K limitom práva odsúdeného nevypovedať ako svedok vo vlastnej trestnej veci

 

Autor:

Mgr. Eri­ka Krut­ko­vá, vy­ššia súd­na úrad­níč­ka Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du

K li­mi­tom prá­va od­sú­de­né­ho ne­vy­po­ve­dať ako sve­dok vo vlas­tnej tres­tnej ve­ci

( roz­hod­nu­tie ESĽP o nep­rí­pus­tnos­ti sťaž­nos­ti vo ve­ci Di­eter WAN­NER pro­ti Ne­mec­ku zo dňa 22. 11. 2018, č. 26892/12[1])

I. Prá­vo ne­vy­po­ve­dať ako aj prá­vo neus­ved­čo­vať se­ba sa­mé­ho (ne­mo te­ne­tur­seip­su­mac­cu­sa­re) nie sú vý­slov­ne uve­de­né v čl. 6 Do­ho­vo­ru av­šak niet po­chýb o tom, že sú všeo­bec­ne uz­ná­va­ný­mi me­dzi­ná­rod­ný­mi štan­dar­dmi a le­žia v sa­mom sr­dci pred­stáv o spra­vod­li­vom pro­ce­se. Tie­to prin­cí­py sú úz­ko pre­po­je­né s prin­cí­pom pre­zum­pcie ne­vi­ny ob­siah­nu­tom v čl. 6 § 2 Do­ho­vo­ru, kto­ré­ho ochra­na skon­čí oka­mi­hom keď ob­vi­ne­ný bol riad­ne uz­na­ný vin­ným zo spá­chania tres­tné­ho či­nu. Rov­na­ko sa tak od­sú­de­ný ne­mô­že do­vo­lá­vať prá­va neus­ved­čo­vať se­ba sa­mé­ho v si­tuá­cii, keď je pred­vo­la­ný ako sve­dokv nás­led­ne ve­de­nom tres­tnom ko­na­ní pro­ti spolu­pá­cha­te­ľom na tom­to skut­ku, keď­že neexis­tu­je práv­na mož­nosť je­ho opä­tov­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia pre ten­to sku­tok.

II.   Zmy­sel a pod­sta­ta prá­va neus­ved­čo­vať se­ba sa­mé­ho ne­vy­ža­du­je exis­ten­ciu prá­va ta­ké­ho­to sved­ka od­miet­nuť vy­po­ve­dať. Účin­ný vý­kon spra­vod­li­vos­ti vy­ža­du­je aby aj ta­ký­to sved­ko­via, ako kaž­dý iný sve­dok, kto­rý ne­má prá­vo od­miet­nuť vy­po­ve­dať, ko­na­li v sú­la­de so svo­jou ob­čian­skou po­vin­nos­ťou prav­di­vo vy­po­ve­dať pod­ľa prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku. Čl. 6 Do­ho­vo­ru tak nep­riz­ná­va žiad­ne oso­bit­né prá­va bý­va­lým ob­vi­ne­ným, prá­vop­lat­ne uz­na­ný­mi vin­ný­mi, oh­ľa­dom sve­dec­kej vý­po­ve­de o skut­ku, pre kto­rý bo­li od­sú­de­ní. Opač­ný prís­tup by mo­hol viesť k to­mu, že pá­cha­te­lia tres­tných či­nov ne­bu­dú stí­ha­ní prí­pad­ne a v šir­šom kon­texte k jus­tič­né­mu omy­lu.

 

Úvod

Sťa­žo­va­teľ na­mie­ta svo­je od­sú­de­nie pre trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de sved­ka opie­ra­júc sa kon­krét­ne o svo­je prá­vo neus­ved­čo­vať se­ba sa­mé­ho a prá­vo na pre­zum­pciu ne­vi­ny ga­ran­to­va­ných čl. 6 Do­ho­vo­ru. Za pr­vé, tvr­dil, že prav­di­vé od­po­ve­de na po­lo­že­né otáz­ky v prie­be­hu je vý­slu­chu ako sved­ka by moh­li viesť k je­ho ďal­šie­mu tres­tné­mu stí­ha­niu pre iný sku­tok. Za dru­hé tvr­dil, že prís­luš­né or­gá­ny ne­pria­mo za­mýš­ľa­li pri­nú­tiť ho k spät­né­mu priz­na­niu sa po prá­vop­lat­nom skon­če­ní tres­tné­ho ko­na­nia ve­de­né­ho pro­ti ne­mu na­priek to­mu, že c prie­be­hu ce­lé­ho ko­na­nia po­pie­ral svo­ju účasť na skut­ku. Na­mie­tal aj po­ru­še­nie prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu ga­ran­to­va­né čl. 10 Do­ho­vo­ru, tým že má prá­vo zotr­vať na svo­jom tvr­de­ní, že je ne­vin­ný.

Skut­ko­vé okol­nos­ti

Dňa 23. 3. 2007 Ok­res­ný súd v Lahr uz­nal sťa­žo­va­te­ľa vin­ným ok­rem iné­ho aj zo zlo­či­nu na­pad­nu­tia spá­cha­né­ho for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva a od­sú­de­ný k 9 me­sia­com tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy s pod­mie­neč­ným od­kla­dom, na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že v no­ci dňa 29. 4. 2006 on a tra­ja ďal­ší nez­ná­mi pá­cha­te­lia voš­li do by­tu poš­ko­de­né­ho a kým ho ko­pa­li a udie­ra­li, po­ža­do­va­li vrá­te­nie dl­hu 3.500,- Eur. V prie­be­hu tres­tné­ho ko­na­nia sťa­žo­va­teľ po­pie­ral účasť na úto­ku ho­ci pri­pus­til, že poš­ko­de­ný mu dl­ho­val su­mu 3.500,- Eur a za tým úče­lom nie­koľ­kok­rát nav­ští­vil je­ho byt. Na­priek to­mu ho ok­res­ný súd uz­nal vin­ným opie­ra­júc sa o vý­po­veď poš­ko­de­né­ho a je­ho man­žel­ky, kto­rí spoz­na­li sťa­žo­va­te­ľa, a kto­ré po­va­žo­val za vie­ro­hod­né. Roz­su­dok na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť dňom 12. 7. 2007 oka­mi­hom späť­vza­tia od­vo­la­nia po­da­né­ho sťa­žo­va­te­ľom v prie­be­hu ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia na od­vo­la­com sú­de.

Tres­tné ko­na­nie ve­de­né pro­ti nez­ná­mym spolu­pá­cha­te­ľom

Na zá­kla­de žia­dos­ti pro­ku­rá­to­ra bol nás­led­ne sťa­žo­va­teľ pred­vo­la­ný pred vy­šet­ro­va­cie­ho sud­cu ako sve­dok za úče­lom je­ho vy­po­ču­tia vo ve­ci úto­ku na poš­ko­de­né­ho v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pro­ti trom nez­ná­mym spolu­pá­cha­te­ľom, kto­rých to­tož­nosť bo­la aj na­ďa­lej nez­ná­ma. Dňa 7. 9. 2007 sa sťa­žo­va­teľ dos­ta­vil pred vy­šet­ro­va­cie­ho sud­cu, kto­rý ho pou­čil, že ako sve­dok je po­vin­ný vy­po­ve­dať prav­du a o dôs­led­koch kri­vej vý­po­ve­de naj­mä mož­nos­ti je­ho vza­tia do „nát­la­ko­vej väz­by“. Sťa­žo­va­teľ ne­bol pou­če­ný o je­ho prá­ve ne­vy­po­ve­dať a prá­ve neus­ved­čo­vať se­ba sa­mé­ho. Vo svo­jej vý­po­ve­di nás­led­ne uvie­dol, že na mies­te či­nu ne­bol, a te­da ne­mô­že uviesť ani kto sa zú­čas­tnil na úto­ku. Nás­led­ne bol sťa­žo­va­teľ ob­vi­ne­ný z tres­tné­ho či­nu „kri­vej vý­po­ve­de po­da­nej bez prí­sa­hy“.

Ok­res­ný súd os­lo­bo­dil sťa­žo­va­te­ľa spod ob­ža­lo­by na­koľ­ko na zá­kla­de vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ne­bol pres­ved­če­ný o účas­ti sťa­žo­va­te­ľa na pred­met­nom úto­ku. Po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia v zmys­le zá­sa­dy in du­bio­pro­reo, dos­pel k zá­ve­ru, že je rov­na­ko mož­né, že sťa­žo­va­teľ bol v ča­se skut­ku na na­ro­de­ni­no­vej os­la­ve.

Od­vo­la­cí súd na pod­kla­de od­vo­la­nia po­da­né­ho pro­ku­rá­to­rom uz­nal sťa­žo­va­te­ľa vin­ným z tres­tné­ho či­nu „kri­vej vý­po­ve­de bez prí­sa­hy“ a bol od­sú­de­ný k 6 me­sia­com tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy s pod­mie­neč­ným od­kla­dom. Po­tom čo súd  opä­tov­ne vy­po­čul všet­kých sved­kov od­vo­la­cí súd us­tá­lil, že sťa­žo­va­teľ sa zú­čas­tnil na úto­ku, a te­da po­čas svo­jej sve­dec­kej vý­po­ve­de dňa 7. 9. 2007 ne­ho­vo­ril prav­du. Rov­na­ko od­vo­la­cí súd zvá­žil, že sťa­žo­va­teľ ne­bol pou­če­ný o je­ho prá­ve neod­po­ve­dať na otáz­ky, kto­rý­mi by us­ved­čo­val se­ba sa­mé­ho av­šak dos­pel k zá­ve­ru, že ta­ké­to pou­če­nie ne­bo­lo ne­vyh­nut­né na­koľ­ko neexis­to­va­lo ri­zi­ko no­vé­ho tres­tné­ho stí­ha­nia pre trest­ný čin úto­ku, keď­že bol ok­res­ným sú­dom v Lahr prá­vop­lat­ne uz­na­ný vin­ným, a te­da v zmys­le zá­sa­dyne bi in idem ne­mô­že byť opä­tov­ne tres­tne stí­ha­ný pre ten is­tý sku­tok.

Od­vo­lá­va­júc sa na prís­luš­nú ju­di­ka­tú­ru Fe­de­rál­ne­ho sú­du pre spra­vod­li­vosť, od­vo­la­cí súd uz­nal, že prá­vo ne­vy­po­ve­dať pod­ľa vnút­roš­tát­ne­ho prá­va sa vzťa­hu­je tiež na otáz­ky, kto­ré mô­žu ne­pria­mo us­ved­čiť sved­ka ho­ci len pos­kyt­nu­tím ma­lé­ho kús­ka dô­ka­zu pro­ti ne­mu. Av­šak v tom­to prí­pa­de ne­zis­til žiad­ne hoc ne­pria­me ne­bez­pe­čen­stvo, že by sťa­žo­va­teľ mo­hol byť stí­ha­ný pre iné tres­tné či­ny spá­cha­né spo­loč­ne so spolu­pá­cha­teľ­mi v prí­pa­de, že by od­ha­lil ich me­ná. V tom­to sme­re sťa­žo­va­teľ nep­red­lo­žil v tom­to sme­re ni­ča ani do­ka­zo­va­nie­nep­reu­ká­za­lo žiad­ne sku­toč­nos­ti op­ráv­ňu­jú­ce je­ho oba­vu z no­vé­ho tres­tné­ho stí­ha­nia.

Od­vo­la­cí súd ďa­lej za­mie­tol ná­miet­ku sťa­žo­va­te­ľa oh­ľa­dom po­ru­še­nia čl. 6 Do­ho­vo­ru. Súd rea­go­val na tvr­de­nie sťa­žo­va­te­ľa, že čl. 6 brá­ni vý­slu­chu od­sú­de­ných pá­cha­te­ľov ako sved­kov ku skut­ku, pre kto­rí bo­li uz­na­ní vin­ný­mi na­koľ­ko by tým bo­li nú­te­ní k to­mu, aby us­ved­či­li­se­ba sa­mých z tres­tné­ho či­nu, kto­rý per­ma­nen­tne po­pie­ra­jú. Av­šak súd dos­pel k zá­ve­ru, že čl. 6 Do­ho­vo­ru chrá­ni ob­vi­ne­né­ho pred tým, aby ak­tív­ne pris­pie­val k vlas­tné­mu tres­tné­mu stí­ha­niu. Ak, tak ako v tom­to prí­pa­de, neexis­tu­je ta­ké­to ne­bez­pe­čen­stvo, od­sú­de­ný pá­cha­teľ je po­vin­ný vy­po­ve­dať ako sve­dok v sú­la­de s prís­luš­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi tres­tné­ho po­riad­ku.

Dňa 28. 7. 2011 „do­vo­la­cí“ súd v Karlsru­he za­mie­tol do­vo­la­nie sťa­žo­va­te­ľa pre po­ru­še­nie zá­ko­na kon­šta­tu­júc, že v ko­na­ní ne­doš­lo k po­ru­še­nie zá­ko­na k uj­me sťa­žo­va­te­ľa. Ústav­ný súd dňa 19. 10. 2011 od­mie­tol ús­tav­nú sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa bez bliž­šie­ho od­ôvod­ne­nia.

Vnút­roš­tát­ne prá­vo

Prís­luš­né us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku uvá­dza­jú nas­le­dov­né:

Čl. 48

Sved­ko­via súd po­vin­ní sa dos­ta­viť pred sud­cu v ur­če­ný deň. Ma­jú po­vin­nosť sved­čiť ak zá­kon neus­ta­no­vu­je inak

Čl. 55

1.Kto­rý­koľ­vek sve­dok mô­že od­miet­nuť od­po­ve­dať na kto­rú­koľ­vek otáz­ku, od­po­ve­ďou na kto­rú......by sa vy­sta­vil ri­zi­ku stí­ha­nia pre trest­ný čin ale­bo de­likt.

2. Sve­dok mu­sí byť pou­če­ný o je­ho prá­ve ne­vy­po­ve­dať.

Čl. 70

1.Sve­dok, kto­rý bez práv­ne­ho dô­vo­du od­miet­ne vy­po­ve­dať ale­bo zlo­žiť prí­sa­hu je po­vin­ný nah­ra­diť tro­vy ko­na­nia vznik­nu­té od­miet­nu­tím. Sú­čas­ne sa mu ulo­ží „nát­la­ko­vá“ po­riad­ko­vá po­ku­ta a v prí­pa­de ak ne­mô­že byť vy­mo­že­ná mu bu­de na­ria­de­ná “nát­la­ko­vá väz­ba“.

2. Väz­ba mô­že byť na­ria­de­ná aj za úče­lom pri­nú­te­nia sved­ka vy­po­ve­dať, ta­ké­to väz­ba však mô­že tr­vať naj­viac do skon­če­nia tres­tné­ho ko­na­nia a nes­mie prek­ro­čiť maximál­nu do­bu 6 me­sia­cov.

Pod­ľa čl. 153 Tres­tné­ho zá­ko­na sve­dok ale­bo zna­lec, kto­rý v ko­na­ní pred sú­dom ale­bo iným or­gá­nom prís­luš­ným na vý­sluch sved­ka ale­bo znal­ca pod prí­sa­hou, kri­vo vy­po­ve­dá bez prí­sa­hy, sa pot­res­tá tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy od 3 me­sia­cov do 5 ro­kov. Sved­ko­vi ne­bu­de ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia ak úpl­ne ale­bo čias­toč­ne od­miet­ne vy­po­ve­dať v prie­be­hu vý­slu­chu. V ta­kom prí­pa­de však bu­de če­liť nát­la­ko­vé­mu opat­re­niu pod­ľa čl. 70 Tres­tné­ho po­riad­ku pri vý­ške po­riad­ko­vej po­ku­ty od 5 do 1.000 Eur.

Re­le­van­tná vnút­roš­tát­na ju­di­ka­tú­ra

Sve­dok, kto­rý kri­vo vy­po­ve­dá sa pot­res­tá tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy aj v prí­pa­de ak súd, na­priek je­ho po­vin­nos­ti, opo­me­nie pou­čiť sved­ka o prá­ve od­miet­nuť vy­po­ve­dať. Ta­ké­to po­chy­be­nie sa vez­me do úva­hy ako po­ľah­ču­jú­ce okol­nosť pri roz­ho­do­va­ní o vý­ške tres­tu. (Fe­de­rál­ny súd pre spra­vod­li­vosť č. 2 StR 408/03 zo dňa 13. 2. 2004). Vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch ta­ké­to opo­me­nu­tie mô­že viesť k vy­slo­ve­niu nep­rí­pus­tnos­ti ta­kej­to sve­dec­kej vý­po­ve­de ako dô­ka­zu v nás­led­nom tres­tnom ko­na­ní pod pod­mien­kou, že ob­vi­ne­ný jej prí­pus­tnosť na hlav­nom po­jed­ná­va­ní v prie­be­hu nás­led­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia na­mie­ta.(Ba­vor­ský od­vo­la­cí súd (BayObLG), č. 2 St RR 48/01, roz­hod­nu­tie zo dňa 16. 5. 2001).

K na­mie­ta­né­mu po­ru­še­niu čl. 6 Do­ho­vo­ru

Vlá­da uvied­la, že ná­miet­ka sťa­žo­va­te­ľa tý­ka­jú­ca sa je­ho vý­slu­chu pred vy­šet­ro­va­cím sud­com nie je zlú­či­teľ­ná s pod­sta­tou a úče­lom čl. 6 Do­ho­vo­ru. Sťa­žo­va­teľ bol vy­po­ču­tý ako sve­dok v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pro­ti trom nez­ná­mym spolu­pá­cha­te­ľom na úto­ku na poš­ko­de­né­ho zo dňa 30. 4. 2006. Sťa­žo­va­teľ bol už prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný pre je­ho účasť na úto­ku a te­da ne­bol vy­sta­ve­ný ri­zi­ku tres­tné­ho stí­ha­nia pre ten­to trest­ný čin a nič ne­nas­ved­čo­va­lo to­mu, že by bol za­po­je­ný aj do spá­chania ďal­ších tres­tných či­nov. Pou­če­nie vy­šet­ru­jú­cim sud­com o mož­nos­ti ulo­že­nia „nát­la­ko­vej“po­riad­ko­vej po­ku­ty v prí­pa­de ak od­miet­ne vy­po­ve­dať ako sve­dok ne­má po­va­hu „ob­vi­ne­nia“. Aj v prí­pa­de, že by sa pred­pok­la­da­lo, že má po­va­hu „ob­vi­ne­nia“, ta­ké­to „ob­vi­ne­nie“ by ne­ma­lo tres­tnop­ráv­nu po­va­hu na­koľ­ko od­miet­nu­tie vy­po­ve­dať ako sve­dok nie je pod­ľa vnút­roš­tát­ne­ho prá­va tres­tným či­nom a po­riad­ko­vá po­ku­ta v maximál­nej vý­ške 1.000,- Eur ale­bo v prí­pa­de jej ne­zap­la­te­nia, väz­ba na maximál­nu do­bu 6 me­sia­cov, ma­jú za cieľ pri­nú­tiť sved­ka vy­po­ve­dať, a nie ho tres­tať. Vzhľa­dom na prá­vop­lat­né od­sú­de­nie, sa sťa­žo­va­teľ viac ne­mo­hol od­vo­lá­vať na pre­zum­pciu ne­vi­ny oh­ľa­dom toh­to skut­ku ani prá­vo neus­ved­čo­vať se­ba sa­mé­ho, kto­ré je s pre­zum­pciou ne­vi­ny úz­ko pre­po­je­né. Ako pre­zum­pcia ne­vi­ny tak aj prá­vo neus­ved­čo­vať se­ba sa­mé­ho slú­žia to­mu úče­lu aby oso­ba ne­mu­se­la ak­tív­ne pris­pie­vať k svoj­mu od­sú­de­niu pro­ti svo­jej vô­li.

Sťa­žo­va­teľ na­mie­tal, že je­ho prá­vo neus­ved­čo­vať se­ba sa­mé­ho v zmys­le Do­ho­vo­ru mu­sí byť vy­kla­da­né v šir­šom slo­va zmys­le pok­ry­júc aj ne­pria­me mož­né se­baus­ved­čo­va­nie pre ďal­ší trest­ný čin v dôs­led­ku us­ved­če­nia mož­ný­mi spolu­pá­cha­teľ­mi. Pred­pok­la­da­júc, že sťa­žo­va­teľ sa zú­čas­tnil na úto­ku na poš­ko­de­né­ho, sku­toč­nosť, že všet­ci je­ho blíz­ki pria­te­lia bo­li sved­ka­mi vy­lú­če­ní ako spolu­pá­cha­te­lia na skut­ku sved­ka­mi vy­vo­la­lo po­doz­re­nie, že sku­toč­ní spolu­pá­cha­te­lia bo­li člen­mi zlo­či­nec­kej sku­pi­ny(cri­mi­nal gang) a spá­cha­li ďal­šie tres­tné či­ny.Z uve­de­né­ho dô­vo­du, vy­šet­ro­va­nie za­me­ra­né na čle­nov tej­to zlo­či­nec­kej sku­pi­ny (cri­mi­nal gang) by pri­ro­dze­ne bo­lo na­ria­de­né aj vo­či je­ho oso­be, a te­da by bol vy­sta­ve­ný ri­zi­ku, že bu­de po­doz­ri­vým aj v prí­pa­de ďal­ších tres­tných či­nov. Na­vy­še, sťa­žo­va­teľ tvr­dí, že prís­luš­né or­gá­ny ne­pria­mo za­mýš­ľa­li pri­nú­tiť k spät­né­mu priz­na­niu sa po prá­vop­lat­nom skon­če­ní tres­tné­ho ko­na­nia ve­de­né­ho pro­ti ne­mu, na­priek to­mu, že po­pie­ral svo­ju účasť na skut­ku v prie­be­hu ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia.

Po­sú­de­nie ve­ci ESĽP – všeo­bec­né vý­cho­dis­ká

ESĽP opa­ku­je, že ho­ci prá­vo ne­vy­po­ve­dať po­čas vý­slu­chu a prá­vo neus­ved­čo­vať se­ba sa­mé­ho (ne­mo te­ne­tur­seip­su­mac­cu­sa­re) nie sú vý­slov­ne uve­de­né v čl. 6 Do­ho­vo­ru, ne­mô­že byť po­chyb­nos­tí o tom, že sú všeo­bec­ne uz­ná­va­ným me­dzi­ná­rod­ným štan­dar­dom, kto­ré le­žia v sa­mom sr­dci pred­stáv o spra­vod­li­vom pro­ce­se pod­ľa toh­to člán­ku (me­dzi mno­hý­mi poz­ri John Murray pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu). Ich vý­znam spo­čí­va, ok­rem iné­ho, v ochra­ne ob­vi­ne­né­ho pred ne­ná­le­ži­tým tla­kom zo stra­ny prís­luš­ných or­gá­nov, a tým k pris­pie­va­jú k pred­chá­dzaniu jus­tič­ných omy­lov a k napĺňa­niu úče­lu čl. 6 Do­ho­vo­ru. Prá­vo neus­ved­čo­vať se­ba sa­mé­ho, kon­krét­ne, pred­pok­la­dá, že tres­tné stí­ha­nie vy­ža­du­je preu­ká­za­nie vi­ny ob­vi­ne­né­ho bez uchý­le­nia sa k dô­ka­zom zís­ka­ným me­tó­da­mi nát­la­ku ale­bo pro­ti vô­li ob­vi­ne­né­ho (Saun­ders pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu a H. a J. pro­ti Ho­lan­dsku).

V roz­hod­nu­tiach Weh pro­ti Ra­kús­ku a Mar­tti­nen pro­ti Fín­sku ESĽP po­va­žo­val za roz­ho­du­jú­ce, pre up­lat­ne­nie prá­va neus­ved­čo­vať se­ba sa­mé­ho, či tres­tné ko­na­nia eš­te pre­bie­ha­li ale­bo sa da­lo as­poň pred­pok­la­dať. Prá­vo neus­ved­čo­vať se­ba sa­mé­ho vstu­pu­je do hry ak in­for­má­cie zís­ka­né pros­tred­níc­tvom do­nú­te­nia mô­žu byť pou­ži­té v tres­tnom ko­na­ní (Mar­tti­nen, § 72) Ochra­na pos­ky­to­va­ná čl. 6 §§1 a 3 Do­ho­vo­ru, sa vzťa­hu­je k oso­bám, kto­ré če­lia tres­tné­mu stí­ha­niu, v rám­ci auto­nóm­ne­ho vý­kla­du toh­to poj­mu ESĽP. Tres­tné ob­vi­ne­nie za­čí­na oka­mi­hom, keď oso­ba je úrad­ne in­for­mo­va­ná prís­luš­ný­mi or­gán­mi o ob­vi­ne­ní, že sa ma­la do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu ale­bo od oka­mi­hu, v kto­rom je­ho si­tuácia bo­la pod­stat­ne ov­plyv­ne­ná úkon­mi pri­ja­tý­mi prís­luš­ný­mi or­gán­mi ako dôs­le­dok po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu (Si­meo­no­vi pro­ti Bul­har­sku).

Uve­de­né zod­po­ve­dá ju­di­ka­tú­re ESĽP, pod­ľa kto­rej oso­ba zís­ka­va pro­ces­né pos­ta­ve­nie po­doz­ri­vé­ho, vy­ža­du­jú­ce ap­li­ká­ciu zá­ruk ga­ran­to­va­ných čl. 6 Do­ho­vo­ru, nie až keď je mu for­mál­ne pri­de­le­né ta­ké­to pro­ces­né pos­ta­ve­nie, ale už oka­mi­hom keď prís­luš­né vnút­roš­tát­ne or­gá­ny ma­jú zvý­še­nú mie­ru po­doz­re­nia, že da­ná oso­ba sa zú­čas­tni­la na tres­tnom či­ne (Ban­da­le­tov pro­ti Uk­ra­ji­ne a Sob­ko pro­ti Uk­ra­ji­ne, obe ap­li­ku­jú­ce prin­cí­py sta­no­ve­né v roz­hod­nu­tí Brus­co pro­ti Fran­cúz­sku). V ko­neč­nom dôs­led­ku, súd dos­pel k zá­ve­ru, že ho­ci zá­sa­hu do prá­va oso­by­dôj­de v ča­se keď po­doz­ri­vý je for­mál­ne po­va­žo­va­ný za sved­ka, stá­le po­ží­va práv ga­ran­to­va­ných čl. 6 Do­ho­vo­ru.

ESĽP tak­tiež zdô­raz­ňu­je, že prin­cíp ne­mo te­ne­tur­seip­su­mac­cu­sa­re je úz­ko pre­po­je­ný s prin­cí­pom pre­zum­pcie ne­vi­ny ob­siah­nu­tom v čl. 6 § 2 Do­ho­vo­ru. Ďalej dos­pel k zá­ve­ru, že v rám­ci pot­re­by za­bez­pe­čiť aby prá­vo ga­ran­to­va­né čl. 6 § 2 Do­ho­vo­ru bo­lo reál­ne a účin­né, pre­zum­pcia ne­vi­ny je ap­li­ko­va­teľ­ná aj v prí­pa­de ak sa ko­na­nie skon­či­lo (Allen pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu).(Phillips pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu a Cle­ve pro­ti Ne­mec­ku).

Ap­li­ká­cia uve­de­ných prin­cí­pov v pre­jed­ná­va­nej ve­ci

1/ ďal­šie tres­tné stí­ha­nie

ESĽP poz­na­me­ná­va, že sťa­žo­va­teľ ne­bol pou­če­ný o je­ho prá­ve ne­vy­po­ve­dať. Od­vo­la­cí súd pri­pus­til, že prá­vo ne­vy­po­ve­dať sa vzťa­hu­je aj na sku­toč­nos­ti, kto­ré mô­že hoc aj len ne­pria­mo us­ved­čo­vať sved­ka. Av­šak sú­čas­ne dos­pel k zá­ve­ru, že pou­če­nie ne­bo­lo ne­vyh­nut­né na­koľ­ko neexis­to­va­li náz­na­ky, že by vy­šet­ro­va­nie ve­de­né vo­či spolu­pá­cha­te­ľom moh­lo viesť k ďal­šie­mu tres­tné­mu stí­ha­niu sťa­žo­va­te­ľa.

Súd opa­ku­je, že ap­li­ká­cia tres­tnej lí­nie čl. 6 Do­ho­vo­ru ne­mô­že byť vy­lú­če­ná len pre­to, že sťa­žo­va­teľ nik­dy ne­bol for­mál­ne ob­vi­ne­ný z ďal­ších tres­tných či­nov údaj­ne spá­cha­ných so spolu­pá­cha­teľ­mi na úto­ku, pre kto­rý bol uz­na­ný vin­ným. Av­šak ESĽP dos­pel k zá­ve­ru, že skut­ko­vé okol­nos­ti prí­pa­du ne­pod­po­ru­jú sťa­žo­va­te­ľo­vo tvr­de­nie, že bol vy­sta­ve­ný ri­zi­ku tres­tné­ho stí­ha­nia aj pre ďal­šie tres­tné či­ny. Je­ho vý­sluch ako sved­ka v tres­tnom ko­na­ní pro­ti trom nez­ná­mym spolu­pá­cha­te­ľom na úto­ku na poš­ko­de­né­ho, pre kto­rý bol prá­vop­lat­ne uz­na­ný vin­ným, sle­do­val ako je­di­ný cieľ zis­te­nie to­tož­nos­ti spolu­pá­cha­te­ľov. Nič nes­ved­čí to­mu, že by spolu­pá­cha­te­lia bo­li člen­mi zlo­či­nec­kej sku­pi­ny (cri­mi­nal gang), a že by moh­li sťa­žo­va­te­ľa us­ved­čiť z účas­ti na ďal­ších tres­tných či­noch. ESĽP tak nes­po­zo­ro­val, že by vnút­roš­tát­ne or­gá­ny ma­li zvý­še­nú mie­ru po­doz­re­nia účas­ti sťa­žo­va­te­ľa na ďal­ších tres­tných či­noch ale­bo ma­li úmy­sel za­čať tres­tné stí­ha­nie vo­či ne­mu pre ta­ký­to trest­ný čin (Shan­non pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu).[2]

Sťa­žo­va­teľ tak ne­bol pod­stat­ne dot­knu­tý tým, že bol nú­te­ný si pl­niť svo­ju ob­čian­sku po­vin­nosť ako sve­dok a vy­po­ve­dať prav­di­vo. V ko­neč­nom dôs­led­ku, ne­mô­že byť po­va­žo­va­ný za oso­bu „ob­vi­ne­nú“ z tres­tné­ho či­nu tak ako ho de­fi­nu­je čl. 6 Do­ho­vo­ru vo vzťa­hu po­kiaľ sa jed­ná o ďal­šie mož­né tres­tné či­nu, keď bol vy­po­ču­tý ako sve­dok pred vy­šet­ro­va­cím sud­com v tres­tnom ko­na­ní nás­led­ne ve­de­nom pro­ti trom nez­ná­mym spolu­pá­cha­te­ľom na úto­ku na poš­ko­de­né­ho. To zna­me­ná, že tres­tná lí­nia čl. 6 Do­ho­vo­ru nie je ap­li­ko­va­teľ­ná po­kiaľ ide o tú­to časť ná­mie­tok sťa­žo­va­te­ľa.

2/ účasť na úto­ku na poš­ko­de­né­ho

ESĽP poz­na­me­ná­va, že v ča­se, keď bol sťa­žo­va­teľ vy­po­čú­va­ný pred vy­šet­ro­va­cím sud­com dňa 7. 9. 2007, roz­sud­kom ok­res­né­ho sú­du v Lahr, kto­rým bol uz­na­ný vin­ným z tres­tné­ho či­nu úto­ku na poš­ko­de­né­ho, bol prá­vop­lat­ný, po­tom čo sťa­žo­va­teľ vzal späť od­vo­la­nie v ko­na­ní pred od­vo­la­cím sú­dom. A te­da, ne­bo­la práv­na mož­nosť je­ho opä­tov­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia pre uve­de­ný sku­tok účas­ti na úto­ku. Sťa­žo­va­teľ bol tak, práv­ne, nie vec­ne ov­plyv­ne­ný po­vin­nos­ťou od­po­ve­dať prav­di­vo ako sve­dok na otáz­ky, kto­ré mu bo­li po­lo­že­né vy­šet­ru­jú­cim sud­com v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pro­ti trom nez­ná­mym spolu­pá­cha­te­ľom na úto­ku. Ne­bol ob­vi­ne­ný z tres­tné­ho či­nu v zmys­le čl. 6 § 1 Do­ho­vo­ru oh­ľa­dom je­ho účas­ti na tom­to skut­ku.

Prá­vop­lat­ným od­sú­de­ním sa sťa­žo­va­teľ viac ne­mo­hol do­vo­lá­vať pre­zum­pcie ne­vi­ny, keď­že ochra­na pos­ky­to­va­ná tou­to zá­sa­dou kon­čí oka­mi­hom, keď ob­vi­ne­né­mu bo­la riad­ne preu­ká­za­ná vi­na z uve­de­né­ho skut­ku (Phillips, § 35 a Cle­ve, § 37), ako to tiež vy­plý­va zo zne­nia čl. 6 § 2 Do­ho­vo­ru. Okol­nos­ti v pre­jed­ná­va­nej ve­ci sa zá­sad­né lí­šia od okol­nos­tí v prí­pa­doch, v kto­rých ESĽP kon­šta­to­val po­ru­še­nie pre­zum­pcie ne­vi­ny po skon­če­ní tres­tné­ho ko­na­nia. V tých­to prí­pa­doch bol ob­vi­ne­ný buď os­lo­bo­de­ný ale­bo bo­lo tres­tné ko­na­nie za­sta­ve­né(Allen, §§ 94, 98 a 102)a ga­ran­cie pok­ra­čo­va­li vzhľa­dom na ich prá­vo na pre­zum­pcie ne­vi­ny na­koľ­ko ne­bo­li uz­na­ní vin­ný­mi pod­ľa us­ta­no­ve­ní zá­ko­na.

Opa­ku­júc, že prá­vo neus­ved­čo­vať se­ba sa­mé­ho je úz­ko spo­je­né s pre­zum­pciou ne­vi­ny (Saun­ders, § 68) a za pred­pok­la­du, že sťa­žo­va­teľ sa viac ne­mo­hol do­vo­lá­vať pre­zum­pcie ne­vi­ny vo vzťa­hu k je­ho účas­ti na úto­ku na poš­ko­de­né­ho a te­da že mu viac neh­ro­zi­lo ri­zi­ko tres­tné­ho stí­ha­nia pre ten­to trest­ný čin, ESĽP dos­pel k zá­ve­ru, že sa rov­na­ko ne­mo­hol do­vo­lá­vať prá­va neus­ved­čo­vať se­ba sa­mé­ho v si­tuá­cii, keď vy­po­ve­dal ako sve­dok pred vy­šet­ro­va­cím sud­com v tres­tnom ko­na­ní pro­ti trom nez­ná­mym spolu­pá­cha­te­ľom. Za da­ných kon­krét­nych okol­nos­tí prí­pa­du, keď zjav­ne neexis­to­va­lo ri­zi­ko ďal­šie­ho tres­tné­ho stí­ha­nia oso­by, kto­rá bo­la vy­po­čú­va­ná ako sve­dok, zmy­sel a pod­sta­ta prá­va neus­ved­čo­vať se­ba sa­mé­ho ne­vy­ža­du­je prá­vo ta­ké­ho­to sved­ka od­miet­nuť vy­po­ve­dať. Aj v prí­pa­de, že by sve­dok po­dal se­baus­ved­ču­jú­ce vy­jad­re­nie, ne­moh­lo, vo svet­le zá­sa­dy ne bis in idem, mať za nás­le­dok ak­tív­ne pris­pie­va­nie k je­ho vlas­tné­mu od­sú­de­niu pro­ti je­ho vô­li, kto­ré le­ží v sa­mom sr­dci zmie­ne­ných zá­ruk pos­ky­to­va­ných čl. 6 Do­ho­vo­ru.

Prá­ve­že účin­ný vý­kon spra­vod­li­vos­ti vy­ža­du­je aby ta­ký­to sved­ko­via, ako kaž­dý iný sve­dok, kto­rý ne­má prá­vo od­miet­nuť vy­po­ve­dať, ko­na­li v sú­la­de so svo­jou ob­čian­skou po­vin­nos­ťou prav­di­vo vy­po­ve­dať pod­ľa prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku. Čl. 6 Do­ho­vo­ru tak nep­riz­ná­va žiad­ne oso­bit­né prá­va bý­va­lým ob­vi­ne­ným, prá­vop­lat­ne uz­na­ným vin­ný­mi, oh­ľa­dom sve­dec­kej vý­po­ve­de o skut­ku, pre kto­rý bo­li od­sú­de­ní. V dôs­led­ku to­ho, ESĽP roz­ho­dol, že čl. 6 Do­ho­vo­ru nie je ap­li­ko­va­teľ­ný vo vzťa­hu k ná­miet­ke sťa­žo­va­te­ľa, že prís­luš­né or­gá­ny ho za­mýš­ľa­li ne­pria­mo nú­tiť k spät­né­mu priz­na­niu sa, po­tom čo tres­tné ko­na­nie ve­de­né pro­ti ne­mu bo­lo prá­vop­lat­ne skon­če­né.

Z vy­ššie uve­de­né­ho vy­plý­va, že tá­to časť sťaž­nos­ti mu­sí byť od­miet­nu­tá ako ne­ma­jú­ca zá­klad v pred­met­nom us­ta­no­ve­ní Do­ho­vo­ru pod­ľa čl. 35 §§ 3 a 4 Do­ho­vo­ru.

Tvr­de­né po­ru­še­nie čl. 10 Do­ho­vo­ru

Sťa­žo­va­teľ, spo­lie­ha­júc sa na čl. 3, 6, 10 a 14 Do­ho­vo­ru, na­mie­tal, že bol na ne­ho vy­ví­ja­ný ne­zá­kon­ný nát­lak aby sa priz­nal k tres­tné­mu či­nu, kto­ré­ho spá­chanie per­ma­nen­tne po­pie­ra a zá­sah do je­ho prá­va zotr­vať na svo­jom tvr­de­ní, že je ne­vin­ný, a na­vy­še, že s ním bo­lo za­ob­chá­dza­né roz­diel­ne op­ro­ti od­sú­de­ným, kto­rí sa priz­na­li ale od­miet­li vy­po­ve­dať oh­ľa­dom svo­jich spolu­pá­cha­te­ľov. ESĽP ako od­bor­ník pre práv­ne po­sú­de­nie skut­ko­vých okol­nos­tí prí­pa­du. usú­dil, že ná­miet­ka sťa­žo­va­te­ľa má byť pres­kú­ma­ná pod­ľa čl. 10 Do­ho­vo­ru.

Vlá­da na­mie­ta­la vo­či sťa­žo­va­te­ľo­vým tvr­de­niam, že zá­sah do sťa­žo­va­te­ľov­ho prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu je­ho od­sú­de­ním za kri­vú vý­po­veď bo­li od­ôvod­ne­né na­koľ­ko to bo­lo ne­vyh­nut­nú pre za­cho­va­nie auto­ri­ty súd­nic­tva(main­tai­nin­gtheaut­ho­ri­tyof­the­ju­di­cia­ry). Na­chá­dzanie prav­dy je pred­pok­la­dom pre riad­ny vý­kon spra­vod­li­vos­ti a vy­ža­du­je aby sved­ko­via bo­li po­vin­ní vy­po­ve­dať prav­di­vo. Kri­vá sve­dec­ká vý­po­veď mô­že viesť k jus­tič­né­mu omy­lu, a te­da bo­lo ne­vyh­nut­né tres­tnop­ráv­ne pos­ti­ho­vať sved­kov, kto­rí vy­po­ve­da­jú v ko­na­ní pred sú­dom nep­rav­di­vo. Na­ko­niec, je pot­reb­né mať na pa­mä­ti, že iba nep­rav­di­vé skut­ko­vé tvr­de­nia, kto­ré sa­mé o se­be ne­po­ží­va­jú naj­vyš­šiu mie­ru ochra­ny, v prí­pa­de vý­slu­chu sved­ka v ko­na­ní pred sú­dom, sú san­kcio­no­va­né, a te­da mie­ra zá­sa­hu do práv sťa­žo­va­te­ľa bo­la ob­me­dze­ná.

ESĽP ne­vy­lu­ču­je, že pa­sív­ne prá­vo na slo­bo­du pre­ja­vu spa­dá pod ochra­nu čl. 10 Do­ho­vo­ru ale dos­pel k zá­ve­ru, že ten­to prob­lém má byť ná­le­ži­te po­sú­de­ný v kon­texte kon­krét­nych skut­ko­vých okol­nos­tí (Gil­berg pro­ti Švéd­sku). Tá­to otáz­ka by mu­se­la byť zod­po­ve­da­ná v prí­pa­de ak by sťa­žo­va­teľ na­mie­tal nát­lak sved­čiť. V pre­jed­ná­va­nej ve­ci sťa­žo­va­teľ tvr­dí, nap­ro­ti to­mu, že bo prá­vop­lat­ne uz­na­ný vin­ným pre kri­vú sve­dec­kú vý­po­veď, keď­že tvr­dil, že sa na mies­te či­nu ne­na­chá­dzal a te­da ne­mo­hol ani po­ve­dať nič o tých, kto­rí sa ma­li po­die­ľať na útok, po­tom čo bol upo­zor­ne­ný vy­šet­ru­jú­cim su­dom ak si nespl­ní svo­ju po­vin­nosť sved­čiť.

Aj keď ESĽP usú­dil, že čl. 10 Do­ho­vo­ru je ap­li­ko­va­teľ­ný na uve­de­né okol­nos­ti, dos­pel k zá­ve­ru, že ná­miet­ka by, v kaž­dom prí­pa­de, bo­la nep­rí­pus­tná na­koľ­ko zá­sah do prá­va sťa­žo­va­te­ľa je v sú­la­de s po­žia­dav­ka­mi čl. 10 § 2 Do­ho­vo­ru.

Zá­sah do prá­va sťa­žo­va­te­ľa, vo for­me tres­tné­ho stí­ha­nia, bol up­ra­ve­ný v čl. 153 Tres­tné­ho zá­ko­na a bol tak v sú­la­de s práv­nym po­riad­kom. Sle­do­val le­gi­tím­ne cie­le za­cho­va­nia auto­ri­ty súd­nic­tva (main­tai­nin­gtheaut­ho­ri­tyof­the­ju­di­cia­ry)ako aj pred­chá­dzanie kri­mi­na­li­te, čo za­hŕňa aj za­bez­pe­če­nie dô­ka­zov­na úče­ly od­ha­ľo­va­nia a stí­ha­nia tres­tných či­nov (Van der Heij­den pro­ti Ne­mec­ku).

ESĽP tak mu­sí pres­kú­mať či zá­sah bol ne­vyh­nut­ný v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti, kon­krét­ne, či bol pri­me­ra­ný sle­do­va­né­mu cie­ľu. ESĽP opa­ku­je, že po­vin­nosť pos­kyt­núť dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní je zvy­čaj­ne zá­klad­nou ob­čian­skou po­vin­nos­ťou v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti, v kto­rej vlád­ne prá­vo „ru­le of­law“(Vos­kuil pro­ti Ho­lan­dsku). Sťa­žo­va­teľ bol uz­na­ný vin­ným z uve­de­né­ho tres­tné­ho či­nu na­priek to­mu, že tvr­dil svo­ju ne­vi­nu v prie­be­hu ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia ve­de­né­ho pro­ti ne­mu. Nie je vy­sta­ve­ný ri­zi­ku ďal­šie­ho tres­tné­ho stí­ha­nia pre ten­to sku­tok na­koľ­ko v dôs­led­ku späť­vza­tia po­da­né­ho od­vo­la­nia sa je­ho od­sú­de­nie sta­lo prá­vop­lat­ným. Je­di­né na čo bol do­ta­zo­va­ný, bo­la to­tož­nosť spolu­pá­cha­te­ľov na skut­ku. Nič ne­nas­ved­čo­va­lo to­mu, že by uve­de­né moh­lo viesť k od­ha­le­niu akých­koľ­vek ďal­ších tres­tných či­nov za­hŕňa­jú­cich sťa­žo­va­te­ľa.

Za tých­to okol­nos­tí, roz­hod­nu­tie vnút­roš­tát­ne­ho sú­du nez­ba­viť sťa­žo­va­te­ľa je­ho zá­kon­nej po­vin­nos­ti,ako kaž­dé­ho iné­ho sved­ka, vy­po­ve­dať v sú­vis­los­ti s vy­šet­ro­va­ním tres­tnej čin­nos­ti a nás­led­ne pred sú­dom pro­ti tre­tej oso­be, ne­mô­že byť po­va­žo­va­né za nep­ri­me­ra­né úče­lu pred­chá­dzania kri­mi­na­li­te a za­cho­va­nia auto­ri­ty súd­nic­tva(main­tai­nin­gtheaut­ho­ri­tyof­the­ju­di­cia­ry). Opač­ný prís­tup - či už je­ho zba­ve­nie po­vin­nos­ti vy­po­ve­dať ako sve­dok ale­bo ne­pot­res­ta­nie za kri­vú vý­po­veď – by moh­lo viesť k to­mu, že pá­cha­te­lia úto­ku na poš­ko­de­né­ho zo dňa 30. 4. 2006 by ne­bo­li iden­ti­fi­ko­va­ní a nás­led­ne stí­ha­ní a v šir­šom kon­texte, k jus­tič­né­mu omy­lu (mis­carria­geof­jus­ti­ce).

Vo svet­le vy­ššie uve­de­né­ho, ESĽP dos­pel k zá­ve­ru, že ho­ci usú­dil, že čl. 10 Do­ho­vo­ru je ap­li­ko­va­teľ­ný na pre­jed­ná­va­ný prí­pad, zá­sah do práv sťa­žo­va­te­ľa bol ne­vyh­nut­ný v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti. A te­da, ná­miet­ka je, bez oh­ľa­du na okol­nos­ti, zjav­ne nep­rí­pus­tná v zmys­le čl. 35 § 3 písm. a) Do­ho­vo­ru a mu­sí byť tak preh­lá­se­ná za nep­rí­pus­tnú v sú­la­de s čl. 35 § 4 Do­ho­vo­ru.

Z uve­de­ných dô­vo­dov ESĽP väč­ši­nou hla­sou roz­ho­dol, že sťaž­nosť je nep­rí­pus­tná.

 

Diskusia