Aj mierny trest môže mať ochromujúci účinok na súdnictvo ako celok

 

Mgr. Erika Krutková, vyššia súdna úradníčka, Špecializovaný trestný súd

Aj mierny trest môže mať ochromujúci účinok na súdnictvo ako celok

I. V demokratickej spoločnosti sú otázky týkajúce sa deľby moci a potreby zachovania nezávislosti justície veľmi dôležitými otázkami všeobecného záujmu a vo všeobecnosti požívajú vysokú úroveň ochrany podľa článku 10 Dohovoru, v spojení s mimoriadne úzkym priestorom na voľnú úvahu zo strany orgánov štátnej moci, a to aj keď, má politický rozmer. Táto skutočnosť sama osebe nemôže viesť k záveru, že sa sudca nemôže vyjadriť k danej téme. Otázky týkajúce sa nezávislosti súdnictva od politickej moci sú tak či onak súčasťou celkovej politiky týkajúcej sa štruktúry a fungovania štátu.

II. Je síce pravdou, že osobitné poslanie justície v spoločnosti ukladá jej členom povinnosť zdržanlivosti. Táto povinnosť má však špecifický účel: na rozdiel od advokátov sa členovia súdnej moci vyjadrujú tak, akoby vyjadrovali objektívny názor, ktorý je záväzný nielen pre osobu, ktorá sa vyjadruje, ale prostredníctvom nej aj pre celú justíciu. Preto môže byť nevyhnutné chrániť súdny systém pred deštruktívnymi útokmi bez akéhokoľvek vážneho základu, najmä ak povinnosť zdržanlivosti zakazuje dotknutým sudcom reagovať. Od sudcov sa najmä oprávnene očakáva, že budú uplatňovať svoju slobodu prejavu zdržanlivo vždy, keď môže byť spochybnená autorita a nestrannosť súdnictva, ako aj vtedy, keď sa vyjadrujú kriticky na adresu iných verejných činiteľov, najmä iných sudcov.

III. Aj uloženie relatívne mierneho trestu môže mať ochromujúci účinok nielen na samotného sudcu ale aj na sudcovský stav ako celok, a najmä na sudcov, ktorí sa chcú zapojiť do verejnej diskusie o legislatívnych alebo ústavných reformách, ktoré by mohli mať vplyv na súdnictvo alebo otázky týkajúce sa nezávislosti justície v širšom zmysle.

(rozsudok ESĽP vo veci Sarısu Pehlivan v. Türkiye zo dňa 06.06.2023 č. 63029/19)

 

Úvodná poznámka

Pod pojmom reforma slovník rozumie vykonať zmeny v (niečom, najmä v inštitúcii alebo praxi) s cieľom zlepšiť ich. Život však nie je slovník ale opomeňme negatívne konotácie, ktoré sa v priebehu posledných 30 rokov vývoja spoločnosti pridružili k tomuto pojmu. V poslednej dobe je možné si všimnúť potrebu reformovať najmä justíciu a jej organizáciu (Poľsko, Maďarsko, Izrael, Malta, USA, Slovensko,...) s rôznych dôvodov. Problémom diskusie však často býva, že keď dvaja hovoria o tom istom, nemusí to byť vždy o tom istom. A keď k chybe dôjde už na začiatku, alebo ešte skôr, nemôžeme očakávať, že prídeme k správnemu výsledku. Úlohou sudcu v diskusii o reforme justície nie je byť „za“ alebo „proti“ reforme, nech už sa pod tým pojmom skrýva čokoľvek, ale chrániť jej nezávislosť a právo ľudí na prístup k súdu a spravodlivosti a aktívne sa podieľať na zlepšení podmienok jej fungovania v najširšom slova zmysle. Za tým účelom sa sudca nielenže môže ale aj musí otvorene vyjadrovať k otázkam majúcim politický rozmer bez toho aby bol automaticky obviňovaný z „politikárčenia“ alebo zasahovania do prebiehajúcej predvolebnej kampane. Napriek tomu, že predmetné rozhodnutie sa týka justície, jeho závery je možné aplikovať aj na predstaviteľov prokuratúry alebo policajného zboru.

 

SKUTKOVÉ OKOLNOSTI

V rozhodnom čase bola sťažovateľka sudkyňou v Karşıyaka, v provincii İzmir. Bola tiež generálnou tajomníčkou odborového združenia sudcov Únie sudcov. V zmysle stanov tento odborový zväz, ktorý bol založený 16.11.2016, mal za cieľ podporovať právny štát, jeho rozvoj a kontinuitu a zachovanie nezávislosti a nestrannosti súdnictva.

