Dôvody väzby, trestný čin vydierania a nadkvalifikovanie skutku

 

Práv­ne ve­ty

 I. Len sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný dis­po­nu­je aj cu­dzím štát­nym ob­čian­stvom (ok­rem ob­čian­stva slo­ven­ské­ho) neo­dô­vod­ňu­je vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by z dô­vo­du uve­de­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. Ak pro­ku­rá­tor v návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by pou­ka­zo­val na to, že ob­vi­ne­ný má ob­chod­né ak­ti­vi­ty mi­mo úze­mia SR, kto­ré mô­žu byť zá­mien­kou pot­re­by je­ho vy­ces­to­va­nia do za­hra­ni­čia, tak ide zjav­ne len o špe­ku­lá­ciu (dom­nien­ku) pro­ku­rá­to­ra. Na­vy­še, zo sku­toč­nos­ti, že ob­vi­ne­ný vzhľa­dom k svo­jim pod­ni­ka­teľ­ským ak­ti­vi­tám čas­to ces­to­val do cu­dzi­ny nie je mož­né vy­vo­dzo­vať dô­vod úte­ko­vej väz­by (roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. I. ÚS 645/1999), na­koľ­ko vy­ces­to­va­nie do cu­dzi­ny nez­na­me­ná aj auto­ma­tic­ky to, že ob­vi­ne­ný sa chce po­by­tom v cu­dzi­ne vy­hý­bať tres­tné­mu ko­na­niu. Sťaž­nost­ný súd tu pou­ka­zu­je aj na ju­di­ka­tú­ru Ústav­né­ho sú­du SR, z kto­rej vy­plý­va, že vy­vo­dzo­vať dô­vod úte­ko­vej väz­by len z to­ho, že ob­vi­ne­ný dis­po­nu­je aj cu­dzím štát­nym ob­čian­stvom nep­ri­chá­dza do úva­hy, na­koľ­ko ide len o abstrak­tnú úva­hu, že sa bu­de vy­hý­bať tres­tné­mu stí­ha­niu. Roz­ho­do­va­nie len na zá­kla­de abstrak­tnej úva­hy, že ide o ob­ča­na iné­ho štá­tu, kto­rý by mo­hol bez ďal­šie­ho opus­tiť úze­mie SR, by spô­so­bi­lo, že ob­vi­ne­ný by nie­sol väč­šiu obe­tu pre napl­ne­nie zá­uj­mov štá­tu ako bo­lo mož­né od ne­ho po­ža­do­vať (III. ÚS 128/2005).

II. Zmys­lom pre­ven­tív­nej väz­by je za­is­tiť oso­bu ob­vi­ne­né­ho, u kto­rej exis­tu­je dô­vod­ná oba­va vy­plý­va­jú­ca z kon­krét­nych sku­toč­nos­tí, že bu­de opa­ko­vať trest­ný čin, pre kto­rý je stí­ha­ný, do­ko­ná trest­ný čin, o kto­rý sa po­kú­si­la ale­bo vy­ko­ná trest­ný čin, kto­rý prip­ra­vo­va­la ale­bo kto­rým hro­zi­la (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 5 Tost 7/2012 zo dňa 08.03.2012). Pod­ľa ná­zo­ru sťaž­nos­tné­ho sú­du pri­tom pod poj­mom „bu­de pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti“ uve­de­nom v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. nie je mož­né ro­zu­mieť len všeo­bec­né ne­bez­pe­čen­stvo z mož­né­ho pok­ra­čo­va­nia v bliž­šie neur­či­tej tres­tnej čin­nos­ti, ale pod tým­to zá­kon­ným poj­mom je nut­né ro­zu­mieť len kon­krét­nu sku­toč­nosť, z kto­rej vy­plý­va, že hro­zí ne­bez­pe­čen­stvo, že ob­vi­ne­ný bu­de pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti, pre kto­rú je stí­ha­ný, res­pek­tí­ve v ob­dob­nej tres­tnej čin­nos­ti (t. j. opa­ko­vať zhod­nú, res­pek­tí­ve ob­dob­nú tres­tnú čin­nosť, prí­pad­ne, že do­ko­ná trest­ný čin, kto­rý zos­tal v štá­diu po­ku­su ale­bo vy­ko­ná trest­ný čin, kto­rý prip­ra­vo­val). Ne­bez­pe­čen­stvo pá­chania ďal­šej tres­tnej čin­nos­ti mu­sí byť na­vy­še bez­pros­tred­ne hro­zia­ce.

III. Vä­zob­ný dô­vod ne­mož­no auto­ma­tic­ky (me­cha­nic­ky) vy­vo­dzo­vať len z to­ho, že ob­vi­ne­ná oso­ba bo­la v mi­nu­los­ti v ur­či­tom slu­žob­nom po­me­re (prís­luš­ní­kom PZ) bez to­ho, aby bo­li zis­te­né kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, kto­ré by niek­to­rý z vä­zob­ných dô­vo­dov moh­li za­kla­dať a kto­ré by sa tý­ka­li prá­ve bý­va­lé­ho slu­žob­né­ho za­ra­de­nia ob­vi­ne­né­ho. Ale­bo po­ve­da­né inak, ak by sa pri­jal ná­zor pro­ku­rá­to­ra pre­zen­to­va­ný v návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­ných do väz­by zna­me­na­lo by to ob­li­ga­tór­ne vza­tie do väz­by kaž­dé­ho bý­va­lé­ho, či sú­čas­né­ho prís­luš­ní­ka Po­li­caj­né­ho zbo­ru, kto­ré­mu by bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, na­koľ­ko vždy exis­tu­je prav­de­po­dob­nosť, že ta­ké­to oso­by poz­na­jú aj iné oso­by z pros­tre­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Pau­šál­ne vy­vo­dzo­va­nie vä­zob­né­ho dô­vo­du na pod­kla­de ni­čím ne­pod­lo­že­ných dom­nie­nok (ne­pod­lo­že­ných re­le­van­tný­mi in­for­má­cia­mi) nie je pre­to mož­né ak­cep­to­vať.

IV. Po­kiaľ ide o kva­li­fi­ko­va­nú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 4 písm. b) Tr. zák. spo­čí­va­jú­cu v tom, že v prí­pa­de do­ko­na­nia tres­tné­ho či­nu by ob­vi­ne­né oso­by spô­so­bi­li poš­ko­de­né­mu ško­du veľ­ké­ho roz­sa­hu (naj­me­nej 300.000 euro), tak ten­to kva­li­fi­kač­ný znak mu­sí vy­plý­vať z do­po­siaľ vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia a nie len z nek­ri­tic­ké­ho prev­za­tia úda­jov pos­kyt­nu­tých poš­ko­de­nou oso­bou. Cel­kom mi­mo zá­uj­mu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní zos­ta­la ob­ha­jo­ba ob­vi­ne­né­ho H G, kto­rý do spi­su za­lo­žil lis­tin­né dô­ka­zy, z kto­rých vy­vo­dzu­je, že je­ho op­ráv­ne­ná (sku­toč­ná) poh­ľa­dáv­ka vo­či poš­ko­de­né­mu je vo vý­ške 387.000 euro. Ak by bo­la tá­to okol­nosť oh­ľad­ne dl­hu poš­ko­de­né­ho prav­di­vá spô­so­bi­la by to, že ob­vi­ne­né oso­by by ne­moh­li napl­niť kva­li­fi­ko­va­nú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia, na­koľ­ko úh­ra­dou sku­toč­né­ho (nie fik­tív­ne­ho) dl­hu by ne­moh­lo prísť k neop­ráv­ne­né­mu  zmen­še­niu ma­jet­ku poš­ko­de­né­ho, te­da k ško­de na je­ho ma­jet­ku. Úhra­dou sku­toč­nej poh­ľa­dáv­ky to­tiž dl­žník len hra­dí svoj zá­vä­zok vo­či ve­ri­te­ľo­vi, pri­čom úh­ra­du sku­toč­ne exis­tu­jú­ce­ho dl­hu nie je mož­né ozna­čiť za ko­na­nie, kto­rým by moh­la poš­ko­de­né­mu vznik­núť ma­jet­ko­vá ško­da.

 

 

 

 sp. zn. 4Tpo/47/2015

 

U z n e s e n i e

 

 

            Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Ti­bo­ra Ku­bí­ka a sud­cov JUDr. Ive­ty Ze­le­nayovej a JUDr. Pet­ra Šam­ka v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­vi­ne­né­mu H G a spol. stí­ha­né­ho pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin vy­die­ra­nia v štá­diu po­ku­su pod­ľa § 14 ods. 1 k § 189 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák., o sťaž­nos­ti ob­vi­ne­ných H G, Ing. Ľ K a pro­ku­rá­to­ra pro­ti uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I sp. zn. 0Tp/290/2015 zo dňa 26.06.2015, na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 23.jú­la 2015 tak­to

 

r o z h o d o l :

 

I. Pod­ľa § 194 ods.1 písm. a) Tr. por. zru­šu­je sa uz­ne­se­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I sp. zn. 0Tp 290/2015 zo dňa 26.06.2015 a ob­vi­ne­ní H G, nar. ... a Ing. Ľ K, nar.... sa pod­ľa § 79 ods. 1 Tr. por. pre­púš­ťa­jú ih­neď z väz­by na slo­bo­du.

 

            II. Pod­ľa § 193 ods.1 písm. c) Tr. por., sa sťaž­nosť ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra z a m i e t a.

 

O d ô v o d n e n i e

 

            Na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I pod sp. zn. 0Tp/290/2015 zo dňa 26.06.2015 roz­ho­dol tak, že pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. por. vzal ob­vi­ne­né­ho H G do väz­by s tým, že väz­ba za­čí­na dňom za­dr­ža­nia, t. j. dňa 23.06.2015 o 05.30 h. Zá­ro­veň roz­ho­dol tak, že pod­ľa § 80 ods. 1 písm. c), § 81 ods. 1 Tr. por. sa väz­ba ob­vi­ne­né­ho ne­nah­rá­dza doh­ľa­dom pro­bač­né­ho úrad­ní­ka a súd ani nep­ri­jal po­nu­ku náh­ra­dy väz­by zlo­že­ním pe­ňaž­nej zá­ru­ky.

 

            Tým is­tým uz­ne­se­ním sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie roz­ho­dol tak, že pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa ob­vi­ne­ný Ing. Ľ K be­rie do väz­by s tým, že väz­ba ob­vi­ne­né­ho za­čí­na dňom ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy, t. j. dňom 23.06.2015 o 05.00 h. Zá­ro­veň pod­ľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. roz­ho­dol tak, že väz­ba ob­vi­ne­né­ho sa doh­ľa­dom pro­bač­né­ho úrad­ní­ka ne­nah­rá­dza.

 

            Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu po­da­li ih­neď po je­ho vy­hlá­se­ní sťaž­nosť pro­ku­rá­tor ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry ako aj ob­vi­ne­ní H G a Ing. Ľ K.

 

            Ob­vi­ne­ný H G v sťaž­nos­ti na­mie­tal, že sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie pri roz­ho­do­va­ní o je­ho vza­tí do väz­by vy­chá­dzal aj zo skut­ku, za kto­rý mu ne­bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie a to kon­krét­ne za pre­čin fal­šo­va­nia a poz­me­ňo­va­nia ve­rej­nej lis­ti­ny. Je ná­zo­ru, že sud­ca pri roz­ho­do­va­ní o väz­be ne­mô­že brať do úva­hy ne­ja­ké bliž­šie ne­kon­kre­ti­zo­va­né ďal­šie skut­ky. Je tak­tiež ná­zo­ru, že v ča­se roz­ho­do­va­nia o väz­be ne­bo­li a ani v sú­čas­nos­ti nie sú napl­ne­né skut­ko­vé okol­nos­ti ako ma­te­riál­ne pod­mien­ky vza­tia do väz­by. Tres­tné­ho či­nu, kto­rý mu je kla­de­ný za vi­nu sa ne­do­pus­til a je ná­zo­ru, že sku­tok ani nie je tres­tným či­nom. Poš­ko­de­ný ho pod­vie­dol a spô­so­bil mu tak ško­du veľ­ké­ho roz­sa­hu. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní žiad­ne sku­toč­nos­ti tvr­de­né poš­ko­de­ným nep­re­ve­ri­li, ale me­cha­nic­ky po­su­dzo­va­li všet­ky sku­toč­nos­ti v je­ho nep­ros­pech. Po­kiaľ ide o úte­ko­vú väz­bu tak hroz­ba ulo­že­nia vy­so­ké­ho tres­tu nie je vä­zob­ným dô­vo­dom. Vzťah me­dzi ním a ob­vi­ne­ným K vzni­kol ne­dáv­no, tú­to oso­bu vlas­tne ani ne­poz­ná, os­lo­vil ho v dom­ne­ní, že ide o prís­luš­ní­ka PZ a má skú­se­nos­ti ako pos­tu­po­vať v prí­pa­de pod­vo­du. Je­ho zá­ujem v ča­se os­lo­ve­nia K sme­ro­val len k vy­rie­še­niu poh­ľa­dáv­ky, kto­rá vznik­la v rám­ci ob­cho­du s ob­raz­mi a to po­da­ním tres­tné­ho ozná­me­nia. Ko­na­ním poš­ko­de­né­ho bol pod­ve­de­ný. Po­kiaľ ide o pre­ven­tív­nu väz­bu, tak pou­ka­zu­je na to, že nik­dy ne­bol súd­ne tres­ta­ný za ná­sil­ný trest­ný čin (hľa­dí sa na ne­ho ako­by súd­ne tres­ta­ný ne­bol). Opa­ku­je, že po­dal tres­tné ozná­me­nie na poš­ko­de­né­ho pre trest­ný čin pod­vo­du. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že dô­vod­ná oba­va, že bu­de pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti ne­moh­la a ani reál­ne ne­mô­že exis­to­vať. Je ma­ji­te­ľom pros­pe­ru­jú­cej de­ve­lo­per­skej fir­my, kto­rá mu za­bez­pe­ču­je dos­ta­toč­né le­gál­ne príj­my, pri­čom v ad­vo­kát­skej kan­ce­lá­rii JUDr. D I us­ku­toč­nil s poš­ko­de­ným stret­nu­tie za účas­ti aj práv­ne­ho zá­stup­cu poš­ko­de­né­ho. Aj tie­to sku­toč­nos­ti sved­čia o tom, že sa sna­žil zís­kať fi­nan­čné pros­tried­ky zá­kon­ným spô­so­bom. Do vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su pred­lo­žil dô­ka­zy sved­čia­ce o tom, že mu poš­ko­de­ný pod­vod­ným spô­so­bom spô­so­bil ško­du. Od pos­kyt­nu­tia fi­nan­čných pros­tried­kov mu poš­ko­de­ný vrá­til 76.000 euro a ďal­ších 76.000 euro mu vrá­til vo for­me ob­ra­zu, te­da do dneš­né­ho dňa mu je poš­ko­de­ný po­vin­ný vrá­tiť su­mu vo vý­ške 387.000 euro. Proti­práv­ne ko­na­nie poš­ko­de­né­ho potvr­dzu­jú aj tres­tné ozná­me­nia po­da­né iný­mi oso­ba­mi na tom is­tom skut­ko­vom zá­kla­de, pri­čom uvie­dol kon­krét­ne me­ná poš­ko­de­ných osôb. Má za to, že ce­lé tres­tné ko­na­nie je pos­ta­ve­né len na tvr­de­ní poš­ko­de­né­ho M Š, ide o úče­lo­vé ko­na­nie a to z dô­vo­du vy­hnu­tia sa spl­ne­nia svo­jich po­vin­nos­tí a naj­mä vy­hnu­tia sa tres­tnop­ráv­nym nás­led­kom svoj­ho pod­vod­né­ho ko­na­nia. Na­pad­nu­té uz­ne­se­nie tr­pí aj ďal­ší­mi va­da­mi, na­koľ­ko je­ho od­ôvod­ne­nie je všeo­bec­né a abstrak­tné. K po­da­nej sťaž­nos­ti pril­ožil pí­som­ný sľub ob­vi­ne­né­ho a po­nú­kol aj pe­ňaž­nú zá­ru­ku vo vý­ške 100.000 euro, pri­čom je ochot­ný pod­ro­biť sa aj doh­ľa­du pro­bač­né­ho úrad­ní­ka. V dopl­ne­ní sťaž­nos­ti pou­ka­zu­je na to, že na poš­ko­de­né­ho po­dal tres­tné ozná­me­nie pre spá­chanie obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu pod­vo­du aj Mgr. M M, kto­rý je pro­ku­ris­tom spo­loč­nos­ti H s.r.o. a to na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že spo­loč­nos­ti H pred­sta­vil pod­ni­ka­teľ­ský zá­mer tý­ka­jú­ci sa ob­cho­du s ume­lec­ký­mi pred­met­mi, kon­krét­ne ná­ku­pu di­el An­dy­ho War­ho­la, pri­čom poš­ko­de­ný od spo­loč­nos­ti obdr­žal 160.000 euro, av­šak pou­žil di­ela, kto­ré má vo vlas­tníc­tve Mú­zeum An­dy­ho War­ho­la v Me­dzi­la­bor­ciach. Uve­de­né sku­toč­nos­ti vy­kres­ľu­jú cha­rak­ter poš­ko­de­né­ho, tres­tné ko­na­nie H G je sna­ha o zba­ve­nie sa po­vin­nos­ti spla­tiť dlh.

 

            Ob­vi­ne­ný Ing. Ľ K v pí­som­ne po­da­nej sťaž­nos­ti uvá­dza, že do dneš­né­ho dňa mu ne­bo­lo do­ru­če­né uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia oh­ľad­ne dru­hé­ho ob­vi­ne­nia a ne­bol k to­mu­to dru­hé­mu ob­vi­ne­niu ni­ja­kým spô­so­bom vy­po­ču­tý, pou­če­ný o prá­vach a ne­bo­lo mu umož­ne­né ob­ha­jo­vať svo­je prá­va. Do ce­lé­ho pro­ce­su vy­má­ha­nia poh­ľa­dáv­ky vstú­pil až v mo­men­te (07.04.2015), keď bo­li vy­ho­to­ve­né zmlu­vy, v kto­rých poš­ko­de­ný uz­nal svoj dlh vo­či ob­vi­ne­né­mu H G, na­koľ­ko sa ve­nu­je vy­má­ha­niu poh­ľa­dá­vok. Z pro­fe­sio­nál­ne­ho hľa­dis­ka si vždy pre­ve­rí, či poh­ľa­dáv­ka je bo­nit­ná a vy­mo­ži­teľ­ná a či sú k nej do­ku­men­ty – zmlu­vy. Po osob­ných stret­nu­tiach s poš­ko­de­ným, na kto­rých pre­be­ra­li mož­nos­ti spla­te­nia zmluv­ne uz­na­né­ho dl­hu a okol­nos­tí ako k da­né­mu dl­hu doš­lo, keď sám poš­ko­de­ný po­ve­dal, že dl­ží via­ce­rým oso­bám od kto­rých vy­bral vy­so­kú fi­nan­čnú ho­to­vosť – zá­lo­hy na kú­pu ob­ra­zov, dos­pel k zá­ve­ru, že poš­ko­de­ný je pod­vod­ník a da­ná poh­ľa­dáv­ka nie je pre ne­ho za­ují­ma­vá. Navr­hol, aby sťaž­nost­ný súd zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a pre­pus­til ho z väz­by na slo­bo­du.

 

            Pro­ku­rá­tor do dňa roz­ho­do­va­nia sťaž­nos­tné­ho sú­du svo­ju po­da­nú sťaž­nosť pro­ti na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu žiad­nym spô­so­bom neo­dô­vod­nil.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve na pod­kla­de po­da­nej sťaž­nos­ti pod­ľa § 192 ods. 1 písm. a/, b/  Tr. por., pres­kú­mal správ­nosť všet­kých vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, pro­ti kto­rým mô­že sťa­žo­va­teľ po­dať sťaž­nosť ako aj ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu a tak zis­til, že sťaž­nosť ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra nie je dô­vod­ná a sťaž­nos­ti ob­vi­ne­ných dô­vod­né sú.

            

Pod­ľa § 194  ods. 1 písm. a/ Tr. por. ak ne­za­miet­ne na­dria­de­ný or­gán sťaž­nosť, zru­ší na­pad­nu­té uz­ne­se­nie, a ak je pod­ľa po­va­hy ve­ci pot­reb­né no­vé roz­hod­nu­tie, roz­hod­ne vo ve­ci sám.

 

Pod­ľa § 193  ods. 1 písm. c/ Tr. por. na­dria­de­ný or­gán za­miet­ne sťaž­nosť ak nie je dô­vod­ná.

                                                                                                         

           Sťaž­nost­ný súd z pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu zis­til, že H G a Ing. Ľ K sú ob­vi­ne­ní na zá­kla­de uz­ne­se­nia  po­li­caj­ta sp. zn. PPZ-340/NKA-PZ- ZA - 2015 zo dňa 23.06.2015 pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin vy­die­ra­nia v štá­diu po­ku­su pod­ľa § 14 ods. 1 k § 189 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom vo vý­ro­ko­vej čas­ti ci­to­va­né­ho uz­ne­se­nia.

           

Osob­ná slo­bo­da ob­vi­ne­né­ho H G bo­la ob­me­dze­ná dňa 23.06.2015 o 05.30 h a ob­vi­ne­né­ho Ing. Ľ K dňa 23.06.2015 o 05.00 h. Pro­ku­rá­tor Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va I ne­na­ria­dil pre­pus­te­nie ob­vi­ne­ných na slo­bo­du, ale dňa 24.06.2015 o 18.40 h ob­vi­ne­ných od­ov­zdal sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I s návr­hom na ich vza­tie do väz­by z dô­vo­dov § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por.

 

Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie vy­po­čul ob­vi­ne­né­ho H G dňa 26.06.2015 v ča­se od 13.00 h do 14.20 h a ob­vi­ne­né­ho Ing. Ľ K dňa 26.06.2015 v ča­se od 14.30 h do 15.40 h a roz­ho­dol na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním. Sťaž­nost­ný súd kon­šta­tu­je, že zá­kon­né pro­ces­né le­ho­ty na roz­ho­do­va­nie o vza­tí ob­vi­ne­ných do väz­by bo­li za­cho­va­né.

 

Pod­kla­dom pre vzne­se­nie ob­vi­ne­nia H G a Ing. Ľ K bo­la vý­po­veď poš­ko­de­né­ho M Š, z kto­rej vy­plý­va, že ob­vi­ne­ný H G mal v ob­do­bí od 11.02.2015 do 09.06.2015 hroz­bou ná­si­lia nú­tiť poš­ko­de­né­ho M Š k od­ov­zda­niu fi­nan­čných pros­tried­kov vo vý­ške 300.000 euro, pri­čom sa mu mal opa­ko­va­ne vy­hrá­žať nap­rík­lad tak, že poš­ko­de­né­ho dos­ta­ne do ba­sy, že skon­čí to­tál­ne sám, že si zgus­tne na je­ho ses­trách, že poš­ko­de­né­ho pod­re­že. Pri stret­nu­tiach s poš­ko­de­ným bol v me­sia­ci ap­ríl ro­ku 2015 účast­ný aj ob­vi­ne­ný Ing. Ľ K, kto­rý mal poš­ko­de­né­mu uká­zať fo­tog­ra­fiu poš­ko­de­né­ho pria­teľ­ky s tým, že na poš­ko­de­né­ho ča­ka­jú vl­čia­ci, vie im dať po­vel, pri­čom poš­ko­de­né­ho ma­li nú­tiť k úh­ra­de fi­nan­čných pros­tried­kov aj pros­tred­níc­tvom te­le­fo­ná­tov a SMS správ, pri­čom v dôs­led­ku toh­to ko­na­nia mal poš­ko­de­ný ob­vi­ne­né­mu H G od­ov­zdať v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia uve­de­né fi­nan­čné pros­tried­ky s tým, že tým­to ko­na­ním ob­vi­ne­ných ma­la byť pod­ľa uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia spô­so­be­ná poš­ko­de­né­mu ško­da vo vý­ške 40.200 euro a v prí­pa­de od­ov­zda­nia pod hroz­bou ná­si­lia žia­da­nej fi­nan­čnej ho­to­vos­ti, te­da v prí­pa­de do­ko­na­nia skut­ku by poš­ko­de­né­mu ob­vi­ne­né oso­by spô­so­bi­li ško­du vo vý­ške naj­me­nej 300.000 euro.

 

Oba­ja ob­vi­ne­ní pri­pus­ti­li osob­ný ako aj te­le­fo­nic­ký kon­takt s poš­ko­de­ným, ako aj to, že dô­vo­dom ich kon­tak­tu s poš­ko­de­ným bo­la poh­ľa­dáv­ka ob­vi­ne­né­ho H G vo­či poš­ko­de­né­mu, av­šak pop­re­li, že by do­chá­dza­lo k ne­ja­kým vy­hráž­kam.

 

Z hľa­dis­ka spl­ne­nia tzv. ma­te­riál­nej pod­mien­ky vza­tia ob­vi­ne­ných do väz­by, kto­rá je vy­jad­re­ná v ná­ve­tí § 71 ods. 1 Tr. por. sťaž­nost­ný súd uzat­vá­ra, že ob­vi­ne­nie vzne­se­né H G a Ing. Ľ K je za­lo­že­né naj­mä (v pre­važ­nej a roz­ho­du­jú­cej mie­re) na vý­po­ve­di poš­ko­de­né­ho M Š, kto­rá sí­ce do­po­siaľ ne­bo­la dôs­led­ne pre­ve­re­ná do­ka­zo­va­ním vo všet­kých jej sme­roch a v niek­to­rých sme­roch je do­kon­ca nep­res­ved­či­vá (nap­rík­lad oh­ľad­ne vý­šky spô­so­be­né­ho dl­hu ob­vi­ne­né­mu H G), av­šak v za­čia­toč­nom štá­diu ve­de­nia tres­tné­ho stí­ha­nia, je (za­tiaľ) pos­ta­ču­jú­ca na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia a to mi­ni­mál­ne v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te zlo­či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1 Tr. zák. V tom­to sme­re mož­no pou­ká­zať aj nap­rík­lad na pre­pi­sy SMS ho­vo­rov, z kto­rých mož­no vy­vo­diť ur­či­té po­doz­re­nie o neop­ráv­ne­nom nát­la­ku na poš­ko­de­né­ho. V tej­to sú­vis­los­ti sťaž­nost­ný súd pri­po­mí­na, že ve­ri­teľ mô­že svoj­ho dl­žní­ka nú­tiť k spl­ne­niu svoj­ho sku­toč­né­ho (nie fik­tív­ne­ho) dl­hu len do­vo­le­ný­mi pros­tried­ka­mi me­dzi kto­ré nie je mož­né za­ra­diť hroz­by ná­si­lím, či nea­dek­vát­ny psy­chic­ký nát­lak na poš­ko­de­né­ho, aby si pl­nil svo­je po­vin­nos­ti. Či sku­toč­ne doš­lo k vy­hráž­kam zo stra­ny ob­vi­ne­ných, kto­ré sú uve­de­né v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a prí­pad­ne či ich ob­sah ale­bo roz­sah mož­no pod­ra­diť pod zá­kon­né zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty zlo­či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1 Tr. zák. by však ma­li byť v ďal­šom prie­be­hu ko­na­nia sta­ros­tli­vo pre­ve­re­né ako aj to, či sku­toč­ne ne­bo­lo po­da­nie tres­tné­ho ozná­me­nia poš­ko­de­né­ho na ob­vi­ne­ných len vy­uži­tie si­tuácie na za­kry­tie svoj­ho vlas­tné­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia, z kto­ré­ho spá­chania je poš­ko­de­ný po­doz­ri­vý na pod­kla­de už po­da­ných tres­tných ozná­me­ní.

 

Po­kiaľ ide o kva­li­fi­ko­va­nú skut­ko­vú pod­sta­tu pod­ľa § 189 ods. 4 písm. b) Tr. zák. spo­čí­va­jú­cu v tom, že v prí­pa­de do­ko­na­nia tres­tné­ho či­nu by ob­vi­ne­né oso­by spô­so­bi­li poš­ko­de­né­mu ško­du veľ­ké­ho roz­sa­hu (naj­me­nej 300.000 euro), tak tu sa sťaž­nost­ný súd sto­tož­ňu­je s ob­ha­job­nou ná­miet­kou ob­vi­ne­né­ho H G, že ten­to kva­li­fi­kač­ný znak ne­vyp­lý­va z do­po­siaľ vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia, ale len k nek­ri­tic­ké­ho prev­za­tia úda­jov pos­kyt­nu­tých poš­ko­de­nou oso­bou. Cel­kom mi­mo zá­uj­mu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní zos­ta­la ob­ha­jo­ba ob­vi­ne­né­ho H G, kto­rý do spi­su za­lo­žil lis­tin­né dô­ka­zy, z kto­rých vy­vo­dzu­je, že je­ho op­ráv­ne­ná (sku­toč­ná) poh­ľa­dáv­ka vo­či poš­ko­de­né­mu je vo vý­ške 387.000 euro. Ak by bo­la tá­to okol­nosť oh­ľad­ne dl­hu poš­ko­de­né­ho prav­di­vá spô­so­bi­la by to, že ob­vi­ne­né oso­by by ne­moh­li napl­niť kva­li­fi­ko­va­nú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia, na­koľ­ko úh­ra­dou sku­toč­né­ho (nie fik­tív­ne­ho) dl­hu by ne­moh­lo prísť k neop­ráv­ne­né­mu  zmen­še­niu ma­jet­ku poš­ko­de­né­ho, te­da k ško­de na je­ho ma­jet­ku. Úhra­dou sku­toč­nej poh­ľa­dáv­ky to­tiž dl­žník len hra­dí svoj zá­vä­zok vo­či ve­ri­te­ľo­vi, pri­čom úh­ra­du sku­toč­ne exis­tu­jú­ce­ho dl­hu nie je mož­né ozna­čiť za ko­na­nie, kto­rým by moh­la poš­ko­de­né­mu vznik­núť ma­jet­ko­vá ško­da. Sťaž­nost­ný súd opa­ku­je, že vý­ška sku­toč­né­ho dl­hu poš­ko­de­né­ho ne­vyp­lý­va z do­po­siaľ vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia, pri­čom or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vy­chá­dza­li pri us­ta­ľo­va­ní kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty len z neo­ve­re­ných úda­jov pos­kyt­nu­tých poš­ko­de­ným, kto­ré však, v tom­to sme­re, vzbu­dzu­jú re­le­van­tné po­chyb­nos­ti o svo­jej správ­nos­ti. Zá­ver skut­ko­vej ve­ty uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, že v prí­pa­de do­ko­na­nia skut­ku by ob­vi­ne­né oso­by spô­so­bi­li poš­ko­de­né­mu ško­du mi­ni­mál­ne vo vý­ške 300.000 euro nie je pre­to mož­né, bez ďal­šie­ho do­ka­zo­va­nia, ak­cep­to­vať (vý­ška su­my, kto­rú mal poš­ko­de­ný dl­žiť ob­vi­ne­né­mu pod­ľa vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho Her­ber­ta Geor­ge­ho by to­tiž pre­vy­šo­va­la su­mu 300.000 euro, kto­rú ma­li ob­vi­ne­né oso­by žia­dať od poš­ko­de­né­ho a kto­rá je uve­de­ná v skut­ko­vej ve­te uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ako kva­li­fi­kač­ný mo­ment). To pla­tí o to viac, keď ob­vi­ne­ný dis­po­nu­je aj nap­rík­lad sta­no­vis­kom auten­ti­ci­ty di­ela An­dy­ho War­ho­la pod­ľa kto­ré­ho pred­lo­že­né tla­če nie sú auten­tic­kým di­elom An­dy­ho War­ho­la, čo potvr­dzu­je vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho H G, že mu poš­ko­de­ný mal do­dať fal­zi­fi­ká­ty. Po­kiaľ ide o do­ho­du o zve­re­ní fi­nan­čných pros­tried­kov vo vý­ške 965.000 euro tak z do­ka­zo­va­nia ne­vyp­lý­va, že by ob­vi­ne­né oso­by už vy­ko­ná­va­li úko­ny bez­pros­tred­ne sme­ru­jú­ce k vy­má­ha­niu tej­to su­my od poš­ko­de­né­ho a pre­to ani z tej­to do­ho­dy ne­mož­no vy­vo­dzo­vať po­kus tres­tné­ho či­nu za­me­ra­ný na spô­so­be­nie ško­dy veľ­ké­ho roz­sa­hu poš­ko­de­né­mu.

 

K ma­te­riál­nej pod­mien­ke vza­tia ob­vi­ne­ných do väz­by uve­de­nej v ná­ve­tí us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 Tr. por. pre­to sťaž­nost­ný súd uzat­vá­ra, že dô­vod­nou sa na­te­raz ja­ví len práv­na kva­li­fi­ká­cia zlo­či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1 Tr. zák., na­koľ­ko len tá má svoj ur­či­tý od­raz v do­po­siaľ vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní.

 

            Sťaž­nost­ný súd po pres­kú­ma­ní pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu dos­pel k zá­ve­ru, že u ob­vi­ne­ných H G a Ing. Ľ K nie sú da­né dô­vo­dy väz­by v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Tr. por.

 

            Po­kiaľ ide o ob­vi­ne­né­ho H G tak sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie vi­del dô­vod úte­ko­vej väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. v tom, že ob­vi­ne­né­mu v prí­pa­de uz­na­nia vi­ny hro­zí vy­so­ký trest od­ňa­tia slo­bo­dy, na­vy­še ob­vi­ne­ný má mať štát­ne ob­čian­stvo tak slo­ven­ské ako aj štá­tu Iz­rael.

 

            S tým­to zá­ve­rom sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie sa sťaž­nost­ný súd nes­to­tož­ňu­je. Ob­vi­ne­ný je ob­čan Slo­ven­skej re­pub­li­ky, dl­ho­do­bo ži­je a pod­ni­ká na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky, na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky má aj tr­va­lý po­byt, na kto­rom sa zdr­žia­va. Je te­da dos­tup­ný pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a v pred­lo­že­nom spi­se sa ne­na­chá­dza nič z čo­ho by sa da­la vy­vo­diť kon­krét­na oba­va, že by sa chcel vy­hý­bať tres­tné­mu ko­na­niu úte­kom do cu­dzi­ny, prí­pad­ne skrý­va­ním sa na úze­mí SR. Sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný dis­po­nu­je aj cu­dzím štát­nym ob­čian­stvom pri­tom neo­dô­vod­ňu­je vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by z dô­vo­du uve­de­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. Ak pro­ku­rá­tor v návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by pou­ka­zo­val na to, že ob­vi­ne­ný má ob­chod­né ak­ti­vi­ty mi­mo úze­mia SR, kto­ré mô­žu byť zá­mien­kou pot­re­by je­ho vy­ces­to­va­nia do za­hra­ni­čia, tak ide zjav­ne len o špe­ku­lá­ciu (dom­nien­ku) pro­ku­rá­to­ra. Na­vy­še, zo sku­toč­nos­ti, že ob­vi­ne­ný vzhľa­dom k svo­jim pod­ni­ka­teľ­ským ak­ti­vi­tám čas­to ces­to­val do cu­dzi­ny nie je mož­né vy­vo­dzo­vať dô­vod úte­ko­vej väz­by (roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. I. ÚS 645/1999), na­koľ­ko vy­ces­to­va­nie do cu­dzi­ny nez­na­me­ná aj auto­ma­tic­ky to, že ob­vi­ne­ný sa chce po­by­tom v cu­dzi­ne vy­hý­bať tres­tné­mu ko­na­niu.

Sťaž­nost­ný súd pou­ka­zu­je aj na ju­di­ka­tú­ru Ústav­né­ho sú­du SR, z kto­rej vy­plý­va, že vy­vo­dzo­vať dô­vod úte­ko­vej väz­by len z to­ho, že ob­vi­ne­ný dis­po­nu­je aj cu­dzím štát­nym ob­čian­stvom nep­ri­chá­dza do úva­hy, na­koľ­ko ide len o abstrak­tnú úva­hu, že sa bu­de vy­hý­bať tres­tné­mu stí­ha­niu. Roz­ho­do­va­nie len na zá­kla­de abstrak­tnej úva­hy, že ide o ob­ča­na iné­ho štá­tu, kto­rý by mo­hol bez ďal­šie­ho opus­tiť úze­mie SR, by spô­so­bi­lo, že ob­vi­ne­ný by nie­sol väč­šiu obe­tu pre napl­ne­nie zá­uj­mov štá­tu ako bo­lo mož­né od ne­ho po­ža­do­vať (III. ÚS 128/2005).

V tom­to sme­re sťaž­nost­ný súd vy­užil aj kom­pa­ra­tív­nu me­tó­du vý­kla­du prá­va a pou­ka­zu­je aj na roz­ho­do­va­ciu čin­nosť Ústav­né­ho sú­du ČR, z kto­rej vy­plý­va, že za sku­toč­nosť od­ôvod­ňu­jú­cu na­ria­de­nie väz­by sa po­va­žu­je len ur­či­tá si­tuácia vo vzťa­hu k po­va­he či­nu, či k oso­be ob­vi­ne­né­ho. Sku­toč­nosť, že je ob­ža­lo­va­ný cu­dzím štát­nym prís­luš­ní­kom, sa­ma ose­be, vy­tvá­ra len abstrak­tné mož­né ne­bez­pe­čen­stvo a nie kon­krét­ne skut­ko­vo pod­lo­že­nú hroz­bu, kto­rá mu­sí byť väz­bou od­strá­ne­ná. Roz­hod­nu­tie o väz­be ob­vi­ne­né­ho nie je mož­né za­lo­žiť len na do­ha­doch a hypo­te­tic­kých sú­doch (II. ÚS 347/1996, III. ÚS 240/1997). Ústav­ný súd ČR, s kto­ré­ho zá­ver­mi sa sto­tož­ňu­je aj sťaž­nost­ný súd, správ­ne pri­po­mí­na a opa­ku­je, že zo sa­mot­nej sku­toč­nos­ti, že sťa­žo­va­teľ mô­že ke­dy­koľ­vek opus­tiť úze­mie SR ne­mož­no vi­dieť dô­vod úte­ko­vej väz­by, pre­to­že slo­bo­da po­hy­bu je ús­tav­ne za­ru­če­ná a z dô­vo­du reali­zá­cie toh­to prá­va nie je mož­né vy­vo­dzo­vať exis­ten­ciu uve­de­né­ho dô­vo­du väz­by (I. ÚS 645/1999). Dô­vo­dom úte­ko­vej väz­by tak­tiež ne­mô­že byť len všeo­bec­né zis­te­nie, že ob­vi­ne­ný má aj iné štát­ne ob­čian­stvo a dos­ta­toč­né fi­nan­čné pros­tried­ky pre od­chod do cu­dzi­ny. Sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný je aj štát­nym ob­ča­nom iné­ho štá­tu nie je mož­né pri­čí­tať ob­vi­ne­né­mu na ťar­chu a už vô­bec len z tej­to sku­toč­nos­ti  nie je mož­né vy­vo­dzo­vať kon­krét­nu oba­vu z ko­na­nia napĺňa­jú­ce­ho dô­vod úte­ko­vej väz­by (I. ÚS 303/2001).

Po­kiaľ ide o hroz­bu ulo­že­nia vy­so­ké­ho tres­tu tak sťaž­nost­ný súd pri­po­mí­na Ná­lez Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. I. ÚS 187/09 z 25. no­vem­bra 2009 pod­ľa kto­ré­ho „samot­ná hroz­ba vy­so­ké­ho tres­tu nie je spô­so­bi­lým vä­zob­ným dô­vo­dom. Na to, aby hroz­ba vy­so­ké­ho tres­tu bo­la dô­vo­dom na tzv. úte­ko­vú väz­bu, mu­sia pris­tú­piť a pre­dov­šet­kým byť preu­ká­za­né aj iné sku­toč­nos­ti, kto­ré mu­sia byť kon­krét­ne a vy­plý­vať z ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho, prí­pad­ne z iných skut­ko­vých okol­nos­tí, a mož­no z nich bez­peč­ne vy­vo­diť, že exis­tu­je dô­vod­ná oba­va, že pre hroz­bu vy­so­ké­ho tres­tu by ob­vi­ne­ný mo­hol ujsť ale­bo sa skrý­vať, aby sa tak vy­hol tres­tné­mu stí­ha­niu ale­bo tres­tu“. K rov­na­ké­mu zá­ve­ru oh­ľad­ne hroz­by vy­so­ké­ho tres­tu a úte­ko­vej väz­by dos­pel aj Naj­vyš­ší súd SR v uz­ne­se­ní sp. zn. 2 Ntv 97/1992 zo dňa 25.05.1992. Na­po­kon, vzhľa­dom k ab­sen­cii do­ka­zo­va­nia kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 4 písm. b) Tr. zák. je hroz­ba vy­so­kým tres­tom len v hypo­te­tic­kej ro­vi­ne. Sťaž­nost­ný súd uzat­vá­ra, že žiad­ne kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, kto­ré by sa da­li pod­ra­diť pod dô­vod tzv. úte­ko­vej väz­by u ob­vi­ne­né­ho H G zis­te­né ne­bo­li.

 

Oh­ľad­ne ob­vi­ne­né­ho Ing. Ľ K sa sťaž­nost­ný súd sto­tož­ňu­je so sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie, že tu nie je dô­vod úte­ko­vej väz­by, na­koľ­ko ob­vi­ne­ný má na úze­mí SR riad­ne byd­lis­ko, kde sa aj zdr­žia­va a z úze­mia SR neutie­kol ani po vy­hlá­se­ní nep­rá­vop­lat­né­ho roz­sud­ku, kto­rým mu bol ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 14 ro­kov, pri­čom vy­ššie uve­de­nú ju­di­ka­tú­ru oh­ľad­ne hroz­by vy­so­ké­ho tres­tu a úte­ko­vej väz­by, kto­rá bo­la uve­de­ná v prí­pa­de ob­vi­ne­né­ho H G mož­no vztiah­nuť aj na ob­vi­ne­né­ho Ing. Ľ K. Na­po­kon, pro­ku­rá­tor neo­dô­vod­nil po­da­nú sťaž­nosť a pre­to ani nie je zrej­mé v čom kon­krét­nom vi­del nes­práv­nosť roz­hod­nu­tia sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie oh­ľad­ne toh­to dô­vo­du väz­by u ob­vi­ne­né­ho Ing. Ľ K.

 

Sťaž­nost­ný súd sa tak­tiež sto­tož­ňu­je so sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie, že u obid­voch ob­vi­ne­ných nie je da­ný ani ko­lúz­ny dô­vod väz­by.

 

Oh­ľad­ne dô­vo­du väz­by uve­de­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. sťaž­nost­ný súd pou­ka­zu­je na us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru, z kto­rej vy­plý­va, že „kon­krét­ny­mi sku­toč­nos­ťa­mi od­ôvod­ňu­jú­ci­mi oba­vu z mož­né­ho vä­zob­né­ho nás­led­ku sa ro­zu­me­jú len ta­ké sku­toč­nos­ti, kto­ré reál­ne od­ôvod­ňu­jú ta­kú­to oba­vu. Ne­pos­ta­ču­je pre­to len aké­si hmlis­té, neis­té a kon­krét­ny­mi sku­toč­nos­ťa­mi dos­ta­toč­ne neo­dô­vod­ne­né po­doz­re­nie z nás­led­ku pred­pok­la­da­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. a) až písm. c) tr. por. Vie­dlo by to to­tiž k ne­dô­vod­ným zá­sa­hom do Ústa­vou SR za­ru­če­nej osob­nej slo­bo­dy“ (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 3 Tost 3/2010 z 17.02.2010).

 

Ak pro­ku­rá­tor pou­ka­zu­je na pot­re­bu vy­po­čuť sved­kov, tak sťaž­nost­ný súd opä­tov­ne pou­ka­zu­je na us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru, kto­rá kon­šta­tu­je, že „sa­mot­ná sku­toč­nosť, že v prie­be­hu tres­tné­ho stí­ha­nia ma­jú byť vy­ko­na­né ďal­šie pro­ces­né úko­ny, vý­slu­chy sved­kov a po­dob­ne, sa­ma ose­be nez­na­me­ná, že ob­vi­ne­ný bu­de na nich pô­so­biť, res­pek­tí­ve inak ma­riť ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie. Dô­vo­dom pre väz­bu, v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. ne­mô­že byť ani sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný po­pie­ra spá­chanie skut­ku“ (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 Ntv 97/1992 z 25.05.1992). Ten­to zá­ver vy­plý­va aj zo star­šej ju­di­ka­tú­ry, kto­rá uvá­dza, že „dô­vod­nosť oba­vy, že ob­vi­ne­ný bu­de pô­so­biť na sved­kov, prí­pad­ne spolu­ob­vi­ne­ných ale­bo inak ma­riť ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie, mu­sí byť vždy zis­te­ná na zá­kla­de kon­krét­nych sku­toč­nos­tí. Nes­ta­čí te­da len okol­nosť, že vo ve­ci, v kto­rej ob­vi­ne­ný po­pie­ra vi­nu, ma­jú byť ako sved­ko­via vy­po­ču­té iné oso­by“ (R č. 39/1968).

 

Sku­toč­nosť, že v prie­be­hu tres­tné­ho stí­ha­nia ma­jú byť vy­po­ču­té, či pre­po­ču­té ďal­šie oso­by te­da nie je ko­lúz­nym dô­vo­dom väz­by, pre­to­že ta­ká­to pro­ces­ná si­tuácia je bež­ná v kaž­dom tres­tnom stí­ha­ní, kto­ré nas­le­du­je bez­pros­tred­ne po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Ale­bo po­ve­da­né inak, vždy po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je ne­vyh­nut­né vy­po­čuť, či pre­po­čuť kon­krét­ne oso­by ako sved­kov, prí­pad­ne vy­po­čuť aj spolu­ob­vi­ne­ných, te­da je ne­vyh­nut­né viesť do­ka­zo­va­nie, av­šak pot­re­ba ve­de­nia do­ka­zo­va­nia v príp­rav­nom ko­na­ní eš­te ne­ho­vo­rí nič o reál­nej hroz­be z ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia sa ob­vi­ne­né­ho.

 

Na­po­kon, pro­ku­rá­tor ani v návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­ných do väz­by a ani v po­da­nej sťaž­nos­ti neuvie­dol akých kon­krét­nych (me­no­vi­te) sved­kov, kto­rí by ma­li pris­pieť k ob­jas­ne­niu tres­tnej čin­nos­ti by moh­li ob­vi­ne­ní ov­plyv­ňo­vať a pre­čo by tak mal ro­biť. Z do­po­siaľ vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia je zrej­mé, že ťa­žis­ko­vou vý­po­ve­ďou oh­ľad­ne vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia je vý­po­veď poš­ko­de­né­ho, pri­čom sťaž­nost­ný súd ne­poz­ná žiad­ny dô­vod pre­čo do­po­siaľ ne­bol ten­to roz­ho­du­jú­ci sve­dok vy­po­ču­tý po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia za prí­tom­nos­ti ob­haj­cov ob­vi­ne­ných. Ne­čin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré do­po­siaľ ne­vy­ko­na­li vý­sluch poš­ko­de­né­ho po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia nie je mož­né vy­kla­dať v nep­ros­pech ob­vi­ne­ných, či vy­vo­dzo­vať z nej ko­lúz­ny dô­vod väz­by.

 

Na tom­to mies­te sťaž­nost­ný súd opä­tov­ne pri­po­mí­na us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru, z kto­rej vy­plý­va, že „dô­vo­dom ko­lúz­nej väz­by ne­mô­že byť sa­mot­né po­pie­ra­nie vi­ny ob­vi­ne­ným ani ob­jek­tív­na sku­toč­nosť, že stí­ha­ný sku­tok nie je do­te­raz dos­ta­toč­ne ob­jas­ne­ný“ (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 6 Tz 3/2003 z 17.06.2003).

 

Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti sťaž­nost­ný súd kon­šta­tu­je, že ne­zis­til žiad­nu kon­krét­nu sku­toč­nosť, kto­rá by u ob­vi­ne­ných za­kla­da­la ale­bo moh­la za­kla­dať tzv. ko­lúz­ny dô­vod väz­by. Oba­va z mož­né­ho ov­plyv­ňo­va­nia sved­kov, či iné­ho ko­lúz­ne­ho ko­na­nia zo stra­ny ob­vi­ne­ných nie je reál­ne hro­zia­ca, ale je len v špe­ku­la­tív­nej ro­vi­ne, čo na us­tá­le­nie ko­lúz­ne­ho dô­vo­du väz­by ne­pos­ta­ču­je (poz­ri k to­mu pri­me­ra­ne ná­lez Ústav­né­ho sú­du ČR č. 19/29 Zbier­ky sp. zn. II. ÚS 599/2001).

 

Sťaž­nost­ný súd ne­zis­til u ob­vi­ne­ných H G a Ing. Ľ K ani dô­vo­dy väz­by uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Zmys­lom pre­ven­tív­nej väz­by je za­is­tiť oso­bu ob­vi­ne­né­ho, u kto­rej exis­tu­je dô­vod­ná oba­va vy­plý­va­jú­ca z kon­krét­nych sku­toč­nos­tí, že bu­de opa­ko­vať trest­ný čin, pre kto­rý je stí­ha­ný, do­ko­ná trest­ný čin, o kto­rý sa po­kú­si­la ale­bo vy­ko­ná trest­ný čin, kto­rý prip­ra­vo­va­la ale­bo kto­rým hro­zi­la (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 5 Tost 7/2012 zo dňa 08.03.2012). Pod­ľa ná­zo­ru sťaž­nos­tné­ho sú­du pri­tom pod poj­mom „bu­de pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti“ uve­de­nom v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. nie je mož­né ro­zu­mieť len všeo­bec­né ne­bez­pe­čen­stvo z mož­né­ho pok­ra­čo­va­nia v bliž­šie neur­či­tej tres­tnej čin­nos­ti, ale pod tým­to zá­kon­ným poj­mom je nut­né ro­zu­mieť len kon­krét­nu sku­toč­nosť, z kto­rej vy­plý­va, že hro­zí ne­bez­pe­čen­stvo, že ob­vi­ne­ný bu­de pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti, pre kto­rú je stí­ha­ný, res­pek­tí­ve v ob­dob­nej tres­tnej čin­nos­ti (t. j. opa­ko­vať zhod­nú, res­pek­tí­ve ob­dob­nú tres­tnú čin­nosť, prí­pad­ne, že do­ko­ná trest­ný čin, kto­rý zos­tal v štá­diu po­ku­su ale­bo vy­ko­ná trest­ný čin, kto­rý prip­ra­vo­val). Ne­bez­pe­čen­stvo pá­chania ďal­šej tres­tnej čin­nos­ti mu­sí byť na­vy­še bez­pros­tred­ne hro­zia­ce.

Zo skut­ko­vej ve­ty uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia vy­plý­va, že sku­tok sa mal stať v ob­do­bí od 11.02.2015 do 09.06.2015, pri­čom ob­vi­ne­ný Ing. Ľ K sa mal zú­čas­tňo­vať stret­nu­tí s poš­ko­de­ným, či kon­tak­to­vať poš­ko­de­né­ho v me­sia­ci ap­ríl 2015 a pod­ľa uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ma­lo prísť k pos­led­né­mu stret­nu­tiu ob­vi­ne­né­ho H G s poš­ko­de­ným dňa 09.06.2015. K ob­me­dzeniu osob­nej slo­bo­dy obid­voch ob­vi­ne­ných doš­lo pri­tom až dňa 23.06.2015. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že ob­vi­ne­ný Ing. Ľ K sa ne­zú­čas­tňo­val mož­né­ho pá­chania tres­tnej čin­nos­ti už tak­mer dva me­sia­ce pred svo­jim za­dr­ža­ním a ob­dob­ne aj ob­vi­ne­ný H G pres­tal s kon­tak­to­va­ním poš­ko­de­né­ho už na za­čiat­ku me­sia­ca jún ro­ku 2015. Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti nie je mož­né kon­šta­to­vať bez­pros­tred­nú hroz­bu z mož­né­ho do­ko­na­nia stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu v bu­dúc­nos­ti, keď s kon­tak­to­va­ním poš­ko­de­né­ho pres­ta­li ob­vi­ne­né oso­by vo vý­raz­nej­šom ča­so­vom od­stu­pe pred svo­jím za­dr­ža­ním. Z tak­to zis­te­ných skut­ko­vých okol­nos­tí te­da ne­vyp­lý­va akút­ne hro­zia­ca oba­va z mož­né­ho pok­ra­čo­va­nia ob­vi­ne­ných zo spá­chania rov­na­kej, či ob­dob­nej tres­tnej čin­nos­ti.

Pro­ku­rá­tor v návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­ných do väz­by vy­vo­dzo­val vä­zob­né dô­vo­dy u ob­vi­ne­ných aj z to­ho, že ob­vi­ne­ný Ing. Ľ K je bý­va­lý prís­luš­ník Po­li­caj­né­ho zbo­ru a je mož­né pred­pok­la­dať exis­tu­jú­ci kon­takt na iné oso­by, kto­ré sú ale­bo mô­žu byť v sú­čas­nos­ti v slu­žob­nom po­me­re. Sťaž­nost­ný súd upo­zor­ňu­je, že vä­zob­ný dô­vod ne­mož­no auto­ma­tic­ky (me­cha­nic­ky) vy­vo­dzo­vať len z to­ho, že ob­vi­ne­ná oso­ba bo­la v mi­nu­los­ti v ur­či­tom slu­žob­nom po­me­re bez to­ho, aby bo­li zis­te­né kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, kto­ré by niek­to­rý z vä­zob­ných dô­vo­dov moh­li za­kla­dať a kto­ré by sa tý­ka­li prá­ve bý­va­lé­ho slu­žob­né­ho za­ra­de­nia ob­vi­ne­né­ho. Ale­bo po­ve­da­né inak, ak by sa pri­jal ná­zor pro­ku­rá­to­ra pre­zen­to­va­ný v návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­ných do väz­by zna­me­na­lo by to ob­li­ga­tór­ne vza­tie do väz­by kaž­dé­ho bý­va­lé­ho, či sú­čas­né­ho prís­luš­ní­ka Po­li­caj­né­ho zbo­ru, kto­ré­mu by bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, na­koľ­ko vždy exis­tu­je prav­de­po­dob­nosť, že ta­ké­to oso­by poz­na­jú aj iné oso­by z pros­tre­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Pau­šál­ne vy­vo­dzo­va­nie vä­zob­né­ho dô­vo­du na pod­kla­de ni­čím ne­pod­lo­že­ných dom­nie­nok (ne­pod­lo­že­ných re­le­van­tný­mi in­for­má­cia­mi) nie je pre­to mož­né ak­cep­to­vať.

Pro­ku­rá­tor v návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­ných do väz­by vy­vo­dzo­val vä­zob­né dô­vo­dy u ob­vi­ne­ných aj z ob­sa­hu úrad­né­ho zá­zna­mu, kto­rý tvo­rí sú­časť uta­jo­va­nej príl­ohy. Sťaž­nost­ný súd sa oboz­ná­mil s pred­lo­že­nou uta­jo­va­nou príl­ohou a mu­sí kon­šta­to­vať, že ob­sa­hom úrad­né­ho zá­zna­mu sú len ni­čím ne­pod­lo­že­né ope­ra­tív­ne dom­nien­ky (pred­pok­la­dy, či špe­ku­lá­cie) po­lí­cie, kto­ré ne­ma­jú žiad­nu opo­ru vo vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní. Na ta­kých­to in­for­má­ciách, kto­rých pô­vod je po­chyb­ný cel­kom ur­či­te nie je mož­né za­kla­dať dô­vo­dy väz­by. Po­kiaľ pro­ku­rá­tor v sú­vis­los­ti s in­for­má­cia­mi uve­de­ný­mi v úrad­nom zá­zna­me pou­ka­zu­je na uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 Tost 30/2010, tak je nut­né uviesť, že Naj­vyš­ší súd SR vo svo­jej tres­tnej ve­ci vy­chá­dzal z kon­krét­nych in­for­má­cií, kto­ré pos­ky­tol kon­krét­ny sve­dok vo vý­po­ve­di sved­ka, t. j. in­for­má­cie, kto­ré za­kla­da­li vä­zob­ný dô­vod vy­plý­va­li z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia (z vý­po­ve­de sved­ka) a bol zrej­mý aj pô­vod­ca tej­to in­for­má­cie (kon­krét­ny sve­dok). Vo ve­ci ob­vi­ne­ných H G a Ing. Ľ K však nie je zrej­mý pô­vod­ca ope­ra­tív­nej in­for­má­cie, kto­rá je ob­sa­hom úrad­né­ho zá­zna­mu po­lí­cie a pre­to ani ne­mô­že vy­plý­vať z do­po­siaľ vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia. V po­su­dzo­va­nej ve­ci a vo ve­ci, v kto­rej roz­ho­do­val Naj­vyš­ší súd SR te­da nej­de o to­tož­nú si­tuáciu a pre­to ani zá­ve­ry roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR nie je mož­né vzťa­ho­vať na da­nú tres­tnú vec.

Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie vy­vo­dzo­val u ob­vi­ne­né­ho H G dô­vod väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. z to­ho, že sa mal v mi­nu­los­ti ag­re­sív­ne sprá­vať, mal byť ag­re­sív­ny vo­či svoj­mu oko­liu, hlav­ne v spo­ji­tos­ti s kon­zu­má­ciou al­ko­ho­lu. Nie je cel­kom zrej­mé, čo tu mal sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie na mys­li, av­šak ak ide o pred­chá­dza­jú­ce od­sú­de­nia ob­vi­ne­né­ho, tak sťaž­nost­ný súd pou­ka­zu­je na to, že obid­ve od­sú­de­nia sú za­hla­de­né, pri­čom iš­lo o me­nej zá­važ­né tres­tné či­ny (oh­ro­zo­va­nie pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky a vý­tr­žníc­tvo) a od­sú­de­nia sú z ro­kov 2002 a 2008, te­da sú viac ako de­sať a se­dem ro­kov sta­ré. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu nie je mož­né z tých­to star­ších a za­hla­de­ných od­sú­de­ní, kto­ré sa na­vy­še ne­tý­ka­li zá­važ­nej ná­sil­nej tres­tnej čin­nos­ti vy­vo­dzo­vať pre­ven­tív­ny dô­vod väz­by.

 

Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie vy­vo­dzo­val u ob­vi­ne­né­ho Ing. Ľ K pre­ven­tív­ny dô­vod väz­by zo sku­toč­nos­ti, že mu bo­lo v ne­dáv­nej do­be vzne­se­né ob­vi­ne­nie v ďal­šej tres­tnej ve­ci a že v inej tres­tnej ve­ci ju už nep­rá­vop­lat­ne od­sú­de­ný na 14 ro­kov tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Sťaž­nost­ný súd pri­po­mí­na, že od­ôvod­ňo­vať dô­vo­dy úte­ko­vej väz­by (ale to sa pri­me­ra­ne tý­ka aj zvyš­ných dô­vo­dov väz­by) tým, že v inej tres­tnej ve­ci hro­zí ob­vi­ne­né­mu v prí­pa­de uz­na­nia vi­ny vy­so­ký trest nie je prí­pus­tné (pri­me­ra­ne uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 6 Tost 24/2011 zo dňa 08.08.2010). Ale­bo po­ve­da­né inak, ak by vzni­kol dô­vod väz­by oh­ľad­ne sku­toč­nos­ti, že ob­vi­ne­né­mu bol v inej tres­tnej ve­ci ulo­že­ný vy­so­ký trest od­ňa­tia slo­bo­dy bol by to dô­vod na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by v tej­to inej tres­tnej ve­ci (nap­rík­lad z dô­vo­du § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.). V okol­nos­ti, že ob­vi­ne­né­mu bol nep­rá­vop­lat­ne ulo­že­ný vy­so­ký trest od­ňa­tia slo­bo­dy v inej tres­tnej ve­ci te­da sťaž­nost­ný súd ne­vi­dí dô­vod pre­ven­tív­nej väz­by. Na­vy­še, skut­ky zo spá­chania kto­rých bol ob­vi­ne­ný uz­na­ný nep­rá­vop­lat­ne za vin­né­ho sa ne­tý­ka­li ná­sil­nej tres­tnej čin­nos­ti a sta­li sa v ro­koch 2009 a 2011.

 

Po­kiaľ pro­ku­rá­tor v návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho Ing. Ľ K do väz­by ako aj sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní vy­vo­dzo­va­li pre­ven­tív­ny dô­vod väz­by zo sku­toč­nos­ti, že Ing. Ľ K bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie dňa 24.06.2015 aj v inej tres­tnej ve­ci (sku­tok mal byť spá­cha­ný v ro­ku 2010), tak sťaž­nost­ný súd zdô­raz­ňu­je, že z pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu sa ne­dá zis­tiť, či to­to ob­vi­ne­nie bo­lo Ing. Ľ Ko do­ru­če­né, či bol k ne­mu vy­po­ču­tý, te­da, či sa mo­hol k ne­mu vy­jad­riť a spo­chyb­ňo­vať ho eš­te pred je­ho vza­tím do väz­by. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu nie je mož­né vy­vo­dzo­vať pre­ven­tív­ny dô­vod väz­by len z for­mál­nej sku­toč­nos­ti, že ob­vi­ne­né­mu bo­lo vzne­se­né aj iné ob­vi­ne­nie v inej tres­tnej ve­ci. Rov­na­ký zá­ver vy­plý­va aj z ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. I. ÚS 382/2006 zo dňa 24.05.2007.

Vzhľa­dom k vy­ššie uve­de­ným sku­toč­nos­tiam roz­ho­dol sťaž­nost­ný súd tak, že zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie na pod­kla­de po­da­ných sťaž­nos­tí ob­vi­ne­ných a pre­pus­til ich z väz­by na slo­bo­du. Zá­ro­veň roz­ho­dol tak, že sťaž­nosť pro­ku­rá­to­ra za­mie­tol ako ne­dô­vod­nú,

P o u č e n i e :  Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu nie je prí­pus­tná sťaž­nosť.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve,

dňa 23.jú­la 2015

                                                                                                        

     JUDr. Ti­bor Ku­bík

                                                                                                         pred­se­da se­ná­tu

 

      Vy­pra­co­val: JUDr. Pe­ter Šam­ko

 

 

Diskusia