Trestný čin marenia exekučného konania a princíp ultima ratio

 Autor:

JUDr. On­drej Re­pa

pro­ku­rá­tor Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va III.

Práv­ne ve­ty

 I. Hlav­ná úlo­ha or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní lo­gic­ky úz­ko ko­reš­pon­du­je s ús­tred­ným pred­me­tom tres­tné­ho ko­na­nia, kto­rý up­ra­vu­je § 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, a pre­to ich „pos­la­ním“ nie je sup­lo­vať čin­nosť iných or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci, po­kiaľ tie­to ne­do­ká­žu riad­ne a efek­tív­ne vy­uží­vať práv­ne nás­tro­je, kto­rých vy­uži­tie im de­le­gu­jú oso­bit­né práv­ne pred­pi­sy resp. na vy­uži­tie tých­to úpl­ne re­zig­nu­jú (zá­sa­da sub­si­dia­ri­ty tres­tnej rep­re­sie). To­to kon­šta­to­va­nie má na­vy­še svo­je opod­stat­ne­nie naj­mä v prí­pa­doch, keď iné or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci ma­jú k dis­po­zí­cii dos­ta­toč­né množ­stvo práv­nych nás­tro­jov, umož­ňu­jú­cich efek­tív­ne vy­nú­te­nie si spl­ne­nia zá­kon­nej po­vin­nos­ti od dot­knu­té­ho sub­jek­tu, ale na­priek tej­to sku­toč­nos­ti sa auto­ma­tic­ky uchy­ľu­jú k po­dá­va­niu tres­tných ozná­me­ní. Je cel­kom v roz­po­re so všet­ký­mi ele­men­tár­ny­mi at­ri­bút­mi práv­ne­ho štá­tu, aby v prí­pa­doch, keď nie je mož­né ur­či­tý práv­ny vzťah účin­ne práv­ne re­gu­lo­vať pros­tred­níc­tvom no­riem súk­rom­né­ho prá­va, resp. no­riem správ­ne­ho prá­va, bol ten­to auto­ma­tic­ky vy­hod­no­te­ný ako „trest­ný čin“.       

 

II. Rov­na­ko pla­tí, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní nie sú žiad­nym „po­moc­ní­kom“ poš­ko­de­ných sub­jek­tov v rám­ci ci­vil­né­ho prá­va, ale sú po­vin­né vý­luč­ne rea­go­vať na pá­cha­nú tres­tnú čin­nosť v zmys­le dot­knu­tých us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku. To však nez­na­me­ná, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní bu­dú v kaž­dom prí­pa­de me­cha­nic­ky rea­go­vať na kaž­dé tres­tné ozná­me­nia ozna­mo­va­te­ľov, a to pod­ľa ich pred­stáv, na­koľ­ko v prí­pa­de vy­da­nia uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia nie je mož­né to­to pos­ta­viť len na všeo­bec­ných tvr­de­niach ozna­mo­va­te­ľa a nás­led­ne tým­to pris­pô­so­bo­vať vy­šet­ro­va­nie.

 

III. Je ne­po­chyb­né, že jed­nou z hlav­ných úloh or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní je zhro­maž­de­nie dô­kaz­né­ho ma­te­riá­lu, kto­rý je v sú­la­de s ust. § 2 ods. 10 Tr. por. dos­ta­toč­ným pod­kla­dom pre roz­hod­nu­tie, av­šak ani tým­to kon­šta­to­va­ním nie je da­ná po­vin­nosť vy­ššie uve­de­ných or­gá­nov vy­ko­ná­vať tres­tné stí­ha­nie pri kaž­dom po­doz­re­ní z tres­tnej čin­nos­ti, a to pre­dov­šet­kým po­kiaľ ide iba o po­doz­re­nie vo všeo­bec­nej (abstrak­tnej) ro­vi­ne, bez ná­le­ži­té­ho od­ra­zu v skut­ko­vom sta­ve ve­ci. V prí­pa­de vy­da­nia uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia je ne­vyh­nut­né, aby bo­li spl­ne­né všet­ky zá­kon­né ná­le­ži­tos­ti vy­me­dzenia skut­ko­vej ve­ty (čas, mies­to a spô­sob spá­chania, prí­pad­ne vznik­nu­tý nás­le­dok) v sú­la­de s § 199 ods. 3 Tr. por. Po­kiaľ je to­tiž vzhľa­dom na cha­rak­ter da­nej tres­tnej ve­ci evi­den­tné, že po­su­dzo­va­né ko­na­nie ne­vy­ka­zu­je zá­kon­né zna­ky žiad­ne­ho tres­tné­ho či­nu up­ra­ve­né­ho v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, nie je mož­né za­čať tres­tné stí­ha­nie pod­ľa § 199 ods. 1 Tr. por. To­mu zod­po­ve­dá aj sku­toč­nosť, že rov­na­ko nie je dô­vod­né za­čí­nať tres­tné stí­ha­nie len čis­to for­mál­ne, bez reál­ne­ho skut­ko­vé­ho zá­kla­du ve­ci, len za úče­lom us­po­ko­je­nia in­di­vi­duál­ne­ho sub­jek­tív­ne­ho prá­va poš­ko­de­né­ho (napr. na úče­ly zhro­maž­de­nia dô­kaz­né­ho ma­te­riá­lu, kto­rý mô­že slú­žiť ako pod­klad k ci­vil­né­mu ko­na­niu, pre­ve­re­nia pla­tob­nej schop­nos­ti dl­žní­ka a pod.).

