Najvyšší súd SR o kajúcnikoch a iných právnych problémoch

Publikované: 10. 10. 2020, čítané: 853 krát
 

 

Naj­vyš­ší súd SR sa vo svo­jom ak­tuál­nom roz­hod­nu­tí sp. zn. 2TdoV 7/2017 zo dňa 07.09.2020 vy­jad­ro­val k via­ce­rým za­ují­ma­vým práv­nym prob­lé­mom. V tom­to sme­re mož­no spo­me­núť nas­le­dov­né:

1/ vy­uží­va­nie a hod­no­te­nie vý­po­ve­de spolu­pra­cu­jú­ce­ho sved­ka v tres­tnom ko­na­ní

K vy­uží­va­niu a hod­no­te­niu spolu­pra­cu­jú­ce­ho sved­ka v tres­tnom ko­na­ní naj­vyš­ší súd uvie­dol, že

„Pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­nám a nás­led­ne ko­na­jú­cich sú­dov, kto­ré vy­uži­jú zá­ko­no­dar­com ukot­ve­ný, a te­da úpl­ne le­gál­ny in­šti­tút spolu­pra­cu­jú­ce­ho sved­ka, ne­mož­no po­va­žo­vať a prio­ri za de­fekt­ný pr­vok os­la­bu­jú­ci hod­no­tu dô­kaz­nej si­tuácie, ku kto­rej sa sú­dy s po­mo­cou tých­to vý­po­ve­dí dop­ra­co­va­li. Re­le­van­tné us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku (zá­sa­da ná­le­ži­té­ho zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu a zá­sa­da voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov) v zá­uj­me vy­lú­če­nia po­ten­ciál­ne­ho ne­bez­pe­čen­stva úče­lo­vých, nep­rav­di­vých vý­po­ve­dí uk­la­da­jú sú­dom po­vin­nosť vy­ko­nať dôs­led­nú pre­vier­ku hod­no­ver­nos­ti, a te­da kva­li­ty tak­to po­da­ných sve­dec­tiev, kto­rej prí­pad­né za­ned­ba­nie by moh­lo sig­na­li­zo­vať po­ru­še­nie ga­ran­cií spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su (roz­hod­nu­tie ús­tav­né­ho sú­du z 8. no­vem­bra 2016, sp. zn. III. ÚS 758/2016, uve­rej­ne­né v Zbier­ke ná­le­zov a uz­ne­se­ní Ústav­né­ho sú­du SR pod Č. 53/2016). Ústav­ný súd v pred­met­nom roz­hod­nu­tí pri­pus­til (v sú­la­de s roz­ho­do­va­cou čin­nos­ťou ESĽP) pou­ži­teľ­nosť tzv. od­klo­nov ako zá­kon­ných in­šti­tú­tov (me­dzi kto­ré pat­rí aj uz­ne­se­nie o pod­mie­neč­nom za­sta­ve­ní spolu­pra­cu­jú­ce­ho ob­vi­ne­né­ho pod­ľa § 218 ods. 1 Tr. por.) v tres­tnom ko­na­ní, av­šak za prís­ne­ho po­sú­de­nia ob­sa­hu vý­po­ve­de spolu­pra­cu­jú­cej oso­by. „Zo zne­nia sa­mot­nej zá­kon­nej úp­ra­vy vy­plý­va, že zá­ko­no­dar­ca v zá­uj­me pos­tih­nu­tia zá­važ­ných fo­riem tres­tnej čin­nos­ti, u kto­rej je jej ob­jas­ňo­va­nie, tak­po­ve­diac zvon­ku, veľ­mi sťa­že­né, v niek­to­rých prí­pa­doch tak­mer ne­mož­né ..., sta­no­vil ako le­gi­tím­ny cieľ zá­ujem spo­loč­nos­ti na vy­šet­re­ní ta­kej­to tres­tnej čin­nos­ti, pri­čom ten­to po­vý­šil nad zá­ujem pot­res­tať jed­né­ho z jej „me­nej ak­tív­nych“ ak­té­rov, kto­rý or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní pos­kyt­ne pri pl­ne­ní da­nej úlo­hy ne­za­ned­ba­teľ­nú sú­čin­nosť. Ju­di­ka­tú­ra Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len „ESĽP“) v otáz­ke tzv. ko­run­ných sved­kov pos­ky­tu­jú­cich po­moc pri od­ha­ľo­va­ní tres­tnej čin­nos­ti vý­me­nou za bez­tres­tnosť ale­bo iné vý­ho­dy upo­zor­ni­la na pot­re­bu oso­bit­nej oboz­ret­nos­ti pri pou­ži­tí ta­kých­to vý­po­ve­dí, sú­čas­ne však ESĽP v tom­to kon­texte kon­šta­to­val, že sku­toč­nosť pou­ži­tia vý­po­ve­de po­doz­ri­vé­ho, kto­rý bol zba­ve­ný ob­vi­ne­nia, nie je eš­te sa­ma ose­be dô­vo­dom na vy­slo­ve­nie po­ru­še­nia prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie (poz­ri roz­hod­nu­tie ESĽP vo ve­ci Ata­na­sov pro­ti Bul­har­sku, z 3.3.2009, č. 20309/02), a to do­kon­ca ani v ta­kých prí­pa­doch, keď je od­sú­de­nie pá­cha­te­ľa za­lo­že­né v ur­ču­jú­cej mie­re prá­ve na vý­po­ve­di ta­ké­ho­to sved­ka (poz­ri napr. roz­hod­nu­tie ESĽP vo ve­ciach Co­me­lis pro­ti Ho­lan­dsku, z 25.5.2004, č. 994/03; Lor­sé pro­ti Ho­lan­dsku, z 27.1.2004, č. 44484/98; Ver­hoek pro­ti Ho­lan­dsku, z 27.1.2004, č. 54445/00). V zá­uj­me za­is­te­nia spra­vod­li­vos­ti ko­na­nia je však pri­ro­dze­nou po­žia­dav­kou ad­re­so­va­nou ko­na­jú­ce­mu sú­du dôk­lad­ná ana­lý­za vie­ro­hod­nos­ti tých­to vý­po­ve­dí.“ (uz­ne­se­nie ús­tav­né­ho sú­du z 8. no­vem­bra 2016, sp. zn. III. ÚS 758/2016, uve­rej­ne­né v Zbier­ke ná­le­zov a uz­ne­se­ní Ústav­né­ho sú­du SR pod č. 53/2016).

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že Trest­ný po­ria­dok umož­ňu­je spolu­pra­cu­jú­cu oso­bu, kto­rá zís­ka­la le­gál­ny be­ne­fit v po­do­be ne­pos­tih­nu­tia, resp. mier­nej­šie­ho pos­tih­nu­tia za svo­ju tres­tnú čin­nosť, v tres­tnom ko­na­ní vy­po­čuť a nás­led­ne jej vý­po­veď pou­žiť ako zá­kon­ný dô­kaz, rov­no­cen­ný s iný­mi dô­kaz­mi. Vý­po­veď spolu­pra­cu­jú­cej oso­by ako sved­ka po­dlie­ha voľ­né­mu hod­no­te­niu dô­ka­zov pod­ľa § 2 ods. 12 Tr. por., pri­čom ne­má men­šiu vá­hu ako os­tat­né dô­ka­zy, ani nie je a prio­ri vy­lú­če­ná. „V zá­sa­de te­da nep­la­tí ani té­za, že na zá­kla­de vý­po­ve­de sved­ka „ka­júc­ni­ka“ ne­mô­že byť uz­na­ná vi­na, resp. mô­že byť uz­na­ná len vte­dy, ak je oh­ľa­dom ur­či­tej okol­nos­ti tá­to vý­po­veď potvr­de­ná iný­mi vý­po­ve­ďa­mi ale­bo iný­mi dô­kaz­mi. Vý­po­veď ta­ké­ho sved­ka (pri jej voľ­nom hod­no­te­ní) mô­že byť (po­ten­ciál­ne) ov­plyv­ne­ná sna­hou do­siah­nuť vlas­tnú anti­rep­re­sív­nu vý­ho­du. Na dru­hej stra­ne, sve­dok v ča­se svo­jej vý­po­ve­de (naj­mä keď je vy­po­ču­tý už v príp­rav­nom ko­na­ní) ne­vie, či a s aký­mi dô­kaz­mi bu­de tá­to vý­po­veď kon­fron­to­va­ná. Je­ho roz­hod­nu­tie „po­môcť si“ je te­da reali­zo­va­teľ­né prá­ve v prí­pa­de, ak ho­vo­rí prav­du, a nao­pak, ri­zi­ko­vé pre prí­pad, že sa sved­kom uvá­dza­né okol­nos­ti uká­žu ako fik­tív­ne, čo by je­ho osob­nú po­zí­ciu moh­lo skom­pli­ko­vať.“ (roz­su­dok naj­vyš­šie­ho sú­du z 26. no­vem­bra 2014, sp. zn. 2 To 9/2014). K rov­na­kým zá­ve­rom dos­pel naj­vyš­ší súd aj v roz­sud­ku z 28. jú­na 2016, sp. zn. 2 To 14/2015 s tým, že pou­ká­zal na pod­mien­ky kla­de­né vy­ššie uve­de­nou ju­di­ka­tú­rou ESĽP pri pou­ži­tí vý­po­ve­de tzv. ko­run­né­ho sved­ka. „... či: 1) bol ob­vi­ne­ný in­for­mo­va­ný o pos­ta­ve­ní sved­ka a o vý­ho­dách, kto­ré mu bo­li vý­me­nou za je­ho vý­po­veď pos­kyt­nu­té, 2) bol ob­ha­jo­be za­ru­če­ný prís­tup k vý­slu­chu ta­ké­ho­to sved­ka, včí­ta­ne mož­nos­ti klásť mu otáz­ky, 3) sú­dy ve­do­mé si pos­ta­ve­nia ta­ké­ho­to sved­ka sta­ros­tli­vo hod­no­ti­li je­ho vý­po­veď, vrá­ta­ne jej mo­ti­vá­cie a zvý­še­né­ho ri­zi­ka jej úče­lo­vos­ti, 4) tvr­de­nia tzv. ko­run­né­ho sved­ka pod­po­ru­jú ďal­šie dô­ka­zy.“

Z ci­to­va­né­ho vý­ňat­ku roz­hod­nu­tia naj­vyš­šie­ho sú­du mož­no na jed­nej stra­ne vy­vo­diť, že vý­po­veď ka­júc­ni­ka nie je mož­né v tres­tnom ko­na­ní od­miet­nuť iba pre­to, že ide o vý­po­veď spolu­pra­cu­jú­ce­ho sved­ka, res­pek­tí­ve, že by bo­la ta­ká­to vý­po­veď ne­dô­ve­ry­hod­ná iba z dô­vo­du, že ide o vý­po­veď ka­júc­ni­ka; na stra­ne dru­hej však pla­tí aj to, že vý­po­veď ka­júc­ni­ka ne­mož­no me­cha­nic­ky po­va­žo­vať za prav­di­vú len pre­to, že ide o vý­po­veď bý­va­lé­ho pá­cha­te­ľa, kto­rý spolu­pra­cu­je s po­lí­ciou, ale vý­po­veď ka­júc­ni­ka je nut­né dôs­led­ne (oboz­ret­ne) po­su­dzo­vať (pre­ve­ro­vať a hod­no­tiť) a to nie­len sa­mos­tat­ne, ale aj v spo­je­ní s iný­mi dô­kaz­mi vy­ko­na­ný­mi v da­nom tres­tnom ko­na­ní.

2/ nás­led­ky vy­hlá­se­nia pro­ces­nej stra­ny, že ne­má návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia

Ide o po­su­dzo­va­nie prí­pa­dov, v kto­rých má pro­ces­ná stra­na návr­hy na dop­le­ne­nie do­ka­zo­va­nia, kto­ré sa však na hlav­nom po­jed­ná­va­ní nez­reali­zu­je a nás­led­ne v zá­ve­reč­nej fá­ze pro­ces­ná stra­na vy­hlá­sí, že ne­má návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia. Nás­led­ne v od­vo­la­ní na­mie­ta, že ne­bo­li vy­ko­na­né dô­ka­zy, kto­ré navr­ho­va­la v skor­še­nej fá­ze do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­hed­ná­va­ní vy­ko­nať.

V tom­to sme­re naj­vyš­ší súd uvie­dol, že

„Vy­hlá­se­nie pro­ces­nej stra­ny o tom, že ne­má návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia v zá­ve­reč­nej fá­ze súd­ne­ho ko­na­nia je ko­neč­ným pre­ja­vom stra­ny o dis­po­no­va­ní s prá­vom na navr­ho­va­nie dopl­ne­nia do­ka­zo­va­nia a v prí­pa­de pred­tým up­lat­ne­ných návr­hov na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia jed­noz­nač­ným pre­ja­vom, že na pô­vod­ných návr­hoch na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia pro­ces­ná stra­na netr­vá a te­da, že ich be­rie späť (...) [R 116/2014-III].“.

3/ roz­de­ľo­va­nie tres­tných ve­cí na sa­mos­tat­né ko­na­nia

Naj­vyš­ší súd sa v pred­met­nom roz­hod­nu­tí vy­jad­ril aj k roz­de­ľo­va­niu tres­tných ve­cí na sa­mos­tat­né ko­na­nie, keď skon­šta­to­val, že

„Do­vo­la­cí súd sa sto­tož­nil s ná­zo­rom ob­vi­ne­né­ho a sú­dov niž­ších stup­ňov oh­ľad­ne nad­by­toč­né­ho roz­de­ľo­va­nia tres­tných ve­cí na sa­mos­tat­né ko­na­nia, čím sa vy­tvá­ra­jú rôz­ne pro­ces­né po­zí­cie tej is­tej oso­by (ob­vi­ne­ný, sve­dok), hro­zí ri­zi­ko dô­kaz­nej nú­dze, príp. sa vy­tvá­ra pries­tor pre ma­ni­pu­lá­ciu s ko­na­nia­mi z ča­so­vé­ho hľa­dis­ka. Zme­ny v pro­ces­ných po­zí­ciách nás­led­ne spô­so­bu­jú prob­lé­my pri hod­no­te­ní dô­ka­zov z dô­vo­du zá­ka­zu kri­žo­va­nia vý­po­ve­dí (bliž­šie poz­ri R 97/2018) a dos­tá­va­jú sa do kon­flik­tu so zá­ka­zom se­baob­vi­ňo­va­nia”.

 

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia