Vyššia váha slov vysokopostavených predstaviteľov štátu a ochrana osobnosti

 

Mgr. Erika Krutková, vyšší súdny úradník, Špecializovaný trestný súd

Vyššia váha slov vysokopostavených predstaviteľov štátu a ochrana osobnosti

 

Právna veta:

I. ESĽP opakovanevo svojej judikatúre upozorňuje na dôležitosť výberu a význam slov, ktoré vysokopostavení predstavitelia štátu (prezident štátu, predseda vlády, minister spravodlivosti,  predseda parlamentu,...) volia vo svojich vyhláseniach týkajúcich sa osôb podozrivých z trestného činu skôr, ako boli tieto osoby uznané vinnými, a preto konštatoval porušenie práva na rešpektovanie prezumpcie neviny alebo ich nezlučiteľnosť s pojmom “nezávislý a nestranný súd”.

II. Útoky vysokopostaveného predstaviteľa štátu na povesť advokáta a jeho zosmiešňovanie s cieľom izolovať ho a poškodiť ich dôveryhodnosť je často rovnako účinný ako hrozba, ktorá môže mať ochromujúci účinok a brániť advokátovi v riadnom výkone jeho profesionálnych povinností a môže mať závažné dôsledky pre práva obvineného  a právo na prístup k súdu, ktoré sú základnými zložkami práva na spravodlivý proces garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže povinnosť mlčanlivosti znemožňuje advokátovi odpovedať a stavia ho do ešte nevýhodnejšej pozície zoči-voči verejnému činiteľovi, ktorý sa vzhľadom na svoju funkciu teší veľkej pozornosti médií.

(rozsudok ESĽP vo veci Mesić proti Chorvátsku zo dňa 05.05.2022 č. 19362/18)[1]

 

ÚvodnÁ poznámka:

I keď predmetné rozhodnutie ESĽP sa týka výrokov vo vzťahu k advokátovi, osobitosti jeho postavenia a úlohy v trestnom konaní, dovolím si tvrdiť, že sú rovnako aplikovateľné aj na výroky adresované vyšetrovateľom, prokurátorom a sudcom, ktorých možnosť reagovať na obdobné vyjadrenia vysokopostavených predstaviteľov štátu, bývalých či súčasných, je ešte limitovanejšia, a to nielen z dôvodu zachovania povinnosti mlčanlivosti ale najmä povinnosti zdržanlivosti a ochrany nestranného a spravodlivého trestného konania.

Akékoľvek pejoratívne vyjadrenia na ich adresu zo strany predstaviteľov štátnej moci, osobitne tých, ktorým je poskytovaný značný mediálny priestor, môžu mať rovnako ochromujúci účinok a negatívne vplývať na výkon ich povinností a náležité objasnenie trestnej veci a tým ešte viac znižovať krehkú dôveru verejnosti v postup orgánov činných v trestnom konaní, justíciu a v konečnom dôsledku v riadny výkon spravodlivosti.

Napriek vnútornému presvedčeniu istej časti populácie, stále žijeme v právnom štáte a Trestný poriadok poskytuje obvineným značný priestor pre riadny výkon obhajoby a teda nie sú odkázaní na teatrálne výstupy, osobné útoky a invektívy v mediálnom priestore, v záplave ktorých sa potom často stráca a degraduje akákoľvek vecná a právne relevantná argumentácia.

Na druhej strane ak obvinení alebo iné verejne činné osoby využijú možnosť účasti na verejne prístupnej diskusii s predstaviteľmi OČTK alebo justície a svojou účasťou neprekročia hranice vyplývajúce aj z ich postavenia, je prejavom mentálnej úrovne a nastavenia daného publika, či im poskytne rovnaký priestor na vyjadrenie alebo odpovie primitívnym pokrikovaním. Nemôžete sa považovať za liberála, keď v skutočnosti sa správate ako „dezolát“. V konečnom dôsledku, každá lož padá pod váhou argumentov ale žiari v reflektoroch ľudskej hlúposti a vulgarizmov.

Bez asociácie ku konkrétnej osobe, som presvedčená, že rešpektovanie práv tých, ktorí sami prejavili najvyššiu mieru dešpektu k právam iných, je to, čo nám dáva legitimitu ich stíhať, súdiť a odsúdiť. V opačnom prípade by sme neboli o nič lepší než ten najposlednejší zločinec.

Skutkové okolnosti:

Dňa 15.09.2006 podal pán Ivan Jurašinović, advokát chorvátskeho pôvodu, ktorý v tom čase vykonával advokátsku prax vo Francúzsku ako právny zástupca istého pána M. T., na vyšetrovacom súde trestné oznámenie na istého pána M. N. a ďalších desať chorvátskych štátnych príslušníkov, vrátane sťažovateľa, v súvislosti s dvoma prípadmi pokusu o vraždu jeho klienta a jedným prípadom pokusu o vydieranie zločineckou skupinou. Medzi obvinenými bol aj istý pán H. P., ktorý bol v tom čase v chorvátskych médiách vykresľovaný ako známy mafiánsky boss, a preto ho tak vnímala aj široká verejnosť. Podľa chorvátskych médií bol M. T. bývalým členom chorvátskych tajných služieb a obchodníkom so zbraňami.

V predmetnom trestnom oznámení jeho klient tvrdil, že H. P. financoval predvolebnú kampaň sťažovateľa v roku 2000 a uviedol meno agenta francúzskej bezpečnostnej služby, ktorý mu poskytol informácie v tomto zmysle. Sťažovateľovi bolo kladené za vinu spolupáchateľstvo na pokuse o vraždu a vydieraní jeho klienta. Príslušná časť trestného oznámenia znela takto:

“Preto existuje dostatok dôkazov na podozrenie, že H.P. a V.Z. boli objednávateľmi atentátu na môjho klienta, pričom M.N. bol jeho vykonávateľom.Keďže stretnutia tejto zločineckej skupiny sa pravidelne organizujú [na adrese] Pantovčak 28, v sídle spoločnosti O., na schôdzach ktorej sa zúčastňuje StipeMesić - vyplýva z toho, že StipeMesić je hlavou tejto zločineckej skupiny.Môj klient je presvedčený a chce to dokázať v priebehu nadchádzajúceho vyšetrovania, že StipeMesićvedie túto zločineckú skupinu...”

Dňa 10.11.2006 denníky Novi List a GlasIstre uverejnilina svojich internetových stránkach článok, v ktorom informovali, že pán Jurašinović podal vyššie uvedené trestné oznámenie v súvislosti s pokusom o vraždu svojho klienta M. T., v ktorom sa sťažovateľ uvádza ako “akýsi politický patrón osoby, ktorá si objednala vraždu, ktorou je podľa oznámenia H. P.”. Článok uverejnený na webovej stránke Nového listu mal názov “Prezident Mesić v trestnom oznámení spolu s H. P. a M. N.” a článok uverejnený na webovej stránke GlasIstre mal názov “Mesića nahlásili za pokus o vraždu”. Neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by naznačoval, že presný obsah trestného oznámenia, ako je uvedené vyššie bol médiám známy.

V oboch článkoch sa okrem iného uvádzalo, že novinári telefonicky kontaktovali pána Jurašinoviča a že potvrdil, že trestné oznámenie bolo skutočne podané, ale “nechcel zachádzať do podrobností s vysvetlením, že mu to francúzske právo aj tak nedovoľuje”. V oboch článkoch sa tiež uvádzalo, že pán Jurašinović spresnil, že trestné oznámenie podal v mene svojho klienta.

Podľa pán Jurašinovića bola pozornosť médií spôsobená tým, že začiatkom novembra 2006 iná politická osobnosť, istý pán I. P., obvinil v médiách sťažovateľa z toho, že je zodpovedný za pokus o atentát na jeho osobu po tom, ako neznáma osoba hodila na jeho dom dva ručné granáty.

Počas tlačovej konferencie organizovanej v rámci návštevy, ktorú sťažovateľ uskutočnil v Našiciach, ho novinári požiadali, aby sa vyjadril k obsahu týchto článkov. Sťažovateľ uviedol, že H. P. stretol len dvakrát v živote “náhodne a letmo” a že v tom čase s ním nemal žiadny vzťah. Potom dodal:

“Prečo ten advokát, ktorý podal trestné oznámenie, tvrdí, že som H.P. politický patrón, vie asi len on sám, ale navrhol by som mu, aby navštívil Vrapče (pozn. psychiatrickú nemocnicu), keď príde do Záhrebu, pretože ľudia ako on tam môžu dostať účinnú liečbu. Je to skvelá príležitosť, nebude ho to veľa stáť a naši lekári sú známi svojou úspešnosťou.”

O tomto vyhlásení informovala oficiálna internetová stránka chorvátskeho prezidenta, internetové stránky spravodajského týždenníka Nacional, Chorvátskeho rádia a televízie a Chorvátsko-americkej asociácie, ako aj chorvátska tlačová agentúra HINA, internetový portál Index.hr, denník Večernji list a televízia Nova.

Pán Jurašinović podal dňa 22.01.2007 žalobu na ochranu osobnosti proti sťažovateľovi a požadoval približne 17.570 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy. V žalobe tvrdil, že sťažovateľ využil svojej funkcie prezidenta Chorvatska a s tým súvisiacej pozornosti médií k poškodeniu jeho cti a povesti a jeho profesionálnej a morálnej dôveryhodnosti tým najhorším možným spôsobom, keďže o ňom vyhlásil, že má psychické problémy. Uviedol, že toto urážlivé vyhlásenie mu spôsobilo intenzívnu emocionálnu ujmu, problémy v práci a pri nadväzovaní spoločenských a profesijných kontaktov, pretože bol neustále nútený ospravedlňovať svoje konanie a odpovedať na nepríjemné otázky týkajúce sa sťažovateľovho prehlásenia. Tvrdil tiež, že zaznamenal pokles počtu nových klientov. V odpovedi sťažovateľ poprel, že by poškodil žalobcovu česť a povesť, a uviedol, že jeho prehlásenie nebolo urážlivé a že nebolo jeho úmyslom ho poškodiť. Jeho prehlásenieskôr predstavovalo pokus o iróniu, ohľadom nepodložených tvrdených obvinení a je potrebné ich chápať v kontexte jeho odpovede na novinárovu otázku. Napadnutá časť jeho výpovede bola skôrobrazná (figurativna), a teda hodnotovým súdom než neoprávneným osobným útokom na žalobcu.

Mestský súd v Záhrebe rozsudkom zo dňa 23.12.2011 rozhodol v prospech žalobcu a uložil sťažovateľovi, aby mu zaplatil približne 9.290 EUR a náhradu nákladov konania, pričom rozsudkom zo dňa 26.10.2016 Krajský súd v Záhrebe potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ale znížil finančné zadosťučinenie na približne 6.660 EUR a náklady konania. Rozhodnutím zo dne 27.09.2017 Ústavní súd Chorvátska prehlásil ústavnú sťažnosť sťažovateľa za neprípustnú.

Mestský súd v Záhrebe v odôvodnení rozsudku okrem iného konštatoval, že: „žalovaný porušil právo na ochranu osobnosti žalobcu, konkrétne jeho cti a dobrej povesti, tým, že naznačil, že by sa mal liečiť na duševnú chorobu alebo poruchu. Podľa názoru tohto súdu je neprípustné, aby ktokoľvek akýmkoľvek spôsobom verejne vyhlasoval, že niekto by sa mal liečiť na takéto choroby alebo poruchy, pretože ide výlučne o osobnú vec každého občana a nie o informáciu, ktorú by ktokoľvek mohol zverejniť, nieto ešte navrhovať liečbu takejto choroby.Námietka žalovaného, že toto tvrdenie je z jeho strany hodnotovým úsudkom nepodložená. Myslieť si niečo o niekom a verejne to povedať sú dve veľmi odlišné veci. To platí o to viac, že slová vyslovené verejne, najmä prezidentom štátu, majú svoje dôsledky.Argumentácia žalovaného o ironickom alebo obraznom charaktere jeho výroku nie je rozhodujúca ani akceptovateľná, pretože spôsob vyjadrovania sa na verejnosti musí byť sám osebe taký, aby nikomu nespôsobil ujmu.“

Vyjadrenie sťažovateľa:

Sťažovateľ v merite veci uviedol, žejeho vyjadrenie bolo reakciou na obvinenie pána Jurašinoviča, ktorý ho spájal s pokusom o vraždu a organizovaným zločinom. Obvinenie prezidenta suverénneho štátu z takéhoto trestného činu bolo určite vecou verejného záujmu. Odpoveďou na takéto obvinenie sa snažil chrániť nielen svoju vlastnú povesť, ale aj povesť úradu a inštitúcie chorvátskeho prezidenta a povesť samotného štátu.Takýmto obvinením pán Jurašinović inicioval diskusiu o otázke verejného záujmu a musel si byť vedomý toho, aký vplyv bude mať na verejnú mienku. Vedome tak vstúpil do verejného priestoru.sťažovateľ poukázal na to, že pán Jurašinović novinárom potvrdil, že podal trestné oznámenie obsahujúce obvinenie. Sťažovateľ sa tiež zaujímal, ako sa novinári dozvedeli o obsahu trestného oznámenia. Sťažovateľ ďalej uviedol, že jeho výrok bol ironickou poznámkou a že použil „personifikovanú metaforu“ a ako taký hodnotový úsudok, ktorý bol odpoveďou na úplne nepodložené závažné obvinenia voči jeho osobe. Nemohol byť teda chápaný doslovne, ako konštatovanie skutočnosti a/alebo ako bezdôvodný osobný útok na pána Jurašinovića a preto nemusel dokazovať pravdivosť svojho výroku. Poukázal na to, že podľa judikatúry ESĽP sa sloboda prejavu vzťahuje na sarkastické výroky, ako aj na tie, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú. On sám bol v minulosti svojim politickým oponentom v novinovom článku nazvaný idiotom. Dôsledky obvinenia vzneseného proti nemu by boli oveľa väčšie, ak by zostalo bez odpovede, ako dôsledky, ktoré údajne utrpel pán Jurašinović z dôvodu vyhlásenia sťažovateľa v odpovedi.Obvinenie niekoho zfinancovania vraždy nemožno považovať za druh kritiky, ku ktorej by mali mať politici neobmedzenú a bezpodmienečnú toleranciu. Očakávanie, že politickí predstavitelia by mali prejavovať vyššiu mieru tolerancie, ako by sa očakávalo od neverejných osôb, preto neznamenalo, že by sa mali zdržať odpovede na kritiku na ich adresu - najmä na úplne nepodložené a veľmi závažné obvinenia, ako je to v tomto prípade. To potvrdil aj ESĽP, ktorý vo svojej judikatúre často poukazoval na to, že vláda by mala namiesto toho, aby sa uchýlila k trestnému konaniu, využiť iné dostupné prostriedky na to, aby odpovedala na neopodstatnené útoky a kritiku svojich protivníkov alebo médií.

Vyjadrenie vlády:

Vyhlásenie sťažovateľa naznačujúce, že pán Jurašinović potrebuje psychiatrickú liečbu, neprinieslo informácie verejného záujmu. V tomto ohľade sa vláda odvolávala na zistenie vnútroštátnych súdov, že je neprípustné verejne vyhlasovať, že niekto by sa mal liečiť na duševnú chorobu alebo poruchu, keďže ide o osobnú záležitosť a nie o informáciu, ktorú by ktokoľvek mohol zverejniť. Pán Jurašinović bol advokát chorvátskeho pôvodu, ktorý žil a vykonával prax vo Francúzsku. Hoci sa z titulu svojej profesie objavoval v médiách, nedá sa povedať, že by bol známy širšej verejnosti. Nemohol byť teda považovaný za verejne činnú osobu a že by mal mať väčšiu mieru tolerancie voči kritike. Aj keď bol sťažovateľ sám advokátom, nezohľadnil ani skutočnosť, že pán Jurašinović podal trestné oznámenie ako advokát konajúci v mene svojho klienta.Tvrdenie, ktoré bolo dôvodom napadnutého vyhlásenia, teda nebolo zverejnené a nebolo ani určené pre verejnosť. Rovnako obsah uvedeného trestného oznámenia nezverejnil ani pán Jurašinović, ktorý uvedeným novinárom iba potvrdil, že ho podal ako advokát konajúci v mene svojho klienta, a zdržal sa akýchkoľvek ďalších komentárov. Tvrdenie, ktoré bolo dôvodom napadnutého vyhlásenia, teda nebolo zverejnené a nebolo ani určené pre verejnosť. Rovnako obsah uvedeného trestného oznámenia nezverejnil ani pán Jurašinović, ktorý uvedeným novinárom iba potvrdil, že ho podal ako advokát konajúci v mene svojho klienta, a zdržal sa akýchkoľvek ďalších komentárov, pričom trestné oznámenie je právny nástroj, ktorým osoba, ktorá ho podáva, len vyjadruje podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, a tým upozorňuje na tento údajný trestný čin orgány činné v trestnom konaní, aby mohli preskúmať, či je toto podozrenie opodstatnené alebo nie. Finančné zadosťučinenie, ktorého zaplatenie bolo sťažovateľovi uložené vo výške dvoch jeho mesačných platov vo funkcii prezidenta, nebolo neprimerané. To, že bol prezidentom štátu verejne vykresľovaný ako „bláznivý právnik, ktorý patrí do psychiatrickej liečebne“, malo škodlivé dôsledky na profesionálny a súkromný život pána Jurašinovića, ktorý opísal pred vnútroštátnymi súdmi. Očakávanie, že politickí predstavitelia by mali prejavovať vyššiu mieru tolerancie, než sa očakáva od osôb, ktoré nie sú verejne činné, neznamená len to, že by sa mali zdržať začatia trestného alebo občianskoprávneho konania proti osobám, ktoré mohli poškodiť ich povesť. Skôr to znamená, že sa musia zdržať odpovedí na takúto kritiku spôsobom, ktorý by mohol poškodiť povesť tých, ktorí ich urazili. Sťažovateľ ako vysokopostavený predstaviteľ štátu mal preto obzvlášť opatrne voliť svoje slová a reagovať iným spôsobom na obvinenie uvedené v predmetnom trestnom oznámení. Inými slovami, mal sa zdržať urážania advokáta, ktorý podal toto trestné oznámenie v mene svojho klienta v rámci výkonu svojich profesionálnych povinností a ktorý nebol povinný znášať kritiku v takej miere ako sťažovateľ.

Vyjadrenie zúčastnených strán:

Pán Jurašinović ako vedľajší účastník zdôraznil, že predmetné trestné oznámenie podal ako advokát svojho klienta v súvislosti so skutočnosťami, ktoré mohli zakladať podozrenie zo spáchania trestného činu. Francúzske orgány následne začali vyšetrovanie, ktoré trvalo niekoľko rokov. V tejto súvislosti nepodal žiadne verejné vyhlásenie týkajúce sa osoby sťažovateľa. Keď sa novinári pýtali na trestné oznámenie, ktoré podal v mene svojho klienta, iba potvrdil, že toto oznámenie bolo skutočne podané na niektorých chorvátskych štátnych príslušníkov. Ich mená neuviedol, pretože bol povinný zachovať mlčanlivosti o priebehu vyšetrovania. Keď sťažovateľ odpovedal na otázku novinárov o svojich väzbách s H. P., zameral sa na neho osobne namiesto na osobu jeho klienta. Použil pritom drsnú lekársku metaforu, ktorá mala osobitný význam pre všetkých Chorvátov, ktorí žili v komunistickom režime. Nedobrovoľná psychiatrická väzba bola metódou umlčania politických oponentov v mnohých komunistických krajinách. Vyhrážaním sa mu nedobrovoľnou psychiatrickou väzbou sa ho sťažovateľ snažil zdiskreditovať a prinútiť ho, aby sa vzdal obhajoby svojho klienta. Pán Jurašinović tvrdil, že hoci možná účasť prezidenta štátu na pokuse o vraždu bola určite vecou verejného záujmu, sťažovateľ nevysvetlil, ako uvedený urážlivý a hrozivý výrok - adresovaný jemu ako advokátovi, a nie jeho klientovi - prispel ku konštruktívnej diskusii o tejto veci.

Národná rada advokátov a Parížska advokátska komora ako vedľajší účastníci tvrdili, že ESĽP by mal konštatovať, že odsúdenie osoby, ktorá sa vyhrážala advokátovi za to, že vykonáva svoju prácu, vnútroštátnymi súdmi nepredstavuje porušenie článku 10 Dohovoru, keďže takýto zásah sledoval legitímny cieľ, bol primeraný a v demokratickej spoločnosti nevyhnutný. Absencia sankcií za zastrašujúce alebo výhražné výroky alebo vyhrážky voči advokátom, najmä ak takéto výroky pochádzali od vplyvných verejných činiteľov, môžu prinútiť advokátov, aby sa vzdali obhajoby svojich klientov, a mohli tak mať vážne dôsledky na riadny výkon práva na obhajobu a právo na prístup k súdu, ktoré boli základnými zložkami práva na spravodlivý proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

posúdenie vo veci samej:

ESĽP opakuje, že urážlivé vyjadrenie sa môže vymykať ochrane slobody prejavu za veľmi zriedkavých a výnimočných okolností, ak ide o bezdôvodné znevažovanie a jeho jediným zámerom je urážka. Napríklad vo veci Rujak, v ktorej sa sťažovateľov výrok týkal najmä vulgárnych a urážlivých výrazov, súd po vytvorení úsudku na základe kontextu týchto výrokov rozhodol, že sa nesnažil „šíriť informácie alebo myšlienky“, ale že jeho jediným zámerom bolo uraziť. Takéto okolnosti v tomto prípade neexistujú a súd konštatuje, že sťažovateľ chcel svojim vyjadrením poprieť závažné obvinenia vznesené proti nemu v trestnom oznámení, ktoré vypracoval a podal pán Jurašinović v mene svojho klienta. Nemožno teda tvrdiť, že sťažovateľ sa nesnažil sprostredkovať žiadne informácie alebo myšlienky a že jeho jediným zámerom bolo uraziť pána Jurašinovića.

ESĽP dospel k záveru, že vnútroštátny rozsudok predstavuje zásah do sťažovateľovho práva na slobodu slova garantovaného čl. 10 ods. 1 Dohovoru, predmetný zásah mal oporu vo vnútroštátnom práve spĺňajúcom požadované kvalitatívne kritéria podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru a sledoval legitímny cieľ, ktorým bola ochrana dobrej povesti tretích osôb, menovite dobrej povesti pána Jurašinovića. Jedinou zostávajúcou otázkou, ktorú je potrebné zodpovedať je, či predmetný zásah bo nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.

ESĽP poznamenáva, že sťažovateľ uviedol, že pán Jurašinović potrebuje psychiatrickú liečbu. Sťažovateľ toto vyhlásenie spravil v čase, keď bol prezidentom štátu, a bolo široko rozšírené v rôznych médiách. Preto bez ohľadu na to, či sa toto vyhlásenie malo chápať doslovne alebo metaforicky súd akceptuje, že to mohlo nielen poškodiť povesť pána Jurašinovića, ale aj podnietiť predsudky voči nemu v jeho profesionálnom aj spoločenskom živote. Súd preto konštatuje, že výrok sťažovateľa dosiahol úroveň závažnosti, ktorá mohla viesť k porušeniu práv pána Jurašinovićapodľa článku 8 Dohovoru. Na základe poznámky Súd tiež zastáva názor, že odkazovanie na potrebu psychiatrickej liečby a jej používanie ako urážky je neúctivé voči osobám s duševnými problémami.

V prípadoch týkajúcich sa konfliktu medzi právom na dobrú povesť a právom na slobodu prejavu sa od vnútroštátnych súdov, ktoré prejednávajú žaloby na ochranu osobnosti, očakáva, že vykonajú vyváženie týchto dvoch práv, a to v súlade s kritériami stanovenými v judikatúre ESĽP týkajúcej sa tohto typu prípadov, medzi ktoré patria:či sa prispelo k diskusii vo verejnom záujme, známosť dotknutej osoby, jeho alebo jej predchádzajúce správanie, obsah, formu a dôsledky príslušného výroku a prísnosť uloženej sankcie.V prípadoch, ako je aj tento, sa od vnútroštátnych súdov môže vyžadovať, aby zohľadnili aj určité ďalšie kritériá: v tomto prípade môže byť pre výsledok vyvažovania dôležité napríklad postavenie sťažovateľa ako politika a vysokopostaveného predstaviteľa štátu a na druhej strane postavenie pána Jurašinovića ako advokáta.

ESĽP sa domnieva, že pán Jurašinović nebol verejne činnou osobou predtým, ako sa informácie o časti obsahu trestného oznámenia objavili v chorvátskych médiách, a neurobil ani žiadne verejné vyhlásenie týkajúce sa sťažovateľa. Keď ho kontaktovali novinári, potvrdil len to, že trestné oznámenie podal v rámci svojej profesionálnej činnosti, konkrétne ako advokát konajúci v mene svojho klienta, a zdržal sa akýchkoľvek ďalších komentárov. Hoci nie je jasné, ako sa obsah trestného oznámenia dostal do médií, pán Jurašinović poprel, že by tieto informácie zverejnil, a teda tvrdenie, ktoré vyvolalo vyhlásenie sťažovateľa, nebolo zverejnené a ani nebolo určené pre verejnosť. Rovnako nemožno povedať, že pán Jurašinović vedome vstúpil do verejného priestoru.Jeho situácia sa teda nedá porovnať so situáciou osôb, ktoré sa dobrovoľne vystavujú verejnej kontrole na základe svojej úlohy politikov, verejných činiteľov alebo účastníkov verejnej diskusie o otázke verejného záujmu, a od ktorých sa preto vyžaduje vyššia miera tolerancie, než by sa očakávala od osôb, ktoré nie sú verejnými činiteľmi, v súvislosti s ktorými sú prijateľné širšie hranice kritiky.

Narozdiel od vnútroštátnych súdov, ktoré kvalifikovali vyhlásenie sťažovateľa ako skutkové tvrdenie, a nie ako hodnotový úsudok, ESĽP dospel k záveru, že vzhľadom na skutočnosť, že aj pán Jurašinović predmetné vyhlásenie chápal ako drsnú lekársku metaforu súd nemôže dospieť k inému záveru, než že napadnutý výrok bol skutočne metaforou a ako taký predstavoval čistý hodnotový úsudok, a preto ho nebolo možné preukázať.

Podľa názoru ESĽP je údajná účasť prezidenta štátu na pokuse o vraždu a/alebo jeho možné prepojenie s organizovaným zločinom nepochybne vecou verejného záujmu. Sťažovateľ mal právo odpovedať na takéto obvinenie a brániť sa, čo najprv urobil tým, že uviedol určité skutkové tvrdenia, v ktorých poprel akékoľvek spojenie s H. P., osobou spojenou s organizovaným zločinom avšak nielenže vyjadril svoj názor, že myšlienka, že stojí za pokusom o vraždu a má spojenie s organizovaným zločinom, je absurdná, ale zašiel ešte ďalej a pokúsil sa zdiskreditovať pána Jurašinovića ako osobu, ktorej možno dôverovať, urážlivým vyhlásením s použitím znevažujúcich a drzých výrazov. Nič nenasvedčuje tomu, že by sťažovateľ nemohol odmietnuť závažné obvinenia, ktoré mu boli vznesené, bez použitia napadnutého jazyka. Osobnou urážkou pána Jurašinovića sťažovateľ neprispel k diskusii o veci verejného záujmu a prekročil hranice prijateľnej kritiky.Pokiaľ ide o formu vyhlásenia, sťažovateľ predmetné vyhlásenie urobil v čase, keď bol prezidentom štátu, pričom bolo široko rozšírené v rôznych médiách. Jeho výrok tak mohol spôsobiť väčšiu ujmu na povesti pána Jurašinoviča.

ESĽP vo viacerých prípadoch zdôraznil, že advokáti zohrávajú dôležitú úlohu pri výkone spravodlivosti a že slobodný výkon povolania advokáta je nevyhnutný pre plnú realizáciu základného práva na spravodlivý proces zaručeného článkom 6 Dohovoru. Ďalej si uvedomuje, že v mnohých členských štátoch Rady Európy dochádza k obťažovaniu, vyhrážkam a útokom na právnikov. V tomto prípade však vnútroštátne súdy konštatovali, že vyhlásenie sťažovateľa nepredstavovalo hrozbu nedobrovoľného psychiatrického uväznenia a súd nemá dôvod spochybňovať toto posúdenie.Napriek tomu sa domnieva, že útok vysokopostavených predstaviteľov štátu na povesť advokátov a ich zosmiešňovanie s cieľom izolovať ich a poškodiť ich dôveryhodnosť - ako to urobil sťažovateľ v tomto prípade - je často rovnako účinný ako hrozba, ktorá bráni advokátom vo výkone ich povinností. Takéto vyhlásenia by mohli, mať vážne dôsledky pre práva obvineného a právo na prístup k súdu, ktoré sú základnými zložkami práva na spravodlivý proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Napokon ESĽP berie do úvahy skutočnosť, že v čase, keď sťažovateľ urobil napadnuté vyhlásenie, bol pán Jurašinović viazaný mlčanlivosťou o trestnom vyšetrovaní vo Francúzsku. To mu znemožňovalo odpovedať (napríklad tvrdením, že obvinenia uvedené v trestnom oznámení neboli absurdné, ako to naznačoval sťažovateľ vo svojom vyhlásení) a stavalo ho do ešte nevýhodnejšej pozície voči‑ voči sťažovateľovi, vplyvnému predstaviteľovi štátu, ktorý sa vzhľadom na svoju funkciu prezidenta štátu tešil veľkej pozornosti médií.

Sumu nemajetkovej ujmy, ktorú mal sťažovateľ zaplatiť, predstavovala približne 6 660 EUR v rozhodnom čase. Táto suma predstavovala napríklad dve tretiny sumy, ktorú chorvátske súdy bežne priznávajú ako náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s nemajetkovou ujmou spôsobenou nezákonnou smrťou súrodenca. Hoci sa teda výška tejto odmeny môže zdať značná, ESĽP opakuje svoje vyššie uvedené zistenia, že slová vyslovené vysokopostavenými predstaviteľmi štátu majú väčšiu váhu, a preto ich vyhlásenia, ktoré poškodzujú povesť iných, spôsobujú väčšiu ujmu, a že vyhlásenie sťažovateľa, na ktoré pán Jurašinović nemohol reagovať, bolo široko rozšírené rôznymi médiami.

Okrem toho, ako je uvedené vyššie, výrok sťažovateľa nielenže poškodil povesť pána Jurašinovića, ale mohol mať aj “ochromujúci”, odrádzajúci účinok na výkon jeho profesionálnych povinností advokáta. Preto bolo priznanie náhrady škody v prejednávanej veci napriek jej výške primeranou sankciou na neutralizáciu tohto ochromujúceho účinku a primerané legitímnemu cieľu ochrany dobrej povesti pána Jurašinovića.

So zreteľom na všetky vyššie uvedené úvahy ESĽP dospel k záveru, že zásah do slobody prejavu sťažovateľa bol “nevyhnutný v demokratickej spoločnosti” na ochranu povesti pána Jurašinovićaa na zabránenie “ochromujúcemu účinku” na profesionálne povinnosti vykonávané advokátmi, a teda v tomto prípade teda nedošlo k porušeniu článku 10 Dohovoru.

 

 

Diskusia