Trestný čin všeobecného ohrozenia v doprave a zásada ne bis in idem

Publikované: 25. 01. 2020, čítané: 1407 krát
 

 

Po­kiaľ je oso­ba ob­vi­ne­ná z tres­tné­ho či­nu všeo­bec­né­ho oh­ro­ze­nia a rov­na­ko jej bo­la ude­le­ná po­ku­ta v blo­ko­vom ko­na­ní, ne­mô­že sa jed­nať o po­ru­še­nie zá­sa­dy ne bis in idem, pre­to­že tá­to oso­ba bo­la ob­vi­ne­ná z tres­tné­ho či­nu všeo­bec­né­ho oh­ro­ze­nia na inom skut­ko­vom zá­kla­de, ako za kto­rý jej bo­la ude­le­ná po­ku­ta v blo­ko­vom ko­na­ní. Ob­jek­tom pries­tup­ku, za kto­rý bo­la oso­ba pos­tih­nu­tá, je bez­peč­nosť a ply­nu­losť ces­tnej pre­máv­ky na po­zem­ných ko­mu­ni­ká­ciách a ob­jek­tom tres­tné­ho či­nu, z kto­ré­ho bo­la tá­to oso­ba ob­vi­ne­ná, je zá­ujem spo­loč­nos­ti na ochra­ne zdra­via ľu­dí ale­bo cu­dzieho ma­jet­ku. Nás­le­dok skut­ku, kto­rý sa tej­to oso­be kla­die za vi­nu, bo­la ťaž­ká uj­ma na zdra­ví a smrť, pri­čom ten­to nás­le­dok ne­bol a ani ne­mo­hol byť rie­še­ný v pries­tup­ko­vom ko­na­ní for­mou blo­ku na po­ku­tu.

Z kó­pie blo­ku na po­ku­tu je zis­ti­teľ­né, že ob­vi­ne­né­mu bo­la po­ku­ta ulo­že­ná pod­ľa § 22 ods. 1 písm. k) zá­ko­na Slo­ven­skej ná­rod­nej ra­dy č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov a § 15 ods. 5 písm. c) zá­ko­na č. 8/2009 Z. z. o ces­tnej pre­máv­ke a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, a te­da je ne­po­chyb­né, že ob­vi­ne­ný bol v blo­ko­vom ko­na­ní pos­tih­nu­tý za ko­na­nie spo­čí­va­jú­ce v reali­zo­va­ní pred­chá­dzacie­ho úko­nu v proti­smer­nom jaz­dnom pru­hu, kto­rým mal po­ru­šiť dop­rav­né pred­pi­sy na mies­te, kde doš­lo k dop­rav­nej ne­ho­de. Sku­tok, ako je for­mu­lo­va­ný v skut­ko­vej ve­te uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, po­pi­su­je ne­bez­peč­nú jaz­du ob­vi­ne­né­ho v sku­pi­ne osob­ných mo­to­ro­vých vo­zi­diel aj s pou­ka­zom na pred­chá­dza­jú­ce úse­ky, kto­rý­mi v kri­tic­ký deň mal pre­chá­dzať ako vo­dič osob­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la. Zo skut­ku vy­plý­va, že tá­to sku­pi­no­vá ne­bez­peč­ná jaz­da netr­va­la len krát­ky čas a v úse­ku ne­ho­do­vé­ho de­ja. Tá­to sku­pi­no­vá ne­bez­peč­ná jaz­da ma­la tr­vať ur­či­tý dl­hší čas. Pred­met­ná dop­rav­ná ne­ho­da ma­la byť dôs­led­kom aro­gan­tnej sku­pi­no­vej jaz­dy všet­kých troch mo­to­ro­vých vo­zi­diel. Po­kiaľ bo­la ob­vi­ne­né­mu ulo­že­ná blo­ko­vá po­ku­ta na mies­te dop­rav­nej ne­ho­dy v su­me 150 euro ne­bo­la tým vy­rie­še­ná je­ho zod­po­ved­nosť za ne­bez­peč­nú „pi­rát­sku“ jaz­du v pred­chá­dza­jú­cich úse­koch, kto­rý­mi v kri­tic­ký deň mal pre­chá­dzať. Na kó­pii blo­ku na po­ku­tu nie je uve­de­ný žiad­ny nás­le­dok. V po­pi­se skut­ko­vej ve­ty tres­tné­ho či­nu, kto­rý je ob­vi­ne­né­mu kla­de­ný za vi­nu, je už po­pí­sa­né, že ob­vi­ne­ný mal svo­jou jaz­dou oh­ro­zo­vať iných účas­tní­kov ces­tnej pre­máv­ky, svo­jich spolu­jaz­dcov, kto­rí sa na­chá­dza­li vo vo­zid­le, ako aj v iných pred­chá­dza­ných vo­zid­lách a op­ro­ti idú­cich vo­zid­lách, čím mal zvý­šiť všeo­bec­né ne­bez­pe­čen­stvo, kto­ré nes­kôr vy­hro­ti­lo až do vzni­ku dop­rav­nej ne­ho­dy, kto­rej nás­led­kom bo­lo spô­so­be­nie ťaž­kej uj­my na zdra­ví, ako aj smr­ti. Pod­stat­né skut­ko­vé okol­nos­ti tres­tné­ho či­nu, kto­rý je ob­vi­ne­né­mu kla­de­ný za vi­nu v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de, ne­bo­li v pries­tup­ko­vom ko­na­ní v rám­ci pos­ti­hu ob­vi­ne­né­ho vy­ba­ve­né.

(ná­lez Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 30. 10. 2019, sp. zn. I. ÚS 417/2018)

Z od­ôvod­ne­nia:

I. Ústav­ná sťaž­nosť a sťaž­nos­tná ar­gu­men­tá­cia

1. Ústav­né­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­tav­ný súd“) bo­la 20. no­vem­bra 2018 do­ru­če­ná ús­tav­ná sťaž­nosť (ďa­lej aj „sťa­žo­va­teľ“ ale­bo „ob­vi­ne­ný“), vo ve­ci na­mie­ta­né­ho po­ru­še­nia zá­klad­ných práv pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“), práv pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „do­ho­vor“), ako aj prá­va pod­ľa čl. 4 ods. 1 Pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „pro­to­kol“) uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne (ďa­lej len „kraj­ský súd“) sp. zn. 3 Tpo 300/2018 z 10. ok­tób­ra 2018 (ďa­lej aj „na­pad­nu­té uz­ne­se­nie“ ale­bo „na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie“).

2. Ústav­ný súd uz­ne­se­ním č. k. I. ÚS 417/2018-16 z 28. no­vem­bra 2018 pri­jal pod­ľa § 25 ods. 3 zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov ús­tav­nú sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa na ďal­šie ko­na­nie.

3. Ústav­ná sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa bo­la pô­vod­ne pri­de­le­ná sud­co­vi spra­vo­daj­co­vi Mi­la­no­vi Ľalí­ko­vi, kto­ré­mu 16. feb­ruára 2019 skon­či­lo fun­kčné ob­do­bie. Vzhľa­dom na tú­to sku­toč­nosť bo­la ús­tav­ná sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa 11. jú­la 2019 ako na­lie­ha­vá vec pa­tria­ca do roz­ho­do­va­cej pô­sob­nos­ti se­ná­tu, roz­hod­nu­tie o kto­rej nez­ne­sie od­klad, v sú­la­de s čl. X bo­dom 3 Rozvr­hu prá­ce Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky na ob­do­bie od 26. ap­rí­la 2019 do 31. de­cem­bra 2019 (ďa­lej len „rozvrh prá­ce“) ná­hod­ným vý­be­rom po­mo­cou tech­nic­kých a prog­ra­mo­vých pros­tried­kov pri­de­le­ná sud­ky­ni spra­vo­daj­ky­ni Ja­ne Laš­šá­ko­vej nad rá­mec sta­no­ve­né­ho roz­sa­hu ná­pa­du ve­cí. Pod­ľa čl. II bo­du 5 rozvr­hu prá­ce na ko­na­nie vo ve­ciach pa­tria­cich do pô­sob­nos­ti se­ná­tov ús­tav­né­ho sú­du je v jed­not­li­vých prí­pa­doch prís­luš­ný ten se­nát ús­tav­né­ho sú­du, kto­ré­ho čle­nom je sud­ca spra­vo­daj­ca, kto­ré­mu bo­la vec pri­de­le­ná. V sú­la­de s čl. II bo­dom 3 rozvr­hu prá­ce pra­cu­je dru­hý se­nát ús­tav­né­ho sú­du v zlo­že­ní Ja­na Laš­šá­ko­vá (pred­sed­níč­ka se­ná­tu), Pe­ter Mol­nár a Ľuboš Szi­ge­ti. Vzhľa­dom na uve­de­né se­nát ús­tav­né­ho sú­du roz­ho­dol vo ve­ci ús­tav­nej sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa v zlo­že­ní uve­de­nom v zá­hla­ví toh­to roz­hod­nu­tia.

4.1 Z ob­sa­hu ús­tav­nej sťaž­nos­ti a jej príl­oh vy­plý­va, že pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie a vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre pre­čin všeo­bec­né­ho oh­ro­ze­nia pod­ľa § 285 ods. 1 a 2 zá­ko­na č. 300/2005 Z. z. Trest­ný zá­kon v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Trest­ný zá­kon“) s pou­ka­zom na § 138 písm. a) a h) Tres­tné­ho zá­ko­na [nás­led­ne bo­la tres­tnop­ráv­na kva­li­fi­ká­cia zme­ne­ná na zlo­čin všeo­bec­né­ho oh­ro­ze­nia pod­ľa § 284 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 138 písm. a) a h) Tres­tné­ho zá­ko­na], a to na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že 30. augus­ta 2018 v ča­se oko­lo 11.55 h po tom, čo aj v pred­chá­dza­jú­cich úse­koch ces­ty ne­bez­peč­nou jaz­dou spo­lu s a oh­ro­zo­va­li ži­vo­ty a ma­je­tok, vie­dol ako vo­dič osob­né mo­to­ro­vé vo­zid­lo znač­ky Mer­ce­des Benz s evi­den­čným čís­lom (Poľ­ská re­pub­li­ka) po štát­nej ces­te 1/59 v sme­re od mes­ta Dol­ný Ku­bín do ob­ce Orav­ský Po­dzá­mok a keď sa s vo­zid­lom na­chá­dzal v čas­ti zva­nej Ho­ri­ca na rov­nom úse­ku ces­ty s mier­nym kle­sa­ním v ki­lo­met­ri 71,000, kde je pred­bie­ha­nie za­ká­za­né vo­do­rov­ným dop­rav­ným zna­če­ním, a to sú­vis­lou pozdĺžnou čia­rou (VI), reali­zo­val pred­chá­dza­cí úkon, pri kto­rom sa s vo­zid­lom na­chá­dzal v proti­smer­nom jaz­dnom pru­hu a svo­jou jaz­dou oh­ro­zo­val iných účas­tní­kov ces­tnej pre­máv­ky, ako aj svo­jich spolu­jaz­dcov, kto­rí sa na­chá­dza­li vo vo­zid­le, ako aj v iných pred­chá­dza­ných vo­zid­lách a op­ro­ti idú­cich vo­zid­lách, čím zvý­šil všeo­bec­né ne­bez­pe­čen­stvo, čo nes­kôr vy­hro­ti­lo až do vzni­ku dop­rav­nej ne­ho­dy, kto­rej nás­led­kom bo­lo spô­so­be­nie ťaž­kej uj­my na zdra­ví, ako aj smr­ti.

4.2 Kraj­ský súd na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním sp. zn. 3 Tpo 300/2018 z 10. ok­tób­ra 2018 pod­ľa § 194 ods. 1 písm. a) zá­ko­na č. 301/2005 Z. z. Trest­ný po­ria­dok v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Trest­ný po­ria­dok“) zru­šil uz­ne­se­nie Ok­res­né­ho sú­du Dol­ný Ku­bín  (ďa­lej len „ok­res­ný súd“) č. k. 5 Tp 35/2018-273 zo 4. ok­tób­ra 2018. Pod­ľa § 72 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku vzal sťa­žo­va­te­ľa do väz­by z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 71 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku, pod­ľa § 80 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku žia­dosť sťa­žo­va­te­ľa o nah­ra­de­nie väz­by pí­som­ným sľu­bom za­mie­tol a pod­ľa § 80 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku väz­bu sťa­žo­va­te­ľa ne­nah­ra­dil doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka.

4.3 Sťa­žo­va­teľ v pod­stat­nom na­mie­ta, že 30. sep­tem­bra 2018 mu bo­la na mies­te ne­ho­dy za dop­rav­ný pries­tu­pok ulo­že­ná san­kcia vo for­me blo­ko­vej po­ku­ty, čím sa me­ri­tór­ne skon­či­lo pries­tup­ko­vé ko­na­nie za sku­tok, kto­rý mu je kla­de­ný za vi­nu v tres­tnom ko­na­ní a za kto­rý mu bo­lo nás­led­ne vzne­se­né ob­vi­ne­nie. Pod­ľa ná­zo­ru sťa­žo­va­te­ľa za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia pro­ti ne­mu, vzne­se­ním ob­vi­ne­nia a nás­led­ne aj je­ho vza­tím do väz­by na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tím kraj­ské­ho sú­du doš­lo k po­ru­še­niu zá­sa­dy „ne bis in idem“. Sťa­žo­va­teľ tak­tiež na­mie­ta, že v zá­pis­ni­ci o ve­rej­nom za­sad­nu­tí na kraj­skom sú­de ko­na­nom 10. ok­tób­ra 2018 ab­sen­tu­je ťa­žis­ko­vá ar­gu­men­tá­cia je­ho ob­haj­cu, čím ma­lo pod­ľa ná­zo­ru sťa­žo­va­te­ľa dôjsť k po­ru­še­niu je­ho prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces.

5. Vy­chá­dza­júc z ob­sa­hu ús­tav­nej sťaž­nos­ti, mož­no zhr­núť, že pod­ľa ná­zo­ru sťa­žo­va­te­ľa k na­mie­ta­né­mu po­ru­še­niu ozna­če­ných práv na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tím kraj­ské­ho sú­du doš­lo tým, že kraj­ský súd ar­bit­rár­ne, nep­ri­hlia­da­júc na zá­sa­du „ne bis in idem“, vzal sťa­žo­va­te­ľa do väz­by, ako aj tým, že v zá­pis­ni­ci o ve­rej­nom za­sad­nu­tí na kraj­skom sú­de ab­sen­tu­je ťa­žis­ko­vá ar­gu­men­tá­cia ob­haj­cu sťa­žo­va­te­ľa.

6. Na zá­kla­de uve­de­né­ho sťa­žo­va­teľ navr­hol, aby ús­tav­ný súd ná­le­zom tak­to roz­ho­dol: „Kraj­ský súd v Ži­li­ne po­ru­šil prá­vo Sťa­žo­va­te­ľa na osob­nú slo­bo­du, prá­va na zá­kaz tres­tné­ho stí­ha­nia dva krát v tej is­tej ve­ci a prá­va na spra­vod­li­vý súd­ny pro­ces, kto­ré je za­ru­če­né v čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 50, ods. 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a v čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd a v čl. 4 ods. 1 Pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd a aby Uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne zru­šil a uvie­dol vec do sta­vu ko­reš­pon­du­jú­ce­ho s re­le­van­tný­mi práv­ny­mi pred­pis­mi. Ďalej žia­da­me, aby Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky priz­nal Sťa­žo­va­te­ľo­vi pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie, a to čias­tku 15.000 EUR, kto­rú mu je Kraj­ský súd v Ži­li­ne po­vin­ný vy­pla­tiť do dvoch me­sia­cov odo dňa prá­vop­lat­nos­ti roz­hod­nu­tia. Zá­ro­veň navr­hu­je­me, aby bo­la Kraj­ské­mu sú­du v Ži­li­ne ulo­že­ná po­vin­nosť za­pla­tiť tro­vy práv­ne­ho za­stú­pe­nia Sťa­žo­va­te­ľa na účet je­ho práv­ne­ho zá­stup­cu, ad­vo­kát­skej kan­ce­lá­rie , a to do dvoch me­sia­cov odo dňa prá­vop­lat­nos­ti roz­hod­nu­tia.“

II. Vy­jad­re­nia od­por­cu a sťa­žo­va­te­ľa

7. Po pri­ja­tí ús­tav­nej sťaž­nos­ti na ďal­šie ko­na­nie ús­tav­ný súd 18. de­cem­bra 2018 vy­zval kraj­ský súd, aby sa vy­jad­ril k ús­tav­nej sťaž­nos­ti a mož­né­mu upus­te­niu od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia vo ve­ci. Ústav­ný súd zá­ro­veň 18. de­cem­bra 2018 vy­zval sťa­žo­va­te­ľa, aby sa vy­jad­ril k mož­né­mu upus­te­niu od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia vo ve­ci.

 8. Sťa­žo­va­teľ pros­tred­níc­tvom svoj­ho práv­ne­ho zá­stup­cu po­da­ním do­ru­če­ným ús­tav­né­mu sú­du 9. ja­nuá­ra 2019 uvie­dol, že súh­la­sí s upus­te­ním od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia v pred­met­nom ko­na­ní.

9. V po­da­ní do­ru­če­nom ús­tav­né­mu sú­du 16. ja­nuá­ra 2019 pred­sed­níč­ka kraj­ské­ho sú­du uvied­la, že súh­la­sí s upus­te­ním od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia v pred­met­nom ko­na­ní, a zá­ro­veň uvied­la, že k po­da­niu pri­po­je­né vy­jad­re­nie sud­ky­ne JUDr. Adria­ny Gallo­vej je mož­né po­va­žo­vať za vy­jad­re­nie kraj­ské­ho sú­du k pred­met­nej ve­ci. V zmys­le uve­de­né­ho vy­jad­re­nia vo vzťa­hu k na­mie­ta­né­mu po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du, prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces a prá­va zá­ka­zu tres­tné­ho stí­ha­nia dvak­rát v tej is­tej ve­ci kraj­ský súd od­ká­zal na pí­som­né dô­vo­dy na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia (naj­mä na s. 15 – 16). Vo vzťa­hu k ná­miet­ke, že ob­sah zá­pis­ni­ce z ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia ko­na­né­ho na kraj­skom sú­de 10. ok­tób­ra 2018 v čas­ti tý­ka­jú­cej sa vy­jad­re­nia ob­haj­cu ob­vi­ne­né­ho v mar­kan­tnej mie­re ne­ko­reš­pon­du­je s ob­sa­hom vy­jad­re­nia ob­haj­cu pred­ne­se­ným na pred­met­nom ve­rej­nom za­sad­nu­tí, kraj­ský súd v pod­stat­nom uvie­dol, že keď­že ob­haj­ca ob­vi­ne­né­ho bliž­šie neš­pe­ci­fi­ko­val, v čom kon­krét­ne vi­dí ne­sú­lad me­dzi ob­sa­hom je­ho pred­ne­su a ob­sa­hom zá­pis­ni­ce z ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia, nie je mož­né sa k tej­to čas­ti ús­tav­nej sťaž­nos­ti pod­rob­nej­šie vy­jad­riť. Len vo všeo­bec­nos­ti kraj­ský súd zdô­raz­nil, že zá­pis­ni­ca o ve­rej­nom za­sad­nu­tí v zmys­le § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku za­chy­tá­va len opí­sa­nie pod­stat­né­ho prie­be­hu úko­nu, z kto­ré­ho je zrej­mé i za­cho­va­nie zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní up­ra­vu­jú­cich vy­ko­na­nie úko­nu, ďa­lej pod­stat­ný ob­sah roz­hod­nu­tí vy­hlá­se­ných pri úko­ne a pod­stat­ný ob­sah slov­ných pre­ja­vov pro­ces­ných strán, a te­da nej­de o „dos­lov­ný“ zá­znam pred­ne­sov. Kraj­ský súd v tej­to sú­vis­los­ti zá­ro­veň pou­ká­zal, že pod­ľa § 60 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku o op­ra­ve a dopl­ne­ní zá­zna­mu ale­bo zá­pis­ni­ce o hlav­nom po­jed­ná­va­ní, ve­rej­nom za­sad­nu­tí a ta­kis­to o ná­miet­kach pro­ti ta­kej­to zá­pis­ni­ci roz­ho­du­je súd, o kto­ré­ho zá­pis­ni­cu ide, a ob­haj­ca tú­to pri­már­ne zá­ko­nom pred­pok­la­da­nú mož­nosť ko­na­nia o ná­miet­ke pro­ti ob­sa­hu zá­pis­ni­ce o ve­rej­nom za­sad­nu­tí do­siaľ ne­vyu­žil, ale ná­miet­ku pro­ti ob­sa­hu zá­pis­ni­ce rie­šil hneď pros­tred­níc­tvom ús­tav­né­ho sú­du.

10. Ústav­ný súd za­slal sťa­žo­va­te­ľo­vi vy­jad­re­nie kraj­ské­ho sú­du a ozná­mil mu, že má mož­nosť v le­ho­te 14 dní od do­ru­če­nia vý­zvy ús­tav­né­ho sú­du vy­jad­riť sa k vy­jad­re­niu kraj­ské­ho sú­du. V prí­pa­de, ak ús­tav­né­mu sú­du ne­bu­de v sta­no­ve­nej le­ho­te vy­jad­re­nie do­ru­če­né, bu­de za­stá­vať ná­zor, že v da­nej ve­ci sťa­žo­va­teľ ne­pot­re­bu­je za­ují­mať žiad­ne sta­no­vis­ko k vy­jad­re­niu kraj­ské­ho sú­du. Ústav­né­mu sú­du v sta­no­ve­nej le­ho­te a ani nás­led­ne ne­bo­lo do­ru­če­né žiad­ne sta­no­vis­ko sťa­žo­va­te­ľa k vy­jad­re­niu kraj­ské­ho sú­du.

11. Ústav­ný súd so súh­la­som účas­tní­kov ko­na­nia pod­ľa § 58 ods. 3 zá­ko­na č. 314/2018 Z. z. o Ústav­nom sú­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov (ďa­lej len „zá­kon o ús­tav­nom sú­de“) upus­til v da­nej ve­ci od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia, pre­to­že dos­pel k ná­zo­ru, že od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia ne­mož­no oča­ká­vať ďal­šie ob­jas­ne­nie ve­ci.

III. Re­le­van­tná práv­na úp­ra­va

12. Pod­ľa čl. 124 ús­ta­vy ús­tav­ný súd je ne­zá­vis­lým súd­nym or­gá­nom ochra­ny ús­tav­nos­ti.

13. Pod­ľa čl. 127 ods. 1 ús­ta­vy ús­tav­ný súd roz­ho­du­je o sťaž­nos­tiach fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb, ak na­mie­ta­jú po­ru­še­nie svo­jich zá­klad­ných práv ale­bo slo­bôd, ale­bo ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd vy­plý­va­jú­cich z me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy, kto­rú Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­la vy­hlá­se­ná spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, ak o ochra­ne tých­to práv a slo­bôd ne­roz­ho­du­je iný súd.

14. Pod­ľa čl. 131 ods. 2 ús­ta­vy ús­tav­ný súd roz­ho­du­je o sťaž­nos­tiach pod­ľa čl. 127 ús­ta­vy v troj­člen­ných se­ná­toch. Se­nát sa uz­ná­ša nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou svo­jich čle­nov.

 15. Pod­ľa čl. 140 ús­ta­vy pod­rob­nos­ti o or­ga­ni­zá­cii ús­tav­né­ho sú­du, o spô­so­be ko­na­nia pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov us­ta­no­ví zá­kon. Do 28. feb­ruára 2019 up­ra­vo­val ko­na­nie pred ús­tav­ným sú­dom zá­kon Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov. Dňa 1. mar­ca 2019 na­do­bu­dol účin­nosť zá­kon o ús­tav­nom sú­de v čl. I § 1 až § 13, § 16 až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251.

16. Pod­ľa § 246 ods. 1 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak nie je ďa­lej us­ta­no­ve­né inak, pou­ži­je sa ten­to zá­kon aj na ko­na­nia za­ča­té do 28. feb­ruára 2019. Pod­ľa § 246 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de práv­ne účin­ky úko­nov, kto­ré v ko­na­ní nas­ta­li do 28. feb­ruára 2019, zos­tá­va­jú za­cho­va­né.

17. Pod­ľa § 42 ods. 2 písm. f) zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de návr­hom na za­ča­tie ko­na­nia je sťaž­nosť fy­zic­kej oso­by ale­bo práv­nic­kej oso­by pod­ľa čl. 127 ús­ta­vy.

18. Pod­ľa § 56 ods. 6 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ús­tav­ný súd návrh na za­ča­tie ko­na­nia, kto­rý pri­jal na ďal­šie ko­na­nie, do­ru­čí os­tat­ným účas­tní­kom ko­na­nia a zú­čas­tne­nej oso­be s vý­zvou na vy­jad­re­nie v le­ho­te, kto­rú ur­čí.

19. Pod­ľa § 58 ods. 1 písm. f) zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de sa ús­tne po­jed­ná­va­nie us­ku­toč­ňu­je v ko­na­ní o ús­tav­nej sťaž­nos­ti. Pod­ľa § 58 ods. 3 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia mô­že ús­tav­ný súd so súh­la­som účas­tní­kov ko­na­nia upus­tiť, ak od toh­to po­jed­ná­va­nia ne­mož­no oča­ká­vať ďal­šie ob­jas­ne­nie ve­ci. Sťa­žo­va­te­ľom ozna­če­né re­fe­ren­čné práv­ne nor­my

20.1 Pod­ľa čl. 17 ods. 1 ús­ta­vy osob­ná slo­bo­da sa za­ru­ču­je.

20.2 Pod­ľa čl. 17 ods. 2 ús­ta­vy ni­ko­ho ne­mož­no stí­hať ale­bo poz­ba­viť slo­bo­dy inak, ako z dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon. Ni­ko­ho ne­mož­no poz­ba­viť slo­bo­dy len pre nes­chop­nosť dodr­žať zmluv­ný zá­vä­zok. 20.3 Pod­ľa čl. 17 ods. 5 ús­ta­vy do väz­by mož­no vziať iba z dô­vo­dov a na čas us­ta­no­ve­ný zá­ko­nom a na zá­kla­de roz­hod­nu­tia sú­du.

21. Pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy kaž­dý sa mô­že do­má­hať zá­ko­nom us­ta­no­ve­ným pos­tu­pom svoj­ho prá­va na ne­zá­vis­lom a nes­tran­nom sú­de a v prí­pa­doch us­ta­no­ve­ných zá­ko­nom na inom or­gá­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky. 22. Pod­ľa čl. 50 ods. 5 ús­ta­vy ni­ko­ho ne­mož­no tres­tne stí­hať za čin, za kto­rý bol už prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný ale­bo os­lo­bo­de­ný spod ob­ža­lo­by. Tá­to zá­sa­da ne­vy­lu­ču­je up­lat­ne­nie mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov v sú­la­de so zá­ko­nom.

23. Pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c) do­ho­vo­ru kaž­dý má prá­vo na slo­bo­du a osob­nú bez­peč­nosť. Ni­ko­ho ne­mož­no poz­ba­viť slo­bo­dy ok­rem nas­le­du­jú­cich prí­pa­dov, po­kiaľ sa tak sta­ne na zá­kla­de pos­tu­pu sta­no­vé­ho zá­ko­nom: c) zá­kon­né za­tknu­tie ale­bo poz­ba­ve­nie slo­bo­dy za úče­lom pred­ve­de­nia pred prís­luš­ný súd­ny or­gán pre dô­vod­né po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, ale­bo ak je to dô­vod­ne po­va­žo­va­né za pot­reb­né za úče­lom za­brá­ne­nia spá­chaniu tres­tné­ho či­nu ale­bo úte­ku po je­ho spá­cha­ní.

24. Pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru kaž­dý má prá­vo na to, aby je­ho vec bo­la spra­vod­li­vo, ve­rej­ne a v pri­me­ra­nej le­ho­te pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom zria­de­ným zá­ko­nom, kto­rý roz­hod­ne o je­ho ob­čian­skych prá­vach ale­bo zá­väz­koch ale­bo o akom­koľ­vek tres­tnom či­ne, z kto­ré­ho je ob­vi­ne­ný.

25. Pod­ľa čl. 4 ods. 1 pro­to­ko­lu ni­ko­ho ne­mož­no stí­hať ale­bo pot­res­tať v tres­tnom ko­na­ní po­dlie­ha­jú­com prá­vo­mo­ci to­ho is­té­ho štá­tu za trest­ný čin, za kto­rý už bol os­lo­bo­de­ný ale­bo od­sú­de­ný prá­vop­lat­ným roz­sud­kom v sú­la­de so zá­ko­nom a tres­tným po­riad­kom toh­to štá­tu. IV. Ústav­nop­ráv­ne vý­cho­dis­ká v ju­di­ka­tú­re ús­tav­né­ho sú­du a sa­mot­né po­sú­de­nie ve­ci ús­tav­ným sú­dom

26. Pod­sta­tou ús­tav­nej sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa je na­mie­ta­né po­ru­še­nie zá­klad­ných práv pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2, 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 ús­ta­vy, práv pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru, ako aj prá­va pod­ľa čl. 4 ods. 1 pro­to­ko­lu uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 3 Tpo 300/2018 z 10. ok­tób­ra 2018. Pod­ľa ná­zo­ru sťa­žo­va­te­ľa k po­ru­še­niu ním ozna­če­ných práv ma­lo dôjsť tým, že kraj­ský súd ar­bit­rár­ne, nep­ri­hlia­da­júc na zá­sa­du „ne bis in idem“, vzal sťa­žo­va­te­ľa do väz­by, ako aj tým, že v zá­pis­ni­ci o ve­rej­nom za­sad­nu­tí na kraj­skom sú­de ab­sen­tu­je ťa­žis­ko­vá ar­gu­men­tá­cia ob­haj­cu sťa­žo­va­te­ľa. K na­mie­ta­né­mu po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy a prá­va pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tím kraj­ské­ho sú­du

27. Po­kiaľ ide o sťa­žo­va­te­ľom na­mie­ta­né po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va na súd­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du, kto­rým bol sťa­žo­va­teľ vza­tý do väz­by, ús­tav­ný súd pri­po­mí­na, že v sú­vis­los­ti so vzťa­hom me­dzi čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ús­ta­vy tý­ka­jú­ci­mi sa špe­ci­fic­ky zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du ús­tav­ný súd vo svo­jej ju­di­ka­tú­re kon­štan­tne zdô­raz­ňu­je, že čl. 17 ús­ta­vy za­hŕňa zá­klad­né hmot­né a tiež pro­ces­né at­ri­bú­ty zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du vrá­ta­ne prá­va na jej súd­nu ochra­nu v prí­pa­doch poz­ba­ve­nia osob­nej slo­bo­dy väz­bou. Tá­to súd­na ochra­na za­hŕňa zá­klad­né pro­ces­né ga­ran­cie spra­vod­li­vé­ho súd­ne­ho ko­na­nia s pri­hliad­nu­tím na po­va­hu a účel ko­na­nia o väz­be, a pre­to sú na ko­na­nie a roz­ho­do­va­nie sú­du o väz­be ap­li­ko­va­teľ­né špe­ciál­ne us­ta­no­ve­nia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ús­ta­vy o osob­nej slo­bo­de, a nie všeo­bec­né us­ta­no­ve­nie čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy (ana­lo­gic­ky napr. III. ÚS 68/08, III. ÚS 383/09, III. ÚS 54/2017, I. ÚS 107/2019 a i.).

28. Ob­dob­ne vo vzťa­hu k sťa­žo­va­te­ľom na­mie­ta­né­mu po­ru­še­niu prá­va za­ru­če­né­ho v čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du, kto­rým bol sťa­žo­va­teľ vza­tý do väz­by, ús­tav­ný súd poz­na­me­ná­va, že ko­na­nia všeo­bec­ných sú­dov, kto­rý­mi sa roz­ho­du­je o väz­be, nie sú ko­na­nia­mi o tres­tnom ob­vi­ne­ní a ani ko­na­nia­mi o ob­čian­skych prá­vach ale­bo zá­väz­koch, ako to vy­ža­du­je ci­to­va­ný člá­nok do­ho­vo­ru. Vä­zob­ným ko­na­ním pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du ne­mô­že dôjsť k po­ru­še­niu prá­va za­ru­če­né­ho v čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru aj z dô­vo­du, že tú­to ob­lasť ochra­ny práv up­ra­vu­je vo svo­jich us­ta­no­ve­niach čl. 5 do­ho­vo­ru. Ústav­ný súd v tom­to sme­re pou­ka­zu­je aj na sta­bil­nú roz­ho­do­va­ciu prax Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len ,,ESĽP“), pod­ľa kto­rej osob­nú slo­bo­du chrá­ni čl. 5 do­ho­vo­ru (napr. roz­su­dok ESĽP de Wil­de et al. v. Bel­gic­ko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc.). Mož­no zhr­núť, že čl. 6 do­ho­vo­ru up­ra­vu­je prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces. Ten­to člá­nok do­ho­vo­ru sa te­da zá­sad­ne nev­zťa­hu­je na ko­na­nie o väz­be, pre kto­ré pla­tí špe­ciál­na, po­kiaľ ide o pro­ces­né zá­ru­ky pos­kyt­nu­té oso­be na­chá­dza­jú­cej sa vo väz­be, v zá­sa­de prís­nej­šia práv­na úp­ra­va ob­siah­nu­tá v čl. 5 do­ho­vo­ru up­ra­vu­jú­com prá­vo na slo­bo­du a bez­peč­nosť (napr. II. ÚS 15/05).

29. Sťa­žo­va­teľ svo­jou ús­tav­nou sťaž­nos­ťou na­mie­tal po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va za­ru­če­né­ho v čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy a prá­va za­ru­če­né­ho v čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du, kto­rým bol vza­tý do väz­by, te­da ta­kým roz­hod­nu­tím všeo­bec­né­ho sú­du, na kto­ré sa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy ani čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru vec­ne nev­zťa­hu­jú. Pre­to­že neexis­tu­je žiad­na vec­ná sú­vis­losť me­dzi na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tím kraj­ské­ho sú­du o väz­be a na­mie­ta­ným po­ru­še­ním ozna­če­ných člán­kov ús­ta­vy a do­ho­vo­ru, ne­bo­lo mož­né dos­pieť k zá­ve­ru o po­ru­še­ní zá­klad­né­ho prá­va sťa­žo­va­te­ľa pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy, resp. prá­va pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru. 30. Po­kiaľ ide o sťa­žo­va­te­ľom na­mie­ta­né po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va na súd­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy, resp. prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru, ku kto­ré­mu pod­ľa tvr­de­nia sťa­žo­va­te­ľa ma­lo dôjsť tým, že v zá­pis­ni­ci o ve­rej­nom za­sad­nu­tí na kraj­skom sú­de ab­sen­tu­je ťa­žis­ko­vá ar­gu­men­tá­cia je­ho ob­haj­cu, ús­tav­ný súd v pr­vom ra­de kon­šta­tu­je, že sťa­žo­va­teľ svo­jou ús­tav­nou sťaž­nos­ťou na­pa­dol „len“ uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du, av­šak nie pred­chá­dza­jú­ci pos­tup kraj­ské­ho sú­du, do kto­ré­ho spa­dá i spí­sa­nie zá­pis­ni­ce z pred­met­né­ho ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia na kraj­skom sú­de. Zá­ro­veň je v sú­vis­los­ti s tou­to ná­miet­kou sťa­žo­va­te­ľa pot­reb­né pri­po­me­núť, že § 60 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku sťa­žo­va­te­ľo­vi, resp. je­ho ob­haj­co­vi umož­ňo­val vzniesť ná­miet­ky pro­ti ob­sa­hu pred­met­nej zá­pis­ni­ce z ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia, o opod­stat­ne­nos­ti kto­rých by roz­ho­do­val kraj­ský súd, pro­ti roz­hod­nu­tiu kto­ré­ho Trest­ný po­ria­dok zá­ro­veň pri­púš­ťa sťaž­nosť, av­šak sťa­žo­va­teľ ani je­ho ob­haj­ca tú­to zá­ko­nom pred­pok­la­da­nú mož­nosť spo­chyb­ne­nia ob­sa­hu zá­pis­ni­ce z pred­met­né­ho ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia na kraj­skom sú­de ne­vyu­ži­li. Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti ne­bo­lo mož­né ani vo vzťa­hu k tej­to čas­ti ús­tav­nej sťaž­nos­ti dos­pieť k zá­ve­ru o po­ru­še­ní zá­klad­né­ho prá­va sťa­žo­va­te­ľa pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy, resp. prá­va pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru. K na­mie­ta­né­mu po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ús­ta­vy v spo­je­ní s čl. 50 ods. 5 ús­ta­vy a prá­va pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c) do­ho­vo­ru v spo­je­ní s čl. 4 ods. 1 pro­to­ko­lu na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tím kraj­ské­ho sú­du

31. Ná­miet­ka po­ru­še­nia zá­klad­né­ho prá­va sťa­žo­va­te­ľa na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ús­ta­vy v spo­je­ní s čl. 50 ods. 5 ús­ta­vy a je­ho prá­va na slo­bo­du a bez­peč­nosť pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c) do­ho­vo­ru v spo­je­ní s čl. 4 ods. 1 pro­to­ko­lu sme­ru­je pro­ti na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu kraj­ské­ho sú­du, kto­rým bol vza­tý do väz­by. Sťa­žo­va­teľ na­mie­ta ne­dos­ta­toč­né po­sú­de­nie zá­kon­nos­ti je­ho väz­by spo­čí­va­jú­ce kon­krét­ne v tom, že pod­ľa je­ho ná­zo­ru kraj­ský súd v rám­ci po­sú­de­nia zá­kon­nos­ti je­ho väz­by nep­ri­hlia­dol na zá­sa­du „ne bis in idem“.

32. V sú­vis­los­ti so sťa­žo­va­te­ľom na­mie­ta­ným po­ru­še­ním ozna­če­ných práv na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tím kraj­ské­ho sú­du ús­tav­ný súd v úvo­de poz­na­me­ná­va, že nie je zá­sad­ne op­ráv­ne­ný pres­kú­ma­vať a po­su­dzo­vať práv­ne ná­zo­ry všeo­bec­né­ho sú­du, kto­ré ho pri vý­kla­de a up­lat­ňo­va­ní zá­ko­nov vied­li k roz­hod­nu­tiu, ani pres­kú­ma­vať, či v ko­na­ní pred všeo­bec­ný­mi súd­mi bol ale­bo ne­bol ná­le­ži­te zis­te­ný skut­ko­vý stav a aké skut­ko­vé a práv­ne zá­ve­ry zo skut­ko­vé­ho sta­vu všeo­bec­ný súd vy­vo­dil. Úlo­ha ús­tav­né­ho sú­du sa ob­me­dzu­je na kon­tro­lu zlu­či­teľ­nos­ti účin­kov ta­kej­to inter­pre­tá­cie a ap­li­ká­cie s ús­ta­vou, prí­pad­ne me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách. Z toh­to pos­ta­ve­nia ús­tav­né­ho sú­du vy­plý­va, že mô­že pres­kú­ma­vať roz­hod­nu­tie všeo­bec­né­ho sú­du v prí­pa­de, ak v ko­na­ní, kto­ré mu pred­chá­dza­lo, ale­bo sa­mot­ným roz­hod­nu­tím doš­lo k po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy. Skut­ko­vé a práv­ne zá­ve­ry všeo­bec­né­ho sú­du mô­žu byť te­da pred­me­tom kon­tro­ly zo stra­ny ús­tav­né­ho sú­du vte­dy, ak by vy­vo­de­né zá­ve­ry bo­li zjav­ne neo­dô­vod­ne­né ale­bo ar­bit­rár­ne, a tak z ús­tav­né­ho hľa­dis­ka neos­pra­vedl­ni­teľ­né a neudr­ža­teľ­né, a zá­ro­veň by ma­li za nás­le­dok po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04). Ústav­ný súd te­da zdô­raz­ňu­je, že pri po­sú­de­ní na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du je­ho úlo­hou ne­bo­lo pres­kú­mať správ­nosť skut­ko­vých a práv­nych zá­ve­rov, o kto­ré kraj­ský súd op­rel svo­je roz­hod­nu­tie. Úlo­ha ús­tav­né­ho sú­du sa v da­nom prí­pa­de ob­me­dzi­la na po­sú­de­nie otáz­ky, či sa kraj­ský súd s práv­ne re­le­van­tnou ar­gu­men­tá­ciou sťa­žo­va­te­ľa vy­spo­ria­dal adek­vát­ne a pres­kú­ma­teľ­ne a či je tak od­ôvod­ne­nie je­ho roz­hod­nu­tia ús­tav­nop­ráv­ne ak­cep­to­va­teľ­né.

33. Vy­chá­dza­júc z tých­to zá­klad­ných prin­cí­pov, ús­tav­ný súd po­sú­dil ús­tav­nú sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa vo vzťa­hu k na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 3 Tpo 300/2018 z 10. ok­tób­ra 2018.

34. Exis­ten­cia kva­li­fi­ko­va­né­ho po­doz­re­nia zo spá­chania skut­ku, pre kto­rý je vzne­se­né ob­vi­ne­nie, je jed­nou z ma­te­riál­nych pod­mie­nok väz­by. Od­ôvod­ne­nosť po­doz­re­nia pred­pok­la­dá exis­ten­ciu sku­toč­nos­tí ale­bo in­for­má­cií, kto­ré ob­jek­tív­ne­mu po­zo­ro­va­te­ľo­vi umož­nia uro­biť zá­ver, že da­ná oso­ba moh­la spá­chať trest­ný čin (Mi­chal­ko v. Slo­ven­ská re­pub­li­ka, roz­su­dok z 21. 12. 2010, bo­dy 112 a 113). Ko­na­nie mu­sí vy­ka­zo­vať zna­ky, kto­ré v da­nom ča­se pod­ľa plat­né­ho vnút­roš­tát­ne­ho prá­va napĺňa­jú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu (roz­hod­nu­tie Lu­ka­nov v. Bul­har­sko z 20. 3. 1997), a mu­sí byť jas­né, o aký kon­krét­ny trest­ný čin ide [roz­hod­nu­tie vo ve­ci Ber­ktay c. Tu­rec­ko z 1. 3. 2001 (IV. ÚS 494/2013)]. Roz­ho­do­va­nie o väz­be nie je roz­ho­do­va­ním o vi­ne či ne­vi­ne ob­vi­ne­né­ho, a pre­to exis­ten­cia dô­vod­né­ho po­doz­re­nia zo spá­chania či­nu je v uve­de­nom sme­re nie­len dos­ta­ču­jú­ca, ale pria­mo ur­ču­jú­ca a li­mi­tu­jú­ca (roz­hod­nu­tím o väz­be ne­mož­no vy­slo­viť vi­nu).

35. Kraj­ský súd v re­le­van­tnej čas­ti od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia tý­ka­jú­cej sa exis­ten­cie ma­te­riál­nych pod­mie­nok väz­by v pod­stat­nom uvie­dol, že na roz­diel od ok­res­né­ho sú­du dos­pel k zá­ve­ru, že sku­tok, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie a vzne­se­né ob­vi­ne­nie, bol spá­cha­ný, má zna­ky tres­tné­ho či­nu a je tu dô­vod­né po­doz­re­nie, že ten­to sku­tok spá­chal sťa­žo­va­teľ. Pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du ma­te­riál­ne pod­mien­ky väz­by ob­vi­ne­né­ho sú v sú­čas­nom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia ne­po­chyb­ne preu­ká­za­né a ten­to ná­zor vy­chá­dza z dô­ka­zov, kto­ré bo­li do­te­raz za­bez­pe­če­né v príp­rav­nom ko­na­ní a sú sú­čas­ťou vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su a súd­ne­ho spi­su, kto­rý bol pred­lo­že­ný sú­du. V tej­to sú­vis­los­ti kraj­ský súd kon­šta­to­val, že si os­vo­jil ar­gu­men­tá­ciu pro­ku­rá­to­ra Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Dol­ný Ku­bín v návr­hu na vza­tie do väz­by ob­vi­ne­né­ho z 2. ok­tób­ra 2018, ako aj ar­gu­men­tá­ciu pro­ku­rá­to­ra Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry v Ži­li­ne (ďa­lej len „kraj­ská pro­ku­ra­tú­ra“) v pí­som­ných dô­vo­doch sťaž­nos­ti pro­ti na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu, kto­rou pro­ku­rá­tor kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry pod­rob­ne od­ôvod­ňu­je dô­vod­né po­doz­re­nie ob­vi­ne­né­ho zo spá­chania tres­tné­ho či­nu a neap­li­ko­va­teľ­nosť zá­sa­dy „ne bis in idem“ v tres­tnej ve­ci sťa­žo­va­te­ľa. Tú­to pod­rob­nú ar­gu­men­tá­ciu pro­ku­rá­to­ra kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry, kto­rú si kraj­ský súd os­vo­jil a na kto­rú pou­ká­zal, kraj­ský súd zá­ro­veň su­ma­ri­zu­je v rám­ci od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia (s. 3 až 10 na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du).

36. Nad rá­mec ar­gu­men­tá­cie pro­ku­rá­to­ra kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry o neap­li­ko­va­teľ­nos­ti zá­sa­dy „ne bis in idem“ v tres­tnej ve­ci sťa­žo­va­te­ľa, kto­rú si kraj­ský súd os­vo­jil a pou­ká­zal na ňu v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní, kraj­ský súd zá­ro­veň zdô­raz­nil, že roz­hod­nu­tie o vi­ne či ne­vi­ne ob­vi­ne­né­ho bu­de pred­me­tom ďal­šie­ho do­ka­zo­va­nia v pre­bie­ha­jú­com tres­tnom ko­na­ní. Nad­vä­zu­júc na uve­de­né, kraj­ský súd tak­tiež kon­šta­to­val, že v okol­nos­tiach da­nej tres­tnej ve­ci neob­sto­jí ar­gu­men­tá­cia sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, kto­rý nek­ri­tic­ky prev­zal ná­zor ob­ha­jo­by o ap­li­ko­va­teľ­nos­ti zá­sa­dy „ne bis in idem“ v pred­met­nej tres­tnej ve­ci, te­da neob­sto­jí ar­gu­men­tá­cia, že sku­tok, pre kto­rý bo­lo ob­vi­ne­né­mu vzne­se­né ob­vi­ne­nie a pre kto­rý bol po­da­ný návrh na je­ho vza­tie do väz­by, bol už vy­ba­ve­ný v blo­ko­vom ko­na­ní pe­ňaž­nou po­ku­tou v su­me 150 € za po­ru­še­nie po­vin­nos­tí vo­di­ča. Kraj­ský súd v tej­to sú­vis­los­ti kon­šta­to­val, že z kó­pie blo­ku na po­ku­tu je zis­ti­teľ­né, že ob­vi­ne­né­mu bo­la po­ku­ta ulo­že­ná pod­ľa § 22 ods. 1 písm. k) zá­ko­na Slo­ven­skej ná­rod­nej ra­dy č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov a § 15 ods. 5 písm. c) zá­ko­na č. 8/2009 Z. z. o ces­tnej pre­máv­ke a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, a te­da je ne­po­chyb­né, že ob­vi­ne­ný bol v blo­ko­vom ko­na­ní pos­tih­nu­tý za ko­na­nie spo­čí­va­jú­ce v reali­zo­va­ní pred­chá­dzacie­ho úko­nu v proti­smer­nom jaz­dnom pru­hu, kto­rým mal po­ru­šiť dop­rav­né pred­pi­sy na mies­te, kde doš­lo k dop­rav­nej ne­ho­de, t. j. za mes­tom Dol­ný Ku­bín v čas­ti Ho­ri­ca. Sku­tok, ako je for­mu­lo­va­ný v skut­ko­vej ve­te uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, po­pi­su­je ne­bez­peč­nú jaz­du ob­vi­ne­né­ho v sku­pi­ne osob­ných mo­to­ro­vých vo­zi­diel aj s pou­ka­zom na pred­chá­dza­jú­ce úse­ky, kto­rý­mi v kri­tic­ký deň mal pre­chá­dzať ako vo­dič osob­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la znač­ky Mer­ce­des Benz s evi­den­čným čís­lom (Poľ­ská re­pub­li­ka). Zo skut­ku vy­plý­va, že tá­to sku­pi­no­vá ne­bez­peč­ná jaz­da spo­lu s a netr­va­la len krát­ky čas a v úse­ku ne­ho­do­vé­ho de­ja za mes­tom Dol­ný Ku­bín v čas­ti Ho­ri­ca v ki­lo­met­ri 71,000. Tá­to sku­pi­no­vá ne­bez­peč­ná jaz­da ma­la tr­vať ur­či­tý dl­hší čas. Pred­met­ná dop­rav­ná ne­ho­da ma­la byť dôs­led­kom aro­gan­tnej sku­pi­no­vej jaz­dy všet­kých troch mo­to­ro­vých vo­zi­diel. Po­kiaľ bo­la ob­vi­ne­né­mu ulo­že­ná blo­ko­vá po­ku­ta na mies­te dop­rav­nej ne­ho­dy v su­me 150 €, pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du tým ne­bo­la vy­rie­še­ná je­ho zod­po­ved­nosť za ne­bez­peč­nú „pi­rát­sku“ jaz­du v pred­chá­dza­jú­cich úse­koch, kto­rý­mi v kri­tic­ký deň mal pre­chá­dzať. Kraj­ský súd v tej­to sú­vis­los­ti zá­ro­veň zdô­raz­nil, že ob­jek­tom pries­tup­ku, za kto­rý bol ob­vi­ne­ný pos­tih­nu­tý, je bez­peč­nosť a ply­nu­losť ces­tnej pre­máv­ky na po­zem­ných ko­mu­ni­ká­ciách a ob­jek­tom tres­tné­ho či­nu, z kto­ré­ho bol sťa­žo­va­teľ ob­vi­ne­ný, je zá­ujem spo­loč­nos­ti na ochra­ne zdra­via ľu­dí ale­bo cu­dzieho ma­jet­ku. Na kó­pii blo­ku na po­ku­tu nie je uve­de­ný žiad­ny nás­le­dok. V po­pi­se skut­ko­vej ve­ty tres­tné­ho či­nu, kto­rý je ob­vi­ne­né­mu kla­de­ný za vi­nu, je už po­pí­sa­né, že ob­vi­ne­ný mal svo­jou jaz­dou oh­ro­zo­vať iných účas­tní­kov ces­tnej pre­máv­ky, svo­jich spolu­jaz­dcov, kto­rí sa na­chá­dza­li vo vo­zid­le, ako aj v iných pred­chá­dza­ných vo­zid­lách a op­ro­ti idú­cich vo­zid­lách, čím mal zvý­šiť všeo­bec­né ne­bez­pe­čen­stvo, kto­ré nes­kôr vy­hro­ti­lo až do vzni­ku dop­rav­nej ne­ho­dy, kto­rej nás­led­kom bo­lo spô­so­be­nie ťaž­kej uj­my na zdra­ví, ako aj smr­ti. Vzhľa­dom na uve­de­né sa pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du v sú­čas­nom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia ja­ví, že pod­stat­né skut­ko­vé okol­nos­ti tres­tné­ho či­nu, kto­rý je ob­vi­ne­né­mu kla­de­ný za vi­nu v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de, ne­bo­li v pries­tup­ko­vom ko­na­ní v rám­ci pos­ti­hu ob­vi­ne­né­ho vy­ba­ve­né.

37. Uve­de­né práv­ne zá­ve­ry kraj­ské­ho sú­du (v spo­je­ní s práv­ny­mi zá­ver­mi pro­ku­rá­to­ra kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry, s kto­rý­mi sa kraj­ský súd zi­den­ti­fi­ko­val a v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia na ne pou­ká­zal) sa opie­ra­jú o ap­li­ká­ciu re­le­van­tnej práv­nej úp­ra­vy a ko­reš­pon­du­jú so skut­ko­vý­mi zis­te­nia­mi, kto­ré nie sú vý­sled­kom svoj­vô­le, ale kom­plexné­ho zhod­no­te­nia všet­kých skut­ko­vých okol­nos­tí vý­znam­ných pre roz­ho­do­va­nie o vä­zob­nej otáz­ke. Ústav­ný súd je to­ho ná­zo­ru, že kraj­ský súd v od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­hod­nu­tia na re­le­van­tné otáz­ky for­mu­lo­va­né sťa­žo­va­te­ľom v up­lat­ne­nej sťaž­nos­ti pos­ky­tol zro­zu­mi­teľ­nú a ná­le­ži­tú od­po­veď. Ob­sah od­ôvod­ne­nia sťa­žo­va­te­ľom na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du tak sved­čí o opa­ku sťa­žo­va­te­ľo­vých tvr­de­ní, a te­da o tom, že sa kraj­ský súd po­sú­de­ním ma­te­riál­nych pod­mie­nok väz­by sťa­žo­va­te­ľa ná­le­ži­te za­obe­ral a s re­le­van­tný­mi ná­miet­ka­mi sťa­žo­va­te­ľa pre­dos­tre­tý­mi v po­da­nej sťaž­nos­ti (a nás­led­ne aj v ús­tav­nej sťaž­nos­ti) aj pri­me­ra­ne vy­spo­ria­dal. Sku­toč­nosť, že sťa­žo­va­teľ sa s ná­zo­rom kraj­ské­ho sú­du v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní nes­to­tož­ňu­je, ne­pos­ta­ču­je sa­ma ose­be na pri­ja­tie zá­ve­ru o zjav­nej neo­dô­vod­ne­nos­ti ale­bo ar­bit­rár­nos­ti na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du.

38. Ústav­ný súd ne­zis­til, že by kraj­ským sú­dom ap­li­ko­va­ný pos­tup pri zis­te­ní a hod­no­te­ní skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci a pri us­tá­le­ní práv­nych zá­ve­rov mo­hol za­kla­dať dô­vod na zá­sah ús­tav­né­ho sú­du do na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du v sú­la­de s je­ho prá­vo­mo­ca­mi us­ta­no­ve­ný­mi v čl. 127 ods. 2 ús­ta­vy. Ústav­ný súd ne­zis­til, že by na­pad­nu­té uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du bo­lo svoj­voľ­né ale­bo v zjav­nom vzá­jom­nom roz­po­re, či uro­be­né v zrej­mom omy­le a v ne­sú­la­de s plat­nou práv­nou úp­ra­vou, či ne­dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né.

 39. Ústav­ný súd zá­ro­veň pou­ka­zu­je na svo­ju us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru, z kto­rej vy­plý­va, že tres­tné ko­na­nie od svoj­ho za­čiat­ku až do je­ho kon­ca je pro­ce­som, v kto­rom sa v rám­ci vy­ko­ná­va­nia jed­not­li­vých úko­nov a reali­zá­cie ga­ran­cií pre ochra­nu práv a slo­bôd mô­žu zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní nap­rá­vať, resp. ko­ri­go­vať aj jed­not­li­vé po­chy­be­nia. Spra­vid­la až po je­ho skon­če­ní mož­no na ús­tav­nom sú­de na­mie­tať po­chy­be­nia zna­me­na­jú­ce po­ru­še­nia práv a slo­bôd ozna­če­ných v čl. 127 ods. 1 ús­ta­vy, kto­ré ne­bo­li od­strá­ne­né v je­ho prie­be­hu (II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07, I. ÚS 314/09, IV. ÚS 166/2010, II. ÚS 84/2019). Ústav­ný súd za­stá­va ná­zor, že nie je iba je­ho po­vin­nos­ťou ako súd­ne­ho or­gá­nu ochra­ny ús­tav­nos­ti za­bez­pe­čo­vať v rám­ci svo­jej roz­ho­do­va­cej prá­vo­mo­ci ochra­nu zá­klad­ných práv a slo­bôd vrá­ta­ne reš­pek­to­va­nia zá­väz­kov vy­plý­va­jú­cich z me­dzi­ná­rod­ných zmlúv, kto­rý­mi je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná. Tú­to po­vin­nosť ma­jú napr. všeo­bec­né sú­dy ako pri­már­ni ochran­co­via ús­tav­nos­ti (III. ÚS 79/02), prí­pad­ne iné or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci na to ur­če­né. Ústav­né súd­nic­tvo a prá­vo­moc ús­tav­né­ho sú­du sú te­da vy­bu­do­va­né pre­dov­šet­kým na zá­sa­de pries­ku­mu ve­cí prá­vop­lat­ne skon­če­ných, v kto­rých proti­ús­tav­nosť ne­mož­no nap­ra­viť iným spô­so­bom, te­da pre­dov­šet­kým pro­ces­ný­mi pros­tried­ka­mi vy­plý­va­jú­ci­mi z prís­luš­ných pro­ces­ných no­riem, akou Trest­ný po­ria­dok ne­po­chyb­ne je. Na­vy­še je nut­né skon­šta­to­vať, že aj sa­mot­né vy­šet­ro­va­nie v pred­met­nej tres­tnej ve­ci nie je skon­če­né a pos­ta­ve­nie sťa­žo­va­te­ľa ako stra­ny tres­tné­ho ko­na­nia mu už v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia dá­va pos­ta­ve­nie a to­mu ko­reš­pon­du­jú­cu pl­nú po­ten­ciu ak­tív­ne za­sa­ho­vať do ob­jas­ňo­va­nia skut­ko­vo re­le­van­tných okol­nos­tí a sku­toč­nos­tí mu za vi­nu kla­de­ných. Otáz­ka dô­vod­nos­ti vzne­se­nia ob­vi­ne­nia je pred­me­tom ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia a ús­tav­né­mu sú­du v tej­to sú­vis­los­ti ná­le­ží za­obe­rať sa otáz­kou ochra­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd zá­sad­ne až po je­ho skon­če­ní, te­da po vy­čer­pa­ní všet­kých pro­ces­ných pros­tried­kov, kto­ré ob­vi­ne­né­mu/ob­ža­lo­va­né­mu Trest­ný po­ria­dok pos­ky­tu­je (III. ÚS 75/05, III. ÚS 109/05, II. ÚS 294/06). Nad­vä­zu­júc na uve­de­né, ús­tav­ný súd zá­ro­veň opä­tov­ne pri­po­mí­na, že roz­ho­do­va­nie o väz­be nie je roz­ho­do­va­ním o vi­ne či ne­vi­ne sťa­žo­va­te­ľa, pre­to exis­ten­cia dô­vod­né­ho po­doz­re­nia zo spá­chania či­nu je v uve­de­nom sme­re nie­len dos­ta­ču­jú­ca, ale pria­mo ur­ču­jú­ca a li­mi­tu­jú­ca (roz­hod­nu­tím o väz­be ne­mož­no vy­slo­viť vi­nu).

40. Mož­no te­da uza­vrieť, že po pres­kú­ma­ní ob­sa­hu na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du v kon­texte ar­gu­men­tov sťa­žo­va­te­ľa ús­tav­ný súd dos­pel k zá­ve­ru, že vzhľa­dom na štá­dium tres­tné­ho ko­na­nia, je­ho po­va­hu a dô­vo­dy, na kto­rých kraj­ský súd za­lo­žil svo­je roz­hod­nu­tie, a všet­ky okol­nos­ti da­nej tres­tnej ve­ci mož­no je­ho roz­hod­nu­tie po­va­žo­vať za le­gi­tím­ne, vy­ho­vu­jú­ce po­žia­dav­kám zá­kon­nos­ti väz­by a ako ta­ké aj za ús­tav­ne ak­cep­to­va­teľ­né. Pri­ja­té práv­ne zá­ve­ry kraj­ské­ho sú­du so zre­te­ľom na skut­ko­vý stav ne­mož­no po­va­žo­vať za zjav­ne neo­dô­vod­ne­né ale­bo ar­bit­rár­ne a z ús­tav­né­ho hľa­dis­ka neos­pra­vedl­ni­teľ­né a neudr­ža­teľ­né. Vzhľa­dom na uve­de­né pre­to ne­bo­lo mož­né dos­pieť k zá­ve­ru o po­ru­še­ní zá­klad­né­ho prá­va sťa­žo­va­te­ľa pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ús­ta­vy v spo­je­ní s čl. 50 ods. 5 ús­ta­vy, resp. prá­va pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c) do­ho­vo­ru v spo­je­ní s čl. 4 ods. 1 pro­to­ko­lu na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du.

41. Vzhľa­dom na už uve­de­né ús­tav­ný súd roz­ho­dol tak, ako to je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­hod­nu­tia. 42. Keď­že roz­ho­do­va­nie o návr­hu na zru­še­nie na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia, ako aj roz­ho­do­va­nie o návr­hu na priz­na­nie pri­me­ra­né­ho fi­nan­čné­ho za­dos­ťu­či­ne­nia a návr­hu na priz­na­nie náh­ra­dy trov ko­na­nia je pod­mie­ne­né vy­ho­ve­ním ús­tav­nej sťaž­nos­ti vo ve­ci sa­mej (vy­slo­ve­ním po­ru­še­nia zá­klad­ných práv ale­bo slo­bôd za­ru­če­ných v ús­ta­ve ale­bo v kva­li­fi­ko­va­nej me­dzi­ná­rod­nej zmlu­ve), bo­lo bez práv­ne­ho vý­zna­mu za­obe­rať sa tý­mi­to ďal­ší­mi návr­hmi sťa­žo­va­te­ľa.



 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia