Prečin nebezpečného vyhrážania

 

Práv­ne ve­ty:

 I. Pri pre­či­ne ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia pod­ľa § 360 Tr. zák. je ne­vyh­nut­né po­su­dzo­vať všet­ky okol­nos­ti kon­krét­ne­ho prí­pa­du, spo­loč­né sprá­va­nie pá­cha­te­ľa a obe­te pred spá­cha­ním a po spá­cha­ní či­nu ne­vy­ní­ma­júc. Na vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za pred­met­ný pre­čin sa ob­li­ga­tór­ne ne­vy­ža­du­je reál­ne fy­zic­ké spô­so­be­nie uj­my tam pred­pok­la­da­nej, av­šak mu­sí ísť o vy­hráž­ky ale­bo iné ko­na­nie ta­kej in­ten­zi­ty a „kva­li­ty“, že dô­vod­ne vzbu­dzu­jú oba­vu o ži­vot (zdra­vie) iné­ho, pre­to­že reál­ne hro­zí, že dôj­de bez­pros­tred­ne k ich us­ku­toč­ne­niu. Rov­na­ko okol­nosť, že poš­ko­de­ná oso­ba dob­ro­voľ­ne bez ná­le­ži­té­ho dô­vo­du vy­hľa­dá­va oso­bu, v prí­tom­nos­ti kto­rej má po­ci­ťo­vať oba­vu o svoj ži­vot a zdra­vie, tiež ne­mô­že os­tať bez pov­šim­nu­tia pri hod­no­te­ní dô­vod­nos­ti da­nej oba­vy.

 II. Pod­sta­ta skut­ku naj­mä pri či­noch ná­sil­né­ho cha­rak­te­ru by ma­la byť tvo­re­ná pre­dov­šet­kým mo­no­ló­go­vou čas­ťou vý­slu­chu poš­ko­de­nej oso­by v zmys­le § 132 ods. 1 Tr. por. (za pred­pok­la­du, že iné dô­ka­zy dos­tup­né nie sú). Dopl­ňu­jú­ce otáz­ky zo stra­ny oso­by vy­ko­ná­va­jú­cej vý­sluch v zmys­le § 132 ods. 2 Tr. por. by ne­ma­li tú­to čin­nosť nah­rá­dzať (napr. po­lo­že­ním otáz­ky, či ma­la obeť oba­vu o svoj ži­vot, či sa jej útoč­ník vy­hrá­žal za­bi­tím a pod.). Po­kiaľ sú však otáz­ky na dopl­ne­nie a spres­ne­nie vý­po­ve­de po­lo­že­né, ma­li by byť po­lo­že­né v abstrak­tnej ro­vi­ne tak, aby v nich ne­bo­la ob­siah­nu­tá pod­sta­ta od­po­ve­de (tzv. su­ges­tív­ne otáz­ky), keď­že tie­to v zmys­le § 132 ods. 2 Tr. por. prí­pus­tné nie sú.

 

 

U Z N E S E N I E

 Pro­ku­rá­tor Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va III vo ve­ci ob­vi­ne­né­ho Bc. A. K. stí­ha­né­ho pre po­doz­re­nie zo spá­chania pre­či­nu ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia pod­ľa § 360 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, o sťaž­nos­ti ob­vi­ne­né­ho po­da­nej pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia zo dňa 20.09.2012 pod ČVS: ORP-.., tak­to

 

       roz­ho­dol:

 

  Pod­ľa § 194 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku

 

zru­šu­jem

sťaž­nos­ťou na­pad­nu­té uz­ne­se­nie po­ve­re­né­ho prís­luš­ní­ka Ok­res­né­ho ria­di­teľ­stva Po­li­caj­né­ho zbo­ru v Bra­tis­la­ve III, Ob­vod­né od­de­le­nie PZ Bra­tis­la­va .... zo dňa ...., pod ČVS:..., kto­rým bo­lo v zmys­le § 206 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku vzne­se­né ob­vi­ne­nie Bc. A. K., nar. v N., tr­va­le by­tom B., pre po­doz­re­nie zo spá­chania pre­či­nu ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia pod­ľa § 360 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na

 a

 pod­ľa § 214 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku pos­tu­pu­jem vec tres­tné­ho stí­ha­nia ve­de­né­ho na Ok­res­nom ria­di­teľ­stve Po­li­caj­né­ho zbo­ru v Bra­tis­la­ve III, Ob­vod­né od­de­le­nie PZ, Bra­tis­la­va.... pod ČVS: ORP......., kto­ré bo­lo za­ča­té uz­ne­se­ním zo dňa .. pre po­doz­re­nie zo spá­chania pre­či­nu ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia pod­ľa § 360 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na na tom skut­kom zá­kla­de, že

 v ča­se oko­lo 08.35 h dňa 20.09.2012 v B. na O. ul. č. 1 na dvo­re obyt­né­ho do­mu fy­zic­ky na­pa­dol poš­ko­de­nú L. V., nar. .., a to tak, že jej za­čal na­dá­vať a vy­hrá­žať sa jej, že ju za­bi­je, po­tom poš­ko­de­nú ho­dil do krí­kov a nás­led­ne ju nie­koľ­kok­rát ho­dil o ro­zos­ta­va­nú be­tó­no­vú te­ra­su, pri­čom poš­ko­de­nú ud­rel ru­kou nie­koľ­kok­rát do ob­las­ti tvá­re, čím tým­to svo­jím ko­na­ním vzbu­dil u poš­ko­de­nej L. V. dô­vod­nú oba­vu o jej ži­vot a zdra­vie, pri­čom jej spô­so­bil povr­cho­vé zra­ne­nia – škra­ban­ce a mod­ri­ny, kto­ré si ne­vy­žia­da­li le­kár­ske ošet­re­nie,

 Ob­vod­né­mu úra­du Bra­tis­la­va, od­bo­ru všeo­bec­nej vnú­tor­nej sprá­vy, na pre­je­da­nie pries­tup­ku, pre­to­že vý­sled­ky skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia preu­ka­zu­jú, že nej­de o trest­ný čin, ale ide o sku­tok, kto­rý by mo­hol byť pries­tup­kom.

 

 

                                                 O d ô v o d n e n i e:

 Dňa 20.09.2012 vy­dal po­ve­re­ný prís­luš­ník Ok­res­né­ho ria­di­teľ­stva Po­li­caj­né­ho zbo­ru v Bra­tis­la­ve III, Ob­vod­né od­de­le­nie PZ, Bra­tis­la­va.... pod ČVS: ORP..., uz­ne­se­nie, kto­rým pod­ľa § 199 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku (ďa­lej len „Tr. por.“) za­čal tres­tné stí­ha­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania pre­či­nu ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia pod­ľa § 360 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­hod­nu­tia a to­ho is­té­ho dňa zá­ro­veň aj v zmys­le § 206 ods. 1 Tr. por. vznie­sol pre po­doz­re­nie zo spá­chania vy­ššie uve­de­né­ho pre­či­nu Bc. A. K., nar. .. v N., tr­va­le by­tom B. (ďa­lej len „ob­vi­ne­ný“) ob­vi­ne­nie.

 Uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia prev­zal ob­vi­ne­ný osob­ne pri svo­jom vý­slu­chu dňa 24.09.2012, pri­čom ús­tne do zá­pis­ni­ce o svo­jom vý­slu­chu po­dal pro­ti ne­mu sťaž­nosť, kto­rú bliž­šie od­ôvod­nil v rám­ci vy­ko­na­né­ho vý­slu­chu.

 Zo zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho vy­plý­va, že ob­vi­ne­ný sa skut­ku, pre po­doz­re­nie z kto­ré­ho je stí­ha­ný, ne­do­pus­til, na­koľ­ko v in­kri­mi­no­va­ný deň (20.09.2012) priš­la za ním poš­ko­de­ná za úče­lom pô­žič­ky pe­ňa­zí na ná­kup drog, kto­ré jej však od­mie­tol pos­kyt­núť. Nás­led­ne doš­lo me­dzi ním a poš­ko­de­nou ku hád­ke, kto­rá sa ukon­či­la tým, že ju so­til do krí­kov. Zá­ro­veň pop­rel sku­toč­nosť, že by sa poš­ko­de­nej akým­koľ­vek spô­so­bom vy­hrá­žal, na­koľ­ko už v ča­se náv­šte­vy bo­li ro­zí­de­ní. Bliž­šie sku­toč­nos­ti opí­sa­né v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia (fy­zic­ké ata­ky na poš­ko­de­nú, vy­hráž­ky a pod.) ob­vi­ne­ný pop­rel a od­mie­tol.

 Po zis­te­ní spl­ne­nia for­mál­nych pod­mie­nok na roz­ho­do­va­nie o pred­me­te sťaž­nos­ti, te­da, že sťaž­nosť bo­la po­da­ná včas, op­ráv­ne­nou oso­bou a pro­ti uz­ne­se­niu, pro­ti kto­ré­mu je sťaž­nosť prí­pus­tná, som v sú­la­de s § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por. pres­kú­mal správ­nosť vý­ro­ku sťaž­nos­ťou na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia a ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce to­mu­to vý­ro­ku, pri­čom som dos­pel k zá­ve­ru, že sťaž­nosť je dô­vod­ná.

 Pod­ľa § 2 ods. 10 Tr. por. or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pos­tu­pu­jú tak, aby bol zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ich roz­hod­nu­tie.

 Pod­ľa § 2 ods. 12 Tr. por. or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd hod­no­tia dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom pod­ľa svoj­ho vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia za­lo­že­né­ho na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du jed­not­li­vo i v ich súhr­ne ne­zá­vis­le od to­ho, či ich ob­sta­ral súd, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ale­bo niek­to­rá zo strán.

 Pod­ľa § 206 ods. 1 Tr. por. ak je na pod­kla­de tres­tné­ho ozná­me­nia ale­bo zis­te­ných sku­toč­nos­tí po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ný zá­ver, že trest­ný čin spá­cha­la ur­či­tá oso­ba, po­li­cajt bez meš­ka­nia vy­dá uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, kto­ré ih­neď ozná­mi ob­vi­ne­né­mu a do­ru­čí naj­nes­kôr do 48 ho­dín pro­ku­rá­to­ro­vi a ak je ob­vi­ne­ným sud­ca, súd­ny exekú­tor, no­tár, zna­lec, tl­moč­ník ale­bo prek­la­da­teľ, aj mi­nis­tro­vi spra­vod­li­vos­ti, a ak je ob­vi­ne­ným ad­vo­kát, aj Slo­ven­skej ad­vo­kát­skej ko­mo­re; o tom­to úko­ne upo­ve­do­mí bez meš­ka­nia ozna­mo­va­te­ľa a poš­ko­de­né­ho. Ak bo­lo uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ozná­me­né je­ho vy­hlá­se­ním, je po­li­cajt po­vin­ný vy­dať ob­vi­ne­né­mu rov­no­pis toh­to uz­ne­se­nia bez meš­ka­nia.

 Zá­klad­ný­mi ma­te­riál­ny­mi pod­mien­ka­mi na vy­da­nie uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je ku­mu­la­tív­na exis­ten­cia sku­toč­nos­tí, že stí­ha­ný sku­tok sa stal a že ten­to vy­ka­zu­je všet­ky zna­ky ur­či­té­ho tres­tné­ho či­nu. Ďalej ako vy­plý­va z pos­led­ne ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia na vy­da­nie uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia vo­či kon­krét­nej oso­be je rov­na­ko ne­vyh­nut­né, aby reál­ne (sku­toč­ne) exis­to­val dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ný zá­ver, že sku­tok  spá­cha­la prá­ve tá­to oso­ba. To zna­me­ná, že pri­ja­tie toh­to zá­ve­ru mu­sí byť pod­lo­že­né zá­kon­ne vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi, kto­ré vo svo­jom súhr­ne s vy­ššou mie­rou prav­de­po­dob­nos­ti od­ôvod­ňu­jú kon­šta­to­va­nie, že sku­tok spá­cha­la ur­či­tá oso­ba. V opač­nom prí­pa­de ne­mož­no ho­vo­riť o stí­ha­ní oso­by zo zá­kon­ných dô­vo­dov a zá­kon­ným spô­so­bom, tak ako to pred­pok­la­dá ust. § 2 ods. 1 Tr. por. a čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách.

 Po zhod­no­te­ní do­siaľ vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia však napl­ne­nie vy­ššie uve­de­né­ho ne­mož­no kon­šta­to­vať, na­koľ­ko v tej­to eta­pe ko­na­nia neexis­tu­je jed­nak ro­zum­ný zá­ver o sku­toč­nom prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja, kto­rý je za­chy­te­ný v skut­ko­vej ve­te sťaž­nos­ťou na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, a čo je však zá­važ­nej­šie, práv­na kva­li­fi­ká­cia stí­ha­né­ho skut­ku nie je v sú­la­de s Tres­tným zá­ko­nom. Prv uve­de­nú sku­toč­nosť je mož­né od­strá­niť vy­ko­na­ním ďal­šie­ho do­ka­zo­va­nia, av­šak dru­hú sku­toč­nosť (práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku) nie je mož­né v rám­ci vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia zvrá­tiť resp. me­niť bez na­ru­še­nia to­tož­nos­ti skut­ku.

