Dôkazné bremeno prokurátora a odmietnutie obžaloby

Práv­ne ve­ty:

 

I. Okol­nosť, či vý­sled­ky vy­šet­ro­va­nia ale­bo skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia od­ôvod­ňu­jú pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd (§ 234 ods. 1 Tr. por.), je ve­cou úva­hy pro­ku­rá­to­ra, v kto­rej opač­nou  al­ter­na­tív­nou  z hľa­dis­ka  do­ká­za­nia  vi­ny  vo  vzťa­hu  ku  skut­ko­vým  zis­te­niam je za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 215 ods. 1 písm. a/ ale­bo písm. c/ Tr. por.

 

II. Une­se­nie dô­kaz­né­ho bre­me­na a „udr­ža­nie ob­ža­lo­by“ je v kaž­dom prí­pa­de úlo­hou pro­ku­rá­to­ra,  kto­rý  by  už  v pro­ce­se  zís­ka­va­nia  dô­ka­zov  v príp­rav­nom  ko­na­ní  mal  dbať na ich zá­kon­nosť a ďal­šiu pou­ži­teľ­nosť. Dô­kaz­ná nú­dza spô­so­be­ná ne­pou­ži­teľ­nos­ťou us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov za­ob­sta­ra­ných v príp­rav­nom ko­na­ní, ve­die v ko­na­ní pred sú­dom k vy­hlá­se­niu os­lo­bo­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku. K od­miet­nu­tiu ob­ža­lo­by pod­ľa § 244 ods. 1 písm. h/ Tr. por. by dô­kaz­ná nú­dza moh­la viesť vte­dy, ak by bo­la ab­so­lút­na, t.j., ak by neexis­to­val ani je­di­ný zá­kon­ným  spô­so­bom  zís­ka­ný  dô­kaz­ný  pros­trie­dok  od­ôvod­ňu­jú­ci  pos­ta­ve­nie  ob­vi­ne­né­ho pred súd, resp. pod­stat­ný us­ved­ču­jú­ci dô­kaz, o kto­rý sa opie­ra ob­ža­lo­ba, by bol zís­ka­ný ne­zá­kon­ne.

 

III. Z us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 11 ve­ta pr­vá Tr. por. sí­ce vy­plý­va, že súd mô­že vy­ko­nať aj dô­ka­zy, kto­ré stra­ny ne­navrh­li, ale v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 1 a  §  2  ods.   18  Tr.  por.  je  trest­ný  pro­ces  up­ra­ve­ný  ako  kon­tra­dik­tór­ne  ko­na­nie  dvoch proti­strán   -  pro­ku­rá­to­ra    (even­tuál­ne  poš­ko­de­né­ho)  na  jed­nej  stra­ne  a  ob­vi­ne­né­ho a je­ho ob­haj­cu  (even­tuál­ne zú­čas­tne­nej oso­by) na dru­hej stra­ne. Pre­to nie súd, ale stra­ny tres­tné­ho ko­na­nia pred sú­dom pred­kla­da­jú a vy­ko­ná­va­jú dô­ka­zy, kto­ré ob­vi­ne­né­ho us­ved­ču­jú ale­bo  os­lo­bo­dzu­jú.  Úlo­hou  sú­du,  ako  nes­tran­né­ho  roz­ho­do­va­cie­ho  or­gá­nu,  je po­sú­de­nie tých­to dô­ka­zov a roz­hod­núť spor me­dzi pro­ku­rá­to­rom, kto­rý za­stu­pu­je štát (§ 2 ods. 5 ve­ta pr­vá Tr. por.) a ob­vi­ne­ným. Pri tom­to roz­ho­do­va­ní mu­sí súd za­cho­vať nes­tran­nosť a nes­mie ini­cia­tív­ne na­po­má­hať jed­nej ale­bo dru­hej stra­ne. Ak by sa tak sta­lo, doš­lo by k po­ru­še­niu nie­len zá­sa­dy rov­nos­ti strán v ko­na­ní pred sú­dom  (§  2 ods.  14 Tr. por.), ale aj zá­sa­dy spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su (§ 2 ods. 10 Tr. por.).

 

N a j v y š š í    s ú d                                                                                               1 Tost 18/2014 Slo­ven­skej re­pub­li­ky

 

U Z N E S E N I E

 

 

Naj­vyš­ší  súd  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  na  ne­ve­rej­nom  za­sad­nu­tí  ko­na­nom  dňa 28.  má­ja  2014  v  Bra­tis­la­ve,  v  se­ná­te  zlo­že­nom  z  pred­sed­níč­ky  se­ná­tu  JUDr.  Ga­brie­ly
Šimo­no­vej a sud­cov JUDr. Pav­la Far­ka­ša a JUDr. Pav­la Pol­ku v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­nej D. R. - C.   a spol., pre pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin fal­šo­va­nia a poz­me­ňo­va­nia pe­ňa­zí a cen­ných pa­pie­rov  pod­ľa § 140  ods. 1,  ods. 2,  ods. 4  písm.  b/  Tres­tné­ho  zá­ko­na  účin­né­ho do 1. ja­nuá­ra 2006 a iné, o sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky pro­ti uz­ne­se­niu Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku, sp. zn. PK-2T 3/2013, zo dňa 9. ja­nuá­ra 2014 tak­to

 

r o z h o d o l :

 

Pod­ľa § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por.   z r u š u j e   sa uz­ne­se­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku, sp. zn. PK-2T 3/2013, z 9. ja­nuá­ra 2014 a to­mu­to sú­du sa uk­la­dá, aby vo ve­ci zno­vu ko­nal a roz­ho­dol.

 

O d ô v o d n e n i e

 

Špe­cia­li­zo­va­ný  trest­ný  súd  v  Pe­zin­ku  uz­ne­se­ním,  sp.  zn.  PK-2T  3/2013, z  9. ja­nuá­ra  2014 pod­ľa  §  244 ods.  1 písm. h/ Tr. por. od­mie­tol ob­ža­lo­bu pro­ku­rá­to­ra
Úra­du    špe­ciál­nej    pro­ku­ra­tú­ry    Ge­ne­rál­nej    pro­ku­ra­tú­ry    Slo­ven­skej    re­pub­li­ky, č.k. VII/1Gv 285/04-233, zo dňa 21. ja­nuá­ra 2013 a vrá­til vec pro­ku­rá­to­ro­vi, pre­to­že zis­til
zá­važ­né pro­ces­né chy­by, naj­mä, že bo­li po­ru­še­né us­ta­no­ve­nia za­bez­pe­ču­jú­ce prá­va ob­ha­jo­by.

 

Z od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia a súd­ne­ho spi­su vy­plý­va, že pro­ku­rá­tor Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry  Ge­ne­rál­nej  pro­ku­ra­tú­ry  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  po­dal  dňa   21.  ja­nuá­ra    2013 na  Špe­cia­li­zo­va­nom  tres­tnom  sú­de  v  Pe­zin­ku  pod  č.k.  VII/1Gv  285/04-233,  ob­ža­lo­bu na ob­vi­ne­nú D. R. - C. v bo­doch 1/ a 2/ ob­ža­lo­by pre pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin fal­šo­va­nia a poz­me­ňo­va­nia  pe­ňa­zí  a cen­ných  pa­pie­rov  pod­ľa     §    140  ods.     1,  ods.     2,  ods.     4 písm.  b/  Tr.  zák.  účin­né­ho  do   1.  ja­nuá­ra    2006  v  jed­no­čin­nom  sú­be­hu  s  po­ku­som pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa  §  8 ods.  1,  §  250 ods.  1, ods.  5 Tr. zák. účin­né­ho do 1. ja­nuá­ra 2006 v bo­de 1/ spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 9 ods. 2 Tr. zák. účin­né­ho do 1. ja­nuá­ra 2006 a na ob­vi­ne­né­ho N. C. v bo­de 1/ ob­ža­lo­by pre trest­ný čin fal­šo­va­nia a  poz­me­ňo­va­nia  pe­ňa­zí  a  cen­ných  pa­pie­rov  pod­ľa    §   140  ods.    1,  ods.    2,  ods.    4 písm.  b/  Tr.  zák.  účin­né­ho  do  1.  ja­nuá­ra    2006  v  jed­no­čin­nom  sú­be­hu  s  po­ku­som pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa  §  8 ods.  1,  §  250 ods.  1, ods.  5 Tr. zák.  účin­né­ho  do  1.  ja­nuá­ra 2006  spolu­pá­cha­teľ­stvom  pod­ľa  §  9  ods.  2  Tr.  zák.  účin­né­ho do 1. ja­nuá­ra 2006 na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 

 

1/ ob­vi­ne­ní D. R. - C. a N. C. po tom, čo po pred­chá­dza­jú­cej vzá­jom­nej do­ho­de N. C. v pres­ne ne­zis­te­ný deň  v me­sia­coch sep­tem­ber aţ no­vem­ber 2002 v Ţ. prev­zal od oso­by me­nom R. G. a pre­cho­vá­val fal­zi­fi­kát še­ku vy­sta­vi­te­ľa B., C., B., L., čís­lo še­ku X. z 19.  no­vem­bra  2002 na su­mu 7  000  300 GBP, pla­ti­te­ľa J. M. M., pre prí­jem­cu S., ten­to šek dňa  26. no­vem­bra  2002  v O. od­ov­zdal D. R. - C. a oba­ja sa spo­loč­ne 26. no­vem­bra 2002 asi o 14.00 h. dos­ta­vi­li do S., po­boč­ka v Z., kde D. R. - C. pred­met­ný šek pred­lo­ži­la pra­cov­níč­ke tej­to po­boč­ky a da­la prí­kaz na in­ka­so še­ku v úmys­le zís­kať tým­to pre nich a oso­by, kto­ré im šek zve­ri­li, pe­ňaž­né pros­tried­ky veľ­ké­ho roz­sa­hu, pri­čom však po prev­za­tí toh­to še­ku bol za­sla­ný na pre­ve­re­nie  na Ú.. v B., kto­rým bo­lo zis­te­né, že šek je fa­loš­ný a z toh­to dô­vo­du ne­doš­lo k je­ho prep­la­te­niu  na ob­vi­ne­nou ozna­če­ný účet a te­da k ich neop­ráv­ne­né­mu obo­ha­te­niu a spô­so­be­niu ško­dy S.   B.   v   pre­poč­te   pod­ľa   plat­né­ho   kur­zu,   vo   vý­ške                        460     640     740   Sk (v pre­poč­te 15 290 471,35 eur),

 

2/ ob­vi­ne­ná D. R.- C. sa­mos­tat­ne po tom, čo si v pres­ne ne­zis­te­ný deň v me­sia­ci de­cem­ber 2002 D. R. - C. za­do­váţi­la a pre­cho­vá­va­la fal­zi­fi­kát še­ku vy­sta­vi­te­ľa B., H., čís­lo še­ku X. z 26. no­vem­bra 2002 na su­mu 1 800 000 USD, pla­ti­te­ľa C. - B., pre prí­jem­cu S., dňa 9. de­cem­bra 2002 asi o 12.30 h. sa dos­ta­vi­la do S., po­boč­ka v Z., kde pred­met­ný šek pred­lo­ži­la pra­cov­níč­ke tej­to po­boč­ky a da­la prí­kaz na in­ka­so še­ku v úmys­le zís­kať tým­to pe­ňaţné pros­tried­ky, pri­čom však po prev­za­tí to­ho še­ku bol za­sla­ný na pre­ve­re­nie na Ú.. v B., kto­rým bo­lo zis­te­né, že šek je fa­loš­ný a z toh­to dô­vo­du ne­doš­lo k je­ho prep­la­te­niu na ob­vi­ne­nou ozna­če­ný účet a te­da ani k jej neop­ráv­ne­né­mu obo­ha­te­niu a spô­so­be­niu ško­dy S. B. v pre­poč­te pod­ľa plat­né­ho kur­zu vo vý­ške 74 876 400 Sk (v pre­poč­te 2 485 441,15 eur).

V ďal­šej  čas­ti  roz­sia­hle­ho  od­ôvod­ne­nia  uz­ne­se­nia,  súd  pr­vé­ho  stup­ňa  hod­no­tí jed­not­li­vé  vý­slu­chy  ob­vi­ne­né­ho  N.  C.  v  rám­ci  príp­rav­né­ho  ko­na­nia,  pri­čom  do­chá­dza k zá­ve­ru, že v spi­so­vom ma­te­riá­li sa ne­na­chá­dza ani jed­na vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho N. C., kto­rá by spĺňa­la zá­kon­né pod­mien­ky jej pou­ži­teľ­nos­ti ako dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní  (oso­bit­ne aj v ko­na­ní pred sú­dom). Vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu N. C., ale ani vo vzťa­hu k spolu­ob­vi­ne­nej zo skut­ku pod bo­dom  1/ ob­ža­lo­by D. R.  - C., v prí­pa­de pot­re­by súd ne­mô­že ani jed­nu z  vý­po­ve­dí  N.  C.  pre­čí­tať  ako  dô­kaz  na  hlav­nom  po­jed­ná­va­ní.  Zá­kon­ná  nes­pô­so­bi­losť dô­ka­zov  -  vý­po­ve­dí  spolu­ob­vi­ne­né­ho  N.  C.  zo  dňa  8.  ja­nuá­ra  2003,  11.  ja­nuá­ra  2003 a 13. jú­na 2006, oso­bit­ne vo vzťa­hu k spolu­ob­vi­ne­nej D. R. - C. spo­čí­va aj v tom, že sa tých­to úko­nov  ne­mal  mož­nosť  zú­čas­tniť  jej  ob­haj­ca  a  klásť  spolu­ob­vi­ne­né­mu  N.  C.  otáz­ky. Pri  tých­to vý­slu­choch  ob­vi­ne­né­ho N. C.  ob­vi­ne­ná  D. R.  -  C.  pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu ne­moh­la up­lat­ňo­vať svo­je prá­va na ob­ha­jo­bu, t.j. zú­čas­tniť sa vý­slu­chu spolu­ob­vi­ne­né­ho tak, aby  ten­to  úkon  zod­po­ve­dal  po­žia­dav­kám  kon­tra­dik­tór­ne­ho  ko­na­nia,  t.j.  vy­po­čú­vať spolu­ob­vi­ne­né­ho N. C. a mať moţnosť spo­chyb­niť je­ho ar­gu­men­ty.

 

V ďal­šej čas­ti od­ôvod­ne­nia súd pr­vé­ho stup­ňa ro­zo­be­rá vý­po­ve­de sved­kov M. G., E. G., A. P. a Ing. P. T. so zá­ve­rom, že tie­to vý­po­ve­de sú pro­ces­ne nes­pô­so­bi­lý­mi dô­kaz­mi
v ko­na­ní  pred  Špe­cia­li­zo­va­ným  tres­tným  sú­dom,  pre­to­že  pro­ku­rá­tor  Úra­du  špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­dal ob­ža­lo­bu na spolu­ob­vi­ne­ných N. C. a D. R. - C. pre sku­tok č. 1/ ob­ža­lo­by, kto­rý ma­li spá­chať for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva
a na tých­to vý­slu­choch sa ne­ma­la mož­nosť zú­čas­tniť ani ob­vi­ne­ná D. R. - C., ani jej ob­haj­ca,
up­lat­ňo­vať si svo­je ob­ha­job­né prá­va tak, aby bo­la za­cho­va­ná kon­tra­dik­tór­nosť ko­na­nia, t.j.  vy­po­čú­vať  sved­kov,  klásť  im  otáz­ky  a mať  mož­nosť  spo­chyb­ňo­vať  ar­gu­men­ty a tak bez­pros­tred­ne vplý­vať na vý­voj dô­kaz­nej si­tuácie. V sú­vis­los­ti  s  vy­ko­ná­va­ním  dô­ka­zov  or­gán­mi  čin­ný­mi  v príp­rav­nom  ko­na­ní vý­po­ve­ďa­mi  ob­vi­ne­ných  osôb  a  vý­po­ve­ďa­mi  sved­kov,  súd  pr­vé­ho  stup­ňa  ar­gu­men­tu­je aj ju­di­ka­tú­rou Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va a člán­kom 6 ods. 3 písm. d/ Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, t.j. v tých­to sú­vis­los­tiach pou­ka­zu­je aj na to, že ob­haj­ky­ne ob­vi­ne­nej D. R.  - C. sí­ce vy­šet­ro­va­te­ľo­vi vý­slov­ne neoz­ná­mi­li, že sa chcú zú­čas­tňo­vať na vy­šet­ro­va­cích úko­noch a z toh­to dô­vo­du žia­da­jú byť upo­ve­do­me­né o mies­te a  ča­se  vy­ko­ná­va­ných  úko­nov,  ale  pod­ľa  ná­zo­ru  sú­du  pr­vé­ho  stup­ňa  ob­vi­ne­ný, resp. je­ho ob­haj­ca mu­sí mať vždy reál­nu moţnosť reali­zo­vať svo­je prá­va na ob­ha­jo­bu a je len na ňom, či ju vy­uži­je. Tie­to sku­toč­nos­ti vzťa­hu­je na okol­nos­ti a spô­sob vý­po­ve­de oso­by J. B., kto­rý bol vy­po­čú­va­ný or­gán­mi do­žia­da­né­ho štá­tu v rám­ci žia­dos­ti o práv­nu po­moc, kto­rú Kraj­ská  pro­ku­ra­tú­ra  Nit­ra  ad­re­so­va­la  prís­luš­né­mu  kom­pe­ten­tné­mu  úra­du  Spo­je­né­ho krá­ľov­stva Veľ­kej Bri­tá­nie a Se­ver­né­ho Írska.

Súd  pr­vé­ho  stup­ňa,  s  pou­ka­zom  na  práv­ny  ná­zor  vy­slo­ve­ný  Naj­vyš­ším  sú­dom Slo­ven­skej re­pub­li­ky uz­ne­se­ním, sp. zn. 4To 98/2006, zo dňa 10. ja­nuá­ra 2008, v ďal­šej čas­ti ro­zo­be­rá spô­sob vý­slu­chu oso­by me­nom R. G. so zá­ve­rom, že zá­pis­ni­ca o vý­slu­chu toh­to sved­ka je pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­ná z dô­vo­du po­ru­še­nia práv ob­vi­ne­ných na ob­ha­jo­bu a ne­mô­že byť na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­ta­ná tak, ako to navr­hu­je pro­ku­rá­tor v ob­ža­lo­be.

Súd pr­vé­ho stup­ňa tvr­dí, že bez to­ho, aby hod­no­til dô­ka­zy nad mie­ru prí­pus­tnú pre ak­tuál­ne štá­dium tres­tné­ho ko­na­nia, sa v spi­so­vom ma­te­riá­li ne­na­chá­dza ori­gi­nál še­ku, ani je­ho re­le­van­tným spô­so­bom ove­re­ná fo­to­kó­pia, pri­čom v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia pro­ku­rá­tor opa­ko­va­ne ulo­žil vy­šet­ro­va­te­ľo­vi, aby ob­jas­nil, akým spô­so­bom bo­la pre­ve­ro­va­ná pra­vosť dvoch še­kov pred­lo­že­ných ob­vi­ne­ný­mi a kto­ré po­lož­ky ale­bo pr­vky bo­li na tých­to še­koch fal­šo­va­né a pod.

Súd  pr­vé­ho  stup­ňa  do­chá­dza  k  zá­ve­ru,  že  pod­ľa  us­tá­le­nej  súd­nej  praxe nie je spl­ne­ná zá­sad­ná po­žia­dav­ka zá­ko­na na po­da­nie obţalo­by, vy­jad­re­ná v § 234 ods. 1 Tr. por., ak je op­re­tá o dô­ka­zy, kto­ré v dôs­led­ku to­ho, že ne­bo­li zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom (§  119 ods.  2 Tr. por.), ne­mož­no vy­ko­nať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a te­da ani hod­no­tiť ich z hľa­dis­ka ob­sa­hu.

 

Dňa 17. ap­rí­la 2014 sú­du pr­vé­ho stup­ňa bo­la do­ru­če­ná pí­som­ná sťaž­nosť pro­ku­rá­to­ra pro­ti uz­ne­se­niu z 9. ja­nuá­ra 2014, kto­rým súd pr­vé­ho stup­ňa od­mie­tol ob­ža­lo­bu pro­ku­rá­to­ra Úra­du  špe­ciál­nej  pro­ku­ra­tú­ry  Ge­ne­rál­nej  pro­ku­ra­tú­ry  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  a  vrá­til  vec pro­ku­rá­to­ro­vi, pre­toţe zis­til zá­važ­né pro­ces­né chy­by, naj­mä, že bo­li po­ru­še­né us­ta­no­ve­nia za­bez­pe­ču­jú­ce prá­va ob­ha­jo­by.

 

Dňa  30. ap­rí­la  2014 sú­du pr­vé­ho stup­ňa bo­li do­ru­če­né pí­som­né dô­vo­dy sťaţnos­ti pro­ku­rá­to­ra. V od­ôvod­ne­ní pro­ku­rá­tor tvr­dí, že na roz­diel od sú­du pr­vé­ho stup­ňa je to­ho ná­zo­ru, že v pos­tu­pe or­gá­nov príp­rav­né­ho ko­na­nia v da­nej tres­tnej ve­ci ne­doš­lo k zá­važ­ným pro­ces­ným chy­bám tak, ako to má na zre­te­li us­ta­no­ve­nie § 244 ods.  1 písm. h/ Tr. por. a pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­ných pred súd je dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né. V rám­ci pod­rob­ných dô­vo­dov pou­ka­zu­je na spô­sob vý­slu­chov ob­vi­ne­né­ho N. C. dňa 8. ja­nuá­ra 2003, 28. feb­ruára 2003,28. má­ja 2004 a do­chá­dza k zá­ve­ru, že tie­to vý­slu­chy bo­li vy­ko­na­né v sú­la­de so zá­ko­nom a pri reš­pek­to­va­ní prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu, o čom ne­mož­no mať žiad­ne po­chyb­nos­ti.

Kon­fron­tá­cia ob­vi­ne­ných N. C. a D. R. - C. zo dňa 4. mar­ca 2003 bo­la vy­ko­na­ná v sú­la­de  so  zá­ko­nom,  pri  pl­nom  reš­pek­to­va­ní  ob­ha­job­ných  práv  oboch  ob­vi­ne­ných, a pre­to je mož­né ju pred sú­dom v ďal­šom ko­na­ní pou­žiť a ná­miet­ky sú­du pr­vé­ho stup­ňa k vy­ko­na­nej kon­fron­tá­cii sú ab­so­lút­ne neo­pod­stat­ne­né a špe­ku­la­tív­ne.

 

Pod­ľa  ná­zo­ru  pro­ku­rá­to­ra,  ná­miet­ky  sú­du  pr­vé­ho  stup­ňa  k zá­kon­nos­ti  vý­po­ve­de sved­kov  vy­po­ču­tých  pred  vzne­se­ním  ob­vi­ne­nia,  ale  aj  po  vzne­se­ní  ob­vi­ne­nia,  o  kto­ré sa opie­ra ob­ža­lo­ba z poh­ľa­du dô­vo­dov na od­miet­nu­tie ob­ža­lo­by a vrá­te­nie ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi, ne­mož­no  ak­cep­to­vať  ako  re­le­van­tné.  Pou­ka­zu­je  v  tej­to  sú­vis­los­ti  na  sta­no­vis­ko tres­tnop­ráv­ne­ho  ko­lé­gia  Naj­vyš­šie­ho  sú­du  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky,  sp.  zn.  Tpj 63/2009, zo  7. de­cem­bra  2009  (Zbier­ka sta­no­vísk naj­vyš­šie­ho sú­du a roz­hod­nu­tí sú­dov Slo­ven­skej
re­pub­li­ky 4/2010,  č. 30).  Pod­ľa  pro­ku­rá­to­ra  v tej­to  sú­vis­los­ti  tre­ba  mať  na  zre­te­li, že vnút­roš­tát­ne or­gá­ny ma­jú pos­tu­po­vať tak, aby v prie­be­hu ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia bo­lo mi­ni­mál­ne as­poň raz pos­kyt­nu­té prá­vo za­ru­če­né čl. 6 ods. 1 písm. d/ Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (prá­vo na kon­tra­dik­tór­ny pos­tup). Pre spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie  pos­ta­ču­je,  aby  vý­sluch  sved­ka  bol  vy­ko­na­ný  v  prí­tom­nos­ti  ob­vi­ne­né­ho, resp. je­ho ob­haj­cu v ko­na­ní pred sú­dom, čím sa vy­sta­vu­je ten­to dô­kaz kri­tic­kej pre­vier­ke.

V tých­to sú­vis­los­tiach pou­ka­zu­je pro­ku­rá­tor ďa­lej na uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne z 11. augus­ta 2009, sp. zn. 1To 90/2009 (Zbier­ka sta­no­vísk naj­vyš­šie­ho sú­du a roz­hod­nu­tí sú­dov  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky 2/2001,  č. 21),   z  kto­ré­ho  vy­plý­va,  že  ne­dodr­ža­nie kon­tra­dik­tór­ne­ho  pos­tu­pu  pri  vý­slu­chu  sved­kov,  kto­rí  nie  sú  vo  vzťa­hu  k ob­vi­ne­né­mu oso­ba­mi uve­de­ný­mi v us­ta­no­ve­ní § 130 Tr. por. nie je sa­mo ose­be dô­vo­dom na od­miet­nu­tie ob­ža­lo­by a vrá­te­nie ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi pod­ľa § 244 ods. 1 písm. h/ Tr. por.

Pro­ku­rá­tor sa v sťaž­nos­ti nes­to­tož­ňu­je s ná­miet­ka­mi sú­du pr­vé­ho stup­ňa a vý­hra­da­mi k pro­ces­nej pou­ži­teľ­nos­ti úko­nov vy­ko­na­ných na zá­kla­de do­žia­da­ní o práv­nu po­moc or­gán­mi cu­dzieho  štá­tu  pre  po­ru­še­nie  prá­va  ob­vi­ne­ných  na  ob­ha­jo­bu,  pre­to­že  sú  v  roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 535 Tr. por., ako aj us­tá­le­nou súd­nou praxou, pri­čom pou­ka­zu­je nap­rík­lad na uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. 2 Tost 7/2007, z 15. má­ja 2007 a sp. zn. 1Tošs 46/2007, z 19. mar­ca 2008, v kto­rých sa Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky za­obe­ral prob­le­ma­ti­kou plat­nos­ti úko­nov cu­dzích or­gá­nov.

 

V zá­ve­re  pro­ku­rá­tor  zhŕňa,  že  v da­nej  tres­tnej  ve­ci  v príp­rav­nom ko­na­ní  ne­doš­lo k zá­važ­ným pro­ces­ným chy­bám, bo­li za­bez­pe­če­né prá­va oboch ob­vi­ne­ných na ob­ha­jo­bu, ako  aj  prá­vo  na  kon­tra­dik­tór­ny pos­tup  (as­poň raz  v prie­be­hu  ce­lé­ho tres­tné­ho  ko­na­nia, to  zna­me­ná  vrá­ta­ne  ko­na­nia  pred  sú­dom),  na  zá­kla­de  úva­hy  pro­ku­rá­to­ra  pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­ných pred súd je dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né a to pri exis­ten­cii dô­kaz­né­ho bre­me­na, kto­ré v súd­nom ko­na­ní ťa­ží pro­ku­rá­to­ra. Vec reál­ne netr­pí ta­ký­mi pro­ces­ný­mi chy­ba­mi, kto­ré by za­kla­da­li dô­vod na od­miet­nu­tie obţalo­by a vrá­te­nie ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi pod­ľa § 244 ods. 1 písm. h/ Tr. por., a pre­to navr­hu­je, aby Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod­ľa § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por. zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie sú­du pr­vé­ho stup­ňa a aby to­mu­to sú­du ulo­žil, aby vo ve­ci zno­vu ko­nal a roz­ho­dol.

Súd­ny  spis  neob­sa­hu­je  pí­som­né  vy­jad­re­nie  ob­vi­ne­ných  k pí­som­ným  dô­vo­dom sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra.

Pod­ľa § 192 ods. 1 Tr. por. pri roz­ho­do­va­ní o sťaž­nos­ti pres­kú­ma na­dria­de­ný or­gán správ­nosť  vý­ro­koch  na­pad­nu­té­ho  uz­ne­se­nia,  pro­ti  kto­rým  sťa­žo­va­teľ  po­dal  sťaž­nosť a ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce tým­to vý­ro­kom na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia.

Naj­vyš­ší súd ako na­dria­de­ný or­gán v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním  §  192 ods.  1 Tr. por.,
v  kto­rom  je  vy­jad­re­ný  ob­me­dze­ný  re­víz­ny  prin­cíp,  po  tom  ako  ne­za­mie­tol  sťaž­nosť
z dô­vo­dov § 193 ods. 1 písm. a/ ale­bo písm. b/ Tr. por., na zá­kla­de sťaž­nos­ti pres­kú­mal na­pad­nu­té vý­ro­ky uz­ne­se­nia, a to zo všet­kých hľa­dísk, bez oh­ľa­du na to, či tie­to hľa­dis­ká sú  v sťaž­nos­ti  uve­de­né,  resp.  ab­sen­tu­jú,  a jed­nak  správ­nosť  pos­tu­pu  ko­na­nia,  kto­ré na­pad­nu­tým vý­ro­kom pred­chá­dza­lo, a to z hľa­dis­ka všet­kých chýb, kto­ré moh­li spô­so­biť nes­práv­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov uz­ne­se­nia. Pri pl­ne­ní re­víz­ne­ho prin­cí­pu pre­ve­ril z práv­nej strán­ky,  či  v ce­lom  ko­na­ní,  v prie­be­hu,  kto­ré­ho  sa  vy­tvá­ra­li  pod­kla­dy  pre  na­pad­nu­té uz­ne­se­nie, ne­doš­lo k po­ru­še­niu Tres­tné­ho zá­ko­na, Tres­tné­ho po­riad­ku ale­bo iných mi­mo tres­tných práv­nych pred­pi­sov, kto­ré sú sú­čas­ťou práv­ne­ho po­riad­ku, le­bo prá­vo ne­mô­že byť za­lo­že­né na nep­rá­ve.

Naj­vyš­ší súd zis­til, že po­da­ná sťaž­nosť je prí­pus­tná v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním §  185 ods. 2 Tr. por. a § 244 ods. 3 Tr. por., bo­la po­da­ná op­ráv­ne­nou oso­bou v zmys­le § 186 ods. 1 Tr. por., v le­ho­te sta­no­ve­nej  §  187 ods.  1 Tr. por. a bo­la riad­ne od­ôvod­ne­ná v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním §  189  ods. 3  Tr.  por.;  dos­pel  však  k  zá­ve­ru,  že  sťaž­nosť  pro­ku­rá­to­ra je dô­vod­ná.

 

Pod­ľa  §  244 ods.  1 písm. h/ Tr.  por. pri pred­bež­nom pre­jed­na­ní obţalo­by, súd ob­ža­lo­bu od­miet­ne a vrá­ti vec pro­ku­rá­to­ro­vi, ak zis­tí zá­važ­né pro­ces­né chy­by, naj­mä, že bo­li po­ru­še­né us­ta­no­ve­nia za­bez­pe­ču­jú­ce prá­vo ob­ha­jo­by.

V zmys­le  do­te­raj­šej  práv­nej  praxe  zá­važ­né  pro­ces­né  chy­by  príp­rav­né­ho  ko­na­nia sú naj­mä chy­by, kto­ré sa­mé ose­be ale­bo v spo­je­ní s iný­mi, váž­nym spô­so­bom spo­chyb­ňu­jú zá­kon­nosť  príp­rav­né­ho  ko­na­nia  a  je­ho  vý­sled­kov,  ale­bo  kto­ré  ma­jú  za  nás­le­dok, že  k niek­to­rým  úko­nom  príp­rav­né­ho  ko­na­nia  ne­mož­no  pri­hlia­dať  ako  k  dô­ka­zu, pri­čom  náp­ra­va  tých­to  sku­toč­nos­tí  v ko­na­ní  pred  sú­dom,  nie  je  mož­ná.  Zá­važ­ný­mi pro­ces­ný­mi chy­ba­mi sú naj­mä ne­do­ru­če­nie uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ob­vi­ne­né­mu, ko­na­nie  a roz­hod­nu­tie  nep­rís­luš­né­ho  or­gá­nu  ale­bo  or­gá­nu,  kto­rý  mal  byť  vy­lú­če­ný, vy­ko­na­nie príp­rav­né­ho ko­na­nia bez súh­la­su poš­ko­de­né­ho, ho­ci je­ho súh­las sa pod­ľa zá­ko­na vy­ža­du­je,  zís­ka­nie  dô­ka­zov  ne­zá­kon­ným  do­nú­te­ním  ale­bo  hroz­bou,  vy­ko­na­nie  ko­na­nia bez ob­haj­cu, ho­ci iš­lo o prí­pad po­vin­nej ob­ha­jo­by, a neu­mož­ne­nie ob­vi­ne­né­mu ale­bo je­ho ob­haj­co­vi po skon­če­ní vy­šet­ro­va­nia preš­tu­do­vať spi­sy.

 

Na­dria­de­ný súd v roz­ho­do­va­nej ve­ci, po spl­ne­ní re­víz­nej po­vin­nos­ti, ne­zis­til zá­važ­né pro­ces­né chy­by v príp­rav­nom ko­na­ní vy­ššie uve­de­né­ho cha­rak­te­ru, pri­čom ani súd pr­vé­ho stup­ňa po pres­kú­ma­ní po­da­nej ob­ža­lo­by ozna­če­né zá­važ­né pro­ces­né chy­by v príp­rav­nom ko­na­ní  v na­pad­nu­tom  uz­ne­se­ní  ne­kon­šta­tu­je.  Súd  pr­vé­ho  stup­ňa  v od­ôvod­ne­ní  svoj­ho roz­hod­nu­tia  dá­va  v pod­sta­te  ná­vod,  akým  spô­so­bom  má  byť  dopl­ne­né  do­ka­zo­va­nie, pre­to­že vý­sled­ky vy­šet­ro­va­nia dos­ta­toč­ne neo­dô­vod­ňu­jú pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­ných pred súd, zá­ro­veň dá­va po­kyn na skú­ma­nie práv­nej kva­li­fi­ká­cie a práv­nej ar­gu­men­tá­cie, kto­rá by ma­la byť vy­jad­re­ná v ob­ža­lo­be.

Sťa­žo­va­teľ v sa­mot­nej pod­sta­te vy­sti­hol nes­práv­nosť zá­ve­rov sú­du pr­vé­ho stup­ňa a na­dria­de­ný súd si ar­gu­men­tá­ciu pre­zen­to­va­nú v je­ho sťaž­nos­ti os­vo­jil.

  Zá­klad­ným pred­pok­la­dom na to, aby súd mo­hol vo ve­ci vy­ko­nať súd­ne po­jed­ná­va­nie, je po­da­nie ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­rom. V zmys­le § 234 ods. 1 Tr. por. pro­ku­rá­tor po­dá ob­ža­lo­bu vte­dy,  ak  vý­sled­ky  vy­šet­ro­va­nia  ale­bo  skrá­te­né­ho  vy­šet­ro­va­nia  dos­ta­toč­ne  od­ôvod­ňu­jú pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd.

Po­sú­de­nie tej­to otáz­ky zá­vi­sí od to­ho, či v príp­rav­nom ko­na­ní bo­li dô­ka­zy pot­reb­né
pre me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tie sú­du ob­sta­ra­né v sú­la­de so zá­ko­nom a úz­ko sú­vi­sí s us­ta­no­ve­ním § 2 ods. 10 Tr. por. Pod­ľa toh­to sú or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pred po­da­ním ob­ža­lo­by po­vin­né pos­tu­po­vať tak, aby bol zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ich roz­hod­nu­tie. S rov­na­kou sta­ros­tli­vos­ťou ob­jas­ňu­jú  okol­nos­ti  sved­čia­ce  pro­ti  ob­vi­ne­né­mu,  ako  i  okol­nos­ti,  kto­ré  sved­čia  v je­ho pros­pech,  v oboch  sme­roch  vy­ko­ná­va­jú  dô­ka­zy  tak,  aby  umož­ni­li  sú­du  spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie.

Úče­lom  pres­kú­ma­nia  ob­ža­lo­by  nie  je  rie­šiť  otáz­ku  vi­ny  ob­vi­ne­né­ho  roz­bo­rom
a zhod­no­te­ním dô­ka­zov spô­so­bom ako na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Pod­ľa ob­sa­hu spi­su však
tre­ba hod­no­tiť vý­sled­ky príp­rav­né­ho ko­na­nia z to­ho hľa­dis­ka, či od­ôvod­ňu­jú pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd. Vrá­te­nie ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi je opod­stat­ne­né vždy len vte­dy, keď súd ne­má vzhľa­dom na prie­beh a vý­sled­ky príp­rav­né­ho ko­na­nia dos­ta­toč­ný a spo­ľah­li­vý pod­klad na rie­še­nie zá­klad­nej otáz­ky, či je ob­vi­ne­ný pos­ta­ve­ný pred súd dô­vod­ne. Ak ide o ta­ký ne­dos­ta­tok, kto­rý nie je pre­káž­kou pre zá­ver o dô­vod­nos­ti ob­ža­lo­by a kto­rý sa dá od­strá­niť v ko­na­ní pred sú­dom, nie je na­mies­te vrá­tiť pro­ku­rá­to­ro­vi vec na do­šet­re­nie.

 

Dô­kaz­ná nú­dza spô­so­be­ná ne­pou­ži­teľ­nos­ťou us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov za­ob­sta­ra­ných v príp­rav­nom ko­na­ní, ve­die v ko­na­ní pred sú­dom k vy­hlá­se­niu os­lo­bo­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku. K od­miet­nu­tiu ob­ža­lo­by pod­ľa § 244 ods. 1 písm. h/ Tr. por. by pod­ľa ná­zo­ru naj­vyš­šie­ho sú­du dô­kaz­ná nú­dza moh­la viesť vte­dy, ak by bo­la ab­so­lút­na, t.j., ak by neexis­to­val ani je­di­ný zá­kon­ným  spô­so­bom  zís­ka­ný  dô­kaz­ný  pros­trie­dok  od­ôvod­ňu­jú­ci  pos­ta­ve­nie  ob­vi­ne­né­ho pred súd, resp. pod­stat­ný us­ved­ču­jú­ci dô­kaz, o kto­rý sa opie­ra ob­ža­lo­ba, by bol zís­ka­ný ne­zá­kon­ne. Une­se­nie dô­kaz­né­ho bre­me­na a „udr­ža­nie ob­ža­lo­by“ je v kaž­dom prí­pa­de úlo­hou pro­ku­rá­to­ra,  kto­rý  by  už  v pro­ce­se  zís­ka­va­nia  dô­ka­zov  v príp­rav­nom  ko­na­ní  mal  dbať na ich zá­kon­nosť a ďal­šiu pou­ži­teľ­nosť. Tre­ba pri­po­me­núť, že ko­na­jú­ci súd nie je via­za­ný práv­nym ná­zo­rom pro­ku­rá­to­ra, kto­rý vy­slo­vil v ob­ža­lo­be a na­viac má dos­ta­tok mož­nos­tí, aby na pod­kla­de vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, pri za­cho­va­ní to­tož­nos­ti skut­ku,  pre  kto­rý  bo­la  po­da­ná  ob­ža­lo­ba,  sku­tok  zod­po­ve­da­jú­cim  spô­so­bom  up­ra­vil a v ko­neč­nom dôs­led­ku ho správ­ne práv­ne kva­li­fi­ko­val.

 

Naj­vyš­ší súd tiež zdô­raz­ňu­je, že z us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 11 ve­ta pr­vá Tr. por. sí­ce vy­plý­va, že súd mô­že vy­ko­nať aj dô­ka­zy, kto­ré stra­ny ne­navrh­li, ale v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 1 a   §  2  ods.   18  Tr.  por.  je  trest­ný  pro­ces  up­ra­ve­ný  ako  kon­tra­dik­tór­ne  ko­na­nie  dvoch proti­strán     -  pro­ku­rá­to­ra     (even­tuál­ne  poš­ko­de­né­ho)  na  jed­nej  stra­ne  a  ob­vi­ne­né­hoa je­ho ob­haj­cu  (even­tuál­ne zú­čas­tne­nej oso­by) na dru­hej stra­ne. Pre­to nie súd, ale stra­ny tres­tné­ho ko­na­nia pred sú­dom pred­kla­da­jú a vy­ko­ná­va­jú dô­ka­zy, kto­ré ob­vi­ne­né­ho us­ved­ču­jú ale­bo  os­lo­bo­dzu­jú.  Úlo­hou  sú­du,  ako  nes­tran­né­ho  roz­ho­do­va­cie­ho  or­gá­nu,  je po­sú­de­nie tých­to dô­ka­zov a roz­hod­núť spor me­dzi pro­ku­rá­to­rom, kto­rý za­stu­pu­je štát (§ 2 ods. 5 ve­ta pr­vá Tr. por.) a ob­vi­ne­ným. Pri tom­to roz­ho­do­va­ní mu­sí súd za­cho­vať nes­tran­nosť a nes­mie ini­cia­tív­ne na­po­má­hať jed­nej ale­bo dru­hej stra­ne. Ak by sa tak sta­lo, doš­lo by k po­ru­še­niu nie­len zá­sa­dy rov­nos­ti strán v ko­na­ní pred sú­dom  (§  2 ods.  14 Tr. por.), ale aj zá­sa­dy spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su (§ 2 ods. 10 Tr. por.).

 

Nes­tran­ný  súd  má  dos­ta­tok  pro­ces­ných  pros­tried­kov  na  to,  aby  roz­ho­dol o udr­ža­teľ­nos­ti (skut­ko­vej  ale­bo  práv­nej)  po­da­nej  ob­ža­lo­by  bez  to­ho,  aby  v roz­po­re s prin­cí­pom nes­tran­nos­ti uk­la­dal or­gá­nom čin­ným v príp­rav­nom ko­na­ní kon­krét­ne úko­ny, kto­ré tre­ba vy­ko­nať, bez oh­ľa­du na to, kto­rej stra­ne ko­na­nia bu­dú vý­sled­ky tak­to dopl­ne­né­ho do­ka­zo­va­nia pros­pie­vať.

 

Súd  pr­vé­ho  stup­ňa  v od­ôvod­ne­ní  sťaž­nos­ťou  na­pad­nu­té­ho  uz­ne­se­nia,  kto­ré je  do  ur­či­tej  mie­ry  ne­kon­zis­ten­tné,  pre­fe­ru­je  prin­cíp  kon­tra­dik­tór­nos­ti  ko­na­nia.  V  tej­to sú­vis­los­ti  naj­vyš­ší  súd  pou­ka­zu­je  na  to,  že  prin­cíp  kon­tra­dik­tór­nos­ti  sa  up­lat­ňu­je pre­dov­šet­kým  v štá­diu  ko­na­nia  pred  sú­dom.  I keď  sa  pr­vky  kon­tra­dik­tór­nos­ti  vy­sky­tu­jú aj  v štá­diu  príp­rav­né­ho  ko­na­nia.  Prá­vo  na  kon­tra­dik­tór­ny  trest­ný  pro­ces  im­pli­ku­je  tak pre  ob­ža­lo­bu,  ako  aj  pre  ob­ha­jo­bu,  mož­nosť  zoz­ná­miť  sa  s dô­kaz­mi  a ar­gu­men­tmi pred­lo­že­ný­mi dru­hou stra­nou a vy­jad­riť sa k nim. Prís­luš­né práv­ne nor­my mô­žu vy­ho­vieť to­mu­to po­žia­dav­ku rôz­ny­mi spô­sob­mi, ale zvo­le­ná me­tó­da mu­sí za­ru­čo­vať, aby stra­na bo­la oboz­ná­me­ná  s  tým,  že  dru­há  stra­na  pred­lo­ži­la  vy­jad­re­nie,  a  aby  ma­la  reál­nu  mož­nosť ko­men­to­vať  to­to  vy­jad­re­nie.  Kon­tra­dik­tór­nosť  pri  do­ka­zo­va­ní  zna­me­ná  jed­nak  prá­vo pred­kla­dať vlas­tné dô­ka­zy a návr­hy na do­ka­zo­va­nie a jed­nak prá­vo dis­ku­to­vať a po­pie­rať dô­ka­zy dru­hej stra­ny. Úlo­hou sú­du pr­vé­ho stup­ňa, ako nes­tran­né­ho a ne­zá­vis­lé­ho tri­bu­ná­lu

bu­de, aby v ko­na­ní pred sú­dom za­bez­pe­čil kon­tra­dik­tór­ny cha­rak­ter, kto­rý je jed­ným z pr­vkov spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su. Z prin­cí­pu kon­tra­dik­tór­nos­ti vy­plý­va, že roz­hod­nu­tie sú­du ne­mô­že byť za­lo­že­né na ni­čom, čo ne­bo­lo pred­me­tom dis­ku­sie strán, resp. čo im ne­bo­lo pred­lo­že­né k dis­ku­sii. Je po­tom nes­por­né, že súd pr­vé­ho stup­ňa má pl­né prá­vo oprieť svo­je roz­hod­nu­tie len o ta­ké dô­ka­zy, kto­ré bu­dú spĺňať prin­cí­py kon­tra­dik­tór­nos­ti.

 

Naj­vyš­ší súd svo­je zá­ve­ry uzat­vá­ra nas­le­dov­ne :

 

1.  Okol­nosť, či vý­sled­ky vy­šet­ro­va­nia ale­bo skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia od­ôvod­ňu­jú pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd (§ 234 ods. 1 Tr. por.), je ve­cou úva­hy pro­ku­rá­to­ra, v kto­rej opač­nou  al­ter­na­tív­nou  z hľa­dis­ka  do­ká­za­nia  vi­ny  vo  vzťa­hu  ku  skut­ko­vým  zis­te­niam je za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 215 ods. 1 písm. a/ ale­bo písm. c/ Tr. por.

 

2.   Po­ru­še­nie   po­vin­nos­ti   zis­tiť   skut­ko­vý   stav   bez   dô­vod­ných   po­chyb­nos­tí, a na to nad­vä­zu­jú­cich po­vin­nos­tí or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní us­ta­no­ve­ných v § 2 ods. 10 Tr. por., nie je pro­ces­nou chy­bou v zmys­le § 241 ods. 1 písm. f/ Tr. por., resp. § 244 ods. 1 písm. h/ Tr. por. a nie je san­kcio­no­va­né roz­hod­nu­tím o od­miet­nu­tí obţalo­by a vrá­te­ní ve­ci  pro­ku­rá­to­ro­vi  pod­ľa  na­pos­le­dy  ozna­če­ných  us­ta­no­ve­ní.  San­kciu  v  tom­to  prí­pa­de pred­sta­vu­je neu­ne­se­nie dô­kaz­né­ho bre­me­na pro­ku­rá­to­rom v súd­nom ko­na­ní, a to vo vzťa­hu ku všet­kým skut­ko­vým zis­te­niam, re­le­van­tným ako kva­li­fi­kač­ný mo­ment z hľa­dis­ka uz­na­nia vi­ny,  čo­mu  zod­po­ve­dá  vý­rok  sú­du  pod­ľa § 285  písm.  a/  ale­bo  písm.  c/  Tr.  por., ale­bo skut­ko­vá a kva­li­fi­kač­ná úp­ra­va ža­lo­va­né­ho či­nu v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho.

 

3.  Pro­ces­nou  chyb­nou  (§  241  ods.  1  písm.  f/,  §  244  ods.  1  písm.  h/  Tr.  por.) sa  ro­zu­mie  ne­dodr­ža­nie  for­mál­nych  ná­le­ži­tos­tí  pos­tu­pu  a  úko­nov  v príp­rav­nom  ko­na­ní. Úpra­va práv ob­ha­jo­by, kto­rej po­ru­še­nie je zá­ko­nom de­monštra­tív­ne uve­de­né ako pro­ces­ná chy­ba, sa od­ví­ja od us­ta­no­ve­ní § 34 ods. 1 Tr. por. (prá­va ob­vi­ne­né­ho) a § 44 ods. 2 Tr. por. (prá­va ob­haj­cu).

 

Vý­rok na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia z tých­to dô­vo­dov je ne­zá­kon­ný, a pre­to naj­vyš­ší súd pos­tu­pom pod­ľa §  194 ods.  1 písm. b/ Tr. por. na­pad­nu­té uz­ne­se­nie zru­šil a ulo­žil sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby vo ve­ci zno­vu ko­nal a roz­ho­dol. Úpl­ne na zá­ver na­dria­de­ný súd pri­po­mí­na us­ta­no­ve­nie § 194 ods. 5 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho or­gán, kto­ré­mu bo­la vec vrá­te­ná na no­vé pre­jed­na­nie  a roz­hod­nu­tie,  je  pri  no­vom  roz­ho­do­va­ní  via­za­ný  práv­nym  ná­zo­rom,  kto­rý vo ve­ci vy­slo­vil na­dria­de­ný or­gán a je po­vin­ný vy­ko­nať úko­ny, kto­rých vy­ko­na­nie ten­to or­gán na­ria­dil.