Konzumácia jedla v podniku bez zaplatenia nie je trestný čin krádeže

 

Práv­na ve­ta:

 

Ob­jed­na­ný to­var v pod­ni­ku je zá­kaz­ní­ko­vi pos­kyt­nu­tý za­mes­tnan­com pod­ni­ku dob­ro­voľ­ne, pri­čom za­mes­tna­nec pod­ni­ku ko­ná v omy­le oh­ľad­ne za­pla­te­nia ce­ny zo stra­ny zá­kaz­ní­ka. Prev­za­tie ob­jed­na­né­ho to­va­ru v pod­ni­ku zá­kaz­ní­kom (pá­cha­te­ľom) na zá­kla­de je­ho dob­ro­voľ­né­ho pos­kyt­nu­tia ne­mô­že napĺňať ob­sah poj­mu „zmoc­ne­nie“ v zmys­le zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu krá­de­že. Po­va­ha slu­žieb pos­ky­to­va­ných v ob­dob­ných pod­ni­koch (po­hos­tin­ské pre­vádz­ky a im ob­dob­né pre­vádz­ky) je lo­gic­ky za­lo­že­ná na tom, že za­mes­tna­nec pod­ni­ku po ob­jed­na­ní služ­by a to­va­ru zá­kaz­ní­kom vy­chá­dza z pred­pok­la­du, že za ten­to to­var a služ­bu je zá­kaz­ník schop­ný za­pla­tiť a že z je­ho stra­ny aj k za­pla­te­niu prís­luš­nej ce­ny dôj­de. Ak to­mu tak nie je, ide o uve­de­nie do omy­lu v tej­to otáz­ke, a to bez oh­ľa­du na to, či sa zá­kaz­ník vý­slov­ne k otáz­ke za­pla­te­nia ce­ny vy­jad­rí, ale­bo nie, t. j. či za­mes­tna­nec pod­ni­ku ko­ná v omy­le už len v dôs­led­ku sa­mot­né­ho ob­jed­na­nia si to­va­ru a služ­by.

 

Poz­nám­ka k pred­kla­da­né­mu roz­hod­nu­tiu (autor poz­nám­ky JUDr. Pe­ter Šam­ko)

 S pub­li­ko­va­ným roz­hod­nu­tím sa mož­no v zá­sa­de sto­tož­niť. Pri tres­tnom či­ne pod­vo­du nie­ke­dy pos­ta­čí iba kon­klu­den­tné ko­na­nie pá­cha­te­ľa (ml­ča­nie), ale len ml­ča­nie (ne­vys­vet­le­nie omy­lu, za­ta­je­nie sku­toč­nos­tí) mô­že za­kla­dať pod­vod iba vte­dy, keď ko­na­jú­ci mal po­vin­nosť ho­vo­riť, a to vzhľa­dom naj­mä na zvyk­los­ti v po­dob­ných si­tuáciách ale­bo na zá­sa­dy poc­ti­vé­ho sty­ku. Nap­rík­lad je zvyk­los­ťou, že per­so­nál v reš­tau­rá­ciách vop­red ne­zis­ťu­je sol­ven­tnosť zá­kaz­ní­ka, kto­rý si ob­jed­nal jed­lo, ale pred­pok­la­dá, že zá­kaz­ník má dos­ta­toč­né fi­nan­čné pros­tried­ky na je­ho úh­ra­du. V prí­pa­de, že sa nes­kôr – po kon­zu­má­cii jed­la zis­tí, že zá­kaz­ník ne­má žiad­ne fi­nan­čné pros­tried­ky a ko­nal v úmys­le vy­užiť služ­by reš­tau­rá­cie bez za­pla­te­nia, iš­lo by o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­vo­du (ak by ško­da do­siah­la ma­lú ško­du s tým, že obo­ha­te­ním by bo­la kon­zu­má­cia jed­la; ob­dob­ný zá­ver vy­plý­va aj tzv. pred­mní­chov­skej ju­di­ka­tú­ry nap­rík­lad č. 2975/1927).

 Zhod­né to bu­de aj v prí­pa­doch, keď sa pá­cha­teľ uby­tu­je v ho­te­loch (čas­to aj pod fa­loš­nou iden­ti­tou), vy­uží­va ho­te­lo­vé služ­by a nás­led­ne za ne ne­zap­la­tí, a z ho­te­la od­íde. Ju­di­ka­tú­ra uvá­dza nap­rík­lad aj prí­pad, v kto­rom bo­lo za trest­ný čin pod­vo­du po­va­žo­va­né ko­na­nie pá­cha­te­ľa, kto­rý ces­to­val vla­kom bez za­pla­te­nia, t. j. skra­co­val tr­žby že­lez­ni­ci (R 46/1981).

 Uve­de­né prí­pa­dy ma­jú spo­loč­né to, že pá­cha­teľ v nich neu­vá­dza inú oso­bu do omy­lu, ale „vy­uží­va jej om­yl“, t. j. oso­ba vy­ko­ná­va­jú­ca ma­jet­ko­vé dis­po­zí­cie je v dôs­led­ku ml­ča­nia pá­cha­te­ľa pres­ved­če­ná o tom, že sa ne­má čo­ho obá­vať, pre­to­že štan­dar­dom (zvyk­los­ťou) je ml­ča­nie nie­len na stra­ne zá­kaz­ní­ka (ten vop­red nep­reu­ka­zu­je svo­ju sol­ven­tnosť), ale aj ml­ča­nie oso­by vy­ko­ná­va­jú­cej ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu (napr. poš­ko­de­né­ho, keď sa spra­vid­la vop­red ne­vy­ža­du­je od zá­kaz­ní­ka preu­ka­zo­va­nie sol­ven­tnos­ti). Vy­uži­tím omy­lu je v tých­to prí­pa­doch prá­ve to, že pá­cha­teľ má o tých­to zvyk­los­tiach ve­do­mosť a vie, že ak by oso­ba vy­ko­ná­va­jú­ca ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu o je­ho ne­sol­ven­tnos­ti ve­de­la, ur­či­te by ju ne­vy­ko­na­la.

 Iná je si­tuácia pri kon­zu­má­cii jed­la v tzv. sa­moob­služ­ných ob­cho­doch (nap­rík­lad v pot­ra­vi­nách), kde pri kon­zu­má­cii jed­la sa mož­no do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu krá­de­že, res­pek­tí­ve tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci. Sa­moz­rej­me, v prí­pa­doch napl­ne­nia for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty bu­de ne­vyh­nut­né dôs­led­ne skú­mať aj napl­ne­nie ma­te­riál­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu, t. j. zá­važ­nos­ti v zmys­le § 10 ods. 2 Tr. zák.

 

 

 

 

č. k. 0T/183/2013

 

 

U Z N E S E N I E

 

 

            Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va I v ko­na­ní pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie Mgr. Mi­cha­lom Ka­čá­nim, v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho D M, pre pre­čin krá­de­že pod­ľa § 212 od­sek 2 pís­me­no f/ Tres­tné­ho zá­ko­na, dňa 19. no­vem­bra 2013, tak­to

 

r o z h o d o l:

 

 

Pod­ľa § 348 od­sek 1 pís­me­no a/ Tres­tné­ho po­riad­ku v spo­je­ní s § 241 od­sek 1 pís­me­no b/ Tres­tné­ho po­riad­ku sa tres­tná vec ob­vi­ne­né­ho D M, pre sku­tok spo­čí­va­jú­ci pod­ľa ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va I zo dňa 18.11.2013, č. k. 1 Pv 915/13-4 v tom, že ob­vi­ne­ný

dňa 16.11.2013 o 22.00 ho­di­ne v Bra­tis­la­ve na Du­naj­skej uli­ci čís­lo 25 v pod­ni­ku „La­nai“ si ob­jed­nal a po­žil 4 ks pi­vo Kron­ba­cher Pils 0,3 l v cel­ko­vej hod­no­te 5,20 eura a ko­lá­čik 135 g v hod­no­te 1,80 eura na­priek to­mu, že ne­mal pe­nia­ze na uh­ra­de­nie út­ra­ty a od­mie­tol za­pla­tiť po riad­nom pred­lo­že­ní pok­lad­nič­né­ho dok­la­du, čím poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti UNIM s. r. o. Bra­tis­la­va spô­so­bil ško­du v cel­ko­vej vý­ške 7,-eura, pri­čom bo­lo zis­te­né, že ob­vi­ne­ný D M dňa 14.11.2013 o 21.00 ho­di­ne v Bra­tis­la­ve v pod­ni­ku „La Pu­ti­ka“ sa do­pus­til pries­tup­ku pro­ti ma­jet­ku pod­ľa § 50 od­sek 1 zá­ko­na č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov tak, že od­mie­tol za­pla­tiť za skon­zu­mo­va­ný al­ko­hol, za čo mu bo­la Po­ho­to­vos­tnou mo­to­ri­zo­va­nou jed­not­kou Kraj­ské­ho ria­di­teľ­stva Po­li­caj­né­ho zbo­ru Bra­tis­la­va ulo­že­ná blo­ko­vá po­ku­ta vo vý­ške 30,-eura, čís­lo blo­ku 11025908, pri­čom uve­de­né roz­hod­nu­tie na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť dňa 14.11.2013,

 

p o s t u p u j e   na pre­jed­na­nie Ob­vod­né­mu úra­du v Bra­tis­la­ve,

 

pre­to­že nej­de o trest­ný čin, ale sku­tok by mo­hol byť pries­tup­kom pro­ti ma­jet­ku pod­ľa § 50 od­sek 1 zá­ko­na č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov.

 

 

O d ô v o d n e n i e

 

 

Dňa 18.11.2013 bo­la Ok­res­né­mu sú­du Bra­tis­la­va I do­ru­če­ná ob­ža­lo­ba na ob­vi­ne­né­ho D M pre pre­čin krá­de­že pod­ľa § 212 od­sek 2 pís­me­no f/ Tres­tné­ho zá­ko­na na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia, pri­čom ob­ža­lo­ba bo­la po­da­ná po vy­ko­na­ní tzv. zrý­chle­né­ho príp­rav­né­ho ko­na­nia pos­tu­pom pod­ľa § 204 od­sek 1 Tres­tné­ho po­riad­ku.

 

Súd po pres­kú­ma­ní ob­ža­lo­by a prís­luš­né­ho na vec sa vzťa­hu­jú­ce­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu, dos­pel k zá­ve­ru, že sku­tok, kto­rý je ob­vi­ne­né­mu kla­de­ný za vi­nu nie je tres­tným či­nom, ale mo­hol by byť pries­tup­kom, na kto­ré­ho pre­jed­na­nie je prís­luš­ný Ob­vod­ný úrad Bra­tis­la­va I.

 

Pod­ľa § 348 od­sek 1 pís­me­no a/ Tres­tné­ho po­riad­ku ve­ta pred bod­ko­čiar­kou ak sa ko­ná po od­ov­zda­ní oso­by sú­du pod­ľa § 204 ods. 1, sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie vy­po­ču­je ob­vi­ne­né­ho, naj­mä na okol­nos­ti za­dr­ža­nia a sku­toč­nos­ti od­ôvod­ňu­jú­ce návrh na vza­tie do väz­by, ak je po­da­ný, a pred­nos­tne, naj­nes­kôr v le­ho­te pod­ľa § 87 ods. 2, ur­čí ter­mín vy­ko­na­nia hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia spra­vid­la do pät­nás­tich pra­cov­ných dní od po­da­nia ob­ža­lo­by, ak vec ne­vy­ba­ví tres­tným roz­ka­zom ale­bo neu­ro­bí niek­to­ré z roz­hod­nu­tí pod­ľa § 241 ods. 1 písm. a) až g).

 

Pod­ľa § 241 od­sek 1 pís­me­no b/ Tres­tné­ho po­riad­ku ob­ža­lo­bu po­da­nú na sú­de pre pre­čin a zlo­čin s hor­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by nep­re­vy­šu­jú­cou osem ro­kov pres­kú­ma sa­mo­sud­ca a pod­ľa jej ob­sa­hu a ob­sa­hu spi­su pos­tú­pi vec iné­mu or­gá­nu, ak sú tu okol­nos­ti uve­de­né v § 214 ods. 1.

 

Pod­ľa § 214 od­sek 1 Tres­tné­ho po­riad­ku pro­ku­rá­tor ale­bo po­li­cajt pos­tú­pi vec iné­mu or­gá­nu, ak vý­sled­ky vy­šet­ro­va­nia ale­bo skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia preu­ka­zu­jú, že nej­de o trest­ný čin, ale ide o sku­tok, kto­rý by mo­hol byť pries­tup­kom ale­bo iným správ­nym de­lik­tom ale­bo by mo­hol byť pre­jed­na­ný v dis­cip­li­nár­nom ko­na­ní.

 

V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie zis­til, že bo­li spl­ne­né všet­ky pod­mien­ky pre pos­tup pod­ľa § 204 od­sek 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, spá­chanie skut­ku ob­vi­ne­ným bo­lo zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ná­le­ži­te ob­jas­ne­né v tom sme­re, že sa sku­tok stal a že ho spá­chal ob­vi­ne­ný D M.

 

Rov­na­ko súd ne­zis­til žiad­ne po­ru­še­nie pro­ces­ných us­ta­no­ve­ní vrá­ta­ne prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu. Vý­sluch ob­vi­ne­né­ho, poš­ko­de­né­ho a sved­ka bol vy­ko­na­ný zá­kon­ným spô­so­bom za spl­ne­nia si pou­čo­va­cej po­vin­nos­ti zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní vy­plý­va­jú­cej z prís­luš­né­ho pro­ces­né­ho pos­ta­ve­nia vy­po­čú­va­nej oso­by, pri­čom ob­vi­ne­ný po svo­jom vý­slu­chu a po tom, čo bol upo­ve­do­me­ný o dni, ča­se a mies­te preš­tu­do­va­nia spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu sa prá­va na preš­tu­do­va­nie spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu vý­slov­ne vzdal.

 

Pod­ľa ná­zo­ru sú­du však sku­tok, kto­rý je ob­vi­ne­né­mu kla­de­ný za vi­nu ne­napĺňa  zá­kon­né zna­ky pre­či­nu krá­de­že pod­ľa § 212 od­sek 2 pís­me­no f/ Tres­tné­ho zá­ko­na, pri­čom súd v ža­lo­va­nom skut­ku ne­zis­til ani žia­den iný trest­ný čin uve­de­ný v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na.

 

Ob­vi­ne­ný pri svo­jom vý­slu­chu pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie uvie­dol, že v ča­se skut­ku bol opi­tý a v bu­dúc­nos­ti sa už ta­ké­ho ko­na­nia ne­do­pus­tí. Pod vply­vom al­ko­ho­lu bol aj dňa 14.11.2013, ke­dy sa do­pus­til skut­ku práv­ne kva­li­fi­ko­va­né­ho ako pries­tu­pok pro­ti ma­jet­ku. Z vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho us­ku­toč­ne­nej v príp­rav­nom ko­na­ní vy­plý­va, že ob­vi­ne­ný sa ku skut­ku priz­nal, te­da že vy­pil pi­vo a zje­dol ko­láč, aj keď ne­mal pe­nia­ze a ve­del, že ne­zap­la­tí.

 

Z vý­po­ve­de sved­ky­ne B U vy­plý­va pod­rob­ný po­pis okol­nos­tí, za akých ku skut­ku doš­lo. Me­no­va­ná sved­ky­ňa uvied­la, že ob­vi­ne­ný sa sprá­val ako nor­mál­ny zá­kaz­ník, aj keď bol pod­gu­rá­že­ný a tak ho ob­slú­ži­la. Pos­tup­ne si ob­jed­nal 3 ks pi­va Kron­ba­cher Pils 0,3 l, po­tom si ob­jed­nal ko­lá­čik 135 g a nás­led­ne si ob­jed­nal ďal­šie pi­vo Kron­ba­cher Pils 0,3 l. Po tom, čo ju jed­na zá­kaz­níč­ka upo­zor­ni­la, že uve­de­ná oso­ba bo­la deň pred­tým u nich v pod­ni­ku a ne­zap­la­til út­ra­tu, le­bo vraj ne­mal pe­nia­ze, ho sved­ky­ňa od­miet­la ďa­lej ob­slú­žiť, uro­bi­la mu účet a po­žia­da­la ho, aby za­pla­til. Na to jej ob­vi­ne­ný po­ve­dal, že u se­ba ne­má žiad­ne pe­nia­ze a te­da, že to ne­mô­že za­pla­tiť a že to za­pla­tí za­jtra.

 

Ten­to po­pis skut­ko­vým okol­nos­ti, o kto­rom, vzhľa­dom na ob­sah spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu a sku­toč­nos­tí vy­plý­va­jú­cich z do­po­siaľ za­do­vá­že­ných dô­ka­zov, nie je dô­vod v ni­ja­kom sme­re po­chy­bo­vať, a kto­rý sa pri­ro­dze­ne pre­mie­tol do po­pi­su skut­ku v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia oso­be D M zo dňa 16.11.2013, ČVS: ORP-2074/SMS-B1-2013 a ne­vyh­nut­ne aj do po­da­nej ob­ža­lo­by, nie je mož­né sub­su­mo­vať pod skut­ko­vú pod­sta­tu pre­či­nu krá­de­že pod­ľa § 212 od­sek 2 pís­me­no f/ Tres­tné­ho zá­ko­na.

 

Zá­kla­dom pre ta­ký­to zá­ver je tá sku­toč­nosť, že z hľa­dis­ka ob­jek­tív­nej strán­ky ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho ne­mož­no po­va­žo­vať za pris­vo­je­nie si ve­ci tým, že sa jej zmoc­nil tak, ako to pred­pok­la­dá aj ná­ve­tie § 212 od­sek 2 Tres­tné­ho zá­ko­na. Pris­vo­je­nie ve­ci je de­fi­no­va­né v § 130 od­sek 4 Tres­tné­ho zá­ko­na, pod­ľa kto­ré­ho sa pris­vo­je­ním ve­ci na úče­ly toh­to zá­ko­na ro­zu­mie od­ňa­tie ve­ci z dis­po­zí­cie vlas­tní­ka ale­bo inej oso­by, kto­rá ju má op­ráv­ne­ne, bez súh­la­su, s úmys­lom s ňou nak­la­dať ako s vlas­tnou ve­cou. Pri tres­tnom či­ne krá­de­že pod­ľa § 212 od­sek 2 Tres­tné­ho zá­ko­na (sa­moz­rej­me aj pod­ľa § 212 od­sek 1 Tres­tné­ho zá­ko­na) má pod­stat­ný vý­znam spô­sob pris­vo­je­nia si ve­ci, kto­rý spo­čí­va v jej zmoc­ne­ní sa. Zmoc­ne­nie ve­ci v zá­sa­de spo­čí­va v ak­tív­nom ko­na­ní (do úva­hy pri­chá­dza aj opo­me­nu­tie, av­šak vzhľa­dom na po­va­hu ža­lo­va­né­ho skut­ku ana­lý­za toh­to spô­so­bu zmoc­ne­nia sa ve­ci ne­má re­le­vant­ný vý­znam). V pred­met­nej tres­tnej ve­ci ne­mož­no ko­na­nie pá­cha­te­ľa po­va­žo­vať za pris­vo­je­nie si ve­ci jej zmoc­ne­ním sa, tak ako to pred­pok­la­dá prís­luš­ná skut­ko­vá pod­sta­ta pre­či­nu krá­de­že. Ob­jed­na­ný to­var mu bol to­tiž zo stra­ny za­mes­tnan­ca pod­ni­ku, ko­na­jú­ce­ho v omy­le oh­ľad­ne za­pla­te­nia ce­ny zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho, do kto­ré­ho bol tým­to uve­de­ný, dob­ro­voľ­ne pos­kyt­nu­tý. Je­ho prev­za­tie ob­vi­ne­ným na zá­kla­de ta­ké­ho­to dob­ro­voľ­né­ho pos­kyt­nu­tie ne­mô­že napĺňať ob­sah poj­mu „zmoc­ne­nie“. Po­va­ha slu­žieb pos­ky­to­va­ných v ob­dob­ných pod­ni­koch (po­hos­tin­ské pre­vádz­ky a im ob­dob­né pre­vádz­ky) je lo­gic­ky za­lo­že­ná na tom, že za­mes­tna­nec pod­ni­ku po ob­jed­na­ní služ­by a to­va­ru zá­kaz­ní­kom vy­chá­dza z pred­pok­la­du, že za ten­to to­var a služ­bu je zá­kaz­ník schop­ný za­pla­tiť a že z je­ho stra­ny aj k za­pla­te­niu prís­luš­nej ce­ny dôj­de. Ak to­mu tak nie je, ide o uve­de­nie do omy­lu v tej­to otáz­ke, a to bez oh­ľa­du na to, či sa zá­kaz­ník vý­slov­ne k otáz­ke za­pla­te­nia ce­ny vy­jad­rí, ale­bo nie, t. j. či za­mes­tna­nec pod­ni­ku ko­ná v omy­le už len v dôs­led­ku sa­mot­né­ho ob­jed­na­nia si to­va­ru a služ­by.

 

Je ne­po­chyb­né, že ob­vi­ne­ný si v pod­ni­ku s náz­vom „La­nai“ ob­jed­nal 4 pi­vá a ko­lá­čik, kto­ré mu za­mes­tna­nec pod­ni­ku na zá­kla­de je­ho ob­jed­náv­ky pri­nie­sol a kto­ré aj skon­zu­mo­val, pri­čom ce­nu za ten­to to­var ne­zap­la­til a z je­ho vý­po­ve­de vy­plý­va, že už vop­red mal úmy­sel za ten­to to­var ne­zap­la­tiť, na­koľ­ko pri se­be ne­mal fi­nan­čné pros­tried­ky. Tá­to okol­nosť (a úmy­sel ob­vi­ne­né­ho) vy­plý­va aj z vý­po­ve­de sved­ky­ne, kto­rá uvied­la, že rov­na­ké­ho skut­ku sa mal pod­ľa vy­jad­re­nia jed­nej zo zá­kaz­ní­čok do­pus­tiť aj pred­tým. Rov­na­ko aj z prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia o pries­tup­ku pro­ti ma­jet­ku pod­ľa § 50 od­sek 1 zá­ko­na č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov vy­plý­va, že ob­dob­né­ho skut­ku sa mal ob­vi­ne­ný do­pus­tiť aj dňa 14.11.2013 o 21.00 ho­di­ne v Bra­tis­la­ve v pod­ni­ku „La Pu­ti­ka“.

 

S pou­ka­zom na uve­de­né mož­no kon­šta­to­vať, že pre ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho je príz­nač­né úmy­sel­né uve­de­nie do omy­lu za­mes­tnan­ca pod­ni­ku v otáz­ke je­ho ocho­ty a schop­nos­ti za ob­jed­na­ný a pos­kyt­nu­tý to­var a služ­bu za­pla­tiť a vzhľa­dom na po­va­hu pos­ky­to­va­nia ta­kých­to slu­žieb za­mes­tna­nec pod­ni­ku na zá­kla­de ta­ké­ho­to uve­de­nia do omy­lu ko­nal a ob­jed­na­ný to­var ob­vi­ne­né­mu pri­nie­sol, pri­čom ne­mal dô­vod po­chy­bo­vať o tom, že ob­vi­ne­ný za to­var za­pla­tí, resp. je vô­bec schop­ný za­pla­tiť, a to až do mo­men­tu upo­zor­ne­nia iným zá­kaz­ní­kom toh­to pod­ni­ku o pre­doš­lom ko­na­ní ob­vi­ne­né­ho sme­ru­jú­ce­ho k vy­hnu­tiu sa za­pla­te­niu za ob­jed­na­ný a skon­zu­mo­va­ný to­var.

 

Z vy­ššie uve­de­ných práv­nych úvah vy­plý­va, že ža­lo­va­ný sku­tok ne­napĺňa zna­ky pre­či­nu krá­de­že pod­ľa § 212 od­sek 2 pís­me­no f/ Tres­tné­ho zá­ko­na, ale v prí­pa­de, že by doš­lo k spô­so­be­niu zá­ko­nom pred­pok­la­da­nej vý­šky ško­dy, moh­lo by ísť o pre­čin pod­vo­du pod­ľa § 221 od­sek 1 Tres­tné­ho zá­ko­na. V da­nom prí­pa­de však ško­da spô­so­be­ná ob­vi­ne­ným ne­do­sa­hu­je mi­ni­mál­nu vý­šku ško­dy vy­ža­do­va­nú Tres­tným zá­ko­nom (§ 125 od­sek 1 Tres­tné­ho zá­ko­na) pre vy­vo­dzo­va­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za ob­vi­ne­ným spá­cha­ný sku­tok z hľa­dis­ka napl­ne­nia všet­kých zá­kon­ných zna­kov pre­či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 od­sek 1 Tres­tné­ho zá­ko­na.

 

Pod­ľa člán­ku 49 Ústa­vy SR len zá­kon us­ta­no­ví, kto­ré ko­na­nie je tres­tným či­nom a aký trest, prí­pad­ne iné uj­my na prá­vach ale­bo ma­jet­ku mož­no ulo­žiť za je­ho spá­chanie. Ide o už o ús­tav­nop­ráv­ne vy­jad­re­nie jed­nej zo zá­klad­ných zá­sad tres­tné­ho prá­va, a to zá­sa­dy „Nullum cri­men si­ne le­ge, nul­la poe­na si­ne le­ge“- Žiad­ny trest­ný čin bez zá­ko­na, žiad­ny trest bez zá­ko­na. Ak sku­tok, kto­rý má jed­noz­nač­ne cha­rak­ter proti­práv­ne­ho ko­na­nia, av­šak ne­napĺňa všet­ky zá­kon­né zna­ky žiad­nej zo skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov ob­siah­nu­tých v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, je vy­vo­dzo­va­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za ta­ký­to sku­tok vy­lú­če­né. Roz­ši­ro­va­nie pod­mie­nok tres­tnej zod­po­ved­nos­ti mi­mo zá­kon­né­ho rám­ca je nep­rí­pus­tné. Vý­klad jed­not­li­vých us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na vrá­ta­ne us­ta­no­ve­ní oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na a poj­mov v tých­to us­ta­no­ve­niach pou­ži­tých, ne­mož­no po­dria­diť úče­lo­vos­ti v tom sme­re, že Trest­ný zá­kon niek­to­ré si­tuácie a ty­py proti­práv­nych ko­na­ní ne­zahŕňa me­dzi tres­tné či­ny. Vý­klad jed­not­li­vých us­ta­no­ve­ní a je­ho me­tó­dy mu­sia zod­po­ve­dať zmys­lu, ale aj ob­sa­hu práv­nej nor­my. Ne­dos­ta­tok práv­nej úp­ra­vy te­da ne­mož­no zho­jiť ta­kým vý­kla­dom, kto­rý ne­má opo­ru v kon­krét­nej práv­nej nor­me a pou­ži­tým poj­mom a kto­rý inter­pre­to­va­né us­ta­no­ve­nie nep­ri­púš­ťa. V tres­tnom prá­ve hmot­nom je pri­tom vy­lú­če­ná aj ana­ló­gia v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa, kto­rou by sa vy­pĺňa­la me­dze­ra zá­ko­na tak, že sa ur­či­tý sku­tok pod­ra­ďu­je pod zá­kon­né us­ta­no­ve­nie, kto­ré up­ra­vu­je iný prí­pad, naj­po­dob­nej­ší pod­ra­de­né­mu.

 

Na zá­kla­de všet­kých uve­de­ných sku­toč­nos­tí súd dos­pel k zá­ve­ru, že ža­lo­va­ný sku­tok nie je mož­né pod­ra­diť pod žiad­nu skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu uve­de­né­ho v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, ale ten­to sku­tok by mo­hol byť opäť po­su­dzo­va­ný iba ako pries­tu­pok pro­ti ma­jet­ku pod­ľa § 50 od­sek 1 zá­ko­na č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov.

 

V tej­to sú­vis­los­ti súd pou­ka­zu­je tiež na uz­ne­se­nie pro­ku­rá­to­ra Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va I zo dňa 20.09.2012, sp. zn. 4 Pv 501/12/1101, kto­rým bo­la vec tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho pre sku­tok uve­de­ný vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia a práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako pre­čin pod­vo­du pod­ľa § 221 od­sek 1 Tres­tné­ho zá­ko­na pos­tú­pe­ná Ob­vod­né­mu úra­du v Bra­tis­la­ve, pre­to­že vý­sled­ky príp­rav­né­ho ko­na­nia uka­zu­jú, že nej­de o trest­ný čin, ale ide o sku­tok, kto­rý by mo­hol byť pre­jed­na­ný ako pries­tu­pok pro­ti ma­jet­ku pod­ľa § 50 od­sek 1 zá­ko­na č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov. Z toh­to uz­ne­se­nia je zrej­mé, že tres­tné stí­ha­nie bo­lo ve­de­né pre sku­tok rov­na­kej po­va­hy, ako je to v tom­to prí­pa­de a zá­ver o tom, že nej­de o trest­ný čin, vy­ply­nul zo sku­toč­nos­ti, že skut­kom ne­bo­la spô­so­be­ná ško­da do­sa­hu­jú­ca mi­ni­mál­nu vý­šku ško­dy vy­ža­do­va­nú Tres­tným zá­ko­nom pre napl­ne­nie všet­kých zá­kon­ných zna­kov pre­či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 od­sek 1 Tres­tné­ho zá­ko­na.

 

Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že aj pro­ku­ra­tú­ra ne­po­va­žo­va­la sku­tok iden­tic­kej po­va­hy za trest­ný čin krá­de­že, ale vzhľa­dom na vop­red da­ný úmy­sel pá­cha­te­ľa ne­zap­la­tiť za kon­zu­má­ciu ná­po­jov, po­su­dzo­va­la ko­na­nie pá­cha­te­ľa ako uve­de­nie do omy­lu iné­ho v otáz­ke za­pla­te­nia ce­ny za skon­zu­mo­va­ný to­var.

 

Súd sa ta­kis­to za­obe­ral práv­nou ve­tu uve­de­nou v ju­di­ká­te naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 33/1991 (Roz­su­dok naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 22.06.1990, sp. zn. 8 Tz 94/90) uve­de­nou v bo­de I. ve­ta dru­há toh­to ju­di­ká­tu, v kto­rej sa kon­šta­tu­je, že neo­dov­zda­né pe­nia­ze pred­sta­vu­jú­ce ne­zap­la­te­nú ce­nu pos­kyt­nu­tej služ­by sú vo vzťa­hu k to­mu kto služ­bu pos­ky­tol, cu­dzou ve­cou v zmys­le § 234 od­sek 1, prí­pad­ne § 247 od­sek 1, 2 Tres­tné­ho zá­ko­na (te­raz § 212 TZ).

 

Po dôk­lad­nom oboz­ná­me­ní sa s ob­sa­hom toh­to roz­hod­nu­tia (ju­di­ká­tu) vrá­ta­ne je­ho od­ôvod­ne­nia, dos­pel súd k zá­ve­ru, že ten­to ju­di­kát a práv­ne zá­ve­ry v ňom ob­siah­nu­té, nie sú ap­li­ko­va­teľ­né v da­nej tres­tnej ve­ci a na tú­to sa nev­zťa­hu­jú. Zá­kla­dom pre ten­to zá­ver je sku­toč­nosť, že iš­lo o inú skut­ko­vú si­tuáciu a pre­dov­šet­kým na úpl­ne od­liš­ný ob­sah úmys­lu pá­cha­te­ľa (pá­cha­te­ľov).

 

Je pot­reb­né pou­ká­zať tiež na to, že pod poj­mom exhi­bi­cion­izmus sa ro­zu­mie sku­toč­nosť, že sa ľu­dia cel­kom ale­bo čias­toč­ne od­ha­ľu­jú pred iný­mi ľuď­mi, a po­ci­ťu­jú pri­tom sexuál­ne vzru­še­nie. Spo­loč­nos­ťou neak­cep­to­va­teľ­né a Tres­tným zá­ko­nom za tres­tné (pri napl­ne­ní všet­kých zá­kon­ných zna­kov) je po­va­žo­va­né ta­ké od­ha­ľo­va­nie sa na ve­rej­nos­ti, kto­ré je ve­de­né úmys­lom šo­ko­vať iných ľu­dí ale­bo vy­vo­la­nia si sexuál­ne­ho vzru­še­nia, resp. sexuál­nej sti­mu­lá­cie.

 

S pri­hliad­nu­tím na uve­de­né chá­pa­nie poj­mu exhi­bi­cion­izmus je zrej­mé, že ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho ne­mož­no po­va­žo­vať za ta­ké, kto­ré by napĺňa­lo ob­sah a vý­znam toh­to poj­mu.

 

Vzhľa­dom na všet­ky vy­ššie uve­de­né sku­toč­nos­ti a práv­ne úva­hy nie mož­né ža­lo­va­ný sku­tok, kto­rý je ob­vi­ne­né­mu kla­de­ný za vi­nu, práv­ne kva­li­fi­ko­vať ako trest­ný čin – pre­čin vý­tr­žníc­tva pod­ľa § 364 od­sek 1 pís­me­no e/ Tres­tné­ho zá­ko­na, pri­čom ten­to sku­tok nie je mož­né sub­su­mo­vať ani pod inú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu uve­de­nú v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, ale do úva­hy pri­chá­dza po­sú­de­nie skut­ku ako pries­tup­ku.

 

Pre ta­kú­to práv­nu kva­li­fi­ká­ciu súd vy­chá­dzal z prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní zá­ko­na č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o pries­tup­koch“).

 

V rám­ci úp­ra­vy ob­siah­nu­tej v zá­ko­ne o pries­tup­koch je pot­reb­né pou­ká­zať pre­dov­šet­kým na konštruk­ciu a for­mu za­vi­ne­nia, kto­ré sa z hľa­dis­ka sub­jek­tív­nej strán­ky vy­ža­du­je na to, aby bo­lo mož­né vy­vo­dzo­vať zod­po­ved­nosť za pries­tu­pok. Kon­krét­ne je pot­reb­né vy­chá­dzať z us­ta­no­ve­nia § 3 zá­ko­na o pries­tup­koch, v zmys­le kto­ré­ho na zod­po­ved­nosť za pries­tu­pok sta­čí za­vi­ne­nie z ned­ban­li­vos­ti, ak zá­kon vý­slov­ne neus­ta­no­ví, že je pot­reb­né úmy­sel­né za­vi­ne­nie.

 

Z hľa­dis­ka kon­krét­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pries­tup­ku by ob­vi­ne­ným spá­cha­ný sku­tok bo­lo mož­né pod­ra­diť pod § 47 od­sek 1 pís­me­no c/ zá­ko­na o pries­tup­koch up­ra­vu­jú­ce­ho pries­tup­ky pro­ti ve­rej­né­mu po­riad­ku. Pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia pries­tup­ku sa do­pus­tí ten, kto vzbu­dí ve­rej­né po­hor­še­nie. Súd má za to, že pod ci­to­va­nú úp­ra­vu pries­tup­ku pro­ti ve­rej­né­mu po­riad­ku by bo­lo mož­né pod­ra­diť už to ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho, kto­ré spo­čí­va­lo v tom, že sa ob­vi­ne­ný po­ži­tím znač­né­ho množ­stva al­ko­ho­lic­kých ná­po­jov na mies­te prís­tup­nom ve­rej­nos­ti uvie­dol do ta­ké­ho sta­vu opi­tos­ti, kto­ré bo­lo spô­so­bi­lé vzbu­diť u iných ve­rej­né po­hor­še­nie, a to ok­rem iné­ho už len na tom zá­kla­de, že v ta­kom sta­ve spal, resp. sa zdr­žia­val na (pri) mies­te ur­če­nom na se­de­nie (od­po­či­nok) pre náv­štev­ní­kov Me­dic­kej zá­hra­dy. Z hľa­dis­ka napl­ne­nia zna­kov uve­de­né­ho pries­tup­ku te­da ne­bu­de roz­ho­du­jú­ce, či sa­mot­né od­ha­le­nie spod­nej čas­ti te­la ob­vi­ne­né­ho bo­lo pok­ry­té za­vi­ne­ním tak, ako to má na zre­te­li zá­kon pries­tup­koch. Kon­krét­ne práv­ne po­sú­de­nie skut­ku však bu­de ve­cou správ­ne­ho or­gá­nu prís­luš­né­ho na pre­jed­na­nie pries­tup­ku.

 

Vzhľa­dom na to, že na pre­jed­na­nie pries­tup­ku je v zmys­le § 52 od­sek 1 zá­ko­na o pries­tup­koch prís­luš­ný ob­vod­ný úrad, kto­ré­ho mies­tna prís­luš­nosť je up­ra­ve­ná v § 55 od­sek 1 zá­ko­na o pries­tup­koch (na pre­jed­na­nie pries­tup­ku je mies­tne prís­luš­ný správ­ny or­gán, v kto­ré­ho územ­nom ob­vo­de bol pries­tu­pok spá­cha­ný), súd pod­ľa § 348 od­sek 1 pís­me­no a/ Tres­tné­ho po­riad­ku v spo­je­ní s § 241 od­sek 1 pís­me­no b/ Tres­tné­ho po­riad­ku pos­tú­pil tres­tnú vec ob­vi­ne­né­ho Eri­ka Juřine­ka, na pre­jed­na­nie Ob­vod­né­mu úra­du v Bra­tis­la­ve.

 

 

Pou­če­nie:        Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu je prí­pus­tná sťaž­nosť, kto­rá sa po­dá­va v le­ho­te troch dní odo dňa je­ho ozná­me­nia ces­tou pod­pí­sa­né­ho sú­du na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve. Sťaž­nosť má od­klad­ný úči­nok.

 

V Bra­tis­la­ve, dňa 14. augus­ta 2013

                                                          

                                                                      

                                                                                  Mgr. Mi­chal Ka­čá­ni

                                                                            sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia