Streľba policajta na unikajúce vozidlo - prípad Toubache proti Francúzsku

Streľ­ba po­li­caj­ta na uni­ka­jú­ce vo­zid­lo - prí­pad Tou­ba­che pro­ti Fran­cúz­sku

 Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va v roz­sud­ku oh­ľad­ne sťaž­nos­ti č. 19510/15 zo dňa 07.06.2018 po­su­dzo­val prí­pad, v kto­rom bo­lo po­li­caj­nou hliad­kou pre­nas­le­do­va­né vo­zid­lo, v kto­rom sa na­chá­dza­li tri oso­by, vrá­ta­ne pá­na N.T. Tie­to oso­by krát­ko pred­tým od­cu­dzi­li pa­li­vo a vlá­ma­li sa do prá­čov­ne. Po­li­caj­ti v prie­be­hu pre­nas­le­do­va­nia pou­ži­li na za­sta­ve­nie vo­zid­la sve­tel­né a zvu­ko­vé zna­me­nie a vy­stre­li­li aj špe­ciál­nou zbra­ňou „flash-ball“. Vo­zid­lo aj na­priek va­ro­va­niam ne­zas­ta­vi­lo a nás­led­ne sa ocit­lo pred inou po­li­caj­nou hliad­kou, kto­rá prá­ve vy­šet­ro­va­la dop­rav­nú ne­ho­du. Po­li­caj­ti, kto­rí pre­nas­le­do­va­li vo­zid­lo s uni­ka­jú­ci­mi oso­ba­mi za­sta­vi­li tes­ne za ním. Je­den z po­li­caj­tov vy­stú­pil z au­ta a zvo­lal „Po­lí­cia, za­stav­te“. Vo­dič pre­nas­le­do­va­né­ho vo­zid­la aj na­priek to­mu vo veľ­kej rých­los­ti nas­me­ro­val vo­zid­lo pria­mo na toh­to po­li­caj­ta. Ten sa vo­zid­lu vy­hol a vy­stre­lil šesťkrát sme­rom k uni­ka­jú­ce­mu vo­zid­lu. Po­kú­sil sa za­siah­nuť naj­skôr pneu­ma­ti­ky a s pri­bú­da­jú­cou vzdia­le­nos­ťou strie­ľal aj do spod­nej čas­ti vo­zid­la, ale vo­zid­lo unik­lo. O nie­koľ­ko mi­nút na­to bo­lo náj­de­né mŕtve te­lo pá­na N.T.

 Z vy­šet­ro­va­nia vy­ply­nu­lo, že pán N.T. zom­rel pia­tym ale­bo šies­tym vý­stre­lom po­li­caj­ta. Vzhľa­dom k to­mu bol po­li­cajt tres­tne stí­ha­ný pre ve­do­mé pou­ži­tie ná­si­lia s nás­led­kom smr­ti oso­bou pou­ží­va­jú­cou ve­rej­nú moc a op­ráv­ne­nou no­siť zbraň. Sku­tok bol nás­led­ne prek­va­li­fi­ko­va­ný na usmr­te­nie z ned­ban­li­vos­ti, av­šak od­vo­la­cím sú­dom bo­lo skon­šta­to­va­né, že po­li­cajt nie je tres­tne zod­po­ved­ný, pre­to­že pou­ži­tie zbra­ne bo­lo cel­kom ne­vyh­nut­né na za­sta­ve­nie vo­zid­la.

 Sťa­žo­va­te­lia, ro­di­čia pá­na N.T. (man­že­lia Tou­ba­che) v ko­na­ní pred ESĽP na­mie­ta­li, že za­stre­le­nie ich syna ne­bo­lo pri­me­ra­né cie­ľu, kto­rý bol sle­do­va­ný, t. j. zá­kon­né­mu za­tknu­tiu osôb po­doz­ri­vých zo spá­chania tres­tné­ho či­nu.

 Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va naj­skôr uvie­dol, že s oh­ľa­dom na člá­nok 2 ods. 2 písm. b) Do­ho­vo­ru, le­gi­tím­ny cieľ vy­ko­na­nia zá­kon­né­ho za­tknu­tia mô­že od­ôvod­niť oh­ro­ze­nie ľud­ské­ho ži­vo­ta iba v prí­pa­de, že je to cel­kom ne­vyh­nut­né. Súd pri­po­me­nul, že všeo­bec­ným pra­vid­lom ke­dy nej­de o ta­kú­to ne­vyh­nut­nosť je prí­pad, ak o oso­be, kto­rá má byť za­tknu­tá je zná­me, že nep­red­sta­vu­je hroz­bu pre ži­vot ale­bo fy­zic­kú in­teg­ri­tu a nie je po­doz­ri­vá zo spá­chania ná­sil­né­ho tres­tné­ho či­nu a to aj v prí­pa­de, že ne­pou­ži­tie smr­tia­cej si­ly by moh­lo viesť k ne­mož­nos­ti za­tknu­tia uni­ka­jú­cej oso­by. Pou­ži­tá si­la mu­sí byť ok­rem to­ho strik­tne pri­me­ra­ná sle­do­va­ným cie­ľom.

 ESĽP skon­šta­to­val, že  po­li­cajt za­čal strie­ľať v mo­men­te, keď sa vo­zid­lo za­ča­lo so zvy­šu­jú­cou sa rých­los­ťou vzďa­lo­vať, pri­čom bo­la níz­ka vi­di­teľ­nosť a úhol tra­jek­tó­rie stre­ly sa me­cha­nic­ky prib­lí­žil k vo­do­rov­nej ro­vi­ne z dô­vo­du účin­kov ná­ras­tu vzdia­le­nos­ti a zdvih­nu­tia zbra­ne. Po­li­cajt si bol na­vy­še ve­do­mý prí­tom­nos­ti troch osôb vo vo­zid­le a bol si ve­do­mý aj ri­zík spo­je­ných s vý­stre­lom sa po­hy­bu­jú­ce sa auto.

 Za tých­to okol­nos­tí, keď vý­strel sme­ro­val na vo­zid­lo ta­kým spô­so­bom, po­li­cajt če­lil veľ­ké­mu ri­zi­ku, že zra­ní ale­bo usmr­tí nie­koľ­ko ces­tu­jú­cich vo vo­zid­le. To­to ri­zi­ko bo­lo eš­te vý­znam­nej­šie vo vzťa­hu k pos­led­ným dvom vý­stre­lom, z kto­rých bol je­den smr­teľ­ný, u kto­rých šan­ca na za­sta­ve­nie vo­zid­la za­siah­nu­tím mo­to­ra vo­zid­la ale­bo pneu­ma­tík, vzhľa­dom na vzdia­le­nosť a tra­jek­tó­riu stre­ly, prak­tic­ky neexis­to­va­la.

 ESĽP uvie­dol, že vo­zid­lo bo­lo pre­nas­le­do­va­né, pre­to­že oso­by vo vo­zid­le bo­li po­doz­ri­vé zo spá­chania tres­tných či­nov pro­ti ma­jet­ku a nie tres­tných či­nov pro­ti oso­bám. Ne­bo­li te­da po­doz­ri­vé zo spá­chania ná­sil­ných tres­tných či­nov a ne­bo­lo ani tvr­de­né, že by oso­by vo vo­zid­le bo­li oz­bro­je­né ale­bo, že by si po­li­cajt mys­lel, že ide o te­ro­ris­tic­ký útok. Súd ne­ba­ga­te­li­zu­je fakt, že ma­név­ro­va­ním s cie­ľom os­lo­bo­diť sa zo zá­ta­ra­sov po­lí­cie a unik­núť, vo­dič ne­vá­hal dvak­rát nas­me­ro­vať vo­zid­lo vo veľ­kej rých­los­ti pro­ti po­li­caj­to­vi, čím oh­ro­zil je­ho ži­vot. To­to ko­na­nie sku­toč­ne pou­ka­zu­je na ne­bez­peč­nosť a od­hod­la­nie vo­di­ča. Nie je však mož­né sto­tož­niť pa­sia­žie­rov vo vo­zid­le s je­ho vo­di­čom, kto­rý bol sám zod­po­ved­ný za ne­bez­peč­né ma­náv­re. Na­vy­še, v oka­mi­hu, keď bol po­li­cajt schop­ný vy­stre­liť, je­ho ži­vot ne­bol v oh­ro­ze­ní a vo­zid­lo už uni­ka­lo.

 ESLP sa pre­to aj na­priek zoh­ľad­ne­niu sku­toč­nos­ti, že ko­na­nie vo­di­ča bo­lo po­ten­ciál­ne ne­bez­peč­né ne­dom­nie­va, že úro­veň hroz­by vy­ža­do­va­la okam­ži­té za­sta­ve­nie vo­zid­la streľ­bou, kto­rá ma­la po­te­ciál byť smr­teľ­ná. Ne­mô­že sa dom­nie­vať, že v mo­men­te smr­teľ­né­ho vý­stre­lu ko­nal po­li­cajt s úp­rim­ným pres­ved­če­ním, že je­ho ži­vot a fy­zic­ká in­teg­ri­ta sa ocit­li v ne­bez­pe­čen­stve.

 Za tých­to okol­nos­tí ESLP dos­pel k zá­ve­ru, že smrť syna sta­žo­va­te­ľov bo­la vý­sled­kom pou­ži­tia si­ly, kto­rá v tom­to prí­pa­de ne­bo­la cel­kom ne­vyh­nut­ná pre vy­ko­na­nie zá­kon­né­ho za­tknu­tia v zmys­le člán­ku 2 ods. 2 písm. b) Do­ho­vo­ru.

 Z uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia mož­no vy­vo­diť zá­ver, že vo­di­ča mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la a je­ho ko­na­nie ne­mož­no me­cha­nic­ky sto­tož­ňo­vať s os­tat­ný­mi pa­sa­žiar­mi na­chá­dza­jú­ci­mi sa vo vo­zid­le a pre­to ani ne­mož­no auto­ma­tic­ky pred­pok­la­dať, že súh­la­sia s ko­na­ním vo­di­ča, kto­rý uni­ká po­lí­cii na­priek jed­noz­nač­ným sig­ná­lom na za­sta­ve­nie. Po­kiaľ te­da nej­de o oso­by po­doz­ri­vé z pá­chania ná­sil­ných tres­tných či­nov, či te­ro­ris­tic­kých tres­tných či­nov, prí­pa­de nie je ani pred­pok­lad, že by ma­lo ísť o oz­bro­je­né oso­by, po­tom by ma­lo byť uži­tie strel­nej zbra­ne pro­ti uni­ka­jú­ce­mu vo­zid­lu zo stra­ny po­lí­cie cel­kom vý­ni­moč­né (oje­di­ne­lé a nás­led­ne by ma­la byť po­lí­ciou po­do­rob­ne a pres­kú­ma­teľ­ne zdô­vod­ne­ná nut­nosť ta­ké­ho­to spô­so­bu za­sta­vo­va­nia vo­zid­la). Cel­kom ur­či­te by streľ­ná zbraň, bez ďal­šie­ho, pri za­sta­vo­va­ní uni­ka­jú­ce­ho vo­zid­la ne­ma­la byť zo stra­ny po­lí­cie pou­ži­tá pri po­doz­re­ní zo spá­chania ba­ga­teľ­ných tres­tných či­nov, či pries­tup­kov. To pla­tí o to viac, keď nič ne­nas­ved­ču­je to­mu, že by bo­li vo vo­zid­le ne­bez­peč­ní pá­cha­te­lia, res­pek­tí­ve, že by uni­ka­jú­ce vo­zid­lo bo­lo ne­bez­peč­ným pre os­tat­ných účas­tní­kov ces­tnej pre­máv­ky. Aj v ta­kých­to prí­pa­doch je te­da mož­né za­sta­vo­vať uni­ka­jú­ce vo­zid­lo, a to prí­pa­de aj s ur­či­tým ri­zi­kom pre je­ho po­sád­ku, av­šak pou­ži­tie strel­nej zbra­ne by ma­lo byť pos­led­nou (kraj­nou) mož­nos­ťou a aj to iba v prí­pa­de vzni­ku bez­pros­tred­né­ho oh­ro­ze­nia ži­vo­ta, či zdra­via iných osôb.

 Pod­rob­nos­ti o tom­to roz­hod­nu­tí a aj je­ho autor­ské spra­co­va­nie mož­no náj­sť nap­rík­lad v ča­so­pi­se Vý­běr roz­hod­nu­tí ESLP pro jus­tič­ní praxi, č. 1/2019, vy­da­va­teľ­stvo Wol­ters Kluwer ČR.

Diskusia