Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci Viliama Mišenku

Publikované: 18. 08. 2015, čítané: 2326 krát
 

 

Práv­na ve­ta:

 

Pri roz­ho­do­va­ní o kaž­dom návr­hu pro­ku­rá­to­ra o väz­be v zmys­le  §  72 ods.  1
písm. a/ až písm. e/,  §  79 ods.  2 Tr. por.  (vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, za­miet­nu­tie
žia­dos­ti  o pre­pus­te­nie  z väz­by,  zme­ne  dô­vo­dov  väz­by  a  jej  predl­žo­va­ní)  je  nut­né
z hľa­dis­ka cel­ko­vé­ho tr­va­nia, le­ho­tu väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní a v ko­na­ní pred sú­dom
pod­ľa § 76 ods. 6, ods. 7 Tr. por. po­su­dzo­vať ma­te­riál­ne na plat­for­me to­ho, ako ke­by
všet­ky   for­mál­ne   vy­lú­če­né   tres­tné   ve­ci   na   sa­mos­tat­né   ko­na­nia,   v   kto­rých
bol bez­pros­tred­ne po se­be vo väz­be, sa vied­li v spo­loč­nom ko­na­ní v zmys­le § 18 ods. 1
Tr.  por.  Po­kiaľ  by  sa  pri­pus­til  iný  vý­klad,  teo­re­tic­ky  by  ob­vi­ne­ný  pri  via­ce­rých
sa­mos­tat­ných tres­tných ko­na­niach mo­hol byť vo väz­be aj ce­lý ži­vot, napr. pri obzvlášť
zá­važ­nom zlo­či­ne.

 

 

 

 

 

N a j v y š š í      s ú d                                                                                             1 Tost 22/2015

Slo­ven­skej  re­pub­li­ky

 

U z n e s e n i e

 

Naj­vyš­ší  súd  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  v  se­ná­te  zlo­že­nom  z  pred­se­du  se­ná­tu JUDr. Šte­fa­na Ha­ra­bi­na a sud­cov JUDr. Ga­brie­ly Šimo­no­vej a JUDr. Vi­lia­ma Doh­ňan­ské­ho v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho V.    M.    pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin úk­lad­nej vraž­dy z čas­ti v štá­diu po­ku­su a z čas­ti v štá­diu do­ko­na­nom pod­ľa § 14 ods. 1, § 144 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. a iné, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 15. jú­la 2015 o sťaž­nos­ti ob­vi­ne­né­ho V. M. pro­ti uz­ne­se­niu sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du Pe­zi­nok, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca z 3. jú­la 2015, sp. zn. 1 Tp 15/2015, tak­to

 

r o z h o d o l :

 

I. Pod­ľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. na­pad­nu­té uz­ne­se­nie   z r u š u j e     v ce­lom roz­sa­hu.

 

II. Pod­ľa    § 72   ods.   3   Tr.   por. ob­vi­ne­né­ho V. M., nar. XY   v   T., tr­va­le   by­tom

T.T., to­ho   ča­su   v   Ústa­ve   na   vý­kon väz­by v Nit­re      n e b e r i e      do     v ä z b y

a    p r e p ú š ť a    ho ih­neď na slo­bo­du.

 

O d ô v o d n e n i e :

 

Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, pra­co­vis­ko Ban­ská
Bys­tri­ca  (ďa­lej len sud­ca) na návrh pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej
pro­ku­ra­tú­ry  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky (ďa­lej  len  pro­ku­rá­tor)   z 2.  jú­la 2015   sp.   zn. VII/2 Gv 25/11/1000-220 uz­ne­se­ním z 3. jú­la 2015, sp. zn. 1 Tp 15/2015, pod­ľa § 72 ods. 2, § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. vzal do väz­by ob­vi­ne­né­ho V. M.. Väz­ba za­ča­la ply­núť 30. jú­na 2015 o 12.10 hod. a vy­ko­ná­va­ná bu­de v Ústa­ve na vý­kon väz­by v Ban­skej Bys­tri­ci.   V zmys­le § 80 ods. 1 písm. c/, ods. 2 Tr. por. väz­bu ob­vi­ne­né­ho V. M. doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka nad ob­vi­ne­ným ne­nah­rá­dza.


 

 

 

Pro­ti uz­ne­se­niu po je­ho vy­hlá­se­ní ob­vi­ne­ný za­hlá­sil sťaž­nosť s tým, že ju od­ôvod­ní po do­ru­če­ní roz­hod­nu­tia.

 

Naj­vyš­ší súd v zmys­le § 192 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal správ­nosť všet­kých vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho  uz­ne­se­nia,  i ko­na­nie  mu  pred­chá­dza­jú­ce  a  zis­til,  že  sťaž­nosť  ob­vi­ne­né­ho je dô­vod­ná.

 

Z ob­sa­hu  uz­ne­se­nia,  ale  aj  z vy­šet­ro­va­cie­ho          (ČVS:  PPZ-388/NKA-PZ-ZA-2012)

a súd­ne­ho (1 Tp 15/2015) spi­su vy­plý­va, že uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa Kraj­ské­ho ria­di­teľ­stva PZ, Úra­du jus­tič­nej a kri­mi­nál­nej po­lí­cie v Nit­re z 25. augus­ta 2009, ČVS: KRP-110/OVK-
NR-2009 bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie za obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin všeo­bec­né­ho oh­ro­ze­nia pod­ľa § 284 ods. 1, písm. a/, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. a/ s pou­ka­zom na § 138 písm. a/, písm. j/ Tr. zák. na skut­ko­vom zá­kla­de tam uve­de­nom s tým, že tres­tné stí­ha­nie bo­lo za­ča­té vy­ko­na­ním neod­klad­né­ho a neo­pa­ko­va­teľ­né­ho úko­nu  (ob­hliad­ky mies­ta či­nu v pries­to­roch spo­loč­nos­ti E. so síd­lom ul. P., 25. augus­ta 2009).

