K nemožnosti vzatia obvineného do opätovnej väzby pri pokračovacom trestnom čine

Publikované: 26. 10. 2015, čítané: 4197 krát
 

 

Práv­na ve­ta:

Pri roz­ho­do­va­ní o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by a zis­ťo­va­ní či nej­de o opä­tov­nú väz­bu v tej is­tej ve­ci (§ 71 ods. 2 Tr. por.) nep­la­tí pre­zum­pcia pod­ľa kto­rej nej­de o pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin (je­den sku­tok), ale o sa­mos­tat­ný trest­ný čin (oso­bit­ný, iný sku­tok), po­kiaľ vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi nie je bez­oz­vyš­ku preu­ká­za­né dô­vod­né po­doz­re­nie zo spl­ne­nia všet­kých pod­mie­nok pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 122 ods. 10 Tr. zák.

Ústav­ný súd kla­die do pop­re­dia zá­sa­du, pod­ľa kto­rej sa v po­chyb­nos­tiach tre­ba prik­lo­niť k ta­ké­mu skut­ko­vé­mu zá­ve­ru, kto­rý je pre ob­vi­ne­né­ho priaz­ni­vej­ší (in du­bio pro reo). Vzne­se­nie ob­vi­ne­nia pre čias­tko­vý sku­tok pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu po tom, ako bol ob­vi­ne­ný pre­pus­te­ný z väz­by, v kto­rej sa na­chá­dzal pre ob­vi­ne­nie z iných čias­tko­vých skut­kov to­ho is­té­ho pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu je pre ob­vi­ne­né­ho priaz­ni­vej­šie (ako kva­li­fi­ko­va­nie skut­ku ako sa­mos­tat­né­ho, no­vé­ho skut­ku), na­koľ­ko v ta­kom­to prí­pa­de nie je mož­né dos­pieť k zá­ve­ru, že ob­vi­ne­ný napl­nil pod­mien­ky opä­tov­nej väz­by v zmys­le § 71 ods. 2 písm. c) Tr. por. a vziať ob­vi­ne­né­ho do väz­by.

Súd pri vä­zob­nom roz­ho­do­va­ní mu­sí dos­pieť k jed­noz­nač­né­mu zá­ve­ru buď o dô­vod­nom po­doz­re­ní zo spá­chania jed­né­ho pok­ra­čo­va­cie­ho skut­ku ale­bo o dô­vod­nom po­doz­re­ní zo spá­chania dvoch skut­kov. V prí­pa­de po­chyb­nos­tí sa mu­sí prik­lo­niť k zá­ve­ru priaz­ni­vej­šie­mu pre sťa­žo­va­te­ľa, te­da k zá­ve­ru o spá­cha­ní jed­né­ho pok­ra­čo­va­cie­ho skut­ku.

 

 

 

 

SLO­VENSKÁ  RE­PUB­LI­KA

NÁLEZ

Ústav­né­ho  sú­du  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky
            V  me­ne  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky

 

II.  ÚS  276/201530

 

 

Ústav­ný   súd   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky   na   ne­ve­rej­nom   za­sad­nu­tí       12.  augus­ta                2015

v  se­ná­te  zlo­že­nom  z  pred­se­du  Sergej­a  Ko­hu­ta,  zo  sud­ky­ne  Ľud­mi­ly  Gaj­do­ší­ko­vej  a  sud­cu

La­jo­sa  Més­zá­ro­sa  (sud­ca  spra­vo­daj­ca)  pre­ro­ko­val  pri­ja­tú  sťaž­nosť ,

, za­stú­pe­né­ho  ad­vo­ká­tom  JUDr.  Du­ša­nom  Iva­nom,  Ad­vo­kát­ska

kan­ce­lá­ria  H.  I.  F.,  spol.  s  r.  o.,  Rad­van­ská  1,  Bra­tis­la­va,  pre  na­mie­ta­né  po­ru­še­nie  čl.  17 ods.  2  a  5  Ústa­vy  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  a  čl.  5  ods.  1  a  4  Do­ho­vo­ru  o  ochra­ne  ľud­ských  práv a  zá­klad­ných  slo­bôd  pos­tu­pom  Kraj­ské­ho  sú­du  v  Bra­tis­la­ve  v  ko­na­ní  ve­de­nom  pod  sp.  zn. 2 Tpo  102/2014  a  je­ho  uz­ne­se­ním  z  30.  de­cem­bra  2014  a  tak­to

 

r o z h o d o l :

 

 

1. Kraj­ský  súd  v  Bra­tis­la­ve  uz­ne­se­ním  sp.  zn.  2  Tpo  102/2014  z  30.  de­cem­bra  2014

p o r u š i l   zá­klad­né  prá­vo           na  osob­nú  slo­bo­du  pod­ľa  čl.  17  ods.  2  a  5  Ústa­vy

Slo­ven­skej  re­pub­li­ky,  ako  aj  je­ho  prá­vo  na  slo­bo­du  pod­ľa  čl.   5  ods.  1  a   4  Do­ho­vo­ru o  ochra­ne  ľud­ských  práv  a  zá­klad­ných  slo­bôd.

2. Uz­ne­se­nie  Kraj­ské­ho  sú­du  v  Bra­tis­la­ve  sp.  zn.  2  Tpo  102/2014  z  30.  de­cem­bra 2014    z r u š u j e .

 

3.             p r i z n á v a   úh­ra­du  trov  práv­ne­ho  za­stú­pe­nia  v  su­me  355,73  €

(slo­vom  tris­to­päť­de­siat­päť  eur  a  se­dem­de­siat­tri  cen­tov),  kto­rú    j e    Kraj­ský  súd  v  Bra­tis­la­ve

účet  ad­vo­ká­ta  JUDr.  Du­ša­na  Iva­na,  Ad­vo­kát­ska  kan­ce­lá­ria  H.  I.  F., spol.  s  r.  o.,  Rad­van­ská  1,  Bra­tis­la­va,  do  dvoch  me­sia­cov  od  prá­vop­lat­nos­ti  toh­to  ná­le­zu.


 

 

 

 

 

 

4. Sťaž­nos­ti                vo  zvyš­nej  čas­ti     n e v y h o v u j e .

 

 

O d ô v o d n e n i e :

 

I.

 

 

Ústav­ný   súd   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky              (ďa­lej   len „ús­tav­ný   súd“)   uz­ne­se­ním   č.   k.

II.  ÚS  276/201514  z   23.  ap­rí­la   2015  pri­jal  pod­ľa   §   25  ods.   3  zá­ko­na  Ná­rod­nej  ra­dy
Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  č.  38/1993  Z.  z.  o  or­ga­ni­zá­cii  Ústav­né­ho  sú­du  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky,
o  ko­na­ní  pred  ním  a  o  pos­ta­ve­ní  je­ho  sud­cov  v  zne­ní  nes­kor­ších  pred­pi­sov  (ďa­lej  len  „zá­kon

o  ús­tav­nom  sú­de“)  na  ďal­šie  ko­na­nie  sťaž­nosť            (ďa­lej  len  „sťa­žo­va­teľ“)  pre

na­mie­ta­né  po­ru­še­nie  čl.  17  ods.  2  a  5  Ústa­vy  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  (ďa­lej  len  „ús­ta­va“) a  čl.  5  ods. 1 a   4  Do­ho­vo­ru  o  ochra­ne  ľud­ských  práv  a  zá­klad­ných  slo­bôd   (ďa­lej  len „do­ho­vor“)  pos­tu­pom  Kraj­ské­ho  sú­du  v  Bra­tis­la­ve   (ďa­lej  len   „kraj­ský  súd“)  v  ko­na­ní ve­de­nom  pod  sp.  zn.  2  Tpo  102/2014  a  je­ho  uz­ne­se­ním  z  30.  de­cem­bra  2014.

Pod­ľa   §   30  ods.   2  zá­ko­na  o  ús­tav­nom  sú­de  pre­ro­ko­val  ús­tav­ný  súd  tú­to  vec  na
ne­ve­rej­nom  za­sad­nu­tí,  keď­že  práv­ny  zá­stup­ca  sťa­žo­va­te­ľa  po­da­ním  z  5.  jú­na  2015  a  kraj­ský
súd  vo  vy­jad­re­ní  z  26.  má­ja  2015  vy­slo­vi­li  súh­las,  aby  sa  upus­ti­lo  od  ús­tne­ho  po­jed­ná­va­nia.
Ústav­ný  súd  pre­to  vy­chá­dzal  z  lis­tin­ných  dô­ka­zov  a  vy­jad­re­ní  na­chá­dza­jú­cich  sa  v  je­ho
spi­se.

Zo  sťaž­nos­ti  vy­plý­va,  že  uz­ne­se­ním  vy­šet­ro­va­te­ľa  Ná­rod­nej  kri­mi­nál­nej  agen­tú­ry Pre­zí­dia   Po­li­caj­né­ho   zbo­ru   Ná­rod­nej   jed­not­ky   fi­nan­čnej   po­lí­cie,   Expo­zi­tú­ra   Bra­tis­la­va (ďa­lej  len  „vy­šet­ro­va­teľ“)  sp.  zn.  PPZ72NKAP­ZBA2013  z  13.  má­ja  2014  bo­lo  pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi  vzne­se­né  ob­vi­ne­nie  za  pok­ra­čo­va­cí  zlo­čin  skrá­te­nia  da­ne  a  pois­tné­ho  pod­ľa §  276  ods.  1  a  4  Tres­tné­ho  zá­ko­na,  ako  aj  za  pok­ra­čo­va­cí  zlo­čin  da­ňo­vé­ho  pod­vo­du  pod­ľa §  277a  ods.  1  a  3  písm.  a)  Tres­tné­ho  zá­ko­na,  to  všet­ko  v  spolu­pá­cha­teľ­stve.

 

 

 

 

 


 

 

 

Uz­ne­se­ním  Špe­cia­li­zo­va­né­ho  tres­tné­ho  sú­du  Pe­zi­nok,  pra­co­vis­ko  Ban­ská  Bys­tri­ca
(ďa­lej  len  „špe­cia­li­zo­va­ný  súd“)  sp.  zn.  Tp  44/2014  z  18.  má­ja  2014  v  spo­je­ní  s  uz­ne­se­ním
Naj­vyš­šie­ho  sú­du  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  (ďa­lej  len  „naj­vyš­ší  súd“)  sp.  zn.  6  Tost  21/2014
zo  4.  jú­na  2014  bol  sťa­žo­va­teľ  vza­tý  do  väz­by  z  dô­vo­du  pod­ľa  us­ta­no­ve­nia  §  71  ods.  1  písm.

c)  Tres­tné­ho  po­riad­ku.

 

Ná­le­zom   ús­tav­né­ho   sú­du   sp.   zn.   III.   ÚS 505/2014   z                9.  de­cem­bra              2014  bo­lo

vy­slo­ve­né  po­ru­še­nie  zá­klad­né­ho  prá­va  sťa­žo­va­te­ľa  na  zá­kon­né­ho  sud­cu  pod­ľa  čl.  48  ods.  1 ús­ta­vy  a  čl.  38  ods.  1  Lis­ti­ny  zá­klad­ných  práv  a  slo­bôd  (ďa­lej  len  „lis­ti­na“),  ako  aj  je­ho prá­va  na  spra­vod­li­vé  súd­ne  ko­na­nie  pod­ľa  čl.  6  ods.  1  do­ho­vo­ru  uz­ne­se­ním  naj­vyš­šie­ho sú­du  sp.  zn.  6  Tost  21/2014  zo  4.  jú­na  2014.  Uz­ne­se­nie  naj­vyš­šie­ho  sú­du  bo­lo  zru­še­né  a  vec bo­la  vrá­te­ná  naj­vyš­šie­mu  sú­du  na  ďal­šie  ko­na­nie.

Na  pod­kla­de  ná­le­zu  ús­tav­né­ho  sú­du  no­vým  uz­ne­se­ním  naj­vyš­šie­ho  sú­du  sp.  zn. 2 Tost  39/2014  z  19.  de­cem­bra  2014  bol  sťa­žo­va­teľ  pre­pus­te­ný  z  väz­by.

V  ten  is­tý  deň,  te­da  19.  de­cem­bra  2014,  o  14.05  h  bol  sťa­žo­va­teľ  za­dr­ža­ný,  a  to
v  sú­vis­los­ti  s  tres­tným  ko­na­ním  ve­de­ným  pro­ti  ne­mu  pod  sp.  zn.  PPZ665/NKAF­PBA
2014,  v  rám­ci  kto­ré­ho  mu  bo­lo  vzne­se­né  a  nás­led­ne  roz­ší­re­né  ob­vi­ne­nie  uz­ne­se­nia­mi

z  10.  ok­tób­ra             2014    z  24.  no­vem­bra            2014  pre   pok­ra­čo­va­cí   zlo­čin     krá­te­nia   da­ne

a  pois­tné­ho.

 

Uz­ne­se­ním   Ok­res­né­ho   sú­du   Bra­tis­la­va   V (ďa­lej   len  „ok­res­ný   súd“)   sp.   zn.

0 Tp  652/2014   z        21.  de­cem­bra            2014    spo­je­ní     uz­ne­se­ním   kraj­ské­ho   sú­du   sp.   zn.

2 Tpo  102/2014     30.   de­cem­bra   2014   bol   sťa­žo­va­teľ   opä­tov­ne   vza­tý   do   väz­by,     to z  dô­vo­dov  pod­ľa  us­ta­no­ve­nia  §  71  ods.  1  písm.  c)  Tres­tné­ho  po­riad­ku.

Pod­ľa  ná­zo­ru  sťa­žo­va­te­ľa  uve­de­ným  prá­vop­lat­ným  uz­ne­se­ním  kraj­ské­ho  sú­du  doš­lo  k po­ru­še­niu  je­ho  ozna­če­ných  práv  pod­ľa  ús­ta­vy  a  do­ho­vo­ru.

Pr­vá  väz­ba  sťa­žo­va­te­ľa  (v  tres­tnej  ve­ci  ve­de­nej  pod  sp.  zn.  PPZ72/NKAF­PBA
2013) tr­va­la  od  15.  má­ja  2014  do  19.  de­cem­bra  2014,  ke­dy  ho  naj­vyš­ší  súd  pre­pus­til  na

 


 

 

 

zá­kla­de   ná­le­zu   ús­tav­né­ho   sú­du   kon­šta­tu­jú­ce­ho   po­ru­še­nie   je­ho   zá­klad­né­ho   prá­va   na
zá­kon­né­ho   sud­cu     prá­va   na   spra­vod­li­vé   súd­ne   ko­na­nie.   Práv­nym   dôs­led­kom   ná­le­zu
ús­tav­né­ho  sú­du  bo­lo,  že  ko­na­nie  o  väz­be  bo­lo  prá­vop­lat­ne  skon­če­né  s  práv­ny­mi  účin­ka­mi
k  4.  jú­nu   2014,  te­da  ku  dňu  vy­da­nia  ne­zá­kon­né­ho  uz­ne­se­nia  naj­vyš­šie­ho  sú­du  sp.  zn.
6 Tost  21/2014  zru­še­né­ho  ús­tav­ným  sú­dom.  V  sú­la­de  so  zá­sa­dou  res  iudi­ca­ta  nie  je  mož­né
pod­ľa  sťa­žo­va­te­ľa  vziať  nie­ko­ho  do  väz­by  z  tých  is­tých  dô­vo­dov,  aké  bo­li  už  pred­tým
pou­ži­té.  Súd  te­da  mu­sí  reš­pek­to­vať  úči­nok  prá­vop­lat­né­ho  roz­hod­nu­tia  o  väz­be  kon­krét­ne­ho
ob­vi­ne­né­ho  bez  oh­ľa­du  na  to,  či  sa  ve­die  tres­tné  ko­na­nie  v  jed­nej  ale­bo  via­ce­rých  tres­tných
ve­ciach.

To  sa  pod­ľa  ná­zo­ru  sťa­žo­va­te­ľa  vzťa­hu­je  aj  na  si­tuáciu,  v  kto­rej  sa  ve­die  tres­tné
stí­ha­nie   vo   via­ce­rých   tres­tných   ve­ciach   pro­ti   to­mu   is­té­mu   ob­vi­ne­né­mu     sú   pri­tom
ap­li­ko­va­né  skut­ko­vo  aj  práv­ne  rov­na­ké  dô­vo­dy  väz­by.  Z  tých  is­tých  dô­vo­dov  by  bo­lo
mož­né  sťa­žo­va­te­ľa  vziať  do  väz­by  iba  pod­ľa   §   71  ods.   2  písm.  c)  Tres­tné­ho  po­riad­ku.
Ma­te­riál­na  strán­ka  prá­vop­lat­nos­ti  súd­ne­ho  roz­hod­nu­tia  spo­čí­va  v  je­ho  zá­väz­nos­ti  pre  ur­či­tý
ok­ruh  sub­jek­tov,  a  tým  i  v  nez­me­ni­teľ­nos­ti  prá­vop­lat­né­ho  vý­ro­ku  súd­ne­ho  roz­hod­nu­tia.
Zá­väz­nosť  a  nez­me­ni­teľ­nosť  roz­hod­nu­tia  spô­so­bu­je  tzv.  pre­káž­ku  prá­vop­lat­ne  roz­hod­nu­tej
ve­ci   (im­pe­di­men­tum  rei  iudi­ca­tae),  čo  zna­me­ná,  že  o  tej  is­tej  ve­ci,  o  kto­rej  sa  už  raz
prá­vop­lat­ne  roz­hod­lo,  ne­mož­no  roz­ho­do­vať  opäť.  Ide  o  pro­ces­né  vy­jad­re­nie  ús­tav­nop­ráv­nej
zá­sa­dy  ne  bis  in  idem.

Na­priek  do­siaľ  uve­de­né­mu  bol  sťa­žo­va­teľ  všeo­bec­ný­mi  súd­mi  opä­tov­ne  vza­tý  do
väz­by  z  rov­na­kých  dô­vo­dov.  Tre­ba  pri­tom  pod­ľa  sťa­žo­va­te­ľa  pou­ká­zať  na  to,  že  opä­tov­né
vza­tie  do  väz­by  bo­lo  za­lo­že­né  na  dô­vo­doch  vy­plý­va­jú­cich  z  návr­hu  pro­ku­rá­to­ra  na  vza­tie
do   väz­by,   pod­ľa   kto­rých   dô­vod   väz­by   je   da­ný   aj   na­ďa­lej   exis­ten­ciou   rov­na­kých
ob­jek­tív­nych  sku­toč­nos­tí  a  sub­jek­tív­nych  dô­vo­dov  ako  pri  pred­chá­dza­jú­cej  väz­be.

Sťa­žo­va­teľ   pou­ka­zu­je   aj   na   to,   že   okol­nos­ti   sú­vi­sia­ce     nes­kor­ším   vzne­se­ním
ob­vi­ne­nia  bo­li  pou­ži­té  ako  dô­vod  väz­by  už  pri  roz­ho­do­va­ní  o  väz­be  v  pred­chá­dza­jú­cej
tres­tnej  ve­ci.  Z  uz­ne­se­nia  naj­vyš­šie­ho  sú­du  zo   4.  jú­na   2014,  kto­ré  ús­tav­ný  súd  zru­šil
ná­le­zom  z  9.  de­cem­bra  2014,  vy­plý­va,  že  je  da­ná  oba­va  u  sťa­žo­va­te­ľa  z  ko­na­nia  uve­de­né­ho

 


 

 

 

 

  §   71  ods.   1  písm.  c)  Tres­tné­ho  po­riad­ku,  a  to  naj­mä  po­doz­ri­vé  ob­cho­dy  spo­loč­nos­ti

, za­čiat­kom  ro­ka   2014,  ako  aj  da­ňo­vé  priz­na­nia

s  nu­lo­vou  hod­no­tou  od  jú­na  2013.  Zna­me­ná  to,  že  skut­ky  de­fi­no­va­né  v  nov­šej  tres­tnej  ve­ci nie  sú  no­vou  okol­nos­ťou  (no­vým  dô­vo­dom  väz­by),  kto­rá  vy­šla  naj­avo  po  4.  jú­ni  2014. Pod­ľa  ná­zo­ru  sťa­žo­va­te­ľa  or­gá­ny  čin­né  v  tres­tnom  ko­na­ní  ma­li  v  da­nom  prí­pa­de  správ­ne pos­tu­po­vať  v  zmys­le  §  206  ods.  4  Tres­tné­ho  po­riad­ku.  Vzne­se­nie  nes­kor­šie­ho  ob­vi­ne­nia  pod sa­mos­tat­nou  spi­so­vou  znač­kou  bo­lo  úče­lo­vé  a  bo­lo  v  roz­po­re  so  zá­ko­nom.

Pod­ľa  sťa­žo­va­te­ľa  ne­mož­no  súh­la­siť  s  kraj­ským  sú­dom  ani  v  tom,  že  by  pô­vod­né
uz­ne­se­nie  naj­vyš­šie­ho  sú­du  bo­lo  ús­tav­ným  sú­dom  zru­še­né  len  „z  for­mál­nych  dô­vo­dov“  a  že
pre­to  opä­tov­né  vza­tie  do  väz­by  z  tých  is­tých  dô­vo­dov  je  „v  po­riad­ku“.  Po­kiaľ  to­tiž  ús­tav­ný
súd  vy­slo­ví  svo­jím  ná­le­zom  po­ru­še­nie  zá­klad­ných  práv,  je  ne­vyh­nut­né  po­va­žo­vať  ta­ké­to
roz­hod­nu­tie  ako  ce­lok  za  naj­vyš­šiu  mož­nú  for­mu  ochra­ny,  kto­rá  mô­že  byť  súd­nou  mo­cou
pos­kyt­nu­tá.   Uz­ne­se­ním   kraj­ské­ho   sú­du   bo­la   ná­le­zu   ús­tav­né­ho   sú­du   priz­na­ná   nu­lo­vá
re­le­van­cia.  Sťa­žo­va­teľ  zá­ro­veň  pou­ka­zu­je  na  uz­ne­se­nia  naj­vyš­šie­ho  sú­du  z  19.  de­cem­bra
2014, kto­rým  bol  v  reak­cii  na  ná­lez  ús­tav­né­ho  sú­du  pre­pus­te­ný  z  väz­by.  Z  uz­ne­se­nia
jed­noz­nač­ne  vy­plý­va,  že  ne­bol  pre­pus­te­ný  zo  žiad­nych   „for­mál­nych  dô­vo­dov“,  ale  pre
ne­dodr­ža­nie   zá­ko­nom   us­ta­no­ve­nej   le­ho­ty   na   roz­hod­nu­tie     sťaž­nos­ti   ob­vi­ne­né­ho   pro­ti
uz­ne­se­niu  o  vza­tí  do  väz­by.

 

Sťa­žo­va­teľ  na­po­kon  navr­hol,  aby  ús­tav­ný  súd  ná­le­zom  tak­to  roz­ho­dol:

„1.  Zá­klad­né  prá­vo  sťa­žo­va­te­ľa  (...)  na  osob­nú  slo­bo­du  pod­ľa  člán­ku

17 ods.  2  a  ods.  5  Ústa­vy  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  a  prá­vo  na  slo­bo­du  a  bez­peč­nosť  pod­ľa

člán­ku       5  ods.       1    ods.    4  Do­ho­vo­ru     ochra­ne   ľud­ských   práv     zá­klad­ných   slo­bôd

prá­vop­lat­ným   uz­ne­se­ním   Kraj­ské­ho   sú­du     Bra­tis­la­ve   z           30.  de­cem­bra            2014,  sp.   zn.

2Tpo/102/2014,  po­ru­še­né  bo­lo.

2. Zru­šu­je  uz­ne­se­nie  Kraj­ské­ho  sú­du  v  Bra­tis­la­ve  z   30.  de­cem­bra   2014,  sp.  zn.
2Tpo/102/2014  a  vec  vra­cia  Kraj­ské­mu  sú­du  v  Bra­tis­la­ve  na  ďal­šie  ko­na­nie  a  roz­hod­nu­tie.

3.  Kraj­ský   súd     Bra­tis­la­ve   je   po­vin­ný   nah­ra­diť   sťa­žo­va­te­ľo­vi   tro­vy   práv­ne­ho
za­stú­pe­nia  vo  vý­ške  355,73  eura  na  účet  práv­ne­ho  zá­stup­cu,  ad­vo­kát­ske­mu  spo­lo­čen­stvu

 

 


 

 

 

AK  H.I.F.,  spol.  s  r.  o.,  Rad­van­ská   1,   811   01  Bra­tis­la­va(...),  do  dvoch  me­sia­cov  od prá­vop­lat­nos­ti  toh­to  ná­le­zu.“

 

Z  dopl­ne­nia  sťaž­nos­ti  z  2.  ap­rí­la  2015  do­ru­če­né­ho  ús­tav­né­mu  sú­du  8.  ap­rí­la  2015
vy­plý­va,  že  uz­ne­se­ním  ok­res­né­ho  sú­du  sp.  zn.   0  Tp   119/2015  z   26.  mar­ca   2015  bol
sťa­žo­va­teľ  pre­pus­te­ný  z  väz­by  a  že  zá­ro­veň  bo­la  pri­ja­tá  pe­ňaž­ná  zá­ru­ka  vo  vý­ške  100  000  €.
Na­priek   tej­to   sku­toč­nos­ti   sťa­žo­va­teľ   tr­vá   na   po­da­nej   sťaž­nos­ti     tým,   aby   bo­lo   o  nej
roz­hod­nu­té  tak,  ako  to  je  už  uve­de­né.  Z  od­ôvod­ne­nia  uz­ne­se­nia  o  pre­pus­te­ní  z  väz­by  to­tiž
vy­plý­va,  že  pod­ľa  ná­zo­ru  ok­res­né­ho  sú­du  for­mál­ne  a  ma­te­riál­ne  pod­mien­ky  väz­by  na­ďa­lej
tr­va­jú  a  väz­ba  bo­la  nah­ra­de­ná  pe­ňaž­nou  zá­ru­kou.  Pre­to  i  na­ďa­lej  po­sú­de­nie  dô­vo­dov  väz­by
sťa­žo­va­te­ľa  má  vý­znam.

 

  vy­jad­re­nia   pred­se­du   kraj­ské­ho   sú­du   sp.   zn.   Spr.    2337/15   z 26.  má­ja    2015

do­ru­če­né­ho  ús­tav­né­mu  sú­du  faxom  to­ho  is­té­ho  dňa  a  poš­tou   1.  jú­na   2015  vy­plý­va,  že
po­žia­dal     sta­no­vis­ko   pred­sed­níč­ku   se­ná­tu.   Pod­ľa   vy­jad­re­nia   pred­sed­níč­ky   se­ná­tu
z  25.  má­ja  2015  se­nát  i  na­ďa­lej  za­stá­va  práv­ny  ná­zor  uve­de­ný  v  uz­ne­se­ní.  Sťa­žo­va­teľ  bol
pô­vod­ne  vo  väz­be  v  inej  tres­tnej  ve­ci.  Z  tej­to  bol  naj­vyš­ším  sú­dom  rea­gu­jú­cim  na  ná­lez
ús­tav­né­ho  sú­du  pre­pus­te­ný,  av­šak  ide  o  tres­tnú  vec,  v  kto­rej  sa  ko­ná  sa­mos­tat­ne  a  pod  inou
spi­so­vou  znač­kou.  Z  ná­le­zu  ús­tav­né­ho  sú­du  sp.  zn.  III.  ÚS  505/2014  z  9.  de­cem­bra  2014
vy­plý­va,   že   bo­lo   kon­šta­to­va­né   po­ru­še­nie   prá­va   sťa­žo­va­te­ľa   ne­byť   od­ňa­tý   zá­kon­né­mu
sud­co­vi,  a  to  uz­ne­se­ním  naj­vyš­šie­ho  sú­du  sp.  zn.  6  Tost  21/2014  zo  4.  jú­na  2014.  Pod­ľa
pred­sed­níč­ky  se­ná­tu  skut­kov,  pre  kto­ré  je  sťa­žo­va­teľ  stí­ha­ný  v  inej  tres­tnej  ve­ci,  sa  mal
do­púš­ťať  v  ob­do­bí  do  jú­na  2013,  pri­čom  v  pred­met­nej  tres­tnej  ve­ci  sa  mu  kla­die  za  vi­nu
pá­chanie  tres­tnej  čin­nos­ti  za  ob­do­bie  I.  štvrťro­ka  ro­ku  2014.  Ide  tu  o  sú­vis  v  jed­not­li­vých
tres­tných  ve­ciach,  čo  sa  tý­ka  spô­so­bu  a  cha­rak­te­ru  tres­tnej  čin­nos­ti,  av­šak  ne­bo­lo  mož­né
v  štá­diu  príp­rav­né­ho  ko­na­nia  v  oboch  tres­tných  ve­ciach  z  poh­ľa­du  hod­no­te­nia  ma­te­riál­nych
pod­mie­nok  väz­by  jed­noz­nač­ne  kon­šta­to­vať,  že  tu  ide  o  pok­ra­čo­va­ciu  tres­tnú  čin­nosť,  a  te­da
o  je­den  pok­ra­čo­va­cí  trest­ný  čin  v  tých­to  dvoch  tres­tných  ve­ciach.  Vy­chá­dza­júc  z  tých­to
úvah,  kraj­ský  súd  ne­dos­pel  k  zá­ve­ru,  že  ide  o  väz­bu  v  tej  is­tej  ve­ci.  V  zá­ve­re  pred­sed­níč­ka
se­ná­tu  uvied­la,  že  iš­lo  o  sú­vis  z  poh­ľa­du  roz­ho­do­va­nia  o  väz­be,  t.  j.  exis­ten­cie  dô­vo­dov

 


 

 

 

väz­by.  Iš­lo  te­da  o  inú  tres­tnú  vec  a  inú  tres­tnú  čin­nosť  to­ho  is­té­ho  ob­vi­ne­né­ho,  pri­čom roz­hod­nu­tie  o  väz­be  ob­vi­ne­né­ho  je  roz­hod­nu­tím  prís­ne  in­di­vi­duál­nym  v  kaž­dej  tres­tnej ve­ci,  pre­to­že  u  kaž­dé­ho  ob­vi­ne­né­ho  v  kaž­dej  tres­tnej  ve­ci  je  súd  po­vin­ný  in­di­vi­duál­ne skú­mať  všet­ky  okol­nos­ti,  kto­ré  mô­žu  za­kla­dať,  resp.  za­kla­da­jú  dô­vod  je­ho  väz­by.

 

Z  rep­li­ky  práv­ne­ho  zá­stup­cu  sťa­žo­va­te­ľa  z  5.  jú­na  2015  do­ru­če­nej  ús­tav­né­mu  sú­du

9. jú­na       2015  vy­plý­va,   že   zotr­vá­va   na   sta­no­vis­ku,   pod­ľa   kto­ré­ho   roz­hod­nu­tie     vza­tí
sťa­žo­va­te­ľa  do  väz­by  vy­chá­dza­jú­ce  z  tých  is­tých  dô­vo­dov  a  z  nez­me­ne­né­ho  skut­ko­vé­ho
sta­vu     po­rov­na­ní     roz­ho­do­va­ním     väz­be     sú­vi­sia­cej   tres­tnej   ve­ci   je   jed­noz­nač­ne
neús­tav­né  a  proti­zá­kon­né  a  opä­tov­ne  za­kla­dá  a  predl­žu­je  neús­tav­ný  a  ne­zá­kon­ný  stav,  kto­rý
bol  od­strá­ne­ný  ná­le­zom  ús­tav­né­ho  sú­du  sp.  zn.  III.  ÚS   505/2014  z   9.  de­cem­bra   2014.
Uz­ne­se­ním  naj­vyš­šie­ho  sú­du  sp.  zn.   2  Tost   39/2014  z   19.  de­cem­bra   2014,  kto­rým  bol
sťa­žo­va­teľ  pre­pus­te­ný  z  väz­by,  sa  ko­na­nie  o  je­ho  väz­be  prá­vop­lat­ne  skon­či­lo  (bez  oh­ľa­du  na
dô­vod  skon­če­nia)  a  v  zá­uj­me  za­cho­va­nia  zá­kon­nos­ti  nie  je  mož­né  to­to  ko­na­nie  z  rov­na­kých
skut­ko­vých  dô­vo­dov  ob­no­viť,  a  to  ani  v  inom,  na­vy­še  úče­lo­vo  sa­mos­tat­ne  ve­de­nom  ko­na­ní.
Ho­ci  ide  o  dve  sa­mos­tat­ne  ve­de­né  tres­tné  ve­ci  s  ča­so­vo  od­liš­ne  vy­me­dze­ný­mi  skut­ka­mi,
skut­ky  kla­de­né  sťa­žo­va­te­ľo­vi  za  vi­nu  v  tej­to  ve­ci  bo­li  zá­ro­veň  dô­vo­dom  je­ho  väz­by  v
skor­šej  ve­ci.  Dô­kaz  o  tej­to  sku­toč­nos­ti  vy­plý­va  z  od­ôvod­ne­nia  uz­ne­se­nia  naj­vyš­šie­ho  sú­du
sp.  zn.  6  Tost  21/2014  zo  4.  jú­na  2014,  kto­ré  ús­tav­ný  súd  zru­šil  svo­jím  ná­le­zom  sp.  zn.  III.
ÚS  505/2014  z  9.  de­cem­bra  2014.  Ďal­ší  dô­kaz  vy­plý­va  z  návr­hu  pro­ku­rá­to­ra  na  vza­tie  do
väz­by  spolu­ob­vi­ne­né­ho  z  20.  má­ja  2014.  Skut­ky  de­fi­no­va­né  te­raz  nie  sú  no­vou  okol­nos­ťou
(no­vým  dô­vo­dom  väz­by),  kto­rá  by  vy­šla  naj­avo  po  4.  jú­ni  2014.  Nao­pak,  tie­to  sku­toč­nos­ti
bo­li  zná­me  a  vza­té  do  úva­hy  ako  dô­vod  väz­by  sťa­žo­va­te­ľa  už  v  skor­šej  tres­tnej  ve­ci.

 

 

II.

 

Z  ná­le­zu  ús­tav­né­ho  sú­du  č.  k.  III.  ÚS  505/201471  z  9.  de­cem­bra  2014  vy­plý­va,  že
ním   bo­lo   vy­slo­ve­né   po­ru­še­nie   zá­klad­né­ho   prá­va   sťa­žo­va­te­ľa (pop­ri   ďal­ších   oso­bách)

na  zá­kon­né­ho  sud­cu  pod­ľa  čl.  48  ods.  1  ús­ta­vy  a  čl.  38  ods.  1  lis­ti­ny,  ako  aj  je­ho  prá­va  na

 

 


 

 

 

spra­vod­li­vé  súd­ne  ko­na­nie  pod­ľa  čl.  6  ods.  1  do­ho­vo­ru  v  ko­na­ní  ve­de­nom  naj­vyš­ším  sú­dom pod  sp.  zn.  6  Tost  21/2014,  pri­čom  uz­ne­se­nie  zo  4.  jú­na  2014  bo­lo  zru­še­né  a  vec  bo­la vrá­te­ná  naj­vyš­šie­mu  sú­du  na  ďal­šie  ko­na­nie.  Pod­ľa  ná­zo­ru  ús­tav­né­ho  sú­du  o  op­rav­nom pros­tried­ku  sťa­žo­va­te­ľa  roz­ho­dol  se­nát  naj­vyš­šie­ho  sú­du  v  nes­práv­nom  zlo­že­ní.

Z  uz­ne­se­nia  naj­vyš­šie­ho  sú­du  sp.  zn.  2  Tost  39/2014  z  19.  de­cem­bra  2014  vy­plý­va, že  ním  bo­lo  zru­še­né  uz­ne­se­nie  špe­cia­li­zo­va­né­ho  sú­du  sp.  zn.  Tp  44/2014  z  18.  má­ja  2014 a  sťa­žo­va­teľ  bol  ih­neď  pre­pus­te­ný  z  väz­by.  Pod­ľa  ná­zo­ru  naj­vyš­šie­ho  sú­du  vzhľa­dom  na us­ta­no­ve­nie  §  192  ods.  3  Tres­tné­ho  po­riad­ku  (pod­ľa  kto­ré­ho  o  sťaž­nos­ti  ob­vi­ne­né­ho  pro­ti uz­ne­se­niu  o  vza­tí  do  väz­by  roz­hod­ne  sťaž­nost­ný  súd  do  5  pra­cov­ných  dní  od  pred­lo­že­nia ve­ci  na  roz­hod­nu­tie)  bo­lo  pot­reb­né  sťa­žo­va­te­ľa  z  väz­by  pre­pus­tiť,  le­bo  ho­ci  to­to  us­ta­no­ve­nie ne­má  sankč­ný  cha­rak­ter  (je­ho  ne­dodr­ža­nie  nez­na­me­ná  auto­ma­tic­ké  pre­pus­te­nie  z  väz­by), ne­mô­že  zna­me­nať  ani  svoj­voľ­né  vý­raz­né  prek­ro­če­nie  tej­to  le­ho­ty,  pre­to­že  by  tak  bo­lo po­ru­še­né  prá­vo  ob­vi­ne­né­ho  na  urý­chle­né  roz­hod­nu­tie  o  je­ho  väz­be.

Z  uz­ne­se­nia  kraj­ské­ho  sú­du  sp.  zn.  2  Tpo  102/2014  z  30.  de­cem­bra  2014  vy­plý­va,  že
ním  bo­la  za­miet­nu­tá  sťaž­nosť  po­da­ná  sťa­žo­va­te­ľom  pro­ti  uz­ne­se­niu  ok­res­né­ho  sú­du  sp.  zn.  0
Tp  652/2014  z  21.  de­cem­bra  2014.  Pod­ľa  ná­zo­ru  kraj­ské­ho  sú­du  sú  spl­ne­né  for­mál­ne,  ale  aj
ma­te­riál­ne  pred­pok­la­dy  na  vza­tie  sťa­žo­va­te­ľa  do  väz­by.  Exis­tu­je  dô­vod­né  po­doz­re­nie,  že
sťa­žo­va­teľ  spá­chal  skut­ky  ma­jú­ce  zna­ky  pok­ra­čo­va­cie­ho  zlo­či­nu.  Čo  sa  tý­ka  dô­vo­du  väz­by
pod­ľa  §  71  ods.  1  písm.  c)  Tres­tné­ho  po­riad­ku,  je  pod­stat­né,  že  pro­ti  sťa­žo­va­te­ľo­vi  sa  ve­die
ďal­šie  tres­tné  stí­ha­nie  pre  ob­dob­nú  tres­tnú  čin­nosť,  a  to  do­kon­ca  zá­važ­nej­šie­ho  roz­sa­hu.
Po­kiaľ  ide  o  ná­miet­ku  proti­práv­nos­ti  vza­tia  sťa­žo­va­te­ľa  do  väz­by  (keď­že  už  bol  v  sú­vi­sia­cej
tres­tnej  ve­ci  z  väz­by  pre­pus­te­ný,  a  pre­to  nie  je  mož­né  opä­tov­ne  o  je­ho  väz­be  roz­hod­núť),
tre­ba  uviesť,  že  je  prav­dou,  že  sťa­žo­va­teľ  bol  v  inej  tres­tnej  ve­ci  vo  väz­be,  z  kto­rej  ho
naj­vyš­ší   súd (sp.   zn. 2  Tost 39/2014),   rea­gu­júc   na   ná­lez   ús­tav­né­ho   sú­du (sp.   zn.

III.  ÚS  505/2014),  pre­pus­til,  av­šak  ide  o  tres­tnú  vec,  v  kto­rej  sa  ko­ná  sa­mos­tat­ne.  Aj  tá­to
vec  je  v  štá­diu  príp­rav­né­ho  ko­na­nia  a  je  ve­de­ná  pod  inou  spi­so­vou  znač­kou.  Skut­kov  z  tej­to
tres­tnej  čin­nos­ti  sa  mal  sťa­žo­va­teľ  do­púš­ťať  v  ob­do­bí  do  jú­na  2013,  pri­čom  v  pred­met­nej
tres­tnej  ve­ci  je  mu  kla­de­né  za  vi­nu  pá­chanie  tres­tnej  čin­nos­ti  za  ob­do­bie  pr­vé­ho  kvar­tá­lu

 

 


 

 

 

ro­ku   2014.  Ide  tu  o  sú­vis  v  jed­not­li­vých  tres­tných  ve­ciach,  a  to  čo  sa  tý­ka  spô­so­bu
a  cha­rak­te­ru  tres­tnej  čin­nos­ti.  Nie  je  však  mož­né  v  tom­to  štá­diu  tres­tné­ho  stí­ha­nia  z  poh­ľa­du
hod­no­te­nia  ma­te­riál­nych  pod­mie­nok  väz­by  jed­noz­nač­ne  kon­šta­to­vať,  že  ide  o  pok­ra­čo­va­ciu
tres­tnú  čin­nosť,  a  te­da  o  je­den  pok­ra­čo­va­cí  trest­ný  čin  v  da­ných  dvoch  tres­tných  ve­ciach.
Po­kiaľ  pro­ku­rá­tor  v  návr­hu  na  vza­tie  sťa­žo­va­te­ľa  do  väz­by,  ako  aj  ok­res­ný  súd  pou­ka­zu­jú  na
sú­vis  oboch  tres­tných  ve­cí,  tre­ba  uviesť,  že  ide  o  sú­vis  z  poh­ľa­du  roz­ho­do­va­nia  o  väz­be  pri
skú­ma­ní  dô­vo­dov  väz­by.  Pri  roz­ho­do­va­ní  o  dô­vo­doch  väz­by  je  pot­reb­né  tú­to  sku­toč­nosť
zoh­ľad­niť,   le­bo   sved­čí   o  ur­či­tých   kri­mi­no­gén­nych   čr­tách   sťa­žo­va­te­ľa     poh­ľa­du   oba­vy
z  pok­ra­čo­va­nia  tres­tnej  čin­nos­ti  bez  to­ho,  aby  bo­la  po­ru­še­ná  zá­sa­da  pre­zum­pcie  ne­vi­ny.  Ide
te­da  o  inú  tres­tnú  vec  a  inú  tres­tnú  čin­nosť  to­ho  is­té­ho  ob­vi­ne­né­ho.  Na­vy­še  z  ná­le­zu
ús­tav­né­ho  sú­du  sp.  zn.  III.   ÚS   505/2014  z   9.  de­cem­bra   2014  vy­plý­va,  že  sa  v  ňom
kon­šta­to­va­lo  po­ru­še­nie  zá­klad­né­ho  prá­va  sťa­žo­va­te­ľa  na  zá­kon­né­ho  sud­cu.  Sťa­žo­va­teľ  pre­to
ne­bol   nás­led­ne   naj­vyš­ším   sú­dom   pre­pus­te­ný     väz­by   pre   neexis­ten­ciu   ma­te­riál­nych
pod­mie­nok  väz­by,  ale  z  „for­mál­nych“  dô­vo­dov,  keď­že  roz­ho­do­val  ne­zá­kon­ný  se­nát.

 

 

III.

 

Pod­ľa  čl.  127  ods.  1  ús­ta­vy  ús­tav­ný  súd  roz­ho­du­je  o  sťaž­nos­tiach  fy­zic­kých  osôb ale­bo  práv­nic­kých  osôb,  ak  na­mie­ta­jú  po­ru­še­nie  svo­jich  zá­klad­ných  práv  ale­bo  slo­bôd, ale­bo  ľud­ských  práv  a  zá­klad­ných  slo­bôd  vy­plý­va­jú­cich  z  me­dzi­ná­rod­nej  zmlu­vy,  kto­rú Slo­ven­ská  re­pub­li­ka  ra­ti­fi­ko­va­la  a  bo­la  vy­hlá­se­ná  spô­so­bom  us­ta­no­ve­ným  zá­ko­nom,  ak o  ochra­ne  tých­to  práv  a  slo­bôd  ne­roz­ho­du­je  iný  súd.

Pod­ľa  čl.  127  ods.   2  pr­vej  ve­ty  ús­ta­vy  ak  ús­tav­ný  súd  vy­ho­vie  sťaž­nos­ti,  svo­jím
roz­hod­nu­tím  vy­slo­ví,  že  prá­vop­lat­ným  roz­hod­nu­tím,  opat­re­ním  ale­bo  iným  zá­sa­hom  bo­li
po­ru­še­né  prá­va  ale­bo  slo­bo­dy  pod­ľa  od­se­ku  1,  a  zru­ší  ta­ké  roz­hod­nu­tie,  opat­re­nie  ale­bo  iný
zá­sah.

Pod­ľa  čl.  17  ods.  2  pr­vej  ve­ty  ús­ta­vy  ni­ko­ho  ne­mož­no  stí­hať  ale­bo  poz­ba­viť  slo­bo­dy inak,  ako  z  dô­vo­dov  a  spô­so­bom,  kto­rý  us­ta­no­ví  zá­kon.

 

 


 

 

 

Pod­ľa  čl.  17  ods.  5  ús­ta­vy  do  väz­by  mož­no  vziať    iba  z  dô­vo­dov  a  na  čas  us­ta­no­ve­ný zá­ko­nom  a  na  zá­kla­de  roz­hod­nu­tia  sú­du.

 

Pod­ľa   čl.   5  ods.        1  písm.   c)   do­ho­vo­ru   kaž­dý   má   prá­vo   na   slo­bo­du     osob­nú

bez­peč­nosť.  Ni­ko­ho  ne­mož­no  poz­ba­viť  slo­bo­dy  ok­rem  nas­le­du­jú­cich  prí­pa­dov,  po­kiaľ  sa  tak sta­ne   na   zá­kla­de   pos­tu­pu   sta­no­ve­né­ho   zá­ko­nom:   zá­kon­né   za­tknu­tie   ale­bo   poz­ba­ve­nie slo­bo­dy   za   úče­lom   pred­ve­de­nia   pred   prís­luš­ný   súd­ny   or­gán,   pre   dô­vod­né   po­doz­re­nie zo  spá­chania  tres­tné­ho  či­nu,  ale­bo  ak  je  to  dô­vod­ne  po­va­žo­va­né  za  pot­reb­né  za  úče­lom za­brá­ne­nia  spá­chaniu  tres­tné­ho  či­nu  ale­bo  úte­ku  po  je­ho  spá­cha­ní.

Pod­ľa  čl.  5  ods.  4  do­ho­vo­ru  kaž­dý,  kto  je  za­tknu­tý  ale­bo  inak  poz­ba­ve­ný  slo­bo­dy,  má prá­vo  po­dať  návrh  na  za­ča­tie  ko­na­nia,  v  kto­rom  súd  urý­chle­ne  roz­hod­ne  o  zá­kon­nos­ti poz­ba­ve­nia  je­ho  slo­bo­dy  a  na­ria­di  pre­pus­te­nie,  ak  je  poz­ba­ve­nie  slo­bo­dy  ne­zá­kon­né.

Sťa­žo­va­teľ  je  pres­ved­če­ný,  že  ne­bo­lo  mož­né  opä­tov­ne  vziať  ho  do  väz­by  z  tých  is­tých
dô­vo­dov,  pre  aké  bol  vza­tý  do  väz­by  už  v  mi­nu­los­ti  za  si­tuácie,  keď  pr­vé  vza­tie  do  väz­by  sa
skon­či­lo   je­ho   prá­vop­lat­ným   pre­pus­te­ním     väz­by.   Súd   mu­sí   reš­pek­to­vať   úči­nok
prá­vop­lat­né­ho  roz­hod­nu­tia  o  väz­be  bez  oh­ľa­du  na  to,  či  sa  ve­die  tres­tné  ko­na­nie  v  jed­nej
ale­bo  via­ce­rých  tres­tných  ve­ciach.  To  sa  pod­ľa  sťa­žo­va­te­ľa  vzťa­hu­je  aj  na  si­tuáciu,  keď  sa
ve­die  tres­tné  stí­ha­nie  vo  via­ce­rých  tres­tných  ve­ciach  pro­ti  to­mu  is­té­mu  ob­vi­ne­né­mu  a  sú
pri­tom  ap­li­ko­va­né  skut­ko­vo  aj  práv­ne  rov­na­ké  dô­vo­dy  väz­by.  Z  tých  is­tých  dô­vo­dov  by
bo­lo  mož­né  sťa­žo­va­te­ľa  vziať  do  väz­by  iba  pod­ľa  §  71  ods.  2  písm.  c)  Tres­tné­ho   po­riad­ku.

Pod­ľa  kraj­ské­ho  sú­du  ho­ci  je  prav­dou,  že  sťa­žo­va­teľ  bol  z  väz­by  v  inej  tres­tnej  ve­ci pre­pus­te­ný,  av­šak  ide  o  tres­tnú  vec,  v  kto­rej  sa  ko­ná  sa­mos­tat­ne  pod  inou  spi­so­vou  znač­kou. Skor­šia  väz­ba  sa  tý­ka­la  tres­tnej  čin­nos­ti,  ku  kto­rej  do­chá­dza­lo  do  jú­na  2013.  V  pred­met­nej tres­tnej  ve­ci  ide  o  tres­tnú  čin­nosť  za  ob­do­bie  pr­vé­ho  kvar­tá­lu  ro­ku  2014.  Ide  tu  o  sú­vis v  jed­not­li­vých  tres­tných  ve­ciach,  a  to  čo  sa  tý­ka  spô­so­bu  a  cha­rak­te­ru  tres­tnej  čin­nos­ti. Nie  je  však  mož­né  v  tom­to  štá­diu  tres­tné­ho  stí­ha­nia  z  poh­ľa­du  hod­no­te­nia  ma­te­riál­nych pod­mie­nok  väz­by  jed­noz­nač­ne  kon­šta­to­vať,  že  ide  o  pok­ra­čo­va­ciu  tres­tnú  čin­nosť,  a  te­da o  je­den  pok­ra­čo­va­cí  trest­ný  čin  v  da­ných  dvoch  tres­tných  ve­ciach.

 

 

 


 

 

 

Pod­ľa  §  122  ods.  10  Tres­tné­ho  zá­ko­na  za  pok­ra­čo­va­cí  trest­ný  čin  sa  po­va­žu­je,  ak
pá­cha­teľ  pok­ra­čo­val  v  pá­cha­ní  to­ho  is­té­ho  tres­tné­ho  či­nu.  Tres­tnosť  všet­kých  čias­tko­vých
úto­kov  sa  po­su­dzu­je  ako  je­den  trest­ný  čin,  ak  všet­ky  čias­tko­vé  úto­ky  to­ho  is­té­ho  pá­cha­te­ľa
spá­ja   ob­jek­tív­na   sú­vis­losť     ča­se,   spô­so­be   ich   pá­chania       pred­me­te   úto­ku,   ako   aj
sub­jek­tív­na  sú­vis­losť,  naj­mä  jed­no­tia­ci  zá­mer  pá­cha­te­ľa  spá­chať  uve­de­ný  trest­ný  čin;  to
nep­la­tí  vo  vzťa­hu  k  čias­tko­vým  úto­kom  spá­cha­ným  mi­mo  úze­mia  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky.

Pod­ľa  §  71  ods.  1  Tres­tné­ho  po­riad­ku  ob­vi­ne­ný  mô­že  byť  vza­tý  do  väz­by  len  vte­dy,
ak  do­te­raz  zis­te­né  sku­toč­nos­ti  nas­ved­ču­jú  to­mu,  že  sku­tok,  pre  kto­rý  bo­lo  za­ča­té  tres­tné
stí­ha­nie,  bol  spá­cha­ný,  má  zna­ky  tres­tné­ho  či­nu,  sú  dô­vo­dy  na  po­doz­re­nie,  že  ten­to  sku­tok
spá­chal  ob­vi­ne­ný  a  z  je­ho  ko­na­nia  ale­bo  ďal­ších  kon­krét­nych  sku­toč­nos­tí  vy­plý­va  dô­vod­ná
oba­va,  že

a)  uj­de  ale­bo  sa  bu­de  skrý­vať,  aby  sa  tak  vy­hol  tres­tné­mu  stí­ha­niu  ale­bo  tres­tu,  naj­mä
ak  ne­mož­no  je­ho  to­tož­nosť  ih­neď  zis­tiť,  ak  ne­má  stá­le  byd­lis­ko  ale­bo  ak  mu  hro­zí  vy­so­ký
trest,

b)  bu­de  pô­so­biť  na  sved­kov,  znal­cov,  spolu­ob­vi­ne­ných  ale­bo  inak  ma­riť  ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí  zá­važ­ných  pre  tres­tné  stí­ha­nie,  ale­bo

c)  bu­de  pok­ra­čo­vať  v  tres­tnej  čin­nos­ti,  do­ko­ná  trest­ný  čin,  o  kto­rý  sa  po­kú­sil,  ale­bo vy­ko­ná  trest­ný  čin,  kto­rý  prip­ra­vo­val  ale­bo  kto­rým  hro­zil.

Pod­ľa  §  71  ods.  2  Tres­tné­ho  po­riad­ku  ak  bol  ob­vi­ne­ný  pre­pus­te­ný  z  väz­by,  mô­že  byť v  tej  is­tej  ve­ci  vza­tý  do  väz­by,  ak

a)  je  na  úte­ku  ale­bo  sa  skrý­va,  aby  sa  tak  vy­hol  tres­tné­mu  stí­ha­niu  ale­bo  tres­tu, nezdr­žia­va  sa  na  ad­re­se,  kto­rú  uvie­dol  or­gá­nom  čin­ným  v  tres­tnom  ko­na­ní  ale­bo  sú­du, nep­re­be­rá  zá­siel­ky  ale­bo  ne­reš­pek­tu­je  prí­ka­zy  or­gá­nov  čin­ných  v  tres­tnom  ko­na­ní  ale­bo sú­du,  ale­bo  inak  ve­do­me  ma­rí  vy­ko­ná­va­nie  na­ria­de­ných  úko­nov,

b)   pô­so­bí   na   sved­kov,   znal­cov,   spolu­ob­vi­ne­ných   ale­bo   inak   ma­rí   ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí  zá­važ­ných  pre  tres­tné  stí­ha­nie,

c)  pok­ra­ču­je  v  tres­tnej  čin­nos­ti,  do­ko­ná  trest­ný  čin,  o  kto­rý  sa  po­kú­sil,  ale­bo  vy­ko­ná trest­ný  čin,  kto­rý  prip­ra­vo­val  ale­bo  kto­rým  hro­zil,

 

 


 

 

 

d)  bol  pre­pus­te­ný  z  väz­by  pre­to,  že  nas­tú­pil  do  vý­ko­nu  tres­tu  od­ňa­tia  slo­bo­dy  a  sú
kon­krét­ne  sku­toč­nos­ti,  kto­ré  od­ôvod­ňu­jú  niek­to­rý  z  dô­vo­dov  väz­by  pod­ľa  od­se­ku  1,  ale­bo

e)  je  ob­vi­ne­ný  pre  ďal­ší  úmy­sel­ný  trest­ný  čin  spá­cha­ný  po  pre­pus­te­ní  z  väz­by.

Exis­ten­cia  dô­vod­né­ho  po­doz­re­nia,  že  ob­vi­ne­ný  spá­chal  trest­ný  čin,  je  pod­mien­kou si­ne  qua  non  zá­kon­nos­ti  dr­ža­nia  ob­vi­ne­né­ho  vo  väz­be  (Stögmüller  c.  Ra­kús­ko,  Le­tellier  c. Fran­cúz­sko).

Uve­de­nej  zá­sad­nej  ma­te­riál­nej  pod­mien­ke  mož­nos­ti  vza­tia  ob­vi­ne­né­ho  do  väz­by vy­slo­ve­nej  Európ­skym  sú­dom  pre  ľud­ské  prá­va  zod­po­ve­dá  aj  práv­na  úp­ra­va  väz­by  pod­ľa Tres­tné­ho  po­riad­ku,  pre­to­že  z  us­ta­no­ve­nia  §  71  ods.  1  je  zrej­mé,  že  ob­vi­ne­ný  mô­že  byť vza­tý  do  väz­by,  len  ak  (in­ter  alia)  do­te­raz  zis­te­né  sku­toč­nos­ti  nas­ved­ču­jú  to­mu,  že  sku­tok, pre  kto­rý  bo­lo  za­ča­té  tres­tné  stí­ha­nie,  bol  spá­cha­ný  a  má  zna­ky  tres­tné­ho  či­nu.

Vzhľa­dom  na  exis­tu­jú­cu  práv­nu  úp­ra­vu  sa  ako  roz­ho­du­jú­ca  ja­ví  v  da­nej  ve­ci  práv­na otáz­ka,  či  tres­tnú  čin­nosť,  kto­rej  sa  mal  sťa­žo­va­teľ  do­púš­ťať  v  pr­vom  kvar­tá­li  ro­ku  2014, tre­ba  po­va­žo­vať  za  sa­mos­tat­ný  sku­tok  (sa­mos­tat­ný  pok­ra­čo­va­cí  trest­ný  čin)  ale­bo  za  je­den sku­tok  (je­den  pok­ra­čo­va­cí  trest­ný  čin),  kto­rý  bol  pá­cha­ný  jed­nak  v  ob­do­bí  do  jú­na  2013, ako  aj  v  pr­vom  kvar­tá­li   ro­ku  2014.

Už  te­raz  mož­no  vo  všeo­bec­nej  ro­vi­ne  kon­šta­to­vať,  že  ak  by  tres­tná  čin­nosť,  ku  kto­rej
ma­lo  do­chá­dzať  v  pr­vom  kvar­tá­li  ro­ku  2014,  ma­la  byť  sa­mos­tat­ným  skut­kom  (sa­mos­tat­ným
pok­ra­čo­va­cím  tres­tným  či­nom),  po­tom  nej­de  o  opä­tov­né  vza­tie  sťa­žo­va­te­ľa  do  väz­by  v  tej
is­tej  tres­tnej  ve­ci  a  ta­ké­to  vza­tie  do  väz­by  po­tom  mož­no  oprieť  o  us­ta­no­ve­nie  §  71  ods.  1
Tres­tné­ho  po­riad­ku.

Nao­pak,  ak  by  tres­tná  čin­nosť,  ku  kto­rej  ma­lo  do­chá­dzať  v  pr­vom  kvar­tá­li  ro­ku  2014, ma­la   byť   jed­ným   skut­kom   (jed­ným   pok­ra­čo­va­cím   tres­tným   či­nom)   pá­cha­ným   jed­nak do  jú­na  2013,  ako  aj  v  pr­vom  kvar­tá­li  ro­ku  2014,  po­tom  by  väz­bu  bo­lo  mož­né  oprieť  iba o  us­ta­no­ve­nie  §  71  ods.  2  Tres­tné­ho  po­riad­ku,  pre­to­že  by  iš­lo  o  opä­tov­né  vza­tie  do  väz­by v  ta­kej  ve­ci,  v  kto­rej  už  bol  ob­vi­ne­ný  z  väz­by  pred­tým  pre­pus­te­ný.

 

 


 

 

 

Sťa­žo­va­teľ  sa  vý­slov­ne  ne­vy­jad­ru­je  k  otáz­ke,  či  tres­tnú  čin­nosť,  kto­rú  mal  pá­chať
v  pr­vom  kvar­tá­li  ro­ku  2014,  tre­ba  po­va­žo­vať  za  je­den  sku­tok  (je­den  pok­ra­čo­va­cí  trest­ný  čin)
s  tres­tnou  čin­nos­ťou,  kto­rej  sa  mal  do­púš­ťať  do  jú­na  2013.  Len  ne­pria­mo  sa  dá  de­du­ko­vať,  že
pod­ľa  sťa­žo­va­te­ľa  ide  o  je­den  sku­tok  ma­jú­ci  cha­rak­ter  pok­ra­čo­va­cie­ho  tres­tné­ho  či­nu.

Kraj­ský   súd   sa   nap­ro­ti   to­mu   sna­žil   tú­to   otáz­ku   vý­slov­ne   rie­šiť,   pri­čom   dos­pel
k  zá­ve­ru,  že  v  da­nom  štá­diu  tres­tné­ho  stí­ha­nia  nie  je  mož­né  jed­noz­nač­ne  kon­šta­to­vať,  že  ide
o  pok­ra­čo­va­ciu  tres­tnú  čin­nosť,  a  te­da  o  je­den  pok­ra­čo­va­cí  trest­ný  čin  v  da­ných  dvoch
tres­tných  ve­ciach,  a  to  aj  na­priek  to­mu,  že  je  da­ný  sú­vis  čo  do  spô­so­bu  a  cha­rak­te­ru  tres­tnej
čin­nos­ti.

Uve­de­ný  zá­ver  kraj­ské­ho  sú­du  ne­mož­no  z  ús­tav­nop­ráv­ne­ho  hľa­dis­ka  ak­cep­to­vať,  a  to aj  na­priek  to­mu,  že  je­ho  úva­hy  idú  v  zá­sa­de  správ­nym  sme­rom.

Pod­ľa  ná­zo­ru  kraj­ské­ho  sú­du  pri  roz­ho­do­va­ní  o  vza­tí  do  väz­by  pla­tí  pre­zum­pcia,
pod­ľa  kto­rej  nej­de  o  pok­ra­čo­va­cí  trest­ný  čin  (je­den  sku­tok),  ale  o  sa­mos­tat­ný  trest­ný  čin
(oso­bit­ný,  iný  sku­tok),  po­kiaľ  vy­ko­na­ný­mi  dô­kaz­mi  nie  je  bez­oz­vyš­ku  preu­ká­za­né  dô­vod­né
po­doz­re­nie  zo  spl­ne­nia  všet­kých  pod­mie­nok  pod­ľa  us­ta­no­ve­nia  §  122  ods.  10  Tres­tné­ho
zá­ko­na.

 

Naz­na­če­nú  pre­zum­pciu  nie  je  mož­né  z  ús­tav­nop­ráv­ne­ho  hľa­dis­ka  pri­pus­tiť.

Ústav­ný  súd  v  okol­nos­tiach  toh­to  prí­pa­du  kla­die  do  pop­re­dia  zá­sa­du,  pod­ľa  kto­rej  sa v  po­chyb­nos­tiach  tre­ba  prik­lo­niť  k  ta­ké­mu  skut­ko­vé­mu  zá­ve­ru,  kto­rý  je  pre  ob­vi­ne­né­ho priaz­ni­vej­ší  (in  du­bio  pro  reo).  Ne­mož­no  po­chy­bo­vať  o  tom,  že  v  da­ných  sú­vis­los­tiach  je z  poh­ľa­du  sťa­žo­va­te­ľa  vý­hod­nej­ší  zá­ver,  že  ide  o  pok­ra­čo­va­cí  trest­ný  čin,  pre­to­že  v  ta­kom­to prí­pa­de  mož­no  vy­vo­diť,  že  bol  spá­cha­ný  čias­tko­vý  sku­tok,  pre  kto­rý  bo­lo  za­ča­té  tres­tné stí­ha­nie  a  kto­rý  je  sú­čas­ťou  iné­ho,  pok­ra­čo­va­cie­ho  skut­ku.

Iný­mi  slo­va­mi,  kraj­ský  súd  mal  dos­pieť  k  jed­noz­nač­né­mu  zá­ve­ru  buď  o  dô­vod­nom
po­doz­re­ní  zo  spá­chania  jed­né­ho  pok­ra­čo­va­cie­ho  skut­ku,   ale­bo  o  dô­vod­nom  po­doz­re­ní

 

 


 

 

 

zo  spá­chania   dvoch   pok­ra­čo­va­cích   skut­kov.     prí­pa­de   po­chyb­nos­tí   sa   mal   prik­lo­niť
k  zá­ve­ru  priaz­ni­vej­šie­mu  pre  sťa­žo­va­te­ľa,  te­da  k  zá­ve­ru  o  spá­cha­ní  jed­né­ho  pok­ra­čo­va­cie­ho
skut­ku.

Vzhľa­dom   na   všet­ky   uve­de­né   sku­toč­nos­ti   doš­lo     po­ru­še­niu   ozna­če­ných   práv sťa­žo­va­te­ľa  pod­ľa  ús­ta­vy  a  do­ho­vo­ru  (bod  1  vý­ro­ku  ná­le­zu).

Pod­ľa  §  56  ods.  2  pr­vej  ve­ty  zá­ko­na  o  ús­tav­nom  sú­de  ak  sa  zá­klad­né  prá­vo  ale­bo slo­bo­da   po­ru­ši­li   roz­hod­nu­tím   ale­bo   opat­re­ním,   ús­tav­ný   súd   ta­ké   roz­hod­nu­tie   ale­bo opat­re­nie  zru­ší.

V  zmys­le  ci­to­va­né­ho  us­ta­no­ve­nia  ús­tav­ný  súd  zru­šil  uz­ne­se­nie  kraj­ské­ho  sú­du  sp.  zn. 2 Tpo  102/2014  z  30.  de­cem­bra  2014  (bod  2  vý­ro­ku  ná­le­zu).

Sťa­žo­va­teľ  sa  do­má­hal  tiež  priz­na­nia  úh­ra­dy  trov  ko­na­nia  spo­čí­va­jú­cich  v  tro­vách práv­ne­ho  za­stú­pe­nia  ad­vo­ká­tom  vo  vý­ške  355,73  €.  Ústav­ný  súd  mu  tú­to  su­mu  aj  priz­nal (bod  3  vý­ro­ku  ná­le­zu).  Tre­ba  však  do­dať,  že  v  sku­toč­nos­ti  by  tro­vy  práv­ne­ho  za­stú­pe­nia ad­vo­ká­tom  pred­sta­vo­va­li  cel­kom  čias­tku  533,58  €,  a  to  za  3  úko­ny  práv­nych  slu­žieb  v  ro­ku 2015  (prev­za­tie  a  príp­ra­va  za­stú­pe­nia,  sťaž­nosť,  rep­li­ka  na  vy­jad­re­nie  kraj­ské­ho  sú­du) po  139,83  €,  re­žij­ný  pau­šál  3k­rát  po  8,39  €  a  daň  z  pri­da­nej  hod­no­ty  v  su­me  88,92  €. Ne­bo­lo  však  mož­né  priz­nať  sťa­žo­va­te­ľo­vi  viac,  ako  po­ža­do­val.

Ne­bo­lo  mož­né  vy­ho­vieť  po­da­nej  sťaž­nos­ti  v  čas­ti,  kto­rou  sa  sťa­žo­va­teľ  do­má­hal vrá­te­nia  ve­ci  kraj­ské­mu  sú­du  na  ďal­šie  ko­na­nie   (bod   4  vý­ro­ku  ná­le­zu).  Ten­to  pos­tup ús­tav­né­ho   sú­du   nep­ri­chá­dzal   do   úva­hy   pre­to,   le­bo   sťa­žo­va­teľ     sú­čas­nos­ti   už   nie   je vo  väz­be,   pri­čom   nie   je   mož­né   dô­vod­nosť   väz­by   po­su­dzo­vať   spät­ne   za   do­bu   mi­nu­lú. O  väz­be  sa  to­tiž  roz­ho­du­je  vždy  pro  fu­tu­ro.

Z  uve­de­ných  dô­vo­dov  ús­tav­ný  súd  roz­ho­dol  tak,  ako  to  vy­plý­va  z  vý­ro­ko­vej  čas­ti toh­to  roz­hod­nu­tia.

 

 

 

 


 

 

 

Vzhľa­dom   na   čl.   133   časť   ve­ty   pred   bod­ko­čiar­kou   ús­ta­vy,   pod­ľa   kto­ré­ho   pro­ti
roz­hod­nu­tiu  ús­tav­né­ho  sú­du  ne­mož­no  po­dať  op­rav­ný  pros­trie­dok,  tre­ba  pod  prá­vop­lat­nos­ťou
roz­hod­nu­tia  uve­de­nou  vo  vý­ro­ku  toh­to  roz­hod­nu­tia  ro­zu­mieť  je­ho  do­ru­če­nie  účas­tní­kom
ko­na­nia.

 

 

P o u č e n i e :  Pro­ti  to­mu­to  roz­hod­nu­tiu  ne­mož­no  po­dať  op­rav­ný  pros­trie­dok.

 

 

V  Ko­ši­ciach  12.  augus­ta  2015

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

Facebook diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia