Práv­ne ve­ty:

I.                 Je ab­so­lút­ne nep­ri­ja­teľ­né, aby oso­ba, kto­rá je ob­jek­tom ov­plyv­ňo­va­nia, bo­la bez ďal­šie­ho sta­va­ná do pos­ta­ve­nia sub­jek­tu ko­lúz­ne­ho jed­na­nia a to iba na zá­kla­de čis­to hypo­te­tic­kých a lo­gic­ky úpl­ne ab­sur­ných úvah za­lo­že­ných na pred­pok­la­de, že po­kiaľ je tá­to oso­ba ov­plyv­ňo­va­ná, nie je vy­lú­če­né, že sa­ma bu­de ďa­lej tak­to ko­nať.

II.               Je pot­reb­né zá­sad­ne od­miet­nuť úva­hu o tom, že ko­lúz­nym dô­vo­dom je aj pa­sív­ne ko­na­nie, na­koľ­ko z lo­gic­ko gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du slo­va ko­lú­zia /ov­plyv­ňo­va­nie/ v spo­je­ní s tres­tným ko­na­ním vy­plý­va, že nie­čo /dô­ka­zy/ ale­bo nie­ko­ho /ob­vi­ne­ných, sved­kov, znal­cov/ ne­mož­no ov­plyv­ňo­vať svo­jou ne­čin­nos­ťou, ne­ho­vo­riac už o tom, že pa­sív­ny pos­toj ob­vi­ne­né­ho k vy­šet­ro­va­niu je jed­ným z je­ho zá­klad­ných práv.

III.             v práv­nom štá­te je nep­rí­pus­tné, aby tech­nic­ké ne­dos­tat­ky sú­vi­sia­ce s vý­ko­nom väz­by /napr. re­konštruk­cia ús­ta­vu na vý­kon väz­by a ne­dos­ta­toč­ná ka­pa­ci­ta umies­tňo­va­nia/ pred­sta­vo­va­li čo i len čias­toč­ne le­gál­ny a le­gi­tím­ny dô­vod ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­ných nad rá­mec pot­re­by ich nep­ri­me­ra­nou izo­lá­ciou zos­tre­ný­mi pod­mien­ka­mi väz­by.

 

Tp 121/2015

U Z N E S E N I E

 

Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va III pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie JUDr. Da­vi­dom Lin­dtne­rom v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho M. K. a spol. o návr­hu pro­ku­rá­to­ra Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va III na zme­nu dô­vo­dov väz­by dňa 09.10.2015 tak­to

r o z h o d o l:

 

I.             Pod­ľa § 79 ods.  2 Tr. po­riad­ku súd vy­ho­vu­je návr­hu Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va III na zme­nu dô­vo­dov väz­by  u  ob­vi­ne­nej L. N., t.č. v UVV Bra­tis­la­va.

 

II.           Pod­ľa § 79 ods. 2 Tr. po­riad­ku súd po­ne­chá­va ob­vi­ne­nú L. N.t.č. v UVV Bra­tis­la­va – vo väz­be s tým, že me­ní dô­vo­dy väz­by pod­ľa  § 71 ods. 1 písm. b), písm c) Tr. po­riad­ku.

 

III.         Pod­ľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. po­riad­ku súd ne­nah­rá­dza väz­bu ob­vi­ne­nej  L. N., t.č. v UVV Bra­tis­la­va , doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka.

 

IV.         Pod­ľa § 79 ods. 2 Tr. po­riad­ku súd návr­hu Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va III na zme­nu dô­vo­dov väz­by u ob­vi­ne­ných:

- M. K., t.č. v UVV Bra­tis­la­va,  

- M. M., t.č. v UVV Bra­tis­la­va,

- L. Z., t.č. v UVV Bra­tis­la­va,

 

ne­vy­ho­vu­je.

 

V.        Pod­ľa § 79 ods. 2 Tr. po­riad­ku súd ob­vi­ne­ných:

- M. K., t.č. v UVV Bra­tis­la­va,  

- M. M., t.č. v UVV Bra­tis­la­va,

- L. Z., t.č. v UVV Bra­tis­la­va,

 

po­ne­chá­va vo väz­be z dô­vo­du  § 71 ods. 1 písm. c) Tr. po­riad­ku.

 

VI.      Pod­ľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. po­riad­ku súd ne­nah­rá­dza väz­bu ob­vi­ne­ných:

- M. K., t.č. v UVV Bra­tis­la­va,  

- M. M., t.č. v UVV Bra­tis­la­va,

- L. Z., t.č. v UVV Bra­tis­la­va,

 

doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka.

 

O d ô v o d n e n i e:

   

         Uz­ne­se­ním sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III, sp. zn. Tp 20/2015 zo 30.06.2015 bo­li ob­vi­ne­ní L. N., M. K., M. M. a L. Z. vza­tí do väz­by z dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku s tým, že väz­ba za­ča­la ply­núť dňa 27.06.2015.

 

Dňa 25.09.2015 po­da­la pro­ku­rá­tor­ka Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va III v zmys­le § 79 ods. 2 Tr. por. návrh na zme­nu dô­vo­dov väz­by u ob­vi­ne­ných L. N., M. K., M. M. a L. Z. s roz­ší­re­ním vä­zob­né­ho dô­vo­du v zmys­le § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. Pred­met­ný návrh, kto­ré­ho dô­vo­dy pro­ku­rá­tor­ka dopl­ni­la na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí o roz­ho­do­va­ní o návr­hu na zme­nu vä­zob­ných dô­vo­dov od­ôvod­ni­la tým, že z vý­slu­chov sved­ka I. Š., ob­vi­ne­nej L. N., sved­ka L. T., sved­ky­ne I. K. a lis­tin­ných dô­ka­zov /ko­reš­pon­den­cia ob­vi­ne­nej L. N. ad­re­so­va­ná ob­vi­ne­né­mu M.M./ vy­plý­va dô­vod­né po­doz­re­nie z ko­lúz­ne­ho jed­na­nia ob­vi­ne­ných. Pou­ká­za­la na sku­toč­nosť, že z vý­po­ve­di sved­ka I. Š., ako aj obv. L. Z a obv. L.N. vy­plý­va, že vo vý­ko­ne väz­by nas­ta­la ko­mu­ni­ká­cia me­dzi ob­vi­ne­ný­mi ta­kým spô­so­bom, že obv. M.K. pros­tred­níc­tvom obv. L.N. od­ov­zdá­val od­kaz obv. M.M. o tom, aby v pred­met­nej ve­ci ne­vy­po­ve­dal. Tak­tiež sám obv. L. Z. uvá­dzal vo svo­jej vý­po­ve­di, že obv. L. N. vo vý­ko­ne väz­by cez iné­ho ob­vi­ne­né­ho v inej tres­tnej ve­ci mu po­sie­la­la od­ka­zy, že stiah­ne svo­ju vý­po­veď vo­či ne­mu, ak mu vrá­ti hoj­da­ciu sieť. Zá­ve­rom uvied­la, že za­ria­de­nie, v kto­rom sú ob­vi­ne­ní umies­tne­ní, je v sú­čas­nos­ti v re­konštruk­cii a má ob­me­dze­nú ka­pa­ci­tu, čo­ho nás­led­kom je, že ob­vi­ne­ní sú umies­tne­ní v bez­pros­tred­nej blíz­kos­ti a pre­to nie je mož­né za­bez­pe­čiť, aby sa nes­tre­tá­va­li.

 

Na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí súd k okol­nos­tiam, kto­ré sú pred­me­tom návr­hu pro­ku­rá­tor­ky, vy­po­čul jed­not­li­vých ob­vi­ne­ných, oboz­ná­mil sa so sve­dec­ký­mi vý­po­ve­ďa­mi a vý­po­ve­ďou ob­vi­ne­nej L. N. z príp­rav­né­ho ko­na­nia ako aj lis­tin­ný­mi dô­kaz­mi ich pre­čí­ta­ním.

 

Ob­vi­ne­ný M. K. uvie­dol, že ni­ko­ho neov­plyv­ňo­val, s ni­kým ne­ko­mu­ni­ko­val, ani nič neod­ka­zo­val. S ob­vi­ne­nou L. N. ne­bol v kon­tak­te. Vo väz­be má ce­lu na tú stra­nu, kde sa to pre­rá­ba a te­raz ho pre­ho­di­li na stra­nu, kde je ih­ris­ko, tak­že ne­má vô­bec kon­takt so že­na­mi. Na ob­vi­ne­né­ho M. M. nek­ri­čal, do­kon­ca ani ne­vie, kde má ce­lu. Ne­vie vy­svet­liť, pre­čo si ob­vi­ne­ná L. N. tú­to sku­toč­nosť vy­mys­le­la. S ob­vi­ne­nou L. N. na­pos­le­dy ko­mu­ni­ko­val asi rok a pol do­za­du. S ob­vi­ne­ným M. M. sú pria­te­lia. V príp­rav­nom ko­na­ní do­po­siaľ ne­vy­po­ve­dal, pre­to­že bol v stre­se, ale chce sa pred vy­šet­ro­va­te­ľom k ve­ci vy­jad­riť, a vý­sluch je už nap­lá­no­va­ný. Uva­žu­je o mož­nos­ti, že by po spl­ne­ní pod­mie­nok uzat­vo­ril s pro­ku­ra­tú­rou do­ho­du o vi­ne a tres­te. To čo uvá­dza ob­vi­ne­ná Né­met­ho­vá nie je prav­da.

 

Ob­vi­ne­ná L. N. pri svo­jom vý­slu­chu vy­uži­la svo­je prá­vo a od­miet­la vy­po­ve­dať, na­priek to­mu pri vy­jad­re­ní k vý­po­ve­di ob­vi­ne­né­ho M. K. uvied­la, že me­no­va­ný jej vo väz­be po­ve­dal, aby poz­dra­vi­la ob­vi­ne­né­ho M. M., nech sa dr­ží a nech sa neod­púš­ťa. Vo väz­be bo­la chví­ľu v sa­mot­ke za to, že vy­kri­ko­va­la v „ko­ri­do­re“. V ko­ri­do­re sa roz­prá­va­la so spolu­bý­va­jú­cim ob­vi­ne­né­ho L. Z., kto­rý jej po­ve­dal, že ob­vi­ne­ný L. Z. jej od­ká­zal, aby zme­ni­la vý­po­veď, ale ona vý­po­veď nez­me­ní, pre­to­že sa­ma se­ba po­to­pi­la. Bo­lo to eš­te pred­tým, než ob­vi­ne­ný L. Z. vo ve­ci vy­po­ve­dal. Zá­ve­rom ob­vi­ne­ná uvied­la, že je to ce­lé ro­bo­ta sved­ka I. Š. a sved­ka T.

Ob­vi­ne­ná vo svo­jom vý­slu­chu v príp­rav­nom ko­na­ní uvied­la, že ne­má ve­do­mosť o tom, že by ob­vi­ne­ný M. K. kri­čal na ob­vi­ne­né­ho M. M., on jej to iba po­ve­dal a ona to na­pí­sa­la. ob­vi­ne­ný M. K. jej v ko­ri­do­re po­ve­dal, aby ob­vi­ne­né­mu M. M. od­ká­za­la, nech sa dr­ží, nech sa neo­púš­ťa a nech dr­ží hu­bu. List, kto­rý na­pí­sa­la, od­ov­zda­la spolu­vä­zen­ky­ni I. Ob­vi­ne­né­mu L. Z. nik­dy nič ne­pí­sa­la.

 

Ob­vi­ne­ný L. Z. na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí uvie­dol, že vo väz­be s ni­kým so spolu­ob­vi­ne­ných ani s ni­kým iným ne­ko­mu­ni­ko­val, ani ni­ko­ho neov­plyv­ňo­val. Ob­vi­ne­né­ho M. K. vi­dí dnes pr­výk­rát. Od ob­vi­ne­nej L. N. obdr­žal od­kaz od je­ho spolu­bý­va­jú­ce­ho, že keď jej vrá­ti hoj­da­ciu sieť /kto­rú jej v mi­nu­los­ti dal od­cu­dziť a skon­či­la v je­ho v ru­kách/, zme­ní vý­po­veď vo­či ne­mu. So svo­jim spolu­bý­va­jú­cim sa ne­roz­prá­val ani mu nič neod­ka­zo­val.  Má ve­do­mosť o tom, že je­ho spolu­bý­va­jú­ci mal nie­čo ho­vo­riť ob­vi­ne­nej L. N. V príp­rav­nom ko­na­ní k ve­ci pod­rob­ne vy­po­ve­dal a ku skut­ku sa priz­nal.

 

Ob­vi­ne­ný M. M. uvie­dol, že dro­gy, kto­ré bo­li u ne­ho náj­de­né, pou­ží­val pre vlas­tnú spot­re­bu, tak­že do tej mie­ry  je uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia prav­di­vé a čo sa tý­ka sku­toč­nos­ti, že mal byť do­dá­va­te­ľom drog pre ob­vi­ne­né­ho M. K., to­to nie je prav­da. K návr­hu na zme­nu dô­vo­dov väz­by uvie­dol, že sve­dok I. Š. a sve­dok L. T. mu vo väz­be navr­ho­va­li ne­ja­kú do­ho­du a tak­to ho chcú ov­plyv­ňo­vať, o čom pred­lo­žil aj pí­som­nosť od sved­ka L. T. Ten­to sve­dok se­del 14 ro­kov za vraž­du, tak­že má z ne­ho oba­vu. On s ni­kým ne­ko­mu­ni­ko­val, sve­dok I. Š. si na ne­ho vy­mýš­ľa z dô­vo­du, že nech­cel pre ne­ho na­ku­po­vať. Má vo väz­be te­ror už 2 a pol me­sia­ca. V ko­ri­do­re ne­bol nik­dy so spolu­ob­vi­ne­ný­mi, ani ich ne­vi­del. Sve­dok I. Š. ho kri­vo ob­vi­nil, že po­čul o ňom,  že niek­de pre­dá­val dro­gy. On M. K. ne­vi­del, žiad­ny od­kaz neo­dov­zdá­val, ani ne­ve­del, že či je vo väz­be s ním. Krá­ľo­vi­ča ne­vi­del ce­lý ten čas, čo je za­dr­ža­ný. Je to vy­konštruo­va­né sved­kom L.T. a sved­kom I.Š. Mož­no sa chce­li s nie­kým do­hod­núť na niž­šom tres­te, pre­to­že im za to­to hro­zí do­ži­vo­tie z dô­vo­du zá­sa­dy 3k­rát a dosť.

 

Sve­dok L. T. v príp­rav­nom ko­na­ní uvie­dol, že z lis­tu ob­vi­ne­nej L. N. vie, ob­vi­ne­ná po­ču­la, že ob­vi­ne­ný M. K. kri­čal na ob­vi­ne­né­ho M. M. po­čas vy­chádz­ky v ko­ri­do­re, aby dr­žal hu­bu a ne­vy­po­ve­dal. Uve­de­né na­pí­sa­la do lis­tu, kto­rý pos­la­la k ním na ce­lu, aby to od­ká­za­li ob­vi­ne­né­mu M. M. Ob­vi­ne­ný M. M. na to rea­go­val tak, že on ni­ko­ho z nich ne­poz­ná a je to ce­lé bl­bosť. On osob­ne ne­po­čul, či ob­vi­ne­ný M. K. kri­čal na ob­vi­ne­né­ho M. M.

Sved­ky­ňa I. K. vo svo­jej vý­po­ve­di uvied­la, že ob­vi­ne­ná L. N. jej da­la obál­ku s lis­tom pre sved­ka I.Š., obál­ku neot­vá­ra­la a ne­vie čo tam bo­lo na­pí­sa­né.

 

Súd sa na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí oboz­ná­mil s ko­reš­pon­den­ciou ob­vi­ne­nej L. N., kto­rú ad­re­so­va­la ob­vi­ne­né­mu M.M., v kto­rej ok­rem iné­ho pro­sí sved­ka I. Š., aby od­ká­zal ob­vi­ne­né­mu M. M., že mu ob­vi­ne­ný M.K. od­ka­zu­je, nech sa dr­ží a dr­ží hu­bu a nech od­ká­že La­co­vi, nech po­vie to­mu Šte­vo­vi – Ro­ni­mu, nech od­ká­že Louili­mu, že mož­no sa do­hod­nú, ak je­ho ma­ma vrá­ti, čo je on uk­ra­dol z dvo­ra, ináč tu zhni­je.

 

Súd ob­li­ga­tór­ne v zmys­le § 79 ods. 2 Tr. por. po obdr­ža­ní návr­hu pro­ku­ra­tú­ry na zme­nu dô­vo­dov väz­by v sú­la­de so svo­jou po­vin­nos­ťou skú­mať v kaž­dom ob­do­bí tres­tné­ho stí­ha­nia, či dô­vo­dy väz­by tr­va­jú, ale­bo či sa zme­ni­li, pres­kú­mal, či  u ob­vi­ne­ných vä­zob­né dô­vo­dy us­tá­le­né v pr­vot­nom roz­hod­nu­tí sú­du o ich vza­tí do väz­by tr­va­jú aj na­ďa­lej.

Vo vzťa­hu ku exis­ten­cii ma­te­riál­nych dô­vo­dov väz­by súd v da­nom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia ne­zis­til žiad­ne sku­toč­nos­ti, kto­ré by  dô­vod­né po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ob­vi­ne­ný­mi vy­vra­ca­li, resp. zni­žo­va­li do ta­kej mie­ry, že by ne­bo­lo mož­né väz­bu ob­vi­ne­ných z ma­te­riál­ne­ho hľa­dis­ka hod­no­tiť ako zá­kon­nú. Súd kon­šta­tu­je, že v tom­to štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia ne­doš­lo ku zme­ne dô­kaz­nej si­tuácie, kto­rá bo­la jed­ným z pod­kla­dov pre roz­hod­nu­tie sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie o vza­tí ob­vi­ne­ných do väz­by /prá­ve nao­pak, ob­vi­ne­ný L. K., ob­vi­ne­ná L. N. a čias­toč­ne aj ob­vi­ne­ný M.M., sa ku skut­ku, kto­rý im je kla­de­ný za vi­nu priz­na­li, ob­vi­ne­ný M. K. pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie uvie­dol, že uva­žu­je o mož­nos­ti uzat­vo­riť s pro­ku­rá­to­rom do­ho­du o vi­ne a tres­te/. Z uve­de­né­ho dô­vo­du pre­to súd iba opä­tov­ne pou­ka­zu­je na dô­vo­dy uve­de­né v pri­már­nom roz­hod­nu­tí sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, pre kto­ré bo­li ob­vi­ne­ní vza­tí do väz­by, pri­čom sa s tý­mi­to dô­vod­mi v pl­nom roz­sa­hu sto­tož­ňu­je po­kiaľ ide o exis­ten­ciu dô­vod­nej oba­vy, že by ob­vi­ne­ní moh­li pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti.

 

Súd v tom­to štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia tiež dôs­led­ne skú­mal reš­pek­to­va­nie práv ob­vi­ne­ných na pred­nos­tné a urý­chle­né vy­ba­ve­nie ich tres­tnej ve­ci z dô­vo­du ich vä­zob­né­ho stí­ha­nia or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní pri­čom ne­zis­til, že by bol v pred­met­nej tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­ných vy­šet­ro­va­teľ ne­čin­ný. Vy­šet­ro­va­teľ vo ve­ci vy­ko­nal množ­stvo vý­slu­chov sme­ru­jú­cich k ob­jas­ne­niu ve­ci a jej ukon­če­niu, je te­da zrej­mé, že vo ve­ci bez­od­klad­ne ko­ná tak, ako mu to uk­la­dá us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 6 Tr. por. Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né súd pre­to v da­nom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia kon­šta­tu­je, že v ko­na­ní or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ne­zis­til žiad­ne prie­ťa­hy ani zá­važ­né pro­ces­né po­chy­be­nia, kto­ré by ma­li za nás­le­dok po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu a tým by za­kla­da­li ne­zá­kon­nosť vä­zob­né­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­ných.

 

V sú­vis­los­ti s ob­li­ga­tór­nym skú­ma­ním mož­nos­ti nah­ra­de­nia väz­by doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka súd uvá­dza, že nah­ra­de­nie väz­by tým­to spô­so­bom je za da­ných okol­nos­ti pri po­doz­re­ní z uve­de­nej zá­važ­nej dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti ab­so­lút­ne ne­dos­ta­toč­né, na­koľ­ko ma­te­riál­no-tech­nic­ké za­bez­pe­če­nie pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka neu­mož­ňu­je dos­ta­toč­ne efek­tív­ne kon­tro­lo­vať ob­vi­ne­ných v prí­pa­de ich pre­pus­te­nia na slo­bo­du v roz­sa­hu, ako by to bo­lo v tom­to kon­krét­nom prí­pa­de z hľa­dis­ka po­žia­da­viek sú­du sme­ru­jú­cich k ochra­ne spo­loč­nos­ti pred po­ten­ciál­nym ďal­ším ne­le­gál­nym nak­la­da­ním ob­vi­ne­ných s dro­ga­mi, pot­reb­né.

 

V ne­pos­led­nom ra­de z hľa­dis­ka zá­sa­dy pri­me­ra­nos­ti vä­zob­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia súd pou­ka­zu­je aj na tú re­le­van­tnú sku­toč­nosť, že vzhľa­dom k tres­tu, kto­rý mož­no ulo­žiť pre trest­ný čin, z kto­ré­ho sú ob­vi­ne­ní po­doz­ri­ví /tres­tná sadz­ba 10 až 15 ro­kov/, ne­mož­no v prí­pa­de uz­na­nia ich vi­ny v ko­na­ní pred sú­dom vy­lú­čiť ulo­že­nie ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, a te­da ich vä­zob­né stí­ha­nie nie je ani z hľa­dis­ka prin­cí­pu pro­por­cio­na­li­ty nep­ri­me­ra­né.

 

Vzhľa­dom k uve­de­ným zá­ve­rom súd všet­kých ob­vi­ne­ných po­ne­chal vo väz­be, v sú­vis­los­ti s návr­hom pro­ku­ra­tú­ry na zme­nu dô­vo­dov väz­by u ob­vi­ne­ných sa však súd s návr­hom na zme­nu dô­vo­dov väz­by sto­tož­nil iba čias­toč­ne.

Vo vzťa­hu k ob­vi­ne­nej L. N. súd zo všet­kých zis­te­ných sku­toč­nos­tí dos­pel k zá­ve­ru, že jej ak­tív­ne ko­na­nie sme­ru­jú­ce k po­ku­su ov­plyv­niť vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho M. M. a ob­vi­ne­né­ho L. Z. pros­tred­níc­tvom lis­tu, kto­rý na­pí­sa­la a me­no­va­ným spros­tred­ko­va­ne pos­la­la, je spô­so­bi­lé za­lo­žiť dô­vod­nú oba­vu sú­du z jej ko­lúz­ne­ho jed­na­nia. Z toh­to dô­vo­du súd vy­ho­vel návr­hu pro­ku­ra­tú­ry a roz­ší­ril vä­zob­ný dô­vod u ob­vi­ne­nej aj o dô­vod v zmys­le § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., na­koľ­ko svo­jim ko­na­ním ob­vi­nen­ná za­lo­ži­la reál­nu oba­vu /ked­že pô­so­bi­la na spolu­ob­vi­ne­ných/, že by moh­la ma­riť ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie.

 

Na stra­ne dru­hej však súd vy­hod­no­te­ním vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia v tom­to sme­re vo vzťa­hu k ob­vi­ne­ným M.K., M.M. a L.Z. v tom­to štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia ne­zis­til žiad­ne ta­ké kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, kto­ré by za­kla­da­li oba­vu z ich ko­lúz­ne­ho jed­na­nia a to z nas­le­dov­ných dô­vo­dov:

-      je­di­nou sku­toč­nos­ťou, kto­rá by moh­la za­kla­dať po­doz­re­nie z ko­lúz­ne­ho jed­na­nia ob­vi­ne­né­ho M.K., je po­chyb­né, mies­ta­mi vnú­tor­ne roz­por­né a pre­to má­lo dô­ve­ry­hod­né tvr­de­nie ob­vi­ne­nej L.N. o tom, že me­no­va­ný jej mal po­ve­dať, aby ob­vi­ne­né­mu M.M. od­ká­za­la, nech sa dr­ží, nech sa neo­púš­ťa a nech dr­ží hu­bu, pri­čom ve­de­né tvr­de­nie nie je na­vy­še ni­čím ve­ri­fi­ko­va­teľ­né,

-      rov­na­ko mi­mo­riad­ne níz­ku vý­po­ved­nú hod­no­tu má jej tvr­de­nie, že v ko­ri­do­re sa roz­prá­va­la so spolu­bý­va­jú­cim ob­vi­ne­né­ho L.Z., kto­rý jej po­ve­dal, že ob­vi­ne­ný L.Z. jej od­ká­zal, aby zme­ni­la vý­po­veď, a to naj­mä v kon­texte so sku­toč­nos­ťou, že ob­vi­ne­ný L.Z. sa ku skut­ku v pl­nom roz­sa­hu priz­nal, tak­že ta­ké­to je­ho ko­na­nie by bo­lo v úpl­nom roz­po­re s prin­cíp­mi ele­men­tár­nej lo­gi­ky /v tej­to sú­vis­los­ti je dô­le­ži­té pou­ká­zať aj na úpl­nú nes­pô­so­bi­losť po­ten­ciál­ne­ho ko­lúz­ne­ho jed­na­nia ob­vi­ne­né­ho L.Z. ov­plyv­niť vy­šet­ro­va­nie za da­nej dô­kaz­nej si­tuácie pod­po­re­nej je­ho vlas­tným priz­na­ním/,

-      vo vzťa­hu k oso­be ob­vi­ne­né­ho M.M. je pot­reb­né zdô­raz­niť, že je nep­ri­ja­teľ­né, aby oso­ba, kto­rá je ob­jek­tom ov­plyv­ňo­va­nia /v tom­to prí­pa­de ob­vi­ne­ný M. M./, bo­la bez ďal­šie­ho sta­va­ná do pos­ta­ve­nia sub­jek­tu ko­lúz­ne­ho jed­na­nia a to iba na zá­kla­de čis­to hypo­te­tic­kých a lo­gic­ky úpl­ne ab­sur­ných úvah o tom, že po­kiaľ je tá­to oso­ba ov­plyv­ňo­va­ná, nie je vy­lú­če­né, že sa­ma bu­de ďa­lej tak­to ko­nať. Rov­na­ko je pot­reb­né zá­sad­ne vy­lú­čiť úva­hu o tom, že ko­lúz­nym dô­vo­dom je aj pa­sív­ne ko­na­nie, na­koľ­ko z lo­gic­ko gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du slo­va ko­lú­zia /ov­plyv­ňo­va­nie/ v spo­je­ní s tres­tným ko­na­ním vy­plý­va, že nie­čo /dô­ka­zy/ ale­bo nie­ko­ho /ob­vi­ne­ných, sved­kov, znal­cov/ ne­mož­no ov­plyv­ňo­vať svo­jou ne­čin­nos­ťou, ne­ho­vo­riac už o tom, že pa­sív­ny pos­toj ob­vi­ne­né­ho k vy­šet­ro­va­niu je jed­ným z je­ho zá­klad­ných práv.

 

Súd  vo všeo­bec­nos­ti v sú­vis­los­ti s vä­zob­ným dô­vo­dom pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. uvá­dza, že ko­lúz­nu väz­bu mô­žu od­ôvod­ňo­vať iba kon­krét­ne sku­toč­nos­ti od­ôvod­ňu­jú­ce oba­vu z ko­lúz­ne­ho jed­na­nia ob­vi­ne­né­ho. Iba hypo­te­tic­ká úva­ha or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní bez kon­krét­nych zis­te­ní potvr­dzu­jú­cich as­poň v mi­ni­mál­nom roz­sa­hu opod­stat­ne­nosť pred­pok­la­du ko­lúz­ne­ho ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho, nie je spô­so­bi­lá za­lo­žiť dô­vod ko­lúz­nej väz­by.

Súd v da­nej ve­ci po dôs­led­nom vy­hod­no­te­ní všet­kých zis­te­ných okol­nos­tí dos­pel k zá­ve­ru, že v tom­to štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia ne­bo­li pro­du­ko­va­né žiad­ne ta­ké re­le­van­tné dô­ka­zy, z kto­rých by bo­lo mož­né do­vo­diť akú­koľ­vek oba­vu a kon­krét­ne ne­bez­pe­čen­stvo, že ob­vi­ne­ní M.K., M.M. a L.Z. bu­dú vo väz­be ov­plyv­ňo­vať spolu­ob­vi­ne­ných, prí­pad­ne do­po­siaľ ne­vy­po­ču­tých sved­kov ale­bo inak ma­riť vy­šet­ro­va­nie.

 

V ne­pos­led­nom ra­de súd zdô­raz­ňu­je, že v práv­nom štá­te je nep­rí­pus­tné, aby tech­nic­ké ne­dos­tat­ky sú­vi­sia­ce s vý­ko­nom väz­by /v da­nom prí­pa­de re­konštruk­cia ús­ta­vu na vý­kon väz­by a ne­dos­ta­toč­ná ka­pa­ci­ta umies­tňo­va­nia/ pred­sta­vo­va­li čo i len čias­toč­ne le­gál­ny a le­gi­tím­ny dô­vod ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­ných nad rá­mec pot­re­by ich nep­ri­me­ra­nou izo­lá­ciou zos­tre­ný­mi pod­mien­ka­mi väz­by.

 

Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né súd roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né v enun­ciá­te toh­to uz­ne­se­nia.

        

P o u č e n i e :   Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu mož­no po­dať sťaž­nosť v le­ho­te 3 dní odo dňa je­ho ozná­me­nia na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve pros­tred­níc­tvom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III.

 

Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va III                                          

v Bra­tis­la­ve dňa 09.10.2015                                      

 

JUDr. Da­vid L i n d t n e r

sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie

 

 

 

 

 

Diskusia