 Pre úpl­nosť k ve­ci uvá­dzam, že pred­me­tom tres­tné­ho ko­na­nia nie je po­me­no­va­nie tres­tné­ho či­nu s je­ho zá­kon­ným ozna­če­ním, ale kon­krét­ny sku­tok pá­cha­te­ľa vý­znam­ný z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va hmot­né­ho, t.j. ta­ký sku­tok, kto­rý vy­ka­zu­je zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu ale­bo tres­tných či­nov v prí­pa­de ich jed­no­čin­né­ho (viac­čin­né­ho) sú­be­hu. To zna­me­ná, že pred­me­tom nas­to­le­nej ve­ci je sku­tok zo dňa 20.09.2012, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie. Za sú­čas­né­ho reš­pek­to­va­nia je­ho to­tož­nos­ti ne­mož­no ten­to skut­ko­vo mo­di­fi­ko­vať (up­ra­vo­vať) na trest­ný čin inej po­va­hy resp. iné­ho cha­rak­te­ru.

 V sú­la­de so zá­sa­dou uve­de­nou v ust. § 2 ods. 12 Tr. por. som na úče­ly dô­vod­nos­ti pos­tu­pu v zmys­le § 206 ods. 1 Tr. por. vy­hod­no­til všet­ky do­siaľ vy­ko­na­né dô­ka­zy jed­not­li­vo a aj v ich súhr­ne, pri­čom som dos­pel k zá­ve­ru, že vy­pro­du­ko­va­né dô­ka­zy nas­ved­ču­jú zá­ve­ru, že doš­lo k in­ci­den­tu me­dzi ob­vi­ne­ným a poš­ko­de­nou, av­šak za akých bliž­ších okol­nos­tí a s akým kon­krét­nym prie­be­hom os­ta­lo na­ďa­lej roz­po­rupl­né.

 Kon­krét­ne pou­ka­zu­jem na zá­pis­ni­cu o vý­slu­chu poš­ko­de­nej zo dňa 20.09.2012, do kto­rej uvied­la, že iš­la dňa 20.09.2012 za svo­jím bý­va­lým pria­te­ľom (ob­vi­ne­ným), aby sa s ním ro­ziš­la, pri­čom ten­to sa po ozná­me­ní tej­to sku­toč­nos­ti sprá­val vo­či nej ag­re­sív­ne, čo vy­vr­cho­li­lo je­ho opa­ko­va­ný­mi fy­zic­ký­mi útok­mi na jej oso­bu. V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né uviesť, že poš­ko­de­ná v rám­ci mo­no­ló­go­vej čas­ti svoj­ho vý­slu­chu sa­mos­tat­ne neuvied­la žiad­nu okol­nosť oh­ľa­dom vy­hrá­žok ob­vi­ne­né­ho za­bi­tím. Rov­na­ko sa­mos­tat­ne neuvied­la, že by sa ob­vi­ne­né­ho bá­la resp. ma­la z ne­ho strach (oba­vu o ži­vot). Na tie­to sku­toč­nos­ti od­po­ve­da­la až po po­lo­že­ní otáz­ky po­li­caj­tom vy­ko­ná­va­jú­cim pred­met­ný vý­sluch (str. č. 5 zá­pis­ni­ce). Tak­to for­mu­lo­va­né otáz­ky prís­luš­ní­kom PZ vy­ko­ná­va­jú­cim vý­sluch mož­no hod­no­tiť mi­ni­mál­ne ako su­ges­tív­ne v zmys­le § 132 ods. 2 Tr. por., kto­ré sú pri vý­slu­chu nep­rí­pus­tné. Ďalej pou­ka­zu­jem na vý­po­veď sved­ky­ne K. L. zo dňa 20.09.2012, kto­rá rov­na­ko do zá­pis­ni­ce neuvied­la, že by sa ob­vi­ne­ný poš­ko­de­nej ako­koľ­vek slov­ne vy­hrá­žal (naj­mä za­bi­tím), pri­čom uvied­la, že bo­la prí­tom­ná pri ce­lom in­ci­den­te.

 Po dôk­lad­nom pres­kú­ma­ní vy­ššie uve­de­ných vý­po­ve­dí (poš­ko­de­nej a sved­ky­ne L.), ho­ci tie­to bo­li vy­ko­na­né pár ho­dín po skut­ku, sú v pod­stat­ných okol­nos­tiach znač­ne od­liš­né, mies­ta­mi až roz­por­né. Roz­po­ry vo vý­po­ve­diach mož­no ba­dať v pod­sta­te vo všet­kých okol­nos­tiach prie­be­hu pred­met­né­ho skut­ko­vé­ho de­ja (s kým na mies­to priš­li, kto sa tam eš­te na­chá­dzal, prie­beh roz­ho­vo­ru me­dzi ob­vi­ne­ným a poš­ko­de­nou, sa­mot­ný útok ob­vi­ne­né­ho atď.). Kon­krét­ne, poš­ko­de­ná vô­bec neuvied­la, že by ju ob­vi­ne­ný aj ud­rel päs­ťou (ale­bo ru­kou vô­bec) a ko­pol, a že by jej ho­dil te­le­fón do krí­kov a pod. Nap­ro­ti to­mu, v niek­to­rých okol­nos­tiach ko­reš­pon­du­je vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho s vý­po­ve­ďou poš­ko­de­nej a vý­po­ve­ďou me­no­va­nej sved­ky­ne (napr. oh­ľa­dom te­ho­ten­stva, so­te­nia do krí­kov, po­hy­bu ďal­ších osôb na da­nom mies­te a pod.).

 V ne­pos­led­nom ra­de z vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su nie je dos­ta­toč­ne zrej­mé, pre­čo sa poš­ko­de­ná vô­bec dob­ro­voľ­ne vy­bra­la za ob­vi­ne­ným, keď­že sa aj ona aj sved­ky­ňa L. o ob­vi­ne­nom tes­ne po skut­ku vo svo­jich vý­slu­choch vy­jad­ro­va­li ako o bý­va­lom pria­te­ľo­vi poš­ko­de­nej, čo v ko­neč­nom dôs­led­ku potvr­dil aj sa­mot­ný ob­vi­ne­ný. Rov­na­ko okol­nosť, že poš­ko­de­ná dob­ro­voľ­ne bez ná­le­ži­té­ho dô­vo­du vy­hľa­dá­va oso­bou, v prí­tom­nos­ti kto­rej má oba­vu o svoj ži­vot, tiež ne­mô­že os­tať bez pov­šim­nu­tia pri hod­no­te­ní dô­vod­nos­ti tej­to oba­vy.

 Nad rá­mec hod­no­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu je v da­nom prí­pa­de pot­reb­né pou­ká­zať aj na práv­ne po­sú­de­nie stí­ha­né­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho, na­koľ­ko aj ten­to priz­nal, že v rám­ci po­su­dzo­va­né­ho in­ci­den­tu doš­lo z je­ho stra­ny mi­ni­mál­ne k úmy­sel­né­mu so­te­niu poš­ko­de­nej. 

 Pod­ľa § 360 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na kto sa iné­mu vy­hrá­ža smr­ťou, ťaž­kou uj­mou na zdra­ví ale­bo inou ťaž­kou uj­mou ta­kým spô­so­bom, že to mô­že vzbu­diť dô­vod­nú oba­vu, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy až na je­den rok.

 Ob­jek­tív­na strán­ka toh­to tres­tné­ho či­nu spo­čí­va vo vy­hráž­kach pá­cha­te­ľa inej oso­be smr­ťou, ťaž­kou uj­mou na zdra­ví ale­bo inou ťaž­kou uj­mou, a to ta­kým spô­so­bom, že to u ta­kej­to oso­by mô­že vzbu­diť dô­vod­nú oba­vu z ich us­ku­toč­ne­nia. Pri da­nom pre­či­ne vždy tre­ba brať do úva­hy okol­nos­ti kon­krét­ne­ho prí­pa­du, spo­loč­né sprá­va­nie pá­cha­te­ľa a obe­te pred spá­cha­ním a po spá­cha­ní či­nu ne­vy­ní­ma­júc. Pri­hlia­dať je pot­reb­né aj na to, ako sub­jek­tív­ne po­ci­ťu­je uj­mu ten, vo­či kto­ré­mu vy­hráž­ka sme­ru­je. Na vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za pred­met­ný pre­čin sa ob­li­ga­tór­ne ne­vy­ža­du­je reál­ne fy­zic­ké spô­so­be­nie uj­my, av­šak mu­sí ísť o vy­hráž­ky ale­bo iné ko­na­nie ta­kej in­ten­zi­ty a „kva­li­ty“, že dô­vod­ne vzbu­dzu­jú oba­vu o ži­vot (zdra­vie) iné­ho, pre­to­že reál­ne hro­zí, že dôj­de bez­pros­tred­ne k ich us­ku­toč­ne­niu. V tej­to sú­vis­los­ti je pre­to pot­reb­né, aby bo­lo vy­hrá­ža­nie sta­ros­tli­vo hod­no­te­né, pre­to­že to­to je pot­reb­né dôs­led­ne od­li­šo­vať od pre­ja­vov, pri kto­rých sí­ce bo­li pou­ži­té „sil­né slo­vá“, ale tie­to ne­bo­li pos­ta­ve­né na reál­nych zá­kla­doch, a te­da ne­bo­li spô­so­bi­lé vzbu­diť u inej oso­be dô­vod­nú oba­vu o jej ži­vot.

 Zo sprá­va­nia ob­vi­ne­né­ho však ne­mož­no napl­ne­nie vy­ššie uve­de­né­ho kon­šta­to­vať, na­koľ­ko tá­to sku­toč­nosť vý­slov­ne ne­vyp­ly­nu­la ani z vý­po­ve­de poš­ko­de­nej (tie­to uvied­la, až na zá­kla­de nep­rí­pus­tnej otáz­ky prís­luš­ní­ka PZ) a rov­na­ko tie­to ne­potvr­di­la ani sved­ky­ňa L. Aj v prí­pa­de ak­cep­tá­cie vy­jad­re­nia poš­ko­de­nej, že v prí­tom­nos­ti ob­vi­ne­né­ho po­ci­ťu­je z je­ho sprá­va­nia oba­vu o svoj ži­vot a zdra­vie, je pot­reb­né uviesť, že tú­to sku­toč­nosť v pod­sta­te ne­go­va­la svo­jím sprá­va­ním sa­mot­ná poš­ko­de­ná, keď sa­ma dob­ro­voľ­ne vy­hľa­da­la ob­vi­ne­né­ho (ho­ci spo­lu už dlh­šie ne­bý­va­li) v in­kri­mi­no­va­ný deň za úče­lom, kto­rý je na­ďa­lej roz­por­ný.

 Zá­ro­veň z úrad­né­ho zá­zna­mu po­ve­re­né­ho prís­luš­ní­ka zo dňa 24.09.2012 vy­plý­va, že poš­ko­de­ná upus­ti­la od náv­šte­vy le­ká­ra za úče­lom vy­ko­na­nia le­kár­skej pre­hliad­ky pre pot­re­by tres­tné­ho ko­na­nia, na­koľ­ko „nech­ce ro­biť prob­lé­my ob­vi­ne­né­mu A. K.“. V ne­pos­led­nom ra­de aj z hod­no­te­nia oso­by ob­vi­ne­né­ho vy­plý­va, že ten­to ne­bol nik­dy v mi­nu­los­ti „rie­še­ný“ pre ná­sil­nú čin­nosť, či už tres­tne ale­bo správ­ne.                       

 S pri­hliad­nu­tím na vy­ššie uve­de­né sku­toč­nos­ti som pre­to vy­hod­no­til v kon­texte ust. § 2 ods. 12 Tr. por. tvr­de­nie poš­ko­de­nej oh­ľa­dom oba­vy o jej ži­vot a zdra­vie ako ten­den­čné a skut­ko­vo ne­pod­lo­že­né. To zna­me­ná, že stí­ha­né ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho ne­mož­no v tom­to sme­re hod­no­tiť ako pre­čin ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia pod­ľa § 360 ods. 1 Tr. zák., a to pre ab­sen­ciu napl­ne­nia ob­jek­tív­nej strán­ky pred­met­né­ho pre­či­nu. Z okol­nos­tí po­su­dzo­va­né­ho  prí­pa­du mož­no zá­ro­veň kon­šta­to­vať, že ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho ne­napĺňa ani skut­ko­vú pod­sta­tu žiad­ne­ho iné­ho tres­tné­ho či­nu up­ra­ve­né­ho v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na.

 Pod­ľa § 49 1 písm. d) zá­ko­na č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov pries­tup­ku pro­ti ob­čian­ske­mu spolu­na­ží­va­niu sa do­pus­tí ten, kto úmy­sel­ne na­ru­ší ob­čian­ske spolu­na­ží­va­nie vy­hrá­ža­ním uj­mou na zdra­ví, drob­ným ub­lí­že­ním na zdra­ví, nep­rav­di­vým ob­vi­ne­ním z pries­tup­ku, schvál­nos­ťa­mi ale­bo iným hru­bým sprá­va­ním.

 Pod­ľa § 214 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku pro­ku­rá­tor ale­bo po­li­cajt pos­tú­pi vec iné­mu or­gá­nu, ak vý­sled­ky vy­šet­ro­va­nia ale­bo skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia preu­ka­zu­jú, že nej­de o trest­ný čin, ale ide o sku­tok, kto­rý by mo­hol byť pries­tup­kom ale­bo iným správ­nym de­lik­tom ale­bo by mo­hol byť pre­jed­na­ný v dis­cip­li­nár­nom ko­na­ní.    

 Vy­ššie ci­to­va­ným us­ta­no­ve­ním sa up­ra­vu­je pos­tup, ak vý­sled­ky vy­šet­ro­va­nia ale­bo skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia preu­ka­zu­jú, že nej­de o trest­ný čin, ale ide o sku­tok, kto­rý by mo­hol prís­luš­ný or­gán po­sú­diť ako pries­tu­pok, iný správ­ny de­likt, ale­bo by mo­hol byť pre­jed­na­ný v dis­cip­li­nár­nom ko­na­ní. V prí­pa­de, ak te­da or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní dos­pe­je k zá­ve­ru (a to aj po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia), že po­su­dzo­va­ný sku­tok ne­vy­ka­zu­je zá­kon­né zna­ky žiad­ne­ho tres­tné­ho či­nu, av­šak ten­to by mo­hol mať zna­ky pries­tup­ku, je da­ná je­ho po­vin­nosť pos­tú­piť vec prís­luš­né­mu správ­ne­mu or­gá­nu. V prí­pa­de, ak or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní te­da dos­pe­je k zá­ve­ru (aj po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia), že po­su­dzo­va­ný sku­tok ne­vy­ka­zu­je zá­kon­né zna­ky žiad­ne­ho tres­tné­ho či­nu, av­šak ten­to by mo­hol mať zna­ky správ­ne­ho de­lik­tu, je da­ná je­ho po­vin­nosť pos­tú­piť vec prís­luš­né­mu správ­ne­mu or­gá­nu. V tej­to sú­vis­los­ti pre­to pla­tí zá­ver, že na pri­ja­tie uz­ne­se­nia o pos­tú­pe­ní ve­ci je pot­reb­né vy­lú­čiť akú­koľ­vek po­chyb­nosť o sku­toč­nos­ti, že sku­tok ne­sie zna­ky tres­tné­ho či­nu. To­mu­to kon­šta­to­va­niu však zod­po­ve­dá po­žia­dav­ka, že sku­tok by mo­hol byť pre­jed­na­ný ako pries­tu­pok, v opač­nom prí­pa­de by bo­lo ne­vyh­nut­né pos­tu­po­vať v zmys­le § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por.

 Vzhľa­dom na  vy­ššie uve­de­né sku­toč­nos­ti som pre­to roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né v enun­ciá­te toh­to uz­ne­se­nia.

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu v čas­ti vo vý­ro­ku o pos­tú­pe­ní ve­ci pod­ľa § 214 ods. 1 Tr. por. je prí­pus­tná sťaž­nosť, kto­rú je mož­né po­dať v le­ho­te troch dní od dňa do­ru­če­nia toh­to uz­ne­se­nia na tu­naj­šiu pro­ku­ra­tú­ru. Sťaž­nosť má od­klad­ný úči­nok. Vo zvyš­nej čas­ti vý­ro­ku nie je sťaž­nosť prí­pus­tná

 

 

 

 

                                                                                                          JUDr. On­drej Re­pa

        pro­ku­rá­tor

 

 

Diskusia