Vedenie vozidla v autoškole a trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia

 

Práv­ne ve­ty:

 I. Zá­kaz čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá ne­mož­no vzťa­ho­vať aj na vý­cvik vo ve­de­ní mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la v autoš­ko­le, na­koľ­ko práv­ny po­ria­dok čin­nosť spo­čí­va­jú­cu vo ve­de­ní mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la po­čas vý­cvi­ku v autoš­ko­le do­vo­ľu­je bez oh­ľa­du na to, či bol roz­hod­nu­tím sú­du ale­bo správ­ne­ho or­gá­nu zá­kaz ta­kej­to čin­nos­ti ulo­že­ný.

 II. Prak­tic­ký vý­cvik vo ve­de­ní mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la je te­da čin­nos­ťou, na kto­rú sa vzťa­hu­je práv­nym pred­pi­som up­ra­ve­ná vý­nim­ka zo zá­ka­zu čin­nos­ti ulo­že­né­ho roz­hod­nu­tím sú­du ale­bo iné­ho štát­ne­ho or­gá­nu. Vý­cvik je len jed­ným z ne­vyh­nut­ných pred­pok­la­dov pre ude­le­nie vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia na vy­ko­ná­va­nie čin­nos­ti spo­čí­va­jú­cej vo ve­de­ní mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la a vzhľa­dom na úp­ra­vu ob­siah­nu­tú v oso­bit­ných pred­pi­soch ju ako ta­kú ne­mož­no po­va­žo­vať za za­ká­za­nú na zá­kla­de zá­ko­na ale­bo na zá­kla­de roz­hod­nu­tia sú­du ale­bo iné­ho štát­ne­ho or­gá­nu, nao­pak ide o čin­nosť v zmys­le všeo­bec­ne zá­väz­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su do­vo­le­nú.

III. Zá­kaz čin­nos­ti ulo­že­ný roz­hod­nu­tím sú­du ale­bo iné­ho or­gá­nu Slo­ven­skej re­pub­li­ky má vý­znam len z hľa­dis­ka ude­le­nia/neu­de­le­nia vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia a nie z hľa­dis­ka vy­ko­ná­va­nia vý­cvi­ku – príp­ra­ve na ve­de­nie mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la.

 

 

                                                                                                            č.k. 3T/21/2013 

Uz­ne­se­nie

Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va I v ko­na­ní pred sa­mo­sud­com Mgr. Mi­cha­lom Ka­čá­nim, v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho R O, pre pre­čin ma­re­nia vý­ko­nu úrad­né­ho roz­hod­nu­tia pod­ľa § 348 od­sek 1 pís­me­no d/ Tres­tné­ho zá­ko­na, dňa 03. sep­tem­bra 2013, tak­to

 

                                        r o z h o d o l :

 Pod­ľa § 241 od­sek 1 pís­me­no c/ Tres­tné­ho po­riad­ku z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 215 od­sek 1 pís­me­no b/ Tres­tné­ho po­riad­ku, súd

                                                   z a s t a v u j e

 tres­tné stí­ha­nie pro­ti ob­vi­ne­né­mu R O, pre sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako pre­čin ma­re­nia vý­ko­nu úrad­né­ho roz­hod­nu­tia pod­ľa § 348 od­sek 1 pís­me­no d/ Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

ako žia­da­teľ o vy­da­nie vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia vy­ko­ná­val v autoš­ko­le F., v dňoch 13.12.2012, 14.12.2012, 15.12.2012, 16.12.2012, 17.12.2012, 18.12.2012 a 19.12.2012 prak­tic­ký vý­cvik vo ve­de­ní vo­zi­diel sku­pi­ny B pod­sku­pi­ny B1, kaž­dý deň v dĺžke 3 ho­di­ny, s od­jaz­dom zo síd­la autoš­ko­ly, pri­čom nás­led­ne pri vy­ko­ná­va­ní skúš­ky na vy­da­nie vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia dňa 15.01.2013 bo­lo zis­te­né, že ob­vi­ne­ný mal v ča­se prak­tic­ké­ho vý­cvi­ku v autoš­ko­le prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím Ok­res­né­ho dop­rav­né­ho in­špek­to­rá­tu Ok­res­né­ho ria­di­teľ­stva Po­li­caj­né­ho zbo­ru Bra­tis­la­va III ulo­že­ný aj zá­kaz čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá na do­bu 24 (dvad­sať­šty­ri) me­sia­cov, pri­čom na zá­kla­de je­ho žia­dos­ti zo dňa 17.12.2012 mu bol k 20.12.2012 od­pus­te­ný zvy­šok tres­tu,

pre­to­že ten­to sku­tok nie je tres­tným či­nom a nie je dô­vod na pos­tú­pe­nie ve­ci.

           

                                                    O d ô v o d n e n i e

 Dňa 09.072013 bo­la Ok­res­né­mu sú­du Bra­tis­la­va I do­ru­če­ná ob­ža­lo­ba na ob­vi­ne­né­ho R O pre pre­čin ma­re­nia vý­ko­nu úrad­né­ho roz­hod­nu­tia pod­ľa § 348 od­sek 1 pís­me­no d/ Tres­tné­ho zá­ko­na na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia.

 Sa­mo­sud­ca po prez­re­tí ob­ža­lo­by z hľa­dísk pred­pok­la­da­ných v § 238 od­sek 1 Tres­tné­ho po­riad­ku a nás­led­nom pres­kú­ma­ní ob­ža­lo­by a prís­luš­né­ho na vec sa vzťa­hu­jú­ce­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu v sú­la­de s ná­ve­tím § 241 od­sek 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, dos­pel k zá­ve­ru, že sku­tok, kto­rý je ob­vi­ne­né­mu kla­de­ný za vi­nu, nie je tres­tným či­nom, pri­čom sú­čas­ne nie je ani da­ný dô­vod na pos­tú­pe­nie ve­ci, čo od­ôvod­ňu­je roz­hod­nu­tie pod­ľa § 241 od­sek 1 pís­me­no c/ Tres­tné­ho po­riad­ku z dô­vo­du pod­ľa § 215 od­sek 1 pís­me­no b/ Tres­tné­ho po­riad­ku.

 Pod­ľa § 241 od­sek 1 pís­me­no c/ Tres­tné­ho po­riad­ku ob­ža­lo­bu po­da­nú na sú­de pre pre­čin a zlo­čin s hor­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by nep­re­vy­šu­jú­cou osem ro­kov pres­kú­ma sa­mo­sud­ca a pod­ľa jej ob­sa­hu a ob­sa­hu spi­su tres­tné stí­ha­nie za­sta­ví, ak sú tu okol­nos­ti uve­de­né v § 215 ods. 1.

 Pod­ľa § 215 od­sek 1 pís­me­no b/ Tres­tné­ho po­riad­ku pro­ku­rá­tor za­sta­ví tres­tné stí­ha­nie, ak nie je ten­to sku­tok tres­tným či­nom a nie je dô­vod na pos­tú­pe­nie ve­ci.

 V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci sa­mo­sud­ca v rám­ci prez­re­tia ob­ža­lo­by ne­zis­til žiad­ne ta­ké sku­toč­nos­ti, kto­ré by od­ôvod­ňo­va­li zá­ver, že príp­rav­né ko­na­nie, kto­ré ob­ža­lo­be pred­chá­dza­lo, by bo­lo vy­ko­na­né spô­so­bom od­po­ru­jú­cim us­ta­no­ve­niam Tres­tné­ho po­riad­ku. V pos­tu­pe or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ne­doš­lo k žiad­nym zá­važ­ným pro­ces­ným chy­bám, ani k po­ru­še­niu prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu. So zre­te­ľom na ob­sah spi­su a za­do­vá­že­né dô­ka­zy je tak­tiež zrej­mé, že sa sku­tok stal a že ho spá­chal ob­vi­ne­ný. Vo vzťa­hu k tým­to sku­toč­nos­tiam ne­má súd žiad­ne po­chyb­nos­ti a v tom­to sme­re nie je mož­né or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní nič vy­tknúť. Av­šak pod­ľa ná­zo­ru sú­du sku­tok, kto­rý je ob­vi­ne­né­mu kla­de­ný za vi­nu, nie je mož­né práv­ne po­su­dzo­vať ako trest­ný čin – pre­čin ma­re­nia vý­ko­nu úrad­né­ho roz­hod­nu­tia pod­ľa § 348 od­sek 1 pís­me­no d/ Tres­tné­ho zá­ko­na, ako ani iný trest­ný čin uve­de­ný v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na.

 Pod­ľa § 8 Tres­tné­ho zá­ko­na trest­ný čin je proti­práv­ny čin, kto­ré­ho zna­ky sú uve­de­né v tom­to zá­ko­ne, ak ten­to zá­kon neus­ta­no­vu­je inak.

 Tres­tným či­nom mô­že byť len čin prá­vom za­ká­za­ný, ne­do­vo­le­ný a te­da proti­práv­ny, kto­ré­ho zna­ky sú uve­de­né v Tres­tnom zá­ko­ne. Proti­práv­nym či­nom je ko­na­nie ale­bo opo­me­nu­tie po­vin­né­ho ko­na­nia, kto­rým sub­jekt prá­va po­ru­šu­je prí­ka­zy ale­bo zá­ka­zy us­ta­no­ve­né plat­ným prá­vom. Ide te­da o ko­na­nie prá­vom rep­ro­bo­va­né.

 Pod­ľa § 348 od­sek 1 pís­me­no d/ Tres­tné­ho zá­ko­na kto ma­rí ale­bo pod­stat­ne sťa­žu­je vý­kon roz­hod­nu­tia sú­du ale­bo iné­ho or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci tým, že vy­ko­ná­va čin­nosť, na kto­rú sa vzťa­hu­je roz­hod­nu­tie sú­du ale­bo iné­ho štát­ne­ho or­gá­nu o zá­ka­ze čin­nos­ti, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy až na dva ro­ky.

 V pred­met­nej tres­tnej ve­ci sa zá­ver o napl­ne­ní všet­kých zá­kon­ných zna­kov sú­de­né­ho pre­či­nu mu­sí ne­vyh­nut­ne opie­rať o dôs­led­né práv­ne po­sú­de­nie ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho z to­ho hľa­dis­ka, či z je­ho stra­ny doš­lo k vy­ko­ná­va­niu ta­kej čin­nos­ti, na kto­rú sa vzťa­hu­je zá­kaz čin­nos­ti ulo­že­ný ob­vi­ne­né­mu roz­hod­nu­tím štát­ne­ho or­gá­nu a či vy­ko­ná­va­nie ta­kej­to čin­nos­ti ne­bo­lo v kon­krét­nom prí­pa­de práv­nym po­riad­kom do­vo­le­né, te­da, či z je­ho stra­ny doš­lo k napl­ne­niu zna­ku proti­práv­nos­ti ako con­di­tio si­ne qua non (ne­vyh­nut­ná pod­mien­ka) pred­pok­la­da­ná v § 8 Tres­tné­ho zá­ko­na.

 Pri po­sú­de­ní otáz­ky proti­práv­nos­ti /a okol­nos­tí vy­lu­ču­jú­cich proti­práv­nosť/ je aj pri pre­či­ne ma­re­nia vý­ko­nu úrad­né­ho roz­hod­nu­tia pod­ľa § 348 od­sek 1 pís­me­no d/ Tres­tné­ho zá­ko­na, rov­na­ko ako pri väč­ši­ne iných tres­tných či­noch, vy­chá­dzať z us­ta­no­ve­ní mi­mo – tres­tných práv­nych pred­pi­sov, na­koľ­ko cez us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na ne­mož­no mať tú­to otáz­ku dôs­led­ne a kom­plexne vy­rie­še­nú.

 V da­nom prí­pa­de je ob­vi­ne­né­mu R O kla­de­né za vi­nu v pod­sta­te to, že na­priek ulo­že­nej san­kcii zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá, vy­ko­ná­val v dňoch 13.12.2012 až 19.12.2013 prak­tic­ký vý­cvik vo ve­de­ní mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la v autoš­ko­le.

 Ob­vi­ne­ný R O sa v rám­ci svo­jej vý­po­ve­de v príp­rav­nom ko­na­ná ku skut­ku priz­nal a svoj čin oľu­to­val, pri­čom ďa­lej uvie­dol, že k ne­mu doš­lo z ne­po­cho­pe­nia, na­koľ­ko pri ulo­že­ní tres­tu to po­cho­pil tak, že mu bu­de auto­ma­tic­ky po po­lo­vi­ci zvy­šok od­pus­te­ný, pri­čom v ča­se vý­cvi­ku v autoš­ko­le sa dom­nie­val, že už zá­kaz ulo­že­ný ne­má.

 Sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný vy­ko­ná­val vý­cvik vo ve­de­ní mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la v in­kri­mi­no­va­nom ob­do­bí potvr­dil vo svo­jej vý­po­ve­di z príp­rav­né­ho ko­na­nia aj sve­dok M F, ma­ji­teľ autoš­ko­ly.

 Je ne­po­chyb­né, že ob­vi­ne­né­mu R O bol roz­hod­nu­tím Ok­res­né­ho dop­rav­né­ho in­špek­to­rá­tu Ok­res­né­ho ria­di­teľ­stva Po­li­caj­né­ho zbo­ru Bra­tis­la­va III ok­rem iné­ho ulo­že­ný aj zá­kaz čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá na do­bu 24 (dvad­sať­šty­ri) me­sia­cov, kto­rý za­čal ply­núť odo dňa na­do­bud­nu­tia prá­vop­lat­nos­ti toh­to roz­hod­nu­tia, t. j. od 27.04.2011. Vo všeo­bec­nos­ti mož­no kon­šta­to­vať, že ak te­da ob­vi­ne­ný vie­dol mo­to­ro­vé vo­zid­lo, vy­ko­ná­val čin­nosť, kto­rá mu bo­la na zá­kla­de uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia za­ká­za­ná. V tom­to kon­krét­nom prí­pa­de však neš­lo o čin­nosť proti­práv­nu.

 Zá­kaz čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá to­tiž ne­mož­no vzťa­ho­vať aj na vý­cvik vo ve­de­ní mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la v autoš­ko­le, kto­rý ob­vi­ne­ný vy­ko­ná­val v uve­de­ných dňoch, na­koľ­ko práv­ny po­ria­dok čin­nosť spo­čí­va­jú­cu vo ve­de­ní mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la po­čas vý­cvi­ku v autoš­ko­le do­vo­ľu­je bez oh­ľa­du na to, či bol roz­hod­nu­tím sú­du ale­bo správ­ne­ho or­gá­nu zá­kaz ta­kej­to čin­nos­ti ulo­že­ný. Prak­tic­ký vý­cvik vo ve­de­ní mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la je te­da čin­nos­ťou, na kto­rú sa vzťa­hu­je práv­nym pred­pi­som up­ra­ve­ná vý­nim­ka zo zá­ka­zu čin­nos­ti ulo­že­né­ho roz­hod­nu­tím sú­du ale­bo iné­ho štát­ne­ho or­gá­nu. Vý­cvik je len jed­ným z ne­vyh­nut­ných pred­pok­la­dov pre ude­le­nie vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia na vy­ko­ná­va­nie čin­nos­ti spo­čí­va­jú­cej vo ve­de­ní mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la a vzhľa­dom na úp­ra­vu ob­siah­nu­tú v oso­bit­ných pred­pi­soch ju ako ta­kú ne­mož­no po­va­žo­vať za za­ká­za­nú na zá­kla­de zá­ko­na ale­bo na zá­kla­de roz­hod­nu­tia sú­du ale­bo iné­ho štát­ne­ho or­gá­nu, nao­pak ide o čin­nosť v zmys­le všeo­bec­ne zá­väz­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su do­vo­le­nú.

 Ten­to zá­ver mož­no oprieť o via­ce­ré us­ta­no­ve­nia oso­bit­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su. V zmys­le § 4 od­sek 2 pís­me­no a/ zá­ko­na č. 8/2009 Z. z. o ces­tnej pre­máv­ke a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o ces­tnej pre­máv­ke“) vo­dič nes­mie viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lo bez prís­luš­né­ho vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia, v ča­se je­ho od­ob­ra­tia ale­bo po­čas za­dr­ža­nia vo­dič­ské­ho preu­ka­zu; to nep­la­tí, ak sa učí viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lo v autoš­ko­le, pod­ro­bu­je sa skúš­ke z ve­de­nia mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ale­bo má po­vo­le­nú jaz­du pod­ľa § 70 ods. 4 a § 71 ods. 2. Z hľa­dis­ka zá­ve­ru o vi­ne (vy­chá­dza­jú­ce­ho ok­rem iné­ho z dôs­led­né­ho vy­rie­še­nia otáz­ky proti­práv­nos­ti) je mož­né ana­lo­gic­ky (na­koľ­ko ana­ló­gia v pros­pech pá­cha­te­ľa je v rám­ci hmot­nop­ráv­nych us­ta­no­ve­ní tres­tné­ho prá­va prí­pus­tná a v tom­to sme­re je mož­né /pot­reb­né/ pri­pus­tiť aj ana­ló­giu v rám­ci us­ta­no­ve­ní iných práv­nych pred­pi­sov, po­kiaľ ma­jú vý­znam pre otáz­ku vi­ny a vy­vo­dzo­va­nia tres­tnej zod­po­ved­nos­ti) za vý­nim­ku zo zá­ka­zu viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lo po­va­žo­vať aj čin­nosť spo­čí­va­jú­cu vo vý­uč­be ve­de­nia mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la v autoš­ko­le v prí­pa­de, že mu bol ulo­že­ný zá­kaz čin­nos­ti roz­hod­nu­tím sú­du ale­bo iné­ho štát­ne­ho or­gá­nu.

 Vo svo­jej pod­sta­te to­tiž nie je roz­diel me­dzi zá­ka­zom čin­nos­ti na zá­kla­de roz­hod­nu­tia o od­ob­ra­tí vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia v zmys­le § 92 od­sek 4 zá­ko­na o ces­tnej pre­máv­ke (v zmys­le kto­ré­ho sa roz­hod­nu­tím o od­ob­ra­tí ale­bo ob­me­dze­ní roz­sa­hu vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia je­ho dr­ži­te­ľo­vi po­čas od­ob­ra­tia ale­bo ob­me­dzenia roz­sa­hu vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia za­ka­zu­je viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lo až do ča­su je­ho vrá­te­nia; ak ide o ob­me­dzenie roz­sa­hu vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia, za­ka­zu­je sa mu viesť len mo­to­ro­vé vo­zid­lo tej sku­pi­ny vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia, kto­ré­ho roz­sah je ob­me­dze­ný), kto­rý zá­kaz čin­nos­ti sa na vý­cvik vo ve­de­ní mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la v zmys­le § 4 od­sek 2 pís­me­no a/ zá­ko­na o ces­tnej pre­máv­ke nev­zťa­hu­je, a roz­hod­nu­tím sú­du ale­bo iné­ho štát­ne­ho or­gá­nu o zá­ka­ze čin­nos­ti (v da­nej ve­ci roz­hod­nu­tím o zá­ka­ze čin­nos­ti vy­da­ným na zá­kla­de § 22 od­sek 2 pís­me­no a/ zá­ko­na č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov). Nie je mož­né ak­cep­to­vať a pri­pus­tiť ta­ký zá­ver, aby sa v prí­pa­de roz­hod­nu­tia o od­ob­ra­tí vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia, kto­rým sa uk­la­dá zá­kaz čin­nos­ti spo­čí­va­jú­ci v zá­ka­ze ve­de­nia mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la (§ 92 od­sek 4 zá­ko­na o ces­tnej pre­máv­ke) a kto­ré je ta­kis­to roz­hod­nu­tím pred­pok­la­da­ným v § 348 od­sek 1 pís­me­no d/ Tres­tné­ho zá­ko­na, vý­nim­ka up­ra­ve­ná v § 4 od­sek 2 pís­me­no a/ zá­ko­na o ces­tnej pre­máv­ke vzťa­ho­va­la a v prí­pa­de iné­ho roz­hod­nu­tia rov­na­ké­ho cha­rak­te­ru, ta­ká­to vý­nim­ka ne­bo­la prí­pus­tná. Ta­ký­to zá­ver by bol v roz­po­re s po­žia­dav­kou na pred­ví­da­teľ­nosť prá­va a prin­cí­pom práv­nej is­to­ty.

 V tých­to in­ten­ciách je mož­né vy­chá­dzať aj z us­ta­no­ve­nia § 77 od­sek 1 zá­ko­na o ces­tnej pre­máv­ke up­ra­vu­jú­ce­ho pod­mien­ky na ude­le­nie vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia. Pod pís­me­nom f/, pís­me­nom h/, pís­me­no k/ a pís­me­no l/ ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia sú zá­ko­nom sta­no­ve­né tie­to pod­mien­ky na ude­le­nie vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia:

-          pod­ro­be­nie sa príp­ra­ve na ve­de­nie mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la v autoš­ko­le, ak ten­to zá­kon neus­ta­no­vu­je inak (pís­me­no f/),

-          neexis­ten­cia sú­dom ale­bo iným prís­luš­ným or­gá­nom Slo­ven­skej re­pub­li­ky ulo­že­né­ho zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lo (pís­me­no h/),

-          žia­da­teľ ne­má za­dr­ža­ný vo­dič­ský preu­kaz (pís­me­no k/),

-          žia­da­teľ ne­má od­ob­ra­té vo­dič­ské op­ráv­ne­nie (pís­me­no l/).

 Z tak­to sú­bež­ne sta­no­ve­ných pr­vých dvoch pod­mie­nok /pop­ri iných pod­mien­kach up­ra­ve­ných v ci­to­va­nom us­ta­no­ve­ní/ je mož­né lo­gic­ky dos­pieť k zá­ve­ru,  že zá­kaz čin­nos­ti ulo­že­ný roz­hod­nu­tím sú­du ale­bo iné­ho or­gá­nu Slo­ven­skej re­pub­li­ky má vý­znam len z hľa­dis­ka ude­le­nia/neu­de­le­nia vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia a nie z hľa­dis­ka vy­ko­ná­va­nia vý­cvi­ku – príp­ra­ve na ve­de­nie mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la. Di­kcia ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia te­da sú­dom ale­bo iným or­gá­nom ulo­že­ný zá­kaz čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá vzťa­hu­je vý­luč­ne len na ne­mož­nosť ude­le­nia vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia, a to aj v prí­pa­de, že by žia­da­teľ inak spl­nil všet­ky os­tat­né zá­ko­nom pred­pok­la­da­né pod­mien­ky vrá­ta­ne ab­sol­vo­va­nia príp­ra­vy na ve­de­nie mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la.

 Ok­rem to­ho sku­toč­nosť, že zá­ko­no­dar­ca pod­mien­ky na ude­le­nie vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia uve­de­né pod pís­me­na­mi k/ a l/, kto­rých neexis­ten­cia neb­rá­ni vy­ko­ná­va­niu vý­cvi­ku vo ve­de­ní mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, pos­ta­vil na rov­na­kú úro­veň ako pod­mien­ku uve­de­nú pod pís­me­no h/, od­ôvod­ňu­je vy­ššie uve­de­ný zá­ver, že na ve­de­nie mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la po­čas vý­cvi­ku v autoš­ko­le sa nev­zťa­hu­je ani zá­kaz čin­nos­ti ulo­že­ný súd­nym roz­hod­nu­tím, resp. roz­hod­nu­tím iné­ho štát­ne­ho or­gá­nu.

 V tej­to sú­vis­los­ti ne­mož­no opo­me­núť tú sku­toč­nosť, že sú­čas­ná práv­na úp­ra­va ne­vy­ža­du­je spl­ne­nie pod­mie­nok pre pri­ja­tie do vý­cvi­ku tak, ako to bo­lo za plat­nos­ti a účin­nos­ti vy­hláš­ky Mi­nis­ter­stva dop­ra­vy, pôšt a te­le­ko­mu­ni­ká­cií Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 95/1997 Z. z. o vý­cvi­ku žia­da­te­ľov o vo­dič­ské op­ráv­ne­nie, o doš­ko­ľo­va­com kur­ze dr­ži­te­ľov vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia, o vý­cvi­ku žia­da­te­ľov o inštruk­tor­ské op­ráv­ne­nie a o doš­ko­ľo­va­com kur­ze inštruk­to­rov (ďa­lej len „vy­hláš­ka č. 95/1997 Z. z.“), kto­rá vo svo­jom us­ta­no­ve­ní § 3 od­sek 1 pís­me­no b/ po­ža­do­va­la spl­ne­nie pod­mien­ky bez­úhon­nos­ti ako jed­nej z pod­mie­nok pre pri­ja­tie do vý­cvi­ku, pri­čom v § 3 od­sek 2 tej­to vy­hláš­ky bo­lo us­ta­no­ve­né, že za bez­úhon­né­ho sa po­va­žu­je ten, kto ne­má sú­dom ale­bo dop­rav­ným in­špek­to­rá­tom ulo­že­ný zá­kaz viesť vo­zid­lá, ale­bo ten, ko­mu ne­bo­lo roz­hod­nu­tím dop­rav­né­ho in­špek­to­rá­tu od­ob­ra­té vo­dič­ské op­ráv­ne­nie ale­bo za­dr­ža­ný vo­dič­ský preu­kaz. Žia­da­teľ o vo­dič­ské op­ráv­ne­nie preu­ka­zu­je bez­úhon­nosť pí­som­nou sprá­vou z dop­rav­ných evi­den­cií. Uve­de­ná vy­hláš­ka bo­la zru­še­ná zá­ko­nom č. 93/2005 Z. z. o autoš­ko­lách a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov bez to­ho, aby bo­la ob­dob­ná práv­na úp­ra­va prev­za­tá do toh­to ale­bo iné­ho zá­ko­na, prí­pad­ne iné­ho všeo­bec­ne zá­väz­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su.

 Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že sú­čas­ný práv­ny stav žia­da­te­ľo­vi o vo­dič­ské op­ráv­ne­nie nes­ta­no­vu­je po­vin­nosť preu­ka­zo­vať bez­úhon­nosť vo vy­ššie uve­de­nom zmys­le (te­da tak, ako to up­ra­vo­va­la vy­hláš­ka č. 95/1997 Z. z.). V opač­nom prí­pa­de by sa sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­né­mu R O bol roz­hod­nu­tím Ok­res­né­ho ria­di­teľ­stva PZ Bra­tis­la­va III, Ok­res­né­ho dop­rav­né­ho in­špek­to­rá­tu, ulo­že­ný zá­kaz čin­nos­ti, zis­ti­la skôr, ako by bol pri­ja­tý do vý­cvi­ku, v čo­ho dôs­led­ku by v prí­pa­de, že by vy­ko­ná­va­nie vý­cvi­ku bo­lo na zá­kla­de ta­ké­ho­to roz­hod­nu­tia po­va­žo­va­né za proti­práv­ne, ne­vyh­nut­ne mu­se­lo viesť k to­mu, že by mu vý­cvik ne­bol po­vo­le­ný, resp. umož­ne­ný. Ab­sen­cia ta­kej­to úp­ra­vy však na ta­ký­to zá­ver ne­dá­va žia­den dô­vod.

 Nao­pak, zru­še­nie vy­ššie uve­de­nej vy­hláš­ky bez nás­led­nej ob­dob­nej úp­ra­vy pod­mie­nok pre pri­ja­tie do vý­cvi­ku bo­lo ve­de­né zá­me­rom, aby sa ne­pos­ti­ho­val sa­mot­ný vý­cvik v autoš­ko­le, resp. aby sa ta­ké­mu­to vý­cvi­ku nes­ta­no­vo­va­li iné ako ne­vyh­nut­né pre­káž­ky, čo sa ok­rem iné­ho pre­mie­tlo do už spo­me­nu­tej úp­ra­vy § 4 od­sek 2 pís­me­no a/ zá­ko­na o ces­tnej pre­máv­ke, resp. aj do § 77 od­sek 1 toh­to zá­ko­na, kde zá­kaz čin­nos­ti ulo­že­ný sú­dom ale­bo iným štát­nym or­gá­nom má za nás­le­dok neu­de­le­nie vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia.

 Z po­va­hy a úče­lu vý­cvi­ku vo ve­de­ní mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la je to­tiž zrej­mé, že nej­de o čin­nosť, kto­rá by vy­ka­zo­va­la zna­ky čin­nos­ti a jej ne­bez­peč­nos­ti v tom zmys­le, že by sa na ňu mal vzťa­ho­vať aký­koľ­vek zá­kaz čin­nos­ti. Vý­cvik vo ve­de­ní mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la sa vy­ko­ná­va za prí­tom­nos­ti a pod doh­ľa­dom inštruk­to­ra, pri­čom v zmys­le § 13 od­sek 1 vy­hláš­ky Mi­nis­ter­stva dop­ra­vy, pôšt a te­le­ko­mu­ni­ká­cií Slo­ven­skej re­pub­li­ky čís­lo 349/2005 Z. z., kto­rou sa vy­ko­ná­va zá­kon č. 93/2005 Z. z. o autoš­ko­lách a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní vy­hláš­ky č. 259/2012 vý­cvik v ces­tnej pre­máv­ke mož­no za­čať až po ab­sol­vo­va­ní vý­uč­by teórie ve­de­nia vo­zi­diel a zá­sad bez­peč­nej jaz­dy a naj­me­nej po­lo­vi­ce vý­uč­by pra­vi­diel ces­tnej pre­máv­ky, ak účas­tník kur­zu po vý­cvi­ku na tre­na­žé­ri ale­bo na autoc­vi­čis­ku preu­ká­že, že má zá­klad­né zruč­nos­ti pot­reb­né na ov­lá­da­nie vo­zid­la.

 S pou­ka­zom na uve­de­né je mož­né bez akých­koľ­vek ro­zum­ných po­chyb­nos­tí po­va­žo­vať ve­de­nie mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la po­čas vý­uč­by v autoš­ko­le za prá­vom ap­ro­bo­va­né aj v prí­pa­de, že účas­tní­ko­vi ta­kej­to vý­uč­by, resp. vý­cvi­ku bol v súd­nom ale­bo správ­nom ko­na­ní ulo­že­ný zá­kaz čin­nos­ti. Ob­vi­ne­ný te­da vy­ko­ná­val čin­nosť, kto­rá mu bo­la inak roz­hod­nu­tím štát­ne­ho or­gá­nu za­ká­za­ná, av­šak v kon­krét­nom prí­pa­de bol na jej vy­ko­ná­va­nie op­ráv­ne­ný pod­ľa us­ta­no­ve­ní oso­bit­né­ho pred­pi­su. Mož­no uza­vrieť, že ob­vi­ne­ný čin­nos­ťou - ko­na­ním, kto­ré mu je kla­de­né za vi­nu, reali­zo­val a vy­ko­ná­val svo­je prá­vo vy­plý­va­jú­ce mu zo všeo­bec­ne zá­väz­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su tak, ako to pred­pok­la­dá okol­nosť vy­lu­ču­jú­ca proti­práv­nosť up­ra­ve­ná v 28 od­sek 1 Tres­tné­ho zá­ko­na.

 Na tom­to zá­kla­de pre­to sku­tok, kto­rý je ob­vi­ne­né­mu kla­de­ný za vi­nu, ne­mož­no po­va­žo­vať za proti­práv­ny čin, a te­da ani za čin trest­ný.

 So zre­te­ľom na uve­de­né, ža­lo­va­ný sku­tok ne­napĺňa zna­ky tres­tné­ho či­nu v pr­vom ra­de po strán­ke for­mál­nej (proti­práv­nosť či­nu je zna­kom for­mál­nym). Av­šak aj v prí­pa­de, že by práv­na úp­ra­va bo­la kon­ci­po­va­ná od­liš­ne a ve­de­nie mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la po­čas vý­cvi­ku v autoš­ko­le by napĺňa­lo všet­ky for­mál­ne zna­ky pre­či­nu ma­re­nia vý­ko­nu úrad­né­ho roz­hod­nu­tia pod­ľa § 348 od­sek 1 pís­me­no d/ Tres­tné­ho zá­ko­na, ne­bo­lo by mož­né ža­lo­va­ný sku­tok po­va­žo­vať za trest­ný čin po strán­ke ma­te­riál­nej, na­koľ­ko je­ho zá­važ­nosť by ne­do­sa­ho­va­la Tres­tným zá­ko­nom pred­pok­la­da­ný stu­peň  up­ra­ve­ný v § 10 od­sek 2 Tres­tné­ho zá­ko­na.

 Pod­ľa § 10 od­sek 2 Tres­tné­ho zá­ko­na nej­de o pre­čin, ak vzhľa­dom na spô­sob vy­ko­na­nia či­nu a je­ho nás­led­ky, okol­nos­ti, za kto­rých bol čin spá­cha­ný, mie­ru za­vi­ne­nia a poh­nút­ku pá­cha­te­ľa je je­ho zá­važ­nosť ne­patr­ná.

 V ci­to­va­nom us­ta­no­ve­ní sú expli­cit­ne up­ra­ve­né kri­té­ria, pros­tred­níc­tvom kto­rých sa ur­ču­je kon­krét­ny stu­peň zá­važ­nos­ti pre­či­nu. Op­ro­ti pred­chá­dza­jú­cej práv­nej úp­ra­ve v Tres­tnom zá­ko­ne č. 140/1961 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, kon­krét­ne v je­ho us­ta­no­ve­ní § 3 od­sek 4, me­dzi tie­to kri­té­ria ne­pat­rí vý­znam chrá­ne­né­ho zá­uj­mu, kto­rý bol či­nom dot­knu­tý a oso­ba pá­cha­te­ľa. V tom­to kon­texte pre­to pri ur­čo­va­ní kon­krét­ne­ho stup­ňa zá­važ­nos­ti pri pre­či­noch ne­mož­no vy­chá­dzať z oso­by pá­cha­te­ľa tak, ako je to pri pod­mie­neč­nom za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia z hľa­dis­ka spl­ne­nia pod­mien­ky uve­de­nej v § 216 od­sek 1 pís­me­no c/ Tres­tné­ho po­riad­ku. V tom­to sme­re pre­to nie je dô­vod skú­mať a zoh­ľad­ňo­vať sku­toč­nos­ti, o kto­ré sa opie­ra uz­ne­se­nie Ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 04. jú­na 2013, č. k. XV/2 Pz 48/13-6, kto­rým v pre­jed­ná­va­nej tres­tnej ve­ci bo­lo roz­hod­nu­té, že uz­ne­se­ním pro­ku­rá­to­ra Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va I sp. Zn. 3 Pv 134/13 z 27. feb­ruára 2013, kto­rým pod­ľa § 216 od­sek 1 Tres­tné­ho po­riad­ku pod­mie­neč­ne za­sta­vil tres­tné stí­ha­nie ob­vi­ne­né­ho R O pre pre­čin ma­re­nia úrad­né­ho roz­hod­nu­tia pod­ľa § 348 od­sek 1 pís­me­no d/ Tres­tné­ho zá­ko­na a zá­ro­veň pod­ľa § 216 od­sek 2 Tres­tné­ho po­riad­ku ur­čil ob­vi­ne­né­mu Ró­ber­to­vi Os­trov­ské­mu skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní 18 (osem­násť) me­sia­cov, bol po­ru­še­ný zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 216 od­sek 1 pís­me­no c/ Tres­tné­ho po­riad­ku a v ko­na­ní, kto­ré mu pred­chá­dza­lo aj v us­ta­no­ve­ní § 2 od­sek 10 a § 2 od­sek 12 Tres­tné­ho po­riad­ku v pros­pech ob­vi­ne­né­ho R O a sú­čas­ne kto­rým pred­met­né uz­ne­se­nie zru­šil a pro­ku­rá­to­ro­vi Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va I pri­ká­zal, aby vo ve­ci zno­vu ko­nal a roz­ho­dol.

 Pre ur­če­nie stup­ňa zá­važ­nos­ti je mož­né vy­chá­dzať iba a vý­luč­ne z taxatív­ne sta­no­ve­ných kri­té­rií up­ra­ve­ných v § 10 od­sek 2 Tres­tné­ho zá­ko­na. V da­nom prí­pa­de pre­to sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný vie­dol mo­to­ro­vé vo­zid­lo iba po­čas vý­cvi­ku v autoš­ko­le v prí­tom­nos­ti a pod doh­ľa­dom inštruk­to­ra v úmys­le zís­kať vo­dič­ské op­ráv­ne­nie (poh­nút­ka) v spo­je­ní s po­da­ním žia­dos­ti  o od­pus­te­nie zvyš­ku tres­tu ulo­že­né­ho zá­ka­zu čin­nos­ti eš­te po­čas vy­ko­ná­va­nia vý­cvi­ku vo ve­de­ní mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, kto­rej bo­lo zo stra­ny prís­luš­né­ho or­gá­nu vy­ho­ve­né a od zvyš­ku toh­to tres­tu upus­te­né ku dňu 20.12.2012, pri­hlia­da­júc aj na mie­ru za­vi­ne­nia a spô­so­be­ný nás­le­dok, by vo svo­jom súhr­ne neo­dô­vod­ňo­va­li zá­ver o ta­kom stup­ni zá­važ­nos­ti pre­či­nu, kto­rý pred­pok­la­dá § 10 od­sek 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, te­da vy­ššie­ho než ne­patr­né­ho stup­ňa.

 Aj z toh­to hľa­dis­ka by pre­to v da­nej tres­tnej ve­ci ne­moh­lo ísť o trest­ný čin ma­re­nia vý­ko­nu úrad­né­ho roz­hod­nu­tia pod­ľa § 348 od­sek 1 pís­me­no d/ Tres­tné­ho zá­ko­na pre ab­sen­ciu exis­ten­cie je­ho ma­te­riál­nej strán­ky.

 Súd ale opä­tov­ne zdô­raz­ňu­je, že pod­ľa je­ho ná­zo­ru sku­tok, kto­rý sa ob­vi­ne­né­mu kla­die za vi­nu, nie je uve­de­ným tres­tným či­nom pre nespl­ne­nie všet­kých je­ho for­mál­nych zna­kov z dô­vo­dov uve­de­ných na inom mies­te od­ôvod­ne­nia toh­to uz­ne­se­nia.

 Rov­na­ko po pres­kú­ma­ní ve­ci ne­bo­lo zo stra­ny sú­du zis­te­né, že by ža­lo­va­ný sku­tok bo­lo mož­né pod­ra­diť pod inú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu uve­de­nú v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, ako ani dô­vod na pos­tú­pe­nie ve­ci na pre­jed­na­nie pries­tup­ku, správ­ne­ho de­lik­tu, prí­pad­ne kár­ne­ho ale­bo dis­cip­li­nár­ne­ho pre­vi­ne­nia.

 Vzhľa­dom na sku­toč­nosť, že v da­nej ve­ci ide o práv­ne po­sú­de­nie skut­ku z to­ho hľa­dis­ka, či je ale­bo nie je sku­tok tres­tným či­nom, kto­ré­ho všet­ky okol­nos­ti spá­chania bo­li riad­ne a ná­le­ži­te zis­te­né, a te­da práv­ne po­sú­de­nie ža­lo­va­né­ho skut­ku nie je zá­vis­lé od skut­ko­vých okol­nos­tí, kto­ré by moh­li byť pred­me­tom do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, súd po­va­žo­val pos­tup pod­ľa § 241 od­sek 1 pís­me­no c/ Tres­tné­ho po­riad­ku z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 215 od­sek 1 pís­me­no b/ Tres­tné­ho po­riad­ku, za pl­ne od­ôvod­ne­ný a pro­ces­ne správ­ny.

 S pou­ka­zom na všet­ky uve­de­né sku­toč­nos­ti, ci­to­va­né zá­kon­né us­ta­no­ve­nia a práv­ne úva­hy, súd roz­ho­dol tak, ako je to uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia.

 Pou­če­nie:     Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu je prí­pus­tná sťaž­nosť, kto­rá sa po­dá­va v le­ho­te troch dní odo dňa je­ho ozná­me­nia ces­tou pod­pí­sa­né­ho sú­du na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve. Sťaž­nosť má od­klad­ný úči­nok.

 

V Bra­tis­la­ve, dňa 03. sep­tem­bra 2013

                                                          

                                                                      

                                                                                  Mgr. Mi­chal Ka­čá­ni

                                                                                          sa­mo­sud­ca

 

 

 

Diskusia