Aktuálny nález Ústavného súdu SR: Vylúčenie prísediaceho z dôvodu predchádzajúceho rozhodovania o súvisiacom trestnom čine

 

JUDr. Michal MANDZÁK, advokát

Aktuálny Nález Ústavného súdu SR: Obligatórne vylúčenie prísediaceho  z dôvodu predchádzajúceho rozhodovania o súvisiacom trestnom čine

Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 36/2023-63 zo dňa 09.08.2023  je významný z dvoch hľadísk.

Po prvé, nález jednoznačne potvrdzuje názor vychádzajúci z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorého je prísediaci vždy  vylúčený z rozhodovania o súvisiacich trestných činoch. Je tomu tak preto, lebo prísediaci ako  laik (na rozdiel od sudcu profesionála) sa nedokáže objektívne “odpútať” od predchádzajúceho rozhodovania o  súvisiacom trestnom čine a tak nestranne rozhodovať. Platí teda, že prísediaci musí byť vždy vylúčený z rozhodovania o súvisiacom trestnom čine, a to bez ohľadu na to, či pri predchádzajúcom rozhodnutí  došlo k porušeniu prezumpcii neviny alebo nie.

Po druhé, nález konštatuje ústavnú neudržateľnosť dovolacieho rozhodnutia z dôvodu nevysporiadania sa s relevantnými námietkami sťažovateľa.

Zvláštnosť nálezu spočíva v početnosti  výhrad Ústavného súdu SR,  ktoré vzniesol vo vzťahu k odôvodneniu dovolacieho rozhodnutia.

Jednalo sa o nasledovné námietky, s ktorými sa dovolací súd vôbec nevysporiadal: 

(i)        deformácia výpovedí  “kajúcníkov” z pohľadu poskytovania nezákonných výhod a neskúmania ich dôveryhodnosti znaleckým skúmaním; 

(ii)        zmena osoby zákonného sudcu dovolacieho senátu  po pridelení veci na základe rozvrhu práce bez náhodného výberu;

(iii)       nepredloženie veci Súdnemu dvoru EÚ za účelom prejednania predbežnej otázky spočívajúcej v prísnosti trestov vyplývajúcich z vnútroštátnej úpravy z pohľadu práva Európskej únie;

(iv)       nenaplnenie kvalifikačných znakov „po dlhší čas“ podľa § 138 písm. b) Trestného zákona, „spáchaný organizovanou skupinou“ podľa § 138  písm. i) Trestného zákona a „omamná látka v značnom rozsahu“ podľa § 172 ods. 3 písm. c) Trestného zákona;

(v)       nevymedzenie čiastkových útokov pokračujúceho trestného činu;

(vi)       “utajovanie” dôkazov orgánmi činnými  v trestnom konaní pred sťažovateľom.

 

Ústavný súd SR judikoval nasledovné relevantné závery:

“ I.        Ústavný súd pri bližšom hodnotení námietky sťažovateľa konštatuje, že prísediaca sudkyňa ktorá nebola sudcom – profesionálom a ktorá pred rozhodovaním vo veci sťažovateľa rozhodovala ako prísediaca sudkyňa aj vo veci o trestných činoch spolu súvisiacich, a to v rámci rozsudku o schválení dohody o vine a treste, v zmysle judikatúry ESĽP (pozri bod 38.16) mala byť bez ďalšieho vylúčená z konania a rozhodovania vo veci sťažovateľa. Ako sa zdá, zároveň jej účasť v senáte okresného súdu vo veci sťažovateľa mohla byť aj porušením zásady prezumpcie neviny za podmienky, že v rozsudku okresného súdu o schválení dohody o vine a treste č. k. 6 T 4/2019 z 1. marca 2019 neboli uvedené konštatovania, na ktoré pre takéto prípady poukazuje Súdny dvor (pozri bod 38.17).

II.         Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa s námietkou z už uvedeného pohľadu nevysporiadal, keďže nezaujal k jej podstate vecné stanovisko. Nevysvetlil, prečo by podľa jeho názoru malo byť možné realizovať zmenu v osobe zákonného sudcu (v osobe člena senátu) inak ako náhodným výberom, konkrétne novelizáciou rozvrhu práce, hoci práve táto otázka tvorila jadro námietky.  Bez toho, aby ústavný súd akokoľvek prejudikoval právny záver, ktorý prislúcha v rámci princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vysloviť najprv najvyššiemu súdu, treba poznamenať, že ide vlastne o riešenie otázky, akým spôsobom má byť kreované zloženie senátov najvyššieho súdu, teda či sa tak má diať náhodným výberom alebo administratívnym postupom na základe rozvrhu práce. Kým pridelenie veci senátu sa rieši náhodným výberom, tak zloženie jednotlivých senátov a prípadné zmeny v tomto zložení sa podľa názoru najvyššieho súdu majú riešiť administratívnym rozhodovaním (nie teda náhodným výberom).  Možno konštatovať, že i v tomto prípade došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 druhej vety charty.”

Nález Ústavného súdu SR, sp. zn.  II. ÚS 36/2023-63 zo dňa 09.08.2023^[1]:

 

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa J…… T….., narodeného ………, ………….., t. č. vo výkone trestu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby Ilava, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal Mandzák, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Tdo 48/2021 zo 14. septembra 2022 takto

 

r o z h o d o l :

 

1.         Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Tdo 48/2021 zo 14. septembra 2022   b o l i   p o r u š e n é   základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu, na zákonného sudcu a na prezumpciu neviny podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, jeho práva na spravodlivé súdne konanie a na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie a na prezumpciu neviny podľa čl. 47 druhej vety a čl. 48 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie.

 

2.         Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Tdo 48/2021 zo 14. septembra 2022 z r u š u j e   a    v e c    m u    v r a c i a na ďalšie konanie.

 

3.         Sťažovateľovi p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 757,74 eur, ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

 

4.         Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

 

O d ô v o d n e n i e :

 

………….

 

IV.       Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

38.       Za najzávažnejšiu námietku sťažovateľa (vzhľadom na jej potenciálne následky) treba považovať námietku nesprávneho zloženia senátu okresného súdu, v ktorom zasadala a o veci rozhodovala aj prísediaca sudkyňa , hoci vzhľadom na judikatúru ESĽP, ako aj Súdneho dvora mala byť podľa názoru sťažovateľa z konania a rozhodovania vylúčená pre zaujatosť, keďže predtým už (tiež ako prísediaca sudkyňa) rozhodovala vo veci (pôvodne obvineného za ten istý skutok), a to v rámci rozhodovania o schválení dohody o vine a treste (vec okresného súdu sp. zn. 6 T 4/2019). Malo tým dôjsť aj k porušeniu práva na prezumpciu neviny (pozri body 19 až 19.5).

38.1. Krajský súd je toho názoru, že okresný súd rozhodoval v zákonnom zložení senátu, keďže o námietke sťažovateľa proti zloženiu senátu okresného súdu rozhodol krajský súd, čo znamená, že táto námietka je bezpredmetná. Prezumpcia neviny sa týka osoby sťažovateľa v aktuálne vedenom trestnom konaní a nie je porušená, ak sa o jeho účasti na žalovanej trestnej činnosti zmieňuje výrok alebo odôvodnenie skoršieho rozhodnutia, ktorým bola odsúdená iná osoba (pozri body 5.1 a 5.2).

38.2. Najvyšší súd vo vyjadrení podpredsedníčky, ako aj sudcu JUDr. Klemaniča odkazuje v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa na argumentáciu uvedenú v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu č. k. 1 Tdo 48/2021 zo 14. septembra 2022 (pozri body 32 a 33).

38.3. Najvyšší súd v odôvodnení dovolacieho uznesenia zaujal v súvislosti s nevylúčením prísediacej sudkyne okresného súdu stanovisko, podľa ktorého vzhľadom na § 31 ods. 3 Trestného poriadku dôvodom vylúčenia sudcu alebo senátu nie je skoršie rozhodnutie sudcu alebo senátu o obvinenom, spoluobvinenom alebo iných obvinených, ktorých trestné činy spolu súvisia. Prísediaca sudkyňa rozhodovala vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 6 T 4/2019, a to 1. marca 2019 v rámci rozsudku o schválení dohody o vine a treste. Pokiaľ v tejto súvislosti malo podľa sťažovateľa dôjsť aj k porušeniu zásady prezumpcie neviny, treba poukázať na doslovne citovanú výhradu v rozsudku okresného súdu č. k. 6 T 4/2019 z 1. marca 2019 (pozri body 11.6 a 11.7).

38.4.    Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanoveným zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

38.5.    Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

38.6. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

38.7. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

38.8. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

38.9. Podľa čl. 47 druhej vety charty každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

38.10.  Podľa čl. 48 ods. 1 charty každý, kto je obvinený, sa považuje za nevinného, kým jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

38.11.  V demokratickej spoločnosti má zásadný význam, aby súdy vzbudzovali dôveru verejnosti a predovšetkým, pokiaľ ide o trestné konanie, u obvinených. Na tento účel čl. 6 dohovoru vyžaduje, aby tribunál spadajúci do jeho pôsobnosti bol nestranný (Padovani v. Taliansko).

38.12.  Nestrannosť znamená absenciu predsudkov alebo zaujatosti. Existencia nestrannosti na účely čl. 6 ods. 1 dohovoru musí byť určená subjektívnym testom, teda na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danom prípade, ako aj objektívnym testom, teda zisťovaním, či sudca ponúkol záruky dostatočné na vylúčenie akýchkoľvek legitímnych pochybností v tomto ohľade (Ferrantelli a Santangelo v. Taliansko).

38.13. Osobná nestrannosť sudcu sa predpokladá až do preukázania opaku (Morel v. Francúzsko).

38.14. Objektívny test znamená zistenie, či okrem osobného správania sudcu existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti, pričom v tomto ohľade môže byť do určitej miery dôležité aj zdanie (Wettstein v. Švajčiarsko).

38.15. Samotná skutočnosť, že sudca prvého stupňa už urobil predchádzajúce rozhodnutia týkajúce sa toho istého trestného činu, nemôže byť považovaná za takú, ktorá odôvodňuje obavy z jeho nestrannosti (Dragojević v. Chorvátsko). Rovnako samotná skutočnosť, že sudca už rozhodol o podobných, ale nesúvisiacich trestných obvineniach alebo že už súdil spoluobvineného v samostatnom trestnom konaní, sama osebe nepostačuje na spochybnenie nezaujatosti tohto sudcu v nasledujúcom konaní (Chodorkovskij a Lebedev v. Rusko).

38.16. Pri skúmaní nestrannosti vnútroštátneho súdu treba zohľadniť, či sudca, ktorý sa zúčastnil oboch konaní, bol profesionálnym sudcom, ktorého možno považovať za pripravenejšieho ako laického sudcu alebo porotcu zbaviť sa skúseností a zistení z predchádzajúceho procesu (Chodorkovskij a Lebedev v. Rusko, Meng v. Nemecko).

38.17. V rámci trestného konania začatého proti dvom osobám je prípustné, aby vnútroštátny súd najprv uznesením prijal vyhlásenie o vine prvej osoby pre trestné činy uvedené v obžalobe a údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou, ktorá neurobila vyhlásenie o vine, a následne rozhodol po vykonaní dokazovania vzťahujúceho sa na skutky vyčítané tejto druhej osobe o jej vine pod podmienkou, že na jednej strane uvedenie druhej osoby ako spolupáchateľa údajne spáchaných trestných činov je nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá urobila vyhlásenie o vine, a že na druhej strane v tom istom uznesení a/alebo obžalobe, na ktorú sa toto uvedené uznesenie odvoláva, sa jasne uvedie, že vina tejto druhej osoby nebola zákonným spôsobom preukázaná a bude predmetom samostatného vykonania dokazovania a rozhodnutia (uznesenie Súdneho dvora č. k. C-709/18 z 28. mája 2020).

38.18. V rámci aplikácie už uvedených zásadných právnych východísk na daný prípad treba z pohľadu ústavného súdu dospieť k záveru, že námietka sťažovateľa smerujúca proti zloženiu senátu okresného súdu v súvislosti s osobou prísediacej sudkyne je dôvodná.

38.19. Predovšetkým treba poznamenať, že sťažovateľ v podanom dovolaní v súvislosti s námietkou nesprávneho zloženia senátu okresného súdu výslovne poukazoval na stanovisko ESĽP vyplývajúce z jeho rozhodnutia vo veci Meng proti Nemecku, ako aj na stanovisko Súdneho dvora č. k. C-709/18 z 28. mája 2020. Najvyšší súd však napriek tomu sa touto konkrétne označenou argumentáciou nezaoberal, ba dokonca v podrobnom zhrnutí dôvodov podaného dovolania sa o nej ani nezmienil. Nereflektoval na ňu ani vo vyjadreniach podaných ústavnému súdu. Už len táto skutočnosť sama osebe budí vážne pochybnosti o správnosti záverov najvyššieho súdu týkajúcich sa námietky nesprávneho zloženia senátu okresného súdu.

38.20.  Ústavný súd pri bližšom hodnotení námietky sťažovateľa konštatuje, že prísediaca sudkyňa ktorá nebola sudcom – profesionálom a ktorá pred rozhodovaním vo veci sťažovateľa rozhodovala ako prísediaca sudkyňa aj vo veci o trestných činoch spolu súvisiacich, a to v rámci rozsudku o schválení dohody o vine a treste, v zmysle judikatúry ESĽP (pozri bod 38.16) mala byť bez ďalšieho vylúčená z konania a rozhodovania vo veci sťažovateľa. Ako sa zdá, zároveň jej účasť v senáte okresného súdu vo veci sťažovateľa mohla byť aj porušením zásady prezumpcie neviny za podmienky, že v rozsudku okresného súdu o schválení dohody o vine a treste č. k. 6 T 4/2019 z 1. marca 2019 neboli uvedené konštatovania, na ktoré pre takéto prípady poukazuje Súdny dvor (pozri bod 38.17). Konečný záver v tomto smere ústavný súd nemohol urobiť, keďže rozsudok okresného súdu o schválení dohody o vine a treste č. k. 6 T 4/2019 z 1. marca 2019 nemal k dispozícii.

39.       Sťažovateľ ďalej namieta porušenie práva na nestranného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 druhej vety charty aj v súvislosti s tým, že na najvyššom súde v rámci dovolacieho konania rozhodovali zaujatí sudcovia JUDr. Klemanič a JUDr. Bargel, hoci títo trpeli nedostatkom objektívnej nestrannosti. Konkrétne dôvody sťažovateľa vyplývajú z bodov 13 až 18. Námietka je založená na skutočnosti, že v minulosti sa obaja sudcovia zúčastnili rozhodovania v inej veci, v ktorej napokon ESĽP vyslovil záver o porušení práva sťažujúcej sa osoby (Mucha proti Slovensku). Pritom i tu išlo o problematiku posúdenia otázky obdobnej, akou bola otázka zaujatosti sudkyne. Objektívny pozorovateľ môže mať o nezaujatosti sudcov jasné pochybnosti. Otázka objektívnej nestrannosti sudcov je zvýraznená aj ich ďalším procesným postupom spočívajúcim v tom, že o námietke zaujatosti podanej proti nim vôbec nekonali, pričom 18 takéto rozhodnutie prijal iba JUDr. Bargel ako predseda senátu, hoci mal o tom rozhodovať celý senát uznesením.

39.1. Vo vzťahu k sudcovi najvyššieho súdu JUDr. Klemaničovi malo byť právo sťažovateľa na zákonného sudcu porušené aj tým, že JUDr. Klemanič bol ustanovený za člena senátu najvyššieho súdu už po pridelení veci sťažovateľa, pričom sa tak stalo bez náhodného výberu alebo vopred stanoveného algoritmu, a to zmenou rozvrhu práce (pozri bod 20.1).

39.2. Z prípisu predsedu senátu najvyššieho súdu JUDr. Bargela z 27. januára 2022 adresovaného obhajcovi sťažovateľa je zrejmé, že namietanú rozhodovaciu činnosť JUDr. Bargela a JUDr. Klemaniča (týkajúcu sa trestnej veci inej osoby, ktorou sa ESĽP zaoberal vo svojom rozhodnutí Mucha proti Slovensku) treba považovať za procesný postup súdu v konaní a vzhľadom na to o námietke zaujatosti nie je potrebné rozhodovať v zmysle § 32 ods. 6 Trestného poriadku. Vec sp. zn. 1 Tdo 57/2021 bola do senátu najvyššieho súdu 1 T pridelená náhodným výberom a členom tohto senátu (teda zákonným sudcom) bol aj JUDr. Klemanič, a to od 15. decembra 2021. Táto skutočnosť nie je ovplyvnená tým, že predmetná trestná vec došla na najvyšší súd už skôr (pozri bod 8).

39.3. Podľa podpredsedníčky najvyššieho súdu rozdielnosť právnych názorov orgánov činných v trestnom konaní a súdu na prejednávanú vec na jednej strane a procesných strán na strane druhej sa za dôvod vylúčenia sudcu nepovažuje. Námietka zaujatosti opierajúca sa o skutočnosť, že ESĽP rozhodol o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru v inej trestnej veci, v ktorej boli činní JUDr. Bargel a JUDr. Klemanič, nenapĺňa žiadny z taxatívne vymedzených dôvodov vylúčenia sudcu z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa. Čo sa týka námietky, že JUDr. Klemanič bol ustanovený za člena dovolacieho senátu až po pridelení veci, treba poukázať na čl. 27 ods. 2 posledné dve vety rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2021 v znení opatrenia č. 18, podľa ktorého ak sa v dôsledku zmeny v personálnom obsadení trestnoprávneho kolégia doplní neúplný senát, dovtedy nerozhodnuté veci prejedná a rozhodne senát v novom (doplnenom) zložení. V čase nápadu danej veci (15. októbra 2021) bol senát 1 T dlhodobo (takmer rok) neúplný, keď ho tvorili JUDr. Bargel a JUDr. Príbelský. Dňa 15. decembra 2021 bol na najvyšší súd preložený JUDr. Klemanič a bol zaradený do senátu 1 T (pozri body 30 a 31).

39.4. V súvislosti s námietkou objektívneho nedostatku nestrannosti JUDr. Bargela a JUDr. Klemaniča z dôvodu, že v rámci iného trestného konania rozhodovali a rozhodli v rozpore s právnym názorom ESĽP v otázke obdobnej, akou je posúdenie otázky nestrannosti a nezaujatosti sudkyne okresného súdu , ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd je vlastne toho názoru, že o takejto námietke ako námietke smerujúcej proti procesnému postupu nebolo potrebné rozhodovať. Z pohľadu ústavného súdu je v tejto súvislosti významné, že sťažovateľ záver, podľa ktorého vo vzťahu k JUDr. Bargelovi a JUDr. Klemaničovi bola námietka ich zaujatosti založená na ich procesnom postupe (rozhodli inak, ako podľa právneho názoru ESĽP rozhodnúť mali), v podanej ústavnej sťažnosti nenapáda, a teda netvrdí, že vyčítané pochybenie sudcov pri rozhodovaní netreba považovať za procesný postup v konaní.

39.5. Pokiaľ ide o to, že záver, podľa ktorého o námietke zaujatosti nie je potrebné rozhodovať, prijal iba predseda senátu JUDr. Bargel, ústavný súd v postupe predsedu senátu nevidí pochybenie, ktoré by mohlo byť z ústavnoprávneho pohľadu relevantné. Z § 32 ods. 6 Trestného poriadku možno vyvodiť, že k záveru o tom, že o námietke zaujatosti sa nebude konať z niektorého 19 z dôvodov tu uvedených sa nedospieva formalizovaným postupom (teda prijatím uznesenia), ale tak, že stanovisko konajúceho súdu k námietke zaujatosti sa oznámi strane, ktorá námietku zaujatosti podala. Nemožno považovať pritom za pochybenie, keď takéto oznámenie sa realizuje prípisom predsedu senátu.

39.6. Sťažovateľ ďalej namieta, že JUDr. Klemanič sa nestal členom senátu 1 T náhodným výberom, ale administratívnym rozhodnutím spočívajúcim v určitej novelizácii rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2021, ktorá bola prijatá až po tom, čo bola vec sťažovateľa náhodným výberom pridelená senátu, ktorý v tom čase mal podľa rozvrhu práce iné zloženie (JUDr. Klemanič jeho členom nebol, keďže v tom čase ešte ani nebol sudcom najvyššieho súdu).

39.7. Sťažovateľ v tejto súvislosti zdôrazňuje princíp, podľa ktorého príslušný sudca má byť určený náhodným výberom, ktorý nemožno nahradiť administratívnym rozhodnutím vzťahujúcim sa na veci napadnuté pred jeho vydaním, teda so spätnou účinnosťou, pretože v takomto prípade o náhodný výber nejde. Z pohľadu sťažovateľa princíp náhodného výberu vyplývajúci zo zákona je nadradený rozvrhu práce ako norme nižšej právnej sily.

39.8. Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (napr. Kraska v. Švajčiarsko).

39.9. Tým, že sa najvyšší súd uvedenou časťou námietky sťažovateľa nezaoberal a nevysporiadal sa s ňou, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 druhej vety charty.

39.10. Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na uvedené skutočnosti argumentácia najvyššieho súdu sa vo vzťahu k tejto námietke nejaví ako dostačujúca, resp. úplná, hoci ide nepochybne o potenciálne relevantnú námietku.

39.11. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa s námietkou z už uvedeného pohľadu nevysporiadal, keďže nezaujal k jej podstate vecné stanovisko. Nevysvetlil, prečo by podľa jeho názoru malo byť možné realizovať zmenu v osobe zákonného sudcu (v osobe člena senátu) inak ako náhodným výberom, konkrétne novelizáciou rozvrhu práce, hoci práve táto otázka tvorila jadro námietky.

39.12. Bez toho, aby ústavný súd akokoľvek prejudikoval právny záver, ktorý prislúcha v rámci princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vysloviť najprv najvyššiemu súdu, treba poznamenať, že ide vlastne o riešenie otázky, akým spôsobom má byť kreované zloženie senátov najvyššieho súdu, teda či sa tak má diať náhodným výberom alebo administratívnym postupom na základe rozvrhu práce. Kým pridelenie veci senátu sa rieši náhodným výberom, tak zloženie jednotlivých senátov a prípadné zmeny v tomto zložení sa podľa názoru najvyššieho súdu majú riešiť administratívnym rozhodovaním (nie teda náhodným výberom).

39.13. Možno konštatovať, že i v tomto prípade došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 druhej vety charty.

40.       K námietke porušenia práva na spravodlivé súdne konanie poskytnutím nezákonných výhod kľúčovému spolupracujúcemu obvinenému ktorý v skutočnosti (v rozpore s tvrdením 20 prokurátora) nie je v danej veci trestne stíhaný, preukázateľne sa svoju výpoveď učil, pričom v trestnej veci došlo k oslobodzujúcemu verdiktu práve s poukazom na nedôveryhodnosť (pozri body 22 až 22.2), ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v odôvodnení dovolacieho uznesenia, ale ani vo vyjadrení podpredsedníčky najvyššieho súdu adresovanom ústavnému súdu sa touto námietkou sťažovateľa nijako nezaoberá, hoci (najmä v rámci záverov, ku ktorým sa podľa tvrdenia sťažovateľa malo dospieť vo veci proti ) námietka sa javí ako potenciálne relevantná. I v tejto súvislosti preto je potrebné konštatovať porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 druhej vety charty.

41.       Obdobná je situácia v súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej mu neboli sprístupnené všetky dôkazy z jeho tajného sledovania a z odposluchov, hoci sa ich sprístupnenia s poukazom na judikatúru ESĽP dožadoval (pozri bod 23). Najvyšší súd nezaujal k tejto námietke žiadne stanovisko. I tu preto platí, že nevysporiadaním sa s námietkou došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 druhej vety charty.

42.       Hoci sťažovateľ predložil v priebehu konania odborné vyjadrenie znalca Selka na účely preukázania nedôveryhodnosti kľúčových svedkov (najmä) a navrhol znalecké skúmanie dôveryhodnosti spolupracujúcich obvinených, všeobecné súdy neposkytli obhajobe súčinnosť potrebnú pre realizáciu znaleckého skúmania (pozri body 24 až 25). Najvyšší súd k tejto námietke v dovolacom uznesení, ale ani v podaní ústavnému súdu nijaké stanovisko nezaujal, a teda s námietkou sa nijako nevysporiadal, hoci otázka práva svedka odmietnuť vypovedať postupom podľa § 130 Trestného poriadku, resp. postup v prípade prečítania odborného vyjadrenia znalca Selka sa javia ako potenciálne relevantné. Aj tu preto došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 druhej vety charty.

43.       Ďalšia námietka sťažovateľa poukazuje na čl. 49 ods. 3 charty, podľa ktorého prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu, čo podľa sťažovateľa má znamenať, že vnútroštátny súd sa môže odkloniť od vnútroštátnej úpravy z dôvodu jej neprimeranej prísnosti, pričom v tejto súvislosti sťažovateľ navrhoval krajskému súdu predloženie veci na posúdenie Súdnemu dvoru, čo sa však nestalo (pozri body 26 a 27).

43.1.    Najvyšší súd nezaujal k námietke žiadne stanovisko.

43.2.    Vzhľadom na absenciu odpovede na námietku, ktorú treba považovať za potenciálne relevantnú, ústavný súd dospel k záveru o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 druhej vety charty.

44.       Napokon sťažovateľ namieta, že najvyšší súd nijako nereagoval na jeho námietky uplatnené v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Skutok vymedzený v obžalobe, resp. v rozsudkoch okresného súdu a krajského súdu by mohol byť maximálne pokračujúcim trestným činom, v dôsledku čoho bolo potrebné túto skutočnosť vymedziť najmä s dôrazom na ustálenie čiastkových skutkov pokračovacieho trestného činu, pričom pri každom čiastkovom útoku by mali byť identifikovaní obvinení, ktorí sa čiastkového skutku mali dopustiť, tak, aby bolo jasné, ktoré čiastkové útoky sa im kladú za vinu. Takéto vysvetlenie však všeobecné súdy sťažovateľovi neposkytli. Sťažovateľ namietal i nenaplnenie kvalifikačných znakov „po dlhší čas“ podľa § 138 písm. b) Trestného zákona, „spáchaný organizovanou skupinou“ podľa § 138  písm. i) Trestného zákona a „omamná látka v značnom rozsahu“ podľa § 172 ods. 3 písm. c) Trestného zákona, avšak žiadnu relevantnú odpoveď nedostal (pozri bod 28).

45.       Najvyšší súd sa k týmto námietkam nijako nevyjadril. I tu preto možno dospieť k záveru o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 druhej vety charty.

46. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že dovolacím uznesením najvyššieho súdu č. k. 1 Tdo 48/2021 zo 14. septembra 2022 boli porušené základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu, na zákonného sudcu a na prezumpciu neviny podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, jeho práva na spravodlivé súdne konanie a na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie a na prezumpciu neviny podľa čl. 47 druhej vety a čl. 48 ods. 1 charty (bod 1 výroku nálezu).

47.       Podľa § 133 ods. 2 a 3 písm. a) a b) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu č. k. 1 Tdo 48/2021 zo 14. septembra 2022 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Bude úlohou najvyššieho súdu aplikovať právne závery ústavného súdu na danú vec.

48.       Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nebolo možné vyhovieť (bod 4 výroku nálezu).

49.       Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

50.       Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu; b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

51.       Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

52.       Podľa čl. 49 ods. 3 charty prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu.

53.       Ústavný súd nevidel dôvod vyhovieť ústavnej sťažnosti, čo sa týka porušenia citovaných ustanovení ústavy, dohovoru a charty, a to z nasledujúcich dôvodov:

54.       Namietané porušenie čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a c) dohovoru súvisí podľa sťažovateľa s námietkou, podľa ktorej v priebehu trestného konania nebolo dostatočne zrejmé, ktorých čiastkových útokov a akým spôsobom sa mal sťažovateľ zúčastniť. Podľa názoru ústavného súdu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 druhej vety charty konštatované vo výroku 1 nálezu plne vystihuje právnu kvalifikáciu pochybenia, ktorého sa najvyšší súd dopustil.

55.       Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 13 dohovoru, zrejme súvisí s názorom sťažovateľa, podľa ktorého o tom, že sa o námietke zaujatosti sudcov najvyššieho súdu nebude rozhodovať, keďže ide o procesnú námietku, nerozhodol celý senát, ale iba predseda senátu. Ústavný súd nepovažoval túto námietku za dôvodnú (pozri bod 39.6). Tým je zároveň dané, že k namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru nedošlo.

56.       Čo sa týka namietaného porušenia čl. 49 ods. 3 charty, námietka vychádza z toho, že napriek žiadosti sťažovateľa nedošlo zo strany krajského súdu k prerušeniu konania a podaniu návrhu na rozhodnutie Súdnemu dvoru, či aplikácia čl. 49 ods. 3 charty prichádza v danom prípade do úvahy.

57.       Ako to ústavný súd už konštatoval (pozri body 43 až 43.2), najvyšší súd ponechal túto námietku nepovšimnutú a nezaujal k nej žiadne stanovisko, čím došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 druhej vety charty. To ale neznamená, že by bez ďalšieho už v tomto štádiu konania bolo zo strany ústavného súdu možné dospieť k záveru, že došlo k porušeniu čl. 49 ods. 3 charty. V rámci subsidiarity právomoci ústavného súdu je potrebné, aby sa k námietke (ktorá sa prima facie nejaví ako irelevantná pre posúdenie veci) vyjadril najprv najvyšší súd, a preto nie je možné v tomto štádiu konania porušenie čl. 49 ods. 3 charty vysloviť.

 

Diskusia