Dopĺňanie skutku v trestnom konaní a zákaz reformationis in peius - aplikačné problémy

 

Dopĺňanie skutku v trestnom konaní a zákaz reformationis in peius – aplikačné problémy

Problematika dopĺňania skutku, ktorý sa kladie obžalovanému za vinu je v aplikačnej praxi pomerne sporná a to v prípadoch, ak sa vykonáva dopĺňanie skutku v tej časti trestného konania, ktoré nasleduje po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý bol zrušený iba na podklade odvolania podaného v prospech obžalovaného. Je tomu tak preto, nakoľko ustanovenie § 327 ods. 2 Tr. por. upravuje tzv. reformationis in peius, t. j. zákaz zmeny  v neprospech obžalovaného (alebo povedané inak, zákaz zmeny k horšiemu), ak bolo predchádzajúce rozhodnutie súdu zrušené len na podklade odvolania podaného v prospech obžalovaného.

V aplikačnej praxi sa pritom často vyskytujú trestné veci, v ktorých dochádza k zrušeniu rozsudku súdu prvého stupňa z dôvodu, že skutok, z ktorého bol obžalovaný uznaný za vinného, neobsahuje popis všetkých skutkových okolností, z ktorých vyplývajú znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu. Následne je sporné, za akých podmienok možno skutok dopĺňať, či dotvárať tak, aby nedošlo k porušeniu zákazu zmeny k horšiemu uvedenému v ustanovení § 327 ods. 2 Tr. por. V tomto smere spravidla prokurátor navrhuje rozšírenie skutkových okolností aj o ďalšie okolnosti, ktoré skutok precizujú a už odrážajú všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu a na strane druhej, obžalovaný sa takémuto postupu bráni a to s poukazom na zákaz uvedený v ustanovení § 327 ods. 2 Tr. por. a žiada oslobodnie spod obžaloby, nakoľko skutok, z ktorého bol pôvodne uznaný za vinného nenapĺňa všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu a jeho doplnenie (vylepšenie) nie je možné, pretože tomu bráni ustanovenie § 327 ods. 2 Tr. por.

Tieto sporné prípady pritom vznikajú už v prípravnom konaní, keď skutok uvedený v uznesení o vznesení obvinenia nezriedka nie je správne „postavený“ (vymedzený), neodráža všetky znaky skutkovej podstaty stíhaného trestného činu, respektíve obsahuje právne pojmy prevzaté zo skutkových podstát konkrétneho trestného činu namiesto skutkových a podobne. Následne býva takýto nekvalitne popísaný skutok prevzatý do obžalobného návrhu a niekedy aj do rozsudku súdu prvého stupňa (tu je potrebné uviesť, že zodpovednosť za kvalitu popisu skutku, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu má v konaní pred súdom iba prokurátor a nie je úlohou súdu prvého stupňa, aby bez návrhovej aktivity upravoval prokurátorovi skutok tak, aby obžalovaného mohol uznať za vinného, nakoľko dôkazné bremeno ohľadne otázky viny má v konaní pred súdom len prokurátor). Orgány činné v trestnom konaní by preto mali popisu skutku venovať náležitú pozornosť, nakoľko výsledok trestného konania môže závisieť aj od toho, ako bol formulovaný skutok v obžalobnom návrhu. Niekedy je pomerne zložité posúdiť, aké doplnenie skutku je v súlade a aké už v rozpore s ustanovením § 327 ods. 2 Tr. por.

Česká a slovenská rozhodovacia činnosť vrcholových súdnych orgánov je pritom pri riešení naznačených sporných situáciií výrazne rozdielna. Tak napríklad Najvyšší súd SR spravidla vychádza z toho, že skutok už nie je možné meniť (napríklad nahrádzať právne pojmy skutkovými a podobne) a v ďalšom priebehu konania je nutné vychádzať len z takého popisu skutku, ktorý bol uvedený v rozsudku súdu prvého stupňa a ktorý bol zrušený odvolacím súdom iba na podklade odvolania obžalovaného.

V tomto smere možno uviesť mediálne známy prípad, v ktorom bol obžalovaný trestne stíhaný za prezradenie bankového tajomstva (ako zamestnanec banky mal neoprávnene nazrieť do počítačového systému obsahujúceho bankové údaje inej osoby, z ktorých si mal vyhotoviť tzv. screenshoot a vo vytlačenej podobe ho mal poskytnúť tretej osobe), v ktorom krajský súd na podklade odvolania obžalovaného zrušil odsudzujúci rozsudok okresného súdu a sám uznal obžalovaného za vinného, avšak upravil skutkovú vetu, z ktorej bol obžalovaný uznaný za vinného, aby jednoznačne odrážala všetky zanky skutkovej podstaty stíhaného trestného činu. Najvyšší súd SR v dovolacom konaní (rozsudok sp. zn. 4Tdo/63/2019 zo dňa 21.01.2020) úpravu skutkovej vety vykonanú zo strany krajského súdu posúdil za rozpornú s ustanovením § 327 ods. 2 Tr. por. V ďalšom priebehu trestného konania došlo k oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Tr. por. fakticky len z toho dôvodu, že prokurátor nesprávne naformuloval skutok tak, že neodrážal všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu a toto pochybenie nebolo možné napraviť vzhľadom na znenie ustanovenia § 327 ods. 2 Tr. por. Z hľadiska nemožnosti použiť kvalifikovanú skutkovú podstatu pri trestnom čine vraždy s poukazom na ustanovenie § 327 ods. 2 Tr. por. možno uviesť aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Tdo/59/2021 zo dňa 22.11.2022.

Menej prísny (respektíve rozdielny) postoj k zákazu reformationis in peius než Najvyšší súd SR majú vrcholové súdne orgány v Českej republike (v ČR ide o ustanovenie § 264 ods. 2 Tr. por.). Ich pohľad na danú problematiku, ktorý je inšpiratívny, zhrnul Ústavný súd ČR v aktuálnom náleze vydanom pod sp. zn. IV. ÚS/3470/22 zo dňa 29.03.2023 s tým, že podstatu tohto nálezu možno zhrnúť nasledovne:

- k porušeniu zákazu reformationis in peius môže prísť len vtedy, ak v trestnom konaní urobí súd, ktorý je týmto zákazom viazaný, celkom nové skutkové zistenia, ktoré následne v neprospech obžalovaného premietne do popisu skutku,

- porušením tohto zákazu naopak nemôže byť doplnenie popisu skutku o skutkové zistenia, ktoré ešte pred nastúpením účinkov tohto zákazu urobil všobecný súd,

- porušenia tohto zákazu sa všeobecný súd nedopustí ani vtedy, ak vykoná po nastúpení jeho účinkov znova dôkazy k preukázaniu skutkových okolností, na ktorých základe už skôr urobil skutkové zistenia v neprospech obžalovaného a opätovne urobí rovnaké skutkové zistenia (napríklad ak musí v dôsledku záväzného pokynu nadriadeného súdu zopakovať dôkaz, o ktorý oprel záver o vine obžalovaného, ale v ktorého vykonaní videl nadriadený súd procesné pochybenie, či toto zistenie len upresní,

- zákaz reformationis in peius nezakladá absolútnu povinnosť všeobecného súdu oslobodiť obžalovaného spod obžaloby, pokiaľ bol pôvodný odsudzujúci rozsudok zrušený v opravnom konaní, v ktorého dôsledku je v ďalšom konaní týmto zákazom viazaný. Povinnosť nezhoršiť výsledok vzťahujúci sa k výrokom rozhodnutia teda neznamená aj povinnosť vyhnúť sa rovnakému výsledku,

- trestné stíhanie sa vedie pre skutok a nie pre jeho popis. Pojem skutkové zistenia sa potom vzťahuje k dokazovaniu a predstavuje jednotlivé dielčie závery, ktoré vyvodil orgán činný v trestnom konaní alebo súd vo vzťahu k skutku z jednotlivých dôkazov po vykonaní ich hodnotenia. Výsledný súhrn skutkových zistení po skončení dokazovania vo vzťahu k skutku je potom skutkovým záverom o skutkovom stave, z ktorého súd vychádza pri rozhodovaní,

- doplnenie popisu skutku o skutočnosti, ktoré súd prvého stupňa vzal za preukázané, ale výslovne ich neuviedol vo výrokovej časti rozsudku, nie je porušenie zákazu reformationis in peius; je rozdiel, či sú nedostatočné skutkové zistenia alebo len popis skutku.

Kompletné znenie nálezu Ústavného súdu ČR možno nájsť tu:

https://www.usoud.cz/fileadmin/user_upload/Tiskova_mluvci/Publikovane_nalezy/2023/4-3470-22_-_AN.pdf

 

 

Diskusia