Daňový trestný čin, správny delikt a zásada ne bis in idem

 I. V zmys­le zá­sa­dy „ne bis in idem" nik­to, te­da žiad­na oso­ba, ne­mô­že byť opä­tov­ne tres­tne stí­ha­ná za ten is­tý sku­tok. Tá­to zá­sa­da je ob­siah­nu­tá v niek­to­rých us­ta­no­ve­niach me­dzi­ná­rod­ných zmlúv, kto­rý­mi je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná, pre­dov­šet­kým v čl. 14 ods. 7 Me­dzi­ná­rod­né­ho pak­tu o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach a čl. 4 Pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd. V zmys­le čl. 7 ods. 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky sú tie­to me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy zá­väz­né a ma­jú pred­nosť pred zá­kon­mi. Na­vy­še us­ta­no­ve­nie § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. por. vý­slov­ne up­ra­vu­je, ako špe­ci­fic­ký dô­vod nep­rí­pus­tnos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia, to, že je­ho ve­de­nie vy­lu­ču­je vy­hlá­se­ná me­dzi­ná­rod­ná zmlu­va, kto­rou je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná.

 II. Zá­sa­du „ne bis in idem", t.j. prá­vo ne­byť sú­de­ný ale­bo pot­res­ta­ný dvak­rát", mož­no v zmys­le čl. 4 Pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru vzťa­ho­vať tak na či­ny pa­tria­ce pod­ľa slo­ven­ské­ho práv­ne­ho po­riad­ku me­dzi tres­tné či­ny, ako aj na či­ny pa­tria­ce me­dzi pries­tup­ky, a to vo všet­kých kom­bi­ná­ciách, kto­ré me­dzi ni­mi pri­chá­dza­jú do úva­hy, a to 1. Trest­ný čin - trest­ný čin, 2. Trest­ný čin - pries­tu­pok, 3. Pries­tu­pok - pries­tu­pok, 4. Pries­tu­pok - trest­ný čin. Uve­de­né sa tý­ka aj vzá­jom­né­ho vzťa­hu da­ňo­vé­ho správ­ne­ho de­lik­tu a da­ňo­vé­ho tres­tné­ho či­nu a to za pred­pok­la­du za­cho­va­nia to­tož­nos­ti skut­ku.

Naj­vyš­ší súd                                                                                                     4 Tdo 3/2011

Slo­ven­skej re­pub­li­ky

UZ­NE­SE­NIE

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Emi­la Bdžo­cha a sud­cov JUDr. Mar­ti­na Pio­var­tsy­ho a JUDr. Vi­lia­ma Doh­ňan­ské­ho na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 10. má­ja 2011 v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­vi­ne­nej N. K., pre trest­ný čin skrá­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 148 ods. 1, ods. 3 zá­ko­na č. 140/1961 Zb. -Trest­ný zá­kon (účin­ný do 31. de­cem­bra 2005) o do­vo­la­ní ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Pre­šo­ve z 28. ap­rí­la 2010, sp. zn. 5 To 48/2009, tak­to

roz­ho­dol:

Pod­ľa § 382 ods. I písm. c/ Tr. por. do­vo­la­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky od­mie­ta.

Od­ôvod­ne­nie

Roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Hu­men­né z 29. jú­la 2009, sp. zn. 2 T 4/2009, bo­la ob­vi­ne­ná N. K. os­lo­bo­de­ná spod ob­ža­lo­by ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra pre trest­ný čin skrá­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 148 ods. 1, ods. 3 zá­ko­na č. 140/1961 Zb. - Trest­ný zá­kon (účin­ný do 31. de­cem­bra 2005) na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

dňa 31. mar­ca 2005 na Da­ňo­vom úra­de v Sni­ne po­da­la da­ňo­vé priz­na­nie za zda­ňo­va­cie ob­do­bie ro­ka 2004, v kto­rom za­hr­nu­la do da­ňo­vých vý­dav­kov čias­tku 1 342 836 Sk ako vý­dav­ky vy­na­lo­že­né na do­siah­nu­tie príj­mov, kto­ré dok­la­do­va­la fak­tú­ra­mi od do­dá­va­te­ľa J. C. zo S. aj na­priek to­mu, že uve­de­ný do­dá­va­teľ ne­vy­ko­ná­val žiad­ne prá­ce uvá­dza­né v texte fak­túr, uve­de­né fak­tú­ry ne­vys­ta­vil, ich ho­to­vos­tné úh­ra­dy nep­rev­zal, a tak svo­jím ko­na­ním skrá­ti­la daň z príj­mov fy­zic­kých osôb vo vý­ške 292 033 Sk.

Pod­ľa § 288 ods. 3 Tr. por. súd poš­ko­de­nú stra­nu Da­ňo­vý úrad Sni­na so svo­jím ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy od­ká­zal na ko­na­nie vo ve­ciach ob­čian­skop­ráv­nych.

Na pod­kla­de od­vo­la­nia ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra pro­ti pr­vos­tup­ňo­vé­mu roz­sud­ku Kraj­ský súd v Pre­šo­ve uz­ne­se­ním z 28. ap­rí­la 2010, sp. zn. 5 To 48/2009, roz­ho­dol tak, že

pod­ľa § 320 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zru­šil roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Hu­men­né z 29. jú­la 2009, sp. zn. 2 T 4/2009, v ce­lom roz­sa­hu a pod­ľa § 281 ods. 1 Tr. por. z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. por. tres­tné stí­ha­nie ob­vi­ne­nej N. K., nar. X. Y. v S., tr­va­lé by­tom S., pre vy­ššie uve­de­ný sku­tok za­sta­vil.

Pro­ti vy­ššie uve­de­né­mu uz­ne­se­niu kraj­ské­ho sú­du po­dal ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor Slo­ven­skej re­pub­li­ky pí­som­ným po­da­ním zo 6. sep­tem­bra 2010 (do­ru­če­ným sú­du pr­vé­ho stup­ňa 14. sep­tem­bra 2010) do­vo­la­nie.

Do­vo­la­teľ sa ním do­má­hal, aby do­vo­la­cí súd pod­ľa § 386 ods. 1 Tr. por. vy­slo­vil roz­sud­kom po­ru­še­nie zá­ko­na v us­ta­no­ve­niach, o kto­ré sa po­da­né do­vo­la­nie opie­ra v pros­pech ob­vi­ne­nej N. K.. Zá­ro­veň pod­ľa § 386 ods. 2 Tr. por. navr­hol zru­še­nie uz­ne­se­nia Kraj­ské­ho sú­du v Pre­šo­ve, ako aj zru­še­nie ďal­ších roz­hod­nu­tí na zru­še­né roz­hod­nu­tie ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad a pod­ľa § 388 ods. 1 Tr. por. pri­ká­zal Kraj­ské­mu sú­du v Pre­šo­ve, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­va pre­jed­nal a roz­ho­dol.

V do­vo­la­ní pou­ká­zal na napl­ne­nie do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. s tým, že na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du bol po­ru­še­ný zá­kon v us­ta­no­ve­niach § 9 ods. 1 písm. g/Tr. por. a § 281 ods. 1 Tr. por. v pros­pech ob­vi­ne­nej N. K..

Napl­ne­nie do­vo­la­cie­ho dô­vo­du op­rel o sku­toč­nosť, že Kraj­ský súd v Pre­šo­ve ako od­vo­la­cí súd od­ôvod­nil za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia spl­ne­ním pod­mie­nok nep­rí­pus­tnos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia v zmys­le § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. por. a čl. 4 Pro­to­ko­lu č. 7 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „Pro­to­kol"') kon­šta­tu­júc ne­sú­lad slo­ven­ské­ho prek­la­du uve­de­né­ho člán­ku s je­ho ori­gi­ná­lom v an­glic­kom a fran­cúz­skom ja­zy­ku, ako aj to, že za pre­káž­ku roz­hod­nu­tej ve­ci je nut­né po­va­žo­vať nie­len os­lo­bo­de­nie, resp. od­sú­de­nie za trest­ný čin, ale aj pos­tih ob­vi­ne­né­ho za iný správ­ny de­likt.

Kon­šta­to­val, že ob­vi­ne­ná N. K. bo­la Da­ňo­vým úra­dom Sni­na uz­na­ná za vin­nú zo spá­chania správ­ne­ho de­lik­tu, a to za ne­do­pat­re­ním ne­zaúč­to­va­ní príj­mov ov­plyv­ňu­jú­cich zá­klad da­ne a za­úč­to­va­ní vý­dav­kov na osob­nú spot­re­bu do da­ňo­vých vý­dav­kov, ako aj za nep­reu­ká­za­nie dek­la­ro­va­ných vý­dav­kov spo­čí­va­jú­cich v us­ku­toč­ne­ní úh­rad v pros­pech do­dá­va­te­ľa J. C, kto­ré ma­li pred­sta­vo­vať vý­dav­ky preu­ká­za­teľ­né vy­na­lo­že­né na do­siah­nu­tie, za­bez­pe­če­nie a udr­ža­nie zda­ni­teľ­ných príj­mov, za čo jej bo­la pod­ľa § 35 ods. 1 písm. a/ zá­ko­na č. 511/1992 Zb. o sprá­ve da­ní a pop­lat­kov ulo­že­ná po­ku­ta v su­me 37 234 Sk.

Aj na­priek to­mu, že uve­de­né ko­na­nie vy­ka­zo­va­lo zna­ky zho­dy so skut­kom práv­ne kva­li­fi­ko­va­ným or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní ako trest­ný čin skrá­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 148 ods.l. ods. 3 Tr. zák. (účin­né­ho do 31. de­cem­bra 2005). uvie­dol, že de­likt vy­me­dze­ný v rám­ci da­ňo­vé­ho ko­na­nia ne­mož­no po­va­žo­vať za de­likt tres­tnej po­va­hy v in­ten­ciách či. 4 Pro­to­ko­lu. Práv­na prax, aj vzhľa­dom na ar­gu­men­tá­ciu Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, sa prik­lá­ňa k práv­ne­mu ná­zo­ru, že tres­tnop­ráv­nu po­va­hu ma­jú všet­ky pries­tup­ky pod­ľa zá­ko­na o pries­tup­koch. To však neb­rá­ni to­mu, aby člen­ský štát pod­ľa vnút­roš­tát­ne­ho prá­va za­ra­de­ním ur­či­té­ho ko­na­nia me­dzi zá­važ­né tres­tné de­lik­ty, resp. tres­tné či­ny, od­lí­šil ta­ké­to skut­ky od drob­ných de­lik­tov a vy­tvo­ril tak pries­tor pre prís­ny pos­tih tých­to ko­na­ní. Úva­ha kon­krét­ne­ho člen­ské­ho štá­tu sa ale ne­mô­že vy­my­kať z pra­vi­diel up­ra­ve­ných pre všet­ky účas­tníc­ke štá­ty v zmys­le prís­luš­ných člán­kov ci­to­va­né­ho Do­ho­vo­ru.

Tiež pou­ká­zal na to, že v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de bo­lo pot­reb­né zoh­ľad­niť aj § 215 ods. 2 písm. b/ Tr. por., v zmys­le kto­ré­ho pro­ku­rá­tor mô­že za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie, ak o skut­ku ob­vi­ne­né­ho bo­lo už prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­té dis­cip­li­nár­ne ale­bo kár­ne iným or­gá­nom, cu­dzo­zem­ským sú­dom ale­bo or­gá­nom prís­luš­ným na ko­na­nie o pries­tup­ku ale­bo inom správ­nom de­lik­te a to­to roz­hod­nu­tie mož­no po­va­žo­vať za dos­ta­ču­jú­ce.

Dos­pel te­da k zá­ve­ru, že ulo­že­nie po­ku­ty Da­ňo­vým úra­dom Sni­na ne­vyt­vá­ra pre­káž­ku roz­hod­nu­tej ve­ci a neb­rá­ni or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní a sú­dom po­sú­diť ta­ké­to ko­na­nie, pre kto­ré bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba, v riad­nom tres­tnom ko­na­ní a roz­hod­núť, a to so zre­te­ľom na prís­nosť hro­zia­cej san­kcie a jej účel, ale aj na tú sku­toč­nosť, že ulo­že­ná san­kcia - „po­ku­ta" nie­je v zmys­le plat­ných práv­nych pred­pi­sov evi­do­va­ná v žiad­nom re­gis­tri a pre pá­cha­te­ľa ne­má, ok­rem úh­ra­dy su­my zod­po­ve­da­jú­cej po­ku­te, žiad­ne iné dôs­led­ky. Po­va­ha a stu­peň prís­nos­ti tres­tu za trest­ný čin je vý­raz­ne prís­nej­šia ako san­kcia za ad­mi­nis­tra­tív­ny de­likt, pri­čom zoh­ľad­ňu­je aj po­va­hu a stu­peň zá­važ­nos­ti, resp. ne­bez­peč­nos­ti ko­na­nia pre spo­loč­nosť, ako aj vý­znam zá­uj­mu chrá­ne­né­ho tres­tným zá­ko­nom.

Pr­vos­tup­ňo­vý súd v sú­la­de s § 376 Tr. por. do­ru­čil do­vo­la­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky na vy­jad­re­nie ob­vi­ne­nej N. K. a poš­ko­de­né­mu Da­ňo­vé­mu úra­du Sni­na.

aj z či. 14 ods. 7 Me­dzi­ná­rod­né­ho pak­tu o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach a či. 50 ods. 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Tú­to zá­sa­du je pre­to pot­reb­né ap­li­ko­vať nie­len na tres­tné či­ny, ale aj na pries­tup­ky pri akej­koľ­vek ich kom­bi­ná­cii v prí­pa­de, že je za­cho­va­ná to­tož­nosť skut­ku, o kto­rej mož­no ho­vo­riť pri čias­toč­nej zho­de ko­na­nia ale­bo nás­led­ku. Jed­nu z kom­bi­ná­cii pred­sta­vu­je aj pries­tu­pok, kto­rý má tres­tnop­ráv­ny cha­rak­ter, a trest­ný čin. V prí­pa­de, že pries­tup­ko­vé ko­na­nie vo­či ob­vi­ne­né­mu bo­lo me­ri­tór­ne ukon­če­né roz­hod­nu­tím prís­luš­né­ho správ­ne­ho or­gá­nu a to­to ne­bo­lo for­mou mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov zru­še­né, nie­je mož­né pre ten is­tý čin tú is­tú oso­bu tres­tne stí­hať a od­sú­diť.

Ďalej pou­ká­za­la na tvr­de­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­rý poz­na­me­nal, že kraj­ský súd sa nep­ridr­žia­val strik­tné­ho prek­la­du spor­né­ho člán­ku pro­to­ko­lu uve­rej­ne­né­ho v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Je však zrej­mé, že ten­to prek­lad nie je úpl­ne pres­ný v po­rov­na­ní s je­ho ori­gi­ná­lom v an­glic­kom a fran­cúz­skom ja­zy­ku, pre­to­že nes­práv­ne pou­ží­va ter­mí­ny „trest­ný čin, tres­tné ko­na­nie, roz­su­dok a od­sú­de­nie".

Pri po­rov­na­ní po­pi­su skut­ku v na­pad­nu­tom roz­sud­ku s po­pi­som skut­ku, za kto­rý bo­la ako fy­zic­ká oso­ba v ko­na­ní o správ­nom de­lik­te pos­tih­nu­tá je zjav­né, že ko­na­nie uve­de­né v oboch skut­koch vy­ka­zu­je zho­du. Aj sám ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor Slo­ven­skej re­pub­li­ky uz­ná­va, že práv­na prax sa prik­lá­ňa k ná­zo­ru o tres­tnop­ráv­nej po­va­he všet­kých pries­tup­kov pod­ľa zá­ko­na o pries­tup­koch. Je pre­to ire­le­van­tné, že san­kcia pri tres­tnom či­ne je prís­nej­šia ako san­kcia za ad­mi­nis­tra­tív­ny de­likt, čo len zoh­ľad­ňu­je stu­peň ne­bez­peč­nos­ti ko­na­nia.

Vzhľa­dom na to, že roz­hod­nu­tie Da­ňo­vé­ho úra­du Sni­na o ulo­že­ní po­ku­ty vy­tvá­ra pre­káž­ku roz­hod­nu­tej ve­ci, po­va­žu­je roz­hod­nu­tie Kraj­ské­ho sú­du v Pre­šo­ve o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia za správ­ne. Naj­vyš­šie­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako do­vo­la­cie­mu sú­du pre­to navrh­la, aby do­vo­la­nie po­da­né ge­ne­rál­nym pro­ku­rá­to­rom Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod­ľa § 382 písm. c/Tr. por. od­mie­tol, pre­to­že je zrej­mé, že nie sú spl­ne­né dô­vo­dy do­vo­la­nia ale­bo pod­ľa § 392 ods. 1 Tr. por. ak zis­tí, že dô­vo­dy do­vo­la­nia nie sú preu­ká­za­né, do­vo­la­nie na ve­rej­nom za­sad­nu­tí za­mie­tol.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky zis­til, že do­vo­la­nie pro­ti na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu je prí­pus­tné (§ 368 ods. I a § 566 ods. 3 Tr. por.), bo­lo po­da­né op­ráv­ne­nou oso­bou (§ 369 ods. 2 písm. a/ Tr. por.) a v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te (§ 370 ods. 1 Tr. por.). Do­vo­la­nie sú­čas­ne spĺňa pod­mien­ky uve­de­né v § 373 Tr. por., ako aj ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti uve­de­né v § 374 Tr. por.

Do­vo­la­cí súd. po pres­kú­ma­ní spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu však dos­pel k zá­ve­ru, že do­vo­la­te­ľom na­mie­ta­ný do­vo­la­cí dô­vod uve­de­ný v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de spl­ne­ný ne­bol.

Pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por. do­vo­la­nie mož­no po­dať, ak

roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na nes­práv­nom práv­nom po­sú­de­ní zis­te­né­ho skut­ku ale­bo na nes­práv­nom pou­ži­tí iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­tanovenia; správ­nosť a úpl­nosť zis­te­né­ho skut­ku však do­vo­la­cí súd ne­mô­že skú­mať a me­niť (písm. i/).

Tre­ba uviesť, že do­vo­la­nie, ako mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok v zmys­le toh­to us­ta­no­ve­nia, je ur­če­né k náp­ra­ve práv­nych po­chy­be­ní vo ve­ci sa­mej, po­kiaľ tie­to po­chy­be­nia spo­čí­va­jú v práv­nom po­sú­de­ní skut­ku ale­bo iných sku­toč­nos­tí pod­ľa no­riem hmot­né­ho prá­va, nie však z hľa­dis­ka pro­ces­ných pred­pi­sov. Nes­práv­nym práv­nym po­sú­de­ním zis­te­né­ho skut­ku sa ro­zu­mie zis­te­nie, že sku­tok bol v na­pad­nu­tom roz­hod­nu­tí kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin, na­priek to­mu, že neš­lo o žiad­ny trest­ný čin ale­bo že iš­lo o iný trest­ný čin. V praxi to zna­me­ná, že s od­ka­zom na uve­de­ný do­vo­la­cí dô­vod sa ne­mož­no do­má­hať pres­kú­ma­nia skut­ko­vých zis­te­ní, na kto­rých je za­lo­že­né na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie. Napl­ne­nie toh­to do­vo­la­cie­ho dô­vo­du sa te­da tý­ka nes­práv­nos­ti práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku, kto­rý je pred­me­tom tres­tné­ho ko­na­nia a kto­rý je v me­ri­tór­nom súd­nom roz­hod­nu­tí spra­vid­la vy­jad­re­ný v tzv. skut­ko­vej ve­te vý­ro­ko­vej čas­ti roz­hod­nu­tia.

Pod­ľa § 215 ods. 2 písm. b/ Tr. por. pro­ku­rá­tor mô­že za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie, ak o skut­ku ob­vi­ne­né­ho bo­lo už prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­té dis­cip­li­nár­ne ale­bo kár­ne iným or­gá­nom, cu­dzo­zem­ským sú­dom ale­bo or­gá­nom prís­luš­ným na ko­na­nie o pries­tup­ku ale­bo inom správ­nom de­lik­te a to­to roz­hod­nu­tie možno po­va­žovať za dos­ta­ču­jú­ce.

Z toh­to us­ta­no­ve­nia vy­plý­va, že tres­tné stí­ha­nie mô­že byť ve­de­né aj na­priek exis­ten­cii ta­ké­ho­to prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia a len „mô­že", ale ne­mu­sí byť za­sta­ve­né. Ide o fa­kul­ta­tív­nu mož­nosť pro­ku­rá­to­ra za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie.

Rov­na­kú mož­nosť ako pro­ku­rá­tor má pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku aj súd.

Pod­ľa § 244 ods. 1 písm. d/ Tr. por. pri pred­bež­nom pre­jed­na­ní ob­ža­lo­by súd tres­tné stí­ha­nie mô­že za­sta­viť, aj ak sú tu okol­nos­ti uve­de­né v § 215 ods. 2 ale­bo 3 ale­bo § 283 ods. 5 Tr. por.

Pod­ľa § 281 ods. 2 Tr. por. súd mô­že za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie aj vte­dy, ak zis­tí na hlav­nom po­jed­ná­va­ní niek­to­rý z dô­vo­dov uve­de­ných v § 215 ods. 2 ale­bo 3.

Trest­ný po­ria­dok však uk­la­dá sú­du aj ob­li­ga­tór­nu po­vin­nosť za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie.

Pod­ľa § 281 ods. 1 Tr. por. súd za­sta­ví tres­tné stí­ha­nie, ak na hlav­nom po­jed­ná­va­ní zis­tí, že je tu niek­to­rá z okol­nos­tí uvede­ných v § 9 ods. 1.

Pod­ľa § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. por. tres­tné stí­ha­nie ne­mož­no za­čať, a ak už bo­lo za­ča­té, ne­mož­no v ňom pok­ra­čo­vať a mu­sí byť za­sta­ve­né, ak tak us­ta­no­vu­je me­dzi­ná­rod­ná zmlu­va.

Z dos­lov­né­ho zne­nia toh­to us­ta­no­ve­nia je zrej­mé, že tres­tné stí­ha­nie je nep­rí­pus­tné, ak tak us­ta­no­vu­je me­dzi­ná­rod­ná zmlu­va.

Pod­ľa či. 4 Pro­to­ko­lu ni­ko­ho ne­mož­no stí­hať ale­bo pot­res­tať v tres­tnom ko­na­ní po­dlie­ha­jú­com právo­mo­ci to­ho is­té­ho štá­tu za trestný čin, za kto­rý už bol os­lo­bo­de­ný ale­bo od­sú­de­ný ko­neč­ným roz­sudkom pod­ľa zá­ko­na a tres­tné­ho po­riad­ku toh­to štá­tu.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­va­žu­je za pot­reb­né pri­po­me­núť, že v zmys­le zá­sa­dy „ne bis in idem" nik­to, te­da žiad­na oso­ba, ne­mô­že byť opä­tov­ne tres­tne stí­ha­ná za ten is­tý sku­tok. Tá­to zá­sa­da je ob­siah­nu­tá v niek­to­rých us­ta­no­ve­niach me­dzi­ná­rod­ných zmlúv, kto­rý­mi je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná, pre­dov­šet­kým v či. 14 ods. 7 Me­dzi­ná­rod­né­ho pak­tu o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach (ďa­lej len „Pakť") a či. 4 Pro­to­ko­lu. V zmys­le č!. 7 ods. 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky sú tie­to me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy zá­väz­né a ma­jú pred­nosť pred zá­kon­mi. Na­vy­še us­ta­no­ve­nie § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. por. vý­slov­ne up­ra­vu­je ako špe­ci­fic­ký dô­vod nep­rí­pus­tnos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia to. že je­ho ve­de­nie vy­lu­ču­je vy­hlá­se­ná me­dzi­ná­rod­ná zmlu­va, kto­rou je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná.

Do­vo­la­cí súd tiež kon­šta­tu­je, že roz­hod­nu­tie Kraj­ské­ho sú­du v Pre­šo­ve správ­ne pou­ka­zu­je na nep­res­ný sio­ven­ský prek­lad vy­ššie uve­de­né­ho či. 4 Pro­to­ko­lu, kto­rý nie je dôs­led­ne to­tož­ný s an­glic­kým a fran­cúz­skym ori­gi­ná­lom. An­glic­ký vý­raz „of­fen­ce" a fran­cúz­sky vý­raz „infra­ction" má šir­ší vý­znam ako slo­ven­ský vý­raz „trest­ný čin", pre­to by bol vhod­nej­ší ich pre­kiad všeo­bec­nej­ším poj­mom, a to poj­mom „de­likt".

Aj na­priek nes­práv­ne­mu prek­la­du je pot­reb­né uviesť, že zá­sa­du „ne bis in idem", resp. prá­vo ne­byť sú­de­ný ale­bo pot­res­ta­ný dvak­rát", mož­no v zmys­le či. 4 Pro­to­ko­lu vzťa­ho­vať tak na či­ny pa­tria­ce pod­ľa slo­ven­ské­ho práv­ne­ho po­riad­ku me­dzi tres­tné či­ny, ako aj na či­ny pa­tria­ce me­dzi pries­tup­ky, a to vo všet­kých kom­bi­ná­ciách, kto­ré me­dzi ni­mi pri­chá­dza­jú do úva­hy, a to 1. Trest­ný čin - trest­ný čin, 2. Trest­ný čin - pries­tu­pok, 3. Pries­tu­pok - pries­tu­pok, 4. Pries­tu­pok - trest­ný čin. te­da:

1.              Oso­bu, pro­ti kto­rej sa tres­tné stí­ha­nie pre trest­ný čin me­ri­tór­ne skon­či­lo, nie je mož­né tres­tne stí­hať a pot­res­tať pre ten is­tý čin. a to bez oh­ľa­du na to, či ide o ten is­tý trest­ný čin ako v pred­chá­dza­jú­com ko­na­ní ale­bo doš­lo k zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie tres­tné­ho či­nu.

2.              Pro­ti oso­be, kto­rej tres­tné stí­ha­nie pre trest­ný čin sa me­ri­tór­ne skon­či­lo, nie je mož­né viesť pries­tup­ko­vé ko­na­nie a zno­vu ju pot­res­tať za len is­tý čin a kva­li­fi­ko­vať ho ako pries­tu­pok, za­tiaľ čo pred­tým bol ten­to čin kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin.

3.              Pro­ti oso­be, kto­rej pries­tup­ko­vé ko­na­nie pred prís­luš­ným správ­nym or­gá­nom pre ur­či­tý čin skon­či­lo me­ri­tór­nym roz­hod­nu­tím, nie je mož­né viesť ďal­šie pries­tup­ko­vé ko­na­nie pre ten is­tý čin a zno­vu ju pot­res­tať, aj ke­by bol ten­to čin po práv­nej strán­ke kva­li­fi­ko­va­ný ako iný pries­tu­pok v po­rov­na­ní s pred­chá­dza­jú­cim ko­na­ním.

4.              Oso­bu, pro­ti kto­rej sa pries­tup­ko­vé ko­na­nie pre ur­či­tý čin skon­či­lo me­ri­tór­nym roz­hod­nu­tím prís­luš­né­ho správ­ne­ho or­gá­nu, nie je mož­né tres­tne stí­hať a od­sú­diť pre ten is­tý čin. ho­ci by bol ten­to čin práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin a v už skon­če­nom-pries­tup­ko­vom ko­na­ní bol práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako pries­tu­pok.