Zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia a plynutie premlčacej doby

Práv­na ve­ta:

Uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, kto­ré bo­lo zru­še­né pro­ku­rá­to­rom je pot­reb­né po­va­žo­vať za neexis­tu­jú­ce, nu­lit­né roz­hod­nu­tie, kto­ré ne­vy­vo­lá­va (nes­pô­so­bu­je) žiad­ne práv­ne účin­ky. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu zru­še­né uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ne­mô­že spô­so­biť ani pre­ru­še­nie preml­ča­cej do­by a na tom nič ne­me­ní sku­toč­nosť, že uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je vy­ko­na­teľ­né ih­neď ako bo­lo vy­da­né. Opač­ný pos­tup by bol v roz­po­re s prin­cí­pom práv­nej is­to­ty ako jed­né­ho zo zá­klad­ných at­ri­bú­tov práv­ne­ho štá­tu.

N a j v y š š í      s ú d                                                                                             4 Tdo 46/2014

Slo­ven­skej re­pub­li­ky

U z n e s e n i e

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 21. jú­la
2015 v Bra­tis­la­ve, v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Mar­ti­na Pio­var­tsy­ho a sud­cov JUDr.
Pav­la  Far­ka­ša  a JUDr.  Pet­ra  Sza­ba,  v tres­tnej  ve­ci  pro­ti  ob­vi­ne­né­mu  JUDr.  M.    Š.,
pre trest­ný čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 248 ods. 1, ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb.
účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku, o do­vo­la­ní mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky
pro­ti uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Ga­lan­ta z 12. no­vem­bra 2013, sp. zn. 2 T 244/2010, tak­to

r o z h o d o l :

Pod­ľa § 382 písm. c/ Tr. por. do­vo­la­nie mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky sa  o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Ok­res­ný súd Ga­lan­ta uz­ne­se­ním z 12. no­vem­bra 2013, sp. zn. 2 T 244/2010, pod­ľa § 290 ods. 1 Tr. por. k § 281 ods. 1 Tr. por. za­sta­vil tres­tné stí­ha­nie ve­de­né pro­ti ob­vi­ne­né­mu pre trest­ný čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 248 ods. 1, ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

ob­vi­ne­ný JUDr. M. Š. v po­zí­cii ko­na­te­ľa spo­loč­nos­ti U.U., IČO: XY, ako dar­ca
uzav­rel dňa 14.01. 2002 v Š. da­ro­va­ciu zmlu­vu, kto­rou da­ro­val svoj­mu syn­ovi Mgr. Art. M.

Š. ako ob­da­ro­va­né­mu 34 ku­sov cen­ných pa­pie­rov, čís­la emi­sie XY, emi­ten­ta - spo­loč­nos­ti E.
v me­no­vi­tej hod­no­te  340 000,- Sk  (11 285,93 Eur) na­priek to­mu, že na zá­kla­de zmlu­vy
o pre­vo­de ob­chod­né­ho po­die­lu na inú oso­bu zo dňa 21.11. 2001 pre­vie­dol aj zvyš­nú časť
svoj­ho ob­chod­né­ho po­die­lu spo­loč­nos­ti U.U. na na­do­bú­da­te­ľa Mgr. M. Š., pri­čom v uve­de­nej
zmlu­ve sa pí­som­ne za­via­zal zdr­žať sa akých­koľ­vek úko­nov v me­ne spo­loč­nos­ti U.U., pri­čom
na  dis­po­no­va­nie s ma­jet­kom spo­loč­nos­ti v hod­no­te  väč­šej ako  5  000,-  Sk  (165,97 Eur)
v zmys­le zmlúv o ti­chom spo­lo­čen­stve zo dňa  07.08.  2000 ne­mal pí­som­ný súh­las dvoch

ti­chých spo­loč­ní­kov, čím spo­loč­nos­ti U.U., IČO: XY, spô­so­bil ško­du vo vý­ške 340 000,- Sk (11 285,93 Eur), z dô­vo­du, že tres­tné stí­ha­nie bo­lo preml­ča­né (§ 9 ods. 1 písm. a/ Tr. por.).

Pro­ti  roz­hod­nu­tiu  ok­res­né­ho  sú­du  po­dal  dňa          9.  jú­na    2014  do­vo­la­nie  mi­nis­ter

spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „do­vo­la­teľ“) up­lat­niac do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa
§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Uve­de­ný do­vo­la­cí dô­vod ob­sa­ho­vo od­ôvod­nil tým, že tres­tné
stí­ha­nie v pre­jed­ná­va­nej ve­ci ne­bo­lo preml­ča­né, pre­to­že k pre­ru­še­niu tres­tné­ho stí­ha­nia doš­lo
eš­te pred up­ly­nu­tím preml­ča­cej do­by, a to vzne­se­ním ob­vi­ne­nia pre trest­ný čin pod­vo­du dňa

12.  ja­nuá­ra      2006.  Sku­toč­nosť,  že  na­ko­niec  bo­lo  ob­vi­ne­né­mu  vzne­se­né  ob­vi­ne­nie
pre spre­ne­ve­ru, nie pre pod­vod, pod­ľa do­vo­la­te­ľa ne­me­ní nič na tom, že doš­lo k pre­ru­še­niu
ply­nu­tia preml­ča­cej do­by, pre­to­že doš­lo iba k úp­ra­ve a zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie, pri­čom
to­tož­nosť skut­ku bo­la za­cho­va­ná. Z uve­de­ných dô­vo­dov navr­hol, aby do­vo­la­cí súd vy­slo­vil
po­ru­še­nie zá­ko­na v us­ta­no­ve­ní § 67 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v pros­pech
ob­vi­ne­né­ho,  na­pad­nu­té  uz­ne­se­nie  kraj­ské­ho  sú­du  zru­šil (vrá­ta­ne  ďal­ších  roz­hod­nu­tí

naň ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­cich) a pri­ká­zal ok­res­né­mu sú­du vec zno­va pre­ro­ko­vať a roz­hod­núť.

Rov­no­pis do­vo­la­nia mi­nis­tra bol v zmys­le  §  376 Tr. por. do­ru­če­ný na vy­jad­re­nie pro­ku­rá­to­ro­vi, ob­vi­ne­né­mu a poš­ko­de­né­mu.

Ob­vi­ne­ný a poš­ko­de­ný sa vo svo­jich pí­som­ných vy­jad­re­niach sto­tož­ni­li s ob­sa­hom po­da­né­ho do­vo­la­nia a navrh­li mu vy­ho­vieť, te­da zru­šiť na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie a vec vrá­tiť ok­res­né­mu sú­du na opä­tov­né pre­ro­ko­va­nie a roz­hod­nu­tie.

Pro­ku­rá­tor sa k do­vo­la­niu mi­nis­tra pí­som­ne ne­vy­jad­ril.

Naj­vyš­ší súd ako súd do­vo­la­cí (§ 377 Tr. por.) po pres­kú­ma­ní ve­ci zis­til, že do­vo­la­nie
pro­ti na­pad­nu­té­mu prá­vop­lat­né­mu roz­hod­nu­tiu sú­du pr­vé­ho stup­ňa je prí­pus­tné (§ 368 ods. 1,
ods. 2 písm. c/ Tr. por.), bo­lo po­da­né op­ráv­ne­nou oso­bou (§ 369 ods. 1 Tr. por.), v zá­ko­nom
sta­no­ve­nej le­ho­te (§ 370 ods. 1, ods. 2 Tr. por.) a na zá­ko­nom ur­če­nom mies­te (§ 370 ods. 3
Tr.  por.).  Do­vo­la­nie  sú­čas­ne  spĺňa  pod­mien­ky  uve­de­né  v § 373  ods. 2  Tr.  por.,

ako aj ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti uve­de­né v § 374 Tr. por. a nie je da­ný dô­vod na pos­tup sú­du pod­ľa § 382 písm. a/, písm. b/, písm. d/, písm. e/ ani písm. f/ Tr. por.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí však dos­pel k zá­ve­ru, že do­vo­la­nie nie je dô­vod­né.

V pr­vom  ra­de  do­vo­la­cí  súd  po­va­žo­val  za  pot­reb­né  vy­jad­riť  sa  k práv­nej  úp­ra­ve ap­li­ko­va­teľ­nej na pre­jed­ná­va­nú vec s oh­ľa­dom na čas spá­chania skut­ku a ko­niec ply­nu­tia preml­ča­cej do­by.

Pod­ľa  §  437 ods.  4 Tres­tné­ho zá­ko­na č.  300/2005 Z. z. ak doš­lo k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo k preml­ča­niu vý­ko­nu tres­tu pred účin­nos­ťou toh­to zá­ko­na pod­ľa do­te­raj­ších pred­pi­sov, us­ta­no­ve­nia o preml­ča­ní tres­tné­ho stí­ha­nia a preml­ča­ní vý­ko­nu tres­tu sa pod­ľa toh­to zá­ko­na ne­pou­ži­jú.

Uve­de­né  us­ta­no­ve­nie,  kto­ré­ho  vý­kla­dom  a con­tra­rio  mož­no  dos­pieť  k zá­ve­ru,
že v prí­pa­de, keď k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia dôj­de po 1. ja­nuá­ri 2006, pou­ži­jú sa vždy
us­ta­no­ve­nia o preml­ča­ní Tres­tné­ho zá­ko­na č. 300/2005 Z. z., ne­mož­no ap­li­ko­vať ab­so­lút­ne,
ale  tre­ba  zoh­ľad­niť  aj  sku­toč­nosť,  či  je  pou­ži­tie  no­vej  práv­nej  úp­ra­vy  pre  pá­cha­te­ľa
priaz­ni­vej­šie  (po­rov­naj čl.  50 ods.  6 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky,  §  2 Tres­tné­ho zá­ko­na

č. 300/2005 Z. z.). Po­kiaľ sú však obe práv­ne úp­ra­vy rov­na­ké, te­da priaz­ni­vej­šia nie je žiad­na
z nich,  je  pot­reb­né  up­red­nos­tniť  pre­chod­né  us­ta­no­ve­nie §  437  ods.  4  (ako  us­ta­no­ve­nie

špe­ciál­ne) a up­lat­niť práv­nu úp­ra­vu Tres­tné­ho zá­ko­na č. 300/2005 Z. z.

V pre­jed­ná­va­nej ve­ci preml­ča­cia do­ba za­ča­la ply­núť dňom nas­le­du­jú­cim po spá­cha­ní
skut­ku, t. j. 15. ja­nuá­ra  2002, a ma­la up­ly­núť dňom  14. ja­nuá­ra  2007, te­da za účin­nos­ti
Tres­tné­ho zá­ko­na č. 300/2005 Z. z. Pri po­rov­na­ní oboch úp­rav (Trest­ný zá­kon č. 140/1961
Zb.  con­tra Trest­ný  zá­kon  č.  300/2005  Z.  z.)  je  zrej­mé,  že  vo  vzťa­hu  k tres­tné­mu  či­nu
spre­ne­ve­ry sú preml­ča­cie do­by a os­tat­né us­ta­no­ve­nia o preml­ča­ní v oboch prí­pa­doch rov­na­ké,
er­go ani jed­na úp­ra­va nie je v zmys­le vy­ššie uve­de­né­ho pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­šia. Do­vo­la­cí
súd pre­to dos­pel k zá­ve­ru, že v tom­to prí­pa­de je v zmys­le ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia pot­reb­né
ap­li­ko­vať práv­nu úp­ra­vu Tres­tné­ho zá­ko­na č. 300/2005 Z. z., nie č. 140/1961 Zb.

Po­kiaľ ide o po­sú­de­nie sa­mot­nej otáz­ky preml­ča­nia, do­vo­la­cí súd sa nes­to­tož­ňu­je s ar­gu­men­tá­ciou uve­de­nou v do­vo­la­ní a pos­tup sú­du pr­vé­ho stup­ňa spo­čí­va­jú­ci v za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia z dô­vo­du preml­ča­nia po­va­žu­je za zá­kon­ný a správ­ny.

Pod­ľa § 87 ods. 3 písm. a/ Tres­tné­ho zá­ko­na č. 300/2005 Z. z. (ďa­lej len Tr. zák.)
preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia sa pre­ru­šu­je vzne­se­ním ob­vi­ne­nia pre trest­ný čin, o kto­ré­ho
preml­ča­nie ide, ako aj po ňom nas­le­du­jú­ci­mi úkon­mi or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní,
sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie ale­bo sú­du sme­ru­jú­ci­mi k tres­tné­mu stí­ha­niu pá­cha­te­ľa.

Na to, aby vzne­se­nie ob­vi­ne­nia spô­so­bi­lo nás­le­dok pred­pok­la­da­ný zá­ko­nom, t. j. pre­ru­še­nie  tres­tné­ho  stí­ha­nia,  mu­sí  sa  tý­kať  to­ho  is­té­ho  skut­ku,  o kto­rom  je  nás­led­ne me­ri­tór­ne roz­ho­do­va­né. To­tož­nosť skut­ku je za­cho­va­ná, ak je za­cho­va­ná to­tož­nosť ko­na­nia pá­cha­te­ľa ale­bo nás­led­ku je­ho proti­práv­nej čin­nos­ti as­poň čias­toč­ne, pri­čom na ňu ne­ma­jú vplyv ani zme­ny v jed­not­li­vých okol­nos­tiach, kto­ré sku­tok in­di­vi­dua­li­zu­jú, nap­rík­lad čas, mies­to,  spô­sob  je­ho  vy­ko­na­nia.  Sku­tok  je  te­da  mož­né  po­čas  ko­na­nia  up­ra­vo­vať, a to   v zá­vis­los­ti   od   vy­ko­na­ných   dô­ka­zov   a   zís­ka­ných   poz­nat­kov   o re­le­van­tných sku­toč­nos­tiach, ne­mô­že sa však me­niť je­ho pod­sta­ta da­ná účas­ťou ob­vi­ne­né­ho na ur­či­tej uda­los­ti,  z kto­rej  vzi­šiel  škod­li­vý  nás­le­dok.  S pot­re­bou  úp­ra­vy  skut­ku  mô­že  sú­vi­sieť aj nás­led­ná zme­na je­ho práv­nej kva­li­fi­ká­cie, kto­rú Trest­ný po­ria­dok umož­ňu­je po­čas ce­lé­ho tres­tné­ho stí­ha­nia. Dô­le­ži­tým pre pre­ru­še­nie preml­ča­nia je vzne­se­nie ob­vi­ne­nia pre kon­krét­ny sku­tok, nie pre kon­krét­ny trest­ný čin, pre­to len zme­na práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku ne­mô­že byť pre­káž­kou pre pre­ru­še­nie preml­ča­cej do­by.

Z pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu vy­plý­va, že dňa  27. ja­nuá­ra  2003 bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci po­ku­su tres­tné­ho či­nu skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie pod­ľa § 8 ods. 1 k § 125 ods. 1 písm. g/ a tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 250 ods. 1, ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. Pre trest­ný čin pod­vo­du bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

na zá­kla­de zmlu­vy o od­plat­nom pre­vo­de ak­cií na do­ru­či­te­ľa spo­loč­nos­ti E.E. uzav­re­tej
dňa 21.06. 2000 od­pre­dal pre­dá­va­jú­ci - spo­loč­nosť P., IČO: XY ku­pu­jú­ce­mu - spo­loč­nos­ti

U.U.,  35 ak­cií v me­no­vi­tej hod­no­te  10 000,- Sk za ak­ciu, za do­hod­nu­tú pre­daj­nú ce­nu
200 000,- Sk, pri­čom uh­ra­de­nie kúp­nej ce­ny bo­lo reali­zo­va­né dňa 13.10. 2000 v ho­to­vos­ti,

nás­led­ne na tom­to zá­kla­de Stre­dis­ko cen­ných pa­pie­rov Slo­ven­skej re­pub­li­ky a.s. Bra­tis­la­va pri­pí­sa­lo dňa  23.10.  2000 na účet spo­loč­nos­ti U.U.,  34 ks ak­cií spo­loč­nos­ti E. Ko­na­teľ spo­loč­nos­ti U.U., , ve­del o tom, že tie­to ak­cie sa na­chá­dza­jú v por­tfó­liu spo­loč­nos­ti U.U. a aby  za­bez­pe­čil  svoj­mu  syn­ovi  Mgr.  Art.  M.  Š.  mož­nosť  vy­ko­ná­vať  prá­va  ak­cio­ná­ra spo­loč­nos­ti E., roz­ho­dol sa tie­to ak­cie mu da­ro­vať, čo sa udia­lo na zá­kla­de da­ro­va­cej zmlu­vy zo dňa  23.10. 2001, keď eš­te pô­so­bil ako ko­na­teľ spo­loč­nos­ti U.U., no da­ro­va­ciu lis­ti­nu ne­ve­del  preu­ká­zať,  na  pre­vod  pred­met­ných  ak­cií  dal  po­kyn  až  v ča­se,  keď  už  ne­bol spo­loč­ní­kom a ani ko­na­te­ľom fir­my U.U., svo­jím ko­na­ním spô­so­bil pre U.U. N., naj­me­nej ško­du vo vý­ške 340 000,- Sk.

Dňa  18. feb­ruára  2004 bo­la vec tres­tné­ho či­nu pod­vo­du vy­lú­če­ná na sa­mos­tat­né
pre­jed­na­nie a roz­hod­nu­tie. Ob­vi­ne­nie bo­lo vo­či JUDr. M. Š. vzne­se­né uz­ne­se­ním zo dňa

12. ja­nuá­ra 2006, kto­ré bo­lo na zá­kla­de sťaž­nos­ti ob­vi­ne­né­ho zru­še­né uz­ne­se­ním Ok­res­nej
pro­ku­ra­tú­ry Ga­lan­ta zo 17. má­ja 2006, sp. zn. 2 Pv 89/05 - 34, a vy­šet­ro­va­te­ľo­vi bo­lo ulo­že­né
opä­tov­ne  vo  ve­ci  ko­nať  a roz­hod­núť.  Dô­vo­dom  pre  zru­še­nie  uz­ne­se­nia  bol  ne­dos­ta­tok
dô­ka­zov na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia vo­či kon­krét­nej oso­be. Po dopl­ne­ní dô­ka­zov bo­lo ob­vi­ne­nie
vo­či JUDr. M. Š. vzne­se­né až 6. ok­tób­ra 2008 (po zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie) pre trest­ný čin
spre­ne­ve­ry pod­ľa § 248 ods. 1, ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. na tom skut­ko­vom
zá­kla­de, že

ob­vi­ne­ný vy­stu­pu­jú­ci v po­zí­cii ko­na­te­ľa spo­loč­nos­ti U.U.,   IČO: XY, neop­ráv­ne­ne
dis­po­no­val s ma­jet­kom tej­to spo­loč­nos­ti, a to tým spô­so­bom, že dňa  14.01.  2002 da­ro­val
na zá­kla­de da­ro­va­cej zmlu­vy svoj­mu syn­ovi Mgr. Art. M. Š., nar. XY, tr­va­le by­tom B.,
ako  ob­da­ro­va­né­mu  34  ku­sov  cen­ných  pa­pie­rov,  ISIN  XY,  emi­ten­ta -  spo­loč­nos­ti  E.,

v me­no­vi­tej hod­no­te 340 000,- Sk na­priek to­mu, že na zá­kla­de zmlu­vy o pre­vo­de ob­chod­né­ho
po­die­lu na inú oso­bu zo dňa  16.11.  2001 od­pre­dal po­lo­vi­cu a nás­led­ne dňa  21.11.  2001
na zá­kla­de zmlu­vy o pre­vo­de ob­chod­ných po­die­lov na inú oso­bu od­pre­dal aj zvyš­nú časť
svoj­ho ob­chod­né­ho po­die­lu spo­loč­nos­ti U. na­do­bú­da­te­ľo­vi Mgr. M. Š., nar. XY, tr­va­le by­tom

N., nás­led­ne na zá­kla­de ob­vi­ne­ným vy­sta­ve­né­ho spl­no­moc­ne­nia zo dňa 14.01.2002 Mgr. Art.

M. Š. za­dal prí­kaz na re­gis­trá­ciu pre­vo­du tých­to za­kni­ho­va­ných cen­ných pa­pie­rov v Stre­dis­ku
cen­ných pa­pie­rov SR, a.s., Ul. 29 augus­ta 1/A, Bra­tis­la­va, expo­zi­tú­ra T., kto­ré stre­dis­ko tie­to
cen­né pa­pie­re dňa 17.01. 2002 pre­vie­dlo na na­do­bú­da­te­ľa Mgr. Art. M. Š., čím ob­vi­ne­ný
nak­la­dal  s cen­ný­mi  pa­pier­mi  ako  s ve­cou  vlas­tnou  v ča­se,  keď  ne­bol  ko­na­te­ľom

ani spo­loč­ní­kom spo­loč­nos­ti U., obo­ha­til svoj­ho syna Mgr. Art. M. Š. a spô­so­bil spo­loč­nos­ti

U.U., , IČO: XY, ško­du naj­me­nej vo vý­ške 340 000,- Sk.

Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že to­tož­nosť skut­ku a je­ho pod­sta­ta v pre­jed­ná­va­nej ve­ci,
aj pri zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie z tres­tné­ho či­nu pod­vo­du na trest­ný čin spre­ne­ve­ry, bo­la
za­cho­va­ná. Z toh­to hľa­dis­ka by pre­to uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia z 12. ja­nuá­ra  2006
eo ip­so (sa­mo o se­be) bo­lo spô­so­bi­lé pre­ru­šiť ply­nu­tie preml­ča­cej do­by a spô­so­biť ply­nu­tie
no­vej (§ 87 ods. 4 Tr. zák.). Ne­mož­no však pre­hliad­nuť fakt, že to­to uz­ne­se­nie bo­lo nás­led­ne
v sťaž­nos­tnom ko­na­ní zru­še­né, te­da sa naň hľa­dí, ako by ne­bo­lo vy­da­né. Neexis­tu­jú­ce, nu­lit­né
roz­hod­nu­tie to­tiž nes­pô­so­bu­je práv­ne účin­ky, kto­ré mu inak zá­kon priz­ná­va, a to aj ke­by ma­lo
byť ih­neď vy­ko­na­teľ­né, ako je to v prí­pa­de uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia (sťaž­nos­ti po­da­nej
pro­ti  ta­ké­mu­to  roz­hod­nu­tiu  zá­kon  nep­riz­ná­va  od­klad­ný  úči­nok).  Opač­ný  pos­tup  by  bol
v roz­po­re s prin­cí­pom práv­nej is­to­ty ako jed­né­ho zo zá­klad­ných at­ri­bú­tov práv­ne­ho štá­tu.

In  mar­gi­ne  do­vo­la­cí  súd  pri­po­mí­na,  že  pod­sta­tou  in­šti­tú­tu  preml­ča­nia  tres­tné­ho
stí­ha­nia  je  zá­nik  tres­tnej  zod­po­ved­nos­ti  pá­cha­te­ľa  tres­tné­ho  či­nu  po  up­ly­nu­tí  zá­ko­nom
sta­no­ve­nej do­by, kto­rá sa rôz­ni pod­ľa zá­važ­nos­ti tres­tnej čin­nos­ti. Dô­vo­dy za­ve­de­nia toh­to
in­šti­tú­tu sú pre­dov­šet­kým prak­tic­ké a do ur­či­tej mie­ry sú­vi­sia aj s chá­pa­ním tres­tné­ho prá­va
ako  ul­ti­ma  ra­tio (kraj­ný  pros­trie­dok  náp­ra­vy  pá­cha­te­ľa).  Ich  vý­cho­dis­ko­vým  bo­dom

je my­šlien­ka, že pos­tu­pom ča­su za­ni­ká pot­re­ba tres­tnop­ráv­nej reak­cie štá­tu na proti­práv­ne
ko­na­nie  či  už  z hľa­dis­ka  ge­ne­rál­nej  pre­ven­cie (trest­ný  čin  sa  pos­tup­ne  vy­trá­ca

zo spo­lo­čen­ské­ho po­ve­do­mia, zni­žu­jú sa až za­ni­ka­jú je­ho škod­li­vé nás­led­ky, spo­loč­nosť
sa dos­tá­va do „nor­má­lu“) i in­di­vi­duál­nej pre­ven­cie (po­kiaľ pá­cha­teľ ne­pok­ra­ču­je v tres­tnej
čin­nos­ti,  mož­no  u ne­ho  pred­pok­la­dať  as­poň  čias­toč­nú  náp­ra­vu).  Po­zi­tí­vom  in­šti­tú­tu
preml­ča­nia  je  aj  mo­ti­vá­cia  or­gá­nov  čin­ných  v tres­tnom  ko­na­ní  k pro­ces­nej  ak­ti­vi­te
a efek­tív­ne­mu  vy­ko­ná­va­niu  úko­nov,  čo  pris­pie­va  k od­stra­ňo­va­niu  prie­ťa­hov  v tres­tnom
ko­na­ní.

Na dru­hej stra­ne vy­ko­ná­va­nie bez­ob­saž­ných, for­mál­nych úko­nov, kto­rý­mi sa or­gá­ny
čin­né v tres­tnom ko­na­ní sna­žia pre­dísť preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia nap­rík­lad vzná­ša­ním
ob­vi­ne­ní bez to­ho, aby bo­li napl­ne­né zá­kon­né dô­vo­dy (pre­dov­šet­kým za­bez­pe­če­ný dos­ta­tok
dô­ka­zov a pod­kla­dov pre vy­da­nie ta­ké­ho­to uz­ne­se­nia), je tre­ba po­va­žo­vať za ob­chá­dzanie

zá­ko­na    (ko­na­nie  in  frau­dem  le­gis).  Z hľa­dis­ka  cie­ľa  zá­kon­nej  úp­ra­vy  ta­ké­to  úko­ny

nie sú žia­du­ce.

V pre­jed­ná­va­nej ve­ci bo­lo uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia z 12. ja­nuá­ra 2006 zru­še­né
prá­ve z dô­vo­du, že ne­bol za­bez­pe­če­ný dos­ta­tok dô­ka­zov na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia vo­či JUDr.

M. Š. a bo­li po­ru­še­né us­ta­no­ve­nia  §  2 ods.  10 a ods.  12 Tr. por. Ab­sen­cia re­le­van­tné­ho
pod­kla­du pre roz­hod­nu­tie bo­la evi­den­tná aj z ča­so­vé­ho od­stu­pu me­dzi obo­ma uz­ne­se­nia­mi
o vzne­se­ní  ob­vi­ne­nia (po  od­strá­ne­ní  ne­dos­tat­kov  bo­lo  vy­da­né  až 6.  ok­tób­ra 2008)

a v ne­pos­led­nom ra­de aj zme­nou práv­nej kva­li­fi­ká­cie, pre­to je pot­reb­né to­to roz­hod­nu­tie po­va­žo­vať len za for­mál­ne a úče­lo­vé, ume­lo konštruu­jú­ce dô­vod na pre­ru­še­nie preml­ča­cej do­by. V tom­to prí­pa­de pre­to nep­ri­chá­dza­lo do úva­hy ani pre­hod­no­co­va­nie práv­ne­ho ná­zo­ru čer­pa­jú­ce­ho z čes­kej ju­di­ka­tú­ry, pod­ľa kto­ré­ho uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, kto­ré bo­lo zru­še­né len pre for­mál­ne ne­dos­tat­ky, po­kiaľ bo­lo nás­led­ne nah­ra­de­né no­vým, má účin­ky spo­čí­va­jú­ce v pre­ru­še­ní preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia.

Mož­no pre­to kon­šta­to­vať, že ak op­ráv­ne­ný or­gán na pod­kla­de sťaž­nos­ti zru­ší uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, pôj­de z hľa­dis­ka pro­ces­no-práv­ne­ho už o neexis­tu­jú­ce uz­ne­se­nie,  kto­ré  na­ďa­lej  ne­má  a ani  ne­mô­že  mať  žiad­ne  práv­ne  účin­ky.  V ta­kom prí­pa­de je pot­reb­né vy­chá­dzať z to­ho, že preml­ča­cia le­ho­ta ply­nu­la bez pre­ru­še­nia, ako­by k vy­da­niu uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia nik­dy ne­bo­lo doš­lo. Na­vy­še je pot­reb­né uviesť, že v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ne­bo­lo zru­še­né pre­to, že  by  bo­lo  za­ťa­že­né  for­mál­ny­mi  ne­dos­tat­ka­mi,  ale  vý­luč­ne  pre  ne­dos­ta­tok  dô­ka­zov na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia vo­či JUDr. M. Š., t. j. z ma­te­riál­nych dô­vo­dov.

Z uve­de­né­ho  mož­no  uza­vrieť,  že  k preml­ča­niu  tres­tné­ho  stí­ha­nia  v tres­tnej  ve­ci
ob­vi­ne­né­ho  JUDr.  M.  Š.  doš­lo  dňom  14.  ja­nuá­ra  2007  bez  je­ho  pre­ru­še­nia  uz­ne­se­ním
o vzne­se­ní  ob­vi­ne­nia  zo  dňa  12.  ja­nuá­ra  2006,  kto­ré  je  pot­reb­né  po­va­žo­vať  za  nu­lit­né
z hľa­dis­ka  je­ho  účin­kov  na  pre­ru­še­nie  preml­ča­nia  tres­tné­ho  stí­ha­nia.  V po­su­dzo­va­nom
prí­pa­de ne­bo­la spl­ne­ná ani zá­kon­ná pod­mien­ka uve­de­ná v § 87 ods. 3 písm. b/ Tr. zák., t. j.
ob­vi­ne­ný nes­pá­chal v preml­ča­cej do­be úmy­sel­ný trest­ný čin, pre­to ok­res­ný súd pos­tu­po­va­lo
správ­ne a v sú­la­de so zá­ko­nom, keď tres­tné stí­ha­nie vo­či ob­vi­ne­né­mu pre preml­ča­nie za­sta­vil.