Prechovávanie pervitínu v množstve do 100 mg nie je trestným činom

 

Práv­ne ve­ty:

 I. Za jed­nu prie­mer­nú ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vú dáv­ku psy­chot­rop­nej lát­ky me­tam­fe­ta­ní­mu je pot­reb­né po­va­žo­vať ma­te­riál, kto­rý do­sa­hu­je mi­ni­mál­nu cel­ko­vú hmot­nosť 100 mg s ob­sa­hom účin­nej lát­ky mi­ni­mál­ne 10 mg. Od cel­ko­vej hmot­nos­ti 100 mg sa po­tom bu­dú od­ví­jať ná­sob­ky ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky dro­gy uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 135 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Cel­ko­vá hmot­nosť za­is­te­né­ho ma­te­riá­lu sa pri­tom po­su­dzu­je vo svo­jej ce­lis­tvos­ti a je bez vý­zna­mu, či pá­cha­teľ mal pre­cho­vá­va­né množ­stvo dro­gy roz­de­le­né na via­ce­ro čas­tí (nap­rík­lad roz­de­le­né do tzv. skla­da­čiek).

 II. V prí­pa­de, ak cel­ko­vé za­is­te­né množ­stvo dro­gy (psy­chot­rop­nej lát­ky me­tam­fe­ta­mín) ne­do­siah­ne hmot­nosť mi­ni­mál­ne 100 mg ne­pôj­de o tres­tnop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku, na­koľ­ko ta­ké­to niž­šie množ­stvo dro­gy ne­bu­de napĺňať po­jem ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka pred­met­nej psy­chot­rop­nej lát­ky a to ani vte­dy nie ak by ob­sah účin­nej lát­ky bol vy­šší ako 10 mg. Ten­to zá­ver pla­tí aj opač­ne, t. j. ak za­is­te­né množ­stvo dro­gy bu­de mať väč­šiu hmot­nosť ako 100 mg, av­šak ob­sah účin­nej lát­ky bu­de niž­ší ako 10 mg.

 III. Súd ne­mô­že za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie len na zá­kla­de úvah „z po­ču­tia“, prí­pad­ne len na zá­kla­de to­ho, že nie­čo ma­la po­ve­dať oso­ba, kto­rá za­stá­va v štát­nom or­gá­ne ve­dú­cu fun­kciu, pre­to­že ta­ký­to pro­ces­ný pos­tup je nep­res­kú­ma­teľ­ný.

 

 

 

sp. zn. 4To/44/2016

 

U z n e s e n i e

 

            Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Ti­bo­ra Ku­bí­ka a sud­cov JUDr. Da­ni­ce Ve­se­lov­skej a JUDr. Pet­ra Šam­ka v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho M K, o sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra pro­ti uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II sp. zn. 5T/14/2016 zo dňa 04.02.2016, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 05.má­ja 2016 tak­to

 

r o z h o d o l :

 

            Pod­ľa § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por. z r u š u j e sa uz­ne­se­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II sp. zn. 5T 14/2016 zo dňa 04.02.2016 a vec sa v r a c i a sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby ju zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol. 

 

O d ô v o d n e n i e

 

            Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va II na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním pod­ľa § 241 ods. 1 písm. c) Tr. por. s pou­ži­tím § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por. za­sta­vil tres­tné stí­ha­nie ob­vi­ne­né­ho M K ve­de­né pre pre­čin ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 171 ods. 1 Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 od pres­ne ne­zis­te­né­ho ča­su neop­ráv­ne­ne dr­žal bie­ly kryš­ta­lic­ký ma­te­riál s hmot­nos­ťou 114 mg, kto­rý ob­sa­ho­val účin­nú lát­ku me­tam­fe­ta­mín v množ­stve väč­šom ako 20 mg, čo zod­po­ve­da­lo mi­ni­mál­ne dvom jed­no­ra­zo­vým dáv­kam dro­gy a to až do 20.50 h dňa 13.07.2014, keď mu bol pred vcho­dom čís­lo 34 – 36 na Stav­bár­skej uli­ci v Bra­tis­la­ve hliad­kou po­lí­cie náj­de­ný pri tzv. bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ke a nás­led­ne za­is­te­ný, pri­čom me­tam­fe­ta­mín pat­rí pod­ľa zá­ko­na č. 139/1998 Z. z. o omam­ných lát­kach, psy­chot­rop­ných lát­kach a príp­rav­koch do II. sku­pi­ny psy­chot­rop­ných lá­tok pod­ľa pred­met­né­ho zá­ko­na.

 Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu po­dal v zá­kon­nej le­ho­te sťaž­nosť pro­ku­rá­tor, kto­rú od­ôvod­nil oso­bit­ným pí­som­ným po­da­ním tak, že na­pad­nu­té uz­ne­se­nie je ar­bit­rár­ne vzhľa­dom na je­ho ne­dô­vod­nosť. V uz­ne­se­ní ab­sen­tu­jú ná­le­ži­tos­ti od­ôvod­ne­nia pod­ľa § 176 ods. 2 Tr. por. Navr­hol, aby sťaž­nost­ný súd zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a ulo­žil sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby vo ve­ci zno­vu ko­nal a roz­ho­dol.

 Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve ako na­dria­de­ný or­gán pod­ľa § 192 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal správ­nosť všet­kých vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, pro­ti kto­rým mo­hol sťa­žo­va­teľ po­dal sťaž­nosť, ako aj ko­na­nie, kto­ré na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu pred­chá­dza­lo a zis­til, že sťaž­nosť pro­ku­rá­to­ra je dô­vod­ná.

 Pod­ľa § 176 ods. 2 Tr. por. v od­ôvod­ne­ní uz­ne­se­nia tre­ba, ak to pri­chá­dza pod­ľa po­va­hy ve­ci do úva­hy, uviesť naj­mä sku­toč­nos­ti, kto­ré sa po­va­žu­jú za do­ká­za­né, dô­ka­zy, o kto­ré sa skut­ko­vé zis­te­nia opie­ra­jú, úva­hy, kto­rý­mi sa roz­ho­du­jú­ci or­gán spra­vo­val pri hod­no­te­ní vy­ko­na­ných dô­ka­zov, ako aj práv­ne úva­hy, na kto­rých zá­kla­de pod­ľa prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní zá­ko­na po­su­dzo­val do­ká­za­né sku­toč­nos­ti.

 Z od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia je zrej­mé, že súd pr­vé­ho stup­ňa sa nes­pra­vo­val tým­to zá­kon­ným us­ta­no­ve­ním a je­ho pos­tup vy­ka­zu­je zna­ky svoj­vô­le pri roz­ho­do­va­ní. V tom­to sme­re je nut­né pri­po­me­núť, že uz­ne­se­nie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia sa svo­jím vý­zna­mom a účin­ka­mi blí­ži ale­bo prak­tic­ky rov­ná roz­sud­ku a pre­to je ne­vyh­nut­né, aby bol vý­rok o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia ná­le­ži­te od­ôvod­ne­ný a tým aj pres­kú­ma­teľ­ný.

 Sťaž­nost­ný súd upo­zor­ňu­je aj na us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru, kto­rá už dl­ho­do­bo vy­ža­du­je, aby uz­ne­se­nie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia bo­lo riad­ne od­ôvod­ne­né a ob­sa­ho­va­lo skut­ko­vé ako aj práv­ne úva­hy, na pod­kla­de kto­rých bo­lo roz­hod­nu­té o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia (nap­rík­lad R 34/1969). Z od­ôvod­ne­nia pri­tom mu­sí vy­plý­vať vzťah me­dzi skut­ko­vý­mi zis­te­nia­mi a úva­ha­mi pri hod­no­te­ní dô­ka­zov na stra­ne jed­nej a práv­ny­mi zá­ver­mi sú­du na stra­ne dru­hej. V prí­pa­de, ak od­ôvod­ne­nie me­ri­tór­ne­ho uz­ne­se­nia nespĺňa tie­to po­žia­dav­ky je pre nez­ro­zu­mi­teľ­nosť nep­res­kú­ma­teľ­né a je­ho zá­ve­ry sú po­ru­še­ním ús­tav­né­ho prin­cí­pu zá­ka­zu ľu­bo­vô­le v roz­ho­do­va­ní.

 Súd pr­vé­ho stup­ňa za­lo­žil svo­je roz­hod­nu­tie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia len na tom, že „pod­ľa ná­zo­ru ná­mes­tní­ka Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va JUDr. Oli­ve­ra Ja­níč­ka ko­reš­pon­du­jú­ce­ho so súd­nym roz­hod­nu­tím Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III a s od­ka­zom na plat­nú ju­di­ka­tú­ru sú­dov Čes­kej re­pub­li­ky je hra­nič­nou hod­no­tou pri dr­žbe me­tam­fe­ta­mí­nu medz­ná hod­no­ta 200 mg s čím sa sto­tož­nil aj zá­stup­ca ria­di­teľ­ky tres­tné­ho od­bo­ru Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Prof. JUDr. Jo­zef Čen­téš PhD.“.

 Sťaž­nost­ný súd upo­zor­ňu­je súd pr­vé­ho stup­ňa, že pri vý­kla­de zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu a práv­nych úvah oh­ľad­ne to­ho, či v kon­krét­nom prí­pa­de bo­li ale­bo ne­bo­li tie­to zna­ky napl­ne­né je bez práv­ne­ho vý­zna­mu ne­pub­li­ko­va­ný a zrej­me len ne­for­mál­ny ná­zor ve­dú­cich pred­sta­vi­te­ľov pro­ku­ra­tú­ry. Ak je súd pr­vé­ho stup­ňa ná­zo­ru, že mi­ni­mál­ne hmot­nos­tné množ­stvo jed­no­ra­zo­vej dáv­ky me­tam­fe­ta­mí­nu je na úrov­ni 200 mg má uviesť práv­ne úva­hy, kto­ré ten­to zá­ver opod­stat­ňu­jú (t. j. z akých kon­krét­nych pra­me­ňov čer­pal a pre­čo sa us­tá­lil prá­ve na tej­to hra­ni­ci) a nie len pou­ká­zať na to čo bo­lo (a nie je ani zrej­mé kde a či sku­toč­ne) po­ve­da­né. Súd ne­mô­že za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie len na zá­kla­de úvah „z po­ču­tia“, prí­pad­ne len na zá­kla­de to­ho, že nie­čo ma­la po­ve­dať oso­ba, kto­rá za­stá­va v štát­nom or­gá­ne ve­dú­cu fun­kciu, pre­to­že ta­ký­to pro­ces­ný pos­tup je nep­res­kú­ma­teľ­ný.

 Rov­na­ko, ak súd od­ôvod­ňu­je svoj vý­rok pou­ka­zom na iné súd­ne roz­hod­nu­tia (prí­pad­ne aj za­hra­nič­né), mu­sí ta­ké­to roz­hod­nu­tia iden­ti­fi­ko­vať, t. j. mu­sí uviesť ich spi­so­vú znač­ku a dá­tum vy­da­nia a nes­ta­čí len všeo­bec­ný od­kaz, či  pou­kaz na „roz­hod­nu­tie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III“ (sťaž­nos­tné­mu sú­du sa ani do­py­tom na ten­to súd ne­po­da­ri­lo za­bez­pe­čiť žiad­ne prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie toh­to sú­du, kto­ré by sa da­nou prob­le­ma­ti­kou vy­slo­ve­ne za­obe­ra­lo), či na „plat­nú ju­di­ka­tú­ru Čes­kej re­pub­li­ky“, bez to­ho, aby bo­lo zrej­mé, kto­ré kon­krét­ne za­hra­nič­né roz­hod­nu­tia mal súd pr­vé­ho stup­ňa na mys­li. Ok­rem iden­ti­fi­ká­cie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia, na kto­ré od­ôvod­ne­nie pou­ka­zu­je, mu­sí súd uviesť aj to, v čom kon­krét­nom sú si po­rov­ná­va­né prí­pa­dy po­dob­né a ak chce prev­ziať práv­nu ar­gu­men­tá­ciu uve­de­nú v roz­hod­nu­tí sú­du na kto­ré od­ka­zu­je, mu­sí ju uviesť aj vo svo­jom roz­hod­nu­tí a vy­svet­liť dô­vo­dy pre­čo je pril­ieha­vá aj v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci. V opač­nom prí­pa­de to­tiž nie je mož­né úva­hy sú­du ná­le­ži­te pres­kú­mať a nie je mož­né zis­tiť, či si súd roz­hod­nu­tia na kto­ré len vo všeo­bec­nos­ti pou­ka­zu­je „ne­vy­mys­lel“, res­pek­tí­ve, či o nich ne­vie tak­tiež „len z po­ču­tia“, prí­pad­ne, či sa sku­toč­ne tý­ka­li skut­ko­vo a práv­ne po­dob­né­ho prí­pa­du.

 Na stra­ne dru­hej však sťaž­nost­ný súd kon­šta­tu­je, že po­jem „ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka dro­gy“ je poj­mom práv­nym (rov­na­ko ako nap­rík­lad po­jem nep­rí­čet­nosť, či ťaž­ká uj­ma na zdra­ví) a pre­to KEÚ PZ Bra­tis­la­va nie je op­ráv­ne­ný roz­ho­do­vať o tom čo sa po­va­žu­je za ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vú dáv­ku kon­krét­nej dro­gy a ani sta­no­vo­vať množ­stvo, kto­ré by ma­lo tvo­riť jed­no­ra­zo­vú dáv­ku kon­krét­nej dro­gy. Ten­to zá­ver na­po­kon vy­plý­va aj z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve (nap­rík­lad uz­ne­se­nie sp. zn. 1To 168/2001, 4To 127/2011), pod­ľa kto­rej mô­že zá­ver o ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ke dro­gy sta­no­viť vý­luč­ne len or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní (po­kiaľ ide o príp­rav­né ko­na­nie) ale­bo súd (po­kiaľ ide o ko­na­nie pred sú­dom). Zna­lec­ký po­su­dok KEU PZ Bra­tis­la­va je pod­kla­dom pre rie­še­nie od­bor­nej otáz­ky spo­čí­va­jú­cej len v tom, aký ma­te­riál bol zna­lec­ké­mu ús­ta­vu pred­lo­že­ný a v akom množ­stve, či je pred­lo­že­ný ma­te­riál omam­nou, res­pek­tí­ve psy­chot­rop­nou lát­kou a či množ­stvo účin­nej (psy­choak­tív­nej) lát­ky v nej je spô­so­bi­lé ov­plyv­niť psy­chi­ku kon­zu­men­ta.

 Ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka dro­gy na pou­ži­tie pre vlas­tnú spot­re­bu v zmys­le § 135 Tr. zák. sa pri­tom v súd­nej praxi de­fi­nu­je tak, že ide o jed­nu prie­mer­nú dáv­ku uží­va­te­ľa v množ­stve ov­plyv­ňu­jú­com je­ho psy­chi­ku, ov­lá­da­nie ale­bo roz­poz­ná­va­cie schop­nos­ti ale­bo so­ciál­ne sprá­va­nie po jej pou­ži­tí bez to­ho, aby doš­lo k váž­ne­mu oh­ro­ze­niu zdra­via ale­bo ži­vo­ta ta­ké­ho­to uží­va­te­ľa (pri­me­ra­ne nap­rík­lad roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 6Tdo 66/2015 zo dňa 30.03.2016).

 Po­jem „ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka dro­gy“ je pri­tom pot­reb­né vy­kla­dať ako ob­jek­tív­ne kri­té­rium, t. j. je bez vý­zna­mu, či pá­cha­te­ľom je pra­vi­del­ný kon­zu­ment drog ako aj to v akom štá­diu zá­vis­los­ti od drog sa na­chá­dza a akú veľ­kú dáv­ku dro­gy po­va­žu­je sub­jek­tív­ne (pre se­ba) za jed­nu dáv­ku dro­gy, res­pek­tí­ve, či pá­cha­te­ľom je oso­ba, kto­rá si chce dro­gu ap­li­ko­vať pr­výk­rát. V tom­to sme­re sa sťaž­nost­ný súd sto­tož­ňu­je s uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 Tdo 56/2014 zo dňa 16.12.2014, kto­rý uvie­dol, že ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vou dáv­kou sa ro­zu­mie dáv­ka omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky, kto­rá sa bež­ne u väč­ši­ny uží­va­te­ľov kon­zu­mu­je pri jed­nom pou­ži­tí a tak­to vy­jad­ru­je kon­zum­ný prie­mer. Len pre úpl­nosť mož­no do­dať, že tzv. ob­jek­tív­ne kri­té­rium sa vy­uží­va bež­ne aj pri iných tres­tných či­noch. Nap­rík­lad pri tres­tnom či­ne oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 Tr. zák. súd­na prax dl­ho­do­bo vy­chá­dza z ob­jek­tív­ne­ho kri­té­ria, te­da z to­ho, že stav vy­lu­ču­jú­ci spô­so­bi­losť je pri al­ko­ho­le na úrov­ni 1 pro­mi­le a viac. To­to kri­té­rium sa pri­tom vy­kla­dá jed­not­ne pri všet­kých oso­bách a to bez oh­ľa­du na to, či niek­to sub­jek­tív­ne zne­sie aj vy­ššie množ­stvo al­ko­ho­lu a ne­cí­ti sa byť v sta­ve vy­lu­ču­jú­com spô­so­bi­losť vy­ko­ná­vať čin­nosť, pri kto­rej by mo­hol váž­ne oh­ro­ziť ži­vot ale­bo zdra­vie ľu­dí.

 Na­po­kon, aj od­bor­ná le­kár­ska li­te­ra­tú­ra vy­chá­dza z to­ho, že po­jem ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka nie je po­jem me­di­cín­sky, ale ide o čis­to práv­nu konštruk­ciu a pre­to zna­lec le­kár (nap­rík­lad psy­chiater) ne­mô­že zod­po­ve­dať otáz­ku aká je ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka dro­gy pre kon­krét­nu oso­bu. Na­vy­še, zis­te­nie in­di­vi­duál­ne­ho sta­vu zá­vis­los­ti u kaž­dé­ho ob­vi­ne­né­ho zvlášť by bo­lo mož­né prak­tic­ky zis­tiť len kli­nic­kým expe­ri­men­tom, čo by však bo­lo v roz­po­re so zá­ko­nom. Zna­lec (le­kár) te­da nie je op­ráv­ne­ný zod­po­ve­dať otáz­ku aká je ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka dro­gy u kon­krét­nej oso­by, pre­to­že ide o zod­po­ve­da­nie otáz­ky práv­nej a nie je ju mož­né zod­po­ve­dať ani z prak­tic­ké­ho hľa­dis­ka, na­koľ­ko by sa tak mu­se­lo stať za pou­ži­tia nep­rí­pus­tné­ho kli­nic­ké­ho expe­ri­men­tu (pri­me­ra­ne Ok­ruh­li­ca, Ľ.: Po­jem „ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka“ nie je me­di­cín­sky po­jem, pub­li­ko­va­né v ča­so­pi­se Al­ko­hol­izmus a dro­go­vé zá­vis­los­ti č. 4/2012).

 Práv­ny po­jem „ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky“ sa od­vo­dzu­je, pri jed­not­li­vých dru­hoch drog, od jej prie­mer­nej hmot­nos­ti. Po­jem omam­ná lát­ka, či psy­chot­rop­ná lát­ka, v spo­je­ní s ter­mí­nom ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka, sú znak­mi ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 171 Tr. zák. a prá­ve pre­to sa ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka de­fi­nu­je pros­tred­níc­tvom hmot­nos­tné­ho kri­té­ria (ako zá­klad­né­ho kri­té­ria), na­koľ­ko v ňom sa zá­ro­veň spá­ja ob­jek­tív­ne aj sub­jek­tív­ne hľa­dis­ko, te­da za­vi­ne­nie pá­cha­te­ľa (nap­rík­lad pá­cha­teľ, kto­rý ku­pu­je dro­gy má zá­ujem spra­vid­la o ur­či­té množ­stvo dro­gy a množ­stvo, kto­ré ku­pu­je je pok­ry­té je­ho za­vi­ne­ním, tak­tiež pá­cha­teľ, kto­rý dro­gy pre­cho­vá­va má ur­či­tú ve­do­mosť o ich množ­stve, t. j. aké veľ­ké množ­stvo dro­gy má u se­ba a tá­to okol­nosť je pok­ry­tá je­ho za­vi­ne­ním).

Hmot­nos­tné kri­té­rium je pre­to pr­vo­ra­dé kri­té­rium a to bez oh­ľa­du na to ako a či bu­dú v kon­krét­nom prí­pa­de dro­gy pá­cha­te­ľom roz­de­le­né na jed­not­li­vé dáv­ky. Ako ďal­šie kri­té­rium slú­ži množ­stvo účin­nej lát­ky v za­is­te­nej dro­ge, pre­to­že to­to kri­té­rium má vý­znam z hľa­dis­ka us­ta­no­ve­nia § 130 ods. 5 Tr. zák., na­koľ­ko ak za­is­te­ná dro­ga ne­má po­ža­do­va­nú kva­li­tu (množ­stvo účin­nej lát­ky) nej­de už o lát­ku schop­nú ne­priaz­ni­vo ov­plyv­niť psy­chi­ku člo­ve­ka a nej­de te­da už o ná­vy­ko­vú lát­ku. Vzhľa­dom na uve­de­né, je vždy ne­vyh­nut­né skú­mať aj množ­stvo účin­nej lát­ky v za­is­te­nej dro­ge. To­to kri­té­rium má pri­tom vý­znam len z hľa­dis­ka ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu, pre­to­že množ­stvo účin­nej lát­ky v dro­ge nie je spra­vid­la za­hr­nu­té za­vi­ne­ním pá­cha­te­ľa, na­koľ­ko sa dá ur­čiť len v la­bo­ra­tór­nych pod­mien­kach (nap­rík­lad skú­ma­nie znal­com) a väč­ši­na pá­cha­te­ľov vie len to, o aký druh dro­gy ide a v akom množ­stve sa pre­dá­va, či ku­pu­je ale­bo pre­cho­vá­va a to bez to­ho, aby poz­na­li pres­né zlo­že­nie dro­gy z hľa­dis­ka účin­nej lát­ky. Sku­toč­nosť, že množ­stvo účin­nej lát­ky v dro­ge ne­mô­že byť kri­té­riom ur­čo­va­nia poč­tu ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vých dá­vok dro­gy (tak ako pri ur­čo­va­ní ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ke dro­gy nes­práv­ne pos­tu­pu­je KEÚ PZ), pre­to­že sa dá zis­tiť len exper­tíz­nym skú­ma­ním a pre­to ne­mô­že byť za­hr­nu­té za­vi­ne­ním pá­cha­te­ľa, vy­plý­va aj z us­tá­le­nej súd­nej roz­ho­do­va­cej praxe (poz­ri pri­me­ra­ne nap­rík­lad uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. 4 To 65/2010, prí­pad­ne roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 6Tdo 66/2015 zo dňa 30.03.2016).

 Spo­je­nie hmot­nos­tné­ho kri­té­ria (cel­ko­vá hmot­nosť lát­ky) a kri­té­ria množ­stva účin­nej lát­ky je nut­né ap­li­ko­vať aj na psy­chot­rop­nú lát­ku me­tam­fe­ta­mín s tým, že vy­chá­dzať je pot­reb­né pri­már­ne z hmot­nos­tné­ho kri­té­ria a skú­ma­nie účin­nej lát­ky v nej má vý­znam len pre zis­te­nie, či sku­toč­ne ide o psy­chot­rop­nú lát­ku v zmys­le § 130 ods. 5 Tr. zák., pre­to­že ak by za­is­te­ná lát­ka ne­do­sa­ho­va­la as­poň mi­ni­mál­ne množ­stvo účin­nej lát­ky schop­né ov­plyv­niť psy­chi­ku člo­ve­ka, neš­lo by o ná­vy­ko­vú lát­ku a ne­bol by napl­ne­ný prís­luš­ný znak ob­jek­tív­nej strán­ky skut­ko­vej pod­sta­ty. Z uve­de­né­ho vy­plý­va aj to, že pre­cho­vá­va­nie me­tam­fe­ta­mí­nu nie je tres­tné v prí­pa­doch, ak neob­sa­hu­je zod­po­ve­da­jú­ce množ­stvo účin­nej lát­ky, pre­to­že nej­de o ná­vy­ko­vú lát­ku v zmys­le § 130 ods. 5 Tr. zák. a rov­na­ko tak nie je tres­tné v prí­pa­doch, ak sí­ce ob­sa­hu­je dos­ta­toč­né množ­stvo účin­nej lát­ky, av­šak ne­do­sa­hu­je hmot­nosť, kto­rú by bo­lo mož­né po­va­žo­vať za ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vú dáv­ku.

 Po­kiaľ ide o hmot­nos­tné kri­té­rium tak súd­na prax (pri­me­ra­ne nap­rík­lad uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp., zn. 4To 11/2014 zo dňa 23.01.2014) vy­chá­dza z to­ho, že po­jem ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky dro­gy mu­sí byť hmot­nos­tne vy­me­dze­ný, te­da mu­sí byť sta­no­ve­ná ur­či­tá kon­krét­na hmot­nosť da­nej dro­gy, kto­rú je mož­né po­va­žo­vať za ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vú dáv­ku dro­gy, a to aj z to­ho dô­vo­du, aby sa sta­no­vi­la hmot­nos­tná hra­ni­ca poj­mu ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka dro­gy od kto­rej by sa nás­led­ne mo­hol od­ví­jať ná­so­bok ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky dro­gy v zmys­le § 135 Tr. zák. Tá­to hmot­nos­tná hra­ni­ca je pod­stat­ná aj z dô­vo­du, aby bo­lo mož­né hmot­nos­tne od­lí­šiť jed­nu jed­no­ra­zo­vú dáv­ku od zbyt­ko­vé­ho množ­stva dro­gy (trest­ný pos­tih to­tiž hro­zí len za pre­cho­vá­va­nie mi­ni­mál­ne jed­nej ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky dro­gy a nie aj za men­šie množ­stvá, kto­ré množ­stvo jed­nej ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky dro­gy ne­do­sa­hu­jú). Vzhľa­dom k to­mu, že Trest­ný zá­kon neur­ču­je pri jed­not­li­vých dru­hoch drog čo ro­zu­mie pod ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vou dáv­kou dro­gy, je ne­vyh­nu­té, aby bol ten­to práv­ny po­jem de­fi­no­va­ný súd­nou praxou. Zhod­ne pos­tu­po­val Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve aj pri sta­no­vo­va­ní ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky ma­ri­hua­ny (uz­ne­se­nie sp. zn. 4 To 11/2014 zo dňa 23.01.2014).

 Po­kiaľ te­da súd pr­vé­ho stup­ňa chcel vy­me­dziť mi­ni­mál­ne hmot­nos­tné množ­stvo me­tam­fe­ta­mí­nu, kto­ré je nut­né po­va­žo­vať za jed­nu ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vú dáv­ku tej­to dro­gy, pos­tu­po­val v zá­sa­de správ­ne, av­šak zá­ver o tom, že by to ma­lo byť na úrov­ni 200 mg žiad­nym pres­kú­ma­teľ­ným spô­so­bom neo­dô­vod­nil.

 Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve je ná­zo­ru, že vzhľa­dom na pretr­vá­va­jú­cu ne­jed­not­nú prax sú­dov na­chá­dza­jú­cich sa v ob­vo­de sťaž­nos­tné­ho sú­du je ne­vyh­nut­né, aby na úče­ly vý­kla­du tres­tné­ho či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 171 Tr. zák. v spo­je­ní s us­ta­no­ve­ním § 135 Tr. zák. doš­lo k vy­me­dzeniu ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky psy­chot­rop­nej lát­ky me­tam­fe­ta­mí­nu a to tak z hľa­dis­ka hmot­nos­tné­ho (t. j. cel­ko­vej mi­ni­mál­nej hmot­nos­ti tej­to psy­chot­rop­nej lát­ky) ako aj z hľa­dis­ka mi­ni­mál­ne­ho množ­stva účin­nej lát­ky, kto­rá v ňom mu­sí byť ob­siah­nu­tá.

 Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve pri rie­še­ní tej­to otáz­ky pou­ka­zu­je naj­mä na to, že dro­go­vou prob­le­ma­ti­kou sa na úze­mí SR už dl­ho­do­bo a kom­plexne za­obe­rá Ná­rod­né mo­ni­to­ro­va­cie cen­trum pre dro­gy, kto­ré je ná­rod­ným za­stú­pe­ním špe­cia­li­zo­va­nej európ­skej agen­tú­ry Euro­pean Mo­ni­to­ring Cen­tre for Drugs and Drugs Ad­dic­tion, pri­čom mo­ni­to­ru­je aj si­tuáciu v ob­las­ti psy­chot­rop­ných lá­tok. Ná­rod­né mo­ni­to­ro­va­cie cen­trum pre dro­gy zís­ka­va in­for­má­cie z ná­rod­ných zdro­jov a kaž­do­roč­ne vy­pra­co­vá­va sprá­vu o sta­ve dro­go­vých zá­vis­los­tí a kon­tro­le drog v SR. Sku­toč­nosť, že úda­je, či in­for­má­cie z tých­to správ mož­no pou­žiť aj pri vý­kla­de zna­kov tzv. dro­go­vých tres­tných či­nov vy­plý­va aj z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Naj­vyš­šie­ho sú­du SR (nap­rík­lad roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 4 Tdo 32/2012 zo dňa 27.11.2012, či roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 6 Tdo 66/2015 zo dňa 30.03.2016).

 Zo sprá­vy Ná­rod­né­ho mo­ni­to­ro­va­cie­ho cen­tra pre dro­gy o sta­ve dro­go­vej prob­le­ma­ti­ky na Slo­ven­sku za ro­ky 2006-2008 mož­no vy­vo­diť, že za jed­nu dáv­ku me­tam­fe­ta­mí­nu sa po­va­žu­je dáv­ka na úrov­ni 100 mg až 200 mg (0,1 g až 0,2 g). Tú­to in­for­má­ciu ob­sa­hu­je aj roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 4 Tdo 32/2012 zo dňa 27.11.2012. Po­dob­ne tak sprá­va čes­ké­ho Ná­rod­né­ho mo­ni­to­ro­va­cie­ho stre­dis­ka pre dro­gy a dro­go­vé zá­vis­los­ti (2003 – 2006) uvá­dza, že ob­vyk­lá dáv­ka me­tam­fe­ta­mí­nu je 100 mg (dos­tup­né na www.dro­gy-in­fo.cz). 

 Tie­to zá­ve­ry mož­no zis­tiť aj z li­te­ra­tú­ry, kto­rá spra­vid­la vy­chá­dza z to­ho, že ob­vyk­lá (prie­mer­ná) jed­na dáv­ka me­tam­fe­ta­mí­nu je mi­ni­mál­ne na úrov­ni 100 mg (nap­rík­lad Ji­rás­ko­vá, S. a kol.: Vliv dlo­ho­do­bé­ho uží­va­ní per­vi­ti­nu na me­ta­bo­lis­mus váp­ní­ku a fos­fo­ru v kos­tech, II. inter­ní kli­ni­ka – Fa­kul­tní ne­moc­ni­ce Pl­zeň, pub­li­ko­va­né v Chem. Lis­ty 102, 353 – 357 (2008) ale­bo Tran­ti­na, F.: Práv­nic­ké pro­fe­se a zá­vis­lost, Čes­ká aso­cia­ce stu­den­tu adik­to­lo­gie, 2016 dos­tup­né na www.ju­ris­ti.cz).

 Z uve­de­né­ho mož­no vy­vo­diť, že mi­ni­mál­na jed­na ob­vyk­lá (prie­mer­ná) dáv­ka me­tam­fe­ta­mí­nu je, z hľa­dis­ka cel­ko­vej hmot­nos­ti, na úrov­ni 100 mg. Opä­tov­ne tre­ba pri­po­me­núť, že po­jem ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka dro­gy je ob­jek­tív­ne kri­té­rium a pre­to vy­jad­ru­je mi­ni­mál­nu prie­mer­nú cel­ko­vú hmot­nosť jed­nej dáv­ky, kto­rá sa spra­vid­la kon­zu­mu­je pri jed­nom pou­ži­tí, t. j. vy­jad­ru­je kon­zum­ný prie­mer.

 Sťaž­nost­ný súd sa oboz­ná­mil aj s roz­ho­do­va­cou čin­nos­ťou sú­dov v Čes­kej re­pub­li­ke (Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR), pri­čom súd­na prax v Čes­kej re­pub­li­ke vy­chá­dza z to­ho, že prie­mer­ná bež­ná dáv­ka me­tam­fe­ta­mí­nu je na úrov­ni 200 mg (pri­me­ra­ne nap­rík­lad uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sp. zn. 3T­do 1087/2012 zo dňa 26.09.2012). Súd­na prax v Čes­kej re­pub­li­ke te­da vy­chá­dza z hor­nej hra­ni­ce roz­pä­tia bež­nej prie­mer­nej dáv­ky me­tam­fe­ta­mí­nu (100 mg až 200 mg). Z vy­ššie uve­de­ných pra­me­ňov (a to aj z ne­for­mál­nych inter­ne­to­vých zdro­jov nap­rík­lad prís­pe­vok Psy­choana­lep­ti­ka dos­tup­ný na www.dro­gy.wz.cz) však mož­no zis­tiť, že mi­ni­mál­na prie­mer­ná bež­ná dáv­ka me­tam­fe­ta­mí­nu je na úrov­ni 100 mg, pri­čom os­ci­lu­je a u niek­to­rých kon­zu­men­tov sa po­hy­bu­je aj na úrov­ni niž­šej ako 100 mg, av­šak u iných aj na úrov­ni až do 300 mg. Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve sa pre­to prik­lo­nil k dol­nej hra­ni­ci roz­pä­tia bež­nej prie­mer­nej dáv­ky me­tam­fe­ta­mí­nu, na­koľ­ko lep­šie zoh­ľad­ňu­je bež­ný kon­zum­ný prie­mer, kto­rý ne­zahŕňa len oso­by zá­vis­lé na tej­to dro­ge.

 Po­kiaľ ide o množ­stvo účin­nej lát­ky, kto­ré mu­sí byť prí­tom­né v za­is­te­nej lát­ke, aby bo­lo schop­né ob­vyk­le ov­plyv­niť psy­chi­ku prie­mer­né­ho kon­zu­men­ta, tak mož­no vy­chá­dzať z do­te­raj­šej praxe kri­mi­na­lis­tic­ké­ho a exper­tíz­ne­ho ús­ta­vu, že za­is­te­né množ­stvo dro­gy mu­sí ob­sa­ho­vať účin­nú lát­ku v množ­stve mi­ni­mál­ne 10 mg.

 Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve uzat­vá­ra, že za jed­nu prie­mer­nú ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vú dáv­ku psy­chot­rop­nej lát­ky me­tam­fe­ta­ní­mu je pot­reb­né po­va­žo­vať ma­te­riál, kto­rý do­sa­hu­je mi­ni­mál­nu cel­ko­vú hmot­nosť 100 mg s ob­sa­hom účin­nej lát­ky mi­ni­mál­ne 10 mg (me­tam­fe­ta­mín vo for­me voľ­nej bá­zy). Od cel­ko­vej hmot­nos­ti 100 mg sa po­tom bu­dú od­ví­jať ná­sob­ky ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky dro­gy uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 135 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Cel­ko­vá hmot­nosť za­is­te­né­ho ma­te­riá­lu sa pri­tom po­su­dzu­je vo svo­jej ce­lis­tvos­ti a je bez vý­zna­mu, či pá­cha­teľ mal pre­cho­vá­va­né množ­stvo dro­gy roz­de­le­né na via­ce­ro čas­tí (nap­rík­lad roz­de­le­né do tzv. skla­da­čiek).

 V prí­pa­de, ak cel­ko­vé za­is­te­né množ­stvo dro­gy (psy­chot­rop­nej lát­ky me­tam­fe­ta­mín) ne­do­siah­ne hmot­nosť mi­ni­mál­ne 100 mg ne­pôj­de o tres­tnop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku, na­koľ­ko ta­ké­to niž­šie množ­stvo dro­gy ne­bu­de napĺňať po­jem ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka pred­met­nej psy­chot­rop­nej lát­ky a to ani vte­dy nie ak by ob­sah účin­nej lát­ky bol vy­šší ako 10 mg. Ten­to zá­ver pla­tí aj opač­ne, t. j. ak za­is­te­né množ­stvo dro­gy bu­de mať väč­šiu hmot­nosť ako 100 mg, av­šak ob­sah účin­nej lát­ky bu­de niž­ší ako 10 mg.

 Zo skut­ku, kto­rý sa ob­ža­lo­va­né­mu kla­die za vi­nu vy­plý­va, že mal pre­cho­vá­vať ma­te­riál s cel­ko­vou hmot­nos­ťou 114 mg, kto­rý ob­sa­ho­val účin­nú lát­ku v množ­stve väč­šom ako 20 mg. Vzhľa­dom k vy­ššie uve­de­né­mu roz­bo­ru poj­mu ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka pri psy­chot­rop­nej lát­ke me­tam­fe­ta­mín mož­no dos­pieť k zá­ve­ru, že je tu po­doz­re­nie z pre­cho­vá­va­nia jed­nej ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky me­tam­fe­ta­mí­nu (cel­ko­vá hmot­nosť za­is­te­né­ho ma­te­riá­lu pre­sa­hu­je 100 mg a ob­sah účin­nej lát­ky pre­sa­hu­je 10 mg). Napl­ne­nie zna­kov ob­jek­tív­nej strán­ky stí­ha­né­ho pre­či­nu zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho te­da nie je v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci vy­lú­če­né.

 Pre úpl­nosť sťaž­nost­ný súd pri­po­mí­na, že trest­ný čin ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 171 Tr. zák. je pre­či­nom a pre­to sa k skut­ku, kto­rý sa kla­die ob­ža­lo­va­né­mu za vi­nu ne­dá pris­tu­po­vať vý­hra­de len for­mál­ne, te­da bez to­ho, aby bo­la hod­no­te­ná aj ma­te­riál­na strán­ka ža­lo­va­né­ho pre­či­nu. Po­su­dzo­va­nie zá­važ­nos­ti v zmys­le okol­nos­tí uve­de­ných v § 10 ods. 2 Tr. zák. je pri pre­či­noch ob­li­ga­tór­ne. To pla­tí o to viac, ak cel­ko­vé za­is­te­né množ­stvo ma­te­riá­lu je „hra­nič­né“ (114 mg).

 Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti bo­lo ne­vyh­nut­ným zru­šiť na­pad­nu­té uz­ne­se­nie, pri­čom v ďal­šom prie­be­hu ko­na­nia bu­de po­vin­nos­ťou sú­du vo ve­ci opä­tov­ne ko­nať a roz­hod­núť s tým, že pod­ľa § 194 ods. 5 Tr. por. bu­de súd pr­vé­ho stup­ňa via­za­ný práv­nym ná­zo­rom, kto­rý vo ve­ci vy­slo­vil sťaž­nost­ný súd.

 P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu sťaž­nosť nie je prí­pus­tná.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve,

V Bra­tis­la­ve dňa  05.má­ja 2016

 

 

                                                                                         JUDr. Ti­bor Ku­bík

                                                                                              pred­se­da se­ná­tu

 

Vy­pra­co­val:

JUDr. Pe­ter Šam­ko

 

 

Diskusia