Rodinné vzťahy sudcu z hľadiska objektívneho testu nestrannosti v judikatúre ESĽP

 

Mgr. Erika Krutková

Rodinné vzťahy sudcu z hľadiska objektívneho testu nestrannosti v judikatúre ESĽP

PRÁVNE VETY:

I. Pokiaľ ide o objektívny test nestrannosti, je potrebné určiť, či okrem vystupovania sudcu existujú konkrétne skutočnosti, ktoré môžu vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti. To znamená, že pri rozhodovaní o tom, či v danom prípade existuje legitímny dôvod obávať sa, že konkrétny sudca alebo senát nie je nestranný, je stanovisko dotknutej osoby dôležité, ale nie rozhodujúce. Rozhodujúce je, či možno túto obavu považovať za objektívne odôvodnenú. Objektívny test sa väčšinou týka hierarchických alebo iných väzieb medzi sudcom a ostatnými protagonistami konania alebo výkonu rôznych funkcií v rámci súdneho procesu tou istou osobou. V každom jednotlivom prípade je preto potrebné rozhodnúť, či je predmetný vzťah takej povahy a stupňa, že naznačuje nedostatok nestrannosti zo strany súdu. V tejto súvislosti môže mať určitý význam aj zdanie alebo, inými slovami, „spravodlivosť musí byť nielen vykonaná, ale musí sa aj tak javiť“. V hre je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti vzbudzovať vo verejnosti. Preto každý sudca, u ktorého existuje legitímny dôvod obávať sa nedostatku jeho nestrannosti, musí byť vylúčený.

II. Pokrvné väzby sudcu so zamestnancom advokátskej kancelárie, ktorá zastupuje účastníka v danom konaní sama osebe nediskvalifikuje sudcu z konania. Automatické vylúčenie sudcu na základe takýchto väzieb sa nevyhnutne nevyžaduje. Ide však o situáciu alebo väzby, ktoré by mohli vyvolať pochybnosti o nestrannosti sudcu. To, či sú takéto pochybnosti objektívne dané, závisí od okolností konkrétneho prípadu a v tejto súvislosti by sa malo zohľadniť niekoľko faktorov. Medzi ne by malo patriť okrem iného to, či sa príbuzný sudcu podieľal na predmetnom prípade, postavenie príbuzného sudcu v advokátskej kancelárii, veľkosť kancelárie, jej vnútorná organizačná štruktúra, finančný význam prípadu pre advokátsku kanceláriu a prípadný finančný záujem alebo potenciálny prospech a jeho rozsah zo strany príbuzného.

III. Vzhľadom na dôležitosť teórie zdania by sa však v prípade, že nastane takáto situácia (ktorá môže vyvolať podozrenie alebo zdanie zaujatosti), mala táto situácia oznámiť na začiatku konania a malo by sa pristúpiť k jej posúdeniu, pričom by sa mali zohľadniť rôzne dotknuté aspekty, aby sa určilo, či je v danom prípade vylúčenie sudcu skutočne potrebné. Ide o dôležitú procesnú záruku, ktorá je nevyhnutná na poskytnutie primeraných záruk v súvislosti s objektívnou aj subjektívnou nestrannosťou.

(rozsudok ESĽP vo veci Koulias proti Cyperskej republike zo dňa 26.05.2020 č. 48781/12)[1]

SKUTKOVÉ OKOLNOSTI

Sťažovateľ, poslanec parlamentu, sa v rozhlasovom vysielaní nelichotivo vyjadril o inom politikovi, ktorý následne podal na sťažovateľa žalobu za urážku na cti. Súd prvého stupňa žalobu v roku 2008 zamietol, ale podľa rozsudku najvyššieho súdu z roku 2012, ktorý vyhlásil trojčlenný senát prejednávajúci odvolanie, boli výroky sťažovateľa hanlivé. Po predložení písomných pripomienok účastníkmi konania, ale pred pojednávaním o odvolaní, žalobca zmenil právneho zástupcu.

Po vyhlásení rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ zistil, že nový advokát bol zakladajúcim spoločníkom firmy, v ktorej pracoval syn predsedu senátu najvyššieho súdu, sudcu G. C. Dňa 10.02.2012 noviny Phileleftheros uverejnili článok o tomto prípade, v ktorom právny zástupca sťažovateľa uviedol, že buď sudca, alebo dotknutý advokát mali oznámiť ich prepojenie, keďže to vyvoláva otázku, či mal byť sudca G. C. vylúčený z konania. Najvyšší súd vydal 14.02.2012 prostredníctvom Cyperskej tlačovej agentúry vyhlásenie: „Na základe článku uverejnenom v novinách Phileleftheros z 10.02.2012 najvyšší súd oznamuje, že otázka vzťahu medzi sudcami a advokátmi na účely rozhodovania vecí je ustálená a upravená súdnou praxou a že účasť sudcu na rozhodovaní veci uvedenej v článku bola plne v súlade s príslušnou súdnou praxou platnou v priebehu rokov.“

PRÍSLUŠNÝ PRÁVNY RÁMEC A PRAX

Príslušná vnútroštátna právna úprava a prax sú podrobne uvedené v rozsudku ESĽP vo veci Nicholas proti Cypru, č. 63246/10, § 13 až 17, 09.01.2018.[2]

Po prijatí uvedeného rozsudku bol kódex sudcovskej praxe zmenený rozhodnutím najvyššieho súdu z 08.03.2018. Zmeny stanovujú, že sudca, či už zasadá sám alebo ako člen senátu, nemôže prejednávať vec, v ktorej účastníka zastupuje advokát, ktorý je členom „rodiny sudcu“. Rodina je definovaná ako rodičia, manželia, deti, manželia detí, súrodenci, deti súrodencov a manželia súrodencov a osoby, s ktorými má sudca duchovný vzťah, vzťah svokrovcov a zaťov a vzťah medzi svokrovcami. Okrem toho, ak je advokát zamestnávateľom, zamestnancom alebo partnerom, alebo má profesionálny vzťah s advokátom, ktorý je rodinným príslušníkom sudcu, vrátane advokátskeho koncipienta, sudca by mal informovať účastníkov konania o všetkých relevantných skutočnostiach. Ak je v takejto situácii vznesená námietka týkajúca sa účasti sudcu na prejednávaní veci, sudca následne rozhodne, či sa vylúči alebo nie, a to s ohľadom na príslušnú judikatúru vrátane nedávnej judikatúry ESĽP. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na rozsudky ESĽP vo veci Nicholas, už citovaný, a Ramljak proti Chorvátsku (č. 5856/13, 27.06.2017)[3]. Ak nie je vznesená žiadna námietka a sudca sa domnieva, že neexistujú dôvody na jeho vylúčenie, môže pokračovať v prejednávaní veci. Táto súdna prax sa neuplatňuje, ak sa konanie pred súdom týka menej závažných vecí.

Ďalšie zmeny a doplnenia boli vykonané rozhodnutiami najvyššieho súdu z 28.01.2019 a 11.02.2019. V nich sa okrem iného stanovilo, že sudca, či už zasadá sám alebo ako člen senátu, nemôže prejednávať vec, v ktorej účastníka zastupuje advokát, ktorý je členom "rodiny sudcu", a ak je tento advokát zamestnávateľom, zamestnancom alebo partnerom, alebo ak s týmto advokátom pracuje pod jednou „profesionálnou strechou“. Táto súdna prax sa neuplatňuje, ak sa súdne konanie týka menej závažných vecí, ako aj vecí, ktoré prejednáva plénum najvyššieho súdu pozostávajúce najmenej zo siedmich sudcov. Zmeny nemajú spätný účinok na veci, v ktorých sa pojednávanie začalo a stále pokračuje; a/alebo na veci, v ktorých sa čaká na vyhláseni rozsudku.

ÚDAJNÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 6 ODS. 1 DOHOVORU

Sťažovateľ podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru namietal, že bez ohľadu na to, či ESĽP použil objektívny alebo subjektívny test, došlo k nedostatku nestrannosti zo strany predsedu senátu najvyššieho súdu z dôvodu jeho vzťahu s advokátom žalobcu. Konkrétne, po predložení písomných vyjadrení účastníkov konania, ale pred odvolacím konaním, sťažovateľ zmenil advokáta. Nový advokát bol zakladajúcim partnerom firmy, v ktorej pracoval syn sudcu.

Článok 6 ods. 1 Dohovoru v relevantnom rozsahu znie takto: „Pri rozhodovaní o svojich občianskych právach a záväzkoch ... má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo ... prejednaná ... nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.“

Vláda tento argument spochybnila.

Vyjadrenia účastníkov konania

(a) Sťažovateľ

Sťažovateľ uviedol, že syn predsedu senátu pracoval v advokátskej kancelárii, ktorá prevzala zastupovanie žalobcu pred pojednávaním o odvolaní. Sudca G. C. tento vzťah počas konania neoznámil. Mal tak urobiť a z konania sa vylúčiť, keďže jeho vzťah s novým právnym zástupcom žalobcu ohrozoval alebo sa mohlo zdať, že ohrozoval právo na spravodlivý proces. Skutočnosť, že jeho syn nebol spoločníkom, na tom nič nemení. Vo veci Ramljak bol syn dotknutého sudcu koncipientom. Okrem toho bol sudca G. C. jediným sudcom, ktorý počas pojednávania kládol otázky alebo žiadal o vysvetlenie, čím v dôsledku toho zaťažil konanie.

(b) Vláda

Vláda uviedla, že vo veci nevznikla žiadna otázka subjektívnej zaujatosti. Nič v tomto prípade nenaznačovalo, že by sudca G. C. konal s osobnou zaujatosťou alebo predpojatosťou, alebo že by bol jeho úsudok akýmkoľvek spôsobom narušený. Sťažovateľ v tejto veci neuviedol žiadne konkrétne tvrdenia ani nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce osobnú zaujatosť sudcu G. C.

Nebolo ani preukázané, že obavy sťažovateľa týkajúce sa nedostatku nestrannosti sudcu G. C. boli objektívne odôvodnené. Syn sudcu G. C. pracoval ako advokátsky koncipient v advokátskej kancelárii, ktorá zastupovala žalobcu. Nebol právnikom, ktorý sa zaoberal vecou pred najvyšším súdom, ani sa na veci inak nepodieľal. Okrem toho nebol spoločníkom v advokátskej kancelárii. Predmetný vzťah nebol takej povahy a stupňa, aby naznačoval nedostatok nestrannosti senátu, pričom sa okrem iného zohľadnila súdna prax platná v rozhodnom čase, ktorá nezahŕňala predmetný vzťah ako dôvod na vylúčenie. Opierajúc sa o rozsudok Micallef proti Malte [GC], č. 17056/06, § 99, ECHR 2009, vláda poukázala na to, že ESĽP pri vlastnom posudzovaní objektívnej nestrannosti zohľadnil vnútroštátne pravidlá upravujúce vylúčenie sudcov. Predmetný prípad možno odlíšiť od prípadu (i) Pescador Valero proti Španielsku, (č. 62435/00, § 27, ECHR 2003-VII), v ktorom sám sudca pôsobil ako docent na univerzite (jednej zo strán konania) a (ii) Tocono a Profesorii Prometeişti proti Moldavsku, (č. 32263/03, § 31, 26.06.2007), kde sa dotknutý sudca vyhrážal vedeniu školy - vrátane riaditeľa a učiteľov, ktorí vylúčili jeho syna - s tým, že sa im pomstí.

Vláda tiež urobila rozdiel medzi predmetným prípadom a prípadom Ramljak z dvoch dôvodov: po prvé, advokátska kancelária, v ktorej pracoval syn sudcu G. C., bola väčšia a pozostávala z dvadsiatich piatich právnikov, a nie iba z dvoch hlavných právnikov; a po druhé, kódex sudcovskej praxe platný v tom čase sa nevzťahoval na predmetný vzťah. Vo veci Ramljak ESĽP zohľadnil judikatúru chorvátskeho najvyššieho súdu, ktorý sa prikláňal k zrušeniu rozsudkov vydaných sudcami, ktorých blízki príbuzní pracovali v advokátskych kanceláriách zástupcov účastníkov konania.

Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že odvolacie konanie bolo poznačené z dôvodu otázok kladených sudcom G. C., vláda argumentovala, že počas prejednávania veci sudcovia často kladú otázky a žiadajú vysvetlenie skutkových a právnych otázok.

Posúdenie ESĽP

ESĽP odkazuje na všeobecné zásady týkajúce sa nestrannosti, ako sú podrobne uvedené v bodoch 49 až 55 jeho rozsudku vo veci Nicholas.

V prejednávanej veci boli obavy sťažovateľa z nedostatku nestrannosti sudcu G. C., ktorý zasadal v trojčlennom senáte najvyššieho súdu rozhodujúcom o odvolaní, založené na skutočnosti, že syn sudcu G. C. pracoval v advokátskej kancelárii, ktorej zakladajúcim spoločníkom bol advokát žalobcu.

V rámci subjektívneho testu ESĽP opakuje, že osobná nestrannosť sudcu sa musí predpokladať, kým neexistuje dôkaz o opaku. ESĽP konštatuje, že v prejednávanej veci nič nenaznačovalo prípadnú skutočnú zaujatosť alebo predpojatosť sudcu G. C.

Vec sa preto bude skúmať len z hľadiska testu objektívnej nestrannosti. Konkrétne musí ESĽP rozhodnúť, či pochybnosti sťažovateľa boli vzhľadom na okolnosti prípadu objektívne odôvodnené.

ESĽP odkazuje na zásady uvedené v jeho rozsudku vo veci Nicholas, ktoré sa týkajú situácií, v ktorých je sudca pokrvne spojený so zamestnancom advokátskej kancelárie zastupujúcej účastníka v danom konaní. Predovšetkým opakuje, že ak má sudca pokrvný vzťah so zamestnancom advokátskej kancelárie zastupujúcej účastníka konania, táto skutočnosť sama osebe neznamená, že je sudca diskvalifikovaný. Automatické vylúčenie na základe príbuzenského vzťahu sa nevyhnutne nevyžaduje. Ide však o situáciu alebo prepojenie, ktoré by mohlo vyvolať pochybnosti o nestrannosti sudcu. To, či sú takéto pochybnosti objektívne odôvodnené, by do veľkej miery záviselo od okolností konkrétneho prípadu a v tejto súvislosti by sa malo zohľadniť viacero faktorov. Medzi ne by malo patriť okrem iného to, či sa príbuzný sudcu podieľal na danom prípade, postavenie príbuzného sudcu v advokátskej kancelárii, veľkosť kancelárie, jej vnútorná organizačná štruktúra, finančný význam prípadu pre advokátsku kanceláriu a prípadný finančný záujem alebo potenciálny prospech (a jeho rozsah) zo strany príbuzného.

Nemožno prehliadnuť, že Cyprus je malá krajina s menšími advokátskymi kanceláriami a menším počtom sudcov ako je tomu vo väčších jurisdikciách; preto je pravdepodobné, že táto situácia nastane častejšie. ESĽP vo svojej judikatúre poznamenal, že námietky údajnej zaujatosti by nemali byť spôsobilé paralyzovať právny systém žalovaného štátu a že v malých jurisdikciách by príliš prísne normy v súvislosti s takýmito návrhmi mohli neprimerane brániť výkonu spravodlivosti.

Vzhľadom na dôležitosť teórie zdania by sa však v prípade, že nastane takáto situácia (ktorá môže vyvolať podozrenie alebo zdanie zaujatosti), mala táto situácia oznámiť na začiatku konania a malo by sa pristúpiť k jej posúdeniu, pričom by sa mali zohľadniť rôzne dotknuté aspekty, aby sa určilo, či je v danom prípade vylúčenie sudcu skutočne potrebné. Ide o dôležitú procesnú záruku, ktorá je nevyhnutná na poskytnutie primeraných záruk v súvislosti s objektívnou aj subjektívnou nestrannosťou.

Podobne ako v prípade Nicholas, ani v tomto prípade k takémuto informovaniu nedošlo a sťažovateľ zistil pracovnoprávne prepojenie až po vydaní rozsudku v súvislosti s jeho odvolaním. Bol tak konfrontovaný so situáciou, v ktorej syn sudcu G. C. pracoval v advokátskej kancelárii, ktorá prevzala zastupovanie žalobcu pred prejednaním odvolania a ktorej zakladajúci/riadiaci partner, jeho zamestnávateľ, sa rovnako ako v prípade Nicholas zúčastnil na prejednávaní odvolania. Sťažovateľ nevedel, či sa syn sudcu G. C. skutočne zúčastnil na konaní a či mal finančný záujem súvisiaci s jeho výsledkom. Došlo tak k vytvoreniu dojmu zaujatosti. ESĽP preto konštatuje, že pochybnosti sťažovateľa o nestrannosti sudcu G. C. z týchto dôvodov boli objektívne odôvodnené a že vnútroštátne právo a prax neposkytovali v tomto ohľade dostatočné procesné záruky.

Je však potrebné poznamenať, že kódex sudcovskej praxe bol následne zmenený a že v súčasnosti platná verzia kódexu stanovuje, že takýto pracovný pomer predstavuje dôvod na vylúčenie sudcu vo veciach, ako je táto, ktoré nie sú prejednávané v pléne.

V dôsledku toho došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

 

Diskusia