Uznesenie o zastavení trestného stíhania vo veci Trajter

Publikované: 01. 09. 2015, čítané: 6509 krát
 

 

BB-3T/32/2014

IČS: 9514100138

 

U Z N E S E N I E

 

 

            Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Jo­ze­fa Šut­ku a čle­nov se­ná­tu JUDr. Já­na Giertli­ho a JUDr. Já­na Hru­ba­lu,v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu XYa spol., pre zlo­čin za­lo­že­nia, zos­no­va­nia a pod­po­ro­va­nia zlo­či­nec­kej sku­pi­ny pod­ľa § 296 Tres­tné­ho zá­ko­na a iné,na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom dňa 30. jú­la 2015 v Ban­skej Bys­tri­ci tak­to

 

 

r o z h o d o l :

           

 

            Pod­ľa § 281 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku s pou­ka­zom na § 9 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku súd tres­tné stí­ha­nie pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu XY, nar. XX.XX.XXXX v XY, tr­va­le by­tom XY, XY, pre sku­tok v ob­ža­lo­be ÚŠP GP SR zo dňa 25.09.2014 sp. zn. VII/1Gv 164/12/1000-638, práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin vraž­dy for­mou účas­tníc­tva pod­ľa § 10 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b), h) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z., kto­ré­ho skut­ku sa mal do­pus­tiť tak, že

 

v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se v ob­do­bí me­sia­cov júl a august ro­ku 1999 v reš­tau­rá­cií Te­nis v Bra­tis­la­ve na uli­ci Pri Ha­bán­skom Mly­ne č. 7 za­dal po­žia­dav­ku XY a XY na vy­ko­na­nie vraž­dy poš­ko­de­né­ho XY, nar. XX.XX.XXXX, za pos­kyt­nu­tie fi­nan­čnej od­me­ny vo vý­ške 10.000.000,- Sk (331.939,19 EUR) za jej spl­ne­nie, naj­mä s úmys­lom zís­ka­nia ma­jet­ko­vé­ho pros­pe­chu a nás­led­ne XY s XY nap­lá­no­va­li jej vy­ko­na­nie, pri­čom XY sta­no­vil a od­súh­la­sil úlo­hy ďal­ších osôb, kto­ré sa zú­čas­tnia na vy­ko­na­ní usmr­te­nia poš­ko­de­né­ho, ur­čil strel­cov XY a XY a dal úlo­hu na za­bez­pe­če­nie ga­rá­že XY, kde XY umies­tni od­cu­dze­né mo­to­ro­vé vo­zid­lo, kto­ré sa pou­ži­je pri vy­ko­na­ní či­nu, a na za­bez­pe­če­nie cha­ty pre nás­led­né uk­ry­tie, po za­bez­pe­če­ní ga­rá­že na Br­nen­skej ces­te v Ma­lac­kách a cha­ty v Ro­hož­ní­ku XY, na čo pos­ky­tol fi­nan­čné pros­tried­ky XY, XY za­bez­pe­čil od­cu­dze­né mo­to­ro­vé vo­zid­lo zn. Ško­da Oc­ta­via mod­rej far­by, kto­ré do­vie­zol do prip­ra­ve­nej ga­rá­že spo­lu s prip­ra­ve­ný­mi ďal­ší­mi ta­buľ­ka­mi s bra­tis­lav­ský­mi evi­den­čný­mi čís­la­mi, dňa 20.10.1999 oko­lo 19:00 hod. pri­vie­zol XY k uve­de­nej ga­rá­ži XY, XY a XY, XY pre­sa­dol ako vo­dič spo­lu s XY a XY do uve­de­né­ho vo­zid­la v ga­rá­ži, s kto­rým od­iš­li s vy­me­ne­ný­mi ta­buľ­ka­mi s bra­tis­lav­ský­mi evi­den­čný­mi čís­la­mi za vo­zid­lom XY do Bra­tis­la­vy, nás­led­ne XY do­vie­zol XY a XYdo blíz­kos­ti Ba­ga­ro­vej uli­ce č. 20, XY a XY vy­ko­ná­val v oko­lí Ba­ga­ro­vej uli­ce zis­ťo­va­nie prí­tom­nos­ti poš­ko­de­né­ho a nás­led­né is­te­nie XY a XY, pri­čom dňa 20.10.1999 v ča­se o 20:15 hod. XY a XY usmr­ti­li poš­ko­de­né­ho tým spô­so­bom, že vy­stú­pi­li z mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la a na poš­ko­de­né­ho, kto­rý vy­šiel na Ba­ga­ro­vu uli­cu v Bra­tis­la­ve a krá­čal k ľa­vým pred­ným dve­rám svoj­ho vo­zid­la zn. Mer­ce­des ML430, evi­den­čné čís­lo XX-XXXX, zo­za­du vy­stre­li­li spo­lu mi­ni­mál­ne 19 krát, XY naj­me­nej 12 krát tes­ne za se­bou zo zbra­ne ka­lib­ru 7,65 mm a XY naj­me­nej 2 krát zo zbra­ne ka­lib­ru 9 mm, kto­rú si vzal z vo­zid­la, pri­čom poš­ko­de­né­ho za­siah­li spo­lu 19-ti­mi stre­la­mi a spô­so­bi­li mu 32 strel­ných de­fek­tov, v moz­go­vej čas­ti hla­vy v poč­te šty­ri, v tvá­ro­vej čas­ti hla­vy v poč­te šty­ri, v čas­ti hrud­ní­ka a pliec v poč­te osem, bru­cha v poč­te tri, chrb­ta v poč­te de­väť, pra­vej hor­nej kon­ča­ti­ny v poč­te dve, ľa­vej hor­nej kon­ča­ti­ny v poč­te dve a za­prí­či­ni­li mu tak mno­ho­ná­sob­né po­ra­ne­nia hla­vy, moz­gu, kr­ku, hrud­ní­ka, bru­cha a hor­ných kon­ča­tín, pri­čom doš­lo k zly­ha­niu pre ži­vot dô­le­ži­tých cen­tier moz­gu, čo bez­pros­tred­ne za­prí­či­ni­lo smrť poš­ko­de­né­ho, nás­led­ne z mies­ta či­nu uš­li, vo­zid­lo Ško­da Oc­ta­via XY nás­led­ne dňa 21.10.1999 v ča­se prib­liž­ne o 03:15 hod. do­vie­zol spo­lu so zbra­ňa­mi nas­päť do uve­de­nej ga­rá­že, pri­čom pre koor­di­ná­ciu uk­ry­tia vo­zid­la ko­mu­ni­ko­val s XY pros­tred­níc­tvom te­le­fó­nov s ne­re­gis­tro­va­ný­mi SIM kar­ta­mi, kto­ré vop­red za­do­vá­žil, časť fi­nan­čných pros­tried­kov za spá­chanie skut­ku od­ov­zdal XY oso­bám, kto­ré sa zú­čas­tni­li na skut­ku krát­ko po je­ho spá­cha­ní, pri­čom fi­nan­čné pros­tried­ky mu pos­ky­tol XY, nes­kôr po vy­ko­na­ní či­nu v ro­ku 2007 sa XY vo svo­jom ro­din­nom do­me v Bra­tis­la­ve XY dvak­rát stre­tol s XY, kto­ré­mu pri oboch stret­nu­tiach od­ov­zdal za vy­ko­na­nie vraž­dy pres­ne ne­zis­te­nú vý­šku ho­to­vos­ti, pri pr­vom stret­nu­tí mi­ni­mál­ne vo vý­ške 3 mi­lió­ny Sk (99.581,76 EUR), zís­ka­nú ho­to­vosť XY roz­de­lil me­dzi oso­by, kto­ré sa po­die­ľa­li na spá­cha­ní skut­ku a s XY sa do­ho­dol, že su­mu 500.000,- Sk (16.596,96 EUR), kto­rú mu chcel dať za vy­ko­na­nie vraž­dy mu neo­dov­zdá, ale za­po­čí­ta s poh­ľa­dáv­kou, kto­rú má vo­či ne­mu,

 

z a s ta v u je, pre­to­že je preml­ča­né.

 

O d ô v o d n e n i e

 

 

            Pro­ku­rá­tor Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­dal dňa 25.09.2014pod sp. zn. VII/1 Gv 164/12/1000 - 638na tu­naj­ší súd ob­ža­lo­bu, ok­rem iných aj na XY, pri­čom v bo­de č. 7 ob­ža­lo­by je to­mu­to ob­vi­ne­né­mu kla­de­né za vi­nu spá­chanie tres­tné­ho či­nu vraž­dy for­mou účas­tníc­tva pod­ľa § 10 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b), h) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z., kto­ré­ho skut­ku sa mal do­pus­tiť tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti uz­ne­se­nia.       

 

            V pred­met­nej tres­tnej ve­ci bo­li na hlav­ných po­jed­ná­va­niach ko­na­ných v dňoch 20.-22.01.2015, 27.-29.01.2015, 16.02.2015, 19.02.2015, 20.02.2015, 17.-19.03.2015, 24.-26.03.2015, 22.-24.04.2015, 14.05.2015, 19.-21.05.2015, 09.-11.06.2015, 16.-17.06.2015 a 30.07.2015 vy­ko­na­né pro­ces­ný­mi stra­na­mi navr­ho­va­né dô­ka­zy a do­ka­zo­va­nie bo­lo vy­hlá­se­né za skon­če­né.

