Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave vo veci bývalého príslušníka Vojenskej spravodajskej služby

 

Úvod­ná poz­nám­ka (JUDr. Pe­ter Šam­ko)

 Niž­šie v texte je zve­rej­ne­né kom­plet­né zne­nie roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve, kto­rým doš­lo k prá­vop­lat­né­mu os­lo­bo­de­niu spod ob­ža­lo­by ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rý bol bý­va­lým prís­luš­ní­kom Vo­jen­skej spra­vo­daj­skej služ­by a kto­rý sa mal, pod­ľa ob­ža­lo­by, do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia dô­ver­nej sku­toč­nos­ti a vy­hra­de­nej sku­toč­nos­ti pod­ľa § 353 ods. 1 Tr. zák.

 Z od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku kraj­ské­ho sú­du, kto­ré som obdr­žal (spis ne­poz­nám, keď­že neš­lo o tres­tnú vec, v kto­rej by som roz­ho­do­val), ma za­ujal hlav­ne neu­ve­ri­teľ­ný po­pis spô­so­bu vy­ko­na­nia pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la zo stra­ny po­lí­cie (tak­to by cel­kom ur­či­te ne­ma­li byť pre­hliad­ky vy­ko­ná­va­né, pri­čom pos­tup po­lí­cie bol ne­po­cho­pi­teľ­ný).

 Kraj­ský súd v tej­to sú­vis­los­ti uvá­dza:

 „Z prie­be­hu pre­hliad­ky pred­met­né­ho osob­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, pri kto­rej bo­li za­is­te­né vec­né sto­py, o. i. aj „mic­ro SD“, bol nah­ra­tý vi­deo­záz­nam, kto­rý je sú­čas­ťou spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu a z kto­ré­ho je zrej­mé, ako správ­ne ana­ly­zu­je ok­res­ný súd, že je­ho tr­va­nie je cel­ko­vo 3 ho­di­ny a 23 mi­nút, pri­čom od­vo­la­cí súd ak­cen­tu­je, že vi­deo­záz­nam pria­mo a hod­no­ver­ne do­ku­men­tu­je akým spô­so­bom mal byť náj­de­ný a za­is­te­ný dô­kaz - elek­tro­nic­ké mé­dium, pa­mä­ťo­vá mic­ro SD kar­ta, na kto­rej nás­led­ne sa ma­li na­chá­dzať in­for­má­cie a to do­ku­men­ty, kto­ré po­chá­dza­li z Vo­jen­skej spra­vo­daj­skej služ­by, pri­čom tie­to do­ku­men­ty nies­li aj stu­peň uta­je­nia (dô­ver­né, ale­bo vy­hra­de­né) v zmys­le zá­ko­na o uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tiach. Na pred­met­nom vi­deo­záz­na­me je vi­dieť, že via­ce­rí prís­luš­ní­ci ope­ra­tív­ne­ho od­de­le­nia pos­tu­pu­jú v pre­hliad­ke tým spô­so­bom, že ho­ci niek­to­ré čas­ti mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la pre­hlia­da­jú prak­tic­ky iba povr­chne ale­bo iba zbež­ne (napr. mo­to­ro­vý pries­tor), iným čas­tiam sa ve­nu­jú maximál­ne dôs­led­ne, na­vy­še prís­luš­ní­ci ope­ra­tí­vy sa tam aj strie­da­jú na pred­met­nom vo­zid­le, pri­čom ope­ra­tív­ny pra­cov­ník pre­hlia­da­jú­ci od­kla­da­cí pries­tor na­chá­dza­jú­ci sa na za­dnej stra­ne se­dad­la spolu­jaz­dca ten­to pries­tor pre­hlia­da po­mer­ne dôk­lad­ne, pri­čom v tom­to pries­to­re nič ne­náj­de, vzá­pä­tí od­íde od vo­zid­la, kde dis­ku­tu­je s iný­mi na mies­te prí­tom­ný­mi oso­ba­mi, kto­ré sa zú­čas­tňu­jú pred­met­nej pre­hliad­ky. Vzá­pä­tí sa opäť vra­cia do inter­iéru vo­zid­la, opä­tov­ne skú­ma ten is­tý od­kla­da­cí pries­tor na za­dnej stra­ne se­dad­la spolu­jaz­dca, pri­čom je vi­dieť, že zra­zu má ru­ka­vi­cu na pra­vej ru­ke, na vr­chu prs­ta má pozdĺžne roz­re­za­nú v dĺžke asi 1 - 1,5 cm a nás­led­ne, čo tak­to str­čí ru­ku do uve­de­né­ho za­dné­ho vrec­ka se­dad­la spolu­jaz­dca, od­ra­zu vy­tiah­ne z toh­to vrec­ka mic­ro SD kar­tu, pri­čom vzá­pä­tí tú­to po­lo­ží na za­dné se­dad­lo vo­zid­la, stiah­ne si ru­ka­vi­cu, tú­to ru­ka­vi­cu od­lo­ží a ho­lý­mi pr­sta­mi chy­tí do ru­ky náj­de­nú mic­ro SD kar­tu, kto­rú po­tom nás­led­ne od­ov­zdá na mies­te prí­tom­né­mu kri­mi­na­lis­tic­ké­mu tech­ni­ko­vi, kto­rý ju za­is­tí do plas­ti­ko­vé­ho sáč­ku.

 Aj pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du je mi­ni­mál­ne neš­tan­dar­dné, že ho­ci na mies­te sa na­chá­dza kri­mi­na­lis­tic­ký tech­nik, kto­rý ma na se­be bie­lu kom­bi­né­zu aj ru­ka­vi­ce a za­is­ťu­je náj­de­né sto­py resp. dô­ka­zy, tie­to fo­tog­ra­fu­je a chro­no­lo­gic­ky do­ku­men­tu­je, pria­mo pre­hliad­ku ne­vy­ko­ná­va, av­šak vy­ko­ná­va­jú ju rôz­ni pra­cov­ní­ci ope­ra­tí­vy, sa­moz­rej­me bez to­ho, aby vô­bec ma­li na se­be čo i len ru­ka­vi­ce a náj­de­né pred­me­ty, kto­ré za­is­ťu­jú, či už sa jed­ná o rôz­ne elek­tro­nic­ké mé­dia, te­le­fón­ne sim kar­ty, bez aký­koľ­vek okol­kov chy­ta­jú ho­lý­mi ru­ka­mi, s tý­mi­to ma­ni­pu­lu­jú ab­so­lút­ne za­rá­ža­jú­cim spô­so­bom, na­koľ­ko po­kiaľ tak­to za­is­te­ný dô­kaz, kto­rý má slú­žiť k iden­ti­fi­ká­cii pá­cha­te­ľa a je­ho spo­ji­tos­ti s tres­tnou čin­nos­ťou, je zne­mož­ne­ná aká­koľ­vek fo­ren­zná kri­mi­na­lis­tic­ká iden­ti­fi­ká­cia napr. z od­bo­ru dak­ty­los­ko­pie sňa­tím od­tlač­kov pr­stov resp. DNA iden­ti­fi­ká­cie, kto­ré by moh­li viesť k us­ved­če­niu pá­cha­te­ľa vo vzťa­hu k za­is­te­ným vec­ným sto­pám.

 Ne­mož­no po­ne­chať bez pov­šim­nu­tia vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho oh­ľad­ne spô­so­bu, akým sa ma­ni­pu­lo­va­lo ďa­lej s náj­de­nou mic­ro SD kar­tou, kto­rý vy­po­ve­dal, že pria­mo na mies­te vy­ko­ná­va­nia pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la bol nás­led­né sved­kom Mgr. D H za­dr­ža­ný, bol ním od­ve­de­ný na Kri­mi­na­lis­tic­ký a exper­tíz­ny ús­tav PZ Bra­tis­la­va na R, kde sve­dok H, ho­ci za­is­te­ná mic­ro SD kar­ta sa na­chá­dza­la v plas­ti­ko­vom sáč­ku, opä­tov­ne plas­ti­ko­vý sá­čok ot­vo­ril ho­lý­mi pr­sta­mi kar­tu vy­bral, po­dal ju pra­cov­ní­ko­vi kri­mi­na­lis­tic­ké­ho a exper­tíz­ne­ho ús­ta­vu, kto­rý ju sa­moz­rej­me chy­til do ru­ky tiež ho­lý­mi pr­sta­mi, dal si do po­čí­ta­ča a ot­vo­ril sú­bo­ry, kto­ré sa na­chá­dza­li na pred­met­nej mic­ro SD kar­te, pri­čom v tej­to sú­vis­los­ti s tým­to v is­tej čas­ti ko­reš­pon­du­je aj vý­po­veď sa­mot­né­ho sved­ka Mgr. D H, kto­rý uvá­dza, že vi­del na KEÚ PZ sú­bo­ry, kto­ré sa na­chá­dza­li na za­is­te­nej mic­ro SD kar­te, ale už si ne­pa­mä­tá, čo kon­krét­ne tam bo­lo.

 Za pril­ieha­vú te­da mož­no ozna­čiť ar­gu­men­tá­ciu pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du, že je úpl­ne zrej­mé a evi­den­tné, že pri ta­kom­to pos­tu­pe ani žiad­na fo­ren­zná kri­mi­na­lis­tic­ká exper­tí­za ne­ma­la žiad­ny vý­znam, či už dak­ty­los­ko­pic­ká ale­bo ur­če­ním prí­pad­nej DNA vo vzťa­hu k ma­ni­pu­lá­cii s pred­met­nou kar­tou a nás­led­nej mož­nej iden­ti­fi­ká­cie, kto­rá by sme­ro­va­la k pá­cha­te­ľo­vi“.

  

sp. zn. 2To/25/2019

 

 

 

R O Z S U D O K

V ME­NE SLO­VEN­SKEJ RE­PUB­LI­KY

 

            Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve, v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Pet­ra Štif­ta a sud­cov JUDr. Mag­da­lé­ny Bla­žo­vej a JUDr. Mi­cha­la Va­len­ta, v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho Ing. Ro­ma­na Mi­kul­ca pre pre­čin oh­ro­ze­nia dô­ver­nej sku­toč­nos­ti a vy­hra­de­nej sku­toč­nos­ti pod­ľa § 353 ods. 1 Tr. zák., o od­vo­la­ní pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky pro­ti roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III sp. zn. 46T/13/2016 zo dňa 25. 06. 2018, na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 19. sep­tem­bra 2019, tak­to

 

r o z h o d o l :

 

            Pod­ľa § 321 ods. 1 písm.  b/  Tr. por. z r u š u j e sa na­pad­nu­tý roz­su­dok v ce­lom roz­sa­hu.

 

Pod­ľa § 322 ods. 3 Tr. por. z dô­vo­du § 285 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku sa ob­ža­lo­va­ný Ing. Ro­man Mi­ku­lec, nar........

 

o s l o b o d z u j e

 

spod ob­ža­lo­by Úra­du Špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR č.k. VII/1 Gv 62/15/1000-24 zo dňa 19.1.2016, do­ru­če­nej dňa 26.1.2016, pre sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako pre­čin oh­ro­ze­nia dô­ver­nej sku­toč­nos­ti a vy­hra­de­nej sku­toč­nos­ti pod­ľa § 353 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na na skut­ko­vom zá­kla­de, že:  

 

ako bý­va­lý prís­luš­ník Vo­jen­skej spra­vo­daj­skej služ­by, v do­po­siaľ pres­ne ne­zis­te­nom ob­do­bí do 22.06.2013 na bliž­šie ne­zis­te­nom mies­te, zbie­ral úda­je ob­sa­hu­jú­ce sku­toč­nos­ti uta­jo­va­né na ochra­nu zá­uj­mu Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ozna­če­né stup­ňov uta­je­nia Dô­ver­né ale­bo Vý­hrad­né, s cie­ľom vy­zra­diť ich ne­po­vo­la­nej oso­be, v po­do­be do­ku­men­tov a dá­to­vých no­si­čov s ob­sa­hom do­ku­men­tov, kto­rých pô­vod­com je Vo­jen­ská spra­vo­daj­ská služ­ba, za­zna­me­na­né na dá­to­vom no­si­či „ mic­ro SD" s ob­sa­hom:

 

-          zlož­ka s náz­vom 01 (fo­tog­ra­fic­ké sú­bo­ry) s ob­sa­hom do­ku­men­tov č. p. 63/830-D-112/2011 zo dňa 02.03.2011, Vec: Žia­dosť o od­stú­pe­nie poz­nat­kov k zá­uj­mo­vým oso­bám - od­po­veď k č. p. JSZ-D-17-18/2011 zo dňa 14.01.2011 s príl­ohou k č. p. 63/830-D-112/2011 - S, Vec: Poz­nat­ky k zá­uj­mo­vým oso­bám - D, B, Š,

-          zlož­ka s náz­vom Z (fo­tog­ra­fic­ké sú­bo­ry) s ob­sa­hom do­ku­men­tov č. p. JSZ-D- 80701/ZPr-I-24/2012 zo dňa 27.02.2012, Vec: Pro­to­kol o od­ov­zda­ní a prev­za­tí fun­kcie R ÚSO, č. p. JSZ - D-83-1/2012 zo dňa 17.02.2012, Vec: Sta­no­vis­ko k č. p. VS150-D-29/2012, č. p. JSZ-D-82000/ZPrXLIV-4/2012 zo dňa 23.02.2012, Vec: Na­ria­de­nie ria­di­te­ľa ÚSO/B na VR 2012, č. j. VS150-D-29/2012 zo dňa 16.02.2012, Vec: Žia­dosť o spra­co­va­nie sta­no­vis­ka k pre­šet­ro­va­niu proti­práv­nej čin­nos­ti pred­lo­že­nie,

 

-          zlož­ka s náz­vom D (fo­tog­ra­fic­ké sú­bo­ry) s ob­sa­hom do­ku­men­tu č. p. JSZ-D-10240-PX-X-45/2010 zo dňa 02.11.2010, Vec: Späť­vza­tie súh­la­su na op­ráv­ne­nie oboz­na­mo­vať sa s uta­jo­va­ný­mi sku­toč­nos­ťa­mi,

 

kto­ré bo­li dňa 22.06.2013 o 12.35 hod. náj­de­ne v Bra­tis­la­ve ....  pri pre­hliad­ke iných pries­to­rov a po­zem­kov pod­ľa § 101 ods. 1 Tr. po­riad­ku v osob­nom mo­to­ro­vom vo­zid­le zn. Volkswagen Golf, EČ..... VIN:...., v uží­va­ní Ing. Ro­ma­na Mi­kul­ca,

 

pre­to­že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sku­tok spá­chal ob­ža­lo­va­ný.

 

 

O d ô v o d n e n i e

            Od­vo­la­ním na­pad­nu­tým roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III sp. zn. 46T/13/2016 zo dňa 25. 06. 2018 bol ob­ža­lo­va­ný Ing. Ro­man Mi­ku­lec pod­ľa § 285 písm. a/ Tr. por., pre sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako pre­čin oh­ro­ze­nia dô­ver­nej sku­toč­nos­ti a vy­hra­de­nej sku­toč­nos­ti pod­ľa § 353 ods. 1 Tr. zák., kto­rý mal spá­chať na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že:

ako bý­va­lý prís­luš­ník Vo­jen­skej spra­vo­daj­skej služ­by, v do­po­siaľ pres­ne ne­zis­te­nom ob­do­bí do 22.06.2013 na bliž­šie ne­zis­te­nom mies­te, zbie­ral úda­je ob­sa­hu­jú­ce sku­toč­nos­ti uta­jo­va­né na ochra­nu zá­uj­mu Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ozna­če­né stup­ňov uta­je­nia Dô­ver­né ale­bo Vy­hrad­né, s cie­ľom vy­zra­diť ich ne­po­vo­la­nej oso­be, v po­do­be do­ku­men­tov a dá­to­vých no­si­čov s ob­sa­hom do­ku­men­tov, kto­rých pô­vod­com je Vo­jen­ská spra­vo­daj­ská služ­ba, za­zna­me­na­né na dá­to­vom no­si­či „ mic­ro SD“ s ob­sa­hom:

 

-         zlož­ka s náz­vom 01 (fo­tog­ra­fic­ké sú­bo­ry) s ob­sa­hom do­ku­men­tov č. p. 63/830-D-112/2011 zo dňa 02.03.2011, Vec: Žia­dosť o od­stú­pe­nie poz­nat­kov k zá­uj­mo­vým oso­bám - od­po­veď k č. p. JSZ-D-17-18/2011 zo dňa 14.01.2011 s príl­ohou k č. p. 63/830-D-112/2011 - S, Vec: Poz­nat­ky k zá­uj­mo­vým oso­bám - D, B, Š,

 

-          zlož­ka s náz­vom Z (fo­tog­ra­fic­ké sú­bo­ry) s ob­sa­hom do­ku­men­tov č. p. JSZ-D-80701/ZPr- I-24/2012 zo dňa 27.02.2012, Vec: Pro­to­kol o od­ov­zda­ní a prev­za­tí fun­kcie R ÚSO, s. p. JSZ - D- 83-1/2012 zo dňa 17.02.2012, Vec: Sta­no­vis­ko k č. p. VS150-D-29/2012, č. p. JSZ-D- 82000/ZPrXLIV-4/2012 zo dňa 23.02.2012, Vec: Na­ria­de­nie ria­di­te­ľa ÚSO/B na VR 2012, č. j. VS150-D-29/2012 zo dňa 16.02.2012, Vec: Žia­dosť o spra­co­va­nie sta­no­vis­ka k pre­šet­ro­va­niu proti­práv­nej čin­nos­ti - pred­lo­že­nie,

 

-         zlož­ka s náz­vom D (fo­tog­ra­fic­ké sú­bo­ry) s ob­sa­hom do­ku­men­tu č. p.JSZ-D-10240- PX-X-45/2010 zo dňa 02.11.2010, Vec: Späť­vza­tie súh­la­su na op­ráv­ne­nie oboz­na­mo­vať sa s uta­jo­va­ný­mi sku­toč­nos­ťa­mi,

 

kto­ré bo­li dňa 22.06.2013 o 12.35 hod. náj­de­ne v Bra­tis­la­ve..... pri pre­hliad­ke iných pries­to­rov a po­zem­kov pod­ľa § 101 ods. 1 Tr. po­riad­ku v osob­nom mo­to­ro­vom vo­zid­le zn. Volkswagen Golf EČ: ....., VIN:...., v uží­va­ní Ing. Ro­ma­na Mi­kul­ca,

os­lo­bo­de­ný spod ob­ža­lo­by, na­koľ­ko ne­bo­lo do­ká­za­né, že sa stal sku­tok, pre kto­rý je ob­ža­lo­va­ný stí­ha­ný.

Uve­de­ný roz­su­dok ok­res­né­ho sú­du ne­na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť, na­koľ­ko pro­ku­rá­tor Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len ako pro­ku­rá­tor ÚŠP) za­hlá­sil pro­ti ne­mu od­vo­la­nie ih­neď po je­ho vy­hlá­se­ní pria­mo do zá­pis­ni­ce sú­du o hlav­nom po­jed­ná­va­ní a to v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­né­ho Ing. Ro­ma­na Mi­kul­ca.

Pro­ku­rá­tor ÚŠP svo­je od­vo­la­nie pí­som­ne zdô­vod­nil po­da­ním zo dňa 09. 01. 2019 a ok­res­né­mu sú­du do­ru­če­ným dňa 14. 01. 2019, v kto­rom v pod­sta­te uvie­dol, že pr­vos­tup­ňo­vý súd ne­dos­ta­toč­ne ap­li­ko­val zá­klad­nú zá­sa­du tres­tné­ho ko­na­nia uve­de­nú v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 12 Tr. por., te­da že zís­ka­né dô­ka­zy ná­le­ží­te ne­hod­no­til jed­not­li­vo a v ich súhr­ne. Tým spô­so­bil, že sa ne­vys­po­ria­dal so všet­ký­mi okol­nos­ťa­mi, vý­znam­ný­mi pre roz­hod­nu­tie tak, ako to uvá­dza § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. Nás­led­ne pri­jal nes­práv­ny práv­ny ná­zor, že sa nes­tal sku­tok, kto­rý je pred­me­tom ob­ža­lo­by, pre­to ob­ža­lo­va­né­ho pod­ľa § 285 písm. a/ Tr. por. spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­dil. Pro­ku­rá­tor ÚŠP za­stá­va ná­zor, že súd jed­nos­tran­ne uve­ril vý­po­ve­di ob­ža­lo­va­né­ho, že ce­lá vec je kon­špi­rá­cia vo­či je­ho oso­be i tvr­de­niu, že pí­som­nos­ti na náj­de­nej SD kar­te nik­dy ne­vi­del. V tej­to sú­vis­los­ti dal pro­ku­rá­tor ÚŠP do po­zor­nos­ti, že v ce­lom tres­tnom ko­na­ní ne­bol zis­te­ný žiad­ny dô­kaz, kto­rý by potvr­dzo­val ale­bo preu­ka­zo­val, že by pred­met­nú mic­ro SD kar­tu za­bez­pe­či­la, a do osob­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la umies­tni­la, iná oso­ba ako ob­ža­lo­va­ný. Ob­ža­lo­va­ný neuvie­dol žiad­ny dô­kaz, kto­rý by preu­ka­zo­val, že ce­lá tres­tná vec bo­la vo­či ne­mu kon­špi­rá­cia. Pro­ku­rá­tor ÚŠP vy­jad­ril pres­ved­če­nie, že všet­ky vy­šet­ro­va­cie úko­ny bo­li vy­ko­na­né v sú­la­de so zá­ko­nom, pri­čom po­čas ce­lej pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la bol ob­ža­lo­va­ný prí­tom­ný a vi­del za­is­te­nie náj­de­ných ve­cí i mic­ro SD kar­ty. Sku­toč­nosť, že po­li­cajt chy­til mic­ro SD kar­tu do ho­lých pr­stov, nez­me­ni­la ob­sah tej­to kar­ty, pri­čom ob­sa­hom kar­ty po jej náj­de­ní pri pre­hliad­ke mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ne­bo­lo ma­ni­pu­lo­va­né ne­zá­kon­ným spô­so­bom. Kar­ta ob­sa­ho­va­la vy­hra­de­né sku­toč­nos­ti, po­dlie­ha­jú­ce da­né­mu stup­ňu uta­je­nia, kto­ré ob­ža­lo­va­ný ako ria­di­teľ VOS mal dis­po­zí­cii. Preu­ka­zu­je to i dô­kaz na č. l. 292, 293 až 296, pod­ľa kto­ré­ho mal u se­ba i uve­de­né pí­som­nos­ti da­né­ho stup­ňa uta­je­nia, čo­mu nas­ved­ču­je i je­ho pod­pis. Tým­to je, pod­ľa ná­zo­ru pro­ku­rá­to­ra ÚŠP vy­vrá­te­ná ob­ha­jo­ba ob­ža­lo­va­né­ho, že pí­som­nos­ti na mic­ro SD kar­te nik­dy ne­vi­del. Pro­ku­rá­tor ÚŠP má za to, že ob­ža­lo­va­ný, ako ria­di­teľ VOS, ne­mu­sel fy­zic­ky cho­diť po úra­de a zbie­rať uta­jo­va­né sku­toč­nos­ti, pre­to­že z ti­tu­lu je­ho fun­kcie mal k ním prís­tup. Tie­to úda­je však zhro­maž­dil na mic­ro SD kar­te, kto­rú vy­nie­sol mi­mo ob­jekt VOS a bo­la pri pre­hliad­ke náj­de­ná v osob­nom mo­to­ro­vom vo­zid­le, kto­rý uží­val. Vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním bo­lo pod­ľa pres­ved­če­nia pro­ku­rá­to­ra ÚŠP jed­noz­nač­ne preu­ká­za­né, že mik­ro SD kar­ta náj­de­ná vo vo­zid­le uží­va­ným ob­ža­lo­va­ným ob­sa­ho­va­la do­ku­men­ty, po­chá­dza­jú­ce z pros­tre­dia VOS a že tie­to do­ku­men­ty ma­li da­ný stu­peň uta­je­nia. Pou­ká­zal, že jed­noz­nač­ne sú tie­to sku­toč­nos­ti preu­ká­za­né pí­som­ný­mi vy­jad­re­nia­mi VOS, na­chá­dza­jú­ci­mi sa v spi­se. Pro­ku­rá­tor ÚŠP nas­to­lil otáz­ku, na­čo by zbie­ral - zhro­maž­dil uta­jo­va­né sku­toč­nos­ti, ak nie k ich pou­ži­tiu - vy­zra­de­niu oso­be ale­bo oso­bám mi­mo VOS. Do­dal, že vzhľa­dom na cha­rak­ter prá­ce ob­ža­lo­va­né­ho ne­mož­no oča­ká­vať, že sa ku skut­ku priz­ná. Vo vzťa­hu k vy­jad­re­niu sú­du, že sú­bo­ry a do­ku­men­ty, kto­ré sa na­chá­dza­jú na pred­met­nej SD kar­te a nies­li stu­peň uta­je­nia buď Vy­hra­de­né ale­bo Dô­ver­né, nie sú ta­ké­ho cha­rak­te­ru, aby oh­ro­zi­li zá­ujem Slo­ven­skej re­pub­li­ky, po­va­žo­val pro­ku­rá­tor ÚŠP za pot­reb­né uviesť, že sú­du nep­ri­ná­le­ží hod­no­tiť ob­sah uta­jo­va­nej sku­toč­nos­ti a jej dô­le­ži­tosť. O stup­ni uta­je­nia a o od­taj­ne­ní roz­ho­du­je pô­vod­ca do­ku­men­tu tak, ako sa to uvá­dza v zá­ko­ne č. 215/2004 Z. z. o ochra­ne uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tí a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších zmien a dopl­nkov.

Pou­ka­zu­júc na vy­ššie uve­de­né, ako i do­ka­zo­va­nie vy­ko­na­né v príp­rav­nom ko­na­ní a na hlav­nom po­jed­ná­va­ní má pro­ku­rá­tor ÚŠP za­to, že sa stal sku­tok uve­de­ný vo vý­ro­ku ob­ža­lo­by, že ten­to je tres­tným či­nom oh­ro­ze­nia dô­ver­nej sku­toč­nos­ti a vy­hra­de­nej sku­toč­nos­ti pod­ľa § 353 ods. 1 Tr. zák. a že ten­to trest­ný čin spá­chal ob­ža­lo­va­ný Ing. Ro­man Mi­ku­lec. Vzhľa­dom na to, že vo ve­ci bo­lo vy­ko­na­né roz­siah­le do­ka­zo­va­nie a všet­ky, do úva­hy pri­chá­dza­jú­ce dô­ka­zy, žia­dal pred­lo­žiť na vec sa vzťa­hu­jú­ci spis Kraj­ské­mu sú­du v Bra­tis­la­ve, kde po pre­jed­na­ní navr­hol, aby od­vo­la­cí súd z dô­vo­du uve­de­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nie § 322 ods. 1 Tr. por. zru­šil roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III pod sp. zn. 46T/13/2016 z 25. 06. 2018 a vrá­til vec pr­vos­tup­ňo­vé­mu sú­du, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol.

Zá­ve­rom za­vr­hol, pou­ka­zu­júc na us­ta­no­ve­nie § 249 ods. 3, ods. 4 Tr. por. a § 298 Tr. por., aby od­vo­la­cí súd vy­lú­čil ve­rej­nosť z ve­rej­né­ho pad­nu­tia v ko­na­ní o od­vo­la­ní, pre­to­že ve­rej­né pre­jed­na­nie ve­ci by oh­ro­zi­lo ta­jom­stvo chrá­ne­né oso­bit­ným zá­ko­nom.

K pí­som­ne zdô­vod­ne­né­mu od­vo­la­niu pro­ku­rá­to­ra ÚŠP sa vy­jad­ril ob­ža­lo­va­ný Ing. Ro­man Mi­ku­lec pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu pí­som­ným po­da­ním zo dňa 01. 02. 2019 a ok­res­né­mu sú­du do­ru­če­ným dňa 05. 02. 2019 v kto­rom v pod­sta­te uvie­dol, že s dô­vod­mi pro­ku­rá­to­ra sa nes­to­tož­ňu­je a je­ho ar­gu­men­tá­cia ne­zod­po­ve­dá us­tá­le­nej dô­kaz­nej si­tuá­cii s jej práv­nym hod­no­te­ním tak po tres­tno - pro­ces­nej ako aj tres­tno - hmot­nej strán­ke. Ob­ža­lo­va­ný vy­jad­ril pres­ved­če­nie, že ak by or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní dôs­led­ne ap­li­ko­va­li zá­sa­du pod­ľa § 2 ods. 12 Tr. por., tak by ne­bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba, ba ani tres­tné stí­ha­nie by ne­bo­lo za­ča­té. Pou­ká­zal, že sta­čí si po­zrieť ob­sa­ho­vo aj ča­so­vo tres­tnop­ráv­nu ap­li­ká­ciu za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia dňa 14. 06. 2013, ke­dy vy­šet­ro­va­teľ PPZ NA­KA za­čal tres­tné stí­ha­nie pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin sa­bo­tá­že (čo od­ôvod­ňo­val in­kri­mi­no­va­ný úkon pre­hliad­ky vo­zid­la ob­ža­lo­va­né­ho dňa 22. 06. 2013), kto­rý obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin sa po de­via­tich dňoch „vy­púš­ťa“ a os­tá­va len pre­čin oh­ro­ze­nia dô­ver­nej sku­toč­nos­ti a vy­hra­de­nej sku­toč­nos­ti v je­ho zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te, t. j. s tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy do 1 ro­ka, kto­rú kva­li­fi­ká­ciu ap­li­ku­je vy­šet­ro­va­teľ dňa 23. 06. 2013 do uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. To, že vní­mal pred­met­né tres­tné ko­na­nia ako ne­dô­vod­nú kri­mi­na­li­zá­ciu je­ho oso­by zo stra­ny nás­tup­cov vo ve­de­ní vo­jen­ské­ho spra­vo­daj­stva od­ôvod­ňu­je chro­no­ló­gia ur­či­tej pos­tup­nos­ti so skor­šou ve­cou z ro­ku 2012 s tým, že aký tam bol na pod­net bý­va­lé­ho za­mes­tná­va­te­ľa stí­ha­ný, ob­ža­lo­va­ný a sú­de­ný za sku­tok, z kto­ré­ho bol prá­vop­lat­ne os­lo­bo­de­ný roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III sp. zn. 3T/134/2014. Oso­bit­ne aj z toh­to poh­ľa­du je pod­ľa ná­zo­ru ob­ža­lo­va­né­ho pot­reb­né pou­ká­zať na dô­vod­nosť, prie­beh a za­zna­me­na­nie roz­ho­du­jú­ce­ho pro­ces­né­ho úko­nu, pre­hliad­ky iných pries­to­rov a po­zem­kov pod­ľa § 101 ods. 1 Tr. por. Ten­to pro­ces­ný úkon bol vy­ko­na­ný na zá­kla­de prí­ka­zu vy­šet­ro­va­te­ľa so súh­la­som pro­ku­rá­to­ra, pri­čom ok­rem iné­ho, bol od­ôvod­ne­ný aj obzvlášť zá­važ­ným zlo­či­nom sa­bo­tá­že. Pred­met­ný prí­kaz vo svo­jej vý­ro­ko­vej čas­ti dos­lo­va uvá­dza: „Pre­hliad­ku vy­ko­ná pplk. Ing. S L, vy­šet­ro­va­teľ z; pplk. Ing. P, prac. oper. od­de­le­nia“. Pod­ľa zá­pis­ni­ce o vy­ko­na­ní pred­met­nej pre­hliad­ky zo dňa 22. 06. 203 tú­to vy­ko­na­li, ok­rem me­no­va­ných, aj ďal­ší pia­ti prís­luš­ní­ci PZ. Ob­ža­lo­va­ný dal od­vo­la­cie­mu sú­du do po­zor­nos­ti, že ne­zá­kon­nosť pred­met­né­ho pro­ces­né­ho úko­nu pod­čiar­ku­je aj spô­sob je­ho vy­ko­na­nia pri evi­den­tnej de­monštrá­cii si­ly a je­ho dis­kre­di­tá­cia, pre­to­že inak nie je mož­né od­ôvod­niť čas jej vy­ko­na­nia (na pra­vé po­lud­nie) a mies­to (frek­ven­to­va­ná uli­ca), čo sa­moz­rej­me vy­vo­la­lo zá­uj­me ši­ro­ké­ho oko­lia. Dô­kaz­mi bo­lo us­tá­le­né, že pre­hliad­ka pod­ľa zá­pis­ni­ce bo­la vy­ko­na­ná dňa 22. 06. 2013 s ča­som za­ča­tia 12:35 hod. a ukon­če­nia 14:45 hod. (2 ho­di­ny 10 mi­nút), ale vi­deo­záz­nam z jej prie­be­hu tr­val 3 ho­di­ny a 24 mi­nút. Pred­met­ným roz­ho­du­jú­cim pro­ces­ným pros­tried­kom, kto­rým bol zís­ka­ný je­di­ný dô­kaz ob­ža­lo­by, mic­ro SD kar­ta, sa dôk­lad­ne za­obe­ral aj súd. Na zá­kla­de zis­te­né­ho pos­tu­pu prís­luš­ní­ka PZ, kto­rý ne­bol v prí­ka­ze uve­de­ný a kto­rý pred­met­ný dô­kaz za zvláš­tnych okol­nos­tí na­šiel, je­ho pou­ži­tie na bio­lo­gic­kú exper­tí­zu zne­hod­no­til, súd správ­ne zhod­no­til ako úkon, kto­rý vy­vo­lá­va váž­ne po­chyb­nos­ti o vie­ro­hod­nos­ti toh­to dô­ka­zu. Ob­ža­lo­va­ný ďa­lej ar­gu­men­to­val, že ža­lo­va­ný pre­čin pred­pok­la­dá po ob­jek­tív­nej strán­ke ak­tív­ne ko­na­nia spo­čí­va­jú­ce vo vy­zve­da­ní kva­li­fi­ko­va­ných sku­toč­nos­tí. Bezo spo­ru sa pred­pok­la­dá ko­na­nie spo­čí­va­jú­ce v ur­či­tej ak­tív­nej čin­nos­ti, s cie­ľom dos­tať sa k pred­me­tu zá­uj­mu, te­da sku­toč­nos­ti uta­je­nej na ochra­nu zá­uj­mov Slo­ven­skej re­pub­li­ky a iných sub­jek­tov v de­fi­ní­cii pred­met­né­ho pre­či­nu špe­ci­fi­ko­va­ných a ozna­če­ný stup­ňom uta­je­nie Dô­ver­né ale­bo Vy­hra­de­né. V tom­to kon­texte dô­vo­dil, že po­čas ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia ne­bol vy­pro­du­ko­va­ný je­di­ný dô­kaz, kto­rý by ho us­ved­čo­val z toh­to ko­na­nia. Ar­gu­men­tá­cia pro­ku­ra­tú­ry, že „Tie­to úda­je však zhro­maž­dil na mic­ro SD kar­te, kto­rú vy­nie­sol mi­mo ob­jekt VOS a bo­la pri pre­hliad­ke náj­de­ná v osob­nom mo­to­ro­vom vo­zid­le, kto­ré uží­val“ je skôr hypo­te­tic­kou úva­hou bez pod­po­ry pria­me­ho dô­ka­zu údaj­né­ho zhro­maž­ďo­va­nia a vy­ná­ša­nia mi­mo ob­jekt. Sa­mot­ný fakt, že in­kri­mi­no­va­ný no­sič bol náj­de­ný v aute, kto­ré uží­val (a nie­len on) bol pod­stat­ne spo­chyb­ne­ný okol­nos­ťa­mi za akých bol náj­de­ný, pri­čom pou­ká­zal na prís­luš­nú sek­ven­ciu vi­deo­nah­ráv­ky ohliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la. Ob­ža­lo­va­ný vy­slo­vil pres­ved­če­nie, že ab­sen­tu­je tak pri­már­na lo­gic­ká sú­vis­losť je­ho údaj­né­ho ko­na­nia, t. j. sťa­ho­vať si ne­ja­ké svo­jím ob­sa­hom ne­výz­nam­né úda­je, pre­cho­vá­vať ich u se­ba viac ako rok a dr­žať ich v aute, kto­ré uží­va­jú aj iní, skry­té na mies­te re­la­tív­ne voľ­ne prís­tup­nom. V žiad­nom prí­pa­de to ne­ko­reš­pon­du­je s je­ho fun­kčným za­ra­de­ním a sys­té­mo­vý­mi opat­re­nia­mi, naj­mä pri pou­ži­tí akých­koľ­vek no­si­čov na sko­pí­ro­va­nie a sta­vom pre­po­je­nie od­kry­tej a za­kry­tej čas­ti služ­by. Je to­ho ná­zo­ru, že v ko­na­ní ne­bo­la preu­ká­za­ná sub­jek­tív­na strán­ka, ako esen­ciál­ny znak pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu, t. k. za­vi­ne­nie for­mou úmys­lu. Je­di­ný „ar­gu­ment“, nie dô­kaz pou­ži­tý po­čas ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia, ako aj v pí­som­nom od­ôvod­ne­ní na str. 2, tre­tí od­sek, je „Na čo by zbie­ral - zhro­maž­ďo­val sku­toč­nos­ti, ak nie na pou­ži­tie - vy­zra­de­nie oso­be ale­bo oso­bám mi­mo VOS“. Pod­ľa ob­ža­lo­va­né­ho tá­to úva­ha ne­mô­že do­ka­zo­vať je­ho za­vi­ne­nie. Ide o ne­ga­tív­ne vy­me­dzenie za­vi­ne­nia, kto­ré ne­bo­lo v žiad­nom prí­pa­de po­čas ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia us­tá­le­né ako dô­kaz. Pri­po­me­nul, že ab­sen­ciu za­vi­ne­nia na­mie­tal po­čas ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia, čo správ­ne zhod­no­til až súd v os­lo­bo­dzu­jú­com roz­sud­ku. Po­kiaľ sa tý­ka ne­po­vo­la­nej oso­by, tú­to poj­mo­vo vy­me­dzu­je zá­kon č. 215/2007 Z. z. o ochra­ne uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tí v § 2 psím. g/ tak, že ne­po­vo­la­nou oso­bou je fy­zic­ká oso­ba, kto­rá nie je op­ráv­ne­ná oboz­na­mo­vať sa s uta­jo­va­ný­mi sku­toč­nos­ťa­mi ale­bo kto­rá nie je op­ráv­ne­ná oboz­ná­miť sa s uta­jo­va­ný­mi sku­toč­nos­ťa­mi nad roz­sah, kto­rý jej je ur­če­ný. Je evi­den­tné, že ten­to „ad­re­sát“ vy­zra­de­nia uta­jo­va­nej sku­toč­nos­ti mu­sí byť dô­kaz­mi us­tá­le­ný, čo sa však po­čas ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia v pod­sta­te ne­do­ka­zo­va­lo a ani ne­do­ká­za­lo.

Ob­ža­lo­va­ný uzat­vo­ril, že je ne­po­chyb­né, že v da­nom prí­pa­de pro­ku­rá­tor neunie­sol dô­kaz­né bre­me­no ža­lo­va­né­ho pre­či­nu, čo súd správ­ne a úpl­ne vo svo­jom os­lo­bo­dzu­jú­com roz­sud­ku od­ôvod­nil. Má za to , že od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra nie je dô­vod­né a je na mies­te pos­tup pod­ľa § 319 Tr. por.

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve vy­ko­nal ve­rej­né za­sad­nu­tie s vy­lú­če­ním ve­rej­nos­ti pod­ľa § 249 ods. 3, ods. 4 Tr. por. s pou­ka­zom § 289 Tr. por., na­koľ­ko by ve­rej­né pre­jed­ná­va­nie ve­ci oh­ro­zi­lo ta­jom­stvo chrá­ne­né oso­bit­ným zá­ko­nom – ochra­nu uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tí.

Na ve­rej­nom za­sad­nu­tí kraj­ské­ho sú­du pro­ku­rá­tor ÚŠP navr­hol je­ho od­vo­la­niu vy­ho­vieť z dô­vo­dov uve­de­ných v pí­som­nom od­ôvod­ne­ní od­vo­la­nia s tým, že na­pad­nu­tý roz­su­dok navr­hol zru­šiť a vec vrá­tiť sú­du pr­vé­ho stup­ňa na no­vé pre­jed­na­nie a roz­hod­nu­tie.

Ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho na ve­rej­nom za­sad­nu­tí kraj­ské­ho sú­du uvie­dol, že sa sto­tož­ňu­je so zis­te­ním skut­ko­vým sta­vom a je­ho práv­nym hod­no­te­ním v na­pad­nu­tom roz­sud­ku pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du. V tej­to sú­vis­los­ti pou­ká­zal na pí­som­né vy­jad­re­nie ob­ha­jo­by k po­da­né­mu od­vo­la­niu a zdô­raz­nil, že z poh­ľa­du ce­lé­ho ko­na­nia, naj­prv bo­lo ve­de­né tres­tné stí­ha­nie pre sa­bo­táž a skon­či­lo to až te­raz stí­ha­ným a pr­vos­tup­ňo­vým sú­dom os­lo­bo­de­ným pre­či­nom. Navr­hol, aby bo­lo od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra za­miet­nu­té  pod­ľa § 319 Tr. por.

Ob­ža­lo­va­ný na ve­rej­nom za­sad­nu­tí kraj­ské­ho sú­du sa sto­tož­nil s vy­jad­re­ním svoj­ho ob­haj­cu a zotr­val na všet­kých svo­jich vy­jad­re­niach z tres­tné­ho ko­na­nia.

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve, ako súd od­vo­la­cí (§ 315 Tr. por.), pri­már­ne kon­šta­to­val prí­pus­tnosť od­vo­la­nia ( 306 ods. 1 Tr. por.) a ab­sen­ciu dô­vo­dov na roz­hod­nu­tie pod­ľa § 316 ods. 1 ale­bo  ods. 3 Tr. por. a pre­to  pod­ľa § 317 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým od­vo­la­teľ po­dal od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo, ria­diac sa pri­tom zá­sa­dou, že na chy­by, kto­ré ne­bo­li od­vo­la­ním vy­tý­ka­né, pri­hliad­ne len vte­dy, ak by od­ôvod­ňo­va­li po­da­nie do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por. a  dos­pel k zá­ve­ru, že od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra ÚŠP je čias­toč­ne dô­vod­né.

Pod­ľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. od­vo­la­cí súd zru­ší na­pad­nu­tý roz­su­dok aj pre chy­by v na­pad­nu­tých vý­ro­koch roz­sud­ku, naj­mä pre ne­jas­nosť ale­bo neúpl­nosť je­ho skut­ko­vých zis­te­ní ale­bo pre­to, že sa súd ne­vys­po­ria­dal so všet­ký­mi okol­nos­ťa­mi vý­znam­ný­mi pre roz­hod­nu­tie.

Pod­ľa § 322 ods. 3 Tr. por. od­vo­la­cí súd roz­hod­ne sám roz­sud­kom vo ve­ci, ak mož­no no­vé roz­hod­nu­tie uro­biť na pod­kla­de skut­ko­vé­ho sta­vu, kto­rý bol v na­pad­nu­tom roz­sud­ku správ­ne zis­te­ný ale­bo dopl­ne­ný dô­kaz­mi vy­ko­na­ný­mi pred od­vo­la­cím sú­dom. V nep­ros­pech ob­ža­lo­va­né­ho mô­že od­vo­la­cí súd zme­niť na­pad­nu­tý roz­su­dok len na zá­kla­de od­vo­la­nia pro­ku­rá­to­ra, kto­ré bo­lo po­da­né v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­né­ho; vo vý­ro­ku o náh­ra­de ško­dy tak mô­že uro­biť aj na pod­kla­de od­vo­la­nia poš­ko­de­né­ho, kto­rý up­lat­nil ná­rok na náh­ra­du ško­dy.

Pod­ľa § 285 písm. c/ Tr. por. súd os­lo­bo­dí ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by, ak ne­bo­lo do­ká­za­né, že sku­tok spá­chal ob­ža­lo­va­ný.

Jed­nou zo zá­klad­ných zá­sad re­ko­di­fi­ko­va­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia je zá­sa­da  ná­le­ži­té­ho  zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci, up­ra­ve­ná v § 2 ods. 10 Tr. por., pod­ľa kto­rej  or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pos­tu­pu­jú tak, aby bol zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ich roz­hod­nu­tie. Dô­ka­zy ob­sta­rá­va­jú z úrad­nej po­vin­nos­ti. Prá­vo ob­sta­rá­vať dô­ka­zy ma­jú aj stra­ny. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní s rov­na­kou sta­ros­tli­vos­ťou ob­jas­ňu­jú okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­vi­ne­né­mu, ako aj okol­nos­ti, kto­ré sved­čia v je­ho pros­pech, a v oboch sme­roch vy­ko­ná­va­jú dô­ka­zy tak, aby umož­ni­li sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie. Na prá­ve uve­de­nú zá­klad­nú zá­sa­du tres­tné­ho ko­na­nia nad­vä­zu­je zá­klad­ná zá­sa­da dek­la­ro­va­ná v § 2 ods. 12 Tr. por. pod­ľa kto­rej or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd hod­no­tia dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom pod­ľa svoj­ho vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia za­lo­že­né­ho na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du jed­not­li­vo i v ich súhr­ne ne­zá­vis­le od to­ho, či ich ob­sta­ral súd, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ale­bo niek­to­rá zo strán.

Ná­le­ži­té  zis­te­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci je ne­vyh­nut­ným a zá­klad­ným  pred­pok­la­dom pre spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie. Zá­sa­da ná­le­ži­té­ho zis­te­nia skut­ko­vé­ho  sta­vu ve­ci je veľ­mi úz­ko pre­po­je­ná aj   so zá­sa­dou stí­ha­nia zo  zá­kon­ných dô­vo­dov ( § 2 ods. 1 Tr. por. ), keď­že prá­ve ná­le­ži­té zis­te­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci je pred­pok­la­dom  jed­nak  na  to,  že  tres­tné  stí­ha­nie  bo­lo  ve­de­né v sú­la­de so zá­ko­nom, jed­nak na spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie vo ve­ci. Pri­már­nym  cie­ľom zá­sa­dy ná­le­ži­té­ho  zis­te­nia   skut­ko­vé­ho  sta­vu  ve­ci   je  umož­niť  sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie.  Sú­vi­sí to s  pred­me­tom zá­ko­na   a  je­ho  úče­lom,  kto­rým  je  ná­le­ži­té zis­te­nie tres­tných    či­nov a  spra­vod­li­vé    pot­res­ta­nie   pá­cha­te­ľov a us­ku­toč­ne­nie  spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su.

Tre­ba hneď úvo­dom uviesť, že vo vzťa­hu ku skut­ko­vým zis­te­niam tvo­ria­cim pod­sta­tu sú­de­né­ho pre­či­nu, nie však vo vzťa­hu k práv­ne­mu zá­ve­ru čo do dô­vo­du os­lo­bo­de­nia ob­ža­lo­va­né­ho, je na­pad­nu­tý roz­su­dok vý­sled­kom ko­na­nia, v kto­rom sa pos­tu­po­va­lo pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku a v kto­rom ne­doš­lo k žiad­nym chy­bám, kto­ré by moh­li mať vplyv na ob­jas­ne­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci.

Pr­vos­tup­ňo­vý súd vy­ko­nal riad­ne do­ka­zo­va­nie v roz­sa­hu pot­reb­nom pre roz­hod­nu­tie o vý­ro­ku o ne­vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho, i keď z iné­ho dô­vo­du ako mal roz­hod­núť, a vy­vo­dil z dô­ka­zov skut­ko­vé zis­te­nia, kto­ré sú v pod­sta­te správ­ne, pri­čom v dô­vo­doch roz­sud­ku dos­ta­toč­ne vy­lo­žil, kto­ré sku­toč­nos­ti vzal za do­ká­za­né, o kto­ré dô­ka­zy svo­je skut­ko­vé zis­te­nia op­rel a aký­mi úva­ha­mi sa spra­vo­val pri hod­no­te­ní vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia v naz­na­če­nom sme­re. Z od­ôvod­ne­nia je zrej­mé ako sa vy­rov­nal s ob­ža­lo­bou ako aj s ob­ha­jo­bou ob­ža­lo­va­né­ho, a tiež aký­mi práv­ny­mi úva­ha­mi sa spra­vo­val, keď po­su­dzo­val do­ká­za­né sku­toč­nos­ti pod­ľa prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní zá­ko­na v otáz­ke vi­ny, resp. ne­vi­ny tak, ako to pred­pok­la­dá § 168 Tr. por. S dô­vod­mi roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa sa Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve, ako súd od­vo­la­cí, v ce­lom roz­sa­hu sto­tož­ňu­je a na tie­to aj v pod­rob­nos­tiach pou­ka­zu­je.

Ob­ža­lo­bou pro­ku­rá­to­ra ÚŠP č. k. VII/1 Gv 62/15/1000 – 24 zo dňa 19. 01. 2016 je ob­ža­lo­va­né­mu Ing. Ro­ma­no­vi Mi­kul­co­vi v pod­sta­te kla­de­né za vi­nu to, že v do­po­siaľ pres­ne ne­zis­te­nom ob­do­bí od 22. 06. 2013, na bliž­šie ne­zis­te­nom mies­te, zbie­ral úda­je ob­sa­hu­jú­ce sku­toč­nos­ti uta­jo­va­né na ochra­nu zá­uj­mov Slo­ven­skej re­pub­li­ky..., s cie­ľom vy­zra­diť ich ne­po­vo­la­nej oso­be, kto­ré bo­li v po­do­be do­ku­men­tov a dá­to­vých no­si­čov s ob­sa­hom do­ku­men­tov, kto­rých pô­vod­com je Vo­jen­ská spra­vo­daj­ská služ­ba, za­zna­me­na­né na dá­to­vom no­si­či „mic­ro SD“ a kto­ré bo­li dňa 22. 06. 2013 pri pre­hliad­ke iných pries­to­rov a po­zem­kov v osob­nom mo­to­ro­vom vo­zid­le zn. Volkswagen Golf, ĚCV: ....., v uží­va­ní ob­ža­lo­va­né­ho Ing. Ro­ma­na Mi­kul­ca.

V pr­vom ra­de po­va­žu­je od­vo­la­cí súd za pot­reb­né pou­ká­zať na sku­toč­nos­ti tý­ka­jú­ce sa sa­mot­né­ho za­is­te­nia „mic­ro SD“ kar­ty v osob­nom mo­to­ro­vom vo­zid­le zn. Volkswagen Gof EČV: ....., kto­ré mal ob­ža­lo­va­ný v uží­va­ní, ako slu­žob­né mo­to­ro­vé vo­zid­lo a ku kto­ré­mu za­is­te­niu doš­lo dňa 22. 06. 2013 o 12:35 hod. na zá­kla­de prí­ka­zu na pre­hliad­ku iných pries­to­rov vy­da­né­ho vy­šet­ro­va­te­ľom PZ, PPZ, NKA, ná­rod­nej proti­ko­rup­čnej jed­not­ky – expo­zi­tú­ra Bra­tis­la­va, č. p. PPZ – NKA – PKJ1 – V – 492/2013 zo dňa 21. 06. 2013, za súh­la­su špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra ÚŠP.

Z prie­be­hu pre­hliad­ky pred­met­né­ho osob­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, pri kto­rej bo­li za­is­te­né vec­né sto­py, o. i. aj „mic­ro SD“, bol nah­ra­tý vi­deo­záz­nam, kto­rý je sú­čas­ťou spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu a z kto­ré­ho je zrej­mé, ako správ­ne ana­ly­zu­je ok­res­ný súd, že je­ho tr­va­nie je cel­ko­vo 3 ho­di­ny a 23 mi­nút, pri­čom od­vo­la­cí súd ak­cen­tu­je, že vi­deo­záz­nam pria­mo a hod­no­ver­ne do­ku­men­tu­je akým spô­so­bom mal byť náj­de­ný a za­is­te­ný dô­kaz - elek­tro­nic­ké mé­dium, pa­mä­ťo­vá mic­ro SD kar­ta, na kto­rej nás­led­ne sa ma­li na­chá­dzať in­for­má­cie a to do­ku­men­ty, kto­ré po­chá­dza­li z Vo­jen­skej spra­vo­daj­skej služ­by, pri­čom tie­to do­ku­men­ty nies­li aj stu­peň uta­je­nia (dô­ver­né, ale­bo vy­hra­de­né) v zmys­le zá­ko­na o uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tiach. Na pred­met­nom vi­deo­záz­na­me je vi­dieť, že via­ce­rí prís­luš­ní­ci ope­ra­tív­ne­ho od­de­le­nia pos­tu­pu­jú v pre­hliad­ke tým spô­so­bom, že ho­ci niek­to­ré čas­ti mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la pre­hlia­da­jú prak­tic­ky iba povr­chne ale­bo iba zbež­ne (napr. mo­to­ro­vý pries­tor), iným čas­tiam sa ve­nu­jú maximál­ne dôs­led­ne, na­vy­še prís­luš­ní­ci ope­ra­tí­vy sa tam aj strie­da­jú na pred­met­nom vo­zid­le, pri­čom ope­ra­tív­ny pra­cov­ník pre­hlia­da­jú­ci od­kla­da­cí pries­tor na­chá­dza­jú­ci sa na za­dnej stra­ne se­dad­la spolu­jaz­dca ten­to pries­tor pre­hlia­da po­mer­ne dôk­lad­ne, pri­čom v tom­to pries­to­re nič ne­náj­de, vzá­pä­tí od­íde od vo­zid­la, kde dis­ku­tu­je s iný­mi na mies­te prí­tom­ný­mi oso­ba­mi, kto­ré sa zú­čas­tňu­jú pred­met­nej pre­hliad­ky. Vzá­pä­tí sa opäť vra­cia do inter­iéru vo­zid­la, opä­tov­ne skú­ma ten is­tý od­kla­da­cí pries­tor na za­dnej stra­ne se­dad­la spolu­jaz­dca, pri­čom je vi­dieť, že zra­zu má ru­ka­vi­cu na pra­vej ru­ke, na vr­chu prs­ta má pozdĺžne roz­re­za­nú v dĺžke asi 1 - 1,5 cm a nás­led­ne, čo tak­to str­čí ru­ku do uve­de­né­ho za­dné­ho vrec­ka se­dad­la spolu­jaz­dca, od­ra­zu vy­tiah­ne z toh­to vrec­ka mic­ro SD kar­tu, pri­čom vzá­pä­tí tú­to po­lo­ží na za­dné se­dad­lo vo­zid­la, stiah­ne si ru­ka­vi­cu, tú­to ru­ka­vi­cu od­lo­ží a ho­lý­mi pr­sta­mi chy­tí do ru­ky náj­de­nú mic­ro SD kar­tu, kto­rú po­tom nás­led­ne od­ov­zdá na mies­te prí­tom­né­mu kri­mi­na­lis­tic­ké­mu tech­ni­ko­vi, kto­rý ju za­is­tí do plas­ti­ko­vé­ho sáč­ku.

Aj pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du je mi­ni­mál­ne neš­tan­dar­dné, že ho­ci na mies­te sa na­chá­dza kri­mi­na­lis­tic­ký tech­nik, kto­rý ma na se­be bie­lu kom­bi­né­zu aj ru­ka­vi­ce a za­is­ťu­je náj­de­né sto­py resp. dô­ka­zy, tie­to fo­tog­ra­fu­je a chro­no­lo­gic­ky do­ku­men­tu­je, pria­mo pre­hliad­ku ne­vy­ko­ná­va, av­šak vy­ko­ná­va­jú ju rôz­ni pra­cov­ní­ci ope­ra­tí­vy, sa­moz­rej­me bez to­ho, aby vô­bec ma­li na se­be čo i len ru­ka­vi­ce a náj­de­né pred­me­ty, kto­ré za­is­ťu­jú, či už sa jed­ná o rôz­ne elek­tro­nic­ké mé­dia, te­le­fón­ne sim kar­ty, bez aký­koľ­vek okol­kov chy­ta­jú ho­lý­mi ru­ka­mi, s tý­mi­to ma­ni­pu­lu­jú ab­so­lút­ne za­rá­ža­jú­cim spô­so­bom, na­koľ­ko po­kiaľ tak­to za­is­te­ný dô­kaz, kto­rý má slú­žiť k iden­ti­fi­ká­cii pá­cha­te­ľa a je­ho spo­ji­tos­ti s tres­tnou čin­nos­ťou, je zne­mož­ne­ná aká­koľ­vek fo­ren­zná kri­mi­na­lis­tic­ká iden­ti­fi­ká­cia napr. z od­bo­ru dak­ty­los­ko­pie sňa­tím od­tlač­kov pr­stov resp. DNA iden­ti­fi­ká­cie, kto­ré by moh­li viesť k us­ved­če­niu pá­cha­te­ľa vo vzťa­hu k za­is­te­ným vec­ným sto­pám.

V tých­to sú­vis­los­tiach od­vo­la­cí súd v ná­zo­ro­vej zho­de so sú­dom pr­vé­ho stup­ňa pou­ka­zu­je na tú sku­toč­nosť, že sve­dok mjr. Mgr. D H, pra­cov­ník ope­ra­tí­vy, kto­rý vy­ko­ná­val pre­hliad­ku osob­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la a za­is­til pred­met­nú mic­ro SD kar­tu uvá­dzal, že ru­ka­vi­cu si poš­ko­dil pri tom, ako de­mon­to­val a pre­hlia­dal za­dné se­dad­lo mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, pri­čom tá­to sku­toč­nosť, z pred­met­né­ho vi­deo­záz­na­mu vô­bec ne­vyp­lý­va, pre­to­že v tom­to mo­men­te oso­ba, kto­rá de­mon­tu­je za­dné se­dad­lo vo­zid­la a vy­be­rá ho kom­plet­ne von z mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la na se­ba ani ru­ka­vi­ce ne­má. Sám sve­dok mjr. Mgr. D H pri­pus­til, že po­kiaľ náj­de­nú mic­ro SD kar­tu po­lo­žil na za­dné se­dad­lo mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, nás­led­ne si sňal ru­ka­vi­cu a tú­to chy­til ho­lý­mi pr­sta­mi, že vo vzťa­hu k to­mu­to po­chy­bil, av­šak si ne­mys­lí, že je­ho DNA by prek­ry­la DNA pá­cha­te­ľa. Je však zrej­mé, že kri­mi­na­lis­tic­ká fo­ren­zná iden­ti­fi­ká­cia sme­ru­jú­ca k iden­ti­fi­ká­cii pá­cha­te­ľa tak, aby bo­lo mož­né jed­noz­nač­ne us­tá­liť, že pá­cha­teľ resp. ob­ža­lo­va­ný by bol ma­ni­pu­lo­val s náj­de­nou mic­ro SD kar­tou a bo­lo tak mož­né hod­no­ver­ným spô­so­bom preu­ká­zať ale­bo vy­vrá­tiť tvr­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho, že tú mic­ro SD kar­tu vi­dí pr­vý krát a nie je je­ho, a ta­ká­to kri­mi­na­lis­tic­ká fo­ren­zná iden­ti­fi­ká­cia ani vô­bec ne­bo­la vy­ko­ná­va­ná.

Ne­mož­no po­ne­chať bez pov­šim­nu­tia vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho oh­ľad­ne spô­so­bu, akým sa ma­ni­pu­lo­va­lo ďa­lej s náj­de­nou mic­ro SD kar­tou, kto­rý vy­po­ve­dal, že pria­mo na mies­te vy­ko­ná­va­nia pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la bol nás­led­né sved­kom Mgr. D H za­dr­ža­ný, bol ním od­ve­de­ný na Kri­mi­na­lis­tic­ký a exper­tíz­ny ús­tav PZ Bra­tis­la­va na R, kde sve­dok H, ho­ci za­is­te­ná mic­ro SD kar­ta sa na­chá­dza­la v plas­ti­ko­vom sáč­ku, opä­tov­ne plas­ti­ko­vý sá­čok ot­vo­ril ho­lý­mi pr­sta­mi kar­tu vy­bral, po­dal ju pra­cov­ní­ko­vi kri­mi­na­lis­tic­ké­ho a exper­tíz­ne­ho ús­ta­vu, kto­rý ju sa­moz­rej­me chy­til do ru­ky tiež ho­lý­mi pr­sta­mi, dal si do po­čí­ta­ča a ot­vo­ril sú­bo­ry, kto­ré sa na­chá­dza­li na pred­met­nej mic­ro SD kar­te, pri­čom v tej­to sú­vis­los­ti s tým­to v is­tej čas­ti ko­reš­pon­du­je aj vý­po­veď sa­mot­né­ho sved­ka Mgr. D H, kto­rý uvá­dza, že vi­del na KEÚ PZ sú­bo­ry, kto­ré sa na­chá­dza­li na za­is­te­nej mic­ro SD kar­te, ale už si ne­pa­mä­tá, čo kon­krét­ne tam bo­lo.

Za pril­ieha­vú te­da mož­no ozna­čiť ar­gu­men­tá­ciu pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du, že je úpl­ne zrej­mé a evi­den­tné, že pri ta­kom­to pos­tu­pe ani žiad­na fo­ren­zná kri­mi­na­lis­tic­ká exper­tí­za ne­ma­la žiad­ny vý­znam, či už dak­ty­los­ko­pic­ká ale­bo ur­če­ním prí­pad­nej DNA vo vzťa­hu k ma­ni­pu­lá­cii s pred­met­nou kar­tou a nás­led­nej mož­nej iden­ti­fi­ká­cie, kto­rá by sme­ro­va­la k pá­cha­te­ľo­vi.

V naz­na­če­ných sú­vis­los­tiach aj pod­ľa pres­ved­če­nia od­vo­la­cie­ho se­ná­tu vy­vsta­la aj otáz­ka, či oso­by, kto­ré ma­ni­pu­lo­va­li so sú­bor­mi na­chá­dza­jú­ci­mi sa v pred­met­nej mic­ro SD kar­te, vô­bec bo­li op­ráv­ne­né oboz­ná­miť sa s ob­sa­hom tých­to in­for­má­cií a do­ku­men­tov, ma­júc na zre­te­li tú sku­toč­nosť, že tie­to po­ží­va­li is­tý stu­peň uta­je­nia v zmys­le zá­ko­na o uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tiach.

Tak ako ok­res­né­mu sú­du, ani sú­du od­vo­la­cie­mu nie je zrej­mé, ako je mož­né, že zá­pis­ni­ca o vy­ko­na­ní pre­hliad­ky iných pries­to­rov, kon­krét­ne vo vzťa­hu k pred­met­né­mu mo­to­ro­vé­mu vo­zid­lu Volkswagen Golf, EČV: ..... uvá­dza, že pre­hliad­ka tr­va­la 2 ho­di­ny a 10 mi­nút, čo je roz­diel op­ro­ti reali­te, kto­rá bo­la sní­ma­ná vi­deo­ka­me­rou viac ako 1 ho­di­nu a 13 mi­nút pre­to­že vi­deo­záz­nam zo sa­mot­nej pre­hliad­ky tr­vá viac ako 3 ho­di­ny a 23 mi­nút. Ok­res­ný súd si veľ­mi pril­ieha­vo kla­die otáz­ku, pre­čo, keď ope­ra­tí­va Po­li­caj­né­ho zbo­ru vy­ko­ná­va­la pre­hliad­ku iných pries­to­rov, t. j. mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, kto­ré vie­dol v da­nom ča­se ob­ža­lo­va­ný s tým, že bol v da­nom mo­men­te pri­naj­men­šom po­doz­ri­vý, že zbie­ral úda­je ob­sa­hu­jú­ce sku­toč­nos­ti uta­jo­va­né na ochra­nu zá­uj­mov Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­ré nies­li stu­peň uta­je­nia Dô­ver­né resp. Vy­hra­de­né s cie­ľom vy­zra­diť ich ne­po­vo­le­nej oso­be, sa vo vzťa­hu k ob­ža­lo­va­né­mu, t. j. v da­nom ča­se po­doz­ri­vé­mu, ne­vy­ko­ná­va­la nap­rík­lad do­mo­vá pre­hliad­ka.

Na­po­kon ne­mož­no po­ne­chať bez pov­šim­nu­tia vý­znam­nú sku­toč­nosť, a to, že osob­né mo­to­ro­vé vo­zid­lo, v kto­rom bo­la náj­de­ná in­kri­mi­no­va­ná mic­ro SD kar­ta, ne­bo­lo vo vý­luč­nom uží­va­ní ob­ža­lo­va­né­ho Ing. Ro­ma­na Mi­kul­ca. Sve­dok J S vy­svet­lil sys­tém pri­de­ľo­va­nia osob­ných mo­to­ro­vých vo­zi­diel jed­not­li­vým pra­cov­ní­kom spo­loč­nos­ti Slov­naft, a. s. A od­vo­la­cí súd pou­ka­zu­je na tú časť vý­po­ve­de sved­ka, že evi­den­cia uží­va­te­ľa mo­to­ro­vých vo­zi­diel spo­čí­va iba v tom, že za­mes­tna­nec do sys­té­mu GPS za­dá buď slu­žob­nú ale­bo súk­rom­nú jaz­du a na­dria­de­ný to skon­tro­lu­je či to tak je. Nee­vi­du­je sa me­no vo­di­ča, to zna­me­ná, že kto­rý­koľ­vek pra­cov­ník mô­že z ich od­de­le­nia viesť kon­krét­ne mo­to­ro­vé vo­zid­lo, ale­bo kto­ré­koľ­vek iné vo­zid­lo, kto­ré je v ope­ra­tív­nom lea­sin­gu s tým, že me­no vo­di­ča nie je evi­do­va­né v elek­tro­nic­kej for­me. Sve­dok Spi­šiak ďa­lej oz­rej­mil, že je úpl­ne bež­né, že si re­fe­ren­ti nav­zá­jom vo­zid­lá po­ži­čia­va­jú a aj to, že na jed­nom vo­zid­le jaz­dia via­ce­rí. Z to­ho te­da vy­plý­va, že ten kto mal pri­de­le­né vo­zid­lo ho mo­hol po­ži­čať aj iné­mu, ale s da­ným vo­zid­lom mo­hol jaz­diť aj iný za­mes­tna­nec spo­loč­nos­ti, pri­čom oso­ba, kto­rá ma­la pri­de­le­né mo­to­ro­vé vo­zid­lo ne­ma­la po­vin­nosť hlá­siť na­dria­de­né­mu či zve­ril mo­to­ro­vé vo­zid­lo iné­mu za­mes­tnan­co­vi. Je­di­ným ob­me­dze­ním bo­lo iba to, že na súk­rom­né úče­ly mo­hol zve­riť vo­zid­lo za­mes­tna­nec iba ta­ké­mu is­té­mu za­mes­tnan­co­vi, kto­rý mal po­vo­le­nie pou­ží­vať slu­žob­né mo­to­ro­vé vo­zid­lo aj na súk­rom­né úče­ly. Za pod­stat­nú časť vý­po­ve­de sved­ka po­va­žu­je od­vo­la­cí súd sku­toč­nosť, že  bo­lo mož­né bez ve­do­mia to­ho, ko­mu bo­lo vo­zid­lo pri­de­le­né, aby sa do toh­to vo­zid­la dos­tal aj iný za­mes­tna­nec spo­loč­nos­ti, keď­že ma­jú út­var ma­naž­men­tu slu­žob­ných vo­zi­diel, kto­rý sa sta­rá o servis, op­ra­vy, tech­nic­ké pre­hliad­ky a tak ďa­lej a ten­to út­var má ku kaž­dé­mu slu­žob­né­mu vo­zid­lu dru­hý kľúč od vo­zid­la, a te­da za­mes­tna­nec toh­to út­va­ru sa vie dos­tať do vo­zid­la dru­hým ori­gi­nál­nym kľú­čom a to aj bez ve­do­mia to­ho kto ma vo­zid­lo pri­de­le­né.

Na zá­kla­de zho­ra uve­de­né­ho te­da mož­no kon­šta­to­vať, že pred­met­né mo­to­ro­vé vo­zid­lo, v kto­rom sa vec­ná sto­pa - dô­kaz a to spo­mí­na­ná mic­ro SD kar­ta naš­la, nie je vlas­tníc­tvom ob­ža­lo­va­né­ho, to­to vo­zid­lo pat­rí spo­loč­nos­ti Slov­naft a. s., pri­čom ako re­fe­ren­tské vo­zid­lo slú­ži pre pot­re­by via­ce­rých osôb, a te­da s tým­to vo­zid­lom jaz­dia rôz­ne oso­by, tak is­to prís­tup do vo­zid­la ma­jú rôz­ne oso­by vrá­ta­ne od­de­le­nia, kto­ré sa sta­rá o servis mo­to­ro­vých vo­zi­diel, kde sa na­chá­dza­jú dru­hé ori­gi­nál­ne kľú­če od všet­kých mo­to­ro­vých vo­zi­diel, kto­ré spo­loč­nosť Slov­naft, a. s. pou­ží­va, pri­čom evi­den­cia jázd ne­kon­kre­ti­zu­je kon­krét­ne­ho vo­di­ča, kto­rý s vo­zid­lom jaz­dí, ale sys­tém slú­ži na od­de­le­nie slu­žob­ných a súk­rom­ných jázd, čo sle­du­je sys­tém GPS a re­fe­rent resp. za­mes­tna­nec, kto­rý vo­zid­lo pou­ží­va, je po­vin­ný za­dať či sa jed­ná o slu­žob­nú ale­bo súk­rom­nú jaz­du. Je te­da úpl­ne bež­né, že re­fe­ren­ti si vo­zid­lá nav­zá­jom po­ži­čia­va­jú a na jed­nom vo­zid­le jaz­dia via­ce­rí, z čo­ho je zrej­mé, že prís­tup do uve­de­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zi­la zn. Volkswagen Golf, pa­tria­ce­ho spo­loč­nos­ti Slov­naft a. s. s EČV: ..... ma­li reál­ne via­ce­ré oso­by.

Se­nát kraj­ské­ho sú­du, su­ma­ri­zu­júc pro­ces do­ka­zo­va­nia, tak v príp­rav­nom ko­na­ní ako aj na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pred ok­res­ným sú­dom, po­va­žu­je za ne­vyh­nut­né zdô­raz­niť, že roz­hod­nu­tie o vi­ne ob­ža­lo­va­nej oso­by mu­sí vy­chá­dzať z vy­ko­na­ných dô­ka­zov (zís­ka­ných zá­kon­ným spô­so­bom), kto­rých vy­hod­no­te­ním nie je mož­né dos­pieť k iné­mu zá­ve­ru, resp. kto­ré nep­ri­púš­ťa­jú aj al­ter­na­tív­ny (ako je to­mu v svet­le pre­ro­kú­va­né­ho prí­pa­du) a pre ob­ža­lo­va­nú oso­bu priaz­ni­vej­ší zá­ver, po­kiaľ ide o otáz­ku vi­ny. Vi­na ob­ža­lo­va­nej oso­by mu­sí byť te­da jed­noz­nač­ne a bez akých­koľ­vek ro­zum­ných po­chyb­nos­tí preu­ká­za­ná. Ob­ža­lo­va­ná oso­ba pri­tom nie je po­vin­ná do­ka­zo­vať žiad­nu sku­toč­nosť, čo je vy­jad­re­né v zá­sa­de, že ne­do­ká­za­ná vi­na má rov­na­ké dôs­led­ky ako do­ká­za­ná ne­vi­na. Uz­na­nie vi­ny zo ža­lo­va­nej tres­tnej čin­nos­ti nie je mož­né za­lo­žiť na hypo­te­tic­kých zá­ve­roch, kto­ré sú v ro­vi­ne prav­de­po­dob­nos­ti, a to ani prav­de­po­dob­nos­ti vy­ššie­ho stup­ňa. Pre ta­ký­to vý­rok mu­sí byť da­ná is­to­ta, o kto­rej, vy­chá­dza­júc z hod­no­te­nia vy­ko­na­ných dô­ka­zov, nie je dô­vod po­chy­bo­vať. Ak po vy­ko­na­ní a zhod­no­te­ní všet­kých dos­tup­ných dô­ka­zov zos­ta­nú po­chyb­nos­ti o niek­to­rej skut­ko­vej okol­nos­ti vý­znam­nej čo do otáz­ky vi­ny (vrá­ta­ne tej, z kto­rej mož­no vy­chá­dzať pri po­su­dzo­va­ní otáz­ky za­vi­ne­nia, te­da úmys­lu vo vzťa­hu ku konštruk­cii za­vi­ne­nia stí­ha­né­ho pre­či­nu oh­ro­ze­nia dô­ver­nej sku­toč­nos­ti a vy­hra­de­nej sku­toč­nos­ti pod­ľa § 353 ods. 1 Tr. zák.), ne­mož­no roz­hod­núť v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­né­ho. Inak po­ve­da­né, ak v kon­krét­nej tres­tnej ve­ci vy­ko­na­né dô­ka­zy pri­púš­ťa­jú al­ter­na­tív­nu mož­nosť o ne­vi­ne, je súd po­vin­ný v zmys­le prin­cí­pu „in du­bio pro reo“ (v po­chyb­nos­tiach v pros­pech ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho) ob­ža­lo­va­né­ho spod po­da­nej ob­ža­lo­by os­lo­bo­diť. Od­vo­la­cí súd príz­vu­ku­je, že ten­to prin­cíp sa od­ví­ja od jed­nej z naj­zák­lad­nej­ších zá­sad tres­tné­ho ko­na­nia, kto­rou je zá­sa­da pre­zum­pcie ne­vi­ny. Pre­zum­pcia ne­vi­ny vždy (aj pri za­ve­de­ní kon­tra­dik­tór­nych pr­vkov do tres­tné­ho pro­ce­su) vy­ža­du­je, aby to bol štát, kto­rý ne­sie v tres­tnom ko­na­ní kon­krét­ne dô­kaz­ne bre­me­no v otáz­ke vi­ny. Po­kiaľ mož­no v tres­tnom ko­na­ní na zá­kla­de vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia dos­pieť k nie­koľ­kým prav­de­po­dob­ným skut­ko­vým ver­ziám (opäť ako je to­mu v pre­jed­ná­va­nej tres­tnej ve­ci), je súd po­vin­ný prik­lo­niť sa k ver­zii, kto­rá je pre ob­ža­lo­va­nú oso­bu priaz­ni­vej­šia, na­koľ­ko iba tak ne­do­chá­dza k po­ru­še­niu prin­cí­pu roz­ho­do­va­nia v zmys­le spo­mí­na­nej zá­sa­dy „in du­bio pro reo“, a tým aj zá­sa­dy pre­zum­pcie ne­vi­ny. Te­da ani vy­so­ký stu­peň po­doz­re­nia sám o se­be ne­mô­že byť zá­kon­ným pod­kla­dom pre od­su­dzu­jú­ci vý­rok. Tres­tné ko­na­nie vy­ža­du­je v tom­to oh­ľa­du ten naj­vyš­ší mož­ný stu­peň is­to­ty, kto­rý mož­no od ľud­ské­ho poz­na­nia po­ža­do­vať, as­poň na úrov­ni všeo­bec­né­ho pra­vid­la „preu­ká­za­nia mi­mo akú­koľ­vek ro­zum­nú po­chyb­nosť“. V pre­jed­ná­va­nom prí­pa­de nie je pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du uce­le­ná  re­ťaz pria­mych či ne­pria­mych dô­ka­zov, z kto­rých by sa mo­hol vy­vo­diť bez­peč­ný zá­ver, že pred­met­ný sku­tok spá­chal prá­ve ob­ža­lo­va­ný Ing. Ro­man Mi­ku­lec i keď niet po­chýb, že ten­to sa stal. Zo zá­sa­dy pre­zum­pcie ne­vi­ny us­ta­no­ve­nej v čl. 50 ods. 2 Ústa­vy SR, čl. 40 ods. 2 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd a čl. 6 ods. 2 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd vy­plý­va, že ob­ža­lo­va­né­mu mu­sí byť vi­na preu­ká­za­ná bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí a ten­to nie je po­vin­ný do­ka­zo­vať žiad­nu sku­toč­nosť, ho­ci sved­čia­cu v je­ho pros­pech. Pre­zum­pcia ne­vi­ny zna­me­ná, že ne­do­ká­za­ná vi­na má rov­na­ký dôs­le­dok a vý­znam ako do­ká­za­ná ne­vi­na, resp. ob­ža­lo­va­ný ne­má po­vin­nosť do­ka­zo­vať svo­ju ne­vi­nu.

Na to, aby moh­la byť vi­na ob­ža­lo­va­né­ho preu­ká­za­ná, však in­dí­cie nes­ta­čia, ale vi­na mu­sí byť bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí jed­noz­nač­ne preu­ká­za­ná.

V ko­na­ní pred ok­res­ným sú­dom bol vy­ko­na­ný ce­lý rad dô­ka­zov. Su­ma­ri­zu­júc vy­ko­na­né dô­ka­zy z poh­ľa­du od­vo­la­cie­ho ko­na­nia, so zre­te­ľom na od­vo­la­cie ná­miet­ky od­vo­la­te­ľa, kraj­ský súd v úpl­nej ná­zo­ro­vej zho­de s pr­vos­tup­ňo­vým sú­dom kon­šta­tu­je, že v svet­le pre­ro­kú­va­né­ho prí­pa­du sa ne­po­da­ri­la preu­ká­zať, že by ža­lo­va­ný sku­tok spá­chal ob­ža­lo­va­ný Ing. Ro­man Mi­ku­lec.

S pri­hliad­nu­tím na tvr­de­nia ob­ža­lo­by uve­de­né v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by a v sa­mot­nom od­vo­la­ní na jed­nej stra­ne a tvr­de­nia ob­ža­lo­va­né­ho na stra­ne dru­hej je zrej­mé, že v da­nom prí­pa­de nie je spor­ná sku­toč­nosť spo­čí­va­jú­ca v sa­mot­nom náj­de­ní mic­ro SD v osob­nom mo­to­ro­vom vo­zid­le, kto­ré mal ob­ža­lo­va­ný v uží­va­ní s ob­sa­hom uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tí so stup­ňom uta­je­nia Dô­ver­né a Vy­hra­de­né a kto­rej ob­sah nes­po­chyb­ňu­je ani ob­ža­lo­ba, ani ob­ha­jo­ba a ani súd, a te­da pod­stat­ná časť skut­ku sa sta­la. Spor­nou vy­vstá­va „len“ us­tá­le­nie oso­by pá­cha­te­ľa, kto­rá na bliž­šie ne­zis­te­nom mies­te, zbie­ra­la úda­je ob­sa­hu­jú­ce sku­toč­nos­ti uta­jo­va­né na ochra­nu zá­uj­mu Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ozna­če­né stup­ňom uta­je­nia Dô­ver­né ale­bo Vý­hrad­né, s cie­ľom vy­zra­diť ich ne­po­vo­la­nej oso­be, v po­do­be do­ku­men­tov a dá­to­vých no­si­čov s ob­sa­hom do­ku­men­tov, kto­rých pô­vod­com je Vo­jen­ská spra­vo­daj­ská služ­ba, za­zna­me­na­né na dá­to­vom no­si­či „ mic­ro SD" s tam uve­de­ným ob­sa­hom, kto­ré bo­li dňa 22.06.2013 o 12.35 hod. náj­de­ne v Bra­tis­la­ve ...., pri pre­hliad­ke iných pries­to­rov a po­zem­kov pod­ľa § 101 ods. 1 Tr. por. v osob­nom mo­to­ro­vom vo­zid­le zn. Volkswagen EČ: ....., v uží­va­ní ob­ža­lo­va­né­ho Ing. Ro­ma­na Mi­kul­ca.

Na tom­to mies­te, naj­mä však v spo­ji­tos­ti zo zho­ra uve­de­ný­mi sku­toč­nos­ťa­mi, tre­ba pris­ved­čiť ob­ha­job­nej ar­gu­men­tá­cii ob­ža­lo­va­né­ho, že po­čas ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia ne­bol zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní vy­pro­du­ko­va­ný dô­kaz, kto­rý by ob­ža­lo­va­né­ho us­ved­čo­val zo stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti a na uz­na­nie vi­ny ne­pos­ta­ču­je len tá sa­mot­ná sku­toč­nosť, že pred­met­ná mic­ro SD kar­ta bo­la náj­de­ná v mo­to­ro­vom vo­zid­le, kto­ré vie­dol ob­ža­lo­va­ný. Ar­gu­men­tá­cia pro­ku­ra­tú­ry ÚŠP, že „tie­to úda­je však zhro­maž­dil na mic­ro SD kar­te, kto­rú vy­nie­sol mi­mo ob­jekt VOS a bo­la pri pre­hliad­ke náj­de­ná v osob­nom mo­to­ro­vom vo­zid­le, kto­ré uží­val“ je aj pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du skôr hypo­te­tic­kou úva­hou bez pod­po­ry pria­me­ho dô­ka­zu údaj­né­ho zhro­maž­ďo­va­nia a vy­ná­ša­nia mi­mo ob­jekt. Sa­mot­ný fakt, že in­kri­mi­no­va­ný no­sič bol náj­de­ný v aute, kto­ré uží­val (a nie­len ob­ža­lo­va­ný, ako od­vo­la­cí súd pou­ká­zal vy­ššie) bol pod­stat­ne spo­chyb­ne­ný okol­nos­ťa­mi za akých bol náj­de­ný (viď. vy­ššie roz­ve­de­ný prie­beh pre­hliad­ky osob­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la), pri­čom ne­mož­no pre­hliad­nuť už spo­mí­na­nú prís­luš­nú sek­ven­ciu vi­deo­nah­ráv­ky ohliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la. Mož­no sa sto­tož­niť s ob­ha­job­ným tvr­de­ním ob­ža­lo­va­né­ho o  ab­sen­cii pri­már­nej lo­gic­kej sú­vis­los­ti je­ho údaj­né­ho ko­na­nia, t. j. sťa­ho­vať si  uta­jo­va­né úda­je, pre­cho­vá­vať ich u se­ba viac ako rok a dr­žať ich v aute, kto­ré uží­va­jú aj iní, skry­té na mies­te re­la­tív­ne voľ­ne prís­tup­nom.

V pre­jed­ná­va­nom prí­pa­de mož­no na zá­kla­de vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia pred ok­res­ným sú­dom kon­šta­to­vať, že ob­ha­jo­ba ob­ža­lo­va­né­ho Ing. Ro­ma­na Mi­kul­ca ne­bo­la pres­ved­či­vo vy­vrá­te­ná a ani spo­chyb­ne­ná v ta­kej mie­re, aby bo­lo mož­né dos­pieť k zá­ve­ru o je­ho vi­ne, vy­chá­dza­júc pri­tom v otáz­ke vi­ny z po­žia­dav­ky is­to­ty bez akých­koľ­vek ro­zum­ných po­chyb­nos­tí, kto­rá po­žia­dav­ka je pre­miet­nu­tá do spo­me­nu­tej zá­sa­dy in „du­bio pro reo“, kto­rú od­vo­la­cí súd roz­vie­dol vy­ššie.

Po­kiaľ pro­ku­rá­tor v od­vo­la­ní pou­ka­zu­je, že v ko­na­ní ne­bol zis­te­ný žiad­ny kon­krét­ny dô­kaz, kto­rý by potvr­dzo­val, že pred­met­nú mic­ro SD kar­tu ob­ža­lo­va­né­mu do mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la umies­tni­la iná oso­ba a že ide o kon­špi­rá­ciu vo­či ob­ža­lo­va­né­mu, od­vo­la­cí súd uvá­dza, že ob­ža­lo­va­ný ne­mu­sí svo­ju ne­vi­nu preu­ka­zo­vať a prá­ve vy­ššie uve­de­né okol­nos­ti, spô­sob a prie­beh vy­ko­na­nej pre­hliad­ky dot­knu­té­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, resp. okol­nos­ti za­is­te­nia pred­met­nej mic­ro SD kar­ty pou­ka­zu­jú mi­ni­mál­ne na neš­tan­dard­ný pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­rý dô­vod­ne vy­vo­lá­va ta­ké otáz­ni­ky a úva­hy vzhľa­dom na cha­rak­ter pre­jed­ná­va­nej ve­ci a sa­mot­ný ob­sah do­ku­men­tov na za­is­te­nej mic­ro SD kar­te (pred­me­tom ko­na­nia je neop­ráv­ne­né nak­la­da­nie s uta­jo­va­ný­mi sku­toč­nos­ťa­mi z ob­las­ti spra­vo­daj­skej služ­by bý­va­lým ria­di­te­ľom Vo­jen­skej spra­vo­daj­skej služ­by s do­ko­na­ním skut­ku po vy­še ro­ku od je­ho od­vo­la­nia z fun­kcie).

Kraj­ský od­vo­la­cí súd však od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra ÚŠP vy­hod­no­cu­je ako dô­vod­né v čas­ti tý­ka­jú­cej sa spo­chyb­ňo­va­nia dô­vod­nos­ti uta­je­nia úda­jov náj­de­ných na za­is­te­nej mic­ro SD kar­te zo stra­ny sú­du pr­vé­ho stup­ňa.

Pod­ľa ná­zo­ru pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du sú­bo­ry a do­ku­men­ty, kto­ré sa na­chá­dza­jú na za­is­te­nej mic­ro SD kar­te a nies­li stu­peň uta­je­nia buď Vy­hra­de­né ale­bo Dô­ver­né nie sú ta­ké­ho cha­rak­te­ru, aby oh­ro­zi­li zá­ujem Slo­ven­skej re­pub­li­ky. S ta­kým­to úsud­kom sú­du pr­vé­ho stup­ňa sa ne­mož­no za žiad­nych okol­nos­tí sto­tož­niť.

Pro­ku­rá­tor ÚŠP správ­ne ar­gu­men­tu­je, že sú­du nep­ri­ná­le­ží hod­no­tiť ob­sah uta­jo­va­nej sku­toč­nos­ti a jej dô­le­ži­tosť. O stup­ni uta­je­nia a o od­taj­ne­ní roz­ho­du­je vý­luč­ne pô­vod­ca do­ku­men­tu tak, ako sa to uvá­dza v § 7 ods. 1 zák. č. 215/2004 Z. z. o ochra­ne uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tí a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov pod­ľa kto­ré­ho, ak po­mi­nu­la pot­re­ba ochra­ny in­for­má­cie ale­bo ve­ci ob­sa­hu­jú­cej uta­jo­va­né sku­toč­nos­ti v ur­če­nom stup­ni uta­je­nia, pô­vod­ca uta­jo­va­nej sku­toč­nos­ti roz­hod­ne o zme­ne stup­ňa uta­je­nia ale­bo zru­še­ní uta­je­nia. Ak up­ly­nu­la us­ta­no­ve­ná le­ho­ta uta­je­nia in­for­má­cie ale­bo ve­ci ob­sa­hu­jú­cej uta­jo­va­né sku­toč­nos­ti, pô­vod­ca roz­hod­ne o predĺže­ní le­ho­ty ale­bo o zme­ne stup­ňa uta­je­nia, ale­bo o zru­še­ní stup­ňa uta­je­nia.

Po­kiaľ sa tý­ka ďal­šej ar­gu­men­tá­cie sú­du pr­vé­ho stup­ňa, v nad­väz­nos­ti na nes­práv­ne úva­hy ok­res­né­ho sú­du o spo­chyb­ňo­va­ní dô­le­ži­tos­ti in­for­má­cií tvo­ria­cich ob­sah za­is­te­nej mic­ro SD, že ob­ža­lo­va­ný, ako bý­va­lý ria­di­teľ Vo­jen­skej spra­vo­daj­skej služ­by, sa po­čas svo­jej fun­kcie oboz­ná­mil a mal prís­tup k pod­stat­ne dô­le­ži­tej­ším a váž­nej­ším in­for­má­ciám s pod­stat­ne s vy­šším stup­ňom uta­je­nia v zmys­le zá­ko­na o uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tiach, je v tom­to sme­re ire­le­van­tná, prá­ve vo vzťa­hu k fak­tu, že sú­du nep­ri­ná­le­ží hod­no­tiť re­le­van­ciu vý­znam­nos­ti, resp. opod­stat­ne­nos­ti, či stra­te­gic­kos­ti dot­knu­tých úda­jov.

Zho­ra uve­de­né nes­práv­ne úva­hy ok­res­ný súd evi­den­tne vied­li k nás­led­né­mu nes­práv­ne­mu skon­šta­to­va­niu os­lo­bo­dzu­jú­ce­ho dô­vo­du pod­ľa § 285 písm. a/ Tr. por., te­da, že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sa stal sku­tok, pre kto­rý je ob­ža­lo­va­ný stí­ha­ný. Od­vo­la­cí súd upria­mu­je po­zor­nosť sú­du pr­vé­ho stup­ňa, že os­lo­bo­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by pod­ľa § 285 písm. a/ Tr. por. sa up­lat­ní vte­dy, ak na zá­kla­de vý­sled­kov do­ka­zo­va­nia, kto­ré bo­lo vy­ko­na­né na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, súd ne­mô­že uro­biť jed­noz­nač­ný zá­ver, že sa vô­bec stal sku­tok, kto­rý je uve­de­ný v ob­ža­lo­be. Nap­ro­ti to­mu k os­lo­bo­de­niu ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by pod­ľa § 285 písm. c/ Tr. por. dôj­de vte­dy, ak do­ka­zo­va­ním vy­ko­na­ným na hlav­nom po­jed­ná­va­ní sa sí­ce preu­ká­že, že sku­tok (resp. je­ho pod­stat­ná časť) uve­de­ný v ob­ža­lob­nom návr­hu sa stal a vy­ka­zu­je zna­ky tres­tné­ho či­nu, av­šak vy­ko­na­né do­ka­zo­va­nie neu­mož­ňu­je ne­po­chyb­ný zá­ver, že to bol prá­ve ob­ža­lo­va­ný, kto in­kri­mi­no­va­ný sku­tok spá­chal.

Od­vo­la­cí se­nát dos­pel k zá­ve­ru, že zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci jed­noz­nač­ne sved­čí os­lo­bo­dzu­jú­ce­mu dô­vo­du pod­ľa § 285 písm. c/ Tr. por., te­da, že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sku­tok spá­chal ob­ža­lo­va­ný Ing. Ro­man Mi­ku­lec a to z dô­vo­du, ako už pou­ká­zal od­vo­la­cí súd, že nie je spor­ná sku­toč­nosť spo­čí­va­jú­ca v sa­mot­nom náj­de­ní mic­ro SD v osob­nom mo­to­ro­vom vo­zid­le, kto­ré mal ob­ža­lo­va­ný v uží­va­ní s ob­sa­hom uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tí so stup­ňom uta­je­nia Vy­hra­de­né a Dô­ver­né a spor­ným po vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní zos­ta­lo, resp. ne­bo­lo bez dô­vod­ných po­chyb­nos­tí do­ká­za­né, že sku­tok spá­chal ob­ža­lo­va­ný.

V pre­ro­kú­va­nom prí­pa­de bo­lo bez ro­zum­ných po­chyb­nos­tí preu­ká­za­né, že sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lob­nom návr­hu sa stal a vy­ka­zu­je zna­ky tres­tné­ho či­nu, av­šak vy­ko­na­né do­ka­zo­va­nie neu­mož­ňu­je ne­po­chyb­ný zá­ver, že to bol prá­ve ob­ža­lo­va­ný Ing. Ro­man Mi­ku­lec, kto­rý ža­lo­va­ný sku­tok spá­chal. Kraj­ský súd  v tom­to sme­re pri­po­mí­na, už us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du (nap­rík­lad sp. zn. 2 Tz 22/1967 a sp. zn. 7 Tz 61/1967), pod­ľa kto­rej ak zos­ta­nú vy­čer­pa­né všet­ky dos­tup­né mož­nos­ti sme­ru­jú­ce k spo­ľah­li­vé­mu zis­te­niu skut­ko­vé­ho de­ja, je nut­né vy­kla­dať prie­beh toh­to skut­ko­vé­ho de­ja v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho. Ale­bo po­ve­da­né inak, ak reál­ne pri­chá­dza­jú do úva­hy dve ale­bo via­ce­ré ver­zie skut­ko­vé­ho de­ja, je pot­reb­né s pou­ži­tým zá­sa­dy in du­bio pro reo neuz­nať ob­ža­lo­va­né­ho za vin­né­ho. Pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du prá­ve ta­ká­to si­tuácia nas­ta­la v svet­le pre­jed­ná­va­né­ho prí­pa­du, pri­čom súd ne­kon­šta­tu­je, že sa sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be nes­tal, ale súd kon­šta­tu­je, že ne­bo­lo do­ká­za­né, že ho spá­chal ob­ža­lo­va­ný Ing. Ro­man Mi­ku­lec.

Z tých­to dô­vo­dov bo­lo pot­reb­né zru­šiť na­pad­nu­tý roz­su­dok v ce­lom roz­sa­hu a pod­ľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. (pre chy­by v na­pad­nu­tých vý­ro­koch roz­sud­ku s pou­ka­zom, že sa súd pr­vé­ho stup­ňa ne­vys­po­ria­dal so všet­ký­mi okol­nos­ťa­mi vý­znam­ný­mi pre roz­hod­nu­tie) a pos­tu­pom pod­ľa § 322 ods. 3 Tr. por. s pou­ka­zom na § 285 písm. c/ Tr. por. ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­diť.

Pou­če­nie:  Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu nie je prí­pust­ný ďal­ší riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok.

V Bra­tis­la­ve, dňa 19. sep­tem­bra 2019

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve, odd. 2To

 

                    JUDr. Pe­ter Štift

                     pred­se­da se­ná­tu

 

 

 

Diskusia