keď­že iš­lo o pr­vot­né zis­te­nie, lo­gic­ky z to­ho vy­plý­va, že by to ma­lo byť nás­led­ne pred­me­tom ďal­šie­ho do­ka­zo­va­nia v tres­tnom ko­na­ní.».

19.     Vo vzťa­hu k exis­ten­cii dô­vo­dov väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku naj­vyš­ší súd v pred­met­nom vy­jad­re­ní zdô­raz­nil, že „na str. 13 15 na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia pod­rob­ne uve­de­né kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, z kto­rých Naj­vyš­ší súd SR od­vo­dil exis­ten­ciu dô­vod­nej oba­vy z ko­lúz­ne­ho ko­na­nia u ob­vi­ne­né­ho a s ná­zo­rom sťa­žo­va­te­ľa o ar­bit­rár­nos­ti sa nes­to­tož­ňu­jem. To, že vý­po­ve­de spolu­ob­vi­ne­ných I a S ma­li byť zve­rej­ne­né v mé­diách eš­te skôr ako bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie sťa­žo­va­te­ľo­vi, ne­má vplyv na to, že u sťa­žo­va­te­ľa bol zis­te­ný ko­lúz­ny dô­vod väz­by a ten­to sa via­zal vo vzťa­hu aj k iným oso­bám. Pri­tom sa­mot­ná sku­toč­nosť, že u sťa­žo­va­te­ľa ne­bo­lo zis­te­né ko­lúz­ne sprá­va­nie do vzne­se­nia ob­vi­ne­nia, nie je ur­ču­jú­ca, keď­že dov­te­dy ne­bol fak­tic­ky v ta­kej si­tuá­cii, aby bo­lo nut­né na nie­ko­ho pô­so­biť. Opäť po­kiaľ sťa­žo­va­teľ pou­ka­zu­je na ne­dos­ta­tok kon­krét­nos­ti a ar­bit­rár­nosť na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia z poh­ľa­du pou­ká­za­nia na cha­rak­ter, po­va­hu a zá­važ­nosť stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti, tak uvá­dzam, že tie­to bo­li kon­kre­ti­zo­va­né na stra­ne 13 na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia tým, že ma­lo ísť o pri­ja­tie úp­lat­ku štát­nym ta­jom­ní­kom (po mi­nis­tro­vi fun­kčne naj­vyš­šia po­zí­cia na mi­nis­ter­stve) vo vy­so­kej su­me 120 tis. eur (cca 120 ná­so­bok vte­daj­šej prie­mer­nej mzdy za­mes­tnan­ca v hos­po­dár­stve SR) od zá­stup­cu súk­rom­nej ob­chod­nej spo­loč­nos­ti za pre­sa­dzo­va­nie a pod­po­ru pri­ja­tia le­gis­la­tív­nej zme­ny, kto­rá bo­la ur­ču­jú­ca na us­ku­toč­ne­nie pro­jek­tu tou­to ob­chod­nou spo­loč­nos­ťou.“.

20.     Po­kiaľ ide o ne­nah­ra­de­nie väz­by sťa­žo­va­te­ľa mier­nej­ším opat­re­ním, pred­se­da se­ná­tu uvie­dol, že „bo­li v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní opäť uve­de­né kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, pre­čo by nah­ra­de­nie väz­by ne­bo­lo v tom­to prí­pa­de dos­ta­toč­né, a to sa­mot­né pr­vot­né štá­dium tres­tné­ho ko­na­nia, zis­te­ný ko­lúz­ny dô­vod väz­by, resp. zá­ujem na riad­nom vy­šet­re­ní ve­ci bez ne­do­vo­le­né­ho za­sa­ho­va­nia sťa­žo­va­te­ľa a druh, cha­rak­ter a zá­važ­nosť stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti vzhľa­dom na po­doz­re­nie z pri­ja­tia úp­lat­ku v su­me 120 tis. eur štát­nym ta­jom­ní­kom mi­nis­ter­stva oh­ľa­dom le­gis­la­tív­nej zme­ny. Opä­tov­ne po­kiaľ sťa­žo­va­teľ uvá­dza, že Naj­vyš­ší súd SR opo­me­nul reali­zo­vať test pro­por­cio­na­li­ty vä­zob­né­ho stí­ha­nia u sťa­žo­va­te­ľa, tak ide o za­vá­dza­jú­ce tvr­de­nie a z vy­ššie uve­de­né­ho je zrej­mé, že na via­ce­rých mies­tach na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia bo­la zá­sa­da pro­por­cio­na­li­ty po­su­dzo­va­ná (vý­slov­ne na je­ho stra­ne 18). Le­gi­tím­ny cieľ vä­zob­né­ho stí­ha­nia sťa­žo­va­te­ľa vy­plý­val z ob­sa­hu na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia a je ním za­brá­ne­nie sťa­žo­va­te­ľo­vi ma­riť ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie pri po­doz­re­ní zo zá­važ­nej ko­rup­čnej tres­tnej čin­nos­ti, ku kto­rej ma­lo dôjsť vo fun­kcii štát­ne­ho ta­jom­ní­ka Mi­nis­ter­stva fi­nan­cií SR.“.

21.     Pod­pred­sed­níč­ka naj­vyš­šie­ho sú­du sa s vy­jad­re­ním pred­se­du se­ná­tu v pl­nom roz­sa­hu sto­tož­ni­la. Nad rá­mec pred­met­né­ho vy­jad­re­nia po­va­žo­va­la za pot­reb­né zdô­raz­niť, že v sú­la­de s dl­ho­do­bo us­tá­le­nou roz­ho­do­va­cou praxou nie­len naj­vyš­šie­ho sú­du, ale i ús­tav­né­ho sú­du pla­tí, že pri roz­ho­do­va­ní o väz­be všeo­bec­né sú­dy ne­po­su­dzu­jú dô­kaz­nú si­tuáciu z hľa­dis­ka dô­vod­nos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia s ko­neč­nou plat­nos­ťou ako pri roz­ho­do­va­ní o vi­ne a tres­te, ale „len“ v roz­sa­hu, či dov­te­dy zhro­maž­de­né dô­ka­zy a z nich zís­ka­né sku­toč­nos­ti sú spô­so­bi­lé pres­ved­čiť ob­jek­tív­ne­ho ne­zá­vis­lé­ho po­zo­ro­va­te­ľa, že ob­vi­ne­ný sa mo­hol do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu, kto­rý sa mu kla­die za vi­nu. Ta­ký­to ob­me­dze­ný pries­kum sa up­lat­ní aj v si­tuá­cii, ak sa ob­vi­ne­nie opie­ra o vý­po­ve­de tzv. „ka­júc­ni­kov“.

22.     V nad­väz­nos­ti na uve­de­né pod­pred­sed­níč­ka naj­vyš­šie­ho sú­du do­da­la, „že ak je aj pod­ľa ju­di­ka­tú­ry Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va mož­né pri za­cho­va­ní oso­bit­nej oboz­ret­nos­ti o ta­ké­to vý­po­ve­de oprieť i roz­hod­nu­tie o vi­ne, a to do­kon­ca aj vte­dy, keď je od­sú­de­nie za­lo­že­né v ur­ču­jú­cej mie­re prá­ve na vý­po­ve­di ta­ké­ho­to sved­ka (poz­ri uz­ne­se­nie Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 9. ja­nuá­ra 2019, sp. zn. III. ÚS 11/2019, bod 22 a v ňom ci­to­va­nú ju­di­ka­tú­ru Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va), o to viac je o ne mož­né oprieť zá­ver o dô­vod­nos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia, a te­da aj roz­hod­nu­tie o väz­be, zvlášť v po­čia­toč­nom štá­diu ko­na­nia. Naj­vyš­ší súd sa pri­tom s ná­miet­ka­mi vo­či dô­vod­nos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia sťa­žo­va­te­ľa za­lo­že­ný­mi na spo­chyb­ňo­va­ní vý­po­ve­dí tzv. ka­júc­ni­kov, kto­rí v je­ho tres­tnom ko­na­ní vy­stu­pu­jú ako spolu­ob­vi­ne­ní pod­ľa mňa ná­le­ží­te vy­spo­ria­dal, a to v roz­sa­hu zod­po­ve­da­jú­com roz­hod­nu­tiu o vza­tí do väz­by a da­nej (po­čia­toč­nej) fá­ze tres­tné­ho stí­ha­nia (poz­ri naj­mä s. 11 a 12 ús­tav­nou sťaž­nos­ťou na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia).“.

23.     Pod­pred­sed­níč­ka naj­vyš­šie­ho sú­du v zá­ve­re svoj­ho vy­jad­re­nia navrh­la, aby ús­tav­ný súd z uve­de­ných dô­vo­dov ús­tav­nej sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa ne­vy­ho­vel.

III.             2. Rep­li­ka sťa­žo­va­te­ľa:

24.     Sťa­žo­va­teľ sa v po­da­ní z 23. no­vem­bra 2021 pridŕžal po­da­nej ús­tav­nej sťaž­nos­ti a tam pre­zen­to­va­ných sťaž­nos­tných ar­gu­men­tač­ných lí­nií. Po­dot­kol, že vzhľa­dom na zne­nie vy­jad­re­nia sťaž­nos­tné­ho sú­du sa utvr­dil v dô­vod­nos­ti ús­tav­nej sťaž­nos­ti.

IV.

Po­sú­de­nie dô­vod­nos­ti ús­tav­nej sťaž­nos­ti

25.     Väz­ba je jed­ným z naj­zá­važ­nej­ších zá­sa­hov do osob­nej slo­bo­dy a práv ob­vi­ne­né­ho (m. m. napr. III. ÚS 26/01, III. ÚS 33/2021). Ústav­ný súd už vo via­ce­rých roz­hod­nu­tiach zdô­raz­nil, že je­ho prá­vo­moc na roz­ho­do­va­nie vo vä­zob­ných ve­ciach pred­pok­la­dá vý­luč­ne skú­ma­nie to­ho, či sa v ko­na­ní pred vä­zob­ný­mi súd­mi dodr­ža­li ús­tav­no-pro­ces­né prin­cí­py ta­ké­ho ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy, akým je väz­ba ob­vi­ne­né­ho (m. m. napr. I. ÚS 147/09, II. ÚS 94/2012, III. ÚS 33/2021).

26.     V tých­to sú­vis­los­tiach ús­tav­ný súd zdô­raz­ňu­je, že zá­kon­nosť väz­by mu­sí byť rie­še­ná nie­len s pou­ka­zom na kon­krét­ne us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku, ale aj na zne­nie do­ho­vo­ru, všeo­bec­né zá­sa­dy v ňom ob­siah­nu­té a tiež na účel ob­me­dze­ní, kto­ré pri­púš­ťa čl. 5 ods. 1 do­ho­vo­ru. V zmys­le čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru je oso­ba vo väz­be op­ráv­ne­ná na pres­kú­ma­nie pro­ces­ných a hmot­ných pod­mie­nok, kto­ré sú pod­stat­né pre „zá­kon­nosť“ tej­to väz­by v zmys­le do­ho­vo­ru [napr. roz­su­dok Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len „ESĽP“) vo ve­ci Bro­gan and Ot­hers v. An­glic­ko z 29. 11. 1988, sé­ria A, č. 154-B, bod 65; a roz­su­dok ESĽP vo ve­ci Je­cius v. Lit­va, bod 100].

27.     Na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by mu­sí ok­rem iné­ho exis­to­vať aj tzv. dvo­ji­tý ma­te­riál­ny pred­pok­lad vza­tia do väz­by, a to (i) dô­vod­nosť ob­vi­ne­nia a (ii) dô­vod­nosť väz­by (m. m. napr. III. ÚS 29/2015, III. ÚS 356/2018, III. ÚS 33/2021, IV. ÚS 254/2020).

28.     Po­kiaľ ide o dô­vod­nosť ob­vi­ne­nia (ma­te­riál­nu pod­mien­ku vza­tia do väz­by), ús­tav­ný súd po­va­žu­je za pot­reb­né pri­po­me­núť, že pri po­ru­še­ní čl. 5 ods. 1 písm. c) do­ho­vo­ru sa v sú­la­de s ju­di­ka­tú­rou ESĽP uz­ná­va, že „dô­vod­né po­doz­re­nie“ ( „rea­so­nab­le sus­pi­cion“) tre­ba po­va­žo­vať za dô­le­ži­tú sú­časť zá­ruk kaž­dé­ho pro­ti je­ho svoj­voľ­né­mu za­tknu­tiu ale­bo väz­be. Dô­vod­né po­doz­re­nie pred­pok­la­dá exis­ten­ciu fak­tov ale­bo in­for­má­cií, kto­ré by ob­jek­tív­ne­mu po­zo­ro­va­te­ľo­vi umož­ni­li úsu­dok o tom, že kon­krét­na oso­ba moh­la spá­chať trest­ný čin, pri­čom je­ho „dô­vod­nosť“ zá­vi­sí vždy od všet­kých okol­nos­tí kaž­dé­ho kon­krét­ne­ho prí­pa­du (roz­su­dok ESĽP vo ve­ci Fox, Cam­bell a Hartley v. Veľ­ká Bri­tá­nia z 30. 8. 1990; m. m. tiež napr. I. ÚS 390/2020, II. ÚS 142/2020, IV. ÚS 171/03).

29.     Vý­cho­dis­ko naj­vyš­šie­ho sú­du, v zmys­le kto­ré­ho vý­po­veď spolu­pra­cu­jú­cich ob­vi­ne­ných („ka­júc­ni­kov“) je na sa­mot­ný pro­ces­ný úkon vzne­se­nia ob­vi­ne­nia sťa­žo­va­te­ľo­vi pos­ta­ču­jú­ca, ústav­ný súd nev­ní­ma ako ús­tav­ne prob­le­ma­tic­ké. Dô­vo­dom sú kon­krét­ne skut­ko­vé okol­nos­ti po­su­dzo­va­nej ve­ci a nep­res­ved­či­vá skut­ko­vá ar­gu­men­tá­cia o ča­so­vých sú­vis­los­tiach pri­jí­ma­nia no­ve­li­zač­nej zme­ny za­vá­dza­jú­cej sys­tém e-Ka­sa, kto­rou sa sťa­žo­va­teľ po­kú­ša spo­chyb­niť dô­vod­nosť vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia.

30.     Ďalej ús­tav­ný súd po­do­tý­ka, že naj­vyš­ší súd v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia pou­ká­zal na cha­rak­ter ko­rup­čnej tres­tnej čin­nos­ti, vý­šku tvr­de­né­ho úp­lat­ku a zá­važ­nosť ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho (pre­sa­dzo­va­nie le­gis­la­tív­nej zme­ny). Ta­ké­to vy­svet­le­nie dô­vod­nos­ti ve­de­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia sa ús­tav­né­mu sú­du ja­ví ako ús­tav­ne udr­ža­teľ­né. Ne­mož­no sa sto­tož­niť s ná­zo­rom sťa­žo­va­te­ľa, že dô­vod­nosť spá­chania skut­ku je mi­mo­riad­ne níz­ka. Ar­gu­men­tač­né lí­nie naj­vyš­šie­ho sú­du tre­ba pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du inter­pre­to­vať v cel­ko­vom kon­texte, kto­ré­ho ob­sah, ako bo­lo poz­na­me­na­né, ilus­tru­je zá­važ­nosť vy­šet­ro­va­nej tres­tnej čin­nos­ti dos­ta­toč­ne kon­krét­nym spô­so­bom. V tých­to in­ten­ciách ús­tav­ný súd pou­ka­zu­je na svo­ju us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru. V nej opa­ko­va­ne vy­slo­vil, že pri roz­ho­do­va­ní o väz­be ob­vi­ne­né­ho sa ne­roz­ho­du­je o je­ho vi­ne, resp. ne­vi­ne, ale sa po­su­dzu­je len to, či sú v da­nom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia vo vzťa­hu k oso­be ob­vi­ne­né­ho zis­te­né sku­toč­nos­ti dos­ta­toč­ne od­ôvod­ňu­jú­ce po­doz­re­nie zo spá­chania skut­ku, keď hĺbko­vé hod­no­te­nie dô­ka­zov je vy­hra­de­né roz­ho­do­va­niu vo ve­ci sa­mej a nas­le­du­je zá­sad­ne po ukon­če­ní do­ka­zo­va­nia (m. m. napr. II. ÚS 259/2019, II. ÚS 112/2020, II. ÚS 337/2020). Ústav­ný súd te­da kon­šta­tu­je, že práv­ne zá­ve­ry ob­jek­ti­vi­zo­va­né v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, po­kiaľ ide o dô­vod­nosť ve­de­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia a so zre­te­ľom na štá­dium tres­tné­ho ko­na­nia, ko­reš­pon­du­jú so skut­ko­vý­mi zis­te­nia­mi. Tie­to skut­ko­vé zis­te­nia nie sú vý­sled­kom svoj­vô­le, ale kom­plexné­ho zhod­no­te­nia všet­kých skut­ko­vých okol­nos­tí vý­znam­ných pre roz­ho­do­va­nie o vä­zob­nej otáz­ke. Ma­jú to­tiž lo­gic­kú po­do­bu, pri­čom jed­not­li­vé ar­gu­men­ty jas­ne vy­svet­le­né a sú­čas­ne dos­ta­toč­ne zro­zu­mi­teľ­né.

31.     Ústav­ný súd vo vzťa­hu k dô­vod­nos­ti ve­de­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia uzat­vá­ra, že naj­vyš­ší súd sa po­sú­de­ním sťa­žo­va­te­ľo­vej vä­zob­nej ve­ci za­obe­ral dos­ta­toč­ne, ná­le­ži­te a pri­me­ra­ne. V tej­to čas­ti te­da ús­tav­ný súd vy­hod­no­til sťaž­nos­tnú ar­gu­men­tá­ciu ako ne­dô­vod­nú.

32.     Po­kiaľ ide o dô­vod­nosť väz­by sťa­žo­va­te­ľa, ús­tav­ný súd pou­ka­zu­je na čl. 17 ús­ta­vy, z kto­ré­ho vy­plý­va neod­mys­li­teľ­ná sú­vis­losť me­dzi vä­zob­ným dô­vo­dom uve­de­ným v zá­ko­ne a roz­hod­nu­tím sú­du o vza­tí do väz­by. Zá­kon­nosť väz­by je ne­vyh­nut­ne de­ter­mi­no­va­ná skut­ko­vý­mi okol­nos­ťa­mi, kto­ré by svo­jou pod­sta­tou ma­li byť nos­ný­mi dô­vod­mi na up­lat­ne­nie vhod­né­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia. S tou­to kon­šta­tá­ciou úz­ko sú­vi­sí aj ob­sah zá­klad­ných práv vy­plý­va­jú­cich z čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ús­ta­vy, kto­ré­ho sú­čas­ťou je aj op­ráv­ne­nie kon­krét­nej oso­by na pres­kú­ma­nie okol­nos­tí sved­čia­cich pre a pro­ti väz­be, ale zá­ro­veň aj po­vin­nosť sú­du roz­hod­núť na zá­kla­de kon­krét­nych sku­toč­nos­tí, a nie na zá­kla­de abstrak­tnej úva­hy (m. m. napr. III. ÚS 271/07, III. ÚS 177/08, III. ÚS 285/2010, III. ÚS 33/2021, IV. ÚS 301/2011). Zá­ve­ry vä­zob­ných sú­dov te­da mu­sia byť pres­kú­ma­teľ­né, pri­čom zá­klad­ným pred­pok­la­dom pres­kú­ma­teľ­nos­ti je dos­ta­tok dô­vo­dov, ich jas­ná for­mu­lá­cia a pri­ra­de­nie tých­to dô­vo­dov ku kon­krét­nym okol­nos­tiam po­su­dzo­va­nej vä­zob­nej ve­ci (m. m. napr. IV. ÚS 171/03).

33.     Pred­pok­la­dom umož­ňu­jú­cim vy­dať roz­hod­nu­tie o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by je exis­ten­cia kva­li­fi­ko­va­nej oba­vy, kto­rá mu­sí byť od­ôvod­ne­ná. Dô­vod­nosť oba­vy mu­sí spo­čí­vať buď v ko­na­ní ob­vi­ne­né­ho ale­bo v ďal­ších kon­krét­nych sku­toč­nos­tiach. Dô­vod­nosť oba­vy zá­ro­veň mu­sí byť spä­tá s niek­to­rou z čin­nos­tí uve­de­ných v § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku. Z po­va­hy Tres­tným po­riad­kom po­ža­do­va­nej kva­li­ty dô­vod­nos­ti oba­vy vy­plý­va, že tá­to ne­mô­že byť všeo­bec­ná ale­bo abstrak­tná (te­da ne­zá­vis­lá od skut­ko­vých okol­nos­tí da­nej ve­ci), ale mu­sí mať svoj pô­vod, mu­sí vy­plý­vať, ale­bo byť vy­vo­la­ná buď ko­na­ním ob­vi­ne­né­ho, ale­bo ďal­ší­mi kon­krét­ny­mi sku­toč­nos­ťa­mi ma­jú­ci­mi vzťah k ob­vi­ne­né­mu ale­bo sú­vi­sia­ci­mi s kon­krét­nym tres­tným stí­ha­ním. Sa­mot­ná exis­ten­cia, dô­vod­nosť a ob­sah oba­vy mu­sia byť pri­tom v od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tia o vza­tí do väz­by vy­jad­re­né vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu dos­ta­toč­ne ur­či­to a zro­zu­mi­teľ­ne (m. m. napr. I. ÚS 452/2020, III. ÚS 347/2021).

34.     Ústav­ný súd pris­ved­ču­je tvr­de­niu sťa­žo­va­te­ľa o ne­dos­ta­toč­nos­ti od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia vo vzťa­hu k exis­ten­cii dô­vo­du väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku. Ar­gu­men­tá­cia naj­vyš­šie­ho sú­du sa ús­tav­né­mu sú­du ja­ví vo via­ce­rých as­pek­toch ako nez­ro­zu­mi­teľ­ná, vnú­tor­ne proti­re­či­vá a ne­kon­zis­ten­tná.

35.     Po­kiaľ ide o vec­né mož­nos­ti po­ten­ciál­ne­ho „ko­lúz­ne­ho“ pô­so­be­nia sťa­žo­va­te­ľa, naj­vyš­ší súd na jed­nej stra­ne vzhlia­dol exis­ten­ciu dô­vod­nej oba­vy z ta­ké­ho­to pos­tu­pu s pou­ka­zom na cha­rak­ter sťa­žo­va­te­ľov­ho vzťa­hu k dom­ne­lým ad­re­sá­tom ne­do­vo­le­né­ho pô­so­be­nia. Ten­to po­mer vy­ply­nul pod­ľa ná­zo­ru naj­vyš­šie­ho sú­du z via­croč­né­ho pô­so­be­nia sťa­žo­va­te­ľa na mi­nis­ter­stve fi­nan­cií. Naj­vyš­ší súd však cha­rak­ter tých­to vzťa­hov ni­ja­ko neš­pe­ci­fi­ku­je, po­do­tý­ka, že ho ne­poz­ná, do­kon­ca uvá­dza, že ten­to „... mô­že byť aj in­di­fe­rent­ný či ne­ga­tív­ny, čo by reál­ne eli­mi­no­va­lo mož­nosť pô­so­be­nia na ta­kú oso­bu ob­vi­ne­ným...“. S oh­ľa­dom na uve­de­né vy­znie­va od­ôvod­ne­nie na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia tak, že na jed­nej stra­ne je sí­ce u sťa­žo­va­te­ľa prí­tom­ná oba­va z ne­do­vo­le­né­ho sprá­va­nia, na dru­hej stra­ne však naj­vyš­ší súd zjav­ne ne­do­ká­že iden­ti­fi­ko­vať ani len ok­ruh osôb pô­so­bia­cich na mi­nis­ter­stve fi­nan­cií, kto­rých vy­po­ču­tie by pri­chá­dza­lo do úva­hy, to­bôž nie ok­ruh osôb ná­chyl­ných byť ad­re­sát­mi „ko­lúz­ne­ho“ vply­vu sťa­žo­va­te­ľa.

36.     K pou­ka­zu naj­vyš­šie­ho sú­du na ne­vyh­nut­nosť vy­po­ču­tia bý­va­lej štát­nej ta­jom­níč­ky mi­nis­ter­stva fi­nan­cií Ing. D M ús­tav­ný súd po­do­tý­ka, že pot­re­ba vy­po­ču­tia sved­ka je ob­vyk­lou pro­ces­nou si­tuáciou, kto­rá sa­ma ose­be ne­zak­la­dá dô­vod väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku, čo potvr­dil i sa­mot­ný naj­vyš­ší súd v od­ôvod­ne­ní na stra­ne 13 na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia. Na­vy­še, naj­vyš­ší súd ni­ja­ko nei­den­ti­fi­ku­je dô­vod (pô­vod) mož­nos­tí ne­do­vo­le­né­ho pô­so­be­nia sťa­žo­va­te­ľa prá­ve na Ing. D M.

37.     Z hľa­dis­ka ča­so­vých mož­nos­tí ne­do­vo­le­né­ho pô­so­be­nia sťa­žo­va­te­ľa naj­vyš­ší súd pre­zen­tu­je ná­zor o pretr­vá­va­ní pred­met­nej oba­vy v tom sme­re, aby spolu­ob­vi­ne­ní ne­mo­di­fi­ko­va­li svo­je pre­doš­lé vý­po­ve­de tý­ka­jú­ce sa sťa­žo­va­te­ľa v je­ho pros­pech. Jed­ným dy­chom však dopĺňa, že pre­doš­lú reál­nu mož­nosť vy­ko­ná­va­nia ta­ké­ho­to pô­so­be­nia v ča­se od me­dia­li­zá­cie pred­met­nej ve­ci do vy­da­nia na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia sťa­žo­va­teľ ani náz­na­kom ne­vyu­žil. Ho­ci na jed­nom mies­te na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia naj­vyš­ší súd upria­mu­je po­zor­nosť na pod­stat­nú zme­nu okol­nos­tí od­ôvod­ňu­jú­cu oba­vu z nás­led­né­ho „ko­lúz­ne­ho“ vply­vu sťa­žo­va­te­ľa, kto­rá spo­čí­va v za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia sťa­žo­va­te­ľo­vi, na inom mies­te do­dá­va, že „... uve­de­né uvá­dza skôr z poh­ľa­du ob­jek­tív­nos­ti a úpl­nos­ti a nep­red­pok­la­dá, že ob­vi­ne­ný Ing. Ku­ruc aj vzhľa­dom na ši­ro­kú pub­li­ci­tu a sle­do­va­nosť da­nej tres­tnej ve­ci by pris­tú­pil k ta­ké­mu ko­na­niu vo vzťa­hu k tým­to spolu­ob­vi­ne­ným, od­hliad­nuc od to­ho, že tú sku­toč­nosť, že tí­to dva­ja spolu­ob­vi­ne­ní ne­bo­li vy­po­ču­tí po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pred po­da­ním návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, resp. do­te­raz, nie je mož­né v zá­sa­de dá­vať za vi­nu ob­vi­ne­né­mu Ing. Ku­ru­co­vi. Pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du je od­ôvod­ne­nie na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia aj v tom­to as­pek­te ne­kon­zis­ten­tné. Kva­li­ta dô­vod­nos­ti oba­vy naj­vyš­šie­ho sú­du z „ko­lúz­ne­ho“ sprá­va­nia sťa­žo­va­te­ľa je v avi­zo­va­nom ča­so­vom ho­ri­zon­te len abstrak­tná, pri­čom sa neu­pí­na na skut­ko­vé okol­nos­ti kon­krét­ne­ho prí­pa­du. Bez am­bí­cie vstu­po­vať na po­le skut­ko­vých hod­no­te­ní pa­tria­cich všeo­bec­ným sú­dom, av­šak v sna­he vy­svet­liť vlast­ný kri­tic­ký pos­toj k na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu, ús­tav­ný súd po­do­tý­ka, že skut­ko­vé okol­nos­ti da­nej ve­ci skôr sig­na­li­zu­jú ab­sen­ciu pred­pok­la­du ne­do­vo­le­né­ho sprá­va­nia sťa­žo­va­te­ľa (je­ho sprá­va­nie po me­dia­li­zá­cii pred­met­nej ve­ci, resp. po je­ho pre­pus­te­ní zo za­dr­ža­nia). Z hľa­dis­ka ús­tav­nej kon­tro­ly sťa­žo­va­te­ľo­vej väz­by je tým pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du dô­vod­nosť pred­pok­la­du „ko­lú­zie“ re­le­van­tne spo­chyb­ne­ná, pri­čom jej potvr­de­nie by si vy­ža­do­va­lo ďal­šie dos­ta­toč­ne kon­krét­ne okol­nos­ti (sku­toč­nos­ti). Iba pou­kaz na pos­ta­ve­nie sťa­žo­va­te­ľa vo fun­kčnej hie­rar­chii úra­du mi­nis­ter­stva fi­nan­cií je príl­iš všeo­bec­ný a hypo­te­tic­ký na to, aby v ús­tav­nop­ráv­nej ro­vi­ne zá­sah do sťa­žo­va­te­ľo­vej osob­nej slo­bo­dy os­pra­vedl­nil. Na jed­nej stra­ne sto­jí to­tiž fakt sprá­va­nia sťa­žo­va­te­ľa v ča­se, keď si bol ve­do­mý znač­né­ho ri­zi­ka ob­vi­ne­nia, no niet v ňom zná­mok „ko­lú­zie“ (čo nes­po­chyb­ňu­je ani naj­vyš­ší súd), kým na stra­ne dru­hej vy­stu­pu­je pos­ta­ve­nie sťa­žo­va­te­ľa na mi­nis­ter­stve fi­nan­cií, v rám­ci kto­ré­ho si ne­po­chyb­ne vy­bu­do­val kon­tak­ty s mno­hý­mi tam pra­cu­jú­ci­mi oso­ba­mi, v dôs­led­ku čo­ho by hypo­te­tic­ky (naj­vyš­ší súd k to­mu neu­vá­dza žiad­ne kon­krét­nej­šie for­mu­lo­va­né okol­nos­ti) bo­lo mož­né pred­pok­la­dať, že niek­to­ré z tých­to osôb by moh­li vy­šet­ro­va­nú tres­tnú čin­nosť sťa­žo­va­te­ľa potvr­diť ale­bo vy­vrá­tiť. Pri­tom však naj­vyš­ší súd sám naz­na­ču­je, že kva­li­ta uve­de­ných vzťa­hov vô­bec ne­mu­sí ga­ran­to­vať ob­jek­ti­vi­tu na úče­ly tres­tné­ho stí­ha­nia sťa­žo­va­te­ľa. Na jed­nej stra­ne te­da is­to­ta (ab­sen­cia ko­lú­zie v mi­nu­los­ti), na dru­hej stra­ne hypo­te­tic­ký pred­pok­lad spo­chyb­ne­ný sa­mot­ným naj­vyš­ším sú­dom. K to­mu ús­tav­ný súd do­dá­va, že z od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia ne­vyp­lý­va žia­den pou­kaz na ko­na­nie sťa­žo­va­te­ľa či ďal­šie kon­krét­ne sku­toč­nos­ti ma­jú­ce vzťah k sťa­žo­va­te­ľo­vi ale­bo sú­vi­sia­ce s tres­tným stí­ha­ním, kto­rý by pred­pok­lad dô­vo­du sťa­žo­va­te­ľo­vej ko­lúz­nej väz­by os­ved­čo­val. Exis­ten­cia, dô­vod­nosť a ob­sah oba­vy z ne­do­vo­le­né­ho pô­so­be­nia nie v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia vy­jad­re­né vo vzťa­hu k sťa­žo­va­te­ľo­vi dos­ta­toč­ne ur­či­to a zro­zu­mi­teľ­ne, čo je v roz­po­re s roz­ho­do­va­cou praxou ús­tav­né­ho sú­du (m. m. napr. I. ÚS 452/2020, III. ÚS 347/2021).

38.     Ústav­ný súd s pou­ka­zom na už uve­de­né ar­gu­men­tač­né lí­nie vy­hod­no­til ús­tav­nú sťaž­nosť vo vzťa­hu k exis­ten­cii vä­zob­né­ho dô­vo­du pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku a to­mu zod­po­ve­da­jú­ce­mu od­ôvod­ne­niu na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia ako dô­vod­nú. Po­kiaľ ide o vec­né i ča­so­vé as­pek­ty mož­nos­ti „ko­lúz­ne­ho“ pô­so­be­nia sťa­žo­va­te­ľa, ús­tav­ný súd, be­rúc do úva­hy aj zá­ve­ry Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky (m. m. napr. II. ÚS 347/96, III. ÚS 240/97), po­do­tý­ka, že na­pad­nu­té uz­ne­se­nie je za­lo­že­né na abstrak­tných do­ha­doch a hypo­te­tic­kých úsud­koch. O tom naos­ta­tok sved­čí aj spô­sob, akým je to­to roz­hod­nu­tie od­ôvod­ne­né. Ústav­ný súd za ta­kých­to okol­nos­tí dos­pel k pres­ved­če­niu, že sťa­žo­va­te­ľo­vo prá­vo na osob­nú slo­bo­du bo­lo ob­me­dze­né nep­ro­por­cio­nál­ne. Okol­nos­ti je­ho tres­tnej ve­ci to­tiž od­ôvod­ňu­jú zá­ver, že ako pre­ven­cia pro­ti prí­pad­né­mu ma­re­niu ob­jas­ňo­va­nia sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie moh­li efek­tív­ne slú­žiť nás­tro­je zdô­raz­ne­né v uz­ne­se­ní špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du (in­for­mač­no-tech­nic­ké pros­tried­ky, ope­ra­tív­no-pát­ra­cia čin­nosť, všet­ko so za­me­ra­ním na mo­ni­to­ro­va­nie sprá­va­nia sťa­žo­va­te­ľa), kto­rých pô­so­be­nie na osob­nú slo­bo­du sťa­žo­va­te­ľa je ne­po­rov­na­teľ­ne šetr­nej­šie než prís­na ko­lúz­na väz­ba.

39.     Po­kiaľ ide o nah­ra­de­nie väz­by sťa­žo­va­te­ľa, ús­tav­ný súd per­ma­nen­tne pri­po­mí­na, že ob­sa­hom zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 17 ús­ta­vy je aj op­ráv­ne­nie tres­tne stí­ha­nej oso­by spo­čí­va­jú­ce v im­pe­ra­tí­ve, aby vä­zob­ný súd skú­mal mož­nos­ti nah­ra­de­nia väz­by zá­ru­kou, sľu­bom ale­bo pe­ňaž­nou zá­ru­kou. Ak sa všeo­bec­ný súd roz­hod­ne vziať tres­tne stí­ha­nú oso­bu do väz­by, je ne­vyh­nut­né, aby roz­hod­nu­tie o ne­nah­ra­de­ní väz­by za­lo­žil na kon­krét­nych sku­toč­nos­tiach, nie na abstrak­tnej úva­he (m. m. napr. III. ÚS 38/01, III. ÚS 115/08, III. ÚS 227/2020, III. ÚS 33/2021, III. ÚS 341/2021, III. ÚS 518/2021, III. ÚS 520/2021, III. ÚS 522/2021, III. ÚS 550/2021, III. ÚS 675/2021,

IV.    ÚS 207/07, IV. ÚS 650/2018, IV. ÚS 436/2021).

40.     Ústav­ný súd v naz­na­če­ných in­ten­ciách uvá­dza, že naj­vyš­ší súd za­lo­žil zá­ver o ne­mož­nos­ti nah­ra­de­nia väz­by sťa­žo­va­te­ľa na kon­šta­to­va­ní vý­luč­ne abstrak­tné­ho (všeo­bec­né­ho) cha­rak­te­ru. Sťaž­nost­ný súd v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia upria­mu­je po­zor­nosť na pô­so­be­nie sťa­žo­va­te­ľa vo fun­kcii štát­ne­ho ta­jom­ní­ka mi­nis­ter­stva fi­nan­cií a „... zis­te­ný dô­vod ko­lúz­nej väz­by, resp. zá­ujem na riad­nom vy­šet­re­ní ce­lej ve­ci bez mož­nos­ti ne­do­vo­le­né­ho za­sa­ho­va­nia zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho. Ústav­ný súd je to­ho ná­zo­ru, že všeo­bec­ný a bliž­šie ne­kon­kre­ti­zo­va­ný pou­kaz na druh a po­va­hu vy­šet­ro­va­nej tres­tnej čin­nos­ti, sťa­žo­va­te­ľom za­stá­va­nú fun­kciu a tvr­de­nú vý­šku úp­lat­ku nep­red­sta­vu­je ús­tav­ne kon­for­mné vy­spo­ria­da­nie sa s otáz­kou mož­nos­tí nah­ra­de­nia väz­by al­ter­na­tív­ny­mi pros­tried­ka­mi. Po­kiaľ naj­vyš­ší súd od­mie­tol nah­ra­diť väz­bu sťa­žo­va­te­ľa al­ter­na­tív­ny­mi pros­tried­ka­mi, mal uviesť kon­krét­ne dô­vo­dy, pre kto­ré nie je nah­ra­de­nie väz­by mož­né ni­ja­kým zo zá­ko­nom pred­pok­la­da­ných in­šti­tú­tov. Stro­hé kon­šta­to­va­nie naj­vyš­šie­ho sú­du tak, ako vy­plý­va z na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, ne­dá­va re­le­van­tnú od­po­veď na otáz­ku, pre­čo ne­bo­lo mož­né väz­bu sťa­žo­va­te­ľa nah­ra­diť. Ne­mož­no iden­ti­fi­ko­vať žia­den sú­vis ta­ké­ho­to kon­šta­to­va­nia s práv­nym ná­zo­rom naj­vyš­šie­ho sú­du o ne­mož­nos­ti nah­ra­de­nia väz­by al­ter­na­tív­ny­mi pros­tried­ka­mi.

41.     Z pre­zen­to­va­ných dô­vo­dov je na­pad­nu­té uz­ne­se­nie aj v čas­ti tý­ka­jú­cej sa ne­nah­ra­de­nia väz­by sťa­žo­va­te­ľa ús­tav­ne neak­cep­to­va­teľ­né. Ústav­ný súd po­do­tý­ka, že aj v tom­to sme­re ním doš­lo k po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va sťa­žo­va­te­ľa ga­ran­to­va­né­ho v čl. 17 ús­ta­vy.

42.     Ústav­ný súd su­ma­ri­zu­je, že vzhľa­dom na ab­sen­ciu pres­ved­či­vých úvah naj­vyš­šie­ho sú­du tý­ka­jú­cich sa exis­ten­cie dô­vo­du väz­by a ne­mož­nos­ti nah­ra­de­nia väz­by al­ter­na­tív­nym opat­re­ním, ako aj s oh­ľa­dom na to, že naj­vyš­ší súd dos­pel k od­chyl­né­mu zá­ve­ru ako špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd, ho­ci na ten­to úsu­dok chý­ba­jú pres­ved­či­vé úva­hy, je na­pad­nu­té uz­ne­se­nie v pred­met­ných čas­tiach ús­tav­ne neudr­ža­teľ­né. Ústav­ná neudr­ža­teľ­nosť spo­čí­va v tom, že na­pad­nu­té uz­ne­se­nie je v už pre­zen­to­va­ných in­ten­ciách od­ôvod­ne­né buď ne­dos­ta­toč­ne, ale­bo ne­kon­zis­ten­tným spô­so­bom (proti­re­či­vo). Z tých­to dô­vo­dov bo­li na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním po­ru­še­né zá­klad­né prá­va sťa­žo­va­te­ľa nor­ma­tív­ne ob­jek­ti­vi­zo­va­né v čl. 17 ús­ta­vy a čl. 5 ods. 1 písm. c) do­ho­vo­ru. Ústav­ný súd pre­to pod­ľa čl. 127 ods. 2 pr­vej ve­ty ús­ta­vy vy­slo­vil po­ru­še­nie zá­klad­ných práv sťa­žo­va­te­ľa na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním a to­to uz­ne­se­nie zru­šil.

43.     Vzhľa­dom na sku­toč­nosť, že sťa­žo­va­teľ bol me­dzi­ča­som pre­pus­te­ný z väz­by na slo­bo­du, ús­tav­ný súd ne­pos­tu­po­val pod­ľa § 133 ods. 3 písm. c) zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de a nep­ri­ká­zal naj­vyš­šie­mu sú­du roz­hod­núť o bez­od­klad­nom pre­pus­te­ní sťa­žo­va­te­ľa z väz­by na slo­bo­du. Tak­tiež ne­bo­lo pot­reb­né vrá­tiť vec pod­ľa § 133 ods. 3 písm. b) zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de naj­vyš­šie­mu sú­du po zru­še­ní je­ho na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia na ďal­šie ko­na­nie, keď­že uz­ne­se­nie špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du nep­red­sta­vo­va­lo zá­klad pre ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy sťa­žo­va­te­ľa. Ním bo­lo vý­luč­ne na­pad­nu­té uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du, kto­ré­ho zru­še­nie tak pre dovŕše­nie náp­ra­vy neús­tav­né­ho zá­sa­hu do práv sťa­žo­va­te­ľa pos­ta­ču­je.

V.

Tro­vy ko­na­nia

44.     Zis­te­né po­ru­še­nie zá­klad­ných práv sťa­žo­va­te­ľa od­ôvod­ňu­je, aby mu naj­vyš­ší súd pod­ľa § 73 ods. 3 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de úpl­ne nah­ra­dil tro­vy ko­na­nia, kto­ré mu vznik­li za­stú­pe­ním ad­vo­ká­tom. Vý­ška náh­ra­dy 460,90 eur bo­la ur­če­ná pod­ľa vy­hláš­ky Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 655/2004 Z. z. o od­me­nách a náh­ra­dách ad­vo­ká­tov za pos­ky­to­va­nie práv­nych slu­žieb v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „vy­hláš­ka“). Zá­klad­ná sadz­ba ta­rif­nej od­me­ny za je­den úkon práv­nej služ­by je jed­na šes­ti­na prie­mer­nej mzdy za pred­chá­dza­jú­ci polrok (§ 1 ods. 3 v spo­je­ní s § 11 ods. 3 vy­hláš­ky) vo vý­ške 181,17 eur za je­den úkon práv­nej služ­by. Sťa­žo­va­teľ má ná­rok na náh­ra­du za 2 úko­ny práv­nej služ­by v ro­ku 2021 (prev­za­tie a príp­ra­va za­stu­po­va­nia, po­da­nie ús­tav­nej sťaž­nos­ti), čo úhr­nom pred­sta­vu­je 362,34 eur. K tej­to su­me je pot­reb­né pod­ľa § 18 ods. 3 vy­hláš­ky pau­šál­nu náh­ra­du vý­dav­kov vo vý­ške jed­nej sto­ti­ny vý­poč­to­vé­ho zá­kla­du (10,87 eur) za kaž­dý úkon práv­nej služ­by, te­da spo­lu vo vý­ške 21,74 eur. Keď­že práv­ny zá­stup­ca sťa­žo­va­te­ľa je pla­ti­te­ľom da­ne z pri­da­nej hod­no­ty, je pod­ľa § 18 ods. 3 vy­hláš­ky pot­reb­né pri­po­čí­tať k od­me­ne daň z pri­da­nej hod­no­ty vo vý­ške 76,82 eur. Ústav­ný súd nep­riz­nal sťa­žo­va­te­ľo­vi od­me­nu za vy­jad­re­nie z 23. no­vem­bra 2021, keď­že v ňom sa sťa­žo­va­teľ v krát­kos­ti len pridŕžal po­da­nej ús­tav­nej sťaž­nos­ti a tam pre­zen­to­va­ných sťaž­nos­tných ar­gu­men­tač­ných lí­nií.

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu ús­tav­né­ho sú­du ne­mož­no po­dať op­rav­ný pros­trie­dok.

V Ko­ši­ciach 21. de­cem­bra 2021

Ro­bert Šorl
pred­se­da se­ná­tu


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia