Urážanie sudcu poslancom a schovávanie sa poslanca za výrokovú poslaneckú indemnitu
Nižšie v texte je zverejnené kompletné znenie rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktorý rozhodoval vo veci žaloby na ochranu osobnosti proti urážlivým nepravdivým tvrdeniam poslanca NR SR voči sudkyni. Krajský súd odmietol tvrdenie, že poslanec sa môže zbabelo schovávať za výrokovú indemnitu poslanca NR SR a závažne verejne osočovať iné osoby, pričom v takýchto prípadoch nebráni výroková poslanecká indemnita vyvodzovaniu občianskoprávnej zodpovednosti poslanca za jeho účelové a úmyselne lživé vyjadrenia o sudkyni.
Skutočnosť, že pri závažných verejných lživých tvrdeniach voči sudcom by malo byť prikročené aj k poskytnutiu zadosťučinenia v peniazoch možno vyvodiť aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu ČR
Zájem na důvěře veřejnosti v soudnictví jako celek, správnost rozhodování i osobnosti soudců zvyšuje závažnost neoprávněného zásahu do profesní, ale i osobní cti soudce. K odčinění neoprávněného zásahu této intenzity nepostačuje nejen publikování stanoviska dotčené osoby, ale ani omluva. Dojde-li k neoprávněnému zásahu do profesní cti soudce zveřejněním textu vytvářejícího o něm dojem, že rozhoduje nesprávně, poškozuje tím účastníky a jeho rozhodování dává do souvislosti s nezákonnostmi, rozkrádáním společností a úmyslným poškozováním podnikatelů, jde o zásah takové závažnosti, že k jeho účinnému odčinění je nutno poskytnout zadostiučinění v penězích.
(Rozsudek Nejvyššího soudu České republiky č.j. 25 Cdo 19/2020-408 ze dne 14.12.2021)
Neprekvapilo, že poslanec NR SR neuniesol prehru v tomto súdnom spore a preto takmer okamžite začal urážať aj iné sudkyne, na čo reagovalo Združenie sudcov Slovenska
https://plus7dni.pluska.sk/domov/zdruzenie-sudcov-reaguje-baranika-ziadame-ospravedlnenie
Sp. zn.:9Co/95/2021 - IČS: 1117206351
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gizely Majerčák a členov senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Aleny Mikovej, v právnom spore žalobkyne: JUDr. Ayše Pružinec Erenová, ......, zást. JAKUBEK & PARTNERS, s. r. o., ....., za ktorého ako konateľ koná advokát JUDr. Maroš Jakubek, PhD., proti žalovanému: JUDr. A B, ....., zást. advokátka Mgr. Miroslava Ficová,....., o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 9C/16/2017 - 157 zo 7. júna 2018
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného žalobkyni písomne sa ospravedlniť spôsobom, v lehote a v znení uvedenom vo výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie.
M e n í rozsudok vo výroku II. tak, že žalovaný j e p o v i n n ý žalobkyni zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 70 000 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
|
p r i z n á v a nárok na
plnú náhradu trov odvolacieho
|
1. Bývalý Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ako „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví žalovanému uložil povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku žalobkyni (výrok I.) doručiť ním vlastnoručne podpísané písomné ospravedlnenie v znení výslovne uvedenom v enunciáte napadnutého rozsudku za to, že 31.1.2017 na 31. schôdzi Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky, resp. 7.2.2017 na 12. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky verejne uviedol a rozširoval o nej nepravdivé tvrdenie, že je najväčšia korupčníčka na Krajskom súde v Bratislave, je zverstvo, čo je schopná urobiť, resp. je ťažká prieťahárka, ktorá rozhoduje veci tak, ako si to všetci neželáme, rozhoduje veci tým najotrasnejším spôsobom a je príslušníkom justičnej mafie, ktorá spôsobuje to, že na Slovensku nie je možné dosiahnuť spravodlivosť (ďalej aj len ako „inkriminované výroky“ alebo aj len ako „inkriminovaný zásah“) a (výrok II.) zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy 200 000 €; výrokom III. žalobkyni voči žalovanému priznal nárok na plnú náhradu jej trov.
2. Pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesporne zisteného skutkového stavu, že žalovaný ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj len ako „poslanec NR SR“ alebo aj len ako „poslanec“) (i) a člen Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj len ako „výbor“) 31.1.2017 na jeho 31. schôdzi v súvislosti s kandidatúrou žalobkyne na člena disciplinárneho senátu na jej adresu uviedol, že „je najväčšia korupčníčka na Krajskom súde v Bratislave a ten, kto ju navrhol, je tiež sám obrovský korupčník a toto je hrubé svinstvo, že sa to dostalo až takto ďaleko“, pričom ďalším členom výboru zároveň vytýkal, že im „to je jedno, pretože na súde nikdy neboli, ale doprial by im skúsiť riešiť nejaký prípad, ktorý má žalobkyňa na starosti, je zverstvo, čo je schopná urobiť“ a že „aj tak nakoniec si zvolia tých, ktorí budú naďalej tento korupčný systém udržiavať“; v reakcii na upozornenie člena výboru, aby žalovaný si uvedomil, že jeho výroky sú skutkovými tvrdeniami, za ktoré musí niesť zodpovednosť, ak nebude vedieť preukázať ich pravdivosť, žalovaný uviedol, že „využíva svoje právo v tomto orgáne si povedať, čo chce, a pani sudkyňa Pružinec Erenová, keď ho chce žalovať, nech sa páči“; (ii) 7.2.2017 na 12. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj len ako „národná rada“ alebo aj len ako „parlament“) vo svojom vystúpení v rozprave k žiadosti Súdnej rady SR na predloženie dvoch kandidátov na člena disciplinárneho senátu žiadal, aby „poslanec G stiahol návrh na kandidatúru žalobkyne na túto funkciu z dôvodu, že má poznatky plynúce z jeho občianskeho povolania advokáta, že žalobkyňa ako sudkyňa je úplne nespôsobilá na to, aby bola členkou disciplinárneho senátu, keďže je ťažká prieťahárka, ktorá rozhoduje veci tak, ako si to všetci neželáme, rozhoduje veci tým najotrasnejším spôsobom, je to osoba, ktorá je príslušníkom justičnej mafie, ktorá spôsobuje to, že na Slovensku nie je možné dosiahnuť spravodlivosť“ s tým, že „nie je náhoda, že je navrhnutá spolumajiteľom strany SMER - SD, ktorý nie náhodou navrhuje niekoho, kto je prieťahár a vieme, že kto je prieťahár, ten je aj korupčník“; (iiia) vystúpenie žalovaného odvysielala nielen RTVS na svojom televíznom programe Dvojka ako záznamy z rokovania národnej rady, podľa listinného televízneho programu 7.2.2017 o 3:45 - 6:00 hod. a 8.2.2017 o 5:04 - 5:59 hod., ale 7.2.2017 v živom prenose bolo odvysielané prostredníctvom internetu na stránkach RTVS, NR SR, televízie TA3, youtube a ustream.tv. a (iiib) stále je dostupné v ich archívoch a na webovej stránke národnej rady; (iv) klienti žalovaného ako advokáta, ktorých v procesnom postavení žalobcov v konaní sp. zn. 10Co/32/2017 na Krajskom súde v Bratislave tento zastupoval, práve s poukazom na obsah inkriminovaných výrokov žalovaného v parlamente namiereného proti žalobkyni vo vzťahu k nej ako sudcovi spravodajcovi odvolacieho senátu, pred ktorým tento ich spor v minulosti už dvakrát bol rozhodnutý v neprospech týchto žalobcov, uplatnili námietku zaujatosti, t. j. žiadali jej vylúčenie z ďalšieho prejednávania a rozhodovania sporu sp. zn. 10Co/32/2017; (v) žalovaný v roku 2016 mal príjmy v celkovej výške 71 860 €, vlastní viaceré hnuteľné veci, iné majetkové práva a viaceré nehnuteľnosti, o. i. aj rodinný dom v k. ú. ...., dva byty a dva nebytové priestory v k. ú. .... a viaceré ďalšie aktíva, ktorých hodnota presahuje 35-násobok minimálnej mzdy - zmluvný záväzok, motorové vozidlo, dva umelecké predmety, pohľadávku a obchodné podiely v dvoch spoločnostiach.
3. Odvolávajúc sa na obsah podnetu Združenia sudcov Slovenska z 8.3.2017 adresovaný
Mandátovému a imunitnému výboru Národnej rady Slovenskej republiky na začatie disciplinárneho konania proti žalovanému za jeho výroky hanlivej a nepravdivej povahy na adresu žalobkyne prednesené na rokovaní pléna NR SR 7.2.2017 (ďalej aj len ako „podnet ZSS“) súd prvej inštancie konštatoval, že (b) vyjadrenia žalovaného odsúdilo aj Združenie sudcov Slovenska (ďalej aj len ako „ZSS“), pretože dehonestujú celé súdnictvo a urážajú žalobkyňu ako konkrétnu sudkyňu, pričom (c) žalovaný obdobným spôsobom, sa vyjadroval aj k osobe sudcu JUDr. Romana Huszára, označujúc ho za kandidáta pochádzajúceho z najskorumpovanejšieho súdu na Slovensku.
4. Nestotožnil sa s obranou žalovaného, ktorý odvolávajúc sa jednak na znenie dôvodovej správy k ústavnému zákonu č. 140/2004 Z. z. a jednak na právny názor Ústavného súdu SR (ďalej aj len ako „ústavný súd“) vyplývajúci z jeho uznesenia sp. zn. II. ÚS 146/2016 z 11.2.2016 argumentoval, že výroková indemnita poslanca NR SR zakotvená v Čl. 78 ods. 2 ústavy vylučuje jeho občianskoprávnu zodpovednosť za žalovaný zásah, a predmetný článok ústavy vyložil tak, že ústava výslovne vylučuje iba možnosť trestného stíhania, pod ktorým treba rozumieť výlučne zákonom upravený úradný postup orgánov činných v trestnom konaní pri vyvodzovaní zodpovednosti voči konkrétnej osobe za spáchaný trestný čin, ktorého znaky sú uvedené v Trestnom zákone, pričom tento pojem extenzívnym výkladom nemožno rozširovať aj na postup súdov v civilnom sporovom konaní, pretože v takom konaní súdy žalovaného nestíhajú pre podozrenie zo spáchania trestného činu, ani nerozhodujú o jeho vine a treste, ale poskytujú ochranu ohrozeným alebo porušeným právam a právom chráneným záujmom, pričom tak nerobia z úradnej povinnosti, ale výlučne len na základe žaloby. Majúc na zreteli, že poslanecká výroková indemnita je výnimkou zo zásady rovnosti občanov pred zákonom, taký extenzívny výklad, akého v konaní sa dovolával žalovaný, považoval za neprípustný a tiež mal za to, že tento je v rozpore so skutočným účelom poslaneckej výrokovej indemnity, ktorým nie je ochrana konkrétneho poslanca pred jeho občianskoprávnou zodpovednosťou, ale ochrana parlamentu ako celku pred zásahmi výkonnej a súdnej moci do jeho činnosti prostredníctvom trestného stíhania poslancov za výkon ich mandátu.
5. S poukazom na §186 ods. 1 CSP konštatoval, že znenie dôvodovej správy k návrhu právneho predpisu pre súd nie je záväzné a môže mu preto poslúžiť iba ako interpretačná pomôcka pri výklade právnych predpisov. Zohľadniac, že podľa znenia dôvodovej správy navrhovaná zmena Čl. 78 ods. 2 ústavy vypustením tretej vety má za cieľ vylúčiť občianskoprávnu zodpovednosť poslanca za výroky prednesené v NR SR alebo v jej orgáne, kým z gramatického znenia tohto článku, ako bolo prijaté a nadobudlo účinnosť, nič takého nevyplýva, keďže opäť vylučuje iba možnosť trestného stíhania poslanca, uzavrel, že v danom prípade znenie dôvodovej správy odporuje gramatickému zneniu interpretovaného ustanovenia ústavy a nemôže mu preto slúžiť ako interpretačná pomôcka pri jej výklade.
6. Ďalej vyslovil právny názor, že z dôvodu, že ústavný súd v žalovaným označenej veci sp. zn. II. ÚS 146/2016 meritórne sa nezaoberal ani výkladom Čl. 78 ods. 2 ústavy ani rozsahom poslaneckej výrokovej indemnity, pričom ani svoje konštatovanie, že „poslanca za výroky nemožno brať ani na občianskoprávnu zodpovednosť“ (bod 36) bližšie žiadnym spôsobom neodôvodnil a nevyjadril, súd prvej inštancie mal za to, že „z týchto dôvodov bod 36 ani nemožno považovať za nosnú časť odôvodnenia ústavného súdu, s ktorou súd v tomto konaní by sa musel argumentačne vysporiadať“. Neprisvedčil preto ani tomuto ďalšiemu argumentu žalovaného. S odôvodnením, že nepozná žiadne ďalšie rozhodnutie či už ústavného súdu alebo Najvyššieho súdu SR (ďalej aj len ako „najvyšší súd“ alebo aj len ako „dovolací súd“), ktoré by sa zaoberalo interpretáciou Čl. 78 ods. 2 ústavy vo vzťahu k rozsahu poslaneckej výrokovej indemnity, konštatovanie ústavného súdu z uznesenia sp. zn. II. ÚS 146/2016 nepovažoval ani za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (Čl. 2 ods. 2 CSP), v súlade s ktorou by bolo preto potrebné rozhodnúť či prehodnotiť vlastný výklad ústavy.
7. Z týchto dôvodov uzavrel, že poslanecká výroková indemnita, ako je ustanovená v Čl. 78 ods. 2 ústavy, nebráni tomu, aby súd v civilnom sporovom konaní poskytol ochranu právam žalobkyne, ako sú česť a dôstojnosť, do ktorých mal zasiahnuť žalovaný poslanec svojimi výrokmi v mieste predpokladanom ústavou prednesenými pri výkone funkcie poslanca.
8. Inkriminované výroky žalovaného, že žalobkyňa je najväčšia korupčníčka na Krajskom súde v Bratislave, že je ťažká prieťahárka a že je príslušníkom justičnej mafie, vyhodnotil ako skutkové tvrdenia overiteľné dôkazmi a uzavrel, že žalovaný, hoci na ňom bolo dôkazné bremeno, na preukázanie ich pravdivosti žiaden dôkaz nepredložil ani netvrdil, že vie o jeho existencii; navyše ten z nich, že žalobkyňa je ťažká prieťahárka, s poukazom na obsah podnetu ZSS, z ktorého zistil, že žalobkyňa vo veciach, ktoré jej boli pridelené, táto koná bez prieťahov, vyhodnotil ako nepravdivý. Zvyšnú časť inkriminovaných výrokov vyhodnotil ako žalovaným vykonané vnútorné subjektívne hodnotenie činnosti žalobkyne ako sudkyne a pretože tento v konaní nepreukázal, že toto aspoň v základe vychádza z pravdivých informácií, posúdil ho ako neoprávnenú kritiku. Nestotožnil sa tak s obranou žalovaného, že všetky žalované výroky sú iba jeho prehnanými hodnotiacimi úsudkami a kritickým expresívnym vyjadrením jeho názoru na žalobkyňu, k vysloveniu ktorých ho mal oprávňovať jeho sľub, že ako poslanec národnej rady bude bojovať s korupciou, pričom žalobkyňa ako kandidátka bola navrhnutá stranou SMER - SD, prevažnou časťou spoločnosti považovanou za korupčnú organizáciu a pod.
9. Citovaním z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 689/2014 z 9.11.2016 týkajúceho sa oprávnenosti kritiky aj sudcu ako osoby verejne činnej (37. odsek jeho odôvodnenia) uzavrel, že v danom prípade zdôrazňovaním faktu, že „žalobkyňa je mafiánka a korupčníčka a je preto absurdné, aby táto skorumpovaná osoba kandidovala na funkciu člena disciplinárneho senátu“, došlo k zásahu do jej osobnostných práv a k jej dehonestácii ako sudkyne. Uzavrel však, že ani za aplikácie zásad, že kritika zasahujúca profesijnú sféru osôb verejne činných požíva vyššiu mieru ochrany ako kritika smerujúca do ich súkromnej sféry a že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva či slobody, ochranu nemôže požívať taká kritika, ktorá nemá žiadnu oporu v skutočnosti a jej základ je postavený iba na domnienkach žalovaného. S odkazom na rozhodnutia ESĽP (Lavric v. Rumunsko, Lešnik v. Slovensko) pripomenul, že ani kritizovanie justície nesmie prekročiť určité limity, pretože je vo verejnom záujme, aby o. i. aj sudcovia sa tešili dôvere verejnosti a štát by preto o. i. aj sudcov mal brániť proti obvineniam, ktoré nie sú preukázané. Zdôraznil, že ochranu nemôže požívať taká kritika, k akej došlo v danej veci, že jej jediným cieľom bola snaha žalovaného politicky sa zviditeľniť na úkor žalobkyne, pričom mal za preukázané, že „žalovaný svojimi výrokmi sledoval práve tento cieľ, a to nielen preto, že im chýba akýkoľvek pravdivostný základ, ale taktiež preto, že obdobným spôsobom verejne sa vyjadroval aj k osobe JUDr. Romana Huszára, ktorého označil za sudcu pochádzajúceho z najskorumpovanejšieho súdu na Slovensku“, a preto konštatoval, že takéto vyjadrenia žalovanému „umožňujú, aby bez akýchkoľvek dôkazov pred verejnosťou sa prezentoval v úlohe tvrdého kritika justície, ktorý sa nebojí menovať aj konkrétnych korupčných sudcov, čo nepochybne zvyšuje jeho atraktivitu v očiach jeho potenciálnych voličov“ (38. a 39. odsek jeho odôvodnenia).
10. Inkriminovaný zásah ako celok vyhodnotil preto ako neoprávnený a objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnej cti, ľudskej dôstojnosti alebo dobrej povesti fyzickej osoby, t. j. za taký, proti ktorému zákon poskytuje ochranu, keďže nepravdivé obvinenie žalobkyne z korupčnej trestnej činnosti a členstva v mafii vyhodnotil ako mimoriadne závažný zásah do jej osobnej cti a dobrého mena, objektívne spôsobilý vo verejnosti vzbudiť mylný dojem, že žalobkyňa ako sudkyňa spory rozhoduje za úplatky, a preto nie je spôsobilá túto funkciu vykonávať, čo obdobne platí aj o jeho nepravdivom výroku, že žalobkyňa je ťažká prieťahárka, spôsobilým vo verejnosti vyvolať vážne pochybnosti o kvalifikovanosti žalobkyne vykonávať funkciu sudcu (40. odsek jeho odôvodnenia). Inkriminovaný zásah zároveň vyhodnotil ako závažné a úmyselné porušenie prezumpcie neviny, rozširované prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov s celoštátnou pôsobnosťou (televízia, internet), pričom záznam z vystúpenia žalovaného v parlamente sa nachádza napr. aj na webovej stránke národnej rady a preto s jeho difamujúcimi výrokmi na osobu žalobkyne dodnes sa môže oboznámiť aj tá časť verejnosti, ktorá jeho vystúpenie v národnej rade v živom prenose nevidela a preto zastávajúc právny názor, že za uvedených okolností ujmu vzniknutú na osobnostných právach žalobkyne by pociťoval ako závažnú každý, kto by sa nachádzal na jej mieste a v jej postavení, uzavrel, že žalobkyňa vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku ujmu spôsobenú jej žalovaným oprávnene pociťuje ako závažnú.
11. Z týchto dôvodov zároveň dospel aj k záveru, že na nápravu takto zasiahnutých osobnostných práv žalobkyne nepostačuje iba priznanie zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia, ale je potrebné žalobkyni priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (ďalej aj len ako „relutárna náhrada“), a to v ňou navrhovanej výške 200 000 €. Pri jej stanovení okrem už uvedených skutočností definujúcich povahu, intenzitu, pretrvávanie a dosah žalovaného zásahu prihliadol tiež na skutočnosť, že žalovaný rozširovaním inkriminovaných výrokov difamujúcich žalobkyňu konal v úmysle privodiť si vlastný politický prospech, keďže nemal žiaden racionálny dôvod veriť pravdivosti týchto výrokov a ani tomu, že ich vyslovením ako poslanec národnej rady spôsobom primeraným cieľu oprávnene kritizuje súdnictvo alebo konkrétnych sudcov za skutočné nedostatky v ich činnosti. Znova s odkazom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 689/2014 z 9.11.2016, ale tiež na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1586/2009 zo 6.3.2012 výšku priznanej relutárnej náhrady s prihliadnutím na majetkové pomery žalovaného stanovil pritom tak, aby náhrada nepredstavovala bezdôvodné obohatenie žalobkyne, ale aby zároveň plnila svoju preventívno-sankčnú funkciu, čo si vyžaduje, aby jej výška odradila žalovaného a jeho možných nasledovníkov od opakovania protiprávneho konania.
12. Ďalej s poukazom na to, že podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít výška relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy musí byť stanovená tak, aby reštituovala následky spôsobené neoprávneným zásahom do osobnostných práv poškodenej osoby a zároveň, aby bola primeranou, avšak dostatočne prísnou sankciou, ktorá odradí pôvodcu zásahu od ďalšej protiprávnej činnosti (nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 689/2014 z 9.11.2016, nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 1586/2009 zo 6.3.2012), neprisvedčil ani argumentácii žalovaného, že výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nesmie za žiadnych okolností presiahnuť maximálnu výšku kompenzačných náhrad, ktoré podľa osobitných zákonov sa poskytujú poškodeným osobám (napr. obetiam trestných činov). S námietkou žalovaného, že aj podľa záverov najvyššieho súdu vyslovených v rozsudku sp. zn. 4Cdo 171/2005 z 27.4.2006 priznávanie premrštených súm náhrady nemajetkovej ujmy by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach, sa vysporiadal poukazom na to, že najvyšší súd aj v uvedenom rozhodnutí pripustil, že súdy sú oprávnené priznávať náhradu nemajetkovej ujmy aj v citeľnej výške, najmä ak pôvodca neoprávneného zásahu mal úmysel, či dokonca zlý úmysel škandalizovať alebo ohovoriť určitú osobu alebo zámer si takýmto spôsobom pomôcť k určitému prospechu, len musia takýto svoj postup riadne odôvodniť. S prihliadnutím na zhora uvedené okolnosti danej veci mal pritom za to, že výška priznanej relutárnej náhrady v danom prípade je primeraná.
13. S poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, podľa ktorej objektívnym kritériom posúdenia dôvodnosti priznania relutárnej náhrady je zistenie, že v konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom na jej rozsah a trvanie pociťoval ako závažnú každý, kto by sa nachádzal na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby (i) konštatoval, že posúdenie splnenia tejto podmienky je preto predmetom voľnej úvahy súdu, ktorá musí vychádzať z jednotlivých okolností, ako aj z celkovej povahy konkrétneho prípadu (uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 154/2011 - 15 z 13.4.2011) a (ii) nesúhlasil ani s právnou argumentáciou žalovaného, žeby pre priznanie relutárnej náhrady žalobkyni bolo potrebné napr. výsluchmi svedkov preukazovať, že v okruhu jej rodiny, známych či kolegov v dôsledku zásahu žalovaného skutočne došlo k subjektívnej zmene ich nazerania na ňu, že títo ju začali vnímať ako mafiánku, korupčníčku, prieťahárku a neschopnú sudkyňu, t. j. že len tak sa dá preukázať, že skutočne došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobkyne v spoločnosti.
14. Rozhodnutie o trovách odôvodnil zásadou úspechu strany v konaní zakotvenou v §255 ods. 1 CSP.
15. Po doručení rozsudku okrem odvolania proti nemu žalovaný (aj) proti sudkyni JUDr. Viere Hadrbulcovej, ktorá vec prejednávala a rozhodovala v prvej inštancii (ďalej aj len ako „sudkyňa“), v zákonnej lehote uplatnil aj námietku zaujatosti, domáhajúc sa jej vylúčenia, a to tak pre jej pomer k sporu, ako aj k obom jeho stranám; odvolací súd námietky odvolateľa vzhľadom na štádium konania, v ktorom boli uplatnené, podľa ich obsahu (§124 ods. 1 CSP) posúdil ako odvolanie odôvodnené podľa §365 ods. 1 písm. c) CSP tým, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Vo vzťahu k sporu samotnému tento odvolací dôvod mal byť naplnený tým, že aa) sudkyňa rozsudok o. i. v 9. odseku odôvodnila tým, že dokazovanie bolo vykonané aj podnetom ZSS, hoci tento v spise sa nenachádza, ako dôkaz nebol vykonaný a keďže sudkyňa ním argumentuje aj v 31., 34. aj 38. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku, poznatky o spore získala aj iným spôsobom, než dokazovaním v rámci konania, v dôsledku čoho jej pohľad na skutkové a právne okolnosti prípadu takto bol deformovaný poznatkami získanými mimoprocesným spôsobom a že ab) sudkyňa spor uprednostnila pred inými, čo jej do senátu napadli skôr, skončila ho do 18 mesiacov, čím favorizovala žalobkyňu, ktorá rozhodnutie vo veci aj urgovala. Vo vzťahu k žalobkyni tento odvolací dôvod mal byť naplnený tým, že b) žalobkyňa ako predsedníčka odvolacieho senátu v zmysle zákona v pravidelných intervaloch hodnotí rozhodovaciu činnosť sudkyne, v dôsledku čoho ich vzťah možno preto v istej forme hodnotiť ako závislý a odvolateľ má preto vážne pochybnosti o nezaujatosti sudkyne, o jej sudcovskej nezávislosti a nestrannosti; za zásadné pritom považuje, že v danom prípade aj sama sudkyňa sa považovala za zaujatú, predsedníčka súdu z konania ju ale nevylúčila, čo však podľa neho mohlo ovplyvniť jej rozhodovanie v tejto veci. Napokon vo vzťahu k žalovanému má ísť o c) nepriateľský vzťah sudkyne k nemu, prameniaci z toho, že on ako politik a poslanec národnej rady patrí medzi najostrejších kritikov justície na Slovensku.
16. Proti rozhodnutiu v merite veci odvolateľ predovšetkým namieta, že súd prvej inštancie nesprávne zodpovedal otázku rozsahu výrokovej indemnity poslanca národnej rady, ktorú tento nesprávnym a príliš formalistickým prístupom interpretoval len z hľadiska doslovného textu Čl. 78 ods. 2 ústavy, v dôsledku čoho nezohľadnil zmysel a účel tohto inštitútu upravený v danom článku ústavy. S poukazom na nálezy ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 71/2013 a I. ÚS 351/2010 argumentuje v podstate potrebou za pomoci predovšetkým teleologického a historického výkladu za pomoci textu dôvodovej správy k ústavnému zákonu č. 140/2004 Z. z. odvodiť zámer zákonodarcu pri vykonaní tejto novelizácie ústavy, z ktorého vyplýva, že týmto zámerom v danom prípade bolo, aby výroková indemnita poslanca národnej rady sa vzťahovala aj na jeho občianskoprávnu zodpovednosť. Za zásadné pritom považuje, že najprv zavedením tretej vety do tohto článku ústavy, ktorá stanovila, že občianskoprávna zodpovednosť poslanca nie je nemožnosťou jeho trestného stíhania dotknutá (zavedená ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z.) neskôr, ústavným zákonom č. 140/2004 Z. z. táto tretia veta z ústavy bola vypustená (v podrobnostiach pozri obsahovo totožnú obranu žalovaného súdom prvej inštancie reprodukovanú v 6. a 8. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku). Okrem toho odvolateľ za nesprávny a nezmyselný označuje aj záver súdu o skutočnom účele poslaneckej výrokovej indemnity, ktorým údajne má byť ochrana parlamentu ako celku pred zásahmi výkonnej a súdnej moci prostredníctvom trestného stíhania poslancov za výkon ich mandátu, a nie ochrana poslanca pred jeho občianskoprávnou zodpovednosťou. Záver súdu, že s konštatovaním ústavného súdu v jeho uznesení sp. zn. I. ÚS 146/2016 v rozsudku sa nemusí argumentačne vysporiadať, považuje za prejav arbitrárnosti a ľubovôle.
17. Podľa odvolateľa súd mal posúdiť aj to, či on mohol vôbec porušiť osobnostné práva žalobkyne, keďže svojimi výrokmi v parlamente nesporne prispel do diskusie o (ne)vhodnosti (aj) žalobkyne ako kandidáta na člena disciplinárneho senátu a keď svoje prejavy smeroval výlučne voči prítomným poslancom, a v žiadnom prípade nie navonok. Podľa neho nemôže byť preto pripisované na jeho ťarchu, že jeho prejav následne bol šírený prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov s celoštátnou pôsobnosťou, pričom on nemá žiaden dosah na to, aby to tak nebolo. Na rozdiel od súdu zastáva preto názor, že táto skutočnosť objektívne nemôže zvyšovať závažnosť zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Okrem toho za zásadné považuje, že záznamy z vystúpení v parlamente sú vysielané na druhom televíznom okruhu a vo vysielacích časoch s úplne minimálnou sledovanosťou, v dôsledku čoho tieto záznamy z jeho pohľadu videl rádovo veľmi nízky počet ľudí.
18. Podľa odvolateľa zásadná nesprávnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ďalej spočíva aj v tom, že súd spor prejednal a rozhodol na základe dokazovania, ktoré nebolo vykonané v súlade s CSP. Konkrétne ide o podnet ZSS, pričom v podstatnej časti odvolateľ túto svoju odvolaciu námietku odôvodňuje tými istými dôvodmi, ako tieto odvolacím súdom zhora sú reprodukované pod aa) v 15. odseku tohto odôvodnenia. Okrem toho odvolateľ sa domnieva, že zrejme so súhlasom alebo aj na podnet žalobkyne podnet ZSS bol zaslaný zrejme všetkým sudcom všeobecných súdov v republike, čo šírením týchto výrokov medzi rozhodujúcu cieľovú skupinu sudcov predstavuje oveľa závažnejšiu ujmu, za ktorú však nezodpovedá žalovaný, ale žalobkyňa, pričom za daných okolností ani nie je možné rozlíšiť, akú časť tvrdenej ujmy žalobkyni spôsobil žalovaný a akú práve uvedený list prezidenta ZSS.
19. Nesprávnosť napadnutého rozsudku odvolateľ namieta aj majúc za to, že relutárna náhrada žalobkyni bola priznaná bez toho, aby vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v tomto konkrétnom prípade k zníženiu dôstojnosti či vážnosti žalobkyne v spoločnosti v značnej miere skutočne došlo. Podľa neho zásah do osobnostných práv žalobkyňa nepreukázala a pokiaľ k nemu aj došlo, podľa neho nesie za to zodpovednosť ten, kto list prezidenta ZSS rozoslal. Absenciu skutkového základu napadnutého meritórneho rozhodnutia súdu odvolateľ namieta aj v súvislosti so záverom súdu, že žalovaný nemal žiaden racionálny dôvod veriť pravdivosti inkriminovaných výrokov a argumentuje, že on takýto dôvod práveže mal, rozsiahlo a podrobne odôvodňuje, v čom tento spočíval a tvrdí, že bol preto oprávnený kritizovať kandidatúru žalobkyne.
20. Odvolateľ namieta aj proti záveru súdu o jedinom cieli žalovaného politicky sa zviditeľniť na úkor žalobkyne, tvrdiac, že tento rovnako nemá podklad vo vykonanom dokazovaní, nakoľko súd k nemu dospel na základe podnetu ZSS. Zlý úmysel žalovaného v konaní aktívne tvrdila jedine žalobkyňa, svoje tvrdenie však žiadnym dôkazom nepreukázala. Rozhodnutie súdu aj v tomto smere nesie preto prvky ľubovôle a nesprávne skutkové zistenia súdu nesmú byť vykladané na ťarchu žalovaného tak, že objektívne zvyšujú intenzitu a závažnosť (údajnej) ujmy žalobkyne na jej osobnostných právach, pričom súd týmito hypotetickými úvahami o zlom úmysle žalovaného odôvodnil aj výšku priznanej relutárnej náhrady. On v konaní pritom opakovane tvrdil, že jeho skutočným zámerom bolo prejaviť svoj názor o zlom stave súdnictva a o absolútnej nevhodnosti kandidatúry žalobkyne na post členky disciplinárneho senátu súdnej rady, ktorú do tejto funkcie navrhol G za stranu SMER - SD.
21. Odvolateľ za nesprávne považuje aj to, že súd výšku relutárnej náhrady odvíjal aj od jeho majetkových pomerov, pričom nejde o relevantné zákonné kritérium, niet preto dôvodu, „aby sa na neho hľadelo, ako na bulvárnu tlač v Českej republike“. Okrem toho namieta, že v danom prípade došlo k neprípustnej vzájomnej konkurencii satisfakčnej a preventívno- sankčnej funkcie relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď jej výška je natoľko premrštená, že fakticky dochádza k bezdôvodnému obohateniu žalobkyne a zároveň pre žalovaného je likvidačná, zosmiešňuje osoby poškodené násilnými trestnými činmi, ktoré sú oprávnené uplatniť si výrazne nižšie nároky, pričom súd nedal odpoveď na otázku, prečo práve prípad žalobkyne je práve takým, ktorý v hodnotovom rebríčku by mal byť postavený vyššie, ako napríklad ľudský život.
22. Žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Skutkový základ žalovaného nároku, t. j. že žalovaný inkriminované výroky o žalobkyni verejne rozširoval, nebol medzi stranami sporný, žalovaný ich pravdivosť nepreukázal a ani odvolaním nenamieta, žeby súd pri ustaľovaní skutkovej otázky nepravdivosti jeho difamujúcich výrokov pochybil. Súd v danom prípade svoju úvahu, prečo popri práve na ospravedlnenie priznal aj relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy a rovnako aj jej výšku podrobne odôvodnil v 40. - 43. odseku odôvodnenia, vo svojich úvahách zohľadnil aj majetkové pomery žalovaného, ako aj preventívno-sankčnú povahu tejto náhrady tak, ako je judikované najvyššími súdnymi autoritami, jeho úvaha v tomto smere neodporuje pravidlám logického uvažovania ani netrpí zjavnou svojvôľou, nakoľko súd uviedol dôvody, ktoré ho viedli k stanoveniu konkrétnej sumy priznanej relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy. Výška priznanej náhrady nie je pre žalovaného likvidačná, ide o nedôvodné tvrdenie odporujúce predloženým listinným dôkazom preukazujúcim jeho skutočné majetkové pomery.
23. Z podaného odvolania podľa nej nevyplýva ani, prečo by malo dochádzať k zosmiešňovaniu obetí násilných trestných činov, súd prvej inštancie aj s touto námietkou odvolateľa sa však vysporiadal v 43. odseku svojho odôvodnenia. V tejto súvislosti poukazuje na to, že ESĽP už rozsudkom z 23.3.2010, č. 4864/05 vo veci Oyal v. Turecko judikoval, že „efektívna ochrana práva na život si vyžaduje, aby priznané odškodnenie nebolo v nepomere so zisteným porušením“ a z tohto pohľadu ustanovenia osobitných predpisov, ktoré v našom právnom poriadku limitujú odškodnenie obetí násilných trestných činov a osôb, ktoré utrpeli ujmu na zdraví iným protiprávnym konaním, podľa nej je potrebné posudzovať, ako rozporné s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čo však týmto poškodeným osobám nijako nebráni, aby zodpovedajúceho odškodnenia sa domáhali prostredníctvom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovení upravujúcich ochranu osobnosti fyzickej osoby. Pre porovnanie odkazuje na nález ÚS ČR sp. zn. Pl. ÚS 16/04 zo 4.5.2005. Z tohto pohľadu aj túto námietku odvolateľa považuje za neopodstatnenú, nakoľko pokiaľ súdy v iných konaniach o ochranu osobnosti zmieneným osobám neposkytujú relutárnu náhradu vo výške zodpovedajúcej konkrétnym okolnostiam ich prípadu, nejde o problém tohto rozsudku vydaného v konaní na základe jej žaloby.
24. Podľa žalobkyne súd správne sa vysporiadal aj so všetkými námietkami odvolateľa aj vo vzťahu k otázkam výkladu Čl. 78 ods. 2 ústavy a ani okolnosti vyplývajúce z podnetu ZSS nie sú inou vadou konania, nakoľko všetky podstatné skutkové okolnosti tohto sporu súd ustálil na základe iných dôkazov, pričom odvolateľ ani jeden z nich nepoprel. Súd na informácie získané z podnetu ZSS poukázal preto iba v rámci odôvodnenia neoprávnenosti inkriminovaného zásahu žalovaného, čo však, ako vyplýva z 33. - 39. odseku jeho odôvodnenia, prioritne vyvodil z úplne iných okolností. V odvolacej duplike v tejto súvislosti žalobkyňa uviedla, že podľa nej napadnutý rozsudok po vecnej stránke celkom zjavne by obstál, aj keby na podnet ZSS súd vôbec sa neodvolával.
25. Žalovaný v odvolacej replike s poukazom na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
5Cdo/42/2009 a 4Cdo/15/2003, z ktorých cituje, trvá na tom, že žalobkyňa v konaní bola povinná preukázať, že k zásahu do jej osobnostných práv aj došlo a je preto jednoznačne potrebné zistiť naplnenie zákonných kritérií vymedzených v §13 ods. 3 o. z., t. j. závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Pokiaľ protistrana tvrdí, že takúto povinnosť nemá, dokonca, že ide o notoricky známu a rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít ustálenú skutočnosť, na ktorú v rozsudku mal poukázať aj súd, odvolateľovi nie je známe, z čoho protistrana tieto svoje tvrdenia vyvodzuje. Súd v napadnutom rozsudku v tejto súvislosti poukázal výlučne iba na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 689/2014 a na jeho uznesenie sp. zn. III. ÚS 154/2011 a tiež na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1586/09, z ktorých tieto skutočnosti nevyplývajú. V ostatnom obsahu odvolacej repliky opakuje svoje argumenty z odvolania.
26. V odvolacej duplike žalobkyňa argumentuje, že judikatúra, ktorej aplikovania na daný prípad odvolateľ v odvolacej replike sa dovoláva, je prekonaná. Odôvodňuje to poukazom jednak na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/137/2008, na ktoré vo svojom bode 22 odkazuje ňou v konaní už zmienený nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 689/2014, v ktorom ústavný súd odkázal aj na rozsudok ESĽP z 2.9.2010, č. 9411/05 vo veci Danev v. Bulharsko, podľa ktorého jednoznačne „nemožno (...) súhlasiť s argumentáciou (...), že sťažovateľka nepreukázala naplnenie všetkých kritérií pre priznanie relutárnej náhrady, pretože nemajetková ujma vznikla už samotným zásahom do jej osobnostných práv. Nie je potrebné demonštrovať, či tento zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám, jej príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila sa jej dôstojnosť v očiach iných (...)“. K rovnakému záveru dospel aj Ústavný súd Českej republiky v ňou rovnako už zmienenom náleze sp. zn. I. ÚS 1586/09 zo 6.3.2012 (bod 42). Za podstatné považuje, že mieru zníženia osobnostných práv výpoveďami svedkov preukázať ani nemožno, pretože svedkom nie je osoba, ktorá pred súdom vypovedá o tom, ako subjektívne hodnotí inkriminované výroky žalovaného na adresu žalobkyne a následne v ich svetle osobu žalobkyne, pretože to nevypovedá nič o skutočnej povahe inkriminovaných výrokov. Nemajetkovú ujmu pritom takisto nemožno dokazovať, a to ani svedeckými výpoveďami a ani inak, pretože táto nenachádza svoj odraz v objektívnej a pozorovateľnej realite. Súd ju môže preto iba sám určiť vlastnou úvahou na základe objektívnych okolností charakterizujúcich povahu spôsobeného zásahu (intenzita, rozsah, trvanie).
27. Podľa žalobkyne súd v danom prípade dôsledne vychádzal zo zásad uvedených v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 689/2014 z 9.11.2016 a v náleze ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 1586/09 zo 6.3.2012 a nemožno mu preto vytýkať, že odvolateľovi vzhľadom na jeho zlovoľné konanie spočívajúce v nepravdivom obvinení žalobkyne zo závažnej trestnej činnosti, ktoré bolo rozširované masovokomunikačnými prostriedkami a motivované túžbou žalovaného politicky sa zviditeľniť, určil povinnosť žalobkyni poskytnúť pre neho citeľnú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú jej svojím inkriminovaným zásahom tento spôsobil. Takto určená náhrada nepredstavuje pritom bezdôvodné obohatenie žalobkyne, pretože je zodpovedajúca rozsahu spôsobenej nemajetkovej ujmy, ktorý je definovaný najmä mimoriadnou závažnosťou inkriminovaného zásahu vykonaného žalovaným, charakterizovaného vysokou mierou opovrhovania najvýznamnejšími spoločenskými hodnotami, akými sú občianska česť a ľudská dôstojnosť (a s nimi spätá prezumpcia neviny), rozsahom (šírenie zásahu na verejnosti a masovokomunikačnými prostriedkami), pretrvávaním (difamujúce informácie stále sú dostupné prostredníctvom internetu), ako aj okolnosťami, za ktorých k zásahu došlo, ktoré sú predstavované predovšetkým ľahostajnosťou žalovaného k spôsobenému následku neoverením, resp. rovno vymyslením si zverejňovaných difamačných tvrdení a jeho zištným motívom. Výpoveďou žalovaného na pojednávaní bolo pritom preukázané, že tento sa rozhodol žalobkyňu verejne difamovať len na základe informácií, ktoré mu ako poslancovi mali poskytnúť jeho „poslanecké zdroje“, čo v konaní nepreukázal. Žalobkyňa súhlasí s odvolateľom, že jeho majetkové postavenie nie je zákonným kritériom pre stanovenie výšky relutárnej náhrady, je však potrebné ho overiť, aby priznaná náhrada nebola pre neho úplne likvidačná.
28. Osobitným podaním z 20.3.2020 odvolateľ doplnil nové skutočnosti, ktoré predkladá ako novoty v odvolacom konaní s poukazom na §366 písm. d) CSP s cieľom preukázať, že jeho vyjadrenia na adresu žalobkyne mali pravdivostný základ a preukazujú, ako existenciu racionálneho dôvodu, pre ktorý odvolateľ mal dôvod veriť pravdivosti inkriminovaných výrokov, ktoré na adresu žalobkyne v parlamente vyriekol, tak aj to, že pred verejnosťou v úlohe kritika justície sa neprezentoval bez skutkového základu. Po obsahovej stránke ide o podanie odvolací súd informujúce, že 11.3.2020 počas policajnej akcie „Búrka“, boli zadržaní o. i. aj piati sudcovia Krajského súdu v Bratislave. V ďalšom osobitnom podaní odvolateľ odvolací súd informuje, že tým, že vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 283/2020 z 12.11.2020 (bod 51) ústavný súd odkázal na bod 36 svojho rozhodnutia vo veci sp. zn. II. ÚS 146/2016, len potvrdil obranu odvolateľa v tomto konaní, že prejavy poslanca prednesené v parlamente sú chránené Čl. 78 ods. 2 ústavy.
29. Žalobkyňa vo vyjadrení k týmto podaniam odvolateľa odmietla jeho právne názory, (i) nepovažujúc za možné pravdivosť inkriminovaných výrokov preukazovať udalosťami, ktoré sa odohrali zhruba tri roky po ich vyrieknutí v parlamente a (ii) majúc za to, že ústavný súd vo veci sp. zn. III. ÚS 283/2020 posudzoval diametrálne odlišnú skutkovú aj právnu situáciu, aká je relevantná pre toto súdne konanie, pričom ústavný súd ani v tomto náleze neposkytol výklad Čl. 78 ods. 2 ústavy, nakoľko ani nemal dôvod zaoberať sa otázkou výrokovej indemnity poslancov národnej rady, keďže pred všeobecnými súdmi išlo o konanie dvoch poslancov, ktorého predmetom boli tvrdenia jedného z nich vyslovené mimo národnej rady alebo jej orgánov.
30. Podaním z 22.7.2022 žalobkyňa odvolací súd oboznámila so skutočnosťou, že rozhodnutiami príslušných disciplinárnych orgánov Slovenskej advokátskej komory (ďalej aj len ako „DO SAK“), ktoré predložila, žalovaný právoplatne bol uznaný za vinného, že svojimi výrokmi na jej adresu 31.1.2017 a 7.2.2017 prednesenými na pôde parlamentu sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa §56 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z., pretože porušil svoju povinnosť pri výkone povolania aj mimo neho zachovávať vážnosť a dôstojnosť, ktorú vyžaduje postavenie advokáta.
31. Žalovaný v reakcii na toto podanie žalobkyne zdôrazňuje, že síce bol uznaný za vinného, ale bolo upustené od uloženia disciplinárneho opatrenia, nakoľko DO SAK jeho konanie/previnenie považovali za menej závažné dôvodiac, že toto ani nemohlo mať za následok stratu, ujmu alebo škodu spôsobenú tretej osobe. S poukazom na §193, veta tretia a §194 ods. 2 CSP preto očakáva, že odvolací súd sa vysporiada aj s týmito, podľa odvolateľa z pohľadu posudzovania otázky práva žalobkyne na priznanie relutárnej náhrady a jej výšky významnými závermi DO SAK. Okrem toho poznamenal, že k splneniu zákonných predpokladov na priznanie relutárnej náhrady v danom prípade nepochybne nedošlo ani preto, že žalobkyňa sa stala členkou Súdnej rady Slovenskej republiky.
32. Krajský súd v Košiciach za odvolací súd v tejto veci určený uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1Nc/2/2021 z 3.3.2021 po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania podaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo (§34 a §355 a nasl. CSP o odvolaní) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné len čo do výšky relutárnej náhrady a vo zvyšku je nedôvodné.
33. Súd prvej inštancie vo veci dokazovanie vykonal v potrebnom rozsahu, na základe neho náležite zistil všetky rozhodujúce skutočnosti. Skutkový stav vyhodnotil podľa zásad ustanovených v §191 ods. 1 CSP a na základe neho o uplatnenom nároku na poskytnutie zadosťučinenia za zásah do práva na ochranu osobnosti žalobkyne aj správne rozhodol, pokiaľ toto zadosťučinenie jej poskytol, a to tak v podobe morálneho, ako aj v podobe materiálneho zadosťučinenia. V konaní nebola zistená ani žiadna vada, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd sa stotožnil so správnymi skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, postupom podľa §387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok vo výroku o morálnom zadosťučinení (ospravedlnenie) ako vecne správny preto potvrdil a pretože dospel k odlišnému právnemu posúdeniu primeranosti výšky uplatneného nároku na relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyňa v danom prípade utrpela, výrok o jej výške postupom podľa §388 CSP zmenil, keďže neboli splnené podmienky ani na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
34. Rozsudok odvolacieho súdu na Krajskom súde v Košiciach verejne bol vyhlásený 28.6.2023 o 10.30 hodine v pojednávacej miestnosti č. dv. 202/II. poschodie, trakt D. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od 22.6.2023 boli zverejnené na úradnej tabuli odvolacieho súdu a tiež na jeho webovej stránke (§219 ods. 1 a 3 za použitia §378 CSP).
35. Napadnutý rozsudok z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je plne akceptovateľný, presvedčivý, jasný a zrozumiteľný. V odôvodnení rozsudku súd dal odpovede na všetky otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, dostatočne a presvedčivo objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia a nemožno mu vytknúť ani žeby sa nevysporiadal s podstatnými námietkami žalovaného uplatnenými proti žalobe. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu po oboznámení s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako aj s obsahom a dôvodmi odvolania žalovaného (až na primeranosť výšky relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy pre žalovaného) nezistil žiaden podstatný dôvod, aby od týchto sa odchýlil. Naopak, odvolací súd s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie, ako tieto zhora odvolacím súdom sú reprodukované (až na výklad ústavy, čo však v základe tohto sporu, ktorým je ochrana osobnosti, nemalo vplyv na vecne správny výrok napadnutého rozsudku), sa stotožnil a v odôvodnení svojho rozsudku v súlade s §387 ods. 2 CSP sa preto obmedzuje len na konštatovanie ich správnosti, ktoré vo svojom odôvodnení nadbytočne preto už neopakuje.
36. Odvolací súd v prvom rade vecne sa vysporiadal s odvolacím dôvodom odvolateľom odôvodneným podľa §365 ods. 1 písm. c) CSP. Ad aa): napriek tomu, že podnet ZSS do meritórneho rozhodnutia súdu prvej inštancie nebol súčasťou zviazaného spisového materiálu (tento do spisu bol predložený podaním žalovaného až z 13.5.2021; v spise na č. l. 638 a nasl.), táto námietka odvolateľa nemôže byť dôvodom na vylúčenie sudkyne a podľa jej obsahu (§124 ods. 1 CSP) môže byť odvolacím dôvodom podľa §365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a odvolací súd takto ju preto aj posudzoval (pozri nižšie); ad ab) odvolateľ mylne predpokladá, že sudca je povinný veci v súdnom oddelení vybavovať, t. j. prejednať a rozhodnúť rigidne podľa poradia ich nápadu. Takúto povinnosť sudcovi žiaden zákon neukladá. Zákonná povinnosť v pridelených veciach konať plynulo bez zbytočných prieťahov (§30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z.) podľa rozhodovacej praxe ESĽP v závislosti od povahy veci v civilných veciach znamená dĺžku súdneho konania od 2 do 3 rokov na jednom stupni, pričom táto povinnosť v danom prípade porušená nebola; ad b) vzhľadom na zákonnú úpravu v §27c zákona č. 385/2000 Z. z. sudkyňa bola povinná oznámiť, že objektívne by mohli vzniknúť pochybnosti o jej nezaujatosti. Učinila tak oznámením z 18.4.2017 adresovaným predsedníčke súdu, v ktorom ale neuviedla, že ona osobne má taký vzťah k žalobkyni, pre ktorý v tomto spore je zaujatá a nie je schopná ho prejednať a rozhodnúť nestranne, ale týmto oznámením len napĺňala tzv. teóriu zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca subjektívne je nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán, nakoľko spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale musí sa aj javiť, že je vykonávaná (Delcourt v. Belgicko, rozsudok ESĽP zo 17.1.1970, Padovani v. Taliansko, rozsudok ESĽP z 26.2.1993). Na základe oznámenia sudkyne z 18.4.2017 tieto odvolateľom namietané skutočnosti boli už preto predmetom rozhodovania predsedníčky okresného súdu, ktorá sudkyňu nevylúčila. Odvolací súd s dôvodmi rozhodnutia predsedníčky plne sa stotožňuje a na tieto odkazuje, ako na dôvody odvolaciemu súdu vlastné aj pre jeho záver v odvolacom konaní, prečo tento spor nerozhodoval vylúčený sudca; ad c) sudca je apolitickým predstaviteľom súdnej moci, ktorá v súčasnom systéme trojdelenia štátnej moci, ktorý Slovenská republika ústavne deklaruje, je nezávislá od moci zákonodarnej aj výkonnej. Oprávnenú kritiku súdnictva a justície ako takej v systéme vzájomných bŕzd a protiváh týchto troch oddelených štátnych mocí súdna moc, ako má, povinne znáša, samozrejme v rámci medzí oprávnenej kritiky, pričom úlohou poslancov národnej rady je zistiť príčiny neuspokojivého stavu justície a tvorbou kvalitných právnych noriem vytvoriť podmienky pre lepšie fungovanie súdnej moci a takto napomáhať výkonu spravodlivosti. Oprávnená kritika justície nemôže byť preto dôvodom spôsobilým spochybniť nezaujatosť sudkyne.
37. Z týchto dôvodov odvolací súd nevzhliadol naplnenie namietaného odvolacieho dôvodu, že v prvej inštancii rozhodol vylúčený sudca, a to zo žiadneho z odvolateľom namietaných dôvodov. Vzhľadom na to, že tento odvolací dôvod nemôžu napĺňať objektívnou skutočnosťou nepodložené, výlučne subjektívne domnienky, dohady odvolateľa, že „pri takto exponovanej veci sudkyňa sa nechcela dostať do konfliktu so žalobkyňou, pretože by sa to mohlo prejaviť aj na jej negatívnom hodnotení“ a že odvolateľ „predpokladá, že sudkyňa ako členka ZSS zdieľa preto závery uvedené v podnete ZSS a súčasne stanoviskom ZSS sa cíti viazaná, čo mohlo výrazne negatívnym spôsobom a zásadne ovplyvniť jej nazeranie na osobu žalovaného a tým aj ovplyvniť rozsudok ako taký“, odvolací súd pri svojom rozhodovaní na tieto neprihliadal a bližšie sa nimi preto nezaoberal.
38. K ostatným dôvodom napadnutého rozsudku reagujúc na ďalšie odvolacie námietky odvolateľa odvolací súd dopĺňa nasledujúce:
39. Ústavný súd vo svojej konsolidovanej judikatúre (za všetky napr. jeho nález vo veci sp. zn. III. ÚS 72/2010 zo 4.5.2010) zdôrazňuje, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd doslovným znením zákonného ustanovenia nie je však viazaný absolútne. ale môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy); samozrejme, zároveň sa musí pritom vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis (zo zmyslu zákona) pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení a Čl. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. Rekonštrukcia zmyslu a účelu zákona je vždy spätá s celou radou neistôt a možno ho nepochybne abstrahovať aj z autentických dokumentov vypovedajúcich o vôli a zámeroch zákonodarcu, medzi ktoré nepochybne patrí aj dôvodová správa (nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 652/2018). Dôvodová správa však aj podľa ústavného súdu slúži ako interpretačná pomôcka spravidla pre justíciu a právnu vedu a vzhľadom na jej charakter nemá záväznú povahu, jej štandardy sú uvedené v §68 ods. 3 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku NR SR a slúži ako podklad pre ďalší legislatívny proces (pozri nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 4/2018, body 108 a 114).
40. Doslovným jazykovým (gramatickým) výkladom v spojení s výkladom teleologickým, osvetľujúcim zmysel a účel Čl. 78 ods. 2 ústavy a za použitia historického výkladu osvetľujúceho túto právnu normu podľa doby jej vzniku, je nepochybné, že v Ústave Slovenskej republiky od prijatia zákona č. 460/1992 Zb. do vykonania jej zmeny ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. výroková indemnita poslancov NR SR bola upravená v druhej vete Čl. 78 odsek 1 tak, že „za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej orgáne, poslanec podlieha len disciplinárnej právomoci Národnej rady Slovenskej republiky“, a preto inú, než disciplinárnu zodpovednosť, t. j. ani občianskoprávnu zodpovednosť za svoje výroky prednesené pri výkone mandátu na pôde parlamentu poslanec neniesol, podliehal len disciplinárnej právomoci národnej rady. Z toho dôvodu ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. vykonaná zmena týkajúca sa výrokovej indemnity poslanca, ktorý v Čl. 78 už v rámci samostatného odseku 2 ustanovil, že „Za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej orgáne nemožno poslanca trestne stíhať, a to ani po zániku jeho mandátu. Poslanec podlieha disciplinárnej právomoci Národnej rady Slovenskej republiky. Občianskoprávna zodpovednosť poslanca tým nie je dotknutá.“, aj podľa výkladu odvolacieho súdu, počnúc dňom účinnosti tohto ústavného zákona (1.7.2001), znamenala zavedenie (aj) občianskoprávnej zodpovednosti poslanca za jeho výroky na pôde parlamentu, nie však jeho poslednou (treťou) vetou, ako mylne sa domnieva odvolateľ, ale jeho prvou vetou, keďže oproti predchádzajúcej zákonnej úprave práve touto došlo k výraznému zúženiu rozsahu výrokovej beztrestnosti (indemnity) poslanca tým spôsobom, že od 1.7.2001 táto predstavuje vylúčenie už len a výlučne jeho trestnoprávnej zodpovednosti v podobe absolútneho zákazu jeho trestného stíhania, t. j. použitia trestnoprávnych noriem. Tretia veta popri prvej mala preto len deklaratórny (vysvetľujúci) charakter tohto nového chápania výrokovej indemnity poslanca národnej rady. Tento výklad ústavy je v súlade aj so zmyslom a účelom samotného ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., vyplývajúcim z textu dôvodovej správy k nemu, podľa ktorého týmto zákonom do nášho právneho poriadku mala byť zavedená občianskoprávna zodpovednosť poslancov za výroky pri výkone mandátu a podľa názoru odvolacieho súdu nemožno ho následne zmeniť len preto, že zo znenia všeobecnej časti dôvodovej správy k následne vykonanej ďalšej zmene ústavy (ústavný zákon č. 140/2004 Z. z.) možno zistiť, že zmyslom tejto novej právnej úpravy bola snaha zákonodarcu výrokovú indemnitu poslancov národnej rady rozšíriť aj na občianskoprávnu zodpovednosť, pričom to, prečo predkladateľ túto zmenu zamýšľal dosiahnuť práve vypustením tejto tretej vety z textu tohto ústavného článku, z osobitnej časti dôvodovej správy, ktorá má obsahovať vecné odôvodnenie jednotlivých navrhovaných ustanovení právneho predpisu (§7 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z.), t. j. v danom prípade vecné odôvodnenie toho, čo po vykonanej zmene ústavným zákonom č. 140/2004 Z. z. v ústave v platnosti zostalo, pre absolútnu absenciu odôvodnenia osobitnej časti tejto dôvodovej správy, napokon ani nijako nevyplýva.
41. Aj podľa odvolacieho súdu je preto otáznym, či zmenou ústavy vykonanou ústavným zákonom č. 140/2004 Z. z. vôbec možno efektívne naplniť jej zámer vyplývajúci výlučne z textu dôvodovej správy, t. j. či táto nová, v súčasnosti platná a účinná právna úprava vôbec je racionálne previazaná s týmto cieľom ňou sledovaným. Ani podľa právneho názoru odvolacieho súdu v normatívnej rovine sa pritom nenaplnil úmysel zákonodarcu vyjadrený v texte dôvodovej správy k ústavnému zákonu č. 140/2004 Z. z., keďže týmto z dôvodov uvedených v predchádzajúcom odseku tohto odôvodnenia nedošlo k zmene dovtedy nesporného úmyslu zákonodarcu o rozsahu výrokovej indemnity poslanca národnej rady. Uvedený nesúlad by bolo možné skorigovať len extenzívnym výkladom predmetného článku ústavy, avšak riadiac sa právnym názorom ústavného súdu vysloveným v náleze sp. zn. PL. ÚS 11/2009 z 9.7.2009 v danom prípade ide o možnosť čisto len teoretickú, keďže jeho výsledkom by bolo len pripustenie rôzneho, navzájom nezlučiteľného výkladu danej právnej normy [„extenzívny výklad právnych noriem (a zvlášť ústavných noriem) možno uplatniť len celkom výnimočne, a to vtedy ak možno všetky argumenty proti jeho použitiu presvedčivo vyvrátiť (PL. ÚS 9/04)“]. Ak pritom pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady, ako v danej veci takým by mal byť výklad rozsahu občianskoprávnej zodpovednosti poslanca za výroky pri výkone jeho mandátu prednesené v národnej rade alebo v jej orgánoch, s poukazom na konsolidovanú judikatúru ústavného súdu v súlade so zásadou ústavne konformného výkladu vysloveného napr. v náleze ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 192/2008 súd v tejto sporovej veci aj tak musí uprednostniť ten výklad tohto článku ústavy, ktorý „zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb, nakoľko všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (m. m. II. ÚS 148/2006)“. Akokoľvek, v danom prípade súd musí preto uprednostniť výklad Čl. 78 ods. 2 ústavy v prospech žalobkyne, ktorá (na rozdiel od žalovaného poslanca národnej rady ako reprezentanta orgánu štátnej moci) predmetnou žalobou uplatňuje ochranu svojich základných ľudských práv a slobôd; opačný záver by znamenal neprípustné obmedzenie práva na prístup k súdu spôsobom, ktorý nie je zlučiteľný s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj len ako „dohovor“).
42. Zo všetkých týchto dôvodov súd prvej inštancie pri výklade rozsahu výrokovej indemnity poslanca národnej rady preto nepochybil.
43. Súd prvej inštancie v tejto veci správne poukázal na to, že ochrana parlamentu ako celku je skutočným účelom inštitútu poslaneckej výrokovej indemnity, ktorá skutočne ani si nevyžaduje vylúčenie aj občianskoprávnej zodpovednosti poslanca, nakoľko tu nejde o žalovaným obávaný, zo zásady oficiality vyplývajúci zásah súdnej (prípadne výkonnej) moci do činnosti parlamentu. Súkromnoprávne konanie pred súdmi, akým je aj toto súdne konanie, takýmto zásahom byť ani nemôže, nakoľko to, či toto vôbec začne a prebehne, vždy závisí od toho, či prípadne bude iniciované tretími, súkromnými fyzickými či právnickými osobami v procesnom postavení žalobcov. Toto súdne konanie nie je preto trestným stíhaním žalovaného ani akýmkoľvek uplatnením zásady oficiality, keď konanie z úradnej moci začína z podnetu orgánu činného v trestnom konaní ako orgánu verejnej moci, ktorý je oprávnený a zároveň aj povinný preskúmať splnenie podmienok na začatie konania a v prípade ich naplnenia takéto konanie aj začať, a nie je v tomto smere závislý, či procesne viazaný návrhmi iných subjektov. Z toho dôvodu ani úspech žalobkyne v tomto konaní nemôže byť a ani nie je ignorovaním výslovného zákazu trestného stíhania žalovaného. Pokiaľ ide o odvolateľom za nesprávny a nezmyselný označený záver súdu o ochrannom účele poslaneckej indemnity vo vzťahu k parlamentu ako celku vôbec, tento vyplýva z konsolidovanej judikatúry ústavného súdu, ktorý napr. už vo veci sp. zn. II. ÚS 76/1999 z 21.7.1999 poznamenal, že „poslanecká imunita" nie je právom poslanca, nie je ani jeho osobnou beztrestnosťou, resp. nezodpovednosťou, pričom jej podstatou, zmyslom a cieľom je ochrana zákonodarného zboru za tým účelom, aby tento orgán mohol nerušene plniť svoju funkciu a chráni sa ňou sloboda rozhodovania zákonodarného zboru, a nie základné právo či osobná sloboda poslanca. Ústavný súd už aj vo veci sp. zn. III. ÚS 730/2014 konštatoval, že „výkon mandátu a z neho vyplývajúce práva poslancov sú súčasťou pôsobenia poslancov ako nositeľov verejnej moci, t. j. ide o realizáciu mocenského oprávnenia poslanca ako člena štátneho orgánu vykonávajúceho mandát, chránené čl. 78 ods. 2 ústavy, a nie o realizáciou jeho občianskeho práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ústavy“.
44. Ústavný súd tieto svoje závery potvrdil aj v náleze sp. zn. PL. ÚS 6/2017 (body 67 a 75). V bode 71 a 76 tohto nálezu ústavný súd však zdôraznil aj to, že (i) podmienky v Čl. 78 ods. 2 ústavy predstavujú podmienky ustanovené ústavou materiálneho právneho štátu, ktorý nelegitimizuje zdanlivé dodržanie práva spočívajúce v tom, že sa dodrží formálna stránka a konajúca osoba sa skryje za vonkajšie zdanie o dodržaní právnej normy a tiež, že (ii) ak formálne ide o výrok, resp. prejav poslanca, splnenie zákonnej podmienky Čl. 78 ods. 2 ústavy nie je možné predpokladať automaticky, ale je potrebné dôsledné odlíšenie toho, či daný prejav poslanca je alebo nie je chránený Čl. 78 ods. 2 ústavy, a to na základe jeho obsahu, nakoľko aj keď poslanec v národnej rade sa prejavuje v podstate permanentne, nie každý jeho prejav (ani v rokovacej sále) je prejavom pri výkone funkcie poslanca; rozhodujúce je, či ide o prejav, ktorým poslanec vykonáva svoj mandát, či realizuje svoje poslanecké práva alebo napĺňa svoju poslaneckú povinnosť, alebo nie, pričom výroky poslanca prednesené v národnej rade alebo v jej orgáne, ktoré majú charakter osobného prejavu, nepožívajú ochranu čl. 78 ods. 2 ústavy. To znamená, že podmienka „pri výkone funkcie poslanca“ uvedená v Čl. 78 ods. 2 ústavy nie je splnená zakaždým, keď poslanec niečo vyriekne v pléne národnej rady alebo v jej orgáne, pričom „neexistencia jasnej súvislosti s činnosťou parlamentnej povahy si vyžaduje prijatie reštriktívnej interpretácie požiadavky proporcionality medzi sledovaným zámerom a použitými prostriedkami. To zvlášť platí tam, kde obmedzenie práva na prístup k súdu vyplýva z uznesenia politického orgánu. Opačný záver by znamenal obmedzenie práva na prístup k súdu spôsobom, ktorý nie je zlučiteľný s čl. 6 ods. 1 vždy vtedy, keď poslanec urobil zjavne znevažujúce vyhlásenie fCase of Cordova v. Italy (No. 1), rozsudok z 30. januára 2003 k sťažnosti č., s. 12 - 13, § 62, § 63).
45. Aplikujúc uvedené závery ústavného súdu na prejednávaný prípad znamená, že v ústave zakotvená parlamentná indemnita, a to aj v prípade toho výkladu jej rozsahu, ktorého v konaní sa dovoláva žalovaný, zaručuje ochranu len tých prejavov, ktoré poslanec urobil pri výkone poslaneckého mandátu, a nemôže slúžiť na „legitimizovanie vonkajšieho zdania o dodržaní právnej normy, a to ani v prípade dodržania formálnej stránky prejavu“, na čo, podľa jeho obrany v spore, žalovaný v danom prípade celý čas sa spoliehal a presadzoval ešte aj v odvolacom konaní. S poukazom aj na túto judikatúru ústavného súdu (ÚS PL. 6/2017) či judikatúru ESĽP, naplnenie v Čl. 78 ods. 2 ústavy ustanoveného zákonného predpokladu aplikovateľnosti beztrestnosti poslanca nemožno, ako to urobil súd prvej inštancie, predpokladať automaticky pre všetky jeho výroky prednesené, a to hoci aj v parlamente alebo v jeho výboroch, ale v danom prípade bolo potrebné, a to na základe ich obsahu, dôsledne odlíšiť, či inkriminované výroky odvolateľa vôbec boli prednesené pri výkone jeho mandátu alebo či išlo o tzv. jeho ostatné výroky fyzickej osoby (občana). Rokovanie parlamentu je pritom vysoko formalizované a riadi sa presnými pravidlami. Riadny výkon poslaneckého mandátu poslanca v rámci rokovania v parlamente či v jeho výboroch neoprávňuje preto poslanca hovoriť čokoľvek si zmyslí, ale oprávňuje ho ústne sa vyjadrovať jedine k prerokúvanej veci (Čl. 2 ods. 2. ústavy), pričom tou v danom prípade, ako jediný legitímny cieľ oboch rokovaní (vo výbore i v pléne), bolo jedine zistenie, či žalobkyňa ako sudkyňa a kandidát (ne)spĺňa zákonné podmienky spôsobilosti parlamentom byť zvolená za člena disciplinárneho senátu v tom čase ustanovené v §119b ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z., t. j. k zisteniu, či táto vo funkcii sudcu pôsobí najmenej päť rokov, či proti nej sa (ne)vedie disciplinárne konanie, alebo trestné stíhanie, či jej (ne)bolo uložené disciplinárne opatrenie a či (nie) je členom súdnej rady, predsedom súdu alebo podpredsedom súdu. Dôsledne posudzujúc obsah inkriminovaných výrokov, za ktorých vyrieknutie žalobkyňa iniciovaním tohto súdneho konania sa rozhodla žalovaného brať na občianskoprávnu zodpovednosť, nemožno mať pritom pochybnosti, že žalovaný nimi sa nevyjadroval k otázkam uvedeným v §119b ods. 1 uvedeného zákona, z jeho strany išlo preto len o zdanlivý výkon poslaneckého mandátu výrokmi osobného, v danom prípade aj politicky motivovaného charakteru, ktorý však preto nepožíva ochranu poslancovi národnej rady poskytovanú Čl. 78 ods. 2 ústavy, ale môže zakladať (a v danom prípade súd prvej inštancie správne uzavrel, že aj zakladá) občianskoprávnu zodpovednosť žalovaného, a to aj keď boli prednesené na pôde národnej rady.
46. V danom prípade ide teda o politický prejav žalovaného ako súkromnej fyzickej osoby, ktorý spadá preto pod ochranu čl. 26 ods. 1 ústavy. Bolo preto potrebné zvážiť, či uložením povinnosti žalovanému žalobkyni sa ospravedlniť a prípadne aj zaplatiť jej relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy, nedôjde k zásahu do jeho slobody prejavu (interferrence), t. j. či zásah žalovaného (ne)mal zákonný základ (prescribed by law). V sporoch o poškodenie dobrej povesti si konkurujú preto základné práva, právo na slobodu prejavu a právo na ochranu dobrej povesti. V súlade s postupom ESĽP je preto potrebné vykonať ich vzájomné váženie a podľa výsledku tohto váženia rozhodnúť, ktoré právo v konkrétnom posudzovanom prípade má väčšiu váhu a prednosť. Pri vážení je potrebné zohľadniť, kto je kritizovaný, čo, kde a za akých okolností a akým spôsobom boli tvrdenia zverejnené a na základe odpovedí na dané otázky pomocou testu proporcionality možno určiť, ktorá sloboda či právo má byť uprednostnené (napr. nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 152/2008 z 15.12.2009).
47. V konaniach o ochranu osobnosti pri strete práva na ochranu osobnosti a slobody prejavu zásade automaticky je splnené, že zásah (do práva na slobodu slova) je vhodný, pretože umožňuje dosiahnuť legitímny cieľ, a to ochranu iného základného práva v podobe práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti a pretože žalobkyňa svoju osobnosť chráni predmetnou žalobou o ochranu osobnosti ako adekvátnym prostriedkom, zásah do tejto slobody žalovaného je aj nevyhnutný, pričom vychádzajúc z podstaty prejednávanej veci zachovať obidve práva popri sebe možné nie je. Kľúčovou je preto vážiaca formula, ktorá pracuje s trojstupňovou stupnicou hodnôt, pričom intenzita zásahu do jedného základného práva sa pomeruje s mierou uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii a tieto nadobudnú jednu z hodnôt "nízka", "stredná" a "podstatná".
48. KTO neoprávnený zásah inkriminovanými výrokmi vykonal: zásahu verejne sa dopustil poslanec národnej rady, miera jeho zodpovednosti ako politika za jeho prejavy v parlamente je preto vyššia, ktorý ale v danom prípade zo zhora uvedených dôvodov sa prejavoval ako súkromná fyzická osoba, ktorá preto v súvislosti s vykonávaním práva na slobodu prejavu a rozširovaním informácií nemá zvýšenú ochranu (tzv. privilegované postavenie), aká je poskytovaná napr. novinárom, resp. masmédiám. Žalovaný v rámci výkonu práva na slobodu prejavu môže hovoriť, čo chce, a to aj na pôde parlamentu, ale pokiaľ to nehovorí pri výkone funkcie poslanca, ako tomu bolo v prejednávanom prípade, musí za to niesť občianskoprávnu zodpovednosť, v danom prípade v podobe zákonom ustanovenej sankcie, ktorá v demokratickej spoločnosti je nevyhnutná o. i. v záujme ochrany povesti alebo práv iných (Čl. 10 ods. 2 Dohovoru), ktorej žalobkyňa v tomto konaní sa domáha. Tou v konkrétnom prípade je poskytnutie zadosťučinenia pre žalobkyňu ako osobu neoprávneným zásahom žalovaného dotknutú. Žalovaný nie je preto zbavený povinnosti pre neho dostupnými spôsobmi preveriť pravdivosť a spoľahlivosť či už samotného zdroja, ak nejaký existoval, alebo z neho získaných informácií o žalobkyni a podľa toho zvážiť, či dané informácie podá ďalej, a to bez ohľadu na dôvod, pre ktorý svoj zdroj konkretizovať odmietol. Ak tak predtým, než inkriminované výroky vyriekol, nepostupoval, platí, že nepostupoval opatrne a musel si byť preto vedomý, že žalobkyňu môže de facto aj škandalizovať. Plne preto zavinil, že inkriminovanými výrokmi závažne zasiahol do jej osobnostných práv a toto jeho zavinenie pri zvažovaní výšky priznávanej relutárnej náhrady prirodzene je potrebné zohľadniť v jeho neprospech jej priznaním vo výške pre neho citeľnej. Otázka miery zavinenia pôvodcu zásahu pre stanovenie výšky relutárnej náhrady podľa §13 ods. 3 o. z. je totiž spoluurčujúcim a bezpochyby aj jedným z kľúčových hľadísk pre navýšenie relutárnej náhrady. Tomu nakoniec zodpovedá aj základný zmysel relutárnej náhrady, t. j. zmysel satisfakčný, kedy potreba finančnej satisfakcie narastá v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu, lebo vyššou mierou zavinenia je vždy neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv zosilnená. Možno preto dospieť k záveru, že v prípade zlého úmyslu (zámeru) na strane pôvodcu neoprávneného zásahu by mal súd svoj úsudok nad týmto spoločensky i právne zvlášť odsúdeniahodným správaním vyjadriť pre žalovaného ako pôvodcu zásahu týmto citeľným určením výšky materiálneho zadosťučinenia.
49. Ani poslanecký mandát žalovaného bezpochyby totiž neoprávňuje, aby ako člen štátneho orgánu toto svoje mocenské oprávnenie realizoval spôsobom (nielen) žalobkyňu verejne, hrubo znevažujúcimi výrokmi inzultovať a bez existencie právoplatného odsudzujúceho rozsudku súdu vydaného v trestnom konaní, ktorý ako jediný mohol byť skutkovým základom pre jeho tvrdenia na adresu žalobkyne, túto nepravdivo, hrubým porušením prezumpcie neviny prezentovať ako páchateľa trestného činu, pričom táto ani nebola trestne stíhaná. Pritom aj podľa ESĽP jednoznačne hrubý prejav alebo správanie, akého v danom prípade sa dopustil aj žalovaný, anuluje ochranu jeho práva ako poslanca na slobodu prejavu alebo môže byť považované za zneužitie tohto práva (Karácsony a spol. v. Maďarsko, 17.5.2016). Z uvedených dôvodov nemôže byť úspešná ani obrana žalovaného, že žalobkyňa ako osoba verejného záujmu má/musí znášať väčšiu mieru kritiky či kontroly svojich prejavov či už zo strany zákonodarnej moci alebo verejnosti, keďže o žiadny prejav sudcu nešlo, o ňom tvrdené skutočnosti boli prednesené bez akéhokoľvek faktického základu. Inkriminovaný zásah nie je preto ani sprostredkovaním akejkoľvek (a už vôbec nie oprávnenej) kritiky či už výkonu povolania sudcu žalobkyňou alebo vôbec činnosti justície ako takej, keďže inkriminované výroky (ani sčasti) nie sú založené na pravde, čo v každom prípade je potrebné vyhodnotiť na vrub žalovaného, ktorý buď si ich vymyslel alebo nedostatočne preveril pravdivosť a dôveryhodnosť údajného zdroja; opak tohto žalovaný v konaní pritom nepreukázal (ani sa o to nepokúsil). V danom prípade pritom práve ten, kto verejne prezentuje, že ako poslanec národnej rady si zaumienil kritizovať justíciu za nedostatky v jej činnosti (a v očiach širokej verejnosti o to väčšiu váhu majú preto jeho kritické vyjadrenia na adresu sudcov a justície vôbec), pred poslancami a pred širokou verejnosťou o žalobkyni ako o jednej z predstaviteľov súdnej moci bez akejkoľvek podpory vo faktickej skutočnosti prezentoval informácie difamačného charakteru, ktoré takto šíril. Z týchto dôvodov konanie žalovaného spočívajúce vo vyrieknutí inkriminovaných výrokov nie je možné považovať za legitímne, pričom tieto boli verejne prednesené bez možnosti žalobkyne k ich obsahu akokoľvek sa vyjadriť alebo akýmkoľvek relevantným spôsobom proti ich zverejneniu žalovaným sa brániť.
50. Skutočný vnútorný motív žalovaného ako psychologická príčina, ktorá ho k vyrieknutiu inkriminovaných výrokov na adresu žalobkyne reálne viedla, nie je preukázateľný dôkazmi, na ten poukazujú len či už prejavy žalovaného ako konajúcej osoby alebo objektívne okolnosti vonkajšieho sveta žalovaného obklopujúce (objektívna realita). Záver súdu prvej inštancie o zlom úmysle žalovaného pri ich vyrieknutí v parlamente, ktorý rovnako má význam jedine pri zvažovaní primeranosti výšky priznávanej relutárnej náhrady za utrpenú nemajetkovú ujmu, je pritom správny a tento nepochybne vyplynul jednak z obsahu spisového materiálu (pričom nejde o podnet ZSS) a tiež aj z obrany samotného žalovaného v konaní. Z obsahu spisu vyplynulo a aj žalovaný v konaní to viackrát zopakoval, že jeho netajeným cieľom ako opozičného poslanca pri vystúpení v pléne, bol pokus dosiahnuť, aby poslanec Glváč (člen vládnej koalície, a teda politický protivník žalovaného) stiahol návrh na kandidatúru žalobkyne za členku disciplinárneho senátu a tohto opakovane preto vyzýval, „aby prišiel na rokovanie parlamentu vysvetliť, ako mu skrsla v hlave myšlienka, žeby žalobkyňa mala byť členkou disciplinárneho senátu, pričom vo výbore povedal, že ten, kto navrhol žalobkyňu do tohto postu, nech si to zodpovedá a že „koalícia si zvolí tú svoju“ a tiež, že „ani Glváč ju samozrejme nie náhodou navrhuje ako niekoho, kto je prieťahárka. A vieme, že kto je prieťahár, ten je aj korupčník...“. Majúc na zreteli tieto skutočnosti nemožno preto rozumne pochybovať o správnosti záveru súdu prvej inštancie, že predmetné nepravdivé výroky žalovaného na adresu žalobkyne boli politicky motivované, pričom žalovaný ani nijako neskrýval, že nimi sledoval aj politický cieľ. Zároveň je zrejmé aj to, že ide o záver, ktorý súd prvej inštancie nezaložil na informácii o obdobnom správaní žalovaného aj k osobe iného sudcu, čo vyplýva zo sporného podnetu ZSS, ale založil ho predovšetkým na tom, že inkriminované výroky sa absolútne nezakladajú na pravde (pozri 38. odsek jeho odôvodnenia). Vzhľadom na okolnosti, za ktorých k inkriminovanému zásahu došlo, uvedené skutočnosti dostatočne preto opodstatňujú aj súdom prvej inštancie prijatý záver o zlom úmysle žalovaného ako poslanca národnej rady, spoliehajúceho sa na ústavnú ochranu v podobe jeho občianskoprávnej beztrestnosti svojimi inkriminovanými výrokmi žalobkyňu poškodiť, a to bez akejkoľvek úcty k jej právam. Žalovaný v okolnostiach prípadu tak za cenu zneužitia svojho poslaneckého mandátu na vyrieknutie inkriminovaných výrokov presahujúcich rámec výkonu poslaneckého mandátu zneužil parlamentné prostredie na riešenie politických sporov opozičnej politickej strany SaS, za ktorú ako jej člen je poslancom národnej rady s vládnucou politickou stranou SMER - SD. Aj preto niet pochýb, že žalobkyňa spŕšku nepravdivých tvrdení na svoju osobu na verejnosti, ako aj ich následky musela znášať (minimálne) preto, že žalovaný takto nesledoval dobrý úmysel.
51. Či v danom prípade jediným motívom žalovaného k takémuto „excesu“ z hľadiska výkonu funkcie poslanca vyrieknutím inkriminovaných výrokov výlučne bol ním priznaný politický motív alebo tento prípadne mal aj iný, súkromnoprávny záujem ako advokát vyrieknutím inkriminovaných výrokov na adresu žalobkyne si vytvoriť „objektívnu“ možnosť namietať jej zaujatosť a vylúčením jej osoby ako sudcu spravodajcu z rozhodovania určitej konkrétnej veci (10Co/32/2017) dosiahnuť jej výmenu ako pre neho nevyhovujúceho predsedu odvolacieho senátu, pod ktorého vedením odvolací súd v danej veci v minulosti už rozhodol v neprospech klientov žalovaného, ktorý v konaní sa bránil, že v relevantnom čase danú skutočnosť si neuvedomoval (podanie žalovaného z 8.6.2017, súdom prvej inštancie reprodukované v 6. odseku napadnutého rozsudku), pravdivosť tejto jeho obrany ako otázka vnútorného motívu, a teda subjektívnej (psychologickej) kategórie, dôkazmi je nepreukázateľná. Nemožno však opomenúť, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo nesporne preukázané a napokon ani žalovaný nepopieral, že inkriminované výroky na pôde parlamentu na adresu žalobkyne vyriekol v čase, keď ako advokát skutočne mal klientov, ktorí ako odvolatelia v odvolacom konaní vo veci 10Co/37/2017 rozhodovanom žalobkyňou ako sudcom spravodajcom a členom odvolacieho senátu, boli stranou daného súdneho konania, čo žalovaný v danom konaní aj využil, keď kroky k uplatneniu takejto námietky zaujatosti voči žalobkyni podnikol už 9.2.2017. Je preto správne tieto skutočnosti zohľadniť v prospech žalobkyne.
52. KOHO sa inkriminované výroky týkali: Žalobkyňa v čase vyrieknutia inkriminovaných výrokov na jej adresu bola sudkyňou Krajského súdu v Bratislave. Podľa judikatúry ústavného súdu hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov, pričom v línii od verejne neznámych jednotlivcov po politikov z hľadiska intenzity ochrany osobnosti sudcovia sa nachádzajú uprostred s miernou tendenciou smerujúcou k politikom; miera kritiky jednotlivých sudcov je pritom nižšia, ako v prípade kritiky súdov a súdnictva, kde prípustná miera kritiky je vyššia. Odvolací súd však považuje za potrebné na tomto mieste znova zdôrazniť, že v prejednávanej veci vzhľadom na pôvod inkriminovaných výrokov a absenciu dôkazu o ich pravdivosti, či skutkového základu zo strany žalovaného nešlo o žiadnu kritiku, ale o hrubé očiernenie povesti, mena a cti žalobkyne na verejnosti, ktorá celkom zjavne ani spôsobom, akým funkciu sudcu vykonáva, nevykonala nič, čo by kohokoľvek mohlo oprávňovať šíriť o nej takéto lži a nijako nenarušila ani vážnosť či dôstojnosť funkcie sudcu tak pri jej výkone, ako ani v občianskom živote ako takom. Je pritom nesporné, že je potrebná nutnosť dôvery v právny poriadok a justíciu, ochrana autority a nestrannosti súdnictva a výkonu spravodlivosti. Sudcom na rozdiel od politikov a iných osôb verejne činných ESĽP priznáva pritom vyššiu ochranu, nakoľko uznáva potrebu chrániť dôveru verejnosti v súdnictvo proti takým deštruktívnym útokom, ktoré sú zjavne neopodstatnené, a to aj preto, že sudcovia majú obmedzenejšiu možnosť reagovať na kritiku svojej osoby (rozhodnutie Prager a Oberschlick v. Rakúsko). Je preto správne tieto skutočnosti zohľadniť v prospech žalobkyne.
53. ČO bolo obsahom inkriminovaných výrokov: pokiaľ ide o objekt a formu inkriminovaných výrokov, ich priamym a bezprostredným objektom je osobnosť žalobkyne ako dotknutého sudcu. Justícia a právny život je legitímnou témou verejného záujmu, ide o súčasť života spoločnosti. Z tohto dôvodu je legitímne, aby otázky práva boli reflektované aj verejnosťou. Sociálna diskusia s prvkami kritiky si zaslúži preto zvýšenú ochranu. Inkriminované výroky žalovaného do tejto kategórie však nepatria. Ich obsahom bol útok na dôstojnosť, česť a morálnu integritu žalobkyne ako sudcu, pričom o. i. morálny kredit, bezúhonnosť a integrita sudcu pre náležitý a zodpovedný výkon jeho funkcie sú nevyhnutnosťou a zároveň zákonným predpokladom výkonu verejnej funkcie, ktorú tento zastáva a ktoré musí spĺňať počas celej doby výkonu svojej funkcie. Žalovaný pritom nepravdivo, bez existencie právoplatného odsudzujúceho rozsudku žalobkyňu ako sudkyňu verejne prezentoval ako osobu, ktorá svoje postavenie zneužíva na páchanie trestnej činnosti korupcie i trestných činov v (podľa neho) existujúcej zločineckej skupine, čím žalovaný ako ústavný činiteľ, predstaviteľ zákonodarnej moci, porušením sľubu poslanca dodržiavať ústavu, samozvane v podstate vyriekol vinu žalobkyne na páchaní ním označených trestných činov, hoci (aj) o vine za trestné činy prináleží rozhodovať jedine súdu (Čl. 50 ods. 1 ústavy), pričom táto ani nebola trestne stíhaná. Bola teda označená za páchateľa trestnej činnosti, ktorá všeobecne je považovaná za protispoločenskú, nemorálnu a ako taká spoločnosťou je aj odsudzovaná. Inkriminovaný zásah v očiach širokej verejnosti zároveň vyvolal dojem, že žalobkyňa pre absenciu osobnostných a morálnych hodnôt a zábran vôbec nie je spôsobilá funkciu sudcu vykonávať, čím sa znížil nielen jej profesijný, ale aj jej spoločenský status. Čím je totiž tvrdenie závažnejšie, tým je aj verejnosť viac dezinformovaná. Ide preto o zásah nielen do profesijnej sféry žalobkyne, aj keď tá pre zásah (útok) bola určujúcou, ale o zásah aj do jej občianskej cti a dôstojnosti, nakoľko tento nepochybne sa dotkol aj týchto zložiek jej osobnosti, keďže žalovaný o nej vedome verejne vyriekol lži spôsobilé spochybniť jej morálnu integritu, o čom verejnosť bezprostredne informovali aj masmédiá. Je preto správne tieto skutočnosti zohľadniť v prospech žalobkyne.
54. KDE boli inkriminované výroky uverejnené: vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa distribuuje kritika, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Televízia a internet ako elektronické médium sú pritom posudzované prísnejšie, než napr. tlač s celoslovenskou pôsobnosťou a vysokým nákladom. Inkriminované výroky žalovaný v danom prípade vyriekol v národnej rade na verejnej schôdzi jej pléna a tiež aj na verejnej schôdzi jedného z jej výborov, t. j. vyriekol ich hromadne. Z týchto schôdzí zo boli uskutočňované verejne dostupné audiovizuálne prenosy, ktorých zverejnenie zo zákona nemožno obmedziť, navyše tieto cez webkamery naživo boli šírené prostredníctvom internetu a televízneho vysielania, t. j. s celoštátnou pôsobnosťou, o čom žalovaný vzhľadom na aktuálnu právnu úpravu musel alebo prinajmenšom mal a mohol vedieť, pričom tieto (v rámci záznamu z daných schôdzí) natrvalo sú uložené na webovej stránke národnej rady, ako aj na internetových portáloch, ktoré záznamy ďalej šírili a preto širokej verejnosti stále a ľahko sú prístupné dodnes, čo opäť vyznieva v neprospech žalovaného ako pôvodcu zásahu, keďže miesto, kde inkriminované výroky zazneli, nie je zanedbateľným kritériom, ktoré štandardne sa uplatňuje pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu, pričom vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie informácia sa distribuuje, tým vyššia je miera ochrany osobnostných práv.
55. KEDY boli inkriminované výroky uverejnené: stalo sa tak, keď žalobkyňa ako sudkyňa spolu s ďalším sudcom kandidovala na jedno z dvoch miest za člena disciplinárneho senátu, a to s cieľom znevážením jej osoby, a to len preto, že bola kandidátom navrhnutým politickým protivníkom žalovaného, dosiahnuť, aby do ňou ašpirovanej funkcie, žalobkyňa národnou radou zvolená nebola, čo napokon žalovanému sa aj podarilo, keď 7.2.2017 s jednoznačným výsledkom prešiel len druhý (aj pre žalovaného prijateľný) kandidát, pričom žalobkyňa s počtom hlasov 53 za, 49 proti (16 poslancov hlasovania sa zdržalo), na jej zvolenie od poslancov nedostala potrebný nadpolovičný počet hlasov. Uvedenú skutočnosť v tomto konaní rovnako možno vyhodnotiť jedine v prospech ochrany osobnostných práv žalobkyne.
56. AKO boli inkriminované výroky formulované: tieto žalovaným boli podané jednak ako fakty, ktorých existenciu možno preukázať a jednak ako hodnotiace úsudky, vo vzťahu ku ktorým vzhľadom na ich subjektívny charakter dôkaz pravdy je síce vylúčený, ale aj tieto rovnako musia vychádzať z dostatočného faktického základu, pričom platí, že čím závažnejšie je obvinenie kritizovanej osoby, tým pevnejší skutkový základ musia mať. Pokiaľ hodnotiace úsudky, ako aj v prejednávanej veci, nemajú základ vo faktoch, tieto ani z hľadiska ich ústavnej akceptovateľnosti v danom prípade nepožívajú preto intenzívnejšiu ochranu, než uverejnenie nepravdivých skutkových tvrdení (faktov). V prejednávanej veci žalovaný ako ich pôvodca, pritom ani fakty a rovnako tak ani hodnotiace úsudky nepredostrel ako nejaké indície, či pochybnosti alebo podozrenie na možnú nezákonnú činnosť žalobkyne ako dotknutého sudcu, ale všetky inkriminované výroky na jej adresu prezentoval ako istoty, a to bez akejkoľvek úcty k jej právam, čisto z politických dôvodov, pričom jeho preukázaným úsilím (zlým úmyslom) bolo zabrániť zvolenie žalobkyne do uvedenej funkcie, t. j. išlo o dôvody, ktoré sa netýkali ani osoby žalobkyne, ani spôsobu, akým táto funkciu sudcu vykonáva, pričom táto žalovanému zjavne nezadala ani žiadnu príčinu, aby voči nej takto verejne vystupoval a zabránil jej na uvedenú funkciu úspešne kandidovať. Žalovaný v konaní neuniesol pritom dôkazné bremeno vo vzťahu k preukazovaniu pravdivosti inkriminovaných výrokov na adresu žalobkyne obsiahnutých v jeho prejavoch a nepreukázal tak ich legitimitu, ako ani legitimitu prípadného zdroja, keďže tento v konaní zostal utajený a nepreukázal preto ani ich akceptovateľnosť. Žalovaný inkriminované nepravdivé výroky na adresu žalobkyne vyriekol pritom za použitia mimoriadne expresívnych výrazov, urážlivo, hanlivo a útočne, to všetko čo i len bez náznaku akéhokoľvek skutkového podkladu. To, ako inkriminované výroky v ich celkovom kontexte vyzneli, je nutné preto vykladať v prospech žalobkyne ako
týmito výrokmi dotknutej osoby. Došlo nimi teda k zásahu do jej práva na ochranu osobnosti, a to aj preto, že tieto v konaní zostali nepreukázané, došlo nimi k difamovaniu žalobkyne, t . j. tieto sú nielen spôsobilé poškodiť, ale priamo aj poškodzujú jej základné práva a slobody garantované a chránené ústavou i medzinárodnými zmluvami, nakoľko žalovaný nimi závažne zasiahol do jej občianskej i profesijnej cti, ľudskej dôstojnosti, poškodil jej dobré meno u laickej verejnosti i v profesijnej oblasti medzi kolegami na súde, ale aj všeobecne v spoločnosti v rámci republiky, keďže schôdze cez webkamery naživo boli vysielané cez internet a záznam z nich v televíznom archíve i na príslušných webových stránkach ako natrvalo uložené širokej verejnosti stále sú prístupné.
57. Na základe zhora uvedených čiastkových záverov vyslovených pri hodnotení jednotlivých kritérií testu proporcionality odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie o neprimeranom zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne za vecne správny, keďže je jednoznačným výsledkom ústavne akceptovateľného vyvažovania medzi právom na ochranu osobnosti a slobodou prejavu. Správnosť tohto jeho záveru vyplýva aj z toho, že ani jeden z čiastkových výsledkov pri hodnotení jednotlivých kritérií testu proporcionality nevyznel v prospech potreby ochrániť právo žalovaného na slobodu prejavu. Aj v nadväznosti na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že právne závery, na ktorých napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je založený, z hľadiska konkrétnych okolností posudzovanej veci primerane preferujú právo žalobkyne na ochranu jej osobnostných práv na úkor slobody prejavu žalovaného.
58. S ohľadom na to, že žalobkyňa ako sudca uchádzaním sa o kandidatúru na člena disciplinárneho senátu sa stala osobou verejného záujmu a inkriminované výroky, ktorými pochybnosti nepripúšťajúcim spôsobom ona osobne, plným menom, avšak nepravdivo bola prezentovaná ako páchateľ trestných činov, aktér korupčného správania, a to aj v organizovanej zločineckej skupine a rovnakým spôsobom nepravdivo bola prezentovaná ako sudca, ktorý vo svojom súdnom oddelení sám má prieťahy, čo malo byť podľa žalovaného legitímnym dôvodom, aby do funkcie, o ktorú voľbou v parlamente sa uchádzala, nebola zvolená, miera uspokojiteľnosti jej práva na ochranu osobnosti môže byť podstatná až stredná. Z uvedeného vyplýva, že podstatný zásah je podporený podstatnou až strednou uspokojiteľnosťou práva žalobkyne a preto pred právom žalovaného na slobodu prejavu je nutné dať prednosť právu na ochranu jej osobnosti. Z uvedených dôvodov odvolací súd prihliadol aj na právo na slobodu prejavu zakotvené v Čl. 10 dohovoru a pracoval tiež s princípom proporcionality, t. j. na prejednávanú vec sa nepozeral výlučne z pozície práva na ochranu osobnosti, hoci zásah do slobody prejavu v konaní namietaný ani nebol.
59. Za procesnej situácie, že v konaní pred súdom prvej inštancie žalovaný nepreukázal pravdivosť inkriminovaných výrokov objektívne spôsobilých zasiahnuť do ústavne i medzinárodnými dokumentmi chráneného práva žalobkyne na ochranu jej osobnosti, z hľadiska hmotnoprávnej úpravy ochrany osobnosti nerozhoduje, či žalovaný (ne)mal racionálny dôvod veriť ich pravdivosti. Je preto právne absolútne irelevantná aj jeho obrana v odvolacom konaní uplatnená s cieľom odvolací súd presvedčiť, že v čase zásahu on konal v presvedčení, že do osobnostného práva žalobkyne zasahuje oprávnene vrátane rozsiahleho odôvodňovania, z čoho toto jeho vnútorné presvedčenie pramenilo.
60. A pretože povinnosťou žalovaného v konaní bolo preukázať, že ex ante, t. j. s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré mu boli, mohli alebo mali byť známe v okamihu, v ktorom inkriminované výroky vyriekol (31.1.2017, resp. 7.2.2017), bez ďalšieho rovnako irelevantná je aj jeho obrana ako tzv. novoty v odvolacom konaní uplatnená podaním z 20.3.2020, a to nielen preto, že odvolateľ ním poukazuje na udalosti, ktoré sa odohrali až 11.3.2020, t. j. ex post, ale aj preto, že tieto postrádajú akúkoľvek obsahovú súvislosť s osobou žalobkyne; z týchto dôvodov (pričom úplne postačí aj len jeden z nich) ide o skutkové tvrdenia odvolateľa pre toto konanie po právnej stránke absolútne bezvýznamné.
61. Odvolanie odôvodnené tým, že súd prvej inštancie v neprospech odvolateľa v tejto veci rozhodol na základe listinného dôkazu ZSS z 8.3.2017, ktorým dokazovanie vykonané ani nebolo (tento ani nie je súčasťou spisu) ako iná vada konania môže byť úspešne uplatneným odvolacím dôvodom podľa §365 písm. d) CSP len za predpokladu, že táto (vôbec) mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ide preto o predpoklad, ktorý môže byť naplnený jedine vtedy, ak rozhodujúce skutočnosti, na ktorých napadnuté rozhodnutie súd založil, vyplynuli práve z obsahu spornej listiny, čo ale nie je prípad prejednávanej veci. Samotná skutočnosť, že súd, a to hoci aj vo viacerých odsekoch odôvodnenia napadnutého rozsudku zmienil určité skutočnosti zistené z predmetného podnetu ZSS, bez ďalšieho totiž ešte neznamená, že ide vôbec o skutočnosti, ktoré pre rozhodnutie súdu vo veci boli rozhodujúce. Vo vzťahu k tejto obrane odvolateľa odvolací súd plne sa stotožňuje s právnym názorom žalobkyne, že všetky rozhodujúce skutkové okolnosti tohto sporu súd buď ustálil na základe iných nesporných dôkazov, event. tam, kde dôkazné bremeno zaťažovalo žalovaného, tieto v jeho neprospech uzavrel pre ich absolútnu absenciu a skutočnosti zistené z podnetu ZSS nemali preto vplyv na správnosť napadnutého rozsudku. Po vecnej stránke tento celkom isto preto obstojí aj odhliadnuc od obsahu sporného podnetu, na ktorý súd prvej inštancie v odvolateľom označených odsekoch napadnutého rozsudku sa odvoláva. Keďže v sporoch o ochranu osobnosti nie je potrebné preukázať, že zásah ako neoprávnený následky skutočne aj vyvolal (úplne postačí, že k tomu bol objektívne spôsobilý), konštatovanie súdu v 31. odseku jeho odôvodnenia, kde sa odvoláva na obsah podnetu ZSS, že vyjadrenia žalovaného odsúdilo aj ZSS (...), pre rozhodnutie v tejto veci je nadbytočným a preto ani odvolacia námietka žalovaného s týmto konštatovaním súdu polemizujúca nie je spôsobilá spochybniť správnosť rozhodujúcich skutkových zistení a na ne nadväzujúcich právnych záverov súdu v tejto veci. Keďže žalovaný, ktorého v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať pravdivosť inkriminovaných výrokov, takýto dôkaz nepredložil ani neoznačil, t. j. dôkazné bremeno neuniesol, pre toto konanie tieto bez ďalšieho sú nepravdivé. Za tejto procesnej situácie nepravdivosť čo i len jedného z nich osobitne konštatovať bolo preto nadbytočným a pre rozhodnutie v tejto veci preto je právne celkom irelevantným, že pri deklarovaní nepravdivosti výroku o tom, že žalobkyňa je ťažká prieťahárka, súd argumentoval poukazom na obsah podnetu ZSS (34. odsek napadnutého rozsudku).
62. V žalovaným označenom konaní pred ústavným súdom vo veci II. ÚS 146/2016 išlo o posudzovanie otázky prípadného neoprávneného zásahu do osobnostných práv sťažovateľa prerokovávaním otázky, ktorá na základe vlastného rozhodnutia národnej rady, na rozdiel od inkriminovaných výrokov žalovaného, bola predmetom jej rokovania, a aj preto názor ústavného súdu v bode 36 tohto uznesenia, na ktorý sa odvoláva žalovaný, v tejto veci nie je aplikovateľný. Ústavný súd v označenom rozhodnutí ani neprijal záväzné stanovisko, navyše v konaniach o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb posudzuje iba ústavnú udržateľnosť napadnutých rozhodnutí, pričom jeho úlohou nie je skúmať správnosť výkladu právnych noriem, ktorá činnosť prislúcha všeobecným súdom a zjednocovanie výkladu právnych noriem je úlohou Najvyššieho súdu SR. Uvedené ústavný súd vyjadril preto len nad rámec danej veci ako tzv. obiter dictum a netvorilo to meritórny základ daného rozhodnutia ústavného súdu. Skutočne nejde preto ani o názor či stanovisko, s ktorým všeobecný súd pri rozhodovaní v tejto sporovej veci o ochranu osobnosti žalobkyne by sa mal vysporiadať, či riadiť sa ním pri výklade Čl. 78 ods. 2 ústavy. Rovnako ani druhé rozhodnutie ústavného súdu, na ktoré žalovaný poukazoval v priebehu odvolacieho konania (III. ÚS 283/2020 pre túto vec nie je relevantným rozhodnutím, a to práve z dôvodov, na ktoré vo svojom podaní, ako toto je reprodukované zhora v 29. odseku tohto rozsudku, správne poukazuje žalobkyňa, s ktorými odvolací súd v celom rozsahu sa stotožňuje a ktoré tu preto už neopakuje.
63. Odškodnenie podľa dohovoru skutočne nemožno obmedziť, jeho Čl. 5 nelimituje výšku náhrady maximálne prípustnou hornou hranicou, ale jej konkrétne vyjadrenie ponecháva na úvahe súdu tak, aby spĺňala predpokladané funkcie (R 13/2009). Preto poškodeným, ktorí aj po ich jednorazovom odškodnení pre nich nedostatočnou satisfakciou za vzniknutú ujmu na ich osobnostných právach, na týchto svojich stále sa cítia ukrátení, nič nebráni, aby ako dotknuté osoby sa domáhali ďalšej satisfakcie podľa ustanovení na ochranu osobnosti (porovnaj nález ÚS ČR sp. zn. Pl. 16/04 zo 4.5.2005) a pokiaľ tak neučinia, ako správne žalobkyňa v odvolacom konaní na to poukazuje, nie je možné pričítať na jej ťarchu to, že iní svoje práva si neuplatnia na súde, hoci im v tom nič nebráni. Z uvedených dôvodov ani táto obrana odvolateľa o neprimeranosti priznanej relutárnej náhrady neobstojí.
64. Pokiaľ ide o predložené právoplatné rozhodnutia DO SAK, ktorým žalovaný za svoje výroky na adresu žalobkyne v dňoch 31.12017 a 7.2.2017 prednesené v parlamente bol uznaný za vinného zo spáchania disciplinárneho previnenia, týmto v zmysle §193, veta tretia CSP odvolací súd v rozhodujúcom čase jeho rozhodovania (§217 ods. 1 CSP) síce bol viazaný, ale jedine v rozsahu, že tento iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu bol spáchaný a že ho spáchal žalovaný. Odvolací súd nebol však viazaný tým, ako tieto orgány posúdili rozsah výrokovej indemnity poslanca národnej rady, ako ani tým, akú závažnosť pripísali žalovaným spôsobenému následku na právach iných, ani či tieto prípadne upustili a z akých dôvodov od disciplinárneho potrestania žalovaného ako ich páchateľa, nakoľko tieto otázky pre civilnoprávne konanie nie sú právne relevantné. Disciplinárne orgány SAK inkriminované výroky žalovaného prirodzene posudzovali z hľadiska jeho disciplinárnej zodpovednosti, a nie z hľadiska jeho občianskoprávnej zodpovednosti, ktorá pre toto súdne konanie je jedine relevantná a túto relevantne môže posúdiť jedine súd.
65. Pokiaľ odvolateľ sa bráni, že inkriminované výroky na adresu žalobkyne smeroval len k poslancom a všetko ostatné (televízny a internetový prenos) nebolo v jeho moci ovplyvniť, je potrebné si uvedomiť, že bez ohľadu na to, či z jeho predmetných vystúpení (ne)bol uskutočnený televízny či internetový prenos, žalovaný inkriminované výroky vyriekol verejne, čo sa stalo naplneným už len tým, že na adresu žalobkyne ich vyriekol pred poslancami na verejnej schôdzi či už výboru alebo parlamentu. To, že ich pravdivosť preukázať nevedel, možno uzavrieť a vyhodnotiť jedine tak, že nimi ako zásahom objektívne spôsobilým zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyňu vedome verejne difamoval. Navyše bez ďalšieho už len tým, že tento verejný prejav žalovaného žalobkyňu bez zaváhania prezentujúci ako páchateľa trestného činu naživo a neskôr aj zo záznamu s celoštátnou pôsobnosťou bol šírený prostredníctvom internetového a televízneho vysielania, v zmysle ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít (R 45/2000) treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu, pričom zásah, spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným žalobkyňu odsudzujúcim rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, v podstate zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy. V danom prípade už aj len vzhľadom na tieto okolnosti záver súdu prvej inštancie, že v danom prípade nepochybne došlo nielen k neoprávnenému zásahu zo strany žalovaného, ale aj k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobkyne v spoločnosti v značnej miere, a teda aj k naplneniu hypotézy zákonnej normy ustanovenej v §13 ods. 2 o. z., je nepochybne správny a tento odvolacie námietky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť. Intenzitu zásahu v danom prípade okrem iného pritom ešte zvyšuje, že predmetné záznamy natrvalo sú uložené v archívoch a na príslušných webových stránkach, čo medzi stranami sporné ani nebolo, naopak žalovaný túto skutočnosť pri zvažovaní výšky prípadne priznanej relutárnej náhrady paradoxne žiadal zohľadniť vo svoj prospech ako okolnosť, ktorú nie je v jeho moci ovplyvniť. Uvedená námietka žalovaného apelujúca na absenciu jeho zavinenia vzniknutého stavu minimálne vzhľadom na platnú právnu úpravu ústavy a zákona o rokovacom poriadku, ktorá neumožňuje obmedziť zverejnenie Kanceláriou Národnej rady Slovenskej republiky uskutočňované verejne dostupné audiovizuálne prenosy z verejného vystúpenia poslanca na verejnej schôdzi či už parlamentu alebo výboru, sa jednoznačne javí ako účelová a preto celkom isto neobstojí. V konaní nebolo sporným, že všeobecná a celoplošná dostupnosť verejnosti k vyhotoveným záznamom pretrváva, neobstojí preto ani snaha odvolateľa pripísať dôležitosť televíznemu prenosu jeho vystúpenia mimo hlavného vysielacieho času na druhom okruhu, či s tým spojená argumentácia o marginálnom počte ľudí, ktorí so žalovanými výrokmi vtedy sa oboznámili.
66. Okrem toho, pokiaľ ide o dokazovanie skutočnosti, či v dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného dôstojnosť alebo vážnosť žalobkyne v spoločnosti vôbec bola znížená a prípadne, či sa tak (ne)stalo v značnej miere, vzhľadom na vykonaným dokazovaním jednoznačne a nesporne preukázané okolnosti, za ktorých k zásahu došlo, nemôže byť otáznym, že za inkriminovaný zásah a poť. aj za jeho následky na osobnostných právach žalobkyne zodpovednosť nesie výlučne žalovaný; námietky odvolateľa, ktorými túto zodpovednosť sa pokúsil „zvaliť“ na ZSS, resp. na jeho vtedajšieho predsedu či na žalobkyňu ako na eventuálnych šíriteľov či podnecovateľov šírenia podnetu ZSS medzi všetkých sudcov všeobecných súdov v republike, z dôvodu, že boli predostreté bez akéhokoľvek (čo i len zmieneného) dôkazu, že tieto vôbec majú svoj základ v akýchkoľvek faktoch, zostali v rovine domnienok a úvah odvolateľa, ktorými odvolací súd preto sa zaoberať nemohol. Ústavná zásada prezumpcie neviny chráni každého pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade so zákonom (Nólkenbockhoff v. Nemecko, rozsudok z roku 1987). Pokiaľ objektívne vzaté trestné stíhanie vždy negatívne ovplyvňuje osobný, pracovný i spoločenský život obvineného, bez toho, aby táto skutočnosť musela byť konfrontovaná dôkazmi, o to viac to platí, pokiaľ bez dôkazov, nepravdivo bol prezentovaný ako páchateľ trestného činu ten, kto, ako v danom prípade žalobkyňa, príslušnými orgánmi štátnej moci zo spáchania žiadneho trestného činu obvinený vôbec ani nebol a neviedlo sa proti nemu ani žiadne trestné stíhanie.
67. Starostlivo a dostatočne presvedčivo, s odvolaním sa na aktuálnu judikatúru ako na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (najvyšší súd, ústavný súd), z ktorej konkrétne citoval, súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku odôvodnil pritom aj to, prečo žalobkyňa ako osoba domáhajúca sa ochrany svojich porušených osobnostných práv ustanovených v §11 a nasl. o. z. nebola povinná navrhnúť svedkov a prostredníctvom ich výsluchu preukazovať, ako títo na výroky žalovaného, ktoré sú posudzované v tomto konaní, reagovali, či a čomu z toho (ne)uverili, ako sa (ne)zmenilo ich nazeranie na žalobkyňu a či sa tak (ne)stalo v dôsledku žalovaných výrokov (41. - 43. odsek jeho odôvodnenia). Správnosti tohto postupu súdu prvej inštancie nemožno nič vytknúť.
68. Odvolateľ dokazovania výsluchom takýchto „svedkov“ v danom prípade skutočne sa domáha odvolávajúc sa na právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v jeho nepublikovaných starších rozhodnutiach, ktorý ale následne, a to ešte pred 1.7.2016, úspešne bol prekonaný postupmi a mechanizmami vyplývajúcimi z vtedajšieho právneho poriadku jeho neskoršou judikatúrou publikovanou v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/137/2008 z 18.2.2010 vo zväzku 6, ročník 2010, s. 37, pod por. č. 53/2010). Podľa tejto, pokiaľ, ako v prípade žalobkyne v tejto veci, došlo k zásahu do osobnostných práv, nie je procesnou povinnosťou dotknutej osoby preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. Nemajetková ujma vznikla totiž už samotným zásahom do jej osobnostných práv a, ako správne argumentuje žalobkyňa, nie je potrebné demonštrovať, či tento zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám, jej príležitostiam, očakávaniam, resp. či narušila sa jej dôstojnosť v očiach iných. Podmienkou priznania relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy (jej materiálnej satisfakcie) v závislosti od individuálnych okolností daného prípadu, pritom je vždy existencia závažnej ujmy. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu za takú treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Aj keď tento výklad podávaný v publikovanom judikáte najvyššieho súdu, formálne (de iure) nie je záväzný, ipso iure má normatívnu silu o. i. aj vo vertikálnej línii voči súdom nižších inštancií, pretože predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax nielen najvyššieho súdu ako jednej z najvyšších súdnych autorít, ale aj ústavného súdu, ktorý tento právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v zmienenom judikáte R 53/2010 akceptoval a vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 689/2014 z 9.11.2016 (publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR, por. č. 32/2016) vecne naň nadviazal; keďže možno preto hovoriť o istej precedentnej súdnej doktríne, jej nerešpektovanie v tomto konaní by malo dopad na princíp právnej istoty ako imanentnej súčasti poňatia právneho štátu.
69. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie v danej veci o ochranu osobnosti, kde žalobkyňa uplatňuje (aj) relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy, postupoval preto správne, keď vo svojej podstate neposudzoval formu a rozsah tohto zadosťučinenia podľa toho, ako žalobkyňa ako poškodená sa cítila a už vôbec nie podľa toho, ako zásah a v jeho svetle jej osobu prípadne vnímalo a hodnotilo napr. jej okolie, ale nakoľko žalobkyňa v konaní ani netvrdila a nebola preto ani povinná preukazovať, že žalovaný zásah na jej morálnu integritu pôsobil deštruktívnejšie, než za porovnateľných skutkových okolností to je obvyklým, správne posudzoval „len“, či vzhľadom na všetky okolnosti žalobkyňa (ne)mala objektívny dôvod byť/cítiť sa poškodená na nehmotných hodnotách jej osobnosti. V danom prípade súd preto nepochybil, ak ako objektívne kritérium zisťoval, hodnotil a napokon aj správne vyhodnotil „len“, či vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu by sa aj každá iná osoba na mieste a v postavení žalobkyne (ne)mohla cítiť dotknutá v zložkách vo svojom súhrne tvoriacich jej nemajetkovú sféru (obdobne aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/180/2022).
70. Pokiaľ ide o posudzovanie intenzity dopadu neoprávneného zásahu na morálnu integritu žalobkyne, súd prvej inštancie riadne a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu prihliadajúc na konkrétne okolnosti prejednávaného prípadu vysvetlil dôvody, na ktorých založil svoj záver o závažnosti morálneho dopadu inkriminovaného neoprávneného zásahu, na základe čoho rovnako v súlade s rozhodovacou praxou najvyššieho súdu aj uzavrel, že v danom prípade morálne zadosťučinenie nemôže byť dostatočné a prečo je na mieste žalobkyni za nemajetkovú ujmu, ktorú tým utrpela, priznať aj relutárne zadosťučinenie, a to s prihliadnutím aj na zlý úmysel žalovaného vo výške, ktorá pre neho musela byť citeľná (41. a 43. odseky jeho odôvodnenia).
71. Intenzitu inkriminovaného zásahu v danom prípade zvyšuje pritom okolnosť, že pôvodca zásahu ako poslanec je občanmi zvoleným reprezentantom štátnej moci, od ktorého preto obzvlášť opodstatnene sa očakáva, že bude dodržiavať Ústavu a zákony tejto republiky v súlade so sľubom, ktorý zložil pri nástupe do svojej funkcie. Keďže povinnosťou každej fyzickej osoby, poslanca parlamentu nevynímajúc, je rešpektovať telesnú a morálnu integritu osobnosti iného, (aj) od osoby v postavení žalovaného rovnako opodstatnene sa tiež očakáva, že (minimálne na verejnosti) bude hovoriť pravdu alebo že bude tvrdiť len to, pravdivosť čoho aj vie preukázať, a nie, ako žalovaný v tomto prípade, spoliehajúc sa na ochranu poslaneckej výrokovej indemnity, bez akéhokoľvek pravdivostného základu žalobkyňu ako tretiu osobu znevážiť a zároveň tým závažne porušiť aj ústavnú zásadu prezumpcie neviny tým najhrubším spôsobom, keď verejnosti nesprostredkoval len akési indície nasvedčujúce možnosť, že žalobkyňa svoje povolanie prípadne nevykonáva zákonným spôsobom, ale túto plným menom a pochybnosti nepripúšťajúcim spôsobom priamo prezentoval ako páchateľa o. i. aj organizovanej trestnej činnosti v zločineckej skupine. Bol preto povinný zaobstarať si pre svoje tvrdenia dostatočný skutkový základ, čo svojou hrubou nedbalosťou, či v dôsledku svojej ľahkovážnosti hrubo zanedbal. Verejnosť, ktorej stupeň nedôvery voči sudcom a justícii ako takej už beztak je alarmujúci, žalovaným vyrieknuté tvrdenia o žalobkyni pritom ľahko môže prijať ako pravdivé a dôveryhodné, a to práve vzhľadom aj na jeho osobu a postavenie v spoločnosti. Zásah mal širokú publicitu a stále aj po rokoch je predmetom záujmu novinárov, o čom svedčí aj prítomnosť ich zástupcov na verejnom vyhlásení tohto rozsudku, pričom následne ich prostredníctvom o tomto, ako znova aj o celom prípade zásahu do osobnostných práv žalobkyne verejnosť bola znova informovaná.
72. Závažnosť vzniknutej ujmy na cti, vážnosti a dôstojnosti žalobkyne v danom prípade okrem v napadnutom rozsudku súdom už zdôraznených skutočností spočíva aj v tom, že inkriminovaný zásah tak medzi poslancami parlamentu, ktorí žalobkyňu do funkcie, o ktorú sa uchádzala, na verejnej schôdzi parlamentu 7.2.2017 nezvolili s celkom jednoznačným výsledkom (za 53, proti 49, zdržalo sa 16), ako aj v očiach ostatnej verejnosti vyvolal dojem, že výsledok súdnych konaní, ktoré pred žalobkyňou ako sudkyňou sa prejednávajú, možno kúpiť za peniaze, t. j. že tento vo veciach ňou rozhodovaných závisí od toho, či ju niekto korumpuje (uplatí), čím táto nielenže hlboko sa spreneveruje svojej profesijnej cti, keď svoje povolanie, z ktorého povahy vyplýva, že osoba, ktorá ho vykonáva, musí byť bezúhonná, ale ona ho vykonáva aj za cenu páchania trestnej činnosti, a to aj organizovanej trestnej činnosti ako člen organizovanej zločineckej skupiny (mafia). Žalovaný postavenie žalobkyne v spoločnosti, pred odbornou aj laickou verejnosti degradoval aj tým, že jeho výroky, ktoré na adresu žalobkyne v parlamente vyriekol a mali širokú publicitu, v spoločnosti vyvolali dojem, že žalobkyňa nedisponuje pre výkon jej povolania nevyhnutne potrebnými charakterovými a morálnymi kvalitami, keďže aj opakovane podlieha pokušeniu, ktoré pre ňu má predstavovať vidina majetkového prospechu, a nie je preto hodná toto povolanie vykonávať. Nepravdivé prezentovanie kohokoľvek pred širokou verejnosťou ako páchateľa trestnej činnosti a obzvlášť ako páchateľa organizovanej trestnej činnosti v zločineckej skupine, je závažným, ťažko, ak vôbec, napraviteľným zásahom do cti, dôstojnosti a dobrej povesti fyzickej osoby. O to viac závažným je, keď, ako sa to stalo v prípade žalobkyne, takto sa zasiahlo do mravnej integrity sudcu, pretože jeho bezúhonnosť je jedným z imanentných predpokladov výkonu jeho funkcie. Verejnosť má pritom právo vedieť o okolnostiach, ktoré sa dotýkajú osoby verejne činnej, teda aj žalujúceho sudcu, ale na druhej strane platí, že ak informácie, ktoré vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci v danom prípade sú nepravdivé, a teda niekto si ich vymyslel, pred verejnosťou boli prezentované takým spôsobom, akoby sa nimi o žalobkyni ako dotknutej osobe sprostredkovávala pravda, bezdôvodným prezentovaním nepravdivého „faktu“, že žalobkyňa je páchateľom, a to aj závažnej organizovanej trestnej činnosti aj v akejsi existujúcej justičnej zločineckej organizácii a preto má byť absurdné, aby ako skorumpovaná osoba, sama majúca prieťahy v konaniach, kandidovala na predmetný post, čím v skutočnosti došlo k dehonestácii žalobkyne ako sudkyne, nakoľko pre takéto vyjadrenia na jej adresu absentoval akýkoľvek základ vo faktoch, významným spôsobom bola preto poškodená jej občianska i profesijná česť, znížená jej dôstojnosť a dobré meno, t. j. bezpochyby došlo k zásahu do zákonom chránených jej osobnostných práv. Žalobkyňa pritom nemá inú možnosť proti tomuto neoprávnenému zásahu zo strany žalovaného efektívne sa brániť, než touto súkromnoprávnou žalobou o ochranu svojej osobnosti. Aj z tohto pohľadu jednoznačne došlo preto k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobkyne v spoločnosti v značnej miere a nemožno preto rozumne pochybovať, žeby za takých istých okolností, za ktorých k uvedenému zásahu do osobnostných práv došlo, vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom na jej intenzitu, rozsah a trvanie ako závažnú by nepociťoval každý, kto by sa nachádzal na mieste a v postavení žalobkyne ako postihnutej fyzickej osoby.
73. Žalovaný preto ako osoba zodpovedná za takto podané informácie musí a mal byť pripravený niesť za také svoje konanie právne dôsledky, lebo zlému úmyslu vychádzajúcemu z výmyslov v žiadnom prípade nemožno poskytnúť ochranu a jeho správanie preto ako neakceptovateľné nemožno ani rešpektovať, naopak, je potrebné ho sankcionovať. Pod touto sankciou v danom prípade pritom sa nemyslí pritom potrestanie poslanca v zmysle jeho trestnoprávnej zodpovednosti, ako to namieta odvolateľ, ale jeho „odsúdenie“ v civilnoprávnom súdnom konaní na povinnosť jeho neoprávneným zásahom dotknutej fyzickej osobe poskytnúť primerané zadosťučinenie, a to či už vo forme výlučne morálnej satisfakcie alebo satisfakcie výlučne materiálnej, či, ako v tomto prípade kumulatívne oboch týchto jej foriem. Ktorákoľvek z týchto foriem satisfakcie z hľadiska žalovaného ako pôvodcu zásahu plní pritom práve svoju preventívno-sankčnú funkciu, t. j. pre žalovaného ide (aj) o sankciu za jeho konanie, ktorým neoprávnene porušil práva inej osoby.
74. Z dôvodov uvedených už aj vyššie s odkazom na aktuálnu judikatúru najvyššieho súdu i na zhora uvedené konkrétne okolnosti prejednávanej veci a závažnosť zásahu do osobnostných práv žalobkyne odvolací súd v celom rozsahu sa stotožňuje so správnymi a v dostatočnom rozsahu zistenými skutkovými a na ne nadväzujúcimi právnymi závermi súdu prvej inštancie, a to vrátane potreby žalobkyni relutárnu náhradu za ňou utrpenú nemajetkovú ujmu na jej osobnostných právach vôbec priznať, ako aj pri zvažovaní jej výšky v súlade s judikatúrou ESĽP prihliadať na to, aby táto bola jednak primeraná utrpenej ujme, konkrétnym okolnostiam definujúcim jej intenzitu a povahe zásahu (satisfakčná funkcia relutárnej náhrady), ale na druhej strane, aby práve vzhľadom na konkrétne okolnosti prejednávanej veci, najmä s prihliadnutím na to, že žalovaný konal so zlým úmyslom, keď na úkor žalobkyne jej nepravdivým hrubým očiernením na verejnosti na politický súboj zneužil skutočnosť, že túto za kandidáta na funkciu, o ktorú sa uchádzala, navrhol jeho politický protivník a ktorý zanedbaním svojich povinností zároveň celkom jednoznačne zavinil, že inkriminované výroky na verejnosti vôbec boli prezentované, pre žalovaného bola aj dostatočne prísna (citeľná), aby či už jeho osobne alebo jeho prípadných nasledovníkov odradila od opakovania zásahu do práva na ochranu osobnosti iného (preventívno-sankčná funkcia relutárnej náhrady; špeciálna a generálna prevencia), no zároveň nie likvidačná.
75. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie vo svojich úvahách o primeranosti výšky priznávanej relutárnej náhrady pochybil, len pokiaľ namiesto príjmov žalovaného, ktoré vzhľadom na judikatúru ESĽP sú jedným z hľadísk, na ktoré pri zvažovaní výšky priznávanej relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy súd musí prihliadať, túto nesprávne posudzoval v pomere k jeho celkovým majetkovým pomerom, ktoré v konaní mal preukázané (41. odsek napadnutého rozsudku). V tomto zmysle je preto opodstatnená obrana odvolateľa, že súd nesprávne prihliadal aj na jeho majetkové pomery, keďže správne mal prihliadať len na jeho príjmy.
76. V úvahách ohľadne výšky relutárnej náhrady za vzniknutú nemajetkovú ujmu súd správne teda vychádzal z dostatočne a náležite zisteného skutkového stavu, aj správne prihliadal na zákonné kritériá ustanovené v §13 ods. 3 o. z. (41. a 43. odsek jeho odôvodnenia), s ktorými odvolací súd sa stotožnil, až na to, že súd prvej inštancie opomenul, že akokoľvek do hĺbky tieto parametre odkryje, jeho právne úvahy samé osebe nemôžu poskytnúť objektívny obraz o primeranosti výšky relutárneho zadosťučinenia, nakoľko jednak nie sú exaktne merateľné a jednak medzi nimi a nemajetkovou ujmou neexistuje matematicky vyjadriteľná kvantitatívna súvislosť. Podľa ESĽP tieto kritériá, rovnako ako aj iné skutočnosti ovplyvňujúce závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy v myšlienkovom procese pri stanovení primeranej výšky odškodnenia majú preto význam predovšetkým pri porovnaní s obvykle prisudzovanou výškou peňažných náhrad v skutkovo porovnateľných prípadoch, ktoré v sudcovskej úvahe obvykle je jediným transparentným a objektívne preskúmateľným momentom. Pre určenie výšky priznávanej relutárnej náhrady za utrpenú nemajetkovú ujmu má preto význam konzistentnosť ich určenia zo skutkovo porovnateľnými prípadmi. Podľa judikatúry ESĽP relutárne zadosťučinenie bez zjavných a podstatných skutkových odlišností konkrétneho prípadu by sa nemalo preto zásadne odchyľovať od zadosťučinenia priznaného v skutkovo porovnateľných prípadoch (porovnaj napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 2813/2011 z 27.6.2012), čím zároveň sa napĺňa aj požiadavka jednotného posudzovania porovnateľných prípadov vyplývajúca z ústavne chránenej rovnosti pred zákonom a právnej istoty. Otázka stanovenia formy alebo výšky primeraného zadosťučinenia je pritom predovšetkým úlohou súdu prvej inštancie, kým úlohou odvolacieho súdu je prieskum týchto úvah, pri ktorom odvolací súd v zásade posudzuje právne otázky spojené s výkladom podmienok a kritérií obsiahnutých v §13 ods. 3 o. z.; výslednou výškou odvolací súd sa zaoberá, až ak vzhľadom na aplikáciu tohto zákonného ustanovenia na konkrétny prípad táto je celkom zjavne neprimeraná. Primeranosť relutárnej náhrady platí pritom nielen z hľadiska obete, ale platí aj z hľadiska pôvodcu neoprávneného zásahu; iná výška je preto primeraná v prípade, ak pôvodcom takého zásahu je napr. človek v hmotnej núdzi a iná, keď ním, ako v prejednávanej veci, je napr. poslanec národnej rady, ktorý navyše tým sledoval zlý úmysel.
77. Vyššia relutárna náhrada v danom prípade je namieste aj preto, že žalovaný žalobkyni ako dotknutej osobe ani neposkytol možnosť proti jeho inkriminovaným lživým výrokom na jej adresu akokoľvek sa brániť, táto ani nemala možnosť dehonestujúci zásah ani nijako odvrátiť, žalovaný sa odmietal žalobkyni čo i len ospravedlniť, v priebehu celého sporu „schovávajúc“ sa za poslaneckú indemnitu nebol pripravený niesť zodpovednosť za svoje zavinené konanie, hoci z jeho bezprostrednej reakcie na upozornenie jeho kolegov z výboru slovami „nech sa páči“ žalobkyni uplatňovať ochranu svojich práv súdnou cestou, on je pripravený, sa javilo, že na to pripravený skutočne aj je, v skutočnosti v konaní však do posledného svoju zodpovednosť odmietal a negoval aj to, že k zásahu vôbec došlo, či dodatočne dokonca sa snažil vyvolať dojem, že voči žalobkyni takto konal oprávnene alebo aj že to bola jeho ústavná povinnosť takto konať. Ak žalovaný takými informáciami o žalobkyni skutočne disponoval, jedinou jeho zákonnou povinnosťou ako poslanca národnej rady v tomto smere bolo uvedené skutočnosti o žalobkyni bez meškania oznámiť orgánom činným v trestnom konaní (§3 ods. 2 TP), čo žalovaný zjavne zanedbal, t. j. (ani) tejto svojej povinnosti nedal zadosť. To všetko možno považovať za priťažujúce okolnosti odôvodňujúce uloženie relutárnej náhrady vo výške pre žalovaného citeľnej, pretože vzhľadom aj na tieto okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu v danom prípade došlo, len taká materiálna satisfakcia môže aspoň zmierniť ujmu žalobkyni vzniknutú v súvislosti so žalovaným zásahom. Sankcia za poškodenie dobrej povesti musí byť primeraná a predvídateľná. Podľa rozhodnutí európskeho súdu dohovor vyžaduje, aby boli sankcie uložené vnútroštátnymi súdmi za poškodenie dobrej povesti primerané (proporcionálne) povahe a dôsledkom skutku (utrpenej ujme) a aby boli predvídateľné.
78. Odvolací súd v súlade s princípom spravodlivosti zohľadnil všetky dôležité aj súdom prvej inštancie zohľadnené momenty a detaily tohto konkrétneho prípadu, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo, ku ktorým určite patrí aj tá okolnosť, že v opakovanej voľbe, kde jedinou, a tentoraz úspešnou, kandidátkou na člena disciplinárneho senátu bola žalobkyňa, národná rada túto do ašpirovanej funkcie zvolila; pre odvolací súd ide o skutočnosť všeobecne známu, ktorú preto v zmysle §186 ods. 1 CSP nebolo potrebné dokazovať. Len všetky tieto okolnosti umožňujú dosiahnuť rovnováhu medzi požiadavkou zabezpečiť účinné a primerané zadosťučinenie za preukázateľnú vzniknutú nemajetkovú ujmu a požiadavkou nezneužívať tento prostriedok k neprípustnému obohacovaniu a priznaná náhrada za poškodenie dobrej povesti žalobkyne bude rozumne primeraná vo vzťahu k utrpenej ujme na dobrej povesti, a nebude v rozpore s Čl. 10 dohovoru.
79. Vzhľadom na to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, či súd prvej inštancie vo svojich úvahách zhora uvedené právno-teoretické východisko pri právnej úvahe o výške priznávanej relutárnej náhrady zohľadnil, uvedené právne posúdenie preto doplnil odvolací súd, pričom vzhľadom na ustálenú judikatúru nielen ESĽP, ale aj najvyšších súdnych autorít v SR nevyhnutnosťou porovnania výšky priznávanej relutárnej náhrady s relutárnymi náhradami priznávanými v iných porovnateľných prípadoch nedochádza k takej novej okolnosti, ktorá by mala sama osebe za následok prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu.
80. Vzhľadom na špecifickosť tohto prípadu, kde absolútne nejde o otázku akéhokoľvek kritizovania nejakej činnosti žalobkyne, ktoré by sa čo i len sčasti zakladalo na akýchkoľvek faktoch, pričom ani sama žalobkyňa svojím konaním ani správaním žalovanému zjavne nedala žiadnu príčinu (základ vo faktoch) na to, aby v spoločnosti takto ju znevážil, skutkovo porovnateľný prípad odvolací súd vo svojej činnosti neriešil, pričom porovnať tento prípad s inými obdobnými prípadmi celkom dobre nie je možné; odvolaciemu súdu z dostupnej databázy rozsudkov reprezentujúcich rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v SR sa nepodarilo nájsť právoplatné (a následne ústavným súdom nezrušené) meritórne súdne rozhodnutie, ktorým by sudcovi ako žalobcovi bola priznaná relutárna náhrada za takéto porušenie jeho osobnostných práv. V právoplatne skončených veciach žalujúcich sudcov, či politikov a iných verejne činných, či verejne známych osôb, kde došlo k neoprávnenej kritike ich preukázanej činnosti v médiách, t. j. ku kritike, ktorá mala akýsi základ v určitých faktoch, titulom relutárnej náhrady ich nemajetkovej ujmy týmto žalobcom právoplatne bolo priznaných napr. sudcom najvyššieho súdu 2 x 300 000 Sk (2 x 9 958,18 €), 1 x 1 000 000 Sk (33 193,92 €), 1 x 3 000 000 Sk (99 581,76 €), politikovi v samospráve 10 000 €, politikovi v tzv. vysokej politike 66 000 €, ale napr. aj košickému advokátovi, ktorému v nedávnej minulosti za porušenie jeho osobnostných práv titulom relutárnej náhrady v odvolacom konaní právoplatne bolo priznaných 80 000 €. Nielen preto, že ESĽP všeobecné súdy SR dlhodobo kritizuje najmä za príliš vysoké relutárne náhrady, ktoré tieto svojimi rozsudkami najmä v minulosti boli priznávané osobám takéhoto postavenia, ale aj s prihliadnutím na to, že súd prvej inštancie v danej veci pri zvažovaní primeranosti priznávanej náhrady z hľadiska žalovaného namiesto jeho príjmov (finančnej situácie) nesprávne vychádzal z jeho celkových majetkových pomerov a tiež preto, že žalobkyňa za člena disciplinárneho senátu v opakovanej voľbe poslancami zvolená napokon bola, čo však nemôže byť zadosťučinením za to, čo žalovaným v dňoch 31.1.2017 a 7.2.2017 vykonaný neoprávnený zásah do jej osobnostných práv už spôsobil, rovnako ako primeraným zadosťučinením za ňou utrpenú nemajetkovú ujmu nemôže byť ani to, že táto v júli 2022 (takmer po 5,5 roka) bola zvolená za člena Súdnej rady SR, odvolací súd v tejto veci dospel preto k inému právnemu záveru o primeranosti relutárnej náhrady, ktorú v tejto veci považoval preto za potrebné žalobkyni priznať za ňou utrpenú nemajetkovú ujmu a musel preto súdom prvej inštancie priznanú relutárnu náhradu 200 000 € nevyhnutne znížiť. Pritom skutočnosť, že žalobkyňa po uplynutí dostatočne dlhého časového obdobia od zásahu, sa stala členkou Súdnej rady SR, môže byť pre žalobkyňu zadosťučinením, ale podľa odvolacieho súdu tak pre žalobkyňu ako inkriminovanými výrokmi žalovaného dotknutej osoby, ako aj pre odvolateľa ako pôvodcu tohto zásahu je podstatné, že toto zadosťučinenie nie je poskytnuté zo strany žalovaného, ktorý žalobkyni žiadne, t. j. ani morálne a ani materiálne zadosťučinenie doposiaľ neposkytol a aj v odvolacom konaní stále absolútne neguje, či už skutočnosť, že k neoprávnenému zásahu vôbec došlo, ako aj vôbec svoju zodpovednosť zaň.
81. S prihliadnutím na všetky tieto okolnosti prejednávanej veci odvolací súd súdom prvej inštancie priznanú relutárnu náhradu z hľadiska žalovaného považoval za neprimeranú a po ich posúdení tak, ako tu sú uvedené, dospel k záveru, že v danom prípade primeranou tak pre žalobkyňu, ako aj pre žalovaného bude výška príjmu žalovaného okolo hranice jeho jednoročného príjmu, nakoľko túto hranicu považoval za takú, ktorej zaplatenie (vzhľadom aj na ďalší hnuteľný aj nehnuteľný majetok a majetkové hodnoty, ktoré vlastní v hodnote presahujúcej 35 - násobok minimálnej mzdy) tento určite bude schopný zrealizovať bez toho, aby to bolo pre neho ničivé, a zároveň bude aj dostatočne prísna, aby ho do budúcna odradila od obdobných ľahkovážnych zásahov do práv iných a zároveň aj pre žalobkyňu bude predstavovať vyváženú náhradu za utrpenú nemajetkovú ujmu.
82. Na druhej strane ani nie jednoročný finančný príjem žalovaného (70 000 €) pritom ani vzhľadom na uvedenú judikatúrnu činnosť všeobecných súdov v SR nie je ani nepredvídateľnou a nie je ani prejavom ľubovôle súdu. Aj v nedávnej dobe bola pritom odvolacím súdom priznaná relutárna náhrada nemajetkovej ujmy v porovnateľnej výške, ako v tejto veci. Súdnou kontrolou existujúcou v čase rozhodovania 70 000 € je teda relutárna náhrada v priechodnej výške, čím je naplnená požiadavka predvídateľnosti aj primeranosti pri priznávaní relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy na vnútroštátnej úrovni a 70 000 € preto nepochybne nie je nezvyčajne vysoká suma, aj keď na prvý pohľad sa tak javiť môže. Nie je ňou však osobitne v porovnaní s uvedenými skutkovo porovnateľnými prípadmi týkajúcimi sa poškodenia dobrej povesti, prejednávanými vnútroštátnymi súdmi a tiež ak vezmeme do úvahy, že prípad sa týkal dobrej povesti sudkyne (verejného činiteľa) ako jednotlivca nepravdivo, hrubým porušením prezumpcie neviny prezentovaného ako páchateľa aj závažnej trestnej činnosti v organizovanej zločineckej skupine, pričom ani zďaleka nejde o maximálnu výšku finančnej sankcie.
83. Z týchto dôvodov odvolací súd výrok o relutárnej náhrade zmenil tak, že žalobkyni ju priznal vo výške 70 000 € a vo zvyšku žalobu zamietol, pretože vzhľadom na uvedené taká suma by ako neprimeraná neviedla k odstráneniu a nahradeniu následkov inkriminovaného zásahu do osobných práv žalobkyne.
84. O trovách konania tak na súde prvej inštancie, ako aj o trovách odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol podľa §396 ods. 2 CSP, a to v spojení s §255 ods. 1 CSP tak, že vo veci, ktorou v danom prípade bola ochrana osobnosti žalobkyne, za plne úspešnú považoval práve žalobkyňu, nakoľko súdom jej bola priznaná ochrana jej porušeného práva, a to aj vo forme relutárnej náhrady, pričom žalovaný v konaní bol plne neúspešný. Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci na strane žalovaného spočívajúce v zhora vymenovaných tzv. priťažujúcich okolnostiach na jeho strane odvolací súd nepovažoval za možné o trovách konania rozhodnúť podľa §257 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
85. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é , ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é , ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
S výnimkou prípadov ustanovených v §429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
V Košiciach dňa 28. júna 2023
predsedníčka senátu (sudca spravodajca)
člen senátu
člen senátuDiskusia
Najčítanejšie články
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.