Nepriamy stalking

Publikované: 01. 01. 2020, čítané: 1751 krát
 

 

Práv­ne ve­ty:

Ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. I. ÚS/277/2019 zo dňa 15.10.2019 k vý­kla­du zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a Tr. zák.

I. Zá­kon­ná úp­ra­va ne­vy­lu­ču­je, aby k ne­bez­peč­né­mu pre­nas­le­do­va­niu ne­moh­lo do­chá­dzať aj ne­pria­mo pros­tred­níc­tvom tre­tích osôb (tzv. stal­king by proxy). Ústav­ný súd nes­po­chyb­ňu­je, že k ne­bez­peč­né­mu pre­nas­le­do­va­niu mô­že dôjsť aj ši­ka­nóz­nym vý­ko­nom prá­va zo stra­ny zjav­né­ho kve­ru­lan­ta. Aj na ta­kú­to mož­nosť bo­la zrej­me pro­jek­to­va­ná vo svo­jej pod­sta­te neur­či­tá zá­kon­ná úp­ra­va pod­ľa § 360a ods. 1 písm. e) Tres­tné­ho zá­ko­na. Av­šak ta­ké­to ne­pria­me ne­bez­peč­né pre­nas­le­do­va­nie, t. j. po­dá­va­nie pod­ne­tov na poš­ko­de­né­ho or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci, má zjav­né špe­ci­fi­ká, kto­ré všeo­bec­né sú­dy vô­bec ne­zoh­ľad­ni­li. Or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci to­tiž mô­žu ko­nať iba v rám­ci pres­ne špe­ci­fi­ko­va­né­ho zá­kon­né­ho rám­ca a zá­ro­veň dis­po­nu­jú od­bor­ným per­so­ná­lom, kto­rý má byť spô­so­bi­lý adek­vát­ne po­sú­diť všet­ky po­da­nia im ad­re­so­va­né. Mož­nosť ne­pria­me­ho stal­kin­gu pros­tred­níc­tvom or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci je pre­to pot­reb­né po­su­dzo­vať zo stra­ny všeo­bec­ných sú­dov roz­ho­du­jú­cich v tres­tnom ko­na­ní prís­nej­šie, a to s pou­ka­zom aj na ob­sah sa­mot­ných po­da­ní ad­re­so­va­ných or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci, ako aj s oh­ľa­dom na sa­mot­ný pos­tup tých­to or­gá­nov.

II. Kraj­ský súd ani ok­res­ný súd sa v pred­met­nej ve­ci vô­bec ne­zao­be­ra­li kon­krét­nym ob­sa­hom po­da­ní sťa­žo­va­te­ľa ad­re­so­va­ných prís­luš­ným or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci, je­di­ným as­pek­tom, kto­ré­mu vo vzťa­hu k pred­met­ným po­da­niam sťa­žo­va­te­ľa ve­no­va­li po­zor­nosť, bol iba po­čet tých­to po­da­ní za ur­či­té ča­so­vé ob­do­bie. Z na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku kraj­ské­ho sú­du, ako aj z roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du nie je vô­bec zrej­mé, či jed­not­li­vé po­da­nia sťa­žo­va­te­ľa bo­li vo svo­jej pod­sta­te vec­né ale­bo hru­bo zne­va­žu­jú­ce, resp. neo­dô­vod­ne­ne za­sa­hu­jú­ce do osob­nos­tných práv poš­ko­de­né­ho (prí­pad­ne akým spô­so­bom ma­li byť zne­va­žu­jú­ce ale­bo za­sa­hu­jú­ce do osob­nos­tných práv poš­ko­de­né­ho).

Pos­tup or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci (ďa­lej len „ob­vod­ný úrad“) a ob­ce (ďa­lej len „obec“) je vý­znam­ný z to­ho dô­vo­du, že ak by tie­to ko­na­li nee­fek­tív­ne, chaotic­ky a zby­toč­ne za­sa­ho­va­li do ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho (do tej mie­ry, aby to po­ci­ťo­val ako pre­nas­le­do­va­nie oh­ro­zu­jú­ce je­ho zdra­vie a ob­me­dzu­jú­ce ho v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta), a to na zá­kla­de opa­ko­va­ných a zjav­ne neo­pod­stat­ne­ných po­da­ní sťa­žo­va­te­ľa, ús­tav­ný súd sa dom­nie­va, že by bo­lo ab­sur­dné pri­po­čí­tať ta­kú­to ne­kom­pe­ten­tnosť štát­nych or­gá­nov sťa­žo­va­te­ľo­vi v rám­ci je­ho tres­tnej zod­po­ved­nos­ti v pred­met­nom tres­tnom ko­na­ní. Iný­mi slo­va­mi, ak by po­da­nia sťa­žo­va­te­ľa, za kto­ré bol v ko­neč­nom dôs­led­ku tres­tne stí­ha­ný, bo­li pre­važ­ne vec­né a dis­kom­fort poš­ko­de­né­ho by mo­hol byť čo i len čias­toč­ne spô­so­be­ný ali­bis­tic­kým, resp. nee­fek­tív­nym úrad­ným pos­tu­pom prís­luš­ných or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci, bo­lo by nep­rí­pus­tné tres­tne stí­hať sťa­žo­va­te­ľa iba pre­to, že sa na or­gá­noch ve­rej­nej mo­ci do­má­hal prí­pus­tný­mi pros­tried­ka­mi ochra­ny svo­jich práv (ho­ci aj neús­peš­ne).

Od­ôvod­ne­nie:  

I.

I.A Ústav­ná sťaž­nosť a sťaž­nos­tná ar­gu­men­tá­cia 1. Ústav­né­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­tav­ný súd“) bo­la 14. mar­ca 2019 do­ru­če­ná ús­tav­ná sťaž­nosť , , (ďa­lej len „sťa­žo­va­teľ“), kto­rou na­mie­tal po­ru­še­nie svo­jich zá­klad­ných práv pod­ľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“) roz­sud­kom Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re (ďa­lej len „kraj­ský súd“) č. k. 2 To 58/2017-870 z 29. no­vem­bra 2017 (ďa­lej len „na­pad­nu­tý roz­su­dok kraj­ské­ho sú­du“).

2. Z ús­tav­nej sťaž­nos­ti a k nej pri­po­je­ných príl­oh vy­plý­va, že sťa­žo­va­teľ bol roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Nit­ra (ďa­lej len „ok­res­ný súd“) č. k. 33 T 105/2014-814 z 3. má­ja 2017 uz­na­ný vin­ným zo spá­chania pre­či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a ods. 1 písm. e) zá­ko­na č. 300/2005 Z. z. Trest­ný zá­kon v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Trest­ný zá­kon“), za čo mu bol ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re šies­tich me­sia­cov, pri­čom v zmys­le § 49 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na ok­res­ný súd vý­kon ulo­že­né­ho tres­tu pod­mie­neč­ne od­lo­žil a pod­ľa § 50 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na ur­čil sťa­žo­va­te­ľo­vi skú­šob­nú do­bu na je­den rok. Zá­ro­veň ok­res­ný súd ulo­žil sťa­žo­va­te­ľo­vi po­vin­nosť spo­čí­va­jú­cu v prí­ka­ze ve­rej­ne – obec­ným roz­hla­som sa os­pra­vedl­niť poš­ko­de­né­mu (ďa­lej len „poš­ko­de­ný“). Pro­ti pred­met­né­mu roz­sud­ku sa sťa­žo­va­teľ od­vo­lal. Kraj­ský súd ako od­vo­la­cí súd roz­ho­dol o po­da­nom od­vo­la­ní na­pad­nu­tým roz­sud­kom, kto­rým roz­su­dok ok­res­né­ho sú­du zru­šil vo vý­ro­ku o tres­te a ulo­žil sťa­žo­va­te­ľo­vi trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re troch me­sia­cov a vý­kon ulo­že­né­ho tres­tu mu pod­mie­neč­ne od­lo­žil a ur­čil mu skú­šob­nú do­bu na je­den rok. Pro­ti na­pad­nu­té­mu roz­sud­ku kraj­ské­ho sú­du po­dal sťa­žo­va­teľ aj do­vo­la­nie. Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „naj­vyš­ší súd“) roz­ho­dol o do­vo­la­ní sťa­žo­va­te­ľa uz­ne­se­ním č. k. 4 Tdo 47/2018-908 zo 17. ok­tób­ra 2018, kto­rým do­vo­la­nie od­mie­tol. Pred­met­né uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du bo­lo do­ru­če­né sťa­žo­va­te­ľo­vi 18. ja­nuá­ra 2019.

3. Sťa­žo­va­teľ vy­tý­ka ok­res­né­mu sú­du, že zme­nil kva­li­fi­ká­ciu skut­ku, pre kto­rý bol sťa­žo­va­teľ ob­ža­lo­va­ný, a to bez zme­ny ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­rom. Z toh­to pos­tu­pu ok­res­né­ho sú­du sťa­žo­va­teľ od­vo­dil, že ok­res­ný súd ne­bol nes­tran­ný, čím mal po­ru­šiť sťa­žo­va­te­ľo­ve zá­klad­né prá­va pod­ľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ús­ta­vy. Pre­to­že v od­vo­la­com ko­na­ní kraj­ský súd nez­ru­šil roz­su­dok ok­res­né­ho sú­du ako vec­ne nes­práv­ny, pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa tiež po­ru­šil je­ho zá­klad­né prá­va pod­ľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ús­ta­vy. Ho­ci sťa­žo­va­teľ pe­ti­tom svo­jej ús­tav­nej sťaž­nos­ti ne­na­pá­dal roz­hod­nu­tie do­vo­la­cie­ho sú­du (ale iba kraj­ské­ho sú­du, pozn.), tvr­dí, že od­miet­nu­tím je­ho do­vo­la­nia aj naj­vyš­ší súd po­ru­šil je­ho zá­klad­né prá­va pod­ľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ús­ta­vy. 4. V ďal­šej čas­ti svo­jej ús­tav­nej sťaž­nos­ti sťa­žo­va­teľ exten­zív­ne na­pá­da ne­dos­ta­toč­né od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tí všeo­bec­ných sú­dov vo vzťa­hu ku skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a ods. 1 písm. e) Tres­tné­ho zá­ko­na. Sťa­žo­va­teľ pou­ka­zu­je na to, že ok­res­ný súd ani kraj­ský súd vo svo­jich roz­hod­nu­tiach neu­vá­dza­jú, resp. ne­vys­vet­ľu­jú, kto­rá časť skut­ko­vej ve­ty zod­po­ve­dá práv­nej kva­li­fi­ká­cii pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu. Pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa ko­na­jú­ce sú­dy ne­vy­ko­na­li do­ka­zo­va­nie tý­ka­jú­ce sa tvr­de­ní poš­ko­de­né­ho, že kvô­li po­da­niam sťa­žo­va­te­ľa ab­sol­vo­val „de­siat­ky úko­nov“ na rôz­nych or­ga­ni­zá­ciách, resp. že bol „mno­hok­rát“ pred­vo­lá­va­ný pí­som­ne aj te­le­fo­nic­ky a že sa ich vždy zú­čas­tnil. Pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa ko­na­jú­ce sú­dy prev­za­li tie­to tvr­de­nia poš­ko­de­né­ho bez ich nás­led­nej ve­ri­fi­ká­cie. Sťa­žo­va­teľ ďa­lej tvr­dí, že sve­dec­ké vý­po­ve­de v pred­met­nom tres­tnom ko­na­ní nep­red­sta­vu­jú dô­kaz o tom, že ko­nal úmy­sel­ne, a ani o tom, že u poš­ko­de­né­ho vy­vo­lal oba­vu o je­ho zdra­vie ale­bo mož­nosť zhor­še­nia kva­li­ty je­ho ži­vo­ta. Sťa­žo­va­teľ pou­ká­zal aj na sku­toč­nosť, že ko­na­jú­ce sú­dy uve­ri­li tvr­de­niam poš­ko­de­né­ho o zhor­še­ní je­ho zdra­via bez to­ho, aby vy­ko­na­li aký­koľ­vek od­bor­ný dô­kaz na potvr­de­nie zhor­še­nia je­ho zdra­via ale­bo obáv o zhor­še­nie je­ho zdra­via. Sťa­žo­va­teľ pou­ka­zu­je na to, že ak ok­res­ný súd po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia dos­pel k zá­ve­ru, že pro­ku­rá­tor unie­sol dô­kaz­né bre­me­no tý­ka­jú­ce sa vi­ny sťa­žo­va­te­ľa (a ak sa s tým kraj­ský súd sto­tož­nil), bo­lo je­ho po­vin­nos­ťou zro­zu­mi­teľ­ne od­ôvod­niť, že sa sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be stal, že ho spá­chal ob­ža­lo­va­ný (sťa­žo­va­teľ) a že napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu. Sťa­žo­va­teľ nás­led­ne tvr­dí, že ok­res­ný súd ani kraj­ský súd vo svo­jich roz­hod­nu­tiach neuvied­li žiad­ne re­le­van­tné sku­toč­nos­ti, z kto­rých by vy­plý­va­lo, v akých kon­krét­nych okol­nos­tiach vi­de­li napl­ne­nie jed­not­li­vých zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia.

5. Sťa­žo­va­teľ žia­da, aby ús­tav­ný súd po pri­ja­tí ús­tav­nej sťaž­nos­ti na ďal­šie ko­na­nie roz­ho­dol tým­to ná­le­zom: „1. Zá­klad­né prá­vo sťa­žo­va­te­ľa , , by­tom: pod­ľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky roz­sud­kom Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re zo dňa 29.11.2017, sp. zn. 2To/58/2017-870, kto­rým potvr­dil roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Nit­ra zo dňa 03.05.2017, sp. zn. 33T/105/2014-, vo vý­ro­ku o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho a zru­šil roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Nit­ra zo dňa 03.05.2017, sp. zn. 33T/105/2014-, len vo vý­ro­ku o tres­te, po­ru­še­né bo­lo. 2. Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re zo dňa 29.11.2017, sp. zn. 2To/58/2017-870, kto­rým potvr­dil roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Nit­ra zo dňa 03.05.2017, sp. zn. 33T/105/2014-, vo vý­ro­ku o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho a zru­šil roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Nit­ra zo dňa 03.05.2017, sp. zn. 33T/105/2014-, len vo vý­ro­ku o tres­te zru­šu­je a vec vra­cia Kraj­ské­mu sú­du v Nit­re na ďal­šie ko­na­nie. 3. Sťa­žo­va­te­ľo­vi sa priz­ná­va pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie v su­me 5.000,00 € (slo­vom: päť­ti­síc eur), kto­ré je Kraj­ský súd v Nit­re po­vin­ný za­pla­tiť sťa­žo­va­te­ľo­vi do 30 dní od prá­vop­lat­nos­ti toh­to roz­hod­nu­tia. 4. Sťa­žo­va­te­ľo­vi sa priz­ná­va náh­ra­da trov ko­na­nia ti­tu­lom trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia v su­me 403,01 €, kto­ré je Kraj­ský súd v Nit­re po­vin­ný za­pla­tiť sťa­žo­va­te­ľo­vi k ru­kám je­ho práv­ne­ho zá­stup­cu, do 15 dní od prá­vop­lat­nos­ti toh­to roz­hod­nu­tia.“

I.B Pro­ces­ný pos­tup ús­tav­né­ho sú­du, vy­jad­re­nia kraj­ské­ho sú­du a Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky

6. Ústav­ný súd ús­tav­nú sťaž­nosť pred­bež­ne pre­ro­ko­val a uz­ne­se­ním č. k. I. ÚS 277/2019-22 z 25. jú­na 2019 ju v čas­ti na­mie­ta­né­ho po­ru­še­nia zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy na­pad­nu­tým roz­sud­kom kraj­ské­ho sú­du pod­ľa § 56 ods. 1 a 5 zá­ko­na č. 314/2018 Z. z. o Ústav­nom sú­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov (ďa­lej len „zá­kon o ús­tav­nom sú­de“) pri­jal na ďal­šie ko­na­nie. Vo zvyš­nej čas­ti ús­tav­nú sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa od­mie­tol ako zjav­ne neo­pod­stat­ne­nú.

7. Ústav­ný súd 10. jú­la 2019 vy­zval kraj­ský súd, aby sa vy­jad­ril k ús­tav­nej sťaž­nos­ti a k mož­né­mu upus­te­niu od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia vo ve­ci. V po­da­ní do­ru­če­nom ús­tav­né­mu sú­du 23. jú­la 2019 pod­pred­se­da kraj­ské­ho sú­du uvie­dol, že ús­tav­ná sťaž­nosť je ne­dô­vod­ná, a pou­ká­zal na sku­toč­nosť, že kraj­ský súd ako od­vo­la­cí súd ko­nal v sú­la­de s prís­luš­ný­mi pro­ces­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi, v sú­la­de s ju­di­ka­tú­rou ús­tav­né­ho sú­du a na zá­kla­de sku­toč­nos­tí vy­plý­va­jú­cich zo spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu, a pre­to navr­ho­val, aby ús­tav­ný súd tej­to ús­tav­nej sťaž­nos­ti ne­vy­ho­vel. Zá­ro­veň uvie­dol, že súh­la­sí s upus­te­ním od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia. K vy­jad­re­niu bo­lo pri­po­je­né vy­jad­re­nie sud­ky­ne spra­vo­daj­ky­ne JUDr. Ľubo­mí­ry Ku­bá­ňo­vej, kto­rá uvied­la, že po­kiaľ ide o vi­nu, tá­to je v sú­la­de s vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi a v od­ôvod­ne­ní roz­sud­ku kraj­ský súd pou­ká­zal na správ­ne dô­vo­dy uve­de­né v roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du a vy­spo­ria­dal sa s ná­miet­ka­mi ob­ža­lo­va­né­ho (sťa­žo­va­te­ľa) uve­de­ný­mi v od­ôvod­ne­ní od­vo­la­nia. Pod­rob­ne od­ôvod­nil iba vý­rok o tres­te, pre­to­že ten­to bol roz­sud­kom kraj­ské­ho sú­du zme­ne­ný.

8. Ústav­ný súd zá­ro­veň z ok­res­né­ho sú­du vy­žia­dal prís­luš­ný trest­ný spis. Zá­ro­veň ús­tav­ný súd 22. jú­la 2019 vy­zval Ge­ne­rál­nu pro­ku­ra­tú­ru Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra“), aby sa vy­jad­ri­la k sťa­žo­va­te­ľom for­mu­lo­va­nej ná­miet­ke, kto­rou pou­ka­zo­val na ne­dos­ta­toč­né od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tí všeo­bec­ných sú­dov vo vzťa­hu ku skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a ods. 1 písm. e) Tres­tné­ho zá­ko­na.

9. Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra vo vy­jad­re­ní do­ru­če­nom ús­tav­né­mu sú­du 10. sep­tem­bra 2019 zhr­nu­la skut­ko­vý stav v pred­met­nom prí­pa­de, všeo­bec­ne sa vy­jad­ri­la k pre­či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a Tres­tné­ho zá­ko­na a na­po­kon vy­slo­vi­la pres­ved­če­nie, že pos­tup všeo­bec­ných sú­dov bol v tom­to prí­pa­de v sú­la­de so zá­ko­nom a ús­tav­ne kon­form­ný.

10. Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra vo svo­jom vy­jad­re­ní uvied­la aj to, že za­ve­de­ním skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia za­rea­go­val zá­ko­no­dar­ca na ne­žia­du­ci jav po­čet­ne sa vy­sky­tu­jú­ci v spo­loč­nos­ti, kto­rý dov­te­dy práv­na úp­ra­va neu­mož­ňo­va­la dos­ta­toč­ne tres­tnop­ráv­ne pos­tih­núť. V od­bor­nej li­te­ra­tú­re sa ne­bez­peč­né pre­nas­le­do­va­nie, ob­ťa­žo­va­nie inej oso­by, jej za­stra­šo­va­nie či vy­hrá­ža­nie sa ozna­ču­je poj­mom stal­king. Me­dzi ty­pic­ké pre­ja­vy sprá­va­nia pá­cha­te­ľa stal­kin­gu sa ra­dí naj­mä kon­tak­to­va­nie oso­by pro­ti jej vô­li, vy­hľa­dá­va­nie jej osob­né­ho kon­tak­tu, kon­tak­to­va­nie oso­by pros­tred­níc­tvom iných osôb, tzv. stal­king by proxy, resp. iné ob­me­dzenie oso­by spo­čí­va­jú­ce v zhor­še­ní kva­li­ty jej ži­vo­ta. Po­va­žu­je sa za preu­ká­za­né, že v sú­čas­nej práv­nej úp­ra­ve ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia exis­tu­jú ap­li­kač­né prob­lé­my v sú­vis­los­ti s poj­ma­mi ako dl­ho­do­bosť pre­nas­le­do­va­nia, vzbu­de­nie dô­vod­nej oba­vy a zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta (bliž­šie PFUN­DTNER, E. – ŠAN­TA, J. Ne­bez­peč­né pre­nas­le­do­va­nie – stal­king. In: Jus­tič­ná re­vue. 2012, roč. 64, č. 2, s. 271 až 280.). Zo šta­tis­tic­kých úda­jov ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry od ro­ku 2012 vy­plý­va vzras­ta­jú­ci po­čet od­ha­le­ných tres­tných či­nov ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia, stí­ha­ných osôb, ob­ža­lo­va­ných osôb, ako aj osôb od­sú­de­ných.

11. Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra kon­šta­to­va­la, že ob­jek­tív­na strán­ka skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na je v pr­vom ra­de zá­ko­no­dar­com opí­sa­ná ku­mu­la­tív­ne. Zna­me­ná to, že pre jej napl­ne­nie sa sú­čas­ne vy­ža­du­je a) dl­ho­do­bé pre­nas­le­do­va­nie, b) vzbu­de­nie dô­vod­nej oba­vy iné­ho o je­ho ži­vot ale­bo zdra­vie, ži­vot ale­bo zdra­vie je­mu blíz­kej oso­by ale­bo pod­stat­ným spô­so­bom zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta iné­ho a c) niek­to­rá z fo­riem proti­práv­ne­ho ko­na­nia uve­de­né­ho v § 360a ods. 1 písm. a) až e) Tres­tné­ho zá­ko­na.

12. Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra zá­ro­veň zdô­raz­ni­la, že pod­mien­ka (nás­le­dok proti­práv­ne­ho ko­na­nia) uve­de­ná v pís­me­ne b) pre­doš­lé­ho bo­du je zá­ko­no­dar­com sta­no­ve­ná al­ter­na­tív­ne. Zna­me­ná to, že buď pá­cha­teľ svo­jím dl­ho­do­bým pre­nas­le­do­va­ním niek­to­rým zo spô­so­bov uve­de­ných v pís­me­nách a) až e) § 360a ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na vzbu­dil dô­vod­nú oba­vu iné­ho o je­ho ži­vot ale­bo zdra­vie ale­bo o ži­vot ale­bo zdra­vie je­mu blíz­kej oso­by, ale­bo pod­stat­ným spô­so­bom zhor­šil kva­li­tu je­ho ži­vo­ta [bliž­šie nap­rík­lad aj HAM­RA­NOVÁ, D. Ná­si­lie pá­cha­né na že­nách z le­gis­la­tív­ne­ho hľa­dis­ka (tres­tné či­ny so skut­ko­vou pod­sta­tou vzťa­hu­jú­ce sa na ná­si­lie pá­cha­né na že­nách) [on­li­ne]. Dos­tup­né na inter­ne­te: www.ucps.sk.]. Jed­na z fo­riem proti­práv­ne­ho ko­na­nia spo­čí­va v ob­me­dzo­va­ní poš­ko­de­nej oso­by v jej ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta [§ 360a ods. 1 písm. e) Tres­tné­ho zá­ko­na]. Za ob­me­dzo­va­nie v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta pod­ľa § 360a ods. 1 písm. e) Tres­tné­ho zá­ko­na tre­ba po­va­žo­vať ta­ké ob­me­dzenie do­te­raj­šie­ho ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho, ku kto­ré­mu dôj­de pro­ti je­ho vô­li ne­žia­du­ci­mi zá­sah­mi pá­cha­te­ľa do sfé­ry je­ho osob­né­ho, ro­din­né­ho, ale i pro­fe­sio­nál­ne­ho ži­vo­ta ale­bo aj do všet­kých tých­to sfér na­raz. Mô­že ísť o ob­me­dzenie v ro­vi­ne zá­uj­mo­vej, kul­túr­nej, špor­to­vej a po­dob­ne, ale i o ob­me­dzenie spo­loč­ných čin­nos­tí s ro­din­ný­mi prís­luš­ník­mi poš­ko­de­né­ho, nap­rík­lad s je­ho deť­mi, keď poš­ko­de­ný ne­bu­de môcť v dôs­led­ku pre­nas­le­do­va­nia pá­cha­te­ľom vy­ko­ná­vať svo­je ob­vyk­lé ak­ti­vi­ty ale­bo bu­dú tie­to ak­ti­vi­ty pod­stat­ne na­ru­še­né. Roz­ho­du­jú­ce pri­tom bu­de vždy hľa­dis­ko sub­jek­tív­ne po­ci­ťo­va­nej uj­my poš­ko­de­né­ho, ho­ci ur­či­tým spô­so­bom ob­jek­ti­vi­zo­va­né, nie te­da hod­no­te­nie pod­ľa aké­ho­si „sprie­me­ro­va­né­ho“ ob­vyk­lé­ho spô­so­bu ži­vo­ta [zá­le­ží vždy na kon­krét­nom poš­ko­de­nom, je­ho za­mes­tna­ní a po­dob­ne (bliž­šie ŠÁMAL, P. a kol. Tres­tní zá­ko­ník II. § 140-421. Ko­men­tář. 1. vy­dá­ní. Pra­ha : C. H. Beck, 2010, s. 3010.)].

13. Ústav­ný súd za­slal práv­ne­mu zá­stup­co­vi sťa­žo­va­te­ľa pred­met­né vy­jad­re­nie kraj­ské­ho sú­du (31. jú­la 2019), ako aj vy­jad­re­nie ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry (11. sep­tem­bra 2019) a vy­zval ho, aby k nim v sta­no­ve­nej le­ho­te za­ujal sta­no­vis­ko, ak to bu­de po­va­žo­vať za pot­reb­né. Zá­ro­veň sťa­žo­va­te­ľa vy­zval, aby ús­tav­né­mu sú­du ozná­mil, či súh­la­sí s upus­te­ním od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia, s tým, že ak sa k upus­te­niu od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia v sta­no­ve­nej le­ho­te ne­vy­jad­rí, ús­tav­ný súd bu­de za­stá­vať ná­zor, že s upus­te­ním od ne­ho súh­la­sí. Sťa­žo­va­teľ sa v sta­no­ve­nej le­ho­te ne­vy­jad­ril ani k po­da­niu kraj­ské­ho sú­du, ani k po­da­niu ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry a ani k upus­te­niu od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia.

14. Ústav­ný súd so súh­la­som účas­tní­kov ko­na­nia pod­ľa § 58 ods. 3 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de upus­til v da­nej ve­ci od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia, pre­to­že po oboz­ná­me­ní sa s ich vy­jad­re­nia­mi, resp. vzhľa­dom na ich ab­sen­ciu dos­pel k ná­zo­ru, že od toh­to po­jed­ná­va­nia ne­mož­no oča­ká­vať ďal­šie ob­jas­ne­nie ve­ci. II. Prá­vo­moc ús­tav­né­ho sú­du a re­le­van­tná práv­na úp­ra­va

15. Pod­ľa čl. 124 ús­ta­vy ús­tav­ný súd je ne­zá­vis­lým súd­nym or­gá­nom ochra­ny ús­tav­nos­ti. Ústav­ný súd roz­ho­du­je pod­ľa čl. 127 ods. 1 ús­ta­vy o sťaž­nos­tiach fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb, ak na­mie­ta­jú po­ru­še­nie svo­jich zá­klad­ných práv ale­bo slo­bôd, ale­bo ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd vy­plý­va­jú­cich z me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy, kto­rú Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­la vy­hlá­se­ná spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, ak o ochra­ne tých­to práv a slo­bôd ne­roz­ho­du­je iný súd. Pod­ľa čl. 127 ods. 2 pr­vej ve­ty ús­ta­vy ak ús­tav­ný súd vy­ho­vie sťaž­nos­ti, svo­jím roz­hod­nu­tím vy­slo­ví, že prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím, opat­re­ním ale­bo iným zá­sa­hom bo­li po­ru­še­né prá­va ale­bo slo­bo­dy pod­ľa od­se­ku 1, a zru­ší ta­ké roz­hod­nu­tie, opat­re­nie ale­bo iný zá­sah.

16. Pod­ľa čl. 131 ods. 2 ús­ta­vy ús­tav­ný súd roz­ho­du­je o sťaž­nos­tiach pod­ľa čl. 127 ús­ta­vy v troj­člen­ných se­ná­toch. Se­nát sa uz­ná­ša nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou svo­jich čle­nov.

17. Pod­ľa čl. 140 ús­ta­vy pod­rob­nos­ti o or­ga­ni­zá­cii ús­tav­né­ho sú­du, o spô­so­be ko­na­nia pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov us­ta­no­ví zá­kon.

18. Pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy kaž­dý sa mô­že do­má­hať zá­ko­nom us­ta­no­ve­ným pos­tu­pom svoj­ho prá­va na ne­zá­vis­lom a nes­tran­nom sú­de a v prí­pa­doch us­ta­no­ve­ných zá­ko­nom na inom or­gá­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

19. Pod­ľa § 10 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na nej­de o pre­čin, ak vzhľa­dom na spô­sob vy­ko­na­nia či­nu a je­ho nás­led­ky, okol­nos­ti, za kto­rých bol čin spá­cha­ný, mie­ru za­vi­ne­nia a poh­nút­ku pá­cha­te­ľa je je­ho zá­važ­nosť ne­patr­ná.

20. Pod­ľa § 360a ods. 1 písm. e) Tres­tné­ho zá­ko­na kto iné­ho dl­ho­do­bo pre­nas­le­du­je ta­kým spô­so­bom, že to mô­že vzbu­diť dô­vod­nú oba­vu o je­ho ži­vot ale­bo zdra­vie, ži­vot ale­bo zdra­vie je­mu blíz­kej oso­by ale­bo pod­stat­ným spô­so­bom zhor­šiť kva­li­tu je­ho ži­vo­ta, tým, že ho inak ob­me­dzu­je v je­ho ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy až na je­den rok.

III. III.A Ústav­nop­ráv­ne vý­cho­dis­ká v ju­di­ka­tú­re ús­tav­né­ho sú­du

21. Zá­kla­dom ús­tav­nej sťaž­nos­ti v roz­sa­hu, v akom ju ús­tav­ný súd pri­jal na ďal­šie ko­na­nie, je tvr­de­nie sťa­žo­va­te­ľa, že ok­res­ný súd, ako ani kraj­ský súd neuvied­li v od­ôvod­ne­ní svo­jich roz­hod­nu­tí žiad­ne re­le­van­tné úva­hy, z kto­rých by sa da­lo vy­vo­diť, v čom kon­krét­ne vi­de­li napl­ne­nie jed­not­li­vých zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia. Iný­mi slo­va­mi, sťa­žo­va­teľ tvr­dil, že všeo­bec­né sú­dy ne­vys­vet­li­li vo svo­jich ko­neč­ných roz­hod­nu­tiach prí­čin­nú sú­vis­losť me­dzi je­ho ko­na­ním a tres­tnop­ráv­ny­mi nás­led­ka­mi, kto­ré sa mu klád­li za vi­nu (poz­ri aj bod 4 od­ôvod­ne­nia toh­to ná­le­zu).

22. Ústav­ný súd pri svo­jom roz­ho­do­va­ní, vy­chá­dza­júc z pí­som­ných po­da­ní účas­tní­kov a pred­lo­že­né­ho spi­su ok­res­né­ho sú­du sp. zn. 33 T 105/2014, pres­kú­mal sťa­žo­va­te­ľo­ve ná­miet­ky a zis­til, že je­ho ús­tav­ná sťaž­nosť je dô­vod­ná.

23. Do ob­sa­hu zá­klad­né­ho prá­va na súd­nu a inú práv­nu ochra­nu pat­rí aj prá­vo kaž­dé­ho na to, aby sa v je­ho ve­ci roz­ho­do­va­lo pod­ľa re­le­van­tnej práv­nej nor­my, kto­rá mô­že mať zá­klad v plat­nom práv­nom po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky ale­bo v ta­kých me­dzi­ná­rod­ných zmlu­vách, kto­ré Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­li vy­hlá­se­né spô­so­bom, kto­rý pred­pi­su­je zá­kon (IV. ÚS 77/02). Sú­čas­ne má kaž­dý prá­vo na to, aby sa v je­ho ve­ci vy­ko­nal ús­tav­ne sú­lad­ný vý­klad ap­li­ko­va­nej práv­nej nor­my, kto­rý pred­pok­la­dá pou­ži­tie ús­tav­ne sú­lad­ne inter­pre­to­va­nej plat­nej a účin­nej nor­my na zis­te­ný stav ve­ci. Všeo­bec­ný súd mu­sí vy­kla­dať a pou­ží­vať us­ta­no­ve­nia na vec sa vzťa­hu­jú­cich zá­kon­ných pred­pi­sov v sú­la­de s úče­lom zá­klad­né­ho prá­va na súd­nu ochra­nu. Ap­li­ká­ciou a vý­kla­dom tých­to us­ta­no­ve­ní ne­mož­no to­to ani iné zá­klad­né prá­va ob­me­dziť spô­so­bom za­sa­hu­jú­cim do ich pod­sta­ty a zmys­lu.

 24. Ak súd ale­bo iný or­gán ko­ná vo ve­ci up­lat­ne­nia prá­va oso­by ur­če­nej v čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy inak ako v roz­sa­hu a spô­so­bom pred­pí­sa­ným zá­ko­nom, po­ru­šu­je ús­ta­vou za­ru­če­né prá­vo na súd­nu ale­bo inú práv­nu ochra­nu. Prá­vo na súd­nu a inú práv­nu ochra­nu pos­ky­tu­je ús­ta­va kaž­dé­mu prá­vu, kto­ré je v práv­nom po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky up­ra­ve­né a kto­ré­ho sa zá­ko­nom us­ta­no­ve­ným pos­tu­pom mož­no do­má­hať na súd­nom ale­bo inom or­gá­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Ob­sah prá­va na súd­nu a inú práv­nu ochra­nu nes­po­čí­va len v tom, že oso­bám ne­mož­no brá­niť v up­lat­ne­ní prá­va ale­bo ich dis­kri­mi­no­vať pri je­ho up­lat­ňo­va­ní. Je­ho ob­sa­hom je i zá­ko­nom up­ra­ve­né re­le­van­tné ko­na­nie sú­dov a iných or­gá­nov. Kaž­dé ko­na­nie sú­du ale­bo iné­ho or­gá­nu, kto­ré je v roz­po­re so zá­ko­nom, je po­ru­še­ním ús­ta­vou za­ru­če­né­ho prá­va na súd­nu ale­bo inú práv­nu ochra­nu (I. ÚS 26/94).

25. Do ob­sa­hu zá­klad­né­ho prá­va na súd­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy pat­rí aj prá­vo účas­tní­ka ko­na­nia na od­ôvod­ne­nie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia. Od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tí umož­ňu­je účas­tní­kom ko­na­nia po­sú­diť, ako všeo­bec­ný súd v ich ve­ci vy­lo­žil a ap­li­ko­val prís­luš­né pro­ces­né a hmot­nop­ráv­ne pred­pi­sy a aký­mi úva­ha­mi sa ria­dil pri svo­jom roz­ho­do­va­ní vo ve­ci sa­mej. Pod­ľa ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du (III. ÚS 209/04) je sú­čas­ťou ob­sa­hu zá­klad­né­ho prá­va na spra­vod­li­vé ko­na­nie pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy aj prá­vo účas­tní­ka ko­na­nia na ta­ké od­ôvod­ne­nie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia, kto­ré jas­ne a zro­zu­mi­teľ­ne dá­va od­po­ve­de na všet­ky práv­ne a skut­ko­vo re­le­van­tné otáz­ky sú­vi­sia­ce s pred­me­tom roz­ho­do­va­nia sú­du. Pri­tom však všeo­bec­ný súd ne­mu­sí dať od­po­veď na všet­ky otáz­ky nas­to­le­né účas­tní­kom ko­na­nia, ale len na tie, kto­ré ma­jú pre vec pod­stat­ný vý­znam, prí­pad­ne dos­ta­toč­ne ob­jas­ňu­jú skut­ko­vý a práv­ny zá­klad roz­hod­nu­tia (m. m. napr. IV. ÚS 115/03).

26. Ústav­ný súd vo vzťa­hu k zá­klad­né­mu prá­vu pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy kon­štan­tne zdô­raz­ňu­je, že to­to prá­vo za­hŕňa aj prá­vo na od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia, pou­ka­zu­júc pri­tom aj na ju­di­ka­tú­ru Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va k čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „do­ho­vor“), pod­ľa kto­rej „Prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces za­hŕňa aj prá­vo na od­ôvod­ne­nie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia. Od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia však nez­na­me­ná, že na kaž­dý ar­gu­ment sťa­žo­va­te­ľa je súd po­vin­ný dať pod­rob­nú od­po­veď. Spl­ne­nie po­vin­nos­ti od­ôvod­niť roz­hod­nu­tie je pre­to vždy po­su­dzo­va­né so zre­te­ľom na kon­krét­ny prí­pad.“ (napr. Geor­gi­dias v. Gréc­ko z 29. 5. 1997, Re­cueil III/1997, m. m. poz­ri tiež roz­su­dok vo ve­ci Ruiz To­ri­ja c. Špa­nielsko z 9. 12. 1994, An­nuaire, č. 303-B). Od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tí všeo­bec­ných sú­dov pre­to tvo­rí sú­časť spra­vod­li­vé­ho súd­ne­ho pro­ce­su a zod­po­ve­dá zá­klad­né­mu prá­vu na súd­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy a tiež prá­vu pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru.

27. Ústav­ný súd te­da kon­šta­tu­je, že sú­čas­ťou pro­ces­ných zá­ruk spra­vod­li­vé­ho roz­hod­nu­tia, resp. mi­ni­mál­nych ga­ran­cií pro­ces­nej po­va­hy je prá­vo na riad­ne od­ôvod­ne­nie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia. V zmys­le svo­jej ju­di­ka­tú­ry po­va­žu­je ús­tav­ný súd roz­hod­nu­tia všeo­bec­ných sú­dov za proti­ús­tav­né aj ar­bit­rár­ne, ak ich od­ôvod­ne­nie je úpl­ne od­chyl­né od ve­ci sa­mej aj extrém­ne ne­lo­gic­ké so zre­te­ľom na preu­ká­za­né skut­ko­vé a práv­ne sku­toč­nos­ti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

28. Z pos­ta­ve­nia ús­tav­né­ho sú­du vy­plý­va, že mô­že pres­kú­ma­vať ta­ké roz­hod­nu­tie všeo­bec­ných sú­dov, ak v ko­na­ní, kto­ré mu pred­chá­dza­lo, ale­bo sa­mot­ným roz­hod­nu­tím doš­lo k po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy, pri­čom skut­ko­vé a práv­ne zá­ve­ry všeo­bec­né­ho sú­du mô­žu byť pred­me­tom pres­kú­ma­nia vte­dy, ak by vy­vo­de­né zá­ve­ry bo­li zjav­ne neo­dô­vod­ne­né ale­bo ar­bit­rár­ne, a tak z ús­tav­né­ho hľa­dis­ka neos­pra­vedl­ni­teľ­né a neudr­ža­teľ­né, a zá­ro­veň by ma­li za nás­le­dok po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

III.B Re­le­van­tné ci­tá­cie z roz­hod­nu­tí všeo­bec­ných sú­dov

29. V na­pad­nu­tom roz­sud­ku sa kraj­ský súd, čo sa tý­ka vi­ny, sto­tož­nil so zá­ver­mi ok­res­né­ho sú­du a uvie­dol: „V od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku súd I. stup­ňa v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 168 ods. 1 Tr. por. v dos­ta­toč­nom roz­sa­hu uvie­dol svo­je úva­hy, aký­mi sa spra­vo­val pri hod­no­te­ní vy­ko­na­ných dô­ka­zov, s kto­rý­mi aj od­vo­la­cí súd súh­la­sí, keď­že pri tom­to hod­no­te­ní pos­tu­po­val v sú­la­de so zá­sa­da­mi vy­plý­va­jú­ci­mi z us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 12 Tr. por., pre­to na ne v pod­rob­nos­tiach len pou­ka­zu­je. Z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia bo­lo jed­noz­nač­ne a ne­po­chyb­ne preu­ká­za­né, že ob­ža­lo­va­ný rôz­ny­mi po­da­nia­mi ad­re­so­va­ný­mi Ob­vod­né­mu úra­du v Nit­re a ob­ci ozna­mo­val rôz­ne sku­toč­nos­ti oh­ľad­ne sprá­va­nia sa poš­ko­de­né­ho, naj­mä sta­ros­tli­vosť poš­ko­de­né­ho o ok­ras­né dre­vi­ny, sprís­tup­ne­nie in­for­má­cií o spot­re­be pit­nej vo­dy, vchá­dzanie na po­ze­mok k ro­din­né­mu do­mu, par­ko­va­cie mies­ta na po­zem­ku pred ro­din­ným do­mom, uza­my­ka­nie spo­loč­nej brá­ny pred ro­din­ným do­mom, pri­čom vždy upo­zor­ňo­val tie­to úra­dy na to, že poš­ko­de­ný ako prís­luš­ník po­li­caj­né­ho zbo­ru ne­reš­pek­tu­je zá­kon, sprá­va sa hru­bo a ne­dôs­toj­ne. Všet­ky tie­to po­da­nia bo­li pre­ve­ro­va­né a poš­ko­de­ný sa k nim mu­sel vy­jad­ro­vať, pri­čom iš­lo o opa­ko­va­né po­da­nia to­ho is­té­ho dru­hu a to aj na­priek to­mu, že pred­chá­dza­jú­ce po­da­nia bo­li riad­ne vy­ba­ve­né... V da­nom prí­pa­de správ­ne súd I. stup­ňa kon­šta­to­val, že z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia vy­ply­nu­lo, že ob­ža­lo­va­ný tým, že pí­sal na Ob­vod­ný úrad v Nit­re a Obec rôz­ne po­da­nia na sprá­va­nie sa poš­ko­de­né­ho, tie­to po­da­nia v dôs­led­ku ich pre­ve­ro­va­nia ob­me­dzo­va­li poš­ko­de­né­ho v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta, keď mu­sel neus­tá­le na ne rea­go­vať a cho­diť vy­svet­ľo­vať na úra­dy tie­to sku­toč­nos­ti, pri­čom tak­to ko­nal po do­bu tak­mer troch ro­kov. Ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho ma­lo na poš­ko­de­né­ho ne­ga­tív­ny vplyv, pre­to­že ten­to, ako vy­ply­nu­lo z do­ka­zo­va­nia, naj­mä z vý­po­ve­dí sved­kov, bol ner­vóz­ny, ma­lo to vplyv na je­ho súk­rom­ný ako aj pra­cov­ný ži­vot, zhor­ši­la sa kva­li­ta aj je­ho ro­din­né­ho ži­vo­ta a po­ci­ťo­val to sám ako veľ­mi nep­rí­jem­né a ob­ťa­žu­jú­ce. Čo sa u poš­ko­de­né­ho, pod­ľa je­ho sa­mot­né­ho vy­jad­re­nia, pre­ja­vi­lo ako ur­či­té vnú­tor­né na­pä­tie, stres, čo po do­bu tak­mer troch ro­kov zhor­šo­va­lo kva­li­tu je­ho ži­vo­ta... K ná­miet­kam ob­ža­lo­va­né­ho uve­de­ných v od­vo­la­ní, od­vo­la­cí súd uvá­dza, že bol preu­ká­za­ný úmy­sel ob­ža­lo­va­né­ho poš­ko­de­né­ho dl­ho­do­bo pre­nas­le­do­vať, pre­to­že aj na­priek to­mu, že pr­vot­né po­da­nie, kto­ré ad­re­so­val ob­vod­né­mu úra­du ako aj obec­né­mu úra­du v , bo­li vy­ba­ve­né, tie­to za­sie­lal opa­ko­va­ne s úmys­lom znep­rí­jem­niť ži­vot sa­mot­né­mu poš­ko­de­né­mu, s kto­rým má dl­ho­do­bé ro­din­né spo­ry. Po­kiaľ ide o ná­miet­ku, že ne­bol pred­lo­že­ný re­le­vant­ný dô­kaz, kto­rý by preu­ka­zo­val zhor­še­nie kva­li­ty poš­ko­de­né­ho, k to­mu od­vo­la­cí súd do­dá­va, že už zo sa­mot­nej vý­po­ve­de poš­ko­de­né­ho, je­ho man­žel­ky, ako aj je­ho spolu­pra­cov­ní­kov vy­ply­nu­lo, že ten­to bol znač­ne ner­vóz­ny, ne­sús­tre­de­ný, keď mu­sel neus­tá­le rea­go­vať na rôz­ne po­da­nia, kto­ré bo­li ad­re­so­va­né na ho­re uve­de­né úra­dy, čo jed­noz­nač­ne mož­no po­va­žo­vať za iné ob­me­dzenie v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho.“

30. Pri po­su­dzo­va­ní otáz­ky, či moh­lo byť na­pad­nu­tým roz­sud­kom kraj­ské­ho sú­du po­ru­še­né zá­klad­né prá­vo sťa­žo­va­te­ľa na súd­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy, je pot­reb­né zoh­ľad­niť nie­len od­ôvod­ne­nie roz­sud­ku kraj­ské­ho sú­du, ale aj roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du. Tie­to z hľa­dis­ka pred­me­tu ko­na­nia tvo­ria je­den ce­lok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08). 31. Ok­res­ný súd sa pri us­tá­le­ní zá­ve­ru o vi­ne sťa­žo­va­te­ľa ria­dil tý­mi­to úva­ha­mi: «Vo ve­ci zos­ta­lo nez­me­ne­né a dopl­ne­ným do­ka­zo­va­ním sa len pritvr­di­lo, že me­dzi ro­di­na­mi ob­ža­lo­va­né­ho a poš­ko­de­né­ho vzni­kol spor, kto­rý mal pô­vod v ne­vys­po­ria­da­nom vlas­tníc­kom prá­ve k neh­nu­teľ­nos­ti, v kto­rej ma­li obe ro­di­ny tr­va­lé byd­lis­ko, kon­krét­ne k ro­din­né­mu do­mu v ob­ci . Vo ve­ci tiež na­ďa­lej ne­bo­lo spor­né, že ob­ža­lo­va­ný za­čal poš­ko­de­né­mu dá­vať naj­avo svo­ju nes­po­koj­nosť so spô­so­bom uží­va­nia pred­met­nej neh­nu­teľ­nos­ti už pod­stat­ne skôr ako to uvie­dol pro­ku­rá­tor v ob­ža­lo­be, tzn. eš­te pred dňom 16.04.2011. To­mu­to zá­ve­ru nas­ved­ču­je sku­toč­nosť, že za vy­jad­re­nie svoj­ho ná­bo­ru na poš­ko­de­né­ho zo dňa 08.12.2010 bol pos­tih­nu­tý v pries­tup­ko­vom ko­na­ní po­ku­tou vo vý­ške 15 eur za pries­tu­pok pro­ti ob­čian­ske­mu spolu­na­ží­va­niu uráž­kou na cti pod­ľa § 49 od­sek 1 pís­me­no a) zá­ko­na č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (roz­hod­nu­tie Ob­vod­né­ho úra­du Nit­ra o pries­tup­ku Pk-633/2011/08098 zo dňa 06.05.2011) a s tý­mi­to vý­raz­ne ne­ga­tív­ny­mi vy­jad­re­nia­mi na poš­ko­de­né­ho pok­ra­čo­val v pod­sta­te až do me­sia­ca feb­ruár ro­ku 2014... Súd aj na­ďa­lej zotr­vá­va na ná­zo­re, že ob­ža­lo­va­ný má ako kaž­dý iný ob­čan prá­vo do­má­hať sa na prís­luš­nom štát­nom or­gá­ne, na po­lí­cii, či na sú­de ochra­ny svo­jich oh­ro­ze­ných ale­bo po­ru­šo­va­ných práv. Prís­luš­né hmot­nop­ráv­ne a pro­ces­nop­ráv­ne pred­pi­sy práv­ne­ho po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky zre­teľ­ne up­ra­vu­jú, kto­ré štát­ny or­gá­ny sú nie­len op­ráv­ne­né, ale zá­ro­veň aj po­vin­né v kon­krét­nych prí­pa­doch ko­nať, a to poč­núc vy­me­dze­ním ich jed­not­li­vých kom­pe­ten­cií a prá­vo­mo­cí cez kon­krét­ne up­ra­ve­né pos­tu­py až po kon­krét­ne spô­so­by vy­ba­ve­nia ve­cí. Po­kiaľ však ob­ža­lo­va­ný so svo­ji­mi pí­som­ný­mi po­da­nia­mi opa­ko­va­ne ne­bol ús­peš­ný, er­go ním ozna­mo­va­né sku­toč­nos­ti nes­kon­šta­to­val žiad­ny štát­ny or­gán vy­da­ním roz­hod­nu­tia, kto­ré by vie­dlo k zjed­na­niu ob­ža­lo­va­ným po­ža­do­va­nej náp­ra­vy a k nás­led­né­mu pos­tih­nu­tiu ale­bo pot­res­ta­niu poš­ko­de­né­ho ako sub­jek­tu, kto­rý sa mal pod­ľa ob­ža­lo­va­né­ho do­púš­ťať po­ru­šo­va­nia ale­bo oh­ro­zo­va­nia práv ob­ža­lo­va­né­ho, je nut­né kon­šta­to­vať, že ob­ža­lo­va­ný ako cel­kom zrej­mý kve­ru­lant (pa­to­lo­gic­ký sťa­žo­va­teľ) v ob­do­bí od 12.09.2011 do 04.02.2014 ši­ka­no­val poš­ko­de­né­ho a je­ho ro­di­nu. Z ce­lé­ho ra­du lis­tin­ných dô­ka­zov (jed­not­li­vé pí­som­né po­da­nia ob­ža­lo­va­né­ho) bo­la zjav­ná in­ten­zi­ta úto­kov (dá­tu­my ich po­da­nia ako aj pri­ja­tia, ad­re­sá­ti pí­som­nos­tí, od­osie­la­teľ pí­som­nos­tí), ob­sah pí­som­nos­tí a po­žia­dav­ka ob­ža­lo­va­né­ho ako od­osie­la­te­ľa. Ob­ža­lo­va­ný tým­to ko­na­ním zneu­ží­val ne­do­ko­na­losť úp­rav prís­luš­ných práv­nych pred­pi­sov, kto­ré mu v pod­sta­te bez ob­me­dzenia v poč­te pí­som­ných po­da­ní a pí­som­ných ozná­me­ní ale­bo žia­dos­tí, umož­ňo­va­li opa­ko­va­ne sa do­má­hať (čas­to aj v jed­nej a tej is­tej ve­ci) pre­jed­na­nia ozna­mo­va­nej sku­toč­nos­ti a tým aj opa­ko­va­ne neop­ráv­ne­ne a neo­pod­stat­ne­ne zne­va­žo­vať poš­ko­de­né­ho. Ob­sah uve­de­ných lis­tin­ných dô­ka­zov ako aj spô­sob ich vy­ba­ve­nia sú v sú­la­de s vý­po­ve­ďa­mi poš­ko­de­né­ho ako aj vo ve­ci vy­po­ču­tých sved­kov a pl­ne ko­reš­pon­du­jú aj sku­toč­nos­tiam zis­te­ným z jed­not­li­vých roz­hod­nu­tí. Na­vy­še, vo ve­ci ne­bol bez vý­zna­mu ani fakt, že na­koľ­ko sú štát­ne or­gá­ny po­vin­né ozna­mo­va­né sku­toč­nos­ti ob­jas­niť a pre­jed­nať, poš­ko­de­ný sa mu­sel po­dria­diť a pris­pô­so­biť jed­not­li­vým úko­nom, pre­to­že si tým riad­ne a včas pl­nil po­vin­nos­tí vy­plý­va­jú­ce mu zo zá­ko­na (dos­ta­viť sa na pred­vo­la­nie, po­dať vy­svet­le­nie, pos­kyt­núť sú­čin­nosť, a pod.). Z to­ho vy­plý­va, že poš­ko­de­ný ne­mal na vy­ber a množ­stvu ata­kov zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho, reali­zo­va­ných pros­tred­níc­tvom vy­vo­la­nia správ­nych ko­na­ní, sa reál­ne ne­mo­hol a ne­mal ako brá­niť. Zvlášť nie vte­dy, keď ako poc­ti­vý, sluš­ný a naj­mä bez­úhon­ný ob­čan ne­mal k dis­po­zí­cii žiad­ny práv­ny pros­trie­dok ani me­chan­izmus, pou­ži­tím kto­ré­ho by sám za­me­dzil ši­ka­nóz­ne­mu ko­na­niu ob­ža­lo­va­né­ho... V nad­väz­nos­ti na to súd kon­šta­tu­je, že za ob­ža­lo­va­ným ozna­mo­va­né sku­toč­nos­ti poš­ko­de­ný nik­dy ne­bol pries­tup­ko­vo pos­tih­nu­tý, av­šak je pot­reb­né sú­čas­ne zdô­raz­niť, že vo všet­kých ozna­mo­va­ných prí­pa­doch bol on ako aj ďal­ší čle­no­via ži­jú­ci s ním v spo­loč­nej do­mác­nos­ti pries­tup­ko­vo pre­jed­ná­va­ný. Vy­ko­na­né dô­ka­zy ale nas­ved­čo­va­li to­mu, že ob­ža­lo­va­ným vy­vo­la­ný a dl­ho­do­bo udr­žia­va­ný stav per­ma­nen­tne pre­bie­ha­jú­cich úko­nov jed­not­li­vých pries­tup­ko­vých ko­na­ní spô­so­bil v ži­vo­te poš­ko­de­né­ho vý­znam­né zme­ny, a to ako v je­ho osob­nom, súk­rom­nom, tak aj v je­ho pra­cov­nom ži­vo­te... V tej­to sú­vis­los­ti súd kon­šta­tu­je, že z vý­po­ve­de poš­ko­de­né­ho zo dňa 13.03.2017 cel­kom zre­teľ­ne vy­ply­nu­lo, že vy­ššie opí­sa­né sprá­va­nie a ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho po­ci­ťo­val ako veľ­mi nep­rí­jem­né a veľ­mi pod­rob­ne vo svo­jej vý­po­ve­di vy­svet­lil, z aké­ho dô­vo­du to na ne­ho vplý­va­lo ne­ga­tív­ne a pre­čo to vní­mal ako váž­ny prob­lém, pri­čom aj zo zdra­vot­né­ho hľa­dis­ka vy­svet­lil ťaž­kos­ti, kto­ré mu ob­ža­lo­va­ný svo­jím ko­na­ním pri­vo­dil. Súd ne­mal ab­so­lút­ne žiad­ny dô­vod neu­ve­riť tej­to vý­po­ve­di a ne­mal ani naj­men­ší dô­vod po­chy­bo­vať o prav­di­vos­ti tak­to vy­svet­le­ných po­ci­tov, resp. dôs­led­kov vy­vo­la­ných ko­na­ním ob­ža­lo­va­né­ho... Vy­chá­dza­júc z vy­ko­na­ných dô­ka­zov a zoh­ľad­niac zá­kon­né zna­ky pre­či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a od­sek 1 pís­me­no e) Tres­tné­ho zá­ko­na dos­pel súd k zá­ve­ru, že ob­ža­lo­va­ný ko­na­ním po­pí­sa­ným v skut­ko­vej ve­te roz­sud­ku tie­to všet­ky napl­nil, keď poš­ko­de­né­ho dl­ho­do­bo (v ob­do­bí od 12.09.2011 až do 04.02.2014) pre­nas­le­do­val ta­kým spô­so­bom, že opa­ko­va­ným ozna­mo­va­ním je­ho sprá­va­nia na úra­doch a iných mies­tach, kde sa zjav­ne bez­dô­vod­ne do­má­hal náp­ra­vy je­ho sprá­va­nia z dô­vo­du, že „to­to je proti­práv­ne, v roz­po­re so zá­ko­nom, hru­bé a ne­dôs­toj­né“ a neus­tá­lym na­pá­da­ním poš­ko­de­né­ho, kto­ré­ho ko­na­nie sús­tav­ne sle­do­val a svoj­voľ­ne hod­no­til, vy­vo­lal u poš­ko­de­né­ho nás­le­dok, spo­čí­va­jú­ci v oba­ve poš­ko­de­né­ho o je­ho zdra­vie (naj­mä z psy­chic­ké­ho hľa­dis­ka - pretr­vá­va­jú­ci po­cit bez­moc­nos­ti a frus­trá­cie) a naj­mä ve­dú­ci k zhor­še­niu kva­li­ty je­ho ži­vo­ta, keď bol poš­ko­de­ný preu­ká­za­teľ­ne vy­sta­ve­ný zme­ne v spô­so­be ve­de­nia ro­din­né­ho ži­vo­ta a mal prob­lé­my v za­mes­tna­ní, kto­ré by bez in­ten­zív­nych zá­sa­hov ob­ža­lo­va­né­ho ne­mal a kto­ré by bez opa­ku­jú­ce­ho sa, sús­tav­né­ho ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho ne­mu­sel rie­šiť ani pod­stú­piť.»

III.C Sa­mot­né po­sú­de­nie ve­ci ús­tav­ným sú­dom

32. Ob­jek­tív­na strán­ka tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na spo­čí­va v dvoch zá­klad­ných čas­tiach. Pr­vá časť pred­sta­vu­je všeo­bec­ný opis ob­jek­tív­nej strán­ky, dru­há časť pred­sta­vu­je al­ter­na­tív­ne vy­jad­re­né ko­na­nia a pre napl­ne­nie skut­ko­vej pod­sta­ty sa vy­ža­du­je napl­ne­nie as­poň jed­né­ho toh­to al­ter­na­tív­ne vy­jad­re­né­ho ko­na­nia v spo­ji­tos­ti s pr­vou čas­ťou ob­jek­tív­nej strán­ky tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty. Pr­vá časť ob­jek­tív­nej strán­ky pred­sta­vu­je všeo­bec­ný opis skut­ko­vej pod­sta­ty a vy­ža­du­je ku­mu­la­tív­ne spl­ne­nie dvoch zna­kov: a) dl­ho­do­bé pre­nas­le­do­va­nie iné­ho, a to b) ta­kým spô­so­bom, že to mô­že vzbu­diť dô­vod­nú oba­vu o je­ho ži­vot ale­bo zdra­vie, ži­vot ale­bo zdra­vie je­mu blíz­kej oso­by ale­bo pod­stat­ným spô­so­bom zhor­šiť kva­li­tu je­ho ži­vo­ta. Pri­tom nás­le­dok v bo­de b) je sta­no­ve­ný al­ter­na­tív­ne buď ako mož­nosť vzbu­de­nia dô­vod­nej oba­vy o ži­vot ale­bo zdra­vie poš­ko­de­né­ho, resp. je­mu blíz­kej oso­by, ale­bo ako mož­nosť zhor­še­nia kva­li­ty ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho pod­stat­ným spô­so­bom. Dru­há časť ob­jek­tív­nej strán­ky pred­sta­vu­je al­ter­na­tív­ne vy­jad­re­né ko­na­nia, kto­rý­mi sú a) vy­hrá­ža­nie sa ub­lí­že­ním na zdra­ví ale­bo inou uj­mou poš­ko­de­né­mu ale­bo je­mu blíz­kej oso­be, b) vy­hľa­dá­va­nie osob­nej blíz­kos­ti ale­bo je­ho sle­do­va­nie, c) kon­tak­to­va­nie poš­ko­de­né­ho pros­tred­níc­tvom tre­tej oso­by ale­bo elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej služ­by, pí­som­ne ale­bo inak pro­ti je­ho vô­li, d) zneu­ži­tie osob­ných úda­jov poš­ko­de­né­ho na účel zís­ka­nia osob­né­ho ale­bo iné­ho kon­tak­tu, ale­bo e) iné ob­me­dzo­va­nie poš­ko­de­né­ho v je­ho ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta. Pre napl­ne­nie skut­ko­vej pod­sta­ty sa vy­ža­du­je napl­ne­nie as­poň jed­né­ho tak­to al­ter­na­tív­ne vy­jad­re­né­ho ko­na­nia v spo­ji­tos­ti s pr­vou čas­ťou ob­jek­tív­nej strán­ky tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty (BUR­DA, E., ČENTÉŠ, J., ZÁHO­RA, J. a kol. Trest­ný zá­kon. Oso­bit­ná časť. Ko­men­tár. II. di­el. 1. vy­da­nie. Pra­ha : C. H. Beck, 2011, s. 1203 – 1206.). V tom­to prí­pa­de pred­sta­vo­va­lo dru­hú časť skut­ko­vej pod­sta­ty ko­na­nie uve­de­né v písm. e). Všeo­bec­ne mož­no po­ve­dať, že iné ob­me­dzo­va­nie poš­ko­de­né­ho v je­ho ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta pred­sta­vu­je aké­koľ­vek ko­na­nie, kto­ré je svo­jím cha­rak­te­rom i nás­led­ka­mi schop­né napl­niť pr­vú časť ob­jek­tív­nej strán­ky. Tá­to zá­kon­ná konštruk­cia [písm. e), pozn.] je po­mer­ne vág­na a neur­či­tá, ale úče­lom tej­to neur­či­tos­ti je mož­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní stí­hať ko­na­nie, kto­ré nespĺňa žiad­ne zo zá­ko­nom špe­ci­fi­ko­va­ných ko­na­ní [písm. a) až d)] a na­priek to­mu má cha­rak­ter ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (za sú­čas­né­ho spl­ne­nia ma­te­riál­ne­ho ko­rek­tí­vu pre­či­nu v zmys­le § 10 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na).

33. Zá­kon­ná úp­ra­va ne­vy­lu­ču­je, aby k ne­bez­peč­né­mu pre­nas­le­do­va­niu ne­moh­lo do­chá­dzať aj ne­pria­mo pros­tred­níc­tvom tre­tích osôb (tzv. stal­king by proxy). Ústav­ný súd nes­po­chyb­ňu­je, že k ne­bez­peč­né­mu pre­nas­le­do­va­niu mô­že dôjsť aj ši­ka­nóz­nym vý­ko­nom prá­va zo stra­ny zjav­né­ho kve­ru­lan­ta. Aj na ta­kú­to mož­nosť bo­la zrej­me pro­jek­to­va­ná vo svo­jej pod­sta­te neur­či­tá zá­kon­ná úp­ra­va pod­ľa § 360a ods. 1 písm. e) Tres­tné­ho zá­ko­na. Av­šak ta­ké­to ne­pria­me ne­bez­peč­né pre­nas­le­do­va­nie, t. j. po­dá­va­nie pod­ne­tov na poš­ko­de­né­ho or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci, má zjav­né špe­ci­fi­ká, kto­ré všeo­bec­né sú­dy vô­bec ne­zoh­ľad­ni­li. Or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci to­tiž mô­žu ko­nať iba v rám­ci pres­ne špe­ci­fi­ko­va­né­ho zá­kon­né­ho rám­ca a zá­ro­veň dis­po­nu­jú od­bor­ným per­so­ná­lom, kto­rý má byť spô­so­bi­lý adek­vát­ne po­sú­diť všet­ky po­da­nia im ad­re­so­va­né. Mož­nosť ne­pria­me­ho stal­kin­gu pros­tred­níc­tvom or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci je pre­to pot­reb­né po­su­dzo­vať zo stra­ny všeo­bec­ných sú­dov roz­ho­du­jú­cich v tres­tnom ko­na­ní prís­nej­šie, a to s pou­ka­zom aj na ob­sah sa­mot­ných po­da­ní ad­re­so­va­ných or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci, ako aj s oh­ľa­dom na sa­mot­ný pos­tup tých­to or­gá­nov.

34. Od­vo­la­nie sťa­žo­va­te­ľa pro­ti roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du č. k. 33 T 105/2014-814 z 3. má­ja 2017 ob­sa­ho­va­lo roz­siah­lu ar­gu­men­tá­ciu spo­chyb­ňu­jú­cu ko­na­nie, kto­ré sa sťa­žo­va­te­ľo­vi klád­lo za vi­nu (či bo­lo po­dá­va­nie kon­krét­nych pod­ne­tov na kon­krét­ne or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci spô­so­bi­lé za­prí­či­niť tres­tnop­ráv­ne nás­led­ky, pozn.), ale od­vo­la­cí súd bez to­ho, aby sa tou­to ar­gu­men­tá­ciou za­obe­ral, iba kon­šta­to­val, že skut­ko­vé zis­te­nia uve­de­né vo vý­ro­ku sú v sú­la­de s vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi (stra­na 6 dru­hý od­sek na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, pozn.). Kraj­ský súd ani ok­res­ný súd sa pri­tom v pred­met­nej ve­ci vô­bec ne­zao­be­ra­li kon­krét­nym ob­sa­hom po­da­ní sťa­žo­va­te­ľa ad­re­so­va­ných prís­luš­ným or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci, je­di­ným as­pek­tom, kto­ré­mu vo vzťa­hu k pred­met­ným po­da­niam sťa­žo­va­te­ľa ve­no­va­li po­zor­nosť, bol iba po­čet tých­to po­da­ní za ur­či­té ča­so­vé ob­do­bie. Z na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku kraj­ské­ho sú­du, ako aj z roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du nie je vô­bec zrej­mé, či jed­not­li­vé po­da­nia sťa­žo­va­te­ľa bo­li vo svo­jej pod­sta­te vec­né ale­bo hru­bo zne­va­žu­jú­ce, resp. neo­dô­vod­ne­ne za­sa­hu­jú­ce do osob­nos­tných práv poš­ko­de­né­ho (prí­pad­ne akým spô­so­bom ma­li byť zne­va­žu­jú­ce ale­bo za­sa­hu­jú­ce do osob­nos­tných práv poš­ko­de­né­ho).

35. Pos­tup or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci [kon­krét­ne Ob­vod­né­ho úra­du v Nit­re (ďa­lej len „ob­vod­ný úrad“) a ob­ce (ďa­lej len „obec“), pozn.] je vý­znam­ný z to­ho dô­vo­du, že ak by tie­to ko­na­li nee­fek­tív­ne, chaotic­ky a zby­toč­ne za­sa­ho­va­li do ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho (do tej mie­ry, aby to po­ci­ťo­val ako pre­nas­le­do­va­nie oh­ro­zu­jú­ce je­ho zdra­vie a ob­me­dzu­jú­ce ho v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta, pozn.), a to na zá­kla­de opa­ko­va­ných a zjav­ne neo­pod­stat­ne­ných po­da­ní sťa­žo­va­te­ľa, ús­tav­ný súd sa dom­nie­va, že by bo­lo ab­sur­dné pri­po­čí­tať ta­kú­to ne­kom­pe­ten­tnosť štát­nych or­gá­nov sťa­žo­va­te­ľo­vi v rám­ci je­ho tres­tnej zod­po­ved­nos­ti v pred­met­nom tres­tnom ko­na­ní. Iný­mi slo­va­mi, ak by po­da­nia sťa­žo­va­te­ľa, za kto­ré bol v ko­neč­nom dôs­led­ku tres­tne stí­ha­ný, bo­li pre­važ­ne vec­né a dis­kom­fort poš­ko­de­né­ho by mo­hol byť čo i len čias­toč­ne spô­so­be­ný ali­bis­tic­kým, resp. nee­fek­tív­nym úrad­ným pos­tu­pom prís­luš­ných or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci, bo­lo by nep­rí­pus­tné tres­tne stí­hať sťa­žo­va­te­ľa iba pre­to, že sa na or­gá­noch ve­rej­nej mo­ci do­má­hal prí­pus­tný­mi pros­tried­ka­mi ochra­ny svo­jich práv (ho­ci aj neús­peš­ne). Ústav­ný súd po­do­tý­ka, že na uve­de­né pou­ka­zu­je ako na po­ten­ciál­nu mož­nosť, pre­to­že všeo­bec­né sú­dy v pred­met­nom ko­na­ní (a te­da ani kraj­ský súd v na­pad­nu­tom roz­sud­ku) sa vô­bec ne­zao­be­ra­li pos­tu­pom ob­vod­né­ho úra­du a ob­ce (te­da tzv. „proxy útoč­ní­kov“ v pred­met­nom tres­tnom ko­na­ní, pozn.), ho­ci na ne­vys­vet­li­teľ­ný a zvlášt­ny pos­tup prís­luš­ných or­gá­nov pri vy­ba­vo­va­ní pod­ne­tov sťa­žo­va­te­ľa pou­ka­zo­val aj sve­dok už na hlav­nom po­jed­ná­va­ní z 15. jú­na 2015 („... vy­ba­vo­va­nie tých pries­tup­ko­vým ko­na­ní na mňa pô­so­bi­lo, ako ke­by chcel dať od to­ho kaž­dý ru­ky preč. Vo svo­jej prá­ci som sa s ta­kým­to pos­tu­pom ani s ta­kým­to prí­pa­dom nes­tre­tol a som pres­ved­če­ný, ak by som na tom OOPZ ale­bo pries­tup­ko­vom od­de­le­ní mal vy­ba­vo­vať ja, rie­šil by som to tak, že by sa to ne­dos­ta­lo na súd, som pres­ved­če­ný, že dnes by som tu ne­se­del“; č. l. 601 súd­ne­ho spi­su ok­res­né­ho sú­du sp. zn. 33 T 105/2014). Všeo­bec­né sú­dy ma­li vy­hod­no­tiť aj as­pekt spros­tred­ko­va­né­ho úto­ku cez or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci mi­ni­mál­ne v reak­cii na ar­gu­men­tá­ciu sťa­žo­va­te­ľa, kto­rý po­čas ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia (ale naj­mä vo svo­jom od­vo­la­ní zo 14. augus­ta 2017) vy­tr­va­lo ar­gu­men­to­val tým, že je­ho ko­na­nie ne­bo­lo spô­so­bi­lé za­prí­či­niť tres­tnop­ráv­ne nás­led­ky uve­de­né v skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu, kto­rý sa mu klá­dol za vi­nu. Kraj­ský súd ale na ten­to od­vo­la­cí ar­gu­ment sťa­žo­va­te­ľa žiad­nym spô­so­bom ne­ref­lek­to­val.

36. Kraj­ský súd v na­pad­nu­tom roz­sud­ku, po­kiaľ ide o vi­nu, v pl­nej mie­re od­ká­zal na od­ôvod­ne­nie roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du (č. k. 33 T 105/2014-814 z 3. má­ja 2017), kto­rý ob­sa­hu­je aj roz­siah­le zhr­nu­tie sve­dec­kých vý­po­ve­dí sved­kýň , , a , ho­ci na zá­ver sám ok­res­ný súd uvie­dol, že „vý­slu­chom uve­de­ných sved­kýň priš­lo k potvr­de­niu vy­jad­re­nia poš­ko­de­né­ho, že nie je mož­né ozna­čiť oso­bu, kto­rá by pred sú­dom a pod prí­sa­hou uvied­la, že sa je­mu a je­ho ro­di­ne v ob­ci vy­hý­ba­la ale­bo zme­ni­li k ne­mu a k je­ho ro­di­ne pos­toj.“ (stra­na 18 pred­met­né­ho roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du). Ten­to skut­ko­vý zá­ver cel­kom zjav­ne ne­ko­reš­pon­du­je so skut­ko­vou ve­tou vo vý­ro­ku pred­met­né­ho roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du, v kto­rej je uve­de­né: „na­koľ­ko poš­ko­de­ný sub­jek­tív­ne vní­mal, že ľu­dia v ob­ci sa je­mu a čle­nom je­ho ro­di­ny za­ča­li vy­hý­bať, pres­ta­li ho zdra­viť... a v ob­ci sa za­ča­la spo­chyb­ňo­vať dov­te­dy dob­rá po­vesť poš­ko­de­né­ho pre po­doz­re­nia, že je na ne­ho po­dá­va­ný ta­ký po­čet ozná­me­ní a pod­ne­tov, v dôs­led­ku čo­ho bo­la poš­ko­de­ná tiež je­ho spo­lo­čen­ská po­vesť v ob­ci ako aj váž­nosť u pra­cov­ní­kov Obec­né­ho úra­du v ...“ Na dru­hej stra­ne v pred­met­nom roz­sud­ku vô­bec nie sú zhr­nu­té sve­dec­ké vý­po­ve­de sved­kov , , a , kto­ré ma­li preu­ka­zo­vať zhor­še­nie pos­ta­ve­nia poš­ko­de­né­ho na pra­co­vis­ku (v skut­ko­vej ve­te vý­ro­ku je uve­de­né, že kvô­li po­da­niam sťa­žo­va­te­ľa mal poš­ko­de­ný na pra­co­vis­ku po­vesť prob­lé­mo­vej oso­by). Ok­res­ný súd iba struč­ne kon­šta­to­val, že ob­ža­lo­va­ný (sťa­žo­va­teľ) je tiež us­ved­čo­va­ný vý­po­ve­ďa­mi už uve­de­ných sved­kov (stra­na 11 roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du č. k. 33 T 105/2014-814 z 3 má­ja 2017) bez to­ho, aby ich kon­kre­ti­zo­val.

37. Aj vzhľa­dom na už uve­de­né sku­toč­nos­ti, ak kraj­ský súd v na­pad­nu­tom roz­sud­ku na ob­sa­ho­vo roz­siah­le od­vo­la­cie ná­miet­ky sťa­žo­va­te­ľa, kto­rý­mi ten­to pou­ka­zo­val na ne­sú­lad us­tá­le­né­ho skut­ko­vé­ho sta­vu a zá­ve­rov ok­res­né­ho sú­du, rea­go­val iba laxným kon­šta­to­va­ním, že sa sto­tož­ňu­je so zá­ver­mi ok­res­né­ho sú­du, ús­tav­ný súd mu­sí kon­šta­to­vať, že na ar­gu­men­tá­ciu sťa­žo­va­te­ľa ne­rea­go­val pri­me­ra­ným a ús­tav­ne kon­for­mným spô­so­bom. Pri po­su­dzo­va­ní od­vo­la­cích ar­gu­men­tov účas­tní­ka nes­ta­čí, aby sa ni­mi súd za­obe­ral iba for­mál­ne. Súd sa s ar­gu­men­tom mu­sí vy­rov­nať dos­ta­toč­ne a re­le­van­tným spô­so­bom. Ak ar­gu­ment od­miet­ne, mu­sí dos­ta­toč­ným spô­so­bom uviesť, z aké­ho dô­vo­du (pre­čo) ar­gu­ment pok­la­dá za nes­práv­ny. Ar­gu­men­ty od­vo­la­cie­ho sú­du uve­de­né pre od­miet­nu­tie ar­gu­men­tov od­vo­la­te­ľa mu­sia byť jas­né, zro­zu­mi­teľ­né, dos­ta­toč­ne kon­krét­ne, aby nao­zaj vy­vra­ca­li ale­bo spo­chyb­ňo­va­li ar­gu­men­ty od­vo­la­te­ľa. Po­vin­nos­ťou všeo­bec­ných sú­dov vy­plý­va­jú­cou im aj zo zá­klad­né­ho prá­va na súd­nu ochra­nu je uviesť v roz­hod­nu­tí dos­ta­toč­né a re­le­van­tné dô­vo­dy, na kto­rých za­lo­ži­li svo­je me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tie. Dos­ta­toč­nosť a re­le­van­tnosť tých­to dô­vo­dov sa tý­ka skut­ko­vej, ako i práv­nej strán­ky roz­hod­nu­tia (m. m. I. ÚS 736/2016, II. ÚS 579/2016).

38. Ústav­ný súd sí­ce po­do­tý­ka, že sve­dec­ké vý­po­ve­de sved­kov , , a bo­li zhr­nu­té v roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du č. k. 33 T 105/2014-662 zo 16. de­cem­bra 2015, kto­rý bol ale nás­led­ne zru­še­ný uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du č. k. 2 To 30/2016-759 z 28. sep­tem­bra 2016. A ak od­vo­la­cí súd zru­ší roz­su­dok pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du a vrá­ti mu vec na ďal­šie ko­na­nie, pr­vos­tup­ňo­vý súd nes­mie od­ôvod­ne­nie svoj­ho no­vé­ho roz­sud­ku kon­ci­po­vať tak, že iba dopl­ňu­je pô­vod­né od­ôvod­ne­nie zru­še­né­ho roz­sud­ku. Ten­to zru­še­ný roz­su­dok v ča­se opä­tov­né­ho roz­ho­do­va­nia práv­ne neexis­tu­je (poz­ri aj II. ÚS 754/2016, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Všet­ky re­le­van­tné skut­ko­vé a práv­ne zá­ve­ry mu­sia byť vy­jad­re­né v ko­neč­nom prá­vop­lat­nom a vy­ko­na­teľ­nom roz­sud­ku. Ak to­mu tak nie je, roz­su­dok sa mô­že op­ráv­ne­ne ja­viť ako neo­dô­vod­ne­ný ale­bo až ar­bit­rár­ny.

39. Ko­na­jú­ce sú­dy v pred­met­nej tres­tnej ve­ci dos­pe­li zá­ve­ru, že ko­na­ním sťa­žo­va­te­ľa bo­li napl­ne­né obe nás­led­ky dru­hé­ho zna­ku všeo­bec­nej čas­ti skut­ko­vej pod­sta­ty (bliž­šie k štruk­tú­re skut­ko­vej pod­sta­ty poz­ri bod 32 od­ôvod­ne­nia toh­to ná­le­zu), t. j. aj vzbu­de­nie dô­vod­nej oba­vy o ži­vot ale­bo zdra­vie a aj mož­nosť zhor­še­nia kva­li­ty ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho pod­stat­ným spô­so­bom (ho­ci na napl­ne­nie zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty pos­ta­ču­je len je­den z tých­to nás­led­kov). Vo vzťa­hu k pr­vé­mu nás­led­ku sťa­žo­va­teľ opa­ko­va­ne (aj v po­da­nom od­vo­la­ní zo 14. augus­ta 2017, pozn.) na­mie­tal, že ok­res­ný súd os­ved­čil ten­to nás­le­dok iba na zá­kla­de sve­dec­kej vý­po­ve­de poš­ko­de­né­ho bez to­ho, aby bol v ko­na­ní pred­lo­že­ný aký­koľ­vek dô­kaz ma­jú­ci cha­rak­ter le­kár­skej sprá­vy ale­bo od­bor­né­ho, resp. zna­lec­ké­ho po­sud­ku z od­bo­ru me­di­cí­ny ale­bo psy­cho­ló­gie, resp. psy­chia­trie. Sťa­žo­va­teľ na­mie­tal, že bez re­le­van­tných dô­ka­zov súd ne­mô­že po­va­žo­vať ten­to nás­le­dok za preu­ká­za­ný. Od­vo­la­cí súd v na­pad­nu­tom roz­sud­ku ale ne­rea­go­val žiad­nym spô­so­bom ani na tú­to ná­miet­ku sťa­žo­va­te­ľa.

40. Ústav­ný súd v rám­ci pres­kú­ma­nia od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku kraj­ské­ho sú­du dos­pel k zá­ve­ru, že ak sa kraj­ský súd iba sto­tož­nil so zá­ver­mi z roz­sud­ku pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du, ne­vy­rov­nal s ná­miet­ka­mi sťa­žo­va­te­ľa uve­de­ný­mi v je­ho od­vo­la­ní dos­ta­toč­ne. Kraj­ský súd tak pos­tu­po­val na­priek to­mu, že v pred­met­nom roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du skut­ko­vá ve­ta vý­ro­ku zjav­ne ne­ko­reš­pon­do­va­la so skut­ko­vý­mi zá­ver­mi v je­ho od­ôvod­ne­ní (poz­ri bod 36 od­ôvod­ne­nia toh­to ná­le­zu). Kraj­ský súd sa pre­to v na­pad­nu­tom roz­sud­ku aj v kon­texte roz­sud­ku pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du ar­gu­men­tač­ne ne­dôs­led­ne vy­rov­nal so skut­ko­vým sta­vom, z kto­ré­ho mal vy­vo­diť jed­noz­nač­né a pres­ved­či­vo od­ôvod­ne­né roz­hod­nu­tie, nes­práv­ne vy­hod­no­til ne­dos­ta­toč­né dô­ka­zy, resp. roz­ho­dol bez to­ho, aby mal k dis­po­zí­cii pres­ved­či­vej­šie in­for­má­cie o skut­ko­vých okol­nos­tiach prí­pa­du.

41. Vy­chá­dza­júc z us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du, ten­to ne­mô­že za­sa­ho­vať do roz­hod­nu­tia všeo­bec­né­ho sú­du iba pre­to, aby sám us­ku­toč­nil vy­va­žo­va­nie ús­tav­ných hod­nôt a zá­klad­ných práv inak, ako to so zre­te­ľom na kon­krét­ne okol­nos­ti prí­pa­du už pred ním uro­bil všeo­bec­ný súd. Ústav­ný súd ale mu­sí za­siah­nuť a chrá­niť zá­klad­né prá­vo vte­dy, ak všeo­bec­né sú­dy cel­kom zjav­ne po­chy­bi­li pri hod­no­te­ní vý­zna­mu zá­klad­né­ho prá­va na súd­nu ochra­nu, resp. ak by ich pos­tu­pom bo­li po­ru­še­né zá­sa­dy spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su.

42. Vzhľa­dom na už for­mu­lo­va­né vý­hra­dy ús­tav­né­ho sú­du (bo­dy 34 až 39 od­ôvod­ne­nia toh­to ná­le­zu) ten­to kon­šta­tu­je, že zá­ve­ry kraj­ské­ho sú­du v na­pad­nu­tom roz­sud­ku (ale aj zá­ve­ry s ním sú­vi­sia­ce­ho roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du č. k. 33 T 105/2014-814 z 3 má­ja 2017) sú z poh­ľa­du ús­tav­né­ho pries­ku­mu nep­res­ved­či­vé, spo­chyb­ni­teľ­né, a pre­to ne­mô­žu z ús­tav­nop­ráv­ne­ho poh­ľa­du ob­stáť. Ústav­ný súd je pre­to to­ho ná­zo­ru, že kraj­ský súd ne­roz­ho­dol v da­nej ve­ci tak, aby pos­ky­tol ro­zum­né vy­svet­le­nie a od­ôvod­ne­nie všet­kých pre vec roz­ho­du­jú­cich sku­toč­nos­tí, a pre­to dos­pel k zá­ve­ru, že na­pad­nu­tým roz­sud­kom kraj­ské­ho sú­du doš­lo k po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va sťa­žo­va­te­ľa na súd­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy (bod 1 vý­ro­ku ná­le­zu). IV. Práv­ny nás­le­dok ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du

43. V zmys­le čl. 127 ods. 2 ús­ta­vy ak ús­tav­ný súd vy­ho­vie sťaž­nos­ti, svo­jím roz­hod­nu­tím vy­slo­ví, že prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím, opat­re­ním ale­bo iným zá­sa­hom bo­li po­ru­še­né prá­va ale­bo slo­bo­dy pod­ľa od­se­ku 1, a zru­ší ta­ké roz­hod­nu­tie, opat­re­nie ale­bo iný zá­sah. Ak po­ru­še­nie práv ale­bo slo­bôd pod­ľa od­se­ku 1 vznik­lo ne­čin­nos­ťou, ús­tav­ný súd mô­že pri­ká­zať, aby ten, kto tie­to prá­va ale­bo slo­bo­dy po­ru­šil, vo ve­ci ko­nal. Ústav­ný súd mô­že zá­ro­veň vec vrá­tiť na ďal­šie ko­na­nie.

44. V zmys­le § 133 ods. 1 a 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak ús­tav­ný súd ús­tav­nej sťaž­nos­ti vy­ho­vie, v ná­le­ze uve­die, kto­ré zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy bo­li po­ru­še­né, kto­ré us­ta­no­ve­nia ús­ta­vy, ús­tav­né­ho zá­ko­na ale­bo me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy bo­li po­ru­še­né a akým prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím, opat­re­ním ale­bo iným zá­sa­hom bo­li po­ru­še­né zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy. Ústav­ný súd zru­ší roz­hod­nu­tie ale­bo opat­re­nie, kto­rým bo­li po­ru­še­né zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy sťa­žo­va­te­ľa.

45. Pod­ľa § 133 ods. 3 písm. b) zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak ús­tav­ný súd sťaž­nos­ti vy­ho­vie, mô­že vrá­tiť vec na ďal­šie ko­na­nie.

46. Pod­ľa § 134 ods. 1 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak ús­tav­ný súd zru­ší prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie, opat­re­nie ale­bo iný zá­sah a vec vrá­ti na ďal­šie ko­na­nie, ten, kto vo ve­ci vy­dal roz­hod­nu­tie, roz­ho­dol o opat­re­ní ale­bo vy­ko­nal iný zá­sah, je po­vin­ný vec zno­va pre­ro­ko­vať a roz­hod­núť. V tom­to ko­na­ní ale­bo pos­tu­pe je via­za­ný práv­nym ná­zo­rom ús­tav­né­ho sú­du.

47. V zmys­le § 134 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ten, kto vo ve­ci vy­dal roz­hod­nu­tie, je via­za­ný roz­hod­nu­tím ús­tav­né­ho sú­du pod­ľa § 133 ods. 3 písm. b); to­to roz­hod­nu­tie ús­tav­né­ho sú­du je vy­ko­na­teľ­né do­ru­če­ním.

48. Pre­to­že ús­tav­ný súd roz­ho­dol, že na­pad­nu­tým roz­sud­kom kraj­ské­ho sú­du bo­lo po­ru­še­né zá­klad­né prá­vo sťa­žo­va­te­ľa pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy, bo­lo pot­reb­né zá­ro­veň v zmys­le čl. 127 ods. 2 ús­ta­vy a § 133 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de roz­hod­núť o je­ho zru­še­ní a v zá­uj­me efek­tív­nej ochra­ny práv sťa­žo­va­te­ľa aj vrá­te­ní ve­ci v zmys­le § 133 ods. 3 písm. b) zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de kraj­ské­mu sú­du na ďal­šie ko­na­nie a roz­hod­nu­tie (bod 2 vý­ro­ku ná­le­zu). Po vrá­te­ní ve­ci kraj­ské­mu sú­du bu­de je­ho po­vin­nos­ťou zno­vu roz­hod­núť a pri­hliad­nuť pri­tom na vý­hra­dy ús­tav­né­ho sú­du vo vzťa­hu k mož­nos­ti ne­pria­me­ho stal­kin­gu pros­tred­níc­tvom or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci, vy­spo­ria­dať sa roz­por­mi me­dzi skut­ko­vou ve­tou vo vý­ro­ku od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku a skut­ko­vý­mi zá­ver­mi v od­ôvod­ne­ní toh­to roz­sud­ku, adek­vát­ne sa vy­spo­ria­dať s od­vo­la­cí­mi ná­miet­ka­mi sťa­žo­va­te­ľa, a te­da v ko­neč­nom dôs­led­ku pos­kyt­núť ro­zum­né vy­svet­le­nie a od­ôvod­ne­nie všet­kých pre vec roz­ho­du­jú­cich sku­toč­nos­tí.

V. Náh­ra­da trov ko­na­nia a pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie.

49. Pod­ľa § 73 ods. 3 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ús­tav­ný súd mô­že v od­ôvod­ne­ných prí­pa­doch pod­ľa vý­sled­ku ko­na­nia uz­ne­se­ním ulo­žiť niek­to­ré­mu účas­tní­ko­vi ko­na­nia, aby úpl­ne ale­bo sčas­ti uh­ra­dil iné­mu účas­tní­ko­vi ko­na­nia ale­bo štá­tu tro­vy ko­na­nia.

0. Sťa­žo­va­teľ po­ža­do­val náh­ra­du trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia, kto­rých vý­šku vy­čís­lil ku dňu po­da­nia ús­tav­nej sťaž­nos­ti (vo vý­ške 403,01 €).

51. Pri vý­poč­te trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia sťa­žo­va­te­ľa ús­tav­ný súd vy­chá­dzal z prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní vy­hláš­ky Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 655/2004 Z. z. o od­me­nách a náh­ra­dách ad­vo­ká­tov za pos­ky­to­va­nie práv­nych slu­žieb v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov. Zá­klad­ná sadz­ba od­me­ny za úkon práv­nej služ­by us­ku­toč­ne­ný v ro­ku 2018 je 153,50 € a hod­no­ta re­žij­né­ho pau­šá­lu je 9,21 €. Zá­klad­ná sadz­ba od­me­ny za úkon práv­nej služ­by us­ku­toč­ne­ný v ro­ku 2019 je 163,33 € a hod­no­ta re­žij­né­ho pau­šá­lu je 9,80 €.

52. Tro­vy práv­ne­ho za­stú­pe­nia po­zos­tá­va­jú z cel­ko­vo dvoch úko­nov práv­nej služ­by. Jed­né­ho v ro­ku 2018 (prev­za­tie za­stu­po­va­nia vrá­ta­ne pr­vej po­ra­dy s klien­tom) a jed­né­ho v ro­ku 2019 (po­da­nie ús­tav­nej sťaž­nos­ti). Spo­lu s da­ňou z pri­da­nej hod­no­ty vo vý­ške 20 % ide o su­mu 403,01 €, kto­rú je kraj­ský súd po­vin­ný za­pla­tiť na účet práv­ne­ho zá­stup­cu sťa­žo­va­te­ľa (bod 3 vý­ro­ku ná­le­zu).

53. Pod­ľa čl. 127 ods. 3 ús­ta­vy ús­tav­ný súd mô­že svo­jím roz­hod­nu­tím, kto­rým vy­ho­vie sťaž­nos­ti, priz­nať to­mu, ko­ho prá­va pod­ľa od­se­ku 1 bo­li po­ru­še­né, pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie.

54. Pod­ľa § 133 ods. 3 písm. e) zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak ús­tav­ný súd ús­tav­nej sťaž­nos­ti vy­ho­vie, mô­že priz­nať sťa­žo­va­te­ľo­vi pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie, ak o to po­žia­dal.

55. Z § 135 ods. 1 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de vy­plý­va, že ak ús­tav­ný súd priz­ná sťa­žo­va­te­ľo­vi pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie, or­gán ve­rej­nej mo­ci, kto­rý po­ru­šil zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy sťa­žo­va­te­ľa, je po­vin­ný sťa­žo­va­te­ľo­vi priz­na­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie za­pla­tiť do dvoch me­sia­cov od na­do­bud­nu­tia prá­vop­lat­nos­ti roz­hod­nu­tia ús­tav­né­ho sú­du.

56. Cie­ľom pri­me­ra­né­ho fi­nan­čné­ho za­dos­ťu­či­ne­nia je dovŕše­nie ochra­ny po­ru­še­né­ho zá­klad­né­ho prá­va v prí­pa­doch, v kto­rých sa zis­ti­lo, že k po­ru­še­niu doš­lo spô­so­bom, kto­rý vy­ža­du­je pos­kyt­nu­tie vy­ššie­ho stup­ňa ochra­ny, nie­len vy­slo­ve­nie po­ru­še­nia, prí­pad­ne prí­kaz na ďal­šie ko­na­nie bez po­ru­šo­va­nia zá­klad­né­ho prá­va (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

57. Sťa­žo­va­teľ si up­lat­nil pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie v su­me 5 000 €, ale vo svo­jej ús­tav­nej sťaž­nos­ti ten­to návrh žiad­nym spô­so­bom neo­dô­vod­nil. Ústav­ný súd kon­šta­tu­je, že zo sa­mot­nej ús­tav­nej sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa, z vy­žia­da­ných vy­jad­re­ní a ani z pri­po­je­né­ho súd­ne­ho spi­su ne­vyp­lý­va žiad­ny mo­ment, kto­rý by od­ôvod­ňo­val vy­šší stu­peň ochra­ny sťa­žo­va­te­ľa (nad rá­mec vy­slo­ve­nia po­ru­še­nia je­ho zá­klad­né­ho prá­va na súd­nu ochra­nu a zru­še­nia na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku), kto­rý by mal byť do­siah­nu­tý fi­nan­čným za­dos­ťu­či­ne­ním, a pre­to tej­to čas­ti ús­tav­nej sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa ne­vy­ho­vel (bod 4 vý­ro­ku ná­le­zu).

58. Vzhľa­dom na čl. 133 ús­ta­vy, pod­ľa kto­ré­ho pro­ti roz­hod­nu­tiu ús­tav­né­ho sú­du nie je prí­pust­ný op­rav­ný pros­trie­dok, to­to roz­hod­nu­tie na­do­bú­da prá­vop­lat­nosť dňom je­ho do­ru­če­nia účas­tní­kom ko­na­nia.


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia