K použiteľnosti dôkazov získaných detektívnou službou v trestnom konaní

Práv­na ve­ta:

Je nep­rí­pus­tné, aby si súk­rom­ná oso­ba (aká­koľ­vek fy­zic­ká, či práv­nic­ká oso­ba vrá­ta­ne de­tek­tív­nej služ­by) uta­je­ným spô­so­bom vy­ho­to­vi­la ob­ra­zo­vý zá­znam inej oso­by cie­le­ne iba za tým úče­lom, aby ho moh­la v bu­dúc­nos­ti po­ten­ciál­ne pou­žiť ako dô­kaz v tres­tnom, ci­vil­nom, či správ­nom ko­na­ní. Po­doz­re­nie z ne­zá­kon­né­ho ko­na­nia ne­mož­no preu­ka­zo­vať dô­kaz­mi zís­ka­ný­mi z iné­ho ne­zá­kon­né­ho ko­na­nia. Nie je mož­né pri­pus­tiť, aby správ­ny or­gán (a to by ma­lo pla­tiť aj nap­rík­lad pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní – poz­nám­ka auto­ra) ale­bo súd z dô­vo­du zá­uj­mu spo­loč­nos­ti na od­ha­ľo­va­ní po­doz­re­nia z proti­práv­nej čin­nos­ti os­pra­vedl­ňo­val iné proti­práv­ne ko­na­nie, kto­rým doš­lo k po­ru­še­niu práv iných osôb. Ani ve­rej­ný zá­ujem na náj­de­ní ma­te­riál­nej prav­dy by ne­mo­hol kon­va­li­do­vať proti­práv­nosť ko­na­nia, kto­rým je od po­čiat­ku ne­zá­kon­ne zís­ka­ný dô­kaz poz­na­če­ný. Dô­kaz zís­ka­ný v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 12 ods. 1 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka ne­mož­no po­va­žo­vať za zís­ka­ný v sú­la­de so zá­ko­nom a pre­to ne­mož­no ta­ký­to dô­kaz pou­žiť v správ­nom, či súd­nom ko­na­ní.

Súd:                                              Naj­vyš­ší súd

Spi­so­vá znač­ka:                             1Sžd/21/2013

Dá­tum vy­da­nia roz­hod­nu­tia:             29. 07. 2014

ROZ­SU­DOK V ME­NE

SLO­VEN­SKEJ RE­PUB­LI­KY

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Igo­ra Bel­ka a z čle­nov JUDr. Ing. Mi­ros­la­va Ga­val­ca, PhD. a JUDr. Ele­ny Ber­tho­tyo­vej, PhD., v práv­nej ve­ci ža­lob­cu: A-TEAM de­tec­tiv, a.s., IČO: 36 787 141, Mi­le­ti­čo­va 23, Bra­tis­la­va, práv­ne za­stú­pe­né­ho Con­si­lior Iuris s.r.o., IČO: 47 231 157, Mi­le­ti­čo­va 23, Bra­tis­la­va, pro­ti ža­lo­va­né­mu: Mi­nis­ter­stvo vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Pri­bi­no­va 2, Bra­tis­la­va, o pres­kú­ma­me zá­kon­nos­ti roz­hod­nu­tia ža­lo­va­né­ho č. PPZ-B-2607-004/2011 zo  dňa  21.  ok­tób­ra  2011,  o  od­vo­la­ní  ža­lob­cu  pro­ti  roz­sud­ku  Kraj­ské­ho  sú­du  v  Bra­tis­la­ve  č.  k. 2S/226/2011-44 zo dňa 24. ok­tób­ra 2012, tak­to

r o z h o d o l :

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve č. k. 2S/226/2011-44 zo dňa

24. ok­tób­ra 2012,   p o t v r d z u j e .

Ža­lob­co­vi náh­ra­du trov od­vo­la­cie­ho ko­na­nia   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Pred­met ko­na­nia

Kraj­ský  súd  v  Bra­tis­la­ve  roz­sud­kom  uve­de­ným  vo  vý­ro­ku  toh­to  roz­hod­nu­tia  za­mie­tol  ža­lo­bu o  pres­kú­ma­nie  zá­kon­nos­ti  roz­hod­nu­tia,  kto­rým  ža­lo­va­ný  za­mie­tol  od­vo­la­nie  ža­lob­cu  pro­ti pr­vos­tup­ňo­vé­mu správ­ne­mu roz­hod­nu­tiu Kraj­ské­ho ria­di­teľ­stva PZ v Bra­tis­la­ve, Od­bo­ru súk­rom­ných bez­peč­nos­tných slu­žieb, č.p. Lic-28-38/2007 zo dňa  18. augus­ta  2011, kto­rým bo­la ža­lob­co­vi ako pre­vádz­ko­va­te­ľo­vi bez­peč­nos­tnej služ­by pod­ľa  §  91 ods.  2 zá­ko­na č.  473/2005 Z. z. o súk­rom­nej bez­peč­nos­ti v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov  (ďa­lej len  „zá­kon o SB") ulo­že­ná po­ku­ta  1500 Eur za po­ru­še­nie § 59 ods. 1, § 50 ods. 1 a § 58 ods. 1 písm. a/ a b/ zá­ko­na o SB, čím sa ža­lob­ca do­pus­til správ­ne­ho de­lik­tu pod­ľa § 91 ods. 1 písm. e/ toh­to zá­ko­na.

O tro­vách ko­na­nia roz­ho­dol kraj­ský súd tak, že účas­tní­kom ich náh­ra­du nep­riz­nal.

Kraj­ský súd v od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­sud­ku pou­ká­zal na to, že zá­klad­nou spor­nou otáz­kou v ko­na­ní bo­lo,
či zá­kon o SB umož­ňo­val pri de­tek­tív­nej čin­nos­ti sub­jek­tu súk­rom­né­ho prá­va vy­ho­to­vo­vať fo­tog­ra­fie
fy­zic­kej oso­by aj bez jej súh­la­su. Uvie­dol, že zá­kon o SB pria­mo uk­la­dá pre­vádz­ko­va­te­ľo­vi de­tek­tív­nej
služ­by, aby dbal na ochra­nu osob­nos­ti v zmys­le oso­bit­né­ho pred­pi­su, kto­rým je Ob­čian­sky zá­kon­ník
(ďa­lej len  „OZ"). Pod­ľa  §  12 ods.  1 OZ sa po­do­biz­ne, resp. ob­ra­zo­vé sním­ky tý­ka­jú­ce sa fy­zic­kej
oso­by ale­bo jej pre­ja­vov osob­nej po­va­hy, smú vy­ho­to­viť ale­bo pou­žiť len s jej pri­vo­le­ním. Vý­ni­moč­ne

to­to pri­vo­le­nie nie je pot­reb­né, ak sa vy­ho­to­vu­jú ale­bo pou­ži­jú ob­ra­zo­vé sním­ky na úrad­né úče­ly na
zá­kla­de zá­ko­na. Pod­ľa kraj­ské­ho sú­du za úrad­ný účel mož­no po­va­žo­vať zá­mer ale­bo cieľ ty­pic­ký pre
úrad, kto­rý sa vy­ža­du­je v ad­mi­nis­tra­tí­ve, ve­rej­ných or­ga­ni­zá­ciách, za­ria­de­niach a po­dob­ne. Ten­to účel
mu­sí byť úra­dom potvr­de­ný, zve­rej­ne­ný, zo­fi­ciál­ne­ný a v sú­la­de s pro­ces­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi zá­ko­na.
Úrad­ný (ofi­ciál­ny, ad­mi­nis­tra­tív­ny, slu­žob­ný) účel (cieľ, zá­mer) je de­ter­mi­no­va­ný for­mál­nym pos­tu­pom
na zá­kla­de zá­kon­né­ho po­ve­re­nia a v in­ten­ciách pro­ces­ných pos­tu­pov ur­če­ných zá­ko­nom, prí­pad­ne
iný­mi všeo­bec­ne zá­väz­ný­mi práv­ny­mi pred­pis­mi, po­dlie­ha prís­nym kri­té­riám po­sú­de­nia je­ho správ­nos­ti
a zá­kon­nos­ti a tiež je via­za­ný na úrad, resp. or­gán ve­rej­nej mo­ci, kto­ré­ho vznik, in­šti­tu­cio­na­li­zá­cia
do práv­ne­ho sys­té­mu SR, pô­sob­nosť a kom­pe­ten­cia je ur­če­ná zá­ko­nom. Úrad­ný účel je da­ný nie­len
ob­sa­ho­vou strán­kou, to zna­me­ná, aký účel sa ním sle­du­je, ale aj for­mál­nou strán­kou spo­čí­va­jú­cou v
práv­ny­mi pred­pis­mi štan­dar­di­zo­va­nej pro­ces­nej po­do­be a v ko­na­ní or­gá­nu so zá­kon­nou kom­pe­ten­ciou
vo ve­ci úrad­nej ko­nať.

V nad­väz­nos­ti na uve­de­né súd pr­vé­ho stup­ňa zdô­raz­nil, že ža­lob­ca nie je or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci a ne­bol ani žiad­nym or­gá­nom, prí­pad­ne práv­nym pred­pi­som oso­bit­ne po­ve­re­ný na vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých sní­mok fy­zic­kej oso­by bez jej súh­la­su. Ža­lob­ca vy­ho­to­vo­val ob­ra­zo­vé sním­ky sle­do­va­nej oso­by na zá­kla­de po­žia­dav­ky vy­plý­va­jú­cej zo zmlu­vy o pos­ky­to­va­ní bez­peč­nos­tnej služ­by č. D0035 uzav­re­tej so súk­rom­nou oso­bou, kto­rá so sle­do­va­nou oso­bou ne­ma­la žiad­ny ofi­ciál­ny vzťah.

K ná­miet­ke ža­lob­cu, že zho­to­ve­né fo­tog­ra­fie moh­li byť pou­ži­té v ko­na­ní pred sú­dom, v správ­nom
ko­na­ní, resp. moh­li byť pos­kyt­nu­té za­mes­tná­va­te­ľo­vi sle­do­va­nej oso­by, je pot­reb­né zdô­raz­niť, že
ob­ra­zo­vý zá­znam vy­ho­to­ve­ný bez súh­la­su dot­knu­tej oso­by je za­ťa­že­ný po­ru­še­ním osob­nos­tných
práv dot­knu­tej oso­by, chrá­ne­ný na úrov­ni zá­kon­ných no­riem  (Ob­čian­sky zá­kon­ník), ako aj Ústa­vy
SR a me­dzi­ná­rod­ných do­ho­vo­rov  (Do­ho­vor o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd). Pod­ľa
kraj­ské­ho sú­du bo­lo nep­rí­pus­tné, aby si súk­rom­ná oso­ba uta­je­ným spô­so­bom vy­ho­to­vi­la ob­ra­zo­vý
zá­znam inej oso­by cie­le­ne iba za tým úče­lom, aby ho moh­la v bu­dúc­nos­ti po­ten­ciál­ne pou­žiť ako
dô­kaz v tres­tnom, ci­vil­nom, či správ­nom ko­na­ní. Ar­gu­men­to­val, že po­doz­re­nie z ne­zá­kon­né­ho ko­na­nia
ne­mož­no preu­ka­zo­vať dô­kaz­mi zís­ka­ný­mi z iné­ho ne­zá­kon­né­ho ko­na­nia. Nie je mož­né pri­pus­tiť, aby
správ­ny or­gán, ale­bo súd z dô­vo­du zá­uj­mu spo­loč­nos­ti na od­ha­ľo­va­ní po­doz­re­nia z proti­práv­nej čin­nos­ti
os­pra­vedl­ňo­val iné proti­práv­ne ko­na­nie, kto­rým doš­lo k po­ru­še­niu práv iných osôb. Ani ve­rej­ný zá­ujem
na náj­de­ní ma­te­riál­nej prav­dy by ne­mo­hol kon­va­li­do­vať proti­práv­nosť ko­na­nia, kto­rým je od po­čiat­ku
ne­zá­kon­ne zís­ka­ný dô­kaz poz­na­če­ný. V správ­nom ako aj v ko­na­ní súd­nom, mož­no za dô­kaz po­va­žo­vať
všet­ko, čo mô­že pris­pieť na ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie ve­ci, av­šak ta­ký­to dô­kaz mu­sí byť vy­ko­na­ný v sú­la­de
so zá­ko­nom a mu­sí byť zá­kon­ný. Dô­kaz zís­ka­ný v roz­po­re s § 12 ods. 1 OZ ne­mož­no po­va­žo­vať za
zís­ka­ný v sú­la­de so zá­ko­nom, a pre­to ne­mož­no ta­ký­to dô­kaz pou­žiť v správ­nom, či súd­nom ko­na­ní.

Kraj­ský súd pri­pus­til, že za ur­či­tých extrém­nych okol­nos­tí dô­kaz zís­ka­ný ne­zá­kon­ne mož­no pou­žiť
ako dô­kaz. Prí­pus­tnosť ta­ké­ho­to dô­ka­zu je však vždy ne­vyh­nut­né po­su­dzo­vať v po­me­re k zá­uj­mu
na  ochra­ne  spo­loč­nos­ti  pred  ne­žia­du­cim  zá­sa­hom  do  ga­ran­to­va­ných  práv,  nap­rík­lad  v  prí­pa­de,
keď je pot­reb­né ochrá­niť spo­loč­nosť pred zá­važ­nou tres­tnou čin­nos­ťou  (te­ror­izmus), ke­dy dô­kaz
do­ku­men­tu­jú­ci ne­zá­kon­né ko­na­nie za ur­či­tých okol­nos­tí mož­no pri­jať ako dô­kaz us­ved­ču­jú­ci, av­šak
nes­mie to byť dô­kaz osa­mo­te­ný a ko­na­jú­ci or­gán mu­sí mať skut­ko­vý stav spo­ľah­li­vo zis­te­ný aj z ďal­ších
dô­ka­zov, kto­ré ne­zá­kon­ne zís­ka­né­mu dô­ka­zu neod­po­ru­jú. V da­nom prí­pa­de však ta­ká­to extrém­na
okol­nosť ne­nas­ta­la, pre­to súd dos­pel k zá­ve­ru, že zís­ka­né ob­ra­zo­vé zá­zna­my sle­do­va­nej oso­by ne­moh­li
byť pou­ži­té ako dô­kaz, a te­da v žiad­nom prí­pa­de ne­moh­li slú­žiť úrad­né­mu úče­lu ani v bu­dúc­nos­ti.

K to­mu kraj­ský súd do­dal, že na vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých zá­zna­mov bez súh­la­su dot­knu­tej oso­by ne­ma­jú op­ráv­ne­nie ani or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci (OCTK) a pris­tú­piť k na­ru­še­niu súk­ro­mia fy­zic­kých osôb mô­žu len so súh­la­som sú­du ale­bo pro­ku­rá­to­ra v zmys­le oso­bit­ných práv­nych pred­pi­sov.

Kraj­ský súd pris­ved­čil ná­miet­ke ža­lob­cu o tom, že pr­vos­tup­ňo­vý správ­ny or­gán nep­ri­hlia­dol na je­ho
vy­jad­re­nie ku zis­te­niam z kon­tro­ly, pre­to­že ho za­slal po ur­če­nej le­ho­te, keď uvie­dol, že ten­to pos­tup
ne­mož­no  po­va­žo­vať  za  sú­lad­ný  s  §  3  ods.  2  Správ­ne­ho  po­riad­ku.  Správ­ne  or­gá­ny  sú  po­vin­né
pos­tu­po­vať v ko­na­ní v úz­kej sú­čin­nos­ti s účas­tní­kom ko­na­nia a dať mu vždy príl­eži­tosť, aby svo­je
prá­va a zá­uj­my účin­ne ob­ha­jo­val, naj­mä sa vy­jad­ril k pod­kla­dom roz­hod­nu­tia a up­lat­nil svo­je návr­hy.

Je prav­dou, že sta­no­vis­ko k vý­sled­kom kon­tro­ly za­slal ža­lob­ca po ur­če­nej le­ho­te, av­šak pred vy­da­ním
roz­hod­nu­tia vo ve­ci, a pre­to pod­ľa ná­zo­ru sú­du mal správ­ny or­gán pr­vé­ho stup­ňa na vy­jad­re­nie
pri­hlia­dať. Na dru­hej stra­ne ža­lob­ca mal mož­nosť sa k ve­ci vy­jad­riť a to v od­vo­la­ní pro­ti roz­hod­nu­tiu,
kto­ré ob­sa­ho­va­lo aj ná­miet­ky uve­de­né vo vy­jad­re­ní k vý­sled­kom kon­tro­ly. K od­vo­la­niu ža­lo­va­ný nás­led­ne
za­ujal sta­no­vis­ko vo svo­jom roz­hod­nu­tí a vy­jad­ril sa ku všet­kým tvr­de­niam a vzne­se­ným ná­miet­kam
ža­lob­cu. Pod­ľa zá­ve­ru kraj­ské­ho sú­du pre­to ne­doš­lo k po­ru­še­niu prá­va ža­lob­cu na spra­vod­li­vý pro­ces
a po­chy­be­nie pr­vos­tup­ňo­vé­ho správ­ne­ho or­gá­nu ne­bo­lo ta­kou va­dou ko­na­nia, kto­rá by v ko­neč­nom
dôs­led­ku zna­me­na­la ale­bo moh­la zna­me­nať ne­zá­kon­nosť ža­lo­bou pres­kú­ma­va­né­ho roz­hod­nu­tia.

Kraj­ský súd nep­ris­ved­čil ani ná­miet­ke ža­lob­cu, keď uvie­dol, že svo­jim za­mes­tnan­com (JUDr. K. A. a F. F.)
ne­vy­dal po­kyn na vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých sní­mok. Tú­to sku­toč­nosť mal správ­ny or­gán riad­ne zis­te­nú
a zdo­ku­men­to­va­nú, pre­to­že vy­ply­nu­la zo zá­ve­reč­nej sprá­vy o pos­kyt­nu­tí de­tek­tív­nej služ­by (príl­oha k
zmlu­ve o pos­kyt­nu­tí de­tek­tív­nej služ­by č. D0035) vy­pra­co­va­nej ža­lob­com dňa 2. de­cem­bra 2010.

Za ne­dô­vod­nú po­va­žo­val kraj­ský súd aj ná­miet­ku ža­lob­cu, že kon­trol­ný or­gán ne­zis­til pri ob­dob­ných prí­pa­doch po­ru­še­nie zá­ko­na. Pod­ľa kraj­ské­ho sú­du tá­to sku­toč­nosť nie je dô­ka­zom, kto­rý vy­lu­ču­je mož­nosť proti­práv­ne­ho ko­na­nia v tom, či onom prí­pa­de a nie je ani dô­ka­zom, kto­rý by vy­vi­nil ža­lob­cu z ob­vi­ne­ní pres­kú­ma­va­ných v tom­to ko­na­ní.

II.

Struč­né zhr­nu­tie od­vo­la­cích dô­vo­dov ža­lob­cu

Pro­ti roz­sud­ku kraj­ské­ho sú­du po­dal včas od­vo­la­nie ža­lob­ca a do­má­hal sa je­ho zme­ny a zru­še­nia správ­ne­ho roz­hod­nu­tia.

Ža­lob­ca ne­súh­la­sil s ná­zo­rom kraj­ské­ho sú­du, že ne­bol op­ráv­ne­ný vy­ho­to­vo­vať fo­tog­ra­fie fy­zic­kej
oso­by. Uvie­dol, že je spo­loč­nos­ťou pre­vádz­ku­jú­cou de­tek­tív­nu služ­bu v zmys­le zá­ko­na o SB tvr­dil,
že bol oso­bou spl­no­moc­ne­nou v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 4 ods. 1 písm. c/ zá­ko­na o SB na zís­ka­va­nie
úda­jov, kto­ré mô­žu slú­žiť ako dô­kaz­ný pros­trie­dok v ko­na­ní pred sú­dom ale­bo správ­nym or­gá­nom.
Sto­tož­nil sa s ná­zo­rom pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du, že súk­rom­ná oso­ba nie je op­ráv­ne­ná uta­je­ným spô­so­bom
vy­ho­to­vo­vať ob­ra­zo­vé sním­ky inej oso­by cie­le­ne za tým úče­lom, aby ich moh­la po­ten­ciál­ne pou­žiť v
tres­tnom, ci­vil­nom, či správ­nom ko­na­ní. Av­šak ža­lob­ca, a te­da aj kaž­dá oso­ba dis­po­nu­jú­ca li­cen­ciou
na pre­vádz­ko­va­nie tých­to slu­žieb je na ta­ké­to ko­na­nie op­ráv­ne­ná, na­koľ­ko ju na to spl­no­moc­ňu­je
us­ta­no­ve­nie § 4 pred­met­né­ho zá­ko­na. S tou­to prá­vo­mo­cou ko­reš­pon­du­jú aj ši­ro­ké ná­ro­ky vy­ža­do­va­né
prís­luš­ný­mi  or­gán­mi  ve­rej­nej  mo­ci  od  tej­to  spo­loč­nos­ti  na  zís­ka­nie  li­cen­cie  na  pre­vádz­ko­va­nie
de­tek­tív­nej služ­by ako je bez­úhon­nosť, spo­ľah­li­vosť, zdra­vot­ná a od­bor­ná spô­so­bi­losť.

Ža­lob­ca ďa­lej dô­vo­dil, že s oh­ľa­dom na § 12 OZ vy­ho­to­vo­vať ob­ra­zo­vé sním­ky fy­zic­kej oso­by bez jej
pri­vo­le­nia mož­no len na úrad­né úče­ly na zá­kla­de zá­ko­na. Ta­kým zá­ko­nom pod­ľa ná­zo­ru ža­lob­cu je prá­ve
zá­kon o SB, kto­rý umož­ňu­je pre­vádz­ko­va­te­ľo­vi de­tek­tív­nej služ­by zís­ka­vať úda­je, kto­ré mô­žu slú­žiť
ako dô­kaz­ný pros­trie­dok v ko­na­ní pred sú­dom ale­bo správ­nym or­gá­nom, čo ne­po­chyb­ne je úrad­ným
úče­lom. Na­koľ­ko zá­kon neup­ra­vu­je, akým spô­so­bom sa má dok­la­do­vať pou­ži­tie ob­ra­zo­vých sní­mok na
úrad­né úče­ly, je na pre­vádz­ko­va­te­ľo­vi de­tek­tív­nej služ­by preu­ká­zať sku­toč­nosť, že ním zís­ka­né úda­je
mô­žu slú­žiť na úrad­né úče­ly. Res­pek­tí­ve je na kon­trol­ných or­gá­noch pre­vádz­ko­va­te­ľov de­tek­tív­nych
slu­žieb preu­ká­zať, že ni­mi zís­ka­né úda­je (ok­rem iné­ho aj ob­ra­zo­vé sním­ky) ne­mô­žu slú­žiť ako dô­kaz­ný
pros­trie­dok v súd­nom ale­bo správ­nom ko­na­ní, te­da, že ne­mô­žu byť pou­ži­té na úrad­né úče­ly, a te­da,
že doš­lo k po­ru­še­niu us­ta­no­ve­nia § 12 ods. 2 OZ. Je na kaž­dom pre­vádz­ko­va­te­ľo­vi de­tek­tív­nej služ­by
pred za­ča­tím pos­ky­to­va­nia služ­by pres­ved­čiť sa, či zís­ka­né úda­je mô­žu slú­žiť na úrad­ný účel. Pre­to
aj pri vy­ho­to­vo­va­ní ob­ra­zo­vých sní­mok by sa mal de­tek­tív pres­ved­čiť o tom, že čin­nosť oso­by, kto­rú
za­zna­me­ná fo­to­tech­nic­ký­mi ale­bo aj iný­mi pros­tried­ka­mi, je ta­kej po­va­hy, že vy­ho­to­ve­ná fo­tog­ra­fia mô­že
slú­žiť ako dô­kaz­ný pros­trie­dok v súd­nom ale­bo správ­nom ko­na­ní. Ok­rem iné­ho aj z tých­to dô­vo­dov je

kla­de­ný veľ­ký dô­raz na od­bor­nú spô­so­bi­losť osôb pre­vádz­ku­jú­cich de­tek­tív­nu služ­bu. V tých­to in­ten­ciách
po­tom dá­va zmy­sel aj us­ta­no­ve­nie § 59 zá­ko­na o SB, kto­rý po­jed­ná­va o ob­me­dze­ní čin­nos­ti de­tek­tív­nej
služ­by a vo svo­jom od­se­ku 1) od­ka­zu­je na us­ta­no­ve­nie § 12 OZ. Pod­ľa ža­lob­cu po­kiaľ by zá­ko­no­dar­ca
ne­mal v úmys­le umož­niť pre­vádz­ko­va­te­ľo­vi de­tek­tív­nej služ­by vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých zá­zna­mov,
ale­bo iných zá­zna­mov chrá­ne­ných us­ta­no­ve­ním § 12 OZ, uvie­dol by to vý­slov­ne v us­ta­no­ve­ní § 59.

Ža­lob­ca  te­da  tr­val  na  tom,  že  zá­kon  o  SB  je  jed­ným  z  práv­nych  pred­pi­sov,  kto­rý  je  zá­kon­nou
mož­nos­ťou zá­sa­hu do osob­nos­tných práv fy­zic­kej oso­by chrá­ne­ných us­ta­no­ve­ním § 12 OZ, ale len za
pred­pok­la­du, že bu­de dodr­ža­ný úrad­ný účel tých­to úda­jov a us­ta­no­ve­nia zá­ko­na o SB. V prí­pa­de, ak by
pre­vádz­ko­va­teľ de­tek­tív­nej služ­by vy­ho­to­vil ob­ra­zo­vé sním­ky na iné ako úrad­né úče­ly, resp. ta­ké, kto­ré
by ne­moh­li slú­žiť ako dô­kaz­ný pros­trie­dok v súd­nom ale­bo práv­nom ko­na­ní, po­ru­šil by us­ta­no­ve­nie §
59 zá­ko­na o SB a tam by nas­tú­pil kon­trol­ný me­chan­izmus za­lo­že­ný prís­luš­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi zá­ko­na.

Ža­lob­ca tiež poz­na­me­nal, že oso­ba pre­vádz­ku­jú­ca de­tek­tív­nu služ­bu ne­má de fac­to inú mož­nosť, ako sa pres­ved­čiť o pou­ži­tí úda­jov zís­ka­ných de­tek­tív­nou čin­nos­ťou na úrad­né úče­ly, ako len preh­lá­se­ním ob­jed­ná­va­te­ľa de­tek­tív­nej služ­by pri uzat­vá­ra­ní zmlu­vy o pos­ky­to­va­ní bez­peč­nos­tnej služ­by. V prí­pa­de, ak nes­kôr vy­jde naj­avo sku­toč­nosť, že ob­jed­ná­va­teľ ne­mal v úmys­le zís­ka­vať úda­je de­tek­tív­nou služ­bou na úrad­né úče­ly ale­bo ich na ten­to účel pou­žiť, je opäť na kon­trol­ných or­gá­noch, či sa pre­vádz­ko­va­teľ de­tek­tív­nej služ­by pres­ved­čil o pou­ži­tí tých­to úda­jov na úrad­né úče­ly dos­ta­toč­ným spô­so­bom, a po­kiaľ áno, pri­chá­dza do úva­hy ob­čian­skop­ráv­na zod­po­ved­nosť ob­jed­ná­va­te­ľa.

V prí­pa­de ža­lob­cu or­gá­ny kon­tro­ly nes­kú­ma­li účel vy­ho­to­ve­nia ob­ra­zo­vých sní­mok, us­po­ko­ji­li sa s kon­šta­to­va­ním, že už ich sa­mot­né vy­ho­to­ve­nie bez oh­ľa­du na účel ich vy­ho­to­ve­nia ale­bo pou­ži­tia, je  zá­sa­hom  do  osob­nos­tných  práv  fy­zic­kej  oso­by,  a  te­da  po­ru­še­ním  po­vin­nos­tí  pre­vádz­ko­va­te­ľa de­tek­tív­nej služ­by. V prí­pa­de ta­ké­ho­to chá­pa­nia vý­ko­nu čin­nos­ti de­tek­tív­nej služ­by by stra­ti­li us­ta­no­ve­nia o zria­de­ní de­tek­tív­nej služ­by v slo­ven­skom práv­nom po­riad­ku vý­znam.

Ža­lob­ca sú­du pr­vé­ho stup­ňa vy­tý­kal, že sa za­obe­ral len otáz­kou zá­sa­hu do osob­nos­tných práv fy­zic­kej oso­by, pri­čom neb­ral do úva­hy vzťah zá­ko­na o SB a OZ, a te­da ani pos­ta­ve­nie ža­lob­cu ako pre­vádz­ko­va­te­ľa de­tek­tív­nej služ­by. Z toh­to poh­ľa­du po­va­žo­val ža­lob­ca na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie za nep­res­kú­ma­teľ­né. Pre ža­lob­cu bo­la otáz­ka je­ho prá­vo­mo­cí vo vzťa­hu k zís­ka­va­niu úda­jov o fy­zic­kej oso­be, kto­ré moh­li slú­žiť ako dô­kaz­ný pros­trie­dok v súd­nom ale­bo správ­nom ko­na­ní, kľú­čo­vá, a pri ak­cep­to­va­ní ná­zo­ru pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du by bol pre ža­lob­cu ako aj pre všet­kých pre­vádz­ko­va­te­ľov de­tek­tív­nych slu­žieb vý­kon de­tek­tív­nej služ­by ne­mož­ný.

Ža­lo­va­ný sa k od­vo­la­niu ža­lob­cu pí­som­ne ne­vy­jad­ril.

III.

Roz­hod­nu­tia a pos­tup správ­nych or­gá­nov v pries­tup­ko­vom ko­na­ní

Kraj­ské ria­di­teľ­stvo Po­li­caj­né­ho zbo­ru v Bra­tis­la­ve, od­bor súk­rom­ných bez­peč­nos­tných slu­žieb ako pr­vos­tup­ňo­vý správ­ny or­gán roz­hod­nu­tím č.p. LIC-28-38/2007 zo dňa 18. augus­ta 2011 ža­lob­co­vi ako pre­vádz­ko­va­te­ľo­vi bez­peč­nos­tnej služ­by pod­ľa § 91 ods. 2 zá­ko­na o SB ulo­žil po­ku­ta 1500 Eur za po­ru­še­nie § 59 ods. 1, § 50 ods. 1 a § 58 ods. 1 písm. a/ a b/ toh­to zá­ko­na, čím sa ža­lob­ca do­pus­til správ­ne­ho de­lik­tu pod­ľa § 91 ods. 1 písm. e/ uve­de­né­ho zá­ko­na.

Uve­de­né roz­hod­nu­tie bo­lo vy­da­né po vy­ko­na­ní kon­tro­ly u ža­lob­cu, kto­rej pred­me­tom bo­la zmlu­va č.
D0035 o pos­ky­to­va­ní bez­peč­nos­tnej služ­by uzat­vo­re­ná dňa 15. no­vem­bra 2010 me­dzi ob­jed­ná­va­teľ­kou

F. J. a ža­lob­com. Na zá­kla­de tej­to zmlu­vy ža­lob­ca vy­ho­to­vo­val ob­ra­zo­vé sním­ky sle­do­va­nej oso­by
pros­tred­níc­tvom svo­jich za­mes­tnan­cov (JUDr. K. A. a F. F.) uve­de­ných v zá­ve­reč­nej sprá­ve. O vý­sled­ku
kon­tro­ly bol spí­sa­ný zá­znam kon­šta­tu­jú­ci po­ru­še­nie § 59 ods. 1 zá­ko­na o SB tým, že ža­lob­ca vy­ho­to­vo­val

ob­ra­zo­vé sním­ky sle­do­va­nej oso­by pros­tred­níc­tvom svo­jich za­mes­tnan­cov, čím vy­ko­ná­val de­tek­tív­nu služ­bu spô­so­bom, kto­rým za­sia­hol do osob­nos­tných práv sle­do­va­nej oso­by.

V od­ôvod­ne­ní pr­vos­tup­ňo­vé­ho roz­hod­nu­tia správ­ny or­gán kon­šta­to­val, že ža­lob­ca po­ru­šil § 59 ods. 1 zá­ko­na o SB tým, že v dňoch od 23. no­vem­bra 2010 do 30. no­vem­bra 2010 pri pl­ne­ní zmlu­vy č. D0035 o pos­ky­to­va­ní bez­peč­nos­tnej služ­by uzav­re­tej dňa 15. no­vem­bra 2010 vy­ho­to­vo­val ob­ra­zo­vé sním­ky fy­zic­kej oso­by, kto­rá bo­la pred­me­tom je­ho zá­uj­mu (RNDr. F. Y.), ža­lob­ca te­da vy­ko­ná­val de­tek­tív­nu služ­bu spô­so­bom, kto­rým za­sia­hol do osob­nos­tných práv sle­do­va­nej oso­by. Ďalej ža­lob­ca po­ru­šil § 50 ods. 1 a § 58 ods. 1 písm. a/ a b/ zá­ko­na o SB, pre­to­že svo­jim za­mes­tnan­com JUDr. K. A. a F. F. ulo­žil úlo­hu, resp. dal prí­kaz na sle­do­va­nie a vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých sní­mok sle­do­va­nej oso­by, i keď na to ne­mal jej súh­las v zmys­le § 12 ods. 1 OZ. Ža­lob­ca pri­tom ned­bal na ochra­nu osob­nos­ti tej­to oso­by, čo ne­bo­lo v sú­la­de so zá­ko­nom o SB a tým­to ko­na­ním sa do­pus­til správ­ne­ho de­lik­tu na úse­ku súk­rom­nej bez­peč­nos­ti pod­ľa § 91 ods. 1 písm. e/ zá­ko­na.

Vo­či pr­vos­tup­ňo­vé­mu roz­hod­nu­tiu správ­ne­ho or­gá­nu po­dal ža­lob­ca od­vo­la­nie, kto­ré ža­lo­va­ný za­mie­tol
a pr­vos­tup­ňo­vé roz­hod­nu­tie potvr­dil. Z od­ôvod­ne­nia vy­ply­nu­lo, že za­mes­tnan­ci účas­tní­ka ko­na­nia
vy­ho­to­vi­li ob­ra­zo­vé sním­ky RNDr. F. Y. na zá­kla­de zmlu­vy me­dzi účas­tní­kom ko­na­nia a ob­jed­ná­va­te­ľom,
pri­čom tí­to pl­ni­li úlo­hy ža­lob­cu, čo sám potvr­dil aj vo svo­jich vy­jad­re­niach. Ža­lo­va­ný uvie­dol, že účas­tník
ko­na­nia je zod­po­ved­ný za dodr­žia­va­nie po­vin­nos­ti vy­ko­ná­vať prá­cu v sú­la­de so zá­ko­nom o SB a iný­mi
všeo­bec­ný­mi práv­ny­mi pred­pis­mi. Pre­to ná­miet­ku účas­tní­ka ko­na­nia, že ne­ve­del, ako správ­ny or­gán
dos­pel k zá­ve­ru, že tie­to úlo­hy bo­li vy­da­né za­mes­tnan­com, po­va­žo­val ža­lo­va­ný za neo­pod­stat­ne­nú.

K ná­miet­ke ža­lob­cu o pos­kyt­nu­tí dô­ka­zu v bu­dúc­nos­ti pred sú­dom, ža­lo­va­ný uvie­dol, že ta­ké­to tvr­de­nie
účas­tní­ka ko­na­nia, že nie­ke­dy v bu­dúc­nos­ti bu­dú ob­ra­zo­vé sním­ky pou­ži­té na ko­na­nie pred sú­dom
ale­bo správ­nym or­gá­nom, príp. pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a po­su­dzo­va­nie efek­tív­nos­ti pou­ži­tia
dô­ka­zov, sa po­va­žu­je za ne­pos­ta­ču­jú­ce na to, aby mo­hol za­sa­ho­vať do osob­nos­tných práv oso­by.
Vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých sním­kou oso­by a zís­ka­va­nie in­for­má­cii o nej, je zá­sa­hom pod­ľa zá­ko­na o SB
a vy­ko­na­nie ta­ké­ho­to zá­sa­hu neu­mož­ňu­je žiad­ne us­ta­no­ve­nie zá­ko­na o SB. Do­dal, že aj or­gán čin­ný v
tres­tnom ko­na­ní mô­že vy­ko­nať sle­do­va­nie oso­by iba na zá­kla­de pí­som­né­ho prí­ka­zu, kto­rý v tres­tnom
ko­na­ní vy­dá­va pred­se­da se­ná­tu, pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo v príp­rav­nom ko­na­ní pro­ku­rá­tor.

K tvr­de­niam ža­lob­cu, že zís­ka­val in­for­má­cie o ko­na­ní RNDr. F. Y., za­mes­tna­nej v Slo­ven­skej in­špek­cii
ži­vot­né­ho pros­tre­dia, so za­me­ra­ním na zdo­ku­men­to­va­nie jej prí­cho­dov a od­cho­dov z prá­ce, stret­nu­tia
a sty­ky, a že z uve­de­né­ho bo­lo zrej­mé, že ob­jed­ná­va­teľ mal po­doz­re­nie, že RNDr. F. Y. pri­chá­dza­la na
svo­je pra­co­vis­ko ones­ko­re­ne a tak­tiež zo svoj­ho pra­co­vis­ka od­chá­dza­la skôr ako by v zmys­le pra­cov­nej
zmlu­vy ma­la, ža­lo­va­ný uvie­dol, že sním­ky fy­zic­kej oso­by (sním­ky prí­cho­du a od­cho­du z prá­ce RNDr. F.

Y.) mož­no vy­ho­to­vo­vať v zmys­le § 12 ods. 1 OZ len so súh­la­som sle­do­va­nej oso­by ale­bo pod­ľa § 12
ods. 2 OZ len na úrad­né úče­ly na zá­kla­de zá­ko­na. V pred­met­nej ve­ci však ob­jed­ná­va­teľ­ka F. J. ne­bo­la v
žiad­nom pra­cov­nop­ráv­nom vzťa­hu k sle­do­va­nej oso­be RNDr. F. Y., te­da bo­lo zrej­mé, že vy­ho­to­vo­va­nie
ob­ra­zo­vých sním­kov ne­bo­lo vy­ko­ná­va­né pre úrad­ný účel, na­koľ­ko sle­do­va­nie prí­cho­dov a od­cho­dov zo
za­mes­tna­nia a vy­vo­de­nie dôs­led­kov je zá­le­ži­tos­ťou za­mes­tná­va­te­ľa a nie súk­rom­nej oso­by.

Ža­lo­va­ný vy­hod­no­til ako ne­dô­vod­nú aj ná­miet­ku ža­lob­cu, že pri vy­ko­na­ní kon­tro­ly iných zmlúv v dňoch

9. ap­rí­la 2009 a 11. ja­nuá­ra 2011 ne­bo­lo zis­te­né po­ru­še­nie po­vin­nos­ti us­ta­no­ve­ných zá­ko­nom o SB s tým, že pred­me­tom od­vo­la­cie­ho ko­na­nia bo­lo pres­kú­ma­nie sku­toč­né­ho sta­vu ve­ci a zá­kon­nos­ti kon­krét­ne­ho roz­hod­nu­tia a nie už vy­ko­na­né kon­tro­ly z  9. ap­rí­la  2011 a  11. ja­nuá­ra  2011, kto­ré s uve­de­ným roz­hod­nu­tím ne­sú­vi­se­li.

K vý­ške ulo­že­nej san­kcie ža­lo­va­ný uvie­dol, že za správ­ny de­likt pod­ľa § 91 ods. 1 písm. e/ zá­ko­na
mož­no ulo­žiť v zmys­le § 91 ods. 2 zá­ko­na po­ku­tu do 3319 Eur. Na­koľ­ko uve­de­ným ko­na­ním účas­tník
ko­na­nia za­sa­ho­val do osob­nos­tných práv, čím bo­li po­ru­še­né aj zá­klad­né prá­va sta­no­ve­né Ústa­vou SR,
doš­lo k zá­važ­né­mu po­ru­še­niu zá­ko­na o SB, kraj­ské ria­di­teľ­stvo moh­lo zvá­žiť aj od­ňa­tie li­cen­cie pod­ľa
§ 33 ods. 2 zá­ko­na o SB. Kraj­ské ria­di­teľ­stvo li­cen­ciu neod­ňa­lo. Pri uk­la­da­ní po­ku­ty za správ­ny de­likt
sa pri­hlia­da­lo na zá­važ­nosť, spô­sob, dĺžku tr­va­nia, nás­led­ky proti­práv­ne­ho ko­na­nia ako aj na to, že

ko­na­ním bo­li po­ru­še­né via­ce­ré po­vin­nos­ti zá­ko­na o SB. Tak­tiež sa pri­hlia­da­lo na to, že účas­tník ko­na­nia ne­bol do sú­čas­nos­ti pos­ti­ho­va­ný za správ­ny de­likt.

V.

Práv­ny ná­zor NS SR

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „Naj­vyš­ší súd") ako od­vo­la­cí súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
pres­kú­mal na­pad­nu­tý roz­su­dok v zmys­le § 212 ods. 1 v spo­je­ní s § 246c ods. 1 O.s.p. v roz­sa­hu
od­vo­la­cích dô­vo­dov pos­tu­pom pod­ľa zá­ko­na č. 99/1963 Zb. Ob­čian­sky súd­ny po­ria­dok (ďa­lej v texte
roz­sud­ku tiež „O.s.p."). Po zis­te­ní, že od­vo­la­nie bo­lo po­da­né op­ráv­ne­nou oso­bou v zá­kon­nej le­ho­te (§
204 ods. 1 O.s.p.), a že ide o roz­su­dok, pro­ti kto­ré­mu je pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 202 v spoj. s § 250s O.s.p.
po­da­nie od­vo­la­nia prí­pus­tné, ne­na­ria­dil vo ve­ci po­jed­ná­va­nie (§ 250ja ods. 2 v spoj. s § 250l ods. 2

O.s.p.) a po ne­ve­rej­nej po­ra­de se­ná­tu jed­noh­las­ne (§ 3 ods. 9 zá­ko­na č. 757/2004 Z. z. o sú­doch) dos­pel k zá­ve­ru, že po­da­nie od­vo­la­nia ne­bo­lo dô­vod­né, a pre­to roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa potvr­dil.

Roz­ho­dol bez na­ria­de­nia od­vo­la­cie­ho po­jed­ná­va­nia pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vy­hlá­se­nia roz­hod­nu­tia bol zve­rej­ne­ný na úrad­nej ta­bu­li sú­du a na inter­ne­to­vej strán­ke Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>. Roz­su­dok bol ve­rej­ne vy­hlá­se­ný dňa 29. jú­la 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

Pred­me­tom od­vo­la­cie­ho ko­na­nia je roz­su­dok kraj­ské­ho sú­du, kto­rým ten­to za­mie­tol, ža­lo­bu ža­lob­cu
o pres­kú­ma­nie roz­hod­nu­tia ža­lo­va­né­ho zo dňa 21. ok­tób­ra 2011. Od­vo­la­cí súd v me­dziach dô­vo­dov
od­vo­la­nia pres­kú­mal roz­su­dok kraj­ské­ho sú­du ako aj ko­na­nie, kto­ré mu pred­chá­dza­lo, pri­čom v
rám­ci od­vo­la­cie­ho ko­na­nia skú­mal aj na­pad­nu­té roz­hod­nu­tia správ­nych or­gá­nov a ko­na­nia tým­to
roz­hod­nu­tiam pred­chá­dza­jú­ce, naj­mä z to­ho poh­ľa­du, či sa kraj­ský súd vy­spo­ria­dal so všet­ký­mi
ná­miet­ka­mi ža­lob­cu a z tak­to vy­me­dze­né­ho roz­sa­hu, či správ­ne po­sú­dil zá­kon­nosť na­pad­nu­té­ho
roz­hod­nu­tia.

Pos­ky­to­va­nie slu­žieb v ob­las­ti súk­rom­nej bez­peč­nos­ti, vrá­ta­ne de­tek­tív­nych slu­žieb, up­ra­vu­je zá­kon o SB. V zmys­le us­ta­no­ve­ní § 1 zá­ko­na o SB sa súk­rom­ná bez­peč­nosť pre­vádz­ku­je ako súk­rom­ná bez­peč­nos­tná služ­ba ale­bo ako tech­nic­ká služ­ba na ochra­nu ma­jet­ku a oso­by. Me­dzi bez­peč­nos­tné služ­by pat­rí aj de­tek­tív­na služ­ba, kto­rou je v zmys­le § 4 zá­ko­na o SB hľa­da­nie oso­by, hľa­da­nie ma­jet­ku, mo­ni­to­ro­va­nie čin­nos­ti oso­by v uzav­re­tom pries­to­re ale­bo na uzav­re­tom mies­te, zís­ka­va­nie úda­jov, kto­ré mô­žu slú­žiť ako dô­kaz­ný pros­trie­dok v ko­na­ní pred sú­dom ale­bo správ­nym or­gá­nom, zís­ka­va­nie úda­jov o osob­nom sta­ve fy­zic­kej oso­by a zís­ka­va­nie in­for­má­cií o ko­na­ní fy­zic­kej oso­by ale­bo práv­nic­kej oso­by ale­bo o ich ma­jet­ko­vých po­me­roch, zís­ka­va­nie in­for­má­cií v sú­vis­los­ti s vy­má­ha­ním poh­ľa­dáv­ky, ale­bo zís­ka­va­nie úda­jov o proti­práv­nom ko­na­ní oh­ro­zu­jú­com ob­chod­né ta­jom­stvo.

Pod­ľa § 50 ods. 1 zá­ko­na o SB pre­vádz­ko­va­teľ nes­mie oso­be po­ve­re­nej vý­ko­nom fy­zic­kej ochra­ny, pát­ra­nia, od­bor­nej príp­ra­vy a po­ra­den­stva uk­la­dať pl­ne­nie úloh, kto­ré nie sú v sú­la­de s tým­to zá­ko­nom ale­bo iný­mi všeo­bec­ne zá­väz­ný­mi práv­ny­mi pred­pis­mi.

Pod­ľa  §  58  ods.  1  písm.  a/  zá­ko­na  o  SB  pre­vádz­ko­va­teľ  de­tek­tív­nej  služ­by  je  po­vin­ný  pl­niť po­vin­nos­ti us­ta­no­ve­né tým­to zá­ko­nom, iný­mi všeo­bec­ne zá­väz­ný­mi práv­ny­mi pred­pis­mi ale­bo ulo­že­né roz­hod­nu­tia­mi a opat­re­nia­mi mi­nis­ter­stva ale­bo kraj­ské­ho ria­di­teľ­stva.

Pod­ľa § 59 ods. 1 zá­ko­na o SB de­tek­tív­nu služ­bu ne­mož­no vy­ko­ná­vať spô­so­bom, kto­rým sa za­sa­hu­je do osob­nos­tných ale­bo iných práv chrá­ne­ných zá­ko­nom.

Rám­co­vá úp­ra­va ochra­ny osob­nos­ti je ob­siah­nu­tá v § 11 a 12 OZ.

Pod­ľa § 12 OZ pí­som­nos­ti osob­nej po­va­hy, po­do­biz­ne, ob­ra­zo­vé sním­ky a ob­ra­zo­vé a zvu­ko­vé zá­zna­my tý­ka­jú­ce sa fy­zic­kej oso­by ale­bo jej pre­ja­vov osob­nej po­va­hy sa smú vy­ho­to­viť ale­bo pou­žiť len s jej pri­vo­le­ním (ods. 1).

Pri­vo­le­nie nie je pot­reb­né, ak sa vy­ho­to­via ale­bo pou­ži­jú pí­som­nos­ti osob­nej po­va­hy, po­do­biz­ne,
ob­ra­zo­vé sním­ky, zvu­ko­vé ale­bo ob­ra­zo­vé a zvu­ko­vé zá­zna­my na úrad­né úče­ly na zá­kla­de zá­ko­na
(ods. 2).

Po­do­biz­ne, ob­ra­zo­vé sním­ky a ob­ra­zo­vé a zvu­ko­vé zá­zna­my sa mô­žu bez pri­vo­le­nia fy­zic­kej oso­by vy­ho­to­viť ale­bo pou­žiť pri­me­ra­ným spô­so­bom tiež na ve­dec­ké a ume­lec­ké úče­ly a pre tla­čo­vé, fil­mo­vé, roz­hla­so­vé a te­le­víz­ne spra­vo­daj­stvo. Ani ta­ké pou­ži­tie však nes­mie byť v roz­po­re s op­ráv­ne­ný­mi zá­uj­ma­mi fy­zic­kej oso­by (ods. 3).

Me­dzi účas­tník­mi ko­na­nia ne­bo­lo spor­ným, že ža­lob­ca pros­tred­níc­tvom svo­jich za­mes­tnan­cov na zá­kla­de zmlu­vy uzav­re­tej s ob­jed­ná­va­te­ľom - súk­rom­nou fy­zic­kou oso­bou sle­do­val inú súk­rom­nú fy­zic­kú oso­bu a v rám­ci to­ho vy­ho­to­vo­val aj fo­tog­ra­fie sle­do­va­nej oso­by RNDr. Y. a to bez jej súh­la­su.

Spor­nou otáz­kou v da­nej ve­ci os­ta­lo to, či ža­lob­ca bol op­ráv­ne­ný zo zá­ko­na vy­ho­to­vo­vať ob­ra­zo­vé sním­ky sle­do­va­nej oso­by, keď ža­lob­ca tvr­dil, že to­to op­ráv­ne­nie mu vy­ply­nu­lo pria­mo zo zá­ko­na o SB v spo­je­ní s us­ta­no­ve­nia­mi § 12 OZ, za­tiaľ čo ža­lo­va­ný, kto­ré­mu dal za prav­du aj súd pr­vé­ho stup­ňa, za­stá­val ná­zor, že ža­lob­ca k uve­de­né­mu zá­sa­hu op­ráv­ne­ný ne­bol.

Súd pr­vé­ho stup­ňa sa pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du dôk­lad­ne za­obe­ral od­vo­la­cí­mi dô­vod­mi ža­lob­cu, od­vo­la­cí súd sa s je­ho ar­gu­men­tá­ciou v pl­nom roz­sa­hu sto­tož­nil, a pre­to len dopl­nil nas­le­du­jú­ce.

Ob­čian­sky zá­kon­ník ako lex ge­ne­ra­lis v us­ta­no­ve­ní § 11 sta­no­vil, že ob­ra­zo­vé sním­ky fy­zic­kej oso­by
(o.i.) mož­no vy­ho­to­viť len s jej súh­la­som. Zá­ro­veň však v nas­le­du­jú­com us­ta­no­ve­ní § 12 za­kot­vil tri, tzv.
„zá­kon­né li­cen­cie", ke­dy vý­slov­ný súh­las fy­zic­kej oso­by pot­reb­ný nie je. Ide o li­cen­ciu spra­vo­daj­skú,
ume­lec­kú resp. ve­dec­kú (ods. 3) a o li­cen­ciu úrad­nú (ods. 3). V prí­pa­de úrad­nej li­cen­cie, na kto­rú
sa v pod­sta­te od­vo­lá­val ža­lob­ca, je zá­ro­veň sta­no­ve­ná pod­mien­ka, že sním­ky mô­žu byť na úrad­né
úče­ly bez súh­la­su fy­zic­kej oso­by pou­ži­té len na zá­kla­de zá­ko­na. Z uve­de­né­ho jed­noz­nač­ne vy­plý­va,
že lex spe­cia­lis, v tom­to prí­pa­de te­da zá­kon o SB, by mu­sel ob­sa­ho­vať vý­slov­né po­vo­le­nie, či bliž­šiu
špe­ci­fi­ká­ciu, v sú­vis­los­ti s vy­ho­to­vo­va­ním ob­ra­zo­vých sním­kov oso­by. Po­dob­ne ako je to v prí­pa­de
tres­tné­ho ko­na­nia - Trest­ný po­ria­dok vý­slov­ne pri­púš­ťa vy­ho­to­ve­nie ob­ra­zo­vých zá­zna­mov fy­zic­kej
oso­by bez jej súh­la­su za pres­ne sta­no­ve­ných pod­mie­nok v us­ta­no­ve­ní § 114 ods. 1 a nasl. Tres­tné­ho
po­riad­ku. Nao­pak zá­kon o SB žiad­ne ta­ké­to us­ta­no­ve­nie neob­sa­hu­je, te­da zá­kon­ná úrad­ná li­cen­cia pre
sub­jekt vy­ko­ná­va­jú­ci de­tek­tív­ne služ­by ani v tom­to prí­pa­de da­ná ne­bo­la. Na uve­de­nom ne­me­ní nič ani
us­ta­no­ve­nie § 59 ods. 1 zá­ko­na o SB, na kto­ré v od­vo­la­ní pou­ka­zo­val ža­lob­ca, na­koľ­ko to­to us­ta­no­ve­nie
len zdô­raz­ni­lo po­vin­nosť sub­jek­tu vy­ko­ná­va­jú­ce­ho de­tek­tív­nu služ­bu ne­za­sa­ho­vať do osob­nos­tných
práv fy­zic­kých osôb (up­ra­ve­ných v §11 a 12 OZ); v žiad­nom prí­pa­de však neob­sa­hu­je po­vo­le­nie k
ta­ké­mu­to zá­sa­hu bez súh­la­su dot­knu­tej oso­by.

Ani od­vo­la­cí súd ne­mô­že dať za prav­du tvr­de­niam ža­lob­cu, že ním vy­ho­to­ve­né ob­ra­zo­vé sním­ky ma­li byť
pou­ži­té, či prí­pad­ne moh­li byť pou­ži­té v úrad­nom ko­na­ní. Po­kiaľ by šlo o ko­na­nie ve­de­né pred or­gán­mi
čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, to­to je up­ra­ve­né špe­ci­fic­ky v tres­tnom po­riad­ku, ako bo­lo uve­de­né vy­ššie a
dô­ka­zy, kto­ré by nev­znik­li za tam vý­slov­ne sta­no­ve­ných pod­mie­nok, by v tres­tnom ko­na­ní ne­moh­li byť
pri­pus­te­né. Rov­na­ko tak po­kiaľ ide o ža­lob­com tvr­de­né prí­pad­né ko­na­nie za­mes­tná­va­te­ľa sle­do­va­nej
fy­zic­kej oso­by. Vzťah me­dzi za­mes­tná­va­te­ľom a za­mes­tnan­com, kto­rý je svo­jou po­va­hou vzťa­hom
súk­rom­nop­ráv­nym, up­ra­vu­je Zá­kon­ník prá­ce a ten nep­ri­púš­ťa vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých sní­mok svoj­ho
za­mes­tnan­ca bez je­ho súh­la­su, či pou­ži­tie tak­to vy­ho­to­ve­ných fo­tog­ra­fií na aký­koľ­vek účel.

Po­kiaľ by aký­koľ­vek sub­jekt vy­ho­to­vil, či pou­žil ob­ra­zo­vý sní­mok fy­zic­kej oso­by bez jej súh­la­su ako aj
bez zá­kon­nej li­cen­cie, čo v prí­pa­de úrad­nej zá­kon­nej li­cen­cie v zmys­le § 12 ods. 2 OZ zna­me­ná bez
vý­slov­né­ho po­vo­le­nia v lex spe­cia­lis - te­da v zá­ko­ne o SB, bol by vznik ta­kých­to zá­zna­mov za­ťa­že­ný