Porušenie práva na obhajobu použitím miernejšej právnej kvalifikácie skutku

Práv­ne ve­ty:

I. Práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku vy­me­dze­né­ho v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia mu­sí zod­po­ve­dať vý­kla­du prá­va v je­ho štan­dar­doch tak, aby ne­bo­lo mož­né ob­vi­ne­né­ho zne­vý­hod­niť.

II. Pou­ži­tie nes­práv­nej (mier­nej­šej) práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku mô­že ob­vi­ne­né­ho uk­rá­tiť o prá­vo na ob­ha­jo­bu a to naj­mä po­kiaľ ide o po­vin­nú ob­ha­jo­bu.

III. Nie je roz­ho­du­jú­ce ob­sa­ho­vé vy­me­dzenie skut­ku a je­ho práv­na kva­li­fi­ká­cia us­tá­le­ná po­lí­ciou. Je nep­ri­ja­teľ­né to­le­ro­vať nes­práv­nu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku, naj­mä v prí­pa­de, ak po­li­cajt po­sú­di sku­tok mier­nej­šie ako by mal byť správ­ne po­sú­de­ný. V ta­kých­to prí­pa­doch to­tiž po­li­cajt za­vá­dza ob­vi­ne­né­ho, čím po­ru­šu­je je­ho prá­vo na ob­ha­jo­bu.

PRÍPAD ZA­CHAR A ČiER­Ny v. SLO­VENSKÁ RE­PUB­LI­KA

(Sťaž­nos­ti C: 29376/12 a 29384/12)

ROZ­SU­DOK

ŠTRAS­BURG 2l.júl 2015

Ten­to roz­su­dok na­do­bud­ne prá­vop­lat­nosť za pod­mie­nok sta­no­ve­ných v člán­ku 44 ods. 2 Do­ho­vo­ru. Mô­že byť pred­me­tom re­dak­čných úp­rav.

SKUT­KOVÝ STAV

I. OKOL­NOS­TI PRÍPA­DU

6.   Sťä­žo­va­te­lia sa na­ro­di­li v ro­koch 1989 a 1984. V sú­čas­nos­ti
vy­ko­ná­va­jú trest od­ňa­tia slo­bo­dy v Ústa­ve na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy
v Dub­ni­ci nad Vá­hom a v Ústa­ve na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy
v Hrn­čia­rov­ciach nad Par­nou.

A. Za­ča­tie ko­na­nia

7.         Dňa 4. augus­ta 2009 bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie pre po­doz­re­nie z ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov a pre­kiir­zo­rov v zmys­le § 172 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na (zá­kon č. 300/2005 Z. z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov - ďa­lej len „TZ"), te­da zlo­čin, z kto­ré­ho bo­li nes­kôr ob­vi­ne­ní sťä­žo­va­te­lia. Trest­ný čin bol po­va­žo­va­ný za zlo­čin, za kto­rý sa uk­la­dal trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní od šty­roch do de­sia­tich ro­kov a kto­rý ne­vy­ža­do­val po­vin­nú práv­nu po­moc.

8.         Dňa 4. no­vem­bra 2009 bol vy­da­ný prí­kaz na pre­hliad­ku iných pries­to­rov a po­zem­kov, kto­ré sa na­chá­dza­li v prie­my­sel­nom ob­jek­te a kto­ré si sťä­žo­va­te­lia pre­na­jí­ma­li a vy­uží­va­li ako hu­dob­né štú­dio.

9.         Dňa 7. no­vem­bra 2009 o 18.10 hod. bol prí­kaz do­ru­če­ný dru­hé­mu sťa­žo­va­te­ľo­vi na­chá­dza­jú­ce­mu sa v pries­to­roch. Po­lí­cia vy­ko­na­la pre­hliad­ku v ča­se od 18.30 hod. do 19.40 hod.

Pod­ľa zá­pis­ni­ce o pre­hliad­ke po­lí­cia za­is­ti­la dve di­gi­tál­ne vá­hy, rôz­ne ná­či­nie pou­ží­va­né na kon­zu­má­ciu a ba­le­nie omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok a ma­te­riál nes­kôr iden­ti­fi­ko­va­ný ako 11,724 gra­mov ko­no­pe.

Prí­tom­ný ne­bol žia­den ob­haj­ca sťa­žo­va­te­ľov, ani ad­vo­kát iné­ho z dot­knu­tých účas­tní­kov ko­na­nia.

10.         V pries­to­roch po­lí­cia naš­la aj pr­vé­ho sťa­žo­va­te­ľa a šty­ri ďal­šie oso­by.

11.         O 18.40 hod. bo­li sťä­žo­va­te­lia pred­ve­de­ní na po­li­caj­nú sta­ni­cu, kde bo­lo roz­hod­nu­té o ich za­dr­ža­ní a nás­led­ne bo­li po­lí­ciou vy­po­ču­tí v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní po­doz­ri­vých. Pr­vý sťa­žo­va­teľ bol tak­to za­dr­ža­ný o 21.15 hod. to­ho is­té­ho dňa, za­tiaľ čo dru­hý sťa­žo­va­teľ bol za­dr­ža­ný o 1.10 hod. nas­le­du­jú­ce­ho dňa.

V me­ne sťa­žo­va­te­ľov ne­bol prí­tom­ný žiad­ny ad­vo­kát.

12.         Vý­sluch pr­vé­ho sťa­žo­va­te­ľa sa ko­nal v ča­se od 21.30 hod. do 22.45 hod. to­ho is­té­ho dňa a vý­sluch dru­hé­ho sťa­žo­va­te­ľa v ča­se od 1.10 hod. do 2.00 hod. nas­le­du­jú­ce­ho dňa.

13.  Vý­po­ve­de sťa­žo­va­te­ľov uro­be­né na po­lí­cii bo­li za­pí­sa­né do pred­tla­če­ných for­mu­lá­rov, v re­le­van­tnej čas­ti kto­rých bo­lo in­ter alia vy­pl­ne­né, že sťä­žo­va­te­lia sú po­doz­ri­ví z ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných

a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov a pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 171 ods. 1 a 2 TZ.

Na pr­vej stra­ne for­mu­lá­rov bol pred­tla­če­ný text, v kto­rom sa mier alia uvá­dza­lo, že vy­po­čú­va­ná oso­ba má prá­vo od­oprieť vý­po­veď a prá­vo zvo­liť si ob­haj­cu. Tá­to stra­na, rov­na­ko ako nas­le­du­jú­ce stra­ny bo­li sťa­žo­va­teľ­mi pod­pí­sa­né.

Sťa­žo­va­te­lia vy­po­ve­da­li bez prí­tom­nos­ti ob­haj­cu a pre­pis vý­po­ve­di neob­sa­hu­je žiad­nu zmien­ku o práv­nom za­stú­pe­ní.

14.  Pr­vý sťa­žo­va­teľ vo svo­jej vý­po­ve­di opí­sal svo­je pô­so­be­nie s dru­hým sťa­žo­va­te­ľom, tý­ka­jú­ce sa pre­da­ja ma­ri­hua­ny, kto­rú dru­hý sťa­žo­va­teľ na­kú­pil, tre­tím oso­bám a de­le­nie si zis­ku. Ozna­čil ako svo­jich zá­kaz­ní­kov päť fy­zic­kých osôb a po­pí­sal spô­sob, akým im pre­dá­val dro­gu a ako nak­la­dal so zis­kom.

15.           Vý­po­veď dru­hé­ho sťa­žo­va­te­ľa sa nies­la v rov­na­kom du­chu stým roz­die­lom, že ozna­čil ako svo­jich zá­kaz­ní­kov tri fy­zic­ké oso­by a do­dal, že ma­ri­hua­nu faj­či­li všet­ci prí­tom­ní v dot­knu­tých ne­by­to­vých pries­to­roch pred prí­cho­dom po­lí­cie.

16.           Prib­liž­ne vtom is­tom ča­se po­lí­cia vy­po­ču­la ako sved­kov aj ďal­šie šty­ri oso­by, kto­ré bo­li náj­de­né v pries­to­roch. Pri vý­slu­chu ne­bol prí­tom­ný žiad­ny ob­haj­ca sťa­žo­va­te­ľov ale­bo tých­to šty­roch osôb. Dve z tých­to osôb, A. a B., vo vý­po­ve­diach us­ved­čo­va­li sťa­žo­va­te­ľov.

B. Ob­vi­ne­nie, vza­tie do väz­by a príp­rav­né ko­na­nie

17.           Dňa 8. no­vem­bra 2009 bo­li sťa­žo­va­te­lia ob­vi­ne­ní z ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi v spolu­pá­cha­teľ­stve pod­ľa § 20 ods. 1 a § 172 ods. 1 písm. c) a d) TZ. Zna­ky tres­tné­ho či­nu bo­li rov­na­ké ako zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, vo vzťa­hu ku kto­ré­mu bo­lo pred­tým za­ča­té vy­šet­ro­va­nie (poz­ri vy­ššie od­sek 7)

18.           Uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia sa opie­ra­lo o vý­sled­ky tzv. pred­bež­né­ho skú­ma­nia za­is­te­né­ho ma­te­riá­lu (poz­ri vy­ššie od­sek 9) a po­li­caj­né vý­slu­chy sťa­žo­va­te­ľov a šty­roch ďal­ších vy­po­ču­tých osôb. Bo­lo uve­de­né, že sťa­žo­va­te­lia vy­ko­ná­va­li proti­práv­nu čin­nosť „od za­čiat­ku le­ta 2009 do­te­raz", a že po­čet ich od­be­ra­te­ľov do­po­siaľ ne­bol zis­te­ný.

19.           Po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pro­ti sťa­žo­va­te­ľom bo­li tí­to po­lí­ciou opä­tov­ne vy­po­ču­tí, ten­to­raz v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­ných.

20.           Ani je­den zo sťa­žo­va­te­ľov ne­bol za­srii­pe­ný ob­haj­com, [ch vý­po­ve­de bo­li za­zna­me­na­né do pred­tla­če­né­ho for­mu­lá­ra, kto­rý ob­sa­hu­je pred­tla­če­ný text in­ter alia o tom, že vy­po­čú­va­ná oso­ba má prá­vo od­oprieť vý­po­veď a prá­vo zvo­liť si ob­haj­cu. Tá­to stra­na, rov­na­ko ako všet­ky os­tat­né stra­ny do­ku­men­tov bo­li sťa­žo­va­teľ­mi pod­pí­sa­né.

21.           Pod­ľa pre­pi­su vý­po­ve­de pr­vý' sťa­žo­va­teľ uvie­dol, že sa vzdá­va prá­va na na­hliad­nu­tie do  spi­su a prá­va na po­da­nie sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu

o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Ďalej sa vo všeo­bec­nos­tí priz­nal a pri­pus­til, že dô­ka­zy, na kto­rých sa za­kla­dá ob­vi­ne­nie pro­ti ne­mu, sú prav­di­vé. Tiež vy­hlá­sil, že si ne­že­lá zvo­liť si ob­haj­cu; že dro­gu pre­dá­val, pre­to­že bol ne­za­mes­tna­ný; že svo­je ko­na­nie ľu­tu­je, a že v prí­pa­de po­ne­chania na slo­bo­de pres­ta­ne pre­dá­vať dro­gu a ob­me­dzí jej uží­va­nie.

22.    Čo sa tý­ka dru­hé­ho sťa­žo­va­te­ľa, pod­ľa pre­pi­su vý­po­ve­de uvie­dol, že
sa vzdá­va prá­va na po­da­nie sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia,
a že pl­ne zotr­vá­va na svo­jich pred­chá­dza­jú­cich vý­po­ve­diach (poz­ri vy­ššie
od­sek 15). Ďalej sa vo všeo­bec­nos­ti priz­nal, pri­čom pri­pus­til, že skut­ko­vé
okol­nos­ti, na kto­rých sa za­kla­dá ob­vi­ne­nie pro­ti ne­mu, sú prav­di­vé
a vy­jad­ril ľú­tosť.

Tak­tiež uvie­dol, že si nep­ra­je zvo­liť si ob­haj­cu; že dro­gu pre­dá­val, pre­to­že stra­til prá­cu; že chce spolu­pra­co­vať s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní; že neuj­de, a že je prip­ra­ve­ný uza­vrieť do­ho­du o vi­ne a tres­te.

23.          Dňa 9. no­vem­bra 2010 bo­li sťa­žo­va­te­lia pred­ve­de­ní pred sud­cu Ok­res­né­ho sú­du Mar­tin za úče­lom vý­slu­chu v sú­vis­los­ti s návr­hom pro­ku­rá­to­ra na ich vza­tie do väz­by.

24.          Pod­ľa zá­pis­níc z tých­to vý­slu­chov oba­ja sťa­žo­va­te­lia vy­hlá­si­li, že si nez­vo­li­li ob­haj­cu, ani si ho ne­že­la­jú us­ta­no­viť.

Ok­rem to­ho dru­hý sťa­žo­va­teľ uvie­dol, že s ob­cho­do­va­ním s dro­ga­mi za­čal v le­te to­ho is­té­ho ro­ku, a že dro­gy náj­de­né v pries­to­roch pat­ri­li je­mu a pr­vé­mu sťa­žo­va­te­ľo­vi. Vy­jad­ril sa, že ľu­tu­je svo­ju chy­bu a je prip­ra­ve­ný spolu­pra­co­vať s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní.

Pr­vý sťa­žo­va­teľ za­se pri­pus­til, že ma­li ta­ké množ­stvo ma­ri­hua­ny, aké po­lí­cia za­is­ti­la. Ob­cho­do­val s ňou od ap­rí­la 2009, pri­čom bral od dra­hé­ho sťa­žo­va­te­ľa prie­mer­ne de­sať vre­cú­šok kaž­dé tri dni a pre­dá­val ich so zis­kom prib­liž­ne 15 - 20 eur kaž­dé tri dni.

25.          Na zá­ver svo­jich vý­slu­chov 9. no­vem­bra 2009 bo­li sťa­žo­va­te­lia vza­tí do väz­by z dô­vo­du, že v prí­pa­de po­ne­chania na slo­bo­de by moh­li pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti v zmys­le § 71 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku (zá­kon č. 401/2005 Z. z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov - ďa­lej len „TP"). Na zá­kla­de sťaž­nos­ti po­da­nej dru­hým sťa­žo­va­te­ľom bo­lo uz­ne­se­nie o je­ho vza­tí do väz­by 24. no­vem­bra 2009 potvr­de­né Kraj­ským sú­dom v Ži­li­ne.

26.          Z dô­vo­du vza­tia sťa­žo­va­te­ľov do väz­by vznik­la pre nich po­vin­nosť byť za­stú­pe­ný ob­haj­com pod­ľa § 37 ods. 1 písm. a) TP.

27.          Dňa 11. no­vem­bra 2009 mat­ky sťa­žo­va­te­ľov spl­no­moc­ni­li ad­vo­ká­ta, aby ich v ko­na­ní za­stu­po­val. Sťa­žo­va­te­lia to­to spl­no­moc­ne­nie potvr­di­li 13. no­vem­bra 2009.

28.          Dňa 2. de­cem­bra 2009 ob­haj­ca sťa­žo­va­te­ľov na­hlia­dol do vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su.

29.          Dňa 9. de­cem­bra 2009 po­lí­cia sťa­žo­va­te­ľov opäť vy­po­ču­la. Za účas­ti svoj­ho ob­haj­cu uvied­li, že si že­la­jú vy­užiť svo­je prá­vo ne­vy­po­ve­dať.

Na­priek to­mu však pr­vý sťa­žo­va­teľ do­dal, že pri vý­po­ve­diach 8. a 9. no­vem­bra 2009, po­čas kto­rých sa priz­nal a vy­jad­ril ľú­tosť, už uvie­dol všet­ko, čo po­va­žo­val za pot­reb­né. Po­dob­ne dru­hý sťa­žo­va­teľ od­ká­zal na svo­je priz­na­nie z 8. no­vem­bra 2009 a kon­šta­to­val, že ho uro­bil bez aké­ho­koľ­vek nát­la­ku, a že ne­bol pod vply­vom psy­chot­rop­ných lá­tok.

30.          Dňa 22. de­cem­bra 2009 po­lí­cia vy­po­ču­la A., B. a osem ďal­ších sved­kov za prí­tom­nos­ti ob­haj­cu sťa­žo­va­te­ľov. Vý­po­ve­de A. a B., rov­na­ko ako vý­po­ve­de C. a D., mož­no po­va­žo­vať za us­ved­ču­jú­ce sťa­žo­va­te­ľov.

31.          Dňa 27. ja­nuá­ra 2010 mat­ka pr­vé­ho sťa­žo­va­te­ľa spl­no­moc­ni­la no­vé­ho ad­vo­ká­ta na za­stu­po­va­nie toh­to sťa­žo­va­te­ľa v ko­na­ní. Pr­vý sťa­žo­va­teľ po­tom vy­po­ve­dal pl­nú moc svoj­mu pr­vé­mu ob­haj­co­vi. Otec dru­hé­ho sťa­žo­va­te­ľa spl­no­moc­nil to­ho is­té­ho ad­vo­ká­ta na za­stu­po­va­nie je­ho syna 12. feb­ruára 2010.

32.          Me­dzi­ča­som, lis­ta­mi z 29. ja­nuá­ra a 16. feb­ruára 2010 vy­šet­ro­va­teľ pros­tred­níc­tvom no­vé­ho ob­haj­cu sťa­žo­va­te­ľom ozná­mil, že na zá­kla­de sku­toč­nos­tí zis­te­ných v prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia oh­ľa­dom spô­so­bu spá­chania tres­tné­ho či­nu do­chá­dza k zme­ne tres­tno-práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku, pre kto­rý bo­lo sťa­žo­va­te­ľom vzne­se­né ob­vi­ne­nie a ten­to bu­de po­su­dzo­va­ný pod­ľa kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty toh­to is­té­ho tres­tné­ho či­nu, a to § 172 ods. 2 písm. c) TZ. To­to us­ta­no­ve­nie sa ap­li­ko­va­lo v prí­pa­doch, keď bol trest­ný čin spá­cha­ný „zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia". Za ten­to trest­ný čin spá­cha­ný kva­li­fi­ko­va­nou for­mou sa uk­la­dá trest od­ňa­tia slo­bo­dy na de­sať až pät­násť ro­kov a ako ta­ký ten­to trest­ný čin pred­sta­vu­je obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin, čo zna­me­ná, že pod­ľa í; 37 ods. 1 písm. c) TP je pri ňom po­vin­né práv­ne za­stú­pe­nie.

33.          V dňoch 16. a 23. feb­ruára a 5. mar­ca 2010 po­lí­cia vy­po­ču­la ďal­ších pia­tich sved­kov v prí­tom­nos­ti ob­haj­cu sťa­žo­va­te­ľov. Spo­me­dzi ich vý­po­ve­dí mož­no vý­po­veď is­té­ho E. po­va­žo­vať za us­ved­ču­jú­cu pr­vé­ho sťa­žo­va­te­ľa.

34.          Dňa 8. mar­ca 2010 vy­šet­ro­va­teľ­ka ozná­mi­la ob­haj­co­vi sťa­žo­va­te­ľov, že za­mie­ta je­ho návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia kon­fron­tá­cia­mi me­dzi pr­vým sťa­žo­va­te­ľom a sved­ka­mi A. až E. Bo­la to­ho ná­zo­ru, že vo vý­po­ve­diach sťa­žo­va­te­ľov a ozna­če­ných sved­kov ne­bo­li v zá­važ­ných okol­nos­tiach žiad­ne roz­po­ry. Od­vo­la­la sa na § 138 písm. b) aj) TZ, kto­rý sta­no­vo­val, že za trest­ný čin spá­cha­ný „zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia"' sa po­va­žu­je pá­chanie tres­tné­ho či­nu „po dl­hší čas" ale­bo je­ho spá­chanie „na via­ce­rých oso­bách". Po­jem „na via­ce­rých oso­bách" bol za­se de­fi­no­va­ný v us­ta­no­ve­ní § 127 ods. 12 TZ ako naj­me­nej na troch oso­bách. Vy­šet­ro­va­teľ­ka kon­šta­to­va­la, že z vý­po­ve­dí sťa­žo­va­te­ľov, ako aj dot­knu­tých sved­kov vy­plý­va, že trest­ný čin bol pá­cha­ný naj­me­nej po do­bu pia­tich me­sia­cov a bol spá­cha­ný na via­ce­rých oso­bách.

35.          Dňa 22. mar­ca 2010 ob­haj­ca sťa­žo­va­te­ľov spo­lu s pr­vým sťa­žo­va­te­ľom na­hliad­li do vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su.

36.           Dňa 29. mar­ca 2010 ob­haj­ca sťa­žo­va­te­ľov v ich me­ne navr­hol za­čať ko­na­nie o do­ho­de o vi­ne a tres­te. Vo svo­jom návr­hu sa od­vo­lal na pô­vod­né ob­vi­ne­nie, roz­hod­nu­tie o zme­ne tres­tno-práv­nej kva­li­fi­ká­cie na zá­važ­nej­šiu for­mu toh­to ob­vi­ne­nia a na priz­na­nia sťa­žo­va­te­ľov po­čas ich vý­slu­chov na po­lí­cii. Ďalej bo­lo uve­de­né, že sťa­žo­va­te­lia si sú pl­ne ve­do­mí nes­práv­nos­ti svoj­ho ko­na­nia a to­to ľu­tu­jú.

37.           Dňa 27. ap­rí­la 2010 sa sťa­žo­va­te­lia stret­li s pro­ku­rá­to­rom za úče­lom ro­ko­va­nia o do­ho­de o vi­ne a tres­te. Na za­čiat­ku stret­nu­tia však uvied­li, že po po­ra­de so svo­jim ob­haj­com si už viac ne­že­la­jú ko­nať v tej­to ve­ci.

C. Súd­ne ko­na­nie

38.    Dňa 4. má­ja 2010 bo­la na ok­res­nom sú­de na sťa­žo­va­te­ľov po­da­ná
ob­ža­lo­ba pre kva­li­fi­ko­va­nú for­mu tres­tné­ho či­nu.

Ob­ža­lo­ba sa za­kla­da­la na vý­po­ve­diach sťa­žo­va­te­ľov uro­be­ných 7., 8. a 9. no­vem­bra 2009, vý­sled­koch pre­hliad­ky zo 7. no­vem­bra 2009, zna­lec­kom skú­ma­ní ma­te­riá­lu za­is­te­né­ho po­čas pre­hliad­ky a vý­po­ve­diach pia­tich sved­kov vrá­ta­ne A. až E, a to bez uve­de­nia dá­tu­mov, ke­dy bo­li tie­to vý­po­ve­de uro­be­né. Uvá­dza­lo sa v nej tiež, že oba­ja sťa­žo­va­te­lia bo­li pred­tým od­sú­de­ní: pr­vý sťa­žo­va­teľ za lú­pež, za kton'i bol od­sú­de­ný na trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní päť me­sia­cov, kto­rý bol pod­mie­neč­ne od­lo­že­ný na do­bu jed­né­ho ro­ka a dru­hý sťa­žo­va­te­ľa za pod­vod, za kto­rý mu bol ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní dvoch ro­kov, kto­rý bol pod­mie­neč­ne od­lo­že­ný na do­bu dvoch ro­kov.

39.           Ok­res­ný súd us­ku­toč­nil hlav­né po­jed­ná­va­nie vo ve­ci v dňoch 17. augus­ta, 31. augus­ta, 19. ok­tób­ra a 23. no­vem­bra 2010.

40.           Dňa 7. de­cem­bra 2010 súd uz­nal sťa­žo­va­te­ľov za vin­ných a od­sú­dil ich na tres­ty od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní šies­tich ro­kov a osem me­sia­cov.

Uvie­dol, že sťa­žo­va­te­lia pred sú­dom vy­hlá­si­li, že sú ne­vin­ní, tvr­diac, že dro­gu iba kon­zu­mo­va­li, no nep­re­dá­va­li ju. Po­kiaľ ide o roz­po­ry v tej­to ich ver­zii a vo ver­zii, kto­rú uvied­li vo vý­po­ve­diach v príp­rav­nom ko­na­ní zo 7., 8. a 9. no­vem­bra 2009, sťa­žo­va­te­lia pred sú­dom uvied­li, že vý­slu­chy v príp­rav­nom ko­na­ní bo­li us­ku­toč­ne­né ma­ni­pu­lu­jú­cim spô­so­bom a po­lí­cia ich k nim pri­nú­ti­la tým, že im sľú­bi­la, že ne­bu­dú vza­tí do väz­by. Dru­hý sťa­žo­va­teľ ok­rem to­ho dopl­nil, že pri po­čia­toč­nom vy­po­čú­va­ní bol stá­le pod vply­vom ma­ri­hua­ny, kto­rú pred­tým faj­čil.

Ok­res­ný súd ďa­lej uvie­dol, že rov­na­ko päť sved­kov ob­ža­lo­by pred sú­dom zme­ni­lo svo­je vý­po­ve­de v po­rov­na­ní s vý­po­ve­ďa­mi us­ku­toč­ne­ný­mi v príp­rav­nom štá­diu, pri­čom pred sú­dom neu­vi­de­li žia­den dô­kaz sved­čia­ci pro­ti sťa­žo­va­te­ľom.

Vzhľa­dom na to, že sťa­žo­va­te­lia a tí­to sved­ko­via sa sna­ži­li vy­svet­liť zme­nu svo­jich vý­po­ve­dí tým, že v príp­rav­nom ko­na­ní na nich po­lí­cia vy­ví­ja­la nát­lak, ok­res­ný súd vy­po­čul dot­knu­tých prís­luš­ní­kov po­lí­cie a od­mie­tol tvr­de­nia.ako ne­pod­lo­že­né.

D. Od­vo­la­nie a do­vo­la­nie

41.           Sťa­žo­va­te­lia, rov­na­ko ako pro­ku­rá­tor, po­da­li od­vo­la­nie pro­ti roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du. Sťa­žo­va­te­lia nás­led­ne po­da­li aj do­vo­la­nie. Ich ar­gu­men­tač­nú lí­niu mož­no zhr­núť nas­le­dov­ne.

42.           Ok­rem už pred­lo­že­ných ar­gu­men­tov na­mie­ta­li, že zá­pis­ni­ca o pre­hliad­ke zo 7. no­vem­bra 2011 bo­la príl­iš všeo­bec­ná, naj­mä po­kiaľ ide o množ­stvo a ob­sah su­še­nej lát­ky, kto­rá bo­la za­is­te­ná.

Na­vy­še tvr­di­li, že po­čas vý­slu­chov 7. a 8. no­vem­bra 2009 ne­bo­li ná­le­ži­té pou­če­ní o svo­jich pro­ces­ných prá­vach vrá­ta­ne prá­va od­oprieť vý­po­veď a prá­va zvo­liť si ob­haj­cu. Ich pod­pi­sy na prís­luš­ných stra­nách for­mu­lá­rov, do kto­rých bo­li vý­po­ve­de za­zna­me­na­né, bo­li ire­le­van­tné, a to naj­mä pre­to, že v sa­mot­ných pre­pi­soch ich vý­po­ve­dí nie­je ani zmien­ka o tom, že by bo­li pou­če­ní o tých­to prá­vach.

Tie­to vý­po­ve­de te­da bo­li zís­ka­né v roz­po­re s prís­luš­ný­mi pro­ces­ný­mi nor­ma­mi. Keď­že bo­li pod­kla­dom pre roz­hod­nu­tia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia vo­či nim a o ich vza­tí do väz­by, ko­na­nie, kto­ré bo­lo pro­ti nim ve­de­né, bo­lo ne­zá­kon­né od sa­mot­né­ho po­čiat­ku.

Na­vy­še, ne­bo­li da­né re­le­van­tné dô­vo­dy - nap­rík­lad pod­stat­ný ob­rat v dô­kaz­nej si­tuá­cii - na zme­nu tres­tno-práv­nej kva­li­fi­ká­cie ob­vi­ne­nia, kto­ré pro­ti nim bo­lo vzne­se­né zo zlo­či­nu na obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin. Pod­ľa vy­jad­re­nia sťa­žo­va­te­ľov bo­lo te­da ob­vi­ne­nie pro­ti nim v sku­toč­nos­ti od po­čiat­ku obzvlášť zá­važ­ným zlo­či­nom, a te­da si vy­ža­do­va­lo po­vin­né práv­ne za­stú­pe­nie. Fakt, že o tej­to sku­toč­nos­ti ne­bo­li pri­me­ra­ne in­for­mo­va­ní v roz­ho­du­jú­cich po­čia­toč­ných štá­diách ko­na­nia, mal ka­tas­tro­fál­ny a nez­vrá­ti­teľ­ný do­pad na ich roz­hod­nu­tie o spô­so­be ob­ha­jo­by a prak­tic­ky pop­rel ich prá­vo na ob­ha­jo­bu. To sa uká­za­lo naj­mä pri tom, in­ter alia, že bo­li vza­tí do väz­by bez to­ho, aby im bo! us­ta­no­ve­ný ob­haj­ca.

Ok­rem to­ho bo­lo zma­ni­pu­lo­va­ných aj množ­stvo ďal­ších dô­ka­zov, kto­ré bo­li zís­ka­né v príp­rav­nom ko­na­ní, naj­mä vý­po­ve­de sved­kov. Súd ma! pre­to po­sú­diť iba dô­ka­zy zís­ka­né v rám­ci ko­na­nia pred sú­dom a ne­mal brať do úva­hy vý­po­ve­de sved­kov z príp­rav­né­ho ko­na­nia.

43.           Pro­ku­rá­tor na­pa­dol vý­rok o tres­te, vy­hlá­se­ný pr­vos­tup­ňo­vým sú­dom, a to z dô­vo­du, že ne­vi­del dô­vod na ulo­že­nie tres­tu pod dol­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by.

44.           Roz­sud­kom z 9. mar­ca 2011 kraj­ský súd zru­šil roz­su­dok zo 7. de­cem­bra 2010, dopl­nil skut­ko­vé zis­te­nia ok­res­né­ho sú­du oh­ľa­dom sprá­va­nia sa sťa­žo­va­te­ľov, kto­ré bo­lo zá­kla­dom tres­tné­ho či­nu, uz­nal ich za vin­ných z kva­li­fi­ko­va­nej for­my tres­tné­ho či­nu a od­sú­dil kaž­dé­ho z nich na trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní de­sia­tich ro­kov. Nás­led­ne, 10. no­vem­bra 2011 naj­vyš­ší súd od­mie­tol do­vo­la­nie sťa­žo­va­te­ľov. Re­le­van­tnú časť od­ôvod­ne­nia oboch sú­dov mož­no zhr­núť nas­le­dov­ne.

45.         Sú­dy pri­pus­ti­li, že bo­lo chy­bou ok­res­né­ho sú­du, že vzal do úva­hy vý­po­ve­de sťa­žo­va­te­ľov zo 7.  a 8.  no­vem­bra 2009, us­ku­toč­ne­né po­čas

príp­rav­né­ho ko­na­nia, keď bo­li vy­po­ču­tí v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní po­doz­ri­vých pred tým, ako bo­lo pro­ti nim vzne­se­né ob­vi­ne­nie. Tie­to vý­po­ve­de pre­to nep­red­sta­vo­va­li zá­kon­ný dô­kaz a ma­li byť spo­me­dzi dô­ka­zov vy­lú­če­né.

Vý­po­ve­de sťa­žo­va­te­ľov z 8. no­vem­bra 2009, v kto­rých po tom, ako už bo­li ob­vi­ne­ní, uro­bi­li všeo­bec­né priz­na­nia a ich ďal­šie vý­po­ve­de z 9. no­vem­bra 2009, kto­ré ob­sa­ho­va­li pod­rob­nej­šie priz­na­nia, však moh­li byť vza­té do úva­hy, rov­na­ko ako dô­ka­zy zís­ka­né od pia­tich sved­kov ob­ža­lo­by.

E. Ko­neč­né vnút­roš­tát­ne roz­hod­nu­tie

46.    Dna 9. ja­nuá­ra 2012 sťa­žo­va­teiia po­da­li na ús­tav­ný súd sťaž­nosť pod­ľa člán­ku 127 ús­ta­vy (ús­tav­ný zá­kon č. 460/1993 Z. z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov), pri­čom uvied­li v zá­sa­de rov­na­ké ar­gu­men­ty ako bo­li spo­mí­na­né vy­ššie a na­mie­ta­li, že bo­lo po­ru­še­né ich prá­vo na osob­nú slo­bo­du a prá­vo na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie.

47.           Dňa 15. feb­ruára 2012 ús­tav­ný súd sťaž­nosť od­mie­tol. V roz­sa­hu, v akom sme­ro­va­la pro­ti kraj­ské­mu a naj­vyš­šie­mu sú­du, ús­tav­ný súd sťaž­nosť od­mie­tol ako zjav­ne neo­pod­stat­ne­nú, roz­sia­hlo ci­tu­júc z na­pad­nu­tých roz­hod­nu­tí a sto­tož­niac sa s ni­mi. Ústav­ný súd kon­šta­to­val, že zvyš­ná časť sťaž­nos­ti nes­pa­dá do je­ho prá­vo­mo­ci.

Uz­ne­se­nie ús­tav­né­ho sú­du bo­lo sťa­žo­va­te­ľom do­ru­če­né 9. mar­ca 2012.

II. RE­LE­VANTNÉ VNÚTROŠTÁTNE PRÁVO A PRAX

48.    V roz­sud­ku z 5. sep­tem­bra 2011 vo ve­ci sp. zn. lTo/70/2011
(uvá­dza­nom tres­tnop­ráv­nym ko­lé­giom sú­du ako ju­di­kát č. Jtk 13/11),
Kraj­ský súd v Ži­li­ne roz­ho­dol, že práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku vy­me­dze­né­ho
v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia mu­sí zod­po­ve­dať kon­for­mné­mu vý­kla­du
prá­va v je­ho prin­ci­piál­nych štan­dar­doch tak, aby ne­bo­lo mož­né
zne­vý­hod­niť ob­vi­ne­né­ho. Pou­ži­tie nes­práv­nej (mier­nej­šej) práv­nej
kva­li­fi­ká­cie skut­ku by moh­lo uk­rá­tiť ob­vi­ne­né­ho o prá­vo na ob­ha­jo­bu.

Kraj­ský súd tiež uvie­dol, že pre úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia, naj­mä po­kiaľ ide o po­vin­nú ob­ha­jo­bu pod­ľa § 37 ods. 1 písm. c) TP, je roz­hod­né ob­sa­ho­vé vy­me­dzenie skut­ku v uz­ne­se­ní o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a to­mu zod­po­ve­da­jú­ca práv­na kva­li­fi­kác­ja.

Pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du nie je roz­ho­du­jú­ce ob­sa­ho­vé vy­me­dzenie
skut­ku a je­ho práv­na kva­li­fi­ká­cia us­tá­le­ná po­lí­ciou. Je nep­rí­pus­tné to­le­ro­vať
nes­práv­nu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku, naj­mä v prí­pa­de, ak po­li­cajt po­sú­di
sku­tok „mier­nej­šie", ako by mal byť správ­ne po­sú­de­ný. V ta­kých­to
prí­pa­doch to­tiž­to po­li­cajt ma­ni­pu­lač­ným spô­so­bom „za­vá­dza" ob­vi­ne­né­ho,
čím hru­bo po­ru­šu­je je­ho prá­vo na ob­ha­jo­bu.                       .

III. DO­KU­MEN­TY EURÓPSKEJ ÚNIE

49. Na úrov­ni Európ­skej únie sú pre roz­ho­du­jú­ce otáz­ky v tom­to prí­pa­de re­le­van­tné nas­le­du­jú­ce do­ku­men­ty: smer­ni­ca Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy 2012/13/EU z 22. má­ja 2012 o prá­ve na in­for­má­cie v tres­tnom ko­na­ní a smer­ni­ca Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy 2013/48/EU z 22. ok­tób­ra 2013 o prá­ve na prís­tup k ob­haj­co­vi v tres­tnom ko­na­ní a v ko­na­ní o európ­skom za­ty­ka­či a o prá­ve na in­fo­mio­va­nie tre­tej oso­by po poz­ba­ve­ní osob­nej slo­bo­dy a na ko­mu­ni­ká­ciu s tre­tí­mi oso­ba­mi a s kon­zu­lár­ny­mi úrad­mi po poz­ba­ve­ní osob­nej slo­bo­dy.

PRÁVO

i. spo­je­nie sťaž­nos­tí

50.   Súd uvá­dza, že obe po­su­dzo­va­né sťaž­nos­ti sa tý­ka­jú to­ho is­té­ho
ko­na­nia a roz­hod­nu­tí. Je pre­to vhod­né ich spo­jiť pod­ľa pra­vid­la 42 ods. 1
Ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku Sú­du.

II. NA­MIE­TANÉ PO­RUŠENIE ČLÁNKU 6 ODS. 1 a 3 DO­HO­VO­RU

51.   Sťa­žo­va­te­lia tvr­di­li, že tres­tné ko­na­nie pro­ti nim bo­lo v roz­po­re s ich
prá­va­mi pod­ľa člán­ku 6 ods. 3 písm. a), b), c) a d) Do­ho­vo­ru. Ich sťaž­nos­ti
ma­li byť po­sú­de­né pod­ľa spo­mí­na­ných us­ta­no­ve­ní a člán­ku 6 ods. 1
Do­ho­vo­ru, kto­ré spo­lu zne­jú nas­le­dov­ne:

„1. Kaž­dý má prá­vo na to, aby je­ho zá­le­ži­tosť bo­la spra­vod­li­vo, ... pre­jed­na­ná ... sú­dom .... kto­rý roz­hod­ne ... o op­ráv­ne­nos­ti aké­ho­koľ­vek tres­tné­ho ob­vi­ne­nia pro­ti ne­mu.

3.  Kaž­dý, kto je ob­vi­ne­ný z tres­tné­ho či­nu má tie­to mi­ni­mál­ne prá­va:

a)   byť bez meš­ka­nia a v ja­zy­ku, kto­ré­mu ro­zu­mie, pod­rob­ne oboz­ná­me­ný s po­va­hou a dô­vo­dom ob­vi­ne­nia pro­ti ne­mu:

b)       mať pri­me­ra­ný čas a mož­nos­ti na príp­ra­vu svo­jej ob­ha­jo­by;

c)   ob­ha­jo­vať sa osob­ne ale­bo s po­mo­cou ob­haj­cu pod­ľa vlas­tné­ho vý­be­ru, ale­bo po­kiaľ ne­má pros­tried­ky na za­pla­te­nie ob­haj­cu, aby sa mu pos­ky­tol bez­plat­ne, ak to zá­uj­my spra­vod­li­vos­ti vy­ža­du­jú;

d)       vy­slú­chať ale­bo dať vy­slú­chať sved­kov pro­ti se­be a do­siah­nuť pred­vo­la­nie a vý­sluch sved­kov vo svoj pros­pech za rov­na­kých pod­mie­nok, ako sved­kov pro­ti se­be.''

A.   Pri­ja­teľ­nosť

52.    Súd uvá­dza, že sťaž­nos­ti nie sú zjav­ne ne­pod­lo­že­né v zmys­le člán­ku
35 ods. 3 písm. a) Do­ho­vo­ru. Ďalej kon­šta­tu­je, že nie sú nep­ri­ja­teľ­né ani
z iných dô­vo­dov. Mu­sia byť te­da vy­hlá­se­né za pri­ja­teľ­né.

B.   Pod­sta­ta

/.   Vy­jad­re­nia strán a tre­tej stra­ny

53.          Sťa­zo­va­te­lia sa sťa­žo­va­li, že ne­bo­li bez meš­ka­nia oboz­ná­me­ní s po­va­hou a dô­vod­mi ob­vi­ne­ní pro­ti nim. Ne­bo­li da­né žiad­ne re­le­van­tné dô­vo­dy na po­čia­toč­né kva­li­fi­ko­va­nie ob­vi­ne­nia pro­ti nim ako zlo­či­nu, vo vzťa­hu ku kto­ré­mu ne­bo­lo po­vin­né práv­ne za­stú­pe­nie a nes­kor­šiu zme­nu je­ho tres­tno-práv­nej kva­li­fi­ká­cie na obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin, vo vzťa­hu ku kto­ré­mu bo­la po­vin­ná ob­ha­jo­ba. V po­čia­toč­ných štá­diách ko­na­nia ne­bo­li ná­le­ži­té pou­če­ní o svo­jich pro­ces­ných prá­vach. Ich vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia a vý­po­ve­de pia­tich sved­kov pro­ti nim, rov­na­ko ako zá­pis­ni­ca o pre­hliad­ke zo 7. no­vem­bra 2009, ma­li byť spo­me­dzi dô­ka­zov vy­lú­če­né. Za­ml­ča­ním sku­toč­nej po­va­hy ob­vi­ne­nia pro­ti nim na za­čiat­ku ko­na­nia ich štát­ne or­gá­ny poz­ba­vi­li prá­va adek­vát­ne pos­ta­viť svo­ju ob­ha­jo­bu. Na­po­kon sa sťa­žo­va­li, že ich od­sú­de­nie bo­lo svoj­voľ­né.

54.          V od­po­ve­di vlá­da uvied­la, že spra­vod­li­vosť ko­na­nia je pot­reb­né pres­kú­mať s od­ka­zom na ko­na­nie ako ce­lok. Žia­da­la od­lí­šiť ten­to prí­pad od prí­pa­du Leo­nid La­zár-en­ko pro­ti Uk­ra­ji­ne (č. 22313/04, 28. ok­tó­ber 2010), a to v tom, že v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de sťa­zo­va­te­lia uvied­li svo­je priz­na­nia opa­ko­va­ne, a to aj v prí­tom­nos­ti a za asis­ten­cie svo­jich ob­haj­cov. Ich priz­na­nia ne­bo­li je­di­ným dô­ka­zom pro­ti nim a bo­li potvr­de­né pre­hliad­kou zo 7. no­vem­bra 2009 a vý­po­ve­ďa­mi pia­tich sved­kov.

Ok­rem to­ho zdô­raz­ni­la, že vý­po­ve­de, kto­ré sťa­zo­va­te­lia uro­bi­li v ča­se,
keď bo­li vy­po­čú­va­ní iba v pos­ta­ve­ní po­doz­ri­vých, bo­li v ko­na­ní pred sú­dom
spo­me­dzi dô­ka­zov vy­lú­če­né.                                           "

Na­vy­še, vlá­da tvr­di­la, že sťa­zo­va­te­lia bo­li ná­le­ži­té a opa­ko­va­ne pou­če­ní o ich pro­ces­ných prá­vach vrá­ta­ne prá­va na práv­nu po­moc. Tvr­de­nie, že sťa­zo­va­te­lia si ne­bo­li ve­do­mí svo­jich pro­ces­ných práv, ne­bo­lo vzhľa­dom na ich skú­se­nosť s pred­chá­dza­jú­cim tres­tným stí­ha­ním a od­sú­de­ním hod­no­ver­né. Na za­čiat­ku sa z vlas­tnej vô­le a bez fy­zic­ké­ho ale­bo psy­chic­ké­ho nát­la­ku roz­hod­li, že ne­bu­dú za­stú­pe­ní práv­nym zá­stup­com. Práv­ne za­stú­pe­nie sa v ich prí­pa­de sta­lo po­vin­ným až v oka­mi­hu, keď bo­li vza­tí do väz­by; nás­led­ne si zvo­li­li ob­haj­cu a od toh­to mo­men­tu vy­uží­va­li práv­nu po­moc bez akých­koľ­vek ob­me­dze­ní.

Vlá­da pou­ká­za­la na to, že v príp­rav­nom ko­na­ní ne­bo­li pred­lo­že­né žiad­ne tvr­de­nia o nát­la­ku zo stra­ny po­lí­cie, a že všet­ky ta­ké­to ob­vi­ne­nia vy­šli naj­avo až v štá­diu ko­na­nia pred sú­dom, ke­dy bo­li ná­le­ži­té pres­kú­ma­né. Tie­to ob­vi­ne­nia sa však na­priek sku­toč­né­mu úsi­liu ne­potvr­di­li.

Čo sa tý­ka zme­ny tres­tno-práv­nej kva­li­fi­ká­cie tres­tné­ho či­nu sťa­žo­va­te­ľov zo zlo­či­nu na obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin, vlá­da sa dom­nie­va­la, že bo­lo od­ôvod­ne­né vý­slu­chom sved­kov, us­ku­toč­ne­ným 22.de­cem­bra 2009, na zá­kla­de kto­ré­ho bo­lo potvr­de­né, že trest­ný čin, z kto­ré­ho bo­li sťa­žo­va­te­lia po­doz­ri­ví, bol sku­toč­ne spá­cha­ný na via­ce­rých oso­bách.

Na­vy­še vlá­da tvr­di­la, že sved­ko­via z po­čia­toč­né­ho štá­dia ko­na­nia bo­li opä­tov­ne vy­po­ču­tí v prie­be­hu nás­led­né­ho príp­rav­né­ho ko­na­nia, ke­dy bo­li dodr­ža­né všet­ky pro­ces­né prá­va sťa­žo­va­te­ľov.

55.   Sťa­žo­va­te­lia ne­súh­la­si­li a zo­pa­ko­va­li svo­je ná­miet­ky. Ok­rem to­ho
do­da­li, že 7. no­vem­bra 2009 v ča­se od 18.40 hod. do 21.15 hod., po­kiaľ ide
o pr­vé­ho sťa­žo­va­te­ľa a o 1.10 hod. nas­le­du­jú­ce­ho dňa, po­kiaľ ide o dru­hé­ho
sťa­žo­va­te­ľa (poz­ri vy­ššie od­sek 11), bo­li poz­ba­ve­ní slo­bo­dy neob­vyk­lým
spô­so­bom, a že v tom ča­se sa im via­ce­ro prís­luš­ní­kov po­lí­cie vy­hrá­ža­lo
väz­bou, a tým ich pri­nú­ti­li uro­biť nás­led­né priz­na­nia. Pod­ľa ná­zo­ru
sťa­žo­va­te­ľov ten­to zá­sah po­ru­šil ich prá­vo nein­kri­mi­no­vať sa­mých se­ba
Na­vy­še, ich vý­sluch bol úmy­sel­ne .od­lo­že­ný na ve­čer s cie­ľom, aby aj
v prí­pa­de, ak by si bo­li zvo­li­li na po­moc ob­haj­cu, prav­de­po­dob­nosť, že sa
ne­ja­ký dos­ta­ví, bo­la mi­ni­ma­li­zo­va­ná.

Sťa­žo­va­te­lia zdô­raz­ni­li, že aj be­rúc do úva­hy vý­sluch sved­kov z 22 De­cem­bra 2009, v dô­kaz­nej si­tuá­cii ne­doš­lo k žiad­nej ta­kej pod­stat­nej zme­ne, kto­rá by od­ôvod­ňo­va­la zme­nu tres­tno-práv­nej kva­li­fi­ká­cie ich tres­tné­ho či­nu. Sku­toč­ná po­va­lia ob­vi­ne­nia pro­ti nim pred­sta­vo­va­la od za­čiat­ku obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin a ako ta­ká vy­ža­do­va­la po­vin­né práv­ne za­stú­pe­nie. V hre ne­bo­lo prá­vo sťa­žo­va­te­ľov na práv­nu po­moc, ale skôr nespl­ne­ná po­vin­nosť štát­nych or­gá­nov to­to prá­vo za­bez­pe­čiť. V tej­to sú­vis­los­ti sťa­žo­va­te­lia na­mie­ta­li, že dô­vod pr­vé­ho vy­po­ču­tia mal oso­bit­ný vý­znam nie­len pre ob­vi­ne­né­ho, ale aj pre sved­kov, pre­to­že aké­koľ­vek nás­led­né op­ra­vy ich vý­po­ve­dí si vy­ža­do­va­li vy­svet­le­nie. Am ob­haj­ca sťa­žo­va­te­ľov, ani sa­mot­ní sťa­žo­va­te­lia ne­bo­li prí­tom­ní pri pr­vot­ných vý­slu­choch sved­kov pro­ti nim, čo bo­lo na ško­du prá­va sťa­žo­va­te­ľov pod­ro­biť sved­kov krí­žo­vé­mu vý­slu­chu.

56.   Tre­tia stra­na inter­ve­nu­jú­ca v ko­na­ní o sťaž­nos­ti dru­hé­ho sťa­žo­va­te­ľa
(poz­ri vy­ššie od­sek 5) uvied­la, že v tom­to prí­pa­de mu­sí Súd roz­hod­núť
o tom, či doš­lo k účin­né­mu vzda­niu sa prá­va na prís­tup k ob­haj­co­vi a prá­va
ne­vy­po­ve­dať a ak to­mu tak ne­bo­lo, či vnút­roš­tát­ne sú­dy us­ku­toč­ni­li
pri­me­ra­né kro­ky na náp­ra­vu, aby sa za­bez­pe­či­la cel­ko­vá spra­vod­li­vosť
ko­na­nia. Ďalej uvied­la, že prá­vo na prís­tup k ob­haj­co­vi pred­sta­vo­va­lo
zá­klad­nú zá­ru­ku, kto­rá umož­ňo­va­la vý­kon ďal­ších práv vrá­ta­ne prá­va
ne­vy­po­ve­dať, kto­ré­ho vý­kon zá­vi­sel od pri­me­ra­né­ho pos­kyt­nu­tia pou­če­nia
o tom­to prá­ve. Množ­stvo po­doz­ri­vých v ce­lej Európ­skej únii če­li­lo váž­nym
prob­lé­mom pri vý­ko­ne toh­to prá­va a v dôs­led­ku to­ho Európ­ska únia pri­ja­la
smer­ni­ce za­kot­vu­jú­ce prá­vo na in­for­má­cie a prá­vo na prís­tup k ob­haj­co­vi
v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré up­ra­vu­jú zá­ru­ky pri vzda­ní sa tých­to práv
a sta­no­vu­jú   pre   sú­dy   roz­siah­lu   náp­rav­nú   úlo­hu   (poz­ri   vy­ššie   časť

 „Re­le­van­tné európ­ske do­ku­men­ty"). Súd by mal zvo­liť zá­sa­do­vý pos­toj k otáz­ke, či aké­koľ­vek vzda­nie sa prá­va na prís­tup k ob­haj­co­vi a prá­va ne­vy­po­ve­dať bo­lo účin­né, a či ne­doš­lo k ne­ja­ké­mu po­chy­be­niu na stra­ne vnút­roš­tát­nych sú­dov, po­kiaľ ide o ná­le­ži­té zoh­ľad­ne­nie akej­koľ­vek uj­my, kto­rá moh­la vznik­núť v dôs­led­ku aké­ho­koľ­vek ob­me­dzenia tých­to práv, be­rúc do úva­hy ne­dáv­nu le­gis­la­tí­vu Európ­skej únie.

57.   V pos­led­nom ko­le vy­jad­re­ni vlá­da zo­pa­ko­va­la niek­to­ré zo svo­jich
pred­chá­dza­jú­cich ar­gu­men­tov a uvied­la naj­mä, že v ča­se, ke­dy bo­li pro­ti
sťa­žo­va­te­ľom vzne­se­né po­čia­toč­né ob­vi­ne­nia, dos­tup­né dô­ka­zy
ne­pos­ta­čo­va­li na kva­li­fi­ká­ciu ich tres­tných či­nov ako obzvlášť zá­važ­ných
zlo­či­nov. Kon­krét­nej­šie, v zmys­le vy­jad­re­nia vlá­dy, v da­nom ča­se len dva­ja
sved­ko­via - A. a B. - potvr­di­li, že na­ku­po­va­li dro­gu od sťa­žo­va­te­ľov. To
v zmys­le prís­luš­nej zá­kon­nej de­fi­ní­cie nep­red­sta­vo­va­lo pre­daj dro­gy
„via­ce­rým oso­bám", čo bo­lo ne­vyh­nut­né na to, aby bol trest­ný čin
kva­li­fi­ko­va­ný ako obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin.                       i

2. Po­sú­de­nie Sú­dom

a) Všeo­bec­né prin­cí­py

58.          Sťaž­nos­ti ob­sa­hu­jú via­ce­ro vzá­jom­ne pre­po­je­ných ná­mie­tok. Súh­la­siac s tre­ťou stra­nou, Súd po­va­žu­je za vhod­né za­čať po­su­dzo­va­nie ich pod­sta­ty za­me­ra­ním sa na prá­vo sťa­žo­va­te­ľov ob­ha­jo­vať sa pros­tred­níc­tvom práv­ne­ho zá­stup­cu aich prá­va nein­kri­mi­no­vať sa­mých se­ba.

59.          Z toh­to uh­la poh­ľa­du bo­li re­le­van­tné prin­cí­py pod­ľa Do­ho­vo­ru ne­dáv­no zhr­nu­té v roz­sud­ku Sú­du v prí­pa­de Yuriy Vol­kov pro­ti Uk­ra­ji­ne (č. 45872/06, ods. 60 - 63, 19. de­cem­bra 2013, s ďal­ší­mi od­kaz­mi) nas­le­dov­ne:

-    Aj keď pr­vot­ným úče­lom člán­ku 6 Do­ho­vo­ru, po­kiaľ ide o tres­tné ko­na­nie, je za­bez­pe­čiť spra­vod­li­vý pro­ces pred „sú­dom", kto­rý má prá­vo­moc po­sú­diť „aké­koľ­vek tres­tné ob­vi­ne­nie", to nez­na­me­ná, že ten­to člá­nok sa nev­zťa­hu­je na ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce súd­ne­mu ko­na­niu. Člá­nok 6 - oso­bit­ne je­ho od­sek 3 - te­da mô­že byť re­le­vant­ný pred tým, ako je vec pred­lo­že­ná sú­du, ak a po­kiaľ prav­de­po­dob­ne doš­lo k váž­ne­mu po­ru­še­niu spra­vod­li­vos­ti po­čia­toč­ným ne­dodr­ža­ním je­ho us­ta­no­ve­ní.

-    Zá­ru­ky od­se­ku 3 písm. c) člán­ku 6 sú oso­bit­ný­mi as­pek­tmi prá­va na spra­vod­li­vé ko­na­nie, uve­de­né­ho v od­se­ku 1 toh­to us­ta­no­ve­nia, kto­ré je pot­reb­né vziať do úva­hy pri akom­koľ­vek po­su­dzo­va­ní spra­vod­li­vos­ti ko­na­nia.

-    Pr­vot­ným zá­uj­mom Sú­du pod­ľa člán­ku 6 ods. 1 je zhod­no­te­nie cel­ko­vej spra­vod­li­vos­ti tres­tné­ho ko­na­nia.

-    Prá­vo kaž­dé­ho, kto je ob­vi­ne­ný z tres­tné­ho či­nu, byť účin­ne ob­ha­jo­va­ný ad­vo­ká­tom, v prí­pa­de pot­re­by úrad­ne us­ta­no­ve­ným, aj keď nie je ab­so­lút­ne, je jed­ným zo zá­klad­ných as­pek­tov spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su. Je pra­vid­lom, že prís­tup k ob­haj­co­vi mu­sí byť za­bez­pe­če­ný od pr­vé­ho oka­mi­hu, ako je po­doz­ri­vý vy­po­čú­va­ný po­lí­ciou, s vý­nim­kou prí­pa­du, ak je

vo svet­le oso­bit­ných okol­nos­tí kaž­dé­ho prí­pa­du preu­ká­za­né, že sú da­né pres­ved­či­vé dô­vo­dy na ob­me­dzenie toh­to prá­va. Do prá­va na pos­ta­ve­nie ob­ha­jo­by bu­de v zá­sa­de ne­náv­rat­ne za­siah­nu­té, ak sú na od­sú­de­nie vy­uži­té us­ved­ču­jú­ce vý­po­ve­de us­ku­toč­ne­né po­čas po­li­caj­né­ho vy­po­čú­va­nia bez prís­tu­pu k ob­haj­co­vi.

-    Včas­ný prís­tup k ob­haj­co­vi je po­va­žo­va­ný za pro­ces­mi zá­ru­ku pri­vi­lé­gia nein­kri­mi­no­vať sám se­ba a zá­klad­nú zá­ni­ku pro­ti zlé­mu za­ob­chá­dzaniu, a to vzhľa­dom na oso­bit­nú zra­ni­teľ­nosť ob­vi­ne­né­ho v sko­rých štá­diách ko­na­nia, keď je ten­to kon­fron­to­va­ný so stre­som zo si­tuácie a s prís­luš­nou, čo­raz viac kom­plexnou tres­tnop­ráv­nou le­gis­la­tí­vou. Aká­koľ­vek vý­nim­ka z po­ží­va­nia toh­to prá­va mu­sí byť jas­ne vy­me­dze­ná ajej ap­li­ká­cia strik­tne ča­so­vo li­mi­to­va­ná. Tie­to prin­cí­py sú oso­bit­ne vý­znam­né v prí­pa­de zá­važ­ných ob­vi­ne­ní, pre­to­že tvá­rou v tvár naj­ťaž­ším tres­tom mu­sí byť v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti v čo naj­väč­šej mož­nej mie­re za­bez­pe­če­né prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces.

-    Vy­ššie uve­de­né prin­cí­py prá­va na ob­ha­jo­bu a pri­vi­lé­gia nein­kri­mi­no­vať sám se­ba sú v sú­la­de so všeo­bec­ne uz­ná­va­ný­mi me­dzi­ná­rod­ný­mi ľud­sko-práv­ny­mi štan­dar­da­mi. Tie­to štan­dar­dy sú sa­mou pod­sta­tou kon­cep­cie spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su a sú opod­stat­ne­né pre­dov­šet­kým z hľa­dis­ka ochra­ny ob­vi­ne­né­ho pro­ti hru­bé­mu nát­la­ku zo stra­ny štát­nych or­gá­nov. Tie­to prin­cí­py pris­pie­va­jú tiež k pre­ven­cii jus­tič­ných omy­lov a k napl­ne­niu cie­ľov člán­ku 6, kon­krét­ne rov­nos­ti zbra­ní me­dzi vy­šet­ro­va­cí­mi or­gán­mi ale­bo pro­ku­ra­tú­rou a ob­vi­ne­ným. Prá­vo nein­kri­mi­no­vať sám se­ba naj­mä pred­pok­la­dá, že sa pro­ku­ra­tú­ra v tres­tnej ve­ci usi­lu­je do­ká­zať spá­chanie tres­tné­ho či­nu ob­vi­ne­né­mu bez to­ho, aby sa uchy­ľo­va­la k dô­ka­zom zís­ka­ným me­tó­da­mi do­nú­te­nia ale­bo nát­la­ku pro­ti vô­li ob­vi­ne­né­ho.

60.      Súd na­vy­še zno­vu opa­ku­je, že vzda­nie sa prá­va za­ru­če­né­ho
Do­ho­vo­rom - v roz­sa­hu, v akom je to prí­pus­tné — nes­mie od­po­ro­vať
žiad­ne­mu dô­le­ži­té­mu ve­rej­né­mu zá­uj­mu, mu­sí byť zis­te­né ne­po­chyb­ným
spô­so­bom a mu­sí byť spre­vá­dza­né mi­ni­mál­ny­mi zá­ru­ka­mi zod­po­ve­da­jú­ci­mi
vý­zna­mu vzda­nia sa toh­to prá­va. Ok­rem to­ho, aby bo­lo mož­né ob­vi­ne­né­ho
pok­la­dať za im­pli­cit­ne, svo­jim sprá­va­ním, vzda­jú­ce­ho sa vý­znam­né­ho prá­va
pod­ľa člán­ku 6, mu­sí byť preu­ká­za­né, že mo­hol od­ôvod­ne­ne pred­pok­la­dať
dôs­led­ky svoj­ho sprá­va­nia (poz­ri nap­rík­lad Alek­san­di- Za­ichen­ko pro­ti
Rus­ku, č. 39660/02, ods. 40, 18. feb­ruár 2010, s ďal­ší­mi od­kaz­mi).

b) Ap­li­ká­cia tých­to prin­cí­pov na ten­to prí­pad

61.   Súd poz­na­me­ná­va, že hlav­nou ná­miet­kou sťa­žo­va­te­ľov sa zdá byť
to, že štát­ne or­gá­ny ich za­vá­dza­li oh­ľa­dom sku­toč­nej po­va­hy ob­vi­ne­ní pro­ti
nim, keď­že spo­čiat­ku ob­vi­ne­nia nep­rav­di­vo pre­zen­to­va­li ako zlo­čin, ho­ci
v sku­toč­nos­ti iš­lo o obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin, s čim bo­li spo­je­né dôs­led­ky
v po­do­be to­ho, či bo­lo po­vin­né práv­ne za­stú­pe­nie ale­bo nie. Pod­ľa
vy­jad­re­nia sťa­žo­va­te­ľov ich štát­ne or­gá­ny tak­to poz­ba­vi­li vý­ho­dy práv­ne­ho

za­stú­pe­nia, kto­rú ma­li mať. V sú­la­de s tým­to tvr­de­ním sťa­žo­va­te­lia ďa­lej uvied­li, že v tom­to prí­pa­de nej­de v prin­cí­pe o ich prá­vo na práv­nu po­moc, ale skôr o po­vin­nosť štát­nych or­gá­nov to­to prá­vo za­bez­pe­čiť.

62.           Súd uvá­dza, že me­dzi stra­na­mi je spor oh­ľa­dom tres­tno-práv­nej kva­li­fi­ká­cie ob­vi­ne­nia pro­ti sťa­žo­va­te­ľom na za­čiat­ku ko­na­nia, kto­rý ďa­lej pok­ra­ču­je do spo­ru oh­ľa­dom vnút­roš­tát­ne­ho prá­va k otáz­ke, či v sko­rom štá­diu ko­na­nia bo­lo práv­ne za­stú­pe­nie po­vin­né ale­bo nie.

63.           V tom­to sme­re sťa­žo­va­te­lia kon­krét­ne tvr­di­li, že v nes­kor­ších štá­diách príp­rav­né­ho ko­na­nia ne­doš­lo k žiad­nej ta­kej pod­stat­nej zme­ne v dô­kaz­nej si­tuá­cii op­ro­ti po­čia­toč­né­mu štá­diu, kto­rá by od­ôvod­ňo­va­la zme­nu tres­tno-práv­nej kva­li­fi­ká­cie ich tres­tné­ho či­nu.

64.           Súd uvá­dza, že pod­ľa vnút­roš­tát­ne­ho prá­va moh­la byť kva­li­fi­ko­va­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu, kto­rý bol sťa­žo­va­te­ľom kla­de­ný za vi­nu, od­ôvod­ne­ná, in­ter aha, sku­toč­nos­ťou, že sku­tok bol spá­cha­ný naj­me­nej na troch oso­bách. Vo svo­jich pr­vot­ných vý­po­ve­diach sťa­žo­va­te­lia pri­pus­ti­li, že pre­dá­va­li dro­gu pia­tim, res­pek­tí­ve trom oso­bám (poz­ri vy­ššie od­se­ky 14 a 15). Vzhľa­dom na tie­to priz­na­nia Súd na­chá­dza ur­či­tú re­le­van­ciu v tvr­de­ní sťa­žo­va­te­ľov. Na­vy­še, ich tvr­de­nie je pod­po­re­né sku­toč­nos­ťou, že v pred­tla­če­ných for­mu­lá­roch, do kto­rých bo­li za­zna­me­na­né ich pr­vot­né vý­po­ve­de, štát­ne or­gá­ny rov­na­ko od­ka­zo­va­li na od­sek 2 us­ta­no­ve­nia § 171 TZ, kto­rý sa tý­ka prá­ve kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty dot­knu­té­ho tres­tné­ho či­nu (poz­ri vy­ššie od­sek 13).

65.           Ako­koľ­vek, Súd zno­vu opa­ku­je, že v sú­la­de s člán­kom 19 Do­ho­vo­ru je je­ho úlo­hou za­bez­pe­čiť dodr­žia­va­nie zá­väz­kov, kto­ré na se­ba prev­za­li zmluv­né stra­ny Do­ho­vo­ru. Naj­mä nie je je­ho úlo­hou za­obe­rať sa skut­ko­vý­mi ale­bo práv­ny­mi po­chy­be­nia­mi, kto­rých sa údaj­ne do­pus­til vnút­roš­tát­ny súd, ok­rem prí­pa­du a v roz­sa­hu, v akom tie­to po­chy­be­nia moh­li spô­so­biť po­ru­še­nie práv a slo­bôd chrá­ne­ných Do­ho­vo­rom. Ok­rem to­ho, člá­nok 6 Do­ho­vo­ru za­ru­ču­je prá­vo na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie, av­šak nes­ta­no­vu­je žiad­ne pra­vid­lá prí­pus­tnos­ti dô­ka­zov ale­bo spô­sob ich hod­no­te­nia, čo je v pr­vom ra­de pred­me­tom re­gu­lá­cie zo stra­ny vnút­roš­tát­ne­ho prá­va a vnút­roš­tát­nych sú­dov (poz­ri Gar­čia Ruiz pro­ti Špa­nielsku [GC], č. 30544/96, ods. 28, ECHR 1999-1, s ďal­ší­mi od­kaz­mi).

66.           Vzhľa­dom na tie­to ob­me­dzenia je­ho pries­kum­nej prá­vo­mo­ci Súd ne­po­va­žu­je za ne­vyh­nut­né roz­hod­núť s ko­neč­nou plat­nos­ťou o tom, či trest­ný čin sťa­žo­va­te­ľov mal byť od sa­mé­ho po­čiat­ku po­va­žo­va­ný za obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin ale­bo nie, a či v dôs­led­ku to­ho ma­li byť za­stú­pe­ní ob­haj­com. Aj za pred­pok­la­du, že práv­ne za­stú­pe­nie ne­bo­lo po­vin­né a bez oh­ľa­du na roz­diel, na kto­rý v tom­to sme­re pou­ka­zo­va­li sa­mot­ní sťa­žo­va­te­lia, ma­li prá­vo na po­moc ob­haj­cu pod­ľa člán­ku 6 ods. 3 písm. c) Do­ho­vo­ru. Za tých­to okol­nos­tí Súd zis­ťu­je, že re­le­van­tnou otáz­kou je, či to­to prá­vo ako ta­ké bo­lo dodr­ža­né ale­bo nie.

67.           Súd uvá­dza, že na za­čiat­ku ko­na­nia sa sťa­žo­va­te­lia jas­ne vzda­li pred­met­né­ho prá­va.

68.          Súd zno­vu opa­ku­je, že zne­nie ani zmy­sel člán­ku 6 Do­ho­vo­ru neb­rá­ni oso­be vzdať sa zvláš­tnej vô­le, či už vý­slov­ne ale­bo kon­klu­den­tne, ná­ro­ku na po­ží­va­nie zá­ruk spra­vod­li­vé­ho ko­na­nia (poz­ri nap­rík­lad Sal­du: pro­ti Tu­rec­ku [GC], č. 36391/02, ods. 56, ECHR 2008). Ak však dôj­de k vzda­niu sa ta­ké­ho­to prá­va, Súd mu­sí pres­kú­mať, či okol­nos­ti vzda­nia sa prá­va bol i zlu­či­teľ­né s po­žia­dav­ka­mi Do­ho­vo­ru.

69.          Slo­bo­da vô­le sťa­žo­va­te­ľov v oka­mi­hu, keď sa roz­hod­li ne­vyu­žiť práv­nu po­moc, ako ta­ká ne­bo­la spo­chyb­ne­ná. Zos­tá­va pre­lo uis­tiť sa, či sa ten­to ich krok ne­prie­čil aké­mu­koľ­vek ve­rej­né­mu zá­uj­mu, a či ho spre­vá­dza­li mi­ni­mál­ne zá­ni­ky zod­po­ve­da­jú­ce vý­zna­mu toh­to vzda­nia sa prá­va.

70.          Ma­júc na pa­mä­ti uve­de­né, Súd kon­šta­tu­je, že aké­koľ­vek pou­če­nie, po­kiaľ ide o pro­ces­né prá­va sťa­žo­va­te­ľov, im bo­lo pos­kyt­nu­té pros­tred­níc­tvom pr­vej stra­ny pred­tla­če­ných for­mu­lá­rov, do kto­rých bo­li za­zna­me­na­né ich vý­po­ve­de v príp­rav­nom ko­na­ní. Tie­to pou­če­nia in­for­mo­va­li sťa­žo­va­te­ľov, bez pos­kyt­nu­tia aké­ho­koľ­vek ko­men­tá­ra ale­bo ďal­šie­ho vy­svet­le­nia, že ma­jú prá­vo od­oprieť vý­po­veď a prá­vo zvo­liť si ob­haj­cu. Ne­bo­lo tam nao­pak žiad­ne vy­hlá­se­nie ale­bo náz­nak o tom, že sťa­žo­va­te­ľom bo­la pos­kyt­nu­tá aká­koľ­vek in­di­vi­dua­li­zo­va­ná ra­da tý­ka­jú­ca sa ich si­tuácie.

71.          V tom­to kon­texte a s od­ka­zom na trest­ný čin, kto­rý im bol pri­pi­so­va­ný ako bež­ný zlo­čin, sa sťa­žo­va­te­lia roz­hod­li ne­ne­chať sa za­stu­po­vať ob­haj­com.

72.          Súd je však to­ho ná­zo­ru, že v da­nom ča­se mu­se­la byť zrej­má mož­nosť, že tres­tno-práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku by moh­la byť zme­ne­ná na obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin. V tom­to oh­ľa­de Súd po­do­tý­ka, že v prí­pa­de oboch dot­knu­tých kva­li­fi­ká­cií sku­tok sťa­žo­va­te­ľov po­zos­tá­val v zá­sa­de z rov­na­kých zna­kov s vý­nim­kou sku­toč­nos­ti, že v prí­pa­de je­ho kva­li­fi­ko­va­nej for­my mu­sel byť spá­cha­ný naj­me­nej na troch oso­bách. Ten­to re­la­tív­ne ma­lý roz­diel mal však zá­važ­né nás­led­ky v ob­las­ti uk­la­da­né­ho tres­tu, keď­že za bež­ný zlo­čin sa uk­la­dal trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní šty­roch až de­sia­tich ro­kov, za­tiaľ čo zá­važ­nej­ší zlo­čin sa tres­tal tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní de­sať až pät­násť ro­kov (poz­ri vy­ššie od­se­ky 7 a 32).

73.          Neexis­tu­je však náz­nak, že by ta­ký­to roz­diel ale­bo s ním spo­je­né ri­zi­ko vý­raz­ne vy­ššie­ho tres­tu bo­lo sťa­žo­va­te­ľom vy­svet­le­né (poz­ri Leo­nid La­za­ren­ko, ci­to­va­ný vy­ššie, ods. 56).

74.          Za tých­to okol­nos­tí Súd ne­mô­že dos­pieť k iné­mu zá­ve­ru ako k to­mu, že aké­koľ­vek vzda­nie sa prá­va na práv­ne za­stu­po­va­nie na stra­ne sťa­žo­va­te­ľov nes­pre­vá­dza­li mi­ni­mál­ne zá­ru­ky zod­po­ve­da­jú­ce vý­zna­mu vzda­nia sa toh­to prá­va.

75.          Pre­to mu­sí byť ďa­lej pres­kú­ma­né, či bol ten­to ne­dos­ta­tok nap­ra­ve­ný v prie­be­hu nás­led­né­ho súd­ne­ho ko­na­nia, a či ko­na­nie ako ce­lok mož­no po­va­žo­vať za spra­vod­li­vé v zmys­le člán­ku 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru.

76.       Z toh­to uh­la poh­ľa­du je prav­dou, že kraj­ský súd vy­lú­čil spo­me­dzi dô­ka­zov vý­po­ve­de uro­be­né sťa­žo­va­teľ­mi po­čas príp­rav­né­ho ko­na­nia v no­ci zo 7. na 8. no­vem­bra 2009, ke­dy bo­li vy­po­čú­va­ní v pos­ta­ve­ní po­doz­ri­vých, ale eš­te ne­bo­li ob­vi­ne­ní. Tie­to vý­po­ve­de však ne­po­chyb­ne ov­plyv­ni­li nás­led­né vý­po­ve­de z 8. a 9. no­vem­bra 2009, kto­ré bo­li opäť uro­be­né bez prí­tom­nos­ti ob­haj­cu a na­priek to­mu bo­li pou­ži­té pro­ti sťa­žo­va­te­ľom v súd­nom ko­na­ní, a to na­priek sku­toč­nos­ti, že sťa­žo­va­te­lia svo­je doz­ná­va­jú­ce vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia v ko­na­ní pred súd­mi od­vo­la­li.

77.       Tak ako v prí­pa­de Leo­nid La­za­ren­ko (ci­to­va­ný vy­ššie), aj keď dot­knu­té vý­po­ve­de ne­bo­li je­di­ným zá­kla­dom pre od­sú­de­nie sťa­žo­va­te­ľov v tom­to prí­pa­de, ne­po­chyb­ne ov­plyv­ni­li sú­dy, kto­ré sa op­re­li pri­naj­men­šom o vý­po­ve­de z 8. a 9. no­vem­bra 2009. Je prav­dou, tak ako pred Sú­dom na­mie­ta­la vlá­da, že sťa­žo­va­te­lia nás­led­ne tie­to vý­po­ve­de potvr­di­li v prí­tom­nos­ti svoj­ho ob­haj­cu 9. de­cem­bra 2009. Súd však tú­to sku­toč­nosť ne­po­va­žu­je za roz­ho­du­jú­cu, a to z nas­le­du­jú­ce­ho dô­vo­du.

78.       V prí­pa­de Leo­nid La­za­ren­ko (ods. 57, s ďal­ší­mi od­kaz­mi) Súd zdô­raz­nil, že roz­sah, v akom ma­la sťa­žo­va­te­ľo­va pr­vot­ná doz­ná­va­jú­ca vý­po­veď vplyv na je­ho od­sú­de­nie, ne­má žiad­ny vý­znam. Len čo bo­lo zis­te­né, že ma­la ur­či­tý do­pad na od­sú­de­nie, pla­til pred­pok­lad, že ma­la nez­vrat­ný ne­priaz­ni­vý vplyv na je­ho prá­vo na ob­ha­jo­bu. V tom­to roz­sud­ku Súd tiež kon­šta­to­val, že nie je je­ho úlo­hou špe­ku­lo­vať nad tým, aká by bo­la sťa­žo­va­te­ľo­va reak­cia ale­bo ra­da je­ho ob­haj­cu, ak by mal prís­tup k ob­haj­co­vi v po­čia­toč­nom štá­diu ko­na­nia.

79.       Súd zis­ťu­je, že pr­vot­ný pos­toj sťa­žo­va­te­ľov k ob­vi­ne­niam pro­ti nim, za­uja­tý bez asis­ten­cie ob­haj­cu, mu­sel mať vplyv na ich nás­led­né sta­no­vis­ko aj na­priek to­mu, že v tých­to nes­kor­ších štá­diách ma­li k dis­po­zí­cii práv­nu po­moc, a te­da mu­sel ov­plyv­niť cel­ko­vý nás­led­ný prie­beh súd­ne­ho ko­na­nia. Súd pre­to ako od­po­veď na ar­gu­ment vlá­dy ne­na­chá­dza žia­den re­le­vant­ný roz­diel me­dzi tým­to prí­pa­dom a prí­pa­dom Leo­nid La­za­ren­ko.

80.       Na­vy­še, Súd má za to, že spo­ľah­nu­tie sa vnút­roš­tát­nych sú­dov na doz­ná­va­jú­ce vý­po­ve­de sťa­žo­va­te­ľov z príp­rav­né­ho ko­na­nia z 8. no­vem­bra a 9. de­cem­bra 2009 je o to viac po­zo­ru­hod­né, že sa strik­tne po­ve­da­né tý­ka­li bež­né­ho zlo­či­nu, z kto­ré­ho bo­li sťa­žo­va­te­lia na za­čiat­ku ob­vi­ne­ní, ale nie obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu, pre kto­rý bo­li ob­ža­lo­va­ní a na­ko­niec od­sú­de­ní.

81.       Za tých­to okol­nos­tí Súd dos­pel k zá­ve­ru, že zá­ru­ka spra­vod­li­vos­ti ob­siah­nu­tá v člán­ku 6 Do­ho­vo­ru vy­ža­do­va­la, aby sťa­žo­va­te­lia ma­li osoh z po­mo­ci ob­haj­cu od sa­mé­ho po­čiat­ku po­li­caj­né­ho vy­šet­ro­va­nia. To sa nes­ta­lo a ten­to ne­dos­ta­tok ne­bol nap­ra­ve­ný ani nás­led­nou práv­nou po­mo­cou, kto­rá im bo­la pos­kyt­nu­tá, ani kon­tra­dik­tó­mou po­va­liou nás­led­né­ho ko­na­nia.

82.       Vy­ššie uve­de­né úva­hy v spo­je­ní s pou­ži­tím se­ba in­kri­mi­nu­jú­cich vý­po­ve­dí uro­be­ných sťa­žo­va­teľ­mi v štá­diu príp­rav­né­ho ko­na­nia v ko­na­ní pred sú­dom pos­ta­ču­jú na to, aby Súd dos­pel k zá­ve­ru, že ich prá­vo na práv­ne za­stú­pe­nie a pri­vi­lé­gium neob­vi­ňo­vať sa­mých se­ba ne­bo­li dodr­ža­né.

ROZ­SU­DOK ZA­CHAR A ČIER­NY v. SLO­VENSKÁ RE­PUB­LI­KA

Doš­lo pre­to k po­ru­še­niu člán­ku 6 ods. 1 v spo­je­ní s člán­kom 6 ods. 3 písm. c) Do­ho­vo­ru.

Vzhľa­dom na ten­to zá­ver Súd ne­po­va­žu­je za pot­reb­né pres­kú­ma­vať sa­mos­tat­ne pod­sta­tu ná­mie­tok sťa­žo­va­te­ľov, vzne­se­ných pod­ľa zvyš­ných us­ta­no­ve­ní člán­ku 6 ods. 3 Do­ho­vo­ru.

III. AP­PLIKÁCIA ČLÁNKU 41 DO­HO­VO­RU

83.    Člá­nok 41 Do­ho­vo­ru us­ta­no­vu­je:

„Ak Súd dos­pe­je k zá­ve­ru, že bol po­ru­še­ný Do­ho­vor ale­bo je­ho pro­to­ko­ly a ak vnút­roš­tát­ne prá­vo dot­knu­tej Vy­so­kej zmluv­nej stra­ny umož­ňu­je len čias­toč­nú náp­ra­vu, Súd priz­ná poš­ko­de­nej stra­ne v prí­pa­de pot­re­by spra­vod­li­vé za­dos­ťu­či­ne­nie."

A.   Ško­da

84.          Sťa­žo­va­te­lia si neup­lat­ni­li žia­den ná­rok, po­kiaľ ide o ško­du. Uvied­li, že ich cie­ľom bo­lo, aby doš­lo k ob­no­ve­niu ko­na­nia a aby ma­li spra­vod­li­vý pro­ces.

85.          Súd kon­šta­tu­je, že vnút­roš­tát­ny práv­ny po­ria­dok v nad­väz­nos­ti na je­ho vy­ššie uve­de­né zis­te­nie pod­ľa člán­ku 6 op­ráv­ňu­je sťa­žo­va­te­ľov na­pad­núť zá­ve­ry vnút­roš­tát­nych sú­dov návr­hom na ob­no­vu ko­na­nia. Tá­lo mož­nosť pred­sta­vu­je za okol­nos­tí toh­to prí­pa­du naj­vhod­nej­šiu náp­ra­vu (poz­ri Ha­ra­bin pro­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ke, č. 58688/11, ods. 60 a 178, 20. no­vem­ber 2012, a mu­ta­tis mu­tan­dis Voj­té­cho­vá pro­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ke. č. 59102/08, ods. 27 a 48, 25. sep­tem­ber 2012).

B.   Nák­la­dy a vý­dav­ky

86.          Kaž­dý zo sťa­žo­va­te­ľov po­ža­do­val 284,08 eur (EUR) za nák­la­dy na práv­ne služ­by, vy­na­lo­že­né v ko­na­ni pred Sú­dom.

87.          Vlá­da ne­ma­la žiad­ne ná­miet­ky pro­ti ná­ro­ku.

88.          V zmys­le ju­di­ka­tú­ry Sú­du je sťa­žo­va­teľ op­ráv­ne­ný na náh­ra­du svo­jich nák­la­dov a vý­dav­kov iba v prí­pa­de a v roz­sa­hu, v akom sa preu­ká­že, že bo­li sku­toč­ne a ne­vyh­nut­ne vy­na­lo­že­né a sú od­ôvod­ne­né, po­kiaľ ide o ich vý­šku.

V tom­to prí­pa­de, be­rúc do úva­hy do­ku­men­ty, kto­ré má Súd k dis­po­zí­cii a vy­ššie uve­de­né kri­té­rium, Súd sa dom­nie­va, že by ma­la byť priz­na­ná ce­lá up­lat­ne­ná su­ma. V sú­vis­los­ti s ko­na­ním pred ním te­da Súd priz­ná­va kaž­dé­mu zo sťa­žo­va­te­ľov 284,08 EUR spo­lu s akou­koľ­vek da­ňou, kto­rá mu mô­že byť vy­ru­be­ná.

C.  Úro­ky z omeška­nia

89. Súd po­va­žu­je za pri­me­ra­né, aby úro­ky z omeš­ka­nia vy­chá­dza­li z mi­ni­mál­nej úro­ko­vej sadz­by Európ­skej cen­trál­nej ban­ky, ku kto­rej sa pri­po­čí­ta­jú tri per­cen­tá.

Z TÝCHTO DÔVO­DOV SÚD JED­NO­MY­SEĽNE

1.  roz­ho­dol o spo­je­ní sťaž­nos­tí;

2.        vy­hlá­sil sťaž­nos­ti za pri­ja­teľ­né;

3.         roz­ho­dol, že doš­lo k po­ru­še­niu člán­ku 6 ods. 1 v spo­je­ní s člán­kom 6 ods. 3 písm. c) Do­ho­vo­ru;

4.         roz­ho­dol, že nie je pot­reb­né sa­mos­tat­ne pres­kú­mať pod­sta­tu ná­mie­tok vzne­se­ných na zá­kla­de os­tat­ných us­ta­no­ve­ní člán­ku 6 ods. 3 Do­ho­vo­ru;

5.         roz­ho­dol,

a)         že z ti­tu­lu nák­la­dov a vý­dav­kov je dot­knu­tý štát po­vin­ný za­pla­tiť kaž­dé­mu zo sťa­žo­va­te­ľov do troch me­sia­cov od na­do­bud­nu­tia prá­vop­lat­nos­ti roz­sud­ku v sú­la­de s člán­kom 44 ods. 2 Do­ho­vo­ru 284,08 EUR (dves­too­sem­de­siat šty­ri eur a osem cen­tov) spo­lu s akou­koľ­vek da­ňou, kto­rá mô­že byť sťa­žo­va­te­ľo­ví vy­ru­be­ná;

b)        že od up­ly­nu­tia uve­de­ných troch me­sia­cov až do vy­pla­te­nia bu­dú k uve­de­ným su­mám pri­po­čí­ta­né úro­ky z omeš­ka­nia vo vý­ške zod­po­ve­da­jú­cej mi­ni­mál­nej úro­ko­vej sadz­be Európ­skej cen­trál­nej ban­ky po­čas ob­do­bia omeš­ka­nia, zvý­še­nej o tri per­cen­tá.

Vy­ho­to­ve­né v an­glic­kom ja­zy­ku a pí­som­ne ozná­me­né 21. jú­la 2015, v sú­la­de s pra­vid­lom 77 ods. 2 a 3 Ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku Sú­du.