 

Vy­šet­ro­va­teľ PPZ ÚBOK, od­bor zá­pad v Tr­na­ve uz­ne­se­ním zo  7. feb­ruára  2011,
ČVS: PPZ-8/BOK-ZA-2010 za­čal tres­tné stí­ha­nie za obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin úk­lad­nej vraž­dy
pod­ľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s pou­ka­zom na § 138 písm. f/, písm. i/, písm. j/
Tr. zák. z čas­ti v štá­diu po­ku­su v zmys­le § 14 ods. 1 Tr. zák. a z čas­ti v štá­diu do­ko­na­nom,
zlo­čin ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi pod­ľa § 295 ods. 1 písm. a/,
ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s pou­ka­zom na § 138 písm. i/, písm. h/ Tr. zák. a sú­čas­ne vznie­sol
ob­vi­ne­nie M. P. za obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin úk­lad­nej vraž­dy pod­ľa § 144 ods. 1, ods. 2
písm. c/ Tr. zák. s pou­ka­zom na § 138 písm. f/, písm. i/, písm. j/ Tr. zák. z čas­ti v štá­diu
po­ku­su v zmys­le  §  14 ods.  1 Tr. zák. a z čas­ti v štá­diu do­ko­na­nom, zlo­čin všeo­bec­né­ho
oh­ro­ze­nia  pod­ľa § 284  ods. 1  písm.  a/  Tr.  zák.,  zlo­čin  ne­do­vo­le­né­ho  oz­bro­jo­va­nia a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi pod­ľa § 295 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s pou­ka­zom
na § 138 písm. i/ Tr. zák., V. M. za obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin úk­lad­nej vraž­dy pod­ľa § 144
ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s pou­ka­zom na § 138 písm. i/ Tr. zák. z čas­ti v štá­diu po­ku­su
v zmys­le § 14 ods. 1 Tr. zák. a z čas­ti v štá­diu do­ko­na­nom, zlo­čin ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia
a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi pod­ľa § 295 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s pou­ka­zom
na  §  138 písm. i/ Tr. zák., M. D. za zlo­čin ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia a ob­cho­do­va­nia
so zbra­ňa­mi pod­ľa § 295 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s pou­ka­zom na § 138

 


 

 

 

písm. h/ Tr. zák., na tam   uve­de­nom skut­ko­vom zá­kla­de. Uz­ne­se­nie bo­lo ob­vi­ne­né­mu V. M. a  ob­haj­co­vi do­ru­če­né 7., resp. 13. mar­ca 2013.

 

Pro­ku­rá­tor 7. feb­ruára 2011 ude­lil súh­las na do­čas­né od­lo­že­nie vzne­se­nia ob­vi­ne­nia

J. K. a 27. ja­nuá­ra 2014 dal po­kyn na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia. Dô­vo­dom bo­lo to, že ako sve­dok
v iných  ko­na­niach  hru­bým  spô­so­bom  za­vá­dzal  or­gá­ny  čin­né  v tres­tnom  ko­na­ní
a mi­ni­mál­ne  nep­rav­di­vo  a kri­vo  opa­ko­va­ne  vy­po­ve­dal  v inej  ve­ci.  Neš­lo  o skra­to­vé
ko­na­nie,   ale   o vy­fab­ri­ko­va­nie   nep­rav­di­vých   dô­ka­zov -   nah­ráv­ky.   Uz­ne­se­ním
vy­šet­ro­va­te­ľa z 3. mar­ca 2014, ČVS: PPZ-388/NKA-PZ-ZA-2012 bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie

J. K. za obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin úk­lad­nej vraž­dy pod­ľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s pou­ka­zom na § 138 písm. i/ Tr. zák. z čas­ti v štá­diu po­ku­su v zmys­le § 14 ods. 1 Tr. zák. a z čas­ti   v štá­diu   do­ko­na­nom   a   zlo­čin   ne­do­vo­le­né­ho   oz­bro­jo­va­nia   a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi pod­ľa § 295 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s pou­ka­zom na § 138 písm. i/ Tr. zák., na skut­ko­vom zá­kla­de tam uve­de­nom.

 

Pro­ti  uz­ne­se­niu  vy­šet­ro­va­te­ľa  z 10.  feb­ruára          2011,  kto­rým  vy­lú­čil  tres­tnú  vec

ob­vi­ne­né­ho M. D. zo spo­loč­né­ho ko­na­nia, po­dal sťaž­nosť V. M.. Pro­ku­rá­tor ju uz­ne­se­ním z 13. ap­rí­la 2011, VII/2 Gv 25/11-26 za­mie­tol ako ne­dô­vod­nú.

 

Opat­re­ním  pro­ku­rá­to­ra  z 23.  feb­ruára         2011,  sp.  zn.  VII/2  Gv        25/11-15  bo­lo

roz­hod­nu­té, že tres­tné ko­na­nie pro­ti ob­vi­ne­né­mu V. M. sa vy­ko­ná ako pro­ti uš­lé­mu, kto­ré
bo­lo zru­še­né pro­ku­rá­to­rom 19. feb­ruára 2013. Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie špe­cia­li­zo­va­né­ho
sú­du 15. ap­rí­la 2011 pod sp. zn. Tp 36/2011 vy­dal na ob­vi­ne­né­ho V. M. európ­sky za­tý­ka­cí
roz­kaz a sú­čas­ne aj me­dzi­ná­rod­ný za­tý­ka­cí roz­kaz, kto­ré bo­li od­vo­la­né 1. mar­ca 2013.