 

U ob­ža­lo­va­né­ho XY pro­ku­rá­tor práv­nu kva­li­fi­ká­ciu tres­tné­ho či­nu vraž­dy for­mou účas­tníc­tva pod­ľa § 10 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b), h) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z., t.j. že úmy­sel­ne na­vie­dol iné­ho na usmr­te­nie iné­ho a spá­chal ta­ký čin obzvlášť su­ro­vým spô­so­bom a v úmys­le zís­kať ma­jet­ko­vý pros­pech a z obzvlášť za­vr­hnu­tia hod­nej poh­nút­ky, pria­mo v tzv. skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by pri skut­ku pod bo­dom č. 7 opie­ra v pod­sta­te iba o slov­né spo­je­nie „naj­mä s úmys­lom zís­ka­nia ma­jet­ko­vé­ho pros­pe­chu“, kto­ré skut­ko­vo neur­či­tým spô­so­bom v pod­sta­te iba ko­pí­ru­je zne­nie us­ta­no­ve­nia § 219 ods. 2 písm. h) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z.

 

            Čo sa tý­ka skut­ko­vé­ho vy­jad­re­nia us­ta­no­ve­nia § 219 ods. 2 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z. to­to pro­ku­rá­tor v ob­ža­lo­be opie­ra iba o slov­né spo­je­nie „spô­sob vy­ko­na­nia skut­ku“, kto­ré je uve­de­né v zá­tvor­ke na stra­ne 198 od­ôvod­ne­nia ob­ža­lo­by. Na tej is­tej stra­ne od­ôvod­ne­nia ob­ža­lo­by je vy­svet­le­ná obzvlášť za­vr­hnu­tia hod­ná poh­nút­ka ako kva­li­fi­kač­ný znak písm. h) ods. 2 § 219 Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z. slov­ným spo­je­ním uve­de­ným v zá­tvor­ke „sna­ha zís­kať ma­je­tok po smr­ti poš­ko­de­né­ho“.

 

            S oh­ľa­dom na zne­nie tzv. skut­ko­vej ve­ty ob­ža­lo­by, pri skut­ku pod bo­dom č. 7, a jej nás­led­né­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia  v po­da­nej ob­ža­lo­be, sa se­nát oh­ľad­ne ob­ža­lo­va­né­ho XY za­me­ral na zis­ťo­va­nie dô­ka­zov potvr­dzu­jú­cich ale­bo vy­lu­ču­jú­cich exis­ten­ciu:

-         obzvlášť su­ro­vé­ho spô­so­bu za­vraž­de­nia poš­ko­de­né­ho XY,

-         úmys­lu ob­ža­lo­va­né­ho XY zís­kať ma­jet­ko­vý pros­pech v sú­vis­los­ti s vraž­dou poš­ko­de­né­ho XY,

-         inej obzvlášť za­vr­hnu­tia hod­nej poh­nút­ky ob­ža­lo­va­né­ho XY v sú­vis­los­ti s vraž­dou poš­ko­de­né­ho XY.

 

Dô­ka­zy, o kto­ré sa súd op­rel pri svo­jom roz­hod­nu­tí o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia ob­ža­lo­va­né­ho XY, sú:

 vý­po­ve­de:

-         ob­ža­lo­va­né­ho XY,

-         poš­ko­de­nej XY,

-         sved­kov XY, XY, XY, XY, XY, XY, XY, XY, XY, XY, XY,

 

-         zna­lec­ký po­su­dok znal­cov z od­vet­via súd­ne­ho le­kár­stva zo dňa 27.03.2000

 

lis­tin­né dô­ka­zy:

-         pod­stat­ná časť ob­sa­hu de­dič­ské­ho spi­su po zom­re­lom XY sp. zn. D 1352/1999 Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va II,

-         od­po­veď Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­re Bra­tis­la­va V na vý­zvu o preu­ka­zo­va­ní ma­jet­ku spo­lu s od­ka­zom na dok­la­dy preu­ka­zu­jú­ce pô­vod a spô­sob na­do­bud­nu­tia ma­jet­ku ob­ža­lo­va­né­ho XY.

 

            Ob­ža­lo­va­ný XYna hlav­nom po­jed­ná­va­ní uro­bil vy­hlá­se­nie o svo­jej vi­ne k bo­du č. 1 a k bo­du č. 7 po­da­nej ob­ža­lo­by. S ob­ža­lo­va­ným XY bo­li ka­ma­rá­ti. Do zlo­či­nec­kej sku­pi­ny Sý­ko­rov­cov sa dos­tal zhru­ba v ob­do­bí ro­ku 1998. Naj­vyš­šie pos­ta­ve­ným čle­nom ce­lej zlo­či­nec­kej sku­pi­ny bol XY (pre­zý­va­ný ,,XY“), kto­rý mal aj zvláš­tnu sku­pi­nu, kto­rá vy­ko­ná­va­la len tie naj­zá­važ­nej­šie tres­tné či­ny ako sú vraž­dy. Do tej sku­pi­ny pat­ril on, XY, XY, XY, XY, XY, XY, XY a XY. Ob­ža­lo­va­ný ďa­lej uvie­dol, že ve­del o příp­ravě vraž­dy XY. S ob­jed­náv­kou vraž­dy XY pri­šiel XY za ,,XY“ s tým, že XY si ob­jed­nal lik­vi­dá­ciu XY po­nú­ka za to 2 mi­lió­ny ko­rún. Bo­lo to nie­ke­dy kon­com le­ta 1999.O tom, že XY si ob­jed­nal vraž­du XY sa doz­ve­del pár týž­dňov pred skut­kom (júl – august ro­ku 1999). Doz­ve­del sa to od XY, ten to po­ve­dal XY. On pri ich roz­ho­vo­re ne­bol. ,,XY“ nap­lá­no­val ak­ciu a oni uro­bi­li to, čo mu­se­li uro­biť. Strel­ca­mi bo­li XY a XY, XY bol šo­fér. Keď sa sku­tok stal, tak pár dní na­to bo­li vy­pla­te­né 2 mi­lió­ny ko­rún (500 ti­síc bo­lo auto Audi A8, plus 1,5 mil. Sk ho­to­vosť). Ob­ža­lo­va­ný XY tie pe­nia­ze poh­ro­ma­de ne­vi­del. Dos­tal ne­ja­kú čias­tku, ne­pa­mä­tá si akú, či 50 ale­bo 100 ti­síc Sk. Pe­nia­ze dos­tal pár dní po vraž­de. Ne­vie, čo bo­lo mo­tí­vom tej­to vraž­dy. Poš­ko­de­né­ho XY ne­poz­nal, ne­vie ako bo­lo na­lo­že­né s ma­jet­kom XY po je­ho za­vraž­de­ní.

 

Sved­ky­ňa - poš­ko­de­ná XY na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­da­la, že ob­ža­lo­va­né­ho XY osob­ne ne­poz­ná, poz­ná len je­ho me­no. S jej syn­om ro­bil ne­ja­ký ob­chod, za kto­rý bol vo vy­šet­ro­va­cej väz­be. Bol pria­te­ľom syn­ovej úč­tov­níč­ky XY, po ča­se sa doz­ve­de­la, že už spo­lu nie sú. Vy­jad­re­nie XY, že mo­hol kú­piť bu­do­vu na Kollá­ro­vom ná­mes­tí sa ne­zak­la­dá na prav­de, pre­to­že jej syn ro­bil všet­ko pre­to, aby ce­lú bu­do­vu mal pre se­ba, te­da pre svo­je fir­my, mal sa vy­rov­nať s pa­ni XY. V ča­se za­vraž­de­nia jej syna bo­li ma­ji­teľ­mi bu­do­vy na Kollá­ro­vom ná­mes­tí č. 15 XY, XY a XY. Po smr­ti XY sa stal 50 % vlas­tní­kom tej­to bu­do­vy XY a 50 % XY. Bu­do­va preš­la kom­plet­nou re­konštruk­ciou, v hor­ných pries­to­roch mal síd­lo jej man­žel, síd­li­lo tam pred­sta­ven­stvo fir­my XY, ďa­lej tam síd­li­la fir­ma XY a fir­ma XY. Čo sa tý­ka ma­jet­ku jej syna v ča­se smr­ti uvied­la, že fir­ma XY vlas­tni­la bu­do­vu na Kollá­ro­vom ná­mes­tí č. 15, fir­ma XY vlas­tni­la po­zem­ky v Lo­zor­ne a dop­rav­né pros­tried­ky.Fir­ma XY je v kon­kur­ze. Jej syn s XY ne­bo­li ka­ma­rá­ti, nie­čo sa sta­lo v tom pr­vom a pos­led­nom biz­ni­se, kto­rý spo­lu ma­li. Po smr­ti jej syna jej XY po­ve­da­la, že XY si zob­ra­la všet­ky do­ku­men­ty z úč­tov­níc­tva jej syna. Bu­do­va na Kollá­ro­vom ná­mes­tí č. 15 sa v ro­ku 2000 dos­ta­la pod tak­tov­ku XY, spo­lu s XY a XY ju pre­da­li fir­me DHB Real, kto­rá bo­la na ten­to účel za­lo­že­ná. Nás­led­ne bo­la bu­do­va pre­da­ná fir­me JPR In­vest, kto­rá ju uží­va­la 13 ro­kov. Po 13 ro­koch Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va I. spo­lu s Kraj­ským sú­dom v Bra­tis­la­ve potvr­di­li, že bu­do­va pat­rí fir­me ES­PA­DA. Mo­men­tál­ny stav je ta­ký, že fir­ma JPR In­vest po­da­la mi­mo­riad­ne do­vo­la­nie a vec je na Naj­vyš­šom sú­de. XY o de­dič­stvo ne­ja­vi­la zá­ujem a v prie­be­hu nie­koľ­kých týž­dňov bo­la fir­ma pre­pí­sa­ná na ňu a z nej na jej mat­ku. Po­tom sa doz­ve­de­li, že po­zem­ky v Lo­zor­ne sa pre­dá­va­jú, au­tá sa pre­dá­va­li, všet­ko čo fir­ma MAR­KAMP ma­la bez oh­ľa­du na to, že po­lo­vič­ka pat­rí ich vnuč­ke a tá­to ne­dos­ta­la nič.Oso­bu pod me­nom XY ne­poz­ná, nik­dy ho ne­vi­de­la. S tým­to me­nom priš­la do kon­tak­tu krát­ko po syn­ovej smr­ti. Vzťah me­dzi jej syn­om a XY asi ne­bol dob­rý, keď do ro­ka od so­bá­šu bo­la po­da­ná žia­dosť o roz­vod. Ne­má ve­do­mosť pre­čo sa XY vzda­la de­dič­stva po jej syn­ovi XY. Ne­vie o tom, že by XY zís­kal ne­ja­ký ma­je­tok po jej syn­ovi.Su­ma ži­vot­nej pois­tky po jej syn­ovi bo­la vy­še 10 mi­lió­nov ko­rún. Ce­lá su­ma zo ži­vot­nej pois­tky skon­či­la u mat­ky ich vnuč­ky u XY.

 

Sve­dok XYna hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dal, že k vraž­de XY mal prip­ra­viť ga­ráž a zbra­ne. Auto do ga­rá­že pri­vie­zol ,,XY“. Ob­jed­ná­va­te­ľom vraž­dy bol XY. O príp­ra­ve vraž­dy XY sa doz­ve­del v le­te ro­ku 1999 od XY.Na stret­nu­tí bol on, XY, XY a XY, kto­rý po­ve­dal, že XY tre­ba dať do­lu, po­tom ho XY pos­lal ča­kať von.Ne­vie, čo ma­lo byť mo­tí­vom za­vraž­de­nia XY, na stret­nu­tí sa ba­vi­li o ne­ja­kej „sle­pič­kár­ni“.Vraž­du XY nap­lá­no­val a roz­de­lil úlo­hy XY. Sve­dok XY sa doz­ve­del od XY, čo má ro­biť. Po vraž­de dos­tal od XY 100.000,- Sk. Poš­ko­de­né­ho XY ne­poz­nal, nik­dy ho ne­vi­del.

 

            Sve­dok XYna hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dal, že vraž­du XY si ob­jed­nal XY pros­tred­níc­tvom XY (pre­zý­va­né­ho ,,XY“). ,,XY“ po­ve­dal „XY“, že XY po­nú­ka za vraž­du XY 10 mi­lió­nov ko­rún. Mo­tí­vom tej­to vraž­dy ma­la byť bu­do­va na Kollá­ro­vom ná­mes­tí, s kto­rou mal plá­ny XY a kto­rú mal chcieť aj XY. XY ju mal ve­dieť pre­dať, pre­to po­nú­kol ta­kú­to su­mu. Ce­lú ak­ciu mal na sta­ros­ti ,,XY“, tak sa do­hod­li s XY. XY bol z Dúb­rav­ky a ce­lé to mal vy­sle­do­va­né. Za strel­cov bo­li vy­bra­ní XY s XY, do­vie­zol ich tam a po­tom aj od­vie­zol XY. ,,XY“ s ,,XY“ to tam za­bez­pe­čo­va­li. Sve­dok XY bol s XY tiež v Dúb­rav­ke. Čo sa tý­ka fi­nan­cií za tú­to vraž­du, bo­lo to vy­pla­te­né tak, že XY mal Audi­nu A8, kto­rú chcel XY, tak mu ju da­li. Ne­ja­ké pe­nia­ze dal pre XY a pre XY, kto­rí bo­li strel­ca­mi. Os­tat­né pe­nia­ze mal dop­la­tiť, keď „do­ro­bí“ tú bu­do­vu. Tie dop­la­til až v ro­ku 2007. Sve­dok XY dos­tal od XY mi­lión ko­rún. Vie, že vte­dy dos­ta­li pe­nia­ze aj XY, XY, XY a XY, ale ne­vie, koľ­ko dos­ta­li.Poš­ko­de­né­ho XY osob­ne ne­poz­nal. Ne­vie, čo sa sta­lo s je­ho ma­jet­kom po je­ho smr­ti. XY mal dob­rý vzťah s XY aj XY, hra­li spo­lu ho­kej. Aj po tej­to vraž­de ma­li dob­rý vzťah.

 

            Sve­dok XYna hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dal, že vraž­du XY si ob­jed­nal XY. ,,XY“ do­šiel za ,,XY“, že má dob­rú ob­jed­náv­ku na XY od XY, že ve­ľa pe­ňa­zí za­ro­bia. ,,XY“ po­ve­dal XY, že 20 mi­lió­nov ko­rún. Po­tom sa za­ča­li stre­tá­vať, tých stret­nu­tí bo­lo viac v Te­nis klu­be. V deň skut­ku sa stret­li s ,,XY“, kto­rý im po­ve­dal, že ,,XY“ je zas ož­ra­tý, tak ,,XY“ ur­čil, že strie­ľať bu­de on na­mies­to ,,XY“. Na par­ko­vis­ku už se­de­li v aute XYXY. Sa­dol si k XY do­za­du, ten mu po­ve­dal nech si zo­be­rie piš­toľ, kuk­lu a ru­ka­vi­ce. Po­tom ča­ka­li na XY, keď bu­de vy­chá­dzať z bu­do­vy. Keď vy­šiel, za­ča­li na ne­ho strie­ľať. Za to dos­tal od ,,XY“ 50.000,- Sk. Pe­nia­ze dos­ta­li aj ,,XY“, ,,XY“ a ,,XY“. ,,XY“ dos­tal Audi A8. Poš­ko­de­né­ho XY ne­poz­nal. XY a XY bo­li ka­ma­rá­ti. Mo­tí­vom vraž­dy mal byť ne­ja­ký po­ze­mok.Ne­má ve­do­mosť akým spô­so­bom bo­lo na­lo­že­né s ma­jet­kom XY po je je­ho za­vraž­de­ní.

 

Sved­ky­ňa XYna hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­da­la, že poz­ná ob­ža­lo­va­né­ho XY. Bo­la man­žel­kou poš­ko­de­né­ho XY. V ča­se je­ho usmr­te­nia bo­li v roz­vo­do­vom ko­na­ní. Po je­ho smr­ti ne­na­do­bud­la žia­den je­ho ma­je­tok, ale sta­la sa správ­com je­ho ma­jet­ku. Vlas­tnil bu­do­vu na Kollá­ro­vom ná­mes­tí, o kto­rú sa za­ča­la sta­rať. Po­čas de­dič­ské­ho ko­na­nia bo­la tá­to bu­do­va pre­da­ná bez jej ve­do­mia. Dos­ta­la vý­hraž­né lis­ty, že sa ne­má viac sta­rať o de­dič­stvo. De­dič­stva sa vzda­la. Jej dcé­ra ma­la zá­stup­ky­ňu a aj tá sa za dcé­ru vzda­la de­dič­stva. Poš­ko­de­ný XY mal pod­ni­ka­teľ­ské ak­ti­vi­ty s ob­ža­lo­va­ným XY. Ma­li spo­lu ne­ja­ké fir­my, po­tom sa pres­ta­li stý­kať. Po je­ho smr­ti ju os­lo­vil pros­tred­níc­tvom svo­jej pria­teľ­ky XYXY, aby sa stret­li. Na stret­nu­tí jej navr­hol, že by jej mo­hol po­môcť zís­kať to de­dič­stvo. Po­ve­dal jej, koľ­ko z to­ho dos­ta­ne, bo­lo to oko­lo se­dem a pol mi­lió­na. Od­po­veď mu ne­da­la, od­iš­la s tým, že si to roz­mys­lí. Po­tom mu po je­ho pria­teľ­ke od­ká­za­la, že po­moc ne­pot­re­bu­je.

 

Sve­dokXYna hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dal, že ob­ža­lo­va­né­ho XY ne­poz­ná. Poš­ko­de­né­ho XY osob­ne ne­poz­nal, nik­dy sa nes­tret­li. Doz­ve­del sa o je­ho oso­be len po­tom, čo žil s je­ho bý­va­lou man­žel­kou XY. Ne­ve­del nič o je­ho pod­ni­ka­teľ­ských ak­ti­vi­tách.V ob­do­bí vraž­dy XY bo­la XY s ním v roz­vo­do­vom ko­na­ní a ži­la so sved­kom. Po usmr­te­ní XY ži­li eš­te spo­lu asi rok ale­bo dva. XY žil so XY. Ne­mal žiad­nu ve­do­mosť o ma­jet­ko­vých po­me­roch ani ak­ti­vi­tách XY. Ne­vie, čo bo­lo mo­tí­vom usmr­te­nia XY.

 

Sved­ky­ňa XYna hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­da­la, že ob­ža­lo­va­né­ho XY ne­poz­ná. Bo­la vy­da­tá za XY, ma­li spo­lu dve de­ti. XY a XY spo­lu pod­ni­ka­li. XY vlas­tnil bu­do­vy, bo­li to by­ty, rôz­ne po­zem­ky, rôz­ne pod­ni­ky, bo­lo to­ho ve­ľa. Sú­čas­ťou je­ho ma­jet­ku bo­la aj neh­nu­teľ­nosť na Kollá­ro­vom ná­mes­tí č. 15. Bo­li tam tra­ja ma­ji­te­lia XY, XY a XY. Tú bu­do­vu pre­rá­ba­li, bra­li na ňu úver. Keď zom­re­li, tak to spad­lo do de­dič­stva de­tí. Krát­ko po de­dič­skom ko­na­ní dos­ta­la te­le­fo­nát od XY, že sa má ísť po­zrieť na ka­tas­ter, že sa nie­čo de­je s bu­do­vou. Tak tam iš­la, pri XY me­ne bol čer­ve­ný vý­krič­ník. Spý­ta­la sa, čo to je, ale od­bi­li ju, že je pia­tok a má prísť v pon­de­lok. V pon­de­lok tam už ne­bo­li oni vlas­tní­ci, ale už tam fi­gu­ro­val úpl­ne niek­to iný. Op­ráv­ne­ný­mi de­dič­mi po XY bo­la sved­ky­ňa, jej dve dcé­ry a dcé­ra XY. Bu­do­va na Kollá­ro­vom ná­mes­tí č. 15 bo­la vo vlas­tníc­tve fir­my ES­PA­DA. Po­tom sa to pre­da­lo, a po­tom zno­vu pre­da­lo a zno­vu pre­da­lo, ne­ma­li z to­ho žiad­ny úži­tok, ani de­ti. Bo­lo to pre­da­né bez ich ve­do­mos­ti a súh­la­su. Oni tú­to bu­do­vu pre­dá­vať ur­či­te nech­ce­li. Ne­ve­de­li o tom, ča­som im XY po­ve­da­la, že to ona uro­bi­la, že ju k to­mu do­nú­ti­li. Sved­ky­ňa jej vy­tk­la, že ok­rad­la jej de­ti, na to jej XY po­ve­da­la, že ona si pre­da­la len svo­ju časť. XY poz­ná, na­po­jil sa na XY. Mys­lí si, že ten pre­vod ob­chod­nej spo­loč­nos­ti uro­bi­li spo­lu. XY poz­ná, cho­dil so XY. Raz ich nav­ští­vi­la tiež sa chcel do­hod­núť, ale po­ve­da­li mu, že tú bu­do­vu ne­bu­dú ani pre­dá­vať, ani ni­ko­mu dá­vať.

 

Sved­ky­ňa XY hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­da­la, že poz­ná ob­ža­lo­va­né­ho XY. S poš­ko­de­ným XY bo­li par­tne­ri, ma­jú spo­lu dcé­ru. Bo­la účas­tníč­kou de­dič­ské­ho ko­na­nia po zom­re­lom XY. Pred­me­tom de­de­nia bo­la fir­ma, kto­rá vlas­tni­la neh­nu­teľ­nosť na Kollá­ro­vom ná­mes­tí. O pre­da­ji bu­do­vy na Kollá­ro­vom ná­mes­tí sa doz­ve­de­la od XY, ale ne­má ve­do­mosť za akých okol­nos­tí a do ko­ho vlas­tníc­tva tá bu­do­va preš­la. Ne­má ve­do­mosť o tom, či XY vy­ví­jal ne­ja­kú ak­ti­vi­tu sme­rom k tej­to bu­do­ve.

 

Sve­dok XYna hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dal, že ob­ža­lo­va­né­ho XY poz­ná asi od ro­ku 1994, ma­li ka­ma­rát­sky vzťah, ale pos­led­ných 5 ale­bo 7 ro­kov sa vi­de­li len spo­ra­dic­ky. Poš­ko­de­né­ho XY poz­nal zhru­ba od ro­ku 1989, zoz­ná­mil ich XY. S XY is­tú do­bu pod­ni­kal v SBD But­terf­ly, sta­va­li dom na Dl­hých di­eloch. Ok­rem to­ho s ním chodie­val na Kollá­ro­vo ná­mes­tie, kde kú­pil s brat­mi XY bu­do­vu, kto­rá sa re­konštruo­va­la. V rám­ci pod­ni­ka­nia mal s XY nez­ho­dy čo sa tý­ka­lo spô­so­bu vý­stav­by do­mu na Dl­hých di­eloch – But­terf­ly, pre­to iš­li kaž­dý svo­jou ces­tou. Vie o tom, že chcel pre­dať po­diel v bu­do­ve na Kollá­ro­vom ná­mes­tí, pre­to­že sa ho pý­tal, či má­ne­ja­ké­ho kup­ca. Dô­vo­dom pre­da­ja bu­do­vy ma­li byť nez­ho­dy s brat­mi XY a tiež, že chcel kú­piť ne­ja­ký po­ze­mok, pre­to chcel pre­dať svoj po­diel na tej­to bu­do­ve. Kúp­na ce­na je­ho po­die­lu ma­la byť oko­lo 10 až 11 mi­lió­nov ko­rún. Ne­má ve­do­mosť aký hnu­teľ­ný a neh­nu­teľ­ný ma­je­tok vlas­tnil XY pred svo­jou smr­ťou. Vie, že chcel kú­piť ne­ja­ké po­zem­ky v Lo­zor­ne. Vie, že vlas­tnil byt v do­me But­terf­ly na pos­led­nom pos­cho­dí a ne­ja­ké au­tá, ale či bo­li je­ho, fi­rem­né, nao­zaj ne­vie. Vie, že po smr­ti XY sa o byt But­terf­ly vie­dol ne­ja­ký spor, ale ne­vie ako ten spor do­pa­dol. Čo sa sta­lo s bu­do­vou na Kollá­ro­vom ná­mes­tí vie len z mé­dií, že ho pre­da­la XY. Od XY a XY od­kú­pil po­die­ly ob­chod­nej spo­loč­nos­ti APEX. XY sa v tej­to ob­chod­nej spo­loč­nos­ti nean­ga­žo­val. Spo­loč­ník­mi ob­chod­nej spo­loč­nos­ti DTC bol XY a XY, tá­to spo­loč­nosť ma­la slú­žiť v sfé­re cen­ných pa­pie­rov,ale na­ko­niec ne­pod­ni­ka­la vô­bec. Ne­vie, či ma­la tá­to spo­loč­nosť ne­ja­ký hnu­teľ­ný ale­bo neh­nu­teľ­ný ma­je­tok. Oso­bu me­nom XY ne­poz­ná. Ne­vie v ko­ho vlas­tníc­tve skon­čil ma­je­tok po XY.

 

Sve­dok XYna hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dal, že ob­ža­lo­va­né­ho XY poz­ná od­ma­lič­ka, vy­ras­ta­li spo­lu. S poš­ko­de­ným XY ho zoz­ná­mil XY. Spoz­nal ho v ne­ja­kom 89 ro­ku a asi ne­ja­kých 6 ro­kov ma­li spo­lu in­ten­zív­ne pod­ni­ka­teľ­ské ak­ti­vi­ty. Pred­me­tom ich spo­loč­né­ho pod­ni­ka­nia bo­la vý­poč­to­vá tech­ni­ka, ale hlav­ne vý­ro­ba neal­ko­ho­lic­kých ná­po­jov. Pri­va­ti­zo­va­la sa só­dov­ká­reň v To­poľ­ča­noch, pri­va­ti­zo­va­ná bo­la spo­loč­nos­ťou APEX s.r.o., po­tom sa vy­tvo­ri­la no­vá spo­loč­nosť TOP­LI­MO naj­prv s.r.o., po­tom a.s., ale tam už XY ne­fi­gu­ro­val. XY v spo­loč­nos­ti APEX ne­fi­gu­ro­val. Sved­kov vzťah k spo­loč­nos­ti DTC bol, že on vy­stú­pil zo spo­loč­nos­ti SCT, kto­rá bo­la nás­led­ne pre­me­no­va­ná na spo­loč­nosť DTC, kde priš­lo k vý­me­ne spo­loč­ní­kov a to tak, že mies­to ne­ho vstú­pil do spo­loč­nos­ti XY. Sve­dok zoz­ná­mil XY s XY. Pod­ni­ka­li spo­lu, ale ich pod­ni­ka­nie ne­ma­lo veľ­mi dl­hú tr­vác­nosť.Vie, že XY v spolu­vlas­tníc­tve vlas­tnil neh­nu­teľ­nosť na Kollá­ro­vom ná­mes­tí, ale ne­vie na ko­ho preš­lo vlas­tníc­tvo k tej­to neh­nu­teľ­nos­ti po je­ho smr­ti.

 

Sved­ky­ňa XYna hlav­nom po­jed­ná­va­ní uvied­la, že poz­ná ob­ža­lo­va­né­ho XY, ži­li spo­lu od ro­ku 1991 do ro­ku 2003 v spo­loč­nej do­mác­nos­ti ako druh a druž­ka. Te­raz pre ne­ho pra­cu­je, ob­čas sa stret­nú. Pre poš­ko­de­né­ho XY za­ča­la pra­co­vať v ro­ku 1995 ale­bo 1996 až do je­ho smr­ti ako úč­tov­níč­ka. XY a XY si za­lo­ži­li spo­loč­nú fir­mu DTC na vy­má­ha­nie dl­ho­pi­sov Fon­du ná­rod­né­ho ma­jet­ku, ale z ce­lej tej spolu­prá­ce na­ko­niec ne­bo­lo nič, pre­to­že nas­ta­li ne­ja­ké le­gis­la­tív­ne zme­ny. Vte­dy sa ich pod­ni­ka­teľ­ské ak­ti­vi­ty ro­ziš­li a kaž­dý si išiel svo­jou ces­tou. V ob­do­bí keď pre XY pra­co­va­la mal tri fir­my. Bo­la to fir­ma ES­PA­DA, kto­rá sa za­me­ria­va­la hlav­ne na pre­ná­jom kan­ce­lá­rií, po­tom fir­ma MAR­CAMP, kto­rá sa za­obe­ra­la pre­vádz­ko­va­ním fo­to­la­bu a fir­mu SBD But­terf­ly, kto­rá sa za­obe­ra­la vý­stav­bou obyt­né­ho do­mu na Dl­hých di­eloch. Po vraž­de XY sa jej oh­lá­si­la XY a po­žia­da ju, aby prip­ra­vi­la všet­ky pod­kla­dy k de­dič­ské­mu ko­na­niu. Ozná­mi­la jej, že sa za ňou za­sta­ví jej pria­teľ XY, pre­to­že ona sa ne­vyz­na­la v pa­pie­roch ani úč­tov­ných vý­ka­zoch. S XY si preš­li ak­tí­va a pa­sí­va XY fi­riem. Pod­kla­dy k de­dič­ské­mu ko­na­niu od­ov­zda­la XY. Vzťah XY s XY bol ka­ma­rát­sky, ob­čas sa stre­tá­va­li, iš­li si za­ly­žo­vať, pár krát bo­li na cha­te na Zá­ho­rí u XY. Oso­by XY a XY ne­poz­ná.

 

Sved­ky­ňa XY vo vý­slu­chu zo dňa 07.08.2013 uvied­la, že bo­la asis­ten­tkou XY. Ma­li kan­ce­lá­rie v Bra­tis­la­ve na Pa­li­sá­doch a na­ko­niec na Kollá­ro­vom nám. č. 15 v Bra­tis­la­ve. XYmal vplyv v spo­loč­nos­tiach Sta­veb­né by­to­vé druž­stvo But­terf­ly, Es­pa­da, spol. s.r.o., XY  Extra 7 to bo­la je­ho živ­nosť, Mar­camp, s.r.o. Ona bo­la za­mes­tna­ná pre jed­nu z tých­to fi­riem, asi Es­pa­de, s.r.o., a vy­ko­ná­va­la prá­ce pre všet­ky spo­loč­nos­ti. Poz­na­la aj XY, keď ma­li kan­ce­lá­rie na Pa­li­sá­doch, aj on tam mal kan­ce­lá­rie, aj je­ho strý­ko. XY do­ho­dil ako úč­tov­níč­ku XY, je­ho bý­va­lú par­tner­ku, kto­rá ro­bi­la úč­tov­níc­tvo aj pre XY.XY a XY bo­li XY ka­ma­rá­ti. XY ro­bil aj pre XY. Tre­tí XY ka­ma­rát mal pre­zýv­ku XY. Bo­li to oso­by, kto­ré XY spre­vá­dza­li.Uvied­la, že ne­doš­lo k si­tuá­cii po­pi­so­va­nej XY, že by jej uvied­la, že na ňu mal ne­ja­kým spô­so­bom vy­stú­piť XY a ona ma­la uviesť, že ide­te vo­lať XY, na­čo jej mal XY po­ve­dať, že veď už dl­ho ne­bu­de. S pa­ni XY sa maximál­ne poz­dra­vi­li, ne­bo­la s ňou v ka­viar­ni u An­je­lov. XY a XY poz­na­la z vi­de­nia. Raz bo­la XY od­niesť ne­ja­ké zmlu­vy, oni s XY ma­li tú fir­mu Es­pa­da, čo ma­la dom na Kollá­ro­vom ná­mes­tí. Bo­la  za ním v ho­te­li Ju­nior v Bra­tis­la­ve.

 

Zo zá­ve­rov zna­lec­ké­ho po­sud­ku znal­cov z od­vet­vie súd­ne­ho le­kár­stva zo dňa 27.03.2000 vy­plý­va, že poš­ko­de­né­ho XYza­siah­li spo­lu 19-ti­mi stre­la­mi a spô­so­bi­li mu 32 strel­ných de­fek­tov, v moz­go­vej čas­ti hla­vy v poč­te šty­ri, v tvá­ro­vej čas­ti hla­vy v poč­te šty­ri, v čas­ti hrud­ní­ka a pliec v poč­te osem, bru­cha v poč­te tri, chrb­ta v poč­te de­väť, pra­vej hor­nej kon­ča­ti­ny v poč­te dve, ľa­vej hor­nej kon­ča­ti­ny v poč­te dve a za­prí­či­ni­li mu tak mno­ho­ná­sob­né po­ra­ne­nia hla­vy, moz­gu, kr­ku, hrud­ní­ka, bru­cha a hor­ných kon­ča­tín, pri­čom doš­lo k zly­ha­niu pre ži­vot dô­le­ži­tých cen­tier moz­gu, čo bez­pros­tred­ne za­prí­či­ni­lo smrť poš­ko­de­né­ho.

 

          Ako je zrej­mé z pre­čí­ta­nej pod­stat­nej čas­ti ob­sa­hu de­dič­ské­ho spi­su po zom­re­lom XY  obž. XY sa žiad­nym spô­so­bom v pros­pech se­ba či tre­tích osôb v tom­to ko­na­ní nean­ga­žo­val, žia­den ma­je­tok po poš­ko­de­nom XY ne­zís­kal, ani sa nes­na­žil zís­kať.

 

Z pí­som­nej od­po­ve­de obž. XY Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­re Bra­tis­la­va V na vý­zvu o preu­ka­zo­va­ní ma­jet­ku a zdok­la­dov preu­ka­zu­jú­cich pô­vod a spô­sob na­do­bud­nu­tia ma­jet­ku ob­ža­lo­va­né­ho XY ne­vyp­lý­va­jú sku­toč­nos­ti, kto­ré by vzbu­dzo­va­li po­chyb­nos­ti o zá­kon­nos­ti spô­so­bu na­do­bud­nu­tia to­ho­to ma­jet­ku ob­ža­lo­va­ným.

 

            Pre­dov­šet­kým je pot­reb­né uviesť, že ob­ža­lo­va­ný XY sa ža­lo­va­né­ho skut­ku pod bo­dom č. 7 ob­ža­lo­by mal do­pus­tiť v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se v ob­do­bí me­sia­cov júl a august ro­ku 1999, ke­dy mal v reš­tau­rá­cii Te­nis v Bra­tis­la­ve na uli­ci Pri Ha­bán­skom Mly­ne č. 7 za­dať po­žia­dav­kuXY a XY na vy­ko­na­nie vraž­dy poš­ko­de­né­ho XY, nar. XX.XX.XXXX, za pos­kyt­nu­tie fi­nan­čnej od­me­ny vo vý­ške 10.000.000,- Sk (331.939,18 €) za jej spl­ne­nie, naj­mä s úmys­lom zís­ka­nia ma­jet­ko­vé­ho pros­pe­chu, pri­čom k usmr­te­niu poš­ko­de­né­ho XY doš­lo dňa 20.10.1999 v ča­se o 20:15 hod.

 

            Svo­ju účasť na ža­lo­va­nom skut­ku mal te­da XY do­ko­nať naj­nes­kôr 31. augus­ta 1999. Z toh­to poh­ľa­du mal pro­ku­rá­tor pri práv­nej kva­li­fi­ká­cii ko­na­nia obž. XY správ­ne pou­žiť Trest­ný zá­kon účin­ný v ča­se spá­chania (do­ko­na­nia) skut­ku a to Trest­ný zá­kon č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 10/1999 Z.z., kto­rý má od­liš­né abe­ced­né ozna­če­nie kva­li­fi­kač­ných zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu vraž­dy pod­ľa § 219 ods. 2 Tr. zák. Tá­to sku­toč­nosť však neh­ra­la pri roz­ho­do­va­ní sú­du žiad­nu pod­stat­nú úlo­hu a súd na­ko­niec roz­ho­do­val o čas­ti ob­ža­lo­by (vrá­ta­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie) tak ako bo­la po­da­ná pro­ku­rá­to­rom v jej pí­som­nom vy­ho­to­ve­ní.

 

Pod­ľa § 10 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z.účas­tní­kom na do­ko­na­nom tres­tnom či­ne ale­bo je­ho po­ku­se je, kto úmy­sel­ne na­vie­dol iné­ho na spá­chanie tres­tné­ho či­nu (ná­vod­ca).

 

            Tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 219 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb.  v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z.sa do­pus­tí ten kto iné­ho úmy­sel­ne usmr­tí.

 

Tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 219 ods. 2 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z.sa do­pus­tí pá­cha­teľ ak spá­cha čin uve­de­ný v od­se­ku 1 obzvlášť su­ro­vým ale­bo trýz­ni­vým spô­so­bom.

 

Tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 219 ods. 2 písm. h) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z.sa do­pus­tí pá­cha­teľ ak spá­cha čin uve­de­ný v od­se­ku 1 v úmys­le zís­kať ma­jet­ko­vý pros­pech ale­bo v úmys­le za­kryť ale­bo uľah­čiť iný trest­ný čin ale­bo z inej obzvlášť za­vr­hnu­tia­hod­nej poh­nút­ky.

 

K práv­nej kva­li­fi­ká­cii pod­ľa § 219 ods. 2 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na:

 

Obzvlášť su­ro­vým spô­so­bom spá­chania tres­tné­ho či­nu vraž­dy tre­ba ro­zu­mieť vra­žed­ný útok ve­de­ný s extrém­ne vy­so­kou mie­rou bru­ta­li­ty, kto­rý sa pod­stat­ne vy­my­ká z rám­ca bež­né­ho pri väč­ši­ne tres­tných či­nov toh­to dru­hu. Ako zvlášť su­ro­vý je mož­né ozna­čiť útok vy­zna­ču­jú­ci sa extrém­ne vy­so­kou in­ten­zi­tou, vý­raz­nou bru­ta­li­tou, spre­vá­dza­ný ne­zried­ka pou­ži­tím väč­šie­ho poč­tu nás­tro­jov, ale­bo me­cha­niz­mov. Pri hod­no­te­ní ta­kých­to okol­nos­tí však je pot­reb­né pri­hliad­nuť k to­mu, že spá­chanie tres­tné­ho či­nu vraž­dy v se­be nut­ne ob­sa­hu­je ur­či­té pr­vky su­ro­vos­ti. Mu­sí ísť te­da o ta­kú mie­ru su­ro­vos­ti, kto­rá sa vý­raz­ne vy­my­ká  z rám­ca bež­né­ho u väč­ši­ny tres­tných či­nov toh­to dru­hu. Ty­pic­ky to bu­de ta­ký spô­sob úto­ku, kto­rý je spo­je­ný s ubí­ja­ním obe­te a ná­pad­nej­šou de­vas­tá­ciou jej te­la.

 

O ta­ký­to spô­sob vy­ko­na­nia či­nu sa ne­jed­ná, ak pá­cha­teľ okam­ži­te usmr­tí iné­ho, napr. bod­nou ra­nou do sr­dca, jed­nou ra­nou se­ke­rou do hla­vy obe­te ale­bo za­stre­le­ním.

 

        O obzvlášť trýz­ni­vý spô­sob vraž­dy pôj­de v prí­pa­de, keď je obeť vy­sta­ve­ná bo­les­ti na hra­ni­ci zne­si­teľ­nos­ti tr­va­jú­cej, ho­ci aj po krat­šiu do­bu, ale­bo sí­ce me­nej in­ten­zív­nej, ale za to dlh­šie tr­va­jú­cej, kto­rá veľ­mi ci­teľ­ne za­sa­hu­je ce­lú osob­nosť poš­ko­de­né­ho. Zá­le­ží tu aj na sub­jek­tív­nom pre­ží­va­ní úto­ku zo stra­ny je­ho obe­te. Pôj­de nap­rík­lad o usmr­te­nie vy­hla­do­va­ním ale­bo ne­dos­tat­kom te­ku­tín, po­ma­lé usmr­tco­va­nie rôz­ny­mi spô­sob­mi keď je obeť po­ma­ly du­se­ná ale­bo škr­te­ná, to­pe­ná vo vo­de, ale­bo re­za­ná brit­vou na rôz­nych čas­tiach te­la až do vy­kr­vá­ca­nia a po­dob­ne.

 

         Ako už bo­lo uve­de­né v dôs­led­ku strel­ných zra­ne­ní kto­ré utr­pel pošk. XY dňa 20. 10. 1999 doš­lo u ne­ho okam­ži­te k zly­ha­niu pre ži­vot dô­le­ži­tých cen­tier moz­gu, čo bez­pros­tred­ne za­prí­či­ni­lo smrť poš­ko­de­né­ho.

 

          Z vy­ššie uve­de­né­ho a z us­tá­le­nej súd­nej praxe (na roz­diel od ľud­ské­ho chá­pa­nia ta­kej­to tra­gé­die) te­da vy­plý­va, že usmr­te­nie poš­ko­de­né­ho XY (te­da sa­mot­ný spô­sob vy­ko­na­nia či­nu) nie je mož­né z hľa­dis­ka tres­tno práv­nych no­riem práv­ne vy­hod­no­tiť ako usmr­te­nie obe­te obzvlášť su­ro­vým ale­bo trýz­ni­vým spô­so­bom, tj. pod­ľa § 219 ods. 2 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na.

 

         V tej­to sú­vis­los­ti  súd pou­ka­zu­je aj na sku­toč­nosť, že žiad­nym pro­du­ko­va­ným dô­ka­zom ne­bo­lo v tres­tnom ko­na­ní preu­ká­za­né, že by sa ob­ža­lo­va­ný XY mal čo i len spolu­po­die­ľať na roz­hod­nu­tí akým spô­so­bom má byť pošk. XYusmr­te­ný.

 

K práv­nej kva­li­fi­ká­cii pod­ľa § 219 ods. 2 písm. h) Tres­tné­ho zá­ko­na:

 

Ako vy­plý­va zo zne­nia § 219 ods. 2 písm. h) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z. mu­sí byť zís­ka­nie ma­jet­ko­vé­ho pros­pe­chu mo­tí­vom spá­chania či­nu uve­de­né­ho v § 219 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z., t.j. tres­tné­ho či­nu vraž­dy for­mou účas­tníc­tva pod­ľa § 10 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z. a ma­jet­ko­vý pros­pech pre­to mu­sí byť plá­no­va­ným dôs­led­kom do­ko­na­nia toh­to či­nu.

 

Skut­ko­vá ve­ta v prí­pa­de uz­na­nia vi­ny za trest­ný čin spá­cha­ný "v úmys­le zís­kať ma­jet­ko­vý pros­pech" ne­mô­že byť kon­ci­po­va­ná len ako všeo­bec­né a ne­roz­vi­té  ko­pí­ro­va­nie práv­nej ve­ty pred­met­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Inak po­ve­da­né, ak má byť ako dô­vod uz­na­nia vi­ny za kva­li­fi­ko­va­nú skut­ko­vú pod­sta­tu to­ho kto­ré­ho tres­tné­ho či­nu aj kon­šta­tá­cia "ma­jet­ko­vé­ho mo­tí­vu", mu­sí byť kon­kre­ti­zo­va­ný as­poň rám­co­vý opis sce­ná­ra zís­ka­nia ma­jet­ko­vé­ho pros­pe­chu. Súd­na prax sí­ce ne­vy­ža­du­je, aby k zís­ka­niu ma­jet­ko­vé­ho pros­pe­chu aj sku­toč­ne doš­lo a zá­kon neur­ču­je ani mi­ni­mál­nu vý­šku ma­jet­ko­vé­ho pros­pe­chu (ho­ci na dru­hej stra­ne jej sku­toč­ná vý­ška spra­vid­la bu­de mať vplyv na po­sú­de­nie zá­važ­nos­ti tres­tné­ho či­nu - viď napr. R 72/2007), s tým­to sú­vi­sia­cu ob­jek­tív­nu strán­ku tres­tné­ho či­nu (kon­krét­ne ko­na­nie) je však ne­vyh­nut­né v čo naj­vyš­šej mož­nej mie­re kon­kre­ti­zo­vať. Ako už bo­lo uve­de­né, pos­ta­čí aj rám­co­vo do pod­rob­nos­tí ne­za­chá­dza­jú­ci opis, kto­rý ani ne­mu­sí poz­nať všet­ky de­tai­ly plá­nu zís­ka­nia ma­jet­ko­vé­ho pros­pe­chu (napr. uve­de­nie viet ty­pu ... zís­kať pros­pech od­cu­dze­ním v do­me náj­de­ných cen­nos­tí...v úmys­le par­ti­ci­po­vať na de­dič­skom ko­na­ní po poš­ko­de­nom... po­die­ľať sa na pre­vo­de ma­jet­ko­vých práv poš­ko­de­né­ho... fak­tic­kom ma­jet­ko­vom ov­lád­nu­tí pod­ni­ka­teľ­ských sub­jek­tov poš­ko­de­né­ho...). Ta­ký­to po­pis však v skut­ko­vej ve­te nes­mie chý­bať - naj­mä ak je mo­tív kva­li­fi­kač­ným zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu

 

              Ob­ža­lo­ba mo­tív vy­ššie opí­sa­ným spô­so­bom kon­kre­ti­zo­vať opo­me­nu­la a to na­priek to­mu, že už v niek­to­rých vä­zob­ných roz­hod­nu­tiach bo­lo ne­pria­mo naz­na­če­né, že bu­de pot­reb­né tak­to uči­niť, resp. s mo­tí­vom sú­vi­sia­ce sku­toč­nos­ti bliž­šie špe­ci­fi­ko­vať. Pod­ľa ná­zo­ru sú­du za za­cho­va­nia prin­cí­pu to­tož­nos­ti skut­ku nič neb­rá­ni­lo skut­ko­vú ve­tu v tom­to sme­re dopl­niť aj zo stra­ny sú­du - av­šak len na zá­kla­de vy­ko­na­nia dô­ka­zov, kto­ré by ta­ké­to dopl­ne­nie op­ráv­ňo­va­li. Je mož­né jed­noz­nač­ne kon­šta­to­vať, že žiad­ny z vy­ko­na­ných dô­ka­zov ta­ké­to dopl­ne­nie skut­ko­vej ve­ty neu­mož­nil resp. na ta­ký­to pos­tup v rám­ci us­tá­le­nia skut­ko­vé­ho sta­vu ne­dal dô­vod. Inak po­ve­da­né, ak by aj súd dos­pel k zá­ve­ru, že ob­jed­ná­va­te­ľom vraž­dy bol XY, pri­čom zís­ka­nie ma­jet­ko­vé­ho pros­pe­chu z je­ho stra­ny by sa v ta­kom prí­pa­de ja­vi­lo ako mo­tív naj­prav­de­po­dob­nej­ší (už vä­zob­né roz­hod­nu­tia spo­mí­na­jú mož­nosť skry­tej par­ti­ci­pá­cie na ma­jet­kop­ráv­nych tran­sak­ciách), bez ďal­šie­ho preu­ká­za­nia as­poň rám­co­vých ry­sov spô­so­bu zís­ka­nia ma­jet­ko­vé­ho pros­pe­chu, vi­nu za kva­li­fi­ko­va­nú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu kde kva­li­fi­kač­ným zna­kom je mo­tív ko­na­nia pá­cha­te­ľa uz­nať nie je mož­né. V tom­to prí­pa­de ani o "rám­co­vých ry­soch" spô­so­bu zís­ka­nia ma­jet­ko­vé­ho pros­pe­chu nik­to z vy­po­ču­tých ob­ža­lo­va­ných či sved­kov ne­vy­po­ve­dal, nes­ved­čia pre to ani pre­čí­ta­né lis­tin­né dô­ka­zy a v tom­to sme­re pro­ku­rá­tor neunie­sol dô­kaz­né bre­me­no, pri­čom sa bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí ne­po­da­ri­lo us­tá­liť ani to, či ma­jet­ko­vý pros­pech mal ply­núť zo „sle­pi­čár­ne“, „ko­lár­ka", z par­ti­ci­pá­cie na de­dič­skom ko­na­ní ale­bo z ne­ja­ké­ho iné­ho zdro­ja.

 

            V úmys­le za­kryť iný trest­ný čin je vraž­da spá­cha­ná naj­mä vte­dy ak sa pá­cha­teľ iné­ho tres­tné­ho či­nu roz­hod­ne po do­ko­na­ní toh­to tres­tné­ho či­nu poš­ko­de­nú oso­bu usmr­tiť v úmys­le od­strá­niť ju ako sved­ka svoj­ho tres­tné­ho či­nu. Rov­na­ko napl­ní tú­to okol­nosť pod­mie­ňu­jú­cu pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by aj pá­cha­teľ, kto­rý za­mýš­ľa spá­cha­ním vraž­dy od­strá­niť iné­ho ho­ci aj ná­hod­né­ho sved­ka je­ho pred­chá­dza­jú­ce­ho iné­ho tres­tné­ho či­nu.

 

            V úmys­le uľah­čiť iný trest­ný čin je čin uve­de­ný v od­se­ku 1 § 219 Tres­tné­ho zá­ko­na spá­cha­ný vte­dy, ak k za­vraž­de­niu dôj­de v rám­ci príp­ra­vy po­ku­su ale­bo už v rám­ci vlas­tné­ho pá­chania iné­ho tres­tné­ho či­nu a ta­kým­to či­nom prí­de k zlep­še­niu pod­mie­nok k spá­chaniu iné­ho či­nu, ale­bo k od­strá­ne­niu pre­ká­žok brá­nia­cich do­ko­na­niu ale­bo do­kon­če­niu iné­ho či­nu.

 

Za obzvlášť za­vr­hnu­tia hod­nú poh­nút­ku v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 219 ods. 2 písm. h) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z. je mož­né všeo­bec­ne po­va­žo­vať poh­nút­ku, kto­rá je v prík­rom roz­po­re s mo­rál­kou a sved­čí o mo­rál­nej zvrhlos­ti, bez­cit­nos­ti, bez­oh­ľad­nom se­bec­tve a o nap­ros­tej neúc­te pá­cha­te­ľa k ľud­ské­mu ži­vo­tu, napr. pom­stych­ti­vosť. Tú­to poh­nút­ku ne­mô­že napl­niť iba sku­toč­nosť že má ísť o tzv. náj­om­nú vraž­du, pre­to­že v ta­kom prí­pa­de nej­de o poh­nút­ku k či­nu ale o spô­sob je­ho vy­ko­na­nia.

 

       Vy­ššie uve­de­né mo­tí­vy vrá­ta­ne prí­pad­né­ho za­kry­tia resp. uľah­če­nia iné­ho tres­tné­ho či­nu (ho­ci tie­to v ob­ža­lo­be expres­sis ver­bis uve­de­né ne­bo­li), se­nát pri hod­no­te­ní dô­ka­zov skú­mal v rám­ci po­sú­de­nia práv­nej kva­li­fi­ká­cie uve­de­nej u obž. XY v ob­ža­lo­be. V rám­ci toh­to skú­ma­nia ne­bo­li zis­te­né sku­toč­nos­ti kto­ré by potvr­dzo­va­li prí­tom­nosť dô­ka­zov pod­po­ru­jú­cich exis­ten­ciu ta­kých­to mo­tí­vov ko­na­nia obž. XY.

 

              Po vy­ko­na­ní roz­sia­hle­ho do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dos­pel vec pre­jed­ná­va­jú­ci se­nát k zá­ve­ru že ne­bo­li pro­du­ko­va­né žiad­ne pria­me dô­ka­zy ani uce­le­ná re­ťaz ne­pria­mych dô­ka­zov, kto­ré by spo­ľah­li­vo a bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí preu­ka­zo­va­li, že obž. XY sa do­pus­til ko­na­nia kto­ré je v ob­ža­lo­be práv­ne kva­li­fi­ko­va­né v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 219 ods. 2 písm.b), h) Tr. Zák. for­mou účas­tníc­tva pod­ľa § 10 ods.1 písm. b) Tr. Zá­ko­na.

 

Oka­mi­hom, keď súd, po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, dos­pel k zá­ve­ru, že neš­lo o trest­ný čin spá­cha­ný obzvlášť su­ro­vým spô­so­bom ani v úmys­le zís­kať ma­jet­ko­vý pros­pech či v úmys­le za­kryť iný trest­ný čin ale­bo v úmys­le uľah­čiť iný trest­ný čin a ani z obzvlášť za­vr­hnu­tia hod­nej poh­nút­ky,  a že sku­tok po­su­dzu­je ako me­nej zá­važ­ný trest­ný čin vraž­dy iba pod­ľa § 219 ods. 1 Tr. zák., nut­ne sa mu­sel vy­rov­nať aj s otáz­kou je­ho tres­tnos­ti z hľa­dis­ka preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia.

 

          Pod­ľa ná­zo­ru sú­du z hľa­dis­ka dĺžky preml­ča­cej do­by nie je pod­stat­né ako sku­tok kva­li­fi­ko­val pro­ku­rá­tor v po­da­nej ob­ža­lo­be ale­bo po­li­caj­ný or­gán pri vzne­se­ní ob­vi­ne­nia v pred­chá­dza­jú­com štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia, roz­ho­du­jú­ca je sku­toč­ná po­va­ha tres­tné­ho či­nu ako ju vy­hod­no­til súd po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní.

 

            Pod­ľa § 10 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z. účas­tní­kom na do­ko­na­nom tres­tnom či­ne ale­bo je­ho po­ku­se je, kto úmy­sel­ne­na­vie­dol iné­ho na spá­chanie tres­tné­ho či­nu (ná­vod­ca).

 

            Pod­ľa § 219 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z. kto iné­ho úmy­sel­ne usmr­tí, pot­res­ce sa od­ňa­tím slo­bo­dy na de­sať až pät­násť ro­kov.

 

            Pod­ľa § 219 ods. 2 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z. od­ňa­tím slo­bo­dy na dva­násť až pät­násť ro­kov ale­bo vý­ni­moč­ným tres­tom sa pá­cha­teľ pot­res­ce, ak spá­cha čin uve­de­ný v od­se­ku 1obzvlášť su­ro­vým ale­bo trýz­ni­vým spô­so­bom.

 

Pod­ľa § 219 ods. 2 písm. h) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z. od­ňa­tím slo­bo­dy na dva­násť až pät­násť ro­kov ale­bo vý­ni­moč­ným tres­tom sa pá­cha­teľ pot­res­ce, ak spá­cha čin uve­de­ný v od­se­ku 1v úmys­le zís­kať ma­jet­ko­vý pros­pech ale­bo v úmys­le za­kryť ale­bo uľah­čiť iný trest­ný čin ale­bo z inej obzvlášť za­vr­hnu­tia­hod­nej poh­nút­ky.

 

Pod­ľa § 67 ods. 3 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia sa pre­ru­šu­je vzne­se­ním ob­vi­ne­nia pre trest­ný čin o preml­ča­nie kto­ré­ho ide, ako aj po ňom nas­le­du­jú­ci­mi úkon­mi po­li­caj­né­ho or­gá­nu, vy­šet­ro­va­te­ľa, pro­ku­rá­to­ra ale­bo sú­du sme­ru­jú­ci­mi k tres­tné­mu stí­ha­niu pá­cha­te­ľa.

 

Dňa 12.04.2013 vznie­sol vy­šet­ro­va­teľ PPZ, Ná­rod­nej kri­mi­nál­nej agen­tú­ry, Ná­rod­nej proti­zlo­či­nec­kej jed­not­ky, expo­zi­tú­ra Bra­tis­la­va, pod ČVS: PPZ-147/NKA-PZ-BA-2012 uz­ne­se­ním pod­ľa § 206 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku ob­vi­ne­nie XY za trest­ný čin vraž­dy for­mou účas­tníc­tva pod­ľa § 10 ods. 1 písm. b), § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. h) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb., v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z. Pred­met­né uz­ne­se­nie bo­lo ob­vi­ne­né­mu XY do­ru­če­né dňa 18.09.2013.

 

Pri tej­to kva­li­fi­ká­cii tres­tné­ho či­nu vraž­dy aj pod­ľa od­se­ku 2 písm. b), h) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z.bo­lo mož­né zaň ulo­žiť trest od­ňa­tia slo­bo­dy na dva­násť až pät­násť ro­kov ale­bo vý­ni­moč­ný trest. V ta­kom prí­pa­de pri po­su­dzo­va­ní tres­tnos­ti či­nu za uve­de­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cie z hľa­dis­ka preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia vzťa­ho­va­la sa naň le­ho­ta dvad­sia­tich ro­kov uve­de­ná v § 67 ods. 1 písm. a/ Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v  zne­ní účin­nom v ča­se spá­chania skut­ku. Pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia tres­tnosť či­nu za­ni­ká up­ly­nu­tím preml­ča­cej do­by, kto­rá je dvad­sať ro­kov, ak ide o trest­ný čin, za kto­rý ten­to zá­kon v oso­bit­nej čas­ti do­vo­ľu­je ulo­žiť vý­ni­moč­ný trest.

 

Z vy­ššie uve­de­né­ho je zrej­mé, že dňa 12.04.2013 (t.j. v ča­se vzne­se­nia ob­vi­ne­nia ob­ža­lo­va­né­mu XY) eš­te neup­ly­nu­la 20 roč­ná le­ho­ta na zá­nik tres­tnos­ti či­nu pre preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia. Tres­tné stí­ha­nie v príp­rav­nom ko­na­ní i po po­da­ní ob­ža­lo­by v ko­na­ní pred sú­dom bo­lo te­da ve­de­né dô­vod­ne, av­šak iba do mo­men­tu po­kým súd ne­dos­pel k zá­ve­ru, že po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia ne­bo­li zis­te­né dô­ka­zy, kto­ré by spo­ľah­li­vo a bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí preu­ka­zo­va­li, že ob­ža­lo­va­ný XY sa do­pus­til ko­na­nia, kto­ré je v ob­ža­lo­be práv­ne kva­li­fi­ko­va­né v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 219 ods. 2 písm. b), h) Tres­tné­ho zá­ko­na for­mou účas­tníc­tva pod­ľa § 10 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na.

 

Na trest­ný čin vraž­dy pod­ľa § 219 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku (ako sa sú­du ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho ja­vi­lo po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní) sa vzťa­ho­va­la 10 roč­ná le­ho­ta na preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia (§ 67 ods. 1 písm. b)Tres­tné­ho zá­ko­na), a tá v pred­met­nom prí­pa­de up­ly­nu­la už pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia ob­ža­lo­va­né­mu XY. To zna­me­ná, že vzne­se­nie ob­vi­ne­nia ne­moh­lo za­kla­dať dô­vod pre­ru­še­nia preml­ča­nia.

 

K pre­ru­še­niu ply­nu­tia preml­ča­cej do­by by tak moh­lo prísť iba v prí­pa­de, že by nas­ta­la sku­toč­nosť uve­de­ná v us­ta­no­ve­ní § 67 ods. 3 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku, t.j. ak pá­cha­teľ spá­chal v preml­ča­cej do­be trest­ný čin no­vý, na kto­rý ten­to zá­kon us­ta­no­vu­je trest rov­na­ký ale­bo prís­nej­ší (t.j. trest­ný čin s tres­tnou sadz­bou od­ňa­tia slo­bo­dy na 10 až 15 ro­kov ale­bo prís­nej­šou). Ta­ké­to sku­toč­nos­ti však v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de zis­te­né ne­bo­li.

 

V pred­met­nej ve­ci nej­de o prí­pad pred­pok­la­da­ný v § 67 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­nač. 140/1961 Zb. účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku, ani o ta­ký prí­pad, že by up­ly­nu­tím preml­ča­cej do­by ne­za­nik­la tres­tnosť či­nu pod­ľa § 67a písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na.

 

V pred­met­nom prí­pa­de preml­ča­cia do­ba tres­tné­ho stí­ha­nia, za trest­ný čin ako ho po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia práv­ne kva­li­fi­ko­val súd, up­ly­nu­la po 10 ro­koch odo dňa nas­le­du­jú­ce­ho ako sa sku­tok stal. Sku­tok v prí­pa­de ob­ža­lo­va­né­ho XY bol ukon­če­ný naj­nes­kôr 31.08.1999. Z to­ho vy­plý­va, že dňom 01.09.2009 doš­lo u ob­ža­lo­va­né­ho XY k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia  za trest­ný čin vraž­dy pod­ľa § 219 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z..

 

Ani vzhľa­dom na zne­nie pre­chod­né­ho us­ta­no­ve­nia § 437 ods. 4 Tres­tné­ho zá­ko­na č. 300/2005 Z.z., pod­ľa kto­ré­ho, ak doš­lo k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo k preml­ča­niu vý­ko­nu tres­tu pred účin­nos­ťou toh­to zá­ko­na pod­ľa do­te­raj­ších pred­pi­sov, us­ta­no­ve­nie o preml­ča­ní tres­tné­ho stí­ha­nia a preml­ča­ní vý­ko­nu tres­tu sa pod­ľa toh­to zá­ko­na ne­pou­ži­jú, ne­bo­lo mož­né kon­šta­to­vať, že by v pred­met­nom prí­pa­de ne­doš­lo k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia.

 

Pod­ľa člán­ku 50 ods. 6 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky tres­tnosť či­nu sa po­su­dzu­je a trest sa uk­la­dá pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho v ča­se keď bol čin spá­cha­ný. Nes­kor­ší zá­kon sa pou­ži­je ak je to pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­šie.

 

Pod­ľa člán­ku 7 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd ni­ko­ho ne­mož­no od­sú­diť za ko­na­nie ale­bo opo­me­nu­tie, kto­ré v ča­se keď bo­lo spá­cha­né, ne­bo­lo pod­ľa vnút­roš­tát­ne­ho ale­bo me­dzi­ná­rod­né­ho prá­va tres­tným či­nom. Tak is­to nes­mie byť ulo­že­ný trest prís­nej­ší, než aký bo­lo mož­né ulo­žiť v ča­se spá­chania či­nu.

 

Pod­ľa § 16 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku tres­tnosť či­nu sa po­su­dzu­je pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho v ča­se keď bol čin spá­cha­ný; pod­ľa nes­kor­šie­ho zá­ko­na sa po­su­dzu­je len vte­dy ak je to pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­šie.

 

Pod­ľa § 2 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na č. 300/2005 Z.z. tres­tnosť či­nu sa po­su­dzu­je a trest sa uk­la­dá pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho v ča­se keď bol čin spá­cha­ný. Ak v ča­se me­dzi spá­cha­ním či­nu a vy­ne­se­ním roz­sud­ku na­do­bud­nú účin­nosť via­ce­ré zá­ko­ny tres­tnosť či­nu sa po­su­dzu­je a trest sa uk­la­dá pod­ľa zá­ko­na, kto­rý je pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­ší. To­to us­ta­no­ve­nie ref­lek­tu­je člá­nok 50 ods. 6 Ústa­vy SR a z je­ho zne­nia je zrej­mé, že len ak pri po­rov­ná­va­ní súhr­nu všet­kých do úva­hy pri­chá­dza­jú­cich us­ta­no­ve­ní via­ce­rých tres­tných zá­ko­nov, kto­ré na­do­bud­li účin­nosť od ča­su spá­chania či­nu do vy­ne­se­nia roz­sud­ku, je aj pri zoh­ľad­ne­ní us­ta­no­ve­ní o preml­ča­ní tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 87 Tres­tné­ho zá­ko­na č. 300/2005 Z.z., ten­to zá­kon naj­priaz­ni­vej­ší pre  pá­cha­te­ľa na po­sú­de­nie tres­tnos­ti či­nu, pou­ži­je sa ten­to no­vý Trest­ný zá­kon.

 

Ako vy­plý­va zo zne­nia us­ta­no­ve­ní § 87 ods. 1, 2, 3 Tres­tné­ho zá­ko­na č. 300/2005 Z.z. tie­to nie sú v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de priaz­ni­vej­šie pre ob­ža­lo­va­né­ho, a ani nes­kor­šie zne­nia Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb., kto­ré na­do­bud­li účin­nosť po tom ako sa sku­tok stal, nie sú pre ob­ža­lo­va­né­ho priaz­ni­vej­šie ( Tres­tným zá­ko­nom č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 457/2003 Z.z. s účin­nos­ťou od 01.12.2003 doš­lo zme­nou us­ta­no­ve­nia § 67 k predĺže­niu preml­ča­cích le­hôt op­ro­ti us­ta­no­ve­niu § 67 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. účin­né­ho v ča­se spá­chania či­nu).

 

Ak te­da nie je z hľa­dis­ka re­le­van­tných us­ta­no­ve­ní pre po­sú­de­nie tres­tnos­ti či­nu no­vý Trest­ný zá­kon ako ce­lok pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­ší pou­ži­je sa ako ce­lok ten pred­chá­dza­jú­ci, kto­rý priaz­ni­vej­ší je. V opač­nom prí­pa­de by doš­lo v tres­tnom prá­ve hmot­nom k nep­rí­pus­tnej ret­roak­ti­vi­te v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa.

 

Z vy­ššie uve­de­ných dô­vo­dov v oka­mi­hu keď súd dos­pel k zá­ve­ru že ko­na­nie obž. XY uve­de­né v ob­ža­lo­be nie je mož­né práv­ne kva­li­fi­ko­vať ako trest­ný čin pod­ľa § 10 ods. 1 písm. b), § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. h) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb., v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z. a že do úva­hy pri­pa­dá práv­na kva­li­fi­ká­cia pod­ľa § 10 ods. 1 písm. b), § 219 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku nas­ta­la si­tuácia pred­pok­la­da­ná us­ta­no­ve­ním § 67 ods. 1 písm. b)Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku a súd bol po­vin­ný za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie obž. XY pre sku­tok v ob­ža­lo­be práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin vraž­dy for­mou účas­tníc­tva pod­ľa § 10 ods. 1 písm. b), § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. h) Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb.v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z.pre­to­že je preml­ča­né.

 

Zá­ve­rom súd pou­ka­zu­je na sku­toč­nosť, že mo­men­tom zis­te­nia dô­vo­dov pre za­sta­ve­nie trest. stí­ha­nia z dô­vo­du je­ho preml­ča­nia stra­til súd mož­nosť po­su­dzo­vať prí­pad­né za­vi­ne­nie obž. vo vzťa­hu k práv­nej kva­li­fi­ká­cii skut­ku pod­ľa § 10 ods. 1 písm. b), § 219 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb.účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku. V tom­to sme­re by súd mo­hol us­tá­liť vi­nu či ne­vi­nu obž. iba v prí­pa­de že by ten­to uro­bil vy­hlá­se­nie pod­ľa § 9 ods. 3 Tr.por., že na­priek za­sta­ve­niu tres­tné­ho stí­ha­nia na pre­jed­na­ní ve­ci tr­vá.

 

 

Pou­če­nie: Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu je prí­pus­tná sťaž­nosť. Sťaž­nosť sa po­dá­va do 3 (troch) dní od­je­ho ozná­me­nia ces­tou tu­naj­šie­ho sú­du na Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky.Včas po­da­ná sťaž­nosť má od­klad­ný úči­nok. V tres­tnom stí­ha­ní, kto­ré bo­lo za­sta­ve­né z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 9 ods. 1 písm. a) Tr. por. sa pok­ra­ču­je ak vy­hlá­si ob­vi­ne­ný do troch dní od vte­dy čo mu bo­lo uz­ne­se­nie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia ozná­me­né, že na pre­jed­na­ní ve­ci tr­vá.

 

 

V Ban­skej Bys­tri­ci, dňa30. jú­la 2015

 

 

 

                                                                                              JUDr. Jo­zef  Š u t k a

                                                                                              pred­se­da­se­ná­tu

 

 

 

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia