Právo obvineného na vedenie kontradiktórneho výsluchu svedka mladšieho ako 15 rokov

Práv­na ve­ta:

 I. V prí­pa­de, ak je vý­sluch sved­ka je­di­ným pria­mym dô­ka­zom us­ved­ču­jú­cim ob­vi­ne­né­ho zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, mu­sí mať ob­vi­ne­ný vždy reál­nu mož­nosť klásť ta­ké­mu­to sved­ko­vi otáz­ky a to buď v príp­rav­nom ko­na­ní ale­bo v ko­na­ní pred sú­dom. To pla­tí aj vte­dy, ak je ta­kým­to sved­kom oso­ba mlad­šia ako 15 ro­kov. Ak sa tak nes­ta­ne, a ta­ký­to sve­dok od­oprie na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dať, nie je mož­né pre­čí­tať vý­po­veď ta­ké­ho­to sved­ka z príp­rav­né­ho ko­na­nia.

 II. Ak je ako sve­dok vy­po­čú­va­ná oso­ba mlad­šia ako 15 ro­kov, ale ide zá­ro­veň o oso­bu star­šiu ako 14 ro­kov, mu­sí byť vždy pou­če­ná aj o tres­tných nás­led­koch kri­vej vý­po­ve­de, pre­to­že už ide o tres­tne zod­po­ved­nú oso­bu (§ 22 ods. 1 Tr. zák.). Ak ta­ké­to pou­če­nie chý­ba, ne­bol sve­dok v príp­rav­nom ko­na­ní zá­kon­ne pou­če­ný, na­koľ­ko ab­sen­to­va­lo úpl­né pou­če­nie pod­ľa § 131 ods. 1 Tr. por. a ide o pro­ces­né po­chy­be­nie spô­so­bu­jú­ce re­la­tív­nu neú­čin­nosť toh­to dô­ka­zu, t. j. to­to po­chy­be­nie mož­no nap­ra­viť len zo­pa­ko­va­ním vý­slu­chu ta­ké­ho­to sved­ka.

 

Z roz­sud­ku sú­du:

 Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho E. S. pre zlo­čin sexuál­ne­ho zneu­ží­va­nia pod­ľa § 201 ods. 1 Tr. zák. v  ko­na­ní pred se­ná­tom zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Pet­ra Šam­ka a prí­se­dia­cich Da­ri­ny Dem­ko­vej a Ru­dol­fa On­dro­vi­ča, na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dňa 08.02.2012 tak­to jed­noh­las­ne

 

          r o z h o d o l:

 

Ob­ža­lo­va­ný:

E. S.:

                               sa pod­ľa § 285 písm. a) Tr. por. os­lo­bo­dzu­je

 spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra Ok­res­nej pro­ku­rá­tú­ry Pe­zi­nok zo dňa 27.07.2011, sp. zn. 1 Pv 390/10, kto­rý mu klá­dol za vi­nu spá­chanie zlo­či­nu sexuál­ne­ho zneu­ží­va­nia pod­ľa § 201 ods. 1 Tr. zá­ko­na, a to na skut­ko­vom zá­kla­de, že

 dňa 19.07.2010 v ča­se nie­čo pred 04.00 h si v obý­vač­ke ro­din­né­ho do­mu v ob­ci D. sú­pis­né čís­lo ... ľa­hol ved­ľa spia­cej ma­lo­le­tej R. D. nar...., kto­rú za­čal hlad­kať a ob­chyt­ká­vať po tru­pe a dol­ných kon­ča­ti­nách te­la, pri­čom jej str­kal prs­ty do poš­vy,

 pre­to­že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sa stal sku­tok, pre kto­rý je ob­ža­lo­va­ný stí­ha­ný.

 Z od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku sú­du (krá­te­né):

         K pro­ces­nej ne­mož­nos­ti pre­čí­tať vý­po­veď ma­lo­le­tej R. D. z príp­rav­né­ho ko­na­nia (je­din­ný us­ved­ču­jú­ci pria­my dô­kaz):

 Ma­lo­le­tá R. D. (nar....) od­miet­la na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dať a to s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nie § 130 ods. 2 Tr. por.

 Súd to­to od­op­re­tie vý­po­ve­de sved­ka ma­lo­le­tej R. D. ak­cep­to­val a po­va­žu­je ho za zá­kon­né, na­koľ­ko ma­lo­le­tá sí­ce v príp­rav­nom ko­na­ní vy­po­ve­da­la eš­te ako oso­ba mlad­šia ako pät­násť ro­kov (vy­po­ve­da­la dňa 27.07.2010), av­šak už bo­la oso­bou star­šou ako štr­násť ro­kov (v ča­se vý­po­ve­de v príp­rav­nom ko­na­ní ma­la 14 ro­kov a de­sať me­sia­cov), t. j. iš­lo o oso­bu, kto­rá bo­la v ča­se vý­po­ve­de v príp­rav­nom ko­na­ní tres­tne zod­po­ve­dá (§ 22 ods. 1 Tr. zák.) a jej nes­kor­šia iná (od­liš­ná) vý­po­veď v ko­na­ní pred sú­dom by moh­la, teo­re­tic­ky, spô­so­biť jej tres­tné stí­ha­nie za pre­čin kri­vej vý­po­ve­de, či kri­vé­ho ob­vi­ne­nia.

 Tú­to sku­toč­nosť si zrej­me po­li­cajt v príp­rav­nom ko­na­ní pl­ne neu­ve­do­mil, na­koľ­ko vý­po­veď ma­lo­le­tej z príp­rav­né­ho ko­na­nia vô­bec neob­sa­hu­je pou­če­nie sved­ka o tom, že v prí­pa­de uve­de­nia ve­do­me nep­rav­di­vých sku­toč­nos­tí by sa sve­dok mo­hol do­pus­tiť tres­tných či­nov kri­vej vý­po­ve­de, či kri­vé­ho ob­vi­ne­nia. V tom­to sme­re te­da ma­lo­le­tá R. D., ako tres­tne zod­po­ved­ný sub­jekt, ne­bo­la v príp­rav­nom ko­na­ní zá­kon­ne pou­če­ná, na­koľ­ko ab­sen­to­va­lo úpl­né pou­če­nie pod­ľa § 131 ods. 1 Tr. por. Z toh­to poh­ľa­du ide o pro­ces­né po­chy­be­nie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní spô­so­bu­jú­ce re­la­tív­nu neú­čin­nosť toh­to dô­ka­zu, t. j. to­to po­chy­be­nie by bo­lo mož­né nap­ra­viť len v ko­na­ní pred sú­dom a to opa­ko­va­ním vý­po­ve­de ma­lo­le­tej R. D. po jej dôs­led­nom pou­če­ní o prá­vach a po­vi­nos­tiach sved­ka.

 Ten­to zá­ver vy­plý­va ja z us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry (nap­rík­lad B 5/1977 – 46), pod­ľa kto­rej mož­no čí­tať zá­pis­ni­cu o vý­po­ve­di sved­ka mlad­šie­ho ako pät­násť ro­kov aj bez pl­ne­nia pod­mie­nok uve­de­ných v § 263 Tr. por. len za pred­pok­la­du, že ta­kej­to vý­po­ve­di pred­chá­dza­lo riad­ne pou­če­nie sved­ka pod­ľa § 131 ods. 1 Tr. por. V opač­nom prí­pa­de ne­mô­že súd k ta­kej­to vý­po­ve­di pri­hliad­nuť.

 Nad rá­mec uve­de­né­ho súd pou­ka­zu­je pri­me­ra­ne na ju­di­ka­tú­ru (R 20/1984 – II), pod­ľa kto­rej v prí­pa­de od­op­re­tia vý­po­ve­de sved­ka z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 130 ods. 2 Tr. por., nie je súd op­ráv­ne­ný zis­ťo­vať dô­vo­dy, kto­ré sved­ka k ta­ké­mu­to kro­ku vied­li, pre­to­že v opač­nom prí­pa­de by mož­nosť od­oprieť vý­po­veď pod­ľa § 130 ods. 2 Tr. por.  strá­ca­la vý­znam a sve­dok by bol nú­te­ný vy­zra­diť to, čo ho zá­kon op­ráv­ňu­je za­ml­čať.

 Súd pre­to ne­zis­ťo­val bliž­šie okol­nos­ti, kto­ré sved­ka R. D. vied­li k od­op­re­tiu sve­dec­kej vý­po­ve­de na hlav­nom po­jed­ná­va­ní.

 Hlav­ným dô­vo­dom, kto­rý spô­so­bil ne­mož­nosť pre­čí­tať vý­po­veď ma­lo­le­tej R. D. z príp­rav­né­ho ko­na­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní však bo­lo to, že v príp­rav­nom ko­na­ní ne­bo­la ma­lo­le­tá vy­po­ču­tá kon­tra­dik­tór­ne (do­kon­ca bo­la vy­po­ču­tá eš­te pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia), čo zna­me­ná, že ob­ža­lo­va­ný ne­mal mož­nosť, ani v príp­rav­nom ko­na­ní (v ča­se vý­slu­chu v príp­rav­nom ko­na­ní ne­bol eš­te ani ob­vi­ne­ný) a ani v ko­na­ní pred sú­dom (ma­lo­le­tá na hlav­nom po­jed­ná­va­ní od­op­re­la zá­kon­ne vý­po­veď) viesť kon­tra­dik­tór­ny vý­sluch ma­lo­le­tej, klásť jej otáz­ky a spo­chyb­niť tak jej vý­po­veď. Uve­de­né pla­tí o to viac, keď vý­po­veď ma­lo­le­tej R. D. je je­di­ným pria­mym us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu a bo­la roz­ho­du­jú­cim dô­ka­zom vzne­se­nia ob­vi­ne­nia ob­ža­lo­va­né­mu a nás­led­né­ho po­da­nia ob­ža­lo­by na je­ho oso­bu.

 Súd v tom­to sme­re pou­ka­zu­je na Sta­no­vis­ko tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. Tpj 63/2009 (pub­li­ko­va­né v Zbier­ke súd­nych roz­hod­nu­tí a sta­no­vísk č. 4/2010), kto­ré v práv­nej ve­te II. vy­slo­ve­ne sta­no­vu­je, že „ak je vý­po­veď sved­ka je­di­ným us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom ale­bo vo vý­znam­nej mie­re roz­ho­du­jú­cim dô­ka­zom o kto­rý chce pro­ku­rá­tor, ako no­si­teľ dô­kaz­né­ho bre­me­na v ko­na­ní pred sú­dom, oprieť ob­ža­lo­bu, je ne­vyh­nut­né ta­ké­ho sved­ka vy­po­čuť až po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia (ale­bo sved­ka vy­po­ču­té­ho pred tým­to úko­nom zno­vu vy­po­čuť) a tak za­cho­vať prá­vo ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu (prá­vo na kon­tra­dik­tór­ny pos­tup). Tak­to je po­vin­ný pos­tu­po­vať aj vte­dy, ak ide o sved­ka, kto­rý má prá­vo od­oprieť vy­po­ve­dať pod­ľa § 130 Tr. por.“.

 V tom­to sme­re súd vy­chá­dzal aj zo star­šej ju­di­ka­tú­ry Naj­vyš­šie­ho sú­du SR (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 12.12.2002 sp. zn. 6To 66/02, pub­li­ko­va­né v Zbier­ke sta­no­vísk a roz­hod­nu­tí sú­dov SR v čias­tke 5/2003 pod čís­lom 81), kto­ré pri­me­ra­ne do­pa­dá aj na po­su­dzo­va­ný prí­pad. Naj­vyš­ší súd SR v pred­met­nom roz­hod­nu­tí za­ujal práv­ny ná­zor, že aj keď Trest­ný po­ria­dok umož­ňu­je vy­ko­ná­va­nie dô­ka­zov vý­slu­chom sved­kov po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia eš­te pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be, prin­cíp za­cho­va­nia rov­nos­ti strán vy­ža­du­je, aby bo­la za­bez­pe­če­ná mož­nosť účas­ti ob­haj­cu ob­vi­ne­né­ho (či pria­mo ob­vi­ne­né­ho) pri tých­to úko­noch. Uve­de­né po­žia­dav­ky však mož­no reál­ne napl­niť len za pro­ces­nej si­tuácie, ke­dy sa ve­die tres­tné stí­ha­nie už pro­ti kon­krét­nej oso­be.

 Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že ma­lo­le­tá R. D. bo­la, ako oso­ba mlad­šia ako pät­násť ro­kov, vy­po­ču­tá sí­ce po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia, av­šak eš­te pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, pri­čom ide o je­di­ný pria­my us­ved­ču­jú­ci dô­kaz pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu, bez kto­ré­ho nie je mož­né preu­ká­zať prí­pad­nú vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho. V tej­to sú­vis­los­ti súd kon­šta­tu­je, že ob­vi­ne­nie bo­lo E. S. vzne­se­né dňa 06.09.2010 a do­ru­če­né mu bo­lo až dňa 19.10.2010, t. j. E. S. sa o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ofi­ciál­ne doz­ve­del až v ča­se, keď už ma­lo­le­tá R. D. bo­la oso­bou star­šou ako pät­násť ro­kov (15 ro­kov dovŕši­la dňa 29.09.2010) a te­da nič neb­rá­ni­lo to­mu, aby bo­la opä­tov­ne vy­po­ču­tá už ako „kla­sic­ký“ sve­dok, t. j. sve­dok star­ší ako pät­násť ro­kov a aby bo­la ob­ža­lo­va­né­mu da­ná mož­nosť viesť kon­tra­dik­tór­ny vý­sluch toh­to sved­ka. Sa­moz­rej­me, vý­sluch ma­lo­le­tej bol mož­ný aj na hlav­nom po­jed­ná­va­ní v ko­na­ní pred sú­dom (na­koľ­ko je bez vý­zna­mu, v kto­rej fá­ze tres­tné­ho stí­ha­nia bu­de mať ob­ža­lo­va­ný mož­nosť viesť kon­tra­dik­tór­ny vý­sluch sved­ka), av­šak sa tak nes­ta­lo, pre­to­že ma­lo­le­tá od­op­re­la vý­po­veď.

 Súd tie­to okol­nos­ti uvá­dza aj pre­to, na­koľ­ko vy­ššie spo­me­nu­té Sta­no­vis­ko tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR kon­šta­tu­je v práv­nej ve­te II. aj vý­nim­ky z kon­tra­dik­tór­ne­ho pos­tu­pu, pri­čom ta­kú­to „vý­nim­ku z kon­tra­dik­tór­ne­ho pos­tu­pu pred­sta­vu­jú vý­po­ve­de sved­kov, kto­ré ma­jú v zmys­le § 263 ods. 3 písm. b) Tr. por. cha­rak­ter neod­klad­né­ho ale­bo neo­pa­ko­va­teľ­né­ho úko­nu, ta­ký­to cha­rak­ter ma­jú aj vý­po­ve­de sved­kov mlad­ších ako 15 ro­kov (§ 135 ods. 2 Tr. por.)“. Slov­ným spo­je­ním „ta­ký­to cha­rak­ter“ mys­lí Naj­vyš­ší súd SR zjav­ne to, že vý­po­ve­de osôb mlad­ších ako 15 ro­kov ma­jú cha­rak­ter vý­nim­ky z kon­tra­dik­tór­ne­ho pos­tu­pu (to v ko­neč­nom dôs­led­ku vy­plý­va pria­mo zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 135 ods. 2 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho mož­no vý­po­veď oso­by mlad­šej ako pät­násť ro­kov pre­čí­tať v ko­na­ní pred sú­dom aj bez spl­ne­nia pod­mie­nok uve­de­ných v § 263 Tr. por.), nie cha­rak­ter neod­klad­né­ho, či neo­pa­ko­va­teľ­né­ho úko­nu (vý­po­veď akej­koľ­vek oso­by nie je sa­ma o se­be neod­klad­ným ale­bo neo­pa­ko­va­teľ­ným úko­nom, ta­kým sa stá­va len za spl­ne­nia pod­mie­nok uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 10 ods. 17 a 18 Tr. por.

 Po­kiaľ ide o vý­nim­ky z kon­tra­dik­tór­ne­ho pos­tu­pu pri oso­bách mlad­ších ako pät­násť ro­kov, tak súd upo­zor­ňu­je, že tá­to vý­nim­ka sa mô­že up­lat­niť len vte­dy, ak sve­dok v ko­na­ní pred sú­dom, na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, je na­ďa­lej oso­bou mlad­šou ako pät­násť ro­kov. Len v ta­kom prí­pa­de to­tiž mož­no „ak­ti­vo­vať“ us­ta­no­ve­nie § 135 ods. 2 Tr. por. a pre­čí­tať vý­po­veď sved­ka v ko­na­ní pred sú­dom bez pl­ne­nia pod­mie­nok uve­de­ných v § 263 Tr. por., pre­to­že us­ta­no­ve­nie § 135 Tr. por. vy­slo­ve­ne do­pa­dá len na sved­kov mlad­ších ako pät­násť ro­kov.

 Ten­to zá­ver je lo­gic­ký, vy­plý­va z us­ta­no­ve­nia § 135 Tr. por., ale aj z us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry (nap­rík­lad R 31/1968), pod­ľa kto­rej sa us­ta­no­ve­nie § 135 ods. 2 Tr. por. vzťa­hu­je len na vý­sluch oso­by, kto­rá je v ča­se ďal­šie­ho ko­na­nia stá­le eš­te mlad­šia ako pät­násť ro­kov. Ju­di­ka­tú­ra tu vy­slo­ve­ne zdô­raz­ňu­je, že „ak má byť v ko­na­ní pred sú­dom vy­ko­na­ný dô­kaz sve­dec­kou vý­po­ve­ďou oso­by, kto­rá bo­la vý­po­ču­tá pred dovŕše­ním pät­nás­te­ho ro­ku ve­ku za dodr­ža­nia pod­mie­nok uve­de­ných v § 135 Tr. por., ale v ča­se vý­slu­chu pred sú­dom už pät­nás­ty rok dovŕši­la, nie je mož­né vy­ko­nať ten­to dô­kaz pre­čí­ta­ním zá­pis­ni­ce bez spl­ne­nia pod­mie­nok uve­de­ných v § 263 Tr. por.

 Súd kon­šta­tu­je, že sve­dok ma­lo­le­tá R. D. ma­la v ča­se ko­na­nia hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia už viac ako pät­násť ro­kov (ma­lo­le­tá ma­la vy­po­ve­dať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dňa 08.02.2012, pri­čom v ten­to deň ma­la už viac ako šes­tnásť ro­kov), te­da vý­nim­ka z kon­tra­dik­tór­ne­ho pos­tu­pu sa na ňu (jej vý­po­veď) cel­kom zjav­ne nev­zťa­hu­je. Ale­bo po­ve­da­né inak, vý­nim­ka z kon­tra­dik­tór­ne­ho pos­tu­pu uve­de­ná v § 135 ods. 2 Tr. por. sa up­lat­ní len v prí­pa­doch sved­kov mlad­ších ako pät­násť ro­kov, čo už ma­lo­le­tá R. D. nespĺňa a pre­to jej vý­po­veď z príp­rav­né­ho ko­na­nia ne­bo­lo mož­né (bez spl­ne­nia pod­mie­nok uve­de­ných v § 263 Tr. por.) pre­čí­tať.

 Súd opa­ku­je a zvý­raz­ňu­je, že vý­po­veď ma­lo­le­tej R. D. bol je­di­ný a roz­ho­du­jú­ci us­ved­ču­jú­ci dô­kaz, kto­rý pos­kyt­la oso­ba, kto­rá už je star­šia ako pät­násť ro­kov a v ta­kých­to prí­pa­doch je vždy ne­vyh­nut­né, aby mal ob­ža­lo­va­ný mož­nosť viesť kon­tra­dik­tór­ny vý­sluch ta­ké­ho­to roz­ho­du­jú­ce­ho sved­ka, na­koľ­ko v opač­nom prí­pa­de nie je mož­né ho­vo­riť o spra­vod­li­vom pro­ce­se a do­chá­dza k po­ru­še­niu člán­ku 6 ods. 3 písm. d) Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len Do­ho­vor), kto­ré vy­slo­ve­ne sta­no­vu­je, že „kaž­dý, kto je ob­vi­ne­ný z tres­tné­ho či­nu má tie­to mi­ni­mál­ne prá­va a to (ok­rem iné­ho) prá­vo vy­slú­chať ale­bo dať vy­slú­chať sved­kov pro­ti se­be a do­siah­nuť pred­vo­la­nie a vý­sluch sved­kov vo svoj pros­pech za rov­na­kých pod­mie­nok, ako sved­kov pro­ti se­be“. K uve­de­né­mu je nut­né do­dať, že Do­ho­vor je pria­mo vy­ko­na­teľ­ný na úze­mí SR (na je­ho vy­ko­na­nie nie je nut­ný oso­bit­ný zá­kon), pri­čom v zmys­le člán­ku 7 ods. 5 Ústa­vy SR ma­jú ta­ké­to me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách pred­nosť pred slo­ven­ský­mi zá­kon­mi. Z toh­to dô­vo­du je nut­né pos­tu­po­vať v tres­tnom ko­na­ní tak, aby bol dodr­ža­ný nie­len Trest­ný po­ria­dok, ale aj Do­ho­vor.

 Ne­mož­nos­ti pre­čí­tať vý­po­veď ma­lo­le­tej R. D. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní v prí­pa­doch ak od­oprie vý­po­veď, res­pek­tí­ve nut­nosť jej opä­tov­né­ho vý­slu­chu s mož­nos­ťou ob­ža­lo­va­né­ho viesť kon­tra­dik­tór­ny vý­sluch sved­ka si bol zjav­ne ve­do­mý aj pro­ku­rá­tor, kto­rý navr­hol vy­po­čuť ma­lo­le­tú R. D. už v ob­ža­lo­be zo dňa 27.07.2011 ako aj na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom dňa 07.12.2011.

 Po­kiaľ ide o vý­klad člán­ku 6 ods. 3 písm. d) Európ­ske­ho do­ho­vo­du o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, tak ob­sah toh­to člán­ku vy­lo­žil Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va vo svo­jej ju­di­ka­tú­re tak, že pos­ky­tu­je ob­vi­ne­ným väč­ší ka­ta­lóg práv, než im priz­ná­va Trest­ný po­ria­dok, na­koľ­ko ju­di­ka­tú­ra Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va ne­poz­ná vý­nim­ky z kon­tra­dik­tór­ne­ho pos­tu­pu v prí­pa­doch ak ide o sve­dec­kú vý­po­veď, kto­rá je buď je­di­ným ale­bo roz­ho­du­jú­cim dô­ka­zom us­ved­ču­jú­cim ob­vi­ne­né­ho a je bez vý­zna­mu či ta­ký­to sve­dok dovŕšil ale­bo ne­dovŕšil v ča­se vý­slu­chu pät­násť ro­kov.

 Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va te­da ju­di­ku­je, že „ak ide o vý­po­veď, kto­rá mô­že mať roz­ho­du­jú­cu ale­bo vý­znam­nú úlo­hu pri uz­na­ní ob­vi­ne­né­ho za vin­né­ho a kto­rá ne­bo­la v príp­rav­nom ko­na­ní vy­ko­na­ná za pod­mie­nok kon­tra­dik­tór­nos­ti, mož­no ju na hlav­nom po­jed­ná­va­ní v ko­na­ní pred sú­dom pre­čí­tať len vte­dy, ak sve­dok opä­tov­ne na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dal. V prí­pa­de, že sve­dok na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­užil svo­je zá­kon­né prá­vo a k ve­ci od­mie­tol vy­po­ve­dať, pri­čom je­ho vý­po­veď v príp­rav­nom ko­na­ní ne­bo­la vy­ko­na­ná za pod­mieok konktr­dik­tór­nos­ti, ne­mož­no na nej za­lo­žiť od­sú­de­nie ob­vi­ne­né­ho a ne­mož­no ju ani pre­čí­tať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní (nap­rík­lad roz­hod­nu­tie Európ­ske­ho sú­du Un­ter­per­tin­ger v. Ra­kús­ko, v kto­rom sa súd za­obe­ral prí­pa­dom, keď us­ved­ču­jú­ci­mi dô­kaz­mi bo­li vý­po­ve­de man­žel­ky a dcé­ry ob­vi­ne­né­ho, kto­ré nás­led­ne od­miet­li vy­po­ve­dať, pri­čom ob­vi­ne­ný ne­mal mož­nosť viesť ich konktra­dik­tór­ny vý­sluch, od­sú­de­nie ob­vi­ne­né­ho na pod­kla­de ta­kých­to vý­po­ve­dí po­va­žo­val súd za po­ru­še­nie Do­ho­vo­ru. Mož­no spo­me­núť aj ďal­šie roz­hod­nu­tia sú­du nap­rík­lad Kos­tov­ski v. Ho­lan­dsko, Win­disch v Ra­kús­ko).

 K uve­de­né­mu mož­no spo­me­núť aj roz­hod­nu­tie Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va P.S. pro­ti Ne­mec­ku (roz­hod­nu­tie z 20.12.2001), v kto­rej bol sťa­žo­va­teľ od­sú­de­ný za poh­lav­né zneu­ží­va­nie osem­roč­né­ho di­ev­ča­ťa. Sťa­žo­va­teľ vi­del po­ru­še­nie Do­ho­vo­ru v tom, že ne­mal nik­dy mož­nosť vy­po­čuť poš­ko­de­nú kon­tra­dik­tór­ne, pri­čom iš­lo o hlav­né­ho sved­ka ob­ža­lo­by. Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va skon­šta­to­val, že iš­lo o je­di­né­ho pria­me­ho sved­ka, kto­rý us­ved­čo­val ob­ža­lo­va­né­ho a ak ne­mal nik­dy príl­eži­tosť toh­to sved­ka vy­po­čuť kon­tra­dik­tór­ne bo­lo ob­me­dze­né je­ho prá­vo ob­ha­jo­by a tým doš­lo k po­ru­še­niu člán­ku 6 ods. 3 písm. dň Do­ho­vo­ru.

 Uve­de­né zá­ve­ry ju­di­ka­tú­ry Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va potvr­dzu­je aj sú­čas­ná slo­ven­ská od­bor­ná li­te­ra­tú­ra (nap­rík­lad Po­lák, P.: Sve­dok v tres­tnom ko­na­ní, Bra­tis­la­va: Euro­ko­dex, 2011 s. 203 – 206 ale­bo Čen­téš, J. a Kol­cu­no­vá, M.: Vý­sluch ma­lo­le­tej oso­by v tres­tnom ko­na­ní, No­ti­tiae ex Aca­de­mia Bra­tis­la­ven­si Iuris­pru­den­tiae, č. 1/2010, s. 40 – 42), kto­rá zhod­ne kon­šta­tu­je, že pre európ­sky súd pre ľud­ské prá­va je všeo­bec­ným pra­vid­lom pri vý­slu­chu sved­ka (a to aj mlad­šie­ho ako pät­násť ro­kov) to, že sa ob­ža­lo­va­né­mu mu­sí dať adek­vát­na a ná­le­ži­tá mož­nosť spo­chyb­niť vý­sluch sved­ka pro­ti se­be a klásť mu otáz­ky (roz­hod­nu­tia nap­rík­lad Van Me­che­len a ďal­ši pro­ti Ho­lan­dsku, Lu­di pro­ti Švaj­čiarsku). Kon­tra­dik­tór­ny vý­sluch sved­ka sa mu­sí us­ku­toč­niť na ve­rej­nom hlav­nom po­jed­ná­va­ní za prí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rý mu­sí mať mož­nosť zhod­no­tiť vie­ro­hod­nosť sved­ka na zá­kla­de pria­me­ho po­zo­ro­va­nia sprá­va­nia a reak­cií sved­ka (poz­ri roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du SR I. ÚS 140/04). Za is­tých okol­nos­tí však mož­no vý­sluch sved­ka po­va­žo­vať za vy­ko­na­ný v sú­la­de s Do­ho­vo­rom aj vte­dy, ak bol vý­sluch vy­ko­na­ný v príp­rav­nom ko­na­ní, ak ma­la ob­ha­jo­ba prá­vo vy­jad­riť sa k ne­mu, po­prieť ho a klásť mu otáz­ky. Pre­čí­ta­nie vý­slu­chu sved­ka, kto­rý nik­dy ne­bol vy­po­ču­tý kon­tra­dik­tór­ne, ne­mô­že pod­ľa Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va vý­luč­ným ale­bo roz­ho­du­jú­cim dô­ka­zom vi­ny (roz­hod­nu­tie P.S. pro­ti Ne­mec­ku, Sa­dak a ďal­ší pro­ti Tu­rec­ku).

 Z uve­de­nej ju­di­ka­tú­ry Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ako aj od­bor­nej li­te­ra­tú­ry) mož­no vy­vo­diť, že ak by súd pre­čí­tal sve­dec­kú vý­po­veď ma­lo­le­tej R. D., kto­rú uro­bi­la v príp­rav­nom ko­na­ní a nás­led­ne na nej za­lo­žil od­sú­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho a to bez to­ho, že by ten mo­hol viesť jej konktra­di­kór­ny vý­sluch, iš­lo by zjav­ne o po­ru­še­nie vy­ššie uve­de­né­ho člán­ku Do­ho­vo­du a súd­ny pro­ces pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu by ne­bo­lo mož­né ozna­čiť za spra­vod­li­vý (ako už bo­lo uve­de­né vy­ššie, pre­čí­ta­nie tej­to vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní by bo­lo aj v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 263 Tr. por., na­koľ­ko ma­lo­le­tá R. D. bo­la už v ča­se vý­slu­chu v ko­na­ní pred sú­dom star­šia ako pät­násť ro­kov a na­vy­še jej pou­če­nie ako sved­ka ne­bo­lo v príp­rav­nom ko­na­ní úpl­né). Z tých­to dô­vo­dov, v sú­la­de s ná­zo­rom pro­ku­ra­tú­ry, kto­rá v ko­na­ní pred sú­dom ne­sie dô­kaz­né bre­me­no, súd od­mie­tol pre­čí­tať vý­po­ved ma­lo­le­tej R. D. z príp­rav­né­ho ko­na­nia.

 

 

Diskusia