Uznesenie okresného súdu o zastavení trestného stíhania vedeného pre trestný čin ohovárania predsedu vlády SR

 

Úvod­ná poz­nám­ka JUDr. Pe­ter Šam­ko

 

Niž­šie v texte je zve­rej­ne­né už prá­vop­lat­né uz­ne­se­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho pos­lan­ca NR SR, kto­rý sa mal do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia vo­či vte­daj­šie­mu pred­se­do­vi vlá­dy SR a je­ho man­žel­ke. Vzhľa­dom k to­mu, že ide o za­ují­ma­vé roz­hod­nu­tie, kto­ré bo­lo po­mer­ne pod­rob­ne od­ôvod­ne­né, pri­ná­ša­me je­ho kom­plet­né zne­nie a to bez práv­nych viet, aby si či­ta­teľ mo­hol uro­biť vlast­ný ná­zor na pres­ved­či­vať, či nep­res­ved­či­vosť ar­gu­men­tov ok­res­né­ho sú­du.

K prob­le­ma­ti­ke tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia poz­ri aj ten­to člá­nok:

http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a649-trest­ny-cin-oho­va­ra­nia-vs-pri­pus­tna-do­vo­le­na-kri­ti­ka

Nas­le­du­je zne­nie uz­ne­se­nia ok­res­né­ho sú­du:

 

 

 

 

                                                                                                 č. k. 3T/41/2017

                                                                                                         

                 

Uz­ne­se­nie

Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va I v ko­na­ní pred sa­mo­sud­com Mgr. Mi­cha­lom Ka­čá­nim, v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho Mgr. I. M., tres­tne stí­ha­né­ho pre pre­čin oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 od­sek 1, od­sek 2 pís­me­no c/ Tres­tné­ho zá­ko­na, dňa 23.02.2018, tak­to

 

 r o z h o d o l :

 

Pod­ľa § 241 od­sek 1 pís­me­no c/ Tres­tné­ho po­riad­ku z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 215 od­sek 1 pís­me­no b/ Tres­tné­ho po­riad­ku, súd

  

z a s t a v u j e

 

tres­tné stí­ha­nie pro­ti ob­vi­ne­né­mu Mgr. I M, pos­lan­co­vi Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pre sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako pre­čin oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 od­sek 1, od­sek 2 pís­me­no c/ Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 

dňa 13.08.2015 v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se, na do­po­siaľ ne­zis­te­nom mies­te, pou­ží­va­júc sta­tus pod me­nom I M, na so­ciál­nej sie­ti Fa­ce­book, pros­tred­níc­tvom ve­rej­ne dos­tup­né­ho pro­fi­lu (https://www.fa­ce­book.com/igor.ma­to­vič.7?fref-ts) zve­rej­nil text: „Pán vy­stu­pu­jú­ci ako pred­se­da vlá­dy si spo­loč­ne s man­žel­kou v ro­ku 2008 za­lo­ži­li schrán­ko­vú fir­mu na Be­li­ze. V deň vzni­ku si tá­to fir­ma za­lo­ži­la dva ban­ko­vé úč­ty v Be­li­ze Bank Inter­na­cio­nál (BBIL). Stav úč­tov k 21. jú­lu 2015 je 674.546.004,42 $. Viac k to­mu dnes o 10 h na tla­čov­ke v NR SR.“, pri­čom v kon­texte s vy­hlá­se­nia­mi ob­vi­ne­né­ho pre­zen­to­va­ný­mi dňa 14.08.2015 na tla­čo­vej kon­fe­ren­cii ko­na­nej v pries­to­roch Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­rej pria­my pre­nos za­bez­pe­čo­va­li via­ce­ré mé­dia, vy­plý­va, že in­for­má­cie na uve­de­nom pro­fi­le sa tý­ka­jú pred­se­du vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky doc. JUDr. R F, CSc., (ďa­lej len „pred­se­da vlá­dy“) a je­ho man­žel­ky, prof. JUDr. S F, CSc., (ďa­lej len „man­žel­ka“), čím mal ozná­miť o pred­se­do­vi vlá­dy a je­ho man­žel­ke nep­rav­di­vé in­for­má­cie, spo­čí­va­jú­ce v exis­ten­cii ob­chod­nej spo­loč­nos­ti a ban­ko­vých úč­tov ve­de­ných v Be­li­ze s dis­po­zič­ným prá­vom pred­se­du vlá­dy a je­ho man­žel­ky s tam uve­de­ným sta­vom úč­tov, kto­ré­ho zdro­jom ma­jú byť pre­dov­šet­kým ne­le­gál­ne príj­my, a tie­to nep­rav­di­vé in­for­má­cie bo­li nás­led­ne ší­re­né pros­tred­níc­tvom so­ciál­nych sie­tí, te­le­víz­nym vy­sie­la­ním, elek­tro­nic­ký­mi i tla­če­ný­mi mé­dia­mi, pri­čom bo­li spô­so­bi­lé poš­ko­diť pred­se­du vlá­dy v ob­las­ti vnú­tor­ných a me­dzi­ná­rod­ných po­li­tic­kých vzťa­hov a je­ho man­žel­ku v za­mes­tna­ní na Práv­nic­kej fa­kul­te Uni­ver­zi­ty Ko­men­ské­ho v Bra­tis­la­ve,

 

pre­to­že ten­to sku­tok nie je tres­tným či­nom a nie je dô­vod na pos­tú­pe­nie ve­ci.

           

O d ô v o d n e n i e

 

 

Dňa 14.09.2017 bo­la Ok­res­né­mu sú­du Bra­tis­la­va I do­ru­če­ná ob­ža­lo­ba pro­ku­rá­to­ra Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va, č. k. 1 Kv 116/15/1100-78 na ob­vi­ne­né­ho Mgr. I M pre pre­čin oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 od­sek 1, od­sek 2 pís­me­no c/ Tres­tné­ho zá­ko­na na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia.

 

Sa­mo­sud­ca po prez­re­tí ob­ža­lo­by z hľa­dísk pred­pok­la­da­ných v § 238 od­sek 1 Tres­tné­ho po­riad­ku a nás­led­nom pres­kú­ma­ní ob­ža­lo­by a prís­luš­né­ho na vec sa vzťa­hu­jú­ce­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu v sú­la­de s ná­ve­tím § 241 od­sek 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, dos­pel k zá­ve­ru, že sku­tok, kto­rý je ob­vi­ne­né­mu kla­de­ný za vi­nu, nie je tres­tným či­nom, pri­čom sú­čas­ne nie je ani da­ný dô­vod na pos­tú­pe­nie ve­ci, čo od­ôvod­ňu­je roz­hod­nu­tie pod­ľa § 241 od­sek 1 pís­me­no c/ Tres­tné­ho po­riad­ku z dô­vo­du pod­ľa § 215 od­sek 1 pís­me­no b/ Tres­tné­ho po­riad­ku.

 

Pod­ľa § 241 od­sek 1 pís­me­no c/ Tres­tné­ho po­riad­ku ob­ža­lo­bu po­da­nú na sú­de pre pre­čin a zlo­čin s hor­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by nep­re­vy­šu­jú­cou osem ro­kov pres­kú­ma sa­mo­sud­ca a pod­ľa jej ob­sa­hu a ob­sa­hu spi­su tres­tné stí­ha­nie za­sta­ví, ak sú tu okol­nos­ti uve­de­né v § 215 ods. 1.

 

Pod­ľa § 215 od­sek 1 pís­me­no b/ Tres­tné­ho po­riad­ku pro­ku­rá­tor za­sta­ví tres­tné stí­ha­nie, ak nie je ten­to sku­tok tres­tným či­nom a nie je dô­vod na pos­tú­pe­nie ve­ci.

 

V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci sa­mo­sud­ca, so zre­te­ľom na ob­sah spi­su a za­do­vá­že­né dô­ka­zy, zis­til, že sa sku­tok sí­ce stal a že ho spá­chal ob­vi­ne­ný, av­šak pod­ľa ná­zo­ru sú­du sku­tok, kto­rý je ob­vi­ne­né­mu kla­de­ný za vi­nu, nie je mož­né práv­ne po­su­dzo­vať ako trest­ný čin – pre­čin oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 od­sek 1, od­sek 2 pís­me­no c/ Tres­tné­ho zá­ko­na, ako ani iný trest­ný čin uve­de­ný v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na a nie je ani dô­vod na pos­tú­pe­nie ve­ci.

 

Pod­ľa § 8 Tres­tné­ho zá­ko­na trest­ný čin je proti­práv­ny čin, kto­ré­ho zna­ky sú uve­de­né v tom­to zá­ko­ne, ak ten­to zá­kon neus­ta­no­vu­je inak.

 

Pod­ľa § 373 od­sek 1 Tres­tné­ho zá­ko­na kto o inom ozná­mi nep­rav­di­vý údaj, kto­rý je spô­so­bi­lý znač­nou mie­rou oh­ro­ziť je­ho váž­nosť u spolu­ob­ča­nov, poš­ko­diť ho v za­mes­tna­ní, v pod­ni­ka­ní, na­ru­šiť je­ho ro­din­né vzťa­hy ale­bo spô­so­biť mu inú váž­nu uj­mu, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy až na dva ro­ky.

 

Ako vy­plý­va zo skut­ko­vej pod­sta­ty uve­de­né­ho tres­tné­ho či­nu, znak­mi cha­rak­te­ri­zu­jú­ci­mi je­ho ob­jek­tív­nu strán­ku sú uve­de­nie nep­rav­di­vé­ho úda­ja a je­ho spô­so­bi­losť v znač­nej mie­re pri­vo­diť niek­to­rý v tej­to skut­ko­vej pod­sta­te pred­pok­la­da­ný nás­le­dok (sa­mot­né spô­so­be­nie nás­led­ku sa ne­vy­ža­du­je).

 

Nep­rav­di­vým úda­jom je ta­ký údaj, kto­rý je v roz­po­re so sku­toč­ným sta­vom ve­ci (so sku­toč­nos­ťou).

 

Spô­so­bi­losť v znač­nej mie­re oh­ro­ziť dot­knu­tú oso­bu (poš­ko­de­né­ho) za­se pred­pok­la­dá, že ne­mô­že ísť o oh­ro­ze­nie akej­koľ­vek in­ten­zi­ty (te­da mier­nej ale­bo ob­vyk­lej in­ten­zi­ty), ale mu­sí sa sku­toč­ne jed­nať o oh­ro­ze­nie zá­sad­nej­šie­ho cha­rak­te­ru, a to aj z to­ho poh­ľa­du, že ide o oh­ro­zo­va­cí trest­ný čin (Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sp. zn. 5 Tdo 83/2003 zo dňa 05.02.2003 a sp. zn. 11 Tdo 15/2008 zo dňa 08.07.2008).

 

V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci všet­ky zna­ky ob­jek­tív­nej strán­ky pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 Tres­tné­ho zá­ko­na napl­ne­né ne­bo­li, čo­ho dôs­led­kom je je­di­ný mož­ný zá­ver, a to, že sku­tok nie je tres­tným či­nom.

 

Súd pri­tom už na tom­to mies­te zdô­raz­ňu­je, že z dô­vo­dov uve­de­ných niž­šie nie je da­ný pries­tor na to, aby súd k otáz­ke práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku (z to­ho hľa­dis­ka, či sku­tok je ale­bo nie je tres­tným či­nom) vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, a to aj so zre­te­ľom na zá­ve­ry vy­plý­va­jú­ce z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, kto­rým sa súd ve­nu­je na inom mies­te od­ôvod­ne­nia toh­to uz­ne­se­nia.

 

V da­nej tres­tnej ve­ci su­ma za­bez­pe­če­ných dô­ka­zov neu­mož­ňu­je vy­slo­viť zá­ver o nep­rav­di­vos­ti ob­vi­ne­ným uvá­dza­ných sku­toč­nos­tí, na­koľ­ko ním pre­zen­to­va­né in­for­má­cie sú v pod­sta­te neo­ve­ri­teľ­né. Tým súd v ni­ja­kom sme­re netvr­dí, že tie­to in­for­má­cie sú prav­di­vé, av­šak vzhľa­dom na ob­jek­tív­nu strán­ku stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa v § 373 od­sek 1 Tres­tné­ho zá­ko­na je z hľa­dis­ka vy­vo­dzo­va­nia tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti ne­vyh­nut­né, aby nep­rav­di­vosť úda­ja bo­la preu­ká­za­ná jed­noz­nač­ne, bez akých­koľ­vek ro­zum­ných po­chyb­nos­tí. Uve­de­né so se­bou ne­vyh­nut­ne ne­sie pred­pok­lad, že prav­di­vosť ale­bo nep­rav­di­vosť ta­ké­ho­to úda­ja je ob­jek­tív­ne zis­ti­teľ­ná a ove­ri­teľ­ná (nie­len z hľa­dis­ka de­le­nia vý­ro­kov na skut­ko­vé tvr­de­nia a hod­no­tia­ce  sú­dy), čo v pred­met­nej tres­tnej ve­ci spl­ne­né nie je. Vzhľa­dom na po­va­hu uve­rej­ne­nej in­for­má­cie, kto­rú pre­dos­trel ob­vi­ne­ný a po­va­hu ve­ci ako ta­kej (z hľa­dis­ka mož­nos­ti vy­ko­na­nia do úva­hy pri­chá­dza­jú­cich dô­ka­zov) je mož­né s prav­de­po­dob­nos­ťou prib­li­žu­jú­cou, resp. rov­na­jú­cou sa is­to­te kon­šta­to­vať, že dô­kaz­ná si­tuácia vy­plý­va­jú­ca z príp­rav­né­ho ko­na­nia zos­ta­ne nez­me­ne­ná aj po vy­ko­na­ní hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, v dôs­led­ku čo­ho by bo­lo hlav­né po­jed­ná­va­nie ne­dô­vod­ným, „ume­lým“ a čis­to for­mál­nym vy­ko­ná­va­ním do­ka­zo­va­nia a v ko­neč­nom dôs­led­ku bez­dô­vod­ným predl­žo­va­ním tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho.

 

Uve­de­né pla­tí pre­dov­šet­kým s oh­ľa­dom na cha­rak­ter lis­ti­ny ozna­če­nej ako „Pos­kyt­nu­tie in­for­má­cii – od­po­veď“ spí­sa­nou dňa 28.08.2015 a pod­pí­sa­nou zod­po­ved­nou oso­bou Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru, ná­rod­nej kri­mi­nál­nej agen­tú­ry, fi­nan­čnej spra­vo­daj­skej jed­not­ky, kto­rá sa tý­ka údaj­nej in­for­má­cie od par­tner­skej fi­nan­čnej spra­vo­daj­skej jed­not­ky Be­li­ze (ďa­lej len „FIU Be­li­ze“). Ob­sa­hom tej­to lis­ti­ny je in­for­má­cia tý­ka­jú­ca sa doc. JUDr. R F, CSc. a prof. JUDr. S F, CSc., pod­ľa kto­rej „FIU Be­li­ze in­for­mo­va­la FSJ, že v sú­vis­los­ti s pre­ve­ro­va­ním vy­ššie uve­de­ných osôb po­žia­da­la o pos­kyt­nu­tie in­for­má­cií fi­nan­čné in­šti­tú­cie, kto­ré pô­so­bia v rám­ci ju­ris­dik­cie Be­li­ze, aby pre­ve­ri­li svo­je inter­né da­ta­bá­zy klien­tov. Bo­lo zis­te­né, že pre­ve­ro­va­né oso­by ne­ma­jú ani v mi­nu­los­ti ne­ma­li žiad­ne osob­né ale­bo pod­ni­ka­teľ­skú úč­ty ale­bo iné fi­nan­čné pro­duk­ty ve­de­né vo fi­nan­čných in­šti­tú­ciách na Be­li­ze a tie­to oso­by ani nie sú sig­na­tár­mi na žiad­nych úč­toch, kto­rých ma­ji­teľ­mi sú práv­nic­ké oso­by na Be­li­ze. Ďalej nás FIU Be­li­ze in­for­mo­va­la, že pred­met­né oso­by ne­ma­jú účasť v žiad­nych spo­loč­nos­tiach s re­gis­tro­va­ným síd­lom na Be­li­ze a tie­to oso­by nie sú ani ma­ji­te­lia ani šta­tu­tá­ri v ta­kých­to spo­loč­nos­tiach.“

 

O tej­to lis­ti­ne sa pri­tom sám pro­ku­rá­tor v po­da­nej ob­ža­lo­be správ­ne vy­jad­ril, že na tak­to pos­kyt­nu­tú in­for­má­ciu nie je mož­né pri­hlia­dať. Uve­de­né vy­plý­va z po­va­hy in­for­má­cie pou­ži­teľ­nej iba pre spra­vo­daj­ské úče­ly, kto­rá sa neopie­ra o žia­den práv­ne re­le­vant­ný do­ku­ment, resp. ten­to nie je za­lo­že­ný v spi­se. V da­nom prí­pa­de je ob­sah lis­ti­ny vy­ho­to­ve­ný Pre­zí­diom Po­li­caj­né­ho zbo­ru, ná­rod­nou kri­mi­nál­nou agen­tú­rou, fi­nan­čnou spra­vo­daj­skou jed­not­kou a pre­to ne­mož­no vô­bec uva­žo­vať v ro­vi­ne exis­ten­cie aké­ho­koľ­vek ofi­ciál­ne­ho a pre pot­re­by toh­to tres­tné­ho ko­na­nia pou­ži­teľ­né­ho vy­jad­re­nia prís­luš­ných or­gá­nov štá­tu Be­li­ze.

 

 V tom­to sme­re súd dopĺňa, že aj v prí­pa­de, ak by sú­čas­ťou spi­su bo­lo vy­jad­re­nie sa­mot­nej FIU Be­li­ze, ne­bo­lo by mož­né na ta­ké­to vy­jad­re­nie pri­hlia­dať ok­rem už zmie­ne­né­ho dô­vo­du (spra­vo­daj­ské úče­ly) aj vzhľa­dom na ab­sen­ciu je­ho dô­kaz­nej hod­no­ty. Re­le­vant­ný práv­ny vý­znam by moh­la mať iba in­for­má­cia pos­kyt­nu­tá pria­mo od Be­li­ze Bank Inter­na­tio­nal (BBIL) ale­bo inej fi­nan­čnej in­šti­tú­cie (pe­ňaž­né­ho ús­ta­vu) štá­tu Be­li­ze a tej in­šti­tú­cie, kto­rá by moh­la mať prís­tup k re­le­van­tným úda­jom o spo­loč­nos­ti (ozna­čo­va­nej ako tzv. schrán­ko­vá fir­ma, off-sho­re kor­po­rá­cia a pod.), prí­pad­ne od prís­luš­né­ho jus­tič­né­ho or­gá­nu Be­li­ze, kto­ré­ho sú­čas­ťou (príl­ohou) by bo­la tak­to po­ža­do­va­ná in­for­má­cia od uve­de­nej in­šti­tú­cie v pí­som­nej for­me.

 

V ko­neč­nom dôs­led­ku by však ani prí­pad­ne tak­to pos­kyt­nu­tá in­for­má­cia ne­bo­la spô­so­bi­la potvr­diť ale­bo vy­vrá­tiť ob­ža­lo­va­ným uve­rej­ne­né úda­je o poš­ko­de­ných oso­bách. Ne­mož­nosť ove­re­nia prav­di­vos­ti ob­ža­lo­va­ným uvá­dza­né­ho vy­jad­re­nia, kto­ré je po­pí­sa­né v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by, je to­tiž da­ná prak­tic­kou ne­mož­nos­ťou zis­te­nia to­tož­nos­ti osôb, kto­ré sto­ja (by even­tuál­ne moh­li stáť) za za­lo­že­ním ob­chod­nej spo­loč­nos­ti v štá­te Be­li­ze, kto­rá má at­ri­bú­ty tzv. schrán­ko­vej fir­my, a tým aj osôb, kto­ré v jej me­ne za­lo­ži­li (by even­tuál­ne moh­li za­lo­žiť) účet ta­kej­to spo­loč­nos­ti v Be­li­ze Bank Inter­na­tio­nal (BBIL). Zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né, pod­sta­ta tzv. schrán­ko­vej fir­my, naj­mä v štá­toch ozna­čo­va­ných ako „da­ňo­vé ra­je“, spo­čí­va ok­rem iné­ho to­tiž v tom, že sa sí­ce mu­sí uvá­dzať napr. spo­loč­ník (ak­cio­nár) ta­kej­to spo­loč­nos­ti, prí­pad­ne agent spo­loč­nos­ti, ten­to však ne­mu­sí byť jej sku­toč­ným spo­loč­ní­kom, ale iba fik­tív­nym, za kto­rým sto­jí sku­toč­ný spo­loč­ník (be­ne­fi­cial owner – tzv. uží­va­teľ ko­neč­ných vý­hod), kto­ré­mu fik­tív­ny spo­loč­ník, prí­pad­ne iná oso­ba od­ov­zdá­va fi­nan­čné pros­tried­ky, vý­no­sy a pod. Práv­ne pred­pi­sy v ta­kých­to štá­toch spra­vid­la ne­vy­ža­du­jú, aby sku­toč­ný spo­loč­ník fi­gu­ro­val v ta­kej­to spo­loč­nos­ti a umož­ňu­jú, resp. do­vo­ľu­jú sku­toč­né­mu spo­loč­ní­ko­vi (väč­ši­nou fy­zic­kej oso­be) „uta­jo­vať“ a nez­ve­rej­ňo­vať vlas­tné ma­jet­ko­vé po­me­ry. Ano­ny­mi­ta ko­neč­né­ho uží­va­te­ľa vý­hod je pop­ri mi­ni­mál­nej da­ňo­vej zá­ťa­ži jed­nou z kľú­čo­vých cha­rak­te­ris­tík ta­kých­to spo­loč­nos­tí, kto­rá je pre off-sho­re fi­nan­čné cen­trá mi­mo­riad­ne dô­le­ži­tá a chrá­ne­ná.

 

Tu je na mies­te poz­na­me­nať, že uve­de­né prav­de­po­dob­ne nez­na­me­ná, že by prís­luš­né or­gá­ny da­né­ho štá­tu ne­ma­li žiad­nu mož­nosť zis­tiť oso­bu vlas­tní­ka ale­bo sku­toč­né­ho spo­loč­ní­ka tzv. schrán­ko­vej fir­my. Ťaž­ko si mož­no pred­sta­viť, že v prí­pa­de ve­de­nia tres­tné­ho stí­ha­nia na úze­mí ta­ké­ho­to štá­tu by prís­luš­né or­gá­ny ne­ve­de­li zis­tiť vlas­tníc­ku štruk­tú­ru spo­loč­nos­ti s cha­rak­te­ris­ti­ka­mi tzv. schrán­ko­vej fir­my, po­kiaľ by to pre úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia po­va­žo­va­li za ne­vyh­nut­né. Otáz­ne je, do akej mie­ry mož­no v da­nej tres­tnej ve­ci pred­pok­la­dať, že by na zá­kla­de me­dzi­ná­rod­nej práv­nej po­mo­ci bo­li uve­de­né or­gá­ny op­ráv­ne­né ta­kú­to sku­toč­nosť zis­tiť a pos­kyt­núť o nej in­for­má­ciu pre pot­re­by do­ka­zo­va­nia v tres­tnej ve­ci ve­de­nej v inom štá­te. V da­nom prí­pa­de by vzhľa­dom na neexis­ten­ciu žiad­nej bi­la­te­rál­nej (dvojstran­nej) me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy me­dzi Slo­ven­skou re­pub­li­kou a Be­li­ze, pri­chá­dzal do úva­hy iba pos­tup v rám­ci mno­hos­tran­ných me­dzi­ná­rod­ných zmlúv, aj to iba pod­ľa § 5 od­sek 1 pís­me­no j/ Vie­den­ské­ho do­ho­vo­ru o kon­zu­lár­nych sty­koch zo dňa 24.04.1963 (vy­hláš­ka mi­nis­tra za­hra­nič­ných ve­cí č. 32/1969 Zb.), ku kto­ré­mu pris­tú­pi­lo aj Be­li­ze (Do­ho­vor o vzá­jom­nej ad­mi­nis­tra­tív­nej po­mo­ci v da­ňo­vých zá­le­ži­tos­tiach zo dňa 25.01.1988 v zne­ní Pro­to­ko­lu, kto­rým sa me­ní Do­ho­vor o vzá­jom­nej ad­mi­nis­tra­tív­nej po­mo­ci v da­ňo­vých zá­le­ži­tos­tiach – Ozná­me­nie Mi­nis­ter­stva za­hra­nič­ných ve­cí a európ­skych zá­le­ži­tos­tí Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 461/2013 – je ne­pou­ži­teľ­ný, na­koľ­ko pod­ľa toh­to do­ho­vo­ru je mož­né pos­kyt­núť in­for­má­cie v sú­vis­los­ti s tres­tným stí­ha­ním, kto­ré sa tý­ka da­ní /viď. čl. 22 bod. 2/), prí­pad­ne na zá­kla­de vzá­jom­nos­ti.

 

Av­šak vy­chá­dza­júc z do­te­raj­ších skú­se­nos­tí po­kiaľ ide o práv­ny styk s cu­dzi­nou vo vzťa­hu k štá­tu Be­li­ze, sa­mot­nú po­va­hu zve­rej­ne­nej in­for­má­cie, vý­znam a ochra­na ano­ny­mi­ty ko­neč­né­ho uží­va­te­ľa vý­hod pri tzv. schrán­ko­vej spo­loč­nos­ti, kto­rá je off-sho­re fi­nan­čným cen­trom pos­ky­to­va­ná, kla­dúc dô­raz na sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ný nie je tres­tne stí­ha­ný pre trest­ný čin v sú­vis­los­ti s ko­na­ním ma­jú­cim zá­klad v ne­le­gál­nych ak­ti­vi­tách v štá­te Be­li­ze, ani pre žia­den da­ňo­vý trest­ný čin ale­bo trest­ný či le­ga­li­zá­cie príj­mu z tres­tnej čin­nos­ti, resp. ani pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin, je mož­né úva­hu o zís­ka­ní re­le­van­tnej in­for­má­cie z da­né­ho štá­tu vy­lú­čiť, a to na­priek tla­ku, kto­rý je na off-sho­re fi­nan­čné cen­trá vy­ví­ja­ný zo stra­ny Fi­nan­čnej ak­čnej sku­pi­ny (FATF - Fi­nan­cial Ac­tion Task For­ce - me­dziv­lád­na or­ga­ni­zá­cia vy­tvo­re­ná na pod­po­ru stra­té­gie a koo­pe­rá­cie me­dzi člen­ský­mi kra­ji­na­mi v bo­ji pro­ti pra­niu špi­na­vých pe­ňa­zí a fi­nan­co­va­niu te­ro­ris­tov).

 

Ne­po­chyb­ne z tých­to zá­ve­rov vy­chá­dza­li aj or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, keď v príp­rav­nom ko­na­ní nep­ris­tú­pi­li k žiad­nej for­me me­dzi­ná­rod­nej práv­nej po­mo­ci vo vzťa­hu k or­gá­nom štá­tu Be­li­ze.

 

Ak by v čis­to hypo­te­tic­kej ro­vi­ne dô­vod­nosť naz­na­če­né­ho pos­tu­pu pri­chá­dza­la do úva­hy, bo­la by re­zig­ná­cia or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní na ta­ký­to pos­tup pre­ná­ša­ním ich po­vin­nos­ti vy­plý­va­jú­cej z § 2 od­sek 10 Tres­tné­ho po­riad­ku (pos­tup sme­ru­jú­ci k zis­te­niu skut­ko­vé­ho sta­vu, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti) na súd, kto­rý s oh­ľa­dom na po­va­hu ve­ci nie je mož­né ak­cep­to­vať. V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né zdô­raz­niť, že v štá­diu po po­da­ní ob­ža­lo­by súd nie je predĺže­nou ru­kou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, ale ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným ar­bit­rom me­dzi jed­not­li­vý­mi pro­ces­ný­mi stra­na­mi, reš­pek­tu­júc ok­rem iné­ho aj ta­ké zá­sa­dy up­lat­ňo­va­né v tres­tnom ko­na­ní, ako sú zá­sa­da kon­tra­dik­tór­nos­ti a zá­sa­da „rov­nos­ti zbra­ní“. Z hľa­dis­ka ob­jek­ti­vi­ty je na­mies­te poz­na­me­nať, že naz­na­če­ný prí­pad­ný nes­práv­ny pos­tup nie je mož­né pri­pí­sať na vrub do­zo­ru­jú­ce­mu pro­ku­rá­to­ro­vi Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va, keď­že ten­to pos­tu­po­val v in­ten­ciách zru­šu­jú­ce­ho uz­ne­se­nia ná­mes­tní­ka ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky pre trest­ný úsek zo dňa 28.03.2017, č. k. IV Pz 440/16/1000-10. Z je­ho od­ôvod­ne­nia je zrej­mé, že sa sto­tož­nil so zá­ve­rom vy­šet­ro­va­te­ľa, kto­rý po­va­žo­val za­bez­pe­če­né dô­kaz­né pros­tried­ky za dos­ta­toč­né v da­nom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia, pri­čom z ob­sa­hu spi­su (so zre­te­ľom na ča­so­vé sú­vis­los­ti) vy­plý­va, že v ča­se vy­da­nia uve­de­né­ho uz­ne­se­nia už bo­la sú­čas­ťou spi­su aj vy­ššie zmie­ne­ná lis­ti­na ob­sa­hu­jú­cu in­for­má­ciu od FIU Be­li­ze. Žia­den po­kyn, resp. úva­ha v sme­re pot­re­by reali­zá­cie žia­dos­ti o me­dzi­ná­rod­nú práv­nu po­moc do Be­li­ze ne­bo­la sú­čas­ťou od­ôvod­ne­nia da­né­ho zru­šu­jú­ce­ho uz­ne­se­nia. Z práv­nych úvah a práv­ne­ho ná­zo­ru ná­mes­tní­ka ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky pre trest­ný úsek, vy­slo­ve­né­ho v pred­met­nom uz­ne­se­ní, mož­no nao­pak vy­vo­diť (ho­ci to v ňom nie je vý­slov­ne uve­de­né), že pre úče­ly zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu a zá­ve­rov o napl­ne­ní zá­kon­ných zna­kov da­né­ho tres­tné­ho či­nu z hľa­dis­ka dô­vod­nos­ti pos­ta­ve­nia ob­vi­ne­né­ho pred súd, bu­de po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pos­ta­ču­jú­ce iba zo­pa­ko­vať vý­slu­chy poš­ko­de­ných osôb.

 

Na zá­kla­de uve­de­né­ho a v zho­de so sa­mot­ným od­ôvod­ne­ním ob­ža­lo­by je mož­né kon­šta­to­vať, že zá­ver pro­ku­rá­to­ra o nep­rav­di­vos­ti ob­ža­lo­va­ným pre­zen­to­va­né­ho úda­ja o ban­ko­vých úč­toch v Be­li­ze sa opie­ra o vý­po­ve­de sved­kov – poš­ko­de­ných osôb a pod­por­ne aj o zá­ve­ry tres­tné­ho ko­na­nia ve­de­né­ho pod ČVS: PPZ-631/NKA-PK-BA-2015.

 

V tej­to sú­vis­los­ti však súd uvá­dza, že po po­sú­de­ní tých­to dô­ka­zov mož­no dô­kaz­nú re­le­van­ciu pri­pus­tiť iba vo vzťa­hu k vý­po­ve­diam sved­kov – poš­ko­de­ných. Zá­ve­ry tres­tné­ho ko­na­nia, na kto­ré sa pro­ku­rá­tor od­vo­lá­va v po­da­nej ob­ža­lo­be to­tiž vy­chá­dza­jú z uz­ne­se­nia vy­šet­ro­va­te­ľa Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru, ná­rod­nej kri­mi­nál­nej agen­tú­ry, ná­rod­nej proti­ko­rup­čnej jed­not­ky zo dňa 15.10.2015, ČVS: PPZ-631/NKA-PK-BA-2015, kto­rým bo­la vec mož­né­ho po­doz­re­nia zo zlo­či­nu ma­chi­ná­cii pri ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní a ve­rej­nej draž­be pod­ľa § 266 od­sek 1, od­sek 2 pís­me­no c/, pís­me­no d/, od­sek 3 pís­me­no a/ Tres­tné­ho zá­ko­na, obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu le­ga­li­zá­cie príj­mu z tres­tnej čin­nos­ti pod­ľa § 233 od­sek 1 pís­me­no a/, od­sek 3 pís­me­no a/, od­sek 4 pís­me­no a/ Tres­tné­ho zá­ko­na a zo spá­chania zlo­či­nu pod­plá­ca­nia pod­ľa § 333 od­sek 1, od­sek 2 pís­me­no b/ Tres­tné­ho zá­ko­na, vy­plý­va­jú­cich zo všeo­bec­ných in­for­má­cií, kto­ré I M dňa 13.08.2015 zve­rej­nil na fa­ce­boo­ko­vom pro­fi­le (https://www.fa­ce­book.com/igor.ma­to­vic.7?fref=ts): „Pán vy­stu­pu­jú­ci ako pred­se­da vlá­dy si spo­loč­ne s man­žel­kou v ro­ku 2008 za­lo­ži­li schrán­ko­vú fir­mu na Be­li­ze. V deň vzni­ku si tá­to fir­ma za­lo­ži­la dva ban­ko­vé úč­ty v Be­li­ze bank Inter­na­tio­nal (BBIL). Stav úč­tov k 21. jú­lu 2015 je 674.546.004,42 $. Viac k to­mu dnes o 10h na tla­čov­ke v NR SR.“ Od­miet­nu­tá, na­koľ­ko nie je dô­vod na za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo na pos­tup pod­ľa § 197 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku.

 

Ho­ci uz­ne­se­nie má 10 strán, pod­stat­ná časť od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia sa tý­ka teo­re­tic­kých vý­cho­dísk pri tom kto­rom tres­tnom či­ne a až na zá­ver 9 stra­ny a na 10 stra­ne vy­šet­ro­va­teľ kon­šta­tu­je, že z uda­nia ano­nym­né­ho ozna­mo­va­te­ľa a z vý­po­ve­de I M ne­vyp­lý­va­jú žiad­ne kon­krét­ne sku­toč­nos­ti o reál­nej exis­ten­cii ma­chi­ná­cií pri ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní, ko­rup­čné­ho ko­na­nia, resp. le­ga­li­zá­cie príj­mu z tres­tnej čin­nos­ti, na kto­rých by mal par­ti­ci­po­vať pred­se­da vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky s man­žel­kou. Z lis­tin­ných dok­la­dov ne­ba­dať pria­mu a ani ne­pria­mu sú­vis­losť a spo­ji­tosť s ne­ja­kou kon­krét­nou práv­nic­kou ale­bo fy­zic­kou oso­bou sí­dlia­cou v Be­li­ze, ako ani so žiad­nym fi­nan­čným pl­ne­ním sme­ru­jú­cim do niek­to­ré­ho z pe­ňaž­ných ús­ta­vou sí­dlia­cich v Be­li­ze. Vy­šet­ro­va­teľ pri­tom vy­chá­dzal aj z už uve­de­nej in­for­má­cie fi­nan­čnej spra­vo­daj­skej jed­not­ky, Ná­rod­nej kri­mi­nál­nej agen­tú­ry Pre­zí­dia PZ, tý­ka­jú­cej sa poš­ko­de­ných osôb, ho­ci ide o in­for­má­ciu ab­so­lút­ne ne­pou­ži­teľ­nú pre úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia (pre ab­sen­ciu ori­gi­ná­lu pred­met­nej sprá­vy, pri­čom aj ke­by iš­lo o ori­gi­nál sprá­vy z Be­li­ze, tá­to ne­bo­la pos­kyt­nu­tá kon­krét­nym pe­ňaž­ným ús­ta­vom sí­dlia­cim v Be­li­ze). Pri­tom ne­pou­ži­teľ­nosť za­zna­me­na­nej in­for­má­cie v tres­tnom ko­na­ní (z dô­vo­du jej ur­če­nia iba na spra­vo­daj­ské úče­ly) je expli­cit­ne kon­šta­to­va­ná pria­mo v tej­to lis­ti­ne, a to do­kon­ca s upo­zor­ne­ním, že ak ma­jú byť pos­kyt­nu­té in­for­má­cie v niek­to­rom z tam uve­de­ných ko­na­ní pou­ži­té ako dô­kaz, je pot­reb­né ich žia­dať ces­tou me­dzi­ná­rod­nej práv­nej po­mo­ci pros­tred­níc­tvom Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR (pa­ra­doxne prá­ve po­va­ha tres­tných či­nov uve­de­ných v tom­to uz­ne­se­ní by moh­la vý­znam­ne pris­pieť k zvý­še­niu ar­gu­men­tač­nej si­ly pre prí­pad­nú ús­peš­nú reali­zá­ciu žia­dos­ti o me­dzi­ná­rod­nú práv­nu po­moc). Vy­šet­ro­va­teľ nás­led­ne už len kon­šta­to­val, že tvr­de­nia ozna­mo­va­te­ľa o mož­nom proti­práv­nom ko­na­ní ne­ma­jú dô­kaz­nú re­le­van­ciu a vý­znam a v da­nom prí­pa­de ide len o všeo­bec­ne vy­slo­ve­né ná­zo­ry.

 

Z uve­de­né­ho uz­ne­se­nia te­da vy­plý­va, že v da­nej ve­ci ne­doš­lo k vy­ko­na­niu žiad­nych re­le­van­tných úko­nov sme­ru­jú­cich k zis­te­niu ale­bo pre­ve­re­niu ta­kých sku­toč­nos­tí, kto­ré by bo­li ako­koľ­vek spô­so­bi­lé pod­po­riť zá­ver o  nep­rav­di­vos­ti ob­ža­lo­va­ným uve­de­ných úda­jov. Inak po­ve­da­né, zá­ve­ry vy­šet­ro­va­te­ľa ob­siah­nu­té v pred­met­nom uz­ne­se­ní ne­ma­jú ab­so­lút­ne žia­den vý­znam pre me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tie tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho Mgr. Igo­ra Ma­to­vi­ča, a to ani na zá­kla­de je­ho hod­no­te­nia jed­not­li­vo ale­bo v súhr­ne s os­tat­ný­mi dô­kaz­mi (§ 2 od­sek 12 Tres­tné­ho po­riad­ku).

 

S pou­ka­zom na uve­de­né súd kon­šta­tu­je, že je­di­ný­mi vo ve­ci vy­ko­na­ný­mi a pou­ži­teľ­ný­mi dô­kaz­mi, kto­ré z hľa­dis­ka po­su­dzo­va­nia prav­di­vos­ti ob­vi­ne­ným zve­rej­ne­nej in­for­má­cie sved­čia pro­ti ne­mu, sú vý­po­ve­de sved­kov – poš­ko­de­ných osôb. Vy­chá­dza­júc z po­va­hy da­nej tres­tnej ve­ci, resp. práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku ako pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 od­sek 1, od­sek 2 pís­me­no c/ Tres­tné­ho zá­ko­na, ako aj oso­bi­tos­ti zve­rej­ne­né­ho úda­ja, kto­ré­ho prav­di­vosť je pred­me­tom po­su­dzo­va­nia, nie sú sku­toč­nos­ti vy­plý­va­jú­ce z vý­po­ve­dí poš­ko­de­ných osôb sa­my ose­be (bez to­ho, aby bo­li pod­po­re­né iný­mi dô­kaz­mi) dos­ta­toč­ným pod­kla­dom pre zá­ver sme­ru­jú­ci k vy­slo­ve­niu vi­ny ob­vi­ne­né­ho (z hľa­dis­ka is­to­ty vy­ža­do­va­nej pre vy­vo­dzo­va­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti pre stí­ha­ný trest­ný čin). Súd na tom­to mies­te opä­tov­ne zdô­raz­ňu­je, že ten­to zá­ver nie je mož­né inter­pre­to­vať „a con­tra­rio“, t. j. tak, že in­for­má­cia zve­rej­ne­ná ob­vi­ne­ným je prav­di­vá ale­bo že tvr­de­nia poš­ko­de­ných sú nep­rav­di­vé. V tres­tnom ko­na­ní je však v otáz­ke vi­ny ne­vyh­nut­né vy­chá­dzať z is­to­ty as­poň na úrov­ni pra­vid­la „bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí“.

 

Keď­že v da­nej tres­tnej ve­ci ide o ta­kú po­va­hu sku­toč­nos­tí vy­plý­va­jú­cich z tvr­de­ní ob­vi­ne­né­ho, kto­rých prav­di­vosť ale­bo nep­rav­di­vosť pre vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti nie je mož­né ob­jek­tív­ne zis­tiť (a to ani v rám­ci úvah o prí­pad­nom do­ka­zo­va­ní na hlav­nom po­jed­ná­va­ní), nie je napl­ne­ný znak ob­jek­tív­nej strán­ky cha­rak­te­ri­zu­jú­ci ko­na­nie pred­pok­la­da­né da­nou skut­ko­vou pod­sta­tou tres­tné­ho či­nu.

 

Pod­ľa ná­zo­ru sú­du je mož­né vy­slo­viť po­chyb­nos­ti aj vo vzťa­hu k otáz­ke napl­ne­nia ďal­šie­ho zna­ku ob­jek­tív­nej strán­ky pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rý sa via­že k nás­led­ku.

 

Trest­ný čin pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia je tres­tným či­nom oh­ro­zo­va­cím, čo zna­me­ná, že pre vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti sa ne­vy­ža­du­je, aby reál­ne doš­lo k na­ru­še­niu váž­nos­ti iné­ho u spolu­ob­ča­nov, je­ho poš­ko­de­niu v za­mes­tna­ní, v pod­ni­ka­ní, v na­ru­še­ní je­ho ro­din­ných vzťa­hov ale­bo v spô­so­be­ní mu inej váž­nej uj­my, pos­ta­čí, ak je ozná­me­nie nep­rav­di­vé­ho úda­ja spô­so­bi­lé ta­ký nás­le­dok vy­vo­lať v znač­nej mie­re.

 

Tu sa súd sto­tož­ňu­je s ná­zo­rom pro­ku­rá­to­ra Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va vy­slo­ve­ným v uz­ne­se­ní zo dňa 08.12.2016, č. k. 1 Kv 116/15/1100-50, kto­rým bo­lo pô­vod­ne zru­še­né uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia Mgr. I M, pod­ľa kto­ré­ho z príl­ohy vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su (me­diál­nych správ, ko­men­tá­rov a iných prís­pev­kov uve­rej­ne­ných na ve­rej­ne prís­tup­ných zdro­joch, ale i v prin­to­vých mé­diách) ne­vyp­lý­va ta­ký zá­ver, že by pred­met­né úda­je spros­tred­ko­va­né ob­vi­ne­ným bo­li sku­toč­ne spô­so­bi­lé v znač­nej mie­re poš­ko­diť pre­mié­ra SR a je­ho man­žel­ku. Ako na to pou­ká­zal pro­ku­rá­tor, pred­met­né vy­jad­re­nie ob­vi­ne­né­ho bra­li mé­diá aj s pou­ka­zom na zdroj in­for­má­cie (ano­nym), ale aj s pou­ka­zom na oso­bu ob­vi­ne­né­ho s re­zer­vou, pri­čom ako prík­lad uvie­dol člán­ky, prís­pev­ky a ko­men­tá­re s náz­va­mi „M ne­do­ko­na­lá ana­ló­gia“, „M a je­ho gro­tes­ky“, „Je I M po­li­tic­ký ob­chod­ník?“, uve­rej­ne­né na www.sme.sk dňa 14.08.2015, „Šty­ri dô­vo­dy, pre­čo brať in­for­má­cie o pre­mié­ro­vých úč­toch na Be­li­ze s re­zer­vou“ uve­rej­ne­ný na www.sme.sk dňa 16.08.2015, „Cvok­haus“ uve­rej­ne­ný na www.prav­da.sk dňa 14.08.2015, „Ví­ken­dov­ka: Igor“ uve­rej­ne­ná na www.ak­tua­li­ty.sk dňa 14.08.2015, „Po­li­tic­ký cir­kus 196 dní pred voľ­ba­mi sa za­čal napl­no: M ob­vi­nil F a F“ uve­rej­ne­ný na www.cas.sk dňa 15.08.2015, „Igor ako psy­chia­tric­ký pa­cient“ pub­li­ko­va­ný v den­ní­ku No­vý čas dňa 15.08.2015, „Ta­ké kotr­mel­ce ako od M ob­čan ne­za­žil, tvr­dí Hor­ský“ pub­li­ko­va­ný v den­ní­ku Prav­da dňa 15.08.2015, „Po­chod za ži­vot po­rá­ža ko­rup­ciu“ uve­rej­ne­ný na www.den­nikn.sk dňa 16.08.2015, „Ga­ťa­falš majstra M“ uve­rej­ne­ný na www.kor­zar.sme.sk dňa 16.08.2015 a ďal­šie).

 

V da­nom prí­pa­de sú to aj mé­dia, ako spros­tred­ko­va­te­lia in­for­má­cií, kto­ré v roz­ho­du­jú­cej mie­re mô­žu vý­znam­ne ov­plyv­ňo­vať a spolu­ur­čo­vať spô­so­bi­losť vzni­ku nás­led­ku, ako aj mie­ru zá­važ­nos­ti, akou je spros­tred­ko­va­nie ur­či­tej in­for­má­cie spô­so­bi­lé oh­ro­ziť nap­rík­lad váž­nosť dot­knu­tej oso­by ale­bo spô­so­biť jej inú váž­nu uj­mu. V pred­met­nej tres­tnej ve­ci zo spô­so­bu spros­tred­ko­va­nia ob­vi­ne­ným zve­rej­ne­né­ho úda­ja, v rám­ci kto­ré­ho mé­diá za­uja­li vý­raz­ne re­zer­vo­va­ný pos­toj k je­ho hod­no­ver­nos­ti,  mož­no spo­lu s tým, ako bo­la in­kri­mi­no­va­ná in­for­má­cia po­da­ná sa­mot­ným ob­vi­ne­ným, vy­vo­dzo­vať zá­ver o mie­re je­ho spô­so­bi­los­ti poš­ko­diť oso­by dot­knu­té zve­rej­ne­ným úda­jom, obzvlášť vte­dy, ak sa ta­ký­to údaj tý­ka ve­rej­ne čin­nej oso­by a je­ho man­žel­ky. Vždy je pot­reb­né po­su­dzo­vať cel­ko­vý kon­text a spô­sob, ako bo­la in­for­má­cia pre­zen­to­va­ná zo stra­ny sa­mot­nej ob­vi­ne­nej oso­by, prí­pad­ne aj iné okol­nos­ti, za akých k zve­rej­ne­niu doš­lo.

 

Pre uve­de­ný zá­ver je pri­tom pot­reb­né vy­chá­dzať nie zo sub­jek­tív­ne­ho vní­ma­nia sa­mot­nej dot­knu­tej oso­by, ale­bo inej kon­krét­nej oso­by, ale je pot­reb­né sta­no­viť kri­té­rium, z kto­ré­ho mož­no ob­jek­tív­ne vy­chá­dzať, t. j. ta­ké­ho, kto­rý mož­nosť v znač­nej mie­re poš­ko­diť dot­knu­té oso­by ob­jek­ti­vi­zu­je. Ta­kým­to kri­té­rium pri di­fa­mač­ných vy­jad­re­niach (rov­na­kých ale­bo ob­dob­ných, ako je to­mu v tom­to prí­pa­de) bu­de prie­mer­ne ro­zum­ne uva­žu­jú­ci jed­not­li­vec.   

 

Vy­chá­dza­júc z toh­to kri­té­ria je pot­reb­né pou­ká­zať na to, že ob­vi­ne­ný Mgr. I M na tla­čo­vej kon­fe­ren­cii v rám­ci spon­tán­nej čas­ti je­ho vy­stú­pe­nia pri­már­ne kri­tic­ky rea­go­val na pre­šet­ro­va­nie úč­tov­níc­tva spo­loč­nos­ti re­gion­PRESS a spô­so­bu me­dia­li­zá­cie tej­to zá­le­ži­tos­ti a do toh­to kon­textu po­tom vnie­sol in­for­má­ciu o exis­ten­cii schrán­ko­vej fir­my a úč­toch na Be­li­ze, pri­čom obid­ve zá­le­ži­tos­ti spá­jal s oso­bou pred­se­du vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Ťažis­ko in­for­mo­va­nia o úč­toch na Be­li­ze vy­chá­dza až z nás­led­ných otá­zok no­vi­ná­rov. Ob­vi­ne­ný v rám­ci svoj­ho vy­stú­pe­nia pri­tom viac­krát uvie­dol, že ním uvá­dza­né úda­je po­chá­dza­jú z ano­nym­né­ho zdro­ja, že ne­vie, či zve­rej­ne­ná in­for­má­cia je hod­no­ver­ná, resp. vý­slov­ne uvie­dol, že mož­no je to „blud“ a mož­no je to prav­da.

 

Z po­va­hy tak­to zve­rej­ne­nej in­for­má­cie, ke­dy sám ob­vi­ne­ný vý­slov­ne pri­púš­ťa mož­nosť, že ne­mu­sí byť prav­di­vá, pri­čom opa­ko­va­ne zdô­raz­nil, že tá­to in­for­má­cia po­chá­dza z ano­nym­né­ho zdro­ja, v spo­je­ní s už zmie­ne­ným re­zer­vo­va­ným pos­to­jom mé­dií pri in­for­mo­va­ní ve­rej­nos­ti, mož­no ne­po­chyb­ne dos­pieť k zá­ve­ru, že z hľa­dis­ka prie­mer­ne ro­zum­ne uva­žu­jú­ce­ho jed­not­liv­ca ne­mô­že byť uve­de­ný údaj spô­so­bi­lý v znač­nej mie­re poš­ko­diť dot­knu­té oso­by spô­so­bom up­ra­ve­ným v skut­ko­vej pod­sta­te pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 Tres­tné­ho zá­ko­na. V kon­texte vy­ššie uve­de­né­ho do­kon­ca aj údaj o su­me pe­ňaž­ných pros­tried­kov na úč­toch v Be­li­ze pris­pie­va skôr k vní­ma­niu tak­to pos­kyt­nu­tej in­for­má­cie ako ne­vie­ro­hod­nej (z poh­ľa­du prie­mer­ne ro­zum­ne uva­žu­jú­cej oso­by), než k vy­vo­la­niu po­hor­še­nia vo vzťa­hu k poš­ko­de­ným oso­bám. V sú­vis­los­ti s tým­to kon­šta­to­va­ním mož­no pre ilus­trá­ciu pou­ká­zať na člá­nok zo dňa 28.04.2016 uve­rej­ne­ný na www.tv.hnon­li­ne.sk pod náz­vom „K v parla­men­te tvr­do na­pa­dol M, poz­ri­te si ich slov­nú roztr­žku“, kde sa uvá­dza: „Če­reš­nič­ku na tor­te pod­ľa mi­nis­tra vnút­ra pred­sta­vu­je kau­za Be­li­ze, ke­dy M ob­vi­nil pre­mié­ra R F, že má taj­né úč­ty v tej­to kra­ji­ne. Spo­mí­na­nej kau­ze pod­ľa K „neu­ve­ri­li už ani je­ho ko­le­go­via, ani pán L, ani všet­ci os­tat­ní. To­mu ne­ve­rí už nik­to.“

 

Zá­ve­rom k tej­to otáz­ke súd kon­šta­tu­je, že ob­vi­ne­ným zve­rej­ne­ná in­for­má­cia moh­la byť spô­so­bi­lá poš­ko­diť dot­knu­té oso­by, nie však v mie­re pot­reb­nej pre vy­vo­dzo­va­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za trest­ný čin – pre­čin oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 od­sek 1, od­sek 2 pís­me­no c/ Tres­tné­ho zá­ko­na.

 

V ro­vi­ne ci­vil­né­ho prá­va pri ochra­ne osob­nos­ti pod­ľa § 11 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka mô­že byť si­tuácia iná. Súd sa v ni­ja­kom sme­re nes­to­tož­ňu­je so spô­so­bom, akým ob­vi­ne­ný zve­rej­nil in­kri­mi­no­va­né úda­je, nao­pak, ta­ký­to spô­sob po­va­žu­je za zjav­ne nes­práv­ny a v roz­po­re s ele­men­tár­ny­mi zá­sa­da­mi mo­rál­ky. To však sa­mo ose­be, bez to­ho, aby bo­li napl­ne­né zna­ky tres­tné­ho či­nu, ne­mô­že za­kla­dať tres­tnop­ráv­nu zod­po­ved­nosť.

 

V sú­vis­los­ti s vy­ššie uve­de­ný­mi úva­ha­mi sú­du, vy­chá­dza­júc z ob­sa­hu spi­su a v ňom za­zna­me­na­ný­mi ar­gu­men­tmi, po­va­žu­je súd za pot­reb­né vy­slo­viť aj ten ná­zor, že sa­mot­ný fa­ce­boo­ko­vý sta­tus Mgr. I M je pot­reb­né vní­mať v kon­texte je­ho vy­jad­re­ní na tla­čo­vej kon­fe­ren­cii. Až z toh­to kon­textu mož­no bez­peč­ne us­tá­liť oso­bu /oso­by/, na kto­ré sa zve­rej­ne­ný údaj vzťa­hu­je. Pod­ľa ná­zo­ru sú­du sku­toč­nosť, že uve­de­nie nep­rav­di­vé­ho úda­ja sa má tý­kať „iné­ho“ v zmys­le skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 Tres­tné­ho zá­ko­na ne­vyh­nut­ne pred­pok­la­dá dos­ta­toč­nú in­di­vi­dua­li­zá­ciu oso­by, kto­rej sa má ta­ký­to údaj tý­kať, ale­bo as­poň uve­de­nie ta­kých sku­toč­nos­ti, na zá­kla­de kto­rých je mož­né ta­kú­to oso­bu kon­kre­ti­zo­vať. Nes­ta­čí, aby bo­la ta­ká­to oso­ba iden­ti­fi­ko­va­ná všeo­bec­ne iba na zá­kla­de jej fun­kcie, pos­ta­ve­nia a pod., po­kiaľ by sa ta­ké­to ozna­če­nie vzťa­ho­va­lo na neur­či­tý ok­ruh osôb, resp. aj na ur­či­tý ok­ruh osôb, z kto­ré­ho rám­ca ale nie je mož­né kon­krét­nu oso­bu s is­to­tou ur­čiť. V da­nom prí­pa­de z uve­de­né­ho sta­tu­su na fa­ce­boo­ko­vom pro­fi­le nie je mož­né ur­čiť, o pred­se­du vlá­dy a je­ho man­žel­ky kto­rej kra­ji­ny ide. Sku­toč­nosť, že si niek­to iba na zá­kla­de do­ha­dov spá­ja ozna­če­nie pred­se­du vlá­dy a je­ho man­žel­ky s pred­se­dom vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a je­ho man­žel­ky bez to­ho, aby mal na to dos­ta­toč­ný pod­klad, nes­ved­čí pre zá­ver o napl­ne­ní zna­kov stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu. Inak po­ve­da­né, spá­ja­nie s oso­bou poš­ko­de­ných vý­luč­ne na zá­kla­de zmie­ne­né­ho sta­tu­su sa po­hy­bu­je v ro­vi­ne dom­nie­nok za­lo­že­ných na sub­jek­tív­nom vní­ma­ní tej – kto­rej oso­by.

 

Na zá­kla­de uve­de­né­ho bo­lo mož­né uva­žo­vať o exis­ten­cii zna­kov stí­ha­né­ho pre­či­nu iba vo vzá­jom­nom kon­texte sta­tu­su na fa­ce­boo­ko­vom pro­fi­le a in­for­má­cii zve­rej­ne­ných ob­vi­ne­ným na tla­čo­vej kon­fe­ren­cii.  

 

Po­kiaľ ide o napl­ne­nie for­mál­nych zna­kov tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 Tres­tné­ho zá­ko­na, po­va­žu­je súd za pot­reb­né vy­jad­riť sa struč­ne aj k sub­jek­tív­nej strán­ke toh­to tres­tné­ho či­nu, ho­ci so zre­te­ľom na neexis­ten­ciu zna­kov je­ho ob­jek­tív­nej strán­ky ne­má otáz­ka za­vi­ne­nia pod­stat­ný práv­ny vý­znam (pre vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti). V da­nom prí­pa­de však v prie­be­hu príp­rav­né­ho ko­na­nia bo­li pou­ži­té aj ar­gu­men­ty, v zmys­le kto­rých u ob­vi­ne­né­ho ne­bo­lo da­né za­vi­ne­nie vo for­me úmys­lu, s čím sa súd ne­mô­že sto­tož­niť. Tu je pot­reb­né uviesť, že ob­vi­ne­ný Mgr. I M sám pri­pus­til, že ním zve­rej­ne­ný údaj mô­že byť nep­rav­di­vý. Ak sa te­da aj na­priek to­mu roz­ho­dol in­for­má­ciu zve­rej­niť, v prí­pa­de jej sku­toč­nej nep­rav­di­vos­ti a sú­čas­nej spô­so­bi­los­ti v znač­nej mie­re oh­ro­ziť napr. váž­nosť poš­ko­de­ných osôb u spolu­ob­ča­nov, ne­po­chyb­ne by ve­del, že mô­že oh­ro­ziť zá­ujem chrá­ne­ný Tres­tným zá­ko­nom a v prí­pa­de, že ta­ké oh­ro­ze­nie spô­so­bí, bol by s ním aj ne­po­chyb­ne uz­ro­zu­me­ný. Tým by bol da­ný ne­pria­my úmy­sel v zmys­le § 15 pís­me­no b/ Tres­tné­ho zá­ko­na. Z poh­ľa­du sú­du by otáz­ka za­vi­ne­nia spor­ná ne­bo­la, čo však ne­me­ní nič na tom zá­ve­re sú­du, že v da­nej tres­tnej ve­ci sku­tok ne­napĺňa for­mál­ne zna­ky po ob­jek­tív­nej strán­ke, a te­da ne­mô­že ísť o trest­ný čin.

 

Na­koľ­ko súd dos­pel k zá­ve­ru, že sku­tok, pre kto­rý je ob­vi­ne­ný tres­tne stí­ha­ný, nie je tres­tným či­nom a v tej­to otáz­ke nie je pot­reb­né vy­ko­ná­vať do­ka­zo­va­nie na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, súd po­va­žu­je zá­ve­ry uve­de­né v roz­sud­ku Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 17.11.1998, sp. zn. 6 Tz 13/1998 ap­li­ko­va­teľ­né aj v tej­to tres­tnej ve­ci v sme­re od­ôvod­ne­nos­ti za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho Mgr. I M pre da­ný sku­tok pod­ľa § 241 od­sek 1 pís­me­no c/ Tres­tné­ho po­riad­ku z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 215 od­sek 1 pís­me­no b/ Tres­tné­ho po­riad­ku.

 

Uve­de­né pla­tí o to viac, že v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de by ne­moh­la byť napl­ne­ná ani ma­te­riál­na strán­ka tres­tné­ho či­nu z dô­vo­du ab­sen­cie ma­te­riál­ne­ho zna­ku vy­ža­do­va­né­ho pri pre­či­ne v zmys­le § 10 od­sek 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rý sa up­lat­ňu­je ako tzv. ma­te­riál­ny ko­rek­tív for­mál­nych zna­kov tres­tné­ho či­nu. V tom­to kon­krét­nom prí­pa­de je to­mu tak z dô­vo­du pot­re­by up­lat­ňo­va­nia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio, resp. zá­sa­dy sub­si­dia­ri­ty tres­tnop­ráv­nej rep­re­sie, kto­rá vy­jad­ru­je, že tres­tné prá­vo je pros­trie­dok ur­če­ný k ochra­ne zá­ko­nom sta­no­ve­ných zá­uj­mov, kto­rý mu­sí byť pou­ží­va­ný iba vte­dy, keď pou­ži­tie iných práv­nych pros­tried­kov k pos­kyt­nu­tiu ochra­ny náp­ra­vy nep­ri­chá­dza do úva­hy, pre­to­že už bo­li vy­čer­pa­né ale­bo sú zjav­ne neú­čin­né či nev­hod­né, resp. ide už o tak zá­važ­né po­ru­še­nia ale­bo oh­ro­ze­nia chrá­ne­ných zá­uj­mov, že ani ochra­na pos­kyt­nu­tá iný­mi práv­ny­mi pros­tried­ka­mi nie je dos­ta­toč­ná.

 

Uve­de­né zna­me­ná, že aj v prí­pa­de, ak by sa preu­ká­za­la nep­rav­di­vosť ob­vi­ne­ným zve­rej­ne­né­ho úda­ja, ako aj je­ho spô­so­bi­losť v znač­nej mie­re poš­ko­diť dot­knu­té oso­by sved­kov – poš­ko­de­ných, ne­bol by napl­ne­ný Tres­tným zá­ko­nom po­ža­do­va­ný stu­peň zá­važ­nos­ti pre to, aby moh­lo ísť o pre­čin oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 Tres­tné­ho zá­ko­na. Súd si je pl­ne ve­do­mý, že exis­ten­cia kon­krét­ne­ho stup­ňa zá­važ­nos­ti pri pre­či­ne ako Tres­tným zá­ko­nom up­ra­ve­ný ma­te­riál­ny znak sa v zá­sa­de zis­ťu­je až vte­dy, ak súd dos­pe­je k zá­ve­ru o napl­ne­ní je­ho for­mál­nych zna­kov, kto­ré s pou­ka­zom na vy­ššie uve­de­né od­ôvod­ne­nie toh­to uz­ne­se­nia napl­ne­né ne­bo­li.

 

V pred­met­nej tres­tnej ve­ci je však po­su­dzo­va­nie ma­te­riál­nej strán­ky pre­či­nu od­ôvod­ne­né s oh­ľa­dom na tres­tné stí­ha­nie ob­vi­ne­né­ho Mgr. I M v štá­diu ko­na­nia pred sú­dom po po­da­ní ob­ža­lo­by v spo­ji­tos­ti s otáz­kou pot­re­by vy­ko­na­nia do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, ale pre­dov­šet­kým pre­to, že Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky uz­ne­se­ním zo dňa 13.08.2013, sp. zn. 2 Tdo 35/2013 (pub­li­ko­va­né­ho pod č. 96 Zbier­ky sta­no­vísk Naj­vyš­šie­ho sú­du a roz­hod­nu­tí sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 6/2014) zú­žil mož­nosť up­lat­ňo­va­nia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio iba cez kri­té­ria up­ra­ve­né v § 10 od­sek 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, t. j prin­cíp ul­ti­ma ra­tio up­lat­ňo­va­ný v tres­tnom prá­ve sto­tož­nil s ma­te­riál­nou strán­kou v po­do­be zá­važ­nos­ti (kto­ré­ho po­su­dzo­va­nie pri­chá­dza do úva­hy iba pri pre­či­noch). Tým prin­cíp ul­ti­ma ra­tio strá­ca vý­znam inter­pre­tač­né­ho pra­vid­la, ap­li­ká­ciou kto­ré­ho by bo­lo mož­né dos­pieť k zá­ve­ru aj o ne­napl­ne­ní for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu.

 

Up­lat­ňo­va­nie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio pri tres­tnom či­ne oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 Tres­tné­ho zá­ko­na má pri­tom ne­po­chyb­ne vý­znam aj vo svet­le ju­di­ka­tú­ry Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va.

 

Na tom­to mies­te je pot­reb­né pou­ká­zať pre­dov­šet­kým na to, že Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len „ESĽP“) opa­ko­va­ne zdô­raz­nil, že čl. 10 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „Do­ho­vor“) ne­za­ru­ču­je úpl­ne neob­me­dze­nú slo­bo­du pre­ja­vu, a to do­kon­ca ani vte­dy, keď ide o spra­co­va­nie otá­zok váž­ne­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu  (Ber­gens Ti­den­de a os­tat­ní pro­ti Nór­sku, Han­no­ver pro­ti Ne­mec­ku, viď aj Bar­ford pro­ti Dán­sku).

 

ESĽP do­kon­ca ne­vy­lú­čil, aby prís­luš­né or­gá­ny štá­tu rie­ši­li zneu­ži­tie slo­bo­dy pre­ja­vu aj opat­re­nia­mi tres­tnej po­va­hy (Cas­tells pro­ti Špa­nielsko).

 

Mož­nosť up­lat­ne­nia tres­tnop­ráv­nych pros­tried­kov je však pot­reb­né vy­kla­dať reš­trik­tív­ne. Po­su­dzo­va­nie pro­por­cio­na­li­ty zá­sa­hu s chrá­ne­ný­mi prá­va­mi to­tiž v mno­hých prí­pa­doch zá­vi­sí od to­ho, či sa or­gá­ny štá­tu moh­li uchý­liť aj k iným pros­tried­kom, než sú tres­tné san­kcie, a to k ta­kým, ako sú ob­čian­skop­ráv­ne a dis­cip­li­nár­ne pros­tried­ky náp­ra­vy (Le­hi­deux and Isor­ni pro­ti Fran­cúz­sku). Z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ESĽP tak­tiež vy­plý­va, že aj v prí­pa­de, ak dô­vo­dy vnút­roš­tát­nych sú­dov na os­pra­vedl­ne­nie od­sú­de­nia mož­no po­va­žo­vať za re­le­van­tné, mu­sia byť tie­to dô­vo­dy dos­ta­toč­né (na to, aby sa pou­ži­li tres­tnop­ráv­ne pros­tried­ky) a mu­sia ko­reš­pon­do­vať tla­ku spo­lo­čen­skej pot­re­by (Co­laço Mes­tre a SIC – So­cie­da­de In­de­pen­den­te de Co­mu­ni­caçăo S. A. pro­ti Por­tu­gal­sku). V inom svo­jom roz­hod­nu­tí ESĽP vy­jad­ril ná­zor, že ak by aj sťa­žo­va­teľ­ka bo­la vin­ná, pros­tried­ky dos­tup­né pod­ľa ob­čian­ske­ho prá­va bo­li dos­ta­toč­né na urov­na­nie ve­ci (Ka­nello­pou­lou pro­ti Gréc­ku).

 

Pod­ľa ESĽP do­mi­nan­tná po­zí­cia, akú má vlá­da, jej pri­ka­zu­je pre­ja­vo­vať zdr­žan­li­vosť pri pou­ží­va­ní tres­tných san­kcií, naj­mä ak exis­tu­jú iné pros­tried­ky ako od­po­ve­dať na neop­ráv­ne­né úto­ky a kri­ti­ku proti­vní­kov. Prís­luš­né or­gá­ny štá­tu sa­moz­rej­me mô­žu pri­jať aj tres­tné opat­re­nia  ur­če­né k pri­me­ra­nej a nep­reh­na­nej reak­cii na po­dob­né vý­ro­ky. Pôj­de však v zá­sa­de o ta­ké prí­pa­dy, kde in­kri­mi­no­va­né vý­ro­ky pod­ne­cu­jú k pou­ži­tiu ná­si­lia pro­ti jed­not­liv­co­vi, pred­sta­vi­te­ľo­vi štá­tu ale­bo čas­ti oby­va­teľ­stva, kde ma­jú vnút­roš­tát­ne or­gá­ny šir­ší pries­tor k po­sú­de­niu ne­vyh­nut­nos­ti za­sa­ho­va­nia do vý­ko­nu slo­bo­dy pre­ja­vu (Başkaya and Okçuod­lu pro­ti Tu­rec­ku).

 

Z vy­ššie uve­de­ných prík­la­dov je evi­den­tné, že pou­ži­tie pros­tried­kov tres­tné­ho prá­va je prí­pus­tné iba vte­dy, ak zneu­ži­tie slo­bo­dy pre­ja­vu je na­toľ­ko zá­važ­né a spo­lo­čen­sky ne­bez­peč­né, že ho tre­ba san­kcio­no­vať tres­tom us­ta­no­ve­ným v Tres­tnom zá­ko­ne. Inak po­ve­da­né, kon­krét­ny zá­sah do prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu mu­sí zod­po­ve­dať na­lie­ha­vej spo­lo­čen­skej pot­re­be, mu­sí byť pri­me­ra­ný sle­do­va­né­mu cie­ľu a mu­sí byť ne­vyh­nut­ný v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti.

 

S pou­ka­zom na uve­de­né nie je sú­du zrej­mé, čo mal ná­mes­tník ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky pre trest­ný úsek vo svo­jom zru­šu­jú­com uz­ne­se­ní v tej­to tres­tnej ve­ci na mys­li, keď kon­šta­to­val, že je pot­reb­né roz­li­šo­vať me­dzi oho­vá­ra­ním ako tres­tným či­nom a oho­vá­ra­ním ako jed­nou z fo­riem zá­sa­hu do osob­nos­tných práv fy­zic­kej oso­by (po­kiaľ neu­va­žo­val čis­to v le­gis­la­tív­nej ro­vi­ne), a to obzvlášť v kon­texte je­ho nás­led­né­ho vy­jad­re­nia, že ar­gu­men­tá­cia pro­ku­rá­to­ra Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va je skôr vhod­ná v prí­pad­nom ci­vil­nom ko­na­ní. Z prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio, ako aj z ju­di­ka­tú­ry ESĽP to­tiž ne­po­chyb­ne vy­plý­va, že ak je pod­sta­ta ar­gu­men­tá­cie pou­ži­teľ­ná v ci­vil­nom ko­na­ní, o to viac bu­de pou­ži­teľ­ná v ko­na­ní tres­tnom, naj­mä po­kiaľ ide o vhod­nosť pou­ži­tia to­ho-kto­ré­ho práv­ne­ho pros­tried­ku na ochra­nu dot­knu­tých práv.

 

V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né pou­ká­zať na to, že v zmys­le ju­di­ka­tú­ry ESĽP sa pri­me­ra­nosť zá­sa­hu skú­ma cez troj­stup­ňo­vý test pro­por­cio­na­li­ty, kto­rý po­zos­tá­va z (A) tes­tu dos­ta­toč­ne dô­le­ži­té­ho cie­ľa, te­da tes­tu vhod­nos­ti, v rám­ci kto­ré­ho sa zis­ťu­je, či zá­sah sme­ru­je k cie­ľu, kto­rý je dos­ta­toč­ne dô­le­ži­tý na os­pra­vedl­ne­nie zá­sa­hu, resp. či da­ným pros­tried­kom (ob­me­dze­ním slo­bo­dy pre­ja­vu) je mož­né do­siah­nuť ak­cep­to­va­teľ­ný cieľ (ochra­nu cti), z (B) tes­tu ne­vyh­nut­nos­ti, t. j. tes­tu pot­reb­nos­ti pou­ži­tia da­né­ho pros­tried­ku – zá­sa­hu – te­da, či ne­bo­lo pot­reb­né pou­žiť šetr­nej­ší zá­sah a z (C) tes­tu pro­por­cio­na­li­ty v už­šom slo­va zmys­le, kto­rý za­hŕňa jed­nak prak­tic­kú sú­lad­nosť, t. j. test za­cho­va­nia maxima z obid­voch zá­klad­ných práv, a jed­nak tzv. Alexyho vá­žia­cu for­mu­lu – vá­žia­ci vzo­rec.

 

Pre úče­ly toh­to roz­hod­nu­tia z hľa­dis­ka vy­vo­dzo­va­nia tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti nie je ne­vyh­nut­né ana­ly­zo­vať všet­ky uve­de­né as­pek­ty pre po­su­dzo­va­nie pri­me­ra­nos­ti zá­sa­hu. Pos­ta­čí pou­ká­zať na to, že ak je vô­bec mož­né uva­žo­vať o vhod­nos­ti ne­ja­ké­ho zá­sa­hu do slo­bo­dy pre­ja­vu za úče­lom do­siah­nu­tia le­gi­tím­ne­ho cie­ľa, t. j. ochra­ny iné­ho zá­klad­né­ho prá­va (prá­va na za­cho­va­nia osob­nej cti a dob­rej po­ves­ti) a nie je mož­né (vzhľa­dom na pod­sta­tu zá­klad­ných práv) za­cho­vať obid­ve prá­va pop­ri se­be, mu­sí byť zá­sah ne­vyh­nut­ný aj z hľa­dis­ka adek­vát­nos­ti zvo­le­né­ho pros­tried­ku.

 

Z poh­ľa­du ESĽP má prá­ve pri­me­ra­nosť san­kcie znač­ne ur­ču­jú­ci vý­znam pre po­su­dzo­va­nie zá­sa­hu do prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu z hľa­dis­ka ap­li­ká­cie čl. 10 Do­ho­vo­ru. Ak je san­kcia príl­iš prís­na, spra­vid­la to v roz­ho­do­va­ní ESĽP ve­die k zá­ve­ru o po­ru­še­ní čl. 10 Do­ho­vo­ru. Pri­tom nep­ri­me­ra­ne prís­ne ne­mu­sia byť len tres­tnop­ráv­ne san­kcie, ale aj san­kcie súk­rom­nop­ráv­ne. Ok­rem to­ho ESĽP pri­hlia­da na sa­mot­ný druh san­kcie a na jej mož­ný úči­nok, kto­rý nes­mie byť od­stra­šu­jú­ci (tzv. chilling efect). Aj pri hod­no­te­ní san­kcií by ako mer­ná jed­not­ka mal byť prie­mer­ne ro­zu­mo­vo vy­spe­lý a pred­ví­da­teľ­ne štan­dar­dne sa sprá­va­jú­ci ľud­ský jed­not­li­vec. V kon­texte prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio a so zre­te­ľom na vy­ššie uve­de­né zá­ve­ry vy­plý­va­jú­ce z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ESĽP po­va­žu­je súd za pot­reb­né zdô­raz­niť, že uve­de­né as­pek­ty pre hod­no­te­nie san­kcie je pot­reb­né vnút­roš­tát­ny­mi súd­mi po­su­dzo­vať aj v tej ro­vi­ne, či ide o san­kciu, kto­rej ulo­že­nie v ob­las­ti tres­tné­ho prá­va hro­zí, te­da inak po­ve­da­né, či je pot­reb­né a žia­dú­ce uva­žo­vať v ro­vi­ne vy­vo­dzo­va­nia tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti (vzhľa­dom na fakt, že už sa­mot­né dek­la­ro­va­nie vi­ny v tres­tnom ko­na­ní mož­no po­va­žo­vať za vý­znam­ný ne­ga­tív­ny dôs­le­dok).

 

V spo­ji­tos­ti s ju­di­ka­tú­rou ESĽP, Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ale aj ju­di­ka­tú­rou Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky po­va­žu­je súd za pod­stat­né pou­ká­zať aj na os­tat­né kri­té­ria, kto­rý­mi sa vo všeo­bec­nos­ti tie­to sú­dy ria­dia pri po­su­dzo­va­ní a nas­to­ľo­va­ní spra­vod­li­vej rov­no­vá­hy me­dzi kon­flik­tný­mi zá­uj­ma­mi. ESĽP vo ve­ci Fed­chen­ko pro­ti Rus­ku uvie­dol, že pri po­su­dzo­va­ní skut­ko­vých okol­nos­tí prí­pa­du vez­me Súd do úva­hy nas­le­du­jú­ce okol­nos­ti: 1. pos­ta­ve­nie sťa­žo­va­te­ľa (t. j. auto­ra spor­ných vý­ro­kov), pos­ta­ve­nie ža­lob­cu v ko­na­ní na ochra­nu osob­nos­ti, ob­sah pub­li­ko­va­né­ho ma­te­riá­lu a kva­li­fi­ká­ciu spor­ných vý­ro­kov vnút­roš­tát­ny­mi súd­mi. V roz­sud­ku Axel Sprin­ger AG pro­ti Ne­mec­ku po­tom ESĽP kon­šta­to­val, že vnút­roš­tát­ne sú­dy mu­sia pri po­su­dzo­va­ní ko­lí­zie prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu a osob­nos­tných práv chrá­ne­ných čl. 8 Do­ho­vo­ru zva­žo­vať nas­le­du­jú­cich šesť fak­to­rov: 1) či ide o prís­pe­vok k de­ba­te sle­du­jú­cej ve­rej­ný zá­ujem, 2) ako zná­ma je dot­knu­tá oso­ba a čo je pred­me­tom re­por­tá­že, 3) pred­chá­dza­jú­ce ko­na­nie dot­knu­tej oso­by, 4) spô­sob zís­ka­nia in­for­má­cie a jej prav­di­vosť, 5) ob­sah, for­ma a dôs­led­ky zve­rej­ne­nia a 6) prís­nosť ulo­že­nia san­kcie.

 

V ús­tav­nop­ráv­nej ro­vi­ne od­zr­kad­ľu­jú­cej ju­di­ka­tú­ru ESĽP sa pou­ka­zu­je na pot­re­bu po­sú­de­nia (1) kto zá­sah do prá­va na ochra­nu osob­nos­ti vy­ko­nal, (2) o kom bol na­mie­ta­ný pre­jav (člá­nok a pod.) a do ko­ho osob­nos­tnej sfé­ry za­sa­ho­val, (3) čo bo­lo ob­sa­hom na­mie­ta­né­ho pre­ja­vu, (4), kde bol na­mie­ta­ný člá­nok uve­rej­ne­ný, (5) ke­dy bol na­mie­ta­ný člá­nok uve­rej­ne­ný, (6) ako bo­li in­for­má­cie v na­mie­ta­nom člán­ku for­mu­lo­va­né.

 

K tým­to sa­moz­rej­me mô­žu pris­tú­piť ďal­šie hľa­dis­ká, kto­ré ma­jú vý­znam pre po­su­dzo­va­nie rov­no­vá­hy me­dzi kon­flik­tným zá­uj­mom a slo­bo­du pre­ja­vu, napr. mož­nosť ove­re­nia prav­di­vos­ti zve­rej­ne­nej in­for­má­cie, mo­tív zve­rej­ne­nia, „tón“, akým bo­la in­for­má­cia ší­re­ná mé­dia­mi, pri­čom ESĽP priz­nal slo­bo­de pre­ja­vu aj od­vet­nú fun­kciu (kto­rá v už­šom zmys­le slo­va spo­čí­va v tom, že po­kiaľ sa ur­či­tý sub­jekt do­pus­tí os­trej kri­ti­ky, mu­sí po­čí­tať pri­naj­men­šom s rov­na­ko os­trou kri­ti­kou, pri­čom reak­cia mô­že byť eš­te os­trej­šia než pô­vod­ný útok, nie však nep­ri­me­ra­ne os­trej­šia; tej­to po­vin­nos­ti str­pieť proti­útok kri­ti­zo­va­nej oso­by zod­po­ve­dá prá­vo kri­ti­zo­va­né­ho brá­niť sa pro­ti kri­ti­ke svo­jej oso­by s pou­ži­tím rov­na­ko os­tré­ho, či do­kon­ca os­trej­šie­ho ja­zy­ka, po­kiaľ je ta­ká ochra­na ne­vyh­nut­ná k vy­vá­že­niu nev­ra­ži­vos­ti a skres­le­niam ob­siah­nu­tých v pô­vod­nom ver­bál­nom ata­ku na tú­to oso­bu – k to­mu poz­ri Ko­ben­ter pro­ti Ra­kús­ku, Nil­sen a Joh­nsen pro­ti Nor­sku.

 

Všet­ky do úva­hy pri­chá­dza­jú­ce kri­té­ria je pot­reb­né po­su­dzo­vať a hod­no­tiť kom­plexne, nie je mož­né pri­már­ne vy­chá­dzať iba nap­rík­lad z to­ho, že zve­rej­ne­ná in­for­má­cia bo­la dis­tri­buo­va­ná hro­mad­ne, čo by pri izo­lo­va­nom po­su­dzo­va­ní od­ôvod­ňo­va­lo pos­kyt­nu­tie zvý­še­nej ochra­ny osob­nos­tným prá­vam. Je pot­reb­né pri­hlia­dať aj na to, či oso­ba, kto­rej sa kon­krét­ny pre­jav tý­ka, je ve­rej­ne čin­nou oso­bou, či ide o pre­jav, kto­rý mož­no kla­si­fi­ko­vať ako „pre­jav sle­du­jú­ci ve­rej­ný zá­ujem“, kto­ré­mu sa pos­ky­tu­je zvý­še­ná ochra­na, či oso­be, kto­rá pre­jav uro­bi­la, pri­ná­le­ží pri­vi­le­go­va­né pos­ta­ve­nia z hľa­dis­ka zvý­še­nej ochra­ny slo­bo­dy pre­ja­vu a pod.

 

Tak­tiež je vždy ne­vyh­nut­né, aby sa hod­no­til ce­lý pre­jav a v ce­lom kon­texte, nik­dy ne­mož­no po­su­dzo­vať iba jed­not­li­vý vy­tr­hnu­tý vý­rok ale­bo ve­tu (I. ÚS 453/03,  Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky).

 

Vy­ššie uve­de­né hľa­dis­ká pre­ta­ve­né do kon­krét­ne tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho Mgr. I M umož­ňu­jú vy­slo­viť zá­ver, že ani za pred­pok­la­du napl­ne­nia ob­jek­tív­nej strán­ky pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 Tres­tné­ho zá­ko­na pri exis­ten­cii po­ža­do­va­nej for­my za­vi­ne­nia, by vy­vo­dzo­va­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti ne­bo­lo ne­vyh­nut­né pre pos­kyt­nu­tie ochra­ny prá­vam poš­ko­de­ných ga­ran­to­va­ných čl. 8 Do­ho­vo­ru.

 

V prí­pa­de poš­ko­de­né­ho doc. JUDr. R F, CSc. ide o oso­bu pred­se­du vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, te­da po­li­ti­ka, u kto­ré­ho sú hra­ni­ce ak­cep­to­va­teľ­nos­ti ší­re­nia in­for­má­cií nas­ta­ve­né ove­ľa šir­šie. Uve­de­né, t. j. že by iš­lo o po­li­ti­ka, sí­ce nep­la­tí u poš­ko­de­nej prof. JUDr. S F, CSc., av­šak nep­la­tí úpl­ne ani to, že u nej nie je da­ný dô­vod zná­šať zvý­še­nú in­ten­zi­tu mie­ry kri­ti­ky, pre­há­ňa­nia či sil­nej­ších vý­ra­zov na jej ad­re­su iba pre­to, že nie je ve­rej­ným či­ni­te­ľom. ESĽP de­fi­nu­je oso­by ve­rej­né­ho zá­uj­mu znač­ne ši­ro­ko, pri­čom ok­rem po­li­ti­kov sa za ur­či­tých okol­nos­tí do tej­to ka­te­gó­rie osôb za­ra­ďu­jú aj oso­by, kto­ré po­li­tic­ky čin­né nie sú, ale s po­li­tic­ky čin­nou oso­bou sú v bliž­šom vzťa­hu. In­for­má­cie tý­ka­jú­ce sa ta­kej­to oso­by sa mô­žu po­va­žo­vať za vec op­ráv­ne­né­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu vte­dy, po­kiaľ je zve­rej­ňo­va­nie tých­to sku­toč­nos­tí v pria­mej sú­vis­los­ti s čin­nos­ťou uve­de­ných osôb vo ve­rej­nom ži­vo­te. Ta­ké­to zve­rej­ne­nie te­da mu­sí mať ne­vyh­nut­ne väz­bu na ve­rej­nú čin­nosť, kto­rú tzv. oso­by ve­rej­né­ho zá­uj­mu vy­ví­ja­jú na­vo­nok.

 

Vzhľa­dom na po­va­hu zve­rej­ne­nej in­for­má­cie mož­no ne­po­chyb­ne vy­slo­viť, že sa ne­tý­ka súk­rom­nej sfé­ry dot­knu­tých osôb, ale spa­dá do ka­te­gó­rie otá­zok ve­rej­né­ho zá­uj­mu v ta­kom roz­sa­hu, že u poš­ko­de­nej mož­no uva­žo­vať o pria­mej väz­be na oso­bu jej man­že­la ako ve­rej­ne čin­nej oso­by.

 

Ho­ci z mo­rál­ne­ho hľa­dis­ka mož­no ne­po­chyb­ne vy­jad­riť ne­súh­las s tým, že ob­vi­ne­ný ju v rám­ci svoj­ho pre­ja­vu „za­tia­hol“ do in­for­má­cie o úč­toch na Be­li­ze, sa­ma tá­to sku­toč­nosť ne­mô­že od­ôvod­ňo­vať za­lo­že­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti ob­vi­ne­né­ho za sku­tok, kto­rý mu je kla­de­ný za vi­nu (uve­de­né nez­na­me­ná, že by ne­moh­la byť da­ná zod­po­ved­nosť ob­vi­ne­né­ho súk­rom­nop­ráv­nej po­va­hy). Ne­mož­no to­tiž opo­me­núť cel­ko­vý kon­text zve­rej­ne­né­ho úda­ja v rám­ci pre­ja­vu ob­vi­ne­né­ho, z kto­ré­ho ok­rem iné­ho vy­plý­va, že ten­to sa pri­már­ne tý­kal poš­ko­de­né­ho doc. JUDr. R F, CSc., čo vo svo­jej vý­po­ve­di pri­pus­ti­la sa­mot­ná poš­ko­de­ná.

 

V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né opä­tov­ne pou­ká­zať na to, že ob­vi­ne­ný na via­ce­rých mies­tach svoj­ho pre­ja­vu vý­slov­ne uvie­dol, že in­for­má­cia po­chá­dza z ano­nym­né­ho zdro­ja, pri­čom v zho­de so zá­ve­rom pro­ku­rá­to­ra Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va (vy­slo­ve­nom v uz­ne­se­ní, kto­rým zru­šil uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia) súd kon­šta­tu­je, že pred­met­né ano­nym­né pí­som­né po­da­nie bo­lo spo­loč­ne s príl­oha­mi za­bez­pe­če­né do vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, a pre­to je zrej­mé, že to­to sku­toč­ne exis­to­va­lo. Žiad­nym dô­ka­zom zís­ka­ným po­čas vy­šet­ro­va­nia sa nep­reu­ká­za­lo, že by to­to po­da­nie ob­vi­ne­ný úče­lo­vo vy­tvo­ril, ale­bo si inak za­bez­pe­čil a z toh­to dô­vo­du je pre­to pot­reb­né vy­chá­dzať z pre­mi­sy, že to­to po­da­nie sku­toč­ne obdr­žal tak, ako to ve­rej­ne pre­zen­to­val.

 

Ob­vi­ne­ný tiež viac­krát uvie­dol, že ne­vie, či je ním zve­rej­ne­ný údaj prav­di­vý, resp. hod­no­ver­ný, ako aj to, že ne­má mož­nosť a ne­do­ká­že zis­tiť, či spo­mí­na­ný účet je ta­ký, ako to pre­zen­to­val ano­nym­ný zdroj. Pri­tom na otáz­ku no­vi­ná­ra vý­slov­ne uvie­dol aj to, že neob­vi­ňu­je R F, že má úč­ty niek­de na Be­li­ze, ale iba ho­vo­rí, že dos­tal ta­kú­to ano­nym­nú in­for­má­ciu, dis­po­nu­je ňou a roz­ho­dol sa ju zve­rej­niť, le­bo je to pres­ne to is­té, ako keď R F zve­rej­ňu­je ano­nym­né uda­nie na re­gio­PRESS cez or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré ov­lá­da.

 

Pod­ľa ná­zo­ru sú­du ne­mož­no opo­me­núť cel­ko­vý kon­text pre­ja­vu ob­vi­ne­né­ho, kto­rý pred­met­nú tla­čo­vú kon­fe­ren­ciu, v kto­rej zve­rej­nil aj in­kri­mi­no­va­ný údaj, za­čal oh­ľad­ne in­for­má­cii zís­ka­ných z TA3 tý­ka­jú­cich sa kon­tro­ly v je­ho fir­me re­gion­PRESS. V jej rám­ci ďa­lej na­pá­dal do­sah vlá­dy na pro­ku­ra­tú­ru, po­lí­ciu a os­tat­né kon­trol­né in­šti­tú­cie a vy­slo­ve­ne pou­ká­zal na bu­dú­ce voľ­by a mož­nosť skom­pli­ko­va­nia ich vý­sled­ku stra­nám vo vlá­de. Kon­tro­lu v da­nej fir­me per­so­ni­fi­ko­val v oso­be pred­se­du vlá­dy R F v spo­ji­tos­ti s oso­ba­mi na če­le po­lí­cie, Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky a špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry kto­rí sú pod­ľa ne­ho blíz­ki pred­se­do­vi vlá­dy. Zdô­raz­nil, že pre­šet­ro­va­nie uve­de­nej fir­my mé­dia spo­ji­li s je­ho oso­bou a k vy­tvo­re­niu doj­mu, že M a re­gion­PRESS je nep­la­tič da­ní, pou­ká­zal na spô­sob vy­ko­na­nia pre­hliad­ky ne­by­to­vých pries­to­rov a žia­dal, aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní zve­rej­ni­li ce­lé uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a ano­nym­né po­da­nie vo vzťa­hu k re­gion­PRESS-u, pri­čom dal súh­las na zve­rej­ne­nie ce­lé­ho úč­tov­níc­tva tej­to fir­my na zá­kla­de spl­no­moc­ne­nia od ko­na­te­ľa spo­loč­nos­ti. Väč­šia časť je­ho vy­jad­re­ní k úč­tom na Be­li­ze bo­la pre­zen­to­va­ná až v rám­ci otá­zok no­vi­ná­rov.

 

 Na zá­kla­de uve­de­né­ho mož­no uza­vrieť, že ob­vi­ne­ným us­ku­toč­ne­ný pre­jav bol po­li­tic­kej po­va­hy, kto­ré­ho sú­čas­ťou bo­la vlas­tná ob­ra­na mé­dia­mi zve­rej­ne­ných úda­jov, kto­ré sa ho do­tý­ka­li, a te­da ne­po­chyb­ne ide ta­ký pre­jav, kto­rý po­ží­va vy­ššiu mie­ru ochra­ny. Cel­ko­vý pre­jav ob­vi­ne­né­ho mož­no za­ra­diť do ob­las­ti ve­rej­né­ho zá­uj­mu vrá­ta­ne in­for­má­cie o údaj­ných úč­toch dot­knu­tých osôb na Be­li­ze.

 

V da­nom prí­pa­de ne­mož­no pre­hliad­nuť ani ten fakt, že ob­vi­ne­ný je (v ča­se skut­ku bol) po­li­ti­kom opo­zič­ným a pos­la­nom Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, v dôs­led­ku čo­ho sa súd sto­tož­ňu­je s ob­ha­job­nou ar­gu­men­tá­ciou ob­vi­ne­né­ho (uro­be­nou aj pros­tred­níc­tvom je­ho ob­haj­cu), v kto­rej ok­rem iné­ho pou­ká­zal na to, že ak sa slo­bo­da pre­ja­vu up­lat­ňu­je ako po­li­tic­ký pre­jav, ob­me­dzenia sú os­pra­vedl­ni­teľ­né iba do­kiaľ exis­tu­je jas­ná, na­lie­ha­vá a pres­ná spo­lo­čen­ská pot­re­ba. Tu je mož­né dopl­niť, že vlád­nu­ca moc sa mu­sí zdr­žať pri­jí­ma­nia reš­trik­tív­nych opat­re­ní ma­jú­cich od­ra­dzu­jú­ci úči­nok na po­li­tic­kú de­ba­tu (Cas­tells pro­ti Špa­nielsku). V tej­to sú­vis­los­ti ob­ha­jo­ba správ­ne pou­ka­zu­je aj na roz­hod­nu­tie ESĽP vo ve­ci Ka­rác­so­ny a os­tat­ní v. Ma­ďar­sko, v kto­rom bo­lo zdô­raz­ne­né, že (ver­bál­ny a aj ne­ver­bál­ny) pre­jav de­mok­ra­tic­ky zvo­le­né­ho parla­men­tné­ho rep­re­zen­tan­ta po­ží­va veľ­mi vy­so­kú úro­veň ochra­ny.

 

V da­nej ve­ci je pot­reb­né pri­hliad­nuť aj na tú sku­toč­nosť, že poš­ko­de­ný pred­se­da vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ako aj je­ho man­žel­ka (vzhľa­dom na uve­de­né pos­ta­ve­nie jej man­že­la), ma­jú ove­ľa šir­ší pries­tor na prís­tup k mé­diám a te­da aj ši­ro­kú mož­nosť a príl­eži­tosť rea­go­vať a ko­men­to­vať to, čo je v cen­tre po­zor­nos­ti, a to v pod­sta­te ih­neď po zve­rej­ne­ní in­for­má­cie, kto­rá sa ich tý­ka. Tým im je da­ná mož­nosť okam­ži­tej reak­cie a mož­nej eli­mi­ná­cie ale­bo zmier­ne­nia ne­ga­tív­ne­ho do­sa­hu zve­rej­ňo­va­ných in­for­má­cií.

 

Na­po­kon ma­jú pre po­sú­de­nie ma­te­riál­nej strán­ky da­né­ho či­nu vý­znam aj ča­so­vé sú­vis­los­ti z hľa­dis­ka blí­žia­cich sa vo­lieb do Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Pri po­su­dzo­va­ní vy­jad­re­ní po­li­ti­kov sa otáz­ka pred­vo­leb­nej kam­pa­ne ne­mô­že zu­žo­vať iba na „ofi­ciál­nu“ vo­leb­nú kam­paň, ale je pot­reb­né ju vní­mať šir­šie v kon­texte cel­ko­vej čin­nos­ti a vy­stu­po­va­nia kan­di­dá­tov, resp. po­li­tic­kých strán. Ob­do­bie sied­mich me­sia­cov pred voľ­ba­mi je ob­do­bím, ke­dy sa už vý­raz­ne pre­ja­vu­je boj me­dzi jed­not­li­vý­mi po­li­tic­ký­mi stra­na­mi a ich kan­di­dát­mi a ten­to as­pekt ne­mož­no pre­hlia­dať ani v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho Mgr. I M. Už v tom­to ob­do­bí to­tiž mož­no pred­pok­la­dať pred­ná­ša­nie os­trej kri­ti­ky na ad­re­su kan­di­dá­tov, pre­to­že ide o ima­nen­tnú sú­časť pred­vo­leb­né­ho sú­bo­ja, kto­rú nie je mož­né všeo­bec­ne kri­mi­na­li­zo­vať (Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky sp. zn. 5 Tdo 873/2002 zo dňa 07.11.2002). Vzhľa­dom na cel­ko­vý kon­text pre­ja­vu me­no­va­né­ho ob­vi­ne­né­ho, mož­no ten­to po­va­žo­vať nie­len za pre­jav po­li­tic­ký, ale aj za pre­jav us­ku­toč­ne­ný v rám­ci pred­vo­leb­né­ho bo­ja. Tie­to fak­to­ry je po­tom pot­reb­né dôs­led­ne po­su­dzo­vať aj v tom sme­re, kto­rý sved­čí pre zá­ver o ne­vyh­nut­nos­ti ap­li­ká­cie prin­cí­pu „ul­ti­ma ra­tio“ up­lat­ňo­va­né­ho v tres­tnom prá­ve.

 

Vzhľa­dom na všet­ky vy­ššie uve­de­né sku­toč­nos­ti súd dos­pel k ne­po­chyb­né­mu zá­ve­ru, že pred­met­ný sku­tok nie je spô­so­bi­lý do­siah­nuť vy­šší než ne­patr­ný stu­peň zá­važ­nos­ti, kto­rý sa v zmys­le § 10 od­sek 2 Tres­tné­ho zá­ko­na cez kri­té­ria v ňom ob­siah­nu­té (spô­sob vy­ko­na­nia či­nu a je­ho nás­led­ky, okol­nos­ti, za kto­rých bol čin spá­cha­ný, mie­ru za­vi­ne­nia a poh­nút­ku pá­cha­te­ľa – zis­ti­teľ­né z vy­ššie uve­de­né­ho od­ôvod­ne­nia toh­to uz­ne­se­nia) vy­ža­du­je pre to, aby moh­lo ísť o trest­ný čin – pre­čin.

 

Zá­ve­rom súd už iba dopĺňa, že pos­kyt­nu­tie prí­pad­nej ochra­ny pros­tried­ka­mi ob­čian­ske­ho prá­va (§ 11 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka) by sle­do­va­lo ten is­tý le­gi­tím­ny cieľ a pos­kyt­nu­tie ta­kej­to ochra­ny by bo­lo pl­ne pos­ta­ču­jú­ce v prí­pa­de, ak by bo­la od­ôvod­ne­ná.

 

V da­nom prí­pa­de súd po­va­žu­je aké­koľ­vek vy­vo­dzo­va­nie zod­po­ved­nos­ti v ob­las­ti ve­rej­né­ho prá­va (t. j. tres­tné­ho, ale aj správ­ne­ho – ad­mi­nis­tra­tív­ne­ho) za nep­rí­pus­tné a neak­cep­to­va­teľ­né z hľa­dis­ka po­žia­da­viek kla­de­ných na de­mok­ra­tic­ký a práv­ny štát v kon­texte voľ­by adek­vát­ne­ho práv­ne­ho pros­tried­ku pri pos­kyt­nu­tí ochra­ny práv dot­knu­tých osôb.

 

            Vzhľa­dom na oso­bit­ný pro­ces­ný vý­znam správ­nos­ti a zá­kon­nos­ti vy­ko­ná­va­nia vý­slu­chu ob­vi­ne­nej oso­by, ako aj sved­ka, po­va­žu­je súd za obzvlášť dô­le­ži­té vy­jad­riť sa ku kon­šta­to­va­niu ná­mes­tní­ka ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky pre trest­ný úsek (v zru­šu­jú­com uz­ne­se­ní), kto­rým tak­mer dos­lo­va iden­tic­ké vý­po­ve­de sved­kov poš­ko­de­ných, ako aj kla­de­nie su­ges­tív­nych otá­zok zo stra­ny vy­šet­ro­va­te­ľa ne­po­va­žo­val za ne­zá­kon­né, ale iba za nep­ro­fe­sio­nál­ne. S ta­kým­to kon­šta­to­va­ním sa súd ne­mô­že v ni­ja­kom sme­re sto­tož­niť, na­koľ­ko iden­tic­ký ob­sah zá­pis­níc o vý­slu­chu sved­kov – poš­ko­de­ných vy­vo­lá­va od­ôvod­ne­né po­chyb­nos­ti o zá­kon­nom pos­tu­pe vy­šet­ro­va­te­ľa (kla­de­nie su­ges­tív­nych otá­zok je už dos­lo­va ne­zá­kon­ným pos­tu­pom) a ta­ký­to pos­tup nie je mož­né za žiad­nych okol­nos­tí ak­cep­to­vať. V ta­kom­to prí­pa­de to­tiž vzni­ka­jú zá­važ­né a dô­vod­né po­chyb­nos­ti o tom, či sve­dok vy­po­ve­dal sám ale­bo mu bo­la zo stra­ny vy­šet­ro­va­te­ľa pre­čí­ta­ná zá­pis­ni­ca o vý­slu­chu inej oso­by, čo je evi­den­tne v roz­po­re s us­ta­no­ve­nia­mi up­ra­vu­jú­ci­mi spô­sob vy­ko­na­nia toh­to úko­nu (naj­mä § 132 Tres­tné­ho po­riad­ku). Nie je zrej­mé, z čo­ho ná­mes­tník ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky pre trest­ný úsek vy­chá­dzal, ho­ci v uz­ne­se­ní pro­ku­rá­to­ra Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va, kto­ré svo­jím roz­hod­nu­tím zru­šil, sa expli­cit­ne od­ka­zu­je na Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. 4 Tdo 15/2012 zo dňa 19.02.2012, kto­ré je pl­ne ap­li­ko­va­teľ­né aj na da­nú tres­tnú vec a kto­ré jed­noz­nač­ne uve­de­ný ná­zor vy­lu­ču­je.

 

            Ho­ci tá­to otáz­ka už ne­má v da­nej ve­ci práv­ne re­le­vant­ný vý­znam, vzhľa­dom na mož­ný do­sah pre­zen­to­va­né­ho ná­zo­ru pre pos­tup pri vý­slu­chu v iných tres­tných ve­ciach, po­va­žo­val súd za ne­vyh­nut­né za­ujať k nej pat­rič­ný pos­toj.

 

            Na zá­kla­de všet­kých vy­ššie uve­de­ných sku­toč­nos­tí a pre­zen­to­va­ných úvah sú­du, bo­lo roz­hod­nu­té tak, ako je to uve­de­né v enun­ciá­te toh­to uz­ne­se­nia.

 

P o u č e n i e :        Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu mô­že pro­ku­rá­tor a ob­vi­ne­ný po­dať sťaž­nosť, kto­rá má od­klad­ný úči­nok (§ 241 od­sek 4 Tr. por.).

Sťaž­nosť mož­no po­dať v le­ho­te troch dní odo dňa je­ho ozná­me­nia na Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va I.

 

V Bra­tis­la­ve, dňa 23. feb­ruára 2018

                                              

                                                                                              Mgr. Mi­chal Ka­čá­ni

                                                                                                     sa­mo­sud­ca

 

 

Diskusia