K zákonnosti použitia dôkazov získaných podľa zákona č. 166/2003 Z.z. a Radbruchova formula

Publikované: 01. 09. 2019, čítané: 1106 krát
 

 

Poz­nám­ka k roz­hod­nu­tiu (JUDr. Pe­ter Šam­ko)

 Niž­šie v texte je nas­ke­no­va­né ak­tuál­ne uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR vy­da­né v od­vo­la­com ko­na­ní, v kto­rom sa naj­vyš­ší súd za­obe­ral roz­sud­kom Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, kto­rý neak­cep­to­val zvu­ko­vé zá­zna­my, kto­ré bo­li vy­ho­to­ve­né pod­ľa zá­ko­na č. 166/2003 Z. z. o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním.

 Súd pr­vé­ho stup­ňa neak­cep­to­val zá­kon­nosť pre­pi­sov zvu­ko­vých zá­zna­mov z dô­vo­du, že po­tup reali­zo­va­ný pod­ľa záko­na č. 166/2003 Z. z. o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním sa sí­ce tý­kal ob­ža­lo­va­né­ho, ale v inej tres­tnej ve­ci, než bo­la vec, kto­rá bo­la pred­me­tom ob­ža­lo­by, na­koľ­ko v tres­tnej ve­ci, v kto­rej bo­la na ob­vi­ne­né­ho po­da­ná ob­ža­lo­ba sa v ča­se vy­ko­ná­va­nia pro­ces­ných úko­nov v zmys­le zá­ko­na č. 166/2003 Z.z. ne­vie­dlo tres­tné ko­na­nie.

 Pro­ku­rá­tor sa s roz­hod­nu­tím sú­du pr­vé­ho stup­ňa nes­to­tož­nil, pri­čom v od­vo­la­ní na­mie­tal, že pre­pi­sy zvu­ko­vých zá­zna­mov spĺňa­jú všet­ky zá­kon­né pod­mien­ky, t. j. in­for­má­cie zís­ka­né tým­to spô­so­bom sa mô­žu pou­žiť ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní v in­ten­ciách § 115 ods. 1 Tr. por. Zdô­raz­nil, že zá­kon­ný dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní mož­no zís­kať aj pod­ľa iné­ho zá­ko­na ako pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku, pri­čom kri­té­riá zá­kon­nos­ti zís­ka­nia a vy­ko­na­nia ta­ké­ho­to dô­ka­zu sú uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 7 ods. 2 zá­ko­na č. 166/2003 Z.z. a to aj kri­té­riá pou­ži­tia toh­to dô­ka­zu v inej tres­tnej ve­ci s tým, že sa ne­mu­sia sú­čas­ne viesť via­ce­ré tres­tné ko­na­nia.

 Po­mer­ne prek­va­pi­vým ar­gu­men­tom pro­ku­rá­to­ra bo­lo to, že ak by sa od­vo­la­cí súd nes­to­tož­nil s je­ho ná­zo­rom (uve­de­ným vy­ššie) tak po­tom pou­ká­zal na tzv. Rad­bru­cho­vu for­mu­lu, v zmys­le kto­rej (ci­tu­jem) „sud­ca, kto­rý by mal ap­li­ko­vať zá­kon hru­bo po­ru­šu­jú­ci spra­vod­li­vosť ako všeo­bec­nú rov­nosť, mu­sí vy­chá­dzať z tej­to spra­vod­li­vos­ti a náplň zá­ko­na ig­no­ro­vať ako bez­práv­ne prá­vo“. Pro­ku­rá­tor vy­slo­vil ná­zor, že po­kiaľ je roz­por so spra­vod­li­vos­ťou extrém­ny ako v da­nom prí­pa­de, po­tom má sud­ca po­vin­nosť roz­hod­núť con­tra le­gem a v sú­la­de s pri­ro­dze­nop­ráv­nou teóriou prá­va a nie len v zmys­le práv­ne­ho po­zi­ti­viz­mu, mu­sí hľa­dať ob­jek­tív­nu prav­du a roz­hod­núť v sú­la­de s ňou spra­vod­li­vo.

 Naj­vyš­ší súd SR za­mie­tol od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra, pri­čom uvie­dol, že zá­zna­my te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, kto­rých pre­pi­sy bo­li v da­nom tres­tnom ko­na­ní pou­ži­té ako je­di­ný us­ved­ču­jú­ci dô­kaz, bo­li za­do­vá­že­né za úče­lom zís­ka­nia sku­toč­nos­tí vý­znam­ných pre tres­tné ko­na­nie ve­de­né pre tres­tnú čin­nosť žiad­nym spô­so­bom ne­sú­vi­sia­cu s tres­tnou čin­nos­ťou ob­ža­lo­va­ných, pre kto­rú na nich bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba v tom­to ko­na­ní a to v ob­do­bí pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia v tej­to tres­tnej ve­ci.

 Naj­vyš­ší súd SR skon­šta­to­val, že o prí­pus­tnos­ti pou­ži­tia zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky ako dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom v inej tres­tnej ve­ci než je tá, v kto­rej doš­lo k je­ho vy­ho­to­ve­niu, mož­no ho­vo­riť len v prí­pa­de, ak pou­ži­júc di­kciu us­ta­no­ve­nia § 115 ods. 7 Tr. por., tres­tné ko­na­nie v tej­to inej tres­tnej ve­ci bo­lo ve­de­né už v ča­se vy­ko­na­nia od­po­čú­va­nia a vy­ho­to­vo­va­nia zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky. Kľú­čo­vým pre po­sú­de­nie prí­pus­tnos­ti pou­ži­tia zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky ako dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom v inej tres­tnej ve­ci než je tá, v kto­rej doš­lo k vy­da­niu prí­ka­zu na od­po­čú­va­nie a zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, bu­de prá­ve ur­če­nie oka­mi­hu za­ča­tia tres­tné­ho ko­na­nia v tej­to inej tres­tnej ve­ci.

 K uve­de­né­mu naj­vyš­ší súd do­dal, že v zmys­le § 7 ods. 2 zá­ko­na č. 166/2003 Z.z. sa in­for­má­cie zís­ka­né pou­ži­tím in­for­ma­čo-te­chic­ké­ho pros­tried­ku, kto­ré sa nev­zťa­hu­jú na dô­vo­dy je­ho pou­ži­tia uve­de­né­ho v žia­dos­ti mô­žu pou­žiť ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní, len ak sa tý­ka­jú tres­tnej čin­nos­ti, v sú­vis­los­ti s kto­rou mož­no pou­žiť in­for­mač­no-tech­nic­ký pros­trie­dok. Pod­ľa ná­zo­ru naj­vyš­šie­ho sú­du sa aj v tom­to prí­pa­de ma­lo pos­tu­po­vať v in­ten­ciách us­ta­no­ve­nia § 115 ods. 7 Tr. por. s tým, že sú­čas­ným ve­de­ním tres­tné­ho ko­na­nia v inej tres­tnej ve­ci sa ro­zu­mie úkon, roz­hod­nu­tie ale­bo iný pos­tup vy­ko­na­ný na zá­kla­de us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku, ku kto­ré­mu v inej tres­tnej ve­ci doš­lo pred za­bez­pe­če­ním dot­knu­tej dô­kaz­nej in­for­má­cie vo ve­ci, v kto­rej bol ten­to pos­tup na­ria­de­ný.

 Oh­ľad­ne vy­uži­tia tzv. Rad­bru­cho­vej for­mu­ly naj­vyš­ší súd uvie­dol, že Trest­ný po­ria­dok up­ra­vu­je ko­gen­tne a pres­ne sta­no­vu­je li­mi­ty pou­ži­tia od­po­čú­va­nia te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, kto­ré je jed­ným z naj­zá­sad­nej­ších zá­sa­hov do súk­ro­mia fy­zic­kej oso­by. Nie je pre­to mož­né vy­kla­dať je­ho pou­ži­tie exten­zív­ne, od­vo­lá­va­júc sa na tzv. Rad­bru­cho­vu for­mu­lu, ale vý­luč­ne reš­trik­tív­ne. Opač­ný vý­klad pri­ro­dze­no-práv­nej kon­cep­cie by bol v roz­po­re s ar­gu­men­tom re­duc­tio­ne ad ab­sur­dum.

 Na­mies­to zá­ve­ru mož­no k roz­hod­nu­tiu naj­vyš­šie­ho sú­du uviesť, že bu­de ur­či­te za­ují­ma­vé sle­do­vať ako sa naj­vyš­ší súd vy­jad­rí k pou­ži­tiu zá­zna­mov zís­ka­ných v zmys­le § 166/2003 Z.z. ako dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní v inej tres­tnej ve­ci v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de v prí­pad­nom do­vo­la­com ko­na­ní.

 S uve­de­ným roz­hod­nu­tím naj­vyš­šie­ho sú­du mož­no po­le­mi­zo­vať, či náj­sť iné vý­kla­do­vé prís­tu­py k po­su­dzo­va­nej prob­le­ma­ti­ke, av­šak cel­kom ur­či­te nie je mož­né vo­či ne­mu ar­gu­men­to­vať Rad­bru­cho­vou for­mu­lou (ako to uro­bil pro­ku­rá­tor v po­da­nom od­vo­la­ní).

 V pos­led­nej do­be sa v ar­gu­men­tá­ciách nie­len pro­ku­rá­to­rov (hlav­ne pri po­su­dzo­va­ní zá­kon­nos­ti pred­kla­da­ných dô­ka­zov), ale aj ob­haj­cov (naj­mä pri na­mie­ta­ní tres­tných sa­dzieb) stá­le čas­tej­šie ob­ja­vu­jú od­ka­zy na Rad­bru­cho­vu for­mu­lu, pri­čom pro­ces­né stra­ny sa jej pou­ži­tia (či vy­uži­tia) do­má­ha­jú spra­vid­la vte­dy, keď zo svoj­ho sub­jek­tív­ne­ho hľa­dis­ka po­va­žu­jú niek­to­ré z us­ta­no­ve­ní ap­li­ko­va­nej práv­nej nor­my za nes­pra­vod­li­vé.

 Re­le­vant­ný od­sek z člán­ku Gus­ta­va Rad­bru­cha s náz­vom „Zá­kon­né nep­rá­vo a na­dzá­kon­né prá­vo“, kto­rý bol pub­li­ko­va­ný v ro­ku 1946 a kto­rý sa tra­dič­ne ozna­ču­je ako Rad­bru­cho­va for­mu­la znie:

 „Kon­flikt me­dzi spra­vod­li­vos­ťou a práv­nou is­to­tou mož­no zrej­me rie­šiť len tak, že po­zi­tív­ne prá­vo, za­bez­pe­čo­va­né práv­ny­mi pred­pis­mi a mo­cou, má pred­nosť aj vte­dy, keď je ob­sa­ho­vo nes­pra­vod­li­vé a neú­čel­né, to však s vý­nim­kou prí­pa­du, keď roz­por me­dzi po­zi­tív­nym zá­ko­nom a spra­vod­li­vos­ťou do­siah­ne tak nez­ne­si­tel­nej mie­ry, že zá­kon ako „ne­ná­le­ži­té prá­vo“ mu­sí spra­vod­li­vos­ti us­tú­piť. Nie je mož­né viesť os­trej­šiu de­lia­cu čia­ru me­dzi prí­pad­mi zá­kon­né­ho nep­rá­va a zá­kon­mi pla­tia­ci­mi na­priek svoj­mu nes­práv­ne­mu ob­sa­hu, od­liš­né vy­me­dzenie hra­níc mož­no ale vy­ko­nať: kde sa o spra­vod­li­vosť ani neu­si­lu­je, kde bo­la rov­nosť vy­tvá­ra­jú­ca pod­sta­tu spra­vod­li­vos­ti pri tvor­be po­zi­tív­ne­ho prá­va ve­do­me pop­re­tá, tam nie je zá­kon iba „nes­práv­nym prá­vom“, ale skôr mu cel­kom chý­ba práv­ny cha­rak­ter. Vzhľa­dom k to­mu prá­vo ne­mô­že­me, a to ani po­zi­tív­ne, inak de­fi­no­vať než ako po­ria­dok a pred­pi­sy, kto­ré sú pod­ľa  svoj­ho zmys­lu ur­če­né k služ­be spra­vod­li­vos­ti. Po­su­dzo­va­né tým­to kri­té­riom, ce­lé čas­ti na­cio­nál­ne so­cia­lis­tic­ké­ho prá­va ne­dos­pe­li nik­dy k hod­no­te plat­né­ho prá­va“.

 K uve­de­né­mu je nut­né do­dať, že Rad­bru­cho­va for­mu­la nie je ar­gu­men­tá­cia, ale ide o ur­či­tý mo­rál­ny ap­lel vy­slo­ve­ný v sú­vis­los­ti s ap­li­ká­ciu na­cio­nál­ne so­cia­lis­tic­ké­ho prá­va, kto­rý sa ne­tý­ka ani tak práv­ne­ho po­zi­ti­viz­mu ako skôr práv­ne­ho for­ma­liz­mu. Gus­tav Rad­bruch sa vo svo­jom člán­ku za­obe­ral prak­tic­ký­mi prob­lé­ma­mi, kto­ré spo­čí­va­li v tom, ako pos­tu­po­vať pri po­su­dzo­va­ní proti­práv­nych či­nov, kto­ré sa skrý­va­li za le­ga­li­tu na­cio­nál­ne so­cia­lis­tic­ké­ho prá­va.

 Sám Rad­bruch vo svo­jom člán­ku zdô­raz­ňu­je, že zá­kon by mal byť reš­pek­to­va­ný aj vte­dy, po­kiaľ je ale­bo sa ja­ví ako nes­pra­vod­li­vý, či nes­práv­ny, pri­čom je­ho zá­ver uve­de­ný vy­ššie, t. j. roz­ho­do­va­nie con­ta le­gem by ma­lo pri­chá­dzať do úva­hy iba pri extrém­nej nes­pra­vod­li­vos­ti, v dôs­led­ku kto­rej zá­kon­ná nor­ma strá­ca práv­ny cha­rak­ter a pre­to ani o prá­vo nej­de. Ako prík­lad ta­kej­to stra­ty práv­ne­ho cha­rak­te­ru Rad­bruch uvá­dza zá­ko­ny, kto­ré za­ob­chá­dza­jú s ľuď­mi ako pod­ľuď­mi a upie­ra­jú im ľud­ské prá­va (Rad­bruch ta­ké­to prí­pa­dy ozna­ču­je za zá­kon­né nep­rá­vo).

 Zá­kon­né pod­mien­ky pre vy­uži­tie in­for­mač­no­tech­nic­kých pros­tried­kov uve­de­né v zá­ko­ne č. 166/2003 Z.z., prí­pad­ne v Tres­tnom po­riad­ku cel­kom ur­či­te nie je mož­né ozna­čiť za extrém­ne (nez­ne­si­teľ­ne) nes­pra­vod­li­vé, kto­ré­ho dôs­led­kom by bo­lo, že by re­le­van­tné us­ta­no­ve­nia stra­ti­li práv­ny cha­ra­ter. To pla­tí aj o vý­kla­de tých­to us­ta­no­ve­ní zo stra­ny naj­vyš­šie­ho sú­du v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci.

 Spra­vod­li­vým cel­kom ur­či­te je, ak je pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu pri­me­ra­ne pot­res­ta­ný. Av­šak spra­vod­li­vým je aj to, aby vi­na pá­cha­te­ľo­vi bo­la preu­ká­za­ná le­gál­nym spô­so­bom, na pod­kla­de dô­ka­zov zís­ka­ných zá­kon­ným spô­so­bom. Po­kiaľ sa dos­pe­je k zá­ve­ru, že ur­či­tý dô­kaz bol zís­ka­ný ne­zá­kon­ným spô­so­bom, po­tom na je­ho pod­kla­de ne­mô­že byť uz­na­ná vi­na. Prá­ve opač­ný pos­tup by bol nes­pra­vod­li­vým a Rad­bru­cho­va for­mu­la by tu pô­so­bi­la nao­pak.

 Mož­no sa pre­to sto­tož­niť so zá­ve­rom naj­vyš­šie­ho sú­du v da­nej ve­ci oh­ľad­ne Rad­bru­cho­vej for­mu­le, že jej pri­pus­te­nie by moh­lo mať ab­sur­dné nás­led­ky (fak­tic­ky kaž­dé zá­kon­né us­ta­no­ve­nie by bo­lo mož­né obísť pros­tred­níc­tvom Rad­bru­cho­vej for­mu­le a kaž­dý by mo­hol roz­ho­do­vať cen­tra le­gem vždy, ak by sa mu ne­ja­ké us­ta­no­ve­nie sub­jek­tív­ne zda­lo nes­pra­vod­li­vé).

  

Nas­le­du­je text uz­ne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 6To/6/2018 zo dňa 24.07.2019


 

 

                                Uz­ne­se­nie

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Šte­fa­na Mi­chá­li­ka, sud­cov JUDr. Ga­brie­ly Si­mo­no­vej a JUDr. Vi­lia­ma Dohňan­ské­ho v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­ných K. K., Ing. L. Y. za po­kus zlo­či­nu ma­chi­ná­cií pri ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní a ve­rej­nej draž­be for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva pod­ľa § 20, § 14 ods. 1, § 266 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. a) Tr. zák., a Ing. H. B. za po­kus zlo­či­nu ma­chi­ná­cií pri ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní a ve­rej­nej draž­be pod­ľa § 20, § 14 ods. 1, § 266 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák., na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 24. jú­la 2019 v Bra­tis­la­ve pre­jed­nal od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky pro­ti roz­sud­ku Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du Pe­zi­nok, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca z 1. mar­ca 2018, sp. zn. BB-4T/26/2013, tak­to

roz­ho­dol:

Podľa § 319 Tr. por. od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky sa z a m i e t a.

Od­ôvod­ne­nie

Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd v Pe­zin­ku, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca, roz­sud­kom z 1. mar­ca 2018, sp. zn. BB-4T/26/2013, roz­ho­dol podľa § 285 písm. a) Tr. por. tak, že ob­ža­lo­va­ných: K. K., Ing. L. Y. a Ing. H. B. os­lo­bo­dil spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „pro­ku­rá­tor"), sp. zn. VII/1 Gv 1/12-23, z 22. má­ja 2013 ob­ža­lo­va­ných K. K. a Ing. L. Y. pre skut­ky ob­ža­lo­bou kva­li­fi­ko­va­ných ako po­kus zlo­či­nu ma­chi­ná­cií pri ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní a ve­rej­nej draž­be spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20, § 14 ods. 1, § 266 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. a) Tr. zák. a Ing. H. B. za po­kus za po­kus zlo­či­nu ma­chi­ná­cií pri ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní a ve­rej­nej draž­be pod­ľa § 20, § 14 ods. 1, § 266 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák., kto­ré­ho sa ma­li do­pus­tiť tak, že

ob­vi­ne­ný K. K., ako sta­ros­ta ob­ce, za­stu­pu­jú­ci ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­teľa Obec Raž­ňa­ny, v pos­ta­ve­ní vy­hla­so­va­te­ľa ve­rej­nej sú­ťa­že uve­rej­ne­nej vo Ves­tní­ku Úra­du pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie dňa 14. ok­tób­ra 2011 s náz­vom In­ten­zi­fi­ká­cia se­pa­ro­va­né­ho zbe­ru a Zber­ný dvor Raž­ňa­ny v hod­no­te 175.000,- € bez DPH po vzá­jom­nej do­ho­de s ob­vi­ne­ným Ing. L. Y., od­bor­ne spô­so­bi­lou oso­bou a

ob­vi­ne­ným Ing. H. B., za­stu­pu­jú­cim súťa­ži­te­ľa spo­loč­nosť C, s.r.o., X., Mar­tin (d'alej len „C, s.r.o., Mar­tin") mi­ni­mál­ne v prie­be­hu me­sia­cov ok­tó­ber do 22. no­vem­bra 2011, t.j. do ča­su ot­vá­ra­nia obá­lok ko­mi­siou na vy­hod­no­co­va­nie po­núk, v rám­ci tej­to ve­rej­nej sú­ťa­že v Pre­šo­ve a na iných mies­tach v roz­po­re s § 9 ods. 4 zá­ko­na č. 25/2006 Z. z. v plat­nom zne­ní o ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov, o po­vin­nos­ti pri za­dá­va­ní zá­ka­ziek up­lat­ňo­vať prin­cí­py rov­na­ké­ho za­ob­chá­dzania, ne­dis­kri­mi­ná­cie, tran­spa­ren­tnos­ti, hos­po­dár­nos­ti a efek­tív­nos­ti, tiež v roz­po­re s § 16 ods. 1 ci­to­va­né­ho zá­ko­na o ko­mu­ni­ká­cií v rám­ci ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia a v roz­po­re s § 34 ods. 1, ods. 11, ods. 12 ci­to­va­né­ho zá­ko­na up­ra­vu­jú­ce­ho sú­ťaž­né pod­kla­dy a pra­vid­lá na hod­no­te­nie kri­té­rií, vzá­jom­nou osob­nou a te­le­fo­nic­kou ko­mu­ni­ká­ciou me­dzi ve­rej­ným ob­sta­rá­va­te­ľom - Ob­cou Raž­ňa­ny, od­bor­ne spô­so­bi­lou oso­bou a sú­ťa­žia­cim - spo­loč­nos­ťou C, s.r.o., Mar­tin pos­tup­ne pris­pô­so­bo­va­li pod­mien­ky tej­to ve­rej­nej sú­ťa­že, tý­ka­jú­ce sa naj­mä tech­nic­kých a fun­kčných pa­ra­met­rov zá­kaz­ky, servisn­ých stre­dísk, zá­bez­pe­ky, le­ho­ty do­da­nia to­va­ru, je­ho ce­ny a účas­ti ďal­ších sú­ťa­ži­te­ľov tak, aby sa na úkor iných mož­ných sú­ťa­ži­te­ľov ví­ťa­zom toh­to ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia sta­la spo­loč­nosť C, s.r.o., Mar­tin, k čo­mu aj doš­lo, av­šak pred­met ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia - trak­tor s ná­ve­som, nak­la­da­čom, no­si­čom, kon­taj­ner­mi a od­pa­do­vý­mi vre­ca­mi v hod­no­te 173.750,- € bez DPH tou­to spo­loč­nos­ťou Ob­ci Raž­ňa­ny do­da­ný ne­bol, pre­to­že žia­dosť Ob­ce Raž­ňa­ny o pos­kyt­nu­tie ne­náv­rat­né­ho fi­nan­čné­ho prís­pev­ku na úh­ra­du toh­to to­va­ru bo­la Mi­nis­ter­stvom ži­vot­né­ho pros­tre­dia SR dňa 7. mar­ca 2012 za­miet­nu­tá,

pre­to­že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sa stal sku­tok, pre kto­rý sú ob­ža­lo­va­ní stí­ha­ní.

Po vy­hlá­se­ní roz­sud­ku na hlav­nom po­jed­ná­va­ní (č.l. 1001) po­dal pro­ku­rá­tor od­vo­la­nie, kto­ré po­da­ním z 5. ap­rí­la 2018 pí­som­ne od­ôvod­nil. Z ob­sa­hu od­ôvod­ne­nia od­vo­la­nia vy­plý­va, že pro­ku­rá­tor sa nes­to­tož­nil s práv­nym zá­ve­rom sú­du pr­vé­ho stup­ňa, kto­rý neak­cep­to­val zá­kon­nosť pre­pi­sov zvu­ko­vých zá­zna­mov naj­mä na či. 492-578 z dô­vo­du, že pos­tup reali­zo­va­ný pod­ľa zá­ko­na č. 166/2003 Z.z. v plat­nom zne­ní o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním sí­ce tý­kal ob­ža­lo­va­né­ho Ing. Y., ale v inej tres­tnej ve­ci, pri­čom vo ve­ci, kto­rá je pred­me­tom ob­ža­lo­by, sa v tom ča­se eš­te ne­vie­dlo tres­tné ko­na­nie. Rov­na­ko sa pro­ku­rá­tor nes­to­tož­nil s práv­nym zá­ve­rom sú­du pr­vé­ho stup­ňa, kto­rý po­va­žo­val ďal­šie dô­ka­zy, t.j. vý­slu­chy ob­ža­lo­va­ných, sved­kov, lis­tin­né dô­ka­zy za ne­dos­ta­ču­jú­ce na od­sú­de­nie ob­ža­lo­va­ných v zmys­le po­da­nej ob­ža­lo­by. Pre­dov­šet­kým pou­ká­zal na uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. lTo 8/2014, z 29. ok­tób­ra 2014, v kto­rom Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky kon­šta­to­val, že (...) ve­do­mý si roz­diel­nos­ti po­ní­ma­nia a ak­cep­to­va­nia zá­kon­nos­ti zá­zna­mov a od­po­čú­va­nej te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, in­kri­mi­no­va­né pre­pi­sy zvu­ko­vých zá­zna­mov na č.l. 493-578 pod­ľa ná­zo­ru NS SR spĺňa­jú všet­ky zá­kon­né pod­mien­ky, a te­da in­for­má­cie zís­ka­né tým­to spô­so­bom sa mô­žu pou­žiť ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní v in­ten­ciách § 115 ods. 1 Tr. por. (...).

Zdô­raz­nil, že ob­jek­tív­nou sku­točnos­ťou v da­nej tres­tnej ve­ci je fakt, že k naj­dô­le­ži­tej­ším dô­ka­zom, z kto­rých vy­plý­va ob­jek­tív­ne zis­te­ný skut­ko­vý stav ob­ža­lo­bou, a te­da prav­di­vý ob­raz zma­ni­pu­lo­va­né­ho ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia, pa­tria prá­ve tie zvu­ko­vé zá­zna­my, kto­ré v zmys­le práv­ne­ho ná­zo­ru NS SR uve­de­né­ho v roz­hod­nu­tí, sp. zn. 4To 2/2016, z 23.11.2017 Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd v Pe­zin­ku, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca vy­ko­nal. Pod­ľa ná­zo­ru pro­ku­rá­to­ra, pa­ra­doxne po­tom vy­znie­va dô­kaz­ná si­tuácia a práv­ne zá­ve­ry z nej ply­nú­ce, že na jed­nej stra­ne sú tak­to vy­ko­na­né dô­ka­zy a na dru­hej stra­ne pod­ľa ná­zo­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z tak­to vy­ko­na­ných dô­ka­zov ne­mož­no vy­chá­dzať a ne­mož­no ich zoh­ľad­niť pri uz­ná­va­ní vi­ny ob­ža­lo­va­ných, čo je v roz­po­re s us­tá­le­nou súd­nou praxou Ústav­né­ho sú­du SR (I. US 274/2005 a IV. ÚS 121/09). Uvie­dol, že je sí­ce prav­dou, že tie­to zá­zna­my bo­li vy­ko­na­né pod­ľa zá­ko­na č. 166/2003 Z.z. v plat­nom zne­ní o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním, na roz­diel od vy­ššie uve­de­né­ho práv­ne­ho ná­zo­ru sú­du však ob­ža­lo­ba a aj Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky vo svo­jom roz­hod­nu­tí, sp. zn. lTo 8/2014, z 29. ok­tób­ra 2014 po­va­žu­je tie­to zá­zna­my za zá­kon­ne vy­ko­na­né a pou­ži­teľ­né dô­ka­zy pod­ľa § 119 Tr. por. Zdô­raz­nil, že zá­kon­ný dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní mož­no zís­kať aj pod­ľa iné­ho zá­ko­na ako pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku, pri­čom kri­té­riá zá­kon­nos­ti zís­ka­nia a vy­ko­na­nia ta­ké­ho­to dô­ka­zu sú uve­de­né v oso­bit­nom zá­ko­ne č. 166/2003 Z.z. v plat­nom zne­ní o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním. Vy­slo­vil ná­zor, že v zmys­le § 7 ods. 2 cit. zá­ko­na, kri­té­riom pou­ži­tia in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov (ďa­lej len „ITP") ako dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní aj v inej ve­ci je zá­kon­ná mož­nosť pou­ži­tia ITP aj v tej­to inej ve­ci, čo­mu ža­lo­va­ný pô­vod­ný zlo­čin ma­chi­ná­cií pri ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní a ve­rej­nej draž­be pod­ľa § 266 ods.  1, ods. 3 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na vy­ho­vu­je a pri­tom sa ne­mu­sia súčas­ne viesť via­ce­ré tres­tné ko­na­nia. Pro­ku­rá­tor je to­ho ná­zo­ru, že v prí­pa­de, ak je od­po­čú­va­nie te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky chro­no­lo­gic­ky reali­zo­va­né naj­prv pod­ľa zá­ko­na č. 166/2003 Z.z., a po­tom pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku, nie je mož­né dodr­žať pod­mien­ku sta­no­ve­nú v § 115 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku tak, ako to po­ža­du­je Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky, to zna­me­ná sú­čas­né ve­de­nie dvoch tres­tných ko­na­ní. Za tej­to si­tuácie sú naj­prv reali­zo­va­né úko­ny v zmys­le zá­ko­na č. 166/2003 Z.z. a až po­tom úko­ny v zmys­le § 115 Tres­tné­ho po­riad­ku, t.j. od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, pre­to pod­ľa ná­zo­ru pro­ku­rá­to­ra za tých­to pod­mie­nok ne­mô­že byť spl­ne­ná a ani po­ža­do­va­ná pod­mien­ka sú­čas­né­ho ve­de­nia tres­tných ko­na­ní. Pre­to ak by súd ten­to pod­ľa ná­zo­ru ob­ža­lo­by a aj Naj­vyš­šie­ho sú­du SR zá­kon­ne vy­ko­na­ný dô­kaz na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pod­ľa § 270 ods. 2 Tr. por. v da­nej ve­ci aj uz­nal v ďal­šom roz­ho­do­va­ní, po­tom by us­tá­lil ob­jek­tív­ny prie­beh ma­ni­pu­lá­cie toh­to ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia ob­ža­lo­va­ný­mi tak, ako je opí­sa­ný v ob­ža­lo­be, t.j. in­ten­zív­nym te­le­fo­nic­kým a osob­ným kon­tak­tom ob­ža­lo­va­ných naj­mä v prie­be­hu me­sia­cov ok­tó­ber a no­vem­ber 2011, čo vie­dlo v ko­neč­nom dôs­led­ku nas­ta­ve­ním sú­ťaž­ných pod­mie­nok ob­ža­lo­va­ný­mi k vy­lú­če­niu os­tat­ných po­ten­ciál­nych sú­ťa­ži­te­ľov z toh­to ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia a k ví­ťaz­stvu vop­red do­hod­nu­té­ho uchá­dza­ča - spo­loč­nos­ti C, s.r.o., Mar­tin, kto­rú za­stu­po­val ob­ža­lo­va­ný Ing. B.. Uve­de­ným spô­so­bom by súd zis­til nie­len for­mál­ny skut­ko­vý stav, ale aj ob­jek­tív­nu prav­du.

V tej­to sú­vis­los­ti pou­ká­zal na tzv. Rad­bru­cho­vu for­mu­lu, v zmys­le kto­rej sud­ca, kto­rý by mal ap­li­ko­vať zá­kon hru­bo po­ru­šu­jú­ci spra­vod­li­vosť ako všeo­bec­nú rov­nosť, mu­sí vy­chá­dzať z tej­to spra­vod­li­vos­ti a náplň zá­ko­na ig­no­ro­vať ako bez­práv­ne prá­vo. Pro­ku­rá­tor vy­slo­vil ná­zor, že po­kiaľ je roz­por so spra­vod­li­vos­ťou extrém­ny ako v da­nom prí­pa­de, po­tom má sud­ca po­vin­nosť roz­hod­núť con­tra le­gem a v sú­la­de s pri­ro­dze­nop­ráv­nou teóriou prá­va a nie len v zmys­le práv­ne­ho po­zi­ti­viz­mu, mu­sí hľa­dať ob­jek­tív­nu prav­du a roz­hod­núť v sú­la­de s ňou spra­vod­li­vo. Skon­šta­to­val, že ten­to pos­tup je len al­ter­na­tív­ny, pre­to­že prio­rit­ne pos­tu­pu­júc pod­ľa § 119 ods. 2 Tr. por. v spo­ji­tos­ti s § 3 ods. 1, ods. 2 a § 7 ods. 2 zá­ko­na č. 166/2003 Z.z. v plat­nom zne­ní o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním, súd vy­ko­nal dô­ka­zy pod­ľa § 270 ods. 2 Tr. por. v ce­lom roz­sa­hu, v dôs­led­ku čo­ho v kon­texte aj iných vy­ko­na­ných dô­ka­zov mal roz­hod­núť ob­jek­tív­ne a spra­vod­li­vo od­su­dzu­jú­cim a nie os­lo­bo­dzu­jú­cim roz­sud­kom. Aj z nich je pod­ľa ná­zo­ru pro­ku­rá­to­ra zrej­mý prie­beh zma­ni­pu­lo­va­né­ho ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia ob­ža­lo­va­ný­mi, a to poč­núc sta­no­ve­ním vý­zvy a kri­té­rií vy­hod­no­te­nia po­núk (servisn­é stre­dis­ká do­dá­va­te­ľa, fun­kčné cha­rak­te­ris­ti­ky - otáč­ky trak­to­ra, le­ho­ta do­da­nia to­va­ru) tak, aby bo­li zu­žu­jú­ce, a te­da v roz­po­re s prin­cíp­mi rov­na­ké­ho za­ob­chá­dzania a ne­dis­kri­mi­ná­cie, sta­no­ve­né len pre C, s.r.o., Mar­tin, cez sa­mot­né vy­hod­no­co­va­nie tej­to po­nu­ky (naj­mä vý­slu­chy sved­kov P. X. a Ing. M. B.) a kon­čiac sa­mot­nou ús­peš­nos­ťou spo­loč­nos­ti C, s.r.o., Mar­tin v tej­to ve­rej­nej sú­ťa­ži, vrá­ta­ne nás­led­nej te­le­fo­nic­kej ko­mu­ni­ká­cie za­in­te­re­so­va­ných osôb.

S pou­ka­zom na uve­de­né sku­točnos­ti navr­hol, aby Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na­pad­nu­tý roz­su­dok Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca, sp. zn. BB-4To/26/2013, z 1. mar­ca 2018 pod­ľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por. zru­šil a pod­ľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrá­til sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­va pre­jed­nal a roz­ho­dol.

Ob­ža­lo­va­ní K. K., Ing. L. Y., Ing. H. B. sa k po­da­né­mu od­vo­la­niu pro­ku­rá­to­ra pí­som­ne ne­vy­jad­ri­li v sú­dom sta­no­ve­nej le­ho­te.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky podľa § 317 ods. 1 Tr. por., po zis­te­ní, že niet dô­vo­du na za­miet­nu­tie od­vo­la­nia pod­ľa § 316 ods. 1 ani na zru­še­nie roz­sud­ku pod­ľa § 316 ods. 3 Tr. por., pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým od­vo­la­teľ po­dal od­vo­la­nie ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré mu pred­chá­dza­lo, pri­čom mal na zre­te­li, že na chy­by, kto­ré ne­bo­li od­vo­la­ním vy­tý­ka­né, mož­no pri­hliad­nuť len vte­dy, ak by od­ôvod­ňo­va­li po­da­nie do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dos­pel pri­tom k zá­ve­ru, že od­vo­la­nie od­vo­la­te­ľa nie je dô­vod­né.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­va­žu­je za pot­reb­né zdô­raz­niť, že v da­nej ve­ci od­vo­la­cí súd viac­krát roz­ho­do­val, na­pos­le­dy uz­ne­se­ním, sp. zn. 4To 2/2016, z 23. no­vem­bra 2017, kto­rým pod­ľa § 321 ods. 1 písm. b) a písm. c) Tr. por. zru­šil roz­su­dok Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca z 8. sep­tem­bra 2015, sp. zn. BB-4T/26/2013, a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrá­til sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol. V od­ôvod­ne­ní roz­sud­ku naj­vyš­ší súd dos­pel k zá­ve­ru, že roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa je za­lo­že­ný na ne­jas­ných a neúpl­ných skut­ko­vých zis­te­niach, súd sa v ňom ne­vys­po­ria­dal so všet­ký­mi okol­nos­ťa­mi vý­znam­ný­mi pre roz­hod­nu­tie, nás­led­kom čo­ho vznik­li po­chyb­nos­ti o správ­nos­ti skut­ko­vých zis­te­ní na­pad­nu­tých vý­ro­kov a na ich ob­jas­ne­nie bo­lo pot­reb­né opa­ko­vať, resp. vy­ko­nať ďal­šie dô­ka­zy v zmys­le § 321 ods. 1 písm. b/ a písm. c) Tr. por. V roz­hod­nu­tí naj­vyš­ší súd vy­tkol špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du, že ob­sah dô­ka­zov (pre­pi­sov zá­zna­mov te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky z č. 1. 492-578 spi­su), vy­ko­na­ním kto­rých na zá­kla­de po­ky­nu od­vo­la­cie­ho sú­du špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd dopl­nil do­ka­zo­va­nie a na kto­rých na­po­kon za­lo­žil ce­lý vý­rok o vi­ne ob­ža­lo­va­ných, je nep­ri­me­ra­ne struč­ný a zov­šeo­bec­ňu­jú­ci. Ďalej uvie­dol, že po­kiaľ súd pr­vé­ho stup­ňa, ria­diac sa po­kyn­mi od­vo­la­cie­ho sú­du, dopl­nil do­ka­zo­va­nie oboz­ná­me­ním pre­pi­sov spor­ných zá­zna­mov te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky a na tých­to nás­led­ne za­lo­žil svo­je roz­hod­nu­tie, bo­lo z hľa­dis­ka je­ho pres­kú­ma­teľ­nos­ti žia­dú­ce v je­ho od­ôvod­ne­ní uviesť, z kto­rých kon­krét­nych za­zna­me­na­ných vy­jad­re­ní kto­rých ob­ža­lo­va­ných pri us­ta­ľo­va­ní ich vi­ny vy­chá­dzal, a to naj­mä s oh­ľa­dom na roz­sah toh­to dô­kaz­né­ho pros­tried­ku (na­chá­dza­jú­ce­ho sa na č. 1. 492-578 spi­su). Na­vy­še, súd pr­vé­ho stup­ňa sa v od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­hod­nu­tia vô­bec ne­vys­po­ria­dal s ob­ha­job­ný­mi tvr­de­nia­mi ob­ža­lo­va­né­ho K. K., kto­rý­mi ten­to v reak­cii na oboz­ná­me­né pre­pi­sy zá­zna­mov te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky z č. 1. 492-578 spi­su pou­ka­zo­val na to, že z nich ne­vyp­lý­va, že me­nil sú­ťaž­né pod­mien­ky, či sa stre­tol, ale­bo ko­mu­ni­ko­val so zá­stup­com sú­ťa­ži­te­ľa.

Naj­vyš­ší súd poz­na­me­nal, že zá­zna­my te­le­ko­mu­ni­kačnej pre­vádz­ky, kto­rých pre­pi­sy bo­li v da­nom tres­tnom ko­na­ní pou­ži­té ako je­di­ný us­ved­ču­jú­ci dô­kaz, bo­li za­do­vá­že­né za úče­lom zís­ka­nia sku­toč­nos­tí vý­znam­ných pre tres­tné ko­na­nie ve­de­né pre tres­tnú čin­nosť žiad­nym spô­so­bom ne­sú­vi­sia­cu s tres­tnou čin­nos­ťou ob­ža­lo­va­ných, pre kto­rú na nich bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba v tom­to ko­na­ní, a to v ob­do­bí pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia v tej­to tres­tnej ve­ci. V tej­to sú­vis­los­ti pou­ká­zal na po­žia­dav­ku reš­pek­to­va­nia zá­kon­nos­ti pri vy­ko­ná­va­ní dô­ka­zov. Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky dos­pel vo svo­jom roz­hod­nu­tí jed­noz­nač­ne k zá­ve­ru o prí­pus­tnos­ti pou­ži­tia zá­zna­mu v te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke ako dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom v inej tres­tnej ve­ci nez­je tá, v kto­rej doš­lo k je­ho vy­ho­to­ve­niu, len v prí­pa­de, že pou­ži­júc di­kciu us­ta­no­ve­nia § 115 ods. 7 Tr. por., tres­tné ko­na­nie v tej­to inej tres­tnej ve­ci bo­lo ve­de­né už v ča­se vy­ko­na­nia od­po­čú­va­nia a vy­ho­to­ve­nia zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky. Us­tá­lil, že kľú­čo­vým pre po­sú­de­nie prí­pus­tnos­ti pou­ži­tia zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky ako dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom v inej tres­tnej ve­ci než je tá, v kto­rej doš­lo k vy­da­niu prí­ka­zu na od­po­čú­va­nie a zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, bu­de pre­to ur­če­nie oka­mi­hu za­ča­tia tres­tné­ho ko­na­nia v tej­to inej tres­tnej ve­ci. V tej­to sú­vis­los­ti pri­már­ne ulo­žil sú­du pr­vé­ho stup­ňa po­vin­nosť v rám­ci no­vé­ho pre­jed­na­nia a roz­hod­nu­tia ve­ci na hlav­nom po­jed­ná­va­ní opä­tov­ne oboz­ná­miť ob­sah zá­zna­mov te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky na č.l. 492-578 spi­su, kto­ré bo­li zís­ka­né jej od­po­čú­va­ním v inej tres­tnej ve­ci v ob­do­bí od 28. sep­tem­bra 2011 do 28. de­cem­bra 2011 a po­sú­diť, či je tie­to mož­né, vzhľa­dom na sku­toč­nosť, že tres­tné stí­ha­nie sa za­ča­lo 3. ja­nuá­ra 2012, pou­žiť v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci ako dô­kaz, even­tuál­ne ako je­di­ný us­ved­ču­jú­ci dô­kaz. Nás­led­ne mal ob­sah tých­to zá­zna­mov špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd vy­hod­no­tiť z hľa­dis­ka to­ho, či z nich vy­plý­va re­le­van­tná ko­mu­ni­ká­cia ob­ža­lo­va­ných oh­ľa­dom pris­pô­so­bo­va­nia pod­mie­nok pred­met­nej ve­rej­nej sú­ťa­že ma­júc na zre­te­li, že tie­to sú­ťaž­né pod­mien­ky bo­li v rám­ci ozná­me­nia o vy­hlá­se­ní ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia zve­rej­ne­né vo Ves­tní­ku Úra­du pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie č. 200/2011 dňa 14. ok­tób­ra 2011. Na­po­kon bo­lo úlo­hou sú­du pr­vé­ho stup­ňa po­sú­diť, či by z ob­sa­hu te­le­fo­nic­kej ko­mu­ni­ká­cie ob­ža­lo­va­ných vy­vo­de­né skut­ko­vé zis­te­nia even­tuál­ne vô­bec bo­li v spo­je­ní s ďal­ší­mi okol­nos­ťa­mi prí­pa­du spô­so­bi­lé napl­niť skut­ko­vú pod­sta­tu ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu. Na zá­ver uvie­dol, že je pot­reb­né, aby súd pr­vé­ho stup­ňa prí­pad­ne us­tá­le­né skut­ko­vé zis­te­nia vy­jad­ril v skut­ko­vej ve­te vý­ro­ko­vej čas­ti svoj­ho no­vé­ho roz­hod­nu­tia spô­so­bom zod­po­ve­da­jú­cim zá­kon­ným zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu od­ôvod­ňu­jú­cim pou­ži­tie kon­krét­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cie.

Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd roz­ho­dol po vrá­te­ní ve­ci na no­vé pre­jed­na­nie na­pad­nu­tým roz­sud­kom, sp. zn. BB-4T/26/2013, z 1. mar­ca 2018 v od­ôvod­ne­ní kto­ré­ho uvie­dol, že v zmys­le § 327 ods. 1 Tr. por. vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie oboz­ná­me­ním s pre­pis­mi zá­zna­mov te­le­ko­mu­ni­kačnej pre­vádz­ky na č.l. 492-578 spi­su a dos­pel k zá­ve­ru, že ide o dô­kaz zís­ka­ný od­pos­lu­chom v inej tres­tnej ve­ci, te­da o dô­kaz ne­zá­kon­ný, pri­čom v pod­rob­nos­tiach pou­ká­zal na dô­vo­dy ob­siah­nu­té v roz­hod­nu­tí Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. 4To 2/2016, z 23. no­vem­bra 2017 ako aj vo svo­jom roz­hod­nu­tí, sp. zn. 4T 26/2013, z 20. má­ja 2014. Vo vzťa­hu k hod­no­te­niu dô­ka­zov us­tá­lil, že na­koľ­ko ob­ža­lo­va­ní pop­re­li spá­chanie tres­tnej čin­nos­ti a iné dô­ka­zy v ko­na­ní pro­du­ko­va­né ne­bo­li, pri­jal súd pr­vé­ho stup­ňa zá­ver, že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sa stal sku­tok, pre kto­rí sú ob­ža­lo­va­ní stí­ha­ní. Ďalej súd uvie­dol, že z vy­ko­na­ných dô­ka­zov je nes­por­né, že ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia sa zú­čas­tnil len je­den sú­ťa­ží­te!' a zo stra­ny ob­ža­lo­va­ných ne­bo­li zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú­ce to­mu, že by tí­to ko­na­li v roz­po­re so všeo­bec­ne zá­väz­ným pred­pi­som o ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní. Na zá­kla­de vy­ko­na­ných dô­ka­zov dos­pel súd k zá­ve­ru, že us­tá­le­né skut­ko­vé zá­ve­ry pred­sta­vu­jú na stra­ne ob­ža­lo­by stav dô­kaz­nej nú­dze, na­koľ­ko ne­bo­lo preu­ká­za­né, že sa stal sku­tok, pre kto­rý sú ob­ža­lo­va­ní stí­ha­ní, a pre­to bo­li všet­ci tra­ja ob­ža­lo­va­ní spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra pod­ľa § 285 písm. a) Tr. por. os­lo­bo­de­ní. Zá­ve­rom uvie­dol, že oboz­ná­me­nie ob­sa­hu zá­zna­mov te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky súd vy­ko­nal, pre­to­že mu tú­to po­vin­nosť ulo­žil od­vo­la­cí súd.

Podľa § 119 ods. 2 Tr. por., za dô­kaz mô­že slú­žiť všet­ko, čo mô­že pris­pieť na ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie ve­ci a čo sa zís­ka­lo z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa toh­to zá­ko­na ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na. Dô­kaz­ný­mi pros­tried­ka­mi sú naj­mä vý­sluch ob­vi­ne­né­ho, sved­kov, znal­cov, po­sud­ky a od­bor­né vy­jad­re­nia, pre­vier­ka vý­po­ve­de na­mies­te, re­kog­ní­cia, re­konštruk­cia, vy­šet­ro­va­cí po­kus, ob­hliad­ka, ve­ci a lis­ti­ny dô­le­ži­té pre tres­tné ko­na­nie, ozná­me­nie, in­for­má­cie zís­ka­né pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov ale­bo pros­tried­kov ope­ra­tív­no-pát­ra­cej čin­nos­ti.

Podľa § 115 ods. 1 Tr. por., v tres­tnom ko­na­ní o zlo­či­ne, ko­rup­cii, tres­tných či­noch extré­miz­mu, tres­tnom či­ne zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, tres­tnom či­ne le­ga­li­zá­cie príj­mu z tres­tnej čin­nos­ti ale­bo pre iný úmy­sel­ný trest­ný čin, o kto­rom na ko­na­nie za­vä­zu­je me­dzi­ná­rod­ná zmlu­va, mož­no vy­dať prí­kaz na od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, ak mož­no dô­vod­ne pred­pok­la­dať, že bu­dú zis­te­né sku­toč­nos­ti vý­znam­né pre tres­tné ko­na­nie. Prí­kaz mož­no vy­dať, ak ne­mož­no sle­do­va­ný účel do­siah­nuť inak, ale­bo ak by bo­lo je­ho do­siah­nu­tie iným spô­so­bom pod­stat­ne sťa­že­né. Ak sa pri od­po­čú­va­ní a za­zna­me­ná­va­ní te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky zis­tí, že ob­vi­ne­ný ko­mu­ni­ku­je so svo­jím ob­haj­com, tak­to zís­ka­né in­for­má­cie ne­mož­no pou­žiť na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia a mu­sia sa pred­pí­sa­ným spô­so­bom bez meš­ka­nia zni­čiť; to nep­la­tí, ak ide o in­for­má­cie, kto­ré sa vzťa­hu­jú na vec, v kto­rej ad­vo­kát ne­zas­tu­pu­je ob­vi­ne­né­ho ako ob­haj­ca.

Podľa § 115 ods. 7 Tr. por., v inej tres­tnej ve­ci ako je tá, v kto­rej sa od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky vy­ko­nal, mož­no zá­znam ako dô­kaz pou­žiť len vte­dy, ak sa sú­čas­ne aj v tej­to ve­ci ve­die tres­tné ko­na­nie pre trest­ný čin uve­de­ný v od­se­ku 1.

Podľa § 2 ods. 1 zá­ko­na č. 166/2003 Z.z. o ochra­ne súk­ro­mia pred neop­ráv­ne­ným pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov (zá­kon o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním), in­for­mač­no-tech­nic­ký­mi pros­tried­ka­mi na úče­ly toh­to zá­ko­na sú naj­mä elek­tro­tech­nic­ké, rá­dio­tech­nic­ké, fo­to­tech­nic­ké, op­tic­ké, me­cha­nic­ké, che­mic­ké a iné pros­tried­ky a za­ria­de­nia ale­bo ich sú­bo­ry pou­ží­va­né uta­je­ným spô­so­bom na

a.  vyhľa­dá­va­nie, ot­vá­ra­nie, skú­ma­nie a vy­hod­no­co­va­nie poš­to­vých zá­sie­lok a iných dop­ra­vo­va­ných zá­sie­lok,

b.  zís­ka­va­nie ob­sa­hu správ pre­ná­ša­ných pros­tred­níc­tvom elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kačných sie­tí vrá­ta­ne od­po­čú­va­nia te­le­fón­nej ko­mu­ni­ká­cie,

c.  vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých, zvu­ko­vých, ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vých ale­bo iných zá­zna­mov.

Podľa § 4 ods. 1 zá­ko­na o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním, in­for­mač­no-tech­nic­ké pros­tried­ky mož­no pou­žiť iba na zá­kla­de pred­chá­dza­jú­ce­ho pí­som­né­ho súh­la­su zá­kon­né­ho sud­cu (ďa­lej len „súh­las") len na ne­vyh­nut­ný čas, naj­dlh­šie však na šesť me­sia­cov. Le­ho­ta za­čí­na ply­núť dňom ude­le­nia súh­la­su. Ak je ne­vyh­nut­né pou­žiť na­raz ale­bo nás­led­ne nie­koľ­ko dru­hov in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov, kaž­dý z nich mož­no pou­žiť len v roz­sa­hu vý­slov­ne ude­le­né­ho súh­la­su. Ak sa má in­for­mač­no-tech­nic­ký pros­trie­dok pou­žiť v mies­tach, kto­ré nie sú ve­rej­ne prís­tup­né, zá­kon­ný sud­ca roz­hod­ne aj o tom, či sa súh­las vzťa­hu­je aj na vstup na tie­to mies­ta.

 

Podľa § 7 ods. 2 zá­ko­na o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním, ak sa ma­jú in­for­má­cie zís­ka­né pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­ké­ho pros­tried­ku pou­žiť ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní, vy­ho­to­ví or­gán štá­tu pí­som­ný zá­znam s uve­de­ním úda­jov o mies­te, ča­se a zá­kon­nos­ti pou­ži­tia in­for­mač­no-tech­nic­ké­ho pros­tried­ku; k pí­som­né­mu zá­zna­mu or­gán štá­tu pril­oží zá­znam a je­ho dos­lov­ný pre­pis. In­for­má­cie zís­ka­né pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­ké­ho pros­tried­ku, kto­ré sa nev­zťa­hu­jú na dô­vo­dy je­ho pou­ži­tia uve­de­né­ho v žia­dos­ti, sa mô­žu pou­žiť ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní, len ak sa tý­ka­jú tres­tnej čin­nos­ti, v sú­vis­los­ti s kto­rou mož­no pou­žiť in­for­mač­no-tech­nic­ký pros­trie­dok.

Z ob­sa­hu spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu vy­plý­va, že už vo svo­jom v zru­šo­va­com roz­hod­nu­tí Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky pou­ká­zal na dô­kaz­nú si­tuáciu, zá­važ­né roz­po­ry me­dzi skut­ko­vý­mi zis­te­nia­mi sú­du uve­de­ný­mi vo vý­ro­ku je­ho roz­hod­nu­tia a je­ho hod­no­tia­ci­mi zá­ver­mi uve­de­ný­mi v od­ôvod­ne­ní ako aj ab­sen­ciu ďal­ších dô­ka­zov, z kto­rých by bo­lo mož­né bez po­chyb­nos­tí uz­nať ob­ža­lo­va­ných za vin­ných z tres­tných či­nov, kto­ré sa im kla­dú za vi­nu. Naj­vyš­ší súd pri­po­mí­na, že nie­je po­vin­nos­ťou ob­ža­lo­va­ných do­ka­zo­vať svo­ju ne­vi­nu, pre­to­že zá­sa­da pre­zum­pcie ne­vi­ny vy­ža­du­je, aby to bol štát, kto ne­sie v tres­tnom ko­na­ní dô­kaz­né bre­me­no. Pre­to je ne­vyh­nut­né, aby ich vi­na bo­la bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí preu­ká­za­ná a v prí­pa­de exis­ten­cie akých­koľ­vek ro­zum­ných po­chyb­nos­tí o tom, či sa ob­ža­lo­va­ní ža­lo­va­ných skut­kov do­pus­ti­li, je pot­reb­né tie­to po­chyb­nos­ti vy­kla­dať v ich pros­pech a nie nao­pak.

V tej­to sú­vis­los­ti po­va­žu­je Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky za pot­reb­né uviesť, že ne­vyh­nut­ným a zá­klad­ným pred­pok­la­dom pre spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie vo ve­ci je ná­le­ži­té zis­te­nie skut­ko­vé­ho sta­vu v sú­la­de s § 2 ods. 10 Tr. por. Zá­sa­da ná­le­ži­té­ho zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci vy­ža­du­je nie­len zis­te­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na roz­hod­nu­tie, ale aj ob­jas­ňo­va­nie okol­nos­tí a vy­ko­ná­va­nie dô­ka­zov sved­čia­cich pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu a okol­nos­tí a dô­ka­zov sved­čia­cich v pros­pech ob­ža­lo­va­ných. Kaž­dá okol­nosť dô­le­ži­tá pre roz­hod­nu­tie vo ve­ci mu­sí byť v sú­la­de s uve­de­nou zá­sa­dou spo­ľah­li­vo preu­ká­za­ná tak, aby ne­moh­la vzbu­dzo­vať žiad­nu po­chyb­nosť. Za zis­te­nie sku­toč­né­ho sta­vu ve­ci pre­to ne­mož­no po­va­žo­vať iba zis­te­nie o prav­de­po­dob­nos­ti do­ka­zo­va­nej sku­toč­nos­ti, ho­ci vý­sled­ky do­ka­zo­va­nia pri­púš­ťa­jú mož­nosť uro­biť zá­ver, že exis­tu­je, av­šak na dru­hej stra­ne ne­vy­lu­ču­jú mož­nosť iné­ho ale­bo opač­né­ho zá­ve­ru. Ak zos­ta­nú po vy­čer­pa­ní všet­kých dô­kaz­ných pros­tried­kov po­chyb­nos­ti o niek­to­rej skut­ko­vej okol­nos­ti dô­le­ži­tej pre za­vi­ne­nie, bu­de ne­vyh­nut­né ob­ža­lo­va­né­ho os­lo­bo­diť spod ob­ža­lo­by pri reš­pek­to­va­ní zá­sa­dy in du­bio pro reo.

Na zá­kla­de vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia a vy­hod­no­te­nia dô­ka­zov v sú­la­de so zá­sa­dou uve­de­nou v § 2 ods. 12 Tr. por. dos­pel súd k správ­ne­mu zá­ve­ru o tom, že vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi ne­bo­lo jed­noz­načne a bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí preu­ká­za­né, že sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be pro­ku­rá­to­ra spá­cha­li ob­ža­lo­va­ní K. K., Ing. L. Y. a Ing. H. B.. Aj pod­ľa ná­zo­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky vý­sled­ky vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia od­ôvod­ňu­jú pos­tup pod­ľa § 285 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku. V da­nej tres­tnej ve­ci sa ne­vy­ža­du­je, aby bo­lo bez po­chyb­nos­tí preu­ká­za­né, že sa sku­tok nes­tal, nao­pak, pre os­lo­bo­de­nie spod ob­ža­lo­by sta­čí len po­chyb­nosť o tom, či sa sku­tok stal v zmys­le zá­sa­dy in du­bio pro reo.

Pod­sta­ta ža­lo­va­nej tres­tnej čin­nos­ti spo­čí­va v tom, že ob­ža­lo­va­ný K. K. ako sta­ros­ta ob­ce, za­stu­pu­jú­ci ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­te­ľa obec Raž­ňa­ny po do­ho­de s ob­ža­lo­va­ným Ing. L. Y. ako od­bor­ne spô­so­bi­lou oso­bou a ob­ža­lo­va­ným Ing. H. B., kto­rý za­stu­po­val sú­ťa­ži­te­ľa spo­loč­nosť C, s.r.o., Mar­tin ma­li v prie­be­hu me­sia­cov ok­tó­ber do 22. no­vem­bra 2011, t.j. do ča­su ot­vá­ra­nia obá­lok ko­mi­siou na vy­hod­no­co­va­nie po­núk, v rám­ci tej­to ve­rej­nej sú­ťa­že v Pre­šo­ve a na iných mies­tach v roz­po­re so zá­ko­nom č. 25/2006 Z.z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov o ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní vzá­jom­nou osob­nou a te­le­fo­nic­kou ko­mu­ni­ká­ciou me­dzi ve­rej­ným ob­sta­rá­va­te­ľom - Ob­cou Raž­ňa­ny, od­bor­ne spô­so­bi­lou oso­bou a sú­ťa­žia­cim - spo­loč­nos­ťou C, s.r.o., Mar­tin pos­tup­ne pris­pô­so­bo­vať pod­mien­ky tej­to ve­rej­nej sú­ťa­že, tý­ka­jú­ce sa naj­mä tech­nic­kých a fun­kčných pa­ra­met­rov zá­kaz­ky, servisn­ých stre­dísk, zá­bez­pe­ky, le­ho­ty do­da­nia to­va­ru, je­ho ce­ny tak, aby sa na úkor iných mož­ných sú­ťa­ži­te­ľov stal ví­ťa­zom toh­to ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia sta­la spo­loč­nosť C, s.r.o., Mar­tin, k čo­mu aj doš­lo, ho­ci ne­bol do­da­ný pred­met ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia z dô­vo­du za­miet­nu­tia žia­dos­ti Ob­ce Raž­ňa­ny o pos­kyt­nu­tie ne­náv­rat­né­ho fi­nan­čné­ho prís­pev­ku Mi­nis­ter­stvom ži­vot­né­ho pros­tre­dia SR. V pre­jed­ná­va­nom prí­pa­de bo­li v príp­rav­nom ko­na­ní naj­skôr za­do­vá­že­né a na hlav­nom po­jed­ná­va­ní Špe­cia­li­zo­va­ným tres­tným sú­dom v Pe­zin­ku vy­ko­na­né dô­ka­zy, kto­ré nep­reu­ka­zo­va­li tres­tnú čin­nosť ob­ža­lo­va­ných, a to te­le­fo­nic­kú ale­bo osob­nú ko­mu­ni­ká­ciu ob­ža­lo­va­ných s cie­ľom uzav­re­tia vy­ššie uve­de­nej do­ho­dy. V prie­be­hu do­ka­zo­va­nia sa súd oboz­ná­mil v sú­la­de s § 270 ods. 2 Tr. por. s pre­pis­mi te­le­fo­nic­kých ho­vo­rov od­po­čú­va­nej te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky účas­tníc­kej sta­ni­ce č. XXXX XXX XXX, kto­rú v tom ča­se pou­ží­va­la zá­uj­mo­vá oso­ba Ing. L. Y. za úče­lom zis­te­nia sku­toč­nos­tí dô­le­ži­tých pre tres­tné ko­na­nie na čas od 10. ja­nuá­ra 2012 do 10. ap­rí­la 2012 a na kto­rú bo­lo dňa 3. ja­nuá­ra 2012 za­ča­té tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci vy­ššie uve­de­né­ho tres­tné­ho či­nu. Aj naj­vyš­ší súd je to­ho ná­zo­ru, že uve­de­né in­for­mač­no-tech­nic­ké pros­tried­ky na za­zna­me­ná­va­nie zvu­ku bo­li pou­ži­té v sú­la­de so zá­ko­nom a na zá­kla­de nich pro­du­ko­va­ný dô­kaz - pre­pis zvu­ko­vé­ho zá­zna­mu je zá­kon­ne zís­ka­ným dô­ka­zom v zmys­le § 119 ods. 2 Tr. por.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky mal z ob­sa­hu spi­su za preu­ká­za­né, že z pre­pi­su ho­vo­rov č. 1171 z 29. feb­ruára 2012 me­dzi účas­tníc­ky­mi sta­ni­ca­mi zá­uj­mo­vej oso­by a K. H., č. 1172 z 29. feb­ruára 2012 me­dzi účas­tníc­ky­mi sta­ni­ca­mi zá­uj­mo­vej oso­by a Ing. H. B., č. 1918 z 30. mar­ca 2012 me­dzi účas­tníc­ky­mi sta­ni­ca­mi zá­uj­mo­vej oso­by a K. K., Č. 1920 z 30. mar­ca 2012 me­dzi účas­tníc­ky­mi sta­ni­ca­mi zá­uj­mo­vej oso­by a Ing. H. B., č. 1939 z 30. mar­ca 2012 me­dzi účas­tníc­ky­mi sta­ni­ca­mi zá­uj­mo­vej oso­by a Ing. H. B., č. 1949 z 2. ap­rí­la 2012 me­dzi účas­tníc­ky­mi sta­ni­ca­mi zá­uj­mo­vej oso­by a K. K., je zrej­má ko­mu­ni­ká­cia uve­de­ných osôb oh­ľa­dom po­da­né­ho od­vo­la­nia vo ve­ci za­miet­nu­tia žia­dos­ti Ob­ce Raž­ňa­ny o pos­kyt­nu­tie ne­náv­rat­né­ho fi­nan­čné­ho prís­pev­ku Mi­nis­ter­stvom ži­vot­né­ho pros­tre­dia SR. Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd vo svo­jom pô­vod­nom zru­še­nom os­lo­bo­dzu­jú­com roz­sud­ku z 20. má­ja 2014, sp. zn. BB-4T/26/2013, vy­hod­no­til dô­ka­zy, a to kaž­dý dô­kaz sa­mos­tat­ne ako aj všet­ky dô­ka­zy vo svo­jom súhr­ne a dos­pel k zá­ve­ru, že v ko­na­ní ne­bo­li pro­du­ko­va­né ta­ké dô­ka­zy, z kto­rých by vy­plý­va­lo, že ob­ža­lo­va­ní pris­pô­so­bo­va­li pod­mien­ky ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia ta­kým spô­so­bom, aby vy­lú­či­li os­tat­ných sú­ťa­ží­te­ľov a aby sa ví­ťa­zom ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia sta­la spo­loč­nosť C, s.r.o., Mar­tin.

Na zá­kla­de pro­ku­rá­to­rom po­da­né­ho od­vo­la­nia, kto­ré­ho návr­hu na vy­ko­na­nie dô­ka­zov súd pr­vé­ho stupňa ne­vy­ho­vel, t.j. pre­pi­som zvu­ko­vých zá­zna­mov na 5.1. 492-578 spi­su, zís­ka­ných od­po­čú­va­ním a za­zna­me­ná­va­ním te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, kto­ré sa reali­zo­va­li na zá­kla­de súh­la­su sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca z 27. no­vem­bra 2011, sp. zn. BB-ŠTS-V-809-1/1 l-Ntt-689 (v inej tres­tnej ve­ci) na od­po­čú­va­nie a za­zna­me­ná­va­nie te­le­ko­mu­ni­kač­ných čin­nos­tí na mo­bil­nú sta­ni­cu č. 0948 833 575, kto­rej uží­va­te­ľom je zá­uj­mo­vá oso­ba Ing. L. Y., na čas od 28. sep­tem­bra 2011 do 28. de­cem­bra 2011 za úče­lom zis­te­nia sku­toč­nos­tí nas­ved­ču­jú­cich spá­chanie tres­tné­ho či­nu, Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok a vec vrá­til sú­du pr­vé­ho stup­ňa.

Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd via­za­ný práv­nym ná­zo­rom od­vo­la­cie­ho sú­du vy­ko­nal aj tie­to ďal­šie dô­ka­zy, kto­ré vy­hod­no­til v sú­la­de s § 2 ods. 12 Tr. por. a vý­rok o vi­ne ob­ža­lo­va­ných za­lo­žil vý­luč­ne na dô­ka­ze vy­ko­na­nom na hlav­nom po­jed­ná­va­ní 4. sep­tem­bra 2015, t.j. pre­čí­ta­ním oboz­ná­me­ných pre­pi­sov zá­zna­mov te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky na č.l. 492-578 spi­su, z ob­sa­hu kto­rých vy­ply­nu­la vzá­jom­ná ko­mu­ni­ká­cia ob­ža­lo­va­ných z ob­do­bia, kto­ré pred­chá­dza­lo vy­hlá­se­niu ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia za úče­lom us­tá­le­nia pod­mie­nok bu­dú­cej ve­rej­nej sú­ťa­že, zá­bez­pe­ky, dok­la­do­va­nia zá­ka­ziek a zmluv­ných po­kút, ur­čo­va­nia servisn­ých stre­dísk ako aj ob­ra­tu spo­loč­nos­ti a spô­so­bu vy­lú­če­nia iných po­ten­ciál­nych sú­ťa­ži­te­ľov z ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia.

Na tom­to mies­te je pot­reb­né v pr­vom ra­de opä­tov­ne zdô­raz­niť, že prob­le­ma­ti­ka prí­pus­tnos­ti pou­ži­tia zá­zna­mov te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky ako dô­ka­zu v inej tres­tnej ve­ci ako je tá, v kto­rej sa od­po­čú­va­nie vy­ko­na­lo a zá­znam vy­ho­to­vil, up­ra­ve­ná v § 115 ods. 7 Tr. por., bo­la už pred­me­tom roz­hod­nu­tí (napr. sp. zn. 2To/5/2011 a sp. zn. 3To/2/2011), kto­ré ale ne­ma­jú po­va­hu roz­hod­nu­tí (ju­di­ká­tov) zve­rej­ne­ných v Zbier­ke roz­hod­nu­tí a sta­no­vísk Naj­vyš­šie­ho sú­du SR. Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky sa sto­tož­ňu­je s práv­nym zá­ve­rom špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, že oka­mih prí­pus­tnos­ti pou­ži­tia zá­zna­mov te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky zís­ka­ných v tres­tnom ko­na­ní ako dô­ka­zu sa via­že na mo­ment za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia v po­su­dzo­va­nej ve­ci.

 

Podľa § 206 ods. 1 Tr. por., ak je na pod­kla­de tres­tné­ho ozná­me­nia ale­bo zis­te­ných sku­toč­nos­tí po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ný zá­ver, že trest­ný čin spá­cha­la ur­či­tá oso­ba, po­li­cajt bez meš­ka­nia vy­dá uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, kto­ré ih­neď ozná­mi ob­vi­ne­né­mu a do­ru­čí naj­nes­kôr do 48 ho­dín pro­ku­rá­to­ro­vi a ak je ob­vi­ne­ným súd­ny exekú­tor, no­tár, zna­lec, tl­moč­ník ale­bo prek­la­da­teľ, aj mi­nis­tro­vi spra­vod­li­vos­ti, a ak je ob­vi­ne­ným ad­vo­kát, aj Slo­ven­skej ad­vo­kát­skej ko­mo­re; o tom­to úko­ne upo­ve­do­mí bez meš­ka­nia ozna­mo­va­te­ľa a poš­ko­de­né­ho. Ak bo­lo uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ozná­me­né je­ho vy­hlá­se­ním, je po­li­cajt po­vin­ný vy­dať ob­vi­ne­né­mu rov­no­pis toh­to uz­ne­se­nia bez meš­ka­nia.

Je pot­reb­né zdô­raz­niť, že v ča­se od­po­čú­va­nia a za­zna­me­ná­va­nia te­le­ko­mu­ni­kač­nej čin­nos­ti na zá­kla­de súh­la­su sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, sp. zn. BB-ŠTS-V-809-1/1 l-Ntt-689, z 27. sep­tem­bra 2011 sa ne­vie­dlo tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho Ing. L. Y. a spol., kto­ré sa za­ča­lo až dňa 3. ja­nuá­ra 2012 (č.l. 106 vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su). Z ob­sa­hu spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu je zrej­mé, že ob­ža­lo­va­né­mu Ing. L. Y. bo­lo dňa 22. augus­ta 2012 uz­ne­se­ním vzne­se­né ob­vi­ne­nie v zmys­le § 206 ods. 1 Tr. por. (č.l. 108 vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su) ad 1/ a 2/ za zlo­čin ma­chi­ná­cie pri ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní a ve­rej­nej draž­be pod­ľa § 266 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. a) Tr. zák. for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva pod­ľa § 20, § 14 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, ad 3/ za zlo­čin zlo­či­nu ma­chi­ná­cie pri ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní a ve­rej­nej draž­be pod­ľa § 266 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva pod­ľa § 20 Tres­tné­ho zá­ko­na v štá­diu po­ku­su, § 14 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na.

Nás­led­ne zís­ka­né dô­ka­zy - pre­pi­sy zvu­ko­vých zá­zna­mov (č.l. 492-578 vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su) zá­uj­mo­vej oso­by Ing. L. Y., na čas od 28. sep­tem­bra 2011 do 28. de­cem­bra 2011 vy­ko­na­né pod­ľa zá­ko­na č. 166/2003 Z.z. v plat­nom zne­ní o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním pre­to ne­bo­lo mož­né pou­žiť ako pro­ces­né pou­ži­teľ­né dô­ka­zy v ko­na­ní pred sú­dom v inej tres­tnej ve­ci tak, ako to sta­no­vu­je di­kcia us­ta­no­ve­nia § 115 ods. 7 Tr. por. V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci sa v mo­men­te za­bez­pe­če­nia kon­krét­nych zá­zna­mov te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky v inej tres­tnej ve­ci, kto­ré ma­li byť pou­ži­té ako dô­kaz v te­raz po­su­dzo­va­nom tres­tnom ko­na­ní, ne­bo­lo za­ča­té tres­tné ko­na­nie vo ve­ci oh­ľad­ne ob­ža­lo­va­né­ho Ing. L. Y. a spol. Sú­čas­ným ve­de­ním tres­tné­ho ko­na­nia v inej tres­tnej ve­ci sa ro­zu­mie úkon, roz­hod­nu­tie ale­bo iný pos­tup vy­ko­na­ný na zá­kla­de us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku, ku kto­ré­mu v inej tres­tnej ve­ci doš­lo pred za­bez­pe­če­ním dot­knu­tej dô­kaz­nej in­for­má­cie vo ve­ci, v kto­rej bol ten­to pos­tup na­ria­de­ný.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky zdô­razňu­je, že dô­ka­zom je pria­my poz­na­tok ale­bo vý­sle­dok čin­nos­ti or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­du, kto­rý zís­kal po­mo­cou dô­kaz­né­ho pros­tried­ku a slú­ži na ob­jas­ne­nie sku­toč­nos­tí, kto­ré sú pred­me­tom do­ka­zo­va­nia. Pod­mien­kou, aby dô­ka­zom moh­lo byť v zmys­le § 119 ods. 2 Tr. por. nao­zaj všet­ko, čo mô­že pris­pieť na ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie ve­ci je, aby iš­lo o dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom. V zmys­le zá­sa­dy ná­le­ži­té­ho zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu je pot­reb­né zdô­raz­niť, že v ko­na­ní pred sú­dom sud­ca sta­no­vu­je roz­sah do­ka­zo­va­nia v zá­uj­me za­bez­pe­če­nia tej­to zá­sa­dy, pri­čom do úva­hy mô­že brať iba zá­kon­ne zís­ka­né dô­ka­zy. V tej­to sú­vis­los­ti naj­vyš­ší súd pou­ka­zu­je na to, že „ (...) za zá­kon­ný spô­sob zís­ka­nia dô­ka­zu ... tre­ba po­va­žo­vať jed­nak spl­ne­nie for­mál­nych, t.j. pro­ces­ných pod­mie­nok vy­ža­do­va­ných Tres­tných po­riad­kom na vy­ko­na­nie kon­krét­ne­ho dô­ka­zu a jed­nak spl­ne­nie ob­sa­ho­vých (ma­te­riál­nych pod­mie­nok), t.j. aby úkon - pou­ži­tý dô­kaz­ný pros­trie­dok na vy­ko­na­nie dô­ka­zu - bol za­me­ra­ný na zis­te­nie tých sku­toč­nos­tí, na kto­ré za­me­ra­ný a pou­ži­tý mô­že byť (...). (Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 30. jú­la 2002, sp. zn. 6 Tz 13/2002, uve­rej­ne­né pod sp. zn. R 38/2003). Zá­kon­nosť dô­ka­zu mož­no po­su­dzo­vať z tých­to hľa­dísk - či bol dô­kaz zís­ka­ný z pra­me­ňa, kto­rý us­ta­no­vu­je, prí­pad­ne as­poň pri­púš­ťa zá­kon; či bol dô­kaz zís­ka­ný a vy­ko­na­ný pro­ces­ným sub­jek­tom k to­mu zá­ko­nom op­ráv­ne­ným; či bol dô­kaz zís­ka­ný a vy­ko­na­ný v tom pro­ces­nom štá­diu, v kto­rom je prís­luš­ný pro­ces­ný sub­jekt pod­ľa zá­ko­na op­ráv­ne­ný zís­ka­vať a vy­ko­ná­vať dô­ka­zy v pro­ces­nom zmys­le, t.j. ta­ké dô­ka­zy, kto­ré mô­žu byť pod­kla­dom pre roz­hod­nu­tie v tres­tnom stí­ha­ní, naj­mä pre roz­hod­nu­tie sú­du; či zís­ka­ný a vy­ko­na­ný dô­kaz sa tý­ka pred­me­tu do­ka­zo­va­nia v da­nom pro­ce­se, t.j. či sa tý­ka skut­ku, o kto­rom sa ko­na­nie ve­die, prí­pad­ne otá­zok, o kto­rých mož­no a je pot­reb­né pod­ľa zá­ko­na v sú­vis­los­ti s tým­to skut­kom v ko­na­ní roz­ho­do­vať; či bol dô­kaz zís­ka­ný a vy­ko­na­ný spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­vu­je, prí­pad­ne pri­púš­ťa zá­kon (Re­pík, B. Pro­ces­ní dús­led­ky po­ru­še­ní pred­pi­su o do­ka­zo­va­ní v tres­tním ŕíze­ní. In Bulle­tin ad­vo­ká­cie. Jún -august 1982, s.  125 a nasl.). V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci, ako už bo­lo uve­de­né vy­ššie, pos­tu­po­val súd pr­vé­ho stupňa správ­ne, po­kiaľ opä­tov­ne vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie, a to oboz­ná­me­ním pre­pi­sov zá­zna­mov te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky z 5.1. 492 - 578 a dos­pel k zá­ve­ru, že sa jed­ná o dô­kaz zís­ka­ný od­pos­lu­chom v inej tres­tnej ve­ci v ob­do­bí od 28. sep­tem­bra 2011 do 28. de­cem­bra 2011, kto­rý nie je mož­né pou­žiť v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci ako dô­kaz (je­di­ný us­ved­ču­jú­ci), vzhľa­dom na sku­toč­nosť, že bol zís­ka­ný - zis­te­ný pred za­ča­tím te­raz po­su­dzo­va­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci. Tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci sa za­ča­lo 3. ja­nuá­ra 2012. Je­ho pou­ži­tie by bo­lo v roz­po­re s § 206 ods. 1 Tr. por.

V sú­vis­los­ti s „dô­kaz­nou nú­dzou", aká sa vy­skyt­la aj v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de, Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky pou­ka­zu­je na zá­sa­du „in du­bio pro reo", te­da v po­chyb­nos­tiach v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho, pou­ži­tie kto­rej pri­chá­dza do úva­hy vte­dy, ak po­chyb­nos­ti, kto­ré vznik­li v tres­tnom ko­na­ní o do­ka­zo­va­nej sku­točnos­ti, tr­va­jú aj po vy­ko­na­ní a zhod­no­te­ní všet­kých dos­tup­ných dô­ka­zov, kto­ré mô­žu reál­ne pris­pieť k ná­le­ži­té­mu zis­te­niu skut­ko­vé­ho sta­vu, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ob­jek­tív­ne, sta­vu ve­ci a zá­ko­nu zod­po­ve­da­jú­ce spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie.

Nie je dô­vo­dom na zru­še­nie na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku sku­točnosť, že pro­ku­rá­tor na zá­kla­de svoj­ho pres­ved­če­nia do­má­ha vy­ko­na­nia, pod­ľa je­ho ná­zo­ru zá­kon­ných dô­ka­zov - pre­pi­sov zá­zna­mov te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky na či. 492-578 spi­su, na­koľ­ko aj ke­by pri­chá­dza­li do úva­hy dva či viac vý­kla­dov na zá­kla­de vy­ko­na­ných dô­ka­zov, nie je mož­né uro­biť zá­ver, kto­rý naj­viac za­ťa­žu­je ob­ža­lo­va­ných, a to prá­ve s oh­ľa­dom na prin­cíp pre­zum­pcie ne­vi­ny, kto­rý vy­ža­du­je, aby to bol štát, kto­rý ne­sie kon­krét­ne dô­kaz­né bre­me­no a tam, kde sú aké­koľ­vek po­chyb­nos­ti, mu­sia byť vy­lo­že­né v pros­pech ob­ža­lo­va­ných. Po­kiaľ pro­ku­rá­tor v po­da­nom od­vo­la­ní pou­ká­zal na tzv. Rad­bru­cho­vu for­mu­lu, tak je pot­reb­né zdô­raz­niť, že Trest­ný po­ria­dok up­ra­vu­je ko­gen­tne a pres­ne sta­no­vu­je li­mi­ty pou­ži­tia od­po­čú­va­nia te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, kto­ré je jed­ným z naj­zá­sad­nej­ších zá­sa­hov do súk­ro­mia fy­zic­kej oso­by. Nie­je pre­to mož­né vy­kla­dať je­ho pou­ži­tie exten­zív­ne, od­vo­lá­va­júc sa na tzv. Rad­bru­cho­vu for­mu­lu, ale vý­luč­ne reš­trik­tív­ne. Opač­ný, al­ter­na­tív­ny vý­klad pod­ľa pri­ro­dze­no-práv­nej kon­cep­cie, by bol v roz­po­re s ar­gu­men­tom re­duc­tio­ne ad ab­sur­dum.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky sa sto­tožňu­je s pos­tu­pom sú­du pr­vé­ho stup­ňa, na­koľ­ko vý­rok o vi­ne mô­že byť za­lo­že­ný len na ta­kých dô­ka­zoch, kto­ré cel­kom vy­lu­ču­jú po­chyb­nosť, že sa stal sku­tok, kto­rý je pred­me­tom tres­tné­ho stí­ha­nia a po­kiaľ neexis­tu­je uce­le­ná re­ťaz dô­ka­zov, tak pria­mych ako aj ne­pria­mych pre vy­slo­ve­nie bez­peč­né­ho zá­ve­ru, že sa stal sku­tok, kto­rý je pred­me­tom tres­tné­ho stí­ha­nia, mu­sí súd ob­ža­lo­va­ných os­lo­bo­diť pod­ľa § 285 písm. a) Tr. por. Naj­vyš­ší súd zdô­raz­ňu­je, že ani vy­so­ký stu­peň po­doz­re­nia sám o se­be ne­vyt­vá­ra zá­kon­ný pod­klad pre od­su­dzu­jú­ci vý­rok.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­zis­til dô­vod pre zme­nu pr­vos­tupňo­vé­ho roz­hod­nu­tia, a pre­to od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako ne­dô­vod­né za­mie­tol.

Pouče­nie :

Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu op­rav­ný pros­trie­dok nie­je prí­pust­ný.

 

 

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia