Práv­ne ve­ty:

 I. Dô­vo­dom ko­lúz­nej väz­by ne­mô­že byť iba sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ný pre­zen­tu­je svoj od­mie­ta­vý pos­toj k vzne­se­né­mu ob­vi­ne­niu nie­len vo svo­jej vý­po­ve­di, ale aj ve­rej­ne (nap­rík­lad pros­tred­níc­tvom tla­čo­vej be­se­dy za prí­tom­nos­ti svoj­ho ob­haj­cu). Trest­ný po­ria­dok ne­za­ka­zu­je, a to ani pros­tred­níc­tvom us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., ob­vi­ne­né­mu vy­jad­ro­vať sa ve­rej­ne k svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci, ve­rej­ne po­pie­rať dô­vo­dy ob­vi­ne­nia, či ve­rej­ne pre­zen­to­vať vlas­tné hod­no­te­nie dô­ka­zov, res­pek­tí­ve vlas­tné po­sú­de­nie vie­ro­hod­nos­ti vý­po­ve­dí jed­not­li­vých sved­kov, či spolu­ob­vi­ne­ných (kto­rých nap­rík­lad ozna­čí za kla­má­rov a po­dob­ne). To pla­tí o to viac, keď ide o tres­tnú vec, kto­rá je neus­tá­le pod drob­noh­ľa­dom mé­dií a v kto­rej sa pro­ces­né stra­ny, či ich práv­ni zá­stup­co­via bež­ne ve­rej­ne vy­jad­ru­jú k jej prie­be­hu, či vý­sled­kom do­ka­zo­va­nia a to na zá­kla­de vlas­tné­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov.

 II. Sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ný po­pie­ra vi­nu a že mu pro­ku­rá­tor sub­jek­tív­ne „ne­ve­rí“ a je­ho ver­ziu vi­de­nia vy­ko­na­ných dô­ka­zov po­va­žu­je za ma­ni­pu­la­tív­nu nie je mož­né ozna­čiť za ko­lúz­ny dô­vod väz­by. To, že ob­ža­lo­va­ný pre­zen­tu­je svo­ju prav­du ve­rej­ne ne­mož­no za­mie­ňať s ko­lúz­nym dô­vo­dom väz­by. Po­kiaľ bu­de exis­to­vať prá­vo ob­vi­ne­né­ho a poš­ko­de­né­ho v zmys­le § 69 ods. 1 Tr. por. (a exis­ten­cia toh­to prá­va je ne­vyh­nut­ná pre spra­vod­li­vý pro­ces), po­tom nie je mož­né ani za­ka­zo­vať ob­vi­ne­né­mu, či poš­ko­de­né­mu, aby zís­ka­li in­for­má­cie zo spi­su a aby ich zo svoj­ho sub­jek­tív­ne­ho uh­la poh­ľa­du hod­no­ti­li a to prí­pad­ne aj ve­rej­ne pros­tred­níc­tvom mé­dií.

 III. Na tla­čo­vej be­se­de ob­ža­lo­va­né­ho ne­zaz­ne­lo nič ta­ké, čo by bo­lo mož­né po­va­žo­vať nap­rík­lad za vy­hráž­ky ad­re­so­va­né vy­po­ču­tým, res­pek­tí­ve eš­te ne­vy­po­ču­tým sved­kom, prí­pad­ne ta­ké vy­jad­re­nia, kto­ré by sa da­li kva­li­fi­ko­vať nap­rík­lad ako návrh na „za­pla­te­nie“ sved­ka, či spolu­ob­vi­ne­né­ho ak zme­ní svo­ju vý­po­veď v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho a po­dob­ne. Iba ak by na tla­čo­vej be­se­de od­zne­li ta­ké­to, res­pek­tí­ve ob­dob­né vy­jad­re­nia zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho, bo­lo by mož­né uva­žo­vať o tom, že ob­ža­lo­va­ný zneu­ží­va me­diál­ny pries­tor na to, aby za­stra­šil sved­kov, či spolu­ob­ža­lo­va­ných ale­bo ich inak mo­ti­vo­val k nep­rav­di­vej vý­po­ve­di a až v ta­kom­to ko­na­ní by po­tom bo­lo mož­né vi­dieť napl­ne­nie tzv. ko­lúz­ne­ho dô­vo­du väz­by.

 

 

                    3Tos/52/2019

 

 

U Z N E S E N I E

 

            Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Pet­ra Šam­ka a sud­cov­JUDr. Ti­bo­ra Ku­bí­ka a JUDr. Vla­di­mí­ra Buch­val­da, v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho PhDr. P R a spol., stí­ha­né­ho pret­rest­ný čin vraž­dy spolu­pá­cha­teľ­stvom v štá­diu príp­ra­vy pod­ľa § 9 ods. 2, § 7 ods. 1 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f/ Tres­tné­ho zá­ko­na v zne­ní účin­nom v ča­se spá­chania skut­ku, o sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra pro­ti uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va IIzo dňa 04.02.2019, sp.zn. 6Tk/1/2019, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom v Bra­tis­la­ve dňa 11.ap­rí­la 2019 tak­to     

 

r o z h o d o l :

 

            Pod­ľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tres­tné­ho po­riad­ku­sa sťaž­nosť pro­ku­rá­to­ra z a m i e t a.

 

 

O d ô v o d n e n i e

 

Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va II uz­ne­se­ním zo dňa 04.02.2019, sp. zn. 6Tk/1/2019 roz­ho­dol tak, že pod­ľa § 79 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku návrh pro­ku­rá­to­ra Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va zo dňa 07.01.2019 na zme­nu dô­vo­dov väz­by ob­vi­ne­né­ho PhDr. P R, na­ro­de­né­ho ..... za­mie­tol.

 Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu po­dal v zá­kon­nej le­ho­te sťaž­nosť pro­ku­rá­tor, kto­rú od­ôvod­nil oso­bit­ným pí­som­ným po­da­ním tak, že z od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia nie je zrej­mé, akým spô­so­bom sa ok­res­ný súd vy­spo­ria­dal s jed­not­li­vý­mi tvr­de­nia­mi ob­ža­lo­va­né­ho PhDr. P R, kto­ré od­zne­li na tla­čo­vej be­se­de dňa 17.12.2018 a pre­pis bol riad­ne oboz­ná­me­ný na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí dňa 04.02.2019. Ok­res­ný súd v sťaž­nos­ťou na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní vy­tý­ka pro­ku­rá­to­ro­vi, že neuvie­dol žiad­ne kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, kto­ré by za­kla­da­li ko­lúz­ne sprá­va­nie ob­ža­lo­va­né­ho. S da­nou ar­gu­men­tá­ciu ok­res­né­ho sú­du sa pro­ku­rá­tor nes­to­tož­ňu­je, pre­to­že na in­kri­mi­no­va­nej tla­čo­vej be­se­de jed­noz­nač­ne od­zne­li tvr­de­nia ob­ža­lo­va­né­ho PhDr. P R, za­kla­da­jú­ce ko­lúz­ne ko­na­nie a ne­po­chyb­ne prek­ra­ču­jú­ce hra­ni­ce slo­bo­dy pre­ja­vu, ako ho má na mys­li čl. 26 Ústa­vy SR. Je pot­reb­né pou­ká­zať aj na ods. 4 da­né­ho člán­ku, kde sa uvá­dza, že „Slo­bo­du pre­ja­vu a prá­vo vy­hľa­dá­vať a ší­riť in­for­má­cie mož­no ob­me­dziť zá­ko­nom, ak ide o opat­re­nia v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti ne­vyh­nut­né na ochra­nu práv a slo­bôd iných, bez­peč­nosť štá­tu, ve­rej­né­ho po­riad­ku, ochra­nu ve­rej­né­ho zdra­via a mrav­nos­ti“, čo mož­no po­va­žo­vať za da­ný prí­pad. Pro­ku­rá­tor má za to, že tvr­de­nia ob­ža­lo­va­né­ho PhDr. P R z pre­pi­su tla­čo­vej be­se­dy za­kla­da­jú je­ho ko­lúz­ne sprá­va­nie, kto­ré je spô­so­bi­lé ov­plyv­niť sved­kov pred sú­dom, ale naj­mä ich náh­ľad a pos­toj k nas­to­le­nej tres­tnej ve­ci, pri­čom nás­led­ne sa sťa­žo­va­teľ ve­nu­je jed­not­li­vým vy­jad­re­niam ob­ža­lo­va­né­ho, kto­ré ci­tu­je s tým, že sťa­žo­va­teľ je pres­ved­če­ný, že z ob­sa­hu ci­to­va­ných tvr­de­ní v kon­texte s ob­sa­hom spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu sa ob­ža­lo­va­ný PhDr. P R do­pus­til ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia a jed­noz­nač­ne prek­ro­čil rá­mec slo­bo­dy pre­ja­vu ga­ran­to­va­nej Ústa­vou SR a prís­luš­ný­mi zá­kon­mi. Pod­ľa pro­ku­rá­to­ra ne­mož­no pri­pus­tiť, a to ani do bu­dúc­nos­ti, aby ob­vi­ne­ní, resp. ob­ža­lo­va­ní moh­li bez aké­ho­koľ­vek pos­ti­hu vy­ná­šať cit­li­vé a do znač­nej mie­ry pre roz­ho­do­va­nie sú­du dô­le­ži­té in­for­má­cie z do­ka­zo­va­nia, a tie­to ve­rej­ne hod­no­ti­li eš­te skôr, ako bu­dú vy­ko­na­né pred sú­dom, kto­rý roz­ho­du­je v me­ri­te ve­ci. Ob­ža­lo­va­ný PhDr. P R pros­tred­níc­tvom mé­dií ho­vo­ril o kon­krét­nych sku­toč­nos­tiach vy­plý­va­jú­cich z vý­po­ve­dí spolu­ob­ža­lo­va­ných a jed­not­li­vých sved­kov, čím ma­ril zá­klad­ný účel tres­tné­ho ko­na­nia, kto­rým je ná­le­ži­té zis­te­nie tres­tné­ho či­nu. Ob­ža­lo­va­ný ot­vo­re­ne za­vá­dzal, že žiad­ny zo sved­kov ne­potvr­dil tú kto­rú sku­toč­nosť, čím nie pria­mo, ale spros­tred­ko­va­ne ov­plyv­ňo­val sved­kov, kto­rí bu­dú pred­vo­la­ní pred súd. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu sťa­žo­va­teľ navr­hol, aby kraj­sky súd v zmys­le § 194 ods. 1 písm. a/ Tres­tné­ho­po­riad­ku vy­ho­vel sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra a sám vo ve­ci roz­ho­dol tak, že pod­ľa 79 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku zme­ní dô­vo­dy väz­by u ob­ža­lo­va­né­ho PhDr. P R tak, že tie­to sa roz­ši­ru­jú aj o dô­vod väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tres­tné­ho po­riad­ku a aby po roz­ší­re­ní dô­vo­dov väz­by roz­ho­dol v zmys­le § 80 ods. 1 písm. c/ Tres­tné­ho po­riad­ku tak, že u ob­ža­lo­va­né­ho väz­bu ne­nah­rá­dza doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka, al­ter­na­tív­ne, aby sťaž­nost­ný súd roz­ho­dol tak, že v zmys­le § 79 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku zme­ní dô­vo­dy väz­by u ob­ža­lo­va­né­ho PhDr. P R tak, že tie­to sa roz­ši­ru­jú aj o dô­vod väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tres­tné­ho po­riad­ku a aby po roz­ší­re­ní dô­vo­dov väz­by roz­ho­dol, že do­te­raj­šie po­vin­nos­ti a ob­me­dzenia pod­ľa § 80, § 82 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku sa me­nia tak, že sa u ob­ža­lo­va­né­ho PhDr. P R roz­ši­ru­jú o zá­kaz po­dá­vať in­for­má­cie a ve­rej­ne hod­no­tiť ob­sah vy­ko­ná­va­ných úko­nov po­čas súd­ne­ho ko­na­nia, a to akou­koľ­vek for­mou, až do prá­vop­lat­né­ho skon­če­nia da­nej tres­tnej ve­ci.

 Pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b/Tres­tné­ho po­riad­ku ob­vi­ne­ný mô­že byť vza­tý do väz­by len vte­dy, ak do­te­raz zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, že sku­tok, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie, bol spá­cha­ný, má zna­ky tres­tné­ho či­nu, sú dô­vo­dy na po­doz­re­nie, že ten­to sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný a z je­ho ko­na­nia ale­bo ďal­ších  kon­krét­nych sku­toč­nos­tí vy­plý­va dô­vod­ná oba­va, že bu­de pô­so­biť na sved­kov, znal­cov, spolu­ob­vi­ne­ných ale­bo inak ma­riť ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie.

 Pod­ľa § 79 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­kupo­li­cajt, pro­ku­rá­tor, sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie a súd sú po­vin­ní skú­mať v kaž­dom ob­do­bí tres­tné­ho stí­ha­nia, či dô­vo­dy väz­by tr­va­jú, ale­bo či sa zme­ni­li. Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie tak ko­ná iba pri roz­ho­do­va­ní o návr­hu pro­ku­rá­to­ra na predĺže­nie le­ho­ty väz­by ale­bo o zme­ne dô­vo­dov väz­by a pri roz­ho­do­va­ní o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by pod­ľa od­se­ku 3. Ak v príp­rav­nom ko­na­ní pro­ku­rá­tor zis­tí, že dô­vo­dy väz­by sa zme­ni­li, po­dá návrh sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie na roz­hod­nu­tie o zme­ne dô­vo­dov väz­by. Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie o ta­kom návr­hu roz­hod­ne bez meš­ka­nia. Ak súd vy­hlá­sil os­lo­bo­dzu­jú­ci roz­su­dok, pred­se­da se­ná­tu bez­od­klad­ne vy­dá prí­kaz na pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by s uve­de­ním dô­vo­du pre­pus­te­nia a uve­die tú­to okol­nosť v zá­pis­ni­ci; tak­to pos­tu­pu­je pred­se­da se­ná­tu aj vte­dy, ak v súd­nom ko­na­ní up­ly­nu­la le­ho­ta väz­by pod­ľa § 76 ods. 6.

 Pod­ľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. na­dria­de­ný or­gán za­miet­ne sťaž­nosť ak nie je dô­vod­ná.

 Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve ako na­dria­de­ný súd na pod­kla­de riad­ne a včas po­da­nej sťaž­nos­ti op­ráv­ne­nou oso­bou, pres­kú­mal správ­nosť vý­ro­ku­na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, pro­ti kto­ré­mu bo­la po­da­ná sťaž­nosť (te­da vý­ro­ku, kto­rým ne­bo­lo vy­ho­ve­né návr­hu pro­ku­rá­to­ra na zme­nu dô­vo­dov väz­by u ob­ža­lo­va­né­ho PhDr. P R aj o dô­vo­dy väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.) ako aj ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce to­mu­to vý­ro­ku na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, pri­čom dos­pel k zá­ve­ru, že sťaž­nosť pro­ku­rá­to­ra nie je dô­vod­ná.

 Sťaž­nost­ný súd z pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu zis­til, že pro­ku­rá­tor Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry v Bra­tis­la­ve po­dal dňa 02.01.2019 ob­ža­lo­bu na PhDr. P R (a ďal­šie tri oso­by), a to v prí­pa­de me­no­va­né­ho pre trest­ný čin vraž­dy spolu­pá­cha­teľ­stvom v štá­diu príp­ra­vy pod­ľa § 9 ods. 2, § 7 ods. 1 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f/ Tres­tné­ho zá­ko­na v zne­ní účin­nom v ča­se spá­chania skut­ku a to na skut­ko­vom zá­kla­deu­ve­de­nom v ob­ža­lo­be.

 Na pod­kla­de uz­ne­se­ní Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II, sp. zn. 5Tp/1610/2017 a Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve, sp. zn. 3T­po/62/2017 bo­la u ob­ža­lo­va­né­ho PhDr. P R kon­šta­to­va­ná exis­ten­cia vä­zob­né­ho dô­vo­du pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tres­tné­ho po­riad­ku, av­šak ob­ža­lo­va­ný je stí­ha­ný na slo­bo­de, na­koľ­ko us­tá­le­ný dô­vod väz­by bol nah­ra­de­ný za pou­ži­tia in­šti­tú­tu doh­ľa­du pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka.

 Dňa 07.01.2019 pro­ku­rá­tor Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry v Bra­tis­la­ve po­dal na ok­res­ný súd návrh na roz­ší­re­nie­dô­vo­dov väz­by u ob­ža­lo­va­né­ho PhDr. P R aj o vä­zob­ný dô­vod pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tres­tné­ho po­riad­ku a zá­ro­veň navr­hol zru­šiť doh­ľad pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka. Dô­vo­dom po­da­nia toh­to návr­hu bo­la sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ný dňa 17.12.2018 us­po­ria­dal v ho­te­li De­vín tla­čo­vú be­se­du pod náz­vom „Čas na prav­du a priz­na­nie“ a to za prí­tom­nos­ti zá­stup­cov všet­kých re­le­van­tných ma­so­vo­ko­mu­ni­kač­ných mé­dií, pri­čom vý­stup z tej­to tla­čo­vej be­se­dy bol vy­sie­la­ný on­li­ne cez inter­net a nás­led­ne aj v spra­vo­daj­ských re­lá­ciách.Na tej­to tla­čo­vej be­se­de ob­ža­lo­va­ný PhDr. P R pre­zen­to­val vlas­tné ob­ha­job­né tvr­de­nia, vy­jad­ro­val sa k ob­sa­hom vý­po­ve­dí spolu­ob­vi­ne­ných, poš­ko­de­nej a sved­kov, kto­ré hod­no­til ako klam­stvá a nep­rav­dy. Pro­ku­rá­tor bol to­ho ná­zo­ru, že vy­stú­pe­nie ob­ža­lo­va­né­ho pre­sia­hlo prí­pus­tné man­ti­ne­ly ve­de­nia ob­ha­jo­by a že je spô­so­bi­lé ma­riť tres­tné ko­na­nie.

 Na zá­kla­de návr­hu pro­ku­rá­to­ra na­ria­dil pr­vos­tup­ňo­vý súd ne­ve­rej­né za­sad­nu­tie na deň 04.02.2019 s tým, že to­to bo­lo vy­ko­na­né zá­kon­ným spô­so­bom, na­koľ­ko bol da­ný pries­tor pro­ku­rá­to­ro­vi, ob­haj­co­vi ako aj ob­ža­lo­va­né­mu na pre­zen­to­va­nie svo­jich pos­to­jov vo vzťa­hu k návr­hu pro­ku­rá­to­ra na roz­ší­re­nie dô­vo­dov väz­by, pri­čom nás­led­ne ok­res­ný súd roz­ho­dol na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním.

Sťaž­nost­ný súd pris­tú­pil k skú­ma­niu vä­zob­ných dô­vo­dov, pri­čom, v zho­de s ná­zo­rom sú­du pr­vé­ho stup­ňa, dos­pel k zá­ve­ru, že dô­vod tzv. ko­lúz­nej väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. nie je da­ný. Ob­ža­lo­va­ný PhDr. P R sa do­po­siaľ ne­do­pus­til žiad­ne­ho ta­ké­ho ko­na­nia, kto­ré by bo­lo mož­né ozna­čiť za ko­na­nie, kto­rým sa neop­ráv­ne­ne sna­ží ma­riť do­ka­zo­va­nie, res­pek­tí­ve, kto­rým sa sna­ží nep­rí­pus­tne pô­so­biť na už vy­po­ču­tých, či po­ten­ciál­nych (eš­te ne­vy­po­ču­tých) sved­kov, prí­pad­ne spolu­ob­ža­lo­va­ných, aby vy­po­ve­da­li v je­ho pros­pech. Rov­na­ko tak z do­po­siaľ za­bez­pe­če­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu ne­vyp­lý­va nič kon­krét­ne, čo by nas­ved­čo­va­lo to­mu, že ta­ké­to ko­na­nie zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho hro­zí do bu­dúc­na akút­ne, te­da bez­pros­tred­ne.

Po­kiaľ pro­ku­rá­tor dá­val mož­né ko­lúz­ne ko­na­nie zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho do sú­vis­los­ti s tým, že v ko­na­ní pred sú­dom má byť vy­ko­na­né do­ka­zo­va­nie oh­ľad­ne ža­lo­va­né­ho skut­ku a ob­ža­lo­va­ný mo­hol pros­tred­níc­tvom tla­čo­vej be­se­dy pô­so­biť na vy­po­ču­tých ako aj mož­ných ďal­ších (po­ten­ciál­nych) sved­kov, tak kraj­ský súd pri­po­mí­na us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru, kto­rá kon­šta­tu­je, že sa­mot­ná sku­toč­nosť, že v prie­be­hu tres­tné­ho stí­ha­nia ma­jú byť vy­ko­na­né pro­ces­né úko­ny, vý­slu­chy sved­kov a po­dob­ne, sa­ma ose­be nez­na­me­ná, že ob­ža­lo­va­ný bu­de na nich pô­so­biť, res­pek­tí­ve inak ma­riť ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie. Dô­vo­dom pre väz­bu, v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. ne­mô­že byť ani sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný po­pie­ra spá­chanie skut­ku (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 Ntv 97/1992 z 25.05.1992). Ten­to zá­ver vy­plý­va aj zo star­šej ju­di­ka­tú­ry, kto­rá uvá­dza, že „dô­vod­nosť oba­vy, že ob­vi­ne­ný bu­de pô­so­biť na sved­kov, prí­pad­ne spolu­ob­vi­ne­ných ale­bo inak ma­riť ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie, mu­sí byť vždy zis­te­ná na zá­kla­de kon­krét­nych sku­toč­nos­tí. Nes­ta­čí te­da len okol­nosť, že vo ve­ci, v kto­rej ob­vi­ne­ný po­pie­ra vi­nu, ma­jú byť ako sved­ko­via vy­po­ču­té iné oso­by“ (R č. 39/1968).

Tie­to zá­ve­ry ju­di­ka­tú­ry sa pri­me­ra­ne tý­ka­jú aj si­tuácie, keď má byť ve­de­né do­ka­zo­va­nie na hlav­nom po­jed­ná­va­ní po­tom čo už skon­či­lo do­ka­zo­va­nie v príp­rav­nom ko­na­ní a keď ob­ža­lo­va­ný po­pie­ra svo­ju vi­nu a pre­zen­tu­je svoj poh­ľad na vy­ko­na­né dô­ka­zy a ich hod­no­te­nie nie­len v rám­ci svoj­ho vý­slu­chu v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, ale nap­rík­lad aj ve­rej­ne, pros­tred­níc­tvom mé­dií, inter­ne­tu a po­dob­ne.

Sku­toč­nosť, že v prie­be­hu tres­tné­ho stí­ha­nia má byť vy­ko­na­né do­ka­zo­va­nie na hlav­nom po­jed­ná­va­ní nie je pre­to, sa­mo ose­be,ko­lúz­nym dô­vo­dom väz­by, pre­to­že ta­ká­to pro­ces­ná si­tuácia je bež­ná v kaž­dom tres­tnom stí­ha­ní, v kto­rom bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba. Ale­bo po­ve­da­né inak, vždy po po­da­ní ob­ža­lo­by v prí­pa­doch, v kto­rých ob­ža­lo­va­ný po­pie­ra vi­nu je nut­né vy­ko­nať vo ve­ci do­ka­zo­va­nie, av­šak tá­to pot­re­ba eš­te ne­ho­vo­rí nič o reál­nej hroz­be z ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia sa ob­ža­lo­va­né­ho.

 Rov­na­ko tak nie je dô­vo­dom ko­lúz­nej väz­by iba sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ný pre­zen­tu­je svoj od­mie­ta­vý pos­toj k vzne­se­né­mu ob­vi­ne­niu nie­len vo svo­jej vý­po­ve­di, ale aj ve­rej­ne (nap­rík­lad pros­tred­níc­tvom tla­čo­vej be­se­dy za prí­tom­nos­ti svoj­ho ob­haj­cu). Trest­ný po­ria­dok ne­za­ka­zu­je, a to ani pros­tred­níc­tvom us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., ob­vi­ne­né­mu vy­jad­ro­vať sa ve­rej­ne k svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci, ve­rej­ne po­pie­rať dô­vo­dy ob­vi­ne­nia, či ve­rej­ne pre­zen­to­vať vlas­tné hod­no­te­nie dô­ka­zov, res­pek­tí­ve vlas­tné po­sú­de­nie vie­ro­hod­nos­ti vý­po­ve­dí jed­not­li­vých sved­kov, či spolu­ob­vi­ne­ných (kto­rých nap­rík­lad ozna­čí za kla­má­rov a po­dob­ne). To pla­tí o to viac, keď ide o tres­tnú vec, kto­rá je neus­tá­le pod drob­noh­ľa­dom mé­dií a v kto­rej sa pro­ces­né stra­ny, či ich práv­ni zá­stup­co­via bež­ne ve­rej­ne vy­jad­ru­jú k jej prie­be­hu, či vý­sled­kom do­ka­zo­va­nia a to na zá­kla­de vlas­tné­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov.

 Ak­cep­to­va­nie návr­hu pro­ku­rá­to­ra na roz­ší­re­nie dô­vo­dov väz­by u ob­ža­lo­va­né­ho a to len z dô­vo­du je­ho po­pie­ra­nia vi­ny a pre­zen­to­va­nia vlas­tné­ho hod­no­te­nia do­po­siaľ vy­ko­na­ných dô­ka­zov na tla­čo­vej be­se­de by fak­tic­ky zna­me­na­lo za­ve­de­nie ne­rov­nos­ti pro­ces­ných strán v da­nej tres­tnej ve­ci, na­koľ­ko by sa pri­pus­ti­lo, že poš­ko­de­ná, či jej spl­no­moc­ne­nec, res­pek­tí­ve ob­haj­ca spolu­ob­vi­ne­né­ho, na roz­diel od ob­ža­lo­va­né­ho PhDr. P R, mô­žu ve­rej­ne (pros­tred­níc­tvom mé­dií) ko­men­to­vať prie­beh do­ka­zo­va­nia v pred­met­nej tres­tnej ve­ci na zá­kla­de vlas­tné­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov a nie je to po­va­žo­va­né za neop­ráv­ne­né, či mož­né ov­plyv­ňo­va­nie sved­kov, či spolu­ob­vi­ne­ných. V tom­to sme­re dá­va sťaž­nost­ný súd do po­zor­nos­ti sku­toč­nosť, že poš­ko­de­ná v sú­vis­los­ti s da­nou tres­tnou ve­cou pos­kyt­la den­ní­ku s ce­loš­tát­nou pô­sob­nos­ťou roz­ho­vor s tým, že pre mé­diá sa k da­nej tres­tnej ve­ci vy­jad­ro­val aj jej spl­no­moc­ne­nec. Je sa­moz­rej­mé, že oba­ja pos­kyt­li ta­ké hod­no­te­nie roz­hod­ných skut­ko­vých okol­nos­tí, kto­ré vy­znie­va­jú v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­né­ho. Z toh­to poh­ľa­du bo­lo pre­to oča­ká­va­teľ­né, že mož­nosť pre­zen­to­vať ve­rej­ne (pros­tred­níc­tvom mé­dií) svoj poh­ľad na pre­bie­ha­jú­ce do­ka­zo­va­nie a cel­ko­vo vzne­se­né ob­vi­ne­nie vy­uži­je aj ob­ža­lo­va­ný PhDr. P R. Rov­na­ko tak bo­lo oča­ká­va­teľ­né, že je­ho poh­ľad na pre­bie­ha­jú­ce tres­tné stí­ha­nie a vy­ko­na­né do­ka­zo­va­nie (či hod­no­te­nie dô­ka­zov), kto­rý bu­de pre­zen­to­va­ný mé­diám bu­de ta­ký, aby vy­znie­val v je­ho pros­pech, čo sa na­po­kon aj sta­lo. Pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du ob­ža­lo­va­ný neu­ro­bil nič iné, než pred ním poš­ko­de­ná a jej spl­no­moc­ne­nec, pri­čom mo­hol dô­vod­ne oča­ká­vať, že ak poš­ko­de­ná a ani jej spl­no­moc­ne­nec ne­če­li­li kri­ti­ke pro­ku­ra­tú­ry za ko­men­to­va­nie „ži­vej“ ve­ci a pod­sú­va­nie vlas­tné­ho hod­no­te­nia skut­ko­vých okol­nos­tí, po­tom ne­bu­de ta­kej­to kri­ti­ke (či mož­né­mu pos­ti­hu) če­liť ani ob­ža­lo­va­ný. Nie je mož­né pri­pus­tiť, aby fak­tic­ky ob­dob­né ko­na­nia roz­diel­nych pro­ces­ných strán bo­li hod­no­te­né pod­ľa to­ho, či ich „vý­stup“ je v sú­la­de ale­bo v roz­po­re so skut­ko­vou ver­ziu prí­pa­du, kto­rú uvá­dza pro­ku­rá­tor v po­da­nej ob­ža­lo­be.

 Sku­toč­nosť, že pro­ku­rá­tor po­va­žu­je niek­to­ré tvr­de­nia ob­ža­lo­va­né­ho uve­de­né na tla­čo­vej be­se­de za ma­ni­pu­la­tív­ne (ale­bo do­kon­ca za klam­li­vé) nie je mož­né ozna­čiť za ko­lúz­ne ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho, na­koľ­ko roz­hod­nu­tie o tom, či ob­ža­lo­va­ným pre­zen­to­va­ná ob­ha­jo­ba je ale­bo nie je opod­stat­ne­ná, res­pek­tí­ve, či je ma­ni­pu­la­tív­na, nep­res­ved­či­vá, proti­re­či­vá, klam­li­vá a po­dob­ne pat­rí, po po­da­ní ob­ža­lo­by, do pô­sob­nos­ti sú­du, kto­rý bu­de vo ve­ci me­ri­tór­ne roz­ho­do­vať po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia. Sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ný po­pie­ra vi­nu a že mu pro­ku­rá­tor sub­jek­tív­ne „ne­ve­rí“ a je­ho ver­ziu vi­de­nia vy­ko­na­ných dô­ka­zov po­va­žu­je za ma­ni­pu­la­tív­nu te­da nie je mož­né ozna­čiť za ko­lúz­ny dô­vod väz­by. Na tom­to mies­te sťaž­nost­ný súd pri­po­mí­na, že PhDr. P R je v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­ža­lo­va­né­ho a pre­to ne­mu­sí ho­vo­riť prav­du a mô­že aj do ur­či­tej mie­ry ma­ni­pu­lo­vať s do­ka­zo­va­ný­mi sku­toč­nos­ťa­mi, av­šak v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­ža­lo­va­ných sú aj M Č a M K, kto­rých vý­po­ve­de sú po­va­žo­va­né za hlav­ný (nos­ný) us­ved­ču­jú­ci dô­kaz vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho PhDr. P R a pre­to aj oni mô­žu kla­mať, či nep­rav­di­vo vy­po­ve­dať o roz­hod­ných skut­ko­vých okol­nos­tiach po­su­dzo­va­né­ho prí­pa­du. To, že ob­ža­lo­va­ný PhDr. P R pre­zen­tu­je svo­ju prav­du ve­rej­ne, pre­to­ne­mož­no za­mie­ňať s ko­lúz­nym dô­vo­dom väz­by.

 Kraj­ský súd sa sto­tož­ňu­je so zá­ve­rom sú­du pr­vé­ho stup­ňa, že na tla­čo­vej be­se­de ob­vi­ne­né­ho PhDr. P R ne­zaz­ne­lo nič ta­ké, čo by bo­lo mož­né po­va­žo­vať nap­rík­lad za vy­hráž­ky ad­re­so­va­né vy­po­ču­tým, res­pek­tí­ve eš­te ne­vy­po­ču­tým sved­kom, prí­pad­ne ta­ké vy­jad­re­nia, kto­ré by sa da­li kva­li­fi­ko­vať nap­rík­lad ako návrh na „za­pla­te­nie“ sved­ka, či spolu­ob­vi­ne­né­ho ak zme­ní svo­ju vý­po­veď v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho PhDr. P R a po­dob­ne. Iba ak by na tla­čo­vej be­se­de od­zne­li ta­ké­to, res­pek­tí­ve ob­dob­né vy­jad­re­nia zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho, bo­lo by mož­né uva­žo­vať o tom, že ob­ža­lo­va­ný zneu­ží­va me­diál­ny pries­tor na to, aby za­stra­šil sved­kov, či spolu­ob­ža­lo­va­ných ale­boich inak mo­ti­vo­val k nep­rav­di­vej vý­po­ve­di a až v ta­kom­to ko­na­ní by po­tom bo­lo mož­né vi­dieť napl­ne­nie tzv. ko­lúz­ne­ho dô­vo­du väz­by.

 Po­kiaľ však ob­ža­lo­va­ný len vy­uži­je me­diál­ny pries­tor (tak ako pred ním nap­rík­lad aj poš­ko­de­ná, či jej spl­no­moc­ne­nec) na to, aby pre­zen­to­val svo­je vlas­tné hod­no­te­nie vy­ko­na­ných dô­ka­zov, svoj vlast­ný poh­ľad na skut­ko­vé okol­nos­ti uve­de­né v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a pri tom ro­zo­be­rá a prí­pad­ne aj, zo svoj­ho uh­la poh­ľa­du, vy­vra­cia sku­toč­nos­ti uvá­dza­né vo vý­po­ve­diach tzv. us­ved­ču­jú­cich sved­kov (či spolu­ob­vi­ne­ných), po­tom ide o ko­na­nie le­gál­ne, kto­ré nie je Tres­tným po­riad­kom za­ká­za­né a to ani us­ta­no­ve­ním § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. Je ve­cou ob­vi­ne­né­ho aký spô­sob ob­ha­jo­by si zvo­lí, pri­čom v me­diál­ne sle­do­va­nej tres­tnej ve­ci, v kto­rej už ve­rej­ne pre­zen­to­va­li svo­je vi­de­nie re­le­van­tných skut­ko­vých okol­nos­tí aj iné pro­ces­né stra­ny, to mô­že byť aj tla­čo­vá be­se­da ob­ža­lo­va­né­ho. Rov­na­ko tak neb­rá­ni nič ob­ža­lo­va­né­mu v tom, aby nap­rík­lad (na­mies­to tla­čo­vej be­se­dy) zve­rej­nil (nap­rík­lad pros­tred­níc­tvom inter­ne­tu) ob­ža­lo­bu na svo­ju oso­bu (pri dodr­ža­ní ochra­ny osob­ných úda­jov iných osôb), v kto­rej sú uve­de­né všet­ky do­po­siaľ vy­ko­na­né dô­ka­zy a to vrá­ta­ne pod­rob­nej vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho, v kto­rej sa vy­jad­ru­je aj k už vy­ko­na­ným dô­ka­zom. Nič z vy­ššie uve­de­né­ho nie je proti­práv­ne a už vô­bec sa to ne­mô­že stať proti­práv­nym len pre­to, že to nie je v sú­la­de s ver­ziou pre­zen­to­va­nou pro­ku­rá­to­rom v po­da­nej ob­ža­lo­be.

 Po­kiaľ pro­ku­rá­tor v po­da­nej sťaž­nos­ti uvá­dza, že nie je mož­né pri­pus­tiť, aby ob­vi­ne­ní vy­ná­ša­li bez aké­ho­koľ­vek pos­ti­hu cit­li­vé a do znač­nej mie­ry pre roz­ho­do­va­nie sú­du dô­le­ži­té in­for­má­cie z do­ka­zo­va­niaa tie­to ve­rej­ne hod­no­ti­li skôr, ako bu­dú vy­ko­na­né pred sú­dom, tak je nut­né upo­zor­niť, že pod­ľa § 69 ods. 1 Tr. por. má ob­vi­ne­ný prá­vo na­ze­rať do spi­sov, ro­biť si z nich vý­pis­ky a poz­nám­ky a ob­sta­rá­vať si na svo­je tro­vy kó­pie spi­sov. Z uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia vy­plý­va, že ob­vi­ne­ný má prá­vo poz­nať ob­sah vy­ko­na­ných dô­ka­zov, pri­čom vý­kon toh­to prá­va nie je ob­me­dze­ný tým, že by ob­vi­ne­ný ne­mo­hol pre­zen­to­vať svoj poh­ľad (svo­ju ob­ha­jo­bu) na ve­de­né tres­tné stí­ha­nie ve­rej­ne (nap­rík­lad pros­tred­níc­tvom mé­dií), res­pek­tí­ve, že by tak mo­hol uro­biť iba ale­bo až v prí­pa­de, ak tak už uro­bil súd roz­ho­du­jú­ci vo ve­ci. Ale­bo po­ve­da­né inak, ob­vi­ne­ný má prá­vo vy­jad­riť sa k vlas­tnej tres­tnej ve­ci aj ve­rej­ne pros­tred­níc­tvom mé­dií, inter­ne­tu a po­dob­ne a tak­tiež má prá­vo ve­rej­ne pre­zen­to­vať svoj poh­ľad na vy­ko­na­né dô­ka­zy, hod­no­tiť ich a prí­pad­ne pre­dos­trieť vlas­tnú ver­ziu skut­ko­vých okol­nos­tí, či mo­tí­vov, kto­ré pod­ľa ob­vi­ne­né­ho vied­li ur­či­té oso­by k to­mu, že vy­po­ve­da­li v je­ho nep­ros­pech. To­to prá­vo ob­vi­ne­né­ho je li­mi­to­va­né tým, že nes­mie pre­zen­to­vať, či zneu­ží­vať me­diál­ny pries­tor na za­stra­šo­va­nie sved­kov, spolu­ob­vi­ne­ných, či znal­cov, res­pek­tí­ve na ich ko­rum­po­va­nie a po­dob­ne ako aj tým, že nes­mie uvá­dzať uta­jo­va­né sku­toč­nos­ti a mal by dbať na ochra­nu osob­ných úda­jov iných osôb. Na­po­kon, zhod­né prá­vo má aj poš­ko­de­ná oso­ba, pri­čom ak chce pro­ku­rá­tor pos­ti­ho­vať ob­vi­ne­ných za „vy­ná­ša­nie cit­li­vých in­for­má­cií zo spi­su“, po­tom by mal pos­ti­ho­vať za ta­ké­to ko­na­nie aj oso­by poš­ko­de­né. Po­kiaľ bu­de exis­to­vať prá­vo ob­vi­ne­né­ho a poš­ko­de­né­ho v zmys­le § 69 ods. 1 Tr. por. (a exis­ten­cia toh­to prá­va je ne­vyh­nut­ná pre spra­vod­li­vý pro­ces), po­tom nie je mož­né ani za­ka­zo­vať ob­vi­ne­né­mu, či poš­ko­de­né­mu, aby zís­ka­li in­for­má­cie zo spi­su a aby ich zo svoj­ho sub­jek­tív­ne­ho uh­la poh­ľa­du hod­no­ti­li a to prí­pad­ne aj ve­rej­ne pros­tred­níc­tvom mé­dií.

 Kraj­ský súd uzat­vá­ra, že po­čas tla­čo­vej be­se­dy ob­ža­lo­va­né­ho PhDr. P R ne­zaz­ne­lo nič ta­ké, čo by už bo­lo za hra­ni­cou pre­zen­tá­cie vlas­tnej ob­ha­jo­by ob­ža­lo­va­né­ho a čo by moh­lo reál­ne napĺňať dô­vod väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.

 Na zá­kla­de uve­de­ných sku­toč­nos­tí sa na­dria­de­ný súd sto­tož­ňu­je s vý­ro­kom na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa, kto­rým ne­bo­lo vy­ho­ve­né návr­hu pro­ku­rá­to­ra na zme­nu dô­vo­dov väz­by (roz­ší­re­nie o dô­vod ko­lúz­nej väz­by) u ob­ža­lo­va­né­ho PhDr. P R a pre­to sťaž­nos­ťpod­ľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tres­tné­ho po­riad­ku za­mie­tol ako ne­dô­vod­nú.

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu sťaž­nosť nie je prí­pus­tná.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve, odd. 4Tos

V Bra­tis­la­ve,  dňa 11. ap­rí­la 2019

 

           

JUDr.  Pe­ter Šam­ko

                                                                                                           pred­se­da se­ná­tu

 

 

Diskusia