Porušovanie práva obvineného zo strany prokurátora

Publikované: 07. 07. 2016, čítané: 5715 krát
 

 

Práv­ne ve­ty:

 

I.             Skor­šia vý­po­veď oso­by v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, kto­rá v rov­na­kom tres­tnom ko­na­ní nás­led­ne pro­ces­né pos­ta­venie ob­vi­ne­né­ho, je ne­pou­ži­teľ­ná, zá­sad­ne ne­mô­že byť sú­čas­ťou vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, ne­mož­no k nej pri­hlia­dať a ne­mô­že byť pod­kla­dom pre roz­hod­nu­tie sú­du. Súd sa s ta­kou­to vý­po­ve­ďou ob­vi­ne­né­ho v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka ne­mô­že oboz­ná­miť ani ako s lis­tin­ným dô­ka­zom, pre­to­že ten­to nespĺňa pod­mien­ky pod­ľa § 153 ods. 1 Tr. por. Uve­de­né pla­tí aj pre vý­po­veď po­doz­ri­vých osôb, kto­ré bo­li za­dr­ža­né, v ta­kom­to pro­ces­nom pos­ta­ve­ní, kto­rá rov­na­ko ne­mô­že slú­žiť ako dô­kaz v ko­na­ní pred sú­dom a nie je pri­tom roz­hod­né, či bol o ta­kom­to vý­slu­chu spí­sa­ný úrad­ný zá­znam ale­bo zá­pis­ni­ca /pri­me­ra­ne R 26/1989/.

II.           Oso­bu za­dr­ža­nú ako po­doz­ri­vú zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, po­kiaľ po­doz­re­nie ne­bo­lo roz­ptý­le­né, zá­sad­ne ne­mož­no vy­po­čuť ani v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka. Ta­ký­to pos­tup je mož­ný iba v prí­pa­de, že je ta­kej­to oso­be do­čas­ne od­lo­že­né vzne­se­nie ob­vi­ne­nia /pri­me­ra­ne uz­ne­se­nie NS SR 2To 1/2012/.

III.         Us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 2 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho za dô­kaz mô­že slú­žiť všet­ko, čo mô­že pris­pieť na ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie ve­ci a čo sa zís­ka­lo z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa toh­to zá­ko­na ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na, ne­mož­no vy­kla­dať ab­so­lút­ne v zmys­le pou­ži­tia ta­ké­ho­to dô­ka­zu /zá­pis­ni­ca o vý­slu­chu za­dr­ža­né­ho po­doz­ri­vé­ho/ v ko­na­ní pred sú­dom, kto­rý bol sí­ce vy­ko­na­ný pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku, av­šak je­ho pou­ži­tie by ma­ri­lo zá­klad­ný účel prá­va oso­by v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho od­miet­nuť vy­po­ve­dať,  a kto­rý /tak ako je to­mu pri vý­slu­chu za­dr­ža­nej po­doz­ri­vej oso­by/ má cha­rak­ter skôr „ope­ra­tív­nych zis­ťo­va­ní“, na pod­kla­de kto­rých mož­no nás­led­ne zva­žo­vať pos­tup pod­ľa § 206 ods. 1 Tr. por., po kto­rom mô­že oso­ba po­doz­ri­vá zo spá­chania tres­tné­ho či­nu v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho v pl­nom roz­sa­hu up­lat­ňo­vať svo­je prá­va. Po­kiaľ by súd ta­ký­to dô­kaz pri­pus­til ako je­den z pod­kla­dov pre svo­je roz­hod­nu­tie, doš­lo by k pa­ra­doxnej si­tuá­cii, ke­dy by oso­ba, kto­rá bo­la pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia vy­po­ču­tá či už v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní za­dr­ža­né­ho po­doz­ri­vé­ho ale­bo sved­ka, moh­la sí­ce pl­ne for­mál­ne reali­zo­vať svo­je prá­va v zmys­le § 34 ods. 1 Tr. por. ako oso­ba ob­vi­ne­ná, av­šak z hľa­dis­ka ma­te­riál­ne­ho by ne­doš­lo k ich fak­tic­ké­mu napl­ne­niu, na­koľ­ko vy­uži­tím svoj­ho zá­klad­né­ho prá­va od­miet­nuť vy­po­ve­dať by ne­do­siah­la le­gi­tím­ny cieľ, kto­rý sle­do­va­la, te­da brá­niť sa spô­so­bom aký uz­ná za vhod­ný, a súd by jed­no­du­cho obi­šiel uve­de­né prá­vo oboz­ná­me­ním vý­po­ve­dí, kto­ré ta­ká­to oso­ba uči­ni­la pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia.

IV.         Lis­tin­ný­mi dô­kaz­mi sú v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 153 ods. 1 Tr. por. iba tie lis­ti­ny, kto­ré svo­jím ob­sa­hom do­ka­zu­jú ale­bo vy­vra­ca­jú sku­toč­nosť vzťa­hu­jú­cu sa na ob­jas­ňo­va­ný sku­tok, na ob­vi­ne­né­ho ale­bo iné oso­by, kto­ré ma­jú k ve­ci vzťah, z uve­de­né­ho pre­to lo­gic­ky vy­plý­va, že  lis­tin­ným dô­ka­zom ne­mô­že byť úrad­ný zá­znam, kto­rý nič neos­ved­ču­je a kto­rým si prís­luš­ník PZ iba pí­som­ne za­zna­me­ná­va pod­ľa to­ho, ako si­tuáciu sám vní­mal, prie­beh slu­žob­né­ho zá­kro­ku. Úrad­ný zá­znam prís­luš­ní­ka po­lí­cie slú­ži pro­ku­rá­to­ro­vi, ob­vi­ne­né­mu resp. sú­du vý­hrad­ne k to­mu, aby oso­ba, kto­rá ta­ký­to zá­znam vy­ho­to­vi­la, bo­la prí­pad­ne vy­po­ču­tá ako sve­dok.

V.           Pred­pok­la­dom po­da­nia ob­ža­lo­by je dos­ta­toč­né ob­jas­ne­nie ve­ci as­poň v ta­kom roz­sa­hu, aby mal pro­ku­rá­tor v štá­diu ko­na­nia pred sú­dom dos­ta­toč­né pod­kla­dy pre vy­ko­na­nie do­ka­zo­va­nia v roz­sa­hu pot­reb­nom pre do­ká­za­nie vi­ny ob­ža­lo­va­né­mu a tým bo­li vy­tvo­re­né pred­pok­la­dy pre spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie sú­du. V príp­rav­nom ko­na­ní je pre­to ne­vyh­nut­né ob­jas­niť /a to na zá­kla­de pro­ces­ne spô­so­bi­lých dô­ka­zov/ zá­klad­né sku­toč­nos­ti vzťa­hu­jú­ce sa ku všet­kým zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu. Úlo­hou pro­ku­rá­to­ra je pre­to už v pro­ce­se zís­ka­va­nia dô­ka­zov v príp­rav­nom ko­na­ní dbať na ich zá­kon­nosť a ďal­šiu pou­ži­teľ­nosť v ko­na­ní pred sú­dom.

 

 

                                                                     1T 14/2016     

 

 

 

ROZ­SU­DOK

                                  V ME­NE SLO­VEN­SKEJ RE­PUB­LI­KY

 

Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va III v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Da­vi­da Lin­dtne­ra a čle­nov se­ná­tu JUDr. Da­ri­ny Ko­rá­bo­vej a Bea­ty Da­ňo­vej  na  hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom dňa 14.06.2016  tak­to

 

roz­ho­dol:

ob­ža­lo­va­ní:

 

M. H., P. F.,  A. B., M. Č.

 

          sa pod­ľa § 285 písm. b) Tr. po­riad­ku os­lo­bo­dzu­jú

 

spod ob­ža­lo­by Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va III zo dňa 25.02.2016, pod čís­lom ko­na­nia 3Pv 36/2015 pre zlo­čin vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tres­tné­ho zá­ko­na spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rá im klád­la za vi­nu, že obv. M. Č. z pres­ne ne­zis­te­né­ho mies­ta pros­tred­níc­tvom ďal­ších osôb a to A. B., P. F. a M.H. dňa 10.01.2015 v čase o 16.36 hod. žiada­li od poš­ko­de­né­ho T. M. fi­nan­čnú ho­to­vosť vo vý­ške 3000,-EUR  za vrá­te­nie vo­zid­la zn. Ško­da Oc­ta­via, še­dej me­ta­lí­zy, EČV:, kto­ré bo­lo od­cu­dze­né dňa 09.01.2015 pri OD Kauf­land na Tr­nav­skej ces­te v Bra­tis­la­ve, kto­ré­ho ma­ji­teľ­kou je Z. M. a kto­ré pou­ží­val poš­ko­de­ný T. M., tak, že M. Č. pros­tred­níc­tvom A. B. a nás­led­ne cez P. F. a M. H. odkázal, že auto je v cel­ku, je po­jazdné, sú v ňom všet­ky osobné ve­ci a zá­ro­veň uvie­dol, že „čas je do ve­če­ra do 21.00hod a od­me­na za vo­zid­lo je 3000,-Eur, inak sa auto už ne­bu­de rie­šiť a zmiz­ne“, pri­čom fi­nan­čnú ho­to­vosť preb­ral obv. M. H. dňa 10.01.2015 v ča­se oko­lo 20.30 hod. na par­ko­vis­ku pri OC Po­lus Ci­ty Cen­ter na Vaj­nor­skej ul. v Bra­tis­la­ve od poš­ko­de­né­ho T. M., nás­led­ne mal obv. H. od­ov­zdať fi­nan­čné pros­tried­ky obv. P. F. na Ria­zan­skej ul. V Bra­tis­la­ve, kto­rý ich mal od­ov­zdať obv. A. B. na čer­pa­cej sta­ni­ci Slov­naft na ul. Dol­no­zem­ská  Bra­tis­la­ve, a obv. B. ob­vi­ne­né­mu M.Č. na čer­pa­cej sta­ni­ci Shell na Drie­ňo­vej ul. V Bra­tis­la­ve, pri­čom ob­vi­ne­ní bo­li pri pre­be­ra­ní fi­nan­čných pros­tried­kov za­dr­ža­ní prís­luš­ník­mi PZ,  čím by tak­to svo­jím ko­na­ním spô­so­bi­li poš­ko­de­né­mu To­má­šo­vi Mik­len­či­čo­vi ško­du vo vý­ške 3000,-Eur,

                         

                     pre­to­že sku­tok nie je tres­tným či­nom. 

 

                                   O d ô v o d n e n i e:

 

Ku pro­ces­né­mu pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní:

 

Súd je v pred­met­nej ve­ci nú­te­ný kon­šta­to­vať, že v príp­rav­nom ko­na­ní doš­lo pos­tu­pom or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ku niek­to­rým zá­važ­ným pro­ces­ným po­chy­be­niam, kto­ré by /po­kiaľ by ich súd neodstrá­nil/ ma­li za nás­le­dok po­ru­še­nie práv ob­ža­lo­va­ných vy­plý­va­jú­cich z člán­ku 6 /prá­vo na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie/ a člán­ku 17 /zá­kaz zneu­ži­tia práv or­gá­nom štá­tu/ Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, súd však vzhľa­dom k mož­nos­ti kon­va­li­do­vať tie­to po­chy­be­nia v ko­na­ní pred sú­dom ako aj z dô­vo­du za­brá­ne­nia vzni­ku prie­ťa­hov v ko­na­ní zby­toč­ným predl­žo­va­ním tres­tné­ho ko­na­nia ob­ža­lo­bu neod­mie­tol a nev­rá­til vec pro­ku­rá­to­ro­vi, ale na­ria­dil hlav­né po­jed­ná­va­nie.

Pred vý­poč­tom jed­not­li­vých po­chy­be­ní súd po­va­žu­je za dô­le­ži­té zdô­raz­niť, že sa pri kon­šta­to­va­ní tých­to pro­ces­ných po­chy­be­ní ne­jed­ná o ne­ja­ké ná­zo­ro­vé nó­vum sú­du, kto­rým by roz­ši­ro­val kri­ti­ku už v mi­nu­los­ti vy­tý­ka­ných pro­ces­ných po­chy­be­ní or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, ale ide o pro­ces­né po­chy­be­nia za­de­fi­no­va­né už us­tá­le­nou súd­nou praxou a prís­luš­nou ju­di­ka­tú­rou. Os­tá­va te­da otáz­kou, či sú tie­to pro­ces­né po­chy­be­nia or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní dôs­led­kom od­bor­nej nes­pô­so­bi­los­ti či nez­na­los­ti, ale­bo, čo je zá­važ­nej­šie, dôs­led­kom ig­no­rá­cie us­tá­le­nej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti nie­len sú­dov, ale aj sa­mot­nej pro­ku­ra­tú­ry, kto­rou tým do­chá­dza k na­ru­še­niu prin­cí­pu práv­nej is­to­ty a pred­ví­da­teľ­nos­ti prá­va.

 

V zmys­le § 206 ods. 1 Tr. por. ak je na pod­kla­de tres­tné­ho ozná­me­nia ale­bo zis­te­ných sku­toč­nos­tí po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ný zá­ver, že trest­ný čin spá­cha­la ur­či­tá oso­ba, po­li­cajt bez meš­ka­nia vy­dá uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia.

V zmys­le § 206 ods. 3 Tr. por. mu­sí uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ob­sa­ho­vať ok­rem iných ná­le­ži­tos­tí aj opis skut­ku s uve­de­ním mies­ta, ča­su, prí­pad­ne iných okol­nos­tí, za kto­rých k ne­mu doš­lo tak, aby sku­tok ne­mo­hol byť za­me­ne­ný s iným skut­kom, zá­kon­né­ho po­me­no­va­nia tres­tné­ho či­nu, o kto­rý v tom­to skut­ku ide, a to aj s uve­de­ním prís­luš­né­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na a sku­toč­nos­tí, kto­ré od­ôvod­ňu­jú vzne­se­nie ob­vi­ne­nia.

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že ten­to pos­tup pred­pok­la­dá exis­ten­ciu zis­te­nia dos­ta­toč­né­ho množ­stva sku­toč­nos­tí /vy­plý­va­jú­cich z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia/, o kto­ré mož­no s vy­ššou mie­rou prav­de­po­dob­nos­ti oprieť od­ôvod­ne­ný zá­ver, že trest­ný čin spá­chal kon­krét­ny pá­cha­teľ a tiež zá­ver o tom, že ta­ké­to ko­na­nie vy­ka­zu­je zna­ky kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu. Súd za­stá­va ná­zor, že pod­mien­ky pre ta­ký­to pos­tup vy­šet­ro­va­te­ľa v da­nej ve­ci spl­ne­né ne­bo­li, pre­to­že sku­toč­nos­ti uve­de­né v skut­ko­vej ve­te vý­ro­ko­vej čas­ti uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia /kto­ré nás­led­ne pro­ku­rá­tor­ka iba me­cha­nic­ky pre­nies­la do skut­ko­vej ve­ty ob­ža­lo­by/ neob­sa­ho­va­li všet­ky vy­ššie uve­de­né ná­le­ži­tos­ti, naj­mä po­pis skut­ko­vých okol­nos­tí tak, aby ten­to po­pis nev­zbu­dzo­val po­chyb­nos­ti o napl­ne­ní všet­kých ob­li­ga­tór­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu /v da­nom prí­pa­de zlo­či­nu vy­die­ra­nia/ a jed­ná sa pre­to o zá­važ­nú va­du príp­rav­né­ho ko­na­nia. V skut­ku to­tiž ab­so­lút­ne ab­sen­tu­je vy­jad­re­nie pr­vku nú­te­nia, kto­rým ma­li jed­not­li­ví ob­ža­lo­va­ní poš­ko­de­né­ho pri­mäť k ur­či­té­mu ko­na­niu, ako je­den z ob­li­ga­tór­nych poj­mo­vých zna­kov da­nej skut­ko­vej pod­sta­ty. Na­vy­še, ce­lý skut­ko­vý dej uve­de­ný vo vý­ro­ko­vej čas­ti uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ako to vy­plý­va z od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia, je za­lo­že­ný iba na vý­slu­choch po­doz­ri­vých osôb, kto­ré bo­li v príp­rav­nom ko­na­ní vy­po­ču­té v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­kov. Na tom­to mies­te je dô­le­ži­té zdô­raz­niť, že skor­šia vý­po­veď oso­by v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, kto­rá je v rov­na­kom ko­na­ní nás­led­ne v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, je ne­pou­ži­teľ­ná, zá­sad­ne ne­mô­že byť sú­čas­ťou vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, ne­mož­no k nej pri­hlia­dať a ne­mô­že byť pod­kla­dom pre roz­hod­nu­tie sú­du. Súd sa s ta­kou­to vý­po­ve­ďou ob­vi­ne­né­ho v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka ne­mô­že oboz­ná­miť ani ako s lis­tin­ným dô­ka­zom, pre­to­že ten­to nespĺňa pod­mien­ky pod­ľa § 153 ods. 1 Tr. por. Uve­de­né pla­tí aj pre vý­po­veď po­doz­ri­vých osôb, kto­ré bo­li za­dr­ža­né, v ta­kom­to pro­ces­nom pos­ta­ve­ní, kto­rá rov­na­ko ne­mô­že slú­žiť ako dô­kaz v ko­na­ní pred sú­dom a nie je pri­tom roz­hod­né, či bol o ta­kom­to vý­slu­chu spí­sa­ný úrad­ný zá­znam ale­bo zá­pis­ni­ca /pri­me­ra­ne R 26/1989/. Oso­bu za­dr­ža­nú ako po­doz­ri­vú zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, po­kiaľ po­doz­re­nie ne­bo­lo roz­ptý­le­né, tiež zá­sad­ne ne­mož­no vy­po­čuť ani v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka. Ta­ký­to pos­tup je mož­ný iba v prí­pa­de, že je ta­kej­to oso­be do­čas­ne od­lo­že­né vzne­se­nie ob­vi­ne­nia /pri­me­ra­ne uz­ne­se­nie NS SR 2To 1/2012/. K uve­de­né­mu súd do­dá­va, že us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 2 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho za dô­kaz mô­že slú­žiť všet­ko, čo mô­že pris­pieť na ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie ve­ci a čo sa zís­ka­lo z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa toh­to zá­ko­na ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na, ne­mož­no vy­kla­dať ab­so­lút­ne v zmys­le pou­ži­tia ta­ké­ho­to dô­ka­zu /zá­pis­ni­ca o vý­slu­chu za­dr­ža­né­ho po­doz­ri­vé­ho/ v ko­na­ní pred sú­dom, kto­rý bol sí­ce vy­ko­na­ný pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku, av­šak je­ho pou­ži­tie by ma­ri­lo zá­klad­ný účel prá­va oso­by v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho od­miet­nuť vy­po­ve­dať,  a kto­rý /tak ako je to­mu pri vý­slu­chu za­dr­ža­nej po­doz­ri­vej oso­by/ má cha­rak­ter skôr „ope­ra­tív­nych zis­ťo­va­ní“, na pod­kla­de kto­rých mož­no nás­led­ne zva­žo­vať pos­tup pod­ľa § 206 ods. 1 Tr. por., po kto­rom mô­že oso­ba po­doz­ri­vá zo spá­chania tres­tné­ho či­nu v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho v pl­nom roz­sa­hu up­lat­ňo­vať svo­je prá­va. Pre­to vý­sluch po­doz­ri­vé­ho, kto­rý sa vy­ko­ná­va pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, by mal mať len vstup­nú in­for­mač­nú po­va­hu, je­ho ob­sah by mal slú­žiť len na zdô­vod­ne­nie za­dr­ža­nia a po­ten­ciál­ne vzne­se­nia ob­vi­ne­nia. Po­kiaľ by súd ta­ký­to dô­kaz pri­pus­til ako je­den z pod­kla­dov pre svo­je roz­hod­nu­tie, doš­lo by k pa­ra­doxnej si­tuá­cii, ke­dy by oso­ba, kto­rá bo­la pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia vy­po­ču­tá či už v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní za­dr­ža­né­ho po­doz­ri­vé­ho ale­bo sved­ka, moh­la sí­ce pl­ne for­mál­ne reali­zo­vať svo­je prá­va v zmys­le § 34 ods. 1 Tr. por. ako oso­ba ob­vi­ne­ná, av­šak z hľa­dis­ka ma­te­riál­ne­ho by ne­doš­lo k ich fak­tic­ké­mu napl­ne­niu, na­koľ­ko vy­uži­tím svoj­ho zá­klad­né­ho prá­va od­miet­nuť vy­po­ve­dať by ne­do­siah­la le­gi­tím­ny cieľ, kto­rý sle­do­va­la, te­da brá­niť sa spô­so­bom aký uz­ná za vhod­ný, a súd by jed­no­du­cho obi­šiel uve­de­né prá­vo oboz­ná­me­ním vý­po­ve­dí, kto­ré ta­ká­to oso­ba uči­ni­la pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia. Us­ta­no­ve­nie § 34 ods. 1 Tr. por. vo vzťa­hu k prá­vu ob­vi­ne­né­ho od­miet­nuť vy­po­ve­dať by sa tak sta­lo čis­to for­mál­nym a bez­ob­saž­ným, čo by za­kla­da­lo do­vo­la­cí dô­vod v zmys­le § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Vy­šet­ro­va­teľ te­da ne­pos­tu­po­val v sú­la­de s prís­luš­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku, keď skut­ko­vé okol­nos­ti a zá­ver o dô­vod­nom po­doz­re­ní zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ob­vi­ne­ný­mi, opie­ral iba o pro­ces­ne nes­pô­so­bi­lé dô­ka­zy.

Pro­ku­rá­tor­ka, kto­rá je ako or­gán ochra­ny prá­va po­vo­la­ná vy­ko­ná­vať do­zor nad dodr­žia­va­ním zá­kon­nos­ti v príp­rav­nom ko­na­ní nie­len­že neodstrá­ni­la uve­de­né po­chy­be­nia vy­šet­ro­va­te­ľa, ale v od­ôvod­ne­ní ob­ža­lo­by za­šla pri ob­chá­dza­ní zá­ko­na po­ru­šu­júc tým prá­va ob­vi­ne­ných do­kon­ca tak ďa­le­ko, že pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­ných pred súd op­re­la nie­len o ich pro­ces­ne nes­pô­so­bi­lé vý­slu­chy v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­kov a o zá­pis­ni­ce z ich vý­slu­chov v pos­ta­ve­ní za­dr­ža­ných – po­doz­ri­vých osôb, ale aj o úrad­né zá­zna­my vy­ho­to­ve­né v roz­hod­nom ča­se za­sa­hu­jú­ci­mi prís­luš­ník­mi PZ ozna­ču­júc ich ako dô­ka­zy lis­tin­né /lis­tin­ný­mi dô­kaz­mi sú pri­tom v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 153 ods. 1 Tr. por. iba tie lis­ti­ny, kto­ré svo­jím ob­sa­hom do­ka­zu­jú ale­bo vy­vra­ca­jú sku­toč­nosť vzťa­hu­jú­cu sa na ob­jas­ňo­va­ný sku­tok, na ob­vi­ne­né­ho ale­bo iné oso­by, kto­ré ma­jú k ve­ci vzťah, z uve­de­né­ho pre­to lo­gic­ky vy­plý­va, že  lis­tin­ným dô­ka­zom ne­mô­že byť úrad­ný zá­znam, kto­rý nič neos­ved­ču­je a kto­rým si prís­luš­ník PZ iba pí­som­ne za­zna­me­ná­va pod­ľa to­ho, ako si­tuáciu sám vní­mal, prie­beh slu­žob­né­ho zá­kro­ku/. Úrad­ný zá­znam prís­luš­ní­ka po­lí­cie slú­ži pro­ku­rá­to­ro­vi, ob­vi­ne­né­mu resp. sú­du vý­hrad­ne k to­mu, aby oso­ba, kto­rá ta­ký­to zá­znam vy­ho­to­vi­la, bo­la prí­pad­ne vy­po­ču­tá ako sve­dok. Na­vy­še, po­kiaľ je aj ta­ká­to oso­ba vy­po­ču­tá ako sve­dok, ne­mô­že mu byť pred je­ho vý­slu­chom ta­ký­to zá­znam pred­lo­že­ný ale­bo inak kon­šta­to­va­ný je­ho ob­sah, doš­lo by tým to­tiž k po­ru­še­niu zá­klad­ných zá­sad vý­slu­chu sved­ka a tým zá­sad­né­mu zní­že­niu vý­po­ved­nej hod­no­ty ta­kej­to sve­dec­kej vý­po­ve­de /pri­me­ra­ne NS ČR R 45/1994, R 4/2004, R 45/2003/. Z tých­to dô­vo­dov súd ne­bol op­ráv­ne­ný úrad­né zá­zna­my na­chá­dza­jú­ce sa vo vy­šet­ro­va­com spi­se na hlav­nom po­jed­ná­va­ní oboz­ná­miť tak, ako to pro­ku­rá­tor­ka v zá­ve­re ob­ža­lo­by navrh­la. Pro­ku­rá­tor­ka tým, že po­ne­cha­la vý­po­ve­de ob­vi­ne­ných vy­ko­na­né v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­kov ako sú­časť spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu, a do­kon­ca o ne v od­ôvod­ne­ní ob­ža­lo­by op­re­la vi­nu ob­vi­ne­ných, po­ru­ši­la prá­va ob­vi­ne­ných vy­plý­va­jú­ce z ich pro­ces­né­ho pos­ta­ve­nia a to zrej­me v sna­he as­poň čias­toč­ne pod­po­riť svo­je /z hľa­dis­ka pro­ces­ne pou­ži­teľ­ných dô­ka­zov/ čis­to hypo­te­tic­ké skut­ko­vé zá­ve­ry v dom­nien­ke, že tým­to spô­so­bom zmier­ni ab­so­lút­nu dô­kaz­nú nú­dzu v sa­mot­ných skut­ko­vých zis­te­niach /ne­ho­vo­riac už o ab­so­lút­nej neudr­ža­teľ­nos­ti práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku/ a prij­me súd k to­mu, aby sa as­poň „bo­kom“ s tý­mi­to vý­sluch­mi oboz­ná­mil. Na tom­to mies­te je pre­to zrej­me opä­tov­ne pot­reb­né pri­po­me­núť a zdô­raz­niť, že súd v práv­nom štá­te mô­že v zmys­le zá­sa­dy bez­pros­tred­nos­ti svo­je me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tie za­lo­žiť iba na dô­ka­zoch vy­ko­na­ných na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, pri­čom sa mu­sí jed­nať o dô­ka­zy spô­so­bi­lé pl­niť tú­to fun­kciu v ko­na­ní pred sú­dom.

Pod­ľa ná­zo­ru sú­du pro­ku­rá­tor­ka v príp­rav­nom ko­na­ní tiež ne­pos­tu­po­va­la v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 234 ods. 1 Tr. por., v zmys­le kto­ré­ho ak vý­sled­ky vy­šet­ro­va­nia dos­ta­toč­ne od­ôvod­ňu­jú pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd, pro­ku­rá­tor po­dá ob­ža­lo­bu prís­luš­né­mu sú­du, ako aj v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 235 Tr. por. up­ra­vu­jú­ce­ho ná­le­ži­tos­ti ob­ža­lo­by, pre­to­že ob­ža­lob­ný návrh vo vý­ro­ko­vej čas­ti skut­ko­vej ve­ty neob­sa­ho­val ta­ké skut­ko­vé okol­nos­ti, kto­ré by od­ôvod­ňo­va­li pou­ži­tie da­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cie /ab­sen­cia zna­ku nú­te­nia/. Pred­pok­la­dom po­da­nia ob­ža­lo­by je to­tiž dos­ta­toč­né ob­jas­ne­nie ve­ci as­poň v ta­kom roz­sa­hu, aby mal pro­ku­rá­tor v štá­diu ko­na­nia pred sú­dom dos­ta­toč­né pod­kla­dy pre vy­ko­na­nie do­ka­zo­va­nia v roz­sa­hu pot­reb­nom pre do­ká­za­nie vi­ny ob­ža­lo­va­né­mu a tým bo­li vy­tvo­re­né pred­pok­la­dy pre spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie sú­du. V príp­rav­nom ko­na­ní je pre­to ne­vyh­nut­né ob­jas­niť /a to na zá­kla­de pro­ces­ne spô­so­bi­lých dô­ka­zov/ zá­klad­né sku­toč­nos­ti vzťa­hu­jú­ce sa ku všet­kým zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu. Úlo­hou pro­ku­rá­to­ra je pre­to už v pro­ce­se zís­ka­va­nia dô­ka­zov v príp­rav­nom ko­na­ní dbať na ich zá­kon­nosť a ďal­šiu pou­ži­teľ­nosť v ko­na­ní pred sú­dom. V da­nej ve­ci však pro­ku­rá­tor­ka pred­stú­pi­la pred súd s ob­ža­lo­bou op­re­tou o ta­ké pen­zum re­le­van­tných dô­ka­zov pou­ži­teľ­ných v ko­na­ní pred sú­dom /a ďal­ších pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­ných dô­ka­zov/, kto­ré už v príp­rav­nom ko­na­ní svo­jim vý­zna­mom a vý­po­ved­nou hod­no­tou ne­dá­va­li pod­klad pre /aj tak neúpl­né/ skut­ko­vé tvr­de­nia uve­de­né v ob­ža­lo­be.

 

Po tak­to zis­te­nom pos­tu­pe or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní v príp­rav­nom ko­na­ní súd na hlav­nom po­jed­ná­va­ní po ozná­me­ní pre­jed­ná­va­nej ve­ci a po vy­hlá­se­ní ob­ža­lo­va­ných v zmys­le § 257 ods. 1 písm. a) Tr. por. o tom, že sú ne­vin­ní, vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie vý­slu­chom ob­ža­lo­va­ných, pre­čí­ta­ním vý­slu­chu ob­ža­lo­va­né­ho M H z príp­rav­né­ho ko­na­nia, vý­slu­chom poš­ko­de­né­ho, sved­kov, pre­čí­ta­ním sve­dec­kých vý­po­ve­dí z príp­rav­né­ho ko­na­nia a oboz­ná­mil sa s re­le­van­tný­mi lis­tin­ný­mi dô­kaz­mi za­bez­pe­če­ný­mi v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia. Nás­led­ne súd na zá­kla­de tak­to vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dos­pel ku skut­ko­vým a práv­nym zá­ve­rom, kto­ré ho vied­li k os­lo­bo­de­niu ob­ža­lo­va­ných spod ob­ža­lo­by z dô­vo­du, že sku­tok, kto­rý im je ob­ža­lo­bou kla­de­ný za vi­nu, nie je tres­tným či­nom.

 

Ku skut­ku:

 

Ob­ža­lo­va­ný P. F. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní uvie­dol, že sa zo skut­ku, kto­rý mu je ob­ža­lo­bou kla­de­ný za vi­nu, ne­cí­ti byť vin­ným. Nás­led­ne vy­užil svo­je prá­vo a od­mie­tol k ve­ci vy­po­ve­dať.

 

Ob­ža­lo­va­ní A. B. a M. Č.tak v príp­rav­nom ko­na­ní ako aj na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­uži­li svo­je prá­vo v zmys­le § 34 ods. 1 Tr. por. a od­miet­li vy­po­ve­dať.

 

Ob­ža­lo­va­ný M. H. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní od­mie­tol vy­po­ve­dať, z kto­ré­ho dô­vo­du súd na návrh pro­ku­rá­to­ra v zmys­le § 258 ods. 4 Tr. por. pre­čí­tal je­ho vý­po­veď z príp­rav­né­ho ko­na­nia ke­dy uvie­dol, že je­ho pria­teľ­ku v ja­nuá­ri 2015 kon­tak­to­val ka­ma­rát T. M. s tým, že mu uk­rad­li auto. Nes­kôr vo­lal aj je­mu, ve­čer pri­šiel do Pe­zin­ka a spo­lu iš­li hľa­dať je­ho auto do Bra­tis­la­vy. Auto hľa­da­li do rá­na, ale ne­naš­li ho. Poš­ko­de­ný mu po­ve­dal, že by to chcel ne­ja­ko rie­šiť a pre­to on na dru­hý deň vo­lal svoj­mu zná­me­mu a po­ve­dal mu, že je­ho ka­ma­rá­to­vi uk­rad­li auto a či ho ne­vie náj­sť. S tým­to zná­mym sa po­tom stre­tol osob­ne, nás­led­ne mu ten­to zná­my vo­lal s tým, že pot­re­bu­je far­bu au­ta a ŠPZ. Po­tom mu asi o pól ho­di­ny opäť za­vo­lal, že auto je, ale chcú za ne­ho 3.000.- Eur. Uve­de­né pretl­mo­čil To­má­šo­vi a tiež mu po­ve­dal, že by on to auto za ta­ké pe­nia­ze nech­cel, že je to ve­ľa pe­ňa­zí. Ni­ja­ko ho ne­nú­til, po­ve­dal mu nech sa roz­hod­ne, že mu po­mô­že. Po­ve­dal mu, že po­kiaľ sa roz­hod­ne, aby sa mu oz­val. Asi o trištvr­te ho­di­ny mu vo­lal ten zná­my s tým, že sa to dá rie­šiť do 21.00 hod. To­to ozná­mil T. a on mu po­ve­dal že dob­re. Po­tom mu eš­te tri krát vo­lal ten zná­my, kto­ré­mu po­ve­dal, že eš­te ne­vie, pre­to­že eš­te ne­má pe­nia­ze. Nás­led­ne T. po­ve­dal, že má pe­nia­ze a že sa stret­nú pri Po­lu­se. Od­ov­zdal mu obál­ku, kto­rú ho­dil na se­dad­lo spolu­jaz­dca a od­išiel preč. T.chcel po­môcť, do ni­čo­ho ho ne­nú­til.

 

 Sve­dok - poš­ko­de­ný T. M. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní k ve­ci uvie­dol , že ob­ža­lo­va­ný H. je je­ho ka­ma­rát a os­tat­ných ob­ža­lo­va­ných ne­poz­ná. Dňa 09.01.2015 nah­lá­sil na po­lí­cii krá­dež mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la Ško­da Oc­ta­via, kto­ré je pí­sa­né na je­ho ma­mu, av­šak vo­zid­lo pou­ží­val sám. Po­tom, ako išiel z po­lí­cie vo­lal svo­jej pria­teľ­ke N. K., kto­rej po­ve­dal, že k nej nep­rí­de, na­koľ­ko mu od­ci­dzi­li auto. Asi o 10 mi­nút na to mu priš­la SMS od pria­teľ­ky, že je u nej M.H., kto­rý by mu s tým mo­hol po­môcť. Po prí­cho­de do Pe­zin­ku mu po­ve­dal, čo sa sta­lo, M. mu na to po­ve­dal, že bu­de lep­šie ísť hľa­dať auto do Bra­tis­la­vy. Keď auto ani do 04.00 hod. rá­no ne­naš­li, vrá­ti­li sa do Pe­zin­ku a M. mu po­ve­dal, že skú­si nie­ko­ho za­vo­lať, či o tom nie­čo ne­vie. Pred obe­dom mu priš­la od Mi­cha­la SMS, že má stret­nu­tie kvô­li autu a po­tom ďal­šia SMS, že auto je ce­lé. Dňa 10.01.2015 sa pred by­tov­kou stre­tol s M., kto­rý mu po­ve­dal, že sa stre­tol s člo­ve­kom, že auto je v po­riad­ku a že je čas do ve­če­ra s tým, že 3.000.- Eur, inak auto zmiz­ne. M. mu tiež po­ve­dal, že je­mu sa tá­to su­ma zdá vy­so­ká. Po­tom mu priš­la SMS, že čo te­da. On po­tom ozná­mil tú­to sku­toč­nosť po­lí­cii, že je v kon­tak­te s pria­te­ľom, kto­rý vie via­cej in­for­má­cii o je­ho aute a že niek­to chce za ne­ho 3.000.- Eur. Na po­lí­cii mal te­le­fón na hla­si­tom od­pos­lu­chu, tak­že po­li­caj­ti ve­de­li, čo mu obž. H. do te­le­fó­nu roz­prá­va. Po­tom mu od­ov­zda­li obál­ku, kto­rú mu mal od­ov­zdať. Tú­to obál­ku od­ov­zdal pá­no­vi H. a po­tom išiel na mies­to, kde mu od­cu­dzi­li auto. Až te­raz po­cho­pil, že vlas­tne keď­že on ne­dal svo­je fi­nan­čné pros­tried­ky, ško­da mu nev­znik­la žiad­na. Tak­že vy­hla­su­je, že si neup­lat­ňu­je ná­rok na náh­ra­du ško­dy, pre­to­že si mys­lel, že sa to tý­ka krá­de­že au­ta. Po­tom mu po­li­caj­ti vo­la­li, aby sa dos­ta­vil na kri­mi­nál­ku a že ma­jú za­dr­ža­ných šty­roch pá­cha­te­ľov. S pá­nom H. bo­li pred tým, ako sa to­to udia­lo dob­rí ka­ma­rá­ti, v ča­se tej­to krá­de­že sa ale stre­tá­va­li mi­ni­mál­ne. Ob­ža­lo­va­ný H. mu nik­dy ne­po­ve­dal, že vie, kde je vo­zid­lo, ale­bo kto ho uk­ra­dol. On mu len ho­vo­ril, že s nie­kým ko­mu­ni­ku­je a dá­val mu in­for­má­cie od ne­ho. Ob­ža­lo­va­ný H. mu po­ve­dal, že či za­pla­tí je je­ho roz­hod­nu­tie, on mu len vo­lal oh­ľa­dom tých pe­ňa­zí, nič iné ne­ro­bil. Do­te­raz ne­vie kde je je­ho mo­to­ro­vé vo­zid­lo. Mo­to­ro­vé vo­zid­lo pois­te­né ne­bo­lo. Ob­ža­lo­va­ný H. mu po­ve­dal, že pod­ľa ne­ho je to vy­so­ká su­ma za­pla­tiť za to mo­to­ro­vé vo­zid­lo. On ne­mal toľ­ko fi­nan­čných pros­tried­kov a je­ho jed­na zná­ma mu po­ve­da­la, že sa to dá rie­šiť cez po­lí­ciu. Pán ob­ža­lo­va­ný nik­dy nes­po­me­nul žiad­ne me­no, vždy spo­me­nul len že je to je­ho zná­my.

Na otáz­ku pro­ku­rá­tor­ky, aby od­strá­nil roz­por vo vý­po­ve­di z príp­rav­né­ho ko­na­nia, kde uvie­dol, že M. po­dal obál­ku s pe­niaz­mi, sve­dok uvie­dol, že ne­ve­del, čo sa na­chá­dza v obál­ke, po­li­caj­ti mu po­ve­da­li, aby tú­to obál­ku neot­vá­ral zrej­me kvô­li ot­lač­kom pr­stom. V príp­rav­nom ko­na­ní spo­me­nul obál­ku s pe­niaz­mi z dô­vo­du, že sa dom­nie­val, že tam bu­dú pe­nia­ze. Ob­ža­lo­va­ný H. tú obál­ku ani neot­vá­ral, iba si ju ho­dil do au­ta a išiel preč. Ob­ža­lo­va­ný mu nik­dy nes­po­mí­nal, že je­ho auto vi­del na vlas­tné oči.

 

Sve­dok M F na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dal, že ku skut­ku vie uviesť iba toľ­ko, že bol za­vo­la­ný ka­ma­rá­tom M. Č., či ho ne­mô­že od­viezť, tak ho od­vie­zol a po­tom ich zob­ra­li po­li­caj­ti. Ne­ve­del o čo sa jed­ná, ob­ža­lo­va­ný Č. mu neuvie­dol, pre­čo pot­re­bu­je od­viezť. Po­li­caj­ti vy­ská­ka­li ako z ame­ric­ké­ho fil­mu, da­li ich na zem, ne­vie čo bo­lo dô­vo­dom. Po­tom ho pred­vied­li na OO PZ. Z ďal­ších ob­ža­lo­va­ných ni­ko­ho ne­poz­nám. Ob­ža­lo­va­né­ho mal od­viezť na Shell pum­pu. Ne­vie, či sa tam mal s nie­kým stret­núť.

 

Sve­dok kpt. M. Š. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní k ve­ci uvie­dol, že si ne­pa­mä­tá, či poz­ná pá­na poš­ko­de­né­ho. Pra­cu­je ako ope­ra­tí­va na OR PZ BA III. Pa­mä­tá si, že bo­li sťa­ho­va­ní do ro­bo­ty, že bu­dú za­dr­žia­vať, ale to je asi tak všet­ko. Ta­kých­to prí­pa­dov ma­jú ve­ľa. Bý­va to tak, že ma­ji­teľ od­cu­dze­né­ho vo­zid­la má ka­ma­rá­tov, kto­rí mu za ur­či­tý fi­nanč­ný ob­nos ve­dia za­bez­pe­čiť vrá­te­nie mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la.

Nás­led­ne súd na návrh pro­ku­rá­tor­ky pod­ľa § 264 ods. 1  Tr. po­riad­ku pre­čí­tal vý­po­veď sved­ka Š. z príp­rav­né­ho ko­na­nia, ke­dy sve­dok uvie­dol, že poš­ko­de­ný M. ozná­mil na po­lí­cii, že mu uk­rad­li auto a že mu s tým chce po­môcť je­ho zná­my. Ten­to zná­my, pod­ľa zá­zna­mu H. po­ve­dal poš­ko­de­né­mu, že mu vie auto zoh­nať za 3.000.- Eur, ale že iba do ve­če­ra. Do­hod­li si stret­nu­tie v Po­lu­se, nás­led­ne bol ten­to člo­vek za­dr­ža­ný je­ho ko­le­ga­mi. Po­čas vy­ťa­žo­va­nia H. sa doz­ve­de­li, že pe­nia­ze mal od­ov­zdať ďal­šej oso­be a nás­led­ne ďal­ším oso­bám. On bol vy­sla­ný na ben­zí­no­vú pum­pu Slov­naft na Dol­no­zem­skej uli­ci, kde ma­lo dôjsť ku od­ov­zda­niu pe­ňa­zí a kde ma­li za­dr­žať oso­bu.

 

Sve­dok npor. Mgr. M. P. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dal, že pra­cu­je na kri­mi­nál­nej po­lí­cii na OR PZ Bra­tis­la­va III. Pa­mä­tá si, že poš­ko­de­ný pri­šiel k nim na úrad a po­dal ozná­me­nie, že mu bo­lo od­cu­dze­né mo­to­ro­vé vo­zid­lo a nás­led­ne mu pri­šiel po­ve­dať pán H., že po­kiaľ dá pe­nia­ze uvi­dí auto a po­kiaľ nie, tak nie. Je­ho os­lo­vil na­dria­de­ný, že sa pôj­de za­dr­žia­vať oso­ba ale­bo oso­by, kto­ré pý­ta­jú tie­to pe­nia­ze. Naj­prv bo­la za­dr­ža­ná oso­ba pri Po­lu­se, nás­led­ne na Ria­zan­skej a nás­led­ne ďal­šie oso­by. Pre­bie­ha­lo to tak, že keď bol za­dr­ža­ný pán H. tak im po­ve­dal, kam má ísť, že má zob­rať pe­nia­ze a dať ďal­šej oso­be. Ta­kým­to spô­so­bom za­dr­ža­li šty­ri oso­by. On bol pri za­dr­ža­ní všet­kých šty­roch osôb. Ne­má ve­do­mosť o akú fi­nan­čnú su­mu iš­lo, ani či pre­beh­lo ne­ja­ké od­ov­zda­nie pe­ňa­zí, pre­to­že ne­bol do de­tai­lov oboz­ná­me­ný so spi­som.

        

Nás­led­ne súd na hlav­nom po­jed­ná­va­ní so súh­la­som strán pod­ľa § 263 ods. 1 Tr. po­riad­ku súd pre­čí­tal vý­po­veď sved­ka JUDr. H. a L. Ď., prís­luš­ní­kov PZ vy­ko­ná­va­jú­cich v roz­hod­nom ča­se slu­žob­ný zá­krok, z príp­rav­né­ho ko­na­nia, kto­rí zhod­ne uvied­li, že na zá­kla­de sku­toč­nos­tí uve­de­ných ozna­mo­va­te­ľom, že mu bo­lo od­cu­dze­né mo­to­ro­vé vo­zid­lo a že mu ne­ja­ké oso­by uvied­li, že sa to auto dá vy­kú­piť, bo­li pos­tup­ne za­dr­ža­né oso­by, kto­ré sa vzá­jom­ne kon­tak­to­va­li oh­ľa­dom su­my, mies­ta a spô­so­bu od­ov­zda­nia mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la.

         Súd sa ďa­lej na hlav­nom po­jed­ná­va­ní oboz­ná­mil so zá­pis­ni­ca­mi o za­dr­ža­ní a ob­me­dze­ní osob­nej slo­bo­dy po­doz­ri­vej oso­by, z kto­rých vy­ply­nu­lo, že oso­ba M. H.r bo­la za­dr­ža­ná dňa 10.01.2015 o 20.37 hod., po­doz­ri­vá oso­ba P.F. bol za­dr­ža­ný dňa 10.01.2015 o 20.48 hod., osob­ná slo­bo­da po­doz­ri­vé­ho A. B. bo­la ob­me­dze­ná dňa 10.01.2015 o 21.31 hod.  a oso­by M. Č. a M. F. bo­li za­dr­ža­né dňa 10.01.2015 o 23.10 hod. Z od­pi­sov z re­gis­trov tres­tov súd zis­til, že ob­ža­lo­va­ní A. B., M.H. a P. F. do­po­siaľ ne­bo­li súd­ne tres­ta­ní, ob­ža­lo­va­ný M. Č. bol do­po­siaľ 8 krát súd­ne tres­ta­ný pre­važ­ne pre ma­jet­ko­vú tres­tnú čin­nosť, v pia­tich prí­pa­doch sa na ne­ho hľa­dí, ako ke­by ne­bol od­sú­de­ný. 

 

Na zá­kla­de tak­to vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia, hod­no­tiac pro­du­ko­va­né dô­ka­zy pod­ľa svoj­ho vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia za­lo­že­né­ho na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du jed­not­li­vo, ako aj v ich súhr­ne a vzá­jom­nej sú­vis­los­ti v zmys­le § 2 ods. 12 Tr. por., súd, dôs­led­ne reš­pek­tu­júc vy­ššie uve­de­né us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku up­ra­vu­jú­ce zá­sa­du kon­tra­dik­tór­nos­ti ko­na­nia po­tom, ako žiad­na zo strán po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­navrh­la do­ka­zo­va­nia dopl­niť /ani z hľa­dis­ka práv­nej kva­li­fi­ká­cie/, súd dos­pel k nas­le­dov­ným skut­ko­vým zá­ve­rom:

Vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­bo­lo zo zá­sad­ných okol­nos­tí skut­ku /dô­le­ži­tých pre mož­nosť vy­slo­ve­nia zá­ve­ru o vi­ne/, kto­rý je ob­ža­lo­va­ným kla­de­ný ob­ža­lo­bou za vi­nu s vý­nim­kou sku­toč­nos­ti, že v roz­hod­nom ča­se ob­ža­lo­va­ný H. po­nú­kol poš­ko­de­né­mu mož­nosť zís­ka­nia od­cu­dze­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la späť za fi­nan­čnú náh­ra­du a nás­led­né­ho za­dr­ža­nia ďal­ších troch osôb, kto­ré ma­li na uve­de­nom par­ti­ci­po­vať, preu­ká­za­né ab­so­lút­ne nič. Na tom­to mies­te je opäť pot­reb­né pou­ká­zať na zá­sa­du bez­pros­tred­nos­ti vy­jad­re­nú v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 19 a § 278 ods. 2 Tr. por.), v zmys­le kto­rej mô­že súd roz­ho­do­vať iba o skut­ku, kto­rý je uve­de­ný v ob­ža­lo­be, pri svo­jom roz­hod­nu­tí mô­že pri­hlia­dať iba na sku­toč­nos­ti, kto­ré bo­li na hlav­nom po­jed­ná­va­ní preb­ra­té a je­ho roz­hod­nu­tie mô­že byť za­lo­že­né iba na tých dô­ka­zoch, kto­ré bo­li vy­ko­na­né na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Tiež je pot­reb­né zdô­raz­niť, že dôs­led­né reš­pek­to­va­nie zá­sa­dy kon­tra­dik­tór­nos­ti pred­pok­la­dá, že súd v zá­sa­de nes­mie vstú­piť do do­ka­zo­va­nia skut­ko­vých okol­nos­tí z vlas­tnej ini­cia­tív­ny (§ 2 ods. 11 Tr. por.) nad rá­mec návr­hov na vy­ko­na­nie do­ka­zo­va­nia pred­lo­že­ných jed­nou zo strán, rov­na­ko ako nes­mie zme­niť práv­nu kva­li­fi­ká­ciu (§ 278 ods. 3 Tr. por.) za si­tuácie, po­kiaľ pro­ku­rá­tor sku­tok v ob­ža­lo­be nes­práv­ne vy­me­dzí a nes­práv­ne práv­ne kva­li­fi­ku­je a v ko­na­ní pred sú­dom ne­navr­hu­je vy­ko­na­nie žiad­nych iných dô­ka­zov, kto­ré by moh­li viesť k zme­ne skut­ko­vej ve­ty ale­bo ku zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie. Dô­kaz­né bre­me­no to­tiž v ko­na­ní pred sú­dom ťa­ží vždy len pro­ku­rá­to­ra, kto­rý je po­vin­ný ak­tív­ne viesť do­ka­zo­va­nie na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a do­ka­zo­vať všet­ky zna­ky kon­krét­nej skut­ko­vej pod­sta­ty či už ža­lo­va­né­ho ale­bo iné­ho tres­tné­ho či­nu, pri­čom po­vin­nos­ťou sú­du je len spra­vod­li­vo roz­hod­núť, te­da po­sú­diť, či pro­ku­rá­tor unie­sol ale­bo neunie­sol dô­kaz­né bre­me­no (v zmys­le § 2 ods. 10 Tr. por. ma­jú po­vin­nosť do­ka­zo­vať a ob­jas­ňo­vať roz­hod­né skut­ko­vé okol­nos­ti len or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, ale nie aj súd). Po­kiaľ by tak súd ko­nal, doš­lo by tým k nep­rí­pus­tné­mu a kon­tra­dik­tór­ne­mu pro­ce­su od­po­ru­jú­ce­mu zá­sa­hu sud­cu do do­ka­zo­va­nia a tým k zá­sad­né­mu po­ru­še­niu rov­nos­ti strán v ko­na­ní pred sú­dom (§ 2 ods. 14 Tr. por.), pre­to­že by sa tým súd dos­tal do pos­ta­ve­nia po­moc­ní­ka pro­ku­rá­to­ra /pri­me­ra­ne viď uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du Bra­tis­la­va sp. zn. 4To/142/2013/.

 

Súd v zmys­le vy­ššie uve­de­né­ho mo­hol z dô­ka­zov, kto­ré bo­li na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­ko­na­né, us­tá­liť iba to, že poš­ko­de­né­mu bo­lo od­cu­dze­né mo­to­ro­vé vo­zid­lo, čím doš­lo ku spá­chaniu tres­tné­ho či­nu krá­de­že a spô­so­be­niu ma­jet­ko­vej ško­dy vlas­tní­ko­vi pred­met­né­ho vo­zid­la vo vý­ške je­ho ak­tuál­nej hod­no­ty, nás­led­ne ob­ža­lo­va­ný H. poš­ko­de­né­mu po­nú­kol spros­tred­ko­va­nie vrá­te­nia od­cu­dze­né­ho vo­zid­la za su­mu 3.000.- Eur pros­tred­níc­tvom ďal­ších osôb a na­po­kon bo­li pos­tup­ne za­dr­ža­né šty­ri oso­by, kto­ré sa ma­li na uve­de­nom spros­tred­ko­va­ní vrá­te­nia mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la po­die­ľať. Z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní /ani v príp­rav­nom ko­na­ní/ však ne­vyp­ly­nu­lo, akým spô­so­bom sa tie­to ďal­šie tri oso­by ma­li skut­ku, kto­rý im je ob­ža­lo­bou kla­de­ný za vi­nu do­pus­tiť, či ma­li ve­do­mosť o tom, čo sa na­chá­dza v obál­ke, z aké­ho dô­vo­du sa na­chá­dza­li na mies­te, kde bo­li za­dr­ža­ní, te­da čo bo­lo pred­me­tom stret­nu­tia, či sa vzá­jom­ne poz­na­li a spo­loč­ne ko­na­li v úmys­le do­siah­nuť spo­loč­ný cieľ a čo bo­lo tým­to spo­loč­ným cie­ľom.

 

Na­priek vy­ššie uve­de­né­mu súd ne­mo­hol roz­hod­núť v zmys­le § 258 písm. a) Tr. por. a ob­ža­lo­va­ných spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­diť z dô­vo­du, že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sa stal sku­tok, pre kto­rý sú ob­ža­lo­va­ní stí­ha­ní, pre­to­že ta­ký­to zá­ver mož­no uro­biť iba v prí­pa­de, že súd po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­mô­že bez ro­zum­ných a dô­vod­ných po­chyb­nos­tí uzat­vo­riť, že sa sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be vô­bec stal. V da­nom prí­pa­de je však zrej­mé, že skut­ko­vý dej, kto­rý tvo­rí časť ob­ža­lo­by, sa as­poň sčas­ti stal /ob­ža­lo­va­ný H. poš­ko­de­né­mu po­nú­kol spros­tred­ko­va­nie ob­sta­ra­nia od­strá­ne­nia od­cu­dze­ním mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la vznik­nu­té­ho proti­práv­ne­ho sta­vu/ a pre­to súd ne­mo­hol ob­ža­lo­va­ných spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­diť z dô­vo­du, že sa sku­tok nes­tal /na­priek to­mu, že väč­ši­na skut­ko­vých okol­nos­tí uve­de­ných v ob­ža­lo­be ne­bo­la preu­ká­za­ná/. V tej­to sú­vis­los­ti je na mies­te v sú­vis­los­ti s dôs­led­ným reš­pek­to­va­ním zá­sa­dy kon­tra­dik­tór­nos­ti pri­po­me­núť, že v príp­rav­nom ko­na­ní ani na hlav­nom po­jed­ná­va­ní sa ne­vie­dlo žiad­ne do­ka­zo­va­nie so za­me­ra­ním na po­ten­ciál­ne inú práv­nu kva­li­fi­ká­ciu /v tom­to prí­pa­de napr. tres­tné­ho či­nu pod­vo­du – vy­lá­ka­nie fi­nan­čných pros­tried­kov pred­stie­ra­ním schop­nos­ti za­bez­pe­čiť vrá­te­nie mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la/, a v tom­to sme­re pro­ku­rá­tor ani ne­bol ak­tív­ny. Bo­lo by pre­to po­ru­še­ním zá­sa­dy rov­nos­ti strán v ko­na­ní pred sú­dom vy­jad­re­nej v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 14 Tr. por., po­kiaľ by súd do do­ka­zo­va­nia vstú­pil aj z vlas­tnej ini­cia­tív­ny a prí­pad­ne by zme­nil práv­nu kva­li­fi­ká­ciu (§ 2 ods. 14 Tr. por.), pre­to­že súd by tak­to vy­stú­pil na stra­ne pro­ku­rá­to­ra ako je­ho po­moc­ník. Z uve­de­né­ho dô­vo­du sa súd ta­ké­ho­to ko­na­nia zdr­žal.

 

         Ku práv­nym zá­ve­rom - vy­hod­no­te­nie napl­ne­nia ob­li­ga­tór­nych poj­mo­vých zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia:

 

         Vo všeo­bec­nos­ti sa pre mož­nosť kva­li­fi­ká­cie ur­či­té­ho ko­na­nia ako tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 Tr. zák. vy­ža­du­je preu­ká­za­nie zá­ve­ru, že v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s proti­práv­nym ko­na­ním pá­cha­te­ľa, spo­čí­va­jú­com v nú­te­ní iné­ho hroz­bou inej ťaž­kej uj­my, aby nie­čo ko­nal, dôj­de ku vzni­ku tres­tnop­ráv­ne re­le­van­tné­ho nás­led­ku, kto­rým je ob­me­dzenie slo­bo­dy roz­ho­do­va­nia poš­ko­de­né­ho sub­jek­tu /se­kun­dár­ne prí­pad­ne aj ku vzni­ku ško­dy na ma­jet­ku poš­ko­de­né­ho/. Ob­li­ga­tór­ny­mi poj­mo­vý­mi znak­mi tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty, kto­ré mu­sia byť napl­ne­né v da­nom prí­pa­de, sú te­da nú­te­nie iné­ho k ur­či­té­mu ko­na­niu a to for­mou hroz­by inej ťaž­kej uj­my. Pri tres­tnom či­ne vy­die­ra­nia je ne­vyh­nut­né, aby pá­cha­teľ pou­žil vy­hrá­ža­nie, kto­ré má poš­ko­de­né­ho pri­mäť ku ko­na­niu, kto­ré­ho chce pá­cha­teľ do­siah­nuť a kto­ré by poš­ko­de­ný ne­reali­zo­val, po­kiaľ by k ne­mu ne­bol nú­te­ný. Hroz­bou inej ťaž­kej uj­my je pri­tom nut­né ro­zu­mieť iba ta­ké ko­na­nie pá­cha­te­ľa, kto­ré mô­že ob­jek­tív­ne viesť k zá­važ­nej uj­me, kto­rá mô­že spo­čí­vať napr. aj v hroz­be spô­so­be­nia zá­važ­nej ma­jet­ko­vej uj­my. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že trest­ný čin vy­die­ra­nia je mož­né spá­chať iba ak­tív­nym ko­na­ním, kto­ré má poš­ko­de­né­ho do­nú­tiť ko­nať pá­cha­te­ľom že­la­ným spô­so­bom. Ne­pos­ta­ču­je tu pre­to iba vy­tvo­re­nie si­tuácie ne­vý­hod­nej pre poš­ko­de­né­ho /ako v tom­to prí­pa­de, keď bo­la poš­ko­de­né­mu, kto­ré­mu bo­lo do­po­siaľ nez­ná­mym pá­cha­te­ľom od­cu­dze­né mo­to­ro­vé vo­zid­lo, pred­lo­že­ná po­nu­ka mož­nos­ti za ur­či­tý fi­nanč­ný ob­nos zís­kať uve­de­né vo­zid­lo späť/.

         V da­nej ve­ci, vy­chá­dza­júc z vy­ššie uve­de­ných skut­ko­vých zis­te­ní na zá­kla­de  do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­né­ho na hlav­nom po­jed­ná­va­ní súd us­tá­lil, že poš­ko­de­né­mu bo­lo nez­ná­mym pá­cha­te­ľom od­cu­dze­né mo­to­ro­vé vo­zid­lo. Poš­ko­de­ný vy­jad­ril zá­ujem o po­moc, kto­rú mu po­nú­kol ob­ža­lo­va­ný H. s hľa­da­ním mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la a nás­led­ne aj s mož­nos­ťou je­ho vrá­te­nia za kon­krét­nych pod­mie­nok. Ob­ža­lo­va­ný H. po­tom, ako zis­til pod­mien­ky vrá­te­nia vo­zid­la poš­ko­de­né­mu uvie­dol, že sa mu su­ma za vrá­te­nie mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la zdá vy­so­ká /uve­de­né vy­jad­re­nie potvr­dil aj poš­ko­de­ný/. Poš­ko­de­ný rov­na­ko potvr­dil, že ob­ža­lo­va­ný H. mu po­ve­dal, že to, či za­pla­tí, je je­ho roz­hod­nu­tie.

Na zá­kla­de uve­de­ných skut­ko­vých zis­te­ní ne­mož­no z ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho H. /to­bôž nie z ko­na­nia ďal­ších ob­ža­lo­va­ných/ vy­vo­diť zá­ver, že by poš­ko­de­né­ho akým­koľ­vek spô­so­bom nú­ti­li ku ko­na­niu, kto­ré nes­po­čí­va­lo v je­ho slo­bod­nom roz­hod­nu­tí. Iný­mi slo­va­mi, mož­no kon­šta­to­vať, že roz­hod­nu­tie poš­ko­de­né­ho, či pris­tú­pi k pod­mien­kam, kto­ré sú pred­pok­la­dom vrá­te­nia je­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, ne­bo­lo žiad­nym spô­so­bom ob­me­dze­né. Čo je však pre zá­ver sú­du o os­lo­bo­de­ní ob­ža­lo­va­ných spod ob­ža­lo­by z dô­vo­du, že sku­tok nie je tres­tným či­nom naj­pod­stat­nej­šie, poš­ko­de­né­mu /resp. je­ho mat­ke ako vlas­tní­ko­vi vo­zid­la/ vznik­la ško­da v tres­tnop­ráv­nom zmys­le už od­cu­dze­ním mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la z čo­ho vy­plý­va, že po­kiaľ by aj bo­lo preu­ká­za­né, že ob­ža­lo­va­ní ko­na­li tak, ako je uve­de­né v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by, ne­moh­li poš­ko­de­né­ho nú­tiť hroz­bou vzni­ku inej ťaž­kej uj­my /v tom­to prí­pa­de ma­jet­ko­vej/ v bu­dúc­nos­ti, po­kiaľ nespl­ní ich pod­mien­ky, pre­to­že ma­jet­ko­vá uj­ma poš­ko­de­né­mu už vznik­la ko­na­ním pá­cha­te­ľa, kto­rý mu mo­to­ro­vé vo­zid­lo od­cu­dzil. Poš­ko­de­ný sa v roz­hod­nom ča­se sí­ce na­chá­dzal v ne­vý­hod­nej roz­ho­do­va­cej si­tuá­cii, je­ho slo­bo­du roz­ho­do­va­nia však nik­to z ob­ža­lo­va­ných svo­jim ko­na­ním neob­me­dzil. Po­nu­kou na vrá­te­nie mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la za sta­no­ve­ný fi­nanč­ný ob­nos mu už ma­jet­ko­vá uj­ma ako iná ťaž­ká uj­ma /v zmys­le zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia/ neh­ro­zi­la, pre­to­že mu už pred­tým od­cu­dze­ním mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la vznik­la. Ne­zap­la­te­ním po­ža­do­va­nej su­my te­da poš­ko­de­né­mu ne­moh­la vznik­núť už vznik­nu­tá ma­jet­ko­vá uj­ma a nao­pak, za­pla­te­ním su­my za vrá­te­nie vo­zid­la by mu vznik­la ško­da vo vý­ške 3.000.- Eur /kto­rá je kva­li­fi­kač­ným zna­kom pod­ľa § 189 ods. 2 písm. d) Tr. zák. a nie poj­mo­vých zna­kom „inej ťaž­kej uj­my“/ a po­ten­ciál­ne by tým doš­lo k od­strá­ne­niu tres­tné­ho nás­led­ku – vzni­ku ško­dy spô­so­be­nej od­cu­dze­ním vo­zid­la. Poš­ko­de­ný sa te­da mo­hol slo­bod­ne /aj keď v ne­priaz­ni­vej si­tuá­cii/, bez to­ho, aby bol k to­mu nú­te­ný roz­hod­núť, či sa zmie­ri so sta­vom vzni­ku ško­dy spô­so­be­nej od­cu­dze­ním mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, ale­bo ten­to stav po­ten­ciál­ne zvrá­ti a vznik­ne mu tak ško­da „iba“ vo vý­ške za­pla­te­nia po­ža­do­va­nej su­my. Pre úpl­nosť súd do­dá­va, že za hroz­bu inej ťaž­kej uj­my, v tom­to prí­pa­de ma­jet­ko­vej, ne­mož­no v prí­pa­de pá­cha­te­ľa, kto­rý je iden­tic­ký s pá­cha­te­ľom krá­de­že, kto­rý pod­mie­ňu­je vrá­te­nie neop­ráv­ne­ne zís­ka­nej ve­ci za­pla­te­ním fi­nan­čnej su­my, po­va­žo­vať hroz­bu sa­mot­né­ho nev­rá­te­nia už od­cu­dze­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, po­kiaľ poš­ko­de­ný nespl­ní pod­mien­ky aj z dô­vo­du, že pá­cha­teľ si už zmoc­ne­ním sa tej­to cu­dzej ve­ci tú­to vec pris­vo­ju­je, čím napĺňa poj­mo­vé zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu krá­de­že. Je­ho nás­led­ným ko­na­ním, kto­rým sa iba sna­ží zme­niť štruk­tú­ru neop­ráv­ne­né­ho obo­ha­te­nia sa z ma­jet­ko­vej hod­no­ty pred­sta­vu­jú­cej hnu­teľ­nú vec – mo­to­ro­vé vo­zid­lo na ma­jet­ko­vú hod­no­tu – fi­nan­čnú ho­to­vosť, sa už neo­bo­ha­cu­je ani nes­pô­so­bu­je ško­du poš­ko­de­né­mu sub­jek­tu, pre­to­že tá­to ško­da vznik­la už je­ho pri­már­nym proti­práv­nym ko­na­ním.

 Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né úva­hy súd uzat­vá­ra, že sku­tok, kto­rý je ob­ža­lo­va­ným kla­de­ný za vi­nu, nie je mož­né pre ab­sen­ciu ob­li­ga­tór­nych poj­mo­vých zna­kov „nú­te­nia hroz­bou inej ťaž­kej uj­my“ kva­li­fi­ko­vať ako trest­ný čin vy­die­ra­nia.

 

Ku ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy:

 

Súd v rám­ci ad­héz­ne­ho ko­na­nia o náh­ra­de ško­dy, kto­rú si poš­ko­de­ný up­lat­nil v príp­rav­nom ko­na­ní a nás­led­ne na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vô­bec ne­roz­ho­do­val, pre­to­že poš­ko­de­ný pri svo­jom nás­led­nom vý­slu­chu na hlav­nom po­jed­ná­va­ní uvie­dol, že si ná­rok na náh­ra­du ško­dy neup­lat­ňu­je.  

 

Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né zá­ve­ry súd roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né v enun­ciá­te toh­to roz­sud­ku a ob­ža­lo­va­ných spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­dil z dô­vo­du, že sku­tok, kto­rý je im kla­de­ný za vi­nu, nie je tres­tným či­nom.

 

P o u č e n i e:      Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku je mož­né po­dať od­vo­la­nie do  15 dní odo

dňa je­ho vy­hlá­se­nia pros­tred­níc­tvom Ok­res­né­ho sú­du

Bra­tis­la­va III na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve.

                         

v Bra­tis­la­ve, dňa 14.06.2016

                           

 

                                                                            JUDr. Da­vid L i n d t n e r

                                                           pred­se­da se­ná­tu

                           


 

Facebook diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia