Stanovisko Najvyššieho súdu SR k obnove konania pri asperačnej zásade

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky  

      Tres­tnop­ráv­ne ko­lé­gium

 

 

                                                           S T A N O V I S K O                                  Tpj 44/2013

 

tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky na zjed­no­te­nie vý­kla­du a ap­li­ká­cie us­ta­no­ve­nia § 394 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku o ob­no­ve ko­na­nia v sú­vis­los­ti s ná­le­zom Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 28. no­vem­bra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, tý­ka­jú­cim sa us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, čas­ti za bod­ko­čiar­kou.

 

I.                   Us­ta­no­ve­nie § 394 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku up­ra­vu­je pod­mien­ky ob­no­vy ko­na­nia, kto­ré sa tý­ka­jú ne­dos­tat­kov skut­ko­vých zis­te­ní, vrá­ta­ne oso­by pá­cha­te­ľa- ako sku­toč­nos­ti ale­bo dô­ka­zov sú­du skôr nez­ná­mych, kto­ré vy­šli naj­avo až po prá­vop­lat­nos­ti roz­hod­nu­tia. Ne­tý­ka­jú sa zme­ny práv­ne­ho sta­vu, t.j. zá­kon­ných pod­kla­dov po­su­dzo­va­nia tres­tnos­ti či­nu a uk­la­da­nia tres­tu. Ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR, že práv­ny pred­pis, je­ho časť ale­bo niek­to­ré us­ta­no­ve­nie nie je v sú­la­de s Ústa­vou, pre­to ne­mô­že byť „no­vou sku­toč­nos­ťou sú­du skôr nez­ná­mou“ v zmys­le § 394 ods. 1 Tr. por. a tým  len jed­nou z pod­mie­nok ob­no­vy ko­na­nia, ale je dô­vo­dom ob­no­vy ko­na­nia „ex le­ge“, t.j. na zá­kla­de § 41b ods. 1 zá­ko­na. č. 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov.

 

II. Ak je po­da­ný návrh na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia vo ve­ci, kto­rá sa skon­či­la prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím, kto­rý vy­chá­dza zo sku­toč­nos­tí pred­pok­la­da­ných v us­ta­no­ve­ní § 41b ods. 1 zá­ko­na č. 38/1993 Z.z. o or­ga­ni­zá­cii ús­tav­né­ho sú­du, je spl­ne­nie pod­mie­nok ob­no­vy ko­na­nia kon­šta­to­va­né už v tom­to us­ta­no­ve­ní. Pre­to súd už ne­mô­že skú­mať spl­ne­nie iných pod­mie­nok uve­de­ných v § 394 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, ale ob­no­vu ko­na­nia po­vo­lí pod­ľa § 394 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 41b ods. 1 zá­ko­na č. 38/1993 Z. z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov.

 

III.  Ak bo­lo pou­ži­té us­ta­no­ve­nie pod­ľa § 39 ods. 1 ale­bo ods. 2 písm. a) až c) ale­bo písm. e) Tres­tné­ho zá­ko­na o mi­mo­riad­nom zní­že­ní tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy vo vzťa­hu ku tres­tnej sadz­be tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy up­ra­ve­nej pod­ľa § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na v zne­ní účin­nom do 21. de­cem­bra 2012, us­ta­no­ve­nie § 41b ods. 1 zá­ko­na č. 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní  je­ho sud­cov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, v spo­ji­tos­ti s ná­le­zom Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 28. no­vem­bra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vy­hlá­se­né­ho v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod čís­lom 428/2012  21. de­cem­bra 2012, sa ne­pou­ži­je.

            Pred­se­da tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du  Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej tiež len „NS SR“)  na zá­kla­de poz­nat­kov se­ná­tov tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia NS SR a pod­ne­tu Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky v rám­ci čin­nos­ti pod­ľa § 21 ods. 3 písm. b/ zá­ko­na č. 757/2004 Z.z. o sú­doch a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov zis­til, že ak je po­da­ný návrh na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia vo ve­ci, kto­rá skon­či­la prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím, kto­rý vy­chá­dza zo sku­toč­nos­tí pred­pok­la­da­ných v us­ta­no­ve­ní § 41b ods. 1 zá­ko­na č. 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej tiež len „zá­kon o ko­na­ní pred  ús­tav­ným sú­dom“)

A/ niek­to­ré sú­dy, napr. Ok­res­né sú­dy Pre­šov, Se­ni­ca, Ga­lan­ta, Mi­cha­lov­ce, Du­naj­ská Stre­da, Tr­na­va, Bra­tis­la­va III, Bra­tis­la­va IV, Pe­zi­nok, To­poľ­ča­ny, Ko­ši­ce – oko­lie, Pop­rad, Prie­vi­dza, Po­važ­ská Bys­tri­ca, Kraj­ský súd v Nit­re (2To), Kraj­ský súd v Ban­skej Bys­tri­ci (se­nát 2To), aj Naj­vyš­ší súd SR (se­nát 2T) ob­no­vu ko­na­nia z uve­de­né­ho dô­vo­du po­vo­ľu­jú a ru­šia vý­rok o tres­te vy­me­ra­ný s pou­ži­tím aj § 41 ods. 2 Tr. zák., kým

B/ iné sú­dy, napr. Ok­res­né sú­dy Sta­rá Ľubov­ňa, Ko­már­no, Pieš­ťa­ny, Nit­ra, Dol­ný Ku­bín, Kraj­ský súd v Ban­skej Bys­tri­ci (se­nát 5To) ta­ký­to návrh na ob­no­vu ko­na­nia za­mie­ta­jú. 

 

Ad  A/

 

            Ar­gu­men­tá­cia sú­dov, uve­de­ných v tom­to bo­de spo­čí­va v pod­sta­te v tom, že „ak súd v tres­tnom ko­na­ní vy­dal na zá­kla­de práv­ne­ho pred­pi­su, kto­rý nes­kôr stra­til účin­nosť pod­ľa člán­ku 125 Ústa­vy, roz­su­dok, kto­rý na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť, ale ne­bol vy­ko­na­ný, stra­ta účin­nos­ti ta­ké­ho­to práv­ne­ho pred­pi­su, je­ho čas­ti ale­bo niek­to­ré­ho us­ta­no­ve­nia je dô­vo­dom ob­no­vy ko­na­nia pod­ľa us­ta­no­ve­nia Tr. por. (§ 41b ods. 1 zá­ko­na č. 38/1993 Z.z. o ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom). Ko­na­nie o po­vo­le­ní ob­no­vy ko­na­nia sa ob­me­dzu­je na zis­te­nie, či vy­šli naj­avo sku­toč­nos­ti ale­bo dô­ka­zy uve­de­né v § 394 ods. 1 Tr. por. Sku­toč­nos­ťou pred­tým nez­ná­mou sa ro­zu­mie ob­jek­tív­ne exis­tu­jú­ci jav, kto­rý je v tej is­tej ve­ci dô­ka­zom, ale kto­rý mô­že mať vplyv na zis­te­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci. No­vé sku­toč­nos­ti v ko­na­ní o po­vo­le­ní ob­no­vy ko­na­nia tre­ba zvy­čaj­ne preu­ká­zať no­vý­mi dô­kaz­mi. Pred­tým nez­ná­mym dô­ka­zom sa ro­zu­mie pre­dov­šet­kým dô­kaz, kto­rý ne­bol vy­ko­na­ný v pô­vod­nom ko­na­ní. Ta­kým­to dô­ka­zom je Ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR, pri­čom tá­to sku­toč­nosť moh­la v pô­vod­nom ko­na­ní, vzhľa­dom na ulo­že­ný trest od­sú­de­né­mu, mať zá­sad­ný vplyv na uk­la­da­nie tres­tu, vzhľa­dom na vý­šku ulo­že­né­ho tres­tu, kto­rý je v zrej­mom ne­po­me­re k zá­važ­nos­ti či­nu, resp. k po­me­rom pá­cha­te­ľa“ (Ok­res­ný súd To­poľ­ča­ny – 2Nt 3/2013).

            „Us­ta­no­ve­nie § 41b zá­ko­na č. 38/1993 Z.z. o ko­na­ní pred Ústav­ným sú­dom je pot­reb­né vy­kla­dať v sú­vis­los­ti s us­ta­no­ve­nia­mi tre­tie­ho di­elu ôs­mej hla­vy Tr.por. up­ra­vu­jú­ci­mi ob­no­vu ko­na­nia, keď ten­to zá­kon nie je vo vzťa­hu k Tr.por. špe­ciál­nym pred­pi­som, kto­ré­ho pou­ži­tie by ma­lo pred­nosť pre us­ta­no­ve­nia­mi Tr. por.  Na­vy­še, uve­de­né us­ta­no­ve­nie zá­ko­na č. 38/1993 Z. z. je účin­né od 22. de­cem­bra 1995, pri­čom pred­met­né us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku o pod­mien­kach po­vo­le­nia ob­no­vy ko­na­nia sú účin­né od 1. ja­nuá­ra 2006. Us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku sú tak vo vzťa­hu k us­ta­no­ve­niam zá­ko­na č. 38/1993 Z. z. zá­ko­nom nov­ším, oba práv­ne pred­pi­sy sú rov­na­kej práv­nej si­ly, a pre­to je pot­reb­né pri úva­he o ich vzá­jom­nom vzťa­hu up­lat­niť prin­cíp lex pos­te­rior de­ro­gat le­gi prio­ri (te­da ak exis­tu­je roz­por me­dzi us­ta­no­ve­nia­mi dvoch práv­nych pred­pi­sov ale­bo dvoch rôz­nych ver­zií to­ho is­té­ho práv­ne­ho pred­pi­su, pred­nosť má nes­kor­šie, nov­šie us­ta­no­ve­nie. Súd pre­to skú­mal, či sú napl­ne­né pred­pok­la­dy na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia, keď­že od oka­mi­hu vy­hlá­se­nia ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du v Zbier­ke zá­ko­nov SR (21. de­cem­bra 2012) stra­ti­la v ná­le­ze ci­to­va­ná časť us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na účin­nosť. V ča­se po­da­nia návr­hu na ob­no­vu ko­na­nia te­da exis­to­va­la no­vá sku­toč­nosť sú­du nez­ná­ma v ča­se, keď roz­ho­do­val o tres­te pre od­sú­de­né­ho, pri­čom tou­to je prá­ve uve­de­ný ná­lez Ústav­né­ho sú­du, kto­rý oka­mi­hom je­ho vy­hlá­se­nia spô­so­bil zme­nu práv­nej nor­my, kto­rou sa súd ria­dil pri uk­la­da­ní tres­tu. Tým sú napl­ne­né obid­va pred­pok­la­dy na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia v zmys­le § 394 ods. 1 Tr. por., t.j. 1. exis­ten­cia no­vej, skôr nez­ná­mej sku­toč­nos­ti ale­bo dô­ka­zu a 2. spô­so­bi­losť tej­to no­vej sku­toč­nos­ti ale­bo dô­ka­zu pri­vo­diť iné roz­hod­nu­tie o vi­ne ale­bo iné roz­hod­nu­tie o tres­te (zos­truč­ne­ne) vzhľa­dom na to, že v ob­no­ve­nom ko­na­ní stra­ta účin­nos­ti čas­ti us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 Tr. zák. moh­la pri­vo­diť priaz­ni­vej­šie roz­hod­nu­tie o tres­te“ (Ok­res­ný súd Tr­na­va- 6 Nt 68/2013).

Re­le­van­tná pre rie­še­nie nas­to­le­né­ho prob­lé­mu je ar­gu­men­tá­cia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (uz­ne­se­nie 2Tost 21/2013), kto­ré­ho pod­stat­ná časť je uve­de­ná v ďal­šej čas­ti toh­to návr­hu sta­no­vis­ka.

 

Ad B/

            Pos­toj sú­dov, kto­ré návr­hy na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia sú­vi­sia­ce s ná­le­zom Ústav­né­ho sú­du SR z 28. no­vem­bra 2012, sp. zn. PL ÚS 106/2011 (uve­rej­ne­ný v Zbier­ke zá­ko­nov pod č. 428/2012) za­miet­li mož­no pod­ra­diť pod ar­gu­men­tá­ciu Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci vy­jad­re­nej vo ve­ci sp. zn. 5 Tos 56/13. V od­ôvod­ne­ní uz­ne­se­nia zo 4. jú­na 2013, kto­rým po zru­še­ní na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia ok­res­né­ho sú­du pod­ľa § 394 ods. 1 Tr. por. (správ­ne: § 399 ods. 2 Tr. por.) žia­dosť od­sú­de­né­ho o po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia za­mie­tol, uvie­dol tiež, že je opod­stat­ne­né tvr­de­nie ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra v po­da­nej sťaž­nos­ti, že v prí­pa­de od­sú­de­né­ho (u kto­ré­ho vo vý­ro­ku o tres­te je sí­ce uve­de­né pou­ži­tie aj § 41 ods. 2 Tr. zák.), ne­bo­la ap­li­ko­va­ná hor­ná po­lo­vi­ca sprís­ne­nej sadz­by v zmys­le § 41 ods. 2 Tr. zá­ko­na, ale trest bol od­sú­de­né­mu ulo­že­ný pod dol­nú hra­ni­cu sprís­ne­nej tres­tnej sadz­by, a to do­kon­ca iba je­den rok nad dol­nú hra­ni­cu zá­kon­nej tres­tnej sadz­by v zmys­le § 188 ods. 2 Tr. zák. No­vá sku­toč­nosť, to zna­me­ná už ci­to­va­ný ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR, kto­rý zna­me­ná ap­li­ko­va­nie ce­lej sprís­ne­nej tres­tnej sadz­by a nie­len jej hor­nej po­lo­vi­ce v zmys­le § 41 ods. 2 Tr. zák., ne­mô­že od­ôvod­niť iné roz­hod­nu­tie o tres­te ob­ža­lo­va­né­ho v po­rov­na­ní s tým, kto­rý mu bol ulo­že­ný, pre­to­že trest od­sú­de­né­mu ne­bol uk­la­da­ný v hor­nej po­lo­vi­ci sprís­ne­nej tres­tnej sadz­by, ale pod dol­nou hra­ni­cou ta­kej­to sprís­ne­nej tres­tnej sadz­by, iba rok nad spod­nou hra­ni­cou zá­kon­nej tres­tnej sadz­by, pri­čom uk­la­da­niu niž­šie­ho tres­tu brá­ni ako cha­rak­ter stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti, tak aj po­va­ha pri­ťa­žu­jú­cich okol­nos­tí.

            Z ci­to­va­né­ho roz­hod­nu­tia kraj­ské­ho sú­du, aj z roz­hod­nu­tí ok­res­ných sú­dov uve­de­ných v bo­de B/ te­da vy­plý­va, že súd roz­ho­du­jú­ci o návr­hu na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia, kto­rý bol po­da­ný na zá­kla­de ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du z 28. no­vem­bra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, má o po­vo­le­ní ob­no­vy ko­na­nia roz­hod­núť pri spl­ne­ní zá­kon­ných pod­mie­nok uve­de­ných v § 394 ods. 1 Tr. por. a ne­po­vo­ľo­vať ob­no­vu ko­na­nia len na zá­kla­de di­kcie § 41b zá­ko­na č. 38/1993 Z. z. o ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom.  

 

x x x x x x

 

Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ná­le­zom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. no­vem-
bra 2012, uve­rej­ne­nom v Zbier­ke zá­ko­nov dňa 21. de­cem­bra 2012 pod č. 428/2012 Z.z. roz­ho­dol, že dru­há časť pr­vej ve­ty us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na za bod­ko­čiar­kou (súd ulo­ží pá­cha­te­ľo­vi trest nad jed­nu po­lo­vi­cu tak­to ur­če­nej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy) nie je v sú­la­de s čl. 1 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (tzv. as­pe­rač­ná zá­sa­da).

 

Pod­ľa § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ak súd v tres­tnom ko­na­ní vy­dal roz­su­dok na zá­kla­de práv­ne­ho pred­pi­su, kto­rý nes­kôr stra­til účin­nosť pod­ľa čl. 125 Ústa­vy, a ten na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť, ale ne­bol vy­ko­na­ný, stra­ta účin­nos­ti ta­ké­ho práv­ne­ho pred­pi­su, je­ho čas­ti ale­bo niek­to­ré­ho us­ta­no­ve­nia je dô­vo­dom ob­no­vy ko­na­nia pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku.

 

Pod­ľa § 394 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, ob­no­va ko­na­nia, kto­ré sa skon­či­lo prá­vop­lat­ným roz­sud­kom ale­bo prá­vop­lat­ným tres­tným roz­ka­zom, sa po­vo­lí, ak vy­jdú naj­avo sku­toč­nos­ti ale­bo dô­ka­zy sú­du skôr nez­ná­me, kto­ré by moh­li sa­my ose­be ale­bo v spo­je­ní so sku­toč­nos­ťa­mi a dô­kaz­mi už skôr zná­my­mi od­ôvod­niť iné roz­hod­nu­tie o vi­ne ale­bo vzhľa­dom na kto­ré by pô­vod­ne ulo­že­ný trest bol v zrej­mom ne­po­me­re k zá­važ­nos­ti či­nu ale­bo k po­me­rom pá­cha­te­ľa.

 

 Us­ta­no­ve­nie § 394 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku up­ra­vu­je pod­mien­ky ob­no­vy ko­na­nia, kto­ré sa tý­ka­jú skut­ku ale­bo oso­by pá­cha­te­ľa (ako sku­toč­nos­ti ale­bo dô­ka­zy), nie práv­ne­ho sta­vu (zá­kon­ných pod­kla­dov po­su­dzo­va­nia tres­tnos­ti či­nu a uk­la­da­nia tres­tu). Op­ro­ti to­mu v us­ta­no­ve­ní § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov o ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom je vy­me­dze­ný dô­vod ob­no­vy ko­na­nia, ur­če­ný zme­nou práv­ne­ho sta­vu (práv­nej nor­my) na pod­kla­de ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len ús­tav­ný súd). Vo vzťa­hu k us­ta­no­ve­niu § 394 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku ide o oso­bit­nú úp­ra­vu- lex spe­cia­lis, aj keď ap­li­kač­ne nad­vä­zu­jú­cu. Ta­kou úp­ra­vou je aj us­ta­no­ve­nie od­se­ku 4 na­pos­le­dy ozna­če­né­ho us­ta­no­ve­nia, kto­ré tiež nep­red­pok­la­dá no­vé sku­toč­nos­ti ale­bo dô­ka­zy, ale ref­lek­tu­je na chy­bu ap­li­ká­cie prá­va dot­knu­tým roz­hod­nu­tím, kto­rú kon­šta­to­val vo svo­jom roz­hod­nu­tí Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va ako po­ru­še­nie zá­klad­ných ľud­ských práv ale­bo slo­bôd (svo­jou pod­sta­tou te­da zod­po­ve­dá do­vo­la­niu).

 

Ďal­ším roz­die­lom je, že pri po­da­ní návr­hu na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia vý­luč­ne v in­ten­ciách § 394 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku súd skú­ma, či sú spl­ne­né pod­mien­ky ob­no­vy ko­na­nia, kto­ré sa skon­či­lo prá­vop­lat­ným roz­sud­kom ale­bo tres­tným roz­ka­zom (...sku­toč­nos­ti ale­bo dô­ka­zy sú­du skôr nez­ná­me, kto­ré by moh­li...).

 

Op­ro­ti to­mu, ak je po­da­ný návrh na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia, kto­rý vy­chá­dza z okol­nos­tí pred­pok­la­da­ných v us­ta­no­ve­ní § 41b zá­ko­na o ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom je spl­ne­nie pod­mie­nok ob­no­vy ko­na­nia kon­šta­to­va­né už v tom­to us­ta­no­ve­ní, aj keď sa v ko­na­ní o ob­no­ve inak pos­tu­pu­je pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku (...stra­ta účin­nos­ti ta­ké­ho práv­ne­ho pred­pi­su, je­ho čas­ti ale­bo niek­to­ré­ho us­ta­no­ve­nia je dô­vo­dom ob­no­vy ko­na­nia pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku). Ob­dob­ne je to­mu v prí­pa­de pred­pok­la­da­nom v us­ta­no­ve­ní § 394 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku, kde sa skú­ma len mož­nosť al­ter­na­tív­nej náp­ra­vy ne­ga­tív­nych dôs­led­kov dot­knu­té­ho roz­hod­nu­tia (te­da náp­ra­vy mi­mo ob­no­vy ko­na­nia) a vop­red sa ne­po­su­dzu­je mož­nosť iné­ho roz­hod­nu­tia o vi­ne ale­bo tres­te.

 

Pod­mien­ka ob­no­vy ko­na­nia up­ra­ve­ná v us­ta­no­ve­ní § 394 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku pred­pok­la­dá - ako je to vy­ššie uve­de­né- sku­toč­nosť ale­bo dô­kaz sú­du skôr nez­ná­my vo vzťa­hu ku skut­ku, kto­rý je pred­me­tom ko­na­nia ale­bo oso­be pá­cha­te­ľa, ako aj spô­so­bi­losť ta­kej sku­toč­nos­ti ale­bo dô­ka­zu pri­vo­diť pod­ľa zá­ko­na pou­ži­té­ho pri roz­ho­do­va­ní iné roz­hod­nu­tie o vi­ne ale­bo tres­te. Us­ta­no­ve­nie § 41b zá­ko­na o ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom kon­šta­tu­je pre prí­pad v ňom uve­de­ný spl­ne­nie pod­mien­ky (dô­vo­du) ob­no­vy ko­na­nia pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku (us­ta­no­ve­nia § 394 ods. 1 a us­ta­no­ve­ní o pos­tu­pe v ko­na­ní), aj keď sa dot­knu­tý prí­pad ne­tý­ka okol­nos­tí či­nu ale­bo oso­by pá­cha­te­ľa, ale ús­tav­ným sú­dom kon­šta­to­va­né­ho ne­sú­la­du práv­ne­ho pred­pi­su, kto­rý bol pou­ži­tý pri roz­ho­do­va­ní sú­du v pô­vod­nom ko­na­ní, s ús­ta­vou ale­bo me­dzi­ná­rod­nou zmlu­vou uve­de­nou v čl. 125 ods. 1 ús­ta­vy.

 

So zre­te­ľom na uve­de­né ak ide o dô­vod ob­no­vy ko­na­nia pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 41b zá­ko­na o ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom, vo vý­ro­ku uz­ne­se­nia o po­vo­le­ní ob­no­vy ko­na­nia je pot­reb­né uviesť us­ta­no­ve­nie § 394 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku a us­ta­no­ve­nie § 41b zá­ko­na o ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom, le­bo pou­ži­tie len § 394 ods. 1 Tr. por. by v da­nom špe­ci­fic­kom prí­pa­de ne­bo­lo práv­ne vý­stiž­né.

 

Uve­de­né rie­še­nie, vy­plý­va­jú­ce z Tres­tné­ho po­riad­ku a zo zá­ko­na o ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom, je lo­gic­ky spo­je­né s okol­nos­ťou, že v pô­vod­nom ko­na­ní bo­lo roz­hod­nu­té pod­ľa zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia, ne­sú­lad­né­ho s ús­ta­vou ale­bo me­dzi­ná­rod­nou zmlu­vou. Na re­pa­rá­ciu ta­kej si­tuácie je pot­reb­né v no­vom ko­na­ní roz­hod­núť pod­ľa us­ta­no­ve­nia, kto­ré­ho zne­nie už ne­ko­li­du­je s práv­nou nor­mou vy­ššie­ho stup­ňa práv­nej si­ly. V ob­no­ve­nom ko­na­ní
sa na ten­to účel pou­ži­je us­ta­no­ve­nie čl. 50 ods. 6 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­ré­mu zod­po­ve­dá us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na (prí­kaz ret­roak­ti­vi­ty priaz­ni­vej pre pá­cha­te­ľa) - sa­mot­né práv­ne účin­ky vy­hlá­se­nia ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du to­tiž ne­pô­so­bia spät­ne (čl. 125 ods. 3 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky).

 

V prí­pa­de ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­tav­ný súd“) z 28. no­vem­bra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vy­hlá­se­né­ho v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod čís­lom 428/2012  21. de­cem­bra 2012 je pot­reb­né, ak trest eš­te ne­bol vy­ko­na­ný, na­no­vo ulo­žiť trest v rám­ci inej, pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­šej tres­tnej sadz­by, než kto­rá bo­la pri pô­vod­nom roz­ho­do­va­ní pou­ži­tá.

 

Aby sa napl­nil účel us­ta­no­ve­nia § 41b zá­ko­na o ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom, mu­sí dôjsť k opä­tov­né­mu roz­ho­do­va­niu o tres­te. Kri­té­ria us­ta­no­ve­nia § 394 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku pod­mie­ňu­jú ob­no­vu ko­na­nia vo vzťa­hu k ulo­že­né­mu tres­tu zrej­mým ne­po­me­rom pô­vod­ne ulo­že­né­ho tres­tu k zá­važ­nos­ti či­nu ale­bo po­me­rom pá­cha­te­ľa. Spl­ne­nie tej­to pod­mien­ky je v práv­nom re­ži­me na­pos­le­dy ozna­če­né­ho us­ta­no­ve­nia pot­reb­né po­sú­diť, čo je však ap­li­ko­va­teľ­né len pri rov­na­kých zá­kon­ných pod­mien­kach uk­la­da­nia tres­tu v pô­vod­nom a v no­vom ko­na­ní, pre­dov­šet­kým pri rov­na­kej tres­tnej sadz­be. V prí­pa­de nas­ta­lé­ho, ús­tav­ným sú­dom kon­šta­to­va­né­ho ne­sú­la­du práv­nych pred­pi­sov, je však kon­krét­ne vy­jad­re­ným dô­vo­dom ob­no­vy ko­na­nia prá­ve zme­na tres­tnej sadz­by (pod­stat­né zní­že­nie jej dol­nej hra­ni­ce). Ten­to dô­vod je práv­ne za­lo­že­ný vy­hlá­se­ním ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du a nie je pot­reb­né skú­mať je­ho spl­ne­nie. V nad­väz­nos­ti na po­ten­ciál­nu zme­nu roz­hod­nu­tia, po­pí­sa­ná zme­na sadz­by vždy mô­že vy­vo­lať zme­nu roz­hod­nu­tia o tres­te. Trest je to­tiž pri­már­ne ur­čo­va­ný zá­ko­nom (zá­kon­nou tres­tnou sadz­bou), a až se­kun­dár­ne ap­li­kač­nou úva­hou sú­du o pri­me­ra­nos­ti vý­šky ulo­že­né­ho tres­tu, av­šak len v rám­ci sadz­by us­ta­no­ve­nej Tres­tným zá­ko­nom (čo je pre­lo­me­né opäť len oso­bit­nou zá­kon­nou úp­ra­vou - § 39 toh­to zá­ko­na).

Inak po­ve­da­né, mož­nosť zme­ny roz­sud­ku vo vý­ro­ku o tres­te ne­mož­no v štá­diu ko­na­nia o po­vo­le­ní ob­no­vy ko­na­nia od­miet­nuť, keď sa má pri no­vom roz­ho­do­va­ní vy­chá­dzať z (do­kon­ca vý­znam­ne) od­liš­nej tres­tnej sadz­by.

 Pre­zen­to­va­ný vý­klad je ús­tav­ne kon­form­ný, na­koľ­ko v šir­šom roz­sa­hu ak­cep­tu­je z ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du od­vo­di­teľ­né prá­va od­sú­de­ných pá­cha­te­ľov (prá­vo na opä­tov­né roz­ho­do­va­nie o tres­te, nie však na vop­red ur­če­né roz­hod­nu­tie). Ta­ký šir­ší roz­sah je da­ný ús­tav­ným ná­le­zom - op­ro­ti vý­kla­du spo­je­né­mu s mož­nos­ťou za­miet­nuť návrh na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia pre nespl­ne­nie vy­ššie uve­de­nej ku­mu­la­tív­nej pod­mien­ky ob­no­vy ko­na­nia vo vzťa­hu k vý­ro­ku o tres­te, kto­rý vy­chá­dza zo za­ra­de­nia ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du len me­cha­nic­ky (bez sú­čas­nej kon­šta­tá­cie spl­ne­nia dot­knu­tej pod­mien­ky) me­dzi sku­toč­nos­ti sú­du skôr nez­ná­me, uve­de­né v § 394 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku.

 

Návrh na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia by bo­lo mož­né za­miet­nuť, len ak by na pod­kla­de ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du doš­lo k zme­ne Tres­tné­ho zá­ko­na v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho. Ako už bo­lo uve­de­né, v ob­no­ve­nom ko­na­ní by sa to­tiž pou­ži­lo us­ta­no­ve­nie v člán­ku 50 ods. 6 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na). V dôs­led­ku to­ho by súd opäť roz­ho­dol pod­ľa zá­ko­na pou­ži­té­ho pri pô­vod­nom roz­ho­do­va­ní (keď­že nes­kor­šie zne­nie zá­ko­na by ne­bo­lo pre pá­cha­teľ pri po­su­dzo­va­ní tres­tnos­ti či­nu a uk­la­da­ní tres­tu priaz­ni­vej­šie). Ob­no­va ko­na­nia by te­da ne­moh­la viesť ku zme­ne pô­vod­né­ho roz­hod­nu­tia, čím by stra­ti­la cha­rak­ter (mi­mo­riad­ne­ho) op­rav­né­ho pros­tried­ku. Na za­miet­nu­tie návr­hu na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia je v ta­kom prí­pa­de opäť pot­reb­né pou­žiť us­ta­no­ve­nia § 399 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku a § 41b zá­ko­na o ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom a us­ta­no­ve­nie (z dô­vo­dov uve­de­ných vy­ššie pri opač­nom vý­sled­ku roz­ho­do­va­nia).

 

Z di­kcie § 41b ods. 1 zá­ko­na č. 38/1993 Z. z. o ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom je evi­den­tné (ako je to už skôr uve­de­né), že ur­ču­je dô­vod ko­na­nia, nie pro­ces­nú for­mu ko­na­nia a roz­hod­nu­tia o návr­hu na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia. Spô­sob ko­na­nia a roz­hod­nu­tia pred­pi­su­je Trest­ný po­ria­dok, na kto­rý vy­ššie uve­de­né us­ta­no­ve­nie od­ka­zu­je slo­va­mi ... „pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku“. Pre­to v tres­tnom ko­na­ní z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 41b ods. 1 zá­ko­na č. 38/1993 Z. z. o ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom tre­ba roz­hod­núť spô­so­bom uve­de­ným v § 394 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku o po­vo­le­ní ob­no­vy ko­na­nia a ďa­lej pro­ces­ne ko­nať pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku. Zá­ko­no­dar­ca v § 41b ods. 1 zák. č. 38/93 Z.z. to­tiž ne­vys­lo­vil, že pred­met­ná sku­toč­nosť uve­de­ná  v tom­to us­ta­no­ve­ní je „dô­vo­dom na po­da­nie návr­hu na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia“ – a kto­rom sa ko­ná pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku, ale pria­mo zá­ko­nom ur­čil, (vy­slo­vil), že uve­de­ná sku­toč­nosť „je dô­vo­dom  ob­no­vy ko­na­nia“ – pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku.

 

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia