Trestný čin podvodu a občianske súdne konanie

 

Práv­na ve­ta:

II. O spor­nom ci­vil­nom ko­na­ní pla­tí, že je ov­lá­da­né zá­sa­dou pre­jed­ná­va­cou (§ 120 O.s.p.), pod­ľa kto­rej vý­sle­dok dô­kaz­né­ho ko­na­nia zá­vi­sí od ini­cia­tí­vy účas­tní­kov ko­na­nia, nie je tým však vy­lú­če­ná zá­sa­da zis­ťo­va­nia skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci bez dô­vod­ných po­chyb­nos­tí (§ 153 ods. 1, § 132, § 120 ods. 3 O.s.p.). Zá­sa­da pre­jed­ná­va­cia pri­tom umož­ňu­je ža­lo­va­né­mu nes­práv­nym a prí­pad­ne i úmy­sel­ne nep­rav­di­vým tvr­de­ním ža­lob­cu sa brá­niť, vy­vra­cať ho; z po­vin­nos­ti roz­hod­núť na zá­kla­de zis­te­né­ho skut­ko­vé­ho sta­vu, po­tom ply­nie sú­du mož­nosť vy­ko­nať i iné než účas­tník­mi navr­hnu­té dô­ka­zy, ak vy­šla naj­avo v ko­na­ní pot­re­ba ich vy­ko­na­nia ku zis­te­niu skut­ko­vé­ho sta­vu.

III. V prí­pa­de, ak by účas­tník v spo­ro­vom ob­čian­skom ko­na­ní neunie­sol dô­kaz­ne bre­me­no, kto­ré by bo­lo spô­so­bi­lé viesť k roz­hod­nu­tiu o po­vin­nos­ti ža­lo­va­né­ho pl­niť ža­lob­co­vi, po­tom by opač­ná inter­pre­tá­cia skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 221 Tr. zák., nut­ne vied­la k po­doz­re­niu zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­vo­du. Tá­to vý­kla­do­vá al­ter­na­tí­va sa ale oci­tá v roz­po­re so zá­klad­ným prá­vom účas­tní­kov vy­jad­ro­vať sa v súd­nom ko­na­ní ku všet­kým navr­ho­va­ným dô­ka­zom, vy­ko­na­niu dô­ka­zov a slo­bod­ne práv­ne ar­gu­men­to­vať (čl. 38 ods. 2 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd, člá­nok 46 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky).

 

2 T/90/2010

                                                             U z n e s e n i e

 

Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va IV, sa­mo­sud­ky­ňou JUDr. Ja­nou Gren­dá­ro­vou dňa  25. feb­ruára 2011 v Bra­tis­la­ve,

 

 

r o z h o d o l :

 

Pod­ľa § 241 ods. 1 písm. c/ Tres­tné­ho po­riad­ku z dô­vo­dov uve­de­ných v § 215 ods. 1 písm. b/ Tres­tné­ho po­riad­ku v tres­tnej ve­ci v sp. zn. 2 T/90/2010  ve­de­nej pro­ti

 ob­vi­ne­né­mu  F.   S. :    

 pre sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 250 ods. 1, 2 Tres­tné­ho zá­ko­na – č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 457/2003 Z.z., kto­rý mal spá­chať tak, že

 dňa 15. jú­la 2003 pred no­tá­rom v Zla­tých Mo­rav­ciach, na ná­mes­tí An­dre­ja Hlin­ku vy­hlá­sil, že je vlas­tní­kom a od ro­ku 1992 uží­va dob­ro­my­seľ­ne a ne­ru­še­ne v dob­rej vie­re ako svo­ju vlas­tnú neh­nu­teľ­nosť par­cel­né čís­lo X zá­hra­dy o vý­me­re 78 m² na­chá­dza­jú­cu sa v ka­tas­trál­nom úze­mí Z. B., za­me­ra­nú geo­met­ric­kým plá­nom čís­lom X, na zá­kla­de čo­ho bo­la no­tá­rom spí­sa­ná no­tár­ska zá­pis­ni­ca o os­ved­če­ní vy­dr­ža­nia vlas­tníc­ke­ho prá­va ob­vi­ne­né­ho k neh­nu­teľ­nos­ti, pri­čom však ob­vi­ne­ný ve­del, že tú­to neh­nu­teľ­nosť vo vy­ššie uve­de­nom ob­do­bí neu­ží­val a nás­led­ne no­tár na zá­kla­de spl­no­moc­ne­nia ob­vi­ne­né­ho návrh na vy­ko­na­nie zá­zna­mu v ka­tas­tri neh­nu­teľ­nos­ti spo­lu s no­tár­skou zá­pis­ni­cou za­slal na Ka­tas­trál­ny úrad v Bra­tis­la­ve, Sprá­vu ka­tas­tra Bra­tis­la­va IV, so síd­lom v Bra­tis­la­ve, na Gallao­vej uli­ci č. 11, kde bol dňa 21. jú­na 2004 pra­cov­ní­kom ka­tas­trál­ne­ho úra­du, kto­rý vy­chá­dzal z pred­pok­la­du, že ob­sah no­tár­skej zá­pis­ni­ce ob­sa­hu­je prav­di­vé sku­toč­nos­ti, za­pí­sa­ný zá­znam vlas­tníc­ke­ho prá­va ob­vi­ne­né­ho k uve­de­nej neh­nu­teľ­nos­ti, ho­ci ob­vi­ne­ný v sku­toč­nos­ti nespĺňal zá­kon­né pod­mien­ky pre na­do­bud­nu­tie vlas­tníc­ke­ho prá­va k uve­de­nej neh­nu­teľ­nos­ti, čím spô­so­bil poš­ko­de­né­mu Slo­ven­skej re­pub­li­ke ško­du vo vý­ške 117 936,– Sk (3 914,75 Euro)                                                                    

                                                            z a s t a v u j e

 

pre­to­že ten­to sku­tok nie je tres­tným či­nom a nie je dô­vod na pos­tú­pe­nie ve­ci.

 

 

O d ô v o d n e n i e :

 

Dňa 28. má­ja 2010 (do­ru­če­né sú­du dňa 31. má­ja 2010) po­dal pro­ku­rá­tor Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va IV, pod sp. zn. 1 Pv 1444/09  pod­ľa § 234 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku ob­ža­lo­bu na ob­vi­ne­né­ho pre sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 250 ods. 1, 2 Tres­tné­ho zá­ko­na (ďa­lej Tr. zák.) č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 457/2003 Z.z., kto­rý mal spá­chať na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia.

 Pod­ľa § 241 ods. 1 Tr. por. ob­ža­lo­bu po­da­nú na sú­de pre pre­čin a zlo­čin s hor­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by nep­re­vy­šu­jú­cou osem ro­kov pres­kú­ma sa­mo­sud­ca a pod­ľa jej ob­sa­hu a ob­sa­hu spi­su vy­ko­ná roz­hod­nu­tie uve­de­né v § 241 ods. 1  písm. a/ - k/ Tr.  por.

 Pod­ľa § 2 ods. 6, ve­ta pr­vá Tr. por., ak ten­to zá­kon neus­ta­no­ví inak, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a sú­dy ko­na­jú z úrad­nej po­vin­nos­ti.

 Pod­ľa § 2 ods. 10 Tr. por. or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pos­tu­pu­jú tak, aby bol zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ich roz­hod­nu­tie. Dô­ka­zy ob­sta­rá­va­jú z úrad­nej po­vin­nos­ti. Prá­vo ob­sta­rá­vať dô­ka­zy ma­jú aj stra­ny. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní s rov­na­kou sta­ros­tli­vos­ťou ob­jas­ňu­jú okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­vi­ne­né­mu, ako aj okol­nos­ti, kto­ré sved­čia v je­ho pros­pech a v oboch sme­roch vy­ko­ná­va­jú dô­ka­zy tak, aby umož­ni­li sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie.       

         Pod­ľa § 3 Ob­čian­ske­ho súd­ne­ho po­riad­ku (ďa­lej O.s.p)  ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie je jed­nou zo zá­ruk zá­kon­nos­ti a slú­ži na jej upev­ňo­va­nie a roz­ví­ja­nie. Kaž­dý má prá­vo do­má­hať sa na sú­de ochra­ny prá­va kto­ré bo­lo oh­ro­ze­né ale­bo po­ru­še­né.   

 Vo ve­ci bol dňa 16. jú­la 2004  po­da­ný  na Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va IV, pod sp. zn. 9C 149/04 návrh na vy­da­nie pred­bež­né­ho opat­re­nia i  vo  vzťa­hu k neh­nu­teľ­nos­ti na­chá­dza­jú­cej sa na par­cel­nom čís­le X, zá­hra­dy o vý­me­re 78 m² v ka­tas­trál­nom úze­mí Z. B. Jed­ným zo ža­lo­va­ných (ža­lo­va­ný v III. ra­de) bol i ob­vi­ne­ný. Vo ve­ci bo­lo vy­da­né uz­ne­se­nie č. k. 9C 149/04-78 dňa      29. no­vem­bra 2004 a to kon­krét­ne súd vy­dal pred­bež­né opat­re­nie, kde  ža­lo­va­ným (te­da i ob­vi­ne­né­mu) bo­lo ulo­že­né zdr­žať sa akých­koľ­vek zá­sa­hov do uží­va­cích práv k po­zem­kom i na par­ce­le č. X, zá­hra­de o vý­me­re 78 m² za­pí­sa­nej na lis­te vlas­tníc­tva č. Y, na­chá­dza­jú­cej sa v ka­tas­trál­nom úze­mí Z. B. Zá­ro­veň sa ža­lo­va­né­mu v III. ra­de (ob­vi­ne­né­mu)  akým­koľ­vek spô­so­bom za­ká­za­lo nak­la­dať s po­zem­kom na par­ce­le č. X zá­hra­dy o vý­me­re 78 m², za­pí­sa­ným na lis­te vlas­tníc­tva č. Y, na­chá­dza­jú­com sa v ka­tas­trál­nom úze­mí Z. B., naj­mä ho pre­viesť na iné­ho, uží­vať, zria­diť k ne­mu zá­lož­né prá­vo ale­bo vec­né bre­me­no v pros­pech iné­ho, uží­vať práv­ne­ho sub­jek­tu ale­bo ho iným spô­so­bom za­ťa­žiť. Uz­ne­se­nie na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť dňa 2. jú­na 2005. V od­ôvod­ne­ní pred­met­né­ho uz­ne­se­nia (na č. l. 82) je však uve­de­né, že až do roz­hod­nu­tia sú­du o ur­če­ní, či navr­ho­va­te­ľo­vi ža­lob­co­vi vlas­tníc­ke prá­vo k spor­ným po­zem­kom pat­rí ale­bo ne­pat­rí, súd po­va­žu­je návrh navr­ho­va­te­ľa (ža­lob­cu) za dô­vod­ný, a pre­to mu vy­ho­vel. Až na zá­kla­de vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia vo ve­ci sa­mej bu­de mož­né us­tá­liť, či navr­ho­va­te­ľo­vi (ža­lob­co­vi), kto­rý po­ža­du­je ne­nak­la­da­nie s po­zem­ka­mi, tie­to sku­toč­ne pa­tria, ale­bo ne­pa­tria. Sú­čas­ne navr­ho­va­te­ľo­vi (ža­lob­co­vi) súd ulo­žil po­vin­nosť,  aby v le­ho­te do 30 dní po­dal návrh na za­ča­tie ko­na­nia o ur­če­nie vlas­tníc­ke­ho prá­va, v opač­nom prí­pa­de pred­bež­né opat­re­nie za­nik­ne (§ 76 ods. 3 O.s.p., §  77 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Pred­met­né uz­ne­se­nie od­vo­la­cí súd potvr­dil pod   č. k. 10  Co 21/05-97 dňa 26. ja­nuá­ra 2005.

Pred­bež­né opat­re­nie vo ve­ci sp. zn. 9 C/149/2004 po­dal ža­lob­ca Š. V. pro­ti ža­lo­va­ným: J. b. in­ves­tič­ná spo­loč­nosť, a.s., so síd­lom v Bra­tis­la­ve, II. D. G., by­tom Bra­tis­la­va, III. F. S:, by­tom Bra­tis­la­va (ob­vi­ne­ný v tom­to ko­na­ní).

         V sú­la­de vy­ššie ci­to­va­ným uz­ne­se­ním opä­tov­ne ža­lob­ca Š. V. po­dal dňa 11. ja­nuá­ra 2005 ža­lo­bu u ur­če­nie vlas­tníc­ke­ho prá­va. V pred­met­nej ža­lo­be je i spor­ná neh­nu­teľ­nosť na par­cel­nom čís­le X zá­hra­da o vý­me­re              78 m² na­chá­dza­jú­ca sa v ka­tas­trál­nom úze­mí Z. B. Ža­lo­va­ným v III. ra­de je i ob­vi­ne­ný (v I. ra­de je ža­lo­va­ná J. b. in­ves­tič­ná spo­loč­nosť, a.s., Bra­tis­la­va, v II. ra­de je ža­lo­va­ná D. G., by­tom Bra­tis­la­va). V pred­met­nej ve­ci bo­lo ko­na­nie za­sta­ve­né (č. k. 22 C 5/2005-141) dňa 20. ap­rí­la 2009. Dô­vo­dom za­sta­ve­nia v pred­met­nej ve­ci bo­la sku­toč­nosť, že uz­ne­se­ním zo dňa 23. ja­nuá­ra 2008 súd ko­na­nie pre­ru­šil z dô­vo­du, že účas­tní­ci ko­na­nia sa ne­dos­ta­vi­li na po­jed­ná­va­nie. Práv­ny zá­stup­ca ža­lob­cu po­dal návrh na pre­ru­še­nie po­jed­ná­va­nia. Súd ko­na­nie pre­ru­šil. Na­koľ­ko účas­tní­ci ko­na­nia sa ne­dos­ta­vi­li na vy­tý­če­né po­jed­ná­va­nie a práv­ny zá­stup­ca ža­lob­cu navr­hol pre­ru­še­nie ko­na­nia, pre­to­že pred­pok­la­dal so ža­lo­va­ný­mi mi­mo­súd­ne urov­na­nie spo­ru, súd ko­na­nie pod­ľa § 110 O.s.p. pre­ru­šil. Pod­ľa § 111 ods. 3 O.s.p., ak je ko­na­nie pre­ru­še­né pod­ľa § 110, súd pok­ra­ču­je na návrh v ko­na­ní po up­ly­nu­tí troch me­sia­cov. Ak sa návrh na pok­ra­čo­va­nie v ko­na­ní ne­po­dá do jed­né­ho ro­ka, súd ko­na­nie za­sta­ví. Pred­met­né uz­ne­se­nie na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť dňa 13. jú­la 2009 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du Bra­tis­la­va – č. k. 5 Co 191/09-148, zo dňa 30. jú­na 2009.

Dňa 28. má­ja 2010 (sú­du do­ru­če­né dňa 31. má­ja 2010) po­dal pro­ku­rá­tor Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va ob­ža­lo­bu na ob­vi­ne­né­ho  pre sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 250 ods. 1, 2 Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 457/2003 Z.z.

 Ob­vi­ne­ný sa te­da mal do­pus­tiť ko­na­nia ne­bez­peč­né­ho pre spo­loč­nosť, kto­ré bez­pros­tred­ne sme­ro­va­lo k do­ko­na­niu tres­tné­ho či­nu a do­pus­til sa ho v úmys­le obo­ha­tiť sa na ško­du cu­dzieho ma­jet­ku tým, že uvie­dol  nie­ko­ho do omy­lu  a mal spô­so­biť na cu­dzom ma­jet­ku ško­du nie ma­lú.

 Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 250 ods. 1 Tr. zák. účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku sa tres­tné­ho či­nu pod­vo­du do­pus­tí ten, kto ku ško­de cu­dzieho ma­jet­ku se­ba ale­bo iné­ho obo­ha­tí tým, že uve­die nie­ko­ho do omy­lu, vy­uži­je nie­čí om­yl a spô­so­bí tak na cu­dzom ma­jet­ku ško­du nie ne­patr­nú. Kva­li­fi­ko­va­né  skut­ko­vé pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­ľa od­se­kov 2/ až 5/ us­ta­no­ve­nia § 250 Tr. zák. sú po­tom vy­me­dze­né vý­škou spô­so­be­nej ško­dy.

 Ako vy­plý­va zo všeo­bec­nej di­kcie skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 250 ods. 1, 5 Tr. zák. a jej zod­po­ve­da­jú­cej kon­štan­tnej ju­di­ka­tú­ry, oso­ba uve­de­ná do omy­lu ne­mu­sí byť to­tož­ná s oso­bou poš­ko­de­né­ho. Na pod­vo­de mô­že byť za­in­te­re­so­va­ných až päť osôb – pá­cha­teľ, oso­ba uvá­dza­ná pá­cha­te­ľom do omy­lu a ko­na­jú­ca v omy­le, oso­ba pre­vá­dza­jú­ca do omy­lu ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu, poš­ko­de­ná a oso­ba obo­ha­te­ná. Pri­tom tá­to skut­ko­vá pod­sta­ta pred­pok­la­dá, že ma­jet­ko­vou dis­po­zí­ciou, v dôs­led­ku kto­rej dôj­de ku ško­de na cu­dzom ma­jet­ku a k obo­ha­te­niu pá­cha­te­ľa či inej oso­by, uro­bí oso­ba ko­na­jú­ca v omy­le. Ne­zá­le­ží na tom, či ide o oso­bu, kto­rú pá­cha­teľ pria­mo uvie­dol do omy­lu, ale­bo ide o ďal­šiu oso­bu ko­na­jú­cu na zá­kla­de rov­na­kých sku­toč­nos­ti rov­na­ko v omy­le.                                                     

 Spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 250 Tr. zák. je pod­mie­ne­né ok­rem iné­ho vy­vo­la­ním ale­bo uve­de­ním do omy­lu. K zá­ve­ru o exis­ten­cii ta­ké­ho­to omy­lu však ne­pos­ta­ču­je len zis­te­nie, že k vy­vo­la­niu ur­či­té­ho pl­ne­nia bo­li pos­kyt­nu­té nep­rav­di­vé úda­je.

 Po­kiaľ ide o no­tár­sku zá­pis­ni­cu spí­sa­nú na no­tár­skom úra­de dňa 15. jú­la 2003 tá­to vy­ko­na­la os­ved­če­nie o vy­dr­ža­ní vlas­tníc­ke­ho prá­va k neh­nu­teľ­nos­ti. V pred­met­nej no­tár­skej zá­pis­ni­ci bo­lo roz­hod­nu­té vo vzťa­hu k via­ce­rým neh­nu­teľ­nos­tiam v cel­ko­vej vý­me­re 3 475 m² (súd ne­po­čí­tal spor­nú vý­me­ru 78 m²). Spor­nou v pred­met­nej ve­ci bo­la len vý­me­ra o roz­lo­he 78 m². Nie je v tom­to štá­diu preu­ká­za­né, že ob­vi­ne­ný mal ve­do­mosť o tom, že tú­to neh­nu­teľ­nosť v uve­de­nom ob­do­bí neu­ží­val t. j. opak svoj­ho tvr­de­nia. Ob­vi­ne­ný u pred­met­né­ho no­tá­ra pred­lo­žil re­le­van­tné dô­ka­zy, na zá­kla­de kto­rých sa o tej­to sku­toč­nos­ti dom­nie­val. Pou­ká­zal pri­tom, že neh­nu­teľ­nosť na­do­bu­dol v ro­ku 1992 na zá­kla­de vy­da­nia tých­to neh­nu­teľ­nos­tí zo stra­ny druž­stev­nej or­ga­ni­zá­cii. V spi­se o tej­to sku­toč­nos­ti sa dok­lad i na­chá­dza, zá­ro­veň je ove­re­ný i iným no­tá­rom. Z tej­to sprá­vy je preu­ká­za­né, že Druž­stvo po­diel­ni­kov D., dňa 25. jú­na 2003 (t. j. pred tým, ako bol u no­tá­ra) ma­lo to­to druž­stvo v uží­va­ní do ro­ku 1992. V ro­ku 1992 bo­li tie­to par­ce­ly (te­da i spor­ná) vy­da­ná vlas­tní­kom, resp. ich práv­nym nás­tup­com do vlas­tníc­tva a uží­va­nia. Sved­ko­via A. B. a M. G. zhod­ne vy­hlá­si­li (potvr­de­né v pí­som­nej for­me pred iným no­tá­rom), že ma­li ve­do­mosť o tom, že ob­vi­ne­ný uží­va ne­ru­še­ne a dob­ro­my­seľ­ne ako svo­je vlas­tné neh­nu­teľ­nos­ti na­chá­dza­jú­ce sa v ka­tas­trál­nom úze­mí Z. B. a te­da i spor­nú par­ce­lu, uží­va ju po svo­jich pred­koch, ro­di­čoch a uží­va­nie je nep­retr­ži­te od za­čiat­ku 30-tych ro­koch mi­nu­lé­ho sto­ro­čia, na zá­kla­de kúp­nej zmlu­vy, kto­rá sa ne­za­cho­va­la. Vzhľa­dom k to­mu, že tie­to bo­li v po­zem­ko­vom ka­tas­tri nei­den­tic­ké, ne­doš­lo zrej­me k zá­pi­su zmlu­vy do po­zem­ko­vej kni­hy. V sku­toč­nos­ti bo­li hra­ni­ce neh­nu­teľ­nos­tí v te­ré­ne ozna­če­né me­dza­mi a tak­to fak­tic­ky sa i ob­rá­ba­li. Nie­ke­dy v 50-tych ro­koch mi­nu­lé­ho sto­ro­čia bo­li neh­nu­teľ­nos­ti zlú­če­né do druž­stev­nej or­ga­ni­zá­cie. Z tej­to bo­li vlas­tní­kom vrá­te­né do osob­né­ho uží­va­nia na je­seň ro­ku 1992. Od ok­tób­ra 1992 ob­vi­ne­ný pod­ľa ich vy­hlá­se­nia tie­to neh­nu­teľ­nos­ti uží­val, ako práv­ny nás­tup­ca svo­jich pred­kov.

 Práv­nym nás­led­kom spl­ne­nia všet­kých zá­ko­nom pred­pí­sa­ných pred­pok­la­dov vy­dr­ža­nia je na­do­bud­nu­tie vlas­tníc­ke­ho prá­va k ve­ci. Zna­me­ná to, že vlas­tníc­ke prá­vo sa na­do­bú­da ip­so fac­to tým, že dr­ži­teľ má nep­retr­ži­te v op­ráv­ne­nej dr­žbe pred­met spô­so­bi­lý na vy­dr­ža­nie po zá­ko­nom us­ta­no­ve­nú do­bu. Za oka­mih na­do­bud­nu­tia vlas­tníc­ke­ho prá­va tre­ba po­va­žo­vať up­ly­nu­tie vy­dr­ža­cej do­by. Sku­toč­nosť na­do­bud­nu­tia vlas­tníc­ke­ho prá­va k neh­nu­teľ­nos­tiam vy­dr­ža­ním v nes­por­ných ve­ciach na úče­lu zá­pi­su do ka­tas­tra neh­nu­teľ­nos­tí os­ved­ču­je no­tár. Os­ved­če­nie vy­hlá­se­nia o vy­dr­ža­ní os­ved­ču­je no­tár vo for­me no­tár­skej zá­pis­ni­ce. Ak sprá­va ka­tas­tra (ako to bo­lo v da­nom prí­pa­de vo vzťa­hu k neh­nu­teľ­nos­ti o vý­me­re  78 m²) zis­tí, že no­tár­ska zá­pis­ni­ca o os­ved­če­ní vy­hlá­se­nia o vy­dr­ža­ní nespĺňa uve­de­né ná­le­ži­tos­ti, zá­znam sa ne­vy­ko­ná. Spo­ry o tej­to otáz­ke pa­tria do prá­vo­mo­ci sú­dov.

 Prá­ve ci­vil­ný súd má prá­vo o ta­kej­to ve­ci ko­nať na zá­kla­de ur­čo­va­cej ža­lo­by (kto­rá pô­vod­ne, vy­ššie roz­ve­de­né, bo­la i po­da­ná, nes­kôr však bo­lo ko­na­nie za­sta­ve­né) či tu vlas­tníc­ke prá­vo k ve­ci je, ale­bo nie je, pod­ľa § 80 ods. 1 písm. c/ O.s.p., prí­pa­de na zá­kla­de ža­lo­by na vy­da­nie ve­ci po­da­nej vlas­tní­kom ve­ci pro­ti dr­ži­te­ľo­vi (ta­ká­to ža­lo­ba po­da­ná na tu­naj­šom sú­de ne­bo­la).

 V tej­to sú­vis­los­ti by súd chcel pou­ká­zať i na vy­jad­re­nie ža­lob­cu Š. V. (č. l. 380 spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu), kde ten­to v ža­lo­be (sp. zn. 22 C 5/05) pri­pus­til i mož­nosť rôz­ne­ho geo­met­ric­ké­ho me­ra­nia.

 No­tár­ska zá­pis­ni­ca je v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním  § 134 O.s.p. ve­rej­nou lis­ti­nou, kto­rej ob­sah potvr­dzu­je, že ide o na­ria­de­nie ale­bo vy­hlá­se­nie or­gá­nu, kto­rý lis­ti­ny vy­dal v me­dziach svo­jej prá­vo­mo­ci, a ak nie je do­ká­za­ný opak, aj prav­di­vosť to­ho, čo je v nej os­ved­če­né ale­bo potvr­de­né. Dô­kaz­ná vá­ha no­tár­skej zá­pis­ni­ce te­da spo­čí­va v tom, že dô­kaz­né bre­me­no oh­ľad­ne vy­vrá­te­nia ob­sa­hu no­tár­skej zá­pis­ni­ce do­pa­dá vždy na tú oso­bu, kto­rá chce preu­ká­zať opač­nú sku­toč­nosť, než kto­rú ob­sa­hu­je tá­to zá­pis­ni­ca.

 To je všeo­bec­ne plat­ný zá­ver, kto­rý sa vzťa­hu­je na všet­ky no­tár­ske zá­pis­ni­ce.

 Zá­sa­da hod­no­ver­nos­ti (ma­te­riál­nej pub­li­ci­ty) je pre­miet­nu­tá v us­ta­no­ve­ní  § 70 zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky  č. 162/1995 Z.z. o ka­tas­tri neh­nu­teľ­nos­tí a o zá­pi­se vlas­tníc­ky a iných práv k neh­nu­teľ­nos­tiam (ka­tas­trál­ny zá­kon), pod­ľa kto­ré­ho úda­je ka­tas­tra ob­siah­nu­té v § 7 sú hod­no­ver­né a zá­väz­né, ak sa nep­reu­ká­že opak. Vý­znam tej­to zá­sa­dy spo­čí­va v tom, že chrá­ni sa dô­ve­ra kaž­dé­ho, v správ­nosť údaj v ka­tas­tri, uve­de­ných v § 7 Ka­tas­trál­ne­ho zá­ko­na, te­da čo je za­pí­sa­né v ka­tas­tri, pla­tí. Tak­tiež vý­znam tej­to zá­sa­dy sa pre­ja­vu­je vte­dy, po­kiaľ sa zá­pis v ka­tas­tri neh­nu­teľ­nos­ti od­chy­ľu­je od sku­toč­né­ho práv­ne­ho vzťa­hu a vte­dy sa up­lat­ní dom­nien­ka, že úda­je evi­do­va­né v ka­tas­tri sú v sú­la­de so sku­toč­ným sta­vom.

 Hod­no­ver­nosť, a tým aj zá­väz­nosť úda­jov ka­tas­tra, je za­lo­že­ná na vy­vrá­ti­teľ­nej dom­nien­ke, kto­rá pla­tí dov­te­dy, kým sa nep­reu­ká­že opak a po­kiaľ sa tak sta­ne, úda­je ka­tas­tra pres­ta­nú byť hod­no­ver­né a aj zá­väz­né.

 Preu­ká­za­né bo­lo, že v sú­čas­nej do­be je spor­ná par­ce­la C zá­hra­dy o vý­me­re 78 m2  ve­de­ná na lis­te vlas­tníc­tva č. Y ka­tas­trál­ne­ho úze­mia Z. B. Ako vlas­tník je uve­de­ná J. b. in­ves­tič­ná spo­loč­nosť a.s. IČO: nie je uve­de­né a to na zá­kla­de kúp­nej zmlu­vy V zo dňa 28. 6. 2004 (te­da zrej­me kú­py od ob­vi­ne­né­ho). 

 O spor­nom ci­vil­nom ko­na­ní pri­tom pla­tí, že je ov­lá­da­né zá­sa­dou pre­jed­ná­va­cou (§ 120 O.s.p.), pod­ľa kto­rej vý­sle­dok dô­kaz­né­ho ko­na­nia zá­vi­sí od ini­cia­tí­vy účas­tní­kov ko­na­nia, nie je tým však vy­lú­če­ná zá­sa­da zis­ťo­va­nia skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci bez dô­vod­ných po­chyb­nos­tí (§ 153 ods. 1, § 132, § 120 ods. 3 O.s.p.). Zá­sa­da pre­jed­ná­va­cia pri­tom umož­ňu­je ža­lo­va­né­mu nes­práv­nym a prí­pad­ne i úmy­sel­ne nep­rav­di­vým tvr­de­ním ža­lob­cu sa brá­niť, vy­vra­cať ho; z po­vin­nos­ti roz­hod­núť na zá­kla­de zis­te­né­ho skut­ko­vé­ho sta­vu, po­tom ply­nie sú­du mož­nosť pre­viesť i iné než účas­tník­mi navr­hnu­té dô­ka­zy, ak vy­šla naj­avo v ko­na­ní pot­re­ba ich pre­ve­de­nia ku zis­te­niu skut­ko­vé­ho sta­vu.

 V prí­pa­de, ak by účas­tník v ob­čian­skom ko­na­ní spo­ro­vom dô­kaz­ne bre­me­no neunie­sol, kto­ré by bo­lo spô­so­bi­lé viesť k roz­hod­nu­tiu o po­vin­nos­ti ža­lo­va­né­ho pl­niť ža­lob­co­vi, by opač­ná inter­pre­tá­cia skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 250 Tr. zák., po­tom nut­ne vied­la k po­doz­re­niu zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­vo­du. Tá­to vý­kla­do­vá al­ter­na­tí­va sa ale oci­tá v roz­po­re so zá­klad­ným prá­vom účas­tní­kov vy­jad­ro­vať sa v súd­nom ko­na­ní ku všet­kým navr­ho­va­ným dô­ka­zom, pre­ve­de­niu dô­ka­zov a slo­bod­ne práv­ne ar­gu­men­to­vať (čl. 38 ods. 2 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd, člá­nok 46 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky).

 Pod­ľa člán­ku 46 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky – kaž­dý sa mô­že do­má­hať zá­ko­nom us­ta­no­ve­ným pos­tu­pom svoj­ho prá­va na ne­zá­vis­lom a nes­tran­nom sú­de a v prí­pa­doch us­ta­no­ve­ných zá­ko­nom na inom or­gá­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

    Tres­tné prá­vo má byť up­lat­ňo­va­né ako naj­kraj­nej­ší pros­trie­dok k pos­ti­hu ty­po­vo naj­zá­važ­nej­ších prí­pa­dov po­ru­še­nia prá­va a tam, kde pros­tried­ky iných práv­nych od­vet­ví už nie sú mož­né ale­bo účin­né (sub­si­dia­ri­ta tres­tnej rep­re­sie, tzv. ul­ti­ma ra­tio). Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sú ok­rem iné­ho po­vin­né za­ob­sta­rať dô­ka­zy pot­reb­né k to­mu, aby bo­lo mož­né od­lí­šiť ob­čian­skop­ráv­ny ale­bo ob­chod­ný vzťah od tres­tnej čin­nos­ti.

 Pod­ľa § 244 ods. 1 písm. c/ Tr. por. pri pred­bež­nom pre­jed­na­ní ob­ža­lo­by súd tres­tné stí­ha­nie za­sta­ví, ak sú tu okol­nos­ti uve­de­né v § 215 ods. 1.

 Pod­ľa § 215 ods. 1 písm. b/ Tr. por. pro­ku­rá­tor za­sta­ví tres­tné stí­ha­nie, ak nie je ten­to sku­tok tres­tným či­nom a nie je dô­vod na pos­tú­pe­nie ve­ci.

 Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né sku­toč­nos­ti súd, keď­že mal za to, že sku­tok ne­napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, ani pries­tup­ku a ani správ­ne­ho de­lik­tu ale­bo dis­cip­li­nár­ne­ho pre­vi­ne­nia pos­tu­po­val v sú­la­de s vy­ššie ci­to­va­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku.

 P o u č e n i e :  Pro­ti uve­de­né­mu uz­ne­se­niu je prí­pus­tné po­dať sťaž­nosť do troch dní odo dňa do­ru­če­nia na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve pros­tred­níc­tvom tu­naj­šie­ho sú­du a to ob­vi­ne­ný a pro­ku­rá­tor.

 

 V Bra­tis­la­ve dňa 25. feb­ruára 2011

 

 

                                                                                                JUDr. Ja­na Gren­dá­ro­vá

                                                                                          sa­mo­sud­ky­ňa                                                                                   

  

 

 

 

 

 

 

Diskusia