K posudzovaniu trestnosti činu z hľadiska časovej pôsobnosti

 Práv­ne ve­ty:

I. Zá­ko­no­dar­ca pou­ží­va v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 1 Tr. zák. po­jem „zá­kon" (te­da nie Trest­ný zá­kon), čo zna­me­ná, že tres­tnosť či­nu sa ne­po­su­dzu­je len pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na, ale prí­pad­ne aj pod­ľa iných (mí­mot­res­tných) zá­ko­nov, na kto­ré Trest­ný zá­kon od­ka­zu­je a od kto­rých, v kon­krét­nom prí­pa­de, mô­že zá­vi­sieť tres­tnosť či­nu (ide o zá­ko­ny, na kto­ré Trest­ný zá­kon od­ka­zu­je v od­ka­zo­va­cích ale­bo blan­ket­ných nor­mách).

II. Pri po­su­dzo­va­ní tres­tnos­ti či­nu sa vždy vy­chá­dza zo zá­sa­dy, že pá­cha­te­ľov sku­tok sa po­su­dzu­je pod­ľa to­ho prá­va (tres­tné­ho a mi­mot­res­tné­ho), kto­ré­ho pou­ži­tie je pre pá­cha­te­ľa naj­priaz­ni­vej­šie, av­šak vždy sa pou­ži­je, vo všet­kých sme­roch, buď len prá­vo (tres­tné ale­bo mi­mot­res­tné) plat­né v ča­se či­nu, ale­bo len poz­dej­šie prá­vo.

III. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu nie je mož­né tres­tnosť skut­ku po­sú­diť čias­toč­ne pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku (nap­rík­lad z hľa­dis­ka Tres­tné­ho zá­ko­na „vziať“ práv­nu kva­li­fi­ká­ciu ma­jet­ko­vé­ho tres­tné­ho či­nu z ro­ku 2005) a čias­toč­ne pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho v ča­se roz­ho­do­va­nia sú­du (z hľa­dis­ka mi­mot­res­tných no­riem, na kto­ré Trest­ný zá­kon od­ka­zu­je ale­bo v mi­nu­los­ti od­ka­zo­val – nap­rík­lad „vziať“ vý­šku mi­ni­mál­nej mzdy z ro­ku 2011).    


Sp.zn. 1To/171/2011

                                                           U Z N E S E N IE


Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­sed­níč­ky JUDr. Mag­da­lé­ny Bla­žo­vej a sud­cov JUDr. Ive­ty Ze­le­nayovej a JUDr. Ka­mi­la Ivan­ka, v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho M. H., pre trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 9 ods. 2 k § 250a ods. 1, ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., o od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­né­ho M. H. a Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va pro­ti roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II sp. zn. 1T/ 110/2011 zo dňa 27.10.2011, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom 04. ja­nuá­ra 2012 v Bra­tis­la­ve, v po­me­re hla­sov 3:0 tak­to

                                                               roz­ho­dol:

Pod­ľa § 316 ods. 3 písm. a/ Tr. por. zru­šu­je sa na­pad­nu­tý roz­su­dok a vec sa vra­cia sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol.

                                                            Od­ôvod­ne­nie

Roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II sp. zn. 1T/110/2011 zo dňa 27.10.2011 bol ob­ža­lo­va­ný M. H. uz­na­ný za vin­né­ho z tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 9 ods. 2 k § 250a ods. 1, ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účin­né­ho do 31.12.2005, na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

dňa 10.1.2005 v Bra­tis­la­ve na Gal­va­ni­ho uli­ci č. 2/B v po­boč­ke Tat­ra ban­ky a.s. s úmys­lom zís­kať úver na kú­pu neh­nu­teľ­nos­ti a ve­do­mý si, že nespĺňa pre­to zá­klad­nú pod­mien­ku bo­ni­ty dl­žní­ka, kto­rou sa ro­zu­mie dos­ta­toč­ná vý­ška príj­mov, či už žia­da­te­ľa o úver ale­bo je­ho spolu­dl­žní­ka, s cie­ľom zís­kať hypo­te­kár­ny úver na kú­pu by­tu č. 45 na 8. pos­cho­dí by­to­vé­ho do­mu, sú­pis­né č. 482 na ...... v Bra­tis­la­ve, po­dal fi­nan­čné­mu po­rad­co­vi ban­ky P. P. žia­dosť o pos­kyt­nu­tie hypo­te­kár­ne­ho úve­ru a do­lo­žil ju sfal­šo­va­ný­mi potvr­de­nia­mi o vý­ške príj­mu zo zá­vis­lej čin­nos­ti pre žia­da­te­ľa úve­ru a spolu­dl­žní­ka na me­no I. M. od spo­loč­nos­ti C s.r,o. Bra­tis­la­va a T s.r.o., Bra­tis­la­va os­ved­ču­jú­ci­mi je­ho bo­ni­tu a spl­ne­nie pod­mie­nok pre pos­kyt­nu­tie úve­ru, v dôs­led­ku čo­ho dňa 7.3.2005 zá­stup­co­via Tat­ra ban­ky a.s. Bra­tis­la­va s ob­ža­lo­va­ným M. H. a ne­zis­te­nou oso­bou vy­dá­va­jú­cou sa za I. M., uzat­vo­ri­li zmlu­vu o hypo­te­kár­nom úve­re a dňa 1.4.2005 ban­ka pre­vied­la na bež­ný účet M. H. 3.660.000 Sk, kto­rý­mi nás­led­ne uh­ra­dil kúp­nu ce­nu by­tu, čím poš­ko­de­nej Tat­ra ban­ke a.s. Bra­tis­la­va spô­so­bi­li ško­du vo vý­ške 3.660.000 Sk (121.489,74 Eur)

Za uve­de­ný trest­ný čin bol ob­ža­lo­va­né­mu M. H. ulo­že­ný pod­ľa § 250a ods. 4, § 35 ods. 2, 3 Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. účin­né­ho do 31.12.2005 na súhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 6 ro­kov a 4 me­sia­ce.

Pod­lá § 39a ods. 2 písm. a/ Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. účin­né­ho do 31.12.2005 bol ob­ža­lo­va­ný za­ra­de­ný na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy do pr­vej náp­rav­no­vý­chov­nej sku­pi­ny.

Pod­ľa § 35 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. účin­né­ho do 31.12.2005 bo! zru­še­ný vý­rok o tres­te ulo­že­ný ob­ža­lo­va­né­mu tres­tným roz­ka­zom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I zo dňa 5.6.2007, sp. zn. 3T/77/2006, ako aj ďal­šie roz­hod­nu­tia na ten­to vý­rok ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, po­kiaľ vzhľa­dom na zme­nu ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad.

Pod­ľa § 287 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku bo­la ob­ža­lo­va­né­mu ulo­že­ná po­vin­nosť nah­ra­diť poš­ko­de­né­mu - Tat­ra ban­ka, a.s., Bra­tis­la­va, Ho­džo­vo ná­mes­tie č. 3, IČO: 00686930, ško­du vo vý­ške 16.054, 67 Eur.

Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku ih­neď po je­ho vy­hlá­se­ní po­dal od­vo­la­nie pro­ti vý­ro­ku o vi­ne a tres­te pro­ku­rá­tor Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va. V pí­som­nom od­ôvod­ne­ní od­vo­la­nia zo dňa 23.11.2011 na č.l. 492 - 494 uvie­dol, že na roz­diel od ob­ža­lo­by po­sú­dil sa­mo­sud­ca ne­do­vo­le­né ko­na­nie obž. M. H. pod­ľa me­nej prís­nej­šie­ho us­ta­no­ve­nia § 250a ods. 1, ods. 4 Tr. zák., účin­né­ho do 31.12.2005, v dôs­led­ku čo­ho tiež uk­la­dal súhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v niž­šie sta­no­ve­nom roz­pä­tí tres­tnej sadz­by šesť ro­kov a šty­ri me­sia­ce až de­sať ro­kov a osem me­sia­cov, na­mies­to tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy sta­no­ve­nom v roz­pä­tí sadz­by 10 ro­kov a šesť me­sia­cov až 16 ro­kov. Ten­to pos­tup sa dal pred­pok­la­dať už po pos­tú­pe­ní ve­ci dňa 27.9.2011 sa­mo­sud­co­vi pod­ľa § 244 ods. 1 písm. i/ Tr. por., kto­ré roz­hod­nu­tie ne­bo­lo mož­né na­pad­núť riad­nym op­rav­ným pros­tried­kom. Ma za to, že súd vo ve­ci vy­ko­nal všet­ky dos­tup­né dô­ka­zy, kto­ré preu­ká­za­li v dos­ta­toč­nej mie­re ne­do­vo­le­né ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho, pri­čom nes­práv­ne kva­li­fi­ko­val to­to ako trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 250a ods. 1, ods. 4 Tr. zák., účin­né­ho do 31.12.2005. To­to nás­led­ne vie­dlo aj k ulo­že­niu tres­tu v sadz­be ne­zod­po­ve­da­jú­cej kva­li­fi­ká­cii či­nu. Súd na roz­diel od ob­ža­lo­by práv­ne po­sú­dil ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho ako spá­chanie tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 9 ods. 2 k § 250a ods. 1, 4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účin­né­ho do 31.12.2005, kto­rý práv­ny zá­ver op­rel o sku­toč­nosť, že poš­ko­de­né­mu bo­la spô­so­be­ná ško­da vo vý­ške 3.660.000 Sk (121.489,74 eur). Ďalej pou­ká­zal na § 89 ods. 13 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účin­né­ho do 31.12.2005 pod­ľa kto­ré­ho sa ško­dou veľ­ké­ho roz­sa­hu ro­zu­mie ško­da do­sa­hu­jú­ca naj­me­nej vý­šku 500 ná­sob­ku vý­šky mi­ni­mál­nej me­sač­nej mzdy, pri­čom znač­nou ško­dou sa ro­zu­mie ško­da do­sa­hu­jú­ca naj­me­nej vý­šku 100 ná­sob­ku vý­šky mi­ni­mál­ne me­sač­nej mzdy.

Pod­ľa ná­zo­ru sú­du v sú­čas­nos­ti je vý­ška mi­ni­mál­nej me­sač­nej mzdy ur­če­ná na­ria­de­ním vlá­dy SR č. 408/2010 Z.z., kto­rým sa us­ta­no­vu­je su­ma mi­ni­mál­nej mzdy, a to v su­me 317 eur me­sač­ne. Tá­to vý­ška je z poh­ľa­du ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu ur­ču­jú­ca, ho­ci je ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho kva­li­fi­ko­va­né pod­ľa pre­doš­lé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. účin­né­ho do 31.12.2005, keď­že by bo­lo v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­né­ho, ke­by sa mi­ni­mál­na mzda po­su­dzo­va­la pod­ľa jej vý­šky k 31.12.2005 (6.900 Sk), ho­ci od­vte­dy bo­la nie­koľ­kok­rát zvý­še­ná (pri­tom, ne­do­chá­dza ku kom­bi­ná­cii pre­doš­lé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. a no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na č. 300/2005Z.z., keď­že v Tres­tnom zá­ko­ne č. 300/2005 Z.z. je ško­da ur­če­ná pev­nou su­mou a neod­vo­dzu­je sa od vý­šky mi­ni­mál­nej mzdy).

Keď­že 500 ná­so­bok su­my 317 eur je 158.500 eur a ko­na­ním ob­ža­lo­va­né­ho bo­la spô­so­be­ná ško­da v men­šej vý­ške, sku­tok bol sú­dom práv­ne po­sú­de­ný nie v zmys­le ob­ža­lo­by pod­ľa § 9 ods. 2 k § 250a ods. 1, 5 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účin­né­ho do 31.12.2005 (spô­so­be­nie ško­dy veľ­ké­ho roz­sa­hu), ale pod­ľa § 9 ods. 2 k § 250a ods. 1, 4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účin­né­ho do 31.12.2005 (spô­so­be­nie znač­nej ško­dy).
    
Nás­led­ne súd po­sú­dil tres­tnosť či­nu a trest ulo­žil pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. účin­né­ho do 31.12.2005 ako zá­ko­na pre ob­ža­lo­va­né­ho naj­priaz­ni­vej­šie­ho, keď­že tres­tná sadz­ba v § 250a ods. 4 je 2-8 ro­kov, za­tiaľ čo v § 222 ods. 4 Tr. zák. č. 300/2005 Z.z. je tres­tná sadz­ba 5-12 ro­kov.

Pod­ľa § 16 ods. 1 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005 sa tres­tnosť či­nu po­su­dzu­je pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho v ča­se, keď bol čin spá­cha­ný, pod­ľa nes­kor­šie­ho zá­ko­na sa po­su­dzu­je len vte­dy, ak je to pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­šie (rov­na­ké zne­nie má aj trest­ný zá­kon účin­ný od 1.1.2006).

Zá­ko­no­dar­ca pou­ží­va v us­ta­no­ve­ní § 16 ods. 1 Tr. zák. po­jem „zá­kon" (nie Trest­ný zá­kon), čo zna­me­ná, že tres­tnosť či­nu sa ne­po­su­dzu­je len pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na, ale prí­pad­ne aj pod­ľa iných (mí­mot­res­tných) zá­ko­nov, na kto­ré Trest­ný zá­kon od­ka­zu­je a od kto­rých, v kon­krét­nom prí­pa­de, mô­že zá­vi­sieť tres­tnosť či­nu (ide o zá­ko­ny, na kto­ré Trest­ný zá­kon od­ka­zu­je v od­ka­zo­va­cích ale­bo blan­ket­ných nor­mách).

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že pri po­su­dzo­va­ní tres­tnos­ti či­nu sa vždy vy­chá­dza zo zá­sa­dy, že pá­cha­te­ľov sku­tok sa po­su­dzu­je pod­ľa to­ho prá­va (tres­tné­ho a mi­mot­res­tné­ho), kto­ré­ho pou­ži­tie je pre pá­cha­te­ľa naj­priaz­ni­vej­šie, av­šak vždy sa pou­ži­je, vo všet­kých sme­roch, buď len prá­vo (tres­tné ale­bo mi­mot­res­tné) plat­né v ča­se či­nu, ale­bo len poz­dej­šie prá­vo (ju­di­ka­tú­ra R 32/1951).

Pod­sta­ta te­da je, že vždy (za kaž­dých okol­nos­tí) je pot­reb­né, pri po­su­dzo­va­ní tres­tnos­ti či­nu, vy­chá­dzať z to­ho, že Trest­ný zá­kon a mi­mot­rest­ný zá­kon, na kto­rý Trest­ný zá­kon od­ka­zu­je sa mu­sia pou­žiť len ako je­den ce­lok (t.j. ako­by iš­lo o je­den „zá­kon", kto­rý je vy­jad­re­ný v § 16 ods. 1 Tr. zák.), pri­čom tres­tnosť či­nu sa v zá­sa­de po­su­dzu­je pod­ľa toh­to „jed­né­ho zá­ko­na" (tres­tné­ho aj mi­mot­res­tné­ho), kto­rý je plat­ný a účin­ný v mo­men­te spá­chania skut­ku ( z uve­de­né­ho vy­plý­va, že pod­stat­ným je účin­nosť Tres­tné­ho zá­ko­na a mi­mot­res­tné­ho zá­ko­na, na kto­rý Trest­ný zá­kon od­ka­zu­je v ča­se spá­chania skut­ku, t.j. ako „spo­loč­ne zne­li" Trest­ný zá­kon a mi­mot­rest­ný zá­kon v ča­se spá­chania či­nu). Z uve­de­né­ho vy­plý­va aj to, že nie je mož­né trest­ný a mi­mot­rest­ný zá­kon „roz­de­liť" pod­ľa ich účin­nos­ti, t.j. tres­tnosť' či­nu po­su­dzo­vať pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku a mi­mot­rest­ný zá­kon po­su­dzo­vať pod­lá účin­nos­ti v ča­se spá­chania skut­ku a mi­mot­rest­ný zá­kon po­su­dzo­vať pod­ľa účin­nos­ti v ča­se roz­ho­do­va­nia sú­du. V ta­kom­to prí­pa­de by trest­ný a mi­mot­rest­ný zá­kon net­vo­ri­li jed­no­tu, pre­to­že by spô­so­bi­li, že tres­tnosť či­nu by sa po­su­dzo­va­la tak pod­ľa tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho v ča­se či­nu ako aj pod­ľa mi­mot­res­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho v ča­se roz­ho­do­va­nia. Ta­ký­to vý­klad je však v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 16 ods. 1 Tr. zák., kto­ré vy­ža­du­je, aby sa tres­tnosť či­nu po­su­dzo­va­la jed­not­ne, t.j. vždy len pod­ľa jed­né­ho „zá­ko­na" (tres­tné­ho a mi­mot­res­tné­ho), kto­ré sú účin­né v rov­na­ký oka­mih.

Vý­klad, kto­rý súd v pre­jed­ná­va­nej ve­ci pou­žil je pre­to vy­slo­ve­ne nes­práv­ny, na­koľ­ko je v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 16 ods. 1 Tr. zák. a pre­hlia­da sku­toč­nosť, e trest­ný ako aj mi­mot­rest­ný zá­kon, na kto­rý Trest­ný zá­kon od­ka­zu­je a kto­ré­ho zne­nie je pod­stat­né pre po­sú­de­nie tres­tnos­ti či­nu sa po­su­dzu­je vždy ako je­den ce­lok jed­né­mu dá­tu­mu účin­nos­ti (ale­bo po­ve­da­né inak, trest­ný a mi­mot­rest­ný zá­kon nie je mož­né roz­de­ľo­vať a pou­žiť je­den účin­ný v ča­se spá­chania či­nu a je­den účin­ný v ča­se roz­ho­do­va­nia sú­du). Súd pre­to mo­hol po­sú­diť tres­tnosť' či­nu ob­ža­lo­va­né­ho len pod­ľa tres­tné­ho a mi­mot­res­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31.12.2005, res­pek­tí­ve po­sú­diť tres­tnosť' či­nu len pod­ľa tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 1.1.2006 (t.j. bez po­su­dzo­va­nia mi­mot­res­tné­ho zá­ko­na, na­koľ­ko no­vý Trest­ný zá­kon už, oh­ľad­ne vý­šky ško­dy, neod­ka­zu­je na mi­mot­rest­ný zá­kon, ale vý­šky ško­dy up­ra­vu­je sám).

Vzhľa­dom k to­mu, že na úze­mí SR neexis­tu­je k uve­de­nej prob­le­ma­ti­ke ju­di­ka­tú­ra, je mož­né vy­chá­dzať aj z ju­di­ka­tú­ry Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR (tzv. prí­pust­ný kom­pa­ra­tív­ny vý­klad prá­va, pre­to­že ide o rov­na­kú práv­nu úp­ra­vu tak v SR ako aj v ČR), kto­rá vy­slo­ve­ne sta­no­vu­je, že „us­ta­no­ve­nie o ča­so­vej pô­sob­nos­ti sa vzťa­hu­je aj na pô­sob­nosť zá­ko­nov, na kto­ré od­ka­zu­je Trest­ný zá­kon v blan­ket­nej nor­me" (nap­rík­lad de­ví­zo­vý zá­kon, da­ňo­vé zá­ko­ny a po­dob­ne (R 35/1994). V tej­to sú­vis­los­ti Naj­vyš­ší súd ČR vy­slo­ve­ne ju­di­ko­val, že „tres­tnosť' či­nu je pot­reb­né po­sú­diť zá­sad­ne pod­ľa ce­lé­ho súhr­nu zá­klad­ných no­riem tres­tných a mi­mot­res­tných (na kto­ré trest­ný zá­kon od­ka­zu­je), kto­ré sú všet­ky účin­né k rov­na­ké­mu mo­men­tu roz­hod­né­mu z hľa­dis­ka ča­so­vej pô­sob­nos­ti zá­ko­na. Pre­to nie je mož­né tres­tnosť skut­ku po­sú­diť čias­toč­ne pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku (nap­rík­lad z hľa­dis­ka tres­tné­ho zá­ko­na) a čias­toč­ne pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho v ča­se roz­ho­do­va­nia sú­du (nap­rík­lad z hľa­dis­ka mi­mot­res­tných no­riem, na kto­ré Trest­ný zá­kon od­ka­zu­je)" . ju­di­ka­tú­ra R 11/2004 -1.

Ak by sa všet­ky uve­de­né zá­ve­ry pou­ži­li na po­su­dzo­va­ný prí­pad, mu­se­lo by sa dos­pieť k zá­ve­ru, že mož­no pou­žiť len Trest­ný zá­kon účin­ný do 31.12.2005 a vý­šku mi­ni­mál­nej mzdy, kto­rá bo­la sta­no­ve­ná k 31.12.2005, res­pek­tí­ve súd mo­hol pou­žiť (ak by to bo­lo pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­šie) Trest­ný zá­kon účin­ný v ča­se roz­ho­do­va­nia sú­du a to bez pou­ka­zu na vý­šku mi­ni­mál­nej mzdy, na­koľ­ko ten­to trest­ný zá­kon už na vý­šku mi­ni­mál­nej mzdy neod­ka­zu­je. Ak by sa pri­pus­til vý­klad sú­du, zna­me­na­lo by to, že nap­rík­lad v da­ňo­vých tres­tných ve­ciach je mož­né pou­žiť sta­rý trest­ný zá­kon (nap­rík­lad účin­ný v ro­ku 1999, keď bo­la vý­ška da­ňo­vej po­vin­nos­ti práv­nic­kých osôb 40%), av­šak mi­mot­rest­ný zá­kon (zá­kon o da­ni z príj­mov), by sa pou­žil ten kto­rý je účin­ný v sú­čas­nos­ti, na­koľ­ko te­raz je daň z práv­nic­kých osôb vo vý­ške 19% (ta­ký­to pos­tup je nep­ri­ja­teľ­ný).

S pou­ka­zom na uve­de­né sku­toč­nos­ti pro­ku­rá­tor navr­hol Kraj­ské­mu sú­du v Bra­tis­la­ve zru­šiť na­pad­nu­tý roz­su­dok v ce­lom roz­sa­hu a vec vrá­tiť Ok­res­né­mu sú­du Bra­tis­la­va II, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol v se­ná­te.

Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku ih­neď po je­ho vy­hlá­se­ní po­dal od­vo­la­nie pro­ti vý­ro­ku o tres­te ob­ža­lo­va­ný M. H. V pí­som­nom od­ôvod­ne­ní od­vo­la­nia zo dňa 18.11.2011 na č.l. 438 uvie­dol, že sa­mo­sud­ca ho od­sú­dil pod­ľa § 9 ods. 2 k § 250a ods. 1, 5 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005, s ulo­že­ním ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu s od­ňa­tím slo­bo­dy šesť ro­kov a šty­ri me­sia­ce s pou­ži­tím as­pe­rač­nej zá­sa­dy us­ta­no­ve­nej v § 35 ods. 2 Tr. zák. As­pe­rač­ná zá­sa­da pla­tí od 1.1.2006 us­ta­no­ve­ním zá­ko­na č. 300/2005 Z.z., tým­to po­do­tý­ka, že je­ho oso­ba bo­la od­sú­de­ná ne­zá­kon­ným spô­so­bom a pre­to žia­da uve­de­ný roz­su­dok zru­šiť a pre­jed­nať zá­kon­ným spô­so­bom.

Dô­vo­dy od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­ný M. H. dopl­nil pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu ďal­ším po­da­ním zo dňa 09.12.2011 na č.l. 502, kde uvie­dol, že je­ho od­vo­la­nie sme­ru­je len čo do vý­ro­ku o tres­te roz­sud­ku sú­du I. stup­ňa. Na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­hlá­sil, že sa cí­ti byť vin­ným zo spá­chania skut­ku uve­de­né­ho v ob­ža­lo­be a pre­to sa o skut­ko­vých okol­nos­tiach je­ho prí­pa­du nech­ce viac zmie­ňo­vať. Má za to, že mu súd ne­dô­vod­né ulo­žil trest vo vý­me­re 6 ro­kov a 4 me­sia­ce, na­priek to­mu, že tres­tná sadz­ba v je­ho prí­pa­de je 2-8 ro­kov. Od­vo­la­cí súd pro­sí, aby pres­kú­mal dô­vod­nosť pou­ži­tia § 35 ods. 2, 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účin­né­ho do 31.12.2005 a dô­vod­nosť pou­ži­tia tzv. as­pe­rač­nej zá­sa­dy pri uk­la­da­ní tres­tu. Svo­je ko­na­nie oľu­to­val, ško­du nah­ra­dí a má za to, že na je­ho pot­res­ta­nie pos­ta­ču­je ulo­že­nie pod­stat­ne mier­nej­šie­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Ma za to, že je­ho od­vo­la­nie je dô­vod­né a žia­da mu vy­ho­vieť.

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve , ako súd od­vo­la­cí ( § 315 Tr. por.), pri­már­ne kon­šta­to­val prí­pus­tnosť od­vo­la­nia ( § 306 ods. 1 Tr. por.), op­ráv­ne­ný­mi oso­ba­mi pro­ku­rá­to­rom ( § 307 ods. 1 písm. a/ Tr. por.) a ob­ža­lo­va­ným ( § 307 ods. 1 písm. b/ Tr, por., v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te ( § 309 ods. 1 Tr. por.). Zá­ro­veň skon­šta­to­val ab­sen­ciu dô­vo­dov na roz­hod­nu­tie pod­ľa § 316 ods. 1 Tr. por., av­šak zis­til exis­ten­ciu dô­vo­dov na roz­hod­nu­tie uve­de­ných v § 316 ods. 3 písm. a/ Tr. por. a dos­pel k zá­ve­ru, že po­da­né od­vo­la­nia sú dô­vod­né

    Pod­ľa § 250a ods. 1 Tr. zák. č, 140/1961 Zb. účin­né­ho do 31.12.2005 Z.z. kto vy­lá­ka od iné­ho úver ale­bo zá­ru­ku úve­ru tým, že ho uve­die do omy­lu v otáz­ke spl­ne­nia pod­mie­nok na pos­kyt­nu­tie úve­ru ale­bo na spla­te­nie úve­ru, a tak mu spô­so­bí ško­du nie ne­patr­nú ale­bo zís­ka pre se­ba pros­pech nie ne­patr­ný, pot­res­ce sa od­ňa­tím slo­bo­dy až tri ro­ky ale­bo zá­ka­zom čin­nos­ti, ale­bo pe­ňaž­ným tres­tom.

Pod­lá § 250a ods. 5 Tr. zák. č. 140/1961 Z.z. účin­né­ho do 31.12.2005 od­ňa­tím slo­bo­dy na päť až dva­násť ro­kov sa pá­cha­teľ pot­res­ce, ak spô­so­bí či­nom uve­de­ným v od­se­ku 1 ale­bo 2 ško­du veľ­ké­ho roz­sa­hu ale­bo ním zís­ka pros­pech veľ­ké­ho roz­sa­hu.

Pod­ľa § 2 ods. 1 Tr. zák. č. 300/2005 Z.z. účin­né­ho od 01.01.2006 tres­tnosť či­nu sa po­su­dzu­je a trest sa uk­la­dá pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho v ča­se, keď bol čin spá­cha­ný. Ak v ča­se me­dzi spá­cha­ním či­nu a vy­ne­se­ním roz­sud­ku na­do­bud­nú účin­nosť via­ce­ré zá­ko­ny, tres­tnosť či­nu sa po­su­dzu­je a trest sa uk­la­dá pod­ľa zá­ko­na, kto­rý je pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­ší.

Pod­ľa § 222 ods. 1 Tr. zák. č. 300/2005 Z.z. účin­né­ho od 01.01.2006 kto vy­lá­ka od iné­ho úver ale­bo za­bez­pe­če­nie úve­ru tým, že ho uve­die do omy­lu v otáz­ke spl­ne­nia pod­mie­nok na pos­kyt­nu­tie úve­ru ale­bo na spla­te­nie úve­ru, a tak mu spô­so­bí ma­lú ško­du, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy na je­den rok až päť ro­kov.

Pod­ľa § 222 ods. 4 Tr. zák. č. 300/2005 Z.z. účin­né­ho od 01.01.2006 od­ňa­tím slo­bo­dy na päť až dva­násť ro­kov sa pá­cha­teľ pot­res­tá, ak spá­cha čin uve­de­ný v od­se­ku 1 ale­bo 2 a spô­so­bí ním znač­nú ško­du.

Pod­ľa § 243 ods. 1 Tr. por. ob­ža­lo­ba po­da­ná na sú­de pre zlo­čin s hor­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by pre­vy­šu­jú­cou osem ro­kov sa pred­bež­ne pre­jed­ná na ve­rej­nom za­sad­nu­tí, aj na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí sa mô­že ob­ža­lo­ba pred­bež­ne pre­jed­nať, ak pri­chá­dza do úva­hy roz­hod­nu­tie pod­ľa § 244 ods. 1 písm. a/ až i/.

Pod­ľa § 316 ods. 3 písm. a/ Tr. por. od­vo­la­cí súd zru­ší na­pad­nu­tý roz­su­dok a vec vrá­ti sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol, ak zis­tí, že súd roz­ho­dol v ne­zá­kon­nom zlo­že­ní.

Pod­ľa § 349 ods. 1 Tr. por. sa­mo­sud­ca vy­ko­ná­va ko­na­nie o pre­či­noch a zlo­či­noch, na kto­ré zá­kon us­ta­no­vu­je trest od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­ré­ho hor­ná hra­ni­ca nep­re­vy­šu­je osem ro­kov.

Pod­ľa § 11 ods. 3 zá­ko­na č. 757/2004 Z.z. o sú­doch sú­dy roz­ho­du­jú v se­ná­toch, ak zá­kon neus­ta­no­ví, že vo ve­ci roz­ho­du­je je­di­ný sud­ca (ďa­lej len "sa­mo­sud­ca") ale­bo pred­se­da se­ná­tu

Úvo­dom od­vo­la­cí súd pou­ka­zu­je na sku­toč­nosť, že Kraj­ská pro­ku­ra­tú­ra Bra­tis­la­va pod sp. zn. 2Kv 173/2005 dňa 09.09.2011 po­da­la na Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va II ob­ža­lo­bu na ob­ža­lo­va­né­ho Mar­ti­na hru­bé­ho pre trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 9 ods. 2 k § 250a ods. 1, ods. 5 Tr.zák. č.. 140/1961 Zb. účin­né­ho do 31.12.2005 na skut­ko­vom zá­kla­de tam uve­de­nom. Sku­tok bol do­ko­na­ný dňa 01.04.2005.

Súd I. stup­ňa vo ve­ci na­ria­dil ter­mín ne­ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia na deň 27.09.2011 za úče­lom pred­bež­né­ho pre­jed­na­nia ob­ža­lo­by, v rám­ci kto­ré­ho uz­ne­se­ním pod­ľa § 244 ods. 1 písm. i/ Tr. por. pred­met­nú tres­tnú vec pos­tú­pil sa­mo­sud­co­vi.

Ďalej bol vo ve­ci ur­če­ný ter­mín hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia na deň 27.10.2011, v rám­ci kto­ré­ho sa­mo­sud­ca vy­ko­nal vo ve­ci kom­plet­né do­ka­zo­va­nie a na­po­kon vy­hlá­sil na­pad­nu­tý roz­su­dok.

Od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že pro­ces­ný pos­tup sú­du I. stup­ňa, kto­rý v rám­ci pred­bež­né pre­jed­na­nia ob­ža­lo­by pos­tu­pom pod­ľa § 244 ods. 1 písm. i/ Tr.por. pos­tú­pil pred­met­nú tres­tnú vec sa­mo­sud­co­vi a nás­led­ne ce­lé do­ka­zo­va­nie, ako aj vy­hlá­se­nie na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia sa­mo­sud­com nie je v sú­la­de so zá­ko­nom a to na zá­kla­de nas­le­du­jú­cich sku­toč­nos­tí:

Ako už bo­lo skon­šta­to­va­né vy­ššie pod­ľa § 11 ods. 3 zá­ko­na č. 757/2004 Z.z. o sú­doch sú­dy roz­ho­du­jú v se­ná­toch, ak zá­kon neus­ta­no­ví, že vo ve­ci roz­ho­du­je je­di­ný sud­ca (sa­mo­sud­ca) ale­bo pred­se­da se­ná­tu.

Keď­že ob­ža­lo­ba bo­la po­da­ná dňa 09.09.2011, súd I. stup­ňa správ­ne pou­žil pro­ces­ný pred­pis a to Trest­ný po­ria­dok č. 301/2005 Z.z., pod­ľa kto­ré­ho je roz­ho­du­jú­cim de­lia­cim mo­men­tom pre ur­če­nie, či ide o vec sa­mo­sud­cov­skú ale­bo se­nát­nu, hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by sta­no­ve­nej pre trest­ný čin práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný v po­da­nej ob­ža­lo­be.

Kraj­ská pro­ku­ra­tú­ra Bra­tis­la­va pod sp. zn. 2Kv 173/2005 dňa 09.09.2011 po­da­la na Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va II ob­ža­lo­bu na ob­ža­lo­va­né­ho M. H. pre trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 9 ods. 2 k § 250a ods. 1, ods. 5 Tr.zák. č. 140/1961 Zb. účin­né­ho do 31.12.2005 na skut­ko­vom zá­kla­de tam uve­de­nom. Sku­tok bol do­ko­na­ný dňa 01.04.2005.

Tres­tná sadz­ba pri uve­de­nom tres­tnom či­ne je da­ná roz­pä­tím 5 až 12 ro­kov, kto­rá vy­chá­dza s for­mál­ne­ho kva­li­fi­kač­né­ho zna­ku ško­dy veľ­ké­ho roz­sa­hu uve­de­né­ho v § 250a ods. 5 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účin­né­ho do 31.12.2005.

Po­jem ško­dy veľ­ké­ho roz­sa­hu je sta­no­ve­ný v § 89 ods. 13 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účin­né­ho do 31.12.2005 ako su­ma do­sa­hu­jú­ca naj­me­nej päť­sto­ná­so­bok mi­ni­mál­nej me­sač­nej mzdy.

Poz­nám­ka pod čia­rou k uve­de­né­mu us­ta­no­ve­niu od­ka­zu­je na zá­kon č. 90/1996 Z.z. o mi­ni­mál­nej mzde, kto­rý zmoc­ňu­je vlá­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sta­no­viť pre prís­luš­ný rok vý­šku mi­ni­mál­nej mzdy.

V tom­to prí­pa­de ide te­da tzv. blan­ket­né us­ta­no­ve­nie, t.j. že Trest­ný zá­kon tú­to otáz­ku sám kom­plexne neup­ra­vu­je, ale od­ka­zu­je na prís­luš­ný práv­ny pred­pis, kto­rý je pot­reb­né v da­nom prí­pa­de pou­žiť a ap­li­ko­vať.

Ku dňu do­ko­na­nia pred­met­né­ho skut­ku, čo bo­lo 01.04.2005, bo­lo účin­né na­ria­de­nie vlá­dy SR č. 525/2004 Z.z. zo dňa 22.04.2004, účin­né od 01.10.2004, kto­rým bo­la mi­ni­mál­na mzda ur­če­ná su­mou 6.500,-Sk. Ak sa tá­to su­ma vy­ná­so­bí päť­sto­ná­sob­kom, spod­ná hra­ni­ca ško­dy veľ­ké­ho roz­sa­hu je da­ná su­mou 3.250.000,-Sk. Keď­že v skut­ko­vej ve­te po­da­nej ob­ža­lo­by je ako for­mál­ny znak uve­de­ná ško­da v su­me 3.660.000,-Sk, mož­no kon­šta­to­vať, že ten­to for­mál­ny znak bol napl­ne­ný.

Dňa 01.01.2006 na­do­bu­dol účin­nosť no­vý Trest­ný zá­kon č. 300/2005 Z.z., kto­rý v § 2 ods. 1 ur­čil, že tres­tnosť či­nu sa po­su­dzu­je a trest sa uk­la­dá pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho v ča­se, keď bol čin spá­cha­ný. Ak v ča­se me­dzi spá­cha­ním či­nu a vy­ne­se­ním roz­sud­ku na­do­bud­nú účin­nosť via­ce­ré zá­ko­ny, tres­tnosť či­nu sa po­su­dzu­je a trest sa uk­la­dá pod­ľa zá­ko­na, kto­rý je pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­ší.

Pri po­su­dzo­va­ní tres­tnos­ti či­nu sa ne­po­su­dzu­jú len us­ta­no­ve­nia prís­luš­né­ho Tres­tné­ho zá­ko­na, ale sa be­rie do úva­hy aj cel­ko­vý súhrn všet­kých do úva­hy pri­chá­dza­jú­cich blan­ke­to­vých práv­nych pred­pi­sov účin­ných v tom is­tom ča­se, t.j. pod­ľa ča­su spá­chania či­nu sa mu­sí po­su­dzo­vať aj to, kto­ré práv­ne nor­my dopĺňa­jú blan­ke­to­vé dis­po­zí­cie Tres­tné­ho zá­ko­na.

V prí­pa­de tres­tných či­nov ma­jet­ko­vej po­va­hy je ďal­ším kri­té­riom ok­rem tres­tnej sadz­by pre po­sú­de­nie tres­tnos­ti či­nu pá­cha­te­ľa z hľa­dis­ka ča­so­vej pô­sob­nos­ti aj vý­ška spô­so­be­nej ško­dy (zhod­ne aj R 21/2002).

Od­vo­la­cí súd sa nes­to­tož­ňu­je s práv­nou ar­gu­men­tá­ciou sú­du I. stup­ňa uve­de­nou v od­ôvod­ne­ní uz­ne­se­nia zo dňa 27.09.2011, kto­rým pod­ľa § 244 ods. 1 písm. i/ Tr. por. bo­la tres­tná vec ob­ža­lo­va­né­ho M. H. pos­tú­pe­ná sa­mo­sud­co­vi.

Súd I. stup­ňa to­tiž nes­práv­ne ap­li­ko­val pre ur­če­nie vý­šky spô­so­be­nej ško­dy na­ria­de­nie vlá­dy č. 408/2010 Z.z., účin­né v ča­se je­ho roz­ho­do­va­nia na po­sú­de­nie tres­tnos­ti spá­cha­né­ho či­nu pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. účin­né­ho do 31.12.2005. Ako však už bo­lo skon­šta­to­va­né vy­ššie, na blan­ke­to­vé práv­ne nor­my od­ka­zo­val Trest­ný zá­kon č. 140/1961 Zb. účin­ný do 31.12.2005, z čo­ho vy­plý­va mi­mo­riad­ne zá­važ­ná sku­toč­nosť a to, že tie­to blan­ke­to­vé práv­ne nor­my tre­ba ap­li­ko­vať a pou­ží­vať v ča­se ich účin­nos­ti, kto­rý je zhod­ný s ča­som spá­chania či­nu.

Nie je mož­né pou­žiť blan­ke­to­vú práv­nu nor­mu účin­nú v ča­se roz­ho­do­va­nia, t.j. na­ria­de­nie vlá­dy č. 408/2010 Z.z. na sta­no­ve­nie for­mál­ne­ho zna­ku ško­dy za sú­čas­né­ho pou­ži­tia Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. účin­né­ho do 31.12.2005, na­koľ­ko to od­po­ru­je pod­mien­kam sta­no­ve­ným v § 2 ods. 1 Tr. zák. č. 300/2005 Z.z. účin­né­ho od 01.01.2006., pod­ľa kto­ré­ho sa ako zá­kon, tak aj blan­ke­to­vá práv­na nor­ma po­su­dzu­je ako ce­lok, t.j. cel­ko­vý ich súhrn.

Ta­ké­mu­to pos­tu­pu brá­ni aj ďal­šia okol­nosť a to, že blan­ke­to­vú práv­nu nor­mu mož­no pou­žiť len v tom ča­so­vom úse­ku, po­kiaľ je plat­ný a účin­ný Trest­ný zá­kon, kto­rý sa ap­li­ku­je. Ak te­da Trest­ný zá­kon č. 140/1961 Zb. bol plat­ný a účin­ný do 31.12.2005, mô­že byť blan­ke­to­vá práv­na nor­ma pou­ži­tá a ap­li­ko­va­teľ­ná len po tú­to de­fi­ni­tív­nu ča­so­vú hra­ni­cu, kto­rú nie je mož­né prek­ro­čiť.

O op­ráv­ne­nos­ti toh­to zá­ve­ru sved­čí aj ďal­šia vý­znam­ná okol­nosť a to, že Trest­ný zá­kon č. 300/2005 Z.z. účin­ný od 01.01.2006 vý­raz­ným spô­so­bom zme­nil kon­cep­ciu vý­poč­tu ško­dy, keď' v § 125 ods. 1 sta­no­vil, že ško­dou ma­lou sa ro­zu­mie ško­da pre­vy­šu­jú­ca su­mu 266,-€, ško­dou znač­nou je sto­ná­so­bok uve­de­nej su­my, t.j. 26.600,~€, ško­dou veľ­ké­ho roz­sa­hu päf'sto­ná­so­bok su­my 266,-€, t.j. 133.000,-€. Iný­mi slo­va­mi po­ve­da­né, zá­ko­no­dar­ca upus­til od kon­cep­cie vý­poč­tu ško­dy, kto­rá bo­la via­za­ná na na­ria­de­nie vlá­dy SR a kto­rá bo­la v ko­neč­nom dôs­led­ku po­hyb­li­vá a me­ni­la sa kaž­dým ro­kom v zá­vis­los­ti od mi­ni­mál­nej mzdy, ale od 01.01.2006 pre­šiel na kon­cep­ciu pev­ne da­nej a kon­štan­tnej su­my, kto­rá sa ply­nu­tím ča­su ne­me­ní.

Od­vo­la­cí súd te­da uzat­vá­ra, že nie je mož­né ap­li­ko­vať blan­ke­to­vú práv­nu nor­mu účin­nú v ča­se roz­ho­do­va­nia na Trest­ný zá­kon č. 140/1961 Zb., kto­rý bol účin­ný v ča­se spá­chania či­nu, pre­to­že to­mu brá­nia dô­vo­dy pod­rob­ne uve­de­né vy­ššie.

Je však pot­reb­né pou­ká­zať na dô­le­ži­tú okol­nosť a to, že od­vo­la­cí súd sa v tom­to pro­ces­nom štá­diu mo­hol za­obe­rať otáz­kou práv­nej kva­li­fi­ká­cie ža­lo­va­né­ho či­nu a po­sú­de­ním je­ho tres­tnos­ti pod­ľa § 2 ods. 1 Tr. zák. č. 300/2005 Z.z. účin­né­ho od 01.01.2006 len v me­dziach sta­no­ve­ných v § 316 ods. 3 písm. a/ Tr. por., t.j. len v ta­kej mie­re a roz­sa­hu, aby mo­hol ob­jek­tív­ne po­sú­diť, či na pre­jed­na­nie pred­met­nej ve­ci bol prís­luš­ný sa­mo­sud­ca ale­bo se­nát.

Pod­ľa práv­nej úp­ra­vy účin­nej v ča­se spá­chania skut­ku bo­la tres­tná sadz­ba uve­de­ná v § 250a ods. 5 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účin­né­ho do 31.12.2005 da­ná roz­pä­tím 5 až 12 ro­kov, pre­to­že vý­ška ško­dy v su­me 3.660.000,-Sk prek­ro­či­la hra­ni­cu ško­dy veľ­ké­ho roz­sa­hu, t.j. 3.250.000,-Sk.

Pod­ľa práv­nej úp­ra­vy účin­nej v ča­se spá­chania skut­ku bo­la tres­tná sadz­ba uve­de­ná v § 222 ods. 4 Tr. zák. č. 300/2005 Z.z. účin­né­ho od 01.01.2006 da­ná tak­tiež roz­pä­tím 5 až 12 ro­kov, pre­to­že vý­ška ško­dy v su­me 121.489,74 € (3.660.000,-Sk) prek­ro­či­la hra­ni­cu znač­nej ško­dy t.j. 26.60,~€, ale nep­rek­ro­či­la hra­ni­cu ško­dy veľ­ké­ho roz­sa­hu, t.j. 133.000,-€.

Z uve­de­né­ho te­da jed­noz­nač­ne vy­plý­va sku­toč­nosť, že ako pod­ľa sta­rej práv­nej úp­ra­vy, tak i pod­ľa no­vej práv­nej úp­ra­vy je roz­pä­tie tres­tnej sadz­by da­né rov­na­ko, t.j. 5 až 12 ro­kov. S pou­ka­zom na § 243 ods. 1 Tr. por. a § 349 ods. 1 Tr. por. je prís­luš­ný na pre­jed­na­nie pred­met­nej tres­tnej ve­ci se­nát a nie sa­mo­sud­ca, pre­to­že hor­ná hra­ni­ca uve­de­ných tres­tných sa­dzieb pre­vy­šu­je 8 ro­kov.

Tým, že súd I. stup­ňa pre­jed­nal pred­met­nú tres­tnú vec ako sa­mo­sud­ca, roz­ho­dol v ne­zá­kon­nom zlo­že­ní a pre­to od­vo­la­cí súd pod­ľa § 316 ods. 3 písm. a/ Tr. por. zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok a vec vrá­til sú­du I. stup­ňa, aby ju zno­vu pre­jed­nal od za­čiat­ku v se­ná­te.

To sú dô­vo­dy, na zá­kla­de kto­rých od­vo­la­cí súd roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia.


Pou­če­nie: Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu nie je prí­pust­ný ďal­ší riad­ny
op­rav­ný pros­trie­dok.

V Bra­tis­la­ve 04. ja­nuá­ra 2012


JUDr. Mag­da­lé­na Bla­žo­vá, v.r.
      pred­sed­níč­ka se­ná­tu
 
Vy­pra­co­val : JUDr. Ka­mil lvá­nek

Diskusia