Vy­šet­ro­va­teľ uz­ne­se­ním 8. de­cem­bra  2014 vy­lú­čil tres­tnú vec ob­vi­ne­né­ho M. P.
zo  spo­loč­né­ho  ko­na­nia  z  dô­vo­du,  že  ob­vi­ne­ný  vo  vý­po­ve­diach  z 22.  sep­tem­bra
a 27. ok­tób­ra  2014 priz­nal účasť na spá­cha­nom skut­ku, mie­ru svo­jej účas­ti na ňom,
mo­ti­vá­ciu  ob­jed­ná­va­te­ľa,  ako  aj  prie­beh  príp­ra­vy -  deľ­by  prá­ce  me­dzi  jed­not­li­vý­mi

ob­vi­ne­ný­mi, ich úlo­hy a sna­hu uta­jiť ich iden­ti­tu. Sťaž­nos­ti ob­vi­ne­ných pro­ti roz­hod­nu­tiu za­mie­tol pro­ku­rá­tor uz­ne­se­ním 15. ja­nuá­ra 2015.

 

 

 

 


 

 

 

Opa­ko­va­né  vy­lu­čo­va­nie  ve­cí  zo  spo­loč­né­ho  na  sa­mos­tat­né  ko­na­nie  a  do­čas­né od­lo­že­nie vzne­se­nia ob­vi­ne­nia ma­lo za nás­le­dok viac­ná­sob­né vý­slu­chy osôb v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­ných a sved­kov, resp. nao­pak. Ten­to pos­tup spô­so­bil vý­raz­né prie­ťa­hy v ko­na­ní, v dôs­led­ku čo­ho do­po­siaľ nie je vy­šet­ro­va­nie ukon­če­né.

Ob­vi­ne­ný  V.  M.  na­priek  to­mu,  že  od  spá­chania  skut­ku,  pre  kto­ré  sa tres­tné
stí­ha­nie ve­die, up­ly­nu­la do­ba tak­mer pia­tich ro­kov, bol vza­tý 30. jú­na 2015 do väz­by
na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním. Vo väz­be bol už od 7. feb­ruára 2013 v inej ve­ci (skut­ky tý­ka­jú­ce
sa zlo­či­nec­kej sku­pi­ny tzv. „S.“ a vraž­dy P. Č.), na pod­kla­de uz­ne­se­nia sud­cu pre príp­rav­né
ko­na­nie špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du zo 7. feb­ruára 2013, sp. zn. Tp 53/2012 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním
naj­vyš­šie­ho  sú­du  z 20.  feb­ruára 2013,  sp.  zn. 3  Tost 6/2013,  pri­čom z tej­to  väz­by bol  pre­pus­te­ný  4. de­cem­bra  2013  (ide  o väz­bu  v príp­rav­nom ko­na­ní  v tr­va­ní ne­ce­lých
10  me­sia­cov),  le­bo  4.  de­cem­bra  2013  tres­tné  stí­ha­nie  pro­ku­rá­tor  uz­ne­se­ním,  sp.  zn.
VII/1 Gv 99/2012-344, za­sta­vil. Hneď po pre­pus­te­ní eš­te 4. de­cem­bra 2013 bol ob­vi­ne­ný
v inej ve­ci (sku­tok tý­ka­jú­ci sa vraž­dy J. G.) vza­tý do väz­by uz­ne­se­ním sud­cu pre príp­rav­né
ko­na­nie  Ok­res­né­ho  sú­du  Nit­ra  z 8.  de­cem­bra 2013,  sp.  zn. 6  Tp  102/2013  v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re zo 17. de­cem­bra 2013, sp. zn. 1 Tpo 59/2013 a z tej­to väz­by bol pre­pus­te­ný 30. jú­na 2015 (vo väz­be bol tak­mer 19 me­sia­cov, z to­ho v príp­rav­nom ko­na­ní od  4. de­cem­bra  2013 do  3. jú­na  2014, sko­ro  6 me­sia­cov), le­bo bol os­lo­bo­de­ný roz­sud­kom Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re z 30. jú­na 2015, sp. zn. 1 To 44/2015. V po­su­dzo­va­nej kau­ze väz­ba za­ča­la ply­núť už 30. jú­na 2015 hneď po pre­pus­te­ní z väz­by v pred­chá­dza­jú­cej os­lo­bo­de­nej ve­ci.

 

Pre úpl­nosť tre­ba do­dať, že ob­vi­ne­ný V. M. v ko­na­ní pro­ti uš­lé­mu bol roz­sud­kom
Špe­cia­li­zo­va­né­ho  tres­tné­ho  sú­du,  pra­co­vis­ko  Ban­ská  Bys­tri­ca  z 29.  jú­na 2012,  sp.  zn. BB-3T 12/2012, v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 30. ja­nuá­ra 2013, sp. zn. 1 To 7/2012 (sku­tok tý­ka­jú­ci sa vraž­dy J. M.) os­lo­bo­de­ný.

Pod­ľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústa­vy ni­ko­ho ne­mož­no stí­hať ale­bo poz­ba­viť slo­bo­dy
inak,  ako  z  dô­vo­dov  a  spô­so­bom,  kto­rý  us­ta­no­ví  zá­kon.    Do  väz­by  mož­no  vziať  iba z dô­vo­dov a na čas us­ta­no­ve­ný zá­ko­nom a na zá­kla­de roz­hod­nu­tia sú­du.

 

V zmys­le čl.  5 ods.  1, ods.  4 Do­ho­vo­ru kaž­dý má prá­vo na slo­bo­du a osob­nú                 

 

 


bez­peč­nosť. Ni­ko­ho ne­mož­no poz­ba­viť slo­bo­dy ok­rem nas­le­du­jú­cich prí­pa­dov, po­kiaľ sa tak sta­ne  v  sú­la­de  s  ko­na­ním  us­ta­no­ve­ným  zá­ko­nom.  Kaž­dý,  kto  je  za­tknu­tý  ale­bo  inak poz­ba­ve­ný slo­bo­dy, má prá­vo po­dať návrh na za­ča­tie ko­na­nia, v kto­rom súd urý­chle­ne roz­hod­ne o zá­kon­nos­ti poz­ba­ve­nia je­ho slo­bo­dy a na­ria­di pre­pus­te­nie, ak je poz­ba­ve­nie slo­bo­dy ne­zá­kon­né.

 

Ústa­va v čl. 17 za­hŕňa v pod­sta­te všet­ky prá­va, kto­ré vy­plý­va­jú aj z čl. 5 Do­ho­vo­ru. V prí­pa­de oboch us­ta­no­ve­ní ide o ochra­nu osob­nej slo­bo­dy a o ur­če­nie jas­ných li­mi­tov pre štát­nu moc v prí­pa­de zá­sa­hu do osob­nej slo­bo­dy fy­zic­kej oso­by.

Ústav­ný súd  18. ok­tób­ra  2001 v ná­le­ze sp. zn.  II. ÚS  55/98  uvie­dol, že väz­ba
je v sys­té­me za­is­ťo­va­cích tres­tnop­ráv­nych pros­tried­kov naj­zá­važ­nej­ším pro­ces­ným zá­sa­hom do práv a osob­nej slo­bo­dy jed­not­liv­ca ob­vi­ne­né­ho z tres­tné­ho či­nu. Pod­ľa ús­ta­vy zo všet­kých
or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní sú to prá­ve sú­dy, kto­ré ma­jú zod­po­ved­nosť za to, či v prí­pa­de oso­by ob­vi­ne­nej z tres­tné­ho či­nu bu­de pro­ti nej tres­tné ko­na­nie ve­de­né vo väz­be
ale­bo na slo­bo­de.

Na  prev­za­tie  tej­to  zod­po­ved­nos­ti  všeo­bec­ný­mi  súd­mi  ús­ta­va  us­ta­no­vu­je  for­mu auto­ri­ta­tív­ne­ho „roz­hod­nu­tia“, kto­rú v spo­je­ní s po­žia­dav­kou, že „ni­ko­ho ne­mož­no poz­ba­viť slo­bo­dy inak, ako z dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon“ (čl. 17 ods. 2), tre­ba chá­pať v ma­te­riál­nom, ako i vo for­mál­nom zmys­le slo­va.

 

V  ma­te­riál­nom  zmys­le  slo­va  Ústa­va  vy­ža­du­je,  aby  roz­hod­nu­tie  sú­du  o  väz­be
zod­po­ve­da­lo  jed­nak  vý­zna­mu  za­ru­če­nej  osob­nej  slo­bo­dy  a  jed­nak „dô­vo­dom  a  ča­su

us­ta­no­ve­né­mu zá­ko­nom“. Z us­ta­no­ve­nia čl. 17 ods. 5 Ústa­vy je evi­den­tné, že „roz­hod­nu­tie“,
„dô­vo­dy“ a  „čas, na kto­rý mož­no vziať do väz­by“, tvo­ria je­den ce­lok. Vzhľa­dom na to,
že „osob­ná slo­bo­da“ je ús­tav­ne ga­ran­to­va­ným prin­cí­pom a „poz­ba­ve­nie slo­bo­dy - väz­ba“
je vý­nim­kou z ne­ho, mu­sí úva­ha sú­du o exis­ten­cii zá­ko­nom us­ta­no­ve­ných dô­vo­dov a ča­su
väz­by v kon­krét­nom prí­pa­de zod­po­ve­dať vždy to­mu­to vzťa­hu me­dzi prin­cí­pom a vý­nim­kou.
Vo  for­mál­nom  zmys­le  slo­va  ús­ta­va  vy­ža­du­je,  aby  súd  tú­to  svo­ju  úva­hu  vy­jad­ril  eš­te
aj spô­so­bom, kto­rý pre roz­hod­nu­tie o väz­be us­ta­no­vu­je zá­kon. Ústa­va tak jas­ne dbá o to, aby
väz­ba ako opat­re­nie poz­ba­vu­jú­ce osob­nej slo­bo­dy bo­la vy­ko­na­ná spô­so­bom pos­ky­tu­jú­cim
ob­vi­ne­né­mu  zá­klad­né  pro­ces­né  zá­ru­ky  pro­ti  svoj­voľ­né­mu  pos­tu­pu  or­gá­nov  čin­ných

 


 

 

 

v tres­tnom ko­na­ní.

 

Väz­ba  v  tres­tnom  ko­na­ní    vždy  for­mu  pred­bež­né­ho  opat­re­nia  pre  reali­zá­ciu riad­ne­ho a spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su, a nie pre­važ­ne po­va­hu pre­ven­tív­nu a už vô­bec nie po­va­hu sa­tis­fak­čnú, či do­kon­ca rep­re­sív­nu ako trest.

 

Väz­ba ako vý­ni­moč­ný pros­trie­dok za­is­te­nia ob­vi­ne­né­ho pre úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia mô­že byť na ne­ho uva­le­ná iba v prí­pa­de zis­te­nia sku­toč­nos­tí us­ta­no­ve­ných zá­ko­nom, kto­ré od­ôvod­ňu­jú ne­vyh­nut­nosť jej pou­ži­tia v zá­uj­me včas­né­ho a ná­le­ži­té­ho ob­jas­ne­nia tres­tných či­nov a spra­vod­li­vé­ho pos­ti­hu ich pá­cha­te­ľov. Pre­to­že ide o do­čas­né ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy, mu­sí exis­to­vať ne­vyh­nut­nosť uva­le­nia väz­by a dr­ža­nia ob­vi­ne­né­ho v nej len pre ur­či­tý le­gi­tím­ny účel, a to len po ur­či­tý čas.

 

V zmys­le § 76 ods. 1, ods. 6, ods. 7 Tr. por. väz­ba v rám­ci zá­klad­nej ale­bo predĺže­nej
le­ho­ty väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní a väz­ba v ko­na­ní pred sú­dom mô­že tr­vať len ne­vyh­nut­ný
čas.

Cel­ko­vá le­ho­ta väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní spo­lu s väz­bou v ko­na­ní pred sú­dom nes­mie pre­siah­nuť:

a) dva­násť me­sia­cov, ak je ve­de­né tres­tné stí­ha­nie pre pre­čin,

b) trid­sať­šesť me­sia­cov, ak je ve­de­né tres­tné stí­ha­nie pre zlo­čin,

c) šty­rid­sa­ťo­sem me­sia­cov, ak je ve­de­né tres­tné stí­ha­nie pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin.

 

 

Z le­ho­ty uve­de­nej v od­se­ku 6 pri­pa­dá na príp­rav­né ko­na­nie naj­viac:

a) se­dem me­sia­cov, ak je ve­de­né tres­tné stí­ha­nie pre pre­čin,

b) de­vät­násť me­sia­cov, ak je ve­de­né tres­tné stí­ha­nie pre zlo­čin,

c) dvad­sať­päť me­sia­cov, ak je ve­de­né tres­tné stí­ha­nie pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin.

 

Z vy­jad­re­né­ho je ne­po­chyb­né, že ob­vi­ne­ný bol v bez­pros­tred­nej ča­so­vej nad­väz­nos­ti
bra­ný  do  väz­by  hneď,  keď  pred­chá­dza­jú­ce  tres­tné  stí­ha­nie  ob­vi­ne­né­ho  nes­kon­či­lo
od­su­dzu­jú­cim  roz­sud­kom.  Pri  pre­pus­te­ní  z väz­by  na  slo­bo­du  bo­la  je­ho  osob­ná  slo­bo­da
okam­ži­te  opäť  ob­me­dze­ná  z dô­vo­du  skor­šie­ho  ob­vi­ne­nia  v  sa­mos­tat­nej  ve­ci.  Pos­tup­ne,
pre se­pa­rát­ne tres­tné stí­ha­nia, do­po­siaľ bol tak­to vo väz­be viac ako 29 me­sia­cov (16 me­sia­cov

 


 

 

v príp­rav­nom ko­na­ní a 13 me­sia­cov v súd­nej väz­be), od 7. feb­ruára do 4. de­cem­bra 2013, od 4. de­cem­bra 2013 do 3. jú­na 2014, od 3. jú­na 2014 do 30. jú­na 2015 a od 30. jú­na 2015 do sú­čas­nej do­by.

Ob­vi­ne­ný V. M. bol, resp. je tres­tne stí­ha­ný vo via­ce­rých tres­tných ve­ciach, v troch
z  nich  bol  zá­ro­veň  stí­ha­ný  vä­zob­ne.  Do  roz­ho­do­va­nia  naj­vyš­šie­ho  sú­du  sa  vo  väz­be
v cel­ku na­chá­dzal už viac ako 29 me­sia­cov. Prie­beh vä­zob­né­ho ko­na­nia pro­ti ob­vi­ne­né­mu
ne­po­chyb­ne potvr­dzu­je, že ak bol v jed­nej tres­tnej ve­ci z väz­by pre­pus­te­ný, ih­neď bol vza­tý
do väz­by v inej tres­tnej ve­ci, a v pre­ro­ko­vá­va­nom prí­pa­de sa to opa­ku­je už po tre­tík­rát.

V  da­nej  vä­zob­nej  kau­ze  úlo­hou  sud­cu  bo­lo  kom­plexne  vy­hod­no­tiť  viac  ako  29
me­sač­né  vä­zob­né  stí­ha­nie  ob­vi­ne­né­ho,  a  pre­to  po­sú­de­nie  ne­mo­hol  ob­me­dziť  iba
na  pre­ro­kú­va­nú  vec,  v  kto­rej  bol  ob­vi­ne­ný  opä­tov­ne  za­dr­ža­ný.  Po­vin­nos­ťou  sud­cu
pri  roz­ho­do­va­ní  o vza­tí  do  väz­by  je  vždy  kom­plexne  skú­mať  napl­ne­nosť  zá­kon­ných
pod­mie­nok väz­by (for­mál­ne i ma­te­riál­ne) a to nie­len vo vzťa­hu k ak­tuál­nej väz­be. V rám­ci
skú­ma­nia ma­te­riál­nych pod­mie­nok sud­ca pre­hlia­dol dô­le­ži­té sku­toč­nos­ti, kto­ré ma­jú vý­znam
pri  roz­ho­do­va­ní  o  vza­tí  do  väz­by.  Ne­zoh­ľad­nil  to­tiž  dĺžku  pred­chá­dza­jú­cich  vä­zieb
a ne­pos­tre­hol okol­nos­ti, za kto­rých bo­lo o nich roz­ho­do­va­né, t.j. že ob­vi­ne­ný bol bra­ný
do väz­by vždy v bez­pros­tred­nej ča­so­vej nad­väz­nos­ti po skon­če­ní pred­chá­dza­jú­cich tres­tných
stí­ha­ní ob­vi­ne­né­ho bez od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku a nás­led­ným pre­pus­te­ním z väz­by v tých­to
ve­ciach.

 

Nes­práv­nosť   a   aty­pic­kú   úče­lo­vosť   pos­tu­pu   do­zo­ru­jú­ce­ho   pro­ku­rá­to­ra
preu­ka­zu­je i je­ho po­kyn z 11. jú­na 2015, sp. zn. VII/2 Gv 25/11/1000-210 na č.l. 3860
(ČVS: PPZ-388/NKA-PZ-ZA-2012), v kto­rom na­ria­dil, aby v prí­pa­de, že bu­de V. M.
pre­pus­te­ný z väz­by na slo­bo­du Kraj­ským sú­dom Nit­ra v tres­tnej ve­ci poš­ko­de­né­ho

G.  (ve­rej­né za­sad­nu­tie je vy­tý­če­né na 30. jú­na  2015), bol bez­pros­tred­ne po pre­pus­te­ní
opä­tov­ne  za­dr­ža­ný  a v dot­knu­tej  ve­ci  bol  spra­co­va­ný  návrh  na  vza­tie  do  väz­by.
V  in­ten­ciách  toh­to  cie­ľa  do­kon­ca  pri­ká­zal  sle­do­vať  prí­pad­nú  zme­nu  ter­mí­nu  ve­rej­né­ho
za­sad­nu­tia.

Ta­ký­to pos­tup sa ne­dá ináč hod­no­tiť ako nes­práv­na a dos­lo­va nez­dra­vá prax or­gá­nov
príp­rav­né­ho ko­na­nia. U ob­vi­ne­né­ho V. M. sa, za spo­mí­na­ným úče­lom, ve­dú sa­mos­tat­né

 


 

 

 

 

tres­tné ko­na­nia za viac tres­tných či­nov v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním  § 18 ods.  1 Tr. por.,

aby v prí­pa­de neod­sú­de­nia v jed­nej ve­ci mo­hol byť zob­ra­tý ih­neď do väz­by v dru­hej ve­ci.

 

Ob­sah us­ta­no­ve­nia § 18 ods. 1 Tr. por. vy­jad­ru­je zá­sa­du, že o všet­kých tres­tných
či­noch to­ho is­té­ho ob­vi­ne­né­ho sa ko­ná spo­loč­né ko­na­nie. To je v sú­la­de i s us­ta­no­ve­nia­mi
§ 41 ods. 1 a § 42 ods. 1   Tr. zák. o uk­la­da­ní tres­tu za viac tres­tných či­nov. Ide o zá­sa­du,
že za dva ale­bo viac tres­tných či­nov to­ho is­té­ho ob­vi­ne­né­ho je nut­né ulo­žiť je­den trest.
Na­vy­še  je  pot­reb­né  zdô­raz­niť,  že  je  vý­raz­ne  po­ru­šo­va­ná  aj  vý­znam­ná  ús­tav­ná  zá­sa­da
zá­kon­né­ho sud­cu vy­jad­re­ná v čl. 48 ods. 1 Ústa­vy. Vy­lú­če­ním jed­né­ho prí­pa­du na sa­mos­tat­né
ko­na­nie z ve­ci spo­loč­nej, už o ve­ciach, kto­ré spo­lu sú­vi­sia, kom­plexne ne­roz­ho­du­je ten is­tý
sud­ca, resp. se­nát. V tých­to roz­de­le­ných ve­ciach to­ho is­té­ho ob­vi­ne­né­ho po­tom roz­ho­du­jú
via­ce­rí sud­co­via, se­ná­ty, čo­ho dô­ka­zom je i po­su­dzo­va­ná kau­za. V dôs­led­ku to­ho ne­do­chá­dza
ku   pot­reb­né­mu   po­sú­de­niu   prí­pa­dov   v   ce­lom   roz­sa­hu   do   úva­hy   pri­chá­dza­jú­cich
as­pek­tov, oso­by  pá­cha­te­ľa,  mie­ry  za­vi­ne­nia,  čo  sa  zá­ko­ni­te  pre­mie­ta  i do  dis­har­mó­nie
uk­la­da­ných san­kcii.

 

Roz­hod­nu­tie  or­gá­nov  čin­ných  v tres­tnom  ko­na­ní  o vy­lú­če­ní  ve­ci  na  sa­mos­tat­né ko­na­nie mu­sí byť pre súd sig­ná­lom na to, aby pri roz­ho­do­va­ní o väz­be bol oso­bit­ne dôs­led­ne os­tra­ži­tý pri skú­ma­ní napl­ne­nia nie­len for­mál­nych, ale naj­mä ma­te­riál­nych pod­mie­nok  so  zre­te­ľom  na  to,  či  vy­lu­čo­va­nie  ve­ci  na  sa­mos­tat­né  ko­na­nie  ne­má cha­rak­ter nep­ro­ces­nej úče­lo­vos­ti a nes­pô­so­bu­je i prie­ťa­hy v ko­na­ní.

 

Ta­ké­to  zjav­ne  úče­lo­vé  prak­ti­ky    v roz­po­re  s  ob­sa­hom us­ta­no­ve­ní  up­ra­vu­jú­cich roz­ho­do­va­nie  o väz­be,  kto­rá  mu­sí  byť  kraj­ným  a vý­ni­moč­ným  opat­re­ním,  le­bo  pat­rí k naj­in­ten­zív­nej­ším zá­sa­hom do jed­nej zo zá­klad­ných ob­čian­skych slo­bôd. Osob­ná slo­bo­da kaž­dé­ho  pat­rí  me­dzi  zá­klad­né  pos­tu­lá­ty  de­mok­ra­tic­ké­ho  a  práv­ne­ho  štá­tu.  Roz­hod­nu­tie o väz­be pred­sta­vu­je vý­raz­ný zá­sah do osob­nej slo­bo­dy jed­not­liv­ca, a pre­to je pri ňom nut­né pos­tu­po­vať znač­ne reš­trik­tív­ne.

 

Od­po­ru­jú  aj  ná­le­zu  Ústav­né­ho  sú­du  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  z 5.  jú­na                      2013,

č. I. ÚS 47/2013, pod­ľa kto­ré­ho ta­ký­to pos­tup ne­le­gi­ti­mi­zu­je žia­den ve­rej­ný zá­ujem. Ústav­ný
súd v tej­to sú­vis­los­ti zdô­raz­ňu­je, že osob­ná slo­bo­da kaž­dé­ho pat­rí me­dzi zá­klad­né pos­tu­lá­ty
kaž­dé­ho  de­mok­ra­tic­ké­ho  a  práv­ne­ho  štá­tu  (čl.  1  ods. 1  Ústa­vy).  Roz­hod­nu­tie  o  väz­be

 


 

 

 

pred­sta­vu­je vý­raz­ný zá­sah do osob­nej slo­bo­dy jed­not­liv­ca, pre­to je pri ňom nut­né pos­tu­po­vať
znač­ne reš­trik­tív­ne. Pod­mien­kou ús­tav­nos­ti väz­by je to­tiž aj jej sú­lad s čl. 50 ods. 2 Ústa­vy,
pod­ľa kto­ré­ho kaž­dý, pro­ti ko­mu sa ve­die tres­tné ko­na­nie, po­va­žu­je sa za ne­vin­né­ho, kým súd
ne­vys­lo­ví  prá­vop­lat­ným  od­su­dzu­jú­cim  roz­sud­kom  je­ho  vi­nu.  Ústav­ný  prí­kaz  zla­diť
tres­tnop­ro­ces­ný in­šti­tút väz­by so zá­sa­dou pre­zum­pcie ne­vi­ny v kon­krét­nom prí­pa­de vy­ža­du­je,
aby väz­ba sku­toč­ne tr­va­la len po ne­vyh­nut­nú do­bu. Ok­rem to­ho väz­ba nut­ne za­sa­hu­je do inak
v zá­sa­de ne­po­ru­ši­teľ­ných ob­las­tí súk­ro­mia a ľud­skej dôs­toj­nos­ti jed­not­liv­ca. Pod­mien­kou
ús­tav­nos­ti väz­by pre­to mu­sí byť aj jej ur­če­nie v sú­la­de s ta­ký­mi nor­ma­mi ús­ta­vy, kto­ré
vy­jad­ru­jú  všeo­bec­né  zá­sa­dy  vlas­tné  práv­ne­mu  štá­tu  pri  ob­me­dzo­va­ní  zá­klad­ných  práv
a  slo­bôd.  Ta­kou  nor­mou  je  aj  čl. 13  ods. 4  Ústa­vy,  pod­ľa  kto­ré­ho  pri  ob­me­dzo­va­ní

zá­klad­ných práv a slo­bôd sa mu­sí dbať na ich pod­sta­tu a zmy­sel, pri­čom ta­ké­to ob­me­dzenia sa mô­žu pou­žiť len na us­ta­no­ve­ný cieľ. Reš­pek­to­va­nie ľud­skej dôs­toj­nos­ti kaž­dé­ho člo­ve­ka a naj­mä je­ho slo­bo­dy (te­da aj ob­vi­ne­né­ho) za­ka­zu­je štá­tu roz­ho­do­vať o jed­not­liv­co­vi len ako o pros­tried­ku k do­siah­nu­tiu iné­ho úče­lu (v da­nom prí­pa­de k zľah­če­niu vy­šet­ro­va­nia), nech by to bo­lo aj pre ochra­nu ži­vo­ta (zdra­via) mno­hých iných osôb, či iné­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu. Zba­ve­nie slo­bo­dy bez od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku je to­tiž naj­váž­nej­ším zá­sa­hom do zá­klad­ných prin­cí­pov in­di­vi­duál­nej slo­bo­dy a pre­zum­pcie ne­vi­ny.

Ob­vi­ne­ný  je,  resp.  bol  stí­ha­ný  pre  rôz­no­ro­dú  tres­tnú  čin­nosť,  a  to  sa­mos­tat­ne
vo via­ce­rých ko­na­niach. Tá­to sku­toč­nosť spô­so­bi­la, že ob­vi­ne­ný je vo väz­be vo via­ce­rých
sú­bež­ne, či nás­led­ne ve­de­ných tres­tných ve­ciach, už viac ako 29 me­sia­cov. Us­ta­no­ve­nie § 76
ods.  6, ods.  7 Tr. por. up­ra­vu­jú­ce cel­ko­vú le­ho­tu väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní a v ko­na­ní
pred sú­dom ne­mož­no vy­kla­dať tak, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a nás­led­ne sú­dy
sú op­ráv­ne­né dr­žať ob­vi­ne­né­ho vo väz­be pre kaž­dý z tres­tných či­nov, z kto­rých je se­pa­rát­ne
ob­vi­ne­ný  a  to  po  maximál­nu  do­bu 48  me­sia­cov  (25  me­sia­cov  pre  príp­rav­né  ko­na­nie

za obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin). Ta­ký­to prís­tup by mo­hol mať za nás­le­dok, že by mo­hol byť
v sú­vis­los­ti s jed­ným tres­tným ko­na­ním vza­tý do väz­by až po maximál­nu do­bu ur­če­nú pod­ľa
§  76 ods.  6, ods.  7 Tr. por. V prí­pa­de up­ly­nu­tia maximál­nej le­ho­ty väz­by, resp. po­kiaľ
by doš­lo z rôz­nych dô­vo­dov k je­ho pre­pus­te­niu, mo­hol by byť vza­tý do väz­by pre iný trest­ný
čin, ke­dy by za­ča­la ply­núť no­vá maximál­na le­ho­ta sta­no­ve­ná pre ďal­šiu väz­bu, v dôs­led­ku
čo­ho by ob­vi­ne­ný mo­hol strá­viť aj ce­lý zvy­šok ži­vo­ta vo väz­be bez to­ho, že by bo­lo
vy­da­né roz­hod­nu­tie sú­du o je­ho vi­ne; ta­ký­to pos­tup ne­le­gi­ti­mi­zu­je žia­den ve­rej­ný zá­ujem.

 

 

 


 

 

Pri roz­ho­do­va­ní o kaž­dom návr­hu pro­ku­rá­to­ra o väz­be v zmys­le  §  72 ods.  1
písm. a/ až písm. e/,  §  79 ods.  2 Tr. por.  (vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, za­miet­nu­tie
žia­dos­ti  o pre­pus­te­nie  z väz­by,  zme­ne  dô­vo­dov  väz­by  a  jej  predl­žo­va­ní)  je  nut­né
z hľa­dis­ka cel­ko­vé­ho tr­va­nia, le­ho­tu väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní a v ko­na­ní pred sú­dom
pod­ľa § 76 ods. 6, ods. 7 Tr. por. po­su­dzo­vať ma­te­riál­ne na plat­for­me to­ho, ako ke­by
všet­ky   for­mál­ne   vy­lú­če­né   tres­tné   ve­ci   na   sa­mos­tat­né   ko­na­nia,   v   kto­rých
bol bez­pros­tred­ne po se­be vo väz­be, sa vied­li v spo­loč­nom ko­na­ní v zmys­le § 18 ods. 1
Tr.  por.  Po­kiaľ  by  sa  pri­pus­til  iný  vý­klad,  teo­re­tic­ky  by  ob­vi­ne­ný  pri  via­ce­rých
sa­mos­tat­ných tres­tných ko­na­niach mo­hol byť vo väz­be aj ce­lý ži­vot, napr. pri obzvlášť
zá­važ­nom zlo­či­ne.

V po­su­dzo­va­nej ve­ci sud­ca nep­ri­hlia­dol ani na dĺžku ko­na­nia a na to, že do­po­siaľ
ne­bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba. Tres­tné stí­ha­nie a vzne­se­nie ob­vi­ne­nia vo ve­ci za­ča­lo už 7. feb­ruára
2011. Prie­ťa­hy bo­li spô­so­be­né naj­mä or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, pre­to­že tres­tné ve­ci
ob­vi­ne­né­ho  ne­vy­šet­ro­va­li  v spo­loč­nom  ko­na­ní  a u niek­to­rých  spolu­ob­vi­ne­ných  do­čas­ne
od­lo­ži­li vzne­se­nie ob­vi­ne­nia, v dôs­led­ku čo­ho opa­ko­va­ne vy­po­čú­va­li via­ce­ré oso­by v rôz­nom
pro­ces­nom pos­ta­ve­ní. Ani nep­rí­tom­nosť ob­vi­ne­né­ho ne­bo­la pre­káž­kou na prie­bež­né ko­na­nie,
pre­to­že pro­ti ne­mu bo­lo v ur­či­tej do­be tres­tné stí­ha­nie ve­de­né ako pro­ti uš­lé­mu.

 

Sud­ca  ne­pos­tre­hol,  že  ob­vi­ne­né­ho  úče­lo­vo  us­ved­ču­jú  i  sved­ko­via,  kto­rí  me­ni­li
vý­po­ve­de a sú na ve­ci za­in­te­re­so­va­ní ak­tív­nou účas­ťou na spá­cha­nom skut­ku. Ho­ci je­den
z tých­to  sved­kov  ob­vi­ne­né­ho  v dvoch  ve­ciach  us­ved­čo­val,  doš­lo  v  jed­nej  k  za­sta­ve­niu
tres­tné­ho stí­ha­nia a v dru­hej k os­lo­bo­de­niu spod ob­ža­lo­by pre nep­rav­di­vú vý­po­veď, za čo bol
už sve­dok aj prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný. Pro­ku­rá­tor prá­ve v dôs­led­ku je­ho nep­rav­di­vých vý­po­ve­dí
zru­šil  súh­las  na  do­čas­né  od­lo­že­nie  vzne­se­nia  ob­vi­ne­nia.  V tom­to  štá­diu  ko­na­nia  ta­ké­to
sku­toč­nos­ti tiež os­la­bu­jú dô­vo­dy na po­doz­re­nie, že ten­to sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný.

Ani dô­vo­dy väz­by, tak ako ich navr­hol pro­ku­rá­tor a ako ich us­tá­lil sud­ca, sa ne­da­jú
ak­cep­to­vať. Po­byt ob­vi­ne­né­ho v cu­dzi­ne nie je mož­né hod­no­tiť ako útek a skrý­va­nie sa pred
spra­vod­li­vos­ťou,  pre­to­že  k ta­ké­mu­to  zá­ve­ru  chý­ba­jú  adek­vát­ne  dô­ka­zy.  Sa­mot­ná  hroz­ba
dru­hom tres­tu a tres­tnou sadz­bou ne­pos­ta­ču­je, mu­sí k to­mu vždy pris­tú­piť aj ďal­šia zá­kon­ná
pod­mien­ka a to preu­ká­za­ný útek ale­bo skrý­va­nie sa. Od spá­chania skut­ku up­ly­nu­la už dlh­šia
do­ba, po kto­rú ob­vi­ne­ný mo­hol pô­so­biť na sved­kov, spolu­ob­vi­ne­ných ale­bo inak ma­riť

 


 

 

ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie. Po ce­lú do­bu tres­tné­ho stí­ha­nia ta­ká­to  ak­ti­vi­ta  ob­vi­ne­né­ho  ne­bo­la  zis­te­ná  a preu­ká­za­ná.  Dô­vod­ná  oba­va,  že  by  mo­hol pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti, ne­bo­la potvr­de­ná, le­bo or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ta­ké­to ko­na­nie ne­zaz­na­me­na­li.

Na  pod­kla­de  zis­te­ných  po­chy­be­ní  je  zrej­mé,  že  ďal­šie  vä­zob­né  tres­tné  stí­ha­nie ob­vi­ne­né­ho by bo­lo predl­žo­va­ním ne­zá­kon­nos­ti v tres­tnom ko­na­ní.

Na zá­kla­de vy­jad­re­né­ho naj­vyš­ší súd bol po­vin­ný na­pad­nu­té uz­ne­se­nie zru­šiť v ce­lom
roz­sa­hu v zmys­le § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Us­ta­no­ve­nie § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por.
brá­ni na­dria­de­né­mu sú­du vrá­tiť vec pr­vos­tup­ňo­vé­mu sú­du, aby ju zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol.

 

Naj­vyš­ší súd pre­to sám roz­ho­dol tak, ako sa to uvá­dza vo vý­ro­ku uz­ne­se­nia.

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu sťaž­nosť nie prí­pus­tná.

 

 

V Bra­tis­la­ve 15. jú­la 2015

 

JUDr. Šte­fan  H a r a b i n, v.r.
            
pred­se­da se­ná­tu

 

 

 

Vy­pra­co­val: JUDr. Vi­liam Doh­ňan­ský

 

 


 

Facebook diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia