Tempel proti Českej republike - k odlišnému posudzovaniu vierohodnosti kľúčového svedka

Publikované: 17. 10. 2020, čítané: 567 krát
 

 

Tem­pel pro­ti Čes­kej re­pub­li­ke - k od­liš­né­mu po­su­dzo­va­niu vie­ro­hod­nos­ti kľú­čo­vé­ho sved­ka zo stra­ny sú­du pr­vé­ho stup­ňa a od­vo­la­cie­ho sú­du

Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va sa vo svo­jom roz­sud­ku zo dňa 25.06.2020 vo ve­ci Tem­pel pro­ti Čes­kej re­pub­li­ke, sťaž­nosť č. 44151/12 za­obe­ral si­tuáciou, v kto­rej iš­lo o opa­ko­va­né zru­šo­va­nie os­lo­bo­dzu­jú­cich roz­sud­kov sú­du pr­vé­ho stup­ňa a to zo stra­ny od­vo­la­cie­ho sú­du, pri­čom na­po­kon pred­sa len doš­lo k od­sú­de­niu ob­vi­ne­né­ho. ESĽP sa neus­tá­lym zru­šo­va­ním os­lo­bo­dzu­jú­cich roz­sud­kov zo stra­ny od­vo­la­cie­ho sú­du a fak­tic­kým nú­te­ním sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby roz­ho­dol v zmys­le ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du za­obe­ral v kon­texte prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces. 

V tom­to sme­re je nut­né uviesť, že čes­ká práv­na úp­ra­va je tu ob­dob­ná ako slo­ven­ská práv­na úp­ra­va a pre­to zá­ve­ry roz­hod­nu­tia ESLP vo ve­ci Tem­pel sú vy­uži­teľ­né aj v slo­ven­ských práv­nych po­me­roch. Aj Trest­ný po­ria­dok v SR sta­no­vu­je pra­vid­lo, že od­vo­la­cí súd ne­mô­že v od­vo­la­com ko­na­ní zme­niť os­lo­bo­dzu­jú­ci roz­su­dok na od­su­dzu­jú­ci (opač­ne to­to pra­vid­lo nep­la­tí), ale mô­že iba prí­pad­ne zru­šiť os­lo­bo­dzu­jú­ci roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa a vec mu vrá­tiť na ďal­šie ko­na­nie a roz­hod­nu­tie s tým, že v zru­šu­jú­com uz­ne­se­ní sa mô­že od­vo­la­cí súd vy­jad­ro­vať k vy­ko­na­ným dô­ka­zom (nap­rík­lad k to­mu, či nie je nut­né niek­to­ré dô­ka­zy vy­ko­nať zno­vu, res­pek­tí­ve, či niek­to­ré dô­ka­zy sú ne­zá­kon­né ale­bo pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­né) ako aj k hod­no­te­niu dô­ka­zov zo stra­ny sú­du pr­vé­ho stup­ňa (nap­rík­lad, že bo­lo ne­lo­gic­ké, roz­por­né a po­dob­ne), av­šak ne­mô­že sám, bez ďal­šie­ho, dá­vať sú­du pr­vé­ho stup­ňa zá­vaz­ný po­kyn (ná­zor), ako má vo ve­ci roz­hod­núť. 

Po­kiaľ má od­vo­la­cí súd iný ná­zor na hod­no­te­nie dô­ka­zov ako súd pr­vé­ho sut­pňa z hľa­dis­ka ich vie­ro­hod­nos­ti a to v pod­stat­ných sku­toč­nos­tiach roz­hod­ných pre vý­rok o vi­ne, mal by od­vo­la­cí súd za­lo­žiť ten­to svoj od­liš­ný ná­zor na dô­ka­ze, kto­rý sám vy­ko­ná v od­vo­la­com ko­na­ní (nap­rík­lad sám vy­po­ču­je kľú­čo­vé­ho sved­ka), kto­ré­ho vý­po­veď je pred­me­tom spo­ru oh­ľad­ne je­ho vie­ro­hod­nos­ti a to pre­to, aby mo­hol toh­to sved­ka sám po­zo­ro­vať pri vý­po­ve­di a tak na­do­bud­núť bez­pros­tred­ný do­jem z je­ho vý­po­ve­de (na­po­kon, zá­sa­da ús­tnos­ti a bez­pros­tred­nos­ti v ko­na­ní pred sú­dom je jed­nou z nos­ných zá­sad tres­tné­ho ko­na­nia - § 2 ods. 18 Tr. por.).

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu by sa ne­ma­lo stá­vať, že od­vo­la­cí súd bez to­ho, aby v od­vo­la­com ko­na­ní vy­ko­nal aký­koľ­vek dô­kaz, vy­hod­no­til sve­dec­ké vý­po­ve­de kľú­čo­vých sved­kov tak od­liš­ným spô­so­bom od sú­du pr­vé­ho stup­ňa, kto­rý by zna­me­nal fak­tic­ky po­kyn od­vo­la­cie­ho sú­du sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby bo­lo vo ve­ci vy­hlá­se­né od­su­dzu­jú­ce roz­hod­nu­tie. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že od­vo­la­cí súd je op­ráv­ne­ný do­siah­nuť zme­nu roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa, av­šak po­kiaľ by ma­la byť za­lo­že­ná iba na od­liš­nom hod­no­te­ní vý­po­ve­dí, po­tom sa vy­ža­du­je ak­ti­vi­ta od­vo­la­cie­ho sú­du v tom sme­re, že kľú­čo­vé dô­ka­zy mu­sí zno­vu vy­ko­nať sám v od­vo­la­com ko­na­ní a až po­tom sa­mos­tat­ne vy­hod­no­tiť.

Z roz­hod­nu­tia Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va vo ve­ci Tem­pel:

ESLP v tej­to ve­ci dos­pel k zá­ve­ru, že od­vo­la­cí súd pri opa­ko­va­nom ru­še­ní os­lo­bo­dzu­jú­cich roz­sud­kov pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du ne­dos­tál po­žia­dav­kám ply­nú­cim z prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces, keď je­ho pro­ces­ný pos­tup mo­hol vy­vo­lať zda­nie, že je­di­né roz­hod­nu­tie, kto­ré ním bu­de ak­cep­to­va­né, je od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok.

V da­nej ve­ci bol sťa­žo­va­teľ, ok­rem iné­ho, ob­vi­ne­ný aj zo spá­chania tres­tné­ho či­nu vraž­dy. V prie­be­hu ro­kov 2004 až 2007 bol sú­dom pr­vé­ho stup­ňa cel­ko­vo šty­rik­rát os­lo­bo­de­ný spod ob­ža­lo­by. Dô­vo­dom os­lo­bo­de­nia bo­lo pres­ved­če­nie sú­du pr­vé­ho stup­ňa, že kľú­čo­vý sve­dok ob­ža­lo­by nie je vie­ro­hod­ný. Iš­lo o po­doz­re­nie zo spá­chania dvoj­ná­sob­nej vraž­dy (sťa­žo­va­teľ bol mé­dia­mi ozna­čo­va­ný za náj­om­né­ho za­bi­ja­ka), pri­čom súd pr­vé­ho stup­ňa ne­mal is­to­tu o vi­ne sťa­žo­va­te­ľa, na­koľ­ko exis­to­va­li roz­po­rupl­né ver­zie skut­ko­vých uda­los­tí. Jed­nu ver­ziu uda­los­tí uvá­dzal sťa­žo­va­teľ a dru­hú hlav­ný sve­dok ob­ža­lo­by, kto­ré­ho súd pr­vé­ho stup­ňa ne­po­va­žo­val za dô­ve­ry­hod­né­ho (sťa­žo­va­teľ tvr­dil, že vraž­du spá­chal prá­ve kľú­čo­vý sve­dok ob­ža­lo­by, kto­rý bol vte­dy na mies­te či­nu a vy­ko­na­nie vraž­dy ma­lo mať sú­vis s ob­cho­do­va­ním s dro­ga­mi zo stra­ny kľú­čo­vé­ho sved­ka; kľú­čo­vý sve­dok ob­ža­lo­by za­se tvr­dil, že vraž­du spá­chal sťa­žo­va­teľ, kto­rý sa chcel zmoc­niť vo­zid­la).

S os­lo­bo­dzu­jú­cim roz­sud­kom sa opa­ko­va­ne nes­to­tož­nil od­vo­la­cí súd a vždy os­lo­bo­dzu­jú­ci roz­su­dok zru­šil a vrá­til vec sú­du pr­vé­ho stup­ňa na no­vé ko­na­nie a roz­hod­nu­tie, pre­to­že bol ná­zo­ru, že súd pr­vé­ho stup­ňa ne­dos­ta­toč­ne hod­no­til dô­ka­zy, kon­krét­ne vý­po­veď kľú­čo­vé­ho sved­ka ob­ža­lo­by, pri­čom od­vo­la­cí súd pos­ky­tol len ta­ké hod­no­te­nie vý­po­ve­de kľú­čo­vé­ho sved­ka, že sú­du pr­vé­ho sut­pňa ne­zos­ta­lo nič len to ak­cep­to­vať, t.j. od­vo­la­cí súd uvie­dol, že hod­no­te­nie dô­ka­zov zo stra­ny sú­du pr­vé­ho stup­ňa je v roz­po­re s pra­vid­la­mi for­mál­nej lo­gi­ky.

Od­vo­la­cí súd pri dru­hom zru­šu­jú­com roz­hod­nu­tí zá­ro­veň pri­ká­zal naj­skôr vec na pre­jed­na­nie iné­mu se­ná­tu a nás­led­ne, po ďal­šom, štvr­tom os­lo­bo­dzu­jú­com roz­sud­ku, vec pri­ká­zal na roz­hod­nu­tie úpl­ne iné­mu sú­du, kto­rý na­po­kon vy­dal vo ve­ci od­su­dzu­jú­ce roz­hod­nu­tie. Sťa­žo­va­te­ľo­vi bol ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie. Ce­lý ten­to opa­ko­va­ný „ping pong“ me­dzi súd­mi tr­val de­sať ro­kov.

Sťa­žo­va­teľ na­mie­tal, že od­vo­la­cí súd svo­jim pos­tu­pom vy­tvo­ril pre súd pr­vé­ho stup­ňa pre­zum­pciu vi­ny, čo je v roz­po­re s člán­kom 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru.

ESLP uvie­dol, že od­vo­la­cí súd pri svo­jom roz­ho­do­va­ní vy­čí­tal sú­du pr­vé­ho stup­ňa naj­mä to, že ne­dos­ta­toč­ne hod­no­til dô­ka­zy a vie­ro­hod­nosť kľú­čo­vé­ho sved­ka. V zmys­le práv­ne­ho po­riad­ku ČR (a tak je to aj na úze­mí SR) je od­vo­la­cí súd via­za­ný hod­no­te­ním dô­ka­zov sú­dom pr­vé­ho stup­ňa s vý­nim­kou dô­ka­zov, kto­ré od­vo­la­cí sám na ve­rej­nom za­sad­nu­tí vy­ko­ná.

            Od­vo­la­cí súd vy­vo­dil z vý­po­ve­de kľú­čo­vé­ho sved­ka ob­ža­lo­by cel­kom iné skut­ko­vé zis­te­nia ako súd pr­vé­ho stup­ňa a to bez to­ho, aby vý­sluch toh­to sved­ka sám vy­ko­nal.  Po­tom, čo bo­la vec od­vo­la­cím sú­dom pri­ká­za­ná iné­mu pr­vos­tup­ňo­vé­mu sú­du, bo­li v od­ôvod­ne­ní zru­šu­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia od­vo­la­cie­ho sú­du uve­de­né ta­ké for­mu­lá­cie, kto­ré moh­li viesť k zá­ve­ru, že je­di­né roz­hod­nu­tie, kto­ré bu­de od­vo­la­cím sú­dom ak­cep­to­va­né, je od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok. Tie­to zá­ve­ry od­vo­la­cie­ho sú­du moh­li byť vy­kla­da­né tak, že súd pr­vé­ho stup­ňa vy­zý­va­jú k za­uja­tiu iných zá­ve­rov oh­ľad­ne vie­ro­hod­nos­ti sve­dec­kej vý­po­ve­de kľú­čo­vé­ho sved­ka ob­ža­lo­by.

            Pod­ľa ESLP bol ta­ký pos­tup od­vo­la­cie­ho sú­du v roz­po­re s čes­kou ju­di­ka­tú­rou, pod­ľa kto­rej ne­mô­že od­vo­la­cí súd hod­no­tiť vie­ro­hod­nosť kon­krét­ne­ho sved­ka bez to­ho, aby ho sám vy­po­čul. Ne­mal by na­vy­še zru­šo­vať roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa, iba­že by bo­li po­chyb­nos­ti sú­du pr­vé­ho stup­ňa neo­pod­stat­ne­né a už vô­bec by ne­mal súd pr­vé­ho stup­ňa inštruo­vať k to­mu, aby ob­vi­ne­né­ho uz­nal vin­ným ale­bo ne­vin­ným. Od­vo­la­cí súd však žiad­ne dô­vo­dy, kto­ré by od­ôvod­ni­li pre­čo sved­ka sám pria­mo ne­vy­po­čul, ho­ci je­ho vie­ro­hod­nosť nás­led­ne hod­no­til, vo svo­jom roz­hod­nu­tí neuvie­dol. Pos­kyt­nu­tie ta­kých­to dô­vo­dov v od­ôvod­ne­ní by pri­tom bo­lo vhod­né a žia­dú­ce, pre­to­že otáz­ka vie­ro­hod­nos­ti sve­dec­kej vý­po­ve­de bo­la pred­me­tom od­liš­né­ho poh­ľa­du sú­du pr­vé­ho stup­ňa a od­vo­la­cie­ho sú­du.

            Pod­ľa ESLP od­vo­la­cí súd nes­mie svo­je po­chyb­nos­ti o ne­zá­vis­los­ti, či nes­tran­nos­ti sú­du pr­vé­ho stup­ňa, ako aj zá­ver, že súd pr­vé­ho stup­ňa ne­vy­ho­vel je­ho zá­väz­né­mu práv­ne­mu ná­zo­ru, za­lo­žiť len na sku­toč­nos­ti, že súd pr­vé­ho stup­ňa na zá­kla­de vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia dos­pel k skut­ko­vým zá­ve­rom a zis­te­niam, kto­ré sa lí­šia od ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du. Prá­ve k to­mu v da­nom prí­pa­de doš­lo.

            ESLP uzat­vo­ril, že pro­ces­ný pos­tup od­vo­la­cie­ho sú­du v tres­tnom ko­na­ní mo­hol viesť súd pr­vé­ho stup­ňa, kto­ré­mu bo­la vec no­vo pri­ká­za­ná, k zá­ve­ru, že je­di­né roz­hod­nu­tie, kto­rí ním bu­de ak­cep­to­va­né, je od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok. Z to­ho dô­vo­du nie je mož­né tres­tné ko­na­nie ve­de­né pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi po­va­žo­vať za spra­vod­li­vé v zmys­le člán­ku 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru.

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia