Súdný dvor Európskej únie a odcudzenie mobilného telefónu

 

Úvod­ná poz­nám­ka (JUDr. Pe­ter Šam­ko)

Niž­šie uve­de­né roz­hod­nu­tie Súd­ne­ho dvo­ru Európ­skej únie by po­ten­ciál­ne moh­lo mať vplyv na mož­nú zme­nu us­ta­no­ve­nia § 116 Tr. por. tý­ka­jú­ce­ho sa ozná­me­nia úda­jov o te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke. V tom­to sme­re mož­no pri­po­me­núť, že pod­ľa § 116 ods. 1 Tr. por. mož­no pred­met­né us­ta­no­ve­nie vy­užiť iba pri úmy­sel­ných tres­tných či­noch, pri kto­rých zá­kon us­ta­no­vu­je trest od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­ré­ho hor­ná hra­ni­ca je naj­me­nej tri ro­ky, po­tom pri taxatív­ne uve­de­ných úmy­sel­ných tres­tných či­noch a to bez oh­ľa­du na ich tres­tnú sadz­bu a na­po­kon pre tres­tné či­ny, kto­rý­mi bo­la spô­so­be­ná ťaž­ká uj­ma na zdra­ví ale­bo smrť a pri iných úmy­sel­ných tres­tných či­noch, pri kto­rých na ko­na­nie za­vä­zu­je me­dzi­ná­rod­ná zmlu­va.

Súd­ny dvor Európ­skej únie sa v niž­šie uve­de­nom roz­hod­nu­tí za­obe­ral, na pod­kla­de žia­dos­ti Špa­nielske­ho sú­du, tým, či je ale­bo nie je v roz­po­re s prá­vom Európ­skej únie, ak by sa zis­ťo­va­li niek­to­ré úda­je tý­ka­jú­ce sa te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky aj pri me­nej zá­važ­ných tres­tných či­noch (nap­rík­lad pri oby­čaj­nej krá­de­ži mo­bil­né­ho te­le­fó­nu).

Tu tre­ba pri­po­me­núť, že Súd­ny dvor Európ­skej únie vo svo­jich pred­chá­dza­jú­cich roz­hod­nu­tiach (kto­ré na­po­kon vied­li aj k zme­nám us­ta­no­ve­nia § 116 Tr. por.) dos­pel k zá­ve­ru, že ucho­va­nie a ozná­me­nie pre­vádz­ko­vých úda­jov pred­sta­vu­je zvlášť zá­važ­ný zá­sah do práv za­kot­ve­ných v člán­koch 7 a 8 Char­ty a sám iden­ti­fi­ko­val kri­té­riá po­sú­de­nia dodr­žia­va­nia zá­sa­dy pro­por­cio­na­li­ty, me­dzi kto­rý­mi je zá­važ­nosť tres­tných či­nov od­ôvod­ňu­jú­ca ucho­va­nie tých­to úda­jov a prís­tup k tým­to úda­jom na úče­ly vy­šet­ro­va­nia. Špa­nielsky súd sa pre­to pý­tal na mož­ný roz­por ju­di­ka­tú­ry sú­du, kto­rý zá­väz­ne vy­kla­dá prá­vo Európ­skej únie, s tým, ak by sa úda­je o te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke vy­uží­va­li aj pri me­nej zá­važ­ných tres­tných či­noch.

Pre úpl­nosť tre­ba do­dať, že v práv­nych pod­mien­kach SR by nap­rík­lad pri práv­nej kva­li­fi­ká­cii od­cu­dzenia mo­bil­né­ho te­le­fó­nu ako trest­ný čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1 Tr. por., či pod­ľa § 212 ods. 2 Tr. por. bo­lo vy­lú­če­né pou­ži­tie us­ta­no­ve­nia § 116 Tr. por. a to prá­ve pre men­šiu zá­važ­nosť spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu.

Skut­ko­vé okol­nos­ti prí­pa­du bo­li nas­le­dov­né:

Pán Her­nan­dez Sierra po­dal na po­lí­cii tres­tné ozná­me­nie pre lú­pež (v prí­pa­de tres­tné­ho či­nu lú­pe­že by v práv­nych pod­mien­kach SR bo­lo us­ta­no­ve­nie § 116 Tr. por. ap­li­ko­va­teľ­né), ku kto­rej ma­lo dôjsť 16. feb­ruára 2015, a po­čas kto­rej bol zra­ne­ný a bo­li mu od­cu­dze­né pe­ňa­žen­ka, ako aj mo­bil­ný te­le­fón.

Dňa 27. feb­ruára 2015 sa kri­mi­nál­na po­lí­cia ob­rá­ti­la na vy­šet­ro­va­cí súd so žia­dos­ťou, aby bo­lo rôz­nym pos­ky­to­va­te­ľom elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb na­ria­de­né, aby ozná­mi­li jed­nak te­le­fón­ne čís­la, kto­ré bo­li ak­ti­vo­va­né od 16. feb­ruára do 27. feb­ruára 2015 s kó­dom me­dzi­ná­rod­nej iden­ti­ty mo­bil­né­ho za­ria­de­nia („IMEI“) od­cu­dze­né­ho mo­bil­né­ho te­le­fó­nu, a jed­nak osob­né úda­je tý­ka­jú­ce sa to­tož­nos­ti dr­ži­te­ľov ale­bo uží­va­te­ľov te­le­fón­nych čí­sel pa­tria­cich k SIM kar­tám ak­ti­vo­va­ným s uve­de­ným kó­dom, ako je ich me­no, priez­vis­ko a prí­pad­ne ad­re­sa.

Uz­ne­se­ním z 5. má­ja 2015 vy­šet­ro­va­cí súd tú­to žia­dosť za­mie­tol. Na jed­nej stra­ne roz­ho­dol, že po­ža­do­va­né opat­re­nie ne­bo­lo mož­né vy­užiť na iden­ti­fi­ká­ciu pá­cha­te­ľov tres­tné­ho či­nu. Na dru­hej stra­ne od­mie­tol žia­dos­ti vy­ho­vieť z dô­vo­du, že zá­kon č. 25/2007 ob­me­dzo­val ozná­me­nie úda­jov ucho­vá­va­ných pos­ky­to­va­teľ­mi elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb na zá­važ­né tres­tné či­ny. Pod­ľa Špa­nielske­ho Tres­tné­ho zá­ko­na sú zá­važ­né tres­tné či­ny tie tres­tné či­ny, za kto­ré mož­no ulo­žiť trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní viac ako päť ro­kov, za­tiaľ čo skut­ky, o kto­ré ide vo ve­ci sa­mej, zrej­me nep­red­sta­vu­jú ta­ký­to čin.

Pro­ku­ra­tú­ra po­da­la od­vo­la­nie pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu na vnút­roš­tát­ny súd, pri­čom tvr­di­la, že dot­knu­té úda­je ma­li byť ozná­me­né na zá­kla­de po­va­hy skut­kov a roz­sud­ku Tri­bu­nal Sup­re­mo (Naj­vyš­ší súd, Špa­nielsko) z 26. jú­la 2010 tý­ka­jú­ce­ho sa po­dob­né­ho prí­pa­du.

Vnút­roš­tát­ny špa­nielsky súd bol ná­zo­ru, že v spo­re vo ve­ci sa­mej smer­ni­ce 95/46 a 2002/58 za­kla­da­jú vzťah s Char­tou. Na vnút­roš­tát­nu práv­nu úp­ra­vu dot­knu­tú vo ve­ci sa­mej sa tak v sú­la­de s člán­kom 51 ods. 1 Char­ty vzťa­hu­je jej pô­sob­nosť, na­priek vy­hlá­se­niu nep­lat­nos­ti smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy 2006/24/ES z 15. mar­ca 2006 o ucho­vá­va­ní úda­jov vy­tvo­re­ných ale­bo spra­co­va­ných v sú­vis­los­ti s pos­ky­to­va­ním ve­rej­ne dos­tup­ných elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb ale­bo ve­rej­ných ko­mu­ni­kač­ných sie­tí a o zme­ne a dopl­ne­ní smer­ni­ce 2002/58/ES (Ú. v. EÚ L 105, 2006, s. 54) roz­sud­kom z 8. ap­rí­la 2014, Di­gi­tal Rights Ire­land a i. (C‑293/12 a C‑594/12, EU:C:2014:238). V tom­to roz­sud­ku Súd­ny dvor uz­nal, že ucho­va­nie a ozná­me­nie pre­vádz­ko­vých úda­jov pred­sta­vu­je zvlášť zá­važ­ný zá­sah do práv za­kot­ve­ných v člán­koch 7 a 8 Char­ty a iden­ti­fi­ko­val kri­té­riá po­sú­de­nia dodr­žia­va­nia zá­sa­dy pro­por­cio­na­li­ty, me­dzi kto­rý­mi je zá­važ­nosť tres­tných či­nov od­ôvod­ňu­jú­ca ucho­va­nie tých­to úda­jov a prís­tup k tým­to úda­jom na úče­ly vy­šet­ro­va­nia.

Za tých­to pod­mie­nok sa Audien­cia Pro­vin­cial de Tarra­go­na (Pro­vinč­ný od­vo­la­cí súd Tarra­go­na) roz­ho­dol pre­ru­šiť ko­na­nie a po­lo­žiť Súd­ne­mu dvo­ru tie­to pre­ju­di­ciál­ne otáz­ky:

„1.      Mož­no dos­ta­toč­nú zá­važ­nosť tres­tných či­nov ako kri­té­rium, kto­ré od­ôvod­ňu­je zá­sah do zá­klad­ných práv priz­na­ných v člán­koch 7 a 8 [Char­ty], iden­ti­fi­ko­vať vý­luč­ne s oh­ľa­dom na trest, kto­rý je mož­né ulo­žiť za trest­ný čin, kto­rý sa vy­šet­ru­je, ale­bo je ok­rem to­ho ne­vyh­nut­né iden­ti­fi­ko­vať v proti­práv­nom ko­na­ní oso­bit­nú škod­li­vosť pre in­di­vi­duál­ne a/ale­bo ko­lek­tív­ne práv­ne zá­uj­my?

2.      Ak by ur­če­nie zá­važ­nos­ti tres­tné­ho či­nu vý­luč­ne s oh­ľa­dom na trest, kto­rý mož­no ulo­žiť, prí­pad­ne vy­ho­vo­va­lo zá­klad­ným zá­sa­dám Únie, kto­ré Súd­ny dvor Európ­skej únie pou­žil v roz­sud­ku [z 8. ap­rí­la 2014, Di­gi­tal Rights Ire­land a i., C‑293/12 a C‑594/12, EU:C:2014:238] ako štan­dar­dy prís­nej kon­tro­ly smer­ni­ce [2002/58], aká by ma­la byť mi­ni­mál­na vý­ška toh­to tres­tu? Bo­la by zlu­či­teľ­ná vý­ška sta­no­ve­ná všeo­bec­ným spô­so­bom na mi­ni­mál­ne tri ro­ky od­ňa­tia slo­bo­dy?“

Súd­ny dvor EÚ  vo svo­jom roz­hod­nu­tí pri­pus­til, že niek­to­ré, ním špe­ci­fi­ko­va­né úda­je o te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke, je mož­né zis­ťo­vať aj pri me­nej zá­važ­ných tres­tných či­noch. Svoj zá­ver zhr­nul v nas­le­dov­nej práv­nej ve­te.

Práv­na ve­ta:

Člá­nok 15 ods. 1 smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy 2002/58/ES z 12. jú­la 2002, tý­ka­jú­cej sa spra­co­vá­va­nia osob­ných úda­jov a ochra­ny súk­ro­mia v sek­to­re elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­cií (smer­ni­ca o súk­ro­mí a elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách), zme­ne­nej smer­ni­cou Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy 2009/136/ES z 25. no­vem­bra 2009, v spo­je­ní s člán­ka­mi 7 a 8 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie sa má vy­kla­dať v tom zmys­le, že prís­tup or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci k úda­jom tý­ka­jú­cim sa iden­ti­fi­ká­cie dr­ži­te­ľov SIM ka­riet ak­ti­vo­va­ných s od­cu­dze­ným mo­bil­ným te­le­fó­nom, ako sú me­no, priez­vis­ko a prí­pad­ne ad­re­sa tých­to dr­ži­te­ľov, pred­sta­vu­je zá­sah do ich zá­klad­ných práv up­ra­ve­ných v uve­de­ných člán­koch Char­ty zá­klad­ných práv, kto­rý nie je tak zá­važ­ný, že by mal byť ten­to prís­tup ob­me­dze­ný v ob­las­ti pre­ven­cie, vy­šet­ro­va­nia, od­ha­ľo­va­nia a stí­ha­nia tres­tných či­nov na boj pro­ti zá­važ­nej kri­mi­na­li­te.

 

ROZ­SU­DOK SÚDNE­HO DVO­RA (veľ­ká ko­mo­ra)

z 2. ok­tób­ra 2018

„Návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia – Elek­tro­nic­ké ko­mu­ni­ká­cie – Spra­co­vá­va­nie osob­ných úda­jov – Smer­ni­ca 2002/58/ES – Člán­ky 1 a 3 – Pô­sob­nosť – Dô­ver­nosť elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­cií – Ochra­na – Člá­nok 5 a člá­nok 15 ods. 1 – Char­ta zá­klad­ných práv Európ­skej únie – Člán­ky 7 a 8 – Úda­je spra­co­vá­va­né v rám­ci pos­ky­to­va­nia elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb – Prís­tup vnút­roš­tát­nych or­gá­nov k úda­jom na úče­ly vy­šet­ro­va­nia – Hra­ni­ca zá­važ­nos­ti tres­tné­ho či­nu spô­so­bi­lá od­ôvod­niť prís­tup k úda­jom“

Vo ve­ci C‑207/16,

kto­rej pred­me­tom je návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia pod­ľa člán­ku 267 ZFEÚ, po­da­ný roz­hod­nu­tím Audien­cia Pro­vin­cial de Tarra­go­na (Pro­vinč­ný od­vo­la­cí súd Tarra­go­na, Špa­nielsko) zo 6. ap­rí­la 2016 a do­ru­če­ný Súd­ne­mu dvo­ru 14. ap­rí­la 2016, kto­rý sú­vi­sí s ko­na­ním za­ča­tým na návrh

Mi­nis­te­rio Fis­cal,

SÚD­NY DVOR (veľ­ká ko­mo­ra),

v zlo­že­ní: pred­se­da K. Le­naerts, pod­pred­se­da A. Tiz­za­no, pred­se­do­via ko­môr R. Sil­va de La­puer­ta, T. von Danwitz (spra­vo­daj­ca), J. L. da Cruz Vi­laça, C. G. Fernlund a C. Vaj­da, sud­co­via E. Ju­hász, A. Borg Bar­thet, C. Toa­der, M. Saf­jan, D. Švá­by, M. Ber­ger, E. Ja­ra­šiūnas a E. Re­gan,

ge­ne­rál­ny ad­vo­kát: H. Saug­man­dsgaard Øe,

ta­jom­ník: L. Carras­co Mar­co, re­fe­ren­tka,

so zre­te­ľom na pí­som­nú časť ko­na­nia a po po­jed­ná­va­ní z 29. ja­nuá­ra 2018,

so zre­te­ľom na pri­po­mien­ky, kto­ré pred­lo­ži­li:

–        Mi­nis­te­rio Fis­cal, v za­stú­pe­ní: E. Te­ja­da de la Fuen­te,

–        špa­nielska vlá­da, v za­stú­pe­ní: M. Sam­pol Pu­cu­rull, spl­no­moc­ne­ný zá­stup­ca,

–        čes­ká vlá­da, v za­stú­pe­ní: M. Smo­lek, J. Vlá­čil a A. Brab­co­vá, spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via,

–        dán­ska vlá­da, v za­stú­pe­ní: J. Ny­mann‑Lin­deg­ren a M. Wolff, spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via,

–        es­tón­ska vlá­da, v za­stú­pe­ní: N. Grünberg, spl­no­moc­ne­ná zá­stup­ky­ňa,

–        Írsko, v za­stú­pe­ní: M. Browne, L. Williams, E. Cree­don a A. Joy­ce, spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via, za práv­nej po­mo­ci E. Gib­son, BL,

–        fran­cúz­ska vlá­da, v za­stú­pe­ní: D. Co­las, E. de Mous­tier a E. Ar­moet, spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via,

–        lo­tyš­ská vlá­da, v za­stú­pe­ní: I. Ku­ci­na a J. Da­vi­do­vi­ča, spl­no­moc­ne­né zá­stup­ky­ne,

–        ma­ďar­ská vlá­da, v za­stú­pe­ní: M. Fe­hér a G. Koós, spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via,

–        ra­kús­ka vlá­da, v za­stú­pe­ní: C. Pe­sen­dor­fer, spl­no­moc­ne­ná zá­stup­ky­ňa,

–        poľ­ská vlá­da, v za­stú­pe­ní: B. Maj­czy­na, D. Lu­tos­tańska a J. Sawic­ka, spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via,

–        vlá­da Spo­je­né­ho krá­ľov­stva, v za­stú­pe­ní: S. Bran­don a C. Bro­die, spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via, za práv­nej po­mo­ci C. Knight, barris­ter, a G. Fa­cen­na, QC,

–        Európ­ska ko­mi­sia, v za­stú­pe­ní: I. Mar­tí­nez del Pe­ral, P. Cos­ta de Oli­vei­ra, R. Troos­ters a D. Nar­di, spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via,

po vy­po­ču­tí návr­hov ge­ne­rál­ne­ho ad­vo­ká­ta na po­jed­ná­va­ní 3. má­ja 2018,

vy­hlá­sil ten­to

Roz­su­dok

1        Návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia sa v pod­sta­te tý­ka vý­kla­du člán­ku 15 ods. 1 smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy 2002/58/ES z 12. jú­la 2002, tý­ka­jú­cej sa spra­co­vá­va­nia osob­ných úda­jov a ochra­ny súk­ro­mia v sek­to­re elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­cií (smer­ni­ca o súk­ro­mí a elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách) (Ú. v. ES L 201, 2002, s. 37; Mim. vyd. 13/029, s. 514), zme­ne­nej smer­ni­cou Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy 2009/136/ES z 25. no­vem­bra 2009 (Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 11) (ďa­lej len „smer­ni­ca 2002/58“), v spo­je­ní s člán­ka­mi 7 a 8 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie (ďa­lej len „Char­ta“).

2        Ten­to návrh bol po­da­ný v rám­ci od­vo­la­nia, kto­ré po­da­la Mi­nis­te­rio Fis­cal (pro­ku­ra­tú­ra, Špa­nielsko) pro­ti roz­hod­nu­tiu Juz­ga­do de Instruc­ción n^o 3 de Tarra­go­na (Vy­šet­ro­va­cí súd č. 3 Tarra­go­na, ďa­lej len „vy­šet­ro­va­cí súd“), kto­rým sa za­mie­ta žia­dosť kri­mi­nál­nej po­lí­cie o prís­tup k osob­ným úda­jom ucho­vá­va­ným pos­ky­to­va­teľ­mi elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb.

 Práv­ny rá­mec

 Prá­vo Únie

 Smer­ni­ca 95/46

3        Pod­ľa člán­ku 2 písm. b) smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy 95/46/ES z 24. ok­tób­ra 1995 o ochra­ne fy­zic­kých osôb pri spra­co­va­ní osob­ných úda­jov a voľ­nom po­hy­be tých­to úda­jov (Ú. v. ES L 281, 1995, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 355) na úče­ly tej­to smer­ni­ce „spra­co­va­nie osob­ných úda­jov“ „zna­me­ná akú­koľ­vek ope­rá­ciu ale­bo kom­plex ope­rá­cií, kto­rá sa vy­ko­ná­va na osob­ných úda­joch, či už auto­ma­tic­ký­mi pros­tried­ka­mi, ale­bo nie, ako je zber, za­zna­me­ná­va­nie, or­ga­ni­zá­cia, us­klad­ne­nie, úp­ra­va ale­bo nah­ra­de­nie, vy­hľa­dá­va­nie, na­hliad­nu­tie, pou­ží­va­nie, od­ha­le­nie pre­no­som, ší­re­nie ale­bo sprís­tup­ne­nie iným spô­so­bom, up­ra­ve­nie ale­bo kom­bi­ná­cia, blo­ko­va­nie, vy­ma­za­nie ale­bo zni­če­nie“.

4        Člá­nok 3 tej­to smer­ni­ce, naz­va­ný „Roz­sah“, sta­no­vu­je:

„1.      Tá­to smer­ni­ca sa up­lat­ňu­je na spra­co­va­nie osob­ných úda­jov vcel­ku ale­bo čias­toč­ných úda­jov, auto­ma­tic­ký­mi pros­tried­ka­mi, a na spra­co­va­nie osob­ných úda­jov iný­mi, ako auto­ma­tic­ký­mi pros­tried­ka­mi, kto­ré tvo­ria časť re­gis­trač­né­ho sys­té­mu ale­bo ur­če­ných pre to, aby tvo­ri­li časť re­gis­trač­né­ho sys­té­mu.

2.      Tá­to smer­ni­ca sa neup­lat­ňu­je na spra­co­va­nie osob­ných úda­jov:

–      v prie­be­hu čin­nos­tí, kto­ré sú mi­mo roz­sa­hu zá­ko­na Spo­lo­čen­stva, ako sú tie, kto­ré sú uve­de­né v hla­ve V a VI Zmlu­vy o Európ­skej únii a v žiad­nom prí­pa­de sa neup­lat­ňu­jú na ope­rá­cie spra­co­va­nia tý­ka­jú­ce sa ve­rej­nej bez­peč­nos­ti, ob­ra­ny, bez­peč­nos­ti štá­tu (vrá­ta­ne hos­po­dár­skej pros­pe­ri­ty štá­tu, keď sa ope­rá­cia spra­co­va­nia tý­ka zá­le­ži­tos­tí bez­peč­nos­ti štá­tu) a čin­nos­tí štá­tu v ob­las­tiach tres­tné­ho zá­ko­na,

–      fy­zic­kou oso­bou v prie­be­hu osob­nej čin­nos­ti, ale­bo čin­nos­ti tý­ka­jú­cej sa do­mác­nos­ti.“

 Smer­ni­ca 2002/58

5        Od­ôvod­ne­nia 2, 11, 15 a 21 smer­ni­ce 2002/58 uvá­dza­jú:

„(2)      Tá­to smer­ni­ca sa sna­ží reš­pek­to­vať zá­klad­né prá­va a dodr­žia­vať prin­cí­py uz­na­né naj­mä [Char­tou]. Tá­to smer­ni­ca sa sna­ží naj­mä o pl­né za­bez­pe­če­nie práv sta­no­ve­ných v [jej] člán­koch 7 a 8.

…

(11)      Po­dob­ne ako smer­ni­ca [95/46] sa tá­to smer­ni­ca ne­tý­ka otá­zok ochra­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd vzťa­hu­jú­cich sa k čin­nos­tiam, kto­ré nie sú up­ra­ve­né prá­vom Spo­lo­čen­stva. Pre­to ne­me­ní exis­tu­jú­cu rov­no­vá­hu me­dzi prá­va­mi jed­not­liv­ca na súk­ro­mie a mož­nos­ťa­mi člen­ských štá­tov pri­jať opat­re­nia uve­de­né v člán­ku 15 ods. 1 tej­to smer­ni­ce, kto­ré sú pot­reb­né na ochra­nu ve­rej­nej bez­peč­nos­ti, ob­ra­ny, bez­peč­nos­ti štá­tu (vrá­ta­ne eko­no­mic­ké­ho bla­ho­by­tu štá­tu, keď sa čin­nos­ti tý­ka­jú zá­le­ži­tos­tí bez­peč­nos­ti štá­tu) a pre­sa­dzo­va­nie tres­tné­ho prá­va. Nás­led­ne tá­to smer­ni­ca ne­má vplyv na mož­nosť člen­ských štá­tov za­chy­tá­vať elek­tro­nic­ké sprá­vy ale­bo pri­jí­mať iné opat­re­nia, ak je to ne­vyh­nut­né z akých­koľ­vek iných dô­vo­dov a v sú­la­de s Európ­skym do­ho­vo­rom na ochra­nu ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, inter­pre­to­va­ným roz­sud­ka­mi súd­ne­ho dvo­ra tý­ka­jú­ci­mi sa ľud­ských práv; ta­ké opat­re­nia mu­sia byť pri­me­ra­né, prís­ne pro­por­cio­nál­ne vo vzťa­hu k za­mýš­ľa­né­mu úče­lu a pot­reb­né v rám­ci de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti a ma­li by byť pred­me­tom pri­me­ra­nej ochra­ny v sú­la­de s Európ­skym do­ho­vo­rom na ochra­nu ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd.

…

(15)      Sprá­va mô­že za­hŕňať všet­ky in­for­má­cie o me­ne, čís­lach ale­bo ad­re­sách pos­kyt­nu­tých od­osie­la­te­ľom sprá­vy ale­bo uží­va­te­ľom spo­je­nia na úče­ly ozná­me­nia sprá­vy. Pre­vádz­ko­vé dá­ta mô­žu za­hŕňať akú­koľ­vek zme­nu tej­to in­for­má­cie v sie­ti, na kto­rej je sprá­va pre­ná­ša­ná, s cie­ľom us­ku­toč­ne­nia pre­no­su. …

…

(21)      Ma­li by sa pri­jať opat­re­nia na za­brá­ne­nie neop­ráv­ne­né­ho prís­tu­pu k sprá­vam, vrá­ta­ne prís­tu­pu k ob­sa­hu a k akým­koľ­vek úda­jom ta­kých správ po­mo­cou ve­rej­ných ko­mu­ni­kač­ných sie­tí a ve­rej­ne dos­tup­ných elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb. Vnút­roš­tát­ne práv­ne pred­pi­sy v niek­to­rých člen­ských štá­toch len za­ka­zu­jú úmy­sel­ný neop­ráv­ne­ný prís­tup k sprá­vam.“

6        Člá­nok 1 smer­ni­ce 2002/58, naz­va­ný „Roz­sah plat­nos­ti a cieľ“, sta­no­vu­je:

„1.      Tou­to smer­ni­cou sa us­ta­no­vu­je har­mo­ni­zá­cia vnút­roš­tát­nych us­ta­no­ve­ní po­ža­do­va­ných na za­bez­pe­če­nie pri­me­ra­nej úrov­ne ochra­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd, a naj­mä prá­va na súk­ro­mie a dô­ver­nosť, z hľa­dis­ka spra­cú­va­nia osob­ných úda­jov v elek­tro­nic­kom ko­mu­ni­kač­nom sek­to­re a za­bez­pe­če­nia voľ­né­ho po­hy­bu ta­kých úda­jov a elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných za­ria­de­ní a slu­žieb v Spo­lo­čen­stve.

2.      Us­ta­no­ve­nia tej­to smer­ni­ce spod­rob­ňu­jú a dopĺňa­jú smer­ni­cu [95/46] na úče­ly uve­de­né v od­se­ku 1. Ok­rem to­ho pos­ky­tu­jú ochra­nu le­gi­tím­nych zá­uj­mov účas­tní­kov, kto­rí sú práv­nic­ký­mi oso­ba­mi.

3.      Tá­to smer­ni­ca sa nev­zťa­hu­je na čin­nos­ti, kto­ré sú mi­mo pô­sob­nos­ti zmlu­vy o za­lo­že­ní Európ­skych spo­lo­čen­stiev, ako sú čin­nos­ti pod­ľa hla­vy V a VI Zmlu­vy o Európ­skej únii a v žiad­nom prí­pa­de na čin­nos­ti tý­ka­jú­ce sa ve­rej­nej bez­peč­nos­ti, ob­ra­ny, bez­peč­nos­ti štá­tu (vrá­ta­ne eko­no­mic­ké­ho bla­ho­by­tu štá­tu, keď sa čin­nos­ti tý­ka­jú zá­le­ži­tos­tí bez­peč­nos­ti štá­tu) a čin­nos­ti [štá­tu – neo­fi­ciál­ny prek­lad] v ob­las­ti tres­tné­ho prá­va.“

7        Pod­ľa člán­ku 2 smer­ni­ce 2002/58 s náz­vom „De­fi­ní­cie“:

„Po­kiaľ nie je sta­no­ve­né inak, pla­tia de­fi­ní­cie v smer­ni­ci [95/46] a v smer­ni­ci Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy 2002/21/ES zo 7. mar­ca 2002 o spo­loč­nom re­gu­lač­nom rám­ci pre elek­tro­nic­ké ko­mu­ni­kač­né sie­te a služ­by (rám­co­vá smer­ni­ca) [Ú. v. ES L 108, 2002, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349].

Pla­tia aj tie­to de­fi­ní­cie:

…

b)      ‚pre­vádz­ko­vé dá­ta‘ zna­me­na­jú aké­koľ­vek úda­je spra­co­vá­va­né na úče­ly pre­no­su sprá­vy v elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej sie­ti ale­bo na úče­ly fak­tu­rá­cie pre­no­su,

c)      ‚lo­ka­li­zač­né dá­ta‘ zna­me­na­jú aké­koľ­vek úda­je spra­cú­va­né v elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej sie­ti ale­bo pros­tred­níc­tvom elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej služ­by, udá­va­jú­ce geog­ra­fic­kú po­lo­hu kon­co­vé­ho za­ria­de­nia uží­va­te­ľa ve­rej­ne dos­tup­nej elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej služ­by,

d)      ‚sprá­va‘ zna­me­ná aké­koľ­vek in­for­má­cie vy­mie­ňa­né ale­bo pre­ná­ša­né me­dzi ko­neč­ným poč­tom účas­tní­kov po­mo­cou ve­rej­ne dos­tup­nej elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej služ­by. To­to ne­zahŕňa aké­koľ­vek in­for­má­cie pre­ná­ša­né ako časť roz­hla­so­vých slu­žieb pre ve­rej­nosť v elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej sie­ti, po­kiaľ sa in­for­má­cie ne­mô­žu spá­jať s iden­ti­fi­ko­va­teľ­ným účas­tní­kom ale­bo uží­va­te­ľom pri­jí­ma­jú­cim in­for­má­cie;

…“

8        Člá­nok 3 smer­ni­ce 2002/58, naz­va­ný „Dot­knu­té služ­by“, sta­no­vu­je:

„Tá­to smer­ni­ca sa vzťa­hu­je na spra­cú­va­nie osob­ných úda­jov v sú­vis­los­ti s pos­ky­to­va­ním ve­rej­ne dos­tup­ných elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb vo ve­rej­ných ko­mu­ni­kač­ných sie­ťach v Spo­lo­čen­stve vrá­ta­ne ve­rej­ných ko­mu­ni­kač­ných sie­tí, kto­ré pod­po­ru­jú za­ria­de­nia na zber úda­jov a iden­ti­fi­ká­ciu.“

9        Pod­ľa člán­ku 5 smer­ni­ce 2002/58, naz­va­né­ho „Dô­ver­nosť sprá­vy“:

„1.      Člen­ské štá­ty vnút­roš­tát­ny­mi práv­ny­mi pred­pis­mi za­bez­pe­čia dô­ver­nosť správ a prís­luš­ných pre­vádz­ko­vých dát pre­ná­ša­ných po­mo­cou ve­rej­nej ko­mu­ni­kač­nej sie­te a ve­rej­ne dos­tup­ných elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných sie­tí. Za­ká­žu naj­mä po­čú­va­nie, od­po­čú­va­nie, [Za­ká­žu naj­mä po­čú­va­nie, od­po­čú­va­nie, ucho­vá­va­nie – neo­fi­ciál­ny prek­lad] a iné dru­hy na­ru­šo­va­nia ale­bo doh­ľa­du nad sprá­va­mi a prís­luš­ný­mi pre­vádz­ko­vý­mi dá­ta­mi zo stra­ny iných osôb než sú uží­va­te­lia bez súh­la­su prís­luš­ných uží­va­te­ľov, po­kiaľ to nie je zá­kon­ne op­ráv­ne­né v sú­la­de s člán­kom 15 ods. 1. …

…

3.      Člen­ské štá­ty za­bez­pe­čia, aby sa uk­la­da­nie in­for­má­cií ale­bo zís­ka­va­nie prís­tu­pu k in­for­má­ciám, kto­ré už bo­li ulo­že­né, v kon­co­vom za­ria­de­ní účas­tní­ka ale­bo uží­va­te­ľa po­vo­li­lo len pod pod­mien­kou, že dot­knu­tý účas­tník ale­bo uží­va­teľ dal na to vop­red súh­las na zá­kla­de jas­ných a kom­plexných in­for­má­cií v sú­la­de so smer­ni­cou [95/46], ok­rem iné­ho aj o úče­loch spra­co­va­nia. …“

10      Člá­nok 6 smer­ni­ce 2002/58 s náz­vom „Pre­vádz­ko­vé dá­ta“ sta­no­vu­je:

„1.      Pre­vádz­ko­vé dá­ta tý­ka­jú­ce sa účas­tní­kov a uží­va­te­ľov, spra­co­vá­va­né a ulo­že­né pos­ky­to­va­te­ľom ve­rej­nej ko­mu­ni­kač­nej sie­te ale­bo ve­rej­ne dos­tup­nej elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej služ­by, sa mu­sia vy­ma­zať ale­bo za­no­nym­niť, ak už na­ďa­lej nie sú pot­reb­né na úče­ly pre­no­su sprá­vy, bez vply­vu na od­se­ky 2, 3 a 5 toh­to člán­ku a člán­ku 15 ods. 1.

2.      Pre­vádz­ko­vé dá­ta pot­reb­né na úče­ly fak­tu­rá­cie účas­tní­ka a plat­by za spo­je­nie sa mô­žu spra­co­vá­vať. Ta­ké spra­co­va­nie je po­vo­le­né len do kon­ca ob­do­bia, po­čas kto­ré­ho mô­že byť fak­tú­ra práv­ne na­pad­nu­tá ale­bo sa mô­že up­lat­niť ná­rok na plat­bu.

…“

11      Člá­nok 15 uve­de­nej smer­ni­ce, naz­va­ný „Up­lat­ňo­va­nie niek­to­rých us­ta­no­ve­ní smer­ni­ce [95/46]“, vo svo­jom od­se­ku 1 sta­no­vu­je:

„Člen­ské štá­ty mô­žu pri­jať le­gis­la­tív­ne opat­re­nia na ob­me­dzenie roz­sa­hu práv a po­vin­nos­tí uve­de­ných v člán­ku 5, člán­ku 6, člán­ku 8 ods. 1, 2, 3 a 4 a člán­ku 9 tej­to smer­ni­ce, ak ta­ké ob­me­dzenie pred­sta­vu­je ne­vyh­nut­né, vhod­né a pri­me­ra­né opat­re­nie v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti na za­bez­pe­če­nie ná­rod­nej bez­peč­nos­ti (t. j. bez­peč­nos­ti štá­tu), ob­ra­ny, ve­rej­nej bez­peč­nos­ti a na za­brá­ne­nie, vy­šet­ro­va­nie, od­ha­ľo­va­nie a stí­ha­nie tres­tných či­nov ale­bo neop­ráv­ne­né pou­ží­va­nie elek­tro­nic­ké­ho ko­mu­ni­kač­né­ho sys­té­mu pod­ľa člán­ku 13 ods. 1 smer­ni­ce [95/46]. Na ten­to účel člen­ské štá­ty mô­žu, me­dzi iným, pri­jať le­gis­la­tív­ne opat­re­nia umož­ňu­jú­ce za­dr­ža­nie úda­jov na li­mi­to­va­né ob­do­bie, op­ráv­ne­né z dô­vo­dov sta­no­ve­ných v tom­to od­se­ku. Všet­ky opat­re­nia uve­de­né v tom­to od­se­ku mu­sia byť v sú­la­de so všeo­bec­ný­mi prin­cíp­mi prá­va spo­lo­čen­stva vrá­ta­ne tých, kto­ré sú uve­de­né v člán­ku 6 ods. 1 a 2 Zmlu­vy o Európ­skej únii.“

 Špa­nielske prá­vo

 Zá­kon č. 25/2007

12      Člá­nok 1 Ley 25/2007 de con­servac­ión de da­tos re­la­ti­vos a las co­mu­ni­ca­cio­nes elec­tró­ni­cas y a la re­des púb­li­cas de co­mu­ni­ca­cio­nes (zá­kon č. 25/2007 o ucho­vá­va­ní úda­jov v sú­vis­los­ti s elek­tro­nic­ký­mi ko­mu­ni­ká­cia­mi a ve­rej­ný­mi ko­mu­ni­kač­ný­mi sie­ťa­mi) z 18. ok­tób­ra 2007 (BOE č. 251, z 19. ok­tób­ra 2007, s. 42517), sta­no­vu­je:

„1.      Pred­me­tom toh­to zá­ko­na je úp­ra­va po­vin­nos­ti pre­vádz­ko­va­te­ľov ucho­vá­vať úda­je vy­tvá­ra­né ale­bo spra­cú­va­né v rám­ci pos­ky­to­va­nia elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb ale­bo v rám­ci ve­rej­ných ko­mu­ni­kač­ných sie­tí, ako aj po­vin­nosť pos­tú­piť tie­to úda­je op­ráv­ne­ným sub­jek­tom za pred­pok­la­du, že bu­dú od nich po­ža­do­va­né na zá­kla­de prís­luš­né­ho po­vo­le­nia súd­ne­ho or­gá­nu na úče­ly od­ha­ľo­va­nia, vy­šet­ro­va­nia a stí­ha­nia zá­važ­ných tres­tných či­nov uve­de­ných v tres­tnom zá­ko­ne ale­bo v oso­bit­ných práv­nych pred­pi­soch z ob­las­ti tres­tné­ho prá­va.

2.      Ten­to zá­kon sa up­lat­ňu­je na pre­vádz­ko­vé a lo­ka­li­zač­né úda­je tý­ka­jú­ce sa fy­zic­kých a práv­nic­kých osôb, ako aj na sú­vi­sia­ce úda­je pot­reb­né na iden­ti­fi­ká­ciu účas­tní­ka ale­bo re­gis­tro­va­né­ho uží­va­te­ľa.

…“

 Trest­ný zá­kon

13      Člá­nok 13 ods. 1 Ley Or­gá­ni­ca 10/1995 del Có­di­go Pe­nal (Trest­ný zá­kon) z 23. no­vem­bra 1995 (BOE č. 281, z 24. no­vem­bra 1995, s. 33987), znie:

„Zá­važ­ný­mi tres­tný­mi čin­mi sú tres­tné či­ny, za kto­ré zá­kon uk­la­dá prís­ny trest.“

14      Člá­nok 33 uve­de­né­ho zá­ko­na sta­no­vu­je:

„1      V zá­vis­los­ti od ich po­va­hy a ich tr­va­nia sa tres­ty po­va­žu­jú za prís­ne, me­nej prís­ne a mier­ne.

2.      Prís­ny­mi tres­ta­mi sú:

a)      trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie s mož­nos­ťou opä­tov­né­ho pres­kú­ma­nia,

b)      trest od­ňa­tia slo­bo­dy na viac ako päť ro­kov.

…“

 Trest­ný po­ria­dok

15      Po spá­cha­ní skut­kov vo ve­ci sa­mej bol Ley de En­juicia­mien­to Cri­mi­nal (Trest­ný po­ria­dok) zme­ne­ný pros­tred­níc­tvom Ley Or­gá­ni­ca 13/2015 de mo­di­fi­ca­ción de la Ley de En­juicia­mien­to Cri­mi­nal pa­ra el for­ta­le­ci­mien­to de las ga­ran­tías pro­ce­sa­les y la re­gu­la­ción de las me­di­das de in­ves­ti­ga­ción tec­no­ló­gi­ca (or­ga­nic­ký zá­kon č. 13/2015, kto­rým sa me­ní trest­ný po­ria­dok na úče­ly po­sil­ne­nia pro­ces­ných zá­ruk a úp­ra­vy tech­no­lo­gic­kých vy­šet­ro­va­cích úko­nov) z 5. ok­tób­ra 2015 (BOE č. 239, zo 6. ok­tób­ra 2015, s. 90192).

16      Ten­to zá­kon na­do­bu­dol účin­nosť 6. de­cem­bra 2015. Do Tres­tné­ho po­riad­ku za­čle­ňu­je ob­lasť prís­tu­pu k úda­jom sú­vi­sia­cim s te­le­fo­nic­ký­mi a te­le­ma­tic­ký­mi ko­mu­ni­ká­cia­mi, kto­ré sú ucho­vá­va­né pos­ky­to­va­teľ­mi elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb.

17      Člá­nok 579 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku v zne­ní vy­plý­va­jú­com z or­ga­nic­ké­ho zá­ko­na č. 13/2015 sta­no­vu­je:

„1.      Súd mô­že po­vo­liť za­dr­ža­nie súk­rom­nej poš­to­vej a te­leg­ra­fic­kej ko­reš­pon­den­cie vrá­ta­ne faxov, re­gis­tro­va­ných faxov a me­dzi­ná­rod­ných poš­to­vých pou­ka­zov, kto­ré po­doz­ri­vý od­osie­la ale­bo pri­jí­ma, ako aj jej ot­vo­re­nie a pres­kú­ma­nie, ak exis­tu­jú ne­pria­me dô­ka­zy umož­ňu­jú­ce dom­nie­vať sa, že to umož­ní zis­tiť ale­bo ove­riť sku­toč­nosť ale­bo okol­nosť re­le­van­tnú pre vec v prí­pa­de, ak je pred­me­tom vy­šet­ro­va­nia niek­to­rý z tých­to tres­tných či­nov:

1°)      Úmy­sel­né tres­tné či­ny, za kto­ré sa uk­la­dá trest od­ňa­tia slo­bo­dy s hor­nou hra­ni­cou naj­me­nej tri ro­ky;

2°)      Tres­tné či­ny spá­cha­né v rám­ci zlo­či­nec­kej or­ga­ni­zá­cie;

3°)      Te­ro­ris­tic­ké tres­tné či­ny.

…“

18      Člá­nok 588b uve­de­né­ho po­riad­ku sta­no­vu­je:

„1.      Elek­tro­nic­ké úda­je ucho­vá­va­né pos­ky­to­va­teľ­mi slu­žieb ale­bo oso­ba­mi pos­ky­tu­jú­ci­mi ko­mu­ni­ká­ciu pod­ľa práv­nych pred­pi­sov o ucho­vá­va­ní úda­jov sú­vi­sia­cich s elek­tro­nic­ký­mi ko­mu­ni­ká­cia­mi ale­bo z vlas­tné­ho pod­ne­tu z ko­mer­čných ale­bo iných dô­vo­dov, a sú­vi­sia­ce s ko­mu­ni­kač­ný­mi pro­ces­mi, sa mô­žu ozná­miť na úče­ly ich za­hr­nu­tia do ko­na­nia iba s po­vo­le­ním sú­du.

2.      Ak oboz­ná­me­nie sa s tý­mi­to údaj­mi je ne­vyh­nut­né pre vy­šet­ro­va­nie, tre­ba po­žia­dať prís­luš­ný súd, aby vy­dal po­vo­le­nie na prís­tup k in­for­má­ciám na­chá­dza­jú­cim sa v auto­ma­ti­zo­va­ných sú­bo­roch pos­ky­to­va­te­ľov slu­žieb, vrá­ta­ne krí­žo­vé­ho ale­bo in­te­li­gen­tné­ho preh­ľa­dá­va­nia úda­jov za pred­pok­la­du, že sa pres­ne uve­die po­va­ha úda­jov, s kto­rý­mi je pot­reb­né sa oboz­ná­miť, a dô­vo­dy, kto­ré opod­stat­ňu­jú ich ozná­me­nie.“

 Spor vo ve­ci sa­mej a pre­ju­di­ciál­ne otáz­ky

19      Pán Her­nan­dez Sierra po­dal na po­lí­cii tres­tné ozná­me­nie pre lú­pež, ku kto­rej ma­lo dôjsť 16. feb­ruára 2015, a po­čas kto­rej bol zra­ne­ný a bo­li mu od­cu­dze­né pe­ňa­žen­ka, ako aj mo­bil­ný te­le­fón.

20      Dňa 27. feb­ruára 2015 sa kri­mi­nál­na po­lí­cia ob­rá­ti­la na vy­šet­ro­va­cí súd so žia­dos­ťou, aby bo­lo rôz­nym pos­ky­to­va­te­ľom elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb na­ria­de­né, aby ozná­mi­li jed­nak te­le­fón­ne čís­la, kto­ré bo­li ak­ti­vo­va­né od 16. feb­ruára do 27. feb­ruára 2015 s kó­dom me­dzi­ná­rod­nej iden­ti­ty mo­bil­né­ho za­ria­de­nia (ďa­lej len „IMEI“) od­cu­dze­né­ho mo­bil­né­ho te­le­fó­nu, a jed­nak osob­né úda­je tý­ka­jú­ce sa ob­čian­skej to­tož­nos­ti dr­ži­te­ľov ale­bo uží­va­te­ľov te­le­fón­nych čí­sel pa­tria­cich k SIM kar­tám ak­ti­vo­va­ným s uve­de­ným kó­dom, ako je ich me­no, priez­vis­ko a prí­pad­ne ad­re­sa.

21      Uz­ne­se­ním z 5. má­ja 2015 vy­šet­ro­va­cí súd tú­to žia­dosť za­mie­tol. Na jed­nej stra­ne roz­ho­dol, že po­ža­do­va­né opat­re­nie ne­bo­lo mož­né vy­užiť na iden­ti­fi­ká­ciu pá­cha­te­ľov tres­tné­ho či­nu. Na dru­hej stra­ne od­mie­tol žia­dos­ti vy­ho­vieť z dô­vo­du, že zá­kon č. 25/2007 ob­me­dzo­val ozná­me­nie úda­jov ucho­vá­va­ných pos­ky­to­va­teľ­mi elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb na zá­važ­né tres­tné či­ny. Pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na sú zá­važ­né tres­tné či­ny tie tres­tné či­ny, za kto­ré mož­no ulo­žiť trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní viac ako päť ro­kov, za­tiaľ čo skut­ky, o kto­ré ide vo ve­ci sa­mej, zrej­me nep­red­sta­vu­jú ta­ký­to čin.

22      Pro­ku­ra­tú­ra po­da­la od­vo­la­nie pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu na vnút­roš­tát­ny súd, pri­čom tvr­di­la, že dot­knu­té úda­je ma­li byť ozná­me­né na zá­kla­de po­va­hy skut­kov a roz­sud­ku Tri­bu­nal Sup­re­mo (Naj­vyš­ší súd, Špa­nielsko) z 26. jú­la 2010 tý­ka­jú­ce­ho sa po­dob­né­ho prí­pa­du.

23      Vnút­roš­tát­ny súd vy­svet­ľu­je, že po vy­da­ní toh­to uz­ne­se­nia špa­nielsky zá­ko­no­dar­ca zme­nil Trest­ný po­ria­dok pri­ja­tím or­ga­nic­ké­ho zá­ko­na č. 13/2015. Ten­to zá­kon, kto­rý je re­le­vant­ný na vy­rie­še­nie od­vo­la­nia vo ve­ci sa­mej, za­vie­dol dve no­vé al­ter­na­tív­ne kri­té­riá na úče­ly ur­če­nia stup­ňa zá­važ­nos­ti tres­tné­ho či­nu. Na jed­nej stra­ne ide o ma­te­riál­ne kri­té­rium iden­ti­fi­ko­va­né ko­na­nia­mi, kto­ré zod­po­ve­da­jú tres­tným kva­li­fi­ká­ciám, kto­rých proti­práv­na po­va­ha je špe­ci­fic­ká a zá­važ­ná a kto­ré sú oso­bit­ne škod­li­vé pre in­di­vi­duál­ne a ko­lek­tív­ne práv­ne zá­uj­my. Na dru­hej stra­ne vnút­roš­tát­ny zá­ko­no­dar­ca up­lat­nil for­mál­ne nor­ma­tív­ne kri­té­rium, kto­ré sa za­kla­dá na tres­te sta­no­ve­nom za da­ný trest­ný čin. Hra­ni­ca troch ro­kov od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­rú to­to kri­té­rium sta­no­vu­je, však mô­že za­hŕňať veľ­kú väč­ši­nu tres­tných či­nov. Vnút­roš­tát­ny súd na­vy­še poz­na­me­ná­va, že zá­ujem na tom, aby štát pot­lá­čal proti­práv­ne ko­na­nia, ne­mô­že le­gi­ti­mi­zo­vať nep­ri­me­ra­né zá­sa­hy do zá­klad­ných práv sta­no­ve­ných Char­tou.

24      V tom­to oh­ľa­de sa uve­de­ný súd dom­nie­va, že v spo­re vo ve­ci sa­mej smer­ni­ce 95/46 a 2002/58 za­kla­da­jú vzťah s Char­tou. Na vnút­roš­tát­nu práv­nu úp­ra­vu dot­knu­tú vo ve­ci sa­mej sa tak v sú­la­de s člán­kom 51 ods. 1 Char­ty vzťa­hu­je jej pô­sob­nosť, na­priek vy­hlá­se­niu nep­lat­nos­ti smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy 2006/24/ES z 15. mar­ca 2006 o ucho­vá­va­ní úda­jov vy­tvo­re­ných ale­bo spra­co­va­ných v sú­vis­los­ti s pos­ky­to­va­ním ve­rej­ne dos­tup­ných elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb ale­bo ve­rej­ných ko­mu­ni­kač­ných sie­tí a o zme­ne a dopl­ne­ní smer­ni­ce 2002/58/ES (Ú. v. EÚ L 105, 2006, s. 54) roz­sud­kom z 8. ap­rí­la 2014, Di­gi­tal Rights Ire­land a i. (C‑293/12 a C‑594/12, EU:C:2014:238).

25      V tom­to roz­sud­ku Súd­ny dvor uz­nal, že ucho­va­nie a ozná­me­nie pre­vádz­ko­vých úda­jov pred­sta­vu­je zvlášť zá­važ­ný zá­sah do práv za­kot­ve­ných v člán­koch 7 a 8 Char­ty a iden­ti­fi­ko­val kri­té­riá po­sú­de­nia dodr­žia­va­nia zá­sa­dy pro­por­cio­na­li­ty, me­dzi kto­rý­mi je zá­važ­nosť tres­tných či­nov od­ôvod­ňu­jú­ca ucho­va­nie tých­to úda­jov a prís­tup k tým­to úda­jom na úče­ly vy­šet­ro­va­nia.

26      Za tých­to pod­mie­nok Audien­cia Pro­vin­cial de Tarra­go­na (Pro­vinč­ný od­vo­la­cí súd Tarra­go­na) roz­ho­dol pre­ru­šiť ko­na­nie a po­lo­žiť Súd­ne­mu dvo­ru tie­to pre­ju­di­ciál­ne otáz­ky:

„1.      Mož­no dos­ta­toč­nú zá­važ­nosť tres­tných či­nov ako kri­té­rium, kto­ré od­ôvod­ňu­je zá­sah do zá­klad­ných práv priz­na­ných v člán­koch 7 a 8 [Char­ty], iden­ti­fi­ko­vať vý­luč­ne s oh­ľa­dom na trest, kto­rý je mož­né ulo­žiť za trest­ný čin, kto­rý sa vy­šet­ru­je, ale­bo je ok­rem to­ho ne­vyh­nut­né iden­ti­fi­ko­vať v proti­práv­nom ko­na­ní oso­bit­nú škod­li­vosť pre in­di­vi­duál­ne a/ale­bo ko­lek­tív­ne práv­ne zá­uj­my?

2.      Ak by ur­če­nie zá­važ­nos­ti tres­tné­ho či­nu vý­luč­ne s oh­ľa­dom na trest, kto­rý mož­no ulo­žiť, prí­pad­ne vy­ho­vo­va­lo zá­klad­ným zá­sa­dám Únie, kto­ré Súd­ny dvor Európ­skej únie pou­žil v roz­sud­ku [z 8. ap­rí­la 2014, Di­gi­tal Rights Ire­land a i., C‑293/12 a C‑594/12, EU:C:2014:238] ako štan­dar­dy prís­nej kon­tro­ly smer­ni­ce [2002/58], aká by ma­la byť mi­ni­mál­na vý­ška toh­to tres­tu? Bo­la by zlu­či­teľ­ná vý­ška sta­no­ve­ná všeo­bec­ným spô­so­bom na mi­ni­mál­ne tri ro­ky od­ňa­tia slo­bo­dy?“

 Ko­na­nie pred Súd­nym dvo­rom

27      Roz­hod­nu­tím pred­se­du Súd­ne­ho dvo­ra z 23. má­ja 2016 bo­lo ko­na­nie pred Súd­nym dvo­rom pre­ru­še­né až do vy­hlá­se­nia roz­sud­ku v spo­je­ných ve­ciach Te­le2 Sve­ri­ge a Wat­son a i., C‑203/15 a C‑698/15 (roz­su­dok 21. de­cem­bra 2016, EU:C:2016:970, ďa­lej len „roz­su­dok Te­le2 Sve­ri­ge a Wat­son a i.“). V nad­väz­nos­ti na vy­hlá­se­nie toh­to roz­sud­ku bol vnút­roš­tát­ny súd vy­zva­ný, aby ozná­mil, či tr­vá na svo­jom návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia, ale­bo ho chce vziať späť. Vnút­roš­tát­ny súd v od­po­ve­di lis­tom z 30. ja­nuá­ra 2017 do­ru­če­ným Súd­ne­mu dvo­ru 14. feb­ruára 2017 ozná­mil, že sa dom­nie­va, že ten­to roz­su­dok mu neu­mož­ňu­je po­sú­diť s dos­ta­toč­nou is­to­tou vnút­roš­tát­nu práv­nu úp­ra­vu dot­knu­tú vo ve­ci sa­mej z hľa­dis­ka prá­va Únie. V nad­väz­nos­ti na tú­to od­po­veď ko­na­nie na Súd­nom dvo­re 16. feb­ruára 2017 pok­ra­čo­va­lo.

 O pre­ju­di­ciál­nych otáz­kach

28      Špa­nielska vlá­da na­mie­ta na jed­nej stra­ne ne­dos­ta­tok prá­vo­mo­ci Súd­ne­ho dvo­ra od­po­ve­dať na návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia a na dru­hej stra­ne nep­rí­pus­tnosť toh­to návr­hu.

 O prá­vo­mo­ci Súd­ne­ho dvo­ra

29      Vo svo­jich pí­som­ných pri­po­mien­kach pred­lo­že­ných Súd­ne­mu dvo­ru špa­nielska vlá­da vy­jad­ri­la ná­zor, ku kto­ré­mu sa na po­jed­ná­va­ní pri­po­ji­la vlá­da Spo­je­né­ho krá­ľov­stva, pod­ľa kto­ré­ho Súd­ny dvor ne­má prá­vo­moc od­po­ve­dať na návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia z dô­vo­du, že vec sa­ma je v sú­la­de s člán­kom 3 ods. 2 pr­vou za­ráž­kou smer­ni­ce 95/46 a člán­kom 1 ods. 3 smer­ni­ce 2002/58 vy­lú­če­ná z pô­sob­nos­ti tých­to dvoch smer­níc. Na tú­to vec sa pre­to nev­zťa­hu­je pô­sob­nosť prá­va Únie, tak­že Char­ta nie je v sú­la­de s jej člán­kom 51 ods. 1 up­lat­ni­teľ­ná.

30      Pod­ľa špa­nielskej vlá­dy je prav­da, že Súd­ny dvor v roz­sud­ku Te­le2 Sve­ri­ge a Wat­son a i. roz­ho­dol, že na le­gis­la­tív­ne opat­re­nie, kto­ré up­ra­vu­je prís­tup vnút­roš­tát­nych or­gá­nov k úda­jom ucho­vá­va­ným pos­ky­to­va­teľ­mi elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb, sa vzťa­hu­je pô­sob­nosť smer­ni­ce 2002/58. Na­priek to­mu v pred­met­nej ve­ci ide o žia­dosť o prís­tup or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci na zá­kla­de súd­ne­ho roz­hod­nu­tia v rám­ci tres­tnop­ráv­ne­ho vy­šet­ro­va­nia k osob­ným úda­jom ucho­vá­va­ným pos­ky­to­va­teľ­mi elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb. Špa­nielska vlá­da z to­ho vy­vo­dzu­je, že tá­to žia­dosť o prís­tup pat­rí do vý­ko­nu ius pu­nien­di vnút­roš­tát­ny­mi or­gán­mi, tak­že pred­sta­vu­je čin­nosť štá­tu tý­ka­jú­cu sa ob­las­tí tres­tné­ho prá­va, na kto­ré sa vzťa­hu­je vý­nim­ka sta­no­ve­ná v člán­ku 3 ods. 2 pr­vej za­ráž­ke smer­ni­ce 95/46 a člán­ku 1 ods. 3 smer­ni­ce 2002/58.

31      Na úče­ly po­sú­de­nia tej­to ná­miet­ky ne­dos­tat­ku prá­vo­mo­ci tre­ba uviesť, že člá­nok 1 smer­ni­ce 2002/58 vo svo­jom od­se­ku 1 sta­no­vu­je, že tou­to smer­ni­cou sa sta­no­vu­je har­mo­ni­zá­cia vnút­roš­tát­nych us­ta­no­ve­ní po­ža­do­va­ných na za­bez­pe­če­nie pri­me­ra­nej úrov­ne ochra­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd, a naj­mä prá­va na súk­ro­mie a dô­ver­nosť, z hľa­dis­ka spra­cú­va­nia osob­ných úda­jov v elek­tro­nic­kom ko­mu­ni­kač­nom sek­to­re. V sú­la­de s jej člán­kom 1 ods. 2 uve­de­nej smer­ni­ce tá­to smer­ni­ca spres­ňu­je a dopĺňa smer­ni­cu 95/46 na úče­ly uve­de­né v od­se­ku 1.

32      Člá­nok 1 ods. 3 smer­ni­ce 2002/58 vy­lu­ču­je z jej pô­sob­nos­ti „čin­nos­ti štá­tu“ v ob­las­tiach, kto­ré sú v ňom vy­me­no­va­né, me­dzi kto­rý­mi sa na­chá­dza­jú čin­nos­ti štá­tu v ob­las­ti tres­tné­ho prá­va a čin­nos­ti tý­ka­jú­ce sa ve­rej­nej bez­peč­nos­ti, ob­ra­ny, bez­peč­nos­ti štá­tu vrá­ta­ne eko­no­mic­ké­ho bla­ho­by­tu štá­tu, keď sa čin­nos­ti tý­ka­jú zá­le­ži­tos­tí bez­peč­nos­ti štá­tu (roz­su­dok Te­le2 Sve­ri­ge a Wat­son a i., bod 69 a ci­to­va­ná ju­di­ka­tú­ra). Čin­nos­ti de­monštra­tív­ne uve­de­né v tom­to us­ta­no­ve­ní sú v kaž­dom prí­pa­de čin­nos­ti pa­tria­ce štá­tu ale­bo štát­nym or­gá­nom a ne­pa­tria do ob­las­ti čin­nos­tí jed­not­liv­cov (poz­ri ana­lo­gic­ky, po­kiaľ ide o člá­nok 3 ods. 2 pr­vú za­ráž­ku smer­ni­ce 95/46, roz­su­dok z 10. jú­la 2018, Je­ho­van To­dis­ta­jat, C‑25/17, EU:C:2018:551, bod 38 a ci­to­va­nú ju­di­ka­tú­ru).

33      Člá­nok 3 smer­ni­ce 2002/58 sta­no­vu­je, že tá­to smer­ni­ca sa vzťa­hu­je na spra­cú­va­nie osob­ných úda­jov v sú­vis­los­ti s pos­ky­to­va­ním ve­rej­ne dos­tup­ných elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb vo ve­rej­ných ko­mu­ni­kač­ných sie­ťach v Únii vrá­ta­ne ve­rej­ných ko­mu­ni­kač­ných sie­tí, kto­ré pod­po­ru­jú za­ria­de­nia na zber úda­jov a iden­ti­fi­ká­ciu (ďa­lej len „elek­tro­nic­ké ko­mu­ni­kač­né služ­by“). Z to­ho vy­plý­va, že uve­de­nú smer­ni­cu tre­ba po­va­žo­vať za up­ra­vu­jú­cu čin­nos­ti pos­ky­to­va­te­ľov ta­kých­to slu­žieb (roz­su­dok Te­le2 Sve­ri­ge a Wat­son a i., bod 70).

34      Po­kiaľ ide o člá­nok 15 ods. 1 smer­ni­ce 2002/58, Súd­ny dvor už roz­ho­dol, že le­gis­la­tív­ne opat­re­nia uve­de­né v tom­to us­ta­no­ve­ní pa­tria do pô­sob­nos­ti tej­to smer­ni­ce, aj keď pred­sta­vu­jú čin­nos­ti štá­tu ale­bo štát­nych or­gá­nov a ne­pa­tria do ob­las­ti čin­nos­tí jed­not­liv­cov, a aj keď úče­ly, kto­ré mu­sia tie­to opat­re­nia spĺňať, sa vý­raz­ne prek­rý­va­jú s cieľ­mi sle­do­va­ný­mi čin­nos­ťa­mi uve­de­ný­mi v člán­ku 1 ods. 3 smer­ni­ce 2002/58. Člá­nok 15 ods. 1 tej­to smer­ni­ce to­tiž ne­vyh­nut­ne pred­pok­la­dá, že opat­re­nia, kto­ré sú v ňom uve­de­né, pa­tria do pô­sob­nos­ti uve­de­nej smer­ni­ce, pre­to­že tá­to smer­ni­ca vý­slov­ne do­vo­ľu­je člen­ským štá­tom pri­jať ta­ké opat­re­nia len za pod­mie­nok, kto­ré sú v nej sta­no­ve­né. Ok­rem to­ho na úče­ly člán­ku 15 ods. 1 smer­ni­ce 2002/58 le­gis­la­tív­ne opat­re­nia uve­de­né v tom­to us­ta­no­ve­ní up­ra­vu­jú čin­nosť pos­ky­to­va­te­ľov elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb (poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok Te­le2 Sve­ri­ge a Wat­son a i., bo­dy 72 až 74).

35      Súd­ny dvor dos­pel k zá­ve­ru, že uve­de­ný člá­nok 15 ods. 1 v spo­je­ní s člán­kom 3 smer­ni­ce 2002/58 sa má vy­kla­dať v tom zmys­le, že do pô­sob­nos­ti tej­to smer­ni­ce pat­rí nie­len le­gis­la­tív­ne opat­re­nie, kto­ré pos­ky­to­va­te­ľom elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb uk­la­dá po­vin­nosť ucho­vá­vať pre­vádz­ko­vé úda­je a úda­je o po­lo­he, ale tiež le­gis­la­tív­ne opat­re­nie, kto­ré sa tý­ka prís­tu­pu vnút­roš­tát­nych or­gá­nov k úda­jom ucho­vá­va­ným uve­de­ný­mi pos­ky­to­va­teľ­mi (poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok Te­le2 Sve­ri­ge a Wat­son a i., bo­dy 75 a 76).

36      Ochra­na dô­ver­nos­ti elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­cií a pre­vádz­ko­vých úda­jov sú­vi­sia­cich s elek­tro­nic­ký­mi ko­mu­ni­ká­cia­mi, kto­rá je za­ru­če­ná v člán­ku 5 ods. 1 smer­ni­ce 2002/58, sa to­tiž vzťa­hu­je na opat­re­nia, kto­ré pri­ja­li oso­by iné než pou­ží­va­te­lia, či už ide o súk­rom­né fy­zic­ké ale­bo práv­nic­ké oso­by ale­bo štát­ne sub­jek­ty. Ako potvr­dzu­je od­ôvod­ne­nie 21 tej­to smer­ni­ce, jej cie­ľom je za­brá­niť „[aké­mu­koľ­vek]“ neop­ráv­ne­né­mu prís­tu­pu k ob­sa­hu a k „akým­koľ­vek úda­jom ta­kých správ“ s cie­ľom chrá­niť dô­ver­nosť elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­cií (roz­su­dok Te­le2 Sve­ri­ge a Wat­son a i., bod 77).

37      Tre­ba dopl­niť, že le­gis­la­tív­ne opat­re­nia ulo­že­né pos­ky­to­va­te­ľom elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb ucho­vá­vať osob­né úda­je ale­bo priz­nať prís­luš­ným vnút­roš­tát­nym or­gá­nom prís­tup k tým­to úda­jom ne­vyh­nut­ne za­hŕňa­jú spra­cú­va­nie tých­to úda­jov uve­de­ný­mi pos­ky­to­va­teľ­mi (poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok Te­le2 Sve­ri­ge a Wat­son a i., bo­dy 75 a 78). Ta­ké­to opat­re­nia v roz­sa­hu, v akom up­ra­vu­jú čin­nos­ti uve­de­ných pos­ky­to­va­te­ľov, te­da ne­mož­no za­mie­ňať s čin­nos­ťa­mi štá­tu uve­de­ný­mi v člán­ku 1 ods. 3 smer­ni­ce 2002/58.

38      V pred­met­nej ve­ci, ako vy­plý­va z vnút­roš­tát­ne­ho roz­hod­nu­tia, zá­kla­dom žia­dos­ti dot­knu­tej vo ve­ci sa­mej, kto­rou kri­mi­nál­na po­lí­cia žia­da o po­vo­le­nie sú­du na úče­ly zís­ka­nia prís­tu­pu k osob­ným úda­jom ucho­vá­va­ným pos­ky­to­va­teľ­mi elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb, je zá­kon č. 25/2007 v spo­je­ní s Tres­tným po­riad­kom v zne­ní up­lat­ni­teľ­nom na skut­ky vo ve­ci sa­mej, kto­rý up­ra­vu­je prís­tup or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci k ta­kým­to úda­jom. Tá­to práv­na úp­ra­va umož­ňu­je kri­mi­nál­nej po­lí­cii v prí­pa­de zís­ka­nia po­ža­do­va­né­ho po­vo­le­nia sú­du na jej zá­kla­de vy­ža­do­vať od pos­ky­to­va­te­ľov elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb, aby jej sprís­tup­ni­li osob­né úda­je, čo sa vzhľa­dom na de­fi­ní­ciu uve­de­nú v člán­ku 2 písm. b) smer­ni­ce 95/46 up­lat­ni­teľ­nej v kon­texte smer­ni­ce 2002/58 pod­ľa jej člán­ku 2 pr­vé­ho od­se­ku po­va­žu­je za „spra­co­vá­va­nie“ ta­kých­to úda­jov v zmys­le tých­to dvoch smer­níc. Uve­de­ná práv­na úp­ra­va tak up­ra­vu­je čin­nos­ti pos­ky­to­va­te­ľov elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb a pat­rí v dôs­led­ku to­ho do pô­sob­nos­ti smer­ni­ce 2002/58.

39      Za tých­to pod­mie­nok okol­nosť uve­de­ná špa­nielskou vlá­dou, pod­ľa kto­rej je tá­to žia­dosť o prís­tup po­da­ná v rám­ci tres­tnop­ráv­ne­ho vy­šet­ro­va­nia, ne­mô­že mať za nás­le­dok neup­lat­ni­teľ­nosť smer­ni­ce 2002/58 na vec sa­mu pod­ľa jej člán­ku 1 ods. 3.

40      Rov­na­ko je v tom­to oh­ľa­de bez­výz­nam­né, že žia­dosť o prís­tup dot­knu­tá vo ve­ci sa­mej má za cieľ, ako vy­plý­va z pí­som­nej od­po­ve­de špa­nielskej vlá­dy na otáz­ku po­lo­že­nú Súd­nym dvo­rom a ako to potvr­di­li jed­nak tá­to vlá­da a jed­nak pro­ku­ra­tú­ra na po­jed­ná­va­ní, umož­niť iba prís­tup k te­le­fón­nym čís­lam zod­po­ve­da­jú­cim SIM kar­tám ak­ti­vo­va­ným s kó­dom IMEI od­cu­dze­né­ho mo­bil­né­ho te­le­fó­nu, ako aj k úda­jom tý­ka­jú­cim sa ob­čian­skej to­tož­nos­ti dr­ži­te­ľov tých­to ka­riet, ako je ich me­no, priez­vis­ko a prí­pad­ne ad­re­sa, s vý­nim­kou úda­jov tý­ka­jú­cich sa ko­mu­ni­ká­cií vy­ko­na­ných s uve­de­ný­mi SIM kar­ta­mi a lo­ka­li­zač­ných úda­jov tý­ka­jú­cich sa od­cu­dze­né­ho mo­bil­né­ho te­le­fó­nu.

41      Ako to­tiž uvie­dol ge­ne­rál­ny ad­vo­kát v bo­de 54 svo­jich návr­hov, smer­ni­ca 2002/58 up­ra­vu­je pod­ľa svoj­ho člán­ku 1 ods. 1 a svoj­ho člán­ku 3 aké­koľ­vek spra­cú­va­nie osob­ných úda­jov v rám­ci pos­ky­to­va­nia elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb. Ok­rem to­ho v sú­la­de s člán­kom 2 dru­hým od­se­kom písm. b) tej­to smer­ni­ce po­jem „pre­vádz­ko­vé dá­ta“ pok­rý­va „aké­koľ­vek úda­je spra­co­vá­va­né na úče­ly pre­no­su sprá­vy v elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej sie­ti ale­bo na úče­ly fak­tu­rá­cie pre­no­su“.

42      V tom­to pos­led­nom oh­ľa­de, po­kiaľ ide kon­krét­nej­šie o úda­je tý­ka­jú­ce sa ob­čian­skej to­tož­nos­ti dr­ži­te­ľov SIM ka­riet, z od­ôvod­ne­nia 15 smer­ni­ce 2002/58 vy­plý­va, že pre­vádz­ko­vé dá­ta mô­žu naj­mä za­hŕňať me­no a ad­re­su oso­by, kto­rá od­osie­la sprá­vu ale­bo kto­rá pou­ží­va spo­je­nie na ozná­me­nie sprá­vy. Úda­je tý­ka­jú­ce sa ob­čian­skej to­tož­nos­ti dr­ži­te­ľov SIM ka­riet sa mô­žu ok­rem to­ho uká­zať ako ne­vyh­nut­né na fak­tu­rá­ciu pos­kyt­nu­tých elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb a sú te­da sú­čas­ťou pre­vádz­ko­vých dát tak, ako sú de­fi­no­va­né v člán­ku 2 dru­hom od­se­ku písm. b) tej­to smer­ni­ce. Na tie­to úda­je sa pre­to vzťa­hu­je pô­sob­nosť smer­ni­ce 2002/58.

43      V dôs­led­ku to­ho má súd prá­vo­moc od­po­ve­dať na otáz­ku po­lo­že­nú vnút­roš­tát­nym sú­dom.

 O prí­pus­tnos­ti

44      Špa­nielska vlá­da uvá­dza, že návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia je nep­rí­pust­ný z dô­vo­du, že jas­ne nei­den­ti­fi­ku­je us­ta­no­ve­nia prá­va Únie, ku kto­rým sa má Súd­ny dvor vy­jad­riť. Na­vy­še žia­dosť kri­mi­nál­nej po­lí­cie dot­knu­tá vo ve­ci sa­mej sa ne­tý­ka od­po­čú­va­nia ko­mu­ni­ká­cií vy­ko­na­ných pros­tred­níc­tvom SIM ka­riet ak­ti­vo­va­ných s kó­dom IMEI od­cu­dze­né­ho mo­bil­né­ho te­le­fó­nu, ale pre­po­je­nia tých­to ka­riet a ich dr­ži­te­ľov, tak­že dô­ver­nosť ko­mu­ni­ká­cií nie je dot­knu­tá. Člá­nok 7 Char­ty dot­knu­tý pre­ju­di­ciál­ny­mi otáz­ka­mi je tak v kon­texte tej­to ve­ci ire­le­vant­ný.

45      V sú­la­de s us­tá­le­nou ju­di­ka­tú­rou Súd­ne­ho dvo­ra pri­ná­le­ží vý­luč­ne vnút­roš­tát­ne­mu sú­du, kto­rý vec pre­jed­ná­va a mu­sí prev­ziať zod­po­ved­nosť za roz­hod­nu­tie spo­ru, aby s pri­hliad­nu­tím na oso­bi­tos­ti ve­ci po­sú­dil pot­re­bu roz­hod­nu­tia o pre­ju­di­ciál­nej otáz­ke pre vy­da­nie svoj­ho roz­hod­nu­tia, ako aj re­le­van­tnosť otá­zok, kto­ré po­lo­ží Súd­ne­mu dvo­ru. Pre­to ak sa po­lo­že­né otáz­ky tý­ka­jú vý­kla­du prá­va Únie, Súd­ny dvor je v zá­sa­de po­vin­ný roz­hod­núť. Súd­ny dvor mô­že od­miet­nuť návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia po­da­ný vnút­roš­tát­nym sú­dom len vte­dy, ak je zjav­né, že po­ža­do­va­ný vý­klad prá­va Únie ne­má ni­ja­kú sú­vis­losť s exis­ten­ciou ale­bo pred­me­tom spo­ru vo ve­ci sa­mej, po­kiaľ ide o hypo­te­tic­ký prob­lém ale­bo ak Súd­ny dvor ne­dis­po­nu­je skut­ko­vý­mi ani práv­ny­mi okol­nos­ťa­mi pot­reb­ný­mi na uži­toč­nú od­po­veď na otáz­ky, kto­ré mu bo­li po­lo­že­né (roz­su­dok z 10. jú­la 2018, Je­ho­van To­dis­ta­jat, C‑25/17, EU:C:2018:551, bod 31 a ci­to­va­ná ju­di­ka­tú­ra).

46      V pred­met­nej ve­ci roz­hod­nu­tie vnút­roš­tát­ne­ho sú­du ob­sa­hu­je skut­ko­vé a práv­ne okol­nos­ti, kto­ré pos­ta­ču­jú na iden­ti­fi­ká­ciu us­ta­no­ve­ní prá­va Únie dot­knu­tých pre­ju­di­ciál­ny­mi otáz­ka­mi, ako aj pre po­cho­pe­nie ich roz­sa­hu. Oso­bit­ne z vnút­roš­tát­ne­ho roz­hod­nu­tia vy­plý­va, že pre­ju­di­ciál­ne otáz­ky ma­jú umož­niť vnút­roš­tát­ne­mu sú­du po­sú­diť otáz­ku, či a v akom roz­sa­hu vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va, na kto­rej je za­lo­že­ná žia­dosť kri­mi­nál­nej po­lí­cie dot­knu­tá vo ve­ci sa­mej, sle­du­je cieľ, kto­rý je spô­so­bi­lý od­ôvod­niť zá­sah do zá­klad­ných práv up­ra­ve­ných v člán­koch 7 a 8 Char­ty. Pod­ľa in­for­má­cií to­ho is­té­ho sú­du tá­to vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va pat­rí do pô­sob­nos­ti smer­ni­ce 2002/58, tak­že Char­ta je up­lat­ni­teľ­ná na vec sa­mu. Pre­ju­di­ciál­ne otáz­ky tak ma­jú pria­my vzťah s pred­me­tom spo­ru vo ve­ci sa­mej a ne­mož­no ich pre­to po­va­žo­vať za hypo­te­tic­ké.

47      Za tých­to pod­mie­nok sú pre­ju­di­ciál­ne otáz­ky prí­pus­tné.

 O ve­ci sa­mej

48      Svo­ji­mi dvo­ma otáz­ka­mi, kto­ré tre­ba pres­kú­mať spo­loč­ne, sa vnút­roš­tát­ny súd v pod­sta­te pý­ta, či sa člá­nok 15 ods. 1 smer­ni­ce 2002/58 v spo­je­ní s člán­ka­mi 7 a 8 Char­ty má vy­kla­dať v to zmys­le, že prís­tup or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci k úda­jom tý­ka­jú­cim sa iden­ti­fi­ká­cie dr­ži­te­ľov SIM ka­riet ak­ti­vo­va­ných s od­cu­dze­ným mo­bil­ným te­le­fó­nom, ako sú me­no, priez­vis­ko a prí­pad­ne ad­re­sa tých­to dr­ži­te­ľov, pred­sta­vu­je zá­sah do ich zá­klad­ných práv up­ra­ve­ných v uve­de­ných člán­koch Char­ty, kto­rý je tak zá­važ­ný, že by mal byť ten­to prís­tup ob­me­dze­ný v ob­las­ti pre­ven­cie, vy­šet­ro­va­nia, od­ha­ľo­va­nia a stí­ha­nia tres­tných či­nov na boj pro­ti zá­važ­nej kri­mi­na­li­te a v prí­pa­de klad­nej od­po­ve­de, na zá­kla­de akých kri­té­rií má byť zá­važ­nosť dot­knu­té­ho tres­tné­ho či­nu po­sú­de­ná.

49      V tej­to sú­vis­los­ti z roz­hod­nu­tia vnút­roš­tát­ne­ho sú­du vy­plý­va, že ako v pod­sta­te uvie­dol ge­ne­rál­ny ad­vo­kát v bo­de 38 svo­jich návr­hov, cie­ľom návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia nie je ur­čiť, či osob­né úda­je dot­knu­té vo ve­ci sa­mej bo­li ucho­vá­va­né pos­ky­to­va­teľ­mi elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb v sú­la­de s pod­mien­ka­mi uve­de­ný­mi v člán­ku 15 ods. 1 smer­ni­ce 2002/58 v spo­je­ní v člán­ka­mi 7 a 8 Char­ty. Ten­to návrh sa tý­ka, ako vy­plý­va z bo­du 46 toh­to roz­sud­ku, vý­luč­ne otáz­ky, či a v akej mie­re cieľ sle­do­va­ný vnút­roš­tát­nou práv­nou úp­ra­vou mô­že od­ôvod­niť prís­tup or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci, ako je kri­mi­nál­na po­lí­cia, k ta­kým­to úda­jom bez to­ho, aby os­tat­né pod­mien­ky prís­tu­pu vy­plý­va­jú­ce z toh­to člán­ku 15 ods. 1 bo­li pred­me­tom tej­to žia­dos­ti.

50      Kon­krét­ne sa ten­to súd pý­ta na okol­nos­ti, kto­ré sa ma­jú zoh­ľad­niť na úče­ly po­sú­de­nia, či tres­tné či­ny, vo vzťa­hu ku kto­rým mô­žu mať po­li­caj­né or­gá­ny prís­tup k osob­ným úda­jom ucho­vá­va­ným pos­ky­to­va­teľ­mi elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb na úče­ly vy­šet­ro­va­nia, sú dos­ta­toč­ne zá­važ­né na od­ôvod­ne­nie zá­sa­hu, kto­rý v se­be za­hŕňa ta­ký­to prís­tup, do zá­klad­ných práv za­ru­če­ných člán­ka­mi 7 a 8 Char­ty tak, ako sú vy­kla­da­né Súd­nym dvo­rom v je­ho roz­sud­koch z 8. ap­rí­la 2014, Di­gi­tal Rights Ire­land a i. (C‑293/12 a C‑594/12, EU:C:2014:238), a Te­le2 Sve­ri­ge a Wat­son a i.

51      Po­kiaľ ide o exis­ten­ciu zá­sa­hu do tých­to zá­klad­ných práv, tre­ba pri­po­me­núť, že ako uvie­dol ge­ne­rál­ny ad­vo­kát v bo­doch 76 a 77 svo­jich návr­hov, prís­tup or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci k ta­kým­to úda­jom pred­sta­vu­je zá­sah do zá­klad­né­ho prá­va na reš­pek­to­va­nie súk­rom­né­ho ži­vo­ta up­ra­ve­né­ho v člán­ku 7 Char­ty aj v prí­pa­de neexis­ten­cie okol­nos­tí umož­ňu­jú­cich po­sú­diť ten­to zá­sah ako „zá­važ­ný“ a bez to­ho, aby bo­lo dô­le­ži­té, či dot­knu­té in­for­má­cie tý­ka­jú­ce sa súk­rom­né­ho ži­vo­ta ma­jú ale­bo ne­ma­jú cit­li­vú po­va­hu ale­bo či pre dot­knu­té oso­by z dô­vo­du toh­to zá­sa­hu vy­ply­nu­li ale­bo ne­vyp­ly­nu­li prí­pad­né ne­priaz­ni­vé nás­led­ky. Ta­ký­to prís­tup za­sa­hu­je tiež do zá­klad­né­ho prá­va na ochra­nu osob­ných úda­jov za­ru­če­né­ho člán­kom 8 Char­ty, pre­to­že pred­sta­vu­je spra­co­vá­va­nie osob­ných úda­jov [poz­ri v tom­to zmys­le sta­no­vis­ko 1/15 (Do­ho­da PNR me­dzi EÚ a Ka­na­dou), z 26. jú­la 2017, EU:C:2017:592, bo­dy 124 a 126, ako aj ci­to­va­nú ju­di­ka­tú­ru].

52      Po­kiaľ ide o cie­le, kto­ré mô­žu od­ôvod­ňo­vať vnút­roš­tát­nu práv­nu úp­ra­vu, akou je práv­na úp­ra­va dot­knu­tá vo ve­ci sa­mej, up­ra­vu­jú­cu prís­tup or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci k úda­jom ucho­vá­va­ným pos­ky­to­va­teľ­mi elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb a od­chy­ľu­jú­cu sa tak od zá­sa­dy dô­ver­nos­ti elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­cií, tre­ba pri­po­me­núť, že vzhľa­dom na to, že vý­po­čet cie­ľov uve­de­ných v člán­ku 15 ods. 1 pr­vej ve­te smer­ni­ce 2002/58 je taxatív­ny, ten­to prís­tup mu­sí sku­toč­ne a vý­luč­ne zod­po­ve­dať jed­né­mu z tých­to cie­ľov (poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok Te­le2 Sve­ri­ge a Wat­son a i., bo­dy 90 a 115).

53      Po­kiaľ ide o cieľ pre­ven­cie, vy­šet­ro­va­nia, od­ha­ľo­va­nia a stí­ha­nia tres­tných či­nov, tre­ba uviesť, že zne­nie člán­ku 15 ods. 1 pr­vej ve­ty smer­ni­ce 2002/58 neob­me­dzu­je ten­to cieľ iba na boj pro­ti zá­važ­ným tres­tným či­nom, ale vzťa­hu­je sa na „tres­tné či­ny“ vo všeo­bec­nos­ti.

54      V tom­to oh­ľa­de Súd­ny dvor ne­po­chyb­ne roz­ho­dol, že v ob­las­ti pre­ven­cie, vy­šet­ro­va­nia, od­ha­ľo­va­nia a stí­ha­nia tres­tných či­nov iba boj pro­ti zá­važ­nej kri­mi­na­li­te mô­že od­ôvod­niť prís­tup or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci k osob­ným úda­jom ucho­vá­va­ným pos­ky­to­va­teľ­mi elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb, kto­ré ako ce­lok umož­ňu­jú vy­vo­diť pres­né zá­ve­ry o súk­rom­nom ži­vo­te osôb, kto­rých úda­je sú dot­knu­té (poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok Te­le2 Sve­ri­ge a Wat­son a i., bod 99).

55      Súd­ny dvor však od­ôvod­nil ten­to vý­klad sku­toč­nos­ťou, že cieľ sle­do­va­ný práv­nou úp­ra­vou up­ra­vu­jú­cou ten­to prís­tup mu­sí byť pria­mo úmer­ný zá­važ­nos­ti zá­sa­hu do dot­knu­tých zá­klad­ných práv, kto­ré spô­so­bí ten­to zá­sah (poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok Te­le2 Sve­ri­ge a Wat­son a i., bod 115).

56      V sú­la­de so zá­sa­dou pro­por­cio­na­li­ty to­tiž mož­no zá­važ­ný zá­sah v ob­las­ti pre­ven­cie, vy­šet­ro­va­nia, od­ha­ľo­va­nia a stí­ha­nia tres­tných či­nov od­ôvod­niť iba cie­ľom bo­ja pro­ti kri­mi­na­li­te, kto­rá mu­sí byť tiež po­va­žo­va­ná za „zá­važ­nú“.

57      Nao­pak, ak zá­sah, kto­rý ta­ký­to prís­tup v se­be za­hŕňa, nie je zá­važ­ný, uve­de­ný prís­tup mô­že byť od­ôvod­ne­ný cie­ľom pre­ven­cie, vy­šet­ro­va­nia, od­ha­ľo­va­nia a stí­ha­nia „tres­tných či­nov“ vo všeo­bec­nos­ti.

58      Tre­ba pre­to pre­dov­šet­kým ur­čiť, či sa v pred­met­nej ve­ci v zá­vis­los­ti od okol­nos­tí da­nej ve­ci zá­sah do zá­klad­ných práv up­ra­ve­ných v člán­koch 7 a 8 Char­ty, kto­rý prís­tup kri­mi­nál­nej po­lí­cie k úda­jom dot­knu­tým vo ve­ci sa­mej v se­be za­hŕňa, má po­va­žo­vať za „zá­važ­ný“.

59      V tom­to oh­ľa­de je je­di­ným pred­me­tom žia­dos­ti dot­knu­tej vo ve­ci sa­mej, kto­rou kri­mi­nál­na po­lí­cia žia­da pre pot­re­by tres­tnop­ráv­ne­ho vy­šet­ro­va­nia o po­vo­le­nie sú­du na prís­tup k osob­ným úda­jom ucho­vá­va­ným pos­ky­to­va­teľ­mi elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb, iden­ti­fi­ká­cia dr­ži­te­ľov SIM ka­riet ak­ti­vo­va­ných po­čas ob­do­bia dva­nás­tich dní s kó­dom IMEI od­cu­dze­né­ho mo­bil­né­ho te­le­fó­nu. Ako sa uvie­dlo v bo­de 40 toh­to roz­sud­ku, pred­me­tom tej­to žia­dos­ti je vý­luč­ne prís­tup k te­le­fón­nym čís­lam zod­po­ve­da­jú­cim tým­to SIM kar­tám, ako aj k úda­jom tý­ka­jú­cim sa ob­čian­skej to­tož­nos­ti dr­ži­te­ľov uve­de­ných ka­riet, ako sú ich me­no, priez­vis­ko a prí­pad­ne ad­re­sa. Nao­pak, tie­to úda­je sa ne­tý­ka­jú, ako to potvr­di­li špa­nielska vlá­da a pro­ku­ra­tú­ra na po­jed­ná­va­ní, ko­mu­ni­ká­cií us­ku­toč­ne­ných s od­cu­dze­ným mo­bil­ným te­le­fó­nom ani je­ho lo­ka­li­zá­cie.

60      Zdá sa te­da, že úda­je, kto­rých sa tý­ka žia­dosť o prís­tup dot­knu­tá vo ve­ci sa­mej, umož­ňu­jú len pre­po­jiť po­čas ur­či­té­ho ob­do­bia SIM kar­tu ale­bo SIM kar­ty ak­ti­vo­va­né s od­cu­dze­ným mo­bil­ným te­le­fó­nom s ob­čian­skou to­tož­nos­ťou dr­ži­te­ľov tých­to SIM ka­riet. Bez po­rov­na­nia s údaj­mi vzťa­hu­jú­ci­mi sa na ko­mu­ni­ká­cie us­ku­toč­ne­né s uve­de­ný­mi SIM kar­ta­mi a lo­ka­li­zač­ný­mi údaj­mi tie­to úda­je neu­mož­ňu­jú doz­ve­dieť sa ani dá­tum, ho­di­nu, tr­va­nie a ad­re­sá­tov ko­mu­ni­ká­cií us­ku­toč­ne­ných s dot­knu­tou SIM kar­tou ale­bo SIM kar­ta­mi a ani mies­ta, kde k tým­to ko­mu­ni­ká­ciám doš­lo ale­bo ich frek­ven­ciu s ur­či­tý­mi oso­ba­mi po­čas da­né­ho ob­do­bia. Uve­de­né úda­je te­da neu­mož­ňu­jú vy­vo­diť pres­né zá­ve­ry o súk­rom­nom ži­vo­te osôb, kto­rých úda­je sú dot­knu­té.

61      Za tých­to pod­mie­nok ne­mož­no prís­tup vý­luč­ne k úda­jom, kto­ré sú pred­me­tom žia­dos­ti dot­knu­tej vo ve­ci sa­mej, po­va­žo­vať za „zá­važ­ný“ zá­sah do zá­klad­ných práv osôb, kto­rých úda­je sú dot­knu­té.

62      Ako te­da vy­plý­va z bo­dov 53 až 57 toh­to roz­sud­ku, zá­sah, kto­rý pred­sta­vu­je prís­tup k ta­kým­to úda­jom, mô­že byť od­ôvod­ne­ný cie­ľom pre­ven­cie, vy­šet­ro­va­nia, od­ha­ľo­va­nia a stí­ha­nia „tres­tných či­nov“ vo všeo­bec­nos­ti, na kto­rý od­ka­zu­je člá­nok 15 ods. 1 pr­vá ve­ta smer­ni­ce 2002/58 bez nut­nos­ti, aby bo­li tie­to tres­tné či­ny po­va­žo­va­né za „zá­važ­né“.

63      Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né úva­hy tre­ba na po­lo­že­né otáz­ky od­po­ve­dať tak, že člá­nok 15 ods. 1 smer­ni­ce 2002/58 v spo­je­ní s člán­ka­mi 7 a 8 Char­ty sa má vy­kla­dať v tom zmys­le, že prís­tup or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci k úda­jom tý­ka­jú­cim sa iden­ti­fi­ká­cie dr­ži­te­ľov SIM ka­riet ak­ti­vo­va­ných s od­cu­dze­ným mo­bil­ným te­le­fó­nom, ako sú me­no, priez­vis­ko a prí­pad­ne ad­re­sa tých­to dr­ži­te­ľov, pred­sta­vu­je zá­sah do ich zá­klad­ných práv up­ra­ve­ných v uve­de­ných člán­koch Char­ty, kto­rý nie je tak zá­važ­ný, že by mal byť ten­to prís­tup ob­me­dze­ný v ob­las­ti pre­ven­cie, vy­šet­ro­va­nia, od­ha­ľo­va­nia a stí­ha­nia tres­tných či­nov na boj pro­ti zá­važ­nej kri­mi­na­li­te.

 O tro­vách

64      Vzhľa­dom na to, že ko­na­nie pred Súd­nym dvo­rom má vo vzťa­hu k účas­tní­kom ko­na­nia vo ve­ci sa­mej in­ci­denč­ný cha­rak­ter a bo­lo za­ča­té v sú­vis­los­ti s pre­káž­kou pos­tu­pu v ko­na­ní pred vnút­roš­tát­nym sú­dom, o tro­vách ko­na­nia roz­hod­ne ten­to vnút­roš­tát­ny súd. Iné tro­vy ko­na­nia, kto­ré vznik­li v sú­vis­los­ti s pred­lo­že­ním pri­po­mie­nok Súd­ne­mu dvo­ru a nie sú tro­va­mi uve­de­ných účas­tní­kov ko­na­nia, ne­mô­žu byť nah­ra­de­né.

Z tých­to dô­vo­dov Súd­ny dvor (veľ­ká ko­mo­ra) roz­ho­dol tak­to:

Člá­nok 15 ods. 1 smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy 2002/58/ES z 12. jú­la 2002, tý­ka­jú­cej sa spra­co­vá­va­nia osob­ných úda­jov a ochra­ny súk­ro­mia v sek­to­re elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­cií (smer­ni­ca o súk­ro­mí a elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách), zme­ne­nej smer­ni­cou Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy 2009/136/ES z 25. no­vem­bra 2009, v spo­je­ní s člán­ka­mi 7 a 8 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie sa má vy­kla­dať v tom zmys­le, že prís­tup or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci k úda­jom tý­ka­jú­cim sa iden­ti­fi­ká­cie dr­ži­te­ľov SIM ka­riet ak­ti­vo­va­ných s od­cu­dze­ným mo­bil­ným te­le­fó­nom, ako sú me­no, priez­vis­ko a prí­pad­ne ad­re­sa tých­to dr­ži­te­ľov, pred­sta­vu­je zá­sah do ich zá­klad­ných práv up­ra­ve­ných v uve­de­ných člán­koch Char­ty zá­klad­ných práv, kto­rý nie je tak zá­važ­ný, že by mal byť ten­to prís­tup ob­me­dze­ný v ob­las­ti pre­ven­cie, vy­šet­ro­va­nia, od­ha­ľo­va­nia a stí­ha­nia tres­tných či­nov na boj pro­ti zá­važ­nej kri­mi­na­li­te.

 

 

 

 

Diskusia