Zadržanie podozrivého alebo len účelová demonštrácia sily a politika?

 

Mgr. Erika Krutková

Zadržanie podozrivého alebo len účelová demonštrácia sily a politika ?

…dňa 15.11.2011 sa približne o 04:00 hod. ráno začala asi najväčšia policajná akcia v ére samostatného Slovenska s krycím názvom „Eden“. Pri zásahu bolo nasadených celkovo 350 príslušníkov policajného zboru, medzi nimi aj špeciálne zložky a príslušníci útvaru osobitného určenia, ktorí do priestorov vily podozrivého obohnanej päťmetrovým múrom s ostnatým drôtom zlanili z vrtulníka krúžiaceho nad ním a následne vtrhli do obytných priestorov vily. V čase zásahu sa v dome nachádzali dve malé deti a partnerka podozrivého.. Podľa vyjadrení jednej strany  sa jednotky dostali do vily cez detskú izbu a vydesili spiace deti. Podľa vyjadrení ministra vnútra sa však deti v čase zásahu nachádzali na inom poschodí a polícia ich izby prehľadala až po tom, ako sa zobudili. V súvislosti so zásahom bolo zadržaných 20 osôb a obvinených 23 osôb …[1]

Ani skutočnosť, že v uvedenom prípade išlo o členov zločineckej skupiny známej ako „Piťovci“, ktorých mená sa mali nachádzať na tzv. mafiánskych zoznamoch[2], sama o sebe nedokáže zdôvodniť zásah v prítomnosti maloletých detí a partnerky obvineného, ktorá nebola podozrivá zo žiadnych protiprávnych aktivít a vo vile, ktorú samotné OČTK označili za „pevnosť“. Nie prekvapivo po samotnom zásahu nasledovala tlačová beseda vtedajšieho ministra vnútra charakteristická dramatickými pauzami, ktoré predčili len veľkolepé frázy ako „Ideme tvrdo proti zločinu a chránime slušných ľudí“ alebo „Ak si niekto doteraz myslel, že je nad zákonom, tak teraz sme mu dokázali opak“, ktoré, slovami Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), išli nad rámec jednoduchého informovania o priebehu vyšetrovania trestného činu alebo opisu podozrenia, a len ťažko spĺňajú prísne kritéria ESĽP kladené na rešpektovanie prezumpcie.

Menej už je verejnosti známe, že obvinený pri výsluchu vynadal prítomným príslušníkom, okrem iného, aj do „pišišvorov“, vtipnosť čoho predčila len reakcia samotných policajtov, ktorí sa, s plnou vážnosťou im vlastnou, spýtali, aké i/y sa píše v slove „pišišvor“.

Veľkleposť policajných akcií a zatýkania podozrivej alebo obvinenej osoby, nie výnimične za neblahej prítomnosti médii, tak slúži viac povestnému zbieraniu politických bodov a vytĺkaniu politického kapitálu za štátne prostriedky než legitímnemu účelu trestného konania a vyšetrovania a tým dochádza k stretu so základnými ľudskými právami zásahom dotknutých osôb a garanciami práva na spravodlivý proces, medzi nimi najmä prezumpciou neviny a v konečnom dôsledku spochybneniu samotného trestného konania ako celku.

Prezumpcia neviny je asi najviac skloňovaným slovným spojením posledných štyroch rokov. Keď ktorejkoľvek zo strán trestného konania položíte otázku, čo rozumie pod pojmom prezumpcia neviny, väčšina bez problémov odcituje čl.50 ods. 2 Ústavy podľa ktorého každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Pochopenie jej praktickej stránky a vnútornej komplexnosti však už robí trochu väčšie problémy nielen samotným OČTK ale aj súdom.

Prezumpcia neviny má dva aspekty: vnútorný a vonkajší. Vnútorný aspekt sa týka toho, ako aktéri priamo zapojení do trestného konania, ako sú sudcovia, prokurátori, policajti a advokáti, vnímajú obvineného a ako to ovplyvňuje ich každodennú prácu. Vonkajší aspekt sa týka verejného obrazu obvineného, ktorý do veľkej miery formujú médiá vrátane sociálnych sietí. Rozdiel medzi týmito dvoma aspektmi však môže byť niekedy nejasný, keďže mediálne pokrytie môže ovplyvniť aj osoby zapojené do konania. V určitých situáciách môže nevraživá mediálna kampaň nepriaznivo ovplyvniť spravodlivosť súdneho procesu a v takýchto prípadoch môže byť štát zodpovedný za porušenie prezumpcie neviny. Preto štát a jeho súdy ako garanti prezumpcie neviny musia zabezpečiť spravodlivý súdny proces s ohľadom na obvinených ako aj verejnú mienku, a to bez ohľadu na jeho akokoľvek rozsiahle mediálne pokrytie. Napríklad dobre odôvodnený rozsudok o skutkových okolnostiach prípadu vydaný súdom zloženým z profesionálnych sudcov by postačoval na vyvrátenie akýchkoľvek tvrdení, že tendenčná kampaň v tlači nepriaznivo zasiahla prezumpciu neviny.

Prístup OČTK k osobe obvineného má za každých okolností zostať na úrovni vzájomného rešpektu a elementárnej slušnosti alebo aspoň neutrálny. Dôležité je mať otvorenú myseľ pre možné alternatívne vysvetlenia, ktorá sa v praxi prejavuje nestranným vyšetrovaním, v procese zaisťovania dôkazov a dôslednom objasňovaní okolností svedčiacich proti ale aj v prospech obvineného, primeranosti v použití opatrení obmedzujúcich osobnú slobodu, slovných formuláciách použitých v spise ako aj verejných vyjadreniach a nakoniec v samotnom rozhodnutí o podaní obžaloby. Vždy totiž existuje možnosť, že akokoľvek vinne osoba vyzerá, nakoniec vinná byť nemusí a rovnako tak polícia musí byť pripravená na náhly vývoj vyšetrovania.[3]

Ďalším z aspektov prezumpcie neviny je prezentácia osoby obvineného. V danom prípade nejde len o extrémne prípady umiestnenia obvineného v tzv. klietke, za plexisklom alebo oddelene od ostatných strán trestného konania vrátane obhajcov, či práva obliecť si civilné oblečenie, nehovoriac o použití pút či dokonca predvádzaní obvineného tzv. na medveďa (spútanie rúk a nôh spôsobom, že chôdza obvineného pripomína svojou ťarbavosťou medveďa), ale aj o podstatne drobnejšie detaily týkajúce sa jeho zovňajšku, ktoré negatívne vplývajú na celkové vnímanie jeho osoby a sú spôsobilé vyvolať pocity poníženia, bezmocnosti, strachu, úzkosti či menejcennosti. V dávnejšej minulosti išlo napr. o prípady poskutnutia nadrozmerných nohavíc bez opasku, chýbajúci umelý chrup, či poskytnutie mužského oblečenia žene. V súčasnosti rovnaký vplyv môžu mať napr. chýbajúce šnúrky v topánkach, ktoré vám odnímu pri umiestnení do cely predbežného zaistenia (ďalej len „CPZ“), nemožnosť vymeniť si oblečenie po niekoľkodňovom umiestnení v CPZ, neumožnenie parochne, či v prípade sociálne vylúčených skupín, neposkytnutie náhradného čistého oblečenia. Diskomfort, ktorý takáto osoba pociťuje nevyhnutne negatívne vplýva aj na výkon obhajoby a jej negatívne vnímanie verejnosťou na základe neupraveného zovňajšku a zápachu a tým aj prezumpcie neviny. Obvinený nemá byť trofejou, ktorá sa vystavuje na obdiv ako výsledok policajnej práce. Je poľutovaniahodné ak práve takéto zábery patria medzi najžiadanejšie aj v novinárskych kruhoch. Bol to žalostný pohľad vidieť novinárov doslova prevesených o plot okolo budovy Špecializovaného trestného súdu len aby ulovili, čo najlepší záber obvineného v putách. Niektorí si časom so sebou začali nosiť aj menší stolček alebo rebrík pre lepšiu pozíciu pri fotení[4]. Čím v ponižujúcejšej polohe sa im podarilo zachytiť obvineného tým lepšie.

Prístup OČTK, médií a spôsobu prezentácie osoby obvineného sa spája pri realizácii zásahu v súvislosti s jeho zadržaním. Čím k masívnejšiemu nasadeniu donucovacích prostriedkov, silových zložiek a techniky pri zadržaní podozrivého alebo obvineného dôjde, tým sa vytvára silnejšia verejná mienka o jeho nebezpečnosti a následne aj o vine. Pri viacerých príležitosiach sa otázkou primeranosti policajného zásahu zaoberal aj ESĽP a osobitne citlivo vníma prítomnosť rodinných príslušníkov podozrivých a obvinených osôb ale najmä maloletých detí, pričom opakovane kladie dôraz na dôslednú prípravu a spôsob plánovania zásahu. Ale optikou niektorých, možno aj ESĽP je „skorumpovaný dezolát“, keď si dovoľuje kritizovať postupy a spôsoby tých, ktorí s nasadením vlastného života bojujú proti zločinnému systému a chobotnici korupcie a na bedrách ktorých leží bremeno očisty spoločnosti a boja za osud a budúci charakter štátu.

Možno je len náhodou a možno nie, že v prípade nižšie uvedených rozhodnutí ESĽP ide väčšinou o prípady z Bulharska, v ktorom v minulosti pôsobila Špeciálna prokuratúra aj Špecializovaný trestný súd[5]. Pútavé názvy preexponovaných policajných akcií realizovaných za prítomnosti kamier a médií bažiacich po senzácii sprevádzané siláckými vyjadreniami verejných činiteľov a politicky exponovaný osôb, ktoré okolo prezumpcie neviny takpovediac ani „nezakopli“. Namiesto toho aby sme poučili z chýb iných sme posledné roky robili vlastné. Za rovnakých okolností tak nemožno očakávať iný výsledok v prípade aktuálne vedených sťaˇyností pre ESĽP proti Slovenskej republike, než v prípade sťažností proti Bulharsku. Narozdiel od Bulharska sme však zostastali na pol ceste a došlo len k zrušeniu Úradu Špeciálnej prokuratúry GP SR (ďalej len „ÚŠP GP SR“). Pričítať však všetku zodpovednosť len ÚŠP GP SR by bolo minimálne nekorektné.

Okrem obáv z politizácie trestného konania, jednou z ďalších výhrad, ktoré boli v minulosti adresované práve Špecializovanému trestnému súdu v Bulharsku, bolo aj znepokojenie nad spôsobom výberu jeho sudcov, a to najmä skutočnosťou, že mnohí z nich boli bývalí prokurátori, ktorí vzhľadom na hlboko zakorenenú kultúru systému bulharskej prokuratúry prejavujú nižšiu mieru citlivosti k základným ľudským právam[6]. Rovnako na Špecializovanom trestnom súde v SR pôsobia väčšinou bývalí prokurátori, dokonca jeden bývalý prokurátor už zrušeného ÚŠP GP SR.

Napríklad v Taliansku je zmena funkcie sudcu na prokurátora (a naopak) v zásade možná ale s určitými obmedzeniami. Zmena funckie je výslovne zakázaná v uvedených prípadoch, a to: (i) v rámci toho istého súdneho obvodu; (ii) v rámci iných obvodov toho istého kraja; (iii) v rámci obvodu odvolacieho súdu zriadeného zákonom ako príslušného vo veci trestnej zodpovednosti sudcov obvodu, v ktorom sudca vykonáva funkciu pri zmene funkcie. Súčasne sudca môže počas celej svojej kariéry zmeniť funkciu najviac štyrikrát a pred opätovnou zmenou musí danú funkciu vykonávať najmenej päť rokov. Pred zmenou funkcie sa od sudcov vyžaduje, aby absolvovali osobitný kurz odbornej prípravy. Okrem toho potrebujú kladné hodnotenie vydané na základe stanoviska príslušnej súdnej rady, v ktorom sa uvádza, že príslušný sudca je vhodný na výkon inej funkcie.[7]

Skutočný vzťah sudcov Špecializovaného trestného súdu k základným právam obvineného, najmä práva na rešpektovanie prezumpcie neviny ako základného predpokladu práva na spravodlivý proces, vyjadrujú najmä trestné veci obvineného R. Lališa[8] a obvinených Dávida a Dominika Krátkych[9] a okolnosti, ktoré ich sprevádzali.

Stojanov a ďalší proti Bulharsku (č. 55388/10)[10]

Sťažovateľmi sú desiati bulharskí štátni príslušníci, dvaja bratia Plamen a Jordan Stojanovci a ich príbuzní, ktorí sa narodili v rokoch 1967 až 2007 a žijú v Sofii, spolu s desiatimi bulharskými spoločnosťami, ktoré bratia kontrolujú alebo riadia a ktoré majú sídlo v Sofii. Ráno 10.02.2010 začali špeciálne jednotky ministerstva vnútra rozsiahlu operáciu s cieľom zadržať členov zločineckej skupiny podozrivej z organizovania a prevádzkovania rozsiahlej siete prostitúcie a z účasti na vydieraní, sprenevere verejných prostriedkov, úžere, daňových podvodoch a praní špinavých peňazí. Operácia dostala prezývku „Chobotnica“[11] a bola široko medializovaná.

Počas operácie niektoré zásahové tímy boli v sprievode kameramanov a fotografov. V tlači a na internete bolo uverejnených niekoľko fotografií zadržaných osôb. Približne o 06.30 hod. 10.02. jedna zásahová skupina vtrhla do domu pána Yordana Stojanova, jeho partnerky, ich dvoch maloletých dcér a najstaršieho syna, ktorý mal v tom čase 18 rokov. Medzitým druhá policajná zásahová skupina vstúpila do budovy, v ktorej mal pán Plamen Stojanov svoj byt, a zatkla ho. Všetci sťažovatelia uviedli, že boli šokovaní zásahom polície v ich domoch. V ten istý deň medzi 06.30 a 9.00 hod. vyšetrovatelia vykonali prehliadky v oboch domoch bez predchádzajúceho povolenia súdu. Plamen a Yordan Stoyanovi boli zadržaní na 24 hodín a následne 12.02.2010 súd v Sofii vzal oboch sťažovateľov do väzby. Dňa 18.02.2010 odvolací súd v Sofii zrušil toto rozhodnutie z dôvodu, že zadržanie Plamena a Yordana Stoyanoviho bolo nezákonné, a nariadil ich prepustenie.

Vo veci Stojanov a ďalší proti Bulharsku ESĽP uviedol, že Plamen a Yordan Stojanovi boli podozriví z členstva v zločineckej organizácii. Boli držiteľmi zbrojných preukazov a polícia našla v ich domoch strelné zbrane a muníciu. ESĽP nevyčítal vnútroštátnym orgánom, že sa rozhodli zapojiť špeciálne jednotky ministerstva vnútra alebo že Plamena a Yordana Stoyanoviho znehybnili a spútali. Na druhej strane konštatoval, že nebolo odôvodnené ponechať Yordana Stojanova spútaného a nahého takmer jednu hodinu alebo prinútiť Plamena Stojanova, aby zostal sedieť na zemi pred svojím bytovým domom spútaný a v spodnej bielizni. ESĽP sa preto domnieval, že obaja sťažovatelia boli vystavení ponižujúcemu zaobchádzaniu zo strany bezpečnostných zložiek.

ESĽP konštatoval, že Veselina Stojanova, najstaršieho syna Jordana Stojanova, ktorý nebol podozrivý zo spáchania trestného činu, policajti znehybnili a nasadili mu putá.

Nič nenasvedčovalo tomu, že by Veselin Stojanov kládol počas zatýkania svojho otca bezpečnostným zložkám akýkoľvek odpor alebo že by policajti mali vážny dôvod obávať sa, že by sa mohol správať agresívne. ESĽP dospel k záveru, že aj on bol vystavený ponižujúcemu zaobchádzaniu zo strany bezpečnostných zložiek. Pokiaľ ide o ďalších päť sťažovateľov, ESĽP sa domnieval, že ich situácia bola podobná situácii niektorých sťažovateľov vo veci Gutsanovi (pozri nižšie): policajná operácia bola vykonaná skoro ráno skupinou maskovaných a ťažko ozbrojených príslušníkov; počas prípravy a vykonania policajnej operácie nebola zohľadnená možná prítomnosť príbuzných osoby hľadanej políciou; policajná operácia bola vykonaná bez predchádzajúceho povolenia súdu; manželka podozrivého sa nepodieľala na trestných činoch, z ktorých bol podozrivý; a manželka a maloleté deti boli udalosťami vážne zasiahnuté.

Vzhľadom na kombináciu všetkých týchto faktorov v tomto prípade ESĽP konštatoval, že sťažovatelia boli vystavení psychickému utrpeniu, ktoré v nich vyvolalo silné pocity strachu, úzkosti a bezmocnosti, ktorých negatívne účinky predstavovali ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 3, a teda porušovali toto ustanovenie.

Alexey Petrov proti Bulharsku (č. 30336/10)[12]

V 80. rokoch 20. storočia začal sťažovateľ svoju profesionálnu kariéru na ministerstve vnútra. Do roku 1989 bol členom protiteroristickej pracovnej skupiny ministerstva. V roku 1990 získal hodnosť dôstojníka ministerstva a vysokoškolský titul v odbore ekonómia. V roku 1992 sa vzdal svojej funkcie. Potom sa v 90. rokoch venoval viacerým aktivitám v oblasti podnikania, športu, vysokoškolského vzdelávania a spoločenského života: podnikateľ, vysokoškolský pedagóg, aktívny člen podnikateľského združenia. V roku 2001 ho Národná bezpečnostná agentúra získala ako tajného agenta a neskôr ako experta. Svoje pôsobenie v bulharských štátnych bezpečnostných službách ukončil v roku 2009.

V skorých ranných hodinách 10.02.2010 spustili špeciálne jednotky ministerstva vnútra rozsiahlu operáciu s cieľom zadržať príslušníkov zločineckej skupiny podozrivej z organizovania a prevádzkovania rozsiahlej siete prostitúcie a z účasti na rôznych prípadoch vydierania, privlastňovania si verejných prostriedkov, vydierania, daňových podvodov a prania špinavých peňazí. Operácia dostala názov „Chobotnica“ a bola široko medializovaná. Niektoré zásahové skupiny ministerstva sprevádzali kameramani a fotografi pri zatýkaní rôznych osôb podozrivých z členstva v tejto organizácii. Niekoľko fotografií zadržaných osôb bolo uverejnených v tlači a objavilo sa na internetových stránkach.

Sťažovateľ bol v rámci tejto policajnej operácie zadržaný vo svojom dome. Jeho zadržanie bolo nafilmované a záznam bol odovzdaný médiám. Záznam bol vo veľkej miere použitý televíznymi stanicami a internetovými spravodajskými webovými stránkami.

Sťažovateľ predložil kópiu videozáznamu svojho zadržania. Pozostával z niekoľkých sekvencií natočených na rôznych miestach zatýkania a prehliadok vykonaných počas operácie Octopus. Keďže tvár a hlava sťažovateľa neboli rozmazané, bol v týchto sekvenciách rozpoznateľný. V prvej sekvencii natočenej v dome sťažovateľa možno vidieť troch špeciálnych agentov v kuklách, ktorí mieria zbraňami smerom k vnútornému schodisku. Jeden z agentov kričí: „Ruky hore! Ustúpte!“. Na schodisku sa objaví sťažovateľ, ktorý ustupuje. Má na sebe džínsy a tričko s krátkym rukávom a drží ruky hore. V ďalšej sekvencii je vidieť sťažovateľa ležiaceho tvárou na podlahe, obklopeného niekoľkými špeciálnymi strážnikmi. Jeden z policajtov naňho kričí, zatiaľ čo ďalší mu spútava zápästia za chrbtom. Tretia sekvencia ukazuje sťažovateľa spútaného a ležiaceho tvárou na podlahe.

Následne bol sťažovateľ obvinený zo založenia zločineckej skupiny, ktorej hlavnými činnosťami boli obchodovanie s kradnutým tovarom, daňové podvody, kupliarstvo a vydieranie. Následne bol obvinený z niekoľkých ďalších trestných činov: 22.03.2010 z jedného trestného činu vydierania násilím, 22.03 a 09.08.2010 z dvoch trestných činov vydierania vyhrážaním a 30.03.2010 z jedného trestného činu vyzradenia utajovaných skutočností získaných pri výkone funkcie experta Národného bezpečnostného úradu. Dňa 12.02.2010 bol sťažovateľ vzatý do väzby a 13.10.2010 bol umiestnený do domáceho väzenia.

Dňa 11.02.2010 uverejnil celoštátny denník Standart nasledujúci rozhovor s ministrom, ktorý poskytol deň predtým:“Otázka: Je medzi zadržanými aj Alexej Petrov? Odpoveď: Nebudem potvrdzovať ani vyvracať, že Alexej Petrov bol zadržaný. Môžem vám však povedať, že zadržaní boli súčasťou dobre organizovanej zločineckej skupiny, ktorá páchala trestnú činnosť viac ako desať rokov (...) Q. O čo konkrétne ide? O. : Hovoríme o mimoriadne dobre organizovanej zločineckej skupine, [pôsobiacej] na území krajiny, ktorej sa za posledných desať rokov podarilo vytvoriť „Chobotnicu“, o ktorej dnes hovoríme (...), prostredníctvom podvodov s DPH, prania špinavých peňazí, obchodovania s vplyvom a všetkého ostatného, čo súvisí s touto časťou trestného zákonníka. (...) Q. Otázka : Kto je na vrchole tejto pyramídy? O. : Momentálne neviem povedať, kto je na vrchole tejto pyramídy. Môžem povedať, že všetky [osoby] zadržané včera večer a dnes sú ľudia na najvyšších úrovniach tejto zločineckej skupiny. Viete, že dnes ráno boli zadržaní bratia Dambovci, ktorí boli posledných niekoľko rokov pri vchodoch a východoch [továrne] „Kremikovci“, ale aj „Traktor“, „Marcello“ (...)“. Dňa 12.02.2010 minister na chodbách Národného zhromaždenia odpovedal na otázky novinárov o operácii „Chobotnica“. Neskôr v ten istý deň počas cesty do regiónov sa na tú istú tému vyjadril aj pre médiá. Dňa 13.02.2010 uverejnil celoštátny denník 24 chasa článok o vyjadreniach ministra, ktorého príslušná časť znela takto:“minister dospel k záveru, že „sila Petrova je mimoriadne veľká“ a že bez predmetnej operácie „by sa „Chobotnica“ oveľa zväčšila“. Minister nepotvrdil súvislosť medzi touto operáciou a operáciou s názvom „Drzí“. Povedal však, že: „Samotný fakt, že v posledných dňoch sa nespomínajú ostatní členovia skupiny, ale len Alexej Petrov, naznačuje, že má oveľa vyššie postavenie“.

ESĽP uviedol, že cieľom policajnej operácie bolo zadržať sťažovateľa, ktorý bol podozrivý z členstva v zločineckej skupine, ktorá sa podieľala na rôznych prípadoch vydierania a reketu. ESĽP ďalej uviedol, že Alexej Petrov dlhé roky slúžil v bezpečnostných zložkách, okrem iného v protiteroristickej zásahovej jednotke ministerstva vnútra, čo znamená, že absolvoval výcvik v oblasti strelných zbraní a bojových umení. Vzhľadom na tieto skutočnosti ESĽP nevyčítal orgánom, že sa rozhodli zapojiť špeciálne jednotky ministerstva vnútra alebo že tieto znehybnili a spútali sťažovateľa. ESĽP konštatoval, že polícia nepoužila neprimeranú silu a že nebolo preukázané, že negatívne emócie vyvolané u Alexeja Petrova prekročili prah závažnosti, v dôsledku čoho bolo predmetné zaobchádzanie nezlučiteľné s článkom 3. K porušeniu článku 3 preto nedošlo.

Vyjadrenia ministra vnútra a vedúceho sofijskej prokuratúry naznačovali, že sťažovateľ je vinný zo spáchania predmetných trestných činov ešte predtým, ako súdy rozhodli o opodstatnenosti obvinení proti nemu. Tieto vyjadrenia boli preto v rozpore s článkom 6 ods. 2 Dohovoru – prezumpcie neviny.

Pozn. Alexey Petrov bol následne prepustený na peňažnú záruku a neskôr zbavený obvinení a nasledujúci rok dokonca kandidoval v prezidentských voľbách. Po dvoch neúspešných pokusoch o atentát bol nakoniec dňa 16.08.2023 na predmestí Sofie v Bulharsku za bieleho dňa zastrelený.[13]

Petrov and Ivanova proti Bulharsku (č. 45773/10)[14]

V decembri 2009 začalo ministerstvo vnútra operáciu s cieľom rozložiť údajnú zločineckú skupinu, ktorá v rokoch 2007 až 2009 zorganizovala a uskutočnila niekoľko únosov v krajine. Policajná operácia sa nazývala „Drzí“.V rámci tejto operácie polícia 17.12.2009 zatkla pána Antona Petrova. Nasledujúci deň bol obvinený z účasti na činnosti zločineckej skupiny, ktorej hlavnou činnosťou boli únosy a obmedzovanie osobnej slobody. Policajná operácia bola široko medializovaná. V článkoch uverejnených v tlači a v reportážach v televízii bol sťažovateľ označený menom aj priezviskom a prezývkou „Škrečok“. Bol označovaný za vodcu a pokladníka skupiny zapojenej do viacerých prípadov únosov, z ktorých niektoré vzbudili značnú pozornosť médií. V deň zadržania sťažovateľa minister vnútra v rozhovore pre denník „24 chasa“ uviedol, že na únosoch sa podieľal aj sťažovateľ a že bol medzi tými, ktorí zabezpečovali vozidlá na únosy. V rozhovore pre tie isté noviny o následkoch operácie „Drzí“, uverejnenom 01.02.2010, minister vnútra uviedol: „Keďže sme spolu s prokuratúrou obvinili Škrečka, bol súčasťou tejto zločineckej skupiny“. Dňa 28.04.2010 sa predseda vlády a minister vnútra stretli s obeťami viacerých únosov, ktoré sa pripisujú zločineckej skupine „Drzí“. V reakcii na odpoveď ministra vnútra o predchádzajúcich odsúdeniach dvoch údajných členov predmetnej skupiny, predseda vlády povedal: „Teraz dostanú pätnásť až dvadsať rokov väzenia...“. Tieto slová boli použité v titulku článku uverejneného nasledujúci deň v denníku „24 chasa“.Trestné konanie proti sťažovateľovi bolo ukončené uznesením o zastavení konania, ktoré vydala mestská prokuratúra v Sofii 17.08.2010.

V skorých ranných hodinách 10.02.2010 začali špeciálne jednotky ministerstva vnútra rozsiahlu operáciu s cieľom zadržať členov zločineckej skupiny podozrivej z organizovania a prevádzkovania rozsiahlej siete prostitúcie a z účasti na vydieraní, privlastňovaní si verejných prostriedkov, vydieraní, daňových podvodoch a praní špinavých peňazí. Operácia dostala názov „Chobotnica“ a bola široko medializovaná. Niektoré zásahové skupiny ministerstva sprevádzali kameramani a fotografi pri zatýkaní rôznych osôb podozrivých z členstva v tejto skupine. Niekoľko fotografií zadržaných osôb bolo uverejnených v tlači a objavilo sa na internetových stránkach. V rámci tejto operácie približne o šiestej hodine ráno vtrhla zásahová skupina ministerstva vnútra do domu sťažovateľov a vykonala prehliadku bez predloženia príkazu na prehliadku. V tom čase boli v dome len pani Ivanová, päťročná dcéra pána Petrova, a osemdesiatročná babička pána Petrova. Policajti, ktorí vstúpili do domu, mali kukly a boli ozbrojení. Pani Ivanová tvrdí, že bola vystresovaná mužmi, ktorí vtrhli do domu, a že mala strach o dieťa, ktoré nosila, o dcéru a o babičku svojho partnera. Dom sťažovateľov bol prehľadaný. Sťažovatelia uviedli, že kameraman natočil interiér ich domu. Záznam poskytla médiám tlačová služba ministerstva vnútra a médiá ho použili pri informovaní o operácii „Chobotnica“. Dňa 11.02.2010 o 16.55 hod. sa pán Petrov a jeho obhajca dostavili do budovy súdu v Sofii. Následne boli odvedení na Vyšetrovacie oddelenie v Sofii, kde bol sťažovateľ o 22.05 hod. obvinený z účasti v zločineckej ozbrojenej skupine, ktorej hlavnou činnosťou bolo nakladanie s kradnutým tovarom, daňové úniky, kupliarstvo a vydieranie. Pani Ivanová nebola v súvislosti s týmto trestným vyšetrovaním zadržaná ani obvinená. Dňa 12.02.2010 Mestský súd v Sofii rozhodol o vzatí pána Petrova a jeho údajných komplicov do väzby. Na základe sťažovateľovho odvolania rozhodol 18.02.2010 odvolací súd v Sofii o jeho prepustení na kauciu. Nasledujúci deň bol prepustený na slobodu.

V období od februára do októbra 2010 minister vnútra niekoľkokrát vystúpil v médiách v súvislosti s operáciou „Chobotnica“. Väčšina jeho komentárov bola priamo alebo nepriamo zameraná na údajného vodcu predmetnej zločineckej skupiny Alexeja Petrova. Dňa 15.02.2010 denník „Standart“ uverejnil nasledujúce vyjadrenia ministra: „V oboch operáciách, „Drzí“ a „Chobotnica“, sú zapojení tí istí ľudia. Typickým príkladom je „Škrečok“. Každý vie, kto ovláda väčšinu ľudí v oblasti poisťovníctva a krádeží áut. Ale o akciách „Škrečka“ nevedia ani osoby na vrchole, najmä Alexej Petrov alias „Traktor“. (...) To, že Alexej Petrov bol tajným agentom, je len prach v očiach. Bez váhania môžeme konštatovať, že mafia mala jedného zo svojich ľudí infiltrovať do štátu. (...). Dňa 18.02.2010 denník Standart uverejnil nasledujúce vyhlásenie tajomníka ministerstva vnútra: „Naše krátke filmy (o policajných operáciách „Drzí“ a „Chobotnica“) patria medzi najsledovanejšie na YouTube. Porazili sme filmové spoločnosti.“

ESĽP sa domnieva, že sťažovateľka bola vystavená psychickému utrpeniu, ktoré vyvolalo silné pocity strachu, úzkosti a bezmocnosti a ktoré pre svoje škodlivé účinky predstavovalo ponižujúce zaobchádzanie podľa článku 3. ESĽP tiež poznamenáva, že v rozhodnom čase bola sťažovateľka tehotná V tomto prípade preto došlo k porušeniu tohto ustanovenia dohovoru.

Vo vzťahu k mediálnym vyjadreniam ministra vnútra ESĽP poznamenal, že predmetné vyjadrenia odzneli počas dvoch po sebe nasledujúcich policajných operácií. Rozhodol, že vyjadrenia ministra vnútra, ktoré sa priamo týkali sťažovateľa, prekročili rámec jednoduchého oznámenia informácií o priebehu vyšetrovania trestných činov. Preto došlo k porušeniu článku 6 ods. 2 Dohovoru – prezumpcie neviny.

Popovi proti Bulharsku (č. 39651/11)[15]

V roku 2009, v presne nezistený deň, začala prokuratúra trestné stíhanie proti neznámej osobe za nehospodárne nakladanie s verejnými prostriedkami na ministerstve obrany. Vyšetrovanie sa zameralo najmä na finančné podmienky významnej zákazky, ktorú zadal bývalý minister obrany Nikolaj Tsonev. Vyšetrovateľ poverený prípadom upozornil políciu a uviedol, že ho kontaktoval sťažovateľ a jeho švagor P. S., sudcu mestského súdu v Sofii, ktorý mu údajne ponúkol peniaze za ovplyvnenie výsledku vyšetrovania. Vnútroštátna polícia zorganizovala sledovaciu akciu proti uvedeným osobám a pripravila ich zadržanie. Podľa informácií, ktoré polícia získala, ponuka úplatku prišla od Nikolaja Tsoneva a sťažovateľ a jeho švagor, sudca P. S., pôsobili ako sprostredkovatelia. Sťažovateľ a jeho dvaja údajní komplici boli zadržaní 01.04.2010.

Dňa 01.04.2010 približne o 12.20 hod. bol sťažovateľ v notárskej kancelárii svojej manželky v Sofii. Prítomní boli aj dve asistentky notára. Sťažovateľka nebola prítomná vo svojej kancelárii. Notárska kancelária bola vybavená kamerovým systémom, ktorý zaznamenal zásah tímu ministerstva vnútra. Sťažovatelia predložili ESĽP záznam z priemyselnej kamery v čakárni advokátskej kancelárie. Záznamu zobrazuje jednu z asistentiek sťažovateľky, ktorá na zvonenie kráča smerom k vchodovým dverám kancelárie. Otvára dvere. Keď ich otvorila, uvidela mužov v kuklách so zbraňami, ktorí na ňu kričali, aby zdvihla ruky do vzduchu a ľahla si na zem; v domnení, že ide o lúpežné prepadnutie, sa pokúsila zavrieť dvere a zakričala na svoju kolegyňu N. P., aby zavolala políciu. Skupina piatich mužov v kuklách, ozbrojených a oblečených v čiernych bundách s označením Útvaru pre boj s organizovaným zločinom ministerstva vnútra na prednej a zadnej strane, vchádzajú do objektu a tlačia vchodové dvere. Asistentka sa ocitla uväznená za dverami. Sťažovateľ sa potom vrhol k vchodovým dverám. Jeden z mužov v kuklách ho chytil za krk a hodil ho doprava a dolu. Hlavou narazil do dverí vedľa vchodových dverí a bol zrazený na zem, tvárou k zemi. Piati muži v kuklách a ozbrojení sa ocitli v čakárni. Sprevádzal ich kameraman v civilnom oblečení, ktorý natáčal zadržanie sťažovateľa. Jeden z policajtov v kuklách roztiahol sťažovateľovi ruky a nohou mu zablokoval ľavú ruku. Ďalší policajt namieril na sťažovateľa zbraň. Potom mu tretí policajt spútal zápästia za chrbtom. Sťažovateľ si ľahol tvárou na zem. Policajti v kuklách, kameraman a traja ďalší muži v civile sa presunuli do ďalších miestností notárskej kancelárie. Po troch minútach jeden z kukláčov zdvihol sťažovateľa a odviedol ho do miestnosti vedľa čakárne. Nasledoval ich kameraman, ktorý pokračoval v natáčaní scény. Následne sa sťažovateľ znovu objavuje v čakárni. Už nemal na rukách putá a rozprával sa s mužom v civilnom oblečení. Potom si sadol na pohovku v chodbe. Sťažovateľka prišla do notárskej kancelárie krátko po zásahu polície. Našla tam policajtov v civilnom oblečení a uniforme, ako aj vyšetrovateľa z Kriminálneho úradu v Sofii. Údajne sa vyšetrovateľa spýtala, či má príkaz na prehliadku, na čo vyšetrovateľ odpovedal záporne a dodal, že ide o neodkladné vyšetrovacie opatrenie. Spýtala sa vyšetrovateľa, čo hľadá, a ponúkla mu spoluprácu. Vyšetrovateľ odpovedal, že hľadá peniaze, mince a starožitnosti. Sťažovateľka otvorila trezor v archíve a ukázala jeho obsah. Ukázala aj peniaze a zbierku mincí a starožitností svojho manžela. Odmietla vydať posledne uvedené predmety a svoj mobilný telefón polícii a vyšetrovateľovi, ale osoby poverené vyšetrovaním napriek tomu jej odňali oba mobilné telefóny patriace jej manželovi. O niekoľko dní neskôr sťažovateľka s pomocou počítačového špecialistu zistila, že pamäť dvoch jej počítačov obsahuje softvér, ktorý si nenainštalovala. Sťažovateľ bol umiestnený do vyšetrovacej väzby. Väzenský lekár zaznamenal, že sťažovateľ mal na čele hematóm veľkosti detskej päste a škrabanec s veľkosťou 2 až 3 cm.

Policajná operácia vzbudila pozornosť médií. Videozáznam zadržania vyhotovený kameramanom prítomným na mieste činu bol sprístupnený médiám, ktoré ho použili vo svojich správach. Fotografie sťažovateľa ležiaceho tvárou k zemi s rukami spútanými za chrbtom boli uverejnené v tlači. V deň zadržania sa prokurátor v rozhovore pre štátny rozhlas vyjadril k zadržaniu a viaceré denníkyho následne citovali: „Dnešným zatýkaním ministerstvo vnútra dokazuje, že postupuje systematicky a dôsledne, bez politických predsudkov. Ide jednoznačne o plán ovplyvniť výsledok trestného konania. Peniaze ponúknuté Tenčom Popovom mali sudcovi zabezpečiť, aby sa trestná vec vyriešila v prospech bývalého ministra Nikolaja Tsoneva“.

Dňa 01.04.2010 bol sťažovateľ obvinený z podplácania vyšetrovateľa podľa článku 304a Trestného poriadku. Bol obvinený z toho, že ponúkol 30 000 eur (EUR) a 20 000 bulharských levov vyšetrovateľovi poverenému vedením vyšetrovania s cieľom primäť ho, aby ho viedol takým spôsobom, že oslobodí bývalého ministra obrany. Rozsudkom z 29.10.2012 Mestský súd v Sofii oslobodil sťažovateľa a jeho dvoch spoluobžalovaných. Tento rozsudok bol 14.02.2014 potvrdený odvolacím súdom v Sofii a 03.02.2015 najvyšším kasačným súdom.

ESĽP konštatoval, že prostriedky použité políciou a spôsob jej zásahu nezdali byť nevyhnutné vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu. Domnieval sa, že spôsob znehybnenia, ktorý policajt použil na premoženie pána Popova, nebola primeraná situácii. Sila, ktorú policajt použil, sa zdala byť neprimeraná k nebezpečenstvu, ktoré predstavovalo správanie pána Popova. ESĽP konštatoval, že polícia s pánom Popovom zaobchádzala ponižujúco počas jeho zatýkania a došlo k porušeniu článku 3.

Pokiaľ ide o vyhlásenie prokurátora v deň jeho zadržania sťažovateľa spolu s dvoma komplicmi a zverejnené na druhý deň, ESĽP konštatoval, že toto vyhlásenie prekročilo rámec jednoduchého oznámenia informácií o priebehu vyšetrovania trestného činu alebo opisu podozrenia. Vyjadrovalo myšlienku, že pán Popov pôsobil ako sprostredkovateľ v prípade korupcie, a to ešte predtým, ako mal súd možnosť rozhodnúť o opodstatnenosti obvinení vznesených proti nemu. Súdny dvor poznamenal, že pán Popov bol následne súdom oslobodený. Došlo teda k porušeniu článku 6 ods. 2 Dohovoru – prezumpcie neviny.

Pokiaľ ide o medializáciu zadržania, ESĽP uviedol, že nebolo sporné, že natáčanie zadržania pána Popova, ako aj zverejnenie záznamu vykonala tlačová služba ministerstva vnútra. Zadržanie bolo natočené a nahrávka zverejnená bez súhlasu pána Popova a to predstavovalo zásah do jeho práva na jeho vyobrazenie, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou koncepcie súkromného života. ESĽP na základe informácií, ktoré mal k dispozícii, usúdil, že prax spočívajúca v natáčaní niektorých zákrokov nebola upravená zákonom spĺňajúcim kritériá vyadované judikatúrou, ale bola realizovaná počas zákrokov, ktoré mohli vzbudiť veľký záujem verejnosti a médií. ESĽP tiež poznamenal, že bulharský trestný poriadok stanovuje možnosť vyhotovovania videozáznamov v rámci trestného konania, počas ktorého sú vzkonávané dôkazy. V danom prípade neboli natočené a zverejnené vyšetrovacie úkony vykonané na mieste zadržania pána Popova, ale jeho samotné zadržanie, a teda nebolo preukázané, že predmetný zásah bol v súlade so zákonom a preto došlo k porušeniu článku 8 v súvislosti s medializáciou zadržania pána Popova.

Gutsanovi proti Bulharsku (č.  34529/10)[16]

Od decembra 2009 do apríla 2010 uskutočnilo bulharské ministerstvo vnútra v celej krajine niekoľko policajných operácií zameraných na rozloženie rôznych zločineckých skupín. Počas týchto operácií polícia zatkla niekoľko osôb vrátane niektorých politických predstaviteľov, čo vyvolalo širokú medializáciu a záujem verejnosti. Médiá pravidelne oslovovali viacerých politikov vrátane predsedu vlády a ministra vnútra, ako aj viacerých prokurátorov a policajných komisárov, aby sa vyjadrili k zadržaniam a následným trestným konaniam.

Dňa 31.03.2010 v rámci tohto vyšetrovania vnikla skupina policajtov približne o 6.30 hod. do domu sťažovateľov a pristúpila k zadržaniu pána Gutsanova a k domovej prehliadke. Udalosti súvisiace s policajnou operáciou sú medzi účastníkmi konania sporné.

Podľa verzie sťažovateľov, v skorých ranných hodinách 31.03.2010 manželia Gutsanovi spali vo svojej spálni na druhom poschodí svojho domu vo Varne. Ich dve dcéry spali vo svojich izbách o poschodie nižšie. Rodinný dom bol vybavený monitorovacím systémom priemyselnej televízie (CCTV) a pri vchode do domu mal službu nočný strážnik. Približne o 6.30 hod. ráno strážnik na obrazovke CCTV spozoroval dve alebo tri policajné vozidlá, ktoré v tichosti prechádzali okolo záhradnej brány so zhasnutými svetlami a zastavili o kúsok ďalej. Krátko nato sa pri vchode na pozemok objavila skupina policajtov a niektorí z nich začali hlasno klopať na bránu a požadovať jej okamžité otvorenie. Strážnik opustil svoje miesto nočného a otvoril bránu. Potom uvidel dvoch policajtov v civile, štyroch alebo piatich uniformovaných policajtov a skupinu štyroch alebo piatich maskovaných príslušníkov špeciálneho komanda ministerstva vnútra. Policajti strážnika znehybnili a spútali a spýtali sa ho, či sú majitelia domu doma. Povedal, že áno, a policajtom povedal, že v dome sú dve malé deti. Bol požiadaný, aby otvoril vchodové dvere do domu, ale vysvetlil, že nemá kľúče. Policajti sa potom rozbehli k dverám domu a kričali: „Polícia! Otvorte!“. Niektorí z policajtov začali otvárať dvere pomocou rôznych nástrojov (baranidla, páky a páčidla). Podľa výpovede strážnika sa policajtom po piatich alebo desiatich minútach podarilo otvoriť dvere a vstúpili na schodisko domu. Manželia Gutsanovi uviedli, že ich náhle zobudil zvuk úderov do dverí a výkriky. Zbehli na nižšie poschodie a vzali svoje dcéry do spálne na druhom poschodí domu. Pán Gutsanov uviedol, že potom opustil spálňu, aby zistil, čo sa skutočne deje. Vtedy počul, ako po schodoch prichádza niekoľko ľudí a kričí „Vyjdite von“ a „Sme policajti“. Okamžite sa vrátil do spálne na druhom poschodí, kde bola jeho manželka a dcéry. Krátko nato ozbrojení a maskovaní policajti vošli do rodičovskej spálne a namierili na pána Gutsanova, jeho manželku a dve dcéry svoje zbrane vybavené svetlami a kričali „Polícia! Nehýbte sa!“. Pána Gutsanova pritlačili k stene a potom ho odviedli dolu, kde ho prinútili kľaknúť si a spútali ho. Podľa výpovedí manželov Gutsanovcov ich dve dcéry, ktoré ležali na rodičovskej posteli, kričali a plakali od strachu. Polícia nariadila pani Gutsanovej, aby im zakryla hlavy perinou, čo aj urobila. Krátko nato bolo pánovi Gutsanovovi umožnené vyjsť na druhé poschodie a obliecť sa. O 7.30 hod. prišiel rodinný šofér a opatrovateľka detí a odviezli obe dievčatá do školy. Po škole išli dievčatá k tete a strávili tam noc.

Pani Gutsanová uviedla, že jej mladšia dcéra mala koktavosť, pre ktorú rok navštevovala špecializovaného logopéda, a že po udalostiach začala opäť koktať. Podľa vyjadrenia učiteľky zodpovednej za staršiu dcéru, táto bola viditeľne vystresovaná a nezvyčajne tichá. Sestra pána Gutsanova, ktorá sa v ten istý deň starala o svoju neter vo vlastnom dome, poznamenala, že dieťa bolo nepokojné. Dievčatko v ten deň zrejme niekoľkokrát hovorilo o tom, čo sa u nej doma stalo. Odvtedy sa bála vždy, keď videla policajtov. Obe dcéry manželov boli vyšetrené psychiatrom, ktorý konštatoval, že spomienka na udalosti vyvoláva u oboch dievčat úzkostné reakcie v podobe úzkosti v prípade staršieho dievčaťa a výbuchov plaču v prípade mladšieho. Po udalostiach z 31.03.2010 pani Gutsanová dvakrát konzultovala s psychiatrom. Okrem iného sa sťažovala na nespavosť a úzkosť a boli jej predpísané lieky na upokojenie.

Článok 3 nezakazuje použitie sily policajtmi počas zatýkania. Napriek tomu musí byť použitie sily primerané a absolútne nevyhnutné vzhľadom na okolnosti prípadu. V tomto ohľade je napríklad dôležité, či existuje dôvod domnievať sa, že dotknutá osoba bude klásť odpor pri zatýkaní alebo utečie, spôsobí zranenie alebo škodu alebo bude zatajovať dôkazy ESĽP najmä opakuje, že akékoľvek použitie fyzickej sily zo strany zástupcov štátu voči osobe, ktoré nebolo nevyhnutne potrebné v dôsledku jej vlastného správania, znižuje ľudskú dôstojnosť a je v zásade porušením práva uvedeného v článku 3. Tento prísny test proporcionality ESĽP uplatnil aj v situáciách, keď už dotknuté osoby boli v rukách orgánov činných v trestnom konaní.

ESĽP konštatuje, že operácia sledovala legitímny cieľ zadržania, prehliadky a zaistenia vecí, ako aj cieľ verejného záujmu spočívajúci v stíhaní trestných činov. ESĽP sa musí presvedčiť, že za okolností prípadu bola dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu a požiadavkami ochrany základných práv jednotlivca. Konštatuje, že hoci štyria sťažovatelia neboli v priebehu napadnutej policajnej akcie fyzicky zranení, táto nevyhnutne zahŕňala určitý stupeň fyzickej sily. Vchodové dvere do domu boli vypáčené tímom špeciálnych operácií, pán Gutsanov bol znehybnený maskovanými ozbrojenými príslušníkmi, násilím vyvedený dolu a spútaný. ESĽP preto musí určiť, či toto použitie fyzickej sily bolo v danom prípade primerané a absolútne nevyhnutné.

Cieľom policajnej operácie v dome sťažovateľov v ten deň bolo zadržať pána Gutsanova, ktorý bol podozrivý v trestnej veci týkajúcej sa sprenevery verejných prostriedkov, a vykonať prehliadku priestorov s cieľom nájsť vecné a listinné dôkazy v rámci toho istého trestného vyšetrovania. Zo spisu vyplýva, že predmetné vyšetrovanie sa začalo pred piatimi mesiacmi, že v tomto prípade bolo viacero podozrivých a že orgány mali podozrenie na existenciu organizovanej skupiny. Prípad sa zjavne netýkal skupiny osôb podozrivých zo spáchania násilnej trestnej činnosti.

Pokiaľ ide o osobnosť pána Gutsanova, ESĽP konštatuje, že bol známou politickou osobnosťou vo Varne: v rozhodnom čase bol predsedom mestskej rady. Okrem toho v spise nie sú žiadne dôkazy, ktoré by naznačovali, že mal v minulosti násilnú minulosť alebo že by mohol predstavovať nebezpečenstvo pre policajtov vykonávajúcich operáciu v jeho dome.

Je pravda, že pán Gutsanov bol legálnym vlastníkom strelnej zbrane a streliva, ktoré držal vo svojom dome. Táto skutočnosť bola polícii známa a bola výslovne spomenutá na inštruktáži policajného tímu pred operáciou. Nepochybne išlo o relevantný faktor, ktorý museli policajti počas operácie v dome sťažovateľov zohľadniť. ESĽP sa však domnieva, že prítomnosť zbrane v dome sťažovateľov sama osebe nestačila na odôvodnenie nasadenia špeciálneho operačného tímu alebo miery sily, ktorá bola použitá v tomto prípade.

Zo spisu je zrejmé, že prípadná prítomnosť manželky a maloletých detí pána Gutsanova nebola v žiadnej fáze plánovania a realizácie policajnej operácie zohľadnená. Táto skutočnosť nebola spomenutá počas inštruktáže pred operáciou a policajti zjavne nebrali ohľad na upozornenie strážnika, že v dome sa nachádzajú malé deti.

Samozrejme, ESĽP nemôže ísť tak ďaleko, aby vyžadoval od orgánov činných v trestnom konaní, aby nezatýkali osoby podozrivé z trestných činov v ich domovoch, kedykoľvek sú prítomné ich deti alebo manželia. Domnieva sa však, že prípadná prítomnosť rodinných príslušníkov na mieste zatýkania je okolnosťou, ktorá sa musí zohľadniť pri plánovaní a vykonávaní tohto typu policajnej operácie. V tomto prípade sa tak nestalo a orgány činné v trestnom konaní neuvažovali o žiadnych alternatívnych spôsoboch vykonania operácie v dome sťažovateľov, ako napríklad o zinscenovaní operácie v neskoršiu hodinu alebo dokonca o nasadení iného typu policajta do operácie. Zohľadnenie oprávnených záujmov pani Gutsanovej a jej dcér bolo obzvlášť potrebné, keďže prvá z nich nebola podozrivá z účasti na trestných činoch, z ktorých bol podozrivý jej manžel, a jej dve dcéry boli psychicky zraniteľné, pretože boli veľmi malé (päť a sedem rokov).

Policajné operácie, ktoré zahŕňajú zásah v domácnosti a zatýkanie podozrivých osôb, nevyhnutne vyvolávajú negatívne emócie u osôb, proti ktorým sú namierené. V tomto prípade však existujú konkrétne a nesporné dôkazy o tom, že pani Gutsanova a jej dve maloleté dcéry boli týmito udalosťami veľmi vážne zasiahnuté. ESĽP sa tiež domnieva, že skutočnosť, že policajná operácia sa uskutočnila v skorých ranných hodinách a zúčastnili sa na nej špeciálni policajti v maskách, ktorých videla pani Gutsanová a jej dve dcéry, slúžila na umocnenie pocitov strachu a úzkosti, ktoré títo traja sťažovatelia prežívali, a to do takej miery, že zaobchádzanie, ktorému boli vystavení, prekročilo prah závažnosti, ktorý sa vyžaduje na uplatnenie článku 3 Dohovoru. ESĽP sa preto domnieva, že tieto tri sťažovateľky boli vystavené ponižujúcemu zaobchádzaniu.

Policajná operácia bola naplánovaná a vykonaná bez zohľadnenia viacerých relevantných faktorov, ako je povaha trestných činov, z ktorých bol pán Gutsanov podozrivý, skutočnosť, že v minulosti nebol násilník, a možná prítomnosť jeho manželky a dcér v rodinnom dome. Všetky tieto prvky jasne poukazujú na neprimeranosť nasadenia špeciálnych policajtov a špeciálnych postupov s cieľom zadržať prvého žalobcu a umožniť polícii vstúpiť do jeho domu. ESĽP sa domnieva, že vzhľadom na tieto okolnosti spôsob, akým bolo vykonané zadržanie pána Gutsanova - veľmi skoro ráno, niekoľkými ozbrojenými a maskovanými policajtmi, ktorí vtrhli dnu cez dvere domu a za vystrašeného pohľadu manželky a dvoch malých dcér pána Gutsanova - vyvolal v sťažovateľovi silné pocity strachu, úzkosti a bezmocnosti, ktoré ho mohli ponížiť a znevážiť v jeho vlastných očiach a v očiach jeho blízkych príbuzných. ESĽP sa domnieva, že intenzita týchto pocitov prekročila prah závažnosti, ktorý sa vyžaduje na uplatnenie článku 3. Preto bol aj pán Gutsanov vystavený ponižujúcemu zaobchádzaniu.

A. proti Rusku (č. 37735/09)[17]

Dňa 31.05.2008 bol sťažovateľkin otec, v tom čase policajt zamestnaný na policajnom oddelení v Apšeronsku, zadržaný Krasnodarskou regionálnou pobočkou Federálnej služby pre kontrolu drog (ďalej len „FSKN“) na základe kontrolného nákupu drog. Tajnú operáciu zorganizovala jednotka FSKN v Tuapse a Belorečenská jednotka Krasnodarského regionálneho oddelenia Federálnej bezpečnostnej služby. Ich auto bolo prehľadané a bola zaistená taška s peniazmi. V ten istý deň proti nemu vyšetrovateľ FSKN A. F. začal trestné stíhanie na základe záznamu o kontrolnom nákupe drog, ktorý vyhotovili príslušníci FSKN. Sťažovateľkin otec bol obvinený z predaja marihuany E. N., tajnému príslušníkovi útvaru FSKN v Tuapse, ktorý vystupoval ako kupujúci. Obžaloba tvrdila, že odovzdal drogy E. N. 30.05.2008 a 31.05.2008, bezprostredne pred svojím zadržaním, od neho dostal peniaze.

Zadržanie sa uskutočnilo v prítomnosti sťažovateľky, ktorá mala v tom čase deväť rokov. V ten deň ju otec zobral do školy na oslavu pri príležitosti ukončenia školského roka. Približne o 8.45 hod. sťažovateľka v sprievode otca vyšla zo školy a nastupovala do ich auta, keď k nemu pristúpil E. N., s ktorým predtým pracoval na policajnom oddelení v Apšeronsku, a rozprávali sa. Podľa sťažovateľky E.N. požiadal jej otca, aby mu postrážila tašku, kým si pôjde kúpiť cigarety do neďalekého stánku. Jej otec vzal tašku a E.N. odišiel. Potom k jej otcovi pribehlo niekoľko mužov. Jeden z nich ho zvalil na zem a začal ho biť. Sťažovateľka vyskočila z auta a kričala, aby prestali biť jej otca. Jeden z mužov na ňu zakričal: „Zavri ústa a nasadni do auta!“ Vystrašená sťažovateľka poslúchla. Istý čas sedela v aute a sledovala, ako jej otca bijú a zatýkajú. Cítila sa zle a potrebovala viac vzduchu. Pokúsila sa vystúpiť z auta, ale muži zvonka držali dvere auta, takže nemohla vystúpiť. V istom momente, keď už nestáli v blízkosti auta, otvorila dvere auta a utekala domov. Keď sa blížila k svojmu domu, videla vychádzať mužov, ktorých nepoznala. To ju tiež vystrašilo a utekala k domu svojej starej mamy, ktorý sa nachádzal neďaleko. Počas behu sa jej začalo krútiť hlavou a myslela si, že spadne. Na ulici ju uvidel jej strýko V. K. a vzal ju k sebe domov. Bola v šoku a nevedela dobre vysvetliť, čo sa stalo.

Po udalostiach sťažovateľka začala v noci kričať, pomočovať sa a trpieť záchvatmi paniky, keď zostala sama. Prestala komunikovať s ostatnými deťmi, stala sa rezervovanou, stratila živý temperament, mala problémy s rečou a objavil sa u nej tras tváre a končatín. Stratila záujem o hudbu napriek tomu, že predtým úspešne študovala hru na husliach. Bola jej diagnostikovaná neurologická porucha a enuréza podobná neuróze. Bola jej diagnostikovaná posttraumatická stresová porucha, vysoká miera úzkosti a fixácia na stresovú situáciu.

Pokiaľ ide o deti, ktoré sú obzvlášť zraniteľné, opatrenia uplatňované štátom na ich ochranu pred prejavmi násilia, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti článkov 3 a 8, by mali byť účinné a mali by zahŕňať primerané kroky na zabránenie zlému zaobchádzaniu, o ktorom orgány vedeli alebo mali vedieť, a účinné odstrašenie od takýchto závažných porušení osobnej integrity. Takéto opatrenia musia byť zamerané na zabezpečenie rešpektovania ľudskej dôstojnosti a ochranu najlepších záujmov dieťaťa.

ESĽP už v minulosti konštatoval, že možná prítomnosť detí, ktorých nízky vek ich robí psychicky zraniteľnými, na mieste zatýkania je faktorom, ktorý treba zohľadniť pri plánovaní a vykonávaní tohto druhu operácie. Uskutočnenie policajnej operácie v skorých ranných hodinách za účasti špeciálnych jednotiek v maskách zvýšuje pocity strachu a úzkosti, ktoré prežívajú deti, ktoré sú svedkami zadržania rodiča, do takej miery, že takéto zaobchádzanie prekračuje prah závažnosti požadovaný na uplatnenie článku 3, čo sa rovná ponižujúcemu zaobchádzaniu.

Záujmy sťažovateľky, ktorá mala v tom čase deväť rokov, neboli zohľadnené v žiadnom štádiu plánovania a realizácie zásahu orgánov proti jej otcovi. Príslušníci orgánov činných v trestnom konaní nebrali ohľad na jej prítomnosť, o ktorej dobre vedeli, a pokračovali v zákroku a vystavili ju scéne násilia voči jej otcovi, pričom z jeho strany nebol kladený žiadny odpor. To sa sťažovateľky bytostne dotýkalo a podľa názoru ESĽP to znamenalo, že orgány nezabránili zlému zaobchádzaniu s ňou, čím došlo k porušeniu pozitívneho hmotnoprávneho záväzku štátu podľa článku 3 Dohovoru.

Fikcia vs. realita z Českej republiky

O tretej nadránom polícia spustila akciu s cieľom odhaliť obchodníkov s drogami, pričom IP adresa ich priviedla až k sedemdesiatročnému manželskému páru dôchodcov. Ich dom obkľúčil osemčlenný tím príslušníkov polície v nepriestrelných vestách a maskáčoch, na hlavách s balistickými prilbami, okuliarmi na nočné videnie, s taktickými vysielačkami, poloautomatickými piśtoľami, útočnými puškami, chráničmi kolien a pre dramatickejší účinok mali niektorí aj kukly a tváre pomaľované čiernou farbou. Vybavení boli zábleskovými granátmi, baranidlami a na príjazdovej ceste stál pripravený tank. Naraz im vykopli predné aj zadné dvere na dome a ich prvou obeťou sa stal 12 ročný labrador, na ktorého vystrelili trikrát z poloautomatickej pištole. Na hluk sa zobudil podozrivý, ktorý ako bývalý vojak vzal svoju riadne zaregistrovanú zbraň a vysiel na chodbu. Keď na schodoch uvidel postavy v tmavom zaľahol a začal strieľať. Polícia streľbu opätovala a pri streľbe smrteľne zasiahli podozrivú, ktorá vyšla zo spálne v strachu o manžela. Podozrivý utrpel strelné zranenia predlaktia a pleca a príslušník polície bol postrelený do krku. Poslednou obeťou zásahu bol druhý pes amnželského páry, bradáč. O tom, že nešlo o prepad ale o zásah polície sa podozrivý dozvedel až v nemocnici. Vyšetrovaním bolo zistené, že obchodovaniu s drogami sa venoval ich sused, ktorý sa pripojil na ich slabo zabezpečený internet, pre ktorého si následne prišli traja policajti v civile. Napriek zjavnému fatálnemu omylu polície bol pôvodne podozrivý dôchodca obvinený z pokusu o vraždu prislušníka zasahujúcej jednotky. V tomto prípade ide však o fikciu a opis policajnej akcie z príbehu o policajtoch bojovníkoch z knihy Osamelý strelec od Johna Grishama. Povestný „americký happy end“ sa nakoniec konal a pred vyhlásením jednomyseľného verdiktu poroty „nevinný“ sa predseda poroty spýtal predsedajúceho sudcu, prečo pred súdom stojí ako obvinený dôchodca a nie príslušníci zasahujúceho útvaru pre vraždu jeho manželky.

Fikciou však určite nebol prípad z Českej republiky, ktorý sa nakoniec dostal až pred ústavný súd a ktorý má s príbehom veľa spoločného. Aj pri zásahoch polície môže dochádzať k omylom[18], niektoré omyly však mávajú fatálne následky.

Nález ÚS ČR zo dňa 26.04.2016 sp. zn I. ÚS 3235/15[19]

Dňa 10.12.2013 približne o 6:00 hod v obci Herink, okres Praha-východ, obvinený vo svojom rodinnom dome v priestore vstupnej chodby vystrelil v úmysle usmrtiť inú osobu z legálne držanej zbrane cez nepriehľadné vstupné dvere smerom von, kde sa nachádzali príslušníci Útvaru rýchleho nasadenia Policajného zboru Českej republiky („URNA“), ktorí v rámci prehliadky vykonanej na základe príkazu súdu a za týmto účelom narážali tzv. beranidlom do vstupných dverí, strela zasiahla zárubňu dverí, prenikla ňou a zasiahla príslušníka URNA za ňou do opasku a ochrannej vesty, pričom mu spôsobila strelné poranenie v oblasti lopatky bedrovej kosti na pravej strane, pričom zraňujúci účinok strely bol znížený predchádzajúcim prienikom zárubne dverí, a ak by strela nebola touto zárubňou blokovaná, ranivý účinok by bol vysoký a guľka by mohla zasiahnuť dôležité orgány v dolnej časti brucha a panvy, najmä veľké cievy, čo by viedlo k okamžitému vykrvácaniu do brušnej dutiny s rozvojom život ohrozujúceho traumatického hemoragického šoku a smrť by bolo možné odvrátiť len poskytnutím okamžitej odbornej a špecializovanej lekárskej starostlivosti. Obvinený namietal, že streľbou do zatvorených dverí zabránil údajnému útoku na svoju osobu, ako aj na svoju manželku a tri maloleté dcéry, ktoré sa v tom čase nachádzali v dome, zo strany skupiny v tom čase neidentifikovaných páchateľov a vystrelil v momente, keď útok trval a dovolával sa tzv. putatívnej (domnelej) nutnej obrany. Rozsudkom Krajského súdu v Prahe č. k. 6T/32/2014-590 z 27.10.2014 v spojení s rozsudkom odvolacieho vrchného súdu bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu vraždy podľa § 140 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 21 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 roky vo väznici s ostrahou a iné.

Sťažovateľa náhle prebudili nečakané silné podnety, hluk a použitie sily neznámych osôb na vchodové dvere jeho rodinného domu, čo vyhodnotil ako hroziaci útok. V tejto situácii sťažovateľ nemal na výber a musel reagovať spôsobom, ktorý jeho základné inštinkty vyhodnotili ako jediný adekvátny a schopný účinne ochrániť jeho rodinu. V čase spáchania trestného činu sťažovateľ nevedel, že pred dverami jeho domu stojí policajný orgán, ktorý vykonáva prehliadku, a v súlade so zákonom vykonával legitímnu ochranu života, majetku a slobody vo vlastnom mene. Okrem toho bola podľa sťažovateľa prehliadka vykonaná nezákonným, brutálnym a nerozlišujúcim spôsobom.

Súdy vo svojich rozhodnutiach a vyjadreniach k ústavnej sťažnosti uviedli, že spôsob zásahu útvaru URNA bol zvolený s ohľadom na potenciálnu hrozbu, ktorú sťažovateľ predstavoval, čo mal potvrdiť aj samotný priebeh zásahu. Pokiaľ ide o údajný strach, prekvapenie a nevedomosť sťažovateľa, na to, že sa mal práve zobudiť, reagoval bleskovo, jednoznačne a presne. Argumenty obhajoby považoval súd za „demagogické špekulácie, v podstate „násilne“ štepiace niektoré ustanovenia právneho poriadku na tento prípad“. Uviedol tiež, že senát rozhodujúci vo veci nebol zložený z úplných nováčikov, ale zo skúsených sudcov, ktorí majú na mysli predovšetkým spravodlivosť.

Ústavný súd v prvom rade skritizoval postup vrchného súdu a najvyššieho súdu, ktoré svoje rozhodnutia založili na inom skutkovom stave, než aký zistil krajský súd, a to aj v kľúčovej okolnosti, či sťažovateľ vedel alebo mal vedieť, na koho strieľa. Krajský súd totiž urobil skutkové zistenie, že sťažovateľ pri svojom konaní - v situácii, keď ho v skorých ranných hodinách náhle prebudila séria silných úderov do vchodových dverí jeho domu - nadobudol dojem, že sa do jeho domu snažia dostať kriminálne živly, a nevedel, že ide o policajtov. Jeho obrana strelnou zbraňou však bola podľa okresného súdu neprimeraná, pretože lupiči ohrozujú len majetok, nie život. Podobný skutkový scenár potvrdil aj najvyšší súd, ktorý dokonca pripustil, že obrana nebola neprimeraná, ale tiež potvrdil odsúdenie sťažovateľa, keďže obranu považoval za predčasnú. Sťažovateľ mal počkať, kým budú dvere vylomené, a až potom mohol pristúpiť k obrane. Najvyšší súd pri zamietnutí sťažovateľovho odvolania dokonca bez akýchkoľvek dôkazov skonštruoval nový záver, že sťažovateľ možno mohol tušiť, že polícia sa vláme do domu. Ústavný súd pripomenul, že najvyšší súd a najvyšší súd, ktoré samy nevykonali žiadne dokazovanie, sú viazané skutkovými zisteniami krajského súdu, ktorý jediný vykonal riadne dokazovanie.

Boli preto viazaní konkrétnym záverom krajského súdu, s ktorým súhlasila aj obhajoba a obžaloba, že sťažovateľ nevedel o tom, že do domu vstupujú policajti, a neboli oprávnení toto zistenie akokoľvek spochybňovať a premietať do hodnotenia správania sťažovateľa svoje vlastné predstavy o priebehu udalostí. Ak tak urobili a špekulatívne zmenili skutkové zistenia krajského súdu v neprospech sťažovateľa ako obvineného bez toho, aby vykonali všetky relevantné dôkazy, porušili právo sťažovateľa na spravodlivý proces a prezumpciu neviny.

Okrem procesných pochybení všeobecných súdov sa ústavný súd zaoberal aj trestnoprávnym posúdením konania sťažovateľa. Pritom najprv poukázal na viaceré pochybenia, ku ktorým došlo už pri nariadení a vykonaní osudnej prehliadky. Ústavný súd okrem iného konštatoval, že domovú prehliadku u sťažovateľa vykonal špecializovaný útvar URNA, hoci trestné konanie, v rámci ktorého sa prehliadka uskutočnila, sa týkalo trestného činu nepriameho úplatkárstva a sťažovateľ v tomto konaní nevystupoval ako obvinený alebo dokonca podozrivý, a navyše sa pri prehliadke nenašli žiadne veci dôležité pre trestné konanie. Domová prehliadka sťažovateľa preto nemala byť vykonaná takým razantným a mimoriadnym spôsobom, ako bola vykonaná.

Pri posudzovaní samotného skutku sťažovateľa ústavný súd zdôraznil, že vo všeobecnosti je pri posudzovaní toho, či konkrétny skutok spĺňa podmienky nutnej obrany, potrebné vychádzať z vnímania osoby, ktorá sa na obranu odvoláva. V danom prípade preto všeobecné súdy nemohli posudzovať konanie sťažovateľa len z pohľadu zasahujúcich policajtov alebo z pohľadu nezúčastneného pozorovateľa, ale mali sa zaoberať subjektívnym vnímaním sťažovateľa. Inými slovami, nemali na jeho mieste vidieť cudzinca, ktorý si dovolil strieľať na elitných príslušníkov českej polície, ale muža, ktorého ráno zobudilo hlasné a násilné vniknutie do jeho domu, kde sa okrem neho nachádzala aj jeho manželka a tri maloleté deti, a ktorý si nemohol myslieť nič iné, ako že ide o útok kriminálnych živlov.

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade na základe skutkového stavu zisteného všeobecnými súdmi nebolo preukázané, že sťažovateľ strieľal s úmyslom usmrtiť osobu za dverami, a preto nemohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu vraždy. Ústavný súd tiež vytkol všeobecným súdom, že nepostupovali vždy dôsledne v súlade so zásadou in dubio pro reo, t. j. v pochybnostiach v prospech obvineného, ba práve naopak.

Napokon ústavný súd dospel k záveru, že aj pri hlbokom rešpektovaní potreby ochrany príslušníkov Útvaru rýchleho nasadenia a ďalších policajtov nemožno pripustiť, aby štát „vytvoril“ právoplatne odsúdeného vraha z osoby, ktorá sa nedopustila žiadneho trestného činu, neprechovávala vo svojom obydlí žiadne veci dôležité pre trestné konanie, nebola podozrivou ani obvinenou v žiadnej trestnej veci a nemá žiadny záznam v registri trestov alebo priestupkov, a len v jednom tragickom okamihu, po tom, čo ho ráno náhle zobudil mimoriadne násilný pokus skupiny osôb o vylomenie dverí a vniknutie do domu, a aby ochránil seba, svoju manželku a tri maloleté deti pred údajnými páchateľmi, vystrelil jeden výstrel z legálne držanej zbrane vo vlastnom dome na vchodové dvere, pričom zranil zasahujúceho príslušníka URNA.

 

Diskusia