Aktuálna trestná judikatúra Najvyššieho súdu SR

 

Práv­ne ve­ty

 

  sta­no­vis­ko ve­de­né pod Tpj 57/2016

 

 Ak pá­cha­teľ iné­ho úmy­sel­ne usmr­tí (o ta­ký čin sa po­kú­si ale­bo ho prip­ra­vu­je) „na ob­jed­náv­ku“, ide ne­vyh­nut­ne o ko­na­nie s vop­red uvá­že­nou poh­nút­kou, kto­ré je pot­reb­né kva­li­fi­ko­vať ako obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin úk­lad­nej vraž­dy pod­ľa § 144 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na. Pri­ja­tie ob­jed­náv­ky na vraž­du je to­tiž sa­mo ose­be okol­nos­ťou, kto­rá zna­me­ná napl­ne­nie zna­ku „vop­red uvá­že­ná poh­nút­ka“ pri ďal­šom ko­na­ní pá­cha­te­ľa, sme­ru­jú­com k usmr­te­niu iné­ho, kto­rý je ap­li­kač­ným roz­li­šo­va­cím mo­men­tom me­dzi us­ta­no­ve­nia­mi § 144 a § 145 Tres­tné­ho zá­ko­na a z hľa­dis­ka § 144 Tres­tné­ho zá­ko­na je zá­kon­ným zna­kom tres­tné­ho či­nu (zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty uve­de­nej v § 144 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na).

 Nep­ri­chá­dza po­tom v dôs­led­ku zá­ka­zu kva­li­fi­kač­nej a ďal­šej sú­vi­sia­cej dup­li­ci­ty v zmys­le § 38 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na pou­žiť znak spá­chania či­nu „na ob­jed­náv­ku“ aj ako okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by pod­ľa § 144 ods. 2 písm. e/ v spo­je­ní s § 140 písm. a/ Tres­tné­ho zá­ko­na. Pri­ja­tie ob­jed­náv­ky na vraž­du by tak bo­lo v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 38 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na hmot­nop­ráv­ne zoh­ľad­ne­né (pou­ži­té) dvak­rát, a to bez aké­ho­koľ­vek iné­ho, resp. ďal­šie­ho ob­sa­ho­vé­ho pr­vku tej­to okol­nos­ti pri dru­hom (zdvo­je­nom) pou­ži­tí pod­ľa pred­chá­dza­jú­cej ve­ty.  

 

Roz­hod­nu­tie č. 1:

I.         Pro­ces­né pos­ta­ve­nie agen­ta (§ 117 Tres­tné­ho po­riad­ku) je  op­ro­ti všeo­bec­né­mu pro­ces­né­mu pos­ta­ve­niu sved­ka (§ 127 Tres­tné­ho po­riad­ku) oso­bit­né, a to na­priek okol­nos­ti, že agent mô­že byť v tres­tnom ko­na­ní vy­po­ču­tý ako sve­dok (§ 117 ods. 11 Tres­tné­ho po­riad­ku). Sve­dok vy­po­ve­dá o tom, čo mu je zná­me o tres­tnom či­ne a o pá­cha­te­ľo­vi ale­bo o okol­nos­tiach dô­le­ži­tých pre tres­tné ko­na­nie, nad ten­to rá­mec sa však ak­tív­ne a s uta­je­ním svoj­ho pos­ta­ve­nia pred pá­cha­te­ľom ne­po­die­ľa na  od­ha­ľo­va­ní, zis­ťo­va­ní a us­ved­čo­va­ní pá­cha­te­ľov tres­tných či­nov.

 

II.        Ak doš­lo ku ozná­me­niu pá­chania tres­tné­ho či­nu v štá­diu príp­ra­vy (zlo­či­nu) ale­bo po­ku­su (úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu) po­lí­cii a ozna­mu­jú­ca oso­ba  ne­bo­la pou­ži­tá ako agent na zá­kla­de prí­ka­zu pod­ľa § 117 ods. 5 až 7 Tres­tné­ho po­riad­ku (pri­čom ok­rem vý­ni­miek uve­de­ných v § 10 ods. 20 Tres­tné­ho po­riad­ku mô­že byť agen­tom len prís­luš­ník Po­li­caj­né­ho zbo­ru), ne­mô­že tá­to oso­ba, a to ani v rám­ci spolu­prá­ce s po­lí­ciou, pred­stie­rať pok­ra­čo­va­nie v pá­cha­ní tres­tné­ho či­nu na účel us­ved­če­nia ďal­šie­ho pá­cha­te­ľa, resp. spolu­pá­cha­te­ľa dot­knu­té­ho či­nu. Ak ku ta­ké­mu pos­tu­pu doš­lo, nie je mož­né vý­po­veď dot­knu­tej oso­by ako sved­ka vo vzťa­hu k okol­nos­tiam tý­ka­jú­cim sa pred­stie­ra­né­ho pok­ra­čo­va­nia v pá­cha­ní tres­tné­ho či­nu po ozná­me­ní toh­to či­nu po­lí­cii pou­žiť v tres­tnom ko­na­ní ako dô­kaz; nie je mož­né pou­žiť v tres­tnom ko­na­ní ani ďal­šie dô­ka­zy,  za­bez­pe­če­né v sú­vis­los­ti s čin­nos­ťou  oso­by vo fak­tic­kom, nie však práv­ne (pro­ces­ne) pod­lo­že­nom pos­ta­ve­ní agen­ta.

 

III.      Za čin­nosť ne­sú­lad­nú so zá­ko­nom v zmys­le bo­du II. sa ne­po­va­žu­je, ak ozna­mu­jú­ca oso­ba nás­led­ne umož­ní riad­ne us­ta­no­ve­né­mu agen­to­vi pria­mo ale­bo ne­pria­mo  nad­via­zať kon­takt s pá­cha­teľ­mi prip­ra­vo­va­né­ho ale­bo pá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu.

Roz­hod­nu­tie č. 2:

Do­vo­la­nie je pod­ľa § 368 ods. 1, ods. 2 písm. a/ a písm. h/ Tres­tné­ho po­riad­ku prí­pus­tné pro­ti roz­sud­ku a pro­ti uz­ne­se­niu, kto­rým od­vo­la­cí súd za­mie­tol od­vo­la­nie pro­ti roz­sud­ku, pri­čom zá­kon ne­roz­li­šu­je, či ide o roz­su­dok vy­da­ný (vy­hlá­se­ný)  v ko­na­ní pod­ľa tre­tej čas­ti Tres­tné­ho po­riad­ku (po pre­jed­na­ní ve­ci na hlav­nom po­jed­ná­va­ní), ale­bo roz­su­dok uz­ná­va­cí (ko­na­nie pod­ľa tre­tej hla­vy pia­tej čas­ti Tres­tné­ho po­riad­ku ale­bo pod­ľa zá­ko­na č. 549/2011 Z.z. v zne­ní zá­ko­na   č. 344/2012 Z.z.).

 Aj na­priek špe­ci­fic­ké­mu cha­rak­te­ru uz­ná­va­cie­ho ko­na­nia je te­da ús­tav­ne kon­form­ný zá­ver, že do­vo­la­nie je prí­pus­tné aj pro­ti roz­sud­ku vy­da­né­mu v uz­ná­va­com ko­na­ní a pro­ti uz­ne­se­niu, kto­rým bo­lo za­miet­nu­té od­vo­la­nie pro­ti uz­ná­va­cie­mu roz­sud­ku. Pre  ús­peš­nosť do­vo­la­nia však mu­sia byť spl­ne­né pod­mien­ky uve­de­né v  § 372 a § 373 Tres­tné­ho po­riad­ku a napl­ne­ný do­vo­la­cí dô­vod uve­de­ný v § 371 Tres­tné­ho po­riad­ku, via­žu­ci sa na uz­ná­va­cie ko­na­nie ale­bo na roz­hod­nu­tie slo­ven­ské­ho sú­du, kto­rý roz­ho­do­val o uz­na­ní (nej­de te­da o pries­kum uz­ná­va­né­ho roz­hod­nu­tia a ko­na­nia, kto­ré mu pred­chá­dza­lo).

 Roz­hod­nu­tie č. 3:

I.         Nej­de o dob­ro­voľ­né ko­na­nie pá­cha­te­ľa, vy­vo­lá­va­jú­ce zá­nik tres­tnos­ti či­nu v zmys­le § 13 ods. 3, resp. § 14 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na, ak bol pá­cha­teľ pris­tih­nu­tý pri pá­cha­ní tres­tné­ho či­nu eš­te pred je­ho do­ko­na­ním a za­sa­hu­jú­ce­mu po­li­caj­to­vi ale­bo inej oso­be sa priz­nal k úmys­lu spá­chať (do­ko­nať) trest­ný čin. Dob­ro­voľ­né ozná­me­nie, zod­po­ve­da­jú­ce us­ta­no­ve­niu § 13 ods. 3 písm. b/ ale­bo § 14 ods. 3 písm. b/ Tres­tné­ho zá­ko­na, mu­sí byť te­da vlas­tnou ini­cia­tí­vou pá­cha­te­ľa, nie len reak­ciou na slu­žob­ný zá­krok po­lí­cie spo­je­ný s už zis­te­ným po­doz­re­ním z pá­chania tres­tné­ho či­nu.

 

II.        Znak „a už bol od­sú­de­ný za trest­ný čin vraž­dy“ v zmys­le § 144 ods. 2 písm. a/ Tres­tné­ho zá­ko­na je napl­ne­ný aj pri pred­chá­dza­jú­com od­sú­de­ní za ta­ký trest­ný čin spá­cha­ný v štá­diu príp­ra­vy ale­bo po­ku­su (§§ 13 ale­bo 14 Tres­tné­ho zá­ko­na), na­koľ­ko aj v tých­to prí­pa­doch ide o spá­chanie tres­tné­ho či­nu (od­se­ky 2 na­pos­le­dy ozna­če­ných us­ta­no­ve­ní).

            To pla­tí aj o iných zá­kon­ných for­mu­lá­ciách, pok­rý­va­jú­cich re­ci­dí­vu tres­tnej čin­nos­ti (napr. pri­ťa­žu­jú­ca okol­nosť v zmys­le § 37 písm. m/ Tres­tné­ho zá­ko­na - „bol už za trest­ný čin od­sú­de­ný“).

            Vý­nim­kou z uve­de­né­ho je  for­mu­lá­cia „ho­ci aj v štá­diu po­ku­su“ uve­de­ná v § 47 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, na­koľ­ko vy­lu­ču­je štá­dium príp­ra­vy na zlo­čin len pri pou­ži­tí mi­mo­riad­ne sprís­ňu­jú­ce­ho in­šti­tú­tu, kto­rým je ob­li­ga­tór­ne ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie (s ur­či­tý­mi vý­nim­ka­mi) pri tre­ťom (ale­bo ďal­šom) od­sú­de­ní za aj inak pod­stat­ne me­nej prís­ne tres­tné či­ny, napr. zlo­čin lú­pe­že pod­ľa § 188 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na (tres­tná sadz­ba tri ro­ky až osem ro­kov). Pri od­sú­de­ní, kto­rým dôj­de k ulo­že­niu  tres­tu s pou­ži­tím § 47 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na je vy­lú­če­né do­kon­ca aj štá­dium po­ku­su úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu.

 

III.      Ak sa súd aj stra­ny (pro­ku­rá­tor a ob­ža­lo­va­ný) v in­ten­ciách § 263 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku zhod­nú na okol­nos­ti, že osob­ný vý­sluch sved­ka na hlav­nom po­jed­ná­va­ní nie je pot­reb­ný a že pos­ta­ču­je pre­čí­ta­nie zá­pis­ni­ce o je­ho skor­šom vý­slu­chu, mô­že ísť aj o roz­ho­du­jú­ci dô­kaz (pod­stat­ný pre roz­hod­nu­tie o vi­ne).

 

Roz­hod­nu­tie č. 4:

            I.         Ak doš­lo k uz­na­niu roz­hod­nu­tia sú­du iné­ho štá­tu, či už pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku ale­bo pod­ľa zá­ko­na č. 549/2011 Z.z. v zne­ní zá­ko­na č. 344/2012 Z.z., pod­mien­ky pre pod­mie­neč­né pre­pus­te­nie sa vždy po­su­dzu­jú pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na (Slo­ven­skej re­pub­li­ky), nie pod­ľa prá­va štá­tu, kto­ré­ho roz­hod­nu­tie sa po je­ho uz­na­ní vy­ko­ná­va (štá­tu pô­vo­du).

 

            II.        Ma­te­riál­nu pod­mien­ku mož­nos­ti oča­ká­vať, že od­sú­de­ný v bu­dúc­nos­ti po­ve­die riad­ny ži­vot v zmys­le 66 ods. 1 písm. b/ Tres­tné­ho zá­ko­na je pot­reb­né i v prí­pa­de uve­de­nom v bo­de I. skú­mať aj pri zoh­ľad­ne­ní okol­nos­ti pred­chá­dza­jú­ce­ho ži­vo­ta od­sú­de­né­ho, vrá­ta­ne je­ho skor­ších od­sú­de­ní.

Roz­hod­nu­tie č. 5:

Pri skú­ma­ní obojstran­nej tres­tnos­ti pod­ľa § 16 ods. 1 písm. b/ zá­ko­na  č. 549/2011 Z.z.  v zne­ní zá­ko­na  č. 344/2012 Z. z.  je roz­ho­du­jú­ce, či  kon­krét­ny sku­tok, ak by bol spá­cha­ný na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky, by bol sám ose­be tres­tným či­nom,  bez oh­ľa­du na je­ho práv­nu kva­li­fi­ká­ciu pod­ľa prá­va štá­tu pô­vo­du. Ne­po­su­dzu­je sa te­da, či by od­sú­de­ná oso­ba, ak by bo­la or­gán­mi Slo­ven­skej re­pub­li­ky tres­tne stí­ha­ná, bo­la uz­na­ná za vin­nú a aký trest by jej bol ulo­že­ný.

Roz­hod­nu­tie č. 6:

            Pri jed­no­čin­nom sú­be­hu zlo­či­nu a pre­či­nu ale­bo dvoch (via­ce­rých) pre­či­nov sa ma­te­riál­ny ko­rek­tív po­su­dzu­je oso­bit­ne vo vzťa­hu k práv­nej kva­li­fi­ká­cii pre­či­nu, resp. kaž­dé­ho zo zbie­ha­jú­cich sa pre­či­nov. Kri­té­riom zá­važ­nos­ti (ne­patr­nej ale­bo vy­ššej) v zmys­le § 10 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na sú to­tiž i nás­led­ky či­nu, pri­čom nás­le­dok je z hľa­dis­ka skut­ko­vých pod­stát dot­knu­tých pre­či­nov (aj keď spá­cha­ných jed­ným ko­na­ním) rôz­ny. Vý­sled­kom ta­ké­ho po­sú­de­nia mô­že te­da byť pou­ži­tie len niek­to­rej z do úva­hy pri­chá­dza­jú­cich práv­nych kva­li­fi­ká­cií skut­ku ako tres­tné­ho či­nu, keď kva­li­fi­ká­cia pre­či­nu s ne­patr­nou zá­važ­nos­ťou ne­bu­de pou­ži­tá (bu­de vy­pus­te­ná).

Roz­hod­nu­tie č. 7:

          Z us­ta­no­ve­ní § 100 ods. 1, ods. 2 a § 199 ods. 1 až ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku vy­plý­va, že do­mo­vú pre­hliad­ku mož­no na­ria­diť a vy­ko­nať aj  pred vy­da­ním uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia, a to s účin­ka­mi za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia ta­kým za­is­ťo­va­cím úko­nom. Mu­sí však byť spl­ne­ná pod­mien­ka, že sú­čas­ne hro­zí ne­bez­pe­čen­stvo z omeš­ka­nia, te­da že vzhľa­dom na hroz­bu zni­če­nia ale­bo zma­re­nia vy­ko­na­nia dô­ka­zu, kto­rý má byť za­is­te­ný, nez­ne­sie do­mo­vá pre­hliad­ka od­klad na čas do vy­da­nia uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia.  Ne­bez­pe­čen­stvo z omeš­ka­nia je v tom­to prí­pa­de poj­mo­vým ek­vi­va­len­tom neod­klad­nos­ti úko­nu (§ 10 ods. 17 Tres­tné­ho po­riad­ku). 

Roz­hod­nu­tie č. 8:

 

            „Na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tím“ v zmys­le § 371 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku je aké­koľ­vek roz­hod­nu­tie, kto­rým sa roz­hod­lo o väz­be, bez ov­plyv­ne­nia tej­to otáz­ky ob­sa­hom us­ta­no­ve­nia § 368 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku.

 

 „Us­ta­no­ve­ním Tres­tné­ho po­riad­ku ale­bo oso­bit­né­ho pred­pi­su o väz­be“ v zmys­le § 371 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku sa ro­zu­mie nie­len us­ta­no­ve­nie, kto­ré sa pria­mo tý­ka otáz­ky väz­by ako pros­tried­ku na za­is­te­nie oso­by v tres­tnom ko­na­ní (pr­vý a dru­hý di­el štvr­tej hla­vy pr­vej čas­ti Tres­tné­ho po­riad­ku), ale aj iné pro­ces­né us­ta­no­ve­nie pot­reb­né pri roz­ho­do­va­ní o väz­be, vrá­ta­ne roz­ho­do­va­nia o riad­nom op­rav­nom pros­tried­ku pro­ti roz­hod­nu­tiu o väz­be; ta­kým us­ta­no­ve­ním je te­da i us­ta­no­ve­nie o roz­ho­do­va­ní na­dria­de­né­ho sú­du pod­ľa § 193 a § 194 Tres­tné­ho po­riad­ku, ak sa roz­ho­do­va­lo o sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu o väz­be.          

Roz­hod­nu­tie č. 9:

I.         Pod­mien­ky uve­de­né v § 31 ods. 1 zá­ko­na č. 154/2010 Z. z. o európ­skom za­tý­ka­com roz­ka­ze v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o EZR“) je pot­reb­né pri euro­kon­for­mnom vý­kla­de (v sú­la­de s člán­kom 27 rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia Ra­dy 2002/584/SVV) chá­pať v  tom zmys­le, že účin­ky zá­sa­dy špe­cia­li­ty nas­tá­va­jú  buď pri tres­tnom stí­ha­ní vy­da­nej oso­by za tres­tné či­ny spá­cha­né pred vy­da­ním, na kto­ré sa európ­sky za­tý­ka­cí roz­kaz nev­zťa­ho­val, ak má byť tres­tné stí­ha­nie vy­da­nej oso­by  spo­je­né s ob­me­dze­ním jej osob­nej slo­bo­dy väz­bou ale­bo po­zo­ro­va­ním du­šev­né­ho sta­vu v zdra­vot­níc­kom za­ria­de­ní, ale­bo pri od­sú­de­ní vy­da­nej oso­by za tres­tné či­ny spá­cha­né pred vy­da­ním, na kto­ré sa európ­sky za­tý­ka­cí roz­kaz nev­zťa­ho­val, ak má byť na zá­kla­de od­sú­de­nia na vy­da­nej oso­be vy­ko­na­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy ale­bo ochran­né opat­re­nie ob­me­dzu­jú­ce osob­nú slo­bo­du. To zna­me­ná, že do­da­toč­ný súh­las pod­ľa § 31 ods. 2 písm. g/ zá­ko­na o EZR je pot­reb­ný až na vý­kon kon­krét­ne­ho roz­hod­nu­tia o ob­me­dze­ní osob­nej slo­bo­dy.

 

II.        Vý­nim­ky z up­lat­ne­nia zá­sa­dy špe­cia­li­ty uve­de­né v § 31 ods. 2 písm. b/ a písm. c/ zá­ko­na o EZR sa tý­ka­jú jed­nak tres­tné­ho stí­ha­nia vy­da­nej oso­by bez vä­zob­né­ho ale­bo iné­ho ob­dob­né­ho ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy a jed­nak (zá­sad­ne) prí­pa­du,keď pod­ľa práv­nej kva­li­fi­ká­cie v prís­luš­nej fá­ze ko­na­nia nep­ri­chá­dza do úva­hy ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy (ta­ký prí­pad pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na ne­nas­tá­va), resp. pod­ľa zis­te­ných okol­nos­tí nep­ri­chá­dza do úva­hy ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy roz­hod­nu­tím o ochran­nom opat­re­ní. Ak však aj v ne­vä­zob­nom stí­ha­ní pod­ľa pred­bež­né­ho po­sú­de­nia  pri­chá­dza do úva­hy  ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy tres­tom ale­bo ochran­ným opat­re­ním (nej­de te­da o prí­pad pok­ry­tý vý­nim­kou pod­ľa § 31 ods. 2  písm. b/ zá­ko­na o EZR), účin­ky zá­sa­dy špe­cia­li­ty nas­tá­va­jú až vo vzťa­hu k vý­ko­nu to­mu zod­po­ve­da­jú­ce­ho me­ri­tór­ne­ho roz­hod­nu­tia, spo­je­né­ho s ob­me­dze­ním osob­nej slo­bo­dy (príp. vo vä­zob­nom stí­ha­ní ta­ké účin­ky nas­tá­va­jú už vo vzťa­hu k vý­ko­nu skor­šie­ho roz­hod­nu­tia o väz­be) - bod I.

 

            III.      Na­priek to­mu, že účin­ky zá­sa­dy špe­cia­li­ty pod­ľa pred­chá­dza­jú­cich viet nas­tá­va­jú až vo vzťa­hu k vý­ko­nu roz­hod­nu­tia spo­je­né­ho s ob­me­dze­ním osob­nej slo­bo­dy, do­da­toč­ný súh­las je nut­né zís­kať naj­nes­kôr pred vy­da­ním ta­ké­ho roz­hod­nu­tia (v príp­rav­nom ko­na­ní ale­bo vo ve­ci sa­mej), na­koľ­ko je pot­reb­né vy­chá­dzať z pre­mi­sy, že do­da­toč­ný súh­las ne­mu­sí byť ude­le­ný.

Roz­hod­nu­tie č. 10:

Ob­do­bie me­dzi vy­da­ním tres­tné­ho roz­ka­zu a je­ho do­ru­če­ním ob­vi­ne­né­mu je pri tres­tnom či­ne za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy pod­ľa § 207 Tres­tné­ho zá­ko­na, ak ob­vi­ne­ný v pá­cha­ní toh­to či­nu pok­ra­ču­je, v zmys­le § 122 ods. 13 Tres­tné­ho zá­ko­na a § 353  ods. 8 Tres­tné­ho po­riad­ku sú­čas­ťou skut­ku, pre kto­rý bol trest­ný roz­kaz vy­da­ný. Ak trest­ný roz­kaz na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť, ne­mô­že už byť pá­cha­teľ za vy­ššie uve­de­né ob­do­bie nás­led­ne (nes­kor­ším od­sú­de­ním) uz­na­ný za vin­né­ho.

Roz­hod­nu­tie č. 11:

Us­ta­no­ve­nie § 257 ods. 5 a us­ta­no­ve­nie § 334 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku ne­mož­no vy­kla­dať izo­lo­va­ne, ale v súhr­ne s ďal­ší­mi us­ta­no­ve­nia­mi up­ra­vu­jú­ci­mi pos­tup v ko­na­ní o do­vo­la­ní, a to us­ta­no­ve­nia­mi § 369 ods. 1 a ods. 2 a § 372 ods. 1 (ve­ta pr­vá) Tres­tné­ho po­riad­ku. V zmys­le uve­de­né­ho, pro­ti roz­sud­ku, kto­rý bol vy­hlá­se­ný po pri­ja­tí vy­hlá­se­nia ob­vi­ne­né­ho o priz­na­ní vi­ny (§ 257 ods. 5 Tres­tné­ho po­riad­ku) a pro­ti roz­sud­ku, kto­rým súd schvá­lil do­ho­du o vi­ne a tres­te (§ 334 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku) do­vo­la­nie mô­že po­dať len mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti, a to na pod­net ob­vi­ne­né­ho ale­bo na pod­net inej oso­by ( § 369 ods. 1, § 371 ods. 1 písm. c/, § 372 ods. 1  Tres­tné­ho po­riad­ku).

 

            Ob­me­dzenie uve­de­né v § 371 ods. 4 ve­ta dru­há Tres­tné­ho po­riad­ku sa tý­ka len pod­ne­tu na do­vo­la­nie mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti po­da­né pod­ľa od­se­ku 3 na­pos­le­dy ozna­če­né­ho us­ta­no­ve­nia a na prí­pad uve­de­ný v pred­chá­dza­jú­cej ve­te ne­do­pa­dá.     

Roz­hod­nu­tie č. 12:

Us­ta­no­ve­nie § 17 ods. 1 zá­ko­na č. 154/2010 Z. z. o európ­skom za­tý­ka­com roz­ka­ze v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o EZR“) je pot­reb­né inter­pre­to­vať v sú­vis­los­ti s us­ta­no­ve­ním § 16 ods. 1 a ods. 2 toh­to zá­ko­na, keď­že pod­ľa pr­vé­ho z ozna­če­ných us­ta­no­ve­ní ide (rov­na­ko ako pod­ľa ďal­ších dvoch) stá­le o vy­dá­va­ciu väz­bu, aj keď  spo­čí­va. Ak te­da ne­nas­ta­nú al­ter­na­tí­vy uve­de­né v § 16 ods. 2 zá­ko­na o EZR, nie je spo­čí­va­jú­ca vy­dá­va­cia väz­ba ob­li­ga­tór­na a o väz­be sa roz­hod­ne pod­ľa kri­té­rií  uve­de­ných v § 16 ods. 1 zá­ko­na o EZR.

Roz­hod­nu­tie č. 13:

Ob­vyk­lým po­by­tom v zmys­le § 12 ods. 1 zá­ko­na č. 549/2011 Z. z. v zne­ní zá­ko­na  č. 344/2012 Z.z. (ďa­lej len „zá­kon“) sa na úče­ly zá­ko­na ro­zu­mie pod­ľa § 3 písm. g/ zá­ko­na tr­va­lý po­byt ale­bo pre­chod­ný po­byt; in­šti­tút tr­va­lé­ho po­by­tu a pre­chod­né­ho po­by­tu je up­ra­ve­ný v zá­ko­ne č. 253/1998 Z.z. Hlá­se­nie na ta­ký po­byt (§ 2 ods. 2, § 3 ods. 7 , § 8 ods. 2 na­pos­le­dy ozna­če­né­ho zá­ko­na) má evi­denč­ný cha­rak­ter a je­ho účin­ky, ak ne­doš­lo k oh­lá­se­niu skon­če­nia tr­va­lé­ho ale­bo pre­chod­né­ho po­by­tu ale­bo k zru­še­niu zá­zna­mu o pre­chod­nom po­by­te, pretr­vá­va­jú aj v prí­pa­de, ak sa dot­knu­tá oso­ba už v mies­te hlá­se­né­ho po­by­tu nezdr­žia­va. To je roz­ho­du­jú­ce aj pre po­su­dzo­va­nie prís­luš­nos­ti kraj­ské­ho sú­du pod­ľa kri­té­rií uve­de­ných v § 12 ods. 1 zá­ko­na.

 

 

 

 

Diskusia