 

 

 

1 Pn 106/13 - 3                                                                                v Bra­tis­la­ve, dňa 25.02.2013

 

U Z N E S E N I E

 

         Pro­ku­rá­tor Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va III vo ve­ci tres­tné­ho ozná­me­nia ob­chod­nej spo­loč­nos­ti D..., s.r.o. pre po­doz­re­nie zo spá­chania pre­či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia pod­ľa § 243a ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na (ďa­lej len „Tr. zák.“), o sťaž­nos­ti spl­no­moc­nen­ca ozna­mo­va­te­ľa pro­ti uz­ne­se­niu po­ve­re­nej prís­luš­níč­ky PZ pod ČVS: ....zo dňa ...., tak­to

 

      roz­ho­dol:

 

                           Pod­ľa § 193 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku

 

                                                            z a m i e t a m

 

sťaž­nosť ob­chod­nej spo­loč­nos­ti D., s.r.o. so síd­lom ...........v B., (ďa­lej len „ozna­mo­va­teľ“), kto­rú po­da­la pros­tred­níc­tvom spl­no­moc­ne­né­ho zá­stup­cu JUDr. P. B., ad­vo­ká­ta, so síd­lom AK....., (spl­no­moc­nen­ca) pro­ti uz­ne­se­niu po­ve­re­nej prís­luš­níč­ky Ok­res­né­ho ria­di­teľ­stva PZ BA III, Ob­vod­né­ho od­de­le­nia PZ Bra­tis­la­va – Ra­ča zo dňa......, pod ČVS:.........., kto­rým pod­ľa § 197 ods. 1 písm. d) Tres­tné­ho po­riad­ku od­miet­la vec tres­tné­ho ozná­me­nia ozna­mo­va­te­ľa pre po­doz­re­nie zo spá­chania pre­či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia pod­ľa § 243a ods. 1 Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť zod­po­ved­ný zá­stup­ca spo­loč­nos­ti D., s.r.o., so síd­lom v B., na tom uve­de­nom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 

v exekuč­nom ko­na­ní ve­de­nom na exekú­tor­skom úra­de súd­nym exekú­to­rom JUDr. L. J. so síd­lom v B....pod sp zn. Ex ../2012, na zá­kla­de vý­zvy súd­ne­ho exekú­to­ra JUDr. L.J. na pred­lo­že­nie vy­hlá­se­nia o ma­jet­ku, uvie­dol v pí­som­nom ozná­me­ní zo dňa 11.06.2012 zá­mer­ne nep­rav­di­vé úda­je, a to kon­krét­ne, že spo­loč­nosť D., s.r.o. nev­las­tní žiad­ny hnu­teľ­ný a ani neh­nu­teľ­ný ma­je­tok, a ani ne­ve­die žiad­ne ban­ko­vé úč­ty, čím tak­to svo­jím ko­na­ním mal ma­riť prie­beh exekuč­né­ho ko­na­nia,  

                          

pre­to­že  n i e  j e  d ô v o d n á.

 

                                                     O d ô v o d n e n i e:

 

Dňa ... po­dal pod­ľa § 196 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku  (ďa­lej len „Tr. por.“) ozna­mo­va­teľ pros­tred­níc­tvom svoj­ho spl­no­moc­nen­ca JUDr. P. B., ad­vo­ká­ta, so síd­lom AK na B. (ďa­lej len „spl­no­moc­ne­nec“) na OR PZ BA III spo­lu s príl­oha­mi tres­tné ozná­me­nie na tam uve­de­nom skut­ko­vom zá­kla­de.

 

Po pres­kú­ma­ní dô­vod­nos­ti po­da­né­ho tres­tné­ho ozná­me­nia, je­ho príl­oh a vy­ko­na­ní ne­vyh­nut­ných pro­ces­ných úko­nov roz­hod­la ko­na­jú­ca prís­luš­níč­ka PZ uz­ne­se­ním zo dňa........, pod ČVS:..........., a to tak, že pod­ľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por. od­miet­la vec pred­met­né­ho tres­tné­ho ozná­me­nia, na­koľ­ko ne­zis­ti­la dô­vo­dy pre za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia v zmys­le § 199 ods. 1 Tr. por. ale­bo na pos­tup pod­ľa § 197 ods. 2 Tr. por. Dot­knu­té uz­ne­se­nie po­ve­re­nej prís­luš­níč­ky PZ prev­zal spl­no­moc­ne­nec ozna­mo­va­te­ľa dňa ............

 

Pro­ti vy­ššie uve­de­né­mu uz­ne­se­niu po­ve­re­nej prís­luš­níč­ky PZ po­dal ozna­mo­va­teľ pros­tred­níc­tvom poš­to­vej prep­ra­vy pí­som­nú sťaž­nosť.

 

Na­koľ­ko však z pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu nie je zrej­mé, ke­dy spl­no­moc­ne­nec ozna­mo­va­te­ľa reál­ne od­ov­zdal pred­met­nú sťaž­nosť na poš­to­vú prep­ra­vu  (pre ab­sen­ciu potvr­de­nia – pe­čiat­ky od poš­to­vej or­ga­ni­zá­cie), ne­bo­lo mož­né s jed­noz­nač­nos­ťou ur­čiť, či bol da­ný op­rav­ný pros­trie­dok po­da­ný v zá­kon­nej le­ho­te.

 

Na zá­kla­de vy­ššie uve­de­né­ho bo­lo pre­to pot­reb­né pri­jať fik­ciu po­da­nia op­rav­né­ho pros­tried­ku v zá­kon­nej le­ho­te v pros­pech ozna­mo­va­te­ľa, na­koľ­ko ne­mož­no s jed­noz­nač­nos­ťou pri­jať zá­ver, že sťaž­nosť bo­la po­da­ná ones­ko­re­ne.  

 

Sťaž­nosť od­ôvod­nil spl­no­moc­ne­nec ozna­mo­va­te­ľa naj­mä tým, že pos­tu­pom dot­knu­tej prís­luš­níč­ky PZ ne­bo­li dos­ta­toč­ne pre­ve­re­né sku­toč­nos­ti ním tvr­de­né v po­da­nom tres­tnom ozná­me­ní (ne­dos­ta­toč­né zis­te­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci). Ďalej ozna­mo­va­teľ pou­ka­zu­je na sku­toč­nosť, že tá­to tak­tiež nes­práv­ne vy­hod­no­ti­la skut­ko­vú a práv­nu strán­ku da­né­ho prí­pa­du. Spl­no­moc­ne­nec v po­da­nej sťaž­nos­ti rov­na­ko pou­ká­zal na ne­dos­ta­toč­né od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ťou na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia.

 

            Po zis­te­ní spl­ne­nia for­mál­nych pod­mie­nok na roz­ho­do­va­nie o pred­me­te sťaž­nos­ti, te­da, že sťaž­nosť bo­la po­da­ná včas, op­ráv­ne­nou oso­bou a pro­ti uz­ne­se­niu, pro­ti kto­ré­mu je sťaž­nosť prí­pus­tná som v sú­la­de s § 192 ods.1 písm. a), písm. b) Tr. por. pres­kú­mal správ­nosť vý­ro­ku sťaž­nos­ťou na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia a ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce to­mu­to vý­ro­ku, pri­čom som dos­pel k zá­ve­ru, že sťaž­nosť nie je dô­vod­ná.

 

Pod­ľa § 2 ods. 10 Tr. por. or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pos­tu­pu­jú tak, aby bol zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ich roz­hod­nu­tie.

 

            Pod­ľa § 2 ods. 12 Tr. por. or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd hod­no­tia dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom pod­ľa svoj­ho vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia za­lo­že­né­ho na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du jed­not­li­vo i v ich súhr­ne ne­zá­vis­le od to­ho, či ich ob­sta­ral súd, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ale­bo niek­to­rá zo strán.

 

Pod­ľa § 199 ods. 3 Tr. por. uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia mu­sí ob­sa­ho­vať opis skut­ku s uve­de­ním mies­ta, ča­su, prí­pad­ne iných okol­nos­tí, za akých k ne­mu doš­lo, o aký trest­ný čin v tom­to skut­ku ide, a to je­ho zá­kon­ným po­me­no­va­ním a uve­de­ním prís­luš­né­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na.

 

Z ob­sa­hu na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia po­ve­re­nej prís­luš­níč­ky PZ vy­plý­va zá­ver, z aké­ho dô­vo­du po­va­žo­va­la tá­to za pot­reb­né pos­tu­po­vať v zmys­le § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por. Kon­krét­ne v od­ôvod­ne­ní da­né­ho uz­ne­se­nia uvied­la, že sku­tok ne­vy­ka­zu­je všet­ky zá­kon­né zna­ky pre­či­nu v zmys­le § 243a Tr. zák. V tej­to sú­vis­los­ti po­va­žu­jem pre­to pred­met­né uz­ne­se­nie za vec­ne správ­ne,  a te­da zá­kon­né.

 

Z hľa­dis­ka hod­no­te­nia zá­kon­nos­ti zis­ťo­va­nia skut­ko­vé­ho sta­vu je pot­reb­né poz­na­me­nať, že do vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su bol za­bez­pe­če­ný v rám­ci pos­tu­pu pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia dos­ta­toč­ný spi­so­vý ma­te­riál, kto­rý bo­lo pot­reb­né vy­hod­no­tiť v zmys­le prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní Tr. por. Kon­krét­ne k ve­ci bol pre­dov­šet­kým pos­tu­pom v zmys­le § 196 ods. 2 Tr. por. vy­po­ču­tý Ing. J. R.

 

S pou­ka­zom na vy­ššie uve­de­né mož­no pre­to z hľa­dis­ka hod­no­te­nia pos­tu­pu pri zis­ťo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci kon­šta­to­vať, že v tom­to sme­re som ne­zis­til, že by bo­lo ko­na­nie prís­luš­níč­ky PZ v rám­ci pos­tu­pu pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia pred­čas­né resp. ne­zá­kon­né. Po­kiaľ ide o sa­mot­né zis­ťo­va­nie skut­ko­vé sta­vu ve­ci, v tom­to sme­re uvá­dzam, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sú li­mi­to­va­né pre­dov­šet­kým ust. § 2 ods. 10 Tr. por. To zna­me­ná, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní nie sú po­vin­né vy­ko­ná­vať všet­ky dô­kaz­né pros­tried­ky navr­ho­va­né oso­ba­mi na to op­ráv­ne­ný­mi, ale do­ka­zo­va­nie za­me­ria­va­jú a vy­ko­ná­va­jú na úče­ly zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né (ro­zum­né) po­chyb­nos­ti, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ich roz­hod­nu­tie.

 

Or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní a rov­na­ko aj súd je pri hod­no­te­ní dô­ka­zov po­vin­ný pos­tu­po­vať v zmys­le zá­sa­dy voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 12 Tr. po­riad­ku, v zmys­le kto­rej dot­knu­té or­gá­ny hod­no­tia dô­ka­zy pod­ľa svoj­ho vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia, kto­ré mu­sí byť za­lo­že­né na lo­gic­kom úsud­ku vy­plý­va­jú­com zo sta­ros­tli­vé­ho uvá­že­nia všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du.

 

To­tiž ako vy­plý­va z ob­sa­hu po­da­né­ho tres­tné­ho ozná­me­nia je­ho pred­me­tom je sku­toč­nosť, že oso­ba ko­na­jú­ca v me­ne spo­loč­nos­ti D., s.r.o., pri­čom me­no­va­ná spo­loč­nosť je dl­žní­kom ozna­mo­va­te­ľa, ma­la ma­riť pre­bie­ha­jú­ce exekuč­né ko­na­nie na jej ma­je­tok, a to tým spô­so­bom, že ne­pos­kyt­la ko­na­jú­ce­mu exekú­to­ro­vi prav­di­vé in­for­má­cie oh­ľa­dom svoj­ho ma­jet­ku (v po­da­nom vy­hlá­se­ní uvied­la, že nev­las­tní žiad­ny ma­je­tok).

 

Ďalej z ob­sa­hu po­da­né­ho ozná­me­nia vy­plý­va, že súd­ny exekú­tor po­ve­re­ný vy­ko­ná­va­ním exekú­cie JUDr. L. J. zis­til v rám­ci osob­né­ho zis­ťo­va­nia, že po­vin­ný (spo­loč­nosť D.) vlas­tní ná­by­tok, a to stro­je a ban­ko­vé úč­ty. Av­šak v ďal­šom texte ozná­me­nia spl­no­moc­ne­nec uvie­dol, že exekú­tor osob­ne ma­je­tok spo­loč­nos­ti ne­na­šiel a že „sa na­chá­dza na ne­zis­te­nom mies­te“. V po­da­nom tres­tnom ozná­me­ní bo­lo v ne­pos­led­nom ra­de ok­rem iné­ho uve­de­né, že spo­loč­nosť má mi­ni­mál­ne dva ban­ko­vé úč­ty, a to kon­krét­ne v Tat­ra ban­ke, a.s, a v Slo­ven­skej spo­ri­teľ­ni, a.s.

 

Z ďal­šie­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu vy­plý­va, že exekú­tor JUDr. L. J. vy­dal v pred­met­nej exekuč­nej ve­ci exekuč­ný prí­kaz na vy­ko­na­nie exekú­cie pri­ká­za­ním poh­ľa­dáv­ky z úč­tu v ban­ke pod č. Ex .......zo dňa 21.06.2012, kto­rý bol do­ru­čo­va­ný aj do vy­ššie me­no­va­ných bánk, v kto­rých ma­la mať spo­loč­nosť D., s.r.o. zria­de­né ban­ko­vé úč­ty.

 

Rov­na­ko je pot­reb­né pou­ká­zať na roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II pod č.k. ........zo dňa 24.01.2012, z ob­sa­hu kto­ré­ho vy­plý­va, že ozna­mo­va­teľ sa do­má­hal za­pla­te­nia svo­jej poh­ľa­dáv­ky jed­nak vo­či spo­loč­nos­ti D., s.r.o. (ža­lo­va­ný v 2. ra­de), ale pre­dov­šet­kým vo­či spo­loč­nos­ti D., s.r.o. (ža­lo­va­ný v 1. ra­de), pri­čom ža­lob­ca bol v spo­re ús­peš­ný len vo vzťa­hu k ža­lo­va­né­mu v 2. ra­de. Z od­ôvod­ne­nia dot­knu­té­ho roz­sud­ku ok­rem iné­ho vy­plý­va, že obe vy­ššie me­no­va­né spo­loč­nos­ti ma­jú spo­loč­né skla­do­vé pries­to­ry, čo vy­ply­nu­lo z tvr­de­ní ža­lo­va­né­ho v 2. ra­de.

 

Zo sprá­vy o prie­be­hu exekú­cie vy­pra­co­va­nej súd­nym exekú­to­rom JUDr. L. J. zo dňa 24.01.2012 pod č. EX .......vy­plý­va­jú nas­le­du­jú­ce sku­toč­nos­ti:

Po­vin­ný (spo­loč­nosť D., s.r.o.)

-         nev­las­tní žia­den neh­nu­teľ­ný ma­je­tok,

-         nev­las­tní žiad­ne mo­to­ro­vé vo­zid­lá,

-         vlas­tní hnu­teľ­né ve­ci  - stro­je na vý­ro­ku ná­byt­ku (v ob­ci M.), av­šak ide o stro­je za­ťa­že­né zá­lož­ným prá­vom v pros­pech MH SR,

-         vlas­tní hnu­teľ­né ve­ci – ná­by­tok, kto­rý mal byť umies­tne­ný v skla­doch v T...., kto­rý sa však exekú­to­ro­vi ne­po­da­ri­lo vy­pát­rať,

-         ďal­ší ná­by­tok po­vin­né­ho bol už me­dzi­ča­som spí­sa­ný v inom exekuč­nom ko­na­ní,

-         iný ma­je­tok zis­te­ný ne­bol,

-         ďa­lej bo­li po­vin­né­mu za­blo­ko­va­né ban­ko­vé úč­ty, av­šak na tie­to ne­bo­li pou­ká­za­né fi­nan­čné pros­tried­ky,

-         u po­vin­né­ho ne­bo­li zis­te­né žiad­ne poh­ľa­dáv­ky vo­či iným sub­jek­tom, ale nao­pak v nep­ros­pech po­vin­né­ho je ve­de­ných cca 20 exekú­cií.

 

V zá­ve­re po­da­nej sprá­vy „od­po­ru­čil“ ko­na­jú­ci súd­ny exekú­tor po­dať pro­ti po­vin­né­mu

tres­tné ozná­me­nie za úče­lom pre­šet­re­nia je­ho „for­mál­nej in­sol­ven­tnos­ti“, a to s pou­ka­zom na sku­toč­nosť, že po­vin­ný mal uviesť nep­rav­di­vé úda­je vo vy­hlá­se­ní o ma­jet­ku spo­loč­nos­ti.

 

            Z pí­som­né­ho po­da­nia spo­loč­nos­ti D., s.r.o. zo dňa 11.06.2012 sku­toč­ne vy­plý­va, že tá­to ozná­mi­la súd­ne­mu exekú­to­ro­vi JUDr. L. J., že nev­las­tní žia­den ma­je­tok. Rov­na­ko rea­go­va­la me­no­va­ná spo­loč­nosť na vý­zvu spl­no­moc­nen­ca ozna­mo­va­te­ľa, keď­že mu lis­tom zo dňa 12.11.2012 ozná­mi­la, že v „sú­čas­nej do­be ne­ma­jú vy­spo­ria­da­né mzdo­vé a od­vo­do­vé po­vin­nos­ti“, a pre­to ne­moh­li uh­ra­diť pred­met­ný dlh.

 

            Z vý­po­ve­de Ing. J. R. (zá­stup­cu spo­loč­nos­ti D.) vy­ply­nu­lo, že me­no­va­ná spo­loč­nosť sku­toč­ne nev­las­tní žiad­ny ma­je­tok, z kto­ré­ho by bo­lo mož­né us­po­ko­jiť pred­met­nú poh­ľa­dáv­ku ozna­mo­va­te­ľa, keď­že ne­má vy­po­ria­da­né mzdy vo­či za­mes­tnan­com. Ďalej sa vy­jad­ril aj k tvr­de­niu súd­ne­ho exekú­to­ra, a to, že spo­loč­nosť D., s.r.o. vlas­tní iný hnu­teľ­ný ma­je­tok mi­mo svo­jich pries­to­rov, pri­čom to­to tvr­de­nie rov­na­ko ozna­čil za myl­né.       

           

V sú­la­de so zá­sa­dou up­ra­ve­nou v ust. § 2 ods. 12 Tr. por. som vy­hod­no­til do­po­siaľ vy­ššie opí­sa­né pra­me­ne dô­ka­zov, pri­čom som dos­pel k zá­ve­ru, že v da­nom prí­pa­de ne­bo­li zis­te­né re­le­van­tné sku­toč­nos­ti, kto­ré by od­ôvod­ňo­va­li pos­tup v zmys­le § 199 ods. 1 Tr. por.

 

            V pr­vom ra­de je ne­vyh­nut­né uviesť, že tres­tné prá­vo ako sú­bor práv­nych no­riem nas­tu­pu­je naj­mä v prí­pa­doch, keď dot­knu­té práv­ne vzťa­hy nie je mož­né re­gu­lo­vať pros­tred­níc­tvom iných práv­nych pros­tried­kov náp­ra­vy (zá­sa­da sub­si­dia­ri­ty tres­tno-práv­nej rep­re­sie). To zna­me­ná, že tres­tné prá­vo slú­ži ako pros­trie­dok „ul­ti­ma ra­tio“, a to v prí­pa­doch, keď iné práv­ne pros­tried­ky náp­ra­vy na­ru­še­ných práv­nych vzťa­hov zly­ha­jú ale­bo ak sa mi­nú účin­ku. Keď­že pros­tred­níc­tvom in­šti­tú­tov tres­tné­ho prá­va sa v naj­ci­teľ­nej­šom roz­sa­hu za­sa­hu­je do zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd jed­not­liv­ca, je pre­to na­naj­výš žia­dú­ce, aby sa tak di­alo iba v kraj­ne a v zá­kon­ne od­ôvod­ne­ných prí­pa­doch. Je nep­rí­pus­tné, aby tres­tné prá­vo re­gu­lo­va­lo práv­ne vzťa­hy, pri kto­rých ide o us­po­ko­jo­va­nie in­di­vi­duál­ne­ho sub­jek­tív­ne­ho prá­va jed­not­liv­ca, kto­ré evi­den­tne ne­bo­lo po­ru­še­né resp. oh­ro­ze­né tres­tným či­nom. Tres­tné prá­vo ne­mô­že te­da v žiad­nom prí­pa­de slú­žiť ako pros­trie­dok nah­rá­dza­jú­ci ochra­nu sub­jek­tív­nych práv jed­not­liv­cov v ob­las­ti súk­rom­né­ho prá­va.

 

            Vy­ššie uve­de­ná ar­gu­men­tá­cia má svo­je opod­stat­ne­nie naj­mä v tom sme­re, že pod­sta­tou po­da­né­ho tres­tné­ho ozná­me­nia je fakt, že súd­ne­mu exekú­to­ro­vi, kto­rý je po­ve­re­ný vy­ko­na­ním exekú­cie, sa ne­po­da­ri­lo zá­kon­nou ces­tou zis­tiť cel­ko­vé ma­jet­ko­vé po­me­ry po­vin­né­ho D., s.r.o., a pre­to ako sám uvie­dol vo vy­ššie opí­sa­nej sprá­ve, od­po­ru­čil po­dať tres­tné ozná­me­nie za úče­lom pre­ve­re­nia „for­mál­nej in­sol­ven­tnos­ti po­vin­né­ho.“ To v pod­sta­te zna­me­ná, aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pros­tred­níc­tvom no­riem Tres­tné­ho po­riad­ku zis­ťo­va­li sku­toč­nú ma­jet­ko­vú si­tuáciu po­vin­né­ho. Iný­mi slo­va­mi po­ve­da­né, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní by ma­li de fac­to sup­lo­vať čin­nosť súd­ne­ho exekú­to­ra. Uve­de­ný pos­tup však nie je prí­pust­ný, na­koľ­ko or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní nie sú žiad­nym „po­moc­ní­kom“ poš­ko­de­ných sub­jek­tov v rám­ci ci­vil­né­ho prá­va, ale sú po­vin­né vý­luč­ne rea­go­vať na pá­cha­nú tres­tnú čin­nosť. To však nez­na­me­ná, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní bu­dú v kaž­dom prí­pa­de me­cha­nic­ky rea­go­vať na tres­tné ozná­me­nia ozna­mo­va­te­ľov len pod­ľa ich pred­stáv. Iný­mi slo­va­mi po­ve­da­né, nie je prí­pus­tné, aby v kaž­dom prí­pa­de auto­ma­tic­ky vy­dá­va­li uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia, a to len za úče­lom for­mál­ne­ho zis­te­nia niek­to­rých sku­toč­nos­tí, aby moh­li nás­led­ne tres­tné stí­ha­nie v zmys­le § 215 ods. 1 Tr. por. za­sta­viť.  

 

            Ako bo­lo vy­ššie uve­de­né, ko­na­jú­ci súd­ny exekú­tor za­slal súd­ny prí­kaz na tzv. blo­ká­ciu ban­ko­vých úč­tov po­vin­né­ho v ban­kách, kto­ré opí­sal v po­da­nom tres­tnom ozná­me­ní aj spl­no­moc­ne­nec ozna­mo­va­te­ľa. Uve­de­né zna­me­ná, že ich „pre­ve­ro­va­nie“ v zmys­le § 3 ods. 5 Tr. por. zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní by bo­lo dup­li­cit­né a na­naj­výš ne­pot­reb­né.

 

Na­vy­še, na­koľ­ko zo všet­kých okol­nos­tí po­su­dzo­va­né­ho prí­pa­du je zrej­mé, že na spo­loč­nosť D., s.r.o. je ve­de­ných mi­ni­mál­ne 20 exekuč­ných ko­na­ní (pri­čom päť ve­die len Exekú­tor­ský úrad JUDr. L. J. ...., ko­na­jú­ce­ho v po­su­dzo­va­nej ve­ci), je na­naj­výš nep­rav­de­po­dob­né, aby sa po­da­ri­lo or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní „ob­ja­viť“ iný ma­je­tok spo­loč­nos­ti D., s.r.o., kto­rý by mo­hol byť pred­me­tom exekuč­né­ho ko­na­nia. Z po­va­hy ve­ci je tak­tiež evi­den­tné, že súd­ne­mu exekú­to­ro­vi de­le­gu­je zá­kon č. 233/1995 Z.z. o súd­nych exekú­to­roch a exekuč­nej čin­nos­ti (Exekuč­ný po­ria­dok) v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov množ­stvo zá­kon­ných opat­re­ní, za po­mo­ci kto­rých je mož­né ús­peš­ne viesť exekuč­né ko­na­nie. Po­kiaľ sa to­tiž ne­po­da­ri­lo zis­tiť iný ma­je­tok po­vin­né­ho v rám­ci vy­ššie uve­de­ných exekuč­ných ko­na­ní, je má­lo prav­de­po­dob­né, aby sa ta­ký­to ma­je­tok po­da­ri­lo iden­ti­fi­ko­vať v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia, a to naj­mä za si­tuácie, keď ten­to je opí­sa­ný len vo všeo­bec­nej ro­vi­ne (hnu­teľ­né ve­ci – ná­by­tok, kto­rý mal byť umies­tne­ný v skla­doch v T.). Tu je pot­reb­né opä­tov­ne zdô­raz­niť, že ta­ký­to ma­je­tok sa ne­po­da­ri­lo exekú­to­ro­vi iden­ti­fi­ko­vať ani v rám­ci osob­né­ho zis­ťo­va­nia. Na­vy­še, súd­ny exekú­tor dis­po­nu­je v zmys­le § 34 Exekuč­né­ho po­riad­ku kom­pe­ten­ciou vy­ža­do­vať od tre­tích osôb pot­reb­nú sú­čin­nosť. Pre­dov­šet­kým v zmys­le § 34 ods. 4 Exekuč­né­ho po­riad­ku sú oso­by, kto­ré ma­jú lis­ti­ny a iné ve­ci, kto­ré mô­žu byť dô­kaz­ným pros­tried­kom pri vy­ko­ná­va­ní exekú­cie, po­vin­né exekú­to­ro­vi na je­ho pí­som­nú žia­dosť tie­to lis­ti­ny a ve­ci vy­dať ale­bo za­po­ži­čať. Súd­ny exekú­tor te­da dis­po­nu­je vý­raz­nou prá­vo­mo­cou ako do­siah­nuť sú­čin­nosť tre­tích osôb, po­kiaľ zis­tí sku­toč­nosť pred­pok­la­da­nú ust. § 34 ods. 4 Exekuč­né­ho po­riad­ku. V ne­pos­led­nom ra­de v prí­pa­de, že si tre­tie oso­by ta­kú­to po­vin­nosť dob­ro­voľ­ne nespl­nia, je exekú­tor op­ráv­ne­ný po­dať v zmys­le § 34 ods. 12 Exekuč­né­ho po­riad­ku prís­luš­né­mu sú­du návrh na ulo­že­nie po­ku­ty. Tie­to sku­toč­nos­ti opä­tov­ne zvý­raz­ňu­jú, že práv­ne nor­my ci­vil­né­ho prá­va pos­ky­tu­jú rad práv­nych in­šti­tú­tov, kto­rých vy­uži­tie zá­kon umož­ňu­je, a pre­to je pot­re­ba vy­uži­tia in­šti­tú­tov tres­tné­ho prá­va mi­ni­ma­li­zo­va­ná. 

       

Z hľa­dis­ka práv­nej kva­li­fi­ká­cie ko­na­nia, kto­ré je pred­me­tom tres­tné­ho ozná­me­nia je ne­vyh­nut­né uviesť nas­le­du­jú­ce:

 

Pod­ľa § 243a ods. 1 Tr. zák. sa pre­či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia do­pus­tí ten, kto ma­rí exekuč­né ko­na­nie tým, že

a) uve­die nep­rav­di­vé úda­je vo vy­hlá­se­ní o svo­jom ma­jet­ku,

...

 

S pou­ka­zom na ust. § 17 Tr. zák. jas­ne vy­plý­va, že vy­ššie ci­to­va­ný pre­čin je úmy­sel­ným trest­ný či­nom. To zna­me­ná, že na vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti sa vy­ža­du­je preu­ká­za­nie úmy­sel­né­ho za­vi­ne­nia as­poň vo for­me ne­pria­me­ho úmys­lu. V prí­pa­de práv­nic­kej oso­by je ne­vyh­nut­né skú­mať exis­ten­ciu ta­ké­ho­to úmys­lu u oso­by op­ráv­ne­nej ko­nať v me­ne ob­chod­nej spo­loč­nos­ti. Ako bo­lo vy­ššie spo­me­nu­té,  pred­met­ná spo­loč­nosť neuh­ra­di­la svoj dlh z dô­vo­du, že ne­má vy­spo­ria­da­né mzdo­vé ná­ro­ky svo­jich za­mes­tnan­cov. Rov­na­ko je z po­su­dzo­va­nej ve­ci zrej­mé, že spo­loč­nosť D., s.r.o. je per­so­nál­ne pre­po­je­ná so spo­loč­nos­ťa­mi D. HOL­DING, a.s., D., a.s., D. B., a.s., D. GROUP, s.r.o., pri­čom tie­to všet­ky ma­jú rov­na­ké síd­lo (V., B.). Aj z po­da­nej sprá­vy exekú­to­ra vy­plý­va, že uve­de­né spo­loč­nos­ti prav­de­po­dob­ne reali­zu­jú plat­by v pros­pech spo­loč­nos­ti D., s.r.o. Ta­ké­to kon­šta­to­va­nie však opä­tov­ne zna­me­ná, že pred­met­ná spo­loč­nosť reál­ne ma­je­tok resp. fi­nan­čné pros­tried­ky nev­las­tní. V opač­nom prí­pa­de by bol ten­to pred­sa mož­né za­is­tiť v zmys­le prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní Exekuč­né­ho po­riad­ku.

 

Ďalej je pot­reb­né pou­ká­zať na sku­toč­nosť, že ob­jek­tív­na strán­ka skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia v zmys­le § 243a ods. písm. a) 1 Tr. zák. pred­pok­la­dá jed­nak napl­ne­nie proti­práv­ne­ho ko­na­nia tam ob­siah­nu­té­ho (uve­de­nie nep­rav­di­vých úda­jov vo vy­hlá­se­ní o svo­jom ma­jet­ku), ale rov­na­ko aj spô­so­be­nie nás­led­ku, kto­rým je sa­mot­né ma­re­nie exekuč­né­ho ko­na­nia. To zna­me­ná, že len sa­mot­né uve­de­nie nep­rav­di­vých úda­jov vo vy­hlá­se­ní o svo­jom ma­jet­ku resp. uve­de­nie čas­ti nep­rav­di­vých úda­jov, bez to­ho, aby ta­ké­to  vy­hlá­se­nie reál­ne v prí­čin­nej sú­vis­los­ti ma­ri­lo exekuč­né ko­na­nie, ne­napĺňa skut­ko­vú pod­sta­tu pre­či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia pod­ľa § 243a ods. 1 Tr. zák. Po­ve­da­né inak, za si­tuácie po­kiaľ len po­vin­ný sub­jekt neoz­ná­mi prav­di­vo exekú­to­ro­vi vše­tok svoj ma­je­tok, ho­ci súd­ny exekú­tor na­priek tej­to sku­toč­nos­ti ús­peš­ne zexek­vu­je vše­tok (aj za­ta­je­ný) ma­je­tok po­vin­né­ho sub­jek­tu (keď je ten­to nap­rík­lad ľah­ko iden­ti­fi­ko­va­teľ­ný napr. vo ve­rej­nom re­gis­tri – ka­tas­ter neh­nu­teľ­nos­tí), ne­mož­no bez ďal­šie­ho pri­jať zá­ver, že exekuč­né ko­na­nie bo­lo ma­re­né na úče­ly vy­vo­de­nia tres­tno-práv­nej zod­po­ved­nos­ti vo­či kon­krét­nej oso­be.              

 

S pou­ka­zom na vy­ššie uve­de­né sku­toč­nos­ti je pre­to zrej­mé, že v nas­to­le­nom prí­pa­de ne­bo­li napl­ne­né zá­kon­né zna­ky pre­či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia v zmys­le § 243a ods. 1 písm. a) Tr. zák.

 

Nad rá­mec vy­ššie opí­sa­né­ho je ne­vyh­nu­té uviesť, že v prí­pa­de vy­da­nia uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia nie je mož­né to­to pos­ta­viť na všeo­bec­ných tvr­de­niach ozna­mo­va­te­ľa a nás­led­ne tým­to pris­pô­so­bo­vať do­ka­zo­va­nie. Je ne­po­chyb­né, že jed­nou z hlav­ných úloh or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní je zhro­maž­de­nie dô­kaz­né­ho ma­te­riá­lu, kto­rý je v sú­la­de s ust. § 2 ods. 10 Tr. por. dos­ta­toč­ným pod­kla­dom pre roz­hod­nu­tie, av­šak ani tým­to kon­šta­to­va­ním nie je da­ná po­vin­nosť vy­ššie uve­de­ných or­gá­nov vy­ko­ná­vať tres­tné stí­ha­nie pri kaž­dom po­doz­re­ní z tres­tnej čin­nos­ti, a to pre­dov­šet­kým po­kiaľ ide iba o po­doz­re­nie vo všeo­bec­nej (abstrak­tnej) ro­vi­ne, bez ná­le­ži­té­ho od­ra­zu v skut­ko­vom sta­ve ve­ci. V prí­pa­de vy­da­nia uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia je ne­vyh­nut­né, aby bo­li spl­ne­né všet­ky zá­kon­ne ná­le­ži­tos­ti vy­me­dzenia skut­ko­vej ve­ty (čas, mies­to a spô­sob spá­chania, prí­pad­ne vznik­nu­tý nás­le­dok) v sú­la­de s § 199 ods. 3 Tr. por. To­tiž v prí­pa­de za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia je pot­reb­né stí­ha­ný sku­tok vy­me­dziť as­poň v ta­kej kva­li­te, aby bo­li napl­ne­né všet­ky je­ho zá­kon­né zna­ky, na­koľ­ko tres­tné stí­ha­nie je mož­né pos­ta­viť len na reál­nych zá­kla­doch a poz­nat­koch. To zna­me­ná, že tres­tné stí­ha­nie je prí­pus­tné iba vte­dy, ak mož­no stí­ha­ný sku­tok vy­me­dziť as­poň v ta­kej kva­li­te, aby ten­to ne­mo­hol byť za­me­ni­teľ­ný s iným skut­kom, sa­moz­rej­me za spl­ne­nia pod­mien­ky, že v skut­ko­vej ve­te sú ob­siah­nu­té všet­ky ob­li­ga­tór­ne zna­ky prís­luš­né­ho tres­tné­ho či­nu. Pos­led­ne zmie­ne­né však v nas­to­le­nej ve­ci ne­mož­no kon­šta­to­vať.

           

V nad­väz­nos­ti na vy­ššie uve­de­né je pre­to ne­vyh­nut­né, aby už v rám­ci pos­tu­pu pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ná­le­ži­te hod­no­ti­li práv­nu kva­li­fi­ká­ciu nas­to­le­né­ho skut­ku s cie­ľom jej zá­kon­né­ho vy­me­dzenia a kva­li­fi­ko­va­nia. Je sa­moz­rej­mos­ťou, že niek­to­ré zá­kon­né zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty ur­či­té­ho tres­tné­ho či­nu (naj­mä za­vi­ne­nie pá­cha­te­ľa) mô­žu byť ná­le­ži­te ob­jas­ne­né až vy­ko­na­ním zá­kon­né­ho vy­šet­ro­va­nia, av­šak v prí­pa­de, po­kiaľ je vzhľa­dom na cha­rak­ter da­nej ve­ci evi­den­tné, že pred­met­né ko­na­nie ne­vy­ka­zu­je zá­kon­né zna­ky žiad­ne­ho tres­tné­ho či­nu up­ra­ve­né­ho v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, nie je mož­né za­čať tres­tné stí­ha­nie pod­ľa § 199 ods. 1 Tr. por. To­mu zod­po­ve­dá aj sku­toč­nosť, že rov­na­ko nie je dô­vod­né za­čí­nať tres­tné stí­ha­nie len čis­to for­mál­ne bez reál­ne­ho skut­ko­vé­ho zá­kla­du ve­ci, len za úče­lom us­po­ko­je­nia in­di­vi­duál­ne­ho sub­jek­tív­ne­ho prá­va poš­ko­de­né­ho.   

 

Zá­ro­veň po pres­kú­ma­ní tres­tné­ho ozná­me­nia a os­tat­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu mož­no kon­šta­to­vať, že z je­ho ob­sa­hu ne­vyp­lý­va ani dô­vod­nosť stí­ha­nia pre iný trest­ný čin up­ra­ve­ný v oso­bit­nej čas­ti Tr. zák.

 

Z vy­ššie uve­de­ných dô­vo­dov som pre­to roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né v enun­ciá­te toh­to uz­ne­se­nia.

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu sťaž­nosť n i e  j e  prí­pus­tná.

 

 

 

 

 

 

          JUDr. On­drej Re­pa

                   pro­ku­rá­tor

 

Diskusia