Dňa 21.01.2017 Veľké Národné zhromaždenie Turecka prijalo zákon č. 6771, ktorým sa menila ústava. Hlavnou myšlienkou bol prechod na prezidentský systém vlády, reorganizáciou a rozšírením právomocí prezidenta republiky, zásadné zmeny v organizácii súdnictva, vrátane zrušenia vojenských súdov a reorganizácie ústavného súdu a Vysokej rady sudcov a prokurátorov, pokiaľ ide o počet ich členov a spôsob ich voľby. Novela bola schválená a nadobudla účinnosť po uskutočnení celonárodného referenda dňa 16.04.2017. Dňa 20.02.2017 bol uverejnený rozhovor so sťažovateľkou v celoštátnom denníku Evrensel, ktorý bol distribuovaný v tlačenej verzii a na jeho webovej stránke. Relevantné pasáže článku v tlači zneli takto:

V čase, keď sa blíži najdôležitejšie referendum v histórii krajiny, sa jedna z hlavných kritík [vznášaných voči] navrhovaným zmenám a doplneniam ústavy týka [odstránenia] rozdelenia moci, ktoré je nevyhnutnou podmienkou demokracie. Hovorili sme s generálnou tajomníčkou Únie sudcov Ayşe Sarısu Pehlivan, sudkyňou v Karşıyaka, o stave organizácie súdnictva [moci] a vplyvu zmien, ktoré boli uskutočnené vo Vysokej rade sudcov a prokurátorov (VRSP) v dôsledku prijatia novely ústavy, na justíciu.

Zmeny ústavy tiež menia zloženie NRSP. O akej zmene hovoríme a aký bude mať vplyv na súdny systém?

Podľa súčasného systému má VRSP dvadsaťdva členov. Štyroch z nich vymenúva prezident republiky, a to nie spomedzi sudcov, ale spomedzi vysokoškolských právnikov a advokátov. Troch riadnych členov vyberá Kasačný súd, dvoch Štátna rada a jedného Valné zhromaždenie Tureckej justičnej akadémie. Desať riadnych členov volia sudcovia a prokurátori prostredníctvom systému volebných schránok umiestnených v budovách súdov. Zmeny ústavy rušia právo Kasačného súdu, Štátnej rady, Tureckej justičnej akadémie a súdnych a správnych orgánov. Odteraz budú vo VRSP, ktorá stojí na čele súdnictva, pôsobiť len členovia zvolení prezidentom republiky a Veľkým národným zhromaždením Turecka.

Minister spravodlivosti bude naďalej predsedať rade [ex officio] a jeho námestník bude členom rady ako „prirodzený člen“. Ostatných jedenásť členov rady bude vymenovaných na základe nominácie. Štyroch členov bude menovať prezident republiky. Prezident [republiky] vyberie troch spomedzi sudcov a prokurátorov všeobecnej justície a jedného spomedzi sudcov a prokurátorov správnej justície. Siedmich členov bude voliť Veľké národné zhromaždenie Turecka. Z týchto siedmich členov budú traja z Kasačného súdu, jeden zo Štátnej rady a traja zo sféry univerzitných právnikov a advokátov. Ľudia, ktorí budú zvolení parlamentom, budú v skutočnosti tí, [ktorých] prezident [republiky] určil členom svojej [politickej strany zasadajúcej v parlamente].

SÚDNA MOC SA ODOVZDÁVA VÝKONNEJ MOCI

Okrem toho VRSP funguje prostredníctvom troch komôr, z ktorých jedna je zodpovedná za menovanie a jurisdikciu. Inými slovami, určuje, ktorý sudca bude pracovať v ktorom meste a kto bude prejednávať ktoré prípady. Zatiaľ čo [jedna z ďalších dvoch] komôr zodpovedá za vyšetrovanie sudcov a prokurátorov, druhá zodpovedá za povyšovanie. Svoju kariéru začíname na určitom stupni a každé dva roky sme hodnotení. Skúmajú sa prípady, ktoré sme počas tohto obdobia rozhodovali, správy inšpektorov, počet prípadov potvrdených kasačným súdom počas týchto dvoch rokov a pred zrušením systému, získané známky, na základe čoho sa rozhoduje o našom povýšení. Všetky tieto [prvky] posudzuje VRSP.

Hoci [niektorí] tvrdia, že dnes neexistujú súdy s osobitnou právomocou, trestné súdy v ich súčasnej podobe sú v skutočnosti súdy s osobitnou právomocou. Ľudia, ktorí na nich pracujú, vykonávajú veľmi dôležité funkcie. Tieto súdy bude formovať VRSP. Ak by ste nevedeli [vopred], kde sa bude vec riešiť, povedali by ste, že na tom nezáleží, ale [v súčasnosti] existujú predpisy, podľa ktorých určité druhy vecí prejednávajú určité súdy. Takže ľudia [pridelení] na tieto súdy budú [vybraní s ohľadom na tieto pravidlá], zo sudcov, ktorí nepôjdu proti politickej moci.

Pozmeňujúcim návrhom sa z názvu VRSP vypúšťa slovo „vysoká“. Stáva sa z nej Rada sudcov a prokurátorov (ďalej len "RSP"). Hoci sa to nemusí zdať ako veľmi významná zmena, v skutočnosti odráža transformáciu [ktorá sa uskutočňuje] a má psychologický účinok. Súdna moc už nie je [umiestnená] „na vrchole“, ale [je umiestnená] pod výkonnú moc. Inými slovami, dostáva sa do pozície „rady, ktorá bude pracovať pod vedením výkonnej moci“. To znamená, že súdnictvo nie je nezávislé.

ZANECHALI SME ZLÉ DEDIČSTVO

Ako hodnotíte zodpovednosť členov súdnictva za doterajší priebeh tohto procesu?

Problém je skutočne na našej strane. Nič z toho by sa nestalo, keby sme ako sudcovia dokázali zaujať pevný postoj, keby sme sa neohli (...). Vždy nám bola pridelená úloha „palice“ [v službách moci], táto [úloha] nám bola vnútená. Postavili sme sa na stranu tých najsilnejších. Nemohli sme [presadiť sa]. Zanechali sme zlé dedičstvo. Sme malá skupina, ktorá toto dedičstvo odmieta. Ani nám nie je dovolené dýchať. Mnohí naši kolegovia vnímajú nezávislosť a nestrannosť súdnictva takto: „Nikto mi nemôže povedať, aby som v tomto prípade urobil toto alebo prijal toto rozhodnutie“. To nie je nezávislosť súdnictva. [Nezávislosť pochádza od toho, kto rozhoduje o vašom vymenovaní, vašom poverení, vašom plate, [vašom] personáli, s ktorým pracujete, [vašom] rozpočte. My [nemáme] žiadny rozpočet, všetko [prichádza zhora].

SUDCOVIA NIE SÚ ŠTÁTNI ZAMESTNANCI

Členovia Združenia za jednotu v súdnictve povedali: „Konajte s nami vo voľbách, porazme cemaat [jeden z výrazov používaných pre Gülenovo bratstvo, ktoré je organizáciou označovanou tureckými orgánmi ako "FETÖ/PDY" ("Fetullahova teroristická organizácia/paralelná štátna štruktúra")] spoločne". Povedali sme: „Ani cemaat, ani vláda“. Vidíme aj to, ako výkonná moc využíva [verejnosť] a čo odobrala sudcom a prokurátorom, to sa stalo v priebehu rokov. Nestojíme [na strane] ani jedného z nich". Odpovedali: "[Čo čert nechce], ministerstvo spravodlivosti poskytuje [kancelárske potreby] sudcom a prokurátorom". Touto vetou naznačovali, že ministerstvo spravodlivosti a Združenie za jednotu sudcov sú spolu. Štát je povinný tieto veci poskytovať, je to tak organizované. My nie sme povinní s ním spolupracovať, pretože ich poskytuje. Je tu aj skutočnosť, že väčšina kolegov sa považuje za štátnych úradníkov, pričom si ani neuvedomujú, že rozhodujú v mene národa. Politické orgány to využívajú vo svoj prospech. Tri tisícosemsto ľudí bolo prepustených [ako radoví štátni zamestnanci] a ich náhradníci, ktorí prišli z advokátskej komory, nemali kvalifikáciu sudcov, prokurátorov atď [Politické orgány] nenesú žiadnu zodpovednosť za rozhodnutia, ktoré prijímajú. [Politické orgány] neberú tieto [veci] do úvahy, hovoria: „Prepustil som ich, nahradil som ich a hotovo“.

TÍ, KTORÍ HOVORIA O ZÁKONE, SA MUSIA ZJEDNOTIŤ

Ako to všetko ovplyvní spoločnosť? Môže krajine vládnuť bezprávie?

Zmeny ústavy zaviedli režim jedného muža, autoritatívny režim. Nemá to nič spoločné so súčasným prezidentom, je to veľmi nebezpečné bez ohľadu na to, kto je [dotyčná osoba]. Nemôžeme predvídať, čo sa stane, pretože pozmeňujúce návrhy neobsahujú žiadne ustanovenia o kontrolných mechanizmoch. Dokonca sa hovorí, že prezident bude môcť rozhodnúť o tom, ako sa bude zákon vykonávať. Je niečo také možné? Bude existovať prezident, ktorý bude členom [politickej] strany, možno dokonca okresný predseda z tejto strany začne mať vplyv na sudcov a prokurátorov. Doterajšie problémy ukazujú, čomu môžeme [čeliť] v budúcnosti.

ÚSTAVA PRESTALA BYŤ SPOLOČENSKÝM KONSENZOM

Ústava stanovuje rámec, neponecháva ho na iniciatíve jednotlivcov; stanovuje funkčné kontrolné mechanizmy a na tomto základe buduje [organizáciu štátu]. Ústava je výsledkom spoločenského konsenzu. Vidíme, že ústava takou prestane byť kvôli spôsobu, akým bola vypracovaná [prostredníctvom navrhovaných zmien a doplnení]. Napríklad nevieme, kto alebo aký [vysokoškolský] učiteľ ju pripravil. Je to ústava, ktorú úplne vymyslela jedna politická strana a druhá strana, ktorá ju podporuje. Potom poviete, že sa chystáte uplatňovať ju ako ústavu v celej krajine. Paralyzujete aj vôľu ľudí. Nechcete, aby bol jej obsah riadne vysvetlený, a neustále strašíte ľudí tvrdením, že tí ktorí ju nepodporujú sú stúpenci FETÖ, členmi PKK (Strany kurdských pracujúcich, nelegálnej ozbrojenej organizácie). Ľudia majú prirodzené právo vedieť, za čo hlasujú, a rozhodovať o svojej budúcnosti. V súčasnosti sú [uväznení] poslanci HDP (Ľudovodemokratická strana, ľavicová prokurdská politická strana), sú [uväznení] novinári. Bránite ľuďom písať, bránite im hovoriť a potom poviete, že ste urobili ústavné zmeny, to nie je možné a takto to nemôže pokračovať. Nebude to fungovať, ani keď zvíťazí strana za „áno“. Čo sa stane s tou druhou časťou [spoločnosti, ktorá hlasuje proti], [ako môžu] nemať pocit, že sem nepatria? [Takto to ďalej nejde. Takáto spoločnosť, takáto krajina sa buď zrúti a zmizne z dejín, alebo sa otrasie a postaví sa na nohy. Preto sa ľudia, ktorí skutočne veria v právo, musia spojiť. V súdnictve takíto ľudia sú, ale sú veľmi neorganizovaní a mlčia. Dôležité je mať niečo, čo dokáže spojiť týchto ľudí, ktorí to cítia rovnako. Preto sme tu. Hovorme jedným hlasom, bojujme, držme sa spolu. Pretože nemáme kam inam ísť.

Čo budete ako odborová organizácia robiť počas referenda?

Ako odborová organizácia sme sa v referende vyslovili za „nie“, pretože sme presvedčení, že zmeny ústavy povedú k autoritatívnej vláde a vláde jedného muža. Tento názor vyjadrujeme všade, kde môžeme. Naši priatelia to vysvetľujú v televíznych programoch a v článkoch, ktoré [uverejňujú]. Budeme naďalej vyjadrovať svoj názor, hovoriť a diskutovať. Právo je útočiskom, kam sa môžu uchýliť všetci tí, ktorí utrpeli nespravodlivosť; nesmieme toto útočisko stratiť, inak sa utopíme v búrkach. Pozývame našich priateľov, aby sa zorganizovali. Organizovaný boj vždy dodáva silu.

ORGANIZAČNÉ PROCESY V SÚDNOM SYSTÉME

Pokiaľ je nám známe, organizácia sudcov a prokurátorov v Turecku sa začala v roku 2006 prostredníctvom združenia sudcov YARSAV. Ako ste sa organizovali vy?

Keď bola založená spoločnosť YARSAV, pracovala som na obchodnom súde v Ankare. Bol to proces, ktorý sa začal pod vedením Ö.F.E. s kolegami prokurátormi a vyšetrujúcimi sudcami na kasačnom súde - všetci títo priatelia boli následne VRSP [v zložení] z roku 2010 presunutí inam - bola vytvorená zakladajúca správna rada, vypracované stanovy a otvorené na podpis. Podpísala som ich s veľkým nadšením, hovoriac si: „bude [požiadavka] na práva v súdnictve, budeme určovať budúcnosť našej profesie, budeme chrániť naše práva pred politickou mocou, aspoň budeme mať spoločný hlas, bude nás počuť“. YARSAV vznikla s päťstojeden zakladajúcimi členmi. Hneď potom sa konalo valné zhromaždenie a ja som vstúpila do riadiacich orgánov ako náhradný člen. Diskutovali sme o tom, čo by sme mali robiť, čomu by sme sa mali prioritne venovať, proti akým nariadeniam by sme sa mali odvolať, ako riešiť chyby, ktoré sme chceli napraviť v postupoch pri prijímaní sudcov a prokurátorov, a podnikli sme mnohé právne kroky.

Ústne skúšky pri prijímaní sudcov a prokurátorov sa nezaznamenávali, čo viedlo k veľkému [zvýhodňovaniu]. Iniciovali sme konanie, aby sa nahrávalo, aby sa mohlo použiť ako dôkaz v prípade námietky, a aby sa zabezpečilo, že [v zložení komisie] budú nielen členovia ministerstva spravodlivosti, ale aj externí odborníci, ako sú psychológovia, sociológovia, odborníci na komunikáciu - pretože je dôležité, aby sa sudca vedel vyjadrovať, aby vedel odovzdať osobe, s ktorou hovorí, čo chce povedať, aby vedel čítať reč tela atď. Našu žiadosť o nahrávanie odmietli s tým, že „to považujeme za zásah do súkromia“. To bolo, samozrejme, irelevantné. Jediné, čo urobili, bolo, že rozšírili zloženie komisie o niekoľko ľudí z kasačného súdu.

Spoluprácou s justičnými organizáciami v zahraničí sme umožnili [súdnictvu] otvoriť sa vonkajšiemu svetu. Nikdy sme si nekládli otázky o sudcoch v iných krajinách, o tom, ako sa líšia od nás, o ich pracovných podmienkach. Hovorili sme s týmito sudcami a prokurátormi, ako sme len mohli. Počas procesov Ergenekon- Balyoz sme pozvali prokurátora, ktorý viedol operáciu Čisté ruky v Taliansku, aby vystúpil v paneli a podelil sa s nami o svoje skúsenosti. Kým sme tieto iniciatívy rozvíjali, politické orgány vyhlásili: „YARSAV [únia sudcov a prokurátorov] sa stala YARSAP [strana sudcov a prokurátorov], [rovnako] ako vytvárajú politickú stranu.“ M.A.Ş. bol v tom čase ministrom spravodlivosti. Niektorí ľudia hovorili správne veci a politickým orgánom sa to nepáčilo. S cieľom zdiskreditovať [nás] v očiach verejnosti vydávali vyhlásenia typu: „tieto osoby by mali zanechať svoje taláre a vstúpiť do politiky“.

Voľby [v rámci únie] sa konali v roku 2009. Zakladajúcemu predsedovi [Ö.F.E.] bolo znemožnené prevziať vedenie. Prispeli k tomu mnohé faktory. Všetci boli prekvapení. Ľudia hovorili: „pretože sa do YARSAV pridalo veľa členov cemaatu, [Ö.F.E.] nemohol byť zvolený“. E.Ü.T. bol zvolený na valnom zhromaždení [na ktorom sa konali voľby]. Potom sa konalo referendum v roku 2010. V roku 2010 sa konalo aj mimoriadne valné zhromaždenie združenia, možno preto, aby sa uistilo a prekonalo neúspech volieb do VRSP.

Povedali sme si, že posúdime [relevantnost] dôvodov, ktoré vysvetľujú neúspech kandidatúry Ö.F.E. vo voľbách vstupom členov cemaatu. Spustili sme hnutie „JARSAV je pre nás všetkých“, ale nepodarilo sa nám presvedčiť členov na valnom zhromaždení. Preto sme vedenie odovzdali E.Ü.T.

Ako prebiehal proces vytvárania odborov?

Po tom, čo sa osvedčilo a rozrástlo, sa stalo členom združení v zahraničí. Mysleli sme si, že teraz sú na rade odbory. V roku 2011 sme vypracovali stanovy pod názvom YARGI-SEN a predložili sme podklady na prefektúru v Ankare. Zástupca prefekta váhal, či žiadosť prijať, ale nakoniec ju prijal. Po veľmi krátkom čase prefektúra v Ankare začala konanie o rozpustení, pričom uviedla, že „sudcovia a prokurátori nemôžu vytvoriť odborovú organizáciu“. Bolo nám povedané: „môžete sa organizovať v [odborovej] pobočke kancelárskych [pracovníkov]“. Zvolali sme valné zhromaždenie a [na ňom] sa rozhodlo, že sa budeme organizovať ako sudcovia a prokurátori a že by sme nemali zmeniť a doplniť stanovy. Súd rozpustil zväz so slovami „neuposlúchli ste upozornenie“. Prípad sa dostal ku kasačnému súdu a [v rámci tohto súdu] prebehla diskusia medzi dvoma prístupmi, z ktorých jeden zastával názor, že [zväz] nemôže byť [za žiadnych okolností] založený, a druhý, ktorý zastával názor, že môže, ale nakoniec kasačný súd po uvedení určitých nedostatkov schválil rozhodnutie o rozpustení zväzu.

Potom sme sa obrátili na [Medzinárodnú organizáciu práce] a potom na [Európsky súd pre ľudské práva]. Konanie tam pokračuje.

V roku 2012 sme vytvorili aj odbory sudcov, pričom sme pri tvorbe stanov zohľadnili body, ktoré súd uviedol vo svojom rozhodnutí odôvodňujúcom zrušenie prvej štruktúry. Opäť podali žiadosť o rozpustenie našej druhej únie, ale tentoraz ju súd zamietol a kasačný súd potvrdil [toto rozhodnutie].

Odbory máme už štyri roky. Ale keďže zakladatelia YARSAV-u sa rozišli a YARSAV bol rozpustený, kolegovia sa neodvažujú vstúpiť. Myslíme si, že na tom nezáleží, že existujeme a že počet našich členov, rovnako ako naša organizácia, bude určite ďalej rásť. Podali sme žiadosť o vstup do MEDEL [European Magistrates for Democracy and Freedom], medzinárodnej organizácie odborových zväzov v [súdnictve], ktorá našu žiadosť preskúma na svojom zasadnutí v apríli budúceho roka, a to ako pozorovateľ. Sudcovia sú organizovaní v mnohých krajinách, majú odbory, združenia a medzinárodnú organizáciu (...)

Odborová organizácia zahŕňa mzdové požiadavky a sociálne práva, o ktorých rokuje so zamestnávateľom. Čo ste mali na mysli a o čo ste sa usilovali, keď ste zakladali svoju organizáciu?

(...) sledujeme, ako zákony a nariadenia (...) ovplyvňujú každodenný život každého z nás. Rozhodli sme sa [že] budeme politickým stranám poskytovať aspoň [nápady], poskytovať im naše názory a zaujímať stanoviská [k problémom, ktoré sa vyskytnú]. Okrem toho budeme, samozrejme, pracovať, ako sme povedali, na osobnostných právach, pracovných podmienkach a odbornom rozvoji našich členov. Pokiaľ ide o zvýšenie platov, Únia sudcov pred svojím rozpustením vypracovala štúdiu a pripravila návrh petície. V mene únie sme podnikli právne kroky, ale Štátna rada ju zamietla s tým, že únia nemôže zastupovať [svojich členov] pri určitých rozhodnutiach.

USKUTOČNILI SME ŠTÚDIU O NAŠICH PRACOVNÝCH PODMIENKACH

Bola vypracovaná aj štúdia o pracovných podmienkach, ktorú vypracovala YARSAV, a ktorá sa týkala otázky, koľko prípadov by mal sudca vybavovať. Bola to veľmi dobrá štúdia. Urobili sme ju v spolupráci s Ordre des Médecins. Tieto zažltnuté papiere v spisoch nesú prach a baktérie. Máme aj choroby z povolania, ako sú tortikolis, zlé držanie tela pri sedení, hernie platničiek, tachykardia, očné a kožné problémy. Ale keďže sa nás politická moc vždy snažila vtesnať do politickej formy, táto práca bola vždy odsunutá do úzadia a nikto o nej nikdy nepočul. Ale hlavnou úlohou, na ktorej pracujeme, je, samozrejme, právo a cieľom vytvorenia nášho zväzu je presadiť naše práva. Vyjadrenie nášho názoru na otázky, ktoré ovplyvňujú náš každodenný život, [pomáhať vyvolať diskusiu o nich v rámci] politickej moci. Keď [prebiehali] príslušné legislatívne práce, pripravili sme dokumentáciu a poslali sme ju politickým stranám, ale nie všetky boli [tomuto prístupu] naklonené, CHP (Republikánska ľudová strana, hlavná opozičná politická strana) áno, a my [sme sa začali nazývať] predvoj CHP. Keď sa [Ö. F. E.] chcel počas nedávnej legislatívnej práce zúčastniť na parlamentných rozpravách, poslanec MHP (Strana národnej akcie) ho vyhodil. Nesúhlasia ani s tým, aby vás vypočuli, a potom sa vás snažia spojiť s inou politickou stranou. Podnikli sme aj ďalší projekt. Rozsudky kasačného súdu neboli zverejnené na UYAP (Národný informačný systém súdnej siete), pretože členovia kasačného súdu písali o týchto rozsudkoch knihy a zarábali na tom. Obhajovali sme myšlienku, že rozhodnutia kasačného súdu by mali byť prístupné v systéme UYAP. Pretože je jednoznačným právom sudcu vedieť, ako sa vyšší súd postavil k otázke, ktorá ho zaujíma, čomu prikladal význam, čo zrušil a čo schválil. Podali sme žalobu, kasačný súd podal pripomienky na svoju obhajobu, alebo [možno] nie, presne si to nepamätám, a potom si uvedomili, že prípad vyhráme, takže z vlastnej iniciatívy otvorili [prístup k rozsudkom] na UYAP. Urobili to preto, aby neprehrali prípad proti YARSAV.

 

Disciplinárne konanie proti sťažovateľke

Dňa 21.02.2017 tretia komora VRSP, berúc na vedomie list oznamovateľa, ktorý bol doručený v súvislosti s uvedeným rozhovorom, rozhodla o jeho postúpení na posúdenie inšpektorovi. Dňa 20.06.2017 v súlade s návrhom inšpektora, ktorý predložil po vykonaní kontroly, prvý senát RPS (pod novým názvom, ktorý dostal po nadobudnutí účinnosti zmien ústavy) vydal poverenie na vyšetrovanie sťažovateľky, keďže sa domnieval, že predmetné skutočnosti si vyžadujú vyšetrovanie. Dňa 28.05.2018 sťažovateľka na žiadosť druhej komory RSP predložila vyjadrenie k žalobe. V ňom tvrdila, že vyjadrenia uverejnené v spornom rozhovore poskytla ako generálna tajomníčka Únie sudcov a bez akejkoľvek zaujatosti a že tieto vyjadrenia boli súčasťou príspevku k vývoju vnútroštátneho práva vo verejnom záujme na pozadí diskusie o zmenách ústavy. Dňa 20.09.2018 druhá komora RSP najprv uložila sťažovateľke pokarhanie z dôvodu, že pri niektorých výrokoch v predmetnom rozhovore sa správala spôsobom, ktorý mohol poškodiť dobrú povesť a dôveru, ktorú si vyžaduje jej postavenie v rámci plnenia si služobných povinností ako aj mimo nich. Následne s prihliadnutím na prácu, ktorú sťažovateľka vykonala, na jej pozitívne výsledky a povýšenia, rozhodol o zmiernení uloženej sankcie a nakoniec uložil sťažovateľke zrážku z dvojdňového platu (t. j. 1 218 tureckých lír (TRY), čo k príslušnému dátumu zodpovedá približne 190 eurám.

Odôvodnenie tohto rozhodnutia znie takto: „V danom prípade v komentároch, ktoré zainteresovaná strana poskytla verejnosti v rozhovore [uverejnenom v denníku], keď vyjadrovala svoje názory na problémy týkajúce sa súdnictva a na negatívne [dôsledky], ktoré by mohli priniesť zmeny ústavy, použila výrazy, [ktoré] boli také, že podkopávali prestíž, ktorú má súdna moc v spoločnosti, a ktoré naznačovali myšlienku, že súčasné a minulé postupy spôsobili, že [sa] stala bezmocnou a nedôveryhodnou ako celok; pri vyjadrovaní svojho názoru na zmeny a doplnenia ústavy sa vyjadrila spôsobom, ktorý vyvolával dojem, že je politicky zaujatá [vzhľadom na] spoločenskú atmosféru, ktorú vyvolal priebeh referenda týkajúci sa uvedených zmien a doplnení, a treba dospieť k záveru, že obsah článku ako celku nezodpovedal rozvážnosti a zdržanlivosti, ktorú musí člen súdnej moci preukázať pri výkone svojej slobody prejavu.“

 

Všeobecné princípy

ESĽP opakuje, že všeobecné zásady uplatniteľné na slobodu prejavu sudcov, ako sú uvedené v jeho rozsudkoch vo veci Baka proti Maďarsku  a Eminağaoğlu proti Turecku sa uplatňujú aj v tomto prípade. Predovšetkým sa domnieva, že v demokratickej spoločnosti sú otázky týkajúce sa deľby moci a potreby zachovania nezávislosti súdnictva veľmi dôležitými otázkami všeobecného záujmu. Diskusia o veciach všeobecného záujmu vo všeobecnosti požíva vysokú úroveň ochrany podľa článku 10, spojenú s obzvlášť úzkym priestorom na voľnú úvahu zo strany príslušných vnútroštátnych orgánov. Aj keď otázka, ktorá vyvoláva diskusiu o súdnictve, má politický rozmer, táto samotná skutočnosť nepostačujúce na to, aby sa sudca nemohol vyjadriť k predmetnej téme. Je pravda, že osobitné poslanie súdnictva v spoločnosti ukladá členom súdnictva povinnosť zachovávať mlčanlivosť. Táto povinnosť má však špecifický účel: na rozdiel od advokátov členovia súdnej moci vyjadrujú objektívny názor, ktorý je záväzný nielen pre osobu, ktorá ho vyslovuje, ale prostredníctvom tejto osoby aj pre celú justíciu. Preto môže byť potrebné chrániť súdny systém pred deštruktívnymi útokmi bez akéhokoľvek vážneho základu, najmä keď povinnosť zdržanlivosti zakazuje dotknutým sudcom reagovať. Od sudcov sa najmä oprávnene očakáva, že budú uplatňovať svoju slobodu prejavu zdržanlivo vždy, keď môže byť spochybnená autorita a nestrannosť súdnictva a tiež vtedy, keď vyjadrujú kritiku voči svojim kolegom.

 

posúdenie VO VECI SAMEJ

ESĽP poznamenal, že v tomto prípade bola sťažovateľka disciplinárne potrestaná v dôsledku vyjadrení, ktoré urobila počas rozhovoru uverejnenom v celoštátnom denníku. Domnieva sa, že uloženie trestu sťažovateľke za názory, ktoré vyjadrila v rozhovore predstavuje zásah do výkonu jej práva na slobodu prejavu.

Medzi stranami je nesporné, že predmetný zásah mal právny základ a ESĽP je pripravený predpokladať, že toto ustanovenie mohlo predstavovať predvídateľný právny základ pre zásah, ktorý je predmetom sťažnosti. Bol tiež pripravený prijať, že zásah sledoval legitímny cieľ, a to zaručiť autoritu a nestrannosť súdnictva.

Na posúdenie toho, či bolo sporné opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, musí ESĽP posúdiť prípad ako celok. Pritom bude prikladať osobitný význam jednak postaveniu sťažovateľky ako sudkyne a jej funkcii generálnej tajomníčky sudcovskej únie a jednak obsahu výrokov sťažovateľky a okolnostiam, za ktorých boli urobené, ako aj rozhodovaciemu procesu, ktorý viedol k spornému opatreniu.

ESĽP v prvom rade poznamenáva, že sťažovateľka bola sudkyňou, keď vyslovila napadnuté výroky. Nemôže byť pochýb o tom, že toto špecifické postavenie, na základe jej prínosu k riadnemu fungovaniu súdneho systému a tým aj k dôvere verejnosti v neho, jej prisudzovalo povinnosti garanta základných slobôd a právneho štátu.

ESĽP potom poznamenáva, že v rozhodnom čase bola sťažovateľka aj generálnou tajomníčkou Sudcovskej únie, odborovej organizácie pôsobiacej na obranu právneho štátu a nezávislosti súdnictva, a že práve v tejto funkcii dala rozhovor. Preto vzhľadom na funkciu „spoločenského strážneho psa“, ktorú táto mimovládna organizácia mohla vykonávať, mala sťažovateľka nielen právo, ale aj povinnosť ako generálna tajomníčka legálnej odborovej organizácie, ktorá naďalej slobodne pôsobila, formulovať názor na otázky týkajúce sa fungovania súdnictva.

ESĽP preto po prvé poznamenáva, že sťažovateľka bola viazaná povinnosťou zdržanlivosti a zdržanlivosti, ktorá je neoddeliteľne spojená s jej postavením sudkyne a, po druhé, že ako generálna tajomníčka odborového zväzu sudcov prevzala úlohu aktéra občianskej spoločnosti. Preto mala právo a povinnosť vyjadriť svoj názor na ústavné reformy, ktoré by mohli mať vplyv na súdnictvo a nezávislosť súdneho systému.

Pokiaľ ide o podstatu pripomienok sťažovateľky, ESĽP poznamenáva, že sa týkali zmien predpokladaných ústavnou reformou a spôsobu, akým by tieto zmeny, najmä tie, ktoré sa vykonali vo Vysokej rade sudcov a prokurátorov, mohli ovplyvniť súdnictvo, proces združovania v súdnictve a prácu vykonávanú sudcovskými odborovými organizáciami. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla najmä to, že ústavná reforma tým, že zmenila podobu a štruktúru Vysokej rady sudcov a prokurátorov by narušila nezávislosť súdnictva. Vysvetlila, že s nadobudnutím účinnosti ústavných zmien sa do novovzniknutej RSP, ktorá bola povolaná riadiť súdnictvo a boli jej zverené dôležité právomoci, ako napríklad menovanie a povyšovanie sudcov, dostanú len členovia volení prezidentom republiky a parlamentu a domnievala sa, že sudcovia už nebudú môcť ísť proti vôli výkonnej moci. Ďalej zdôraznila význam spoločného boja sudcov, pričom zdôraznila, že sudcovia a prokurátori majú tiež svoj podiel zodpovednosti za svoju údajnú závislosť od výkonnej moci. Oznámila tiež, že odbory majú v úmysle hlasovať proti v nadchádzajúcom referende o ústavnej reforme.

ESĽP poznamenáva, že na základe práva disciplinárne stíhať, prekladať, povyšovať a dokonca odvolať z funkcie sudcu, má RSP veľmi silný vplyv na kariérny postup sudcov. Ochrana nezávislosti RSP od inej moci štátu nie je len jedným zo základných princípov demokratického systému v Turecku, ale predstavuje aj, pre celú justíciu, vrátane sťažovateľky, okolnosť, ktorá má priamy vplyv na ich profesijnú kariéru, v dôsledku čoho je predmetom diskusií a úvah, schopnú umožniť im vykonávať ich sudcovskú činnosť s úplnou nezávislosťou a nestrannosťou. V tomto kontexte neexistovali žiadne pochybnosti o tom, že výroky sťažovateľky tvorili súčasť debaty o konkrétnych záujmoch justície a spoločnosti ako celku.

Podľa názoru ESĽP skôr než o kritiku konkrétnych jednotlivcov alebo inštitúcií, išlo o výroky vyvolávajúce otázky týkajúce sa nezávislosti súdnictva voči výkonnej moci a zdôrazňovali dôležitosť zachovania tejto nezávislosti. V predmetnom rozhovore, sťažovateľka v podstate vyjadrila svoje obavy týkajúce sa, za prvé, okolností a spôsobu, v ktorých sa uskutočnila ústavná reforma, po druhé, excesov, ktoré pripisovala prezidentskému systému, ktoré vyplynuli z reformy a podľa nej mohli viesť k autoritárskemu režimu a po tretie dopad ústavných zmien na organizáciu a fungovanie orgánov justície a na nezávislosť súdnictva. ESĽP berie na vedomie že sťažovateľka tiež uviedla, že na tieto body poukázala aj Benátska komisia vo svojom stanovisku k uvedenej ústavnej novele.

Takéto vyjadrenia kritizujúce ústavné zmeny týkajúce sa súdnictva boli nepochybne predmetom veľkého verejného záujmu, ktorý by mal byť v demokratickej spoločnosti otvorený slobodnej diskusii. To platí o to viac, že v danom prípade sťažovateľkin pohľad na predmetné zmeny sa týkal súdneho systému a otázok ako je deľba moci a nezávislosť súdnictva. ESĽP sa preto domnieva, že tieto vyjadrenia jasne tvorili súčasť diskusie o otázkach verejného záujmu a vyžadovali vysokú úroveň ochrany.

ESĽP nestráca zo zreteľa skutočnosť, že referendum o zmenách ústavy, ktoré bolo predmetom sťažovateľkinho vyjadrenia, tiež predpokladalo zmeny v systéme vlády a štruktúry výkonnej a súdnej moci, a že v dôsledku toho politické usporiadanie bolo tiež implicitne predmetom tejto diskusie. Poukazuje na to, že otázky týkajúce sa nezávislosti súdnictva od politickej moci sú tak či onak súčasťou celkovej politiky týkajúcej sa štruktúry a fungovania štátu. Hoci výhrady možno vyjadriť, pokiaľ ide o politické vyhlásenia členov súdnictva, v danom prípade politický dopad výrokov sťažovateľky k uvedeným otázkam nemôže byť sám osebe dostatočným dôvodom na obmedzenie jej slobody prejavu ako generálnej tajomníčky organizácie sudcov v otázkach, ktoré sa týkajú podstaty jej povolania.

Okrem toho je dôležité zdôrazniť, že aj v prípade, že trest, zrážky z platu za dva dni, uložený v tomto prípade, môže byť považovaný za relatívne mierny, uloženie tohto trestu sťažovateľke malo odstrašujúci účinok nielen na samotnú sťažovateľku, ale aj na súdnictvo ako celok, najmä na sudcov, ktorí sa chcú zúčastniť na verejných diskusii o legislatívnych alebo ústavných reformách majúcich vplyv na súdnictvo alebo o všeobecnejších otázkach týkajúcich sa nezávislosti súdnictva.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy ESĽP dospel k záveru, že disciplinárne opatrenie uložené sťažovateľke za okolností daného prípadu nemožno považovať za nevyhnutné opatrenie v demokratickej spoločnosti v zmysle článku 10 § 2 Dohovoru a preto došlo k porušeniu článku 10 Dohovoru.

 

Diskusia