Rosin proti Estónsku - právo vypočúvať svedkov proti sebe

Roz­su­dok Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va vo ve­ci Ro­sin pro­ti Es­tón­sku oh­ľad­ne prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces a prá­va vy­po­čuť ale­bo dať vy­po­čuť sved­kov pro­ti se­be (člá­nok 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Do­ho­vo­ru). Roz­su­dok č. 26540/2008 zo dňa 19.12.2013.

 Vý­ňa­tok z roz­sud­ku:

Skut­ko­vé okol­nos­ti:

 Dňa 16.12.2005 bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie v sú­vis­los­ti so sexuál­nym tres­tným či­nom, kto­rý mal deň pred­tým spá­chať sťa­žo­va­teľ na ma­lo­le­tom V. (chla­pec vo ve­ku 11 ro­kov). V rov­na­ký deň bol ma­lo­le­tý V. vy­po­ču­tý po­lí­ciou, ma­lo­le­tý V. bol vy­po­ču­tý v prí­tom­nos­ti psy­cho­ló­ga a ce­lý vý­sluch bol za­zna­me­na­ný na vi­deo. Vy­po­ve­dal, že v no­ci ho sťa­žo­va­teľ vy­zlie­kol a mal s ním orál­ny styk.

 Dňa 16.12.2005 bol sťa­žo­va­teľ za­dr­ža­ný a vy­po­ču­tý v sú­vis­los­ti s po­doz­re­ním zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, nas­le­du­jú­ce­ho dňa bol vy­po­ču­tý pred sú­dom, kto­rý roz­ho­dol o vza­tí sťa­žo­va­te­ľa do väz­by. Nás­led­ne bol sťa­žo­va­teľ nie­koľ­kok­rát vy­po­ču­tý.

 Po po­da­ní ob­ža­lo­by bol poš­ko­de­ný ma­lo­le­tý V. prí­tom­ný na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, av­šak súd vy­ho­vel návr­hu pro­ku­rá­to­ra, aby ma­lo­le­tý V. ne­bol vy­po­ču­tý v ko­na­ní pred sú­dom a aby bo­la pou­ži­tá vý­po­veď ma­lo­le­té­ho V. uro­be­ná v príp­rav­nom ko­na­ní.

 Sťa­žo­va­teľ bol od­sú­de­ný na se­dem ro­kov tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Sťa­žo­va­teľ po­dal od­vo­la­nie, pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu na­mie­tal, že bol od­sú­de­ný vý­luč­ne na zá­kla­de vy­po­ve­de ma­lo­le­té­ho V. z príp­rav­né­ho ko­na­nia a tvr­dil,že ma­lo­le­tý V. bol ov­plyv­ne­ný vy­šet­ro­va­te­ľom.

 Od­vo­la­cí súd roz­hod­nu­tie sú­du pr­vé­ho stup­ňa potvr­dil. Naj­vyš­ší súd zru­šil roz­hod­nu­tia niž­ších sú­dov a vec im vrá­til na no­vé ko­na­nie a pre­jed­na­nie. Na­ria­dil vo ve­ci vy­pra­co­va­nie zna­lec­ké­ho po­sud­ku z od­bo­ru psy­cho­ló­gie vo vzťa­hu k ma­lo­le­té­mu V., aby sa zis­ti­lo, či sa mô­že zú­čas­tniť hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia a vy­po­ve­dať buď pria­mo na po­jed­ná­va­ní ale­bo za pou­ži­tia iných pros­tried­kov. Znal­ci bo­li ná­zo­ru, že z dô­vo­du ochra­ny emo­cio­nál­ne­ho vý­vo­ja ma­lo­le­té­ho V. by ne­bo­lo pre ne­ho bez­pe­če­né, aby ce­lú vec (t. j. vý­po­veď o skut­ko­vých okol­nos­tiach) pod­stú­pil zno­vu. Pod­ľa znal­cov ne­bol ma­lo­le­tý V. schop­ný pos­kyt­núť adek­vát­nu vý­po­veď.

 Vzhľa­dom na vy­pra­co­va­ný zna­lec­ký po­su­dok súd pr­vé­ho stup­ňa od­mie­tol návrh sťa­žo­va­te­ľa, aby bol ma­lo­le­tý V. vy­po­ču­tý na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Sťa­žo­va­teľ bol nás­led­ne od­sú­de­ný na trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní šesť ro­kov, kto­rý bol potvr­de­ný aj od­vo­la­cím sú­dom, pri­čom Naj­vyš­ší súd od­mie­tol návrh sťa­žo­va­te­ľa na pries­kum roz­hod­nu­tia od­vo­la­cie­ho sú­du.

Po­sú­de­nie ve­ci Európ­skym sú­dom pre ľud­ské prá­va:

Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len Súd) skon­šta­to­val že člá­nok 6 Do­ho­vo­ru za­kot­vu­je prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces, av­šak neob­sa­hu­je žiad­ne pra­vid­lá vo vzťa­hu k pou­ži­teľ­nos­ti dô­ka­zov ale­bo spô­so­bu, akým by ma­li byť hod­no­te­né, vďa­ka čo­mu ide o otáz­ku, kto­rá má byť up­ra­ve­ná vnút­roš­tát­nym prá­vom a pat­rí do pô­sob­nos­ti vnút­roš­tát­nych sú­dov. Úlo­hou Sú­du je len po­sú­diť, či ko­na­nie ako ce­lok bo­lo ve­de­né spra­vod­li­vo.

 Všet­ky dô­ka­zy v da­nej tres­tnej ve­ci bo­li vy­ko­na­né be­hom ve­rej­né­ho hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia v prí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho a s oh­ľa­dom na kon­tra­dik­tór­nosť ko­na­nia. Pla­tí všeo­bec­né pra­vid­lo, že prá­vo na spra­vid­li­vý pro­ces a prá­vo vy­po­čú­vať sved­kov ne­mô­žu byť inter­pre­to­va­né tak, že vo všet­kých prí­pa­doch vy­ža­du­jú, aby ob­ža­lo­va­ný ale­bo je­ho ob­haj­ca pria­mo klá­dol otáz­ky, či už vo for­me krí­žo­vé­ho vý­slu­chu ale­bo iným spô­so­bom, ale skôr v tom zmys­le, že ob­ža­lo­va­ný mu­sí mať adek­vát­nu mož­nosť spo­chyb­niť a na­pad­núť sved­ka pro­ti ne­mu, buď v mo­men­te, keď sve­dok vy­po­ve­dá ale­bo v nes­kor­šej fá­ze ko­na­nia. Pou­ži­tie vý­slu­chu zís­ka­né­ho pri po­li­caj­nom vý­slu­chu ako dô­ka­zu sa­mo ose­be nie je v roz­po­re s prá­vom na spra­vod­li­vý pro­ces, či s prá­vom na vý­sluch sved­ka po­kiaľ bo­li reš­pek­to­vaa­né prá­va ob­ha­jo­by. Rov­na­ko ak je ta­ká­to vý­po­veď je­di­ným, či roz­ho­du­jú­cim dô­ka­zom pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu, jej prí­pus­tnosť auto­ma­tic­ky ne­ve­die k po­ru­še­niu člán­ku 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru. Sú­čas­ne pla­tí, že po­kiaľ zá­ver o vi­ne je za­lo­že­ný vý­hrad­ne ale­bo roz­ho­du­jú­cim spô­so­bom na vý­po­ve­di nep­rí­tom­ných sved­kov Súd mu­sí pod­ro­biť ce­lé ko­na­nie naj­prís­nej­šie­mu pries­ku­mu. Súd po­sú­di, či bo­li dos­ta­toč­ným spô­so­bom vy­vá­že­né ne­vý­ho­dy ob­ha­jo­by vrá­ta­ne opat­re­ní umož­ňu­jú­cich riad­ne a spra­vod­li­vé po­sú­de­nie dô­ve­ry­hod­nos­ti ta­ké­ho­to dô­ka­zu.

 Po roz­sud­ku Sú­du vo ve­ci Al-Khawaja a Ta­he­ry mu­sí Súd po­sú­diť,

- či bol da­ný zá­važ­ný dô­vod pre od­miet­nu­tie návr­hu sťa­žo­va­te­ľa na vy­po­ču­tie ma­lo­le­té­ho V.,

- ďa­lej či je­ho vý­po­veď pred­sta­vo­va­la je­di­ný ale­bo roz­ho­du­jú­ci dô­kaz o vi­ne sťa­žo­va­te­ľa a 

- či bo­li da­né sku­toč­nos­ti dos­ta­toč­ne vy­va­žu­jú­ce ne­vý­ho­dy ob­ha­jo­by vrá­ta­ne exis­ten­cie sil­ných pro­ces­ných pois­tiek, kto­ré by umož­ni­li riad­ne a spra­vod­li­vé po­sú­de­nie dô­ve­ry­hod­nos­ti ta­kej­to vý­po­ve­de.

 V pr­vom ra­de Súd poz­na­me­ná­va, že sťa­žo­va­teľ bol v tres­tnom ko­na­ní ob­vi­ne­ný zo sexuál­ne­ho tres­tné­ho či­nu. Ma­lo­le­tý V. ne­bol na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ču­tý, ale súd sa op­rel o vi­deo­nah­ráv­ku vý­po­ve­de, kto­rý uro­bil po­li­caj­ný or­gán deň po spá­cha­ní skut­ku, pri­čom z psy­cho­lo­gic­ké­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku vy­plý­va, že pre V. by ne­bo­lo bez­peč­né, ak by mu­sel zno­vu vy­po­ve­dať.

 V dru­hom ra­de Súd kon­šta­tu­je, že vý­po­veď V. pred­sta­vo­va­la roz­ho­du­jú­ci dô­kaz, na kto­rom bol za­lo­že­ný zá­ver o vi­ne sťa­žo­va­te­ľa.

 A po tre­tie, či bo­li pri­ja­té vy­va­žu­jú­ce opat­re­nia za­bez­pe­ču­jú­ce prá­vo na ob­ha­jo­by, Súd uvá­dza, že uz­ná­va po­kus Naj­vyš­šie­ho sú­du o náp­ra­vu si­tuácie a za­bez­pe­če­nie práv sťa­žo­va­te­ľa. Na­priek to­mu Súd ne­po­va­žu­je za dos­ta­toč­né, že sú­dy ne­cha­li vy­ho­to­viť zna­lec­ký po­su­dok o tom, či je mož­né ma­lo­le­té­ho V. opä­tov­ne vy­po­čuť, ako pois­tku pro­ti nes­práv­ne­mu po­sú­de­niu od­miet­nu­tia návr­hu na pred­vo­la­nie sved­ka. Vzhľa­dom na dô­le­ži­tosť vý­po­ve­de ma­lo­le­té­ho V. je Súd ná­zo­ru, že len preh­ra­tie vi­deo­nah­ráv­ky ne­pos­ta­ču­je k za­bez­pe­če­niu práv sťa­žo­va­te­ľo­vých ob­ha­job­ných práv. Sťa­žo­va­teľ tak ne­mal nik­dy mož­nosť (príl­eži­tosť) klásť ma­lo­le­té­mu V. otáz­ky. Súd ďa­lej kon­šta­tu­je, že tre­ba brať oh­ľad na vy­va­žo­va­nie me­dzi sťa­žo­va­te­ľo­vým prá­vom na ob­ha­jo­bu na stra­ne jed­nej s oh­ľa­dom na zá­važ­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­ré­mu če­lil a ob­me­dze­ný do­pad, kto­rý by na dru­hej stra­ne ma­lo kla­de­nie otá­zok ma­lo­le­té­mu V. po­kiaľ by mu bo­li kla­de­né spo­lu s otáz­ka­mi, kto­ré mu tak­tiež klád­li vy­šet­ro­va­te­lia. Súd ne­mô­že dos­pieť k zá­ve­ru, že ke­by or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní klád­li dos­ta­toč­nú vá­hu sťa­žo­va­te­ľov­mu prá­vu na ob­ha­jo­bu, tak by doš­lo k zá­va­žej do­da­toč­nej új­me di­eťa­ťa. V prí­pa­doch ako je pre­jed­ná­va­ný nie je nut­né vy­ko­nať kon­fron­tá­ciu me­dzi sťa­žo­va­te­ľom a ma­lo­le­tým, či vy­ko­nať krí­žo­vý vý­sluch ma­lo­le­té­ho na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, ale pos­ta­čí nap­rík­lad vý­sluch pros­tred­níc­tvom sťa­žo­va­te­ľov­ho ob­haj­cu ale­bo psy­cho­ló­ga a to spô­so­bom, kto­rý sa ne­mu­sí pod­stat­ne od­li­šo­vať od vý­slu­chu, kto­rý bol už tým­to or­gánm vy­ko­na­ný.

 Súd dos­pel k zá­ve­ru, že člá­nok 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Do­ho­vo­ru bo­li po­ru­še­né, na­koľ­ko od­sú­de­nie sťa­žo­va­te­ľa bo­lo za­lo­že­né vý­luč­ne na vý­po­ve­di ma­lo­le­té­ho poš­ko­de­né­ho, kto­ré­mu sťa­žo­va­teľ nik­dy ne­mo­hol klásť otáz­ky a ne­bo­li pri­ja­té dos­ta­toč­né opat­re­nia za­bez­pe­ču­jú­ce prá­vo sťa­žo­va­te­ľa na ob­ha­jo­bu.

 Viac in­for­má­cií o tom­to prí­pa­de mož­no náj­sť na inter­ne­to­vej strán­ke Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va www.echr.coe.int (ori­gi­nál roz­hod­nu­tia je v an­glic­kom ja­zy­ku) ale­bo v ča­so­pi­se Přeh­led roz­sud­ku Ev­rop­ské­ho sou­du pro lid­ská prá­va č. 2/2014 (vy­da­va­teľ Wol­ters Kluwer a.s.)

Diskusia