Skutkový omyl a trestný čin skrátenia dane

 

Práv­ne ve­ty:

 

I. Os­pra­vedl­ni­teľ­ným skut­ko­vým omy­lom pá­cha­te­ľa pri tres­tnom či­ne skrá­te­nia da­ne nie je ak ne­poz­ná pres­né zne­nie prís­luš­ných da­ňo­vých pred­pi­sov, vrá­ta­ne kon­krét­nych us­ta­no­ve­ní, kto­ré od­ôvod­ňu­jú vznik a vý­šku da­ňo­vej po­vin­nos­ti. K tres­tnej zod­po­ved­nos­ti pos­ta­čí, ak sú pá­cha­te­ľo­vi zná­me roz­hod­né skut­ko­vé okol­nos­ti, od kto­rých sa od­ví­ja da­ňo­vá po­vin­nosť da­ňov­ní­ka ale­bo plat­cu da­ne, nap­rík­lad, že vy­ko­nal zda­ni­teľ­né pl­ne­nie za ce­nu, do kto­rej bo­la za­hr­nu­tá daň z pri­da­nej hod­no­ty a po­dob­ne.

 

II. Skut­ko­vým omy­lom pá­cha­te­ľa pre­to nie je ani ko­na­nie, keď v dôs­led­ku ne­dos­tat­ku od­bor­ných zna­los­tí po­va­žu­je ur­či­té ko­na­nie za do­vo­le­né a to v roz­po­re so sku­toč­nos­ťou, pre­to­že v po­chyb­nos­tiach sa nie je mož­né, bez ďal­šie­ho, spo­ľah­núť len na svoj vlast­ný úsu­dok, ale je nut­né zís­kať pot­reb­né in­for­má­cie od osôb, kto­ré ta­ké­to od­bor­né zna­los­ti ma­jú. V ta­kých­to prí­pa­doch ide o ko­na­nie, kto­ré­ho sa pá­cha­teľ mo­hol ľah­ko vy­va­ro­vať, to pla­tí naj­mä v prí­pa­doch, keď v sub­jek­tív­nych po­chyb­nos­tiach (nap­rík­lad oh­ľad­ne vý­kla­du da­ňo­vé­ho zá­ko­na) nez­vo­lí tú mož­nosť, kto­rá je v sú­la­de so zá­ko­nom (a to nap­rík­lad po dopl­ne­ní in­for­má­cií od oso­by s od­bor­ný­mi zna­los­ťa­mi), ale úmy­sel­ne zvo­lí tú, kto­ré je pre ne­ho vý­hod­nej­šia.

 

III. Ob­ža­lo­va­ný pô­so­bil ako ko­na­teľ (šta­tu­tár­ny or­gán) ob­chod­nej spo­loč­nos­ti, pri­čom pod­ľa § 135a ods. 1 Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka bol po­vin­ný vy­ko­ná­vať svo­ju pô­sob­nosť s od­bor­nou sta­ros­tli­vos­ťou a to aj oh­ľad­ne pl­ne­nia da­ňo­vých po­vin­nos­ti zo stra­ny ob­chod­nej spo­loč­nos­ti, v me­ne kto­rej ko­nal a kto­rá bo­la da­ňo­vým sub­jek­tom (plat­com DPH). Ak ob­ža­lo­va­ný ako šta­tu­tár­ny or­gán ob­chod­nej spo­loč­nos­ti ne­dis­po­no­val adek­vát­ny­mi ve­do­mos­ťa­mi o ob­sa­hu da­ňo­vých zá­ko­nov, mal pos­tu­po­vať tak, aby ta­ké­to ve­do­mos­ti na­do­bu­dol, res­pek­tí­ve mal pos­tu­po­vať tak, aby re­le­van­tné in­for­má­cie o ob­sa­hu da­ňo­vých pred­pi­sov zís­kal iným spô­so­bom (nap­rík­lad pros­tred­níc­tvom da­ňo­vé­ho po­rad­cu a po­dob­ne). Sú­čas­ťou od­bor­nej sta­ros­tli­vos­ti je aj schop­nosť šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu roz­poz­nať, kto­ré čin­nos­ti už pre­sa­hu­jú je­ho ve­do­mos­ti, t. j. na kto­ré čin­nos­ti už šta­tu­tár­ny or­gán pot­re­bu­je kon­krét­ne od­bor­né zna­los­ti, kto­rý­mi ne­dis­po­nu­je a pre­to mu­sí ich vý­kon za­bez­pe­čiť pos­kyt­nu­tím pot­reb­nej po­mo­ci od kva­li­fi­ko­va­nej oso­by. Zá­kon­ná po­žia­dav­ka ko­nať s od­bor­nou sta­ros­tli­vos­ťou te­da pred­pok­la­dá, že šta­tu­tár­ny or­gán roz­poz­ná ne­vyh­nut­nosť od­bor­nej po­mo­ci špe­ciál­ne kva­li­fi­ko­va­né­ho sub­jek­tu a ta­kú­to po­moc za­bez­pe­čí (pri­me­ra­ne uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sp. zn. 5 Tdo 1224/2006).

 

sp.zn. 4To/131/2013

 

  U Z N E S E N I E

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča a sud­cov JUDr. Ti­bo­ra Ku­bí­ka a JUDr. Pet­ra Šam­ka v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu R. B. stí­ha­né­ho pre zlo­čin skrá­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 276 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. o od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­né­ho pro­ti roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Ma­lac­ky  sp. zn. 3T/96/2013 zo dňa 05.09.2013, na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 16.de­cem­bra 2014 tak­to

 

r o z h o d o l :

        

Pod­ľa § 319 Tr. por. od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho R B sa za­mie­ta.

 

O d ô v o d n e n i e

 

            Na­pad­nu­tým roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Ma­lac­ky sp. zn. 3T/96/2013 zo dňa 05.09.2013 bol ob­ža­lo­va­ný R B uz­na­ný vin­ným zo spá­chania zlo­či­nu skrá­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 276 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 

ako ko­na­teľ spo­loč­nos­ti B s.r.o. po­dal dňa 25.01.2010 na Da­ňo­vom úra­de v Ma­lac­kách da­ňo­vé priz­na­nie za zda­ňo­va­cie ob­do­bie IV. štvrťro­ka 2009 a dňa 30.04.2010 da­ňo­vé priz­na­nie za zda­ňo­va­cie ob­do­bie I. štvrťro­ka 2010 a 01.07.2010 da­ňo­vé priz­na­nie za zda­ňo­va­cie ob­do­bie II. štvrťro­ka 2010, v kto­rých nep­riz­nal daň z pri­da­nej hod­no­ty za ná­kup a pre­daj ojaz­de­ných mo­to­ro­vých vo­zi­diel, čím skrá­til svo­ju da­ňo­vú po­vin­nosť na da­ni z pri­da­nej hod­no­ty a spô­so­bil štát­ne­mu roz­poč­tu SR v za­stú­pe­ní Da­ňo­vým úra­dom Ma­lac­ky ško­du mi­ni­mál­ne vo vý­ške 193.711,31 euro.

 

Za to mu bol pod­ľa § 276 ods. 4 Tr. zák. s pou­ži­tím § 38 ods. 4, § 37 písm. m) Tr. zák. ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 10 (de­sať) ro­kov.

 

Pod­ľa § 48 ods. 4 Tr. zák. bol ob­ža­lo­va­ný pre vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy za­ra­de­ný do ús­ta­vu na vý­ko­nu tres­tu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia.

 

Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku po­dal v zá­kon­nej le­ho­te od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­ný R. B.

 

 Ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní na­mie­ta, že je ne­vin­ný. Chce pou­ká­zať na vý­šku ško­dy, kto­rá bo­la da­ňo­vým úra­dom zle ur­če­ná. Da­ňo­vý úrad bral do úva­hy len pre­daj vo­zi­diel a ne­za­po­čí­ta­val žiad­ne nák­la­dy spo­je­né s do­vo­zom, prih­lá­se­ním vo­zi­diel do evi­den­cie a sa­mot­ným pre­da­jom vo­zi­diel. Da­ňo­vý úrad je po­vin­ný pri­hliad­nuť na nák­la­dy, kto­ré sú jed­noz­nač­ne preu­ká­za­teľ­né aj keď tie­to  nie sú do­lo­že­né žiad­nym dok­la­dom. Vo­zid­lá bo­li pri­ve­ze­né zo za­hra­ni­čia, čím mu­se­li vznik­núť aj nák­la­dy. Po za­po­čí­ta­ní jed­noz­nač­ných nák­la­dov sa zní­ži vznik­nu­tá ško­da viac ako o 30%, čím by bo­la zní­že­ná tres­tná sadz­ba. Vznik­li tu aj ne­pria­me nák­la­dy, pri kto­rých zoh­ľad­ne­ní by vý­ška ško­dy eš­te kles­la. Tie­to nák­la­dy sú nap­rík­lad se­zón­ne pneu­ma­ti­ky, čis­tia­ce prá­ce na vo­zid­le, rôz­ne drob­né op­ra­vy a iné. Po­čas da­ňo­vej kon­tro­ly mu ne­bo­lo zná­me, že nep­red­lo­žil všet­ky dok­la­dy preu­ka­zu­jú­ce svoj ná­rok na nák­la­dy. Na tú­to sku­toč­nosť ho ni­ja­ko neu­po­zor­ni­la ani Ing. K. Upo­zor­ňu­je na prie­beh da­ňo­vej kon­tro­ly s tým, že po­čas kon­tro­ly ne­bol upo­zor­ne­ný da­ňo­vým úra­dom na sku­toč­nosť, že spô­sob úč­to­va­nia a vý­poč­tu nie je správ­ny. Nie je prav­da, že bol pra­cov­níč­kou da­ňo­vé­ho úra­du upo­zor­ne­ný, že zle úč­tu­je DPH, na­koľ­ko v tej do­be už ne­bol ko­na­te­ľom a ani spo­loč­ní­kom v spo­loč­nos­ti B s.r.o. Za naj­zá­važ­nej­šiu chy­bu po­va­žu­je sku­toč­nosť, že ne­bo­la vy­ko­na­ná pre­hliad­ka kan­ce­lár­skych pries­to­rov, ne­bo­li za­is­te­né lis­tin­né dô­ka­zy ani po­čí­ta­če. Tie­to dô­ka­zy moh­li pod­po­riť je­ho tvr­de­nie, že bol sku­tok spá­cha­ný neú­my­sel­ne a tak is­to preu­ká­zať vý­šku nák­la­dov. Vzhľa­dom k to­mu zna­lec­ký po­su­dok vy­pra­co­va­ný v ko­na­ní nie je ob­jek­tív­ny. Žia­da od­vo­la­cí súd, aby pred­vo­lal za­mes­tnan­ca da­ňo­vé­ho úra­du a znal­ky­ňu, kto­rá vy­pra­co­va­la zna­lec­ký po­su­dok.

 

Na ve­rej­nom za­sad­nu­tí od­vo­la­cie­ho sú­du ob­haj­ky­ňa ob­ža­lo­va­né­ho uvied­la, že sa pridr­žia­va pí­som­ne od­ôvod­ne­né­ho od­vo­la­nia. Navr­hu­je, aby od­vo­la­cí súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok v ce­lom roz­sa­hu a vec vrá­til pr­vos­tup­ňo­vé­mu sú­du na no­vé pre­jed­na­nie a roz­hod­nu­tie. V da­nej ve­ci ne­bo­la preu­ká­za­ná sub­jek­tív­na strán­ka ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu. Je pot­reb­né, aby ok­res­ný súd vy­po­čul za­mes­tnan­cov da­ňo­vé­ho úra­du, ako aj spra­co­va­te­ľa zna­lec­ké­ho po­sud­ku za úče­lom riad­ne­ho us­tá­le­nia vý­šky spô­so­be­nej ško­dy.

 

Zá­stup­ca kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry uvie­dol, že po­va­žu­je pr­vos­tup­ňo­vý roz­su­dok za zá­kon­ný s správ­ny a pre­to navr­hol od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho za­miet­nuť ako ne­dô­vod­né.

 

Ob­ža­lo­va­ný uvie­dol, že sa pridr­žia­va po­da­né­ho od­vo­la­nia. Pod­ľa je­ho ná­zo­ru súd pr­vé­ho stup­ňa ne­dos­ta­toč­ne od­ôvod­nil v čom vzhlia­dol napl­ne­nie aj sub­jek­tív­nej strán­ky ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu. Mal zá­ujem s da­ňo­vým úra­dom spolu­pra­co­vať a všet­ko dať do po­riad­ku, čo mu ne­bo­lo zo stra­ny da­ňo­vé­ho úra­du umož­ne­né.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve pod­ľa § 317 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým od­vo­la­teľ po­dal od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo a zis­til, že od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho nie je dô­vod­né.

 

Pod­ľa § 319 Tr. por. od­vo­la­cí súd od­vo­la­nie za­miet­ne, ak zis­tí, že nie je dô­vod­né.

 

Od­vo­la­cí súd je ná­zo­ru, že v ko­na­ní pred ok­res­ným sú­dom ako sú­dom pr­vé­ho stup­ňa ne­doš­lo k žiad­nym ta­kým chy­bám, kto­ré by moh­li mať vplyv na ob­jas­ne­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci, pri­čom na hlav­nom po­jed­ná­va­ní bo­li vy­ko­na­né všet­ky pot­reb­né dô­ka­zy ne­vyh­nut­né pre spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie sú­du s tým, že súd pr­vé­ho stup­ňa vy­ko­na­né dô­ka­zy správ­ne a lo­gic­ky vy­hod­no­til a to spô­so­bom zod­po­ve­da­jú­cim us­ta­no­ve­niu § 2 ods. 12 Tr. por. Z od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku je pri­tom zrej­mé aké dô­ka­zy bo­li pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa vy­ko­na­né, aké skut­ko­vé zá­ve­ry z tých­to dô­ka­zov súd pr­vé­ho stup­ňa vy­vo­dil, aký­mi úva­ha­mi sa spra­vo­val pri hod­no­te­ní dô­ka­zov a ako sa vy­spo­ria­dal s ob­ha­jo­bou ob­ža­lo­va­né­ho. 

 

Pod­ľa ná­zo­ru Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve vý­rok o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho zo spá­chania zlo­či­nu skrá­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 276 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. nev­zbu­dzu­je žiad­ne dô­vod­né (ro­zum­né) po­chyb­nos­ti. Z do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­né­ho na hlav­nom po­jed­ná­va­ní mož­no spo­ľah­li­vo zis­tiť, že ob­ža­lo­va­ný ako ko­na­teľ ob­chod­nej spo­loč­nos­ti B s.r.o., kto­rá bo­la plat­com da­ne (nes­kôr zme­ni­la ob­chod­né me­no na A s.r.o.) po­dá­val da­ňo­vé priz­na­nia v kto­rých riad­ne nep­riz­nal daň z pri­da­nej hod­no­ty za ná­kup a pre­daj ojaz­de­ných mo­to­ro­vých vo­zi­diel a v dôs­led­ku toh­to ko­na­nia spô­so­bil Slo­ven­skej re­pub­li­ke dlh na da­ni z pri­da­nej hod­no­ty vo vý­ške 193.711,31 euro. Časť vlas­tnej da­ňo­vej po­vin­nos­ti da­ňo­vé­ho sub­jek­tu (ob­chod­nej spo­loč­nos­ti v me­ne kto­rej ob­ža­lo­va­ný ko­nal) ne­bo­la te­da vô­bec priz­na­ná v da­ňo­vých priz­na­ných a časť priz­na­ná bo­la, av­šak za pou­ži­tia chyb­nej ap­li­ká­cie us­ta­no­ve­nia § 66 zá­ko­na č. 222/2004 Z. z. v zne­ní nes­kor­ších zmien a dopl­nkov (ďa­lej len zá­kon o DPH).

 

Z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia je nes­por­né, a to ne­na­mie­ta ani ob­ža­lo­va­ný, že ná­kup a pre­daj všet­kých mo­to­ro­vých vo­zi­diel sa reali­zo­val v ča­se, keď bol ko­na­te­ľom ob­ža­lo­va­ný s tým, že ob­ža­lo­va­ný ako ko­na­teľ ob­chod­nej spo­loč­nos­ti (šta­tu­tár­ny or­gán), kto­rá bo­la da­ňo­vým sub­jek­tom, bol po­vin­ný vy­stu­po­vať za ob­chod­nú spo­loč­nosť aj vo vzťa­hu k prís­luš­né­mu správ­co­vi da­ne a bol aj zod­po­ved­ný za riad­ne po­dá­va­nie da­ňo­vých priz­na­ní, riad­ne priz­ná­va­nie vlas­tnej da­ňo­vej po­vin­nos­ti a aj riad­ne hra­de­nie da­ne. K pre­vo­du ob­chod­né­ho po­die­lu v ob­chod­nej spo­loč­nos­ti na oso­bu me­nom A M doš­lo až nás­led­ne, v prie­be­hu vy­ko­ná­va­nia da­ňo­vej kon­tro­ly.

 

Z pro­to­ko­lov o vy­ko­na­ní da­ňo­vej kon­tro­ly v spo­loč­nos­ti B s.r.o., z vý­po­ve­de pra­cov­níč­ky Da­ňo­vé­ho úra­du v Ma­lac­kách sved­ky­ne Ing. M K ako aj zo zna­lec­ké­ho po­sud­ku z od­bo­ru eko­no­mi­ka a ma­naž­ment, od­vet­vie úč­tov­níc­tvo a da­ňov­níc­tvo znal­ca Ing. M M mož­no ne­po­chyb­ne zis­tiť, že spo­loč­nosť B s.r.o. sa za­obe­ra­la ná­ku­pom a pre­da­jom mo­to­ro­vých vo­zi­diel, pri­čom pred­met­ná ob­chod­ná spo­loč­nosť na­do­bú­da­la ojaz­de­né vo­zid­lá z kra­jín Európ­skej únie. Spo­loč­nosť B s.r.o. te­da slo­va­mi zá­ko­na o DPH na­do­bú­da­la to­var v tu­zem­sku z iné­ho člen­ské­ho štá­tu. Tie­to sku­toč­nos­ti potvr­dil vo svo­jej vý­po­ve­di aj ob­ža­lo­va­ný, keď uvie­dol, že na­ku­po­val vo­zid­lá v Ra­kús­ku, Fran­cúz­ku, Bel­gic­ku a to na draž­bách.

 

Na­do­bud­nu­tím to­va­ru v tu­zem­sku z iné­ho člen­ské­ho štá­tu (tzv. intra­ko­mu­ni­tár­nym na­do­bud­nu­tím to­va­ru) sa ro­zu­mie na­do­bud­nu­tie prá­va nak­la­dať ako vlas­tník s hnu­teľ­ným hmot­ným ma­jet­kom, kto­rý je od­os­la­ný ale­bo prep­ra­ve­ný do tu­zem­ska z iné­ho člen­ské­ho štá­tu. Intra­ko­mu­ni­tár­ne na­do­bud­nu­tie to­va­ru (t. j. fy­zic­ké pre­mies­tne­nie to­va­ru od pre­dá­va­jú­ce­ho z jed­né­ho člen­ské­ho štá­tu na úze­mie SR ku­pu­jú­ce­mu) sa zda­ňu­je v prí­pa­de, ak pre­dá­va­jú­ci je vo svo­jom člen­skom štá­te re­gis­tro­va­ný (iden­ti­fi­ko­va­ný) pre daň pod­ľa zá­ko­na o DPH plat­né­ho v je­ho člen­skom štá­te, us­ku­toč­ní do­dáv­ku to­va­ru os­lo­bo­de­nú od da­ne a na­do­bud­nu­tie to­va­ru sa us­ku­toč­ní od­plat­ne, v tu­zem­sku a na­do­bú­da­te­ľom je oso­ba, kto­rá má pri­de­le­né iden­ti­fi­kač­né čís­lo pre daň. K do­da­niu to­va­ru pre­dá­va­jú­cim a k na­do­bud­nu­tiu to­va­ru ku­pu­jú­cim do­chá­dza v tom is­tom mo­men­te, pre­to­že do­da­ním to­va­ru u pre­dá­va­jú­ce­ho je pre­vod prá­va dis­po­no­vať s hmot­ným ma­jet­kom ako vlas­tník a na­do­bud­nu­tím to­va­ru u ku­pu­jú­ce­ho je na­do­bud­nu­tie prá­va dis­po­no­vať s hmot­ným ma­jet­kom ako vlas­tník. Nap­rík­lad pod­ni­ka­teľ z iné­ho člen­ské­ho štá­tu do­dá to­var na úze­mie SR, tak ho fak­tu­ru­je za ce­nu bez da­ne (DPH), pre­to­že ide o do­da­nie to­va­ru z jed­né­ho člen­ské­ho štá­tu do iné­ho člen­ské­ho štá­tu pla­ti­te­ľo­vi da­ne, kto­ré je os­lo­bo­de­né od da­ne. Slo­ven­ský pod­ni­ka­teľ vy­po­čí­ta daň zo zá­kla­du da­ne pod­ľa sadz­by plat­nej na úze­mí SR, tú­to daň uve­die v da­ňo­vom priz­na­ní a sú­čas­ne up­lat­ňu­je v da­ňo­vom priz­na­ní od­po­čí­ta­nie da­ne. Pod­ni­ka­teľ z iné­ho člen­ské­ho štá­tu, kto­rý to­var do­dá­val, vo svo­jom súhr­nnom vý­ka­ze, kto­rý po­dá­va svoj­mu da­ňo­vé­mu úra­du, uve­die hod­no­tu to­va­ru do­da­né­ho slo­ven­ské­mu pla­ti­te­ľo­vi da­ne, kto­rý pou­žil iden­ti­fi­kač­né čís­lo pre daň pri­de­le­né da­ňo­vým úra­dom v SR. Na zá­kla­de tej­to in­for­má­cie, kto­rá bu­de po spra­co­va­ní da­ňo­vý­mi or­gán­mi člen­ské­ho štá­tu pod­ni­ka­te­ľa, kto­rý to­var do­dá­val k dis­po­zí­cii slo­ven­ským da­ňo­vých or­gá­nom, mô­že slo­ven­ský da­ňo­vý úrad skon­tro­lo­vať, či slo­ven­ský pla­ti­teľ da­ne priz­nal vo svo­jom da­ňo­vom priz­na­ní na­do­bud­nu­tie toh­to to­va­ru z iné­ho člen­ské­ho štá­tu a up­lat­nil k je­ho ce­ne daň.

 

Ob­chod­ná spo­loč­nosť B s.r.o. sa kon­krét­ne za­obe­ra­la ná­ku­pom ojaz­de­ných mo­to­ro­vých vo­zi­diel (na úče­ly zá­ko­na o DPH sa ojaz­de­ným vo­zid­lom ro­zu­mie vo­zid­lo star­šie ako šesť me­sia­cov, kto­ré má naj­az­de­ných viac ako 6.000 km), kto­ré na­ku­po­va­la od za­hra­nič­né­ho do­dá­va­te­ľa iden­ti­fi­ko­va­né­ho pre DPH vo svo­jom člen­skom štá­te, z kto­ré­ho ojaz­de­né vo­zid­lo do­dá­va­la. Ta­ké­to ob­chod­né tran­sak­cie bo­li pred­me­tom da­ne pod­ľa § 2 ods. 1 písm. c), § 11 ods. 1, ods. 2 zá­ko­na o DPH. Iš­lo o na­do­bud­nu­tie to­va­ru na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky za proti­hod­no­tu z iné­ho člen­ské­ho štá­tu. V da­nej tres­tnej ve­ci bo­li všet­ky ob­ža­lo­va­ným do­ve­ze­né ojaz­de­né mo­to­ro­vé vo­zid­lá vo svo­jich člen­ských štá­toch os­lo­bo­de­né od po­vin­nos­ti pla­tiť DPH, z čo­ho vy­plý­va­la po­vin­nosť ob­ža­lo­va­né­ho, ako šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu ob­chod­nej spo­loč­nos­ti, priz­nať a za­pla­tiť DPH na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Tú is­tú su­mu si nás­led­ne mo­hol od­po­čí­tať a to v tom is­tom zda­ňo­va­com ob­do­bí. Ob­chod­ná spo­loč­nosť v me­ne kto­rej ko­nal ob­ža­lo­va­ný si však tie­to po­vin­nos­ti v da­ňo­vých priz­na­niach vô­bec nepl­ni­la a ob­ža­lo­va­ný DPH vô­bec nep­riz­ná­val a to pri žiad­nom do­ve­ze­nom vo­zid­le. Ob­ža­lo­va­ný tak ko­nal na­priek to­mu, že je­ho do­dá­va­te­lia bo­li vo svo­jom člen­skom štá­te iden­ti­fi­ko­va­ní ako plat­co­via DPH a pre­to do­dá­va­li ojaz­de­né mo­to­ro­vé vo­zid­lá ob­ža­lo­va­né­mu bez DPH.

 

Z pro­to­ko­lov o vy­ko­na­ní da­ňo­vej kon­tro­ly ako aj zo sve­dec­kej vý­po­ve­de Ing. M K je zrej­mé, že prís­luš­ný správ­ca da­ne zís­ka­val in­for­má­cie o na­do­bud­nu­tí mo­to­ro­vých vo­zi­diel da­ňo­vým sub­jek­tom zo sys­té­mu VIES, t. j. zo sys­té­mu, kto­rý je ur­če­ný na sle­do­va­nie intra­ko­mu­ni­tár­nych ob­cho­dov. Sys­tém VIES za­zna­me­nal do­voz mo­to­ro­vých vo­zi­diel ob­chod­nou spo­loč­nos­ťou v me­ne kto­rej ko­nal ob­ža­lo­va­ný v hod­no­te cca 1.000.000 euro a tak­tiež vy­ká­zal, že tie­to mo­to­ro­vé vo­zid­lá bo­li pre­da­né da­ňo­vým sub­jek­tom na úze­mí SR. Ob­ža­lo­va­ný vo svo­jej vý­po­ve­di potvr­dil, že do­ve­ze­né ojaz­de­né mo­to­ro­vé vo­zid­lá nás­led­ne pre­dá­val na úze­mí SR a to pros­tred­níc­tvom ba­zá­rov, prí­pad­ne pre­dá­val vo­zid­lá aj ba­zá­rom a to za ná­kup­nú ce­nu.

 

Po­kiaľ ide o nás­led­ný pre­daj na­do­bud­nu­tých mo­to­ro­vých vo­zi­diel ob­ža­lo­va­ným na úze­mí SR tak z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia je zrej­mé, že ob­ža­lo­va­ný do­da­nie čas­ti mo­to­ro­vých vo­zi­diel ne­zae­vi­do­val pre úče­ly DPH, neúč­to­val o do­da­ní toh­to to­va­ru, nep­riz­nal daň a ani daň do štát­ne­ho roz­poč­tu neuh­ra­dil a časť pre­da­ja mo­to­ro­vých vo­zi­diel na úze­mí SR za­hr­nul sí­ce do úč­tov­níc­tva s tým, že pri pre­da­ji mo­to­ro­vých vo­zi­diel práv­nic­kým oso­bám pos­tu­po­val správ­ne, av­šak pri pre­da­ji mo­to­ro­vých vo­zi­diel iným ako práv­nic­kým oso­bám pos­tu­po­val nes­práv­ne, na­koľ­ko nes­práv­ne pri zda­ňo­va­ní pou­žil us­ta­no­ve­nie § 66 zá­ko­na o DPH. Ale­bo po­ve­da­né inak, ob­ža­lo­va­ný časť ojaz­de­ných mo­to­ro­vých vo­zi­diel pre­dal bez to­ho, aby pre­daj priz­nal v da­ňo­vom priz­na­ní a pri čas­ti pre­da­ja ojaz­de­ných mo­to­ro­vých vo­zi­diel nes­práv­ne vy­po­čí­ta­val a hra­dil daň len z roz­die­lu me­dzi pre­daj­nou a ná­kup­nou ce­nou.

 

K nes­práv­nej ap­li­ká­cii us­ta­no­ve­nia § 66 zá­ko­na o DPH zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že pred­met­né us­ta­no­ve­nie umož­ňu­je zjed­no­du­še­ný re­žim zda­ňo­va­nia. Zjed­no­du­še­ný re­žim zda­ňo­va­nia zis­ko­vej pri­ráž­ky tu up­lat­ňu­je pla­ti­teľ da­ne, kto­ré­ho pred­me­tom pod­ni­ka­nia je pre­daj pou­ži­té­ho to­va­ru, ume­lec­kých di­el a zbe­ra­teľ­ských pred­me­tov ale­bo sta­ro­žit­nos­tí. Ide o pla­ti­te­ľa da­ne, kto­rý na­kú­pi, prí­pad­ne do­ve­zie tie­to pred­me­ty za úče­lom ďal­šie­ho pre­da­ja a ko­ná vo svo­jom me­ne na svoj účet ale­bo vo svo­jom me­ne na účet inej oso­by. Zá­kla­dom da­ne pri pre­da­ji tých­to pred­me­tov je roz­diel me­dzi pre­daj­nou ce­nou a kúp­nou ce­nou, te­da v pod­sta­te pri­ráž­ka zní­že­ná o daň z pri­ráž­ky. Zda­ňo­va­nie pri­ráž­ky mô­že pla­ti­teľ da­ne pou­žiť ak kú­pil tie­to pred­me­ty od oso­by, kto­rá pri ich pre­da­ji ne­bo­la po­vin­ná up­lat­niť daň. V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci bo­li do­dá­va­te­lia ob­ža­lo­va­né­ho (pre­dá­va­jú­ci) re­gis­tro­va­ní pre daň v inej kra­ji­ne Európ­skej únie a pre­to ob­ža­lo­va­ný (kon­krét­ne ob­chod­ná spo­loč­nosť v me­ne kto­rej ko­nal) ma­la up­lat­niť ako ku­pu­jú­ci (pla­ti­teľ da­ne) bež­né pra­vid­lá plat­né pri kú­pe to­va­ru od do­dá­va­te­ľa z iné­ho člen­ské­ho štá­tu. Zna­me­ná to, že pri kú­pe ojaz­de­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la od pod­ni­ka­te­ľa z iné­ho člen­ské­ho štá­tu, kto­rý vo­zid­lo pre­dá­val s os­lo­bo­de­ním od da­ne, vznik­la ob­ža­lo­va­né­mu ako ku­pu­jú­ce­mu (pla­ti­te­ľo­vi da­ne) da­ňo­vá po­vin­nosť z na­do­bud­nu­tia to­va­ru v tu­zem­sku z iné­ho člen­ské­ho štá­tu Európ­skej únie. Vzhľa­dom k to­mu, že pre­dá­va­jú­ci bo­li re­gis­tro­va­ní pre daň v inom člen­skom štá­te Európ­skej únie a ku­pu­jú­ci bol pla­ti­te­ľom da­ne, do­dal pre­daj­ca to­var os­lo­bo­de­ný od da­ne a ku­pu­jú­ci (ob­ža­lo­va­ný) na úze­mí SR mal priz­nať a za­pla­tiť daň z fak­tu­ro­va­nej ce­ny (nie z roz­die­lu me­dzi pre­daj­nou a ná­kup­nou ce­nou). Us­ta­no­ve­nie § 66 zá­ko­na o DPH te­da mo­hol ob­ža­lo­va­ný up­lat­ňo­vať len ak na pred­chá­dza­jú­com stup­ni ne­bo­la up­lat­ne­ná DPH a ak by na­do­bú­dal ojaz­de­né mo­to­ro­vé vo­zid­lo od oso­by nei­den­ti­fi­ko­va­nej pre DPH. Ob­ža­lo­va­ný mal pre­to vy­po­čí­tať a hra­diť daň z ce­lej pre­daj­nej ce­ny a nie len z roz­die­lu me­dzi pre­daj­nou a ná­kup­nou ce­nou.

 

Po­kiaľ v tej­to sú­vis­los­ti ob­ža­lo­va­ný na­mie­tal, že ne­mal ve­do­mos­ti o da­ňo­vých pred­pi­soch, tak tá­to ná­miet­ka nie je re­le­van­tná. Rov­na­ko tak nie je mož­né ak­cep­to­vať ná­miet­ku ob­ža­lo­va­né­ho, že po­čas da­ňo­vej kon­tro­ly mu ne­bo­lo zná­me, že nep­red­lo­žil všet­ky dok­la­dy, pri­čom da­ňo­vým úra­dom ne­bol upo­zor­ne­ný, že spô­sob úč­to­va­nia a vý­poč­tu da­ne nie je správ­ny.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve upo­zor­ňu­je, že ob­ža­lo­va­ný pô­so­bil ako ko­na­teľ (šta­tu­tár­ny or­gán) ob­chod­nej spo­loč­nos­ti, pri­čom pod­ľa § 135a ods. 1 Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka bol po­vin­ný vy­ko­ná­vať svo­ju pô­sob­nosť s od­bor­nou sta­ros­tli­vos­ťou a to aj oh­ľad­ne pl­ne­nia da­ňo­vých po­vin­nos­ti zo stra­ny ob­chod­nej spo­loč­nos­ti, v me­ne kto­rej ko­nal a kto­rá bo­la da­ňo­vým sub­jek­tom (plat­com DPH). Z uve­de­né­ho vy­plá­va, že ak ob­ža­lo­va­ný ako šta­tu­tár­ny or­gán ob­chod­nej spo­loč­nos­ti ne­dis­po­no­val adek­vát­ny­mi ve­do­mos­ťa­mi o ob­sa­hu da­ňo­vých zá­ko­nov, mal pos­tu­po­vať tak, aby ta­ké­to ve­do­mos­ti na­do­bu­dol, res­pek­tí­ve mal pos­tu­po­vať tak, aby re­le­van­tné in­for­má­cie o ob­sa­hu da­ňo­vých pred­pi­sov zís­kal iným spô­so­bom (nap­rík­lad pros­tred­níc­tvom da­ňo­vé­ho po­rad­cu a po­dob­ne). Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve pri­po­mí­na, že sú­čas­ťou od­bor­nej sta­ros­tli­vos­ti je aj schop­nosť šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu roz­poz­nať, kto­ré čin­nos­ti už pre­sa­hu­jú je­ho ve­do­mos­ti, t. j. na kto­ré čin­nos­ti už šta­tu­tár­ny or­gán pot­re­bu­je kon­krét­ne od­bor­né zna­los­ti, kto­rý­mi ne­dis­po­nu­je a pre­to mu­sí ich vý­kon za­bez­pe­čiť pos­kyt­nu­tím pot­reb­nej po­mo­ci od kva­li­fi­ko­va­nej oso­by. Zá­kon­ná po­žia­dav­ka ko­nať s od­bor­nou sta­ros­tli­vos­ťou te­da pred­pok­la­dá, že šta­tu­tár­ny or­gán roz­poz­ná ne­vyh­nut­nosť od­bor­nej po­mo­ci špe­ciál­ne kva­li­fi­ko­va­né­ho sub­jek­tu a ta­kú­to po­moc za­bez­pe­čí (pri­me­ra­ne uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sp. zn. 5 Tdo 1224/2006).

 

Z vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­né­ho je pri­tom zrej­mé, že oh­ľad­ne up­lat­ňo­va­nia us­ta­no­ve­nia § 66 zá­ko­na o DPH ne­mal po­ža­do­va­né od­bor­né zna­los­ti, pri­čom z hľa­dis­ka zda­ňo­va­nia úmy­sel­ne zvo­lil ten spô­sob, kto­rý mu naj­viac vy­ho­vo­val, te­da ne­zis­ťo­val nap­rík­lad pros­tred­níc­tvom kva­li­fi­ko­va­nej oso­by správ­ny spô­sob zda­ňo­va­nia, ale cie­le­ne zvo­lil ten kto­rý spô­so­bil sta­no­ve­nie men­šie­ho roz­sa­hu da­ňo­vej po­vin­nos­ti ob­chod­nej spo­loč­nos­ti v me­ne kto­rej ko­nal. Ten­to spô­sob ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho je pre­to po­ry­tý úmy­sel­ným za­vi­ne­ním ob­ža­lo­va­né­ho, pre­to­že ob­ža­lo­va­ný, pri ne­dos­tat­ku vlas­tných od­bor­ných zna­los­tí v da­ňo­vej prob­le­ma­ti­ke, ne­za­bez­pe­čil riad­ny vý­kon pl­ne­nia da­ňo­vých po­vin­nos­tí zo stra­ny ob­chod­nej spo­loč­nos­ti v me­ne kto­rej ko­nal, ho­ci tak uro­biť bez vý­raz­nej­ších prob­lé­mov mo­hol a na­vy­še zvo­lil ta­ký spô­sob zda­ňo­va­nia, aby ob­chod­ná spo­loč­nosť v me­ne kto­rej ko­nal vy­ká­za­la niž­šiu vlas­tnú da­ňo­vú po­vin­nosť. Oso­ba, kto­rá by sa nech­ce­la vy­hnúť pl­ne­niu da­ňo­vej po­vin­nos­ti, res­pek­tí­ve sta­no­ve­niu správ­nej vý­me­ry da­ňo­vej po­vin­nos­ti by si v po­chyb­nos­tiach o ob­sa­hu da­ňo­vých pred­pi­sov za­bez­pe­či­la pot­reb­nú od­bor­nú po­moc. Ob­ža­lo­va­ný te­da ve­do­me a neop­ráv­ne­ne zni­žo­val roz­sah vlas­tnej da­ňo­vej po­vin­nos­ti ob­chod­nej spo­loč­nos­ti v me­ne kto­rej ko­nal. V tom­to sme­re ko­nal v pria­mom úmys­le pod­ľa § 15 písm. a) Tr. zák. Pria­my úmy­sel tu mož­no vy­vo­diť aj z to­ho, že ob­ža­lo­va­ný len z čas­ti up­lat­nil nes­práv­nu ap­li­ká­ciu us­ta­no­ve­nia § 66 zá­ko­na o DPH, na­koľ­ko časť ojaz­de­ných mo­to­ro­vých vo­zi­diel pre­dal bez to­ho, aby pre­daj priz­nal v da­ňo­vom priz­na­ní a v úč­tov­níc­tve. Aj z tej­to sku­toč­nos­ti je zrej­mé, že ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho bo­lo za­me­ra­né na neop­ráv­ne­né zni­žo­va­nie vlas­tnej da­ňo­vej po­vin­nos­ti a to buď jej úpl­ným za­ta­je­ním pred prís­luš­ným správ­com da­ne ale­bo jej zni­žo­va­ním za po­mo­ci nes­práv­nej ap­li­ká­cie kon­krét­ne­ho us­ta­no­ve­nia zá­ko­na o DPH.

 

Za ta­kých­to okol­nos­tí sa ob­ža­lo­va­ný ne­mô­že do­vo­lá­vať ko­na­nia v skut­ko­vom omy­le (tak by to bo­lo nap­rík­lad v prí­pa­de, ak by za­bez­pe­čil pot­reb­nú od­bor­nú po­moc oh­ľad­ne roz­por­né­ho vý­kla­du da­ňo­vej nor­my a nás­led­ne pos­tu­po­val pres­ne pod­ľa po­ky­nov ta­kej­to oso­by pri zda­ňo­va­ní) a už vô­bec nie nez­na­los­ti práv­nych pred­pi­sov. Os­pra­vedl­ni­teľ­ným skut­ko­vým omy­lom pá­cha­te­ľa to­tiž nie je ak ne­poz­ná pres­né zne­nie prís­luš­ných da­ňo­vých pred­pi­sov, vrá­ta­ne kon­krét­nych us­ta­no­ve­ní, kto­ré od­ôvod­ňu­jú vznik a vý­šku da­ňo­vej po­vin­nos­ti. K tres­tnej zod­po­ved­nos­ti pre­to pos­ta­čí, ak sú pá­cha­te­ľo­vi zná­me roz­hod­né skut­ko­vé okol­nos­ti, od kto­rých sa od­ví­ja da­ňo­vá po­vin­nosť da­ňov­ní­ka ale­bo plat­cu da­ne, nap­rík­lad, že vy­ko­nal zda­ni­teľ­né pl­ne­nie za ce­nu, do kto­rej bo­la za­hr­nu­tá daň z pri­da­nej hod­no­ty a po­dob­ne. Skut­ko­vým omy­lom pá­cha­te­ľa pre­to nie je ani ko­na­nie, keď v dôs­led­ku ne­dos­tat­ku od­bor­ných zna­los­tí po­va­žu­je ur­či­té ko­na­nie za do­vo­le­né a to v roz­po­re so sku­toč­nos­ťou, pre­to­že v po­chyb­nos­tiach sa nie je mož­né, bez ďal­šie­ho, spo­ľah­núť len na svoj vlast­ný úsu­dok, ale je nut­né zís­kať pot­reb­né in­for­má­cie od osôb, kto­ré ta­ké­to od­bor­né zna­los­ti ma­jú. V ta­kých­to prí­pa­doch ide o ko­na­nie, kto­ré­ho sa pá­cha­teľ mo­hol ľah­ko vy­va­ro­vať, to pla­tí naj­mä v prí­pa­doch, keď v sub­jek­tív­nych po­chyb­nos­tiach (nap­rík­lad oh­ľad­ne vý­kla­du da­ňo­vé­ho zá­ko­na) nez­vo­lí tú mož­nosť, kto­rá je v sú­la­de so zá­ko­nom (a to nap­rík­lad po dopl­ne­ní in­for­má­cií od oso­by s od­bor­ný­mi zna­los­ťa­mi), ale zvo­lí tú, kto­ré je pre ne­ho vý­hod­nej­šia.

 

Ob­ža­lo­va­ný ďa­lej v od­vo­la­ní na­mie­tal, že da­ňo­vý úrad je po­vin­ný pri­hliad­nuť aj na nák­la­dy, kto­ré bo­li jed­noz­nač­ne vy­na­lo­že­né, pri­čom vo­zid­lá bo­li pri­ve­ze­né zo za­hra­ni­čia, čím vznik­li s tým­to aj nák­la­dy. Ak by k nim pri­hlia­dol, bo­la by vznik­nu­tá ško­da men­šia a tým by bo­la men­šia aj tres­tná sadz­ba.

 

K uve­de­né­mu Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve uvá­dza, že pod­ľa § 48 ods. 5 Da­ňo­vé­ho po­riad­ku pri ur­čo­va­ní da­ne pod­ľa po­mô­cok je správ­ca da­ne po­vin­ný pri­hliad­nuť tiež na zis­te­né okol­nos­ti, z kto­rých vy­plý­va­jú vý­ho­dy pre da­ňo­vý sub­jekt aj keď ním ne­bo­li up­lat­ne­né. Z uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia vy­plý­va, že k vý­ho­dám je správ­ca da­ne po­vin­ný pri­hliad­nuť tam, kde ne­ja­ké vý­ho­dy bo­li zis­te­né a to buď na zá­kla­de sa­mot­né­ho da­ňo­vé­ho priz­na­nia da­ňo­vé­ho sub­jek­tu ale­bo ak vy­ply­nu­li v rám­ci da­ňo­vej kon­tro­ly. Nie je po­vin­nos­ťou správ­cu da­ne vy­hľa­dá­vať okol­nos­ti, kto­ré by bo­li uz­na­teľ­nou vý­ho­dou, je však nut­né, aby bo­la z ko­na­nia správ­cu da­ne zis­ti­teľ­ná úva­ha o tom, či správ­ca da­ne mo­hol pod­ľa po­va­hy vý­sled­kov da­ňo­vé­ho ko­na­nia u da­ňo­vé­ho sub­jek­tu ne­ja­ké vý­ho­dy zoh­ľad­niť ale­bo nie.

 

Z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia, ale aj zo sa­mot­né­ho na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku je zrej­mé, že správ­ca da­ne a súd pr­vé­ho stup­ňa pri­hliad­li aj na vý­ho­dy pre da­ňo­vý sub­jekt, kto­ré da­ňo­vým sub­jek­tom ne­bo­li up­lat­ne­né. V tom­to sme­re mož­no pou­ká­zať na to, že nep­riz­na­nie a nep­la­te­nie DPH z na­do­bud­nu­tia ojaz­de­ných vo­zi­diel zo za­hra­ni­čia spo­loč­nos­ťou B s.r.o. ne­po­va­žo­val súd pr­vé­ho stup­ňa za pod­stat­né pre tres­tné ko­na­nie, na­koľ­ko ak by da­ňo­vý sub­jekt, kto­rý bol po­vin­ný priz­nať a pla­tiť daň pri na­do­bud­nu­tí vo­zi­diel pod­ľa § 11 ods. 2 písm. a) zá­ko­na o DPH tú­to po­vin­nosť spl­nil, mal by pod­ľa § 49 ods. 2 písm. c) a § 49 ods. 8 zá­ko­na o DPH prá­vo na od­po­čet tej­to da­ne zo zá­kla­du da­ne, te­da reál­ny scho­dok by nev­zni­kol, čo sa pre­ja­vi­lo aj v zá­ve­roch správ­cu da­ne, kto­rý uve­de­ným spô­so­bom uz­nal prá­vo na od­po­čet da­ne pri na­do­bud­nu­tí to­va­ru na­priek to­mu, že daň ne­bo­la priz­na­ná a ani od­ve­de­ná. Z vy­ššie uve­de­né­ho te­da vy­plý­va, že súd pr­vé­ho stup­ňa po­su­dzo­val skrá­te­nie da­ne len vo vzťa­hu k nás­led­né­mu pre­da­ju na­do­bud­nu­tých vo­zi­diel na úze­mí SR, kde daň ne­bo­la buď vô­bec priz­na­ná res­pek­tí­ve bo­la zni­žo­va­ná pod­ľa § 66 zá­ko­na o DPH. Rov­na­ko tak z pro­to­ko­lov o vy­ko­na­ní da­ňo­vej kon­tro­ly mož­no zis­tiť, že aj správ­ca da­ne pri­hlia­dal na vý­ho­dy, kto­ré ply­nu­li pre da­ňo­vý sub­jekt aj keď ne­bo­li da­ňo­vým sub­jek­tom up­lat­ňo­va­né (nap­rík­lad č. l. 26, 32, 40 vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su), na­koľ­ko správ­ca da­ne uz­nal da­ňo­vé­mu sub­jek­tu prá­vo na od­po­čí­ta­nie da­ne, pri­čom od­po­čet da­ne bol správ­com da­ne uz­na­ný aj na­priek to­mu, že da­ňo­vý sub­jekt ne­mal v pred­me­te pod­ni­ka­nia uve­de­ný ná­kup a pre­daj osob­ných mo­to­ro­vých vo­zi­diel.

 

Ne­má však opod­stat­ne­nie, aby bo­lo v tres­tnom ko­na­ní ďa­lej do­ka­zo­va­né, či ne­ma­lo dôjsť u ob­ža­lo­va­né­ho ku ďal­ším, ním sa­mým neup­lat­ne­ným od­poč­tom da­ne za­úč­to­va­nej na vstu­pe, te­da či sa tak­to ne­ma­la je­ho po­zí­cia z hľa­dis­ka da­ňo­vej po­vin­nos­ti ďa­lej vy­lep­šiť (jej vý­ška zní­žiť). Od­po­čet da­ne na vstu­pe je pri spl­ne­ní zá­kon­ných kri­té­rií mož­nos­ťou pla­ti­te­ľa DPH a nie je­ho po­vin­nos­ťou. Ide te­da o prá­vo, kto­ré ak si op­ráv­ne­ný sub­jekt neup­lat­ní, nič to ne­me­ní na je­ho po­vin­nos­ti ním pos­kyt­nu­té zda­ni­teľ­né pl­ne­nia a im zod­po­ve­da­jú­cu daň na vý­stu­pe v da­ňo­vých priz­na­niach dek­la­ro­vať a nás­led­ne po­tom od od­be­ra­te­ľov v za­pla­te­nej ce­ne za­hr­nu­tú a tak­to pla­ti­te­ľom DPH vy­bra­tú daň da­ňo­vé­mu úra­du od­viesť. Neup­lat­ne­ný od­po­čet da­ne na vstu­pe v ta­kom­to prí­pa­de da­ňo­vú po­vin­nosť ur­če­nú súhr­nom hod­no­ty vý­stu­pov nez­ní­ži. Vý­ška skrá­te­nej da­ne ne­má byť pre­to zní­že­ná na zá­kla­de ďal­šie­ho even­tuál­ne­ho od­poč­tu (roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 To 7/2010 z 20.09.2011).

 

Z uve­de­né­ho mož­no vy­vo­diť, že od­vo­la­cia ná­miet­ka ob­ža­lo­va­né­ho je neo­pod­stat­ne­ná, na­koľ­ko správ­ca da­ne ako aj súd pr­vé­ho stup­ňa pri­hliad­li pri sta­no­vo­va­ní roz­sa­hu riad­ne nep­riz­na­nej a neuh­ra­de­nej vlas­tnej da­ňo­vej po­vin­nos­ti da­ňo­vé­ho sub­jek­tu k da­ňo­vým vý­ho­dám, kto­ré bo­li zrej­mé a ľah­ko zis­ti­teľ­né. Ak ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní žia­dal, aby sa roz­sah skrá­te­nej da­ne zní­žil aj o nák­la­dy, kto­ré mal v sú­vis­los­ti s ná­ku­pom a pre­vo­zom mo­to­ro­vých vo­zi­diel zo za­hra­ni­čia (či s ich údr­žbou), tak od­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že pred­me­tom tres­tné­ho ko­na­nia nie je daň z príj­mov, ale DPH, pri kto­rej sa vlas­tná da­ňo­vá po­vin­nosť zni­žu­je pros­tred­níc­tvom od­po­čí­ta­nia da­ne a nie za­rá­ta­va­ním nák­la­dov (vý­dav­kov) vy­na­lo­že­ných na za­bez­pe­če­nie to­va­ru. Tak nap­rík­lad pod­ľa § 22 ods. 1 zá­ko­na o DPH je zá­kla­dom da­ne proti­hod­no­ta, t. j. od­pla­ta za to­var ale­bo služ­bu. Od­pla­ta za to­var ale­bo služ­bu ob­sa­hu­je aj su­mu da­ne. Pri ur­če­ní zá­kla­du da­ne, z kto­ré­ho sa daň vy­po­čí­ta, sa od­pla­ta zní­ži o su­mu da­ne. Do zá­kla­du da­ne (DPH) sa za­hŕňa­jú všet­ky iné da­ne (nap­rík­lad spot­reb­né da­ne), ďa­lej nák­la­dy a vý­dav­ky pria­mo spo­je­né a sú­vi­sia­ce s do­da­ným to­va­rom ale­bo služ­bou, kto­ré sú v pod­sta­te nák­la­do­vý­mi po­lož­ka­mi od­pla­ty, res­pek­tí­ve ce­ny u pla­ti­te­ľa da­ne, kto­rý pre­dá­va to­var ale­bo pos­ky­tu­je služ­bu. Uve­de­né zne­me­ná, že nák­la­dy kto­ré mal pla­ti­teľ da­ne z ob­sta­ra­ním ve­ci, kto­rú nás­led­ne pre­dá­va má za­hr­núť do ce­ny ve­ci, kto­rú pre­dá­va a kto­rá po­tom tvo­rí zá­klad DPH.

 

Z hľa­dis­ka pou­ži­tej práv­nej kva­li­fi­ká­cie Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve pri­po­mí­na, že po­jem „skrá­te­nie da­ne“ sa naj­čas­tej­šie de­fi­nu­je ako aké­koľ­vek ko­na­nie pá­cha­te­ľa v dôs­led­ku kto­ré­ho je mu vy­me­ra­ná niž­šia daň ale­bo k vy­me­ra­niu tej­to po­vin­nej plat­by vô­bec nep­rí­de (R 4/1995). Pri skrá­te­ní da­ne ide o oso­bit­ný prí­pad pod­vo­du, kto­rým sa v roz­po­re so zá­ko­nom ov­plyv­ňu­je da­ňo­vá po­vin­nosť ur­či­té­ho sub­jek­tu tak, že ten v roz­po­ru so sku­toč­nos­ťou pred­stie­ra niž­ší roz­sah tej­to po­vin­nos­ti ale­bo pred­stie­ra, že ta­kú­to po­vin­nosť ne­má. Skrá­te­nie da­ne mož­no do­siah­nuť ak­tív­nym ko­na­ním (nap­rík­lad po­da­ním úmy­sel­ne skres­le­né­ho da­ňo­vé­ho priz­na­nia, v kto­rom sa pred­stie­ra niž­ší roz­sah vlas­tnej da­ňo­vej po­vin­nos­ti, než aký zod­po­ve­dá zá­ko­nu) ako aj opo­me­nu­tím ko­na­nia ku kto­ré­mu bol da­ňo­vý sub­jekt po­vin­ný (§ 122 ods. 1 Tr. zák.), nap­rík­lad úmy­sel­ným ne­po­da­ním da­ňo­vé­ho priz­na­nia zo sku­toč­ne do­siah­nu­teľ­né­ho príj­mu. Pod­sta­ta skrá­te­nia da­ne je pre­to v tom, že pá­cha­teľ ko­ná tak, aby do­sia­hol ur­če­nie da­ne v niž­šej než zá­kon­nej su­me ale­bo aby vô­bec zma­ril ur­če­nie da­ne. Skrá­te­ním da­ne je po­tom roz­diel me­dzi da­ňou, kto­rú má sub­jekt tej­to da­ne niesť a da­ňou, kto­rá sa v dôs­led­ku tres­tnej čin­nos­ti sku­toč­ne ur­či­la (su­mou niž­šou než zá­kon­nou). Ak z toh­to dô­vo­du sa vô­bec neur­či­la (nep­riz­na­la) daň, je skrá­te­ním ce­lá daň, kto­rú mal niesť sub­jekt da­ne pod­ľa zá­ko­na.

 

Z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia pri­tom ne­po­chyb­ne vy­plý­va, že ob­ža­lo­va­ný svo­jím ko­na­ním napl­nil všet­ky zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty skrá­te­nia da­ne a pois­tné­ho, na­koľ­ko úmy­sel­ne zni­žo­val roz­sah vlas­tnej da­ňo­vej po­vin­nos­ti da­ňo­vé­ho sub­jek­tu v me­ne kto­ré­ho ko­nal. Roz­diel v roz­sa­hu sku­toč­nej da­ňo­vej po­vin­nos­ti da­ňo­vé­ho sub­jek­tu a DPH priz­na­nej a uh­ra­de­nej do štát­ne­ho roz­poč­tu bol vo vý­ške 193.711,31 euro (vznik roz­sa­hu toh­to scho­du je pod­rob­ne po­pí­sa­ný na s. 6 a nas­le­du­jú­ce na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, z kto­ré­ho zá­ver­mi sa od­vo­la­cí súd pl­ne sto­tož­ňu­je a os­vo­ju­je si ich). Vzhľa­dom k uve­de­né­mu ob­ža­lo­va­ný napl­nil aj zna­ky kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 276 ods. 4 Tr. zák., pre­to­že doš­lo k zní­že­niu vlas­tnej da­ňo­vej po­vin­nos­ti vo veľ­kom roz­sa­hu (§ 125 ods. 1 Tr. zák.).

 

Po­kiaľ ide o trest ulo­že­ný ob­ža­lo­va­né­mu na­pad­nu­tým roz­sud­kom, tak súd pr­vé­ho stup­ňa správ­ne vy­chá­dzal pri uk­la­da­ní tres­tu zo zá­važ­nos­ti tres­tné­ho či­nu, z kto­ré­ho bol ob­ža­lo­va­ný uz­na­ný vin­ným a kto­rú ur­ču­je pri­már­ne zá­ko­no­dar­ca sta­no­ve­ním roz­pä­tia tres­tnej sadz­by, pri­čom v da­nom prí­pa­de je vý­ška tres­tnej sadz­by sta­no­ve­ná zá­ko­nom (§ 276 ods. 4 Tr. zák.) v roz­pä­tí se­dem ro­kov až dva­násť ro­kov. Po­kiaľ ide o druh tres­tu uk­la­da­ný ob­ža­lo­va­né­mu, od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že ak ide o trest­ný čin, kto­ré­ho hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by us­ta­no­ve­ná v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na pre­vy­šu­je päť ro­kov, mu­sí súd ulo­žiť trest od­ňa­tia slo­bo­dy (§ 34 ods. 6 Tr. zák.), pri­čom pod­mie­neč­ne od­lo­žiť ulo­že­ný vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy mož­no len vte­dy, ak sa uk­la­dá trest od­ňa­tia slo­bo­dy nep­re­vy­šu­jú­ci dva ro­ky (§ 49 ods. 1 Tr. zák.), res­pek­tí­ve tri ro­ky (§ 51 ods. 1 Tr. zák.). Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci je mož­né ulo­žiť len ne­pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy, pre­to­že ulo­že­nie iné­ho dru­hu tres­tu tu vy­lu­ču­je pria­mo Trest­ný zá­kon.

 

Súd pr­vé­ho stup­ňa správ­ne us­tá­lil, že u ob­ža­lo­va­né­ho pre­va­žu­jú pri­ťa­žu­jú­ce okol­nos­ti nad po­ľah­ču­jú­ci­mi okol­nos­ťa­mi. Uve­de­né vy­plý­va z to­ho, že u ob­ža­lo­va­né­ho ne­bo­la zis­te­ná žiad­na po­ľah­ču­jú­ca okol­nosť s tým, že pri­ťa­žu­jú­ca okol­nosť bo­la zis­te­ná jed­na a to v zmys­le § 37 písm. m) Tr. zák. spo­čí­va­jú­ca v tom, že ob­ža­lo­va­ný bol už v mi­nu­los­ti súd­ne tres­ta­ný. Vzhľa­dom k to­mu, že pre­va­žu­jú pri­ťa­žu­jú­ce okol­nos­ti súd pr­vé­ho stup­ňa pos­tu­pom pod­ľa § 38 ods. 4, ods. 8 Tr. zák. zvý­šil dol­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by o jed­nu tre­ti­nu (roz­diel me­dzi hor­nou a dol­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by je 5 ro­kov, jed­na tre­ti­na z pia­tich ro­kov je 20 me­sia­cov), te­da po tej­to zá­kon­nej úp­ra­ve bo­la up­ra­ve­ná tres­tná sadz­ba v roz­pä­tí osem ro­kov a osem me­sia­cov ro­kov až dva­násť ro­kov.

 

Po­kiaľ ide o kon­krét­nu vý­me­ru tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­rý bol ob­ža­lo­va­né­mu ulo­že­ný (10 ro­kov), tak od­vo­la­cí súd po­va­žu­je tú­to vý­me­ru tres­tu za dos­ta­toč­nú a zod­po­ve­da­jú­cu hľa­dis­kám pre uk­la­da­nie tres­tu. Aj pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du sa ob­ža­lo­va­ný do­pus­til zá­važ­nej tres­tnej čin­nos­ti, pri kto­rej spô­so­bil vy­so­kú ško­du štát­ne­mu roz­poč­tu a na­vy­še bol v mi­nu­los­ti už súd­ne tres­ta­ný za zá­važ­né tres­tné či­ny (nap­rík­lad pre trest­ný čin lú­pe­že) a ani vý­kon ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy ho neod­ra­dil od spá­chania ďal­šej tres­tnej čin­nos­ti. Pre­to je adek­vát­nym ulo­že­nie tres­tu v po­lo­vi­ci zvý­še­nej tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy.

 

Od­vo­la­cí súd sa nes­to­tož­ňil s na­pad­nu­tým roz­sud­kom s vý­ro­kom o za­ra­de­ní ob­ža­lo­va­né­ho do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia za pou­ži­tia us­ta­no­ve­nia § 48 ods. 4 Tr. zák. Ob­ža­lo­va­ný bol v pos­led­ných de­sia­tich ro­koch pred spá­cha­ním tres­tné­ho či­nu vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­rý mu bol ulo­že­ný za úmy­sel­ný trest­ný čin a pre­to mal byť pod­ľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. správ­ne za­ra­de­ný do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu so stred­ným stup­ňom strá­že­nia, pre­to­že na pou­ži­tie us­ta­no­ve­nia § 48 ods. 4 Tr. zák. ne­bo­li spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky. To­to po­chy­be­nie však od­vo­la­cí súd ne­mo­hol nap­ra­viť v dôs­led­ku ab­sen­cie od­vo­la­nia pro­ku­rá­to­ra.

 

Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né sku­toč­nos­ti Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia.

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu sťaž­nosť nie je prí­pus­tná.

 

                          Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve

                         dňa 16.de­cem­bra 2014

 

                                                                                             

 

 

JUDr. Ka­rol Ko­váč

                                                                                                      pred­se­da se­ná­tu

 

Vy­pra­co­val: JUDr. Pe­ter Šam­ko

 

 

Diskusia