Odsúdenie založené na výpovediach z prípravného konania, ktoré boli odvolané

Publikované: 12. 06. 2022, čítané: 1169 krát
 

 

Mgr. Eri­ka Krut­ko­vá, vy­šší súd­ny úrad­ník, Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd

 

Od­sú­de­nie za­lo­že­né na vý­po­ve­diach z príp­rav­né­ho ko­na­nia, kto­ré bo­li od­vo­la­né 

roz­su­dok ESĽP vo ve­ci Ma­keyan a spol. pro­ti Ar­mén­sku zo dňa 05.12.2019, č. 46435/09[1]

 

I. Kon­cept spra­vod­li­vé­ho a kon­tra­dik­tór­ne­ho pro­ce­su pred­pok­la­dá, že súd by mal v zá­sa­de prik­la­dať väč­šiu vá­hu vý­po­ve­di sved­ka, kto­rú pos­ky­tol v ko­na­ní pred sú­dom, než ob­sa­hu zá­pis­ni­ce z je­ho vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia, za pred­pok­la­du, že neexis­tu­jú váž­ne dô­vo­dy pre iný zá­ver.

II. Vý­sluch v príp­rav­nom ko­na­ní je v pr­vom ra­de pro­ces­ným pos­tu­pom, kto­rým or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní zhro­maž­ďu­jú dô­ka­zy­na pod­po­ru ob­ža­lo­by v ko­na­ní pred sú­dom, za­tiaľ čo súd, kto­rý ve­die súd­ne ko­na­nie, je po­vo­la­ný roz­hod­núť o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho po spra­vod­li­vom po­sú­de­ní všet­kých dô­ka­zov bez­pros­tred­ne vy­ko­na­ných v ko­na­ní pred súd­nom na zá­kla­de ich pria­me­ho pres­kú­ma­nia.

III. Ak sú vnút­roš­tát­ne sú­dy kon­fron­to­va­né s via­ce­rý­mi proti­chod­ný­mi ver­zia­mi prav­dy, kto­ré po­nú­ka tá is­tá oso­ba, zá­ve­reč­né up­red­nos­tne­nie vý­po­ve­de pos­kyt­nu­tej v príp­rav­nom ko­na­ní pred vý­po­ve­ďou pos­kyt­nu­tou pred sú­dom sa­mo ose­be ne­vy­vo­lá­va otáz­ku cel­ko­vej spra­vod­li­vos­ti ko­na­nia, ak je ten­to zá­ver sú­du riad­ne od­ôvod­ne­ný a sa­mot­ná vý­po­veď bo­la pos­kyt­nu­tá z vlas­tnej vô­le.

 

I. Skut­ko­vé OKOL­NOS­TI PRÍPA­DU

Dňa 19.02.2008 sa v Ar­mén­sku ko­na­li pre­zi­den­tské voľ­by. Po­čas pred­vo­leb­nej kam­pa­ne pr­vý a dru­hý sťa­žo­va­teľ bo­li ve­dú­ci­mi re­gio­nál­nych a mest­ských vo­leb­ných štá­bov hlav­né­ho opo­zič­né­ho kan­di­dá­ta. V deň vo­lieb všet­ci tra­ja sťa­žo­va­te­lia pô­so­bi­li ako spl­no­moc­nen­ci toh­to kan­di­dá­ta. Dňa 21.02.2008 bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie z dô­vo­du, že v deň vo­lieb ma­li sťa­žo­va­te­lia pos­tup­ne nav­ští­viť vo­leb­nú mies­tnosť a tam sa ma­li po­há­dať s pred­se­dom a člen­mi vo­leb­nej ko­mi­sie v sú­vis­los­ti s pe­čiat­ko­va­ním pa­sov vo­li­čov a vy­hrá­žať sa im, čím ma­li asi po do­bu trid­sať mi­nút brá­niťv prá­ci vo­leb­nej ko­mi­sii a za­sa­ho­vať do vý­ko­nu ich slu­žob­ných po­vin­nos­tí.

Pod­ľa sťa­žo­va­te­ľov v sku­toč­nos­ti nav­ští­vi­li uve­de­nú vo­leb­nú mies­tnosť v rôz­nych ča­soch po­čas vo­leb­né­ho dňa, aby vy­jad­ri­li pred­se­do­vi vo­leb­nej ko­mi­sie svo­je oba­vy z rôz­nych po­ru­še­ní riad­ne­ho prie­be­hu vo­lieb, vrá­ta­ne neop­ráv­ne­né­ho vha­dzo­va­nia via­ce­rých vo­leb­ných lís­tkov do vo­leb­nej ur­ny (ballot-box stuf­fing) a ope­čiat­ko­va­nia nes­práv­nych pa­sov, a od­iš­li.

Sťa­žo­va­te­lia bo­li nás­led­ne v sú­vis­los­ti so za­ča­tým tres­tným ko­na­ním za­tknu­tí a ob­vi­ne­ní z tres­tné­ho či­nu ma­re­nia čin­nos­ti vo­leb­nej ko­mi­sie a ďal­ších osôb zú­čas­tne­ných na vo­leb­nom pro­ce­se.

V prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia bo­li vy­po­ču­tí via­ce­rí sved­ko­via vrá­ta­ne pred­sed­níč­ky vo­leb­nej ko­mi­sie, jej zá­stup­ky­ne, 9 čle­nov vo­leb­nej ko­mi­sie a spl­no­moc­nen­cov pre­zi­dent­ských kan­di­dá­tov. Všet­ci je­de­nás­ti sved­ko­viaz­hod­ne vy­po­ve­da­li, že v deň vo­lieb sa sťa­žo­va­te­lia pos­tup­ne dos­ta­vi­li do vo­leb­nej mies­tnos­ti a na­ru­ši­li hla­so­va­nie tým, že sa há­da­li s člen­mi vo­leb­nej ko­mi­sie, kri­ča­li na nich a vy­hrá­ža­li sa im.

Bo­li vy­ko­na­né kon­fron­tá­cie me­dzi pred­sed­níč­kou vo­leb­nej ko­mi­sie a niek­to­rý­mi člen­mi vo­leb­nej ko­mi­sie a pr­vým a dru­hým sťa­žo­va­te­ľom. Sved­ko­via po­čas tých­to kon­fron­tá­cií potvr­di­li svo­je pred­chá­dza­jú­ce vý­po­ve­de.V mar­ci 2008 bo­lo vy­šet­ro­va­nie ukon­če­né a sťa­žo­va­te­lia bo­li pos­ta­ve­ní pred Kraj­ský súd v Shi­ra­ku ako pr­vos­tup­ňo­vý súd.Všet­ci uve­de­ní sved­ko­via ok­rem dvoch bo­li pred­vo­la­ní aj na súd pr­vé­ho stup­ňa.

V ap­rí­li 2008 pred­lo­ži­li šty­ria sved­ko­via pred­se­do­vi se­ná­tu v tres­tnej ve­ci sťa­žo­va­te­ľov pí­som­né žia­dos­ti o os­pra­vedl­ne­nie z účas­ti na po­jed­ná­va­ní z dô­vo­du oba­vy z nát­la­ku, urá­žok ale­bo ob­ťa­žo­va­nia zo stra­ny sku­pi­ny pod­po­ro­va­te­ľov sťa­žo­va­te­ľov. Ďal­ší zo sved­kov, sa os­pra­vedl­nil pre zdra­vot­né dô­vo­dy. Všet­ci tí­to sved­ko­via sa na­ko­niec na po­jed­ná­va­ní zú­čas­tni­li.

Na po­jed­ná­va­ní us­ku­toč­ne­nom dňa 07.05.2008 sied­mi sved­ko­via od­vo­la­li svo­je vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia a tvr­di­li, že bo­li buď us­mer­ňo­va­nía­le­bo ov­plyv­ňo­va­ní vy­šet­ro­va­te­ľom a že v sku­toč­nos­ti ne­doš­lo k žiad­ne­mu in­ci­den­tu v sú­vis­los­ti so sťa­žo­va­teľ­mi.

Pred­sed­níč­ka vo­leb­nej ko­mi­sie ako sved­ky­ňa zá­ro­veň uvied­la, že nie je schop­ná uviesť žia­den­roz­por me­dzi jej vý­po­ve­ďa­mi v príp­rav­nom ko­na­ní a jej vý­po­ve­ďouv ko­na­ní pred sú­dom, za­tiaľ čo ďal­ší sve­dok tvr­dil, že je­ho vý­po­ve­de v príp­rav­nom ko­na­ní ne­bo­li ani us­mer­ňo­va­né a aniov­plyv­ňo­va­né­vy­šet­ro­va­te­ľom.

Dňa 13.06.2008pr­vos­tup­ňo­vý súd uz­nal sťa­žo­va­te­ľov za vin­ných a od­sú­dil pr­vé­ho sťa­žo­va­te­ľa na tri ro­ky od­ňa­tia slo­bo­dy a tre­tie­ho sťa­žo­va­te­ľa na dva a pol ro­ka od­ňa­tia slo­bo­dy. Pr­vos­tup­ňo­vý súd pri­tom skon­šta­to­val, že sťa­žo­va­te­lia ko­na­li ako sku­pi­na pod­ľa dop­re­du prip­ra­ve­né­ho plá­nu. Po­kiaľ ide o dru­hé­ho sťa­žo­va­te­ľa, pr­vos­tup­ňo­vý súd roz­ho­dol o ulo­že­ní pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní dva a pol ro­ka a pre­pus­til ho z väz­by.

Na od­ôvod­ne­nie vi­ny sťa­žo­va­te­ľov pr­vos­tup­ňo­vý súd vo svo­jom roz­sud­ku uvie­dol tie­to dô­ka­zy: vý­po­ve­de všet­kých je­de­nás­tich sved­kov z príp­rav­né­ho ko­na­nia a zá­pis­ni­ce z vo­leb­nej mies­tnos­ti, kto­ré potvr­di­li, že k neop­ráv­ne­né­mu vha­dzo­va­niu via­ce­rých lís­tkov ne­doš­lo.

V od­ôvod­ne­ní pr­vos­tup­ňo­vý súd uvie­dol, že sved­ko­via, kto­rí bo­li vy­po­ču­tí na sú­de v prie­be­hu pre­jed­ná­va­nia v tres­tnej ve­ci, úpl­ne od­vo­la­li svo­je pred­chá­dza­jú­ce vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia us­ved­ču­jú­ce sťa­žo­va­te­ľov s rov­na­kým od­ôvod­ne­ním, a to že ich vý­po­ve­de bo­li us­mer­ňo­va­né ale­bo ov­plyv­ňo­va­né vy­šet­ro­va­te­ľom a sú­čas­ne uvied­li, že ich prá­ca vo vo­leb­nej ko­mi­siiim ne­bo­la sťa­žo­va­ná ani ob­me­dzo­va­ná; ob­vi­ne­né oso­by na nich nek­ri­ča­li, ne­vyh­rá­ža­li sa im, neob­me­dzo­va­li slo­bod­ný vý­kon vo­leb­né­ho prá­vo vo­li­čov a po­dob­ne.

Po­čas súd­ne­ho ko­na­nia sved­ko­via dva­ja sved­ko­via pos­kyt­li proti­chod­né vý­po­ve­de; pr­vý z nich sa nez­mie­nil o žiad­nom roz­po­re me­dzi svo­ji­mi vý­po­ve­ďa­mi v príp­rav­nom ko­na­ní a v ko­na­ní pred sú­dom, za­tiaľ čo dru­hý z nich pop­rel, že by pri svo­jej vý­po­ve­di v príp­rav­nom ko­na­ní bol us­mer­ňo­va­ný ale­bo ov­plyv­ňo­va­ný inou oso­bou.

Ana­ly­zu­júc dô­vo­dy a mo­tív, kto­ré vied­li sved­kov k od­vo­la­niu ich vý­po­ve­dí z príp­rav­né­ho ko­na­nia a k zme­ne ich pos­to­jov, ich súd ne­po­va­žo­val za dô­ve­ry­hod­né, pre­to­že sa ne­zak­la­da­li na od­liš­ných skut­ko­vých okol­nos­tiach prí­pa­du a dô­ka­zoch us­ved­ču­jú­cich sťa­žo­va­te­ľov a tiež s pri­hliad­nu­tím na to, že niek­to­rí z dot­knu­tých sved­kov, pred vý­slu­chom v ko­na­ní pred sú­dom, po­da­li na pr­vos­tup­ňo­vý súd žia­dos­ti, kto­rý­mi zotr­va­li na svo­jich vý­po­ve­diach z príp­rav­né­ho ko­na­nia a žia­da­li, aby ne­bo­li vy­po­ču­tí v ko­na­ní pred sú­dom z dô­vo­du obáv z vý­slu­chu v prí­tom­nos­ti veľ­ké­ho pub­li­ka zhro­maž­de­né­ho v súd­nej sie­ni ale­bo z dô­vo­du ich vy­sta­ve­nia psy­chic­ké­mu nát­la­ku a pod.

Súd, be­rúc do úva­hy vy­ššie uve­de­né ar­gu­men­ty, kto­ré sved­ko­via uvied­li ako od­ôvod­ne­nie od­vo­la­nia svo­jich vý­po­ve­dí z príp­rav­né­ho ko­na­nia, pre­to kon­šta­to­val, že tie­to od­vo­la­nia bo­li pod­mie­ne­né von­kaj­ší­mi vplyv­mi a te­da nie sú dô­ve­ry­hod­né, keď­že je zrej­mé, že sved­ko­via ma­liv úmys­le po­môcť sťa­žo­va­te­ľom vy­hnúť sa tres­tnej zod­po­ved­nos­ti. Súd pre­to dos­pel k zá­ve­ru, že ich vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia bo­li dô­ve­ry­hod­né a riad­ne pod­lo­že­né.

Sťa­žo­va­te­lia po­da­li pro­ti roz­sud­ku pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du od­vo­la­nia, v kto­rých ok­rem iné­ho tvr­di­li, že ne­bol da­ný dô­vod ani ne­bo­lo opod­stat­ne­né aby pr­vos­tup­ňo­vý súd vy­chá­dzal z vý­po­ve­dí sved­kov z príp­rav­né­ho ko­na­nia a že tým, že nep­ri­pus­til ako dô­kaz vý­po­ve­de sved­kov, kto­rí vy­po­ve­da­li po­čas súd­ne­ho ko­na­nia, po­ru­šil ich prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces.

Dňa 20.08.2008 od­vo­la­cí súd potvr­dil pr­vos­tup­ňo­vý roz­su­dok. Po­kiaľ ide o spo­lie­ha­nie sa pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du na sve­dec­ké vý­po­ve­de pos­kyt­nu­té v príp­rav­nom ko­na­ní, od­vo­la­cí súd ich po­va­žo­val za zá­kon­né z rov­na­kých dô­vo­dov, aké uvie­dol pr­vos­tup­ňo­vý súd.

Sťa­žo­va­te­lia po­da­li pro­ti roz­sud­ku od­vo­la­cie­ho sú­du do­vo­la­nie v kto­rom ok­rem iné­ho na­mie­ta­li, že od­vo­la­cí súd pri­pus­til ako dô­kaz vý­po­ve­de sved­kov z príp­rav­né­ho ko­na­nia na­priek to­mu, že tí­to sved­ko­via ich v súd­nom ko­na­ní od­vo­la­li. Dňa 27.02.2009 do­vo­la­cí súd vy­hlá­sil do­vo­la­nia sťa­žo­va­te­ľov za nep­rí­pus­tné pre ich neo­pod­stat­ne­nosť. Dňa 22.06.2009 bo­li pr­vý a tre­tí sťa­žo­va­teľ pre­pus­te­ní na zá­kla­de am­nes­tie.

II. Vy­jad­re­nie sťa­žo­va­te­ľov

Sťa­žo­va­te­lia tvr­di­li, že ich pro­ces ne­bol spra­vod­li­vý, pre­to­že bo­li od­sú­de­ní za trest­ný čin ma­re­nia prá­ce čle­nov vo­leb­nej ko­mi­sie na zá­kla­de sve­dec­kých vý­po­ve­dí za okol­nos­tí, keď se­dem sved­kov, po ús­peš­nej ná­miet­ke sťa­žo­va­te­ľov,od­vo­la­lo svo­je vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia a vy­po­ve­da­lo, že ich buď us­mer­ňo­val ale­bo ov­plyv­ňo­val vy­šet­ro­va­teľ a že k žiad­ne­mu in­ci­den­tu ne­doš­lo.

Sťa­žo­va­te­lia spo­chyb­ni­li tvr­de­nie vlá­dy, že vý­po­ve­de tých­to sved­kov v príp­rav­nom ko­na­ní bo­li pos­kyt­nu­té dob­ro­voľ­ne, pri­čom sa od­vo­lá­va­li aj na ich pí­som­né vy­hlá­se­nia pred­lo­že­né ESĽP, v kto­rých potvr­di­li, že ich vý­po­ve­de v ko­na­ní pred súd­nym ko­na­ním ne­bo­li auten­tic­ké, a tr­va­li na svo­jich vý­po­ve­diach pos­kyt­nu­tých v ko­na­ní pred sú­dom sú­de.

Po­kiaľ ide o žia­dos­ti via­ce­rých sved­kov, kto­rí žia­da­li, aby sa ne­mu­se­li ne­dos­ta­viť na súd, na kto­ré pou­ká­za­la vlá­da, sťa­žo­va­te­lia tvr­di­li, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pri­nú­ti­li prís­luš­ných sved­kov, aby ich na­pí­sa­li. Sťa­žo­va­te­lia v tej­to sú­vis­los­ti pou­ká­za­li na pí­som­né vy­hlá­se­nie sved­ka, kto­rý sa ne­zú­čas­tnil súd­ne­ho ko­na­nia, pred­lo­že­né ESĽP, v kto­rom uvie­dol, že vy­šet­ro­va­teľ mu po­ve­dal, že bu­de lep­šie, ak sa ne­dos­ta­ví na súd a ne­bu­de vy­po­ve­dať, aby sa vy­hol prob­lé­mom. V kaž­dom prí­pa­de pred­met­né žia­dos­ti bo­li pr­vos­tup­ňo­vým sú­dom za­miet­nu­té údaj­ne pre­to, aby bo­la sťa­žo­va­te­ľom pos­kyt­nu­tá mož­nosť pri­me­ra­ne spo­chyb­niť vý­po­ve­de pred­met­ných sved­kov. Na­priek to­mu pr­vos­tup­ňo­vý súd od­mie­tol od­vo­la­nia vý­po­ve­dí tých is­tých sved­kov, pri­čom dos­pel k zá­ve­ru, že bo­li pod­mie­ne­né tý­mi is­tý­mi von­kaj­ší­mi vplyv­mi, kto­ré vied­li tých­to sved­kov k neús­peš­nej žia­dos­ti ne­vy­po­ve­dať na sú­de, čo po­va­žo­va­li jed­nak za ab­sur­dné ako aj nes­pra­vod­li­vé vo­či nim.

Sťa­žo­va­te­lia v súhr­netvr­di­li, že bo­li od­sú­de­ní len na zá­kla­de sve­dec­kých vý­po­ve­dí. Pr­vos­tup­ňo­vý súd sí­ce pri­hlia­dol na zá­pis­ni­ce z ob­vod­nej vo­leb­nej ko­mi­sie, ale tie­to zá­pis­ni­ce nep­red­sta­vo­va­li dô­kaz o tom, že sťa­žo­va­te­lia ma­ri­li čin­nosť vo­leb­nej ko­mi­sie. Tvr­di­li, že mož­nosť, kto­rá im bo­la pos­kyt­nu­tá na spo­chyb­ne­nie vý­po­ve­dí sved­kov pro­ti nim v ko­na­ní pred sú­dom, stra­ti­la zmy­sel, keď pr­vos­tup­ňo­vý súd a od­vo­la­cí súd v pod­sta­te ig­no­ro­va­li vý­sled­né dô­ka­zy, pri­čom nes­pra­vod­li­vo up­red­nos­tni­li vý­po­ve­de sved­kov z príp­rav­né­ho ko­na­nia pred ich od­vo­la­ním v súd­nom ko­na­ní.

III. Vy­jad­re­nie vlá­dy

Vlá­da uvied­la, že pred­met­né vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia, kto­ré bo­li všet­ky uro­be­né dob­ro­voľ­ne, bo­li riad­ne pres­kú­ma­né pr­vos­tup­ňo­vým sú­dom, pri­čom sťa­žo­va­te­lia, kto­rí bo­li za­stú­pe­ní ad­vo­ká­tom, ma­li dos­ta­toč­nú mož­nosť prís­luš­ných sved­kov osob­ne vy­po­čuť. Vý­po­ve­de sied­mich dot­knu­tých sved­kov v ko­na­ní pred sú­dom bo­li v znač­nom roz­po­re s ich vý­po­ve­ďa­mi, kto­ré uro­bi­li po­čas vy­šet­ro­va­nia, a tie­to ich vý­po­ve­de bo­li riad­ne pri­pus­te­né ako dô­kaz po tom, ako ich sud­ca dôk­lad­ne po­sú­dil.

Vlá­da pou­ká­za­la na to, že v prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia sved­ko­via vy­po­ve­da­li opa­ko­va­ne us­ved­ču­júc sťa­žo­va­te­ľov. Ok­rem to­ho ďal­ší sved­ko­via svo­je pred­chá­dza­jú­ce vý­po­ve­de opä­tov­ne potvr­di­li, keď ich opä­tov­ne vy­po­čú­val iný vy­šet­ro­va­teľ, kto­rý prí­pad prev­zal v mar­ci 2008. Ok­rem to­ho ma­li pr­vý a dru­hý sťa­žo­va­teľ mož­nosť kon­fron­to­vať dvoch sved­kov, kto­rí však po­čas tých­to kon­fron­tá­cií zno­vu zo­pa­ko­va­li svo­je pred­chá­dza­jú­ce vý­po­ve­de.

Vlá­da poz­na­me­na­la, že sved­ko­via. pred­lo­ži­li pred­se­do­vi se­ná­tu pí­som­né žia­dos­ti o po­vo­le­nie ne­zú­čas­tňo­vať sa na prís­luš­ných po­jed­ná­va­niach z oba­vy pred uráž­ka­mi a ob­ťa­žo­va­ním zo stra­ny sku­pi­ny­pod­po­ro­va­te­ľov sťa­žo­va­te­ľov. Pod­ľa ná­zo­ru vlá­dy pr­vos­tup­ňo­vý súd zis­til, že sved­ko­via od­vo­la­li svo­je pred­chá­dza­jú­ce vý­po­ve­de v dôs­led­ku psy­chic­ké­ho nát­la­ku vy­ví­ja­né­ho na nich sťa­žo­va­teľ­mi a ich prívr­žen­ca­mi, a ne­po­va­žo­val tie­to od­vo­la­nia za dô­ve­ry­hod­né. Ok­rem to­ho sa roz­su­dok pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du ok­rem iné­ho od­vo­lá­val na vý­po­ve­de dvoch sved­kov, kto­rí pred ním potvr­di­li svo­je us­ved­ču­jú­ce vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia, a na vý­po­ve­de ďal­ších dvoch sved­kov z príp­rav­né­ho ko­na­nia, kto­ré bo­li pre­čí­ta­né.

IV. Po­sú­de­nie ESĽP

a) Všeo­bec­né zá­sa­dy

ESĽP opa­ku­je, že ho­ci člá­nok 6 ods. 1 za­ru­ču­je prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces, nes­ta­no­vu­je žiad­ne pra­vid­lá tý­ka­jú­ce sa prí­pus­tnos­ti dô­ka­zov ale­bo spô­so­bu, akým by sa ma­li dô­ka­zy hod­no­tiť, čo sú pri­már­ne otáz­ky, kto­ré up­ra­vu­je vnút­roš­tát­ne prá­vo a vnút­roš­tát­ne sú­dy[2]

Za nor­mál­nych okol­nos­tí ESĽP nep­ri­ná­le­ží pres­kú­ma­vať otáz­ky, ako je vá­ha, kto­rú vnút­roš­tát­ne sú­dy pri­pi­su­jú jed­not­li­vým dô­ka­zom ale­bo zis­te­niam či hod­no­te­niam, kto­ré im bo­li pred­lo­že­né na po­sú­de­nie. ESĽP by ne­mal ko­nať ako or­gán štvr­tej in­štan­cie, a pre­to ne­bu­de pod­ľa člán­ku 6 § 1 spo­chyb­ňo­vať hod­no­tia­ce zá­ve­ry vnút­roš­tát­nych sú­dov, po­kiaľ ich ne­mož­no po­va­žo­vať za svoj­voľ­né ale­bo zjav­ne neo­dô­vod­ne­né[3].

ESĽP tiež pri­po­mí­na, že pod­ľa je­ho us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry vzťa­hu­jú­cej sa k zá­sa­de spo­je­nej s riad­nym vý­ko­nom spra­vod­li­vos­ti, by roz­sud­ky sú­dov a tri­bu­ná­lov ma­li pri­me­ra­ne uvá­dzať dô­vo­dy, na kto­rých sú za­lo­že­né[4].

Po­kiaľ ide naj­mä o otáz­ku hod­no­te­nia sve­dec­kých vý­po­ve­dí, úlo­hou ESĽP pod­ľa Do­ho­vo­ru nie je vy­dať roz­hod­nu­tie o tom, či vý­po­ve­de sved­kov ma­li byť pri­pus­te­né do ko­na­nia ako dô­kaz, ale skôr zis­tiť, či ko­na­nie ako ce­lok, vrá­ta­ne spô­so­bu, akým bo­li dô­ka­zy vy­ko­na­né, bo­lo spra­vod­li­vé[5].

ESĽP už pred­tým zdô­raz­nil, že kon­cept spra­vod­li­vé­ho a kon­tra­dik­tór­ne­ho pro­ce­su pred­pok­la­dá, že súd by mal v zá­sa­de prik­la­dať väč­šiu vá­hu vý­po­ve­di sved­ka pos­kyt­nu­tej na po­jed­ná­va­ní v ko­na­ní pred sú­dom ne­žob­sa­hu zá­pis­ni­ce z je­ho­vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia, kto­rý­vy­ko­na­la ob­ža­lo­ba, po­kiaľ neexis­tu­jú váž­ne dô­vo­dy pre iný zá­ver. Ok­rem iných dô­vo­dov je to pre­to, že vý­sluch v príp­rav­nom ko­na­ní je pre­dov­šet­kým pro­ces­ným pos­tu­pom, kto­rým ob­ža­lo­ba zhro­maž­ďu­je dô­ka­zy na pod­po­ru ob­ža­lo­by v ko­na­ní pred sú­dom, za­tiaľ čo súd, kto­rý ve­die súd­ne ko­na­nie, je po­vo­la­ný ur­čiť vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho po spra­vod­li­vom po­sú­de­ní všet­kých dô­ka­zov bez­pros­tred­ne vy­ko­na­ných v ko­na­ní pred sú­dom na zá­kla­de ich pria­me­ho pres­kú­ma­nia. ESĽP je pre­to po­vin­ný pres­kú­mať, či vnút­roš­tát­ne sú­dy od­ôvod­ni­li svo­je roz­hod­nu­tia, po­kiaľ ide o aké­koľ­vek ná­miet­ky tý­ka­jú­ce sa vy­ko­na­ných dô­ka­zov[6].

b) ap­li­ko­va­nie tých­to zá­sad na ten­to prí­pad

ESĽP na úvod poz­na­me­ná­va, že okol­nos­ti toh­to prí­pa­du sa lí­šia od via­ce­rých prí­pa­dov, v kto­rých pred­tým skú­mal, či zá­sa­dy tý­ka­jú­ce sa nep­rí­tom­ných sved­kov sú ap­li­ko­va­teľ­né aj v si­tuáciách, keď sve­dok od­vo­lá vý­po­veď uro­be­nú v štá­diu príp­rav­né­ho ko­na­nia ale­bo keď pri krí­žo­vom vý­slu­chu v ko­na­ní pred sú­dom tvr­dí, že si už na sku­toč­nos­ti ne­pa­mä­tá[7].

Zá­sad­ný roz­diel spo­čí­va v tom, že sťa­žo­va­te­lia v tom­to prí­pa­de ma­li reál­nu mož­nosť vy­po­čuť prís­luš­ných sved­kov po­čas súd­ne­ho ko­na­nia, ale sú­dy na­ko­niec za­lo­ži­li od­sú­de­nie sťa­žo­va­te­ľov na vý­po­ve­diach tých­to sved­kov z príp­rav­né­ho ko­na­nia, ho­ci tí­to ich na sú­de od­vo­la­li. V tom­to prí­pa­de te­da nej­de o od­sú­de­nie oso­by na zá­kla­de od­vo­la­nej vý­po­ve­de nep­rí­tom­né­ho sved­ka, ale ESĽP je pred­lo­že­ná otáz­ka, či bo­lo tres­tné ko­na­nie ako ce­lok spra­vod­li­vé vzhľa­dom na pri­pus­te­nie od­vo­la­ných sve­dec­kých vý­po­ve­dí z príp­rav­né­ho ko­na­nia ako dô­ka­zu pro­ti sťa­žo­va­te­ľom.

ESĽP poz­na­me­ná­va, že od­sú­de­nie sťa­žo­va­te­ľov sa za­kla­da­lo na vý­po­ve­diach tých­to je­de­nás­tich sved­kov, kto­ré pos­kyt­li v príp­rav­nom ko­na­ní: Ho­ci sa roz­su­dok pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du zmie­ňu­je aj o zá­pis­ni­ciach z vo­leb­ných mies­tnos­tí, tie­to zá­pis­ni­ce neob­sa­ho­va­li žiad­ne in­for­má­cie o tres­tnom či­ne, kto­rý je sťa­žo­va­te­ľom kla­de­ný za vi­nu, ale ob­sa­ho­va­li skôr re­le­van­tné zá­zna­my tý­ka­jú­ce sa vo­leb­né­ho pro­ce­su.

ESĽP kon­šta­tu­je, že de­väť z vy­ššie uve­de­ných sved­kov bo­lo pred­vo­la­ných na súd­ne po­jed­ná­va­nie so sťa­žo­va­teľ­mi, čo všet­ci aj uro­bi­li. Súd tiež poz­na­me­ná­va, že pri vý­slu­chu na sú­de sied­mi z nich od­vo­la­li svo­je vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia, kto­rý­mi pred­tým us­ved­čo­va­li sťa­žo­va­te­ľov, a uvied­li, že tie­to vý­po­ve­de bo­li buď us­mer­ňo­va­né ale­bo ov­plyv­ňo­va­né vy­šet­ro­va­te­ľom.

ESĽP kon­šta­tu­je, že v pred­lo­že­nom spi­se sa ne­na­chá­dza nič, čo by potvr­dzo­va­lo, že vy­šet­ro­va­teľ vy­ví­jal ne­zá­kon­ný nát­lak na sved­kov po­čas príp­rav­né­ho ko­na­nia, ok­rem ich vý­po­ve­dí pred pr­vos­tup­ňo­vým sú­dom a pí­som­ných vy­jad­re­ní pred­lo­že­ných ESĽP.

ESĽP ďa­lej poz­na­me­ná­va, že v ma­te­riá­loch, kto­ré mu bo­li pred­lo­že­né, rov­na­ko nič ne­naz­na­ču­je, že by se­dem dot­knu­tých sved­kov nie­ke­dy vznie­slo na vnút­roš­tát­nej úrov­ni sťaž­nos­ti na to, že ich vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia bo­li zís­ka­né ne­zá­kon­ne[8]. Pre­dov­šet­kým, dva­ja sved­ko­via potvr­di­li svo­je pred­chá­dza­jú­ce vý­po­ve­de pri krí­žo­vom vý­slu­chu pr­vým a dru­hým sťa­žo­va­te­ľom po­čas vy­šet­ro­va­nia.

Tre­ba tiež poz­na­me­nať, že sťa­žo­va­te­lia ma­li mož­nosť spo­chyb­niť us­ku­toč­ne­né vý­po­ve­de sied­mich dot­knu­tých sved­kov z príp­rav­né­ho ko­na­nia a pred­lo­žiť ar­gu­men­ty na nep­ri­pus­te­nie tých­to dô­ka­zov ako ne­dô­ve­ry­hod­ných[9]. Ne­mož­no te­da po­ve­dať, že by prá­vo na ob­ha­jo­bu ne­bo­lo v ko­na­ní pred sú­dom za­bez­pe­če­né. Na tom­to zá­ve­re nič ne­me­ní ani sku­toč­nosť, že spor­né dô­ka­zy na­ko­niec v ko­na­ní pred sú­dom bo­li pri­pus­te­né.

Za okol­nos­tí, keď sved­ko­via od­vo­la­li svo­je vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia - z kto­rých niek­to­ré bo­li pred­tým potvr­de­né po­čas krí­žo­vých vý­slu­chov v štá­diu vy­šet­ro­va­nia - za­tiaľ čo naj­me­nej je­den sve­dok, potvr­dil ob­sah svo­jej vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia pod prí­sa­hou,pr­vos­tup­ňo­vý súd sa mu­sel roz­hod­núť me­dzi proti­chod­ný­mi ver­zia­mi uda­los­tí vo vo­leb­nej mies­tnos­ti. Mal vý­ho­du v tom, že si vy­po­čul ús­tne po­da­né vý­po­ve­de všet­kých sied­mich uve­de­ných sved­kov a sle­do­val ich sprá­va­nie pri krí­žo­vom vý­slu­chu vy­ko­na­nom stra­na­mi tres­tné­ho ko­na­nia. Po vlas­tnom po­sú­de­ní pred­lo­že­ných dô­ka­zov, vrá­ta­ne žia­dos­tí, kto­ré pred­tým po­da­li niek­to­rí z dot­knu­tých sved­kov, kto­rí sa sna­ži­li ne­zú­čas­tniť na súd­nom ko­na­ní z oba­vy pred ne­ga­tív­ny­mi nás­led­ka­mi zo stra­ny pod­po­ro­va­te­ľov sťa­žo­va­te­ľov, pr­vos­tup­ňo­vý súd, pri voľ­nom hod­no­te­ní dô­ka­zov, po­va­žo­val ich vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia za dô­ve­ry­hod­nej­šie. Pre­dov­šet­kým sa dom­nie­val, že sku­toč­nosť, že tí­to sved­ko­via od­vo­la­li svo­je pred­chá­dza­jú­ce vý­po­ve­de, bo­la pod­mie­ne­ná von­kaj­ší­mi vplyv­mi a tým, že bo­li vy­sta­ve­ní psy­chic­ké­mu tla­ku zo stra­ny pod­po­ro­va­te­ľov sťa­žo­va­te­ľov.

ESĽP v tej­to sú­vis­los­ti pri­po­mí­na, že na hod­no­te­nie dô­ka­zov sú v pr­vom ra­de prís­luš­né vnút­roš­tát­nych sú­dy. ESĽP pre­to ne­bu­de pod­ľa člán­ku 6 § 1 spo­chyb­ňo­vať hod­no­te­nie vnút­roš­tát­nych sú­dov, po­kiaľ ich zá­ve­ry ne­mož­no po­va­žo­vať za svoj­voľ­né ale­bo zjav­ne neo­dô­vod­ne­né. Ok­rem to­ho ESĽP pri pred­chá­dza­jú­cich príl­eži­tos­tiach kon­šta­to­val, že ak sú vnút­roš­tát­ne súd­ne or­gá­ny kon­fron­to­va­né s via­ce­rý­mi proti­chod­ný­mi ver­zia­mi prav­dy, kto­ré po­nú­ka tá is­tá oso­ba, ko­neč­né up­red­nos­tne­nie vý­po­ve­de pos­kyt­nu­tej v príp­rav­nom ko­na­ní pred vý­po­ve­ďou pos­kyt­nu­tou pred sú­dom sa­mo ose­be ne­vy­vo­lá­va otáz­ku tý­ka­jú­cu sa cel­ko­vej spra­vod­li­vos­ti ko­na­nia, ak je ten­to zá­ver sú­du riad­ne od­ôvod­ne­ný a sa­mot­ná vý­po­veď bo­la pos­kyt­nu­tá z vlas­tnej vô­le[10].

So zre­te­ľom na sku­toč­nosť, že žiad­ny zo sved­kov sa na vnút­roš­tát­nej úrov­ni nes­ťa­žo­val na akú­koľ­vek for­mu nát­la­ku, ne­ho­vo­riac o zlom za­ob­chá­dza­ní zo stra­nyor­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a že niek­to­rí sved­ko­via sa od­vo­lá­va­li na oba­vu z nát­la­ku zo stra­ny pod­po­ro­va­te­ľov sťa­žo­va­te­ľov ako na dô­vod, pre­čo sa nech­ce­li zú­čas­tniť na súd­nom ko­na­ní, za­tiaľ čo naj­me­nej je­den zo sved­kov pl­ne potvr­dil ver­ziu uda­los­tí tak ako ich opí­sal vo svo­jej pred­chá­dza­jú­cej vý­po­ve­di, ESĽP uz­ná­va, že dô­vo­dy, kto­ré uvie­dolpr­vos­tup­ňo­vý súd, k prik­la­da­niu väč­šej vá­hy vý­po­ve­diam sied­mich dot­knu­tých sved­kov v príp­rav­nom ko­na­ní, bo­li dos­ta­toč­né na spl­ne­nie prís­luš­ných kri­té­rií sta­no­ve­ných v ju­di­ka­tú­re ESĽP.

Na zá­kla­de tých­to sku­toč­nos­tí a pri cel­ko­vom po­sú­de­ní pred­lo­že­né­ho ma­te­riá­lu nie je ESĽP pres­ved­če­ný, že zá­ve­ry pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du, kto­ré potvr­dil od­vo­la­cí súd, mož­no po­va­žo­vať za svoj­voľ­né ale­bo zjav­ne neo­dô­vod­ne­né. Pr­vos­tup­ňo­vý súd od­sú­dil sťa­žo­va­te­ľov na zá­kla­de svo­jej voľ­nej úva­hy pri hod­no­te­ní dô­ka­zov, kto­ré mu bo­li pred­lo­že­né,v ich súhr­ne, pri­čom svo­je roz­hod­nu­tie, ako už bo­lo uve­de­né, od­ôvod­nil.

ESĽP pre­to dos­pel k zá­ve­ru, že tres­tné ko­na­nie pro­ti sťa­žo­va­te­ľom ako ce­lok spĺňa­lo štan­dard spra­vod­li­vos­ti po­ža­do­va­ný člán­kom 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru a pre­to ne­doš­lo k po­ru­še­niu člán­ku 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru.



[1] https://hu­doc.echr.coe.int/eng/#{%22ite­mid%22:[%22001-198706%22]}

[2] Bo­chan pro­ti Uk­ra­ji­ne (č. 2) [GC], č. 22251/08, § 61, ECHR 2015; Mo­reira Ferreira pro­ti Por­tu­gal­sku (č. 2) [GC], č. 19867/12, § 83, 11.07.2017

[3] Mo­reira Ferreira (č. 2), § 83

[4]Mo­reira Ferreira (č. 2), § 84

[5]Door­son pro­ti Ho­lan­dsku, 26.03.1996, § 67, Zbier­ka 1996II; Edwards pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu, 16.12.1992, § 34, sé­ria A č. 247B

[6] Hu­seyn a ďal­ší pro­ti Azer­baj­dža­nu, č. 35485/05 a 3 ďal­šie, § 211, 26.07.2011

[7] Vid­gen v. Ho­lan­dsko (dec.), č. 68328/17, §§ 34-43, 08.01.2012, a Bon­dar pro­ti Uk­ra­ji­ne, č. 18895/08, §§ 74-82, 16.04.2019 s ďal­ší­mi od­kaz­mi

[8]poz­ri nap­ro­ti to­mu roz­su­dok Hu­seyn a iní, už ci­to­va­ný, §§ 208-210

[9]poz­ri Sa­ha­kyan a Mkr­tchyan pro­ti Ar­mén­sku (dec.), č. 57687/09, 63452/09 a 63455/09, §§ 106 a 107, 01.102013; a Cu­ta­jar pro­ti Mal­te (dec.), č. 55775/13, 23.06.2015

[10]Ca­mille­ri pro­ti Mal­te (vy­hl.), č. 51760/99, 16.03.2000

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia