Premlčanie pohľadávky a trestný čin poškodzovania veriteľa

Publikované: 29. 11. 2015, čítané: 7299 krát
 

 

Práv­ne ve­ty:

 I. Pod­sta­tou mož­nos­ti us­po­ko­je­nia poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák. je, ok­rem iné­ho, aj to, že poh­ľa­dáv­ka ve­ri­te­ľa je vo všeo­bec­nej ro­vi­ne vy­má­ha­teľ­ná. Mu­sí ísť te­da o ta­kú poh­ľa­dáv­ku, kto­rej spl­ne­nie je mož­né vy­nú­tiť a to prí­pad­ne aj pro­ti vô­li dl­žní­ka. Skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák. te­da ne­chrá­ni ma­je­tok ve­ri­te­ľa, kto­rý dis­po­nu­je ne­vy­má­ha­teľ­nou poh­ľa­dáv­kou vo­či dl­žní­ko­vi (ne­vy­má­ha­teľ­ný­mi poh­ľa­dáv­ka­mi sú nap­rík­lad tzv. na­tu­rál­ne poh­ľa­dáv­ky, pri kto­rých je sí­ce ve­ri­teľ op­ráv­ne­ný po­ža­do­vať od dl­žní­ka pl­ne­nie, av­šak svo­ju poh­ľa­dáv­ku ne­mô­že ús­peš­ne up­lat­ňo­vať na sú­de – nap­rík­lad poh­ľa­dáv­ky vznik­nu­té z ti­tu­lu vý­hry v stáv­ke ale­bo hry, res­pek­tí­ve ju sí­ce up­lat­ňo­vať mô­že, ale ne­mô­že byť na sú­de ús­peš­ný pro­ti vô­li dl­žní­ka – nap­rík­lad poh­ľa­dáv­ky preml­ča­né), pre­to­že pod­sta­tou toh­to tres­tné­ho či­nu je, aby ve­ri­teľ nes­tra­til mož­nosť s ús­pe­chom reali­zo­vať svo­je zá­kon­né prá­vo na nú­te­né náh­rad­né us­po­ko­je­nie svo­jej poh­ľa­dáv­ky z dl­žní­kov­ho ma­jet­ku.

 II. Z toh­to poh­ľa­du sa pri vý­kla­de zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa po­va­žu­je za ne­vy­má­ha­teľ­nú poh­ľa­dáv­ku aj poh­ľa­dáv­ka preml­ča­ná, pre­to­že ju nie je mož­né vy­má­hať pro­ti vô­li dl­žní­ka (ten mô­že ús­peš­ne vzniesť ná­miet­ku preml­ča­nia), pri­čom naj­nes­kôr oka­mih, ke­dy dl­žník za­čne us­ku­toč­ňo­vať ko­na­nie, kto­ré­ho dôs­led­kom má byť zma­re­nie mož­né­ho us­po­ko­je­nia ve­ri­te­ľa preml­ča­nej poh­ľa­dáv­ky mož­no po­va­žo­vať za kon­klu­dent­ný pre­jav vô­le dl­žní­ka neus­po­ko­jiť poh­ľa­dáv­ku ve­ri­te­ľa.

 III. Z uve­de­né­ho vy­plý­va zá­ver, že ak dl­žník nap­rík­lad od­stra­ňu­je svoj ma­je­tok s úmys­lom, aby doš­lo k zma­re­niu us­po­ko­je­nia poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa a to v ča­se, keď už je poh­ľa­dáv­ka ve­ri­te­ľa preml­ča­ná, ne­mô­že sa do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák., na­koľ­ko ten tzv. kon­klu­den­tným spô­so­bom vy­jad­ril svoj ne­súh­las s mož­ným us­po­ko­je­ním preml­ča­nej poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa. Sku­toč­nosť, že dl­žník je op­ráv­ne­ný vzniesť ná­miet­ku preml­ča­nia a že preml­ča­nú poh­ľa­dáv­ku ne­mož­no ús­peš­ne vy­má­hať pro­ti vô­li dl­žní­ka spô­so­bu­je, že uve­de­né ko­na­nie dl­žní­ka, kto­rým sa zba­vu­je ma­jet­ku po preml­ča­ní poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa je nut­né po­va­žo­vať za le­gál­ny vý­kon práv dl­žní­ka (§ 28 ods. 1 Tr. zák.).

 IV. Iná je však si­tuácia v prí­pa­de, ak sa dl­žník zba­vu­je ma­jet­ku pou­ži­teľ­né­ho na us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa v ča­se, keď poh­ľa­dáv­ka ve­ri­te­ľa eš­te preml­ča­ná nie je. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že pod­stat­ným pre správ­ne práv­ne po­sú­de­nie ko­na­nia dl­žní­ka tu bu­de nie­len zis­te­nie ke­dy a či vô­bec doš­lo k preml­ča­niu poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa, ale aj to, ke­dy doš­lo ku ko­na­niu dl­žní­ka, kto­ré sme­ro­va­lo vo­či je­ho ma­jet­ku s cie­ľom zma­re­nia us­po­ko­je­nia poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa. V prí­pa­de, ak sa dl­žník zba­vu­je svoj­ho ma­jet­ku s cie­ľom zma­riť us­po­ko­je­nie svoj­ho ve­ri­te­ľa a to v ča­se, keď poh­ľa­dáv­ka ve­ri­te­ľa nie je preml­ča­ná, ide v zá­sa­de o poh­ľa­dáv­ku vy­má­ha­teľ­nú a pre­to ta­ké­to ko­na­nie dl­žní­ka mô­že napĺňať zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa. To, že nás­led­ne, až po do­ko­na­ní tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, prí­de k preml­ča­niu poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa, pre­to­že ve­ri­teľ je nap­rík­lad pa­sív­ny a poh­ľa­dáv­ku neup­lat­ňu­je v ko­na­ní pred sú­dom, nes­pô­so­bu­je spät­ný zá­nik tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, pre­to­že k preml­ča­niu poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa priš­lo až po do­ko­na­ní tres­tné­ho či­nu, t. j. v ča­se, keď už aj tak ne­bo­lo mož­né us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa, pre­to­že z dô­vo­du proti­práv­ne­ho ko­na­nia dl­žní­ka ne­dis­po­nu­je dl­žník žiad­nym re­le­van­tným ma­jet­kom.

 

 

 

sp.zn. 4To/82/2015

 

 

 

                                                     U Z N E S E N I E

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Ti­bo­ra Ku­bí­ka a sud­cov JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča a JUDr. Pet­ra Šam­ka, v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­ža­lo­va­nej Z W a spol., stí­ha­ných pre pre­čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 239 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a) Tr. zák., o od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­ných pro­ti roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I sp. zn. 2T/25/2014 zo dňa 06.02.2015, na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 05.no­vem­bra 2015 tak­to

 

r o z h o d o l :

        

Pod­ľa § 319 Tr. por. sa od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­ných J W a Z W za­mie­ta­jú.

 

     Vý­ňa­tok z odô­vod­ne­nia (krá­te­né)

 

            Na­pad­nu­tým roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I sp. zn. 2T/25/2014 zo dňa 06.02.2015 bo­li ob­ža­lo­va­ní J W a Z Wyko­vá uz­na­ní za vin­ných zo spá­chania pre­či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 239 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a) Tr. zák., kto­ré­ho sa ma­li do­pus­tiť na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom vo vý­ro­ko­vej čas­ti na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku.

 

Za to im bol, kaž­dé­mu sa­mos­tat­ne, pod­ľa § 239 ods. 3 Tr. zák. s pou­ži­tím § 38 ods. 2 Tr. zák. ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 6 (šesť) me­sia­cov. Pod­ľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. bol ob­ža­lo­va­ným vý­kon tres­tu pod­mie­neč­ne od­lo­že­ný na skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní je­den rok.

 

Pod­ľa § 287 ods. 1 Tr. por. bo­li ob­ža­lo­va­ní J W a Z W za­via­za­ní spo­loč­ne a ne­roz­diel­ne k náh­ra­de ško­dy poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti S s.r.o. vo vý­ške 17.147,71 euro.

 

Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku po­da­li v zá­kon­nej le­ho­te od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­ný J W ako aj ob­ža­lo­va­ná Z W.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve pod­ľa § 317 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým od­vo­la­te­lia po­da­li od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo a zis­til, že po­da­né od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­ných nie sú dô­vod­né.

 

            Pod­ľa § 319 Tr. por. od­vo­la­cí súd od­vo­la­nie za­miet­ne, ak zis­tí, že nie je dô­vod­né.

 

Od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že v ko­na­ní pred ok­res­ným sú­dom ako sú­dom pr­vé­ho stup­ňa ne­doš­lo k žiad­nym ta­kým chy­bám, kto­ré by moh­li mať vplyv na ob­jas­ne­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci, pri­čom na hlav­nom po­jed­ná­va­ní bo­li vy­ko­na­né všet­ky dos­tup­né a pot­reb­né dô­ka­zy ne­vyh­nut­né pre spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie sú­du a súd pr­vé­ho stup­ňa vy­ko­na­né dô­ka­zy správ­ne a lo­gic­ky vy­hod­no­til a to spô­so­bom zod­po­ve­da­jú­cim us­ta­no­ve­niu § 2 ods. 12 Tr. por.

 

Od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že z do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­né­ho na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­po­chyb­ne vy­plý­va, a to ani ne­bo­lo me­dzi stra­na­mi spor­né, že ob­ža­lo­va­ní J W a Z W bo­li ko­na­teľ­mi spo­loč­nos­ti T s.r.o., pri­čom ako šta­tu­tár­ni zá­stup­co­via tej­to spo­loč­nos­ti moh­li ko­nať v me­ne spo­loč­nos­ti sa­mos­tat­ne. Rov­na­ko ne­bo­lo me­dzi stra­na­mi spor­né, že pred­met­ná ob­chod­ná spo­loč­nosť od­obe­ra­la to­var na pod­kla­de ob­jed­ná­vok od pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu O S – T S v ob­do­bí od no­vem­bra ro­ku 2008 do jú­na ro­ku 2009 s tým, že z toh­to zá­väz­ko­vé­ho vzťa­hu vznik­lo pod­ni­ka­teľ­ské­mu sub­jek­tu O S – T S prá­vo na pl­ne­nie (poh­ľa­dáv­ka) vo­či spo­loč­nos­ti T s.r.o. v cel­ko­vej vý­ške 17.147,71 euro. Tak­tiež z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia nes­por­ne vy­plý­va, že spo­loč­nosť T s.r.o. (v pos­ta­ve­ní dl­žní­ka) neuh­ra­di­la ten­to svoj dlh s tým, že dňa 14.01.2009 doš­lo k pre­da­ju neh­nu­teľ­nos­ti, kto­ré­ho vlas­tní­kom bo­la spo­loč­nosť T s.r.o. za kúp­nu ce­nu 33.194 euro. Tie­to fi­nan­čné pros­tried­ky, kto­ré bo­li ku­pu­jú­cim neh­nu­teľ­nos­ti aj reál­ne vy­pla­te­né v ho­to­vos­ti, ne­bo­li pou­ži­té na úh­ra­du splat­ných poh­ľa­dá­vok pred­met­nej spo­loč­nos­ti. A na­po­kon ne­bo­lo me­dzi stra­na­mi spor­né ani to, že spo­loč­nosť T s.r.o. ne­ma­la, ok­rem uve­de­nej neh­nu­teľ­nos­ti, žiad­ny iný re­le­vant­ný ma­je­tok, z kto­ré­ho by mo­hol ve­ri­teľ (pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt O S – T S) us­po­ko­jiť svo­ju splat­nú poh­ľa­dáv­ku (dl­žník bol v úpad­ku) a pre­to na ma­jet­ku ve­ri­te­ľa doš­lo k vzni­ku sku­toč­nej ško­dy (reál­ne­mu zní­že­niu ma­jet­ku do­da­ním to­va­ru, kto­rý zos­tal ne­zap­la­te­ný) vo vý­ške neuh­ra­de­nej poh­ľa­dáv­ky, t. j. vo vý­ške 17.147,71 euro.

 

Od­vo­la­cí súd opa­ku­je, že všet­ky vy­ššie uve­de­né okol­nos­ti, kto­ré sú aj ob­sa­hom skut­ko­vej ve­ty (vý­ro­ku o vi­ne) na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku vy­plý­va­jú nie­len z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia (z vý­po­ve­dí sved­ka O S, ob­ža­lo­va­ných ako aj lis­tin­ných dô­ka­zov), ale ne­na­mie­ta­li ich ani ob­ža­lo­va­né oso­by (a to ani v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa a ani v od­vo­la­com ko­na­ní).

 

Sku­tok uve­de­ný vo vý­ro­ko­vej čas­ti na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku sa te­da ne­po­chyb­ne stal, pri­čom vy­ka­zu­je aj zna­ky ob­jek­tív­nej strán­ky pre­či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a) Tr zák. V tom­to sme­re od­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že spo­loč­nosť T s.r.o. v me­ne kto­rej ko­na­li ob­ža­lo­va­ní bo­la v pos­ta­ve­ní dl­žní­ka vo­či svoj­mu ve­ri­te­ľo­vi (pod­ni­ka­teľ­ské­mu sub­jek­tu O S – T S s.r.o.), pri­čom ob­ža­lo­va­né oso­by ako oso­by ko­na­jú­ce v me­ne dl­žní­ka (§ 128 ods. 8 Tr. zák.) od­strá­ni­li ma­je­tok dl­žní­ka (fi­nan­čné pros­tried­ky z pre­da­ja neh­nu­teľ­nos­ti) a vzhľa­dom k ne­ma­jet­nos­ti dl­žní­ka spô­so­bi­li, že ve­ri­teľ už ne­mal reál­nu mož­nosť zís­kať pl­ne­nie z ma­jet­ku dl­žní­ka a v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s tým­to ko­na­ním mu vznik­la väč­šia ško­da (väč­šou ško­dou sa pod­ľa § 125 ods. 1 Tr. zák. ro­zu­mie ško­da do­sa­hu­jú­ca naj­me­nej de­sať­ná­so­bok su­my 266 euro). Súd pr­vé­ho stup­ňa pri­tom v práv­nej ve­te na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku správ­ne us­tá­lil, že proti­práv­ne ko­na­nie ob­ža­lo­va­ných tu nes­po­čí­va­lo v sa­mot­nom pre­da­ji neh­nu­teľ­nos­ti, pre­to­že dl­žní­ko­vi nič neb­rá­ni v tom, aby pre­dá­val svoj ma­je­tok iným oso­bám (a to aj v te­dy, ak je v úpad­ku), te­da len sa­mot­ný pre­daj neh­nu­teľ­nos­ti ne­mo­hol spô­so­biť zma­re­nie us­po­ko­je­nia poh­ľa­dáv­ky (fak­tic­ky sa tu neh­nu­teľ­nosť dl­žní­ka len „pre­me­ni­la“ na fi­nan­čné pros­tried­ky, t. j. na inú zlož­ku ma­jet­ku dl­žní­ka).

 

Pod­stat­ným tu bo­lo nad­vä­zu­jú­ce ko­na­nie ob­ža­lo­va­ných, kto­rí spô­so­bi­li ta­ký reál­ny stav, že fi­nan­čné pros­tried­ky utŕže­né z pre­da­ja neh­nu­teľ­nos­ti ne­bo­li pou­ži­té na úh­ra­du splat­nej poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa, ale sa s ni­mi na­lo­ži­lo ne­zis­te­ným spô­so­bom (fak­tic­kým od­strá­ne­ním z ma­jet­ku a dis­po­zí­cie dl­žní­ka) a mož­no po­chy­bo­vať, či sa vô­bec reál­ne dos­ta­li do ma­jet­ku dl­žní­ka. Iný ma­je­tok dl­žní­ka spô­so­bi­lý na us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa pri­tom neexis­to­val. Ta­ké­to nad­vä­zu­jú­ce ko­na­nie už mož­no ozna­čiť za proti­práv­ne ko­na­nie (za „iné od­strá­ne­nie ma­jet­ku“ v zmys­le skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák.), kto­ré vo svo­jich dôs­led­koch spô­so­bi­lo ško­du na ma­jet­ku ve­ri­te­ľa (v dôs­led­ku ne­mož­nos­ti vy­môcť us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky z ma­jet­ku dl­žní­ka). Ko­na­nie ob­ža­lo­va­ných ako šta­tu­tár­nych zá­stup­cov dl­žní­ka tu bo­lo prí­čin­nou to­ho, že ve­ri­teľ ne­mo­hol úpl­ne (a v da­nom prí­pa­de ani čias­toč­ne) us­po­ko­jiť svo­ju poh­ľa­dáv­ku z ma­jet­ku dl­žní­ka. Dl­žník (v je­ho me­ne ob­ža­lo­va­né oso­by) te­da neuh­ra­dil poh­ľa­dáv­ku ve­ri­te­ľa nie pre­to že by ne­mo­hol, ale pre­to že nech­cel a to aj na­priek to­mu, že poh­ľa­dáv­ku žiad­nym spô­so­bom ne­na­mie­tal (nap­rík­lad jej vý­šku, res­pek­tí­ve jej exis­ten­ciu). Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio tu te­da neb­rá­ni vy­vo­diť tres­tnop­ráv­nu zod­po­ved­nosť za proti­práv­ne ko­na­nie, tak ako to na­mie­ta ob­ža­lo­va­ná Z W vo svo­jom od­vo­la­ní, na­koľ­ko tu ko­na­nie ob­ža­lo­va­ných zjav­ne „prek­ro­či­lo“ ob­čian­skop­ráv­ny roz­mer ve­ci a už napl­ni­lo zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Ob­ža­lo­va­ní nie sú pri­tom tres­tnop­ráv­ne san­kcio­no­va­ní za to, že dl­žní­ko­vi zos­tal neuh­ra­de­ný dlh, ale pre­to, že ten­to dlh zos­tal neuh­ra­de­ný v dôs­led­ku ich ko­na­nia, kto­ré zba­vi­lo dl­žní­ka ma­jet­ku re­le­van­tné­ho na us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa.

 

Je­di­nú ná­miet­ku tý­ka­jú­cu sa ob­jek­tív­nej strán­ky pre­či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa vy­slo­vi­la vo svo­jom od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­ná Z W, kto­rá uvá­dza­la, že poh­ľa­dáv­ka ve­ri­te­ľa je evi­den­tne preml­ča­ná pod­ľa ob­čian­skop­ráv­nych pred­pi­sov, na­koľ­ko ve­ri­teľ neu­či­nil žiad­ne práv­ne kro­ky k jej up­lat­ne­niu na sú­de, res­pek­tí­ve iným vhod­ným spô­so­bom. Pod­ľa ná­zo­ru ob­ža­lo­va­nej ma­lo prá­ve preml­ča­nie poh­ľa­dáv­ky spô­so­biť stav, že ve­ri­teľ pou­žil tres­tnop­ráv­ne nor­my na vy­vo­de­nie zod­po­ved­nos­ti vo­či ob­ža­lo­va­nej, pre­to­že iné práv­ne in­šti­tú­ty už ne­mal k dis­po­zí­cii.

 

K uve­de­nej od­vo­la­cej ná­miet­ke kraj­ský súd uvá­dza, že pod­sta­tou mož­nos­ti us­po­ko­je­nia poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa v zmys­le zna­ku in­di­vi­duál­ne­ho ob­jek­tu tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák. je, ok­rem iné­ho, aj to, že poh­ľa­dáv­ka ve­ri­te­ľa je vo všeo­bec­nej ro­vi­ne vy­má­ha­teľ­ná. Mu­sí ísť te­da o ta­kú poh­ľa­dáv­ku, kto­rej spl­ne­nie je mož­né vy­nú­tiť a to prí­pad­ne aj pro­ti vô­li dl­žní­ka. Skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák. te­da ne­chrá­ni ma­je­tok ve­ri­te­ľa, kto­rý dis­po­nu­je ne­vy­má­ha­teľ­nou poh­ľa­dáv­kou vo­či dl­žní­ko­vi (ne­vy­má­ha­teľ­ný­mi poh­ľa­dáv­ka­mi sú nap­rík­lad tzv. na­tu­rál­ne poh­ľa­dáv­ky, pri kto­rých je sí­ce ve­ri­teľ op­ráv­ne­ný po­ža­do­vať od dl­žní­ka pl­ne­nie, av­šak svo­ju poh­ľa­dáv­ku ne­mô­že ús­peš­ne up­lat­ňo­vať na sú­de – nap­rík­lad poh­ľa­dáv­ky vznik­nu­té z ti­tu­lu vý­hry v stáv­ke ale­bo hry, res­pek­tí­ve ju sí­ce up­lat­ňo­vať mô­že, ale ne­mô­že byť na sú­de ús­peš­ný pro­ti vô­li dl­žní­ka – nap­rík­lad poh­ľa­dáv­ky preml­ča­né), pre­to­že pod­sta­tou toh­to tres­tné­ho či­nu je, aby ve­ri­teľ nes­tra­til mož­nosť s ús­pe­chom reali­zo­vať svo­je zá­kon­né prá­vo na nú­te­né náh­rad­né us­po­ko­je­nie svo­jej poh­ľa­dáv­ky z dl­žní­kov­ho ma­jet­ku. Zmys­lom in­šti­tú­tu ne­vy­má­ha­teľ­ných poh­ľa­dá­vok nie je pri­tom dať ve­ri­te­ľo­vi k dis­po­zí­cii práv­ny dô­vod k do­má­ha­niu sa ur­či­té­ho pl­ne­nia vo­či dl­žní­ko­vi (dl­žník to­tiž v tých­to prí­pa­doch nie je po­vin­ný pl­niť), ale priz­nať práv­nu re­le­van­ciu ur­či­té­mu dô­vo­du, z kto­ré­ho dl­žník svoj­mu ve­ri­te­ľo­vi prí­pad­ne už pl­nil, a tak za­brá­niť mož­né­mu up­lat­ňo­va­niu ná­ro­ku na vy­da­nie bez­dô­vod­né­ho obo­ha­te­nia. V dôs­led­ku uve­de­ných ar­gu­men­tov ab­sen­tu­je ra­cio­nál­ny dô­vod tres­tnop­ráv­nej ochra­ny mož­né­ho us­po­ko­je­nia ve­ri­te­ľo­vej ne­vy­má­ha­teľ­nej poh­ľa­dáv­ky.

 

Z toh­to poh­ľa­du sa pri vý­kla­de zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa po­va­žu­je za ne­vy­má­ha­teľ­nú poh­ľa­dáv­ku aj poh­ľa­dáv­ka preml­ča­ná, pre­to­že ju nie je mož­né vy­má­hať pro­ti vô­li dl­žní­ka (ten mô­že ús­peš­ne vzniesť ná­miet­ku preml­ča­nia), pri­čom naj­nes­kôr oka­mih, ke­dy dl­žník za­čne us­ku­toč­ňo­vať ko­na­nie, kto­ré­ho dôs­led­kom má byť zma­re­nie mož­né­ho us­po­ko­je­nia ve­ri­te­ľa preml­ča­nej poh­ľa­dáv­ky mož­no po­va­žo­vať za kon­klu­dent­ný pre­jav vô­le dl­žní­ka neus­po­ko­jiť poh­ľa­dáv­ku ve­ri­te­ľa.

 

            Z uve­de­né­ho vy­plý­va zá­ver, že ak dl­žník nap­rík­lad od­stra­ňu­je svoj ma­je­tok s úmys­lom, aby doš­lo k zma­re­niu us­po­ko­je­nia poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa a to v ča­se, keď už je poh­ľa­dáv­ka ve­ri­te­ľa preml­ča­ná, ne­mô­že sa do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák., na­koľ­ko ten tzv. kon­klu­den­tným spô­so­bom vy­jad­ril svoj ne­súh­las s mož­ným us­po­ko­je­ním preml­ča­nej poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa. Sku­toč­nosť, že dl­žník je op­ráv­ne­ný vzniesť ná­miet­ku preml­ča­nia a že preml­ča­nú poh­ľa­dáv­ku ne­mož­no ús­peš­ne vy­má­hať pro­ti vô­li dl­žní­ka spô­so­bu­je, že uve­de­né ko­na­nie dl­žní­ka, kto­rým sa zba­vu­je ma­jet­ku po preml­ča­ní poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa je nut­né po­va­žo­vať za le­gál­ny vý­kon práv dl­žní­ka (§ 28 ods. 1 Tr. zák.).

 

            Iná je však si­tuácia v prí­pa­de, ak sa dl­žník zba­vu­je ma­jet­ku pou­ži­teľ­né­ho na us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa v ča­se, keď poh­ľa­dáv­ka ve­ri­te­ľa eš­te preml­ča­ná nie je. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že pod­stat­ným pre správ­ne práv­ne po­sú­de­nie ko­na­nia dl­žní­ka tu bu­de nie­len zis­te­nie ke­dy a či vô­bec doš­lo k preml­ča­niu poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa (keď­že ide o otáz­ku, na kto­rej zá­vi­sí po­sú­de­nie vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho mu­sia si ju vy­rie­šiť or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd sa­mos­tat­ne ako otáz­ku pred­bež­nú, pri­čom nie sú via­za­ní ani prí­pad­ným roz­hod­nu­tím sú­du, kto­ré bo­lo vy­da­né v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní), ale aj to, ke­dy doš­lo ku ko­na­niu dl­žní­ka, kto­ré sme­ro­va­lo vo­či je­ho ma­jet­ku s cie­ľom zma­re­nia us­po­ko­je­nia poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa. V prí­pa­de, ak sa dl­žník zba­vu­je svoj­ho ma­jet­ku s cie­ľom zma­riť us­po­ko­je­nie svoj­ho ve­ri­te­ľa a to v ča­se, keď poh­ľa­dáv­ka ve­ri­te­ľa nie je preml­ča­ná, ide v zá­sa­de o poh­ľa­dáv­ku vy­má­ha­teľ­nú a pre­to ta­ké­to ko­na­nie dl­žní­ka mô­že napĺňať zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa. To, že nás­led­ne, až po do­ko­na­ní tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, prí­de k preml­ča­niu poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa, pre­to­že ve­ri­teľ je nap­rík­lad pa­sív­ny a poh­ľa­dáv­ku neup­lat­ňu­je v ko­na­ní pred sú­dom, nes­pô­so­bu­je spät­ný zá­nik tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, pre­to­že k preml­ča­niu poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa priš­lo až po do­ko­na­ní tres­tné­ho či­nu, t. j. v ča­se, keď už aj tak ne­bo­lo mož­né us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa, pre­to­že z dô­vo­du proti­práv­ne­ho ko­na­nia dl­žní­ka ne­dis­po­nu­je dl­žník žiad­nym re­le­van­tným ma­jet­kom.

 

            V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci pri­tom poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa (pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu O S – T S) vzni­ka­li a stá­va­li sa splat­ný­mi pos­tup­ne v prie­be­hu ro­ku 2008 a 2009, pri­čom k proti­práv­ne­mu ko­na­niu ob­ža­lo­va­ných, t. j. k od­strá­ne­niu fi­nan­čných pros­tried­kov zís­ka­ných za pre­daj neh­nu­teľ­nos­ti, doš­lo po pre­da­ji neh­nu­teľ­nos­ti, kto­rý sa us­ku­toč­nil dňa 14.01.2009, te­da v prie­be­hu ro­ku 2009. Z uve­de­né­ho je zjav­né, že k proti­práv­ne­mu ko­na­niu ob­ža­lo­va­ných osôb doš­lo v ča­se, keď poh­ľa­dáv­ka ve­ri­te­ľa evi­den­tne preml­ča­ná ne­bo­la. To, že ve­ri­teľ nás­led­ne tú­to poh­ľa­dáv­ku neup­lat­ňo­val v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní je pre napl­ne­nie zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa bez­výz­nam­né. V tom­to sme­re je nut­né zdô­raz­niť aj to, že spá­cha­ním tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa vzni­ká ve­ri­te­ľo­vi ná­rok na náh­ra­du ško­dy spô­so­be­nej úmy­sel­ným tres­tným či­nom, kto­rý spra­vid­la nas­tu­pu­je na mies­to pô­vod­nej poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa, kto­rej us­po­ko­je­nie bo­lo ko­na­ním dl­žní­ka zma­re­né. V dôs­led­ku to­ho ve­ri­te­ľo­vi aj na­ďa­lej zos­ta­ne za­cho­va­ná mož­nosť žia­dať dl­žné pl­ne­nie al­ter­na­tív­ne na dvoch rôz­nych práv­nych sub­jek­toch a to na pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu (ná­rok na náh­ra­du ško­dy) a na dl­žní­ko­vi (us­po­ko­je­nie pô­vod­nej poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa, pri­čom dl­žník ne­mu­sí byť to­tož­nou oso­bou s pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu – tu však ide už len o teo­re­tic­kú mož­nosť, na­koľ­ko dl­žník v dôs­led­ku svoj­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia ne­dis­po­nu­je už žiad­nym re­le­van­tným ma­jet­kom). Ten­to vy­šší štan­dard práv­nych mož­nos­tí ve­ri­te­ľa sa­moz­rej­me nez­na­me­ná, že ve­ri­teľ sa mô­že do­môcť dvo­ji­té­ho pl­ne­nia pos­kyt­nu­té­ho z rôz­nych práv­nych ti­tu­lov, pre­to­že kaž­dé z tých­to pl­ne­ní pred­sta­vu­je vždy al­ter­na­tí­vu k pl­ne­niu zos­tá­va­jú­ce­mu a pre­to pri­ja­tie niek­to­ré­ho z tých­to pl­ne­ní zo stra­ny ve­ri­te­ľa má za nás­le­dok zá­nik mož­nos­ti ve­ri­te­ľa do­má­hať sa rov­na­ké­ho ma­jet­ko­vé­ho pl­ne­nia z iné­ho práv­ne­ho ti­tu­lu. Ak te­da poš­ko­de­ný sub­jekt riad­ne up­lat­nil ná­rok na náh­ra­du ško­dy v tres­tnom ko­na­ní (v príp­rav­nom ko­na­ní), má tá­to sku­toč­nosť za nás­le­dok za­sta­ve­nie ply­nu­tia preml­ča­cej do­by (oh­ľad­ne ná­ro­ku, kto­rý sa up­lat­ňu­je) v zmys­le § 112 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka (R III/1967).

 

            Mož­no pre­to zhr­núť, že v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci doš­lo k proti­práv­ne­mu ko­na­niu ob­ža­lo­va­ných v ča­se, keď poh­ľa­dáv­ka ve­ri­te­ľa preml­ča­ná ne­bo­la a nás­led­ne oh­ľad­ne ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy doš­lo k spo­čí­va­niu preml­ča­cej le­ho­ty v dôs­led­ku up­lat­ne­nia si prá­va poš­ko­de­né­ho na náh­ra­du ško­dy v tres­tnom ko­na­ní. Ná­miet­ka ob­ža­lo­va­nej Z W oh­ľad­ne preml­ča­nia poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa pre­to nie je práv­ne re­le­van­tná v da­nej tres­tnej ve­ci.

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu sťaž­nosť nie je prí­pus­tná.

 

                          Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve

                         dňa 05.no­vem­bra 2015

 

                                                                                             

JUDr. Ti­bor Ku­bík

                                                                                          pred­se­da se­ná­tu

Vy­pra­co­val: JUDr. Pe­ter Šam­ko

 


 

Facebook diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia