Odsúdenie za výrobu marihuany pestovanej na účely liečby chronickej bolesti - rozhodnutie ESĽP

Publikované: 10. 09. 2022, čítané: 706 krát
 

 

Mgr. Erika Krutková, vyšší súdny úradník, Špecializovaný trestný súd

 

Odsúdenie za výrobu marihuany pestovanej na účely liečby chronickej bolesti

Rozsudok ESĽP vo veci Thörn proti Švédsku zo dňa 01.09.2022 č. 24547/18[1]

 

Úvod

Prípad sa týkal odsúdenia a peňažného trestu vo výške 520 eur uloženého pánovi Thörnovi za trestný čin týkajúci sa marihuany. Tvrdil, že drogu užíval na zmiernenie bolesti, ale nemal na to lekársky predpis. Bol od roku 1994 pripútaný na invalidný vozík po tom, ako si pri dopravnej nehode zlomil krčnú chrbticu s následnými problémami súvisiacich s bolesťou v nasledujúcich rokoch. V tom čase bola vo Švédsku dostupná liečebná marihuana pri liečbe sklerózy multiplex.

Súd najmä konštatoval, že vnútroštátne orgány správne vyvážili záujem pána Thörna na zmiernení bolesti na jednej strane a širšej potreby kontroly drog na strane druhej, pričom zohľadnili jeho záujem na nájdení účinného prostriedku na zmiernenie bolesti a zohľadnil ho najmä pri stanovení ukladaní trestu, a teda konali v rámci svojej širokej miere pre uváženie (margin of appreciation). Súd tak jednomyseľne rozhodol, že nedošlo k porušeniu článku 8 (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života) Dohovoru.

Skutkové okolnosti

V roku 1994 si sťažovateľ pri dopravnej nehode zlomil krčnú chrbticu a bol pripútaný na invalidný vozík. V dôsledku zranení trpel kŕčmi a silnými bolesťami a navštívil mnoho lekárov a vyskúšal niekoľko spôsobov liečby bolesti, ale márne. V roku 2010 sa jeho stav zhoršil a upadol do hlbokej depresie. V roku 2012 bol niekoľkokrát hospitalizovaný kvôli vyčerpávajúcim bolestiam. Bolo mu predpísaných niekoľko druhov liekov proti bolesti, ktoré však mali len malý účinok. Nakoniec mu lekári navrhli metadón. Sťažovateľ odmietol užívať metadón z dôvodu negatívnych vedľajších účinkov, ktoré sa u neho vyskytli po tom, ako mu boli v minulosti predpísané iné opiáty.

Sťažovateľ si na internete prečítal, že marihuana môže byť nápomocné pri zmiernení bolesti, a zistil, že poskytuje vynikajúcu úľavu od bolesti s veľmi malými vedľajšími účinkami. Lekárske marihuana bolo vo Švédsku dostupné, ale spravidla len pre osoby trpiace sklerózou multiplex. Sťažovateľ po jeho vyskúšaní zistil, že je menej účinné pri zmiernení bolesti ako iné formy marihuana. Na lekárske marihuana sa však nevzťahovalo „poistenie na ochranu pred vysokými nákladmi“, sociálna politika, ktorá zabezpečovala, aby jednotlivci nemuseli platiť viac ako určitú sumu za liek, ktorý potrebovali. Preto by bolo lekárske marihuanapre neho veľmi drahé.

Sťažovateľ tak začal pestovať marihuana pre vlastnú spotrebu. Keď ho začal užívať, kvalita jeho života sa výrazne zlepšila: začal pracovať na plný úväzok, staral sa o svoju rodinu a dokázal žiť relatívne normálnym životom. Ráno a večer užíval približne 0,2 g marihuana.

Dňa 22.05.2015 bol sťažovateľ obvinený z dvoch trestných činov: z drogového trestného činu spočívajúceho vo výrobe a držbe drog a z menej závažného drogového trestného činu spočívajúceho v užívaní drog. Priznal, že takmer dva roky pestoval a konzumoval marihuana, ale tvrdil, že ho potreboval zo zdravotných dôvodov.

Dňa 27.08.2015 okresný súd oslobodil sťažovateľa. Zistil, že vyskúšal všetko, čo mohol švédsky verejný systém zdravotnej starostlivosti ponúknuť na zmiernenie bolesti, okrem lekárskeho marihuana. Mesačné náklady na jeho predpis boli mimoriadne vysoké a vzhľadom na osobnú a finančnú situáciu sťažovateľa bolo neprimerané očakávať, že si ho bude môcť dovoliť. Výroba marihuana bola pre sťažovateľa jedinou možnosťou, ako žiť normálny život. Súd konštatoval, že sťažovateľ sa nachádzal v núdzovej situácii a že jeho konanie nemožno považovať za neospravedlniteľné. Jeho konanie preto nepredstavovalo trestný čin, a preto bol oslobodený spod všetkých obvinení. K tomuto výsledku sa dospelo po hlasovaní. Sudkyňa z povolania hlasovala proti oslobodzujúcemu rozsudku a vo svojom odlišnom stanovisko konštatovala, že sťažovateľ nebol v núdzovej situácii.

Dňa 31.03.2016 odvolací súd základe odvolania prokurátora zrušil rozsudok okresného súdu, odsúdil sťažovateľa podľa obžaloby a uložil mu podmienečný trest odňatia slobody a peňažný trest vo výške 13 eur po dobu približne 90 dní. Konštatoval, že sťažovateľ sa nenachádzal v núdzovej situácii, keďže mu zdravotnícky systém ponúkol alternatívnu liečbu, aj keď lieky, ktoré mal k dispozícii, boli drahé alebo mali negatívne vedľajšie účinky. Jedna zo sudkýň hlasovala proti výsledku a vyjadrila odlišné stanovisko.

Po odsúdení sa kvalita života sťažovateľa zhoršila a 75 % času bol práceneschopný.

Sťažovateľovi bolo povolené podať dovolanie na Najvyšší súd, ktorý dňa 20.11.2017 zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že sťažovateľ bol odsúdený len za výrobu drog, keďže sa zistilo, že trestné činy držania alebo užívania drog sú právne subsumované pod tento trestný čin. Okrem toho najvyšší súd vzhľadom na okolnosti prípadu kvalifikoval trestný čin výroby omamných látok len ako menej závažný trestný čin a tiež zrušil podmienečný trest a znížil peňažný trest na 13 eur po dobu približne 40 dní.

K téme nevyhnutnosti Najvyšší súd poznamenal, že podľa Trestného zákona je čin spáchaný  v núdzi trestným činom len vtedy, ak je vzhľadom na povahu nebezpečenstva, škodu spôsobenú iným a iné okolnosti neospravedlniteľný. O núdzu by išlo vtedy, ak by nebezpečenstvo ohrozovalo život, zdravie, majetok alebo iný dôležitý záujem, ktorý bol chránený právnym poriadkom. Najvyšší súd tiež poznamenal, že obhajoba stavom núdze nevyžaduje začatý alebo hroziaci útok na chránený záujem. Stav núdze môže existovať už v skoršom štádiu, keď nebezpečenstvo hrozilo bezprostredne alebo relatívne také. Odvolával sa na rozsudok Najvyššieho súdu, v ktorom sa konštatovalo, že ustanovenie o stave núdze nemožno uplatniť na neisté budúce nebezpečenstvo. Najvyšší súd ďalej uviedol, že napriek tomu, že ustanovenie o krajnej núdzi je primárne zamerané na núdzové situácie, nemožno vylúčiť, že sa môže uplatniť aj v iných prípadoch, napríklad ak existuje trvalejšia situácia ohrozenia.

Pokiaľ ide o skutkové okolnosti prejednávanej veci, Najvyšší súd uviedol, že v dôsledku poranenia chrbtice mal sťažovateľ silné bolesti takmer chronického charakteru. Záujem na tom, aby nebol vystavený bolestiam, bol typom záujmu, ktorý by mohol viesť k uplatniteľnosti ustanovenia o stave núdze. Silné bolesti sa mali považovať za zásah do jeho záujmu na ochranu zdravia.

Skutočnosť, že zdravotný stav sťažovateľa bol chronický a že predmetný čin, pestovanie marihuana, mohlo len z dlhodobého hľadiska prispieť k zmierneniu zásahu do jeho zdravotného stavu, nevylučuje, že tento čin bol spáchaný mimo stavu núdze. Iná vec bola, že povaha stavu núdze - so zreteľom na skutočnosť, že trestný čin môže byť len zriedkavo prijateľným spôsobom riešenia dlhodobého problému - mohla mať vplyv na posúdenie, či bol čin povolený.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že vylúčenie zodpovednosti vo všeobecnosti vyžaduje, aby bol akt určený na ochranu záujmu, ktorý má podstatne väčší význam ako záujem, ktorý bol v dôsledku neho obetovaný. Zvyčajne sa vyžaduje aj neexistencia iného spôsobu ochrany záujmu. Aj keď bolo možné nebezpečenstvo odvrátiť bez toho, aby bolo potrebné spáchať čin v stave núdze; napriek tomu by čin mohol byť stále ospravedlniteľný, najmä ak by si odvrátenie nebezpečenstva iným spôsobom vyžadovalo neprimerané úsilie alebo obete.

Podľa Najvyššieho súdu z účelu ustanovenia o konaní v stave núdzevyplýva, že vylúčenie zodpovednosti v zásade vyžaduje, aby situácia bola nepredvídateľná takým spôsobom, že ju zákonodarca nemohol zvážiť. Najvyšší súd to chápal tak, že právny kontext, v ktorom bol akt prijatý, má pre jeho posúdenie zásadný význam a že v zásade nie je odôvodnené odvolávať sa na nevyhnutnosť, aby sa odchýlil od typov vyváženia záujmov, ktoré už boli vykonané v právnych predpisoch.

Prostredníctvom zákonov o kontrole omamných látok a systému schvaľovania a povoľovania liekov zákonodarca vyvažoval záujem na zabezpečení prístupu k účinnej úľave od bolesti a záujem na kontrole omamných látok. Zákonodarca tým zároveň stanovil spôsob, akým by sa mal riadiť záujem na prístupe k úľave od bolesti, a vytvoril systém kontrolovanej distribúcie omamných látok na liečebné účely. Čin, ktorý predstavoval trestný čin užívania omamných látok a ktorý bol vykonaný s cieľom zmierniť bolesť, bol preto obhájiteľný len výnimočne, napríklad v núdzovej situácii, keď chýbal okamžitý prístup k bežným zdravotníckym službám.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol byť čin posudzovaný vo veci, ktorýprejednáva Najvyšší súd, dovolený na základe ustanovenia o stave núdze. Iná vec bola, že bolo pochopiteľné, že sťažovateľ uprednostnil svoj legitímny záujem na  úľave od bolesti pred záujmom spoločnosti na kontrole omamných látok .

Najvyšší súd uviedol, že vo vnútroštátnom práve existujú určité možnosti, ako konštatovať, že kriminalizovaný čin bol napriek tomu povolený, okrem tých, ktoré vyplývajú z Trestného zákona. V prejednávanom prípade však išlo o konflikt záujmov typický pre prípady skúmané podľa ustanovenia o stave núdze. Z týchto dôvodov nebolo možné uvažovať o tom, že skutok nezakladá zodpovednosť na základe iného - nepísaného - pravidla, ktoré vylučuje zodpovednosť.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že sťažovateľ vedel, že pestoval marihuana s úmyslom užívať ho bez lekárskeho predpisu. Na to, aby bol prítomný úmysel, vzhľadom na skutočnosť, že drogy boli určené na to, čo sa v zmysle zákona označovalo ako „užívanie“, sa nevyžadovalo, aby sťažovateľ sám klasifikoval zamýšľané použitie ako "užívanie". Sťažovateľ teda úmyselne vyrobil drogy na účely ich užívania.

Sťažovateľ priznal, že vedel, že skutok je trestným činom podľa Trestného zákona, a preto sa ustanovenie tohto zákona o relevantnosti neznalosti zákona neuplatňuje. Ani ustanovenie upravujúce vybočenie z konania v stave núdze, nemohlo Najvyššiemu súdu umožniť zohľadniť skutočnosť, že čin sťažovateľa, ak sa naň pozerá celkovo, sa mohol javiť v istom zmysle ako ospravedlniteľný.

V súlade s vyššie uvedeným Najvyšší súd uviedol, že konanie sťažovateľa spočívajúce vo výrobe omamných látok naplnilo znaky trestného činu. Pokiaľ ide o trestný čin držania a užívania, mal by byť odsúdený len v rozsahu, v akom sa týkalo iných omamných látok ako tých, ktoré sám vyrobil.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že skutok, z ktorého bol sťažovateľ vinný, výroba drog s cieľom ich užívania, bol veľmi netypický. Nešlo o výrobu omamných látok na účely opojenia a skutočne vyrobené omamné látky mali obmedzenú schopnosť viesť k opojeniu.

Motiváciou bolo skôr dosiahnuť úľavu od bolesti v situácii, keď sťažovateľ v dôsledku vážnej nehody trpel veľmi silnými bolesťami a keď mu zdravotné služby napriek opakovaným pokusom nedokázali pomôcť pri zmiernení bolesti. Vyrobené omamné látky mali nízky obsah THC a teda s obmedzeným záujmom akúkoľvek osoby hľadajúcu intoxikáciu a riziko, že by sa omamné látky dostali do rúk iných osôb, prakticky neexistovalo.

Najvyšší súd uviedol, že v prípade menej závažných drogových trestných činov zvyčajne neexistujú dôvody na to, aby sa z iných dôvodov rozlišovalo medzi skutkami, ktoré sa týkajú rovnakého množstva tých istých drog. Preto existujúce tabuľky s množstvami a druhmi omamných látok tvorili v takýchto prípadoch lepšie východisko ako v prípadoch týkajúcich sa väčších množstiev omamných látok, pokiaľ ide o kvalifikáciu trestného činu, ako aj o uloženie trestu.

Vzhľadom na okolnosti uvedené v predchádzajúcom odseku a v spojení so skutočnosťou, že sťažovateľ vyrobil relatívne malé množstvo výlučne na samoliečbu, presné množstvo vyrobenej drogy nemohlo mať výrazný vplyv na to, čo by sa mohlo považovať za spravodlivý trest za tento čin. Tabuľkám uvedeným v predchádzajúcom bode preto v tomto prípade nebolo potrebné prikladať veľký význam.

Na základe celkového posúdenia a s prihliadnutím na to, že trest odňatia slobody by nepredstavoval spravodlivý trest, Najvyšší súd konštatoval, že skutok treba považovať za menej závažný trestný čin.

V súlade s vyššie uvedenými úvahami by peňažný trest predstavoval spravodlivý trest za menej závažný trestný čin. So zreteľom na atypickú povahu skutku a ustanovenia týkajúce sa obhajoby stavom núdze musel byť spravodlivý trest výrazne nižší ako minimálny trest odňatia slobody.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že na jar 2017 bolo sťažovateľovi vydané povolenie na predpisovanie lieku na báze marihuana. Toto udelenie licencie neznamenalo, že boli prijaté nové pravidlá alebo že boli prijaté rozhodnutia, ktoré by mali vplyv na posúdenie trestného činu, z ktorého bol sťažovateľ obvinený. Otázku, čo by predstavovalo spravodlivý trest, nemohlo ovplyvniť to, že povolenie bola sťažovateľovi udelené po predmetnom skutku. Skutočnosť, že mu bolo udelené toto povolenie, však znamenalo určité uznanie konfliktu záujmov, v ktorom sa nachádzal. Vydanie povolenia bolo založené na posúdení konfliktu záujmov, ktoré čiastočne zodpovedalo posúdeniu, ktoré vykonal sám sťažovateľ. Tejto skutočnosti bolo potrebné priznať určitý význam pri konečnom rozhodnutí o treste.

Aj keď vzhľadom na okolnosti, závažnosť skutku odôvodňovala len uloženie peňažného trestu, dôvody spravodlivosti v tomto prípade nemožno považovať za také, aby vzhľadom na ne bolo uloženie trestu zjavne neprimerané. Mali by však viesť k zníženiu výšky denných sadzieb peňažného trestu.Na základe celkového posúdenia a s prihliadnutím na to, aký by bol spravodlivý trest, a na poľahčujúce okolnosti Najvyšší súd odsúdil sťažovateľa na 40 dní peňažného trestu.

Vo veci samej

Sťažovateľ tvrdil, že nespochybňuje legitímny záujem vlády na kontrole drog a politike. Uviedol, že súhlasí s vládou, že jeho odsúdenie znamenalo zásah do jeho práva na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 Dohovoru.

Podľa sťažovateľa bolo otázkou, či bola podľa uvedeného ustanovenia dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi jeho individuálnym záujmom na živote bez bolesti , na jednej strane, a naliehavou spoločenskou potrebou kontroly drog, na strane druhej. Namietal tiež, že zásah, ktorý jeho odsúdenie vyvolalo, sledoval legitímny cieľ. Predovšetkým predložil vyjadrenia znalcov s cieľom preukázať, že jeho užívanie marihuananepredstavovalo žiadne ohrozenie jeho zdravia, a ktoré podľa jeho názoru dokazovali, že údajné škody súvisiace s užívanímmarihuana, na ktoré poukazovala vláda, boli zjavne prehnané a nie celkom vecné, a tvrdil, že zásah na zabránenie následkom užívania marihuana, ktoré boli podľa jeho názoru len teoretické, nebol v demokratickej spoločnosti nevyhnutný na ochranu zdravia a ani nesledoval legitímny cieľ ochrany zdravia.

Sťažovateľ tiež tvrdil, že priestor na uváženie, ktorý sa má poskytnúť vláde, by mal byť úzky, keďže zdôraznil, že predmetná záležitosť sa týka len jeho individuálneho trestu, a nie širšej otázky kontroly drog. Pre sťažovateľa to bola otázka jeho existencie.

Vláda uviedla, že nespochybňuje, že odsúdenie sťažovateľa by mohlo predstavovať zásah do jeho práva na rešpektovanie súkromného života v zmysle článku 8 Dohovoru. Tento zásah však bol odôvodnený v zmysle článku 8 § 2. Bolo nesporné, že bol v súlade so zákonom a podľa názoru vlády sledoval niekoľko legitímnych cieľov vymenovaných v tomto ustanovení. Bolo tiež „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“ na dosiahnutie týchto cieľov.

Podľa vlády bola hlavnou otázkou v tomto prípade otázka, či bola dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi individuálnym záujmom sťažovateľa pestovať marihuana na osobné použitie s cieľom zmierniť jeho silné bolesti na jednej strane a všeobecným verejným záujmom na kontrole drog na strane druhej. Uviedla, že otázka nespočíva v tom, či by iné riešenie mohlo dosiahnuť spravodlivejšiu rovnováhu, ale v tom, či pri dosahovaní tejto rovnováhy vnútroštátne orgány prekročili svoj široký priestor na uváženie.

Vláda považovala za vhodné zdôrazniť, že podľa výskumu existuje dlhý zoznam negatívnych dôsledkov a ujmy na zdraví súvisiacich s užívanímmarihuana, a uviedla niekoľko príkladov. Vnútroštátne orgány prijali opatrenia na prevenciu užívania marihuana, ako aj iných omamných látok, a na poskytovanie starostlivosti tým, ktorí ju potrebujú. Zároveň prebiehal intenzívny výskum možných liečivých účinkov kanabinoidov a iných derivátov marihuana, čo bolo podľa vlády jedným z dôvodov, prečo spoločnosť v posledných rokoch získala viac poznatkov o škodlivých účinkoch marihuana. K tomu možno dodať, že nelegálny obchod s marihuanabol vo Švédsku škodlivou činnosťou spojenou s organizovaným zločinom.

Štát mal preto životne dôležitý záujem na kontrole, okrem iného, marihuana a švédske právne predpisy o kontrole omamných látok, vrátane zákona o drogových trestných činoch a zákona o liekoch, boli určené na uspokojenie verejného záujmu na predchádzaní nepokojom alebo trestnej činnosti, na ochranu životov a zdravia, a teda na ochranu práv a slobôd iných. Vláda tiež zdôraznila, že Švédsko ratifikovalo Jednotný dohovor OSN o omamných látkach z roku 1961 a má príslušné záväzky vyplývajúce z tohto dohovoru. Zdôraznila, že tento prípad sa netýkal „liečebného marihuana“, ale nelicencovaného pestovania marihuana určeného na účely samoliečby bez akejkoľvek kontroly zo strany orgánov.

Pokiaľ ide o otázku proporcionality, v tomto prípade by sa mal štátu poskytnúť široký priestor. Kontrola drog bola pre Švédsko životne dôležitá, orgány museli nájsť rovnováhu medzi protichodnými záujmami a medzi členskými štátmi Rady Európy neexistoval konsenzus na tom, ako by sa mala kontrolovať spotreba marihuana. Vo všeobecnej rovine sa vláda domnievala, že ustanovenia zákona o drogových trestných činoch dostatočne vyvažujú záujem spoločnosti na kontrole drog s cieľom chrániť,okrem iného,životy a zdravie a právo jednotlivca na telesnú integritu a osobnú autonómiu. Na tento účel proces schvaľovania a povoľovania liekov vytvoril systém kontrolovanej distribúcie omamných látok na liečebné účely vrátane úľavy od bolesti. Cieľom platných predpisov bolo dosiahnuť rovnováhu medzi protichodnými verejnými a súkromnými záujmami a tieto boli primerané a nemali väčší dosah, ako bolo nevyhnutné na účely kontroly používania omamných látok v spoločnosti a ochrany, okrem iných záujmov, života a zdravia ľudí. Aj na individuálnej úrovni boli opatrenia prijaté v tomto prípade primerané. Sťažovateľ bol vzhľadom na špecifické okolnosti svojho prípadu odsúdený len na veľmi nízky peňažný trest za menej závažný drogový trestný čin. Z rozsudku Najvyššieho súdu nepochybne vyplýva, že tento súd v plnom rozsahu a dôkladne preskúmal,okrem iného, predmetný konflikt záujmov. Najvyšší súd teda vykonal posúdenie proporcionality, ako to vyžaduje dohovor, a to tak, že zohľadnil osobné pomery sťažovateľa a poľahčujúce okolnosti prípadu, kvalifikoval trestný čin ako menej závažný a uložil veľmi nízky peňažný trest.

Všeobecné zásady

Súd opakuje, že otázky politiky v oblasti zdravotnej starostlivosti v zásade patria do priestoru na voľné uváženie vnútroštátnych orgánov, ktoré sú najlepšie spôsobilé posúdiť priority, využitie zdrojov a sociálne potreby. Okrem toho Súd rozhodol, že keďže vnútroštátne orgány sú v zásade v lepšej pozícii ako medzinárodný sudca, aby posúdili, čo je vo verejnom záujme zo sociálnych alebo hospodárskych dôvodov, Súd bude vo všeobecnosti rešpektovať politickú voľbu zákonodarcu, pokiaľ nie je „zjavne bez rozumného základu“. Súd tiež rozhodol, žeak v rámci členských štátov Rady Európy neexistuje konsenzus, pokiaľ ide o relatívny význam dotknutého záujmu alebo o najlepší spôsob jeho ochrany, najmä ak prípad vyvoláva citlivé morálne alebo etické otázky, priestor bude širší.

Súd tiež opakuje, že právo na zdravie ako také alebo na konkrétnu liečbu, o ktorú sťažovateľ žiada, nepatrí medzi práva zaručené dohovorom alebo jeho protokolmi. Súd však preskúmal sťažnosti týkajúce sa odmietnutia prístupu ku konkrétnej liečbe alebo liekom z hľadiska „súkromného života“ podľa článku 8 Dohovoru, ktorého výklad zahŕňa pojmy osobnej autonómie a kvality života. Súd vo svojej judikatúre zdôraznil, že telesná integrita osoby sa týka najintímnejších aspektov jej súkromného života a že povinný lekársky zákrok, aj keď má malý význam, predstavuje zásah do tohto práva.

Súd napokon opakuje, že jeho zásadne subsidiárna úloha v systéme ochrany podľa Dohovoru má vplyv na rozsah priestoru na voľnú úvahu. Zmluvné strany sú v súlade so zásadou subsidiarity primárne zodpovedné za zabezpečenie práv a slobôd vymedzených v Dohovore a jeho protokoloch a pri tomto zabezpečovaní majú priestor na voľnú úvahu, ktorý podlieha kontrolnej právomoci Súdu. Vďaka svojej demokratickej legitimite sú vnútroštátne orgány, ako Súd už mnohokrát rozhodol, v zásade v lepšej pozícii na posúdenie miestnych potrieb a podmienok ako medzinárodný súd.

Uplatnenie uvedených zásad na tento prípad

Súd konštatuje, že strany konania sa zhodli na tom, že odsúdenie sťažovateľa za výrobu omamných látok a uložený peňažný v celkovej výške približne 520 eur, znamenali zásah do jeho práva na rešpektovanie súkromného života, a vzhľadom na to, že skutky, za ktoré bol odsúdený, boli spáchané s cieľom pomôcť sťažovateľovi lepšie fungovať v jeho každodennom živote, dospel k záveru, vzhľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu, to má za dostatočne preukázané. Hoci sa tento prípad týka uloženia peňažného trestu, Súd má v tejto súvislosti na zreteli svoju judikatúru vo veciach týkajúcich sa nemožnosti prístupu pacientov k určitej liečbe, ktoré preskúmal podľa článku 8 Dohovoru. Súd okrem toho konštatuje, že nemožno spochybniť, že zásah bol v súlade so zákonom, konkrétne so zákonom o omamných látkach a Trestným poriadkom a že sledoval legitímne ciele „predchádzania nepokojom alebo trestnej činnosti“ a „ochrany zdravia alebo morálky“, ako sú uvedené v článku 8 ods. 2 Dohovoru.

Zostávajúcou otázkou je, či bol zásah "nevyhnutný v demokratickej spoločnosti" v zmysle článku 8 ods. 2 Dohovoru.

Pri skúmaní tejto otázky Súd na úvod poznamenáva, že v materiáloch, ktoré mu boli predložené, nie je nič, čo by preukazovalo, že sťažovateľ v priebehu vnútroštátneho konania predložil akékoľvek argumenty týkajúce sa článku 8 Dohovoru alebo že niektorý z vnútroštátnych orgánov skúmal požiadavky tohto ustanovenia z vlastnej iniciatívy. Po prvé, neexistujú žiadne informácie, ktoré by naznačovali, že vnútroštátne súdy boli vyzvané, aby posúdili, či zákaz držby alebo pestovania marihuana, a to aj pre osoby, ktoré tvrdia, že marihuana potrebujú z liečebných dôvodov, by mohol byť ako taký v rozpore s článkom 8 alebo inými ustanoveniami vnútroštátneho alebo medzinárodného práva so súvisiacim obsahom. Po druhé, zatiaľ čo vnútroštátne súdy preskúmali obhajobu sťažovateľa, že konal v stave núdze a že jeho konanie nebolo inak „neospravedlniteľné“ v zmysle, že tieto mali byť vykladané a uplatňované, nič nenasvedčuje tomu, že by tieto orgány boli požiadané, aby tieto kritériá vykladali alebo uplatňovali vo svetle článku 8 alebo akýmkoľvek iným spôsobom rozšírili výklad pojmu stav núdze vo švédskom práve, aby nedospeli k výsledku, ktorý by bol v rozpore s Dohovorom.

Vzhľadom na charakteristiku vnútroštátneho konania uvedenú v predchádzajúcom bode Súd poznamenáva, že vec, ktorú teraz prejednáva, sa netýka toho, či zákaz výroby alebo konzumácie marihuana buď pre osoby, ktoré ho potrebujú na lekárske účely, alebo pre akýchkoľvek iných užívateľov, môže zasiahnuť do práva na rešpektovanie súkromného života. Otázkou, ktorú treba preskúmať, je, či vnútroštátne orgány porušili právo sťažovateľa na rešpektovanie jeho súkromného života, keď ho na základe dôvodov, na ktoré sa odvolával, nevyňali zo všeobecnej trestnej zodpovednosti, ktorá by sa za normálnych okolností vzťahovala na predmetné činy súvisiace s výrobou a konzumáciou toho, čo bolo vo vnútroštátnom práve klasifikované ako omamné látky.

V konkrétnom prípade Najvyšší súd dospel k záveru, že sťažovateľ síce konal v stave núdze, ale jeho čin bol v každom prípade neospravedlniteľný v zmysle Trestného zákona, najmä preto, že jeho konanie bolo upravené platnou vnútroštátnou právnou úpravou o kontrole omamných látok a o schvaľovaní a povoľovaní liekov, a teda v rozpore s vyváženosťou záujmov, ktorú už vykonal zákonodarca. Na takéto situácie sa vo švédskom práve obrana stavom núdze neuplatňovala.

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ sa vôbec dá povedať, že vnútroštátne súdy vykonali analýzu, pokiaľ ide o odsúdenie sťažovateľa ako také, v skutočnosti sa obmedzila na poukázanie na to, že táto vec bola legislatívne upravená, a preto nepatrí do rozsahu pôsobnosti ustanovenia o obhajobestavom núdze vo švédskom práve. Namiesto toho boli pri rozhodovaní o treste zohľadnené individuálne okolnosti sťažovateľovho prípadu, pričom v tomto bode najvyšší súd vykonal celkové posúdenie okolností prípadu.

Na rozdiel od vyššie uvedených skutočností Súdu vzniká otázka, či orgány v rámci vnútroštátneho konania ako celku dosiahli dostatočne spravodlivú rovnováhu medzi protichodnými záujmami. Pokiaľ ide o toto konkrétne vyvažovanie, Súd vníma, že záujmom orgánov v konkrétnom prípade sťažovateľa bolo predovšetkým zabezpečiť dodržiavanie a presadzovanie vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcej sa omamných látok a liekov, zatiaľ čo záujmom sťažovateľa bolo nájsť spôsob, ako zmierniť jeho bolesť. Prípad sa však netýkal slobody prijať alebo odmietnuť konkrétnu lekársku starostlivosť alebo zvoliť si alternatívnu formu liečby, ktorá je nevyhnutná pre zásady sebaurčenia a osobnej autonómie, ale nepovolená výroba a používanie omamných látok. Ako je uvedené vyššie, vnútroštátne orgány mali za daných okolností široký priestor na posúdenie.

Súd v tejto súvislosti poznamenáva, že Najvyšší súd nespochybnil tvrdenia sťažovateľa o jeho bolestiach a o tom, že marihuana, ktoré predložil, mu proti nim pomohlo. Zdá sa, že nespochybnil ani to, že lieky, ku ktorým mal inak sťažovateľ prístup, boli buď menej účinné pri zmierňovaní jeho bolesti, mali vedľajšie účinky, ktorým sa chcel odôvodnene vyhnúť, alebo boli nákladné.

Súd zároveň poznamenáva, že najvyšší súd z dôvodov uvedených v predchádzajúcom odseku považoval za pochopiteľné, že sťažovateľ sa začal venovať pestovaniu a užívaniu marihuana a že tento trestný čin bol svojím spôsobom ospravedlniteľný. Zohľadnil tiež, že v danom prípade nešlo o situáciu, v ktorej by existovalo osobitné riziko šírenia omamných látok, a v tomto kontexte aj to, že predmetné marihuana neobsahovalo vysoké množstvo THC. Najvyšší súd preto kvalifikoval skutok sťažovateľa len ako menej závažný trestný čin a uložil sťažovateľovi peňažný trest vo výške približne 520 eur, čo bolo menej, ako by sa za normálnych okolností považovalo za spravodlivý trest za trestný čin týkajúci sa množstva marihuana, o ktoré ide v prípade sťažovateľa.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, Najvyšší súd zohľadnil záujem sťažovateľa na nájdení účinného prostriedku na zmiernenie bolesti a zohľadnil ho najmä pri stanovení ukladaní trestu.Súdu neboli poskytnuté žiadne informácie, ktoré by naznačovali, že sťažovateľ nemal prostriedky na jeho zaplatenie, alebo že by jej zaplatenie bolo pre neho z iných dôvodov obzvlášť zaťažujúce. Okrem toho neboli Súdu poskytnuté žiadne informácie o iných negatívnych dôsledkoch trestu, napríklad pokiaľ ide o evidenciu trestného činu. V tejto súvislosti je pre celkové posúdenie Súdu relevantné, že hoci orgány žalovaného štátu potrestali sťažovateľa za jeho neoprávnenú výrobu marihuana, zároveň mu na jar 2017, kým prebiehalo vnútroštátne konanie týkajúce sa trestného činu súvisiaceho s marihuana, vydali povolenie na predpis legálneho lieku, ktorý bol zjavne účinný pri zmierňovaní jeho bolesti.

Súd zdôrazňuje, že otázkou, ktorú treba určiť, nie je, či mohla byť prijatá iná, menej prísna politika. Ide skôr o to, či švédske orgány pri dosiahnutí konkrétnej rovnováhy medzi záujmom sťažovateľa mať prístup k úľave od bolesti a všeobecným záujmom na presadzovaní systému kontroly omamných látok a liekov zostali v rámci svojho širokého priestoru na voľnú úvahu. Na základe uvedeného Súd nezistil, že by tieto orgány prekročili tento priestor,z čoho vyplýva, že nedošlo k porušeniu článku 8 Dohovoru.

 

[1] https://hudoc.echr.coe.int/eng#{%22itemid%22:[%22001-218930%22